znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 3/03-189

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28. januára 2009 v pléne zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka (sudcu spravodajcu), Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta,   Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza a Rudolfa   Tkáčika   v konaní   o návrhu   skupiny 31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. J. O., B., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

- § 1 ods. 2 [v časti „Recyklačného fondu“], § 54i, § 74 ods. 2 písm. g), § 78 ods. 1 písm. e) [v časti „alebo v Recyklačnom fonde podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“], § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 7 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“] a § 81 ods. 14 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;

- § 1 ods. 2 [v časti „a zriadenie Recyklačného fondu“], § 54i, § 55 až § 66, § 74 ods. 2   písm.   g),   §   78   ods.   1   písm.   e)   [v   časti   „alebo   v   Recyklačnom   fonde   podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7 a § 54 ods. 4“], § 78 ods. 1 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 4 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“], § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. a), § 46 ods. 6 písm. a), § 46 ods. 7 písm. a), § 48 ods. 8 písm. a), § 48 ods. 9 písm. a)“], § 78 ods. 2 písm. h) [v časti „§ 42 ods.   11, § 43 ods.   4, § 44 ods.   5, § 44a ods.   4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“], § 78 ods.   3 písm.   e),   §   80   ods.   1 písm.   m)   a § 81 ods.   14 zákona   č.   223/2001   Z.   z. o odpadoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 55 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

- § 56   ods.   1   a 2   a   §   68 ods.   3   písm.   m)   zákona   č.   223/2001   Z.   z.   o odpadoch a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   59   ods.   2 v spojení   s čl. 2 ods.   2   a čl.   13   ods.   1 písm.   a) Ústavy   Slovenskej   republiky a čl.   123 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky;

- § 1 ods. 1, § 45 a § 47 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 prvou vetou a čl. 35 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   a čl.   26   prvou   vetou   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach;

- vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 516/2001 Z. z. o sadzbách pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 1 prvou vetou a čl. 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 26 prvou vetou Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a s § 68 ods. 3 písm. m) v spojení s § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona   č.   553/2001   Z.   z.,   zákona   č.   96/2002   Z.   z.,   zákona   č. 261/2002   Z.   z.,   zákona č. 393/2002 Z. z. a zákona č. 529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a vlády   Slovenskej   republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

1. Konanie   o   návrhu   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky vo veci namietaného nesúladu § 1 ods. 1, § 45 a § 47 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 a 2 v spojení s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   s čl.   1   prvou   vetou   a čl.   35   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   a s čl.   26   prvou   vetou   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach z a s t a v u j e.

2. Konanie   o   návrhu   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky vo veci   namietaného   nesúladu   vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky č. 516/2001 Z.   z. o sadzbách pre výpočet príspevkov   do Recyklačného fondu v znení   neskorších   predpisov   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou,   čl.   12   ods.   1   prvou   vetou, čl. 44 ods. 1   a 4   a čl.   55   ods.   1   a 2   v spojení   s čl.   2   ods.   2,   čl.   59   ods.   2   v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 1 prvou vetou a čl. 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 26 prvou vetou Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a s § 68 ods. 3 písm. m) v spojení s § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z a s t a v u j e.

3. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. januára 2003 prijal na ďalšie konanie návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 prvej vety a čl. 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa § 18 ods. 1 písm. a) v spojení   s   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade

- § 1 ods. 2 [v časti „Recyklačného fondu“], § 54i, § 74 ods. 2 písm. g), § 78 ods. 1 písm. e) [v časti „alebo v Recyklačnom fonde podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“], § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 7 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“] a § 81 ods. 14 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 listiny;

- § 1 ods. 2 [v časti „a zriadenie Recyklačného fondu“], § 54i, § 55 až § 66, § 74 ods. 2   písm.   g),   §   78   ods.   1   písm.   e)   [v   časti   „alebo   v   Recyklačnom   fonde   podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7 a § 54 ods. 4“], § 78 ods. 1 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 4, § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“], § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. a), § 46 ods. 6 písm. a), § 46 ods. 7 písm. a), § 48 ods. 8 písm. a), § 48 ods. 9 písm. a)“], § 78 ods. 2 písm. h) [v časti „§ 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“], § 78 ods. 3 písm. e), § 80 ods. 1 písm. m) a § 81 ods. 14 zákona o odpadoch s čl. 55 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy;

- § 56 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch s čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy;

- § 1 ods. 1, § 45 a § 47 zákona o odpadoch s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 1 prvou vetou a čl. 35 ods. 1 listiny a čl. 26 prvou vetou Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt o občianskych právach“);

- podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy a čl. 1 prvej vety a čl. 35 ods. 1 listiny a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyhlášky Ministerstva životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č. 516/2001   Z.   z.   o sadzbách   pre   výpočet príspevku   do   Recyklačného   fondu   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška o sadzbách do Recyklačného fondu“, alebo „vyhláška č. 516/2001 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, s čl. 1 prvou vetou a čl. 35 ods. 1 listiny, s čl. 26 prvou vetou paktu o občianskych právach a s § 68 ods. 3 písm. m) v spojení s § 56 ods. 1 a 2 zákona o odpadoch.

Navrhovatelia v návrhu uviedli:«1. Dňa   15.   5.   2001   prijala   Národná   rada   Slovenskej   republiky   zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 223/2001 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2001, s výnimkou vybraných ustanovení s   účinnosťou   odloženou   na   neskorší   čas   (čl.   VI   body   1.   až   6.   cit.   zákona).   Zákon č. 223/2001 Z.   z.   bol   neskôr   zmenený   a   doplnený   zákonom   č.   553/2001   Z.   z.   o zrušení niektorých štátnych fondov, niektorých opatreniach súvisiacich s ich zrušením a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   553/2001   Z.   z.“),   zákonom č. 96/2002 Z. z., o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 96/2002 Z. z.“), zákonom č. 261/2002 Z. z. o prevencii závažných priemyselných   havárií   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 261/2002 Z. z.“) a zákonom č. 393/2002 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 393/2001 Z. z.“).

Na vykonanie zákona č. 223/2001 Z. z. vydalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   životného   prostredia“)   okrem   iného aj vyhlášku č. 516/2001 Z. z. o sadzbách pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu v znení vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 337/2002 Z. z. (ďalej len „vyhláška č. 516/2001 Z. z.“) a vyhlášku č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch (ďalej len „vyhláška č. 283/2001 Z. z.“).

2. Zákonom č. 223/2001 Z. z. (§ 55) bol zriadený Recyklačný fond ako neštátny účelový fond, v ktorom sa zhromažďujú peňažné prostriedky na podporu zberu, zhodnotenia a spracovania odpadov vznikajúcich z vymedzených okruhov výrobkov. Recyklačný fond je právnickou   osobou,   zapísanou   v zmysle   ust.   §   55   ods.   3   zákona   č.   223/2001   Z.   z. do obchodného registra, so sídlom B., identifikačné číslo...

Zákon č. 223/2001 Z. z. v tejto súvislosti ďalej upravuje orgány Recyklačného fondu, jeho   činnosť   a   predovšetkým   zdroje   jeho   príjmov.   Tými   sú   tzv.   príspevky   výrobcov a dovozcov do Recyklačného fondu (ďalej len „Príspevok“), upravené rámcovo v ust. § 56 zákona č. 223/2001 Z. z., a konkrétne v tých ustanoveniach zákona č. 223/2001 Z. z., ktoré určujú jednotlivé okruhy výrobkov, podliehajúce povinnosti platiť Príspevok (napr. ust. § 41 ods. 11 a nasl. zákona č. 223/2001 Z. z. a pod.). Sadzby Príspevku stanovuje vyhláška č. 516/2001 Z. z.

Platenie Príspevku je založené na princípe, že Príspevok platí výrobca alebo dovozca tých   výrobkov,   ktoré   podliehajú   povinnosti   platiť   Príspevok,   a   to   vo   výške   súčinu ustanovenej   sadzby   a   množstva   (hmotnosti)   výrobkov   uvedených   na   trh   v   Slovenskej republike, po odpočítaní vyvezených (prípadne reexportovaných) výrobkov. Výrobca platí Príspevok vo štvrťročných zálohových platbách v priebehu kalendárneho roka a nasledujúci kalendárny rok platí   doplatok Príspevku,   ak uvedené zálohy nepokryli výšku Príspevku vypočítaného   z   údajov   za   predchádzajúci   kalendárny   rok.   Dovozca   platí   Príspevok pri každom dovoze...»

Podľa názoru navrhovateľov je právna úprava Recyklačného fondu, ako aj povinnosť platiť príspevok v rozpore s ústavou, listinou a paktom o občianskych právach.

«Podľa   názoru navrhovateľov   však   nie   je   prípustný   a   ústavne   konformný   stav, keď štát zákonom prenesie plnenie verejných úloh v oblasti životného prostredia, vrátane výberu verejných dávok, ktoré slúžia na zabezpečenie financovania starostlivosti o životné prostredie a vrátane rozhodovania o ich prerozdeľovaní, na subjekt, ktorý je síce zriadený zákonom,   ale   prakticky   sa   úplne   vymyká   spod   jeho   kontroly   a   to   tak   pri   kreácii   jeho rozhodovacieho   orgánu,   ako   aj   pri   uskutočňovaní   konkrétnych,   štátom   mu   zverených verejných úloh v oblasti starostlivostí o životné prostredie.

Práve   o   taký   prípad   ide   v   prípade   Recyklačného   fondu.   Najvyšším   orgánom Recyklačného fondu je totiž správna rada, dve tretiny ktorej členov vymenúva a odvoláva minister   hospodárstva   Slovenskej   republiky   na   návrh   tzv.   reprezentatívneho   združenia zamestnávateľov podľa zákona č. 106/1999 Z. z. o hospodárskom a sociálnom partnerstve (zákon o tripartite) [ďalej len „zákon o tripartite“]. Za takéto združenie je v súčasnosti pokladaná A. (ďalej len „AZZZ SR“), so sídlom B., identifikačné číslo..., ktorá vznikla podľa ust. § 16 v spojitosti s ust. § 9a zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   83/1990   Zb.“)   ako zväz   organizácií zamestnávateľov - t. j. ako súkromnoprávne združenie.

Minister   hospodárstva   Slovenskej   republiky   je   uvedeným   návrhom   tohto súkromnoprávneho združenia viazaný, t. j. jeho menovacie oprávnenie (resp. oprávnenie odvolávať)   je   v   tomto   prípade   len   formálne   a   v   skutočnosti   o   tom,   ktoré   osoby   budú vymenované na dve tretiny miest v správnej rade Recyklačného fondu, rozhoduje uvedené združenie.

Členovia správnej rady Recyklačného fondu, nominovaní týmto združením, pritom predstavujú dostatočnú väčšinu na to, aby aj bez súhlasu ostatných členov mohli ovplyvniť prijatie   alebo   neprijatie   akéhokoľvek   rozhodnutia   správnej   rady,   vrátane   rozhodovania o poskytovaní   prostriedkov   Recyklačného   fondu,   vymenovaní   a   odvolávaní   riaditeľa Recyklačného   fondu,   „politike   Recyklačného   fondu“   [§   58   ods.   6   písm.   a)   zákona č. 223/2001 Z. z.], rozpočte Recyklačného fondu, jeho vnútorných predpisoch atď.... Recyklačný   fond   je   teda   pri   výkone   svojich   rozhodovacích   oprávnení   výrazne ovplyvňovaný   rozhodnutiami   predmetného   združenia   o   nominácii   členov   správnej   rady Recyklačného fondu, avšak toto združenie nie je pri obsadzovaní miest v správnej rade Recyklačného   fondu   povinné   zohľadňovať   verejný   záujem,   vrátane   verejného   záujmu na realizácii   účinných   opatrení   v   oblasti   starostlivosti   o   životné   prostredie   atómu zodpovedajúcemu   personálnemu   obsadeniu   najvyššieho   orgánu   Recyklačného   fondu. Potom   nieje   vylúčené,   že   uvedené   združenie   bude   pri   nominovaní   uvedených   osôb presadzovať svoje partikulárne záujmy, ktoré sa s verejným záujmom nezhodujú.

Bez   ohľadu   na   to,   či   uvedené   združenie   prostredníctvom   svojich   nominačných kompetencií obsadí 10 miest v správnej rade Recyklačného fondu vhodnejšími kandidátmi, ako by tak urobili štátne orgány alebo nie, je dôležitým zistením, že zákon č. 233/2001 Z. z. neumožňuje   účinnú   kontrolu   štátu,   jeho   orgánov,   resp.   vôbec   verejnosti   tak   nad rozhodovaním predmetného združenia o nomináciách do orgánov Recyklačného fondu, ako aj   nad   samotným   rozhodovaním   správnej   rady   Recyklačného   fondu   pri   rozdeľovaní peňažných prostriedkov tohto fondu.

Takýto   stav   je   protiústavným   aj   z   dôvodu,   že   odporuje   ďalšej   ústavnej   zásade, a to zásade   oddelenia   združení   (vzniknutých   uplatnením   ústavného   práva   slobodne sa združovať)   od   štátu   (čl.   29   ods.   4   Ústavy).   Takéto   oddelenie   nie   je   totiž   uplatnené do dôsledkov   vtedy,   ak   úlohy   štátu   vo   verejnej   sfére,   za   ktorých   splnenie   štát   nesie zodpovednosť   v   zmysle   Ústavy,   sú   prenášané   na   súkromné   združenie   a   toto   združenie ich na miesto štátu a bez jeho kontroly vykonáva.»

Navrhovatelia sa domnievajú, že zriadenie Recyklačného fondu zákonom o odpadoch s kreačnou   závislosťou   jeho   rozhodovacieho   orgánu   od   súkromnoprávneho   subjektu, s nezávislosťou jeho rozhodovania o zverených verejných záležitostiach vo vzťahu k štátu a s absenciou verejnej kontroly nad jeho rozhodovaním je v rozpore s čl. 44 ods. 4 ústavy a porušuje aj čl. 55 ods. 1 ústavy.

Dobrovoľné zbavenie sa kontroly nad finančnými tokmi vytvorenými z verejných prostriedkov prestáva byť na úseku správy tohto verejného rozpočtu zvrchovaným v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vyberanie   príspevku   do   Recyklačného   fondu   má   odraz   vo   zvyšovaní   nákladov výrobcov a dovozcov, a tým má vplyv aj na hospodársku súťaž s výrobkami zaťaženými príspevkom na recykláciu.

Podľa   názoru   navrhovateľov   povinnosť   platiť   príspevok   do   Recyklačného   fondu odporuje zásadám ochrany hospodárskej súťaže.

Dovozcovia musia vynakladať finančné prostriedky určené na zaplatenie príspevku už v priebehu kalendárneho roka, v rámci ktorého uskutočňujú dovozy.

Výrobcovia   však   obdobné   prostriedky   môžu   až   do   vzniku   povinnosti   zaplatiť a tzv. doplatok   príspevku   použiť   na   svoju   hospodársku   činnosť,   čím   získavajú v hospodárskej   súťaži   takú   výhodu   oproti   dovozcom,   ktorá   nie   je vecne   odôvodniteľná a ktorá   sa   nezakladá   na   verejnom   záujme   odôvodňujúcom   prípadné   obmedzenie hospodárskej súťaže.

K nerovnováhe   v hospodárskej   súťaži   alebo   k   možnosti   vytvoriť   nerovnováhu v súťaži   dochádza   aj   tým,   že   dovážaný   finálny   výrobok   bude   zaťažený   príspevkom spravidla   iba   raz,   i keď   porovnateľný   domáci   finálny   výrobok   môže   byť   fakticky príspevkom zaťažený aj viacnásobne (ak je výsledkom spracovania medziproduktu, za ktorý už bol ako za samostatný výrobok príspevok zaplatený).

K porušeniu ústavných zásad na ochranu a podporu hospodárskej súťaže dochádza aj tým,   že   zákon   o odpadoch   umožňuje   konkrétne   sadzby   príspevku   stanoviť až vo vykonávacom právnom predpise, i keď v duchu zákonných kritérií, ktoré však nie sú v skutočnosti aplikovateľné.

Navrhovatelia   poukázali   na   možné   rozpory   vo   výpočtoch   pri   rôznych   druhoch výrobkov - balených v papieri, v PVC obaloch a v kombináciách rôznych obalov.

Ustanovenia zákona o odpadoch vzťahujúce sa na platenie príspevku sú v rozpore s ústavnými zásadami vzťahujúcimi sa na ukladanie daní a poplatkov.

Navrhovatelia vytýkajú najmä vyhláške určujúcej sadzbu vyberanú do Recyklačného fondu množstvo nejasností.

Zo zákona o odpadoch nevyplýva, za aké obdobie sa majú predpokladané náklady na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok, zisťovať.

Ďalšie   problémy   vznikajú   v súvislosti   s tým,   akou   technikou   uvedené „predpokladané náklady“ zisťovať.

V ustanovení § 56 ods. 2 zákona o odpadoch sa uvádza, že do množstva výrobkov uvedených na trhu   v Slovenskej republike sa na účely výpočtu   príspevku a ustanovenia sadzby nezapočíta množstvo vyvezených výrobkov.

Zákon o odpadoch podľa názoru navrhovateľov nedáva právny podklad pre úvahu o tom,   že   predpokladané   budúce   údaje   potrebné   na   určenie   predpokladaných   nákladov, ako aj   obdobie,   za   ktoré   budú   posudzované,   sa   majú   určiť   práve   podľa   uvedených programov.

Ďalšou nepresnosťou zákona o odpadoch aj v súvislosti s vymedzovaním sadzby je, že   na   niektorých   miestach   hovorí   o množstve   alebo   hmotnosti   výrobkov   alebo materiálov, za   ktoré   sa   platí   príspevok,   na   iných   miestach   však   hovorí   len   o množstve, a nie aj o hmotnosti.

Napokon Program odpadového hospodárstva Slovenskej republiky, z ktorého návrh vyhlášky   vychádza,   pri   prognózovaní   rozlišuje   len   medzi   materiálovým   a energetickým zhodnocovaním a nerozlišuje napr. regeneráciu, recykláciu, spätné získavanie a pod.

Navrhovateľom sa zdá, že ustanovenie zákona vymedzujúce výpočet sadzby pripúšťa rôzny výklad, čo je len ďalším dôkazom o nejasnosti a neurčitosti posudzovanej zákonnej úpravy.

Je tiež nejasné, či sa nemá sadzba určovať aj v rámci jednej skupiny výrobkov, napr. v rámci skupiny „sklo, papier, lepenka“ (§ 48 zákona o odpadoch).

Podľa ich názoru zákon o odpadoch nesplnomocňuje vyhlášku, aby spôsob výpočtu sadzieb uvedený v § 56 ods. 1 zákona o odpadoch akokoľvek doplňovala a spresňovala.

Navrhovatelia namietajú, že zo zákonom ustanoveného mechanizmu výpočtu sadzieb nie   je   možné   presne   vypočítať   konkrétne   výšky   sadzieb   a   že   zákon   o   odpadoch ani nesplnomocňuje   vyhlášku,   aby   zákonný   spôsob   výpočtu   sadzieb   upresnila, resp. doplnila.

Pri tvorbe vyhlášky jej tvorca doplnil zákonom ustanovený mechanizmus výpočtu sadzieb a na základe takto doplneného mechanizmu uskutočnil výpočet a výsledky uviedol v texte vyhlášky, ktorou ustanovil už len konkrétne sadzby príspevku.

Táto   vyhláška   č.   516/2001   Z.   z.   podľa   názoru   navrhovateľov   nie   je   v súlade s ústavou a v súlade s ústavou by nebolo ani akékoľvek iné znenie tejto vyhlášky, pretože zákon   o   odpadoch   neposkytuje dostatočný   zákonný základ a splnomocnenie na vydanie takej   vyhlášky,   ktorá   by   mohla   ústavne   konformným   spôsobom   ustanoviť   sadzby príspevkov.

Navrhovatelia vidia problémy pri určení výšky sadzby príspevku. Zákon o odpadoch v ustanovení   § 56   ods.   1   druhej   vety   ustanovuje mechanizmus výpočtu   sadzby.   V tejto súvislosti   však   vzniká   mnoho   nejasností,   počnúc   tým,   akou   technikou   sa   určia predpokladané, a teda budúce a len odhadnuté náklady spojené so zberom a zhodnotením odpadov z výrobkov, za ktoré sa príspevok platí, cez stanovenie obdobia, za ktoré sa budú uvedené náklady posudzovať, rovnako nie je jasné, o koho náklady má ísť,   na základe čoho sa   zistí,   resp.   odhadne,   v akom   pomere   sa   bude   budúci   odpad   zhodnocovať recykláciou, regeneráciou, resp. inými spôsobmi zhodnotenia odpadov, tiež nie je jasné, či sa   do   predpokladaných   nákladov   majú   zahrnúť   aj   hypotetické   náklady   na   zber a zhodnotenie   tých   odpadov,   o ktorých   sa   predpokladá,   že   nebudú   zhodnocované, ale len skládkované   alebo   iným   spôsobom   zneškodňované,   zákon   o odpadoch   obsahuje v súvislosti so spôsobom ustanovenia sadzby rôzne ďalšie nejasnosti a nepresnosti, nie je jasné, „či v rámci   jednotlivých   kategórií   výrobkov   (materiálov)   majú   alebo   nemajú   byť stanovené rôzne sadzby vzhľadom na rozdiely v nákladovosti, napr. novinového papiera a kníh“.

Navrhovatelia   namietajú,   že   zákonné   ustanovenia   upravujúce   sadzbu   príspevku [§ 56 ods.   1   a 2,   §   68   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   odpadoch]   sú   v nesúlade   s princípom právneho štátu a z neho vyplývajúceho princípu právnej istoty zakotveného v čl. 1 ústavy. Uvádzajú, že zákon o odpadoch totiž upravuje nejasne a nejednoznačne výpočet príspevku tak,   že   poskytuje   možnosť   viacerých   výkladov,   čo   je   v rozpore   s požiadavkou   právnej istoty,   keďže   z tejto   požiadavky   vyplýva,   že   zákony   musia   byť   formulované   tak, aby umožňovali adresátom urobiť si jasnú predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosti, ktoré sú obsiahnuté najmä v ustanovení § 56 ods. 1 zákona o odpadoch, nemožno odstrániť výkladom.

Recyklačný fond   vydaním   Metodického   pokynu č.   2   ustanovil   tzv.   „odporúčanie pre výpočet   príspevkov   do   Recyklačného fondu“.   K takémuto postupu   Recyklačný   fond nebol splnomocnený zákonom.

Tzv.   „dobrovoľné“   platenie   príspevkov   výrobcami   vyžadované   Recyklačným fondom   zakrýva   tú   skutočnosť,   že   výrobcovia   neporušili   žiadnu   právnu   povinnosť, ak zálohu na príspevok vôbec nezaplatili, keďže záver o prípadnej protiprávnosti takéhoto ich konania sa nemá v zákone o odpadoch o čo oprieť.

Napriek tomu, že z ustanovenia § 43 ods. 13 zákona o odpadoch právna povinnosť nevyplýva, existencia toho ustanovenia, i keď obsoletného, odporuje ústavnému princípu právnej istoty.

Podľa   názoru   navrhovateľov   ustanovenia   zákona   o odpadoch   upravujúce   spôsob výpočtu   príspevku   vrátane   jeho   sadzby,   ako   aj   splnomocnenie   na   vydanie   vyhlášky ustanovujúcej sadzby príspevku a ustanovenia vyhlášky č. 516/2001 Z. z. a § 41 ods. 13 zákona o odpadoch sú v rozpore s ústavným princípom právnej istoty.

Navrhovatelia namietajú aj nesúlad častí zákona, ktoré upravujú zriadenie, vznik, právne   postavenie   a činnosť   Recyklačného   fondu   a práva   a povinnosti   fyzických   osôb a právnických   osôb   voči   Recyklačnému   fondu,   a naopak,   vrátane   povinnosti   platiť príspevok, ukladanie sankcií v súvislosti s povinnosťami fyzických osôb a právnických osôb voči   Recyklačnému   fondu,   informačné   povinnosti   voči   Recyklačnému   fondu   a ďalšie otázky spojené s Recyklačným fondom.

Vychádzajúc   potom   zo   stanoviska,   že   zriadenie,   existencia   a výkon   činnosti Recyklačného fondu v podobe, ktorú upravuje zákon o odpadoch, je v rozpore s ústavnými zásadami   týkajúcimi   sa   životného   prostredia   a zvrchovanosti   štátu   upravenými v ustanoveniach čl. 1 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1   listiny,   sú podľa   názoru   navrhovateľov   protiústavné   nielen   ustanovenia   zákona o odpadoch priamo upravujúce Reycklačný fond, ale aj ostatné ustanovenia tohto zákona a podzákonných   predpisov,   ktoré   sa   akokoľvek   dotýkajú   Recyklačného   fondu, a to minimálne z toho   dôvodu,   že   sú   súčasťou   komplexnej   úpravy   Recyklačného   fondu a ponechaním   ich   účinnosti   (platnosti)   by   sa   i tak   v prípade   vyslovenia   protiústavnosti zriadenia Recyklačného fondu stali obsoletnými (neuplatniteľnými).

Z čl. 44 ods. 1 a 4, čl. 55 ods. 1, ako aj čl. 29 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy „vyplýva povinnosť štátu zabezpečiť každému jeho subjektívne právo na priaznivé životné prostredie,   a to   tak,   že   štát   pri   zachovávaní   princípov   ekologicky   orientovanej   trhovej ekonomiky bude dbať o účinnú starostlivosť o životné prostredie a vytvorí pre ňu finančné, organizačné,   inštitucionálne   a iné   predpoklady.   Štát   sa   tejto   povinnosti   nemôže   zbaviť jej prenesením   na   súkromný   subjekt   práva   bez   zachovania   účinnej   kontroly   štátu   nad plnením   verejných   úloh   na   úseku   starostlivosti   o životné   prostredie.   To   isté   platí aj v prípade,   ak   štát   zákonom   kreuje   právny   subjekt,   inštitúciu,   ktorú   podriaďuje   vôli súkromného subjektu zverením jej väčšiny nominačných oprávnení pri obsadzovaní miest v rozhodovacom   orgáne   takejto   inštitúcie.   Ak   navyše   nositeľom   týchto   nominačných oprávnení je súkromnoprávne združenie, štát zákonom, ktorým takéto oprávnenia na takéto združenie presunie, porušuje ústavnú zásadu oddelenia združení, ktoré vznikli uplatnením združovacieho práva, od štátu v zmysle ust. čl. 29 ods. 4 ústavy.“.

