znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 29/05-161

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. septembra 2008 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Jána   Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a o návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v konaní o súlade § 1, § 2, § 3 ods. 2 a 3, § 4 ods. 1 až 4, § 5, § 6, § 7 ods. 1 a 2, § 8, § 9, § 10 a § 11 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 3 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Zákon č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku n i e   j e   v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. septembra 2005 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [ďalej aj „navrhovatelia“   alebo   „navrhovatelia   (1)“]   na začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na preskúmanie súladu § 1, § 2, § 3 ods. 2 až 4, § 4 ods. 1, 3 a 4, § 5, § 6, § 7 ods. 1 a 2, § 8, § 9, § 10 a § 11 zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku (ďalej aj „zákon o preukazovaní pôvodu majetku“ alebo „napadnutý zákon“) s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 a čl. 87 ods. 1 ústavy.

Navrhovatelia vo svojom návrhu okrem iného uviedli:

I.

«Z   príčin ďalej   odôvodnených   navrhovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky:

1. podľa čl. 125 ods. 2 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení neskorších predpisov pozastavil účinnosť zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 335/2005   Z.   z.   o preukazovaní   pôvodu majetku.

Za   dôvod   pre   uplatnenie   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   podľa čl. 125   ods.   2   ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.   navrhovateľ   označuje   ohrozenie základných práv priznaných podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného   práva   priznaného   podľa   čl.   20   ods.   1   druhá   veta   a čl.   20   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky uplatnením zákona o preukazovaní pôvodu majetku;

2.   podľa   §   26 zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení jeho neskorších predpisov pokladal vec predloženú týmto návrhom za naliehavú;

3. v konaní o návrhu vyniesol takýto nález: „1.   §   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku v spojení s § 9 nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   §   3   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4.   §   3   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

5. § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

6.   §   4   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z. o preukazovaní   pôvodu   majetku   nie   je   v súlade   s čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

7.   §   4   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z. o preukazovaní   pôvodu   majetku   nie   je   v súlade   s čl.   19   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky.

8.   §   7   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

9. § 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu   majetku   nie   je   v súlade   s čl.   1   ods.   1,   ani   s čl.   20   ods.   1   druhá   veta   Ústavy Slovenskej republiky.

10. ustanovenia § 3 ods. 4, § 5, § 6, § 7 ods. 2, § 8, § 10 a § 11 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   335/2005   Z.   z.   o preukazovaní   pôvodu   majetku   nie   sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

11. zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 87 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

S princípmi   právneho   štátu   nie   je   zlučiteľná   právna   úprava,   ktorá   v prameni súkromného   práva   zakladá   oznamovanie   „odôvodnených   podozrení   nasvedčujúcich nadobudnutie majetku z nelegálnych príjmov“ podľa § 3 ods. 2 zák. č. 335/2005 Z. z. Táto úprava vytvára právny základ pre aktivity fyzických a právnických osôb, ktorých podstatou je   donášačstvo   a udavačstvo.   Ide   o aktivity,   ktoré   patria   k   základom   policajného   štátu. Policajný   štát   nemožno   subsumovať   medzi   legitímne   formy   právneho   štátu,   nakoľko policajný štát je popretím právneho štátu.“

II.

Namietnuté porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy

„Národná rada Slovenskej republiky schválila 23. júna 2005 zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Zákon bol vyhlásený v čiastke 141 Zbierky zákonov Slovenskej republiky, účinnosť nadobudne 1.   septembra 2005 (§ 11). Návrh zákona predložila skupina troch poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (R. Fico, R. Kaliňák, R. Madej) vo februári 2005 ako parlamentnú tlač 1064...

Ústavnoprávny   výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   prerokoval   predložený návrh zákona 26. apríla 2005 s odporúčaním návrh skupiny poslancov schváliť so zmenami a doplnkami   uvedenými   v prílohe   uznesenia   č.   785.   Návrh   ústavnoprávneho   výboru podstatne   zmenil   predložený   návrh   zákona   tak,   aby   sa   nastolil   súlad   návrhu   zákona s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Následne, pri prerokovaní návrhu zákona v druhom čítaní v pléne Národnej rady Slovenskej   republiky   Róbert   Madej   -   jeden   z predkladateľov   návrhu   zákona   -   predložil pozmeňujúce návrhy k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“). Podľa pozmeňujúcich návrhov... „Znenie ustanovení § 1 až 6 návrhu zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa nahrádza novými ustanoveniami § 1 až 11“...

Navrhovateľ navrhuje vyslovenie nesúladu celého zákona č. 335/2005 Z. z. s ďalej označenými ustanoveniami Ústavy. Navrhovateľ tento návrh predkladá z dôvodu, že celý zákon svojím obsahom a účelom popiera princípy právneho štátu, predovšetkým princíp právnej istoty a zákazu retroaktívnej tvorby práva a nerešpektuje základné právo pokojne užívať svoj majetok.

Navrhovateľ nespochybňuje skutočnosť, že niektoré ustanovenia zákona č. 335/2005 Z.   z.   samé   osebe   nie   sú ústavne spochybniteľné.   Podľa   §   11:   „Tento   zákon   nadobúda účinnosť 1. septembra 2005.“ Ustanovením § 11 nie je porušená úprava určená Ústavou. Podľa § 10 ods. 4: „Na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa tohto zákona sa vzťahuje osobitný predpis.“ Opäť ide o právnu normu, ktorej súlad s Ústavou nemožno s primeranou mierou rozumnosti spochybňovať. Zachovaním účinnosti takýchto ustanovení zákona č. 335/2005 Z. z. by sa však navodil stav obsolétnosti daných noriem, zachovala by sa platnosť a účinnosť zákona v časti,   v ktorej   sa   uplatnenie   noriem   zákona   nemôže   spojiť   s právnym   účinkom. Navrhovateľ zastáva názor, že zachovanie účinnosti takých ustanovení zákona, ktoré po rozhodnutí ústavného súdu o nesúlade iných ustanovení zákona, nie sú samé osebe právne uplatniteľné   buď   vôbec,   alebo   bez   možnosti   vyvolať   právny   účinok,   nie   je   v súlade s požiadavkou prehľadnosti právneho poriadku, ktorá je nevyhnutnou vlastnosťou právneho poriadku v právnom štáte. Aj z toho dôvodu navrhovateľ namieta nesúlad celého zákona č. 335/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy.

III.

Namietnuté porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy

Ústava   ustanovuje   v čl.   1   ods.   1   právny   základ   pre   uplatňovanie   verejnej   moci v Slovenskej republike, ako aj právny základ v spojení s čl. 1 ods. 1 pre správanie všetkých osôb.   Podľa   prvej   vety   tejto   ústavnej   normy:   „Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický   a právny   štát.“   Každé   z použitých   slov   má   za   cieľ   vyjadriť   istú   kvalitu s konkrétnym obsahom. Navrhovateľ namieta, že zákon č. 335/2005 Z. z. v rade ustanovení nemá takú kvalitu, ktorá je primeraná princípom a zásadám umožňujúcim charakterizovať štát ako právny štát a prameň práva schválený orgánom tohto štátu ako prameň práva s obsahom zodpovedajúcim kritériám právneho štátu.

Absolútnym základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie materiálneho, nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR požiadavku materiálneho právneho štátu osobitne akcentoval v právnom názore, podľa ktorého: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť   reálnu   možnosť   ich uplatnenia   tými   subjektmi,   ktorým   boli   priznané.“   (I.   ÚS   17/1999).   Zbierka   nálezov a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1999,   s.   365;   zhodne   I.   ÚS   44/1999). Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 382). Podľa iného právneho názoru: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené   také   princípy,   ako   sú   právna   istota   a spravodlivosť   (princíp   materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je   zabezpečiť   reálnu   možnosť   ich   uplatnenia   tými   subjektami,   ktorým   boli   priznané (I. ÚS 10/98).“   (I.   ÚS   54/02.   Zbierka   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky 2002 - II. polrok, s. 750).

V materiálnom právnom štáte všetky orgány verejnej moci participujúce na tvorbe všeobecne záväzných právnych predpisov majú povinnosť tvoriť také právne normy, ktoré majú určitú kvalitu. Základným prejavom takejto kvality je súlad zákonov s ústavou. „V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy   a   v   nich   obsiahnuté   alebo   z   nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne   aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.

Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné   štátne   orgány   Slovenskej   republiky   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Pri   uplatnení   svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec   daný   ústavou.“   (PL.   ÚS   15/1998.   Zbierka   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58).

Svoj postoj Ústavný súd SR potvrdil v názore, podľa ktorého: „Princíp právneho štátu ustanovený čl. I je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň   tým   poruší   aj   základný   princíp   ústavnosti   ustanovený   či   1.   Ak   navrhovateľ nerešpektovanie princípu právneho štátu v návrhu namietne, ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu   označenom   navrhovateľom.“   (PL.   ÚS   15/1998.   Zbierka   nálezov   a   uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58)

Ústavný súd SR opakovane potvrdil, že článkom 1 ods. 1 Ústavy je predurčená aj kvalita zákonodarnej činnosti Národnej rady SR.

„Ústavou   parlament   ustanovuje,   ktoré   orgány   a   aké   činnosti   budú   vykonávať a zabezpečovať. Súčasne sa štát zaväzuje, že štátne orgány nebudú konať nad rámec svojej právomoci.

Pri   aplikácii   ústavy   sa   nijaké   ustanovenia   nemôžu   vyčleňovať   z   kontextu   ústavy a interpretovať   samy   osebe.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   sa   nesmie   porušiť   či ignorovať   príčinná   súvislosť   medzi   týmito   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú. Preto ústavný súd i v tomto konaní pri konkrétnej ochrane ústavnosti skúmal, či namietané porušenie je v príčinnej súvislosti s označenými ustanoveniami ústavy. Ďalej analyzoval   vzájomné   väzby   medzi   nimi,   ako   aj   ich   obsah   a   účel,   ktorý   je   dôležitý   pre vymedzenie rozsahu právnej úpravy predpokladanej ústavou.

Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné   štátne   orgány   Slovenskej   republiky   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Pri   uplatnení   svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou. Ústavný súd v konaní o súlade zákona s ústavou v záujme ochrany ústavnosti nemôže prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah. Ústavný súd v takomto konaní je povinný vziať do úvahy nielen obsah zákona, ale predovšetkým jeho súlad so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť   so   spoločenským   vzťahom,   tvoriacim   predmet   zákonnej   úpravy.   Tento   princíp právneho štátu sa v tvorbe zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom.“ (PL. ÚS 32/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 198)

NR   SR   pri   schvaľovaní   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   uplatnila zákonodarnú pôsobnosť bez rešpektovania radu ustanovení Ústavy, ich vzájomných väzieb, ba dokonca zanedbala aj zásady implikované v účele a obsahu normy čl. 1 ods. 1.

A.

Kompetencia   orgánu   štátu   v   právnom   štáte   nemôže   byť   implikovaná   v   právnej norme. Nemôže „vyplývať z ustanovenia zákona,“ ale musí byť v zákone výslovne určená. Legislatívnym vyjadrením tejto požiadavky je právna norma taxatívne určujúca pôsobnosť orgánu   verejnej   moci.   Zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   ustanovuje   pôsobnosť finančnej polície. Pôsobnosť finančnej polície nie je určená taxatívne, ale demonštratívne, pomocou slova „najmä“.

„Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „ (II. ÚS 48/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 296)

S požiadavkou právnej istoty nie je zlučiteľné demonštratívne vymedzenie pôsobnosti finančnej polície, z ktorého v prípade ustanovenia § 4 ods. 1 nie je zrejmé, čo všetko nad rámec   výslovnej   úpravy   zákona   môže   finančná   polícia   obstarávať,   požadovať,   zisťovať a zabezpečovať a v prípade ustanovenia § 4 ods. 2 nie je jednoznačné, aké činnosti sú orgány verejnej moci, fyzické osoby a právnické osoby povinné vykonať, aby splnili svoju zákonom ustanovenú povinnosť „poskytnúť finančnej polícii potrebnú súčinnosť“. So zhodnou mierou neurčitosti je vymedzené aj právne postavenie prokurátora pri preskúmaní podnetu podľa § 7 ods. 1 zák. č. 335/2005 Z. z.

Podľa   § 9 prvá   veta: „Ak   prokurátor v konaní   pred súdom   preukáže   existenciu rozdielu   vo   výške   minimálne   1   000-násobku   minimálnej   mzdy   medzi   preukázateľnými príjmami odporcu, ktoré mohol dosiahnuť, a jeho skutočným majetkom, súd rozhodnutím vysloví, že tento majetkový rozdiel uvedený v návrhu podľa § 8 ods. 2 odporca nadobudol z nelegálnych príjmov a prepadá v prospech štátu.“

Hrubá minimálna mzda v Slovenskej republike v období od 1. 10. 2004 do 30. 9. 2005 podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky je 6.800,- Sk. Čistá minimálna mzda v Slovenskej republike v rovnakom období je 5.629,- Sk. Zákon neustanovuje, ktorá minimálna mzda, hrubá alebo čistá, je právne relevantná pre vymedzenie okruhu osôb podliehajúcich povinnostiam ustanoveným zákonom o preukazovaní pôvodu majetku hoci rozdiel medzi obomi podľa § 9 predstavuje jeden a štvrť milióna Slovenských korún. To má za následok, že počet osôb, ktorých právneho postavenia sa zákon č. 335/2005 Z. z. týka, môže byť veľmi rozdielny. Osoby s majetkom vyšším ako 5 629 000 Sk, ale nižším ako 6 800 000 Sk nemajú nijakú možnosť vopred zistiť, či si majú uschovávať doklady potrebné na poskytnutie vysvetlenia podľa poslednej vety § 7 ods. 2 zák. č. 335/2005 Z. z. V rovnako neistom právnom postavení sa ocitávajú vo vzťahu k radu ďalších povinností ustanovených zákonom, ako aj vo vzťahu k pôsobnosti finančnej polície, prokurátora a súdu. Zákonom sa ustanovuje hrozba závažnou sankciou - stratou („odňatím“) majetku. Túto hrozbu nemožno oddeliť od pocitu úzkosti a ohrozenia, ktorému je vystavený neznámy počet osôb žijúcich v Slovenskej   republike   bez   toho,   aby   im   právna   úprava   umožnila   identifikovať odôvodnenosť všetkých negatívnych pocitov vyvolávaných existenciou dôsledkov spojených s   úpravou   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku.   Miera   právnej   neistoty   založená nejednoznačnou právnou úpravou s prihliadnutím na jej právny účinok je natoľko vysoká, že nie je zlučiteľná s princípom právnej istoty, a teda ani s čl. 1 ods. 1 Ústavy.

B.

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý   je   významnou   demokratickou   zárukou   ochrany   práv   občanov   a   právnej   istoty.“ (PL. ÚS 16/95.   Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 49) „V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je SR právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho)   pôsobenia   právnych   predpisov,   resp.   ich   ustanovení.   V   podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej   istoty   jednoznačne   vyplýva   záver,   že   právny   predpis,   resp.   jeho   ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne   narušila   požiadavka   na   ich   bezrozpornosť,   ďalej   na   všeobecnú   prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by   nemal   žiadnu   možnosť   zoznámiť   sa   s   obsahom   budúcej   právnej   normy,   ktorá   by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné,   s   vylúčením   ochrany   nimi   riadne   nadobudnutých   práv   v   minulosti   (v   súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne „vychádza zo zásady, že ten, kto   konal,   resp.   postupoval   na   základe   dôvery v platný   a   účinný právny   predpis   (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný.“ (PL. ÚS 36/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 50-51).

V   okolnostiach   prípadu   NRSR   schválila   zákon,   ktorý   nemá   intertemporálne ustanovenia. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku neobsahuje právnu normu zaručujúcu ochranu pred zásahmi verejnej moci do právneho postavenia fyzických osôb zameranú do minulosti. Naopak, podľa všeobecnej časti dôvodovej správy k parlamentnej tlači č. 1064: „Na   zákon   sa   nevzťahuje   zákaz   spätnej   účinnosti.“   Táto   formulácia   jednoznačne preukazuje zámer predkladateľov návrhu zákona pri výklade a uplatnení zákona postupovať bez zreteľa na zákaz retroaktivity, hoci tento je implikovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy a vzťahuje sa na všetky zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

C.

Ústava v čl. 50 ods. 2 ustanovuje prezumpciu neviny ako východiskovú zásadu pre uplatnenie trestnej zodpovednosti. Túto zásadu nemožno vysvetliť tak, že ústavná ochrana prezumpcie   neviny je   obmedzená   výlučne na trestnú zodpovednosť,   a   že všetky ostatné formy právnej zodpovednosti možno založiť na zásade prezumpcie viny. Zásada prezumpcie neviny patrí k všeobecným zásadám usporiadania právneho štátu.

Právne účinky ustanovené zákonom č. 335/2005 Z. z. sa spájajú s právnym dôvodom „dôvodného podozrenia o nadobudnutí majetku z nelegálnych príjmov“ (§ 3 ods. 1, 2), resp. „vyslovenia nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov“ súdom (§ 8 ods. 1, 2). Osoba, proti ktorej sa vedie konanie o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov,   je   zaťažená   dôkazným   bremenom   o   pôvode   svojho   majetku,   ak   prokurátor preukáže existenciu rozdielu vo výške minimálne 1000-násobku minimálnej mzdy medzi preukázateľnými príjmami odporcu, ktoré mohol dosiahnuť, a jeho skutočným majetkom. Zaťaženie   povinnej   osoby   dôkazným   bremenom   od   okamihu   ustanoveného   v   zákone   sa zakladá na prezumpcii viny, a preto nie je v súlade so všeobecnou zásadou prezumpcie neviny   každého   v   právnom   štáte.   Toto   riešenie   právnej   zodpovednosti   podľa   zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa zároveň spája s retroaktívnym zásahom do právneho postavenia   každého,   voči   komu   vznikne   dôvod   pre   opodstatnené   alebo   neopodstatnené uplatnenie zákona č. 335/2005 Z. z.

D.

Skupina   poslancov   predložila   návrh   zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako zákon netrestnej povahy, o ktorom vzbudzovala zdanie, že patrí k prameňom súkromného práva. Tento charakter zákona naznačila skupina predkladateľov návrhu zákona v rade tvrdení uvedených vo všeobecnej časti dôvodovej správy k parlamentnej tlači 1064: „K rovnakému záveru došli aj iné vyspelé demokracie, ktoré sa rozhodli vzniknutý nedostatok nahradiť zavedením civilnej právnej úpravy umožňujúcej siahnuť na majetok, nadobudnutie   ktorého   nevie   dotknutá   osoba   uspokojivo   vysvetliť.“   (Dôvodová   správa, všeobecná časť, s. 1)

„Civilné konanie je v porovnaní s trestným, ktoré vyžaduje rešpektovanie prezumpcie neviny, zákazu retroaktivity a dôkazného bremena na strane štátu, podstatne pružnejšie. Rozhodnutie civilného súdu o odňatí majetku, u ktorého nie je majiteľ schopný uspokojivo vysvetliť jeho pôvod, nie je ani rozhodnutím o vine osoby zo spáchania trestného činu, ani trestom.   Aj   preto   orgány   Európskeho   dohovoru   o   ľudských   právach   považujú   obdobné civilné právne úpravy za zlučiteľné s požiadavkami Dohovoru, pretože ich hodnotia ako dovolenú   kontrolu   používania   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   (článok   1 Protokolu č. 1 k Dohovoru).“ (Dôvodová správa, všeobecná časť, s. 2)

S   princípmi   právneho   štátu   nie   je   zlučiteľná   právna   úprava,   ktorá   v   prameni súkromného   práva   zakladá   oznamovanie   „odôvodnených   podozrení   nasvedčujúcich nadobudnutie majetku z nelegálnych príjmov“ podľa § 3 ods. 2 zák. č. 335/2005 Z. z. Táto úprava vytvára právny základ pre aktivity fyzických a právnických osôb, ktorých podstatou je donášačstvo a udavačstvo. Ide o aktivity, ktoré patria k základom policajného štátu. Policajný   štát   nemožno   subsumovať   medzi   legitímne   formy   právneho   štátu,   nakoľko policajný štát je popretím právneho štátu.

IV.

Namietnuté porušenie čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy Právny účinok úpravy zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa týka každého, kto vlastní majetok v ľubovoľnej forme, ak hodnota jeho majetku spĺňa podmienku § 9. To má za následok, že právne postavenie všetkých osôb sa podľa zákona č. 335/2005 Z. z. delí na dve kategórie: 1.osoby podliehajúce povinnosti preukázať pôvod svojho majetku, 2. osoby nepodliehajúce povinnosti preukázať pôvod svojho majetku.

Za príčinu pre schválenie zákona o preukazovaní pôvodu majetku predkladatelia návrhu   označili   skutočnosť,   podľa   ktorej:   „Slovenská   spoločnosť   je   dlhodobo traumatizovaná a demoralizovaná skutočnosťou, že príslušné štátne orgány nie sú spôsobilé účinne zakročiť proti osobám, ktoré preukázateľne žijú nad svoje pomery a u ktorých je dôvodné podozrenie, že podstatná časť ich majetkových prírastkov pochádza z nepoctivých zdrojov.

Predkladaný   návrh   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   má   zaplniť   medzeru v právnom systéme Slovenskej republiky a vytvoriť právny rámec účinného postupu proti osobám neschopným hodnoverne preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia svojho majetku.“ (Všeobecná časť dôvodovej správy. Tlač 1064, s. 1).