Navrhovatelia   citujú   ustanovenia   zákona   č.   83/1990   Zb.   o združovaní   občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) - (§ 2 ods. 1 a 2, § 9a, § 16) v spojení s ustanoveniami § 57 ods. 2 a 3 písm. a) zákona o odpadoch [uvedený § 57 zákona č. 223/2001 Z. z. nemá a ani nemal ods. 3 písm. a), ako uvádzajú navrhovatelia, pozn.] a podľa ich názoru minister hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „minister hospodárstva“) je síce viazaný návrhom na vymenovanie a odvolanie 10 členov správnej rady   Recyklačného   fondu,   ktorý   predloží   reprezentatívne   združenie   zamestnávateľov, takýchto združení však v súlade so zákonom o združovaní môže byť viac. Preto je podľa ich názoru „§ 57 ods. 2 a § 57 ods. 3 písm. a) zákona č. 223/2001“ v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy „z dôvodu, že je v rozpore s tam zakotveným princípom právnej istoty, aby vznikala pochybnosť, ako sa bude postupovať v prípade, ak bude viac takýchto združení, keďže zákon takúto situáciu vôbec neupravuje a ani nepredpokladá...

Minister   hospodárstva   Slovenskej   republiky   má   vymenovať   na   návrh reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov   10   členov   správnej   rady   tak,   aby   v nej mali svoje   zastúpenie   výrobcovia   alebo   dovozcovia   za   každý   sektor   podľa   §   55   ods.   2 písm. a)   až j).   Avšak   aj   uvedené   rozdelenie   členov   -   tzv.   zástupcov   podnikateľov   podľa jednotlivých   sektorov   Recyklačného   fondu   je   vecou   úvahy   reprezentatívneho   združenia zamestnávateľov,   ktoré   zvrchovane   rozhodne,   kto   bude   konkrétne   za   daný   sektor nominovaný a minister správnosť takéhoto nominačného rozhodnutia nemôže preskúmavať a je ním viazaný.“.

Podobne aj odvolanie a následné vymenovanie členov správnej rady nominovaných reprezentatívnym združením zamestnávateľov je plne v rukách tohto združenia, jej návrhom je minister hospodárstva viazaný [§ 58 ods. 2 písm. a) zákona o odpadoch].

Správna   rada   Recyklačného   fondu   podľa   zákona   o odpadoch   prihliada   na   súlad navrhovaného   využitia   prostriedkov   s účelom   odpadového   hospodárstva,   súlad so schváleným   rozpočtom   Recyklačného   fondu,   na   schválené   priority   štátnej enviromentálnej   politiky   Slovenskej   republiky   a na   schválený   program   Slovenskej republiky.

Účel odpadového hospodárstva je v ustanovení § 3 zákona o odpadoch definovaný pomerne všeobecne a v konečnom dôsledku skutočnosť, či požadovaný súlad bol, alebo nebol naplnený, posúdi v rámci svojej úvahy správna rada.

Správna   rada   má   ďalej   prihliadať   na   schválené   priority   štátnej   enviromentálnej politiky. V súčasnosti sa žiaden právny predpis nezmieňuje o mechanizme schvaľovania priorít štátnej enviromentálnej politiky.

Recyklačný   fond   si   vytvára   vlastnú   politiku,   ktorá   však   nie   je politikou   štátnou, resp. verejnou,   ale   politikou   tohto   fondu   kreačne   závislého   na   súkromnom   združení. Takáto politika   potom   môže   byť   napriek   skutočnosti,   že   ide   o rozhodovanie   verejných záležitostí,   v rukách   súkromného   subjektu,   ktorý   by   mal   byť navyše oddelený   od   štátu (čl. 29 ods. 4 ústavy).

Podľa   ustanovenia   §   64   ods.   8   zákona   o odpadoch   podkladom   na   rozhodnutie správnej rady o poskytnutí prostriedkov Recyklačného fondu v príslušnom sektore musí byť projekt realizácie systému zberu a zhodnotenia odpadov príslušného sektora, ktorý musí byť v súlade   s programom.   Zo   zákona   o odpadoch   nevyplýva, čo   projekt realizácie   systému zberu   a zhodnotenia   odpadov   príslušného   sektora   je,   kto   ho   prijíma   a čo   konkrétne obsahuje,   akú   má   právnu   relevanciu,   a   napokon   nie   je   ani   jasné,   s akým   programom má byť v súlade.

Z toho   podľa   navrhovateľov   vyplýva,   že   správna   rada   rozhoduje   o rozdelení prostriedkov Recyklačného fondu, na ktoré nie je právny nárok, vychádzajúc z pomerne vágnych kritérií, má dostatok priestoru na voľnú úvahu, sama si stanovuje politické ciele takéhoto   rozdeľovacieho   mechanizmu,   je   len   vecou   jej   rozhodnutia,   či   v konečnom dôsledku uchádzačovi, ktorý spĺňa inak jej požiadavky a požiadavky zákona, prostriedky poskytne, a je pri svojej rozhodovacej činnosti nezávislá od štátu a verejných inštitúcií.Ak teda Recyklačný fond je kontrolovaný súkromným združením, ktoré tak nepriamo preberá výkon úloh zverených ústavou do zodpovednosti štátu, tak že rozhodovanie tejto právnickej osoby o verejných záležitostiach je minimálne v časti založené na voľnej úvahe rozhodovacieho   orgánu   (správnej   rady)   tejto   právnickej   osoby,   kde   si   môže   realizovať vlastnú   politiku,   determinovanú   súkromnými nie   verejnými záujmami,   je   takáto   právna úprava v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 35 ods. 1 listiny.

Navrhovatelia   sa   dožadujú,   aby   bol   vyslovený   nesúlad   ustanovení   zákona o odpadoch,   ako   aj   vykonávacích   vyhlášok,   ktoré   upravujú   príspevok   do   Recyklačného fondu, ktoré sú podľa ich názoru v nesúlade s čl. 55 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Ústava,   ako   zdôrazňujú   navrhovatelia,   stráži   hospodársku   súťaž,   nerovnaké postavenie   účastníkov   súťaže   zakotvené   zákonom   bez   toho,   aby   sa   opieralo   o verejný záujem, robí takúto zákonnú úpravu protiústavnou, zákonodarca potom prekračuje svojou zákonodárnou činnosťou ústavný základ svojej činnosti opierajúci sa o čl. 2 ods. 2 ústavy.

Spôsob,   akým   bola   v slovenskom   právnom   poriadku   zavedená   povinnosť   platiť príspevok do Recyklačného fondu, odporuje ústavným zásadám v oblasti ochrany a podpory hospodárskej súťaže.

Výber   príspevku   do   Recyklačného   fondu   vyplývajúci   z ustanovení   zákona o odpadoch je v rozpore aj s čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy a čl. 1 prvej vety listiny a tiež s čl. 26 prvej vety paktu o občianskych právach.

Tento   namietaný   nesúlad   sa   vzťahuje   aj   na   vyhlášku,   ktorá   sa   dotýka   výberu príspevku a jeho výšky, t. j. vyhlášky č. 516/2001 Z. z.

Všetky subjekty daní a poplatkov majú byť rovné a má sa na ne vzťahovať rovnaká právna úprava.

Daňou v zmysle ústavy sa chápe verejná dávka uložená právnym predpisom alebo na jeho   základe   orgánom   verejnej   moci,   ktorú   je   platiteľ   povinný   hradiť   do   verejného rozpočtu bez toho, aby získaval priamo za jej poskytnutie akýkoľvek ekvivalent, a bez toho, aby jej platenie bolo dôsledkom porušenia právnej povinnosti.

Táto povinnosť je podľa názoru navrhovateľov porušená, a preto tieto ustanovenia zákona   o odpadoch   a vyhlášky   určujúcej   výšku   príspevku   sú   v nesúlade   s ústavou a medzinárodnou zmluvou.

Navrhovatelia   namietajú,   že   príspevok   do   Recyklačného   fondu   a splnomocnenie na vydanie vyhlášky č. 516/2001 Z. z. [ustanovenia § 41 ods. 13, § 56 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch, ako aj vyhláška č. 516/2001 Z. z.] nie sú v súlade s čl. 123 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Podľa názoru navrhovateľov zákon ako primárny normatívny akt môže iniciatívne upraviť spoločenské vzťahy a zároveň určiť rozsah, v akom budú upravené.

Podzákonný právny predpis je predpisom nižšej právnej sily, t. j. nesmie odporovať zákonu, na základe ktorého je vydaný, t. j. predovšetkým nesmie upravovať spoločenské vzťahy   upravené   zákonom   odlišne   alebo   vo   väčšom   rozsahu   a   nesmie   odporovať   ani žiadnemu inému platnému a účinnému zákonu.

Podzákonný právny predpis orgánu štátnej správy sa v zmysle čl. 123 ústavy vydáva na vykonanie zákona na základe splnomocnenia v zákone, ktoré musí určovať aj medze (okruh) otázok, ktoré môžu byť podzákonným predpisom upravené.

Medzami   zákonnej   úpravy   je   okruh   spoločenských   vzťahov,   ktoré   zákon   aspoň rámcovo upravuje a v podrobnostiach odkazuje na podzákonnú úpravu.

Nie je možné, aby zákon splnomocnil podzákonný predpis na (zásadne) novú úpravu spoločenských vzťahov označených zákonom, ktoré zákon sám neobsahuje.

Zásadná právna úprava spoločenských vzťahov (úprava práv a povinností) musí byť obsiahnutá v zákone a len práva a povinnosti napomáhajúce tejto zásadnej právnej úprave, t. j. realizácia zákonom upravených práv a povinností, môže byť upravená v podzákonnom právnom predpise.

Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo životného prostredia“) je teda síce vyhláškou formálne oprávnené stanoviť sadzby, avšak toto splnomocnenie vykonať nemohlo a ani nemôže, keďže pri ich stanovení by muselo vychádzať   zo   zákonného   mechanizmu   výpočtu   sadzieb,   ktorý   priamo   k výsledku bez ďalšieho upresnenia alebo doplnenia nevedie, a ministerstvo životného prostredia nie je na takéto upresnenie alebo doplnenie zákonom splnomocnené.

Navrhovatelia   požadovali   aj   pozastavenie   účinnosti   časti   zákona   o odpadoch a vyhlášky   č.   516/2001   Z.   z.   a   Vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 283/2001 Z. z.“), čomu však plénum ústavného súdu nevyhovelo.

Dňa   21. novembra 2002   navrhovatelia   návrh   doplnili   a   zmenili   tak, že reagovali na novelu zákona o odpadoch účinnú od 1. októbra 2002, ako aj na vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 509/2002 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o   vykonaní   niektorých   ustanovení   zákona   o odpadoch   (ďalej   len   „vyhláška č. 509/2002 Z. z.“), ktorou bola zmenená aj doplnená vyhláška č. 283/2001 Z. z.

Nová právna úprava upravila platenie príspevku (nie na kalendárny rok) bez toho, aby sa zohľadnilo obdobie, podľa ktorého k tejto zmene došlo.

Došlo   k zavedeniu   nového   sektora   Recyklačného   fondu „kovové   obaly“,   a tým aj novej komodity výrobkov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, a došlo k rozšíreniu správnej rady fondu o dvoch členov, ktorých vymenúva minister hospodárstva, jedného podľa vlastného uváženia a jedného podľa návrhu združenia zamestnávateľov.

Okrem zmien v zákone o odpadoch došlo aj k vydaniu vyhlášky č. 509/2002 Z. z.

Navrhovatelia rozšírili návrh aj o § 23 ods. 3 zákona o odpadoch, ktorý je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   navrhovateľov ustanovenie   tohto   § 23   ods.   3   zákona   o odpadoch   zaviedlo neodôvodnené prekážky na trhu s odpadmi a trhu so službami pri zhodnocovaní odpadov a v konečnom dôsledku môže mať za následok sťaženie splnenia povinností osôb podľa zákona č. 529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 529/2002 Z. z.“) zabezpečovať zhodnocovanie obalových   odpadov   a rovnako   môže   znížiť   podiel   zhodnocovania   odpadov   aj   v iných komoditách, ako sú obaly.

Obdobne sa táto povinnosť dotkne aj iných ako obalových odpadov z komodít, ktoré sa spoplatňujú podľa zákona o odpadoch príspevkom do Recyklačného fondu, keďže zákon o odpadoch   v platnom   znení   poskytuje   možnosť   znížiť,   resp.   vrátiť   tento   príspevok v rozsahu, v akom bude zabezpečené zhodnotenie odpadu z týchto komodít.

Povinné   osoby   podľa   zákona   o odpadoch   a výrobcovia   a dovozcovia   komodít spoplatnených príspevkom z Recyklačného fondu sú potom výrazne motivovaní zabezpečiť zhodnocovanie,   resp.   recykláciu   tohto   odpadu,   čím   sa   vytvára   priestor   na   trhu pre podnikateľov, ktorí toto zhodnocovanie, resp. recykláciu vykonávajú.

Navrhovatelia   vyčítajú   textu   zákona   o odpadoch   v dotknutom   ustanovení   slovné spojenie „kritérium najlepšej technológie“, ktoré je ťažko posúdiť z hľadiska adresátov predmetnej povinnosti.

Stanovenie toho, čo je najlepšie a čo je najlepšie v konkrétnom prípade, môže byť vysoko subjektívne.

Stanovenie   toho,   čo   je   najlepšie,   musí   ale   predchádzať   procesu   hodnotenia a hodnotenie, ak má byť objektívne, musí vychádzať z jasných hodnotiacich kritérií.

Uvedenú nejasnosť neodstraňuje ani § 18 ods. 12 zákona o odpadoch, podľa ktorého odpad určený na zhodnotenie je druhotnou surovinou.

Ustanovenie § 23 ods. 3 zákona o odpadoch je preto v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Zo   znenia   §   23   ods.   3   zákona   o odpadoch   vyplýva,   že   nemožno   vyvážať odpad určený   na   spoločensky   prospešnejšie   a preferovanejšie   spôsoby   zhodnotenia,   najmä na materiálové   zhodnotenie,   ak   sa   na   území   Slovenskej   republiky   nachádza   zariadenie s technológiou na zhodnotenie odpadu.

Bez ohľadu na kapacitu uvedeného „slovenského“ zariadenia nebude možné vyvážať napr.   veľké   objemy   odpadov   určených   na   zhodnocovanie   v zahraničí,   ktoré   uvedené zariadenie nebude schopné okamžite spracovať.

Štát   je   povinný   účinne   dbať   o ochranu   životného   prostredia,   čomu   zodpovedá aj ústavné právo každého na priaznivé životné prostredie. Aj zákonná úprava hospodárstva, vrátane   rôznych   vývozných   obmedzení,   musí   zodpovedať   týmto   zásadám   vyjadreným aj ústavne   zakotvenou   ekologickou   orientáciou   slovenskej   ekonomiky.   Ustanovenie § 23 ods. 3 zákona o odpadoch bráni v obchodovaní s odpadmi určenými na vývoz, preto je podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy.

Zároveň obmedzenie podnikať v oblasti vývozu odpadov obsiahnuté v § 23 ods. 3 zákona o odpadoch je aj v rozpore s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Zakotvenie   nerovnakého   postavenia   účastníkov   súťaže   je   zároveň   v rozpore aj s čl. 55 ods. 2 ústavy a čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 listiny.

Návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 41 ods. 13 a 14 rozšírili navrhovatelia aj o nesúlad s čl. 1   ods.   1   ústavy   z dôvodu   rozporu   s princípom   právnej   istoty   v   týchto ustanoveniach   obsiahnutých.   Keďže   nová   úprava   §   41   ods.   13   zákona   o odpadoch nevyriešila,   čo   už   so   zaplatenými   zálohami   z   hľadiska   platenia   príspevku,   ponechala adresátov v neistote, čo je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, pokiaľ ide o tam zaručený princíp právnej istoty.

Keďže ani aplikačné problémy spojené s novou právnou úpravou § 41 ods. 13 zákona o odpadoch sa nedajú preklenúť výkladom, a zostáva teda nejasným, ako sa príspevková povinnosť vo väzbe na eventuálny vývoz počíta, preto je aj ustanovenie § 41 ods. 13 a 14 zákona o odpadoch v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy a tam zakotveným princípom právnej istoty.

Novela   zákona   o odpadoch   zaviedla   nový   sektor   Recyklačného   fondu   „kovové obaly“, a preto aj nové ustanovenia § 44a ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu   a“]   a   ods. 6   písm.   b)   [v   časti   „Recyklačného   fondu   a“]   zákona   o odpadoch   je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4, čl. 55 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 35 ods. 1 listiny a čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 prvou vetou listiny a čl. 26 prvou vetou paktu o občianskych právach.

Za   takýchto   okolností   bude   Recyklačný   fond   dotovať   alebo   podporovať   určité skupiny podnikateľov v oblasti nakladania s odpadmi, ktorým zníži náklady na ich činnosť, a tým zlepší hospodársky výsledok a zároveň ich zvýhodní voči inej skupine podnikateľov v tej istej oblasti, ktorí takýto príspevok nedostanú.

Bez ohľadu na vhodnosť alebo nevhodnosť ponechania Recyklačného fondu, tento podľa   názoru   navrhovateľov   zasahuje   do   súťažných   vzťahov   a deformuje   svojou príspevkovou politikou hospodársku súťaž.

Dňa 2. marca 2004 navrhovatelia doplnili, zmenili a čiastočne vzali späť svoj návrh, a to v súvislosti s prijatím novely zákona o odpadoch   č. 24/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Formálno-procesná   prípustnosť   navrhovanej   zmeny   a doplnenia   a čiastočného späťvzatia   vyplývala   zo   zmeny   v číslovaní   odsekov   §   1   zákona   o odpadoch   a zmene označení § 74 ods. 2 písm. h), ktorý sa mení na písm. g).

V ustanovení § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch sa za konanie pripájajú slová „zoznam výrobkov, materiálov a zariadení, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, a podrobnosti o obsahu žiadosti o poskytnutie prostriedkov z Recyklačného fondu“. Týmto   sa   rozšíril   rozsah   splnomocňovacieho   ustanovenia   na   vydanie   vykonávacieho predpisu.

Doplnením rozsahu pôsobnosti v ustanovení § 78 ods. 1 písm. e) zákona o odpadoch došlo   k rozšíreniu   postihu   aj   na   nesplnenie   povinnosti   zaregistrovať   sa   v Recyklačnom fonde.

Doplnením   rozsahu   v ustanovení   §   78   ods.   1   písm.   g)   zákona   o odpadoch   došlo k rozšíreniu postihu aj na nesplnenie povinnosti ohlásiť sa v Recyklačnom fonde.

Z toho dôvodu sú protiústavné aj doplnené ustanovenia s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 listiny.

Vzhľadom na vypustené ustanovenie § 23 ods. 3 zákona o odpadoch v tejto časti zobrali svoj návrh späť.

Dňa   26.   apríla   2004   navrhovatelia   opäť   doplnili   návrh   vzhľadom   na   vydanie vyhlášky   ministerstva   životného   prostredia   o   sadzbách   pre   výpočet   príspevkov do Recyklačného   fondu,   o zozname   výrobkov,   materiálov   a zariadení,   za   ktoré   sa   platí príspevok   do   Recyklačného   fondu,   a o podrobnostiach   o obsahu   žiadosti   o poskytnutie prostriedkov   z Recyklačného   fondu,   publikovanej   v   Zbierke   zákonov   ako   Vyhláška Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č. 127/2004   Z.   z.   o   sadzbách pre výpočet   príspevkov   do   Recyklačného   fondu,   o   zozname   výrobkov,   materiálov a zariadení, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, a o podrobnostiach o obsahu žiadosti   o poskytnutie   prostriedkov   z   Recyklačného   fondu   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 127/2004 Z. z.“), ktorou bola zrušená vyhláška č. 516/2001 Z. z.

Vzhľadom na uvedené a s odvolaním sa na § 40 a § 41 ods. 4 zákona o ústavnom súde   navrhovatelia   navrhli   konanie   vo   veci   namietaného   nesúladu   vyhlášky č. 516/2001 Z. z. zastaviť.

Domnievajú sa, že nová vyhláška č. 127/2004 Z. z. (v petite návrhu mylne uvedené č. 128/2004 Z. z., pozn.), ako aj § 10 ods. 2 [v časti „a Recyklačný fond“] a ods. 4 [v časti „a Recyklačného fondu“] vyhlášky č. 283/2001 Z. z. a vyhlášky č. 509/2002 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 35 ods. 1 listiny.

Dňa   8.   októbra   2004   navrhovatelia   doplnili   svoj   návrh   tak,   že   uviedli doplnenie zákona o odpadoch (zákon č. 443/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorým bol novelizovaný zákon o odpadoch   bez toho, aby to malo význam pre podaný návrh.

Ostatnýkrát   navrhovatelia   doplnili   svoj   návrh   13.   marca   2006   ako   reakciu na Vyhlášku   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č.   359/2005   Z.   z., ktorou   sa   mení   vyhláška   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky č. 127/2004 Z. z. o sadzbách pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu, o zozname výrobkov, materiálov a zariadení, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, a o podrobnostiach o obsahu žiadosti o poskytnutie prostriedkov z Recyklačného fondu (ďalej len   „vyhláška   č.   359/2005   Z.   z.“)   s účinnosťou   od   13. augusta   2005   a u niektorých ustanovení   od   1.   októbra   2005   s tým,   že   došlo   k zrušeniu   pôvodnej   vyhlášky č. 127/2004 Z. z. Nová vyhláška č. 359/2005 Z. z. z hľadiska návrhu nepriniesla žiadnu zmenu.

Dňa   5.   decembra   2005   došlo   k vydaniu   ďalšej   Vyhlášky   Ministerstva   životného prostredia   Slovenskej   republiky   č.   599/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   mení   a   dopĺňa   vyhláška Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č. 283/2001   Z.   z.   o   vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov, ktorou ministerstvo životného prostredia vykonalo niektoré ustanovenia zákona o odpadoch.

Samotný   zákon   o odpadoch   bol   ďalej   novelizovaný   zákonom   č.   587/2004   Z.   z. o Environmentálnom   fonde   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (účinnosť od 1. januára 2005) a novelou zákona č. 733/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (s   účinnosťou   väčšiny   ustanovení od 1. januára   2005)   a 8.   novembra   2005   došlo   k ďalšej   novelizácii   zákona   o odpadoch zákonom č. 571/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia   a ktorým   sa   dopĺňa   zákon   č.   401/1998   Z. z.   o   poplatkoch   za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov (zákon o ovzduší) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnosť od 1. januára 2006).

Navrhovatelia vzhľadom na to, že došlo k vypusteniu § 45 a § 47 zákona o odpadoch, v tejto časti navrhli konanie zastaviť. Tiež z tých istých dôvodov navrhli zastaviť aj konanie o nesúlade § 78 ods. 1 písm. e) a § 45 ods. 4 a § 47 ods. 4 zákona o odpadoch. Nová dikcia § 54i zákona o odpadoch je podľa navrhovateľov v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 35 ods. 1 listiny.

Navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol, že:«1. Ustanovenia § 1 ods. 2 [v časti „a zriadenie Recyklačného fondu“], § 41 ods. 11 až   15,   ods.   17   písm.   b)   [v   časti   „Recyklačného   fondu   a“]   a   ods.   18   písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], § 42 ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“] a ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5 a ods. 7 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 44 ods. 1, ods. 3 až 5, ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 7, § 44a ods. 1 až   4,   ods.   5   písm.   b)   [v   časti   „Recyklačného   fondu   a“]   a   ods.   6   písm.   b) [v časti „Recyklačného fondu a“], § 45 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“] a ods. 6 písm. b)[v časti „Recyklačnému fondu a“], § 46, § 47 ods. 1 a 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 6 písm. b)[v časti „Recyklačnému fondu a“], § 48, § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b) alebo“], § 54 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 54i, § 55 až 66, § 68 ods. 3 písm. m), § 74 ods. 2 písm. g), § 78 ods. 1 písm. e) [v časti „alebo v Recyklačnom fonde podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7 a § 54 ods. 4“], § 78 ods. 1 písm. e) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 43 ods. 7 písm. b), § 44 ods. 6 písm. b), § 44 ods. 7 písm. b), § 44a ods. 5 písm. b) § 46 ods. 6 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“], § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. a), § 46 ods. 6 písm. a), § 46 ods. 7 písm. a),   §   48   ods.   8   písm.   a),   §   48   ods.   9   písm.   a)“],   §   78   ods.   2   písm. h) [v časti „§ 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“], § 78 ods. 3 písm. e), § 80 ods. 1 písm. m), § 81 ods. 14 zákona o odpadoch nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 35 ods. 1 listiny.

2. Ustanovenia   §   10   ods.   2   [v   časti   „a   Recyklačného   fondu“]   a ods.   4   [v   časti „a Recyklačného fondu“] vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá, čl. 44 ods. 1 a 4, čl. 55 ods. 1ústavy a čl. 35 ods. 1 listiny.

3. Ustanovenia § 1 ods. 2 [v časti „a zriadenie Recyklačného fondu“], § 41 ods. 11 až   15,   ods.   17   písm.   b)   [v   časti   „Recyklačného   fondu   a“],   ods.   18   písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], § 42 ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5, ods. 7 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], § 44 ods. 1, ods. 3 a 5, ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], ods. 7, § 44a ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu   a“],   §   45   ods.   1   až   4,   ods.   5   písm.   b)   [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“], ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 46, § 47 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 48, § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b) alebo“], § 54 ods. 1 až   4,   ods.   5   písm.   b)   [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“],   ods.   6   písm.   b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 54i, § 55 až 66, § 68 ods. 3 písm. m), § 74 ods. 2 písm. g), § 78 ods. 1 písm. e) [v časti „alebo v Recyklačnom fonde podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7 a § 54 ods. 4“], § 78 ods. 1 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 7 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“], § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. a), § 46 ods. 6 písm. a), § 46 ods. 7 písm. a), § 48 ods. 8 písm. a), § 48 ods. 9 písm. a)“], § 78 ods. 2 písm. h) [v časti „§ 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“], § 78 ods. 3 písm. e), § 80 ods. 1 písm. m), § 81 ods. 14 zákona o odpadoch nie sú v súlade s čl. 55 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.

4. Ustanovenia   §   10   ods.   2   [v   časti   „a   Recyklačného   fondu“]   a ods.   4   [v   časti „a Recyklačného fondu“] vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 55 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy v znení neskorších predpisov.

5. Ustanovenia § 41 ods. 11 až 15, ods. 17 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“]   a   ods.   18   písm. b)   [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“],   §   42   ods.   5   písm.   b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5 a ods. 7 písm. b) [v časti „Recyklačnému   fondu   a“],   §   44   ods.   1,   ods.   3   až   5,   ods.   6   písm.   b) [v časti „Recyklačnému   fondu   a“]   a   ods.   7,   §   44a   ods.   1   až   4,   ods.   5   písm.   b) [v časti „Recyklačnému   fondu   a“]   a   ods.   6   písm.   b)[v časti   „Recyklačnému   fondu   a“], § 45 ods.   1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods.   6 písm. b) [v časti „Recyklačnému   fondu   a“],   §   46,   §   47   ods.   1   až   4,   ods.   5   písm.   b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 48, § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b) alebo“], § 54 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 54i, § 56, § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch nie sú   v súlade   s čl.   12   ods.   1   veta   prvá   ústavy,   čl.   1   listiny   a čl.   26   veta   prvá medzinárodného paktu o občianskych právach.

6. Ustanovenia § 56 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch nie sú v súlade s čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

7. Ustanovenia § 56 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch nie sú v súlade s čl. 123 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

8. Ustanovenia   §   41   ods.   13   a 14   a   §   56   ods.   1   a 2   zákona   o odpadoch   nie   sú v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy.»

II.

Na   základe   výzvy   predsedu   ústavného   súdu   sa   listom   z   3.   marca   2004 vyjadril k návrhu predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), ktorý uviedol,   že   obsahom   jeho   vyjadrenia   nie   sú   reakcie   na vyjadrenie   navrhovateľov,   ale celkové   posúdenie   skutkového   stavu   prípadu   a nadväzujúce   závery. Písomné   stanovisko obsahuje   tiež,   a   predovšetkým,   argumenty,   ktoré   jednoznačne   vyvracajú   názor navrhovateľov,   že   napadnutý   zákon,   resp.   jeho   niektoré   ustanovenia   nie   sú   v súlade s ústavou   a ďalšími   označenými   právnymi   dokumentmi.   K námietke   zriadenia Recyklačného fondu národná rada uviedla:

«a) K námietke rozporu s článkom 44 ústavy (v spojení s článkom 1 odsekom 1 ústavy)

Navrhovatelia vidia neústavnosť uvedenej právnej úpravy v tom, že štát preniesol „plnenie verejných úloh v oblasti životného prostredia, vrátane výberu verejných dávok, ktoré   slúžia   na   zabezpečenie   financovania   starostlivosti   o   životné   prostredie   a   vrátane rozhodovania o ich prerozdeľovaní na subjekt, ktorý je síce zriadený zákonom, ale prakticky sa úplne vymyká spod jeho kontroly a to tak pri kreácii jeho rozhodovacieho orgánu, ako aj pri uskutočňovaní konkrétnych, štátom mu zverených verejných úloh v oblasti starostlivosti o životné prostredie.“

Možno   sa   stotožniť   s   názorom   navrhovateľov,   podľa   ktorého   rozhodujúci   vplyv na zriadenie   správnej   rady   Recyklačného   fondu   ako   výkonného   a   najvýznamnejšieho orgánu fondu má reprezentatívne združenie zamestnávateľov, t. j. občianske združenie a subjekt súkromného práva, keďže do správnej rady navrhuje jedenásť z celkového počtu sedemnástich členov správnej rady, pričom minister hospodárstva je povinný nominácie reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov   akceptovať.   Úvahy   a   právne   závery o protiústavnosti uvedenej právnej úpravy, ktoré navrhovatelia vo svojom návrhu z tejto premisy odvodzujú, je možné čiastočne akceptovať.

Argumentácia navrhovateľov smerujúca k protiústavnosti právnej úpravy zriadenia Recyklačného fondu je totiž v plnej miere akceptovateľná iba v prípade stotožnenia sa s úvahou, podľa ktorej jediný a výlučný spôsob účinnej starostlivosti o životné prostredie v oblasti odpadového hospodárstva (a teda ústavne súladný v zmysle článku 44 odseku 4 ústavy)   spočíva   v takom   spôsobe zriadenia   a fungovania   orgánov Recyklačného fondu, v zmysle   ktorého   štátne   orgány   Slovenskej   republiky   budú   mať   rozhodujúci   vplyv na ich obsadenie   svojimi   zástupcami.   Takáto   úvaha   je   však   nielen   vecne   nesprávna, ale aj ústavnoprávne irelevantná.

Úmyslom   zákonodarcu   totiž   bolo   v   oblasti   odpadového   hospodárstva   zriadiť inštitúciu, ktorej predstavitelia by boli schopní reflektovať a reagovať na požiadavky praxe nakladania s odpadmi a účinne sa vyporiadavať s problémami, ktoré v tejto oblasti vzniknú. Recyklačný   fond,   napriek   tomu,   že   ide   o   neštátny   účelový   fond,   totiž   prirodzene nevyvíja svoju činnosť v právnom vákuu a orgány Recyklačného fondu nekonajú svojvoľne, či   k   prospechu   negatívnych   špecifických   a   partikulárnych   záujmov.   Recyklačný   fond, rovnako ako akýkoľvek iný právny subjekt podliehajúci jurisdikcii Slovenskej republiky, je vo svojej činnosti obmedzený, resp. viazaný povinnosťou rešpektovať príslušné zákony, nariadenia,   vyhlášky,   resp.   iné   všeobecne   záväzné   právne   normy   (napr.   záväzné   časti jednotlivých programov odpadového hospodárstva) platné na území Slovenskej republiky v oblasti   odpadového   hospodárstva.   Nerešpektovanie   tejto   povinnosti   zo   strany Recyklačného fondu spôsobuje obvyklé právne následky - napríklad zakladá zodpovednosť fondu za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti, či v prípade rozporu správnymi normami vedie k absolútnej neplatnosti právnych úkonov zo strany fondu a podobne. Štátne orgány   Slovenskej   republiky   disponujú   právomocami   predovšetkým   v   oblasti   tvorby pravidiel a právnych noriem na to, aby rozhodujúcim spôsobom vytvárali, ovplyvňovali a presadzovali štátnu environmentálnu politiku vo všeobecnosti a ako jej súčasť zámery štátu v oblasti odpadového hospodárstva.

Úloha štátu,   resp. štátnych orgánov a jej zástupcov sa tak obmedzila na tvorbu pravidiel   vo   forme   všeobecne   záväzných   právnych   noriem   v   oblasti   odpadového hospodárstva,   kontrolu   ich   dodržiavania   a   vo   vzťahu   k   Recyklačnému   fondu   na   dozor a kontrolu jeho činnosti Recyklačného fondu.

Napĺňanie ústavného príkazu zabezpečenia účinnej starostlivostí o životné prostredie vyjadrenému   v   článku   44   odseku   4   ústavy   zákonodarcom   v   oblasti   odpadového hospodárstva je však potrebné vnímať nielen výlučne vo vzťahu k zriadeniu a pôsobnosti Recyklačného fondu ako to robia navrhovatelia vo svojom návrhu, ale v kontexte celej právnej úpravy problematiky nakladania s odpadmi. Len v tom prípade si možno utvoriť objektívny obraz o súlade tejto právnej úpravy s ústavnou normou - článkom 44 ústavy a vyhnúť sa tak akýmkoľvek jednostranným a predpojatým záverom. Majúc na zreteli vyššie uvedené je potrebné skonštatovať, že regulácia odpadového hospodárstva v podmienkach Slovenskej   republiky   podlieha   dostatočne   prísnym   a   s   dostatočnou   mierou   presnosti stanoveným   pravidlám.   Rovnako   dostatočne   vymedzil   zákonodarca   právomoci   štátnych orgánov   a   pôsobenie   súkromnoprávnych   subjektov   v   oblasti   odpadového   hospodárstva podrobil prísnej regulácii.

Predstava,   že   by   v   rámci   reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov,   alebo prostredníctvom jeho zástupcov v správnej rade fondu dochádzalo k presadzovaniu akéhosi fiktívneho   jednotného   záujmu   jeho   členov   je   značne   nereálna   a   ľahko   spochybniteľná. Práve naopak v takomto prostredí dochádza k vzájomnej vyváženosti jednotlivých záujmov, ako   aj   účinnejšej   vzájomnej   kontrole.   Aj   tieto   úvahy   viedli   zákonodarcu   k   ustanoveniu striktnej   požiadavky   nominácií   zástupcov   reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov „tak, aby v nej mali svoje zastúpenie výrobcovia alebo dovozcovia za každý sektor podľa §55 ods. 2 písm. a) až j)“ zákona o odpadoch. V súlade s už vyššie naznačenou filozofiou zákonodarcu pri tvorbe postavenia, právomocí a orgánov Recyklačného fondu, keďže ide o podporu podnikateľských aktivít zameraných na podporu zberu, zhodnotenia a spracovania zákonom špecifikovaných odpadov, ktoré by bez tejto podpory pravdepodobne nevznikli vôbec, alebo vznikli v menšom než žiadúcom rozsahu a keďže ide o aktivity tak vykonávané ako aj financované súkromným podnikateľským sektorom, je len prirodzené a v konečnom dôsledku   aj   efektívnejšie,   ak   sa   na   rozhodovaní   o   nakladaní   s   týmito   peňažnými prostriedkami   budú   v rozhodujúcej   miere   podieľať   nie   štátni   úradníci,   ale   tí,   ktorých sa aktivity Recyklačného fondu priamo týkajú.

Predstava navrhovateľov o efektívnom a účinnom spôsobe fungovania Recyklačného fondu   a   tým   aj   o   efektívnom   a   účinnom   spôsobe   zabezpečenia   starostlivosti   o   životné prostredie v oblasti odpadového hospodárstva zo strany štátu zrejme smeruje k modelu, kde Recyklačný   fond   ovládaný   štátnymi   úradníkmi   zodpovednými   ministerstvu   životného prostredia,   či   ministerstvu   hospodárstva   postupuje   presne   v   súlade   s   presnými a do najmenších detailov upravenými kritériami vydanými vo forme všeobecne záväzných právnych predpisov a po splnení týchto kritérií zo strany žiadateľov automaticky prideľuje nárokovateľné finančné prostriedky z rozpočtu fondu.

b) K námietke rozporu s článkom 1 odsekom 1 ústavy Pokiaľ   ide   o   námietku   navrhovateľov   poukazujúcu   na   rozpor   právnej   úpravy zriadenia a pôsobnosti Recyklačného fondu s ústavným princípom zvrchovanosti Slovenskej republiky v zmysle článku 1 odseku 1 ústavy, možno len skonštatovať, že argumentácia navrhovateľov je v tomto ohľade totožná s námietkou rozporu s článkom 44 ústavy a preto aj argumentáciu Národnej rady je možné v identickom rozsahu odvodiť z časti 1.a) tohto stanoviska. Aj po zohľadnení vyššie uvedených námietok a čiastočnej akceptácii výhrad navrhovateľov   k   predmetnej   právnej   úprave   možno   skonštatovať,   že   právna   úprava Recyklačného   fondu   obsiahnutá   v   zákone   o   odpadoch   je   na   rozdiel   od   stanoviska navrhovateľov jedným z prejavov zvrchovanosti Slovenskej republiky a jej zákonodarcu a je výsledkom   suverénneho   rozhodnutia   demokratickej   väčšiny   zvolených   zástupcov občanov Slovenskej republiky v súlade s ich preferenciami a hodnotovými prioritami. Pokiaľ   ide   o   námietku   navrhovateľov   poukazujúcu   na   rozpor   právnej   úpravy zriadenia a pôsobnosti Recyklačného fondu s ústavným princípom garancie právnej istoty ako jedného z obsahových náležitostí právneho štátu v zmysle článku 1 odseku 1 ústavy, osobitne s ohľadom na spôsob kreovania správnej rady Recyklačného fondu, zákonodarca má za to, že právna úprava zriadenia a pôsobnosti Recyklačného fondu nie je v rozpore s týmto ústavným princípom.

c) K námietke rozporu s článkom 29 odsekom 4 ústavy Z návrhu nie je dostatočné zrejmé, či sa argumentácia navrhovateľov v tomto ohľade vzťahuje na reprezentatívne združenie zamestnávateľov, alebo na samotný Recyklačný fond, prípadne oboje.

Voči námietke zodpovednosti štátu za splnenie úloh štátu vo verejnej sfére v tomto prípade v oblasti zabezpečenia účinnej starostlivosti o životné prostredie bolo v dostatočnej miere protiargumentované v časti I. a) tohto stanoviska. Pokiaľ ide o námietku rozporu oddelenia štátu od združení, k tomu je potrebné uviesť, že článok 29 ústavy sa v žiadnom zo svojich odsekov hmotnoprávne nevzťahuje na inštitúciu Recyklačného fondu. Recyklačný fond   je   právnická   osoba   zriadená   zákonom   a   jeho   zriadenie   nieje   výrazom   uplatnenia združovacieho práva občanov vyjadreného v článku 29 ústavy - podobne ako ním nie je napríklad zriadenie združení záujmových združení - profesných komôr na základe zákona a podobne.

Zásada oddelenosti politických strán a hnutí, spolkov, spoločností a iných združení od štátu ustanovená v článku 29 odseku 4 ústavy je vyjadrením ústavnoprávnej garancie nezasahovania orgánov verejnej moci - štátnych orgánov slovenskej republiky do činnosti týchto subjektov formou a spôsobom, ktorý by zasahoval do podstaty združovacieho práva a obmedzoval jeho výkon. V žiadnom prípade však nie je v súlade so znením, legislatívnou históriou   a   zmyslom   tohto   ustanovenia,   taká   jeho   interpretácia,   podľa   ktorej   nie   je prípustná   účasť   členov   týchto   združení   na   subjektoch   verejného   práva   zriadených na základe zákonov Slovenskej republiky, či už ide o orgány verejnej moci, alebo subjekty inej   povahy.   Napokon   práve   takáto   interpretácia   by   bola   v   rozpore   s   podstatou združovacieho   práva,   keďže   uplatňovanie   združovacieho   práva   je   v   podstatnej   miere prejavom angažovanosti občanov vo veciach verejných, s celkom pochopiteľným zámerom ovplyvňovať a podieľať sa na správe vecí verejných spôsobom, ktorý umožňuje a pripúšťa zákon.

d) K námietke rozporu s článkom 55 odsekom 1 a 2 ústavy Pokiaľ   ide   o   námietku   navrhovateľov   poukazujúcu   na   rozpor   právnej   úpravy zriadenia a pôsobnosti Recyklačného fondu s článkom 55 odsekom 1 ústavy, možno len skonštatovať,   že   argumentácia   navrhovateľov   je   v   tomto   ohľade   totožná   s   námietkou rozporu s článkom 44 ústavy a preto aj argumentáciu národnej rady je možné v identickom rozsahu odvodiť z časti I. a) tohto stanoviska. Ekologicky orientovaná trhová ekonomika znamená kladenie dôrazu predovšetkým na aktivitu súkromných podnikateľských subjektov, prípadné negatívne environmentálne dôsledky činností ktorých sú vyvažované podpornými aktivitami štátu v oblasti zabezpečenia účinnej starostlivosti o životné prostredie. Odlišná predstava   o   spôsobe   a   právneho   rámca   zabezpečenia   tejto   starostlivosti   zo   strany zákonodarcu a navrhovateľov na strane druhej je kľúčovou časťou tohto ústavnoprávneho sporu   a   bola   predmetom   podrobnej   analýzy   postoja   zákonodarcu   v   časti   I. a)   tohto stanoviska.

Všeobecné   námietky   navrhovateľov   smerujúce   k   poukazovaniu   rozporu   právnej úpravy zriadenia a pôsobenia Recyklačného fondu, ako aj spôsobu odvádzania príspevkov a podpory   vybraných   činností   zo   strany   fondu   nie   sú   dostatočne   závažné   na   to,   aby preukázali   distorziu   hospodárskej   súťaže   v   takom   rozsahu   (vytváranie   objektívne nezdôvodniteľných rozdielov v právnom postavení jednotlivých súťažiteľov do takej miery, že   dochádza   k   podstatnému   obmedzovaniu,   resp.   vylučovaniu   hospodárskej   súťaže), že by takáto právna úprava nebola zdôvodniteľná prevažujúcim presadzovaním verejného záujmu zo strany   zákonodarcu   a pozostávajúceho v legitímnej   snahe o   podporu   aktivít súvisiacich   so   starostlivosťou   o   životné   prostredie,   aktivít,   ktoré,   ako   už   bolo   uvedené, by v opačnom prípade buď   nevznikli   vôbec,   alebo nie   v dostatočnom   rozsahu.   V   rámci priestoru pre voľnú úvahu, ktorú ústavodarca v takýchto prípadoch zvolil demokratickej väčšine zákonodarného zboru je preto prijatie takejto právnej úpravy v systéme deľby moci plne legitímne a ústavnoprávne konformné.

K   námietke   nesúladu   §   41   odsekov   13   a   14   a   súvisiacich   ustanovení   zákona o odpadoch   s   článkom   1   odsekom   1   a   článkom   12   odsekom   1   a   55   odseku   2   ústavy [časť 3.2.3.,   3.2.4.   návrhu,   1.2   doplnenia   a   zmeny   návrhu,   časť   ustanovení   uvedených v písmene b) výrokovej časti uznesenia].

V   tejto   súvislosti   teda   odpadli   možné   úvahy   o   vecne   nepodložených   rozdieloch v právnom postavení dovozcov a výrobcov v súvislosti s ich povinnosťou platiť príspevok do Recyklačného   fondu,   ako   aj   akékoľvek   ďalšie   úvahy   vyplývajúce   z   tejto   okolnosti, resp. s ňou   súvisiace   a   rozvíjané   navrhovateľmi   predovšetkým   v   častiach   3.2.1   a   3.2.4 návrhu a týkajúce sa možného rozporu s článkom 1 odsekom 1, článkom 12 odsekom 1 a článkom 55 odsekom 2 ústavy. Preto je potrebné odmietnuť stanovisko navrhovateľov prezentované v časti I. 2 doplnenia a zmeny návrhu, v ktorom zotrvávajú na námietke rozporu   novelizovanej   právnej   úpravy   s   článkom   1   odsekom   1   ústavy   z   dôvodu, že „novelizovaná úprava platenia príspevkov, účinná od 1. 10. 2002, „zrušila“ v prípade výrobcov systém platenia príspevku za kalendárny rok bez toho, aby upravila, ako sa bude platiť   príspevok   za   kalendárny   rok,   počas   ktorého   k   tejto   zmene   došlo.“   Súčinnosťou od 1. októbra   2002   sa   právne   povinnosti   dovozcov   a   výrobcov   platiť   príspevok do Recyklačného   fondu   spravujú   novelizovanými   ustanoveniami   odsekov   13   a   14   §   41 zákona o odpadoch vo vyššie uvedenom znení. Keďže podľa pôvodného princípu platieb „výrobca platí príspevok v štvrťročných rovnakých zálohových splátkach splatných vždy do desiateho dňa príslušného štvrťroka. Doplatok príspevku sa vypočíta podľa skutočnosti príslušného kalendárneho roka a je splatný do konca februára nasledujúceho kalendárneho roka“   v   prípade,   že   výrobca   odviedol   zálohovú   platbu   do   10.   októbra   2002   v   zmysle pôvodného ustanovenia tejto platobnej povinnosti, samozrejme, že nebol povinný spätne do 20.   januára   2003   uhradiť   „opakovanú“   platbu   za   tento   uplynulý   štvrťrok,   ale   len dorovnať   prípadný   rozdiel   vo   výške   zálohovej   platby   a   platobnej   povinnosti   podľa skutočného   objemu   výroby,   prípadne   si   započítať   preplatok   v   nasledujúcom   štvrťroku. Tento doplatok   bol   výrobca   tak   či   tak   aj   v   zmysle   pôvodnej   právnej   úpravy   povinný vyrovnať do konca februára 2003 a Recyklačný fond akceptoval aj takýto postup výrobcov - t. j. dorovnanie príspevkovej povinnosti do konca februára 2003 a nie už do 20. januára 2003.   V   tomto   prípade   sa   teda   postupovalo   spôsobom   ešte   výhodnejším   pre   výrobcov než určovalo   znenie   novelizovanej   právnej   úpravy   a   k   žiadnej   ujme   výrobcov   v   tomto ohľade nedošlo. Avšak ani v prípade striktného dodržania postupu v zmysle novelizovanej právnej úpravy nemohlo dôjsť k akýmkoľvek právnym pochybnostiam a už vôbec nie takým, ktoré by zakladali rozpor s článkom 1 odsekom 1 ústavy.

K   námietke   nesúladu   vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky č. 516/2001 Z. z. o sadzbách pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu v znení   neskorších   predpisov   s   uvedenými   článkami   ústavy   a   §   56   odsekmi   1   a   2 a § 68 odsekom 3 písmenom m) zákona o odpadoch [písmeno e) výrokovej časti uznesenia]. Národná rada sa stotožňuje so stanoviskom navrhovateľov uvedeným v časti 3.2.3. a časti   III.3   návrhu,   v   zmysle   ktorého   vyhláška   ministerstva   životného   prostredia 516/2001 Z.   z.   o   sadzbách   pre   výpočet   príspevkov   do   Recyklačného   fondu   v   znení neskorších predpisov prekračuje medze zákona ustanovené predovšetkým v § 56 odseku 1 0vete   druhej   zákona   o   odpadoch,   podľa   ktorej   „sadzba   sa   ustanoví   na   základe predpokladaných nákladov na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok   do Recyklačného   fondu,   uvedených   na   trh   v   Slovenskej   republike“   a   tým   je v rozpore s článkom 2 odsekom 2 ústavy a článkom 123 ústavy.

K   námietke nesúladu   § 56   odsekov 1   a 2   a §   68 odseku 3   písmena   m) zákona o odpadoch s článkom 59 odsekom 2 v spojení s článkom 13 odsekom 1 písmenom a) a s článkom 123 v spojení s článkom 2 odsekom 2 a s článkom 13 odsekom 1 písmena a) ústavy [písmeno c) výrokovej časti uznesenia].

Národná rada však odmieta stanovisko navrhovateľov spočívajúce v názore, podľa ktorého   sú   uvedené   ustanovenia   zákona   o   odpadoch   v   rozpore   s   vyššie   spomínanými článkami   ústavy.   Právna   povinnosť   platenia   príspevku   do   Recyklačného   fondu   vyplýva z ustanovení   zákona   o   odpadoch   (§§   41   -   48,   §   54   v   spojení   s   §§   56   a   68   zákona o odpadoch)   je   celkom   nespochybniteľné   stanovená   zákonom,   resp.   táto   povinnosť je ukladaná na základe zákona spôsobom súladným s článkom 59 odsekom 2 v spojení s článkom 13 odsekom 1 písmenom a) ústavy.

K námietke nesúladu § 23 odseku 3 zákona o odpadoch s článkom 1 odsekom 1, článkom 35 odsekom i v spojení s článkom 13 odsekom 4, článkom 44 odsekom 1 a 4 a článkom 55 odsekom 1 a 2, ústavy [bod n. 1 doplnenia a zmeny návrhu, písmeno d) výrokovej časti uznesenia].

Národná rada sa stotožňuje s námietkami navrhovateľa smerujúcich k poukázaniu na rozpor   uvedeného   ustanovenia   s   princípom   právnej   istoty   z   dôvodu   jeho nezrozumiteľnosti a nejasnosti takého rozsahu a takej miery, že uvedené nedostatky nie je možné prekonať zmysluplnou, resp. právne či vecne obhájiteľnou interpretáciou.»

Svoje stanovisko národná rada doplnila 30. apríla 2003 listom doručeným ústavnému súdu 9. mája 2003, v ktorom uviedla:

«Oprávnenia Národnej rady Slovenskej republiky sú v čl. 86 ústavy vymenované len demonštratívne. Z toho možno odvíjať (nie celkom ústavne konformné) tvrdenie, že ústava nijako neobmedzuje Národnú radu Slovenskej republiky v tom, na koho môže zákonom preniesť   výkon   štátnomocenských   oprávnení.   Takto   napríklad   Národná   rada   Slovenskej republiky splnomocnila zákonom súdnych exekútorov, teda fyzické osoby, na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, teda na výkon štátneho donútenia. Treba pritom uviesť, že Recyklačný fond nieje súkromnoprávna osoba.

Ústava neurčuje ani to, aké má mať inštitúcia podobná Recyklačnému fondu orgány a aké má byť zloženie týchto orgánov. Je síce na mieste výčitka navrhovateľov, že zákon o odpadoch veľmi nedôsledne rieši zloženie správnej rady Recyklačného fondu pokiaľ ide o jedenástich   členov   správnej   rady   menovaných   ministrom   hospodárstva   Slovenskej republiky   na   návrh   „reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov“.   Možno   len súhlasiť s názorom,   že   toto   ustanovenie   zákona   o   odpadoch   je   v   rozpore   so   zákonom č. 106/1999 Z. z. o hospodárskom a sociálnom partnerstve (zákon o tripartite). V žiadnom prípade   však   nejde   o   rozpor   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   respektíve   s   nepriamo   zakotveným princípom   právnej   istoty   v   tomto   ustanovení,   zvlášť   ak   sa   vezme   do   úvahy   to, čo navrhovatelia   sami   priznávajú,   že   prax   rozpor   týchto   dvoch   spomínaných   zákonov odstránila.

Celkom neopodstatnené je tvrdenie navrhovateľov, že zriadenie Recyklačného fondu je   v   rozpore   s   čl.   29   ods.   4   ústavy.   Argument,   že   správna   rada   Recyklačného   fondu je v značnej miere kreačné závislá od súkromnoprávneho združenia (fakticky A.) dochádza k porušeniu   príkazu   na   oddelenie   politických   strán,   politických   hnutí,   ako   aj   spolkov, spoločností   a   iných   zdražení   od   štátu,   neobstojí.   Členovia   správnej   rady   Recyklačného fondu navrhnutí A. (AZZZ) sú pri svojom rozhodovaní nezávislí a nepodliehajú príkazom AZZZ.