Z nepoctivých zdrojov môže pochádzať majetok v každej výške. Rozdelenie adresátov povinností ustanovených zákonom č. 335/2005 Z. z. podľa výšky majetku, ktorý mohol byť nadobudnutý nelegálne, nie je v súlade s prvou vetou čl. 12 ods. 1 Ústavy. Zavádza sa ním nerovnosť v právnom postavení vlastníkov majetku. Predstavuje zásah do základného práva na   súkromie   a   zásah   do   základného   práva   vlastniť   majetok.   Rozdelením   potenciálnych vlastníkov majetku nadobudnutého z nepoctivých zdrojov na osoby povinné preukazovať pôvod   svojho   majetku   a   na   iné   osoby   bez   takej   povinnosti   sa   zaviedlo   obmedzenie základného práva, ktoré sa nevzťahuje na všetky prípady spĺňajúce základnú podmienku „nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov“. To má za následok nesúlad s čl. 13 ods. 3 Ústavy.

V.

Namietnuté porušenie čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy

Podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy:   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“

Podľa   čl.   19   ods.   3   Ústavy:   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajom o svojej osobe.“ Navrhovateľ v okolnostiach prípadu namieta porušenie týchto ustanovení na základe predchádzajúcich právnych názorov Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých tento orgán uviedol: „Ústava vo viacerých ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život,   ktorého podstatou je možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov   žiť   podľa   svojich   predstáv   bez   zbytočných   obmedzení,   príkazov   a   zákazov ustanovených   orgánom   verejnej   moci.“   (II.   ÚS   59/97.   Zbierka   nálezov   a   uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 292.)

„Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť štátnym orgánom i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život“. (II. ÚS 94/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 116.)

„Právom   na   súkromie   sa   zaručuje   ochrana   hodnôt   uznaných   za   súkromné   pred verejnou   mocou,   fyzickými   aj   právnickými   osobami“.   (PL.   ÚS   43/95.   Zbierka   nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 144.)

Právo na súkromie slúži na ochranu jednotlivca pred zbytočnými obmedzeniami, príkazmi a zákazmi zo strany orgánov verejnej moci nielen podľa názorov vyslovených Ústavným súdom SR. V publikáciách o ústavnom práve uverejnených v USA sa právo na súkromie označuje za antitotalitné právo, ktorého účelom je zabrániť štátu v dosiahnutí nadmerných alebo nevhodných výhod v procesoch, v ktorých sa formujú jednotlivci. Zhodne s touto doktrínou Európsky súd pre ľudské práva pri viacerých príležitostiach zaujal postoj, že   podstatou   článku   8   je   ochrana   jednotlivca   pred   neoprávnenými   zásahmi   orgánov verejnej moci spočívajúcimi tak v prijatí právnej úpravy nerešpektujúcej súkromie, ale aj v uplatnení takej úpravy, že z čl. 8 môže vyplývať nielen negatívny záväzok nezasahovať do súkromia, ale aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt voči súkromnému životu (Case of Abdulaziz, Cabales and Balkandali. Publications of the European Court of Human Rights. Serieš A: Judgements and Decisions. Koln-Berlin-Bonn-München, Carl Heymanns Verlag KG, 1985, č. 94, s, 33-34), ktorý sa realizuje predovšetkým prijatím právnej úpravy na ochranu súkromia.

K formám obmedzení, príkazov a zákazov zasahujúcich do sféry chránenej právom na súkromie patria také obmedzenia, príkazy a zákazy, ktoré majú šikanózny charakter, alebo ktoré umožňujú oprávnenému orgánu verejnej moci pri výkone svojej pôsobnosti dopúšťať sa šikanovania.

Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 335/2005 Z. z.: „Finančná polícia je oprávnená požadovať vysvetlenie od každého, kto môže prispieť k objasneniu spôsobu nadobudnutia majetku. Vysvetlenie   môže   odmietnuť   ten,   kto   by   ním   spôsobil   sebe   alebo   blízkej   osobe nebezpečenstvo trestného stíhania alebo nebezpečenstvo postihu za priestupok. O podaní vysvetlenia alebo o odmietnutí podať vysvetlenie urobí finančná polícia úradný záznam.“ V ustanovení prvej vety § 4 ods. 3 je implikovaná povinnosť každého, koho finančná polícia   požiada   o   vysvetlenie,   poskytnúť   vysvetlenie,   ktorého   rozsah   bez   zákonných obmedzení určuje finančná polícia. Konanie podliehajúce úprave zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa začína podľa § 4 ods. 1 zák. č. 335/2005 Z. z. Nepodlieha kontrole súdom,   ani   prokurátorom.   Takou   úpravou   sa   zakladá   neprimerane   silné   postavenie finančnej polície, ktorá pri uplatnení § 4 ods. 3 bez pochybností vstupuje do sféry práva na súkromie. Vysvetlenie „o spôsobe nadobudnutia majetku“ nie je obmedzené, pokiaľ ide o majetok. Formulácia § 4 ods. 3 umožňuje, aby finančná polícia požiadala o vysvetlenie spôsobu nadobudnutia svojho majetku, ale aj o spôsobe nadobudnutia akéhokoľvek iného majetku ktoroukoľvek inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Každý, o kom sa finančná polícia z akéhokoľvek dôvodu nazdáva, že môže prispieť k objasneniu spôsobu nadobudnutia   majetku,   má   povinnosť   poskytnúť   vysvetlenie.   Povinnosť   ustanovená   §   4 ods. 3 zák. č. 335/2005 Z. z. má šikanózny charakter. Tým je nezlučiteľná s ochranou, ktorá sa priznáva čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zákonom   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   v   nasledujúcej   norme   §   4   ods.   4   sa finančnej   polícii   priznal   rad   oprávnení,   ktorých   podstatou   je   nútený   vstup   do   sféry chránenej základným právom priznaným čl. 19 ods. 2 a čl. 19 ods. 3 Ústavy. Opäť ide o postup finančnej polície, s ktorým sa spája implikovaná povinnosť každej osoby strpieť uplatnenie daného opatrenia finančnou políciou v neobmedzenej miere. Úkony finančnej polície   s   rovnakou   povahou   v   trestnom   konaní   možno   vykonať   na   základe   rozhodnutia sudcu alebo prokurátora (napr. § 83 Trestného poriadku pre domovú prehliadku, § 83a ods. 1 TP pre prehliadku iných priestorov a pozemkov; podstatou a účelom ide o úkony zhodné s postupom podľa § 4 ods. 4 písm. a) zák. č. 335/2005 Z. z.). V konaní podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa takáto ochrana nijakej osobe nepriznáva.

NR SR schválením platnej úpravy povinnosti podľa § 4 ods. 3 prvá veta a schválením povinností podľa § 4 ods. 4 vytvorila pre každú povinnú fyzickú osobu právne postavenie, v ktorom nevzala do úvahy ochranu priznanú čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy. Platná právna úprava   §   4   celou   svojou   koncepciou   predstavuje   právny   základ   pre   neoprávnené zasahovanie finančnej polície do súkromného a rodinného života, ako aj pre neoprávnené zhromažďovanie   údajov   o   osobe.   Nerešpektovanie   čl.   19   ods.   3   Ústavy   nemožno v okolnostiach   prípadu   odôvodniť   tým,   že   Ústava   dovoľuje   oprávnené   zhromažďovanie údajov o osobe a oprávnené zhromažďovanie údajov že je také, ktoré umožňuje zákon. Ak by oprávnenosť údajov o osobe závisela iba od toho, či zhromažďovanie údajov dovoľuje zákon, potom by sa čl. 19 ods. 3 Ústavy priznávalo právo neposkytujúce ochranu pred právotvornou činnosťou parlamentu. Zákonodarný orgán by nemohol porušiť Ústavu, vo vzťahu   k   základnému   právu   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním   údajov o osobe by stál nad Ústavou. Taký stav nie je zlučiteľný s režimom ochrany základných práv a slobôd v právnom štáte. Zákonodarca, a teda aj NR SR, môže zákonom ustanoviť iba také obmedzenie práva na ochranu súkromného a rodinného života, ako aj práva na ochranu pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   o   osobe, ktorého oprávnenosť je determinovaná nielen formálne (právnou silou prameňa práva), ale aj materiálne, účelom zhromažďovania, zverejňovania alebo iného použitia údajov o osobe. To sa v okolnostiach prípadu neudialo.

Ustanovením   §   3   ods.   3   prvá   veta,   podľa   ktorého:   „Finančná   polícia   overuje totožnosť oznamovateľa“ sa finančnej polícii priznala pôsobnosť, ktorú zákon nevymedzuje, ani   neobmedzuje   tak,   aby   sa   zabezpečila   nevyhnutná   ochrana   základného   práva   na súkromný   a   rodinný   život,   ani   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, ktoré sa čl. 19   ods.   2   a   3   Ústavy   priznáva   aj   oznamovateľom   o   dôvodných   podozreniach nasvedčujúcich nadobudnutie majetku z nelegálnych príjmov.

VI.

Namietnuté porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy

Zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   upravuje   vzťahy   súvisiace   s   vlastníctvom a užívaním majetku.

Podľa § 1 zák. č. 335/2005 Z. z.: účelom tohto zákona je upraviť podmienky a postup orgánov   verejnej   moci   pri   odnímaní   nehnuteľného   majetku,   hnuteľného   majetku,   bytov a nebytových priestorov, iných majetkových práv a iných majetkových hodnôt, peňažných prostriedkov   v   hotovosti   v   slovenskej   mene   a   v   cudzej   mene,   vkladov   v   bankách a v pobočkách zahraničných bánk v slovenskej mene a v cudzej mene a vkladov v bankách so sídlom v zahraničí (ďalej len „majetok“) fyzickým osobám a právnickým osobám (ďalej len „osoba“), o ktorých súd v konaní podľa tohto zákona vyslovil, že majetok nadobudli z nelegálnych príjmov.“

Podľa § 2: „Podľa tohto zákona sa postupuje aj v prípade, ak osobe bol uložený peňažný trest, trest prepadnutia veci alebo ak súd rozhodol o prepadnutí časti majetku osoby a tá vlastní ďalší majetok uvedený v ustanovení § 1, ktorý nemožno postihnúť podľa Trestného zákona.“

Podľa § 8 ods. 3: „Súd môže na návrh prokurátora predbežným opatrením podľa všeobecného predpisu o konaní pred súdom uložiť odporcovi, aby nenakladal s určitým majetkom v hodnote uvedenej prokurátorom v návrhu.“

Podľa   § 9 prvá   veta: „Ak   prokurátor v konaní   pred súdom   preukáže   existenciu rozdielu   vo   výške   minimálne   1   000-násobku   minimálnej   mzdy   medzi   preukázateľnými príjmami odporcu, ktoré mohol dosiahnuť, a jeho skutočným majetkom, súd rozhodnutím vysloví, že tento majetkový rozdiel uvedený v návrhu podľa § 8 ods. 2 odporca nadobudol z nelegálnych príjmov a prepadá v prospech štátu.“

Podľa čl. 20 ods. I druhá veta: „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“

Vlastníctvo   osôb,   ktoré   nadobudli   majetok   z   nelegálnych   príjmov   do   výšky ustanovenej podľa § 9 zákona o preukazovaní pôvodu majetku má zásadne inú ochranu, ako vlastnícke   právo   osôb,   ktoré   možno   podozrievať   z   nadobudnutia   majetku   z   vyšších nelegálnych príjmov. Vlastníctvo prvej skupiny osôb podlieha neobmedzenej ochrane podľa zákona č. 335/2005 Z. z., vlastníctvo druhej skupiny osôb nie.

Táto   nerovnosť   nie   je   opodstatnená   právne   relevantnou   okolnosťou.   Hrubá minimálna mzda v Slovenskej republike v období od 1. 10. 2004 do 30. 9. 2005 podľa údajov   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   je   6.800,-   Sk.   Čistá   minimálna   mzda v Slovenskej republike v rovnakom období je 5.629,- Sk. Bez ohľadu na právnu neistotu danú možnosťou výpočtu 1 000-násobku zákonom ustanovenej „minimálnej mzdy“ dvomi spôsobmi, osoby s majetkom buď do 5 629 000,- Sk alebo s majetkom do 6 800 000,- Sk nepodliehajú   povinnostiam   ustanoveným   zákonom   č.   335/2005   Z.   z.   Majetok   v   nie jednoznačne zákonom ustanovenej výške 5 629 000, alebo dokonca 6 800 000 Sk môže byť v Slovenskej   republike   nadobudnutý   z   nelegálnych   príjmov,   lebo   úprava   ustanovená zákonom mu priznáva ochranu de facto.

Zásadná   rozdielnosť   v   právnej   ochrane   majetku,   ktorý   mohol   byť   nadobudnutý z nelegálnych príjmov do 5 629 000 Sk alebo do výšky 6 800 000 Sk a nad túto nejasnú hranicu má za následok nesúlad úpravy 9 zák. č. 335/2005 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhá veta Ústavy. Sekundárny účinok tohto nesúladu sa odráža v nezabezpečení primeranej ochrany vlastníctva v celom súhrne vzťahov podliehajúcich úprave zákonom o preukazovaní pôvodu majetku.

Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“

„Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou   zaručeného   práva   vlastniť   majetok“.   (II.   ÚS   8/97.   Zbierka   nálezov   a   uznesení Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1997,   s.   79)   Nielen   vyvlastnenie,   ale   aj   nútené obmedzenie   vlastníckych   práv   je   dovolené   iba,   ak   sa   uskutoční   v   súlade   so   štyrmi kumulatívne určenými podmienkami čl. 20 ods. 4 ústavy. Zásah do vlastníctva je možný iba a) v nevyhnutnej miere,

a) ak je vo verejnom záujme, b) uskutoční sa na základe zákona a c) za primeranú náhradu.

Ak sa jedna z týchto podmienok nesplní, zásah do vlastníctva nemožno označiť za také vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s Ústavou. V   okolnostiach   prípadu   možno   viesť   ústavne   významný   spor   o   to,   či   zákon o preukazovaní pôvodu majetku je zákonom, ktorého schválenie naozaj bolo vo verejnom záujme. „Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode. Ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nie je možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva,   a ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka,   podmienku   verejného   záujmu   možno   pokladať   za   splnenú“   (PL.   ÚS   33/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995 s. 135).

Podmienka   „verejného   záujmu“   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   nie   je   formálna podmienka. To znamená, že nestačí uviesť ľubovoľný dôvod, ktorý sa pomenuje slovami „verejný záujem“, aby zákon bol v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy. Podmienka verejného záujmu musí mať obsah, ktorý slúži na dosiahnutie cieľa ustanoveného ústavou. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa sa záujem verejnosti musí nadradiť nad záujem vlastníka, aby bolo možné prijať zákon „vo verejnom záujme“ zasahujúci do sféry chráneného záujmu vlastníka. Táto podmienka sa vzťahuje výlučne na verejný záujem opodstatňujúci zásah do právneho   postavenia   vlastníka.   Na   druhej   strane,   výslovná   identifikácia   „verejného záujmu“, kvôli ktorému sa prijíma zákonné obmedzenie vlastníka, sa vo fáze tvorby práva nevyžaduje.   Stačí   jeho   následná   identifikácia   v   prípade   pochybnosti   o   jeho   existencii, pričom verejný záujem nemusí identifikovať iba NR SR, ale môže ho konštatovať aj Ústavný súd SR bez súčinnosti NR SR. Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR: „V citovanom ustanovení,   resp.   ani   v   inom   ustanovení   síce   citovaný   zákon   nevyjadril   takýto   verejný záujem, avšak existenciu záujmu, ktorý možno považovať za verejný na vykonávaní opatrení zamedzujúcich drobenie poľnohospodárskych a lesných pozemkov v Slovenskej republike, možno   odvodiť   z   cieľov   a   celkového   zmyslu   a   podstaty   zákona   č.   180/1995   Z.   z.“ (PL. ÚS 36/95.   Zbierka   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1996, s. 53) Tomuto názoru neskôr dal ústavný súd zovšeobecňujúcu formuláciu: „Nie je však nutné, aby záujmy, ktoré sú obsahom zákona, boli explicitne vyhlásené týmto zákonom za verejné záujmy, ale aby takýto záujem bolo možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona“ (PL. ÚS 36/95) (PL. ÚS 26/00. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 - I. polrok, s. 73).

Navrhovateľ   zastáva   názor,   že   zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   nespĺňa podmienku verejného záujmu, lebo zámer sledovaný právnou úpravou takého charakteru, aký má zákon o preukazovaní pôvodu majetku, možno dosiahnuť uplatnením štandardných postupov a prostriedkov trestného práva hmotného a procesného. Požiadavka verejného záujmu zahŕňa aj požiadavku prehľadnosti právneho poriadku, ktorá nie je súladná so schvaľovaním nadbytočných právnych úprav. Okrem toho, aj ak by v Slovenskej republike boli spoločenské a právne dôvody pre prijatie zákona o preukazovaní pôvodu majetku, zákon č. 335/2005 Z. z. nemožno označiť za zákon schválený vo verejnom záujme, lebo tento zákon nerešpektuje ustanovenia Ústavy vrátane ochrany, ktorá sa podľa Ústavy priznáva právu vlastniť majetok a pokojne ho užívať.

Štvrtou podmienkou obmedzenia vlastníckeho práva v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy je podmienka   „primeranej   náhrady“   za   zákonom   určené,   teda   nútené,   obmedzenie vlastníckeho práva.

„Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa ústavy možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona   a   za primeranú   náhradu.   Ústavné   predpoklady   vyvlastnenia   nespočívajú   len   v   povinnosti zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva, ale aj povinnosti poskytnúť zaň primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4) „ (PL. ÚS 37/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 164-165).

Podmienka   poskytnutia   „primeranej   náhrady“   za   odňatie   vlastníctva   alebo   jeho obmedzenie je aj súčasťou ochrany, ktorá sa priznáva podľa Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva to uviedol vo viacerých právnych názoroch:

„Odňatie   vlastníctva   vo   verejnom   záujme   bez   vyplatenia   odškodného   možno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných prípadoch“ (Case of James and others, A: 98, § 54).

„Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje neprimerane veľkým bremenom“ (Sporrong and Lonnroth, A52, § 69 a 73) (Case of James and others, § 54).

„Odňatie vlastníctva bez vyplatenia sumy, ktorá je v rozumnej relácii k hodnote obvykle zakladá disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1 Protokolu č. 1. Legitímne zámery „vo verejnom záujme“, ako opatrenia na hospodársku reformu alebo opatrenia navrhnuté na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti si môžu vyžiadať nižšie odškodné, než v plnej trhovej hodnote.“ (Case of James and others, A: 98, § 54)

Uplatnenie zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa nespája so zákonnou úpravou vytvárajúcou   právny   základ   pre   poskytnutie   primeranej   náhrady   za   odňatí   majetku. Prípadné poskytnutie primeranej náhrady by očividne bolo v priamom rozpore s účelom právneho stavu, ktorý sa má nastoliť uplatnením zák. č. 335/2005 Z. z.

Neposkytnutie   nijakej   náhrady   za   nútené   obmedzenie   práva   vlastniť   majetok   je v nesúlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy, ktorá určuje, že pri vyvlastnení a pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva sa vlastníkovi musí poskytnúť „primeraná náhrada“. Poslanci NRSR, ktorí predložili návrh zákona, sa pokúsili obísť nesplniteľnosť tejto ústavnej podmienky pre ich legislatívny zámer tak, že zásah do vlastníckeho práva označili slovom „odnímanie“ majetku. Ústava však takýto právny dôvod pre zásah do vlastníckeho práva neustanovuje.

VII.

Namietnuté porušenie čl. 87 ods. 1 Ústavy

Ústavný   súd SR   vyslovil   právny názor,   podľa ktorého:   Poslednou možnosťou   na nápravu procedurálnych pochybení národnej rady a jej orgánov pri prerokovaní návrhu zákona je podľa názoru ústavného súdu hlasovanie poslancov o návrhu zákona (najmä podľa § 86 zákona o rokovacom poriadku). Ak počas tohto hlasovania dôjde k schváleniu návrhu zákona napriek pretrvávajúcim procedurálnym pochybeniam v predošlých štádiách zákonodarného   procesu,   treba   vychádzať   z   toho,   že   zákon   bol   riadne   schválený. Záverečným   hlasovaním   poslancov   podľa   názoru   ústavného   súdu   môže   dôjsť   ku konvalidácii takýchto procesných chýb, ak sa v spojitosti s týmto hlasovaním nevyskytnú už ďalšie   chybné   postupy,   napríklad   opakované   hlasovanie,   napriek   tomu,   že   predošlé hlasovanie bolo v súlade so zákonom o rokovacom poriadku a opakovanie by malo len odstrániť zjavný omyl alebo vecnú chybu v zákone a podobne. „ (PL. ÚS 48/03. Uznesenie z 11.   decembra   2003,   s.   10).   Navrhovateľ   zastáva   názor,   že   citovaný   právny   názor Ústavného   súdu   SR   nemožno   absolutizovať   do   tej   miery,   že   každé   pochybenie   NR   SR v procese tvorby práva, teda pri rokovaní o návrhu zákona, ktoré je v nesúlade s Ústavou, alebo   môže   byť   v nesúlade   s   Ústavou,   sa   legitimizuje   záverečným   hlasovaním   NR   SR, ktorým sa návrh zákona schváli. Ak by sa záverečným hlasovaním konvalidovala každá chyba   v legislatívnom   procese,   každé   predchádzajúce   porušenie   Ústavy,   následne   by muselo byť vylúčené preskúmanie súladu schváleného zákona s Ústavou, ktoré však Ústava výslovne umožňuje podľa čl. 125 ods. 1 písm. a).