2. Navrhovatelia vo svojom pôvodnom   návrhu napádajú pre protiústavnosť § 41 ods. 13 a 14 zákona o odpadoch z dôvodu nerovného postavenia výrobcu a dovozcu pri platení príspevku. Citované ustanovenia však boli novelizované zákonom č. 529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to tak, že výrobcovia aj dovozcovia boli zrovnoprávnení.

Prax aj tento problém vyriešila. Uplatňuje sa § 56 ods. 1 a 2 zákona o odpadoch, teda   príspevok   sa   platí   za   výrobky   uvedené   na   trh   v   Slovenskej   republike,   pričom do množstva   výrobkov   uvedených   na   trh   v   Slovenskej   republike   sa   na   účely   výpočtu príspevku a stanovenia sadzby nezapočítava množstvo vyvezených výrobkov.

Nepochopiteľná je výhrada navrhovateľov k § 56 ods. 2 zákona o odpadoch. Údajne nie   je   jasné,   aký   vývoz   výrobkov   sa   v   prípade   výrobcu   zohľadňuje   pri   výpočte   jeho príspevkovej povinnosti za príslušný štvrťrok. V § 56 ods. 2 zákona o odpadoch v znení zákona č. 529/2002 Z. z. sa však jasne píše, že príspevok sa znižuje o čiastku za množstvo skutočne vyvezených výrobkov.

Navrhovatelia mnohými   argumentmi namietajú   protiústavnosť   §   56   ods.   1,   §   68 ods. 3   písm.   m)   a   vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky č. 516/2001   Z.   z.   o   sadzbách   pre   výpočet   príspevkov   do   Recyklačného   fondu   v   znení neskorších   predpisov.   Za   najzávažnejšie   argumenty   možno   považovať   tvrdený   rozpor citovaných ustanovení zákona o odpadoch a vyhlášky č. 516/2001 Z. z. s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a s čl. 123 ústavy. Z návrhu sa dá vyčítať, že navrhovatelia vidia rozpor aj medzi vyhláškou č. 516/2001 Z. z. a § 56 ods. 1 zákona o odpadoch. V návrhu sa podrobne vysvetľuje, ako je nemožné na základe § 56 ods. 1 zákona o odpadoch určiť výšku sadzieb pre výpočet príspevku.  ...   V citovanom ustanovení zákona o odpadoch sa nehovorí nič o tom, podľa akých kritérií má ministerstvo sadzby pre výpočet príspevku určiť, ani že sa má   pri   ich   určení   riadiť   §   56   ods.   1   zákona   o   odpadoch.   Hovorí   sa   v   ňom   iba,   že ministerstvo   „ustanoví   sadzby   pre   výpočet   príspevkov   do   Recyklačného   fondu“. Ustanovenie sadzieb pre výpočet príspevku vyhláškou č. 516/2001 Z. z. je teda v súlade nielen so zákonom o odpadoch, najmä s jeho § 68 ods. 3 písm. m), ale aj s čl. 59 ods. 2 ústavy. Rovnako je to pokiaľ ide o vzťah § 68 ods. 3 písm. m) a vyhlášky č. 516/2001 Z. z. k čl. 2 ods. 2 ústavy. Aj Národná rada Slovenskej republiky, aj ministerstvo konali tak, ako to vyžaduje ústava, teda „na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ako už bolo spomenuté, posudzovať súlad § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch s čl. 123 ústavy je bezpredmetné, pretože čl. 59 ods. 2 ústavy je špeciálnym ustanovením k čl. 123 ústavy. A pokiaľ ide o vzťah vyhlášky č. 516/2001 Z. z. s čl. 123 ústavy, takisto nemožno konštatovať iné, než súlad.

Hodno sa ešte zastaviť pri § 56 ods. 1 zákona o odpadoch, konkrétne pri jeho druhej vete. Ide naozaj o veľmi nešťastné ustanovenie. To však ešte neznamená, že je v rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy alebo aj s akýmkoľvek ustanovením ústavy. Možno len konštatovať, že § 56 ods. 1 druhá veta zákona o odpadoch je obsolétny.»

K návrhu sa vyjadrilo aj ministerstvo životného prostredia a to trikrát.

V prvom vyjadrení zo 4. júla 2003 uviedlo:„K otázke protiústavnosti zriadenia Recyklačného fondu:

Navrhovatelia namietajú rozpor zriadenia Recyklačného fondu s čl. 44 ods. 1 a 4 ústavy.   Namietajú,   že   štát   nemôže   zákonom   preniesť   plnenie   verejných   úloh   v   oblasti životného prostredia na iný subjekt.

Navrhovatelia opomenuli aj súvislosť s čl. 44 ods. 5, podľa ktorého podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. Jedným z týchto zákonov je aj zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch, ktorým bol zriadený Recyklačný fond a ktorým sa uložili povinnosti výrobcom a dovozcom niektorých výrobkov platiť príspevky do tohto fondu,   pričom   tieto   príspevky   môže   fond   použiť   následne   len   na   ochranu   životného prostredia.

Zriadením   Recyklačného   fondu   zákonom   teda   štát   napĺňa   svoju   povinnosť   dbať o účinnú starostlivosť o životné prostredie a nejde tu o prenesenie úloh štátu na inú osobu. Povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie má každý, pričom plnenie tejto povinnosti je u rozličných osôb rôzne v závislosti od charakteru ich činnosti. Túto povinnosť musí   teda   plniť   každý   v   rozsahu   zákonov   vydaných   v   súlade   s   čl.   44   ods.   5.   Ťažisko povinností ukladaných týmito zákonmi sa týka práve tých, ktorí svojou činnosťou najviac znečisťujú životné prostredie. Princíp zodpovednosti znečisťovateľov bol aj hlavnou ideou a dôvodom zriadenia Recyklačného fondu s orgánmi, v ktorých majoritné zastúpenie majú práve   zástupcovia   znečisťovateľov.   Keďže   štát   dbá   o   účinnú   starostlivosť   o   životné prostredie, uložil povinnosť výrobcom a dovozcom výrobkov, z ktorých po ich použití vzniká odpad vyžadujúci si osobitné zaobchádzanie, prípadne ktorý možno reálne zhodnotiť a tým napomáhať   ochrane   životného   prostredia,   aby   zabezpečovali   zhodnocovanie   odpadu z týchto výrobkov. Ako nástroj na podporu zhodnocovania bol vytvorený Recyklačný fond. Recyklačný   fond   je   teda   nástrojom,   prostredníctvom   ktorého   plnia   určení znečisťovatelia   svoju   povinnosť   chrániť   životné   prostredie,   a   preto   majú   aj   väčšinové zastúpenie v jeho orgánoch. V orgánoch Recyklačného fondu má však svoje zastúpenie aj štát, konkrétne zástupcovia Ministerstva životného prostredia SR, Ministerstva financií SR a Ministerstva hospodárstva SR.

Štát   teda   nepreniesol   svoje   úlohy   na   iný   subjekt,   ale   uložil   zákonom   plnenie povinnosti   starať   sa   o   životné   prostredie   tým   osobám,   ktoré   ho   znečisťujú,   čo   nieje   v rozpore s čl. 44 ods. 1 a 4 vo väzbe na čl. 44 ods. 2, 3 a 5 ústavy.

K otázke, či je príspevok do Recyklačného fondu daňou alebo poplatkom v zmysle čl. 59 ústavy:

Navrhovatelia   uvádzajú,   že   príspevok   do   Recyklačného   fondu   treba   chápať   ako verejnú   dávku,   pričom   vykladajú   čl.   59   ods.   2   ústavy   tak,   že   daňou.   resp.   poplatkom je podľa ich názoru verejná dávka uložená právnym predpisom alebo na jeho základe, ktorú jej   platiteľ   platí   do   verejného   rozpočtu   bez   toho,   aby   získaval   priamo   za   jej poskytnutie akýkoľvek ekvivalent. Z tejto svojej úvahy vyvodzujú, že ustanovenie zákona č. 223/2001 Z. z. a vyhlášky MŽP SR č. 516/2001 Z. z. vzťahujúce sa na platenie príspevku sú v rozpore s ústavnými zásadami vzťahujúcimi sa na ukladanie daní a poplatkov. S   takto   širokým   výkladom   pojmu   dane   a   poplatku   podľa   čl.   59   ústavy   nemožno vo väzbe   na   príspevok   platený   do   Recyklačného   fondu   súhlasiť.   V   prípade   príspevku do Recyklačného fondu nejde o daň alebo poplatok v zmysle čl. 59 ústavy. Platba príspevku je   len   náhradným   finančným   vyjadrením   povinnosti   výrobcov   a   dovozcov   zabezpečiť zhodnotenie odpadov z výrobkov, ktoré výrobca a dovozca uviedol na trh a tým potenciálne do   životného   prostredia.   Potvrdzuje   to   znenie   §   56   ods.   3   zákona   č.   223/2001   Z.   z. o odpadoch,   podľa   ktorého   výrobca   a   dovozca   nie   je   povinný   platiť   tento   príspevok za tie výrobky,   u   ktorých   preukáže,   že   sám   alebo   prostredníctvom   zmluvného   partnera zabezpečil zhodnotenie odpadu z nich. Podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch ak výrobca alebo   dovozca   preukáže,   že   po   zaplatení   príspevku   do   Recyklačného   fondu   zhodnotil odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok. Recyklačný fond mu príslušnú časť príspevku vráti.

Z uvedeného vyplýva, že nejde o daň ani poplatok v zmysle čl. 59 ústavy, a teda nemožno hovoriť o rozpore s čl. 59.

Skutočnosť,   že   príspevok   do   Recyklačného   fondu   nie   je   daňou   alebo   poplatkom v zmysle   čl.   59   ústavy,   potvrdzuje   aj   fakt   že   správa   daní   a   poplatkov   je   upravená v osobitnom zákone č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a vykonávajú ju daňové úrady alebo obce, pričom príspevok do Recyklačného fondu pod tento zákon nespadá. K otázke protiústavnosti § 23 ods. 3 zákona o odpadoch:

K požiadavke navrhovateľov na zrušenie § 23 ods. 3 možno uviesť, že Ministerstvo životného   prostredia   SR   predložilo   vláde   dňa   30.   6.   2003   návrh   novely   zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch, kde sa navrhuje zrušenie tohto ustanovenia.“

V druhom vyjadrení z 18. decembra 2003 uviedlo:„1. Navrhovatelia   spochybňujú   opodstatnenosť   rozlišovania   pojmov   dbať a zabezpečovať v súvislosti s výkladom čl. 44 Ústavy SR. K rozdielu oboch týchto pojmov možno uviesť, že podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka má slovo dbať význam dávať si záležať, venovať starostlivosť, brať do úvahy, brať ohľad, všímať si. Slovo zabezpečiť má význam ako postarať sa o uskutočnenie niečoho, zaistiť, zaručiť, urobiť opatrenia proti neželaným javom, urobiť opatrenia na dodržanie niečoho. Z tohto gramatického výkladu teda vyplýva, že ide o významovo odlišné pojmy, pričom význam pojmu dbať je všeobecnejší a má skôr rámcový charakter, a význam slova zabezpečiť spočíva v požiadavke vykonania konkrétnych opatrení. Použitie oboch týchto pojmov v jednom ustanovení čl. 44 ods. 1 Ústavy SR potvrdzuje zámer odlíšiť aktivity štátu v oboch uvedených oblastiach.

2. Navrhovatelia nesprávne interpretujú naše stanovisko, v ktorom sme uvádzali, že zriadením Recyklačného fondu štát napĺňa svoju povinnosť dbať o účinnú starostlivosť o životné   prostredie,   keď   nám   podsúva   tvrdenie,   že   zriadením   Recyklačného   fondu   štát splnil uvedenú povinnosť. Zriadenie Recyklačného fondu je len súčasťou napĺňania tejto povinnosti štátu, nie jej konečným splnením....

4. Zásadne nemožno súhlasiť s úvahou navrhovateľov týkajúcou sa platby príspevku do Recyklačného fondu, ktorý je zavedený ako náhradné finančné vyjadrenie povinnosti výrobcov a dovozcov zabezpečovať zhodnotenie odpadov z výrobkov, ktoré uviedli na trh a tým aj potenciálne do životného prostredia. Nemožno súhlasiť s tým, že nie je objektívne možné zabezpečiť 100 % zberu a zhodnotenia odpadov povinnou osobou. Takéto prípady sa v praxi vyskytujú a ak nastanú, je daný právny nárok na vrátenie príspevku vo výške 100 % (pozri aj list MŽP SR zo 4. 11. 2003 č. 2032/2003 - 3.2 - v prílohe). Z uvedeného dôvodu naďalej trváme na našej argumentácii, že príspevok do Recyklačného fondu nieje verejnou dávkou podobnou dani alebo poplatku v zmysle čl. 59 ods. 2 Ústavy SR....

Z listu MŽP SR zo 4. 11. 2003 č. 2032/2003 - 3.2: Znenie   §   56   ods.   3   zákona   o   odpadoch   umožňuje   výrobcovi   alebo   dovozcovi výrobkov alebo materiálov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, preukázať, že zabezpečil   sám   alebo   prostredníctvom   zmluvného   partnera   ich   zhodnotenie,   a   tak dosiahnuť   zníženie   príspevku   do   Recyklačného   fondu,   zodpovedajúce   množstvu zhodnotených výrobkov a materiálov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch, ak povinná osoba splní uvedený predpoklad na zníženie príspevku do Recyklačného fondu podľa § 56 ods. 3 až po jeho zaplatení, vzniká jej voči Recyklačnému fondu osobitný nárok na vrátenie takej sumy z celkovej sumy ňou uhradeného príspevku. o ktorú by sa v prípade úspešne uplatneného nároku na zníženie príspevku   jej   príspevok   znížil.   Vrátená   suma   však   nemôže   presiahnuť   celkovú   sumu uhradeného príspevku za určitý druh výrobkov alebo materiálov.

Povinná osoba musí v oboch prípadoch, či už pred alebo po zaplatení príspevku, hodnoverne preukázať,   že sama alebo prostredníctvom zmluvného   partnera   zabezpečila zhodnotenie merateľného množstva odpadov druhovo zhodných s odpadmi, ktoré vznikajú z výrobkov alebo materiálov, ktoré vyrába alebo dováža.

V zmysle § 64 ods. 2 zákona o odpadoch je na vrátenie príspevku podľa § 56 ods. 4 právny   nárok   a   Recyklačný   fond   je   povinný   vrátiť   príspevok   v   plnej   výške,   ak   bolo po zaplatení príspevku preukázané zhodnotenie spoplatnenej komodity na 100 %.

Ak   však   Recyklačný   fond   nevráti   príspevok   v   zodpovedajúcej   výške   platiteľovi príspevku do okamihu plnenia jeho ďalšej príspevkovej povinnosti, čo sa môže stať, keďže lehota pre realizáciu tejto povinnosti nie je Recyklačnému fondu zákonom vymedzená, môže platiteľ   svoj   predchádzajúci   neuspokojený   finančný   nárok   voči   Recyklačnému   fondu započítať do sumy svojho nového záväzku voči Recyklačnému fondu Platiteľ tak uplatní nárok   na   zníženie   príspevku   do   Recyklačného   fondu   za   to   množstvo   výrobkov   alebo materiálov, ktorých zhodnotenie už zrealizoval a následne preukázal, avšak zodpovedajúca časť ním už uhradeného príspevku mu nebola vrátená.“

V treťom vyjadrení z 31. marca 2004 uviedlo:„Vašim listom z 2. marca 2004 č. PL. ÚS 3/03-137 ste ma požiadali o zaujatie stanoviska   a   zaslanie   vyjadrenia   k   doplneniu,   zmene   a   čiastočnému   späťvzatiu   návrhu skupiny   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   vo   veci   súladu   niektorých ustanovení   zákona   č.   223/2001   Z.   z.   o odpadoch a   nadväzujúcej vyhlášky Ministerstva životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č.   516/2001   Z.   z,   o   sadzbách   pre   výpočet príspevkov do Recyklačného fondu s Ústavou Slovenskej republiky.

Uvedené doplnenie, zmena a čiastočné späťvzatie návrhu reaguje na niektoré zmeny v texte zákona č. 223/2001 Z. z. Tieto zmeny sú takého charakteru, že nie je potrebné meniť naše doterajšie stanoviská, ktoré sme Vám zaslali listami č. 111/2003-min. zo 4. 7. 2003 a č. 1456/2003-min. z 18. 12. 2003 a na ktorých naďalej trváme.“

K vyjadreniu   národnej   rady   a ministerstvu   životného   prostredia   sa   vyjadrili navrhovatelia 2. júla 2003, pričom uviedli:

«V   súvislosti   s   navrhovateľmi   tvrdenou   protiústavnosťou   ustanovení   dotknutej právnej úpravy o zriadení a pôsobnosti Recyklačného fondu odporca, v 1. rade uvádza, že oprávnenia Národnej rady Slovenskej republiky sú v čl. 86 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vymenované len demonštratívne, z čoho vyvodzuje, že Ústava „nijako neobmedzuje Národnú radu Slovenskej republiky v tom, na koho môže zákonom preniesť výkon   štátnomocenských   oprávnení“.   Zároveň   však   paradoxne   uvádza,   že   toto   tvrdenie nie je ústavne konformné. Poukazuje tiež na príklad prenesenia výkonu štátnomocenskej funkcie   na   súdnych   exekútorov.   Ďalej   odporca   v   1.   rade   poukazuje   na   to,   že   Ústava neurčuje,   „aké   má   mať   inštitúcia   podobná   Recyklačnému   fondu   orgány   a   aké   má   byť zloženie týchto orgánov“....

Z uvedeného vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky, ako zákonodarný orgán parlamentnej republiky (viď aj dikciu ust. čl. 86 Ústavy), je nositeľom jednej z právomocí štátu na základe prenesenia časti mocenskej suverenity ľudu na ňu ako parlament. Národná rady   Slovenskej   republiky   je   teda   nositeľom   štátnomocenskej   suverenity,   je   mocenským suverénom, ktorý nemá v systéme štátu obdobu (pen-danta). Tento mocenský orgán však nie je determinovaný len vzťahmi parlamentného republikanizmu, ale aj vzťahmi (princípmi) demokracie   a   právneho   štátu;   to   samozrejme   platí   rovnako   aj   pre   iné   štátne   orgány a subjekty poverené výkonom niektorej právomoci štátu....

K   takýmto   ďalším   princípom   možno   radiť   napr.   princíp   všeobecnej   a   rovnej participácie na štátnej moci (viď najmä čl. 30 ods. 1 Ústavy). Uvedený princíp znamená, že každý (občan) sa môže, pri uplatnení vopred stanovených pravidiel platných pre všetkých rovnako, podieľať na formulovaní štátnomocenskej vôle. Uvedené princípy možno podradiť pod spoločný pojem ústavnosť. Ak potom zákonodarca procesom tvorby zákona alebo jeho obsahom tieto princípy obchádza, je takýto jeho mocenský akt (zákon) protiústavný.... Naopak, z vyššie uvedeného, ako aj z argumentácie uvedenej v samotnom návrhu a v jeho   doplnení,   vyplýva,   že   táto   právna   úprava   odporuje   princípom   demokracie a právneho   štátu   a   preto   je   protiústavná.   Opätovne   v   tejto   súvislosti   zdôrazňujeme, že vo vzťahu   k   rozhodovaciemu   orgánu   tejto   inštitúcie   (správnej   rade)   je   síce   pri   jeho kreácii a rozhodovaní uplatňovaný väčšinový - demokratický - princíp (i keď aj o tomto možno   vysloviť   pochybnosť   vzhľadom   na   skutočnú   mieru   reprezentatívnosti   A.),   avšak ďalšie   princípy   demokracie   a   právneho   štátu   už   nie   sú   v   dotknutej   právnej   úprave premietnuté....

V tomto kontexte treba pritom vnímať aj poukaz odporcu v 1. rade na to, že členovia správnej rady Recyklačného fondu   navrhnutí   A.   sú pri svojom rozhodovaní nezávislí   a nepodliehajú   príkazom   tohto   združenia.   Poukazujeme   na   to,   že   ani   formálne   takáto nezávislosť nie je daná. Ak sa predovšetkým títo (alebo ktorýkoľvek iní) členovia správnej rady   nebudú   správať   nezávisle,   neexistuje   žiadny   mechanizmus,   ktorý   by   zabránil dôsledkom takéhoto („závislého“) správania sa. U týchto členov správnej rady sa naviac očakáva, že budú zastupovať záujmy určitej spoločenskej skupiny....

Odporca v 1.   rade vo svojom vyjadrení   ďalej uvádza,   že navrhovateľmi tvrdený rozpor   ust.   §   41.   ods.   13   zákona   o   odpadoch   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   (ktorý   zostal po novelizácii tohto ustanovenia zákonom   č.   529/2002   Z.   z.   o   obaloch)   bol   odstránený aplikačnou   praxou,   keď   Recyklačný   fond   vyžadoval   zaplatenie   príspevku   za   rok   2002 do konca   februára   2003,   pričom   v   budúcnosti   už   táto   povinnosť   platiť   nebude.   Túto argumentáciu   nepovažujeme   za   správnu....   Táto   pochybnosť   zakladá   právnu   neistotu adresátov dotknutých právnych povinností, či svoju povinnosť splnili riadne a včas, pričom najmä v súvislosti s ust. § 78 ods. 3 písm. e) zákona o odpadoch nie je zanedbateľná. Samotná   prax   Recyklačného   fondu   pritom   nemôže   odstrániť   protiústavnosť   dotknutých ustanovení....

Odporca   v   1.   rade   ďalej   spochybňuje   tvrdenie   navrhovateľov   o   protiústavnosti možného   dvojitého   (resp.   viacnásobného)   zaťaženia   niektorých   výrobkov   príspevkom do Recyklačného   fondu   vyrobených   v   tuzemsku   v   porovnaní   s   výrobkami   dovezenými (ktoré sú zaťažené týmto príspevkom len raz, a to pri dovoze). Poukazuje pritom na to, že zákon nemôže mať exteritoriálnu povahu. K tejto argumentácii uvádzame predovšetkým, že   skutočnosť,   že   zákon   štátu   nemôže   mať   exteritoriálnu   povahu,   že   teda   jeho   účinky nemožno uplatňovať aj mimo územia daného štátu, sama o sebe nevylučuje protiústavnosť tohto zákona. Tvrdenie odporcu v 1. rade, že túto situáciu nemožno riešiť (ak nemá mať zákon exteritoriálnu povahu) neobstojí, nakoľko nič nebráni tomu, aby bola prijatá taká právna úprava, ktorá rovnakou mierou zaťaží príspevkom do Recyklačného fondu výrobky vyrobené v tuzemsku a výrobky dovezené....

Vykonávací   právny   predpis   nemôže   vypĺňať   medzery   alebo   naprávať   nedostatky obsiahnuté   v   dikcii   zákona.   Opačný   postup   by   bol   totiž   prekročením   medzi   zákona (čl. 123 Ústavy), čo platí aj v prípade vyhlášky č. 516/2001 Z. z. Tým, že svojím ust. § 68 ods. 3 písm. m) zákon o obaloch splnomocnil Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, bola splnená len jedna z dvoch podmienok zakotvených v ust. čl. 123 Ústavy, a to vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu „na základe zákona“. Keďže však medze pre vydanie takéhoto právneho predpisu zákonom   o   odpadoch   (ani   iným   zákonom)   ustanovené   nie   sú,   bolo   vydanie   predmetnej vyhlášky   takým   mocenským   aktom,   ktorým   sa   prekročili   aj   limity   pôsobenia   štátnych orgánov   vymedzené   v   ust.   čl.   2   ods.   2   Ústavy,   nakoľko   rozsah   konania   Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z ust. § 56 ods. 1 zákona o odpadoch jednoducho nevyplýva   a   ust.   §   68   ods.   3   písm.   m)   zákona   o   odpadoch   tento   rozsah   neustanovuje (ustanovuje   len   spôsob   konania   -   vydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu). „Výklad citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia,v rozsahu a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   potvrdzuje,   že   ústavodarca   predpokladal   súbežné (súčasné) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých.»

Navrhovatelia vo vyjadrení z 28. júla 2003 uviedli:«Ak preto ústavný text v niektorých prípadoch aj používa dikciu formulovanú ako povinnosť adresovanú iným alebo aj iným subjektom ako je štát (napr. „každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo“), ide opäť predovšetkým o záväzok   štátu.   Obsahom   tohto   záväzku   je   povinnosť   preniesť   takto   najvšeobecnejšie formulovanú   povinnosť   do   ostatného   právneho   poriadku   a   zabezpečovať   je   plnenie (vrátane postihovania   neplnenia).   Z   takéhoto   vnímania   Ústavy   potom   vyplýva,   že   štát sa napr.   nemôže   zbaviť   svojho   záväzku   zabezpečiť   každému   právo   na   priaznivé   životné prostredie podľa ust. čl. 44 ods. 1 Ústavy len pasívnym odkazom na dikciu ust. čl. 44 ods. 2 a 3 Ústavy. Je síce pravdou, že štát vydaním zákona o odpadoch formálne splnil svoju povinnosť (v rozsahu danom predmetom právnej regulácie tohto zákona) podľa ust. čl. 44 ods. 5 Ústavy, nesplnil však túto povinnosť aj materiálne, nakoľko táto právna úprava je postihnutá   viacerými   nedostatkami,   ktorých   popis   je   napokon   predmetom   podaní navrhovateľov v tejto veci....