Podriadenosť NR SR Ústave v procese tvorby práva mnohonásobne potvrdil Ústavný súd   SR   v   rade   právnych   názorov,   napríklad:   „Príkazy   ústavných   noriem   obsiahnuté v jednotlivých   článkoch   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   však   potrebné   rešpektovať   pri prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú alebo o zákon, ktorým sa len mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov.“ (PL. ÚS 38/95. Zbierka nálezov uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 77); „Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade sinými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z čl.   1 ústavy.   Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná   kritériami   ústavnosti   v   rovnakej   miere   ako   ostatné   orgány   verejnej   moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí ústavou daný rámec. „ (PL. ÚS 19/98. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 192-193)

Ustanovenie čl. 87 ods. 1 Ústavy taxatívne určuje subjekty, ktoré môžu vyvolať právne významné konanie, ktoré sa zavŕši hlasovaním NR SR o návrhu zákona. Vláda SR, výbory NR SR a poslanci NR SR sú jediné subjekty s takým oprávnením.

Každý z týchto subjektov môže sám v svojom mene predložiť návrh zákona. Právo predložiť   návrh   zákona   sa   nepodmieňuje   súhlasom   iného   zo   subjektov   s   právom zákonodarnej   iniciatívy.   Ústavné   postavenie   všetkých   troch   subjektov   pri   predkladaní návrhov zákona je rovnocenné. Uplatnenie zákonodarnej iniciatívy týmito typmi subjektov nepodlieha zhodnému právnemu režimu.

Poslanec NR SR je ľudskou bytosťou. Pri výkone poslaneckého mandátu jeho právne postavenie   nepodlieha   úprave   čl.   2   ods.   3,   ktorá   určuje   základnú   zásadu   právneho postavenia osôb, subjektov súkromného práva. Poslanec NR SR pri výkone poslaneckého mandátu podlieha úprave čl. 2 ods. 2, ktorým sa vymedzuje právne postavenie subjektov vykonávajúcich verejnú moc. Poslanci NR SR v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy môžu uplatniť právo zákonodarnej iniciatívy iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Prameňom práva ustanovujúcim rozsah a spôsob uplatnenia zákonodarnej iniciatívy subjektov určených v čl. 87 ods. 1 Ústavy je zákon č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorý v desiatej časti upravuje rokovanie o návrhu zákona.

Zákon   o   rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   ustanovil podmienky, ktoré sa musia dodržať pri rokovaní o návrhu zákona.

Poslanci NR SR okrem práva zákonodarnej iniciatívy, ktorým sa vyvoláva proces tvorby   zákona,   majú   aj   právo   vstúpiť   do   už   začatého   procesu   tvorby   zákona prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov. Obe práva sú samostatné a treba ich jednoznačne rozlíšiť,   lebo   právo   predložiť   návrh   zákona   je   ústavným   právom,   kým   právo   predložiť pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu zákona nieje právom, ktoré priznáva Ústava. Návrhom   podľa   čl.   87   ods.   1   sa   začína   originálny   právotvorný   proces.   Pozmeňujúcim návrhom sa vstupuje do už začatého právotvorného procesu. Z účelu oboch úkonov možno odvodiť   rozdiel medzi   nimi   -pozmeňujúcim návrhom sa pôvodne   predložený,   originálny návrh, upravuje tak, že originálny návrh sa mení alebo dopĺňa pri zachovaní procesu tvorby práva o pôvodne predloženom návrhu.

Návrh, ktorý poslanec R. Madej predložil v druhom čítaní do pléna NR SR pod označením   „pozmeňujúci   návrh“   v   skutočnosti   nemal   povahu   pozmeňujúceho   návrhu k pôvodne predloženému návrhu zákona, ale bol novým návrhom zákona. Predložením tohto pozmeňujúceho   návrhu   v   druhom   čítaní   predkladateľ   obišiel   ustanovenia   zákona č. 350/1996   Z.   z.   o   rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov, zmaril rokovanie o svojom novom návrhu v pléne NR SR v prvom čítaní, aj prerokovanie návrhu zákona vo výboroch NR SR. NR SR mala možnosť zamedziť rokovaniu   o   predloženom   pozmeňujúcom   návrhu   poslanca   R.   Madeja.   Tým,   že   tak neurobila,   neodstránite   protiprávnosť   správania   poslanca   NR   SR,   ale   znásobila   počet postupov   nerešpektujúcich   Ústavu   o   postup   pléna   NR   SR,   ktorý   tiež   nebol   v   súlade s Ústavou.

Konanie o pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložil poslanec R. Madej k parlamentnej tlači   č.   1064,   NR   SR   prerokovala   v   konaní,   ktoré   možno   prirovnať   k   skrátenému legislatívnemu konaniu.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku: „Za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.“

Podmienky pre rozhodnutie o skrátení legislatívneho konania sú kumulatívne: a) musia nastať mimoriadne okolnosti, b)   v   ktorých   existuje   možnosť   variantného   ohrozenia   jednej   zo   zákonom   taxatívne ustanovených hodnôt: c) základných ľudských práv a slobôd, d) bezpečnosti, alebo e) hrozia značné hospodárske škody.

Ak sa splnia zákonom určené podmienky pre skrátenie legislatívneho konania, vláda SR   môže   predložiť   NR   SR   na   skrátenie   legislatívneho   konania   o   návrhu   akéhokoľvek zákona. Poslanci Národnej rady SR, ani výbory Národnej rady SR také právo nemajú. NR SR má možnosť úvahy, či na návrh vlády SR pristúpi, alebo ho odmietne.

V okolnostiach prípadu vláda SR nepredložila návrh, aby sa o pozmeňujúcom návrhu poslanca R. Madeja rozhodlo v skrátenom legislatívnom konaní. NR SR sa neuzniesla, že návrh poslanca R. Madeja prerokuje v skrátenom legislatívnom konaní. Poslanec R. Madej uplatnil právo zákonodarnej iniciatívy priznané čl. 87 ods. 1 nad rámec úpravy čl. 87 ods. 1 a v nesúlade s úpravou čl. 2 ods. 2 Ústavy.

VIII.

Zhrnutie návrhu

S   prihliadnutím   na   zložitosť   vznesenej   námietky   nesúladu   ustanovení   zákona o preukazovaní pôvodu majetku sústavou a jej normami, za účelom zvýšenia prehľadnosti namietnutých   porušení   Ústavy   navrhovateľ   pokladá   za   vhodné   na   záver   zhrnúť   všetky ustanovenia zákona a ustanovenia Ústavy, s ktorými zák. č. 335/2005 Z. z. nie je v súlade: 1. § 1 nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 2. § 1, ako aj § 2, v spojení § 9 nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 prvá veta a čl. 13 ods. 3 3. § 3 ods. 1 až 3 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1; § 3 ods. 3 nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3 4. § 4 ods. 1 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 5. § 4 ods. 2 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 6. § 4 ods. 3 nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 7. § 4 ods. 4 nie je v súlade s čl. 19 ods. 3 8. § 7 ods. 1 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 9. § 9 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, ani s čl. 20 ods. 1 druhá veta 10. ustanovenia § 3 ods. 1 a ods. 4, § 5, § 6, § 7 ods. 2, § 8, § 10 a § 11 po strate účinnosti vyššie uvedených ustanovení zákona budú v nesúlade s čl. 1 ods. 1 pre svoju obsolétnosť. 11. zákon o preukazovaní pôvodu majetku bol schválený v nesúlade s čl. 87 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2.»

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   predbežne   prerokoval   návrh   navrhovateľov   a uznesením   č.   k.   PL.   ÚS   29/05-24 zo 6. októbra 2005 ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie a zároveň podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde pozastavil účinnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku.

II.

Návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

Ústavnému   súdu   bol   29.   septembra   2005   doručený   návrh   skupiny   32   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [ďalej aj „navrhovatelia“ alebo „navrhovatelia (2)“] na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy na preskúmanie súladu § 4 ods. 3, § 7 ods. 2, § 8 ods. 1 písm. a) a § 9 poslednej vety zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy.

Navrhovatelia vo svojom návrhu okrem iného uviedli:

«I.

Úvodné poznámky k návrhu skupiny poslancov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a

Východiskovým bodom pre posúdenie zákona č. 335/2005 o preukazovaní pôvodu majetku,   ktorý   prijala   NR   SR   je   posúdenie   otázky   vzťahu   medzi   cieľom   zákona a prostriedkami, ktoré navrhovateľ na jeho dosiahnutie zvolil. Inými slovami povedané, ide o posúdenie   tak   legitímnosti   cieľa,   ako   aj   oprávnenosti   použitých   prostriedkov   na   jeho dosiahnutie. Zatiaľ čo cieľ odhaliť nelegálne financie ako zdroj majetku patrí v právnom štáte do požadovaného arzenálu úloh orgánov verejnej moci, prostriedky zákona na jeho dosiahnutie sú za rámcom doterajšieho právneho poriadku SR, ba dokonca sú rozporné s niektorými   základnými   zásadami   demokratického   a právneho   štátu.   Pri   tvorbe   zákona o preukazovaní   pôvodu   majetku   sa   kalkulovalo   aj   s tým,   že   ľudia   majú   geneticky zakódovanú   aj   zvedavosť   (v   SR   osobitne)   o to   ako   a akým   spôsobom   iný   majetnejší nadobudol   majetok   a iné   majetkové   hodnoty.   Spochybňuje   sa   skutočnosť,   že   stať   sa majetnejším možno aj poctivým a legálnym spôsobom. Na politikov je vytváraný tlak najmä zo   strany   tých,   čo   majú   pocit   nemajetnosti,   aby   koncipovali   také   opatrenia,   ktorými nelegálne   či   nepoctivo   získaný   majetok   možno   odňať   (konfiškovať)   v prospech   všetkých a nikoho a to prostriedkami trestného práva či prostriedkami iných právnych odvetví. Taká tendencia nie je nová. V ČSSR sa v rokoch 1982 - 1983 uvažovalo o niečom podobnom s tým, že najprv to bol List predsedníctva ÚV KSČ občanom (ľudom nazývaný List veľkých zlodejov malým), ktorého obsah bol premietnutý do rozhodnutia vlády ČSSR s pokynom rozpracovať jeho obsah do činnosti jednotlivých rezortov teda aj prokuratúry a aj súdov. Bola utvorená komisia, ktorej úlohou bolo vypracovať návrh zákona. Práca komisie   skončila   konštatovaním,   že   by   išlo   o zásah   do   ústavných   práv   občanov,   a že v štátoch   svetovej   socialistickej   sústavy   sa   obdobné   legislatívne   úpravy   neosvedčili /Rumunsko, Bulharsko). Pripomenúť túto skutočnosť navrhovateľ považuje za účelné, keďže viacerí sa na to nemôžu objektívne pamätať alebo preto, že zabudli.

Ak v SR došlo po roku 1989 k mohutnej a neraz netransparentnej zmene vlastníckych a majetkových vzťahov započatých rôznymi formami privatizácie a pokračujúcej rôznymi formami tunelovania a transformácií veľmi často spojenými s medializovaním podozrení z klientelizmu,   korupcii   a v spoločnosti   došlo   k výraznej   a relatívne   rýchlej   diferenciácii občanov   na   chudobných,   bohatších   a ešte   bohatších,   potom   nespokojnosť   chudobných a tých,   čo   túžia   po   zákonnosti   a spravodlivosti   je   pochopiteľná.   Táto   nespokojnosť   je umocňovaná zverejnenými poznatkami o trestných stíhaniach a aj o prieťahoch v nich a aj pravidelnými hodnoteniami nadnárodných orgánov stavu korupcie.

Treba   konštatovať,   že   hľadanie   nových   foriem   odnímania   majetku   získaného z nelegálnych príjmov je aj dôsledkom nespokojnosti s výsledkami aktuálneho stavu. Štát pritom mal aj má možnosť kontroly majetku fyzických a právnických osôb a jeho prírastku najmä z priznaných daní z príjmov fyzických a právnických osôb, majetkových priznaní či priznaní   dane   z nehnuteľností,   akcií,   či   podielov   v rôznych   podnikateľských   subjektoch a z vkladov občanov v peňažných ústavoch. Je tu komplex orgánov, napr. daňové orgány, kataster   nehnuteľností,   Stredisko   cenných   papierov,   Úrad   pre   dozor   nad   kapitálovým trhom, živnostenské úrady, úrady práce, orgány činné v trestnom konaní, NKÚ, dopravné inšpektoráty a pod. Ak efekt činnosti tohto komplexu orgánov nie je účinný, potom hľadajme možnosť efektívnejšej právnej regulácie ich činnosti, organizácie a ich vzájomnej súčinnosti a v podmienkach, ktoré majú pre naplňovanie poslania (napr. prečo sa proti nelegálne získanému majetku   neuplatňuje Trestný zákon,   a   to   trestný   čin neoprávneného   majetku a trestný čin protizákonne získaného majetku).

Veľká   časť   občanov   je   frustrovaná   spoločenskými   zmenami   a   zmenou   osobného statusu.   Zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   tejto   frustrácii   nadbieha   a   podhadzuje „vinníkov“. Je to o populizme, nadbiehaní voličom viac, ako o práve. Ide o účelový zákon, ktorý   podľa   názoru skupiny poslancov NR SR   je   akýmsi kompilátom administratívneho preverovania   (činnosť   finančnej   polície)   a   občiansko-právneho   konania   s   vylúčením použitia oprávnení, ktoré pre policajta vyplývajú zo zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore. V zákone nie sú riešené otázky potrebné nielen pre komplexné pochopenie zámeru zákonodarcu,   ale   chýbajú   aj   ustanovenia   nutné   pre   bezproblémovú   aplikáciu   zákona. Chýbajú aj ustanovenia nutné pre bezproblémovú aplikáciu zákona.

Skupina   poslancov   za povšimnutia   hodnú   považuje   aj   „históriu“   prijatia   zákona o preukazovaní pôvodu majetku.

V   súlade   s   čl.   87   ods.   1   minister   spravodlivosti   SR   navrhoval   vláde   SR   prijať a predložiť   do   NR   SR   návrh   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku.   Vláda   SR   návrh neschválila.

Dôkaz: S   využitím práva predkladať   návrhy zákonov,   skupina   poslancov   NR SR   (Róbert Fico, Róbert Kaliňák a Róbert Madej) predložila návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako parlamentnú tlač 1064.

Dôkaz: Návrh skupiny poslancov. Návrh bol prerokovaný Národnou radou v prvom čítaní a prikázaný na prerokovanie výborom. Výbory návrh prerokovali s návrhmi zmien tak, aby bol návrh v súlade s Ústavou SR. Najkomplexnejší návrh predložil Ústavnoprávny výbor NRSR.

Dôkaz: Uznesenie výboru č. 785. V   druhom   čítaní   jeden   z   predkladateľov   -   poslanec   R.   Madej   predložil   pod zámienkou zmeny pôvodného návrhu § 1 - 6 nový návrh zákona s ustanoveniami § 1 až 11. Išlo o nový text, nie zmenu. Anulované tak boli - prvé čítanie, práva výborov, ako aj právo vlády vyjadriť sa k iniciatíve. Zákon tak nebol prerokovaný riadne, t. j. v súlade s Ústavou a rokovacím poriadkom NR SR na úkor práva poslancov na postup pri schvaľovaní veci tak, aby boli konania vážne, slobodné a určité.   Porušenie procedurálnych postupov NR SR viedlo k tomu, že obsah zákona publikovaného v zbierke zákonov č. 335/2005 čiastke 141 sa dostal   do rozporu sústavou   SR   v jednotlivých častiach   i celku a   rozpor   s občianskymi právami a slobodami. Zákon je nezlučiteľný aj s viacerými platnými normami a právnym poriadkom SR, čo sa bližšie konkretizuje v nasledujúcich častiach návrhu.

Dôkaz: Pozmeňujúce návrhy poslanca R. Madeja.

II.

NR SR dňa 23. júna 2005 schválila zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý bol vyhlásený v čiastke   pod č.   335.   Tento zákon nadobudol   účinnosť   1.   sept.   2005.   Návrh zákona   predložila   skupina   troch   poslancov   NRSR   (R.   Fico,   R.   Kaliňák,   R.   Madej)   vo februári 2005 ako parlamentnú tlač 1064. Podľa návrhu navrhovateľov zákon č. 335/2005 Z. z. je nesúladný s nasledujúcimi článkami Ústavy SR:

A Nesúlad § 8, ods. 1 písm. a) a § 9 posledná veta zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a viacerých ustanovení zákona s čl. 47 ods. 3. Čl. 50 ods. 2 Ústavy SR znie: (2) Každý, proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Čl. 47, ods. 3 znie: (3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Ústavy demokratických štátov do svojich ustanovení zahŕňajú jednu zo základných zásad právneho a demokratického štátu - zásadu prezumpcie neviny. Aj Ústava SR v čl. 50 ods. 2 túto zásadu zakotvuje ako esencionálnu zásadu trestného konania.

Zásadu prezumpcie neviny v právnom a demokratickom štáte nemožno vysvetľovať tak, že ústavné zakotvenie prezumpcie neviny je obmedzené výslovne iba na uplatňovanie pri trestnej zodpovednosti v trestnom konaní. Túto zásadu treba aplikovať na všetky formy ukladania opatrení s trestajúcim charakterom. Keďže prepadnutie majetku v prospech štátu má nesporne trestajúci charakter treba aj v tomto občiansko-právnom konaní aplikovať zásadu   prezumpcie   neviny.   Dokonca   táto   zásada   sa   uplatňuje   aj   v   postupoch   orgánov verejnej   správy,   ktoré   rozhodujú   o   opatreniach   majúcich   trestajúci   charakter.   Zásada prezumpcie neviny napríklad patrí medzi základné zásady správneho konania (M. Ševčík a kol. „Správne právo procesné“, Eurounion, Bratislava 2005 str. 29) a zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je jednoznačne konštruovaný na zásade prezumpcie neviny.

Nutnosť rešpektovať zásadu prezumpcie neviny pri každej normotvorbe zahrňujúcej opatrenia   majúce   trestajúci   charakter   vyplýva   zo   systémového   pôsobenia   čl.   50   ods.   2 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. To, že takéto širšie chápanie zásady prezumpcie neviny ako aj jej širšie uplatňovanie v platnom práve je náležité, to možno vyvodiť aj zo stanoviska Európskeho súdu pre ľudské práva, s ktorým je konformné. Európsky súd pre ľudské práva totiž   vo   svojom   rozhodnutí   vyslovil   názor,   že   základné   požiadavky,   kladené   na   trestné zákonodarstvo majú byť splnené aj v právnych úpravách ukladajúcich opatrenia s trestným charakterom (kauza sťažnosti č. 41824/98 proti Taliansku).

Z   čl.   50   ods.   2   Ústavy   SR   teda   vyplýva,   že   každý   zákon   upravujúci   ukladanie opatrenia s trestajúcim charakterom musí rešpektovať zásadu prezumpcie neviny. Inými slovami povedané, zákon č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nemôže byť konštruovaný na predpoklade nestatočnosti fyzických a právnických osôb. Platné znenie zákona však z predpokladu nestatočnosti vychádza, čím sa nerešpektuje zásada prezumpcie neviny.   V   dôsledku   jej   nerešpektovania   je   potom   dôkazné   bremeno   v   značnej   miere presunuté na žalovaného, ktorý v záujme objasnenia skutočného stavu veci musí preukázať opak (§ 9, posledná veta).

V právnom poriadku každého demokratického štátu je právnou povinnosťou žalobcu dokázať   všetky   skutočnosti,   na   ktorých   je   postavená   žaloba   a   ktorých   preukázanie   je potrebné   na   vydanie   ním   požadovaného   petitu   rozhodnutia   (zásada   „actori   incubit probatio“). Táto zásada má svoju logiku v tom, že dokazovať musí ten, kto niečo tvrdí a nie ten, proti komu toto tvrdenie smeruje, resp. ten, kto tvrdenie popiera. Z takto chápaného princípu   prezumpcie   neviny   vyplýva   požiadavka,   že   žalobca   musí   na   podporu   svojich tvrdení nielen poskytnúť dôkaz, ale musí preukázať aj ich pravdivosť

Žalobcom podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku je prokurátor. Zo zákona č. 335/2005 Z.   z.   mu zo   žiadneho ustanovenia nevyplýva   povinnosť   dokázať   pravdivosť a odôvodnenosť návrhu. Zákon pre podanie návrhu od žalobcu vyžaduje iba preukázanie „...že   zo   zistených   skutočností   odôvodnene   usudzuje...“   svoj   žalobný   petit   (§   8   ods.   1 písm. a).   Je   na   odporcovi,   aby   v   konaní   preukázal   opak   (§   9),   inak   nastane   zákonom predvídaná sankcia - prepadnutie majetkového rozdielu.

Flagrantným   vybočením   zo   zásady   prezumpcie   neviny   a   teda   aj   jednoznačného situovania ťažiska dôkazného bremena na žalobcu je znenie § 9, z ktorého vyplýva, že súd žalobu zamietne, ak v konaní pred súdom odporca preukáže opak. Pri úcte a rešpekte k prezumpcii neviny zamietnutie žaloby sa musí viazať na nepreukázanie pravdivosti resp. existencie   dôkazov,   čo   je   povinnosťou   žalobcu.   Nemožno   presúvať   túto   povinnosť v občiansko-súdnom konaní na žalovaného.

Takto upravené dôkazné bremeno vychádza z predpokladu nestatočnosti (prezumpcie viny)   žalovaného,   pričom   v   právnom   štáte   musí   platiť   opak.   Neprijateľnosť   takéhoto prístupu v zákonodarstve je násobená tým, že na preukázanie opaku sa musia predložiť písomnosti, ktorých zaobstarávanie a uchovávanie doposiaľ nebolo právnou povinnosťou. V tejto súvislosti nemožno neuviesť, že vyviniť sa z podozrenia, že majetok nebol získaný nelegálne niekedy žalovaný objektívne nebude môcť ani preukázať ( napr. získaná finančná suma v lotériách alebo v iných hrách, hnuteľnosti zakúpené v minulosti v antikvariátoch za dnes už nereálne ceny, družstevný byt získaný do vlastníctva bezodplatnou výmenou za oveľa väčší štátny byt a pod.). Takéto riešenie v zákone o preukazovaní pôvodu majetku je retroaktívnym zásahom do právneho postavenia každého voči komu sa uplatní dôvodne alebo   bezdôvodne)   návrh   na začatie   konania   o   pôvode majetku.   (k otázke   retroaktivity v ďalšej časti návrhu).

V právnom štáte pri tvorbe zákonov sa treba vyhýbať uzákoneniu právnej domnienky všade tam, kde by sa s ňou spájali pre fyzické a právnické osoby negatívne dopady. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku v § 8 ods. 1 písm. a pre závažný právny úkon. podanie návrhu   na   začatie   konania   o   vyslovenie   majetku   z   nelegálnych   príjmov   nepožaduje preukázanie   faktov,   ktoré   dokazujú   odôvodnenosť   návrhu   na   začatie   konania   ale   pre podanie   návrhu   postačuje   fikcia   „...prokurátor   odôvodnene   usudzuje,   „že   žalovaný nemohol majetok, ktorý vlastní mať z legálnych príjmov. Takáto zákonná fikcia popiera mať ústavné právo na spravodlivý proces a porušuje rovnosť strán v občiansko-súdnom konaní, ktoré vyplýva z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

V súvislosti so začatím konania, zákon o preukazovaní pôvodu majetku ustanovuje oznamovaciu povinnosť orgánov verejnej moci, avšak bez ustanovenia povinnosti uviesť dôkazy pre „dôvodné podozrenie“.   Počíta aj s písomnými oznámeniami fyzických osôb a právnických   osôb,   v   ktorých   oznamovateľ   uvedie   „   odôvodnené   podozrenie“ nasvedčujúce nadobudnutie majetku z nelegálnych príjmov. Pre právnikov s vycibreným legislatívnym   citom   bude   zrejme   nejasné,   prečo   zákon   rozlišuje   medzi   „dôvodným podozrením“   (u oznámení   orgánov   verejnej   moci)   a   „   odôvodneným   podozrením“   (u oznámeniach   fyzických   osôb a právnických osôb).   Keďže   zákon   tieto   pojmy nedefinuje, možno   predpokladať,   že   zákonodarca   im   neprikladal   rozdielny   význam   a   ide   len   o nedôslednú legislatívnu techniku.

Obdobne   zákon   nedefinuje   pojem   „nelegálny   príjem“.   Z   obsahu   zákona   možno dedukovať,   že   pre   potreby   tohto   zákona   je   nelegálnym   príjmom   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   každý   príjem,   ktorý   táto   osoba   neuviedla   v   daňových   či   majetkových priznaniach.

Zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   veľmi   zaujímavým   spôsobom   upravil zaobstarávanie dôkazov pre podanie žaloby. Pri zbežnom oboznámení sa s obsahom zákona sa zdá, že zákonodarca vníma nutnosť prezumpcie neviny žalovaného a že to i rešpektuje, ak v § 4 ods. 1 ustanovuje že „...finančná polícia zabezpečuje dôkazy potrebné na podanie podnetu...“ V skutočnosti však ide o optický klam a opak je pravdou. Podľa § 7 ods. 2 totiž prokurátor má právo od osoby označenej v podnete žiadať predloženie dôkazov a osoba označená v podnete (a to v krátkej lehote 30 dní) má vyhovieť, t. j. je zaťažená dôkazným bremenom už pred začatím súdneho konania. Ak tak neučiní, prokurátor je povinný (§ 8 ods. 1 „prokurátor podá“) podať súdu návrh na začatie konania.

V súdnom konaní prokurátor nie je povinný dokázať existenciu rozdielu (vo výške minimálne tisícnásobku minimálnej mzdy) medzi preukázateľnými príjmami, ktoré mohol žalovaný   dosiahnuť   a   jeho   skutočným   majetkom.   Postačuje   iba   preukázať   existenciu rozdielu, o ktorom podľa § 8 ods. 1 písm. a) postačuje jeho odôvodnený úsudok. Že je značný rozdiel medzi dokázaním a preukázaním netreba bližšie zdôvodňovať. Na strane koho je dôkazné bremeno možno vyvodiť z § 9 zákona, podľa ktorého súd nevyhovie návrhu prokurátora vtedy, keď žalovaný preukáže opak. Znamená to, že žalovaný sa musí vyviniť. Ak   sa   mu   to   nepodarí,   súd   rozhodne,   že majetkový   rozdiel   uvedený   v   návrhu   odporca nadobudol z nelegálnych príjmov a prepadá v prospech štátu.

B

Nesúlad § 8, ods, 3 zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR

Čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR znie: (1)   Každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má rovnaký zákonný obsab a ochranu.

(4)   Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Základné   práva   a   slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ústava SR medzi základnými právami uvádza aj právo každého vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   má   rovnaký   zákonný   obsah   aj   ochranu.   Napadnutý   zákon zavádza majetkový cenzus ako rozdielny status občanov a rozdielnu ochranu majetku. Táto nerovnosť je nesúladná s Ústavou.

Podľa   §   8   ods.3   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   „Súd   môže   na   návrh prokurátora predbežným opatrením, podľa všeobecného predpisu o konaní pred súdom, uložiť odporcovi, aby nenakladal s určitým majetkom v hodnote uvedenej prokurátorom v návrhu.“ Uvedené ustanovenie umožňuje nútene obmedziť vlastníctvo resp. základný jeho prvok nakladať s určitým majetkom.

Na základe vyššie uvedených článkov Ústavy SR, skupina poslancov je toho názoru, že obmedziť (odňať) vlastnícke právo možno iba vtedy, keď sa splnia ústavou stanovené podmienky:   a)   preukáže   sa   verejný   záujem   na   obmedzení,   b)   existuje   zákonná   úprava, c) obmedzenie sa uskutoční v nevyhnutnej miere, d) poskytne sa primeraná náhrada za obmedzenie vlastníctva.

Vyššie   uvedené   ustanovenie   zákona   o   obmedzení   vlastníckeho   práva   ústavou požadované štyri podmienky nespĺňa. Tento nedostatok nemožno preklenúť argumentom, že ústava chráni iba legálne nadobudnuté vlastníctvo. V súvislosti so zásadou prezumpcie neviny platí, že pokiaľ súd právoplatne nerozhodne o tom, že majetok bol nadobudnutý nelegálne, platí prezumpcia legálneho nadobudnutia majetku. V žiadnom prípade nemožno pripustiť, aby už na základe návrhu prokurátora na začatie konania o preukazovaní pôvodu majetku, na ktorého uvedený zákon nepreniesol celé ťažisko dôkazného bremena a ktorému pre podanie návrhu postačuje, aby „ usúdil“, že sú splnené podmienky na začatie konania, bolo možné dôvodiť nelegálnosť majetku.

Je nesporné, že Ústava SR v čl. 20 chráni iba legálne nadobudnuté vlastníctvo. Lenže je   neprijateľné,   aby   prenesením   dôkazného   bremena   na   žalovaného   a   požadovaním splnenia povinností, ktoré zákon v čase nadobudnutia vlastníctva neukladal, sa vytvorila fikcia nelegálnosti vlastníctva so záverom, že vlastníctvo je nelegálne a preto nedochádza k rozporu s čl. 20 Ústavy. Vychádzajúc z princípov právneho štátu, ako aj logiky, takýto záver je neprijateľný. Ústava v čl. 20, ako aj Občiansky zákonník v § 126 chráni vlastníctvo pred neoprávnenými zásahmi a vyžaduje, aby oprávnenosť zásahu do vlastníctva preukázal ten, kto zásah robí, resp. takýto zásah požaduje. Samozrejme s tým, že sú splnené všetky štyri ústavné podmienky. Úprava núteného obmedzenia vlastníckeho práva o preukazovaní pôvodu   majetku   nieje   reglementovaná   tak,   aby   boli   splnené   požadované   štyri   ústavné podmienky.

Podľa   názoru   navrhovateľov,   evidentne   nie   je   splnená   podmienka   „primeranej náhrady“,   ktorá   je   neopomenuteľná   pri   nútenom   obmedzení   vlastníckeho   práva. Neposkytnutie nijakej náhrady za nútené obmedzenie práva nakladať s vlastníctvom nie je súladné ani so stanoviskom Ústavného súdu SR, ktorý vyjadril, že...Ústavné predpoklady vyvlastnenia   núteného   obmedzenia   vlastníckeho   práva   nespočívajú   len   v   povinnosti zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva, ale   aj   povinnosť   poskytnúť   zaň   primeranú   náhradu...   (PL.   ÚS   37/95.   Zbierka   nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, 1996, str. 164 - 165)

Dnes platné a účinné ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o preukazovaní pôvodu majetku vzhľadom   na   časovo   nevyjasnený   postup   zásahu   do   vlastníctva   je   v   praxi   zneužiteľné v rámci konkurenčného boja jednotlivých súkromných firiem. Ak súd na návrh prokurátora predbežným   opatrením   (podľa   všeobecného   predpisu   o   konaní   pred   súdom)   uloží žalovanému, aby nenakladal s určitým majetkom (napríklad finančnou sumou) v hodnote uvedenej prokurátorom v návrhu na začatie konania, môže, ak ide o podnikateľa ohroziť realizáciu   kontraktov   a   plnenie   povinností   zo   zmlúv.   Takáto   nečinnosť   môže   viesť k ohrozeniu konkurenčnej schopnosti, nevylučujúc ani úpadok. Takáto možnosť zneužitia zákona   nie   je   jediná.   Keďže   sa   pôsobnosť   zákona   335/2005   Z.   z.   vzťahuje   na   všetky právnické osoby (t. j. politické strany, samosprávy a pod.) a teda aj oprávnenie uložiť povinnosť nenakladať s majetkom, zdá sa, že navrhovatelia zákona nielenže si neuvedomili protiústavnosť § 8 ods. 3, ale neuvedomili si ani rozsah jeho dopadov (napríklad možno žalovať   aj   politickú   stranu,   ktorej   keď   sa   uloží   povinnosť   nenakladať   s   majetkom   - financiami   v   predvolebnom   boji   -   úspešne   sa   oslabí   politický   protivník).   Samozrejme, v širokom rozsahu zákon o preukazovaní pôvodu majetku je zneužiteľný aj na vybavovanie osobných účtov.

C Nesúlad § 4 ods. 3 zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 19 ods. 2 Ústavy SR. Čl. 19 ods. 2 Ústavy SR znie: (2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Súkromný a rodinný život sú kategórie, do ktorých neoprávnene nemožno zasahovať. Aj zákony dávajúce právny základ pre zásah verejnej moci do súkromia a rodinného života musia citlivo voliť formy a intenzitu zásahu ako aj vychádzať z dôkladne vyargumentovanej oprávnenosti zásahu. Postoj zákonodarcu pri reglementovaní oprávnených zásahov verejnej moci   do   súkromia   a   rodinného   života   nemôže   byť   taký,   že   za   oprávnený   zásah   môže ustanoviť aj to, čo nerešpektuje súkromie. Ukladanie rôznych príkazov, zákazov, povinností a obmedzení s reflexiami do súkromnej sféry chránenej Ústavou, nemôže mať šikanózny charakter.   Treba   zdôrazniť,   že ani   oprávnenia   orgánov   verejnej   moci   pri   ich   aplikácii nemôžu byť zákonom upravené tak, aby umožňovali orgánom verejnej moci dopúšťať sa šikanovania.

Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku „...Finančná polícia je oprávnená požadovať vysvetlenie od každého, kto môže prispieť k objasneniu spôsobu   nadobudnutia   majetku...“   Čo   rozumie   zákonodarca   pod   „vysvetlením“   sa vymedzuje v § 7 ods. 2 posledná veta, kde sa uvádza, že „...vysvetlením sa rozumie najmä predloženie   listín   a   označenie   iných   dôkazov   potvrdzujúcich   spôsob   nadobudnutia majetku...“ Ak uvedieme skutočnosť, že finančná polícia môže splnenie takejto povinnosti požadovať od každého, kto podľa jej názoru by mohol mať nejakú vedomosť o predmetnom majetku (aj keď o ňom nemá ani potuchy), treba sa pozastaviť nad tým, že v zmysle zákona odmietnuť   vysvetlenie   môže   len   ten,   „...kto   by   ním   spôsobil   sebe   alebo   blízkej   osobe nebezpečenstvo   trestného   stíhania   alebo   nebezpečenstvo   postihu   za   priestupok...“ (§ 4 ods. 3,   veta   druhá).   Naviac,   o   nesplnení   tejto   právnej   povinnosti   finančná   polícia spíše úradný záznam.

Ak zákonodarca pojem „vysvetlenia“ povýši na legislatívny pojem s tým, že v zákone čo i demonštratívne definuje jeho pojmové znaky (§ 7, ods. 2 posledná veta) a zároveň presne   (teda   nie   demonštratívne)   vydefinuje   za   akej   právnej   situácie   možno   odmietnuť vysvetlenie, nemožno jeho právny charakter hodnotiť inak ako právnu povinnosť.

Z uvedeného jasne vyplýva, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku zavádza pre fyzické a právnické osoby novú právnu povinnosť informačného charakteru. Zo zákona nieje však jasné, aké právne dôsledky hrozia pri jej nesplnení. Jej splnenie (na rozdiel od právnej povinnosti podať svedeckú výpoveď, alebo právnej povinnosti oznámiť spáchanie trestného činu o ktorom občan má vedomosť, čo sú taktiež informačné povinnosti) bude v praxi   často   problematické.   Okruh   osôb,   ktoré   podľa   názoru   finančnej   polície   „môžu prispieť   k objasneniu   spôsobu   nadobudnutia   majetku“   (   príbuzní,   priatelia,   susedia, spolupracovníci a pod.) nemusia mať vonkoncom žiadne vedomosti o spôsobe nadobudnutia majetku, nie to možnosť predložiť na vec sa vzťahujúce listiny a iné dôkazy potvrdzujúce spôsob nadobudnutia majetku, ktoré sú - zrejme ako najžiadanejšie plnenia vysvetľovacej povinnosti - v zákone príkladmo uvedené.

V právnom štáte nie je nezvyklé, ak zákony upravujú povinnosť orgánov verejnej moci   v   rozhodovacích   procesoch   spolupracovať   s   fyzickými   osobami   a   právnickými osobami tak, že požadujú od nich informácie, ktoré tieto osoby môžu aj neposkytnúť z akýchkoľvek   dôvodov   ak   nemajú   vzťah   k   predmetu   konania   (samozrejme   s   výnimkou svedeckej výpovede). Upraviť však právo orgánu verejnej moci požadovať „vysvetlenie“ od širokého okruhu fyzických osôb a právnických osôb, ktoré nemajú žiaden vzťah k predmetu rozhodovacieho procesu a to tak, že odmietnuť splnenie „vysvetlenia možno iba z dôvodu v zákone presne upravenom - má charakter šikany, ktorá je nezlučiteľná s čl. 19, ods. 2 Ústavy SR.

Uplatňovaním § 4 ods. 3 zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa vytvára nielen silné postavenie finančnej polície, ale aj priestor pre zásahy do práva na súkromie, ktoré Ústava SR v čl. 19, ods. 2 garantuje. Formulácia § 4 ods. 3, ako už bolo uvedené, umožňuje, aby finančná polícia požiadala o vysvetlenie spôsobu nadobudnutia majetku nielen toho, o majetok   ktorého   ide,   ale   aj   úplne   iné   osoby,   ktoré   k   predmetnému   majetku   nemajú vlastnícky vzťah - ba dokonca žiaden právny vzťah. Že ide o zásah do súkromia možno dôvodiť   aj   z   nálezu   Ústavného   súdu   SR,   ktorý   uviedol:   „Právom   na   súkromie   sa zabezpečuje   ochrana hodnôt   uznaných za   súkromné pred verejnou mocou,   fyzickými   aj právnickými osobami...“ (PL. ÚS 43/95 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, 1996, str. 144) A že vlastníctvo je hodnota uznaná za súkromnú netreba vyargumentovať.

D

Nesúlad § 7 ods. 2 zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR

Čl.   1   ods.   1   prvá   veta   Ústavy   SR   znie:   (1)   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Pre   právnu   reguláciu   rozhodovacích   procesov   (či   už   normotvorných   alebo aplikačných)   ústavné   zakotvenie   SR   ako   právneho   štátu   znamená   postulát   dôsledného súladu právnej regulácie týchto procesov nielen s vlastným znením článkov ústavy, ale aj so všetkými právnymi princípmi, ktoré sú vlastné právnemu štátu.

Významným právnym princípom charakterizujúcim ten-ktorý štát ako právny štát je zákaz   retroaktivity   jeho   právnych   noriem.   Ide   o   všeobecný   zákaz   spätného   pôsobenia pravidiel   správania   sa,   ktoré   sú   sankcionované   donucovacou   mocou   štátu.   Podľa stanoviska Ústavného súdu SR „...K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty...“ (PL. ÚS 16/95). (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1995 str. 49)

V právnom štáte sa všeobecne uznáva, že spätná účinnosť právnych predpisov je v príkrom rozpore s požiadavkou právnej istoty fyzických osôb a právnických osôb, ktorá je imanentným   znakom   právneho   štátu.   Z   požiadavky   právnej   istoty   vyplýva   postulát,   aby právne predpisy resp. ich ustanovenia pôsobili iba do budúcnosti a nie do minulosti. Ak by tomu tak nebolo, potom by jednotlivé subjekty práva nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva, (teda konanie, ktoré nieje v rozpore s právom) nebude neskôr, po   prijatí   novej   právnej   úpravy   posudzované   ako   protiprávne,   alebo   právne   neúčinné. Súčasťou právnej istoty je aj istota, že občana nepostihne sankcia za pasivitu v takých agendách,   v   ktorých   neskorší   právny   predpis   vyžaduje   aktívne   konanie   (napr.   plnenie ohlasovacej povinnosti).

Ak   z   hľadiska   uvedených   požiadaviek   na   právny   štát   a   jeho   normotvorbu analyzujeme zák. č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku, možno konštatovať, že zákon sa týka majetku nadobudnutého pred účinnosťou spomenutého zákona. Ďalej možno konštatovať, že zákon tomu proti komu smeruje konanie o preukazovaní pôvodu majetku ukladá   povinnosť   vyviniť   sa   t.   j.   ukladá   povinnosť   dokázať,   že   majetok,   ktorý   získal   v minulosti a ktorý vlastní - získal legálne. Vyplýva to z § 7 ods. 2 ktorý znie: „Prokurátor požiada osobu označenú v podnete o podanie vysvetlenia, alebo predloženie dôkazov o tom, akým spôsobom nadobudla majetok uvedený v podnete“.

Takúto   povinnosť   t.   j.   povinnosť   uchovávať   (archivovať)   písomnosti,   ktoré   sú dôkazom   o   tom,   akým   spôsobom   bol   majetok   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby nadobudnutý však doposiaľ žiaden právny predpis neukladal. Takto konštruovaná právna úprava   povinnosti   -   podľa   názoru   navrhovateľov   -   má   jednoznačne   v   právnom   štáte nedovolenú   spätnú   účinnosť   a   nezaručuje   ochranu   pred   zásahmi   verejnej   moci s retroaktívnym prvkom do právneho postavenia fyzických a právnických osôb.

Zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   jednoznačne   vychádza   z   princípu retroaktivity, t. j. spätnej účinnosti bez časového obmedzenia. Pričom v oblasti vlastníctva je   čas   právnou   skutočnosťou,   ktorá   napríklad   pri   dobromyseľnom   vydržaní   potvrdzuje nadobudnutie vlastníctva. Podľa čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo zákonom nie je zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ak zákon   neukladal   občanovi,   aby   v   prípadoch   nadobudnutia   majetku   dokladoval   všetky právne vzťahy,   nemožno mu len za toto nedokladovanie ukladať sankcie.   Ak   to nebolo sankcionované v dobe vzniku právnych vzťahov, nemožno ho spätne sankcionovať dnes. Objektívny   pohľad   na   vývoj   spoločnosti   potvrdzuje,   že   nielenže   zákon   neukladal dokladovanie, ale mnoho chýb vzniklo z viny štátu, niektoré aj ako dôsledok spoločenských zmien vo svete i Európe. Nemožno tento stav zosobňovať poslednému držiteľovi majetku. Chyby   na   strane   štátu   bolí   aj   v   nedostatkoch   legislatívy.   Spoločnosť   prechádzala   zo socialistického   na   trhový   princíp.   Povinná   písomná   forma   pre   úkony   bola   v   prevode vlastníctva   (aj   tak   je   50   %   neevidovaných   vzťahov),   dedičstve,   evidencii   motorových vozidiel a riešení bezpodielového spoluvlastnícva manželov. Evidencia na kapitálovom trhu bola i nebola povinná, vykazovanie majetku pre daňové účely bolo zrušené, ako aj viacero finančných   operácií.   Prebiehala   privatizácia   i   reštitúcia.   Absentovala   štátna   správa a inštitúcia pre správu trhov. Menili sa hodnoty, zmluvy, devalvácie, zameniteľnosť koruny, reštrukturalizácie celých sektorov. Napríklad kurz koruny k doláru sa pohyboval od 17 do 50   Sk   za   dolár.   Prechádzalo   sa   od   cien   štátom   kontrolovaných   k   cenám   voľným a cenotvorbe na báze ponuky a dopytu. Boli nedostatky v evidencii právnických osôb, atď. Otázne je, čo bol v minulosti nelegálny príjem. Podľa § 8 predmetného zákona to má byť rozdiel   medzi   preukázateľnými   príjmami   a   tisícnásobkom   minimálnej   mzdy.   Teda   štát postihuje z dôvodu nelegálneho príjmu občana aj za to, že to dnes z dôkaznej núdze nevie preukázať   v   dôsledku   neexistujúcej   právnej   úpravy   archivovať   písomnosti   ako   aj z objektívnych príčin (svedok umrel, zveľaďovanie svojpomocne, dary medzi príbuznými, nezdaňované prevody a podobne.)