V súvislosti s poukazom navrhovateľov na to, že príspevok do Recyklačného fondu je verejnou dávkou podobnou daniam a poplatkom podľa ust. čl. 59 ods. 2 Ústavy, odporca v   2.   rade   uvádza,   že   toto   tvrdenie   je   správne.   Tento   záver   potom   odôvodňuje argumentáciou, že „platba príspevku je len náhradným finančným vyjadrením povinnosti výrobcov a dovozcov zabezpečiť zhodnotenie odpadov z výrobkov, ktoré výrobca a dovozca uviedol na trh a tým potenciálne do životného prostredia.“ S týmto argumentom odporcu v 2.   rade   sa   nemožno   stotožniť   predovšetkým   preto,   že   zabezpečenie   100 %   zberu a zhodnotenia   odpadov,   povinnou   osobou   (priamo   alebo   sprostredkovane),   ktoré   boli v dôsledku jej činnosti uvedené na územie Slovenskej republiky nie je objektívne možné. Preto   pri   akomkoľvek   objektívne   možnom   úsilí   povinnej   osoby   zabezpečiť   zber a zhodnotenie odpadov pochádzajúcich z jej činnosti, zostáva zachovaná povinnosť platiť príspevok   do   Recyklačného   fondu.   S   touto   skutočnosťou   korešponduje   aj   štruktúra rozpočtového   určenia   finančných   prostriedkov   nakumulovaných   v   Recyklačnom   fonde z príspevkov, keď napr. zdroje týchto príjmov z určitého sektora možno použiť v prospech tohto sektora len vo výške 88 % (keďže práve len v tejto výške plynú príspevky z tohto sektora práve na jeho podúčet).

Len   pre   úplnosť   ešte   uvádzame   (v   súvislosti   s   ďalším   rozvinutím   uvedenej argumentácie odporcom v 2. rade), že krátenie povinnosti platiť príspevok do Recyklačného fondu pri splnení ustanovených podmienok, nemôže byť dôkazom potvrdzujúcim úsudok, že príspevok nie je verejnou dávkou podobnou daniam a poplatkom podľa ust. čl. 59 ods. 2 Ústavy. Tento záver možno oprieť aj o ten argument, že platný daňový a poplatkový systém Slovenskej republiky účelom a podstatou obdobný inštitút krátenia, resp. úpravy platobnej povinnosti povinných subjektov pozná (napr. odpočet pri dani z pridanej hodnoty).»

Predseda národnej rady listom z 21. októbra 2008 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Zástupca   navrhovateľov   listom   sp.   zn.   I 0014/01   z   26.   novembra   2008   oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci.

III.

Návrh   skupiny   poslancov   vychádzal   zo   znenia   ustanovení   zákona   o odpadoch ku dňu podania 2. augusta 2002. Ostatný doplnok bol ústavnému súdu doručený 13. marca 2006.   Pôvodné   znenie   zákona   (okrem   výnimiek)   nadobudlo   účinnosť   1.   júla   2001. V priebehu konania na ústavnom súde došlo k rozsiahlym novelám zákona. Novela zákona č. 553/2001 Z. z. nadobudla účinnosť 1. januára 2002, č. 96/2002 Z. z. nadobudla účinnosť 1.   apríla   2002,   č.   261/2002   Z.   z.   nadobudla   účinnosť   1.   júla   2002,   č.   393/2002   Z.   z. nadobudla účinnosť 1. septembra 2002, č. 529/2002 Z. z. nadobudla účinnosť 1. októbra 2002 (okrem § 44a), č. 245/2003 Z. z. nadobudla účinnosť 31. júla 2003, č. 188/2003 Z. z. a č.   525/2003   Z.   z.   nadobudla   účinnosť   1.   januára   2004,   č.   24/2004   Z.   z.   nadobudla účinnosť   1.   marca   2004   (časť   ustanovení   má   inú   účinnosť,   napr.   až   1.   januára   2010), č. 443/2004 Z. z. nadobudla účinnosť 1. augusta 2004 [§ 8 ods. 3 písm. e) – 1. januára 2005], č. 587/2004 Z. z. nadobudla účinnosť 1. januára 2005, č. 733/2004 Z. z. nadobudla účinnosť 1. januára 2005 (niektoré ustanovenia 1. júla 2006), č. 479/2005 Z. z. nadobudla účinnosť 1.   novembra 2005,   č.   532/2005   Z.   z.   a č.   571/2005   Z.   z.   nadobudli účinnosť 1. januára 2006 a č. 127/2006 Z. z. nadobudla účinnosť 1. apríla 2006.

Zmeny   zákona   o odpadoch   sa   dotkli   aj   ustanovení   označených   v návrhu   skupiny poslancov a ich doplnení.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Postup   ústavného   súdu   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   je   upravený v ustanoveniach § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde.

Podľa ustanovenia § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Jednou   z podstatných   podmienok   konania   o súlade   právnych   predpisov   je   ich platnosť.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ochranu ústavnosti treba   chápať   materiálne.   To   tiež   znamená,   že   v prípade   zmien   ustanovení   dotknutého právneho   predpisu   podľa   konania   pred   ústavným   súdom   o súlade   právnych   predpisov nič nebráni   tomu,   aby   ústavný   súd   v konaní   pokračoval,   ak   aj   napriek   novelizácii dotknutých ustanovení ústavný problém možného nesúladu právnych predpisov stále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho vyriešenie (PL. ÚS 1/01).

Keďže v preskúmavaných ustanoveniach § 1 ods. 1, § 45 a § 47 zákona o odpadoch stratili   dňa   13.   augusta   2005   svoju   platnosť   v rozsahu,   ktorým   navrhovatelia   navrhli vysloviť   ich   nesúlad   s ústavou   a medzinárodnými   dohovormi,   plénum   ústavného   súdu rozhodlo o zastavení konania (bod 1 výroku nálezu).

Vyhláška   č.   516/2001   Z.   z.   bola zrušená §   4   vyhlášky   č.   127/2004   Z.   z.,   ktorá nadobudla účinnosť 15. marca 2004.

V tejto   časti   plénum   ústavného   súdu   rozhodlo   konanie   zastaviť   (bod 2 výroku nálezu).

IV.

K   námietke nesúladu ustanovenia § 1 ods. 2 [v časti „a zriadenie Recyklačného fondu“], §   41 ods. 11 až 15, ods. 17 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“] a ods. 18 písm.   b) [v   časti   „Recyklačného fondu a“], § 42 ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“] a   ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5 a ods. 7 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], §   44   ods.   1,   ods.   3   až 5,   ods.   6   písm.   b) [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“] a   ods.   7, §   44a   ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“] a ods. 6 písm. b) [v   časti   „Recyklačného fondu a“], § 48, § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa §   63 ods. 1 písm. b) alebo“], §   54 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu   a“] a ods. 6 písm. b) [v   časti   „Recyklačného fondu a“], § 54i, § 55 až § 66, § 68 ods. 3 písm. m), § 74 ods. 2 písm.   g), §   78   ods. 1 písm. e) [v časti „alebo v   Recyklačnom fonde podľa §   41   ods. 15, §   42   ods. 11, §   43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods.   5, §   47 ods. 4, §   48   ods. 7 a   §   54   ods. 4“], § 78 ods. 1 písm.   g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), §   43 ods. 7 písm. b), § 44 ods. 6 písm. b), § 44 ods. 7 písm.   b), § 44a ods. 5 písm.   b) § 46 ods. 6 písm. b), § 46 ods.   7 písm. b), § 48 ods. 8 písm.   b), §   48   ods. 9 písm.   b)“], §   78   ods. 2 písm. g) [v   časti   „§ 42 ods. 12 písm. a), § 46 ods. 6 písm.   a), §   46   ods. 7 písm.   a), § 48 ods. 8 písm.   a), § 48 ods. 9 písm. a)“], § 78 ods. 2 písm.   h)   [v   časti   „§   42   ods.   11,   §   43   ods.   4,   §   44   ods.   5,   §   44a   ods.   4,   §   45   ods.   4, §   46   ods.   5, §   47   ods. 4, §   48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“], §   78 ods. 3 písm. e), §   80 ods. 1 písm. m), §   81 ods. 14 zákona o   odpadoch s   čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a   4 a   čl. 55 ods. 1 ústavy a   s   čl. 35 ods. 1 listiny

Navrhovatelia   namietajú   nesúlad   §   1   ods.   2   zákona   o odpadoch,   ktorý   upravuje predmet úpravy nakladania s odpadmi, a to v časti „zriadenie Recyklačného fondu“.Namietajú nesúlad ustanovení § 41 ods. 11 až 15 zákona o odpadoch, podľa ktorých «výrobca a ten, kto prepraví cez štátnu hranicu na územie Slovenskej republiky (ďalej len „dovozca“)   batérie   a   akumulátory   uvedené   v   prílohe   č.   7,   ako   aj   dovozca   zariadení, do ktorých   sa   tieto   batérie   a   akumulátory   zabudovávajú,   sú   povinní   platiť   príspevok do Recyklačného fondu v sume určenej podľa § 56.

Osoba povinná platiť príspevok podľa odseku 11 zodpovedá aj za správnosť jeho výpočtu.

Výrobca   platí   príspevok   do   Recyklačného   fondu   za   kalendárny   štvrťrok. Určí ho podľa § 56 zo skutočného objemu výroby v spoplatňovanom štvrťroku. Príspevok je splatný do tridsiateho dňa nasledujúceho štvrťroka.

Dovozca   platí   príspevok   do   Recyklačného   fondu   za   kalendárny   štvrťrok. Určí ho podľa   §   56   za   prepravu   cez   štátnu   hranicu   na   územie   Slovenskej   republiky (ďalej len   „dovoz“)   uskutočnený   v   spoplatňovanom   štvrťroku.   Príspevok   je   splatný do tridsiateho dňa nasledujúceho štvrťroka.

Výrobca a dovozca sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo dovozu batérií, akumulátorov alebo zariadení, za ktoré sú povinní platiť príspevok, ohlásiť Recyklačnému fondu zmeny v údajoch potrebných na registráciu do 30 dní od vzniku zmeny a umožniť orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve (§ 73) kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu správnosti výpočtu príspevku a kontrolu jeho platenia.».

Podľa   §   41   ods.   17   písm.   b)   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca   batérií a akumulátorov,   ako   aj   dovozca   zariadení,   do   ktorých   sa   tieto   batérie   a   akumulátory zabudovávajú, sú povinní ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   41   ods.   18   písm.   b)   zákona   o odpadoch   ten,   kto   zabezpečuje   zber, zhodnocovanie alebo zneškodňovanie opotrebovaných batérií a akumulátorov, ako aj ten, kto zbiera odpady zo zariadení, do ktorých sa tieto batérie a akumulátory zabudovávajú, je povinný   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Ustanovenia § 42 zákona o odpadoch upravuje nakladanie s odpadovými olejmi.

Podľa § 42 ods. 5 písm. b) zákona o odpadoch ten, kto zabezpečuje zber, regeneráciu alebo iný spôsob zhodnotenia alebo zneškodnenie odpadových olejov, je povinný ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa § 42 ods. 8 až 12 zákona o odpadoch výrobca a dovozca sú povinní platiť príspevok do Recyklačného fondu, ktorý je vypočítaný podľa tohto zákona, pričom platca zodpovedá   za   správnosť   jeho   výpočtu.   Výrobca   a   dovozca   sú   povinní   zaregistrovať sa v Recyklačnom   fonde   do   30   dní   od   začatia   výroby   alebo   dovozu,   umožniť   kontrolu štátnemu dozoru a štvrťročne ohlasovať údaje Recyklačnému fondu.

Ustanovenie   §   43   zákona   o odpadoch   upravuje   nakladanie   s opotrebovanými pneumatikami.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o odpadoch výrobca a dovozca pneumatík pre motorové vozidlá a nemotorové vozidlá, ktoré sa v Slovenskej republike predávajú samostatne alebo na kolesách týchto vozidiel, sú povinní platiť príspevok do Recyklačného fondu v sume určenej podľa § 56.

Podľa § 43 ods. 1 až 4 a ods. 5 písm. b) zákona o odpadoch výrobca a dovozca pneumatík   zodpovedajú   za   výpočet   príspevku   do   Recyklačného   fondu,   za   správnosť výpočtu.   Príspevok   platia   podľa   citovaného   zákona.   Výrobca   a   dovozca   sú   povinní zaregistrovať   sa   v   Recyklačnom   fonde   do   30   dní   od   začatia   výroby   alebo   dovozu pneumatík, ohlasovať zmeny a umožniť orgánu štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu správnosti výpočtu príspevku a ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   44   ods.   1   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca   viacvrstvových kombinovaných   materiálov   vyrobených   na   báze   lepenky   a   dovozca   výrobkov   balených v týchto materiáloch sú povinní platiť príspevok do Recyklačného fondu v sume určenej podľa   §   56.   Táto   povinnosť   sa   nevzťahuje   na   obaly,   ktorých   výrobca   alebo   dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu.

Podľa § 44 ods. 3 až 5 a ods. 6 písm. b) zákona o odpadoch výrobca a dovozca platia príspevok   do   Recyklačného   fondu,   pričom   zodpovedajú   za   správnosť   jeho   výpočtu. Príspevok platia podľa výpočtu ustanoveného týmto zákonom, sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo dovozu materiálov alebo výrobkov a sú   povinní   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   44a   ods.   1   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca   kovových   obalov a dovozca   výrobkov   balených   v   týchto   obaloch   sú   povinní   platiť   príspevok do Recyklačného fondu v sume určenej podľa § 56. Táto povinnosť sa nevzťahuje na obaly, ktorých výrobca alebo dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu.

Podľa   §   44a   ods.   2   až   4, ods.   5   písm.   b)   a ods.   6   písm.   b)   zákona   o odpadoch príspevok platia a za správnosť jeho výpočtu zodpovedajú výrobca a dovozca. Výrobca a dovozca   platia   príspevok   určený   citovaným   zákonom,   sú   povinní   zaregistrovať   sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo dovozu, ohlásiť zmeny v údajoch potrebných na registráciu a umožniť orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia.   Výrobca   a   dovozca kovových   obalov   sú   povinní   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   46   ods.   1   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca   výrobkov z polyetyléntereftalátu a dovozca výrobkov balených v tomto materiáli sú povinní platiť príspevok   do   Recyklačného   fondu   v   sume   určenej   podľa   §   56.   Táto   povinnosť sa nevzťahuje na suroviny,   predlisky   a   vlákna a obaly, ktorých   výrobca   alebo dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu.

Podľa   §   46   ods.   2   až   7   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca   výrobkov z polyetylénu,   polypropylénu,   polystyrénu   a   z   polyvinylchloridu   a   dovozca   výrobkov balených v týchto materiáloch sú povinní platiť príspevok do Recyklačného fondu v sume určenej   týmto   zákonom   s výnimkami   ustanovenými   týmto   zákonom   a   zodpovedajú za príspevky a ich výpočet. Výrobca a dovozca sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde   do   30   dní   od   začatia   výroby   alebo   dovozu   uvedených   výrobkov,   ohlásiť Recyklačnému   fondu   zmeny   v   údajoch   potrebných   na   registráciu   a   umožniť   orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia.   Výrobca   a dovozca sú povinní   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému   obvodnému   úradu   životného   prostredia.   Ten,   kto   zabezpečuje   zber, zhodnocovanie   alebo zneškodňovanie   odpadov   z   výrobkov   uvedených   v   odseku   1   a   2, je povinný   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   48   ods.   1   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca   papiera   a   lepenky, ako aj dovozca výrobkov z papiera a lepenky (vrátane polygrafických výrobkov) a dovozca výrobkov balených v papieri a lepenke s výnimkou hygienického a sanitárneho papiera a výrobkov z papiera používaných na hygienické a sanitárne účely, cigaretového papiera, karbónového   kopírovacieho   papiera,   filtračného   papiera   a   papiera   a lepenky   na   výrobu dechtovaného alebo asfaltovaného papiera sú povinní platiť príspevok do Recyklačného fondu v sume určenej podľa § 56. Táto povinnosť sa nevzťahuje na obaly, ktorých výrobca alebo dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o odpadoch výrobca a dovozca skla (vrátane obalového a tabuľového   obločného   skla),   ako   aj   dovozca   výrobkov   balených   v   sklených   obaloch sú povinní   platiť   príspevok   do   Recyklačného   fondu   v   sume   určenej   podľa   §   56. Táto povinnosť sa   nevzťahuje na obaly, ktorých   výrobca alebo dovozca   zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu.

Podľa § 48 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch sa príspevok platí, ak výroba alebo dovoz presiahne 10 ton ročne.

Podľa § 48 ods. 5 až 8 zákona o odpadoch príspevok platia a za správnosť jeho výpočtu zodpovedajú výrobca a dovozca. Výška príspevku je stanovená týmto zákonom. Výrobca a dovozca sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby   alebo   dovozu,   ohlásiť   Recyklačnému   fondu   zmeny   v   údajoch   potrebných na registráciu   a umožniť orgánom štátneho dozoru   v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu správnosti výpočtu príspevku a kontrolu jeho platenia. Výrobca a dovozca sú povinní ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   48   ods.   9   písm.   b)   zákona   o odpadoch   ten,   kto   zabezpečuje   zber, zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadov z výrobkov uvedených v odsekoch 1 a 2, je povinný   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o odpadoch odstránenie starého vozidla zabezpečí osoba zodpovedná za jeho odstránenie podľa odseku 1 jeho odovzdaním na určené parkovisko (odsek 7), a to bezodkladne po zistení, že staré vozidlo, ktorého držiteľa sa nepodarilo zistiť ani s pomocou   okresného   dopravného   inšpektorátu,   je   na pozemku   odstavené   viac než 30 dní.   Náklady   spojené   s   odstránením   starého   vozidla   znáša   prevádzkovateľ   určeného parkoviska; môže však požiadať o následnú úhradu z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b) alebo od držiteľa starého vozidla, ak sa ho dodatočne podarilo zistiť (odsek 6).

Podľa § 54 ods. 1 zákona o odpadoch výrobca a dovozca vozidiel, ktorí prepravia vozidlo cez štátnu hranicu na územie Slovenskej republiky, sú povinní za každé motorové vozidlo uvedené na trh zaplatiť príspevok do Recyklačného fondu v sume podľa § 56; výrobca a dovozca vozidiel v tomto prípade neplatia príspevky za iné časti vozidla, ktoré tvoria jeho súčasť.

Podľa § 54 ods. 2 až 4 a ods. 5 písm. b) zákona o odpadoch príspevok platí výrobca vozidiel   a dovozca   vozidiel,   ako   aj právnické   osoby   alebo fyzické   osoby, ktoré   nie sú výrobcom alebo dovozcom. Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré nie sú výrobcom alebo dovozcom a ktoré dovezú výrobky podľa odseku 1 na územie Slovenskej republiky, zaplatia príspevok do Recyklačného fondu najneskôr v deň prvého zapísania dovezeného motorového   vozidla   do   evidencie   motorových   vozidiel   podľa   osobitných   predpisov. Výrobca   a   dovozca   vozidiel   platí   príspevok   podľa   tohto   zákona.   Výrobca   a   dovozca vozidiel sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo   dovozu   vozidiel,   ohlásiť   Recyklačnému   fondu   údaje   potrebné   na   registráciu a umožniť   orgánom   štátneho   dozoru   v   odpadovom   hospodárstve   kontrolu   registrácie v Recyklačnom   fonde,   kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia (§ 41 ods.   15).   Povinnosť   registrácie   v   Recyklačnom   fonde   (§   41   ods.   15)   sa   netýka právnických   osôb   alebo   fyzických   osôb,   ktoré   dovezú   výrobky   podľa   odseku   1 len pre vlastnú   potrebu.   Výrobca   vozidiel   a   dovozca   vozidiel,   ktorí   prepravia   vozidlo cez štátnu hranicu na územie Slovenskej republiky, sú povinní ohlasovať ustanovené údaje z evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu   a príslušnému   obvodnému   úradu   životného prostredia.

Podľa   §   54   ods.   6   písm.   b)   zákona   o odpadoch   ten,   kto   vykonáva   zber   alebo spracovanie starých vozidiel je povinný ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa § 54i ods. 1 zákona o odpadoch výrobca elektrozariadení, z ktorých odpad nebude elektroodpadom z domácností, je povinný platiť príspevok do Recyklačného fondu za   celé   množstvo   elektrozariadení.   Výrobca   elektrozariadení,   z   ktorých   odpad   bude elektroodpadom z domácností a výrobca svetelných zdrojov podľa § 54g ods. 1, je povinný platiť   príspevok   do   Recyklačného   fondu   za   elektrozariadenia   v   prípade,   ak   nesplní ustanovený limit [§ 54b ods. 1 písm. i)], a to v rozsahu nesplnenej časti ustanoveného limitu.   Výrobca   elektrozariadení,   z   ktorých   odpad   bude   elektroodpadom   z   domácností, a ktorý   splní   ustanovený   limit   [§   54b   ods.   1   písm.   i)],   do   Recyklačného   fondu za elektrozariadenia neplatí. Príspevok podľa tohto odseku sa platí podľa § 56 ods. 1.

Podľa ustanovenia § 54i ods. 2 až 4 a ods. 5 písm. b) zákona o odpadoch príspevok do Recyklačného fondu platia výrobcovia elektrozariadení, ktorí zodpovedajú aj za jeho správnosť.   Výrobca   elektrozariadení   je   povinný   zaregistrovať   sa   v   Recyklačnom   fonde do 30 dní od začatia činnosti, ohlásiť zmeny v údajoch potrebných na registráciu a umožniť orgánom   štátneho   dozoru   v   odpadovom   hospodárstve   kontrolu   ich   registrácie v Recyklačnom   fonde,   kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia. Výrobca elektrozariadení je povinný ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa § 55 ods. 1 zákona o odpadoch Recyklačný fond sa zriaďuje ako neštátny účelový fond, v ktorom sa sústreďujú peňažné prostriedky na podporu zberu, zhodnotenia a spracovania

a) opotrebovaných batérií a akumulátorov (§ 41),

b) odpadových olejov (§ 42),

c) opotrebovaných pneumatík (§ 43),

d) viacvrstvových kombinovaných materiálov (§ 44),

e) elektrozariadení (§ 54i),

f) plastov (§ 46),

g) papiera (§ 48),

h) skla (§ 48),

i) vozidiel (§ 49 až § 54),

j) odpadov z kovových obalov.

Podľa § 55 ods. 2 zákona o odpadoch Recyklačný fond sa vnútorne člení na ústredie a na sektory.

Podľa § 55 ods. 3 zákona o odpadoch Recyklačný fond je právnická osoba so sídlom v B., ktorá sa zapisuje do obchodného registra.

Ustanovenie   §   56   zákona   o odpadoch   ustanovuje   výpočet   príspevku   výrobcu a príspevku   dovozcu   do   Recyklačného   fondu,   vydávanie   potvrdení   o jeho   zaplatení a spoluprácu s colnými orgánmi.

Podľa § 57 ods. 1 zákona o odpadoch orgánmi Recyklačného fondu sú správna rada, dozorná rada, riaditeľ.

Ustanovenie § 57 ods. 2 zákona o odpadoch vysvetľuje pojmy dotýkajúce sa členstva v orgánoch fondu.

Podľa § 58 zákona o odpadoch správna rada je najvyšší orgán Recyklačného fondu. Vykonáva   správu   Recyklačného   fondu   a   riadi   jeho   činnosť.   Správna   rada   má   šestnásť členov, z ktorých desať členov vymenúva minister hospodárstva na návrh reprezentatívneho združenia   zamestnávateľov   tak,   aby   v   nej   mali   svoje   zastúpenie   výrobcovia   alebo dovozcovia   za   každý   sektor.   Jedného   člena   vymenúva   minister   životného   prostredia Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   životného   prostredia“)   a   minister   financií Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   financií“).   Troch   členov   vymenúva   minister životného   prostredia   na   návrh   záujmových   združení   miest   a   obcí,   pričom   je   viazaný predloženými   návrhmi.   Jedného   člena   vymenúva   minister   hospodárstva.   Členstvo v správnej rade je nezastupiteľné a funkčné obdobie správnej rady je tri roky. Správna rada si   volí   predsedu   a podpredsedu   pri   rešpektovaní   zastúpenia   zástupcu   podnikateľov a zástupcu   združení miest   a obcí.   Správna rada   schvaľuje rozpočet   Recyklačného fondu a rozhoduje o zásadných otázkach týkajúcich sa rozvoja činnosti a politiky Recyklačného fondu   a   zodpovedá   za   hospodárenie   s   prostriedkami   Recyklačného   fondu,   rozhoduje o poskytnutí   prostriedkov   Recyklačného   fondu,   schvaľuje   štatút   Recyklačného   fondu a vymenúva a odvoláva riaditeľa a určuje jeho odmenu podľa osobitného predpisu.

Ustanovenie § 58 ods. 7 zákona o odpadoch upravuje rozsah štatútu fondu.

Podľa § 59 zákona o odpadoch dozorná rada je kontrolným a dozorným orgánom Recyklačného   fondu,   ktorý   dohliada   na   hospodárenie   Recyklačného   fondu,   najmä na poskytovanie a použitie prostriedkov Recyklačného fondu a na činnosť správnej rady a riaditeľa.   Dozorná   rada   má   sedem   členov,   z ktorých   troch   členov   vymenúva   minister hospodárstva,   z   toho   dvoch   na   návrh   reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov z výrobcov a dovozcov, pričom je viazaný predloženými návrhmi. Troch členov vymenúva minister životného prostredia, z toho jedného na návrh mimovládnych organizácií, ktorých predmetom   činnosti   je   ochrana   životného   prostredia,   a   jedného   na   návrh   záujmových združení miest a obcí, pričom je viazaný predloženými návrhmi. Jedného člena vymenúva minister   financií.   Členovia   dozornej   rady   sú   do   funkcie   vymenovaní   na   päť   rokov; ich členstvo   v   dozornej   rade   je nezastupiteľné,   pričom   si   volia   predsedu   a podpredsedu pri rešpektovaní parity zastúpenia (toto platí aj k správnej rade). Členstvo v dozornej rade je nezlučiteľné s členstvom v správnej rade, s funkciou riaditeľa a zamestnanca fondu.

Podľa § 59 ods. 7 zákona o odpadoch dozorná rada dozerá na hospodárne a účelné nakladanie   s   prostriedkami   Recyklačného   fondu,   preskúmava   návrh   rozpočtu,   ročnú účtovnú závierku, výročnú správu o hospodárení a činnosti Recyklačného fondu, kontroluje činnosť   riaditeľa   a schvaľuje   svoj   rokovací   poriadok.   Dozorná   rada   tiež   predkladá príslušným   ministrom   správy   o svojej   činnosti,   výsledkoch   kontrol   a   návrhy   opatrení na odstránenie   zistených   nedostatkov,   predkladá   návrh   na   odvolanie   riaditeľa   a členov správnej rady, schvaľuje výber audítora a ukladá správnej rade opatrenia na odstránenie nedostatkov zistených pri kontrolnej činnosti.