Vychádzajúc zo všeobecnej časti dôvodovej správy v návrhu zákona o preukazovaní pôvodu majetku (parlamentná tlač č. 1064) možno usúdiť, že predkladateľ legislatívneho návrhu   bol   si   vedomý   retroaktívneho   pôsobenia   svojho   legislatívneho   návrhu,   keď v spomínanom materiále uviedol: „ Na zákon sa nevzťahuje zákaz spätnej účinnosti.“. Na posúdenie nesúladnosti § 7 ods. 2 s článkom 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, nepovažujú predkladatelia návrhu za potrebné vyargumentovať, či v danom prípade ide o “pravú“   retroaktivitu   alebo   „nepravú“   retroaktivitu,   keďže   obe   v   rozhodovacích procesoch resp. ich právnych úpravách sú v právnom štáte neprípustné a teda nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ich neprípustnosť prezentoval aj Európsky súd pre ľudské práva, keď vyriekol stanovisko, že pre právnu úpravu, v ktorej sa upravujú opatrenia trestno- právneho charakteru sa požaduje, aby boli splnené požiadavky, ktoré sa kladú na trestno- právne zákonodarstvo. (Cauza sťažnosti č. 418 24/98 proti Taliansku).

Presvedčenie skupiny poslancov o rozpornosti § 7 ods. 2 s čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy SR umocňuje aj posúdenie jeho znenia z hľadiska morálnosti práva. Na základe uvedeného ustanovenia zákona totiž osoba, ktorá má preukázať legálnosť nadobudnutia svojho majetku má pre splnenie tejto povinnosti určenú 30 dennú zákonnú lehotu odo dňa doručenia žiadosti prokurátora.   Vzhľadom na to,   že v minulosti žiaden právny predpis fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám   neukladal   povinnosť   uchovávať   (archivovať) doklady   pre   preukázanie   pôvodu   majetku   (ktorého   nadobudnutie   nie   je   spätne   časovo určené) ich zaobstaranie v praxi nebude jednoduchou záležitosťou, a preto 30 denná lehota sa   javí   otázna   v   tom   zmysle,   či   v   takomto   časovom   limite   možno   zabezpečiť   dôkazy o legálnosti   majetku   (listinné   duplicity,   znalecké   posudky,   výpovede   svedkov   a   pod.). Vychádzajúc zo skúseností, aké sú so získavaním duplikátov listinných dôkazov a s lehotami ich získavania, zdá sa, že zákonom určená lehota je neprimeraná pre splnenie požadovanej povinnosti.

Vzhľadom na to ustanovenie zákona, ktoré 30 dennú lehotu určuje - pre neraz pracné zhromaždenie podkladov pre preukázanie legálneho získania majetku - možno považovať za nemorálne a v právnom štáte nevhodné.

S požiadavkou morálnosti práva úzko súvisí aj právo fyzických osôb a právnických osôb na spravodlivý súdny proces. O spravodlivom súdnom procese nemožno hovoriť vtedy, ak v občiansko-súdnom konaní:

- žalobca nie je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

- žalobca nie je povinný bezo zbytku dokázať pravdivosť svojich tvrdení uvedených v návrhu na začatie konania, na základe ktorých má súd rozhodnúť

- súdny proces sa uskutočňuje na báze prezumpcie nestatočnosti žalovaného (je teda v inom procesnom posúdení ako žalobca)

- od žalovaného sa vyžaduje plnenie takej povinností, ktorá do účinnosti zákona, ktorý sa aplikuje, nebola ako právna povinnosť stanovená.

Vychádzajúc z doposiaľ uvedených argumentov, navrhovatelia sú toho názoru, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku obsahom svojich ustanovení nezaručuje spravodlivý súdny proces a aj preto je v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR.

Definovanie štátu v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako právneho štátu má reflexie aj na kvalitu   tvorby   práva.   Právny   štát   totiž   nemá   iba   povinnosť   riadiť   štát   prostredníctvom právnych noriem, ale je povinný tvoriť také právo, ktoré má požadovanú kvalitu. Ústavný súd SR neraz vo svojich nálezoch a uzneseniach prezentoval názor, že článkom 1 ods. 1 Ústavy SR je predurčená aj požiadavka kvality normotvornej činnosti NR SR. A to tak u normotvornej činnosti na základe vládnych návrhov zákona, ako aj normotvornej činnosti iniciovanej legislatívnymi návrhmi poslancov NR SR.

Kvalite zákona v právnom štáte treba venovať náležitú pozornosť najmä preto, aby priama realizácia ako aj aplikácia zákona v spoločenských vzťahoch, ktoré reguluje, bola bezproblémová. V záujme bezproblémovej aplikácie zákona o preukazovaní pôvodu majetku považujeme   za   dôležité   určiť,   ktoré   spoločenské   vzťahy   chce   zákonodarca   zákonom regulovať - t. j. určiť cieľ (účel) zákona. Je to dôležité pre posúdenie kompatibility s inými zákonmi či už hmotno-právneho alebo procesno-právneho charakteru. Každý novoprijatý zákon má byť v harmonickej systémovej súvislosti s platným právom

Účelom   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   v   zmysle   textu   §   1   je   úprava podmienok a postupu   orgánov verejnej moci pri   odnímaní   v   zákone druhovo   určených majetkových hodnôt fyzickým a právnickým osobám, o ktorých súd v konaní vysloví, že tento majetok nadobudli z nelegálnych príjmov.

Po podrobnejšom preštudovaní zákona možno konštatovať, že zákon 335/2005 Z. z. vo   svojich   ustanoveniach   vonkoncom   neupravuje   postup   orgánov   verejnej   moci   pri odnímaní   hodnôt   nehnuteľného   majetku,   hnuteľného   majetku,   bytov   a   nebytových priestorov, iných majetkových práv a iných majetkových hodnôt, peňažných prostriedkov v hotovosti   v   slovenskej   mene   a   v   cudzej   mene,   vkladov   v   bankách   a   v   pobočkách zahraničných bánk v slovenskej mene a v cudzej mene a vkladov v bankách so sídlom v zahraničí   (ďalej   len   majetok)   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám,   o   ktorých   súd v konaní vysloví, že majetok nadobudli z nelegálnych príjmov, ako to deklaruje § 1 zákona. V   zákone   sa   nenachádza   čo   i   jedno   ustanovenie,   ktoré   by   reglementovalo   odnímanie niektorej   v   zákone   uvedenej   majetkovej   hodnoty.   Možno   konštatovať,   že   zákonodarcom vymedzený účel zákona sa nekryje s jeho obsahovým naplnením.

Obdobný   nesúlad   je   medzi   názvom   zákona   a   cieľom   zákona.   Názov   zákona   má esencionálne vyjadriť, čo je predmetom regulácie v ňom obsiahnutých ustanovení, pričom cieľ zákona musí byť v logickej zhode s obsahom zákonných ustanovení. Z názvu zákona vyplýva,   že   ustanovenia   zákona   upravia   preukazovanie   pôvodu   majetku   (pričom   pojem „pôvod“ je vágny) preto cieľom zákona by mal byť enunciát o pôvode majetku. Zákon o preukazovaní   pôvodu   majetku   odpublikovaný   pod   číslom   335/2005   Z.   z.   nie   je o preukazovaní pôvodu majetku, keďže je nemožné preukázať,   ktorý majetok (dom, byt, garáž, obraz atď. ) má legálny pôvod a ktorý majetok má nelegálny pôvod. Navyše tieto majetkové   hodnoty   mohli   byť   z   časti   nadobudnuté   z   legálnych   príjmov   a   z   časti z nelegálnych   príjmov.   Zákon   č.   335/2005   Z.   z.   je   o   finančnom   vyčíslení   nelegálnych príjmov ( za ktoré súd označí rozdiel medzi hodnotou majetku žalovaného a výškou príjmov, ktoré žalovaný bol schopný preukázať) a o vyrieknutí ich prepadnutia v prospech štátu. Uvedený   logicko-koncepčný   zmätok   zákona   -   podľa   skupiny   poslancov   -   bude spôsobovať   pri   aplikácii   zákona   problémy   a   nejasnosti.   Obdobné   problémy   nastanú   aj v dôsledku nedoriešenia mnohých ďalších otázok, na ktoré zákon 335/2005 Z. z. nedáva žiadnu odpoveď. ( Napr. je započítateľný aj majetok darovaný tretím osobám, majetok, ktorý fingovaným rozvodom prešiel na druhého manžela, majetok prepísaný na maloleté deti,   založený   na   pôžičku,   alebo   majetok   v   konkurznom   konaní?   Bude   sa   od   hodnoty majetku   odpočítavať   zhodnotenie   majetku   časovou   rentou,   polohovou   rentou,   vlastnou prácou, bezplatnou prácou osôb blízkych, devalváciu peňazí a pod.? Pri určovaní hodnoty sa   bude   vychádzať   z   nadobúdacej   ceny   alebo   z   reálnej   ceny?   Bude   určená   inštitúcia príslušná pre zhodnotenie hnuteľných vecí s umeleckou a historickou hodnotou? Budú sa započítavať aj pasíva žalovaného?

V   zákone   absentuje   úprava   viacerých   otázok   týkajúcich   sa   oprávnení   finančnej polície.   Nie   sú   upravené   prostriedky,   ktoré   by   oprávnili   policajta   zisťovať   vlastníctvo k hnuteľným   veciam   (mimo   evidencie   motorových   vozidiel)   finančná   polícia   nemá oprávnenie   vstupovať   do   domu,   bytu   a   nebytových   priestorov,   ktoré   sú   vo   vlastníctve podozrivého, ale môže vstupovať do objektov, priestorov a motorových vozidiel určených na podnikateľskú   činnosť.   Teda   ak   podozrivý,   čo   aj   z   časti   vykonáva   podnikanie   v   byte, a z toho titulu finančná polícia do bytu vstúpi a v tejto súvislosti zistí, že byt je galériou obrazov prepychovo zariadený a že zlaté šperky sa povaľujú po zemi, nebude oprávnený urobiť nijaký úkon. Nielenže nemá oprávnenie vstupu do bytových či nebytových priestorov podozrivého   a   urobiť   prehliadku,   ale   on   pre   potreby   tohto   konania   nemôže   ani   zaistiť doličné veci, ktoré by v konaní pred súdom mohli slúžiť ako dôkaz. Finančná polícia je oprávnená   nazerať   do   evidencií,   účtovných   písomností,   listín   a   iných   dokladov,   spisov a záznamov   na   technickom   nosiči   dát   a   robiť   z   nich   výpisy,   odpisy   a   kópie.   K   ich vyhodnoteniu   však   bude   potrebovať   odborné   vyjadrenie   či   posudok,   aby   sústredené poznatky nadobudli procesnú formu dôkazu použiteľného v konaní pred súdom. Ako dôkaz v konaní   pred   súdom   nebude   predsa   možné   použiť   nejaký   sumár   aritmetických   počtov vypracovaných finančnou políciou alebo prokurátorom. Bez posudkov odborníka z odboru ekonómie,   financovania   či   účtovníctva   nebude   možné   vyhodnotenie   ani   dokladov   zo štátnych orgánov. Aj hodnota nehnuteľností zrejme bude musieť byť predmetom odborného posúdenia.   Ak   finančná   polícia   nemá   oprávnenie   vstúpiť   do   domu   či   bytu   a   poskytnúť odborníkovi podklady potrebné k riadnemu ohodnoteniu, tak celý posudok bude založený iba na vonkajšej ohliadke.

Zákon oprávňuje finančnú políciu písomne žiadať od bánk a pobočiek zahraničných bánk, správy, ktoré sa týkajú ich klientov. Nehovorí sa o zahraničných bankách bez pobočky na území SR. Navrhovatelia majú za to, že zahraničná banka správu o klientovi v rámci zachovania bankového tajomstva a dôvery klienta nevydá a našimi právnymi predpismi ju k tomu nemožno donútiť. Z § 91 ods. 4 písm. g zákona č, 483/2001 Z. z. o bankách vyplýva, že „na písomné požiadanie kriminálnej polície, alebo finančnej polície vydá banka správu o klientovi   na   účely   odhaľovania   trestných   činov,   daňových   únikov,   nezákonných finančných operácií a legalizácie príjmov z trestnej činnosti“. Preto sú navrhovatelia toho názoru, že ak v zákone o preukazovaní pôvodu majetku nebude priamo uvedené, že banka má povinnosť vydať na písomné požiadanie finančnej polícii správu o klientovi pre potreby konania o preukazovaní pôvodu majetku, banka nebude oprávnená takémuto požiadaniu vyhovieť.

Na základe uvedených poznámok, skupina poslancov má vážne pochybnosti o tom, či postupom   stanoveným   týmto   zákonom   má   finančná   polícia   a   prokurátor   reálnu   šancu objektívne zistiť sumu majetku, presahujúceho zákonom stanovený limit pre konanie pred súdom.

Pokiaľ ide o právne zastupovanie podozrivého, zo zákona o preukazovaní pôvodu majetku nie je jasné či sa môže právny zástupca zúčastniť podania vysvetlenia policajtovi alebo prokurátorovi? Môže podozrivý odkázať policajta aj prokurátora na svojho právneho zástupcu, možno obmedziť aktívnu účasť právneho zástupcu iba na konanie pred súdom? Odpovede na tieto otázky nemožno preklenúť ani výkladom, ani aplikačnou praxou a ani stanoviskom generálneho prokurátora.

Nemožno vylúčiť ani konkurenciu viacerých konaní podľa rozdielnych procesných predpisov   tej   istej   osobe   pre   ten   istý   skutok.   Podozrivý   podľa   zákona   o   preukazovaní pôvodu   majetku   v   tom   istom   čase   stíhaný   ako   obvinený   v   trestnom   konaní,   môže   byť subjektom konania o konkurze a vyrovnaní, konania o náhradu škody či administratívneho konania? Rozhodnutiami orgánov uskutočňujúcich rozhodovacie procesy, mu možno uložiť sankcie   postihujúce   jeho   majetok.   Nebude   konkurencia   takýchto   konaní   prekážkou samotného konania o preukazovaní pôvodu majetku a rozhodnutia v tomto konaní? Takýchto otázok by bolo možné uviesť aj viac. Ich uvedením navrhovatelia chcú dokumentovať   vyššie   uvedený   názor,   že   zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   v   praxi vyvolá   celý   rad   aplikačných problémov v dôsledku   jeho   nekvalitného   a   nedomysleného normatívneho stvárnenia, čo nesporne nie je súladné s l ods. 1 Ústavy SR.

III.

1. S poukazom na doposiaľ uvedené skutočnosti podpísaní poslanci Národnej rady SR navrhujú, aby Ústavný súd SR po uskutočnenom konaní vyniesol takéto rozhodnutie ustanovenie § 4 ods. 3, § 7 ods. 2, § 8 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 3 a § 9 zákona Národnej rady SR č. 335/2005 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 19 ods. 2, 20 ods. 1 a ods. 4, čl. 47 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

2. podľa § 26 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov pokladal vec predloženú týmto návrhom za naliehavú.

3.   podľa   článku   125 ods.   2   ústavného zákona   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   Ústava   SR   č.   460/1992   Zb.   v   znení   neskorších   ústavných   zákonov   pozastavil účinnosť zákona Národnej rady SR č. 335/2005 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku.»

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh navrhovateľov   (2)   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   ústavného   súdu   a   uznesením č. k. PL. ÚS 30/05-21 zo 6. októbra 2005 ho prijal na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 30/05-32 zo 6. októbra 2005 spojil na spoločné   konanie   návrh   navrhovateľov   (1)   vedený   dovtedy   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   29/05 a návrh navrhovateľov (2) vedený dovtedy pod sp. zn. PL. ÚS 30/05 s tým, že spoločné konanie bude vedené pod sp. zn. PL. ÚS 29/05.

III.

Ďalší priebeh konania

III.1 Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Po prijatí návrhov navrhovateľov (1) a navrhovateľov (2) a ich spojení na spoločné konanie si predseda ústavného súdu vyžiadal podľa § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „národná   rada“)   a vlády Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „vláda“)   ako   vedľajšieho   účastníka,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“).

Predseda   národnej   rady zaslal   28.   novembra   2005   ústavnému   súdu   k návrhu navrhovateľov (1) a navrhovateľov (2) na začatie konania o súlade označených ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku s ústavou prepis rozpravy a návrh zákona spolu so stanoviskom (č. j. 1684/2005), v ktorom uviedol:

„Ako   stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   uvádzam,   že   po   formálnej stránke   Národná   rada   Slovenskej   republiky   schválila   zákon   v súlade   ustanovenou potrebnou   väčšinou   poslancov   Národnej   rady   SR   a zákon   bol   podpísaný   príslušnými ústavnými   činiteľmi   a bol   vyhlásený   v Zbierke   zákonov   SR.   Národná   rada   Slovenskej republiky je presvedčená, že prijatý zákon je v súlade s Ústavou SR a právnym poriadkom SR. Je však na Ústavnom súde SR, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení.

Zároveň oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní.“

Najvyšší súd zaslal 10. januára 2005 ústavnému súdu v zmysle § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde stanovisko k návrhom navrhovateľov (1) a navrhovateľov (2) pod sp. zn. Spr   673/05.   V stanovisku   sa   zameral   predovšetkým   na   problémy   zákona   namietané navrhovateľmi, ktoré sa týkajú súdneho konania a okrem iného v ňom uviedol:

„... Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu. Článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že všetci účastníci sú si rovní v konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy,   a to   od začiatku konania, a za podmienok ustanovených zákonom.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.).

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O. s. p.).

Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v úradnom jazyku toho štátu, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (§ 18 ods. 1 O. s. p.). Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré   z označených   dôkazov   vykoná.   Súd   môže   výnimočne   vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.).

Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi   sporné,   ak   o nich   alebo   o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (! 153 ods. 1 O. s. p.).

Vyššie   citované   ustanovenia   v podstate   zabezpečujú   účastníkom   súdneho   konania rovnaké postavenie pred súdom. Pod rovnakým postavením účastníkov treba chápať také procesné postavenie každého účastníka, ktoré zabezpečí spravodlivý súdny proces. Zákonná úprava   vyjadrená   v zák.   č.   335/2005   Z.   z.   o preukazovaní   pôvodu   majetku   a to   najmä ustanovenia § 4 ods. 3, § 7 ods. 2, § 8 ods. 1 písm. a), § 9 takémuto chápaniu postavenia účastníka konania odporuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru k čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý bol uverejnený pod č. 209/1992 Zb., a to konkrétne na rozsudok vo veci Ekbatani, séria A - 134 z roku 1988 kde súd uviedol, že „Právo   obhajoby   a princíp   rovnosti   zbraní   sú   elementmi   širšieho   pojmu   „spravodlivý proces.“   Rovnako   aj   z rozsudku   vo   veci   Delcourt,   séria   A z roku   1970   vyplýva,   že „spravodlivé konanie v sebe zahŕňa predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp spočívajúci v tom, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že ani jedna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane. Princípom rovnosti zbraní ale požiadavka spravodlivosti konania nie je vyčerpaná, tento princíp je iba jedným z čiastkových aspektov širšieho pojmu „spravodlivý proces“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva, resp. si osvojuje názor, podľa ktorého dôkazné   bremeno   vždy   zaťažuje   toho   účastníka,   ktorý   má   v súdnom   konaní   dokázať pravdivosť   určitého   tvrdenia,   ktorým   odôvodňuje   svoj   návrh.   To   znamená,   že   dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu vo vzťahu k všetkým tvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu.   Pokiaľ   ide   o žalovaného,   nezaťažuje   tohto   dôkazné   bremeno,   ale   ani   bremeno tvrdenia vtedy, ak žiada nevyhovieť návrhu. Zaťažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno   vtedy,   ak   sa   jeho   návrh   na   rozhodnutie   neopiera   iba   na   popretie   tvrdení navrhovateľa. V tejto súvislosti treba tiež poukázať na Nález Pléna Ústavného súdu 9/96 z 11. novembra 1997, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 140, pod číslom 359/1997 a jeho odôvodnenie.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhom obidvoch skupín poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vyhovel, lebo napadnutý zákon č. 336/20055 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku je v rozpore s 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, ako aj s článkom 47 ods,3 Ústavy Slovenskej republiky.

V zásade   sa   stotožňujeme   aj   s dôvodmi   navrhovateľov   uvádzanými   v oboch podaniach. Poukazujeme aj na tú skutočnosť, že v prípade ak zákon bude naďalej platný a účinný, v praxi bude dochádzať k rôznym výkladovým problémom, keďže jeho znenie je vágne a umožňuje rôzny výklad.“

Stanovisko vlády zaslal 18. januára 2006 ústavnému súdu minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“). V stanovisku sa uvádza:«I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) prijal návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zastúpených Jánom Drgoncom a návrh skupiny poslancov zastúpených Katarínou Tóthovou (ďalej len „navrhovateľ“)   na konanie o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie a uznesení ústavného súdu z 6. októbra 2005, PL. ÚS 30/05-32 rozhodol o ich spojení na spoločné konanie.

Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), ako vedľajší účastník konania podľa §   37   ods.   2   zákona   NR   SR   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, zaujala   stanovisko   ku   každému   z   návrhov   osobitne   v   štruktúre,   v   ktorej   navrhovatelia odôvodnili svoje návrhy. II. Stanovisko k návrhu skupiny poslancov národnej rady zastúpených poslancom Jánom Drgoncom Ad III. - Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky A. Vo vzťahu k § 4 ods. 1 a 2

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 335/2005 Z. z. „Finančná polícia na základe písomného oznámenia   alebo   s   vlastného   podnetu   podľa   §   3   preskúma   príjmy,   hodnotu   majetku a spôsob   nadobudnutia   majetku   osoby,   proti   ktorej   podané   oznámenie   smeruje,   najmä obstaráva   podklady,   požaduje   vysvetlenia,   zisťuje   a   zabezpečuje   dôkazy   potrebné   na podanie podnetu podľa § 6a vykonáva iné potrebné opatrenia.“.

Podľa   §   4   ods.   2   zákona   č.   335/2005   Z.   z.   „Pri   preskúmavaní   podľa   odseku   1 spolupracuje   finančná   polícia   s   inými   orgánmi   verejnej   moci,   právnickými   osobami a fyzickými osobami. Tieto orgány a osoby sú povinné poskytnúť finančnej polícii v určenej lehote potrebnú súčinnosť, najmä vybavovať jej dožiadania a oznamovať jej požadované údaje; povinnosť vybavovať dožiadania sa nevzťahuje na fyzické osoby.“.

Navrhovateľ namieta demonštratívny výpočet oprávnení finančnej polície podľa § 4 ods.   1   ako   aj   nej   nejednoznačnosť   povinnosti   poskytnúť   súčinnosť   podľa   §   4   ods.   2 z pohľadu nesúladu s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Oprávnenie   finančnej   polície   podľa   §   4   ods.   1   je   upravené   všeobecne,   resp.   je ustanovená povinnosť finančnej polície preskúmať príjmy, hodnotu majetku a spôsob jeho nadobudnutia. Demonštratívny výpočet ustanovuje niektoré činnosti, ktoré finančná polícia v rámci tohto oprávnenia vykonáva, s tým, že taxatívny výpočet toho, čo finančná polícia môže robiť, je ustanovený v § 4 ods. 2 až 4 - teda požadovať informácie a súčinnosť od orgánov verejnej moci alebo iných osôb, požadovať vysvetlenie a vykonávať úkony podľa ods. 4. Citujúc navrhovateľa, „čo všetko môže finančná polícia obstarávať“ je dané účelom ustanoveným v § 4 ods. 1 - všetko, na základe čoho je možné preskúmať príjmy, hodnotu majetku a spôsob jeho nadobudnutia a to spôsobmi, ustanovenými v odsekoch 2 až 4. Obdobné   je   možné   uviesť   k   podobnej   námietke   navrhovateľa,   ktorý   namieta,   že orgány   verejnej   moci   a   iné   osoby   sú   povinné   poskytnúť   súčinnosť,   avšak   zákon neustanovuje aké „činnosti“ sú tieto orgány a osoby v rámci súčinnosti povinné vykonávať. Ustanovenie   povinnosti   poskytnúť   súčinnosť   je   bežné   v   slovenskom   právnom poriadku, Vo väčšine prípadov sa ustanovuje povinnosť poskytnúť súčinnosť bez toho, aby sa zároveň ustanovil spôsob, akým sa má súčinnosť poskytnúť a ustanoví sa len v súvislosti s výkonom akej pôsobnosti sa táto poskytuje. Sú však bežné aj prípady, kedy sa používa slovne“ spojenie „poskytnúť súčinnosť, najmä...“ - napr.:

a) § 10 ods. 2 písm. a) štvrtý bod zákona č. 555/2005 Z. z. „Inšpektor poverený výkonom   štátneho   dozoru   podľa   tohto   zákona   je   oprávnený   uložiť,   a   to   aj   opakovane, poriadkovú pokutu až do 10 000 Sk oprávnenej osobe za sťažovanie výkonu štátneho dozoru neposkytnutím súčinnosti, najmä nesprístupnením výpočtu alebo podkladov použitých na energetickú certifikáciu, a neposkytnutím vysvetlenia a vlastníkovi budovy za neposkytnutie vysvetlenia alebo neumožnenie vstupu do budovy, v ktorej sa musí umiestniť energetický štítok,“,

b)   §   15   ods.   2   písm.   g)   zákona   č.   276/2001   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov „Regulovaný   subjekt   je   povinný   poskytovať   úradu   potrebnú   súčinnosť   pri   výkone pôsobnosti úradu podľa tohto zákona a osobitných predpisov v lehotách určených úradom, najmä poskytovať mu potrebné pravdivé podklady a informácie,“,

c) § 218 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov „Súčinnosť nadriadených s odborovými orgánmi sa uskutočňuje najmä tým, že nadriadení umožnia príslušným odborovým orgánom...“,

d) § 238 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov „Na účely náhrady škody, ktorá vznikla Sociálnej poisťovni výplatou dávok, sú orgány Štátnej správy, právnické   osoby   a   fyzické   osoby   povinné   bezplatne   poskytovať   organizačným   zložkám Sociálnej   poisťovne   potrebnú   súčinnosť,   najmä   predkladať   v   lehote,   ktorú   Sociálna poisťovňa určila, požadované doklady a oznamovať potrebné údaje.“.

Súčinnosť je pojem, ktorý slovenský právny poriadok bežne používa a ktorý nie je potrebné definovať, pretože jeho obsah je všeobecne známy. Vláda nastáva názor, že je podstatné, aby zákon definoval, kto je oprávnený súčinnosť požadovať, od koho a vo vzťahu k akej veci. Všetky tieto podmienky § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 335/2005 Z. z. spĺňa a vláda preto nevidí opodstatnenosť námietky navrhovateľa v tomto bode.

Vo vzťahu k § 9 prvej vete:

Navrhovateľ   namieta   nejednoznačnosť   pojmu   „minimálna   mzda“   a   odvoláva   sa pritom na údaje Štatistického úradu Slovenskej republiky za obdobie od 1. októbra 2004 do 30. septembra 2005, podľa ktorých, ako navrhovateľ tvrdí, sa pohybovala suma minimálnej mzdy od 5 629,- Sk (čistá minimálna mzda) do 6 800,- Sk (hrubá minimálna mzda). Nie je zrejmé, prečo sa navrhovatelia odvolávajú na zistenia Štatistického úradu SR a na „čistú minimálnu mzdu“. Minimálna mzda, resp. spôsob jej určenia, ako to naznačuje aj odkaz na poznámku pod čiarou 6) v zákone č. 335/2005 Z. z., je ustanovená zákonom NR SR č. 90/1996 Z. z.. Zákon č. 90/1996 Z. z. nerozlišuje medzi hrubou a čistou minimálnou mzdou a ustanovuje len jednu nominálnu hodnotu minimálnej mzdy na mesiac. Zákonné ustanovenie, ktoré používa minimálnu mzdu ako premennú pre určenie rôznych súm, je v slovenskom   právnom   poriadku   bežné   a   doposiaľ   nebol   spochybnený   súlad   takéhoto riešenia   s   čl.   1   ods.   1   ústavy,   teda   s   princípom   právnej   istoty.   Ako   príklad   použitia minimálnej mzdy na účely rôznych výpočtov uvádzame:

a) čl. 7 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. „Majetkovými pomermi podľa odseku 1 písm. e) sa rozumie

a) vlastníctvo nehnuteľnosti vrátane vlastníctva bytu a nebytového priestoru,

b) vlastníctvo   hnuteľnej   veci,   ktorej   zvyčajná   cena   presahuje   35-násobok minimálnej mzdy,

c) vlastníctvo   majetkového   práva   alebo   inej   majetkovej   hodnoty,   ktorých menovitá hodnota presahuje 35-násobok minimálnej mzdy, alebo

d) existencia   záväzku,   ktorého   predmetom   je   peňažné   plnenie   v   menovitej hodnote presahujúcej 35-násobok minimálnej mzdy.,

b)   §   87   zákona   č.   475/2005   Z.   z.   „Odsúdený   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú zavineným porušením povinnosti počas výkonu trestu na majetku štátu v správe ústavu; ak škoda   neprevyšuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy,   o   náhrade   škody   rozhoduje   riaditeľ ústavu.“,

c) § 25 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov „Náhrada nákladov poskytnutých na zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule nesmie presiahnuť šesťnásobok minimálnej mzdy.“,

d)   §   4   ods.   13   zákona   č.   65/2001   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   „Justičná pokladnica   môže   zo   závažných   dôvodov   na   písomnú   žiadosť   povinného   celkom   alebo čiastočne odpustiť pohľadávku nepresahujúcu šesťnásobok minimálnej mzdy, ak...“,

e) § 99 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov „Pri škode na živote fyzickej osoby spôsobenej určeným živočíchom sa poskytne jednorazové odškodnenie manželovi (druhovi) usmrteného a každému jeho maloletému dieťaťu,   voči ktorému mal usmrtený vyživovaciu povinnosť, a to pozostalej maloletej osobe vo výške tridsaťnásobku   minimálnej   mzdy   a   ostatným   pozostalým   vo   výške   dvadsaťnásobku minimálnej mzdy; v prípade usmrtenia maloletého dieťa jednorazové odškodnenie patrí každému z rodičov,“.

Z uvedeného, a aj ďalších právnych predpisov, ktoré obdobným spôsobom používajú sumu minimálnej mzdy na rôzne výpočty, vyplýva, že ustanovenie, ktoré obsahuje aj § 9 zákona č. 335/2005 Z. z., je bežným legislatívnym vyjadrením toho, že suma sa určuje ako násobok minimálnej mzdy podľa zákona č. 90/1996 Z. z., teda v súčasnosti 6 900,- Sk. Nemôže preto nastať situácia, ktorú namieta navrhovateľ, že by nebolo možné určiť o akú sumu musí hodnota majetku prevyšovať preukázateľné príjmy.

B. K zákazu retroaktivity

Navrhovateľ cituje dva nálezy ústavného súdu o zákaze retroaktivity, ako jednom z princípov   a   požiadaviek   právneho   štátu.   Následne,   bez   odôvodnenia   a   uvedenia konkrétnych ustanovení tvrdí, že zákon 5. 335/2005 Z. z. má spätnú účinnosť a je teda v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Tvrdenie,   že   zákon   č.   335/2005   Z.   z.   pôsobí   do   minulosti   a   narúša   riadne nadobudnuté práva, je mylné. Predmetný zákon neobsahuje ustanovenia, ktoré by spätne postihli konanie, ktoré bolo v minulostí právne dovolené alebo by zrušili, či inak zasiahli do práv, ktoré boli v minulosti riadne, t. j. v súlade s právom nadobudnuté.

Zákon č. 335/2005 Z. z. by sa mal vzťahovať aj na majetok nadobudnutý pred jeho účinnosťou, ak z neho plynuli príjmy, a to z dôvodu, že finančná polícia, prokuratúra i súd z povahy postupu podľa predmetného zákona musia vziať ohľad i na majetok, ktorý fyzická osoba alebo právnická osoba vlastnila i pred nadobudnutím účinnosti zákona. V danom prípade sa jedná o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorá nie je v občianskom práve zakázaná. Podľa názoru vlády ide v uvedenej súvislosti najmä o ochranu odporcu v konaní, ktorý musí mať šancu „brániť sa“ majetkom a príjmami z minulosti. Inak povedané, ťažko si predstaviť situáciu, že napr. o dva roky niekto postaví dom za 5 miliónov a súd bude môcť vziať do úvahy len majetkový prírastok za tieto dva roky, t. j. od účinnosti zákona a odporca sa   nebude   môcť   brániť   preukázateľne   „nasporeným“   majetkom   z   minulosti.   Z povahy zákona č. 335/2005 Z. z., resp. takéhoto typu právnej úpravy vyplýva, že nie je možné určiť hranicu, dátum, ktorý by bol „počiatočným stavom“. Nie je z povahy veci možné, aby bol takouto   hranicou   dátum   účinností   či   iný   dátum   pred   účinnosťou,   pretože   by   situácia odporcu   bola   rovnaká.   Pri   preukazovaní   príjmov,   z   ktorých   bol   nadobudnutý   majetok v súčasnosti vo vlastníctve odporcu, resp. pri preukazovaní spôsobu nadobudnutia týchto príjmov   sa   musí   brať   do   úvahy   obdobie   od   začiatku   ekonomickej   aktivity   odporcu,   od momentu,   kedy   začal   nadobúdať   ekonomické   statky   a   týmto   bodom   môže   v   niektorých prípadoch byť aj začiatok života.

Dôležité je len to, aby predmetný majetok, resp. vlastnícke právo k majetku, ktorý sa bude   posudzovať   z   pohľadu   rozdielu   medzi   legálnymi   príjmami   a   majetkom,   existovali v čase po účinnosti zákona, resp. v čase, kedy sa spôsob nadobudnutia príjmov a hodnota majetku začnú skúmať.

Podľa zákona č. 335/2005 Z. z. sa zjednodušene povedané bude skúmať, či príjmy, ktoré   osoba   dosiahla   počas   svojho   života,   resp.   ekonomickej   aktivity   a   ktoré   dosiahla v súlade   s   právnym   poriadkom   platným   v   čase,   keď   tieto   príjmy   dosiahla   neprevyšujú v neprimeranom rozsahu (1000násobok minimálnej mzdy a viac) majetok tejto osoby, ktorý vlastní   v   momente,   keď   sa   pomer   príjmov   a   majetku   podľa   tohto   zákona   skúma.   To znamená, že pri posudzovaní toho, či príjmy boli dosiahnuté v súlade so zákonom, sa bude vychádzať   vždy   z   právneho   stavu   platného   v   čase   ich   dosiahnutia   a   žiadne   práva, nadobudnuté zákonným spôsobom v minulosti sa od účinnosti predmetného zákona nebudú ani rušiť a ani sa do nich nebude inak zasahovať.

K pojmu a chápaniu retroaktivity vo všeobecnosti považuje vláda za potrebne tiež uviesť   niekoľko   teoreticko-právnych   informácií.   Zákaz   retroaktivity   je   založený   na presvedčení, že právo (právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno sankcionovať za také správanie sa, ktoré v čase keď sa uskutočnilo nebolo sankcionovateľné a tiež, nie sú prípustné zákony, ktoré by pôsobili spätne, t. j. ktoré by zakladali alebo zvyšovali občanom akúkoľvek verejno-právnu povinnosť.

Základom   tohto   prístupu   je   presvedčenie,   že   spoľahlivosť   právneho   poriadku v určitom   čase,   zabezpečuje   predvídateľnosť   právnych   následkov   správania   sa   každého jednotlivca a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie vlastného života. V európskom priestore   bol   obsah   tohto   princípu   vyjadrený   už   v   článku   8   Deklarácie   práv   človeka a občana z roku 1789 „Zákon nemôže stanovovať iné tresty ako tie, ktoré sú naprosto a zjavne nevyhnutné, a nikto nemôže byť potrestaný inak, než na základe zákona prijatého a vyhláseného pred spáchaním trestného činu a legálne aplikovaného.“. Neskôr bol tento princíp zakotvený aj v článku 2 francúzskeho Občianskeho zákonníka (Code Civil) z roku 1804 „... zákon pôsobí iba do budúcnosti,   nemá žiadny spätný účinok“, Uvedené však v žiadnom prípade neznamená, že by štát nemohol od určitého dátumu meniť určité a už existujúce povinnosti do budúcnosti.

V súvislosti s problematikou spätnej, účinností preto neprekvapuje, že právna teória európskych   krajín   už   pomerne   dlho   rozlišuje   medzi   tzv.   pravou   a   nepravou   spätnou účinnosťou právnych predpisov (rozlišuje medzi tzv. „pravou retroaktivitou“ a „nepravou retroaktivitou“).

Význam   uvedeného   rozlišovania   je   založený   na   skutočnosti,   že   pokiaľ   sa   pravá retroaktivita   (spätná   účinnosť)   v   zásade   odmieta   ako   nezlučiteľná   s   obsahom   princípu právneho štátu,   nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje,   ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone) neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona). Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Nepravá retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti, na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej   právnej   normy   (pripúšťa   teda   zmenu   právneho   režimu   vzťahov,   ktoré   vznikli v minulosti).

Výsledkom   rozlišovania   medzi   pravou   a   nepravou   retroaktivitou   je   poznanie,   že zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať.

Ako jeden z mnohých príkladov prístupu k uvedenému rozlišovaniu možno spomenúť aj rozhodnutie Ústavného súdu SRN ešte z roku 1961, pri ktorom tento označil zákon, ktorým sa zvyšovali dane z predaja nehnuteľností a ktorého účinky sa vzťahovali aj na predaje   nehnuteľností,   uskutočnené ešte   pred jeho   prijatím,   za zákon obsahujúci pravú retroaktivitu a odporujúci princípu právneho štátu. (13 BVerfGE 206, 212-13 (1961)). V ďalšom, svojom rozhodnutí, pri posudzovaní ústavnosti spolkového zákona, ktorý do   budúcnosti   (od   ustanoveného   termínu)   zakazoval   spájanie   činností   osôb   v   oblasti daňového poradenstva s niektorými ďalšími aktivitami, však tento orgán dospel k záveru, že neexistujú dôvody na jeho označenie za neprípustné retroaktívny, nakoľko tento neukladal sankcie voči osobám, ktoré v minulosti spojili svoju činnosť v oblasti daňového poradenstva s inými aktivitami (21 BVerfGE 173,182-184 (1967)).

Pokiaľ teda v prvom prípade Ústavný súd SRN rozpoznal a.odmietol ako neprípustnú pravú retroaktivitu právneho predpisu (následky právneho predpisu sa vzťahovali aj na všetky právne skutočnosti uskutočnené pred jeho prijatím) v druhom prípade hovoril iba o nepravej   retroaktivite   nakoľko   zákon   „...iba   neuspokojoval   očakávania,   ktoré   založil predchádzajúci právny predpis“.

Zákonom   č.   335/2005   Z.   z.   sa   zavádza   povinnosť   v   určitých   prípadoch   vedieť preukázať pôvod svojich príjmov, resp. zdrojov, z ktorých bol získaný majetok, avšak pri súčasnom   plnom   rešpektovaní   tých   práv,   ktoré   boli   v   minulosti   v   súlade   so   zákonom nadobudnuté.   Podľa   predmetného   zákona   sa   nebude   posudzovať   majetok,   ktorý   osoba vlastnila v minulosti, ale už nevlastní. Bude sa skúmať len to, či príjmy, zdroje, z ktorých svoj súčasný majetok nadobudla, boli získané spôsobom, ktorý bol v danom čase v súlade so zákonom.

V uvedenej súvislosti je potrebné mať na zreteli, že čl. 20 ústavy chráni len vlastnícke právo,   nadobudnuté   lege   artis,   teda   v   súlade   so   zákonom.   Tomu   nasvedčuje   i   dikcia základného   ustanovenia ochrany   vlastníckeho   práva   - čl.   20   ods.   1,   druhá veta ústavy „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ V prípade majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov však ide o nadobudnutie vlastníctva non lege artis, teda v rozpore so zákonom, ktoré nieje chránené ústavou.

Pokiaľ   je   vláde   známe,   aj   podľa   doterajších   predpisov   existovala   všeobecná povinnosť nadobúdať príjmy či majetok len legálne a preukazovať to rôznymi formami - napríklad v daňovom priznaní. Táto povinnosť nezanikla, len k nej pribudla povinnosť nová

- vedieť legálnosť nadobudnutia príjmov hodnoverným spôsobom preukázať v konaní pred súdom. Ustanovenie tejto povinnosti, resp. jej rozsah a spôsob plnenia sú podľa názoru vlády priamo úmerné verejnému záujmu, ktorý predmetná právna úprava sleduje, resp. ktorý odôvodňuje jej prijatie.

C. a D. K prezumpcii neviny a k policajnému štátu

Tvrdenie, že zákon č. 335/2005 Z. z. sa zakladá na princípe prezumpcie viny, čo je nezlučiteľné s ústavným princípom prezumpcie neviny, ktorá patrí k všeobecným zásadám právneho   štátu,   preukazuje   navrhovateľ   argumentom   o   dôkaznom   bremene   na   strane odporcu.

Zároveň   tvrdí,   že   „právna   úprava,   ktorá   v   prameni   súkromného   práva   zakladá oznamovanie   „odôvodnených   podozrení   nasvedčujúcich   nadobudnutie   majetku z nelegálnych   príjmov“  ...   vytvára   právny   základ   pre   aktivity,   ktoré   patria   k   základom policajného štátu.“.