Ustanovenie   §   60   zákona   o odpadoch   upravuje   zánik   členstva   v správnej   rade a členstva   v dozornej   rade,   §   61   vymedzuje   funkciu   a právomoci   riaditeľa   fondu, § 62 upravuje zdroje príjmov Recyklačného fondu, § 63 upravuje poskytovanie prostriedkov Recyklačného fondu, § 65 pojednáva o hospodárení Recyklačného fondu a § 66 upravuje ochranu informácií.

Podľa § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví sadzby pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu, zoznam výrobkov, materiálov a zariadení, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, a podrobnosti o obsahu žiadosti o poskytnutie prostriedkov z Recyklačného fondu.

Podľa   §   74   ods.   2 písm.   g)   zákona o odpadoch   všeobecné predpisy   o   správnom konaní   s   výnimkou   ustanovení   o   miestnej   príslušnosti   sa   nevzťahujú   na   rozhodovanie o poskytovaní prostriedkov z Recyklačného fondu podľa § 64.

Podľa § 78 ods. 1 písm. e) zákona o odpadoch pokutu do 200 000 Sk uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe –podnikateľovi,   ktorá   sa   nezaregistruje   na   obvodnom   úrade   životného   prostredia   alebo v Recyklačnom fonde.

Podľa § 78 ods. 2 písm. g) zákona o odpadoch pokutu do 500 000 Sk uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe –podnikateľovi,   ktorá   nevedie   alebo   neuchováva   evidenciu   alebo   nevedie   prevádzkovú dokumentáciu, neumožní činnosť orgánov štátneho dozoru [§ 78 ods. 2 písm. b)].

Podľa § 78 ods. 3 písm. h) zákona o odpadoch pokutu   do   5 000 000 Sk   uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe   –   podnikateľovi,   ktorá   poruší   povinnosti   ustanovené   osobitnými   predpismi pre cezhraničnú prepravu odpadu, nezaplatí príspevok do Recyklačného fondu [§ 78 ods. 3 písm. e)].

Podľa   §   80   ods.   1   písm.   m)   zákona   o odpadoch   priestupku   sa   dopustí   ten, kto nezaplatí príspevok do Recyklačného fondu podľa § 54 ods. 1 alebo nezaplatí ho včas alebo v ustanovenej sume.

Podľa § 81 ods. 14 zákona o odpadoch kto je k 1. marcu 2004 výrobcom alebo dovozcom výrobkov alebo materiálov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, je povinný sa zaregistrovať v Recyklačnom fonde do 30. apríla 2004; to neplatí na výrobcu a dovozcu podľa § 41 ods. 11, ak už túto povinnosť splnili.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   29   ods.   4   ústavy   politické   strany   a   politické   hnutia,   ako   aj   spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa   čl.   44   ods.   4   ústavy   štát   dbá   o   šetrné   využívanie   prírodných   zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Podľa čl. 35 ods. 1 listiny každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Navrhovatelia   namietajú,   že   nie   je   ústavne   konformný   stav,   keď   štát   zákonom prenesie plnenie verejných úloh v oblasti životného prostredia, vrátane verejných dávok (príspevkov do fondu) na subjekt, ktorý sa úplne vymyká spod jeho kontroly, a to najmä pri kreácii Recyklačného fondu. Vytýkajú zloženie orgánov Recyklačného fondu, kde väčšinu majú členovia tzv. reprezentatívneho združenia, ktorí majú aj dosah na nomináciu členov a rozhodovaciu činnosť Recyklačného fondu. V týchto oblastiach vzniku a činnosti fondu vidia navrhovatelia porušenie ústavných princípov. Recyklačný fond podľa nich vytvára vlastnú politiku, ktorá však nie je politikou štátnou a je vo veľkej miere založená na voľnej úvahe rozhodovacieho orgánu.

Predseda   národnej   rady   vo   svojom   vyjadrení   objasnil   zámer   zákonodarcu,   ktorý vo vytvorení   a zložení   orgánov   fondu   vidí   snahu   zriadiť   inštitúciu,   ktorej   predstavitelia by boli schopní reflektovať a reagovať na požiadavky praxe, nakladanie s odpadmi a účinne sa vysporiadať s problémami, ktoré v tejto oblasti vzniknú. Recyklačný fond napriek tomu, že ide o neštátny účelový fond, totiž prirodzene nevyvíja svoju činnosť v právnom vákuu a jeho   orgány   nekonajú   svojvoľne   a podliehajú   jurisdikcii   Slovenskej   republiky   podľa citovanej právnej úpravy.

Pre   posúdenie   otázky   namietaného   nesúladu   čl.   1   ods.   1   ústavy   s namietanými ustanoveniami   zákona   o odpadoch   dotýkajúcimi   sa   Recykalčného   fondu   je   posúdenie samotnej právnej úpravy, ktorej sa vytýka najmä rezignácia štátu na plnenie svojich úloh v demokratickom štáte na úseku zaručenia práva na ochranu životného prostredia.Princíp   právneho štátu   garantuje aj ústava   v čl.   1   ods.   1 ústavy.   Obsahom tohto princípu   je vytvorenie   istoty,   že na   určité   právne   relevantné   otázky   sa   pri   opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93).

Konanie   orgánu   štátu   v rozsahu   dovolenom   zákonom   bez   akejkoľvek   výnimky, ako aj súčasné uplatnenie ústavných príkazov o konaní orgánu štátu zákonom ustanoveným spôsobom v právnom štáte napĺňa princíp právnej istoty (I. ÚS 3/98).

Znakom   právneho   štátu   je   vytvorenie   právnej   istoty   tak   pri   prijímaní   zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi.   Súčasťou   právnej   istoty   je   požiadavky,   aby   zákony   v právnom   štáte   boli pochopené   dostatočne   jasne,   aby   občanovi   umožnili   urobiť   si   aspoň   predstavu   o svojej právnej situácii. Myšlienka právnej istoty je v zákonodárstve stelesnená vo forme jasnosti a prehľadnosti   (transparentnosti)   zákonov,   v oblasti   správy   všeobecne,   ale   aj   životného prostredia, osobitne musí nevyhnutne nadobudnúť formu ochrany dôvery.

Ústavný   súd   už   vo   svojom   rozhodnutí   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   47/95   uviedol, že k vlastnostiam   obsiahnutým   v medziach   slovného   spojenia   „právny   štát“   patrí aj vzájomná   bezrozpornosť   právneho   poriadku,   lebo   vzájomný   nesúlad   medzi   platnými všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   oslabuje   reálnu   uplatniteľnosť   a regulačnú účinnosť právnych noriem.

V právnom štáte sa predpokladá, že existuje súlad medzi prameňmi práva, z toho dôvodu sa interpretácia a aplikácia právnej normy v právnom štáte zakladá na domnienke súladu všeobecne záväzných predpisov.

Táto domnienka ústavnosti v praxi znamená, že všetky právne predpisy sú v súlade s ústavou   a medzinárodnými   dohovormi,   pokiaľ   ústavný   súd   ústavne   predpokladaným (autoritatívnym) spôsobom nerozhodne o ich nesúlade.

Ak   by   právna   norma   nebola   formulovaná   jednoznačne   a pre   jej   adresáta   nie   je dostatočne zrozumiteľná, pričom nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy (PL. ÚS 198/98).

Zákonodarca   vydaním   preskúmavanej   právnej   úpravy   plnil   príkaz   základného zákona, ale aj svoj pozitívny záväzok ochrany životného prostredia, keď ustanovil pravidlá nakladania   s odpadmi   s tým,   že   zmyslom   tejto   úpravy   je   predchádzať   vzniku   odpadov a obmedzovať ich tvorbu, zhodnocovať odpady ich recykláciou, opätovným použitím alebo získaním   druhotných   surovín   z odpadov   a v neposlednom   rade   zneškodňovať   odpady spôsobom   neohrozujúcom   zdravie   ľudí   a nespoškodzujúcim   životné   prostredie   nad stanovenú mieru.

Zákonodarca   zriadením   Recyklačného   fondu   realizoval   svoju   zákonodarnú právomoc. Orgány fondu sa kreujú na základe zákona za účasti výrobcov, dovozcov, ako aj orgánov   samosprávy   obcí   a organizácií   druhého   sektora,   ktoré   sa   zaoberajú   životným prostredím.

Právna   úprava   obsahuje   záruky   kontrolovateľnosti   celého   procesu   recyklácie zo strany   orgánov   životného   prostredia,   a to   aj   nariadenou   povinnosťou   Recyklačného fondu predkladať správy [§ 59 ods. 7 písm. d) zákona o odpadoch a iné].

Zriadenie   Recyklačného   fondu,   jeho   právomoci   a činnosť,   ako   aj   zloženie   jeho orgánov, nie je v príčinnej súvislosti s čl. 29 ods. 4 ústavy, pretože Recyklačný fond nie je subjektom politických práv, a tiež nie je spôsobilý narušiť čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   napadnutých   ustanovení,   ktoré   sa   dotýkajú Recyklačného   fondu,   jeho   kreovania,   orgánov,   ako   aj   jeho   činnosti,   nezistil   nesúlad s namietaným čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 29 ods. 4, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 35 ods. 1 listiny.

V.

K   námietke   nesúladu   ustanovenia   §   10   ods.   2   [v   časti   „a   Recyklačného   fondu“] a   ods.   4   [v   časti   „a   Recyklačného   fondu“]   vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia Slovenskej   republiky   č.   283/2001   Z.   z.   o   vykonaní   niektorých   ustanovení   zákona o   odpadoch v   znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 44 ods. 1 a 4, čl.   55   ods. 1 ústavy a   čl.   35 ods. 1 listiny

Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky č. 283/2001 Z. z. hlásenie o vzniku odpadu a nakladaní s ním sa podáva za obdobie kalendárneho roka a zasiela sa príslušnému úradu a Recyklačnému fondu do 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 4 vyhlášky č. 283/2001 Z. z. hlásenie podľa odseku 3 sa zasiela   príslušnému   úradu   a   Recyklačnému   fondu   do   konca   mesiaca   nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka; to sa nevzťahuje na pôvodcov odpadov.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.Podľa   čl.   44   ods.   4   ústavy   štát   dbá   o   šetrné   využívanie   prírodných   zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Podľa čl. 35 ods. 1 listiny každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Navrhovatelia   namietajú   citovanej   vyhláške   nejasnosti   termínov   a pojmy,   ktoré používa, keď rozlišuje regeneráciu, recykláciu, spätné získanie a iné. Tieto pojmy považujú za neurčité, v čom vidia rozpor s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Zákon o odpadoch podľa navrhovateľov neposkytol dostatočný základ na výpočet príspevku do Recyklačného fondu, a preto jeho medzery dopĺňa vyhláška.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti   konania   orgánov   verejnej   moci   (právna   istota),   ktorej   základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy).

Použitie jednoznačného jazyka a zrozumiteľnosť právnych noriem významne znižuje nebezpečenstvo ich svojvoľného uplatnenia výkonnou mocou (PL. ÚS 15/98).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ústavy (PL. ÚS 19/98).Preskúmaním   námietky   navrhovateľov   o nesúlade   oboch   ustanovení   vyhlášky ústavný súd   nezistil   existenciu   takej   úpravy   v nej   obsiahnutej, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s narušením právnej istoty, a tým aj princípov právneho štátu, ktoré sú prenesené aj do úpravy jeho hospodárskej sústavy (ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky), a tiež základných práv na priaznivé životné prostredie upravených v čl. 1 ods. 1 prvej vete, čl. 44 ods. 1 a 4 a čl. 55 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 listiny, preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

VI.

K   námietke nesúladu ustanovenia § 1 ods. 2 [v časti „a zriadenie Recyklačného fondu“], §   41 ods. 11 až 15, ods. 17 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], ods. 18 písm.   b) [v   časti   „Recyklačného fondu a“], § 42 ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5, ods. 7 písm. b) [v časti „Recyklačného fondu a“], §   44 ods. 1, ods. 3 a 5, ods. 6 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], ods. 7, §   44a   ods.   1 až 4, ods.   5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], ods. 6 písm. b) [v   časti   „Recyklačnému fondu a“], § 48, § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa §   63 ods. 1 písm. b) alebo“], § 54 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu   a“], ods. 6 písm. b) [v   časti   „Recyklačnému fondu a“], § 54i, §   55 až § 66, § 68 ods. 3 písm. m), § 74 ods. 2 písm.   g), § 78 ods. 1 písm. e) [v časti „alebo v Recyklačnom fonde podľa §   41   ods. 15, §   42   ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, §   44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods.   5, §   47 ods. 4, §   48   ods. 7 a § 54 ods. 4“], § 78 ods. 1 písm.   g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 7 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm.   b), §   48   ods. 9 písm.   b)“], § 78 ods.   2 písm.   g)   [v časti „§ 42 ods.   12 písm. a), §   46   ods.   6 písm.   a), §   46   ods. 7 písm. a), § 48 ods. 8 písm. a), §   48 ods.   9 písm. a)“], §   78   ods. 2 písm.   h) [v   časti „§ 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, §   44a ods. 4, § 45 ods. 4, §   46   ods.   5, §   47   ods. 4, §   48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“], §   78 ods. 3 písm. e), §   80 ods. 1 písm. m) a § 81 ods. 14 zákona o   odpadoch s   čl. 55 ods.   2 v   spojení s   čl. 2 ods. 2 ústavy

Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o odpadoch upravuje pôsobnosť orgánov verejnej moci aj pri zriadení Recyklačného fondu.

Ustanovenia   §   41   ods.   11   až   15,   ods.   17   písm.   b)   a   ods.   18   písm. b)   zákona o odpadoch upravujú nakladanie s opotrebovanými batériami a akumulátormi obsahujúcimi niektoré nebezpečné látky, určujú, kto je povinný platiť príspevok do Recyklačného fondu, jeho výpočet, spôsob platenia príspevku, obdobie platenia príspevku a povinnosť registrácie do Recyklačného fondu. Upravujú tiež povinnosť ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

V ustanoveniach § 42 ods. 5 písm. b), ods. 8 až 12 zákona o odpadoch je upravená povinnosť   ohlasovať   ustanovené   údaje   z evidencie   Recyklačnému   fondu   a príslušnému obvodnému   úradu   životného   prostredia   o zbere,   regenerácii   a inom   zhodnotení   alebo zneškodnení odpadových olejov a tiež povinnosť pre skupinu výrobcov a dovozcov olejov a zariadení, v ktorých sa tieto oleje nachádzajú, platiť príspevok do Recyklačného fondu, zodpovedať za jeho správnosť a výpočet, zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od   začatia   výroby   alebo   dovozu   a ohlasovať   ustanovené   údaje   z evidencie   štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Ustanovenia   §   43   ods.   1   až   5   a   ods.   7   písm.   b)   zákona   o odpadoch   upravujú povinnosť výrobcu a dovozcu pneumatík platiť príspevok do Recyklačného fondu, vykonať jeho   výpočet,   zodpovedať   za   jeho   správnosť   a platenie.   Upravujú   povinnosť   výrobcov a dovozcov zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní, oznamovať zmeny potrebné pre registráciu a umožniť orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu správnosti výpočtu príspevku a kontrolu jeho platenia.   Výrobcovia   a dovozcovia   sú   povinní   ohlasovať   štvrťročne   údaje   z evidencie Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Ustanovenia § 44 ods. 1 až 5 a ods. 6 písm. b) v časti „Recyklačného fondu“ zákona o odpadoch   upravujú   povinnosti   pre   príspevky   do   Recyklačného   fondu   na odpady z viacvrstvových   kombinovaných   materiálov.   Charakterizujú   tieto   materiály,   určujú povinnosť   uhrádzať   príspevok   do   Recyklačného   fondu   pre   výrobcov   a dovozcov   tohto druhu tovaru. Určujú platenie príspevku do Recykalčného fondu, jeho výpočet, povinnosť registrácie   v Recyklačnom   fonde,   ako   aj povinnosť ohlasovať štvrťročne   Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia požadované údaje.

Ustanovenia   §   44a   ods.   1   až   4,   ods.   5   písm.   b)   a ods.   6   písm.   b)   v časti „Recyklačného   fondu“   zákona   o odpadoch   upravujú   povinnosti   výrobcov   a dovozcov kovových   obalov,   ktorí   sú   povinní   zaregistrovať   sa   v Recyklačnom   fonde,   upravujú povinnosť platiť príspevok do tohto fondu, poskytovať potrebné údaje Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia, zodpovednosť za výpočet a včasnosť úhrady príspevku, ako aj za štvrťročné ohlasovanie údajov z evidencie Recyklačnému fondu a príslušnému   obvodnému   orgánu   životného   prostredia,   a povinnosť   ohlasovať   údaje z evidencie   Recyklačnému   fondu   a obvodnému   úradu   životného   prostredia   o týchto odpadoch a objeme ich zhodnotenia.

Ustanovenie   §   46   zákona   o odpadoch   upravuje   platenie   výrobcov   a dovozcov výrobkov   z plastov   (z   polyetyléntereftalátu)   do   Recyklačného   fondu,   ich   zodpovednosť za platenie   príspevku   a za   správnosť   jeho   výpočtu.   Upravuje   povinnosť   registrácie v Recyklačnom   fonde,   povinnosť   ohlasovať   údaje   z evidencie   štvrťročne   Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia, viesť a uchovávať evidenciu o týchto   odpadoch   a o objeme   ich   zhodnotenia   a ohlasovať   tieto   údaje   štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Ustanovenie   §   48   zákona   o odpadoch   ustanovuje   povinnosť   uhrádzať   príspevok do Recyklačného fondu za papier a sklo. Ustanovuje, o aké komodity papiera ide, určuje povinnosť platiť príspevok do Recyklačného fondu v stanovenej sume, ak výroba alebo dovoz presiahne 10 ton ročne. Výrobca a dovozca zodpovedajú za správnosť príspevku, tiež sú povinní registrovať sa v Recyklačnom fonde do   30 dní od začatia výroby alebo dovozu,   ohlasovať   Recyklačnému   fondu   zmeny   v údajoch   potrebných   na   registráciu a umožniť   orgánom   štátneho   dozoru   kontrolu   registrácie   správnosti   výpočtu   príspevku a kontrolu jeho platenia.

Ustanovenie   §   53   ods.   2   druhej   vety   zákona   o odpadoch   v časti   „Recyklačného fondu“, ustanovuje, že náklady spojené s odstránením starého motorového vozidla znáša prevádzkovateľ   určeného   parkoviska;   môže   však   požiadať   o   následnú   úhradu z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch.

Podľa   ustanovenia   §   54   ods.   1   až   4,   ods.   5   písm.   b)   a ods.   6   písm.   b)   v časti „Recyklačnému   fondu“   zákona   o odpadoch   výrobca   a dovozca   vozidiel,   ktoré   prepravia na územie Slovenskej republiky, sú povinní za každé motorové vozidlo uvedené na trh zaplatiť príspevok do Recyklačného fondu, zodpovedajú za správnosť výpočtu príspevku do fondu. Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré nie sú výrobcom alebo dovozcom a ktoré   dovezú   výrobky   uvedené   v zákone,   zaplatia   príspevok   do   Recyklačného   fondu najneskôr v deň prvého zapísania dovezeného motorového vozidla do evidencie motorových vozidiel   podľa   osobitných   predpisov.   Výrobca   a   dovozca   sú   povinní   zaregistrovať   sa v Recyklačnom   fonde   do   30   dní   od   začatia   výroby   alebo   dovozu   vozidiel,   ohlásiť Recyklačnému fondu údaje potrebné na registráciu a umožniť orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu správnosti výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia.   Výrobca   a   dovozca   sú   povinní   ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia. Ten, kto vykonáva zber alebo spracovanie starých vozidiel, je povinný   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   ustanovenia   §   54i   zákona   o odpadoch   výrobca   elektrozariadení,   z   ktorých odpad nebude elektroodpadom z domácností, je povinný platiť príspevok do Recyklačného fondu za elektrozariadenia v prípade, ak nesplní ustanovený limit, a to v rozsahu nesplnenej časti ustanoveného limitu. Výrobca elektrozariadení, z ktorých odpad bude elektroodpadom z domácností, a ktorý splní ustanovený limit, do Recyklačného fondu za elektrozariadenia neplatí.   Výrobca   elektrozariadení   je   povinný   zaregistrovať   sa   v   Recyklačnom   fonde do 30 dní od začatia činnosti, ohlásiť Recyklačnému fondu zmeny v údajoch potrebných na registráciu   a umožniť orgánom štátneho dozoru   v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu správnosti výpočtu príspevku a kontrolu jeho platenia.   Výrobca   elektrozariadení   je   povinný   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   ustanovenia   §   55   zákona   o odpadoch   Recyklačný   fond   sa   zriaďuje   ako neštátny   účelový   fond,   v   ktorom   sa   sústreďujú   peňažné prostriedky   na   podporu   zberu, zhodnotenia a spracovania

a) opotrebovaných batérií a akumulátorov (§ 41),

b) odpadových olejov (§ 42),

c) opotrebovaných pneumatík (§ 43),

d) viacvrstvových kombinovaných materiálov (§ 44),

e) elektrozariadení (§ 54i),

f) plastov (§ 46),

g) papiera (§ 48),

h) skla (§ 48),

i) vozidiel (§ 49 až § 54),

j) odpadov z kovových obalov.

Recyklačný   fond   sa   vnútorne   člení   na   ústredie   a   na   sektory   podľa   jednotlivých komodít a sektor všeobecný. Recyklačný fond je právnická osoba so sídlom v B., ktorá sa zapisuje do obchodného registra.

Ustanovenie   §   56   zákona   o odpadoch   upravuje   výpočet   príspevku   výrobcu a príspevku dovozcu do Recyklačného fondu.

Ustanovenie § 57 zákona o odpadoch upravuje orgány Recyklačného fondu, sú to:

a) správna rada,

b) dozorná rada,

c) riaditeľ.

Ďalej   upresňuje   pojmy,   kto   je   zástupcom   podnikateľov,   kto   zástupcom   štátu a kto je zástupcom   mimovládnych   organizácií,   ktorých   predmetom   činnosti   je   ochrana životného   prostredia   a   reprezentatívnych   záujmových   združení   miest   a obcí s celoslovenskou pôsobnosťou.

Ustanovenie   §   58   zákona   o odpadoch   pojednáva   o správnej   rade   Recyklačného fondu,   jej   zložení,   menovaní.   Funkčné   obdobie   členov   správnej   rady   je   tri   roky a je nezastupiteľné.   Členom   správnej   rady   nemôže   byť   člen   dozornej   rady,   riaditeľ a zamestnanec   Recyklačného   fondu.   Správna   rada   volí   svojho   predsedu   a podpredsedu a pojednáva o parite usporiadania funkcií. Ustanovenie príkladmo vymenúva jej právomoci a pojednáva príkladmo o jeho úlohách.

Ustanovenie § 59 zákona o odpadoch vymedzuje úlohy dozornej rady, ktorá dohliada na   hospodárenie   Recyklačného   fondu,   najmä   na   poskytovanie   a   použitie   prostriedkov Recyklačného fondu a na činnosť správnej rady a riaditeľa. Dozorná rada má sedem členov vymenovaných   na   päť   rokov,   pričom   zákon   podrobne   rozoberá   spôsob   ustanovovania dozornej   rady,   ktorá   si   zo   svojho   stredu   volí   predsedu   a podpredsedu.   Pojednáva   tiež o parite pri zastúpení predsedu a podpredsedu zo skupín, ktoré tvoria dozornú radu. Členom dozornej rady nemôže byť člen správnej rady, riaditeľ a zamestnanec Recyklačného fondu.

Ustanovenie § 59 ods. 7 zákona o odpadoch uvádza niektoré právomoci dozornej rady Recyklačného fondu.

Ustanovenie § 60 zákona o odpadoch pojednáva o zániku členstva v správnej rade a dozornej rade.

Ustanovenie § 61 zákona o odpadoch vymedzuje postavenie riaditeľa Recyklačného fondu a jeho právomoci, pričom mu určuje povinnosť dvakrát ročne informovať verejnosť o výške príspevkov do Recyklačného fondu a o jeho použití.

Ustanovenie § 62 zákona o odpadoch určuje zdroje Recyklačného fondu.

Ustanovenie § 63 zákona o odpadoch upravuje použitie prostriedkov Recyklačného fondu,   ich   evidenciu   a uloženie   na   účtoch,   ako   aj   presuny   na   iný   podúčet   a použitie prostriedkov vedených na osobitnom účte, kde sa vedú výdavky na správu Recyklačného fondu.

Ustanovenie   §   64   zákona   o odpadoch   upravuje   poskytovanie   prostriedkov Recyklačného   fondu,   a to   aj   pre   obce   na   základe   zmluvy,   tento   nárok   sa   netýka elektroodpadu   pochádzajúceho   z domácností.   O   poskytnutí   prostriedkov   Recyklačného fondu rozhoduje správna rada s výnimkami uvedenými v zákone o odpadoch. Ustanovenie upravuje náležitosti žiadosti o poskytnutie prostriedkov Recyklačného fondu. Prostriedky Recyklačného fondu na zákonom vymedzené účely sa poskytujú ako účelová dotácia alebo úver. Správna rada rozhodne o poskytnutí prostriedkov z Recyklačného fondu do 90 dní od doručenia žiadosti. Toto ustanovenie upravuje aj rozhodovania o poskytnutí prostriedkov Recyklačného   fondu,   o ktorom   rozhoduje   správna   rada,   a riaditeľ   uzatvára   v jeho   mene so žiadateľom písomnú zmluvu o poskytnutí prostriedkov, ktorá má náležitosti určené týmto ustanovením zákona. Prostriedky môžu byť použité len na účel, pre ktorý boli poskytnuté rozhodnutím správnej rady. Ustanovenie upravuje, ako nakladať s prostriedkami použitými inak ako stanovila zmluva.

Ustanovenie § 65 zákona o odpadoch upravuje hospodárenie Recyklačného fondu.