Postup   podľa   predmetného   zákona,   ktorý   predchádza   rozhodnutiu   súdu,   má zabezpečiť, aby do štádia rozhodovania súdu „prešli“ len tie prípady, v ktorých sa s čo najvyššou mierou istoty dá   preukázať,   že medzi   príjmami   a   majetkom osoby je rozdiel v sume   minimálne 1000   násobku minimálnej   mzdy a   ani   táto osoba nevie   dostatočným spôsobom   vysvetliť,   akým   spôsobom   získala   príjmy   v   hodnote   tohto   rozdielu,   teda minimálne 1000 násobku minimálnej mzdy. Ide v súčasnosti o rozdiel takmer 7 mil. Sk medzi príjmami a majetkom, teda o sumu, ktorá je v pomeroch Slovenskej republiky značná a nejde „len o drobnú nezrovnalosť medzi príjmami a majetkom“.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   právna   úprava   založená   na   oznamovaní   odôvodnených podozrení zo strany fyzických osôb alebo právnických osôb, na základe ktorých sa začne konanie, vytvára základ pre udavačstvo a donášačstvo ide facto pre policajný štát. V slovenskom právnom poriadku je bežné, že orgány oprávnené konať v rôznych oblastiach spoločenského života regulovaného právom, začínajú konanie či už z vlastného podnetu, alebo z podnetu iných osôb. V podaniach, na základe ktorých je možné začať konanie, sa vždy zvyknú uvádzať skutočnosti relevantné pre začatie konania - v prípade konania   podľa   zákona   č.   335/2005   Z.   z.   sú   takýmito   skutočnosťami   podozrenia nasvedčujúce   tomu,   že   majetok   osoby   bol   nadobudnutý   z   nelegálnych   príjmov.   Je   len prirodzené,   že   ten,   kto   podanie   uskutoční,   môže   uviesť   len   podozrenia,   ktoré   sa   môžu a nemusia   v   následnom   konaní   potvrdiť.   Hodnotiť   predmetnú   právnu   úpravu   ako „zakladajúcu udavačstvo a donášačstvo“ len z toho dôvodu, že sa konanie môže začať aj na podnet osôb, ktoré uvedú v tomto podnete svoje podozrenia, považuje vláda za neadekvátne a, vzhľadom na chýbajúcu argumentáciu navrhovateľa, aj neodôvodnené.

Dôležitejšie   ako   to,   že   sa   konanie   môže   začať   aj   na   podnet   fyzickej   osoby   či právnickej osoby, je úprava samotného konania tak, aby nedochádzalo k neodôvodnenému obťažovaniu osôb, voči ktorým podania smerujú a aby skôr, než sa vec dostane do štádia konania pred súdom, bolo s čo najvyššou mierou istoty preukázané, že existuje dôvodné podozrenie,   že   predmetný   majetok   bol   nadobudnutý   z   nepreukázaných   príjmov,   resp. z príjmov, ktorých pôvod nie je zákonný.

Skôr, než sa celá vec dostane do štádia rozhodovania súdu, musí v prvom kroku finančná polícia preskúmať hodnotu a spôsob nadobudnutia, príjmov a majetku dotknutej osoby. Vláda považuje za potrebné poukázať na to, že finančná polícia okrem vlastnej iniciatívy môže konať len na základe neanonymných podaní - to znamená, že ak fyzická alebo právnická osoba podá podanie na finančnú políciu, musí byť zrejmé, kto toto podanie podáva a finančná polícia musí zistiť totožnosť toho, kto podanie podal skôr, než začne vo veci konať.

Ak   finančná   polícia   na   základe   svojich   zistení   dospeje   k   záveru,   že   zo   všetkých zistených skutočností vyplýva, že existuje rozdiel medzi príjmami a majetkom osoby v sume najmenej 1000 násobku minimálnej mzdy, vypracuje podnet na podanie návrhu na začatie konania   o   vyslovenie   nadobudnutia   majetku   z   nelegálnych   príjmov   dotknutou   osobou a tento podáva prokurátorovi.

Finančná   polícia   sa   tak   na   základe   zistených   skutočností   rozhodne,   či   podá prokurátorovi podnet alebo nie. Ide o tzv. „prvý filter“, ktorý má zabrániť tomu, aby orgány prokuratúry   boli   zaťažované   neodôvodnenými   oznámeniami   zo   strany   fyzických a právnických osôb. Tento podnet by mal byť kvalifikovaný a mal by obsahovať o. i. aj uvedenie   skutočností   nasvedčujúcich   tomu,   že   majetok   fyzickej   osoby   alebo   právnickej osoby bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov a dôkazy na preukázanie týchto skutočností. V druhom štádiu koná prokurátor.   Prokurátor začrie konať   na základe podnetu, pričom   táto   jeho   činnosť   pri   zisťovaní   skutočností   a   požadovaní   zabezpečenia   alebo doplnenia ďalších dôkazov predstavuje tzv. „druhý filter“, ktorého úlohou je zabezpečiť, aby sa súdy zaoberali len dostatočne odôvodnenými a kvalitnými návrhmi.

V prípade, ak prokurátor zo zistených skutočností odôvodnene usudzuje, že hodnota majetku osoby označenej v podnete presahuje najmenej o 1000 násobok minimálnej mzdy preukázateľné   príjmy,   ktoré   táto   osoba   mohla   dosiahnuť   a   zároveň   osoba   označená v podnete nepodá vysvetlenie podľa § 7 ods. 2 predmetného zákona, alebo jej vysvetlenie prokurátor   nepovažuje   za   dostatočné,   vypracuje   a   podá   súdu   návrh,   v   ktorom   bude požadovať,   aby   súd   rozhodol   o   nadobudnutí   takéhoto   majetku   dotknutou   osobou z nelegálnych príjmov.

Prokurátor pred súdom preukazuje skutočnosť, že majetok fyzickej alebo právnickej osoby   presahuje   hodnotu   majetku,   ktorý   táto   dotknutá   osoba   mohla   dosiahnuť z preukázateľných príjmov. Táto skutočnosť sa považuje za preukázanú len vtedy, ak tomu dôkazy prokurátora zjavne a odôvodnene nasvedčujú a zároveň dotknutá osoba pred súdom nie je schopná preukázať, že tento majetok nadobudla legálne, teda spôsobom a postupmi v súlade správnym poriadkom Slovenskej republiky.

Nejde   tu   o   prenesenie   dôkazného   bremena,   ale   odporca   nesie   len   bremeno protidôkazu. Bremeno tvrdenia je vždy na prokurátorovi, ktorý musí dokázať, že existuje rozdiel   medzi   preukázateľnými   príjmami   a   majetkom   v   sume   najmenej   1000násobku minimálnej mzdy. Až ak prokurátor toto bremeno tvrdenia unesie, je na odporcovi, aby preukázal opak, resp. aby preukázal, že svoje príjmy nadobudol zákonným spôsobom. Obdobne rozdelené dôkazné bremeno je ustanovené v slovenskom právnom poriadku napr.   v   zákone   č.   365/2004   Z.   z.   v   konaní   vo   veciach   porušenia   zásady   rovnakého zaobchádzania. V zákone č. 365/2004 Z. z. bolo rozdelenie dôkazného bremena odôvodnené tým,   že   v   prípadoch   porušenia   zásady   rovnakého   zaobchádzania   je   dôkazná   situácia poškodeného   z   objektívnych   dôvodov   natoľko   slabá,   že   je   primerané,   aby   znášal   časť dôkazného bremena aj ten, proti ktorému konanie smeruje.

Obdobná situácia je aj v prípade zákona č. 335/2005 Z. z., keďže z povahy prípadov, pri ktorých sa predpokladá konanie a postup podľa predmetného zákona je zrejmé, že ide o prípady   kde   je   dôkazná   situácia   orgánov   Štátu   slabá   a   odôvodnené   podozrenia z protiprávnej činnosti nie je možné preukázať či postihnúť štandardnými nástrojmi iných právnych odvetví, Avšak vzhľadom na top že ide o osoby s extrémnou disproporciou medzi preukázanými   príjmami   a   majetkom,   je   v   legitímnom   záujme   štátu,   aby,   po   tom,   ako prokurátor unesie bremeno tvrdenia, bola časť dôkazného bremena aj na odporcovi.

Ad IV. - Namietané porušenie čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čí. 13 ods. 3 ústavy Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   „Ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti i v právach“.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Podľa   tvrdenia   navrhovateľa,   tým,   že   zákon   ustanovil   hranicu   v   rozdiele   medzi preukázateľnými príjmami a majetkom, porušil citované ustanovenia ústavy tým, že zaviedol dve kategórie osôb/vlastníkov majetku, kde jedna má a druhá nemá povinnosť „preukazovať pôvod svojho majetku“.

Navrhovateľ   vychádza   z   nesprávneho   výkladu,   keď   tvrdí,   že   ide   o   „rozdelenie adresátov   povinností...   podľa   výšky   majetku,   ktorý   mohol   byť   nadobudnutý   nelegálne“. Podľa zákona č. 335/2005 Z. z. sa neskúma legálnosť spôsobu nadobudnutia majetku, ale preukázateľnosť teda legálnosť príjmov, „zdrojov“, z ktorých bol majetok nadobudnutý. Predmetný zákon tiež neustanovuje fikciu, že osoby, ktorých rozdiel medzi preukázateľnými príjmami a majetkom je nižší ako 1000 násobok minimálnej mzdy, nadobudli tieto príjmy legálne, resp. nadobudli majetok z legálnych príjmov.

Podstata ustanovenia hranice 1000 násobku minimálnej mzdy spočíva v tom, že ide o taký nepomer medzi legálnymi príjmami a majetkom, ktorý osoba vlastní, že odôvodňuje postup orgánov štátu podľa tohto zákona. Postup podľa zákona č. 335/2005 Z. z. nemá byť „štandardným“ postupom na postihovanie nelegálnych príjmov. Jeho úlohou je umožniť štátu   zasiahnuť   tam,   kde   existuje   extrémna   disproporcia   medzi   legálnymi   príjmami a hodnotou   majetku   a   napriek   zjavným   podozreniam   nie   je   možné   „štandardnými“ postupmi podľa iných právnych predpisov postihnúť konkrétnu protiprávnu činnosť. Každá protiprávna činnosť ohrozuje vnútorný poriadok, bezpečnosť adobre mravy a každé   nelegálne   nadobudnutie   príjmov   by   malo   byť   podľa   práva   sankcionované. Ustanovením hranice 1000 násobku minimálnej mzdy ako podmienky na uplatnenie postupu podľa predmetného zákona boli uložené povinnosti podľa. zákona č. 335/2005 2. z. všetkým, ktorých majetok o túto hranicu presahuje legálne, preukázateľné príjmy. Táto povinnosť sa vzťahuje na všetky prípady, ktoré predmetnú podmienku napĺňajú.

Legitímnosť   tejto   podmienky   vidí   vláda   v   tom,   že   ak   dosiahne   hodnota   majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov extrémny rozsah, resp. je v extrémnej disproporcii s legálnymi príjmami, je v záujme Slovenskej republiky prijať voči osobám, ktoré takýto majetok vlastnia také opatrenia, ktoré by zamedzili, aby majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov alebo výnos z tohto majetku, mohol slúžiť na ďalšiu protiprávnu činnosť alebo akúkoľvek účasť na nej alebo slúžiť na získavanie nenáležitých výhod.

Ad V. - Namietané porušenie čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním,, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.“. Navrhovateľ   namieta,   že   oprávnenia   finančnej   polície   požadovať   vysvetlenie a povinnosť každého poskytnúť vysvetlenie podľa § 4 ods. 3 zákona č. 335/2005 Z. z. ako aj oprávnenia finančnej polície overovať totožnosť oznamovateľa podľa § 3 ods. 3 prvej vety a oprávnenia § 4 ods. 4 zákona č. 335/2005 Z. z. sú v rozpore s vyššie citovanými čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 335/2005 Z. z. je finančná polícia oprávnená požadovať vysvetlenie od každého, kto môže prispieť k objasneniu spôsobu nadobudnutia majetku. Každý jej toto vysvetlenie povinný poskytnúť, s výnimkami podľa § 4 ods. 3 druhá veta a § 5 ods.   2   a   3   predmetného   zákona.   Nie   je   zrejmé,   v   čom   vidí   navrhovateľ   rozpor   medzi povinnosťou poskytnúť vysvetlenie a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.

Oprávnenie   žiadať   a   povinnosť   poskytnúť   vysvetlenie   vo   vzťahu   k   rôznym skutočnostiam a najmä vo vzťahu k „tretím osobám“, resp, osobám, ktorých sa predmetná právna regulácia či proces nedotykajú ale môžu mať informácie, ktoré by mohli byť pre orgány,   konajúce   podľa   predmetných   predpisov   podstatné,   je   obsiahnuté   vo   viacerých zákonoch. Na ilustráciu uvádzame niekoľko obdobných právnych úprav:

a) § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov „Policajt oprávnený   požadovať   potrebné   vysvetlenie   od   osoby,   ktorá   móle   prispieť   k   objasneniu skutočnosti dôležitých pre odhalenie priestupku alebo správneho deliktu a na zistenie jeho páchateľa,   ako   aj   na   vypátranie   hľadaných   alebo   nezvestných   osôb   a   vecí.   V   prípade potreby je policajt oprávnený vyzvať osobu, aby sa ihneď alebo v určenom čase dostavila na   útvar   Policajného   zboru   na   spísanie   zápisnice   o   podaní   vysvetlenia   alebo,   ak   ide o objasňovanie   priestupku,   na   spísanie   záznamu   alebo   zápisnice   do   správy   o   výsledku objasňovania priestupku.“,

b)   § 13   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   502/2001   2.   z.   v   znení neskorších   predpisov. Zamestnanci kontrolného orgánu sú pri vykonávaní následnej finančnej kontroly oprávnení v   nevyhnutnom   rozsahu   vyžadovať   od   tretej   osoby   predloženie   dokladov,   poskytnutie informácií   a   vysvetlení   súvisiacich   s   následnou   finančnou   kontrolou   v   kontrolovanom subjekte   a   sú   oprávnení   odobrať   doklady   a.   iné   materiály,   ak   je   to   nevyhnutné   na dosiahnutie účelu a cieľa následnej finančnej kontroly.“,

c) § 32 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z. poverený zamestnanec úradu alebo obce, ktorý plní úlohy ustanovené týmto zákonom, môže navštíviť občana s jeho súhlasom v byte a je oprávnený požadovať od všetkých zúčastnených právnických osôb uvedených v § 30 ods. 1 a fyzických osôb potrebné informácie a vysvetlenia. Právnické osoby a fyzické osoby sú povinné poskytnúť potrebné informácie.“,

d) § 241 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. „Ak je to potrebné na rozhodnutie podľa odsekov 1 a 2, môže samosudca vyslúchnuť obvineného aj poškodeného a zadovážiť aj ďalšie potrebné vysvetlenia.“ a obdobne aj v § 243 ods. 3,

e) § 20 ods. 11 zákona č. 15/2004 Z. z. fyzické osohy, právnické osoby a podnikatelia sú povinní na výzvu orgánu štátnej správy na úseku ochrany exemplárov v lehote ním určenej podať vysvetlenie o skutočnostiach dôležitých na výkon štátneho dozoru alebo na objasnenie protiprávneho konania podľa tohto zákona, ako aj predložiť potrebné doklady súvisiace   s   podaným   vysvetlením.   Vysvetlenie   môže   odoprieť   len,   kto   by   ním   spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“.

Z   výkladu   §   4   je   zrejmé,   že   oprávnenie   finančnej   polície   a   nadväzná   povinnosť každého podať vysvetlenie sa viaže na konkrétne konanie, resp. na preskúmavanie príjmov, hodnoty majetku a spôsobu nadobudnutia majetku konkrétnej osoby, voči ktorej začala finančná   polícia   konať   podľa   §   4   ods.   1.   Tým   je   aj   „limitovaná“   povinnosť   podať vysvetlenie,   na   vysvetlenia   týkajúce   sa   konkrétnej   osoby,   proti   ktorej   sa   koná.   Obsah vysvetlenie je ustanovený v § 4 ods. 3 prvá veta - ide o vysvetlenie smerujúce k „objasneniu spôsobu nadobudnutia majetku“. Zákon inými slovami ustanovuje čo a vo vzťahu ku komu sa môže finančná polícia pýtať každého, kto by potrebné informácie mohol mať. Nejde o zasahovanie ani do súkromného a ani do rodinného života osoby, ktorú finančná polícia žiada o vysvetlenie.

O súlade § 4 ods. 4 zákona č. 335/2005 Z. z. s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, v zmysle námietok   navrhovateľa,   nemôže   byť   podľa   názoru   vlády   rozumný   spor.   Oprávnenia finančnej polície podľa § 4 ods. 4 predmetného zákona sú bežnými oprávneniami štátnych orgánoch najmä pri výkone kontroly. Je možné ich nájsť napríklad

a) § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 10/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov pracovníci kontroly sú pri výkone kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu

a)   vstupovať   do   objektov,   zariadení   a   prevádzok,   na   pozemky   a   do   iných priestorov   kontrolovaných   subjektov,   ak   bezprostredne   súvisia   s   predmetom kontroly; nedotknuteľnosť obydlia nesmie byť dotknutá výkonom tohto oprávnenia, / 14/

b)   vyžadovať   od   kontrolovaného   subjektu   a   jeho   zamestnancov,   aby   im v určenej lehote poskytovali doklady./15/, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie (vrátane   technických   nosičov   údajov)   potrebné   na   výkon   kontroly,   prvopisy dokladov:   pri   vyžiadam   dokladov   a   informácií   obsahujúcich   predmet   štátneho a služobného   tajomstva   je   potrebné   dodržať   postup   ustanovený   osobitnými predpismi, /16/“,

b) § 15 ods. 6 písm. d) až g) zákona č. 511/1992 Z. z. v znení neskorších prepisov kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti;

a) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske a účtovné operácie, vrátane evidencie a záznamov v písomnej forme alebo v technickej forme, 6ed) ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

b)   predkladať   v   priebehu   daňovej   kontroly   všetky   dostupné   dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia,

c) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

d) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného   daňového subjektu   alebo poskytnúť   výpisy,   prípadne kópie (§   14 ods. 3).“,

c) § 13 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 502/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov „Zamestnanci kontrolného orgánu sú pri vykonávaní následnej finančnej

- kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu

a) vstupovať do objektu, zariadenia, prevádzky, dopravného prostriedku alebo na   pozemok   kontrolovaného   subjektu,   ak   sa   používajú   na   zabezpečenie   úloh   vo verejnom záujme, alebo vstupovať do obydlia, ak sa používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činností a je to nevyhnutné na plnenie úloh podľa tohto zákona,

b)   vyžadovať   od   kontrolovaného   subjektu   v   určenej   lehote   poskytnutie originálov dokladov, záznamov dát na pamäťových médiách prostriedkov výpočtovej techniky,   ich   výpisov,   vyjadrení   a   ostatných   informácií   potrebných   na   výkon následnej finančnej kontroly,

c) odoberať aj mimo priestorov kontrolovaného subjektu originály dokladov, záznamy dát na pamäťových médiách prostriedkov výpočtovej techniky, ich výpisy a ostatné informácie, ktorých vydanie nie je všeobecne záväzným právnym predpisom zakázané a ktoré sú potrebné na zabezpečenie dôkazov, vrátane iných materiálov nevyhnutných na ďalšie úkony súvisiace s následnou finančnou kontrolou“,

d) § 17 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 39/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov „Kontrolóri sú pri výkone kontroly oprávnení

a) vstupovať do objektov, zariadení a na pozemky kontrolovaných subjektov,

b)   požadovať   v   primeranej   lehote   určenej   Úradom   od   kontrolovaných subjektov predloženie súhrnných dokladov, predloženie iných dokladov a písomnosti vrátane dát spracúvaných prostriedkami výpočtovej techniky bež rozdielu stupňa ich utajenia,

c) preberať originály dokladov a ďalšie materiály, pokiaľ je to pre výkon kontroly potrebné, a ich prevzatie potvrdiť,“. Navrhovateľ   tiež   namieta   oprávnenie   finančnej   polície   zisťovať   totožnosť oznamovateľa podľa § 3 ods. 3 prvej vety zákona č. 335/2005 Z. z. Oprávnenie overiť totožnosť oznamovateľa priamo nadväzuje na § 3 ods.   3 písm.   a) tohto zákona,   podľa ktorého sa finančná polícia nezaoberá podnetmi/ ktoré neobsahujú tam ustanovené údaje o totožnosti   oznamovateľa.   To   je   jediný   dôvod,   prečo   finančná   polícia   totožnosť oznamovateľa overuje.

Oznamovateľ vopred vie, že finančná polícia má takéto oprávnenie a ak sa rozhodne podať oznámenie, musí sám uviesť údaje o svojej totožnosti. Finančná polícia teda nerobí nič   iné,   len   zisťuje,   či   údaje   o   osobe   oznamovateľa   sú   pravdivé.   Spor   o   súlad   tohto ustanovenia s čl. 19 ods. 2 a 3 podľa vlády postráda rozumný základ.

Ad VI. - Namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje“.

Podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   „Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“.

Navrhovateľ   namieta,   že   zákon   č.   335/2005   Z.   z.   vo   svojich   ustanoveniach vytvorením   „dvoch   skupín   vlastníkov“   nerešpektuje   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov a nerešpektuje tiež podmienku verejného záujmu a primeranej náhrady pri vyvlastnení a nútenom obmedzení vlastníckeho práva.

Námietku týkajúcu sa „rozdelenia vlastníkov do dvoch skupín v závislosti od hodnoty majetku   nadobudnutého   z   nelegálnych   príjmov“   uplatnil   navrhovateľ   aj   vo   vzťahu k nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy. Vláda považuje opäť za potrebné zdôrazniť, že hranica 1000 násobku minimálnej mzdy sa nevzťahuje na hodnotu majetku ale na rozdiel medzi preukázateľnými príjmami a majetkom. Nie je preto náležité hovoriť o dvoch skupinách vlastníkov, rozdelených na základe hodnoty ich majetku, pretože zákon č. 335/2005 Z. z. takéto delenie nezavádza.

Rovnako   je   nepravdivé   tvrdenie,   že   vlastníctvo   jednej   skupiny   osôb   podlieha „neobmedzenej ochrane podľa zákona č. 335/2005 Z. z.“, kým „vlastníctvo druhej skupiny osôb   nie“.   Predmetný   zákon   neposkytuje   žiadnu   ochranu   osobám,   ktorých   majetok nepresahuje o 1000 násobok minimálnej mzdy ich preukázateľné príjmy. Nie je pravdivé ani tvrdenie, že takýto majetok môže byť v Slovenskej republike nadobúdaný z nelegálnych príjmov.