Ustanovenie § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch splnomocňuje ministerstvo na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorý ustanoví sadzby pre výpočet príspevkov do Recyklačného   fondu,   zoznam   výrobkov,   materiálov   a   zariadení,   za   ktoré   sa   platí príspevok   do   Recyklačného   fondu,   a   podrobnosti   o   obsahu   žiadosti   o   poskytnutie prostriedkov z Recyklačného fondu.

Ustanovenie § 74 ods. 2 písm. g) zákona o odpadoch upravuje, že na rozhodnutia o poskytovaní   prostriedkov   z Recyklačného   fondu   sa   vzťahujú   všeobecné   predpisy o správnom konaní.

Ustanovenie   §   78   ods.   1   písm.   e)   [v   časti   „alebo   v   Recyklačnom   fonde   podľa § 41 ods. 15, § 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47   ods.   4,   § 48 ods.   7   a   §   54   ods.   4“]   zákona   o odpadoch   upravuje správne   delikty, keď určuje pokutu do 200 000 Sk, ktorú uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej   osobe, ak sa nezaregistruje na obvodnom úrade životného prostredia alebo v Recyklačnom fonde.

Ustanovenie § 78 ods. 1 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. b), § 43 ods. 5 písm. b), § 44 ods. 7 písm. b), § 46 ods. 7 písm. b), § 48 ods. 8 písm. b), § 48 ods. 9 písm. b)“] zákona o odpadoch upravuje správny delikt za nesplnenie ohlasovacej povinnosti.

Ustanovenie § 78 ods. 2 písm. g) [v časti „§ 42 ods. 12 písm. a), § 46 ods. 6 písm. a), § 46 ods.   7 písm.   a), § 48 ods.   8 písm. a), § 48 ods.   9 písm. a)“] zákona o odpadoch umožňuje uložiť pokutu do 500 000 Sk tomu, kto nevedie alebo neuchováva evidenciu.Ustanovenie § 78 ods. 2 písm. h) [v časti „§ 42 ods. 11, § 43 ods. 4, § 44 ods. 5, § 44a ods. 4, § 45 ods. 4, § 46 ods. 5, § 47 ods. 4, § 48 ods. 7, § 54 ods. 4“, vrátane čiarky za slovami „§ 41 ods. 16“] zákona o odpadoch umožňuje uložiť pokutu do 500 000 Sk tomu, kto neumožní činnosť orgánov štátneho dozoru.

Ustanovenie   §   78   ods.   3   písm.   e)   zákona   o   odpadoch   umožňuje   uložiť   pokutu za nezaplatenie príspevku do Recyklačného fondu alebo za nezaplatenie včas alebo v plnej výške   až   do   5 000 000 Sk,   ktorú   uloží   príslušný   orgán   štátnej   správy   odpadového hospodárstva.

Ustanovenie § 81 ods. 14 zákona o odpadoch ustanovuje povinnosť pre výrobcov a dovozcov   výrobkov,   ktorí   vykonávali   činnosť   k 1.   marcu   2004,   zaregistrovať   sa v Recyklačnom fonde do 30. apríla 2004.

Podľa   čl.   55 ods.   2 ústavy   Slovenská   republika chráni a podporuje   hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Navrhovatelia   namietajú   ustanoveniam   zákona   citovaných   v časti   VI, že nezabezpečujú   rovnoprávne   postavenie   subjektov   v hospodárskej   súťaži.   Vzniká nerovnaké postavenie subjektov bez toho, aby na takomto stave existoval verejný záujem. Zákon   o odpadoch   v napadnutých   ustanoveniach   nezabezpečuje   princípy   ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Uvádzajú, že štát sa zbavil kontroly tejto oblasti, čo vidia najmä vo voľnosti rozhodovania správnej rady. Projekty zberu nie sú definované. Nie je zrejmé,   kto   projekt   príjme,   a čo   obsahuje.   Rozhodnutia   správnej   rady   o rozdelení prostriedkov vychádzajú z nedostatočných kritérií.

Vyjadrenie národnej rady v tomto bode bolo totožné s argumetnáciou k čl. 44 ústavy, že,   na   rozdiel   od   navrhovateľov,   napadnuté   časti   zákona   o odpadoch   zabezpečujú ekologicky   orientovanú   trhovú   ekonomiku   s kladením   dôrazu   predovšetkým   na   aktivitu súkromných   podnikateľských   subjektov,   prípadné   negatívne   enviromentálne   dôsledky, činnosti ktorých sú vyvažované podpornými aktivitami štátu v oblasti zabezpečenia účinnej starostlivosti   o životné   prostredie.   Odlišná   predstava   o spôsobe   a právnom   rámci zabezpečenia tejto starostlivosti zo strany zákonodarcu je podľa ich názoru zabezpečená ústavne konformnými spôsobmi, ktoré neodporujú ani medzinárodnoprávnym záväzkom.

Ustanovením   čl.   55   ods.   1   ústavy   sa   určujú   princípy,   na   ktorých   sa   zakladá hospodárstvo Slovenskej republiky. Ide o princíp sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Aby   bol   zákon   v súlade   s čl.   55   ods.   1   ústavy   musia   byť   splnené   všetky   tieto ustanovené princípy.

Ústava v čl. 55 ods. 2 deklaruje ochranu a podporu hospodárskej súťaže.

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko k výkladu tohto ústavného článku.

V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 13/97 ústavný súd uviedol, že čl. 55 ods. 2 ústavy nezaručuje právo na hospodársku súťaž ani právo byť účastníkom hospodárskej súťaže. Týmto   ústavným   článkom   sa   formulujú   princípy   hospodárskej   politiky   Slovenskej republiky,   medzi   ktoré   patrí   aj   podporovanie   a ochrana   konkurenčného   hospodárskeho prostredia   a vytváranie   právnych   prostriedkov   a záruk   proti   obmedzeniu   hospodárskej súťaže, ktoré zákon označí za nedovolené.

Princípy   hospodárskej   politiky   patria   k základným   ústavným   princípom a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike zaručuje aj ústavná ochrana právnických osôb.

Základné ústavné princípy v právnom štáte určujú činnosť všetkých štátnych orgánov a predurčujú proces tvorby a obsah právnych predpisov, pretože normy uvedené v ústave v právnom štáte nemajú iba politický alebo deklaratórny význam.

Článok 55 ods. 2 ústavy právne záväzným spôsobom ustanovuje záujem Slovenskej republiky chrániť a podporovať hospodársku súťaž.

Pretože čl. 55 ods. 2 ústavy je ústavnou normou, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy sa touto normou zakladá povinnosť všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky správať sa tak, aby v relevantných spoločenských vzťahoch chránili a podporovali hospodársku súťaž.

Druhá veta čl. 55 ods. 2 ústavy má právny význam nielen pre určenie, ktorý štátny orgán má právomoc tvoriť právo na ochranu a podporu hospodárskej súťaže.

Formulácia „podrobnosti ustanoví zákon“ nevytvára len ústavný základ na prijatie zákona   o ochrane   hospodárskej   súťaže.   V súlade   s ústavou   pred   tým   prísľubom   chrániť a podporovať   hospodársku   súťaž   má   národná   rada   právomoc   prijímať   právne   normy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže v zákonoch o daniach, o cenách a v množstve zákonov, v ktorých možno chrániť a podporovať hospodársku súťaž.

Základom   hospodárskej   súťaže   je   voľnosť   vstupu   na   trh   a rovnosť   pravidiel správania na trhu pre účastníkov hospodárskej súťaže. Slovenská republika prostredníctvom čl. 55 ods. 2 ústavy zaručuje, že zabezpečí základné pravidlá vstupu do hospodárskej súťaže a účasti na hospodárskej súťaži.

Hospodárska súťaž je nepostrádateľná pre trhovú ekonomiku.

V tomto rozhodnutí ústavný súd zdôraznil, že hospodárska súťaž sa neuskutočňuje navzájom   medzi   všetkými   subjektami   vykonávajúcimi   hospodársku   činnosť; táto sa realizuje medzi súťažiacimi na relevantných trhoch Slovenskej republiky.

Nerovnaké   právne   postavenie   účastníkov   hospodárskej   súťaže   by   bolo   v súlade s čl. 55   ods.   2   ústavy,   ak   by   ho   zákonodarca   ustanovil   vo   verejnom   záujme. Ústava síce výslovne nezdôrazňuje požiadavku verejného záujmu v čl. 55 ods. 2, avšak patrí k všeobecným   princípom   implikovaným   v princípoch   tvorby   práva   v právnom   štáte. Preto má právny význam aj vo vzťahu k princípom ochrany a podpory hospodárskej súťaže.

K čl.   2   ods.   2   ústavy   zaujal   svoj   názor   aj   bývalý   Ústavný   súd   ČSFR, keď v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 191/92 uviedol, že verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže   vykonávať   aj   prostredníctvom   ďalších   subjektov.   Kritériom   na   určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach   a povinnostiach   iných   osôb   a tieto   rozhodnutia   sú   štátnou   mocou   vynútiteľné a či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať.

Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 143/02 uviedol, že čl. 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým   spôsobom   prikročí   k jeho   výkladu   v súlade   s princípom   právneho   štátu,   ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy.

Ústavný príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   námietky   navrhovateľov   smerujúce k poukázaniu rozporu právnej úpravy zriadenia a pôsobenia Recyklačného fondu, zloženiu jeho orgánov, ako aj spôsobu rozhodovania v tomto orgáne, nie sú v príčinnej súvislosti s namietaným porušeným základného práva alebo slobody upravujúceho hospodársku súťaž v Slovenskej   republike.   Navrhovatelia   nepreukázali   ani   to,   že   by   dochádzalo k nerovnakému   zaobchádzaniu   na   základe   napadnutých   častí   zákona   o odpadoch so skupinou podnikateľov. Namietaná zákonná úprava ukladá rovnaké práva a povinnosti v rámci tej istej skupiny dovozcov alebo vývozcov, alebo predajcov a výrobcov zákonom upravených komodít.

Tvrdenie,   že   Recyklačný   fond   (resp.   jeho orgány)   koná   mimo   dozoru   štátu,   tiež neobstojí.   Jednotlivé   kontrolné   právomoci,   ale   aj   otázka   zodpovednosti   za porušenie povinností z tohto zákona, sú zverené orgánom štátnej správy odpadového hospodárstva.

Tieto   orgány   nerozhodujú   len   o správnych   deliktoch,   ale   prijímajú   aj   evidenciu o objemoch   výroby,   dovoze,   vývoze   a reexporte   jednotlivých   komodít,   ktoré   sú   im predkladané   raz   štvrťročne.   Orgány   štátnej   správy   odpadového   hospodárstva   kontrolujú aj správnosť výpočtu odvodu do Recyklačného fondu.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   preskúmavaná   právna   úprava   vytvárala   objektívne nezdôvodniteľné rozdiely v právnom postavení subjektov hospodárskej súťaže.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v platnom   ústavnom   rámci   zákonodarný   orgán postupuje v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, ak prijíma právnu úpravu, ktorá ochraňuje fyzické osoby organizáciou aktivít smerujúcich k organizácii zberu, recyklácii odpadov a celkom legálne   vytvára   aj   na   to   priliehajúce   inštitúcie,   ktorým   zveruje   činnosť   v tejto   oblasti spôsobom,   ktorý   ustanovuje   ústava   a zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.

Z uvedeného vyplýva, že preskúmavané ustanovenia zákona o odpadoch v tejto časti sú v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Návrhu navrhovateľov v tejto časti ústavný súd nevyhovuje (bod 3 výroku nálezu).

VII.

K   námietke   nesúladu   §   10   ods.   2   [v   časti   „a   Recyklačného   fondu“]   a   ods.   4   [v   časti „a   Recyklačného fondu“] vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o   vykonaní niektorých ustanovení zákona o   odpadoch v   znení neskorších predpisov s   čl. 55 ods. 2 v   spojení s   čl. 2 ods. 2 ústavy

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 283/2001 Z. z. hlásenie o vzniku odpadu a nakladaní s ním   sa   podáva   za   obdobie   kalendárneho   roka   a   zasiela   sa   príslušnému   úradu a Recyklačnému fondu do 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka.

Podľa § 10 ods. 4 vyhlášky č. 283/2001 Z. z. hlásenie podľa odseku 3 sa zasiela príslušnému úradu a Recyklačnému fondu do konca mesiaca nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka; to sa nevzťahuje na pôvodcov odpadov.

Podľa   čl.   55   ods.   2   ústavy   Slovenská   republika   chráni   a podporuje   hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Navrhovatelia uviedli,   že bez ohľadu   na vhodnosť   alebo nevhodnosť   ponechania Recyklačného fondu ako inštitúcie, či už v oblasti obalových odpadov, alebo aj v iných oblastiach odpadov, Recyklačný fond svojou činnosťou zasahuje do súťažných vzťahov v Slovenskej   republike   a deformuje   svojou   príspevkovou   politikou   hospodársku   súťaž. Reálne je určený na podporu podnikateľov, ktorí v tejto oblasti podnikajú zo ziskových dôvodov   a ktorých   činnosť   nie   je   osobitne   odôvodnené   dotovať,   a   to   už   vôbec nie z dôvodov motivovaných snahou zvýšiť rozsah zberu a zhodnotenia odpadov. Uvedené obmedzenie   súťaže   nie   je   pritom   odôvodnené   verejným   záujmom,   a preto   je   podľa navrhovateľov aj v rozpore s ústavnou zásadou v zmysle čl. 55 ods. 2 ústavy.

Nesúlad   ustanovení   §   10   ods.   2   a 4   [v   časti   „a   Recyklačného   fondu“]   vyhlášky č. 283/2001 Z. z. s čl. 2 ods. 2 ústavy navrhovatelia bližšie neodôvodnili.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení k námietke nesúladu s čl. 55 ods. 2 ústavy uviedol, že Slovenská republika prijala záväzok vytvoriť rovnaké právne podmienky na ochranu a podporu hospodárskej súťaže.

Všeobecné   námietky   navrhovateľov   smerujúce   k poukazovaniu   rozporu   právnej úpravy riadenia o pôsobenia Recyklačného fondu, ak aj k spôsobu odvádzania príspevkov a podpory vybraných činností zo strany fondu nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé narušiť hospodársku   súťaž   v takom   rozsahu   (vytváranie   objektívne   nezdôvodniteľných rozdielov v právnom postavení jednotlivých súťažiteľov do takej miery), že dochádza k jej podstatnému obmedzeniu, resp. vylúčeniu hospodárskej súťaže.

Predseda národnej rady uviedol, že zo strany zákonodarcu prevažuje snaha o podporu aktivít súvisiacich so starostlivosťou o životné prostredie, aktivít, ktoré, ako bolo uvedené, by v opačnom prípade buď nevznikli vôbec, alebo nie v dostatočnom rozsahu.

Vyhláška č. 283/2001 Z. z. svojím obsahom nie je spôsobilá vyvodiť taký následok, ktorý by bránil rozvoju hospodárskej súťaže medzi subjektmi, ktoré odvádzajú príspevky do Recyklačného fondu, a tiež predkladanie hlásenia o vzniku odpadu a nakladaní s ním nie je spôsobilé narušiť princíp hospodárskej súťaže.

Ústavný súd preto nezistil nesúlad vyhlášky č. 283/2001 Z. z. s čl. 55 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy a návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

VIII.

K   námietke   nesúladu   ustanovenia   §   41   ods.   11   až   15,   ods.   17   písm.   b)   [v   časti „Recyklačnému fondu a“] a ods. 18 písm.   b) [v časti „Recyklačnému fondu a“], § 42 ods. 5 písm. b) [v   časti   „Recyklačnému fondu a“] a ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5 a ods. 7 písm. b) [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“],   §   44   ods.   1,   ods.   3   až   5,   ods.   6   písm.   b) [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“]   a   ods.   7,   §   44a   ods.   1   až   4,   ods.   5   písm.   b) [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“] a ods.   6 písm.   b)   [v   časti   „Recyklačnému   fondu   a“], §   46,   §   48, § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b) alebo“], §   54   ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a ods.   6 písm. b) [v   časti   „Recyklačnému fondu a“], § 54i, § 56, § 68 ods. 3 písm. m) zákona o   odpadoch s   čl.   12 ods. 1 prvou vetou ústavy, čl. 1 listiny a   čl. 26 prvou vetou paktu o   občianskych právach

Ustanovenie   §   41   zákona   o odpadoch   upravuje   nakladanie   s opotrebovanými akumulátormi   obsahujúcimi   niektoré   nebezpečné   látky.   V odsekoch   11   až   15   tohto ustanovenia sa ukotvila povinnosť platiť príspevok do Recyklačného fondu, určil sa okruh povinných, doba platenia a zodpovednosť za výpočet, ako aj povinnosť registrácie vo fonde a umožnenie štátnemu dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu registrácie vo fonde.

V ustanovení   §   41   ods.   17   písm.   b)   zákona   o odpadoch   sa   prikazuje   výrobcom a dovozcom   batérií   a akumulátorov   ohlasovať   ustanovené   údaje   z evidencie   štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 18 písm. b) zákona o odpadoch sú ustanovené povinnosť pre   vedenie   evidencie   opotrebovaných   batérií   a akumulátorov   a odpadov   z uvedených zariadení a ohlasovanie údajov z evidencie Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   ustanovenia   §   42   zákona   o odpadoch   je   upravená   povinnosť   nakladania s odpadovými olejmi, kde v ods. 5 písm. b) je zakotvená povinnosť ohlasovať ustanovené údaje   z evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu   a príslušnému   úradu   životného prostredia. V odseku 8 až 12 tohto ustanovenia zákona o odpadoch sa zakotvuje povinnosť platiť príspevok do Recyklačného fondu v určenej sume. Osoba povinná platiť príspevok zodpovedá aj za správnosť jeho výpočtu. Výška príspevku je ustanovená týmto zákonom. Výrobca a dovozca sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo dovozu olejov alebo zariadení, za ktoré sú povinní platiť príspevok, ohlásiť Recyklačnému   fondu   zmeny   v   údajoch   potrebných   na   registráciu   a   umožniť   orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia.   Výrobca   a   dovozca sú povinní   viesť   a   uchovávať   evidenciu   o   objeme   svojej   výroby   a   dovozu,   ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   43   zákona   o odpadoch   je   upravené   nakladanie   s opotrebovanými pneumatikami.   V odseku   5   až   7   písm.   b)   citovaného   ustanovenia   sú   výrobcovia a dovozcovia   povinní   viesť   a   uchovávať   evidenciu   o   objeme   svojej   výroby   a   dovozu, ohlasovať ustanovené údaje z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu   a   príslušnému obvodnému   úradu   životného   prostredia.   Ustanovuje   zhodnotenie   opotrebovaných pneumatík.   Ten,   kto   zabezpečuje   zber,   zhodnocovanie   alebo   zneškodňovanie opotrebovaných   pneumatík,   je   povinný   viesť   a   uchovávať   evidenciu   o   opotrebovaných pneumatikách a evidenciu o objeme ich zhodnotenia zo zberu odpadov na území Slovenskej republiky   a ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Ustanovenie   §   44   zákona   o odpadoch   určuje   príspevok   do   Recyklačného   fondu na odpady z viacvrstvových kombinovaných materiálov na báze lepenky a dovoz výrobkov balených   v týchto   materiáloch.   Podľa   odseku   3   až   5   a ods.   6   písm.   b)   citovaného ustanovenia za správnosť príspevku a jeho výpočet zodpovedajú výrobca a dovozca, ktorí uvádzajú výrobky uvedené v odseku 1 na trh v Slovenskej republike. Výrobca a dovozca platia príspevok do Recyklačného fondu podľa tohto zákona. Sú povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo dovozu materiálov alebo výrobkov, za   ktoré   sú   povinní   platiť   príspevok,   ohlásiť   Recyklačnému   fondu   zmeny   v   údajoch potrebných na registráciu a umožniť orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu   ich   registrácie   v   Recyklačnom   fonde,   kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku a kontrolu jeho platenia.

Podľa   ustanovenia   §   44   ods.   6   písm.   b)   zákona   o odpadoch   výrobca   a   dovozca viacvrstvových   kombinovaných   materiálov   sú   povinní   ohlasovať   ustanovené   údaje z evidencie   štvrťročne   Recyklačnému   fondu   a príslušnému   obvodnému   úradu   životného prostredia.

Podľa ustanovenia § 44a zákona o odpadoch je upravený príspevok do Recyklačného fondu za kovové obaly. V odseku 1 tohto ustanovenia sa ustanovilo, že výrobca a dovozca kovových   obalov   a   dovozca   výrobkov   balených   v   týchto   obaloch   sú   povinní   platiť príspevok   do   Recyklačného   fondu   v   sume   určenej   týmto   zákonom.   Táto   povinnosť sa nevzťahuje na obaly, ktorých výrobca alebo dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu. Podľa odseku 2 až 4 a ods. 5 písm. b) citovaného ustanovenia príspevok platia a za správnosť jeho výpočtu zodpovedajú výrobca a dovozca, ktorí   uvádzajú   výrobky   uvedené   v   odseku   1   na   trh   v   Slovenskej   republike.   Výrobca a dovozca   platia   príspevok   ustanovený   týmto   zákonom.   Výrobca   a   dovozca   sú   povinní zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia výroby alebo dovozu obalov alebo   výrobkov   uvedených   v   odseku   1,   za   ktoré   sú   povinní   platiť   príspevok,   ohlásiť Recyklačnému   fondu   zmeny   v   údajoch   potrebných   na   registráciu   a   umožniť   orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia.   Výrobca   a dovozca kovových obalov, ako aj dovozca výrobkov balených v týchto obaloch sú povinní ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   46   zákona   o odpadoch   sa   upravuje   príspevok   do   Recyklačného   fondu na výrobky z plastov.

Podľa ustanovenia § 48 zákona o odpadoch sa uhrádza príspevok do Recyklačného fondu na papier a sklo.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 [v časti „z Recyklačného fondu podľa § 63 ods. 1 písm. b)   alebo“]   zákona   o odpadoch   sa   ustanovuje   zodpovednosť   zodpovednej   osoby za odstránenie   starého   vozidla.   Náklady   spojené   s odstránením   starého   vozidla   znáša prevádzkovateľ   určeného   parkoviska;   môže   však   požiadať   o následnú   úhradu z Recyklačného   fondu   podľa   §   63   ods.   1   písm.   b)   alebo   od   držiteľa   starého   vozidla, ak sa ho dodatočne podarilo zistiť.

Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) [v časti „Recyklačnému fondu a“] a   ods.   6   písm.   b)   [v časti „Recyklačnému   fondu   a“]   zákona   o odpadoch   sa   ustanovuje príspevok do Recyklačného fondu za vozidlá. Výrobca a dovozca vozidiel, ktorí prepravia vozidlo cez štátnu hranicu na územie Slovenskej republiky, sú povinní za každé motorové vozidlo   uvedené na trh   zaplatiť príspevok   do   Recyklačného   fondu   v sume ustanovenej zákonom (§ 56). Príspevok platí a za správnosť jeho výpočtu zodpovedá výrobca vozidiel a dovozca vozidiel, ktorí uvádzajú výrobky uvedené v odseku 1 na trh, ako aj právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré nie sú výrobcom alebo dovozcom a ktoré dovezú výrobky uvedené v odseku 1 na územie Slovenskej republiky. Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré nie sú výrobcom alebo dovozcom a ktoré dovezú výrobky podľa odseku 1 na územie Slovenskej republiky, zaplatia príspevok do Recyklačného fondu najneskôr v deň prvého zapísania   dovezeného   motorového   vozidla   do   evidencie   motorových   vozidiel   podľa osobitných predpisov. Výrobca a dovozca platí príspevok určený týmto zákonom. Výrobca a   dovozca   vozidiel   podľa   odseku   1   sú   povinní   zaregistrovať   sa   v   Recyklačnom   fonde do 30 dní   od   začatia   výroby   alebo dovozu   vozidiel,   ohlásiť Recyklačnému   fondu   údaje potrebné na registráciu a umožniť orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve kontrolu   registrácie   v   Recyklačnom   fonde,   kontrolu   správnosti   výpočtu   príspevku a kontrolu jeho platenia. Povinnosť registrácie v Recyklačnom fonde sa netýka právnických osôb alebo fyzických osôb, ktoré dovezú výrobky podľa odseku 1 len pre vlastnú potrebu. Výrobca vozidiel a dovozca vozidiel, ktorí prepravia vozidlo cez štátnu hranicu na územie Slovenskej   republiky,   sú   povinní   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne Recyklačnému   fondu   a   príslušnému   obvodnému   úradu   životného   prostredia.   Podľa ods. 6 písm. b) citovaného ustanovenia ten, kto vykonáva zber alebo spracovanie starých vozidiel,   je   povinný   ohlasovať   ustanovené   údaje   z   evidencie   štvrťročne   Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa   §   54i   zákona   o odpadoch   sa   upravuje   príspevok   do   Recyklačného   fondu za elektrozariadenia. Výrobca   elektrozariadení,   z ktorých   odpad nebude elektroodpadom z domácností,   je   povinný   platiť   príspevok   do   Recyklačného   fondu   za   celé   množstvo elektrozariadení.   Výrobca   elektrozariadení,   z   ktorých   odpad   bude   elektroodpadom z domácností,   a   výrobca   svetelných   zdrojov   (podľa   §   54g   ods.   1)   je   povinný   platiť príspevok do Recyklačného fondu za elektrozariadenia v prípade, ak nesplní ustanovený limit [§ 54b ods. 1 písm. i)], a to v rozsahu nesplnenej časti ustanoveného limitu. Výrobca elektrozariadení,   z   ktorých   odpad   bude   elektroodpadom   z   domácností,   a   ktorý   splní ustanovený   limit   [§   54b   ods.   1   písm.   i)],   do   Recyklačného   fondu   za   elektrozariadenia neplatí.   Príspevok   platia   a   za   správnosť   jeho   výpočtu   zodpovedajú   výrobcovia elektrozariadení,   ktorí   uvádzajú   výrobky   na   trh   v   Slovenskej   republike.   Výrobca elektrozariadení   platí   príspevok   podľa   §   41   ods.   13   a   14   s   výnimkou   výrobcu elektrozariadení, z ktorých odpad bude elektroodpadom z domácností, a výrobcu svetelných zdrojov podľa § 54g ods. 1, ktorí platia príspevok z týchto elektrozariadení za kalendárny rok do 20. apríla nasledujúceho roka. Výrobca elektrozariadení je povinný zaregistrovať sa v Recyklačnom fonde do 30 dní od začatia činnosti, ohlásiť Recyklačnému fondu zmeny v údajoch   potrebných   na registráciu   a umožniť orgánom   štátneho dozoru   v odpadovom hospodárstve kontrolu ich registrácie v Recyklačnom fonde, kontrolu správnosti výpočtu príspevku   a   kontrolu   jeho   platenia.   Výrobca   elektrozariadení   je   povinný   ohlasovať ustanovené údaje z evidencie štvrťročne Recyklačnému fondu a príslušnému obvodnému úradu životného prostredia.

Podľa ustanovenia § 56 zákona o odpadoch sa vykonáva výpočet príspevku výrobcu a príspevku   dovozcu   do   Recyklačného   fondu.   Toto   ustanovenie   určuje,   ako   sa   výpočet realizuje. Určuje, z čoho sa stanoví sadzba, pričom do množstva výrobkov uvedených na trh sa nezapočítava množstvo výrobkov prepravených cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky. Príspevok výrobcu a príspevok dovozcu sa zníži o príspevok za to množstvo výrobkov   a   materiálov,   za   ktoré   sa   platí   príspevok   do   Recyklačného   fondu,   resp. za množstvo,   ktoré   recykloval   alebo   zhodnotil   podľa   prílohy   zákona.   Na   túto   činnosť nemožno zmluvnému partnerovi poskytnúť prostriedky z Recyklačného fondu. Ak výrobca alebo   dovozca   preukáže,   že   po   zaplatení   príspevku   do   Recyklačného   fondu   zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa tohto zákona odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil   tento   príspevok,   vráti   mu Recyklačný   fond   tú   časť   ním   uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa tohto zákona. Nárok na vrátenie príspevkov   zaplatených   do   Recyklačného   fondu   sa   vzťahuje do   výšky   ním zaplateného príspevku.

Podľa § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví sadzby pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu, zoznam výrobkov, materiálov a zariadení, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, a podrobnosti o obsahu žiadosti o poskytnutie prostriedkov z Recyklačného fondu.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 1 listiny ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 26 prvej vety paktu o občianskych právach všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

Navrhovatelia   zdôraznili,   že   najmä   zloženie   Recyklačného   fondu   vo   vzťahu k rozhodovaciemu orgánu tejto organizácie odporuje princípu demokracie a právneho štátu, a preto je protiústavné.

K narušeniu   rovnosti   podľa   navrhovateľov   dochádza   v rámci   rozhodovania, kde členovia   riadiacich   orgánov   fondu,   ktorých   nominovala   A.,   nie   sú   pri   rozhodovaní nezávislí, lebo reprezentujú svoju asociáciu, a tým dochádza k narušeniu rovnosti.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení uviedol, že predstava, že by v rámci reprezentatívneho   združenia   zamestnávateľov   alebo   prostredníctvom   jeho   zástupcov v správnej   rade   malo   dochádzať   k presadzovaniu   akéhosi   fiktívneho   jednotného   záujmu jeho členov, je značne nereálna a ľahko spochybniteľná. Práve naopak, v tomto prostredí dochádza ku vzájomnej vyváženosti jednotlivých záujmov, ako aj k účinnejšej kontrole.Zákonodarca   práve   účasťou   hospodárskych   subjektov   v orgánoch   fondu   chcel podporiť   aktivity   ich   členov,   aby   efektívne   rozhodovali   o nakladaní   s odpadmi   a tiež aj o prerozdelení poplatkov, ktoré sú príjmami fondu.

Novely zákona o odpadoch reagovali aj na možné nerovnosti pri platení príspevku do Recyklačného   fondu,   čím   sa   odstránili   možné   zdroje   rozporov   najmä   pri   realizácii výpočtov príspevku do fondu.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   prvou   vetou   čl.   12   ods.   1   ústavy sa priznávajú rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam (PL. ÚS 33/95).

Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4 a čl. 35 ústavy všeobecne vylučujú aj diskrimináciu fyzických osôb alebo právnických osôb. Ich aplikácia však nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej   správy   na základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby (I. ÚS 34/96).

Zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (I. ÚS 59/97).

Aby námietku porušenia rovnosti bolo možné posúdiť v konkrétnej právnej situácii, musí   byť vyjadrená konkrétnym   právnym   predpisom,   ktorý   nerovnosť   zavádza.   Takúto námietku   možno   považovať   pri   posudzovaní   súladu   napadnutého   právneho   predpisu za ústavne relevantnú.

Ide o nedôvodne a nezdôvodniteľne odlišné zaobchádzanie medzi dvomi skupinami právnických osôb alebo fyzických osôb vyplývajúce z preskúmavanej právnej normy.Navrhovatelia poukázali v danom prípade len na zloženie orgánov fondu, v ktorých majú   zastúpenie   členovia   profesijného   združenia,   čo   podľa   nich   môže   tvoriť   zárodok rozlišného zaobchádzania.

Preskúmaním namietaných ustanovení § 41 ods. 11 až 15, ods. 17 písm. b) a ods. 18 písm. b), § 42 ods. 5 písm. b) a ods. 8 až 12, § 43 ods. 1 až 5 a ods. 7 písm. b), § 44 ods. 1, ods. 3 až 5, ods. 6 písm. b) a ods. 7, § 44a ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. b), § 46, § 48, § 53 ods. 2, § 54 ods. 1 až 4, ods. 5 písm. b), § 54i, § 56 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch neobsahujú odlišné posudzovanie zakladajúce nesúlad s čl. 12 ods. 1 ústavy   a s   čl.   26   prvou   vetou   paktu   o občianskych   právach.   Pokiaľ   ide   o   zloženie Recyklačného   fondu   toto   nie   je   v príčinnej   súvislosti   s dotknutými   ustanoveniami zaručujúcimi rovnosť subjektov.

Pokiaľ   ide   o súlad   týchto   ustanovení   s čl.   1   listiny,   navrhovatelia   tento   bližšie nezdôvodnili. Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom, nemohol k tejto nezdôvodnenej námietke zaujať žiadne stanovisko.

Ústavný súd nezistil nesúlad už uvedených ustanovení zákona o odpadoch s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 26 prvou vetou paktu o občianskych právach a čl. 1 listiny, preto v tejto časti návrhu nevyhovel (bol 3 výroku nálezu).

IX.

K   námietke nesúladu ustanovenia § 56 ods. 1 a   2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o   odpadoch s   čl. 59 ods. 2 v   spojení s   čl. 2 ods. 2 a   čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

Podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o odpadoch príspevok výrobcu a príspevok dovozcu do Recyklačného fondu sa vypočíta ako súčin množstva alebo hmotnosti výrobkov alebo materiálov, za ktoré sa tento príspevok platí, a sadzby. Sadzba sa ustanoví na základe predpokladaných nákladov na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, uvedených na trh v Slovenskej republike.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o odpadoch do množstva výrobkov uvedených na   trh   v   Slovenskej   republike   sa   na   účely   výpočtu   príspevku   a   ustanovenia   sadzby nezapočítava množstvo   výrobkov prepravených   cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky (ďalej len „vyvezené výrobky“). Príspevok podľa odseku 1 sa znižuje o čiastku za množstvo skutočne vyvezených výrobkov.

Podľa   ustanovenia   §   68 ods.   3   písm.   m)   zákona   o odpadoch   všeobecne   záväzný právny   predpis,   ktorý   vydá   ministerstvo,   ustanoví   sadzby   pre   výpočet   príspevkov do Recyklačného   fondu,   zoznam   výrobkov,   materiálov   a   zariadení,   za   ktoré   sa   platí príspevok   do   Recyklačného   fondu,   a   podrobnosti   o   obsahu   žiadosti   o   poskytnutie prostriedkov z Recyklačného fondu.

Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a doplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Navrhovatelia uviedli, že príspevok do fondu je nesporne verejnou dávkou podobnou daniam a poplatkom, o ktorých sa výslovne zmieňuje aj ústava (čl. 59 ods. 2). Jej ukladaním sa okrem iného zvyšujú náklady výrobcov a dovozcov výrobkov zaťažených príspevkom, je teda zrejmé, že ukladanie príspevku ako opatrenia štátu má svoj vplyv aj na hospodársku súťaž na trhoch s výrobkami zaťaženými príspevkom.

Príspevok,   vrátane   povinnosti   jeho   zálohových   platieb,   je   právnou   povinnosťou, pri ukladaní   ktorej   platia   pravidlá   vymedzené   ústavou,   vrátane   tých,   ktoré   upravujú podmienky na vydávanie podzákonných predpisov.

Konkrétne   určenie   výšky   sadzby   príspevku   v zmysle   ustanovenia   §   68   ods.   3 písm. m)   zákona   o odpadoch   závisí   od   vykonávacieho   predpisu,   čím   sa   však   takýto vykonávací predpis pri akomkoľvek svojom obsahu dostane do rozporu   s čl. 55 ods.   2 druhou   vetou   ústavy.   Súťažné   obmedzenia   spočívajúce   napr.   v odlišných   sadzbách   pre výrobky   substituovateľné   v hospodárskej   súťaži   by   potom   totiž   upravil   predpis   nižšej právnej sily ako zákon.

Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.   Pojem   „dane   a poplatky“   podľa   navrhovateľov   treba   chápať   širšie,   pretože   ide o pojem   zavedený   ústavou,   ktorý   treba   aj   v kontexte   ústavy   vykladať.   Ak   by   totiž zákonodarca   mohol   stanoviť   obsah   pojmu   „daň“,   resp.   „poplatok“   ľubovoľne,   strácal by zmyslel akýkoľvek ústavný príkaz vzťahujúci sa na dane (poplatky), lebo zákonodarca by sa vyhnutím pojmu „daň“, resp. „poplatok“ vyhol súčasne aj ústavnému príkazu.

Daňou, resp. poplatkom v zmysle čl. 59 ods. 2 ústavy je podľa názoru navrhovateľov verejná   dávka   uložená   právnym   predpisom   alebo   na   jeho   základe   orgánom   verejnej moci, ktorú   jej   platiteľ   platí   do   verejného   rozpočtu   bez   toho,   aby   získaval   priamo za jej poskytnutie   akýkoľvek   ekvivalent,   a bez   toho,   aby   jej   platenie   bolo   dôsledkom porušenia právnej povinnosti.

Platiteľ   platí   za   seba   alebo   za   inú   osobu   daň   preto,   že   on   alebo   táto   iná   osoba dosahuje určitý príjem, vykonáva určitú činnosť, má určitý majetok, alebo z dôvodu iného postavenia seba alebo tejto inej osoby. Vybraná daň alebo poplatok sú určené na použitie vo verejnom záujme, a to či už bez určenia účelu alebo na účelové použitie.

V súlade   s tým   sa   podľa   názoru   navrhovateľov   čl.   59   ods.   2   ústavy   vzťahuje aj na príspevok do Recyklačného fondu. Z tohto článku však pre daňovú oblasť nevyplýva iné   usmernenie   ako   to,   že   ich   úprava   musí   byť   obsiahnutá   buď   v zákone,   alebo v podzákonnom predpise vydanom na základe splnomocnenia zákona.

Navrhovatelia   poukázali   na   nález   bývalého   Ústavného   súdu   ČSFR   sp.   zn. PL. ÚS 22/92 z 8. októbra 1992, podľa ktorého ani zvrchovanosť štátu nezakladá pre štát možnosť ukladania ľubovoľných daní, aj keby sa tak stalo na základe zákona. V daňovej oblasti treba požadovať, aby zákonodarný zbor podložil svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi   kritériami.   Pokiaľ   zákon   určuje   prospech   jednej   skupiny   a zároveň   tým ustanoví neúmerné povinnosti inej, môže sa tak stať len s odvolaním na verejné hodnoty.

Navrhovatelia   namietajú,   že   je   v rozpore   s čl.   59   ods.   2   ústavy,   ak   sa   aj   daň (príspevok) ukladá na základe zákona, a nie zákonom, avšak zákonný základ (medze na jeho vykonanie) nie je riadne ustanovený.

Predseda   národnej   rady   na   stanovisko   navrhovateľov   uviedol,   že „tvrdiť, že ministerstvo   životného   prostredia   nie   je   oprávnené   všeobecne   záväzným   právnym predpisom určiť výšku sadzieb pre výpočet príspevku z dôvodu, že nemalo určené kritériá na ich určenie a samo tieto kritériá nemohlo určiť, je scestné. Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane   a poplatky   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona.   Možno   povedať, že čl. 59   ods.   2   ústavy   je   špeciálnym   ustanovením   k čl.   133   ústavy.   Dá   sa   súhlasiť s tvrdením navrhovateľov, že zákon o odpadoch nedostatočne určuje kritériá na určenie výšky   sadzby   pre   výpočet   príspevku;   §   68   ods.   3   písm.   m)   zákona   o odpadoch   však splnomocňuje ministerstvo, aby ustanovilo sadzbu pre výpočet príspevku do Recyklačného fondu. Ustanovenie tejto sadzby je teda nielen v súlade so zákonom o odpadoch, ale aj s čl. 59 ods. 2 ústavy a tiež s čl. 2 ods. 2 ústavy.“.

Minister životného prostredia vo svojom stanovisku uviedol, že nesúhlasí so širokým výkladom   príspevku   do   Recyklačného   fondu,   pretože   nejde   ani o daň,   ani   o poplatok v zmysle čl. 59 ods. 2 ústavy. Platba príspevku do Recyklačného fondu nie je daňou alebo poplatkom.

Ide len o náhradu finančného vyjadrenia povinnosti výrobcov a dovozcov zabezpečiť zhodnotenie   odpadov   z výrobkov,   ktoré   výrobca   a dovozca   uviedol   na   trh,   a tým potencionálne do životného prostredia.

Potvrdzuje   sa   aj znenie §   56   ods.   3   zákona   o odpadoch,   podľa   ktorého   výrobca a dovozca   nie   sú   povinní   platiť   tento   príspevok   za   tie   výrobky,   u ktorých   preukáže, že sám alebo prostredníctvom zmluvného partnera zabezpečil zhodnotenie odpadu z nich.

Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o odpadoch   ak   výrobca   alebo   dovozca   preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotil odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, fond mu príslušnú časť príspevku vráti.

Skutočnosť,   že   príspevok   do   fondu   nie   je   daňou   alebo   poplatkom   v zmysle čl. 59 ústavy, potvrdzuje, že sa na neho nevzťahuje osobitný zákon Slovenskej národnej rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov.   Správu   daní   a poplatkov   vykonávajú daňové úrady alebo obce a správa príspevku do Recyklačného fondu do tohto systému nepatrí.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   príspevok   do   Recyklačného   fondu   nie   je   daňou ani poplatkom a výklad pojmov, ktoré predložili navrhovatelia, nesleduje účel, z ktorého možno odvodiť, o akú dávku, resp. poplatok ide v systéme verejných financií.

Účel tohto príspevku možno odvodiť najmä z účelu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 255/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 238/1991 Zb. o odpadoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 494/1991 Zb. o štátnej správe v odpadovom hospodárstve v znení neskorších predpisov, a to

a) v prechádzaní vzniku odpadov a obmedzovaní ich tvorby,

b)   zhodnocovať   odpady   recykláciou,   opätovným   použitím   alebo   inými   procesmi získavania druhotných surovín,

c) využitia odpadov ako zdroja energie,

d) zneškodňovaním odpadov spôsobom neohrozujúcim zdravie.

Príspevok do Recyklačného fondu nie je dávkou anonymnou, nemerateľnou alebo dokonca sankciou.

V napadnutej právnej úprave zákona o odpadoch ústavný súd nezistil, že povinnosti boli uložené spôsobom, ktorý by bol v nesúlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy tak, ako to uvádzajú navrhovatelia.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že § 56 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch nie je v nesúlade s čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

X.

K   námietke   neústavnosti   ustanovení   §   56   ods.   1   a   2   a   §   68   ods.   3   písm.   m)   zákona o   odpadoch s   čl. 23 ústavy v   spojení s   čl. 2 ods. 2 a   čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

Podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o odpadoch príspevok výrobcu a príspevok dovozcu do Recyklačného fondu sa vypočíta ako súčin množstva alebo hmotnosti výrobkov alebo materiálov, za ktoré sa tento príspevok platí, a sadzby. Sadzba sa ustanoví na základe predpokladaných nákladov na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, uvedených na trh v Slovenskej republike.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o odpadoch do množstva výrobkov uvedených na   trh   v   Slovenskej   republike   sa   na   účely   výpočtu   príspevku   a   ustanovenia   sadzby nezapočítava množstvo   výrobkov prepravených   cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky (ďalej len „vyvezené výrobky“). Príspevok podľa odseku 1 sa znižuje o čiastku za množstvo skutočne vyvezených výrobkov.

Podľa   ustanovenia   §   68 ods.   3   písm.   m)   zákona   o odpadoch   všeobecne   záväzný predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví sadzby pre výpočet príspevkov do Recyklačného fondu,   zoznam   výrobkov,   materiálov   a   zariadení,   za   ktoré   sa   platí   príspevok do Recyklačného   fondu,   a   podrobnosti   o   obsahu   žiadosti   o   poskytnutie   prostriedkov z Recyklačného fondu.

Podľa čl. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich   medziach   môžu   vydávať   všeobecne   záväzné   právne   predpisy,   ak   sú   na   to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Navrhovatelia   vidia   v právnej   úprave   neústavnosť   najmä   vo   vzťahu   ustanovení § 56 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch,   z ktorých   vyplýva, že dovozca   zaplatí príspevok pred uskutočnením dovozu, potom si vyžiada potvrdenie o zaplatení príspevku od Recyklačného fondu a až potom dovoz uskutoční.

Podľa ústavného súdu zo zákona o odpadoch teda vyplýva, že príspevok dovozca platí   vždy   pri   každom   dovoze   ešte   pred   jeho   uskutočnením,   a   nie   za   kalendárny   rok. Ak výrobca platí príspevok za kalendárny rok, základom príspevku je množstvo (hmotnosť) jeho produkcie za tento rok; u dovozcu množstvo výrobkov dovezených v rámci každého jednotlivého dovozu. Sadzba príspevkov sa ustanoví na základe predpokladaných nákladov na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, uvedených na trh v Slovenskej republike.

Zo zákona o odpadoch nevyplýva, za aké obdobie sa majú predpokladané náklady na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok, zisťovať.

Podľa   názoru   navrhovateľov   ústavný   základ   vydávania   všeobecne   záväzných predpisov   ministerstiev   vyplýva   najmä   z čl.   2   ods.   2,   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   a čl.   123 prvej vety ústavy.

Navrhovatelia   tiež   uviedli,   že „podľa   čl.   123   ústavy   je   orgán   štátnej   správy splnomocnený na základe splnomocnenia v zákone, ktoré musí určovať aj medze otázok, ktoré môžu byť podzákonnými predpismi upravené. Nie je možné, aby zákon splnomocnil podzákonný predpis na novú úpravu spoločenských vzťahov označených zákonom, ktorú zákon sám neobsahuje.“.

Predseda národnej rady vo vyjadrení uviedol, že v citovaných ustanoveniach § 56 zákona o odpadoch   sa nehovorí   nič o tom,   podľa   akých   kritérií   má ministerstvo   sadzby pre výpočet   príspevku   určiť.   Hovorí   sa,   že   ministerstvo   ustanoví   sadzbu   pre   výpočet príspevku do Recyklačného fondu.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 56 ods. 1 zákona o odpadoch konkrétne jeho druhá veta je obsoletná, čo však neznamená, že by bola v nesúlade s ústavou.

Zákonodarca   aj   ministerstvá   pri   vydaní   právnych   predpisov,   ktorých   nesúlad sa namieta, postupovali súladne s ústavou.

Ústavný   súd   k vydávaniu   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   ministerstiev podľa   čl.   123   ústavy   zaujal   svoj   názor   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/98,   keď   uviedol, že uplatňovanie právomoci ministerstiev a iných orgánov štátnej správy je v právnom štáte limitované predovšetkým čl. 2 ods. 2 ústavy.

Z tohto článku pre sféru normotvornej právomoci orgánov štátnej správy vyplýva jednoznačný právny záver, aby v prípade, keď túto činnosť vykonávajú prostredníctvom vlastnej normotvorby, právne vzťahy, ktorých obsahom sú povinnosti občanov, upravili iba na základe zákona v jeho medziach (čl. 123 ústavy).

Tieto ústavné limity sú dôsledkom viazanosti orgánov štátnej správy zákonom.

To   súčasne   vylučuje   možnosť,   aby   orgány   štátnej   správy   v rozsahu   svojej normotvornej   právomoci   menili   obsah   právnych   vzťahov,   upravovali   práva a im zodpovedajúce   povinnosti,   ktoré   „splnomocňujúce“   ustanovenia   zákon   neobsahuje. Všeobecne   záväzné   právne   predpisy   nemôžu   upravovať   nové   právne   vzťahy   s novými prvkami, t. j. vzťahy praeter legem, nad rámec zákonnej právnej úpravy. Ministerstvá a iné orgány štátnej správy pri vydávaní všeobecne záväzných právnych predpisov vychádzajú z prezumpcie ústavnosti zákona.

Právomoc   orgánov   uvedených   v čl.   123   ústavy   vylučuje,   aby   tieto   orgány   mohli ustanoviť iné povinnosti než tie, na ktoré ich zákon splnomocnil.

Ústavný súd pri skúmaní námietky neústavnosti ustanovení § 56 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 3 písm. m) zákona o odpadoch nezistil nesúlad s čl. 123 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, a preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

XI.

K   námietke nesúladu ustanovení § 41 ods. 13 a   14 a § 56 ods. 1 a   2 zákona o   odpadoch s   čl.   1 ods. 1 prvou vetou ústavy

Podľa   ustanovenia   §   41   ods.   13   zákona   o odpadoch   výrobca   platí   príspevok do Recyklačného fondu za kalendárny štvrťrok. Určí ho podľa § 56 zo skutočného objemu výroby v spoplatňovanom štvrťroku. Príspevok je splatný do tridsiateho dňa nasledujúceho štvrťroka.

Podľa   ustanovenia   §   41   ods.   14   zákona   o odpadoch   dovozca   platí   príspevok do Recyklačného fondu za kalendárny štvrťrok. Určí ho podľa § 56 za prepravu cez štátnu hranicu na územie Slovenskej republiky (ďalej len „dovoz“) uskutočnený v spoplatňovanom štvrťroku. Príspevok je splatný do tridsiateho dňa nasledujúceho štvrťroka.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o odpadoch príspevok výrobcu a príspevok dovozcu do Recyklačného fondu sa vypočíta ako súčin množstva alebo hmotnosti výrobkov alebo materiálov, za ktoré sa tento príspevok platí, a sadzby. Sadzba sa ustanoví na základe predpokladaných nákladov na zber a zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu, uvedených na trh v Slovenskej republike.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o odpadoch do množstva výrobkov uvedených na   trh   v   Slovenskej   republike   sa   na   účely   výpočtu   príspevku   a   ustanovenia   sadzby nezapočítava množstvo   výrobkov prepravených   cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky (ďalej len „vyvezené výrobky“). Príspevok podľa odseku 1 sa znižuje o čiastku za množstvo skutočne vyvezených výrobkov.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Navrhovatelia vo vyjadrení zo 4. júla 2003 uviedli, že tvrdený rozpor ustanovení § 41 ods. 3 zákona o odpadoch s čl. 1 ods. 1 ústavy bol odstránený aplikačnou praxou, keď Recyklačný fond vyžadoval zaplatenie príspevku za rok 2002 do konca februára 2003, pričom   v budúcnosti   už   táto   povinnosť   platiť   nebude.   To,   čo   uvádza   národná   rada vo svojom   vyjadrení,   nepovažujú   za   správne.   Pripustili,   že   v dôsledku   plynutia   času sa zmenili pomery tak, že pochybnosti zotrvávajú, či tieto právne vzťahy boli usporiadané v súlade   s platným   objektívnym   právom.   Tvrdia,   že   dotknuté   ustanovenia   sú   v rozpore s ústavným   princípom   právnej   istoty.   Sú   toho   názoru,   že   pokiaľ   zákonodarca   mienil ustanoviť určitú peňažnú povinnosť, avšak neurčil jej výšku ani spôsob jej dodatočného určenia, potom vlastne žiadnu právnu povinnosť neustanovil.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení uviedol, že ustanovenie § 41 ods. 13 a 14   zákona   o odpadoch   z dôvodu   nerovného   postavenia   výrobcu   a dovozcu   pri   platení príspevku bolo novelizované zákonom č. 529/2002 Z. z.

Pokiaľ ide o rozpor medzi § 41 ods. 13 a 14 zákona o odpadoch a ustanovenia § 56 ods.   2   tohto   zákona,   ten   spočíva   v zákonnej   rovine,   nie   v nesúlade   s ústavou. Aj túto situáciu   prax   vyriešila   tým,   že   príspevok   sa   platí   za   výrobky   uvedené   na   trh v Slovenskej   republike,   pričom   do   množstva   výrobkov   uvedených   na   trh   v Slovenskej republike   sa   na   účely   výpočtu   príspevku   a   ustanovenia   sadzby   nezapočítava   množstvo vyvezených výrobkov.

K otázke   právnej   istoty   ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   zaujal   stanovisko, keď uviedol,   že   „v   právnom   štáte,   v ktorom   sú   ako   neoddeliteľné   súčasti   okrem   iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl.   1   ústavy,   sa   osobitný   dôraz   kladie   na   ochranu   tých   práv,   ktoré   sú   predmetom jej úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť   reálnu   možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (I. ÚS 17/99).

Znakom   právneho   štátu   je   vytváranie   právnej   istoty   tak   pri   prijímaní   zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (II. ÚS 34/95).

Preskúmavaná právna úprava § 41 ods. 13 a 14 a § 56 ods. 1 a 2 zákona o odpadoch nie je v príčinnej súvislosti s narušením právnej istoty subjektov, ktorým je určená, a preto citované ustanovenia nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Návrhu v tejto časti ústavný súd nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   vo   veci   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k   tomuto   rozhodnutiu   pripája odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2009