Zákon   č.   335/2005   Z.   z.   ukladá   povinnosť   každému   vlastníkovi   majetku,   ktorého hodnota   presahuje   o 1000   násobok   minimálnej   mzdy   a   viac,   preukázať   pôvod   svojich príjmov, teda preukázať, že svoje príjmy nadobudol zákonne. Táto povinnosť sa vzťahuje na všetkých   vlastníkov   bez   rozdielu,   ak   sa   naplnia   zákonom   ustanovené   kritériá,   a   to   bez ohľadu na to, v akej hodnote vlastnia majetok.

Ustanovenie tejto povinnosti bolo odôvodnené záujmom Slovenskej republiky na tom, aby ústavná ochrana vlastníctva nebola zneužívaná a najmä aby bol majetok na území Slovenskej republiky nadobúdaný len z legálnych, zákonne získaných príjmov či zdrojov. To znamená nielen požiadavku, aby samotný právny úkon, ktorým dochádza k nadobudnutiu vlastníctva k majetku bol v súlade so zákonom, ale najmä aby zdroje, z ktorých sa majetok nadobúda,   boli   získané   spôsobom,   ktorý   je   v   súlade   so   zákonom.   Je   to   záujem   na zabezpečení dôvery občanov v štát, že osoby, ktoré nedokážu preukázať, akým spôsobom nadobudli   značné   zdroje   na   získanie   svojho   majetku,   nebudú   požívať   rovnakú   ochranu svojho   vlastníctva   ako   osoby,   ktoré   nadobudli   majetok   z   legálnych   a preukázateľných zdrojov   a   príjmov.   Inými   slovami,   nie   je   v   záujme   Slovenskej   republiky,   aby   bola zabezpečená rovnaká ochrana majetku aj osobám, ktorých príjmy sú v zjavnom nepomere k ich majetku, ktoré pri zvážení všetkých objektívnych kritérií vlastnia majetok v hodnote extrémne   presahujúcej   hodnotu   zdrojov,   ktoré   mohli   legálnym   spôsobom   získať   a ktoré nevedia hodnoverne preukázať pôvod svojich príjmov, hoci ide o príjmy v sume, ktorá je v pomeroch Slovenskej republiky pre drvivú väčšinu obyvateľov nepredstaviteľná.

Vláda si plne uvedomuje, že majetok môže pochádzať z nelegálnych príjmov aj vtedy, ak rozdiel medzi spomenutými je menší, ako 1000 násobok minimálnej mzdy. Vidí však rozdielnu   situáciu   medzi   týmito   prípadmi   a   prípadmi,   kedy   rozdiel   medzi   príjmami a majetkom je vyšší. Túto rozdielnu situáciu vyjadruje aj prijatie zákona č. 335/2005 Z. z., ktorý   predstavuje   nástroj,   akým   je   možné   tieto   extrémne   disproporcie   riešiť.   Nie   je   to štandardný nástroj a preto je v predmetnom zákone ustanovená hranica 1000 násobku minimálnej mzdy, od ktorej sa postup podľa tohto zákona môže uplatniť. Je vyjadrením toho, že postup podľa tohto zákona sa uplatní len v prípadoch, ktoré sú závažné a kde je disproporcia medzi príjmami a majetkom extrémne vysoká. Aj na Slovensku existujú osoby, ktoré vlastnia majetok značnej hodnoty. Napriek tomu z preukázaných, priznaných príjmov týchto osôb je zrejmé, že tieto príjmy nemohli byť jediným zdrojom na nadobudnutie takého majetku.   Z   rôznych   dôvodov   však   nie   je   možné   preukázať   týmto   osobám   konkrétnu protiprávnu činnosť. Predmetný zákon, ľudovo povedané, dáva štátu možnosť spýtať sa takýchto osôb, ako získali zdroje, na nadobudnutie svojho majetku a ukladá im povinnosť zákonné   nadobudnutie   svojich   príjmov   preukázať.   Táto   možnosť   pre   štát   prichádza   do úvahy len vtedy, ak je disproporcia medzi príjmami a majetkom,   vzhľadom na pomery v Slovenskej republike,   extrémna.   Keď ide o takú disproporciu,   že je nemysliteľné,   aby osoba nevedela uviesť, akým zákonným spôsobom svoje príjmy získala.

Ochrana vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sa priznáva len vo vzťahu k majetku, ktorý bol nadobudnutý legálne, v súlade správnym poriadkom. Podľa názoru vlády sa táto požiadavka nemá chápať len vo vzťahu k právnemu úkonu nadobudnutia vlastníctva, ale aj k zdrojom, z ktorých bolo toto vlastníctvo nadobudnuté. Je možné pochybovať o tom, či vlastnícke právo vôbec vzniklo,   ak bolo nadobudnuté zo zdrojov,   získaných nelegálnym spôsobom, zo zdrojov, ktorých pôvod nieje možné preukázať. Ak však aj upustíme od týchto pochybností,   zastávame   názor,   že   z   pohľadu   podmienok   čl.   20   ods.   4   ústavy,   nie   je nevyhnutné poskytovať za odňatie vlastníckeho práva vždy primeranú náhradu.

Podľa   názoru   vlády   je   potrebné   rozlišovať   medzi   vyvlastnením   či   núteným obmedzením   vlastníckeho   práva   napríklad   pre   verejnoprospešné   stavby,   či   z   iného obdobného dôvodil a medzi odňatím vlastníctva k veci či celému majetku, ktoré je napríklad uložené   ako   sankcia   alebo   sa   vykonáva   v   rámci   výkonu   rozhodnutia   či   už   súdu   alebo správneho orgánu, ak sa dobrovoľne neplní povinnosť uložená rozhodnutím.

Kým   v   prvom   prípade,   v   prípade   vyvlastnenia   ide   o   odňatie   vlastníckeho   práva zjednodušené povedané z dôvodu, ktorý nie je na strane vlastníka, z dôvodu, ktorý nemá žiaden súvis s predchádzajúcou činnosťou či povinnosťami vlastníka, tak v druhom prípade, pri odňatí vlastníctva v rámci sankcie, čí výkonu rozhodnutia, ide o odňatie, ktoré má priamy súvis s predchádzajúcou činnosťou či povinnosťami vlastníka.

Pri ukladaní sankcií nie je možné požadovať náhradu za odňatie vlastníctva či jeho obmedzenie,   pretože   to   by   poprelo   samotný   zmysel   uloženej   sankcie.   Rovnako   tak   pri výkone rozhodnutia napríklad predajom veci kde výťažok slúži na uspokojenie pohľadávky inej osoby. Vláda zastáva názor, že pojem „vyvlastnenie“, ako ho používa čl. 20 ods. 4 ústavy, neznamená akékoľvek odňatie vlastníckeho práva proti vôli vlastníka, ale len také odňatie   vlastníckeho   práva,   ktoré   nie   je   vykonávané   ako   sankcia   či   v   nadväznosti   na predchádzajúce   nesplnenie   povinností   či   iné   predchádzajúce   konanie   alebo   nekonanie vlastníka. Inými slovami vyvlastnením sa podľa názoru vlády rozumie také nútené odňatie vlastníckeho práva proti vôli vlastníka, pri ktorom sa neposudzuje legálnosť vlastníctva ani iné skutočnosti vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva či správaniu vlastníka, ale odníma sa vlastnícke   právo   na   účel   užívania   majetku   vopred   určeným   spôsobom   a   vlastníkom, v zásade na účely verejnoprospešné. Ide o zásah do vlastníckeho práva, ktorý nemá sankčný charakter a preto je ako jedna z nevyhnutných podmienok ustanovená povinnosť poskytnúť primeranú náhradu.

Právny poriadok Slovenskej republiky, ako aj iné právne poriadky, pozná inštitút prepadnutia   majetku,   ktorý   predstavuje   jeden   z   druhov   trestov   ukladaných   v   trestnom konaní. Uloženie tohto trestu predstavuje podľa vlády jednu z výnimiek z ústavnej ochrany nedotknuteľnosti vlastníctva. Svojou povahou je dokonca tvrdší ako sankcia podľa zákona č. 335/2005 Z. z., pretože sa ukladá aj vo vzťahu k majetku, ktorý bol nadobudnutý lege artis.   Podmienka   poskytnutia   primeranej   náhrady   by   priamo   negovala   tento   inštitút a napriek tomu sa ani na Slovensku a ani v iných krajinách nepovažuje prepadnutie majetku za rozporné s ústavou, aj keď postihuje aj majetok, ktorý bol nadobudnutý zákonne. Zákon č. 335/2005 Z. z. umožňuje prepadnutie majetku len vo vzťahu k majetku v hodnote   rozdielu   medzi   preukázanými,   legálnymi   príjmami   a   celým   majetkom. K prepadnutiu majetku môže dôjsť len vtedy, ak prokurátor preukáže, že existuje rozdiel medzi legálnymi príjmami a majetkom v sume najmenej 1000 násobku minimálnej mzdy a odporca nie je schopný (alebo ochotný) preukázať, akým spôsobom získal príjmy, ktorých pôvod nie je známy. Pritom zo všetkých okolností, resp. podmienok na uplatnenie postupu podľa predmetného zákona vyplýva, že tento postup je možné uplatniť len pri tak extrémnej disproporcii, rozdiele medzi legálnymi príjmami a majetkom, že nič je rozumný predpoklad, že by odporca nevedel, akým spôsobom tieto príjmy, príjmy v sume tohto rozdielu získal. Tak pri treste prepadnutia majetku podľa Trestného zákona, ako aj pri prepadnutí majetku v určitej hodnote podľa zákona č. 335/2005 Z. z. ide o uloženie sankcie, aj keď v prvom   prípade   trestnej   a   v druhom   občiansko-právnej.   K   odňatiu   vlastníckeho   práva pritom nedochádza priamo zo zákona č. 335/2005 Z. z., ale na základe rozhodnutia súdu, ktorému predchádza konanie, v ktorom zo strany štátu musia byť preukázané zákonom ustanovené   skutočnosti   a   odporca   nesmie   preukázať   opak.   Dochádza   teda   k   odňatiu vlastníckeho práva k majetku len v takom rozsahu, len v takej hodnote, ktorá zodpovedá sume príjmov získaných nelegálne, teda príjmov, ktorých suma je extrémna a napriek tomu ich pôvod nie je známy a ani odporca ho nevie preukázať - teda ide o sankciu v hodnote úmernej k hodnote príjmov, ktoré boli získané nelegálne, porušením právnej povinnosti. Povinnosť poskytnúť primeranú náhradu sa na tento prípad nemôže z povahy veci vzťahovať,   rovnako,   ako   sa   nevzťahuje   na   uloženie   iných   sankcií   či   povinností   plniť, dôsledkom ktorých dôjde k odňatiu vlastníctva k časti či k celému majetku.

Ad VII - Namietané porušenie čl. 87 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   87   ods.   1   ústavy   „Návrh   zákona   môžu   podať   výbory   Národnej   rady Slovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky“.

Nesúlad,   ktorý   namieta   navrhovateľ,   spočíva   podľa   jeho   tvrdenia   v   tom,   že pozmeňujúci návrh, ktorý bol predložený poslancom národnej rady v druhom čítaní bol de facto novým návrhom zákona a jeho schválením bola obídená zákonná úprava procesu schvaľovania zákona. Porušenie ústavy vidí navrhovateľ tak na strane poslanca, tým, že uplatnil, ako tvrdí navrhovateľ, „zákonodarnú iniciatívu“ v rozpore s čl. 87 ods. l. v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy ako aj v konaní pléna národnej rady, ktoré malo „zamedziť rokovaniu“ o tomto návrhu.

Právo podať pozmeňujúci a doplňujúci návrh nie je právom, ktoré ustanovuje ústava (čo   uznáva   aj   navrhovateľ).   Základom   tvrdenia   navrhovateľa   v   tomto   bode   je   síce nevyslovená ale zrejmá námietka, že pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Róberta Madeja, predložený v druhom čítaní, bol natoľko rozsiahly, že zmenil pôvodne predložený zákon takmer vo všetkých ustanoveniach, a preto išlo o nový zákon, a nie o pozmeňujúci návrh. Ústava obsahuje vo vzťahu k procesu prijímania zákonov len niekoľko ustanovení, najmä pokiaľ ide o potrebné kvóra a väčšinu na schválenie, o subjekty so zákonodarnou iniciatívou   alebo   signáciu   schváleného   zákona.   Na   úpravu   ostatných   podrobností splnomocňuje v čl. 92 ods. 2 ústavy zákon, ktorým je zákon č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov ustanovuje o. i. aj možnosť poslancov   vstúpiť   do   priebehu   legislatívneho   procesu   a   navrhovať   zmeny   v   návrhoch zákonov formou pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov (§ 29). Zákon č. 350/1996 Z. z. v znení   neskorších   predpisov   nedefinuje,   čo   môže   byť   obsahom   pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, resp. v akom rozsahu môže tento meniť prerokúvaný návrh zákona. Zo   samotného   názvu   tohto   inštitútu   je   zrejmé,   že   prostredníctvom   neho   sa   mení   alebo dopĺňa návrh zákona v legislatívnom procese. Mení alebo dopĺňa v akomkoľvek rozsahu, pretože   zákon   č.   350/1996   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   nelimituje   rozsah   zmien a doplnení, ktoré môže pozmeňujúci a doplňujúci návrh obsahovať.

Podanie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu nie je podľa názoru vlády možné zamieňať s právom zákonodarnej iniciatívy podľa čl. 87 ods. 1 ústavy. Preto ani v tomto prípade   nie   je   možné   namietať,   že   využitím   zákonného   oprávnenia   na   podanie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu bol porušený čl. 87 ods. 1 ústavy. Navrhovateľova námietka by mohla mať miesto v konaní o súlade § 29 zákona č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov s čl. 87 ods. 1 ústavy - teda či má alebo nemá byť limitovaný rozsah navrhovaných zmien a či návrh na zmenu takmer všetkých ustanovení návrhu zákona je de facto   novým   zákonom.   To   však   nie   je   predmetom   tohto   konania   o   súlade   právnych predpisov. Preto je nenáležitá námietka, že poslanec Róbert Madej konal v rozpore s čl. 87 ods. 1, resp. s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože tento poslanec konal presne v medziach, ktoré mu zákon dovoľuje a neporušil ani neprekročil žiadne ústavou či zákonom ustanovené hranice.

III. Stanovisko k návrhu skupiny poslancov národnej rady zastúpených poslankyňou Katarínou Tóthovou Ad I. - Úvodné poznámky

K tvrdeniam uvedeným v tejto časti považuje vláda za potrebné reagovať len na námietku navrhovateľa, že podaním pozmeňujúceho návrhu poslancom Róbertom Madejom došlo k porušeniu pravidiel legislatívneho procesu a „zákon tak nebol prerokovaný riadne, t. j. v súlade s Ústavou a rokovacím poriadkom NRSR“.

Vláda trvá na tom, že podaním pozmeňujúceho návrhu poslanca Róberta Madeja nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho z článkov ústavy. Dôvody tohto tvrdenia sú rovnaké, ako vláda uviedla v časti U.   svojho stanoviska, k bodu VII.   návrhu skupiny poslancov zastúpených poslancom Jánom Drgoncom.

Ad II A Nesúlad § 8 ods. I písm. a) a § 9 posledná veta zákona č. 335/2005 Z. z. s čl. 50 ods. 2 a viacerých ustanovení predmetného zákona s čl. 47 ods. 3

Podľa čl. 50 ods. 2 „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 335/2005 Z. z. prokurátor podá súdu návrh na začatie   konania   o   vyslovenie   nadobudnutia   majetku   z   nelegálnych   príjmov   (ďalej   len návrh),   ak   zo   zistených   skutočností   odôvodnene   usudzuje,   že   hodnota   majetku   osoby označenej v podnete presahuje najmenej o 1 000-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy, ktoré táto osoba mohla dosiahnuť, a“.

Podľa § 9 poslednej vety zákona č. 335/2005 2. z. „Ak v konaní pred súdom odporca preukáže opak, súd návrh podľa § 8 ods. 2 zamietne.“.

Navrhovateľ v tejto časti návrhu vidí rozpor uvedených a aj iných ustanovení zákona č. 335/2005 Z. z. s citovanými článkami ústavy v zásade v týchto troch bodoch

- predmetný zákon nerešpektuje prezumpciu neviny lebo vychádza z nestatočnosti odporcu a presúva značnú časť dôkazného bremena na jeho stranu,

- nepožaduje sa preukázanie faktov dokazujúcich odôvodnenie návrhu,

- predmetný zákon zaťažuje osobu dôkazným bremenom už pred začatím konania Navrhovateľ tiež namieta retroaktívne pôsobenie zákona č. 335/2005 Z. z., ktorému sa však venuje v ďalšom texte a preto vláda nebude na túto námietku reagovať na tomto mieste.

K otázke prezumpcie neviny a dôkaznému bremenu platí to, čo vláda uviedla v časti II.   tohto   stanoviska   k bodu III,   C.   a D.   návrhu   skupiny   poslancov   zastúpených Jánom Drgoncom.

Nad rámec   už uvedeného vláda   považuje   za potrebné zdôrazniť,   že celý postup, konanie podľa predmetného zákona, ktoré predchádza konaniu pred súdom, vedie k tomu, aby boli čo najobjektívnejšie zdokumentované a preukázané skutočnosti, v tomto konaní podstatné - teda suma príjmov, ktoré osoba získala zákonným spôsobom a hodnota jej majetku. Na tento účel je finančná polícia povinná zabezpečiť všetky dôkazy, ako to uvádza aj sám navrhovateľ. V podnete, ktorý finančná polícia podáva prokurátorovi podľa § 6 musí byť jasne uvedené, aké skutočnosti a dôkazy nasvedčujú tomu, že hodnota majetku osoby presahuje najmenej o 1000 násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy (§ 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 335/2005 Z. z.). Prokurátor tieto skutočnosti a dôkazy skúma, pričom je povinný požiadať osobu, proti ktorej sa koná, o poskytnutie vysvetlenia či dôkazov, a táto osoba   má   síce   povinnosť   žiadosti   prokurátora   vyhovieť   (§   7   ods.   1   a   2   predmetného zákona), avšak nesplnenie tejto povinnosti nenesie žiadnu sankciu. Navyše predmetný zákon v g 8 ods. 1 písm. b) výslovne počíta s tým, že osoba môže odmietnuť vysvetlenie podať. Vláda   nemá   ambíciu   ospravedlňovať   v   tomto   bode   zjavnú   legislatívnu   nepresnosť,   ale z kontextu predmetných ustanovení je viac ako zrejmé že dotknutá osoba môže odmietnuť podať vysvetlenie a takéto odmietnutie nie je žiadnym spôsobom sankcionované a zákon s ním   počíta   v   ďalšom   postupe   prokurátora.   Nejde   teda   o   žiadne   prenesenie   dôkaznej povinnosti pred začatím konania.

Nie je pravdou, že sa pred podaním návrhu nevyžaduje žiadne preukázanie faktov odôvodňujúcich tento návrh. Zo znenia ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 335/2005 Z.   z.   jasne   vyplýva,   že   prokurátor   podá   návrh   až   vtedy,   ak   „zo   zistených   skutočností odôvodnene usudzuje, že hodnota majetku osoby označenej v podnete presahuje najmenej o 1 000 násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy, ktoré táto osoba mohla dosiahnuť. Slovné   spojenie   „zo   zistených   skutočností“   sa   celkom   zjavne   viaže   na   predchádzajúce ustanovenia - teda z posúdenia skutočností a dôkazov, predložených finančnou políciou, ako aj z vysvetlenia, predloženého dotknutou osobou. Nejde teda o fikciu, ako tvrdí navrhovateľ, ale o posúdenie objektívnych faktov. V čom môže takýto postup porušovať rovnosť strán podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   nie   je   vláde   zrejmé   a   ani   navrhovateľ   toto   tvrdenie   ničím neodôvodnil.

Aj   v   samotnom   konaní   je   prokurátor   ako   prvý   povinný   preukázať   „existenciu rozdielu   vo   výška   minimálne   1   000   násobku   minimálnej   mzdy   medzi   preukázateľnými príjmami   odporcu,   ktoré   mohol   dosiahnuť,   a   jeho   skutočným   majetkom“   (§   9   ods.   1 predmetného zákona). Až ak toto preukáže a odporca následne nepreukáže opak, môže súd vysloviť prepadnutie označenej časti majetku.

Navrhovateľ namieta pojem „preukázať“ tvrdiac, že je rozdiel medzi preukázaním a dokázaním. Vláda to nespochybňuje a v tejto súvislosti poukazuje na to, že na konanie pred súdom podľa zákona č. 335/2005 Z. z. sa použije Občiansky súdny poriadok (§ 10 ods. 1).   Podľa   §   120   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   dôkazmi   preukazujú tvrdenia. Prokurátor predkladá súdu dôkazy, ktoré ho viedli k podaniu návrhu na súd (§ 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 335/2005 Z. z.) a nimi preukazuje sumu príjmov, ktoré odporca dosiahol; spôsob akým ich dosiahol a hodnotu majetku odporcu a následne aj existenciu rozdielu   v sume   1000násobku   minimálnej   mzdy   a   viac   medzi   legálnymi   príjmami   a majetkom. Prokurátor teda musí predložiť dôkazy a preukázať ich pravdivosť. V čom vidí navrhovateľ rozpor vláde nie je zrejmé.

B Nesúlad § 8 ods. 3 zákona č. 335/2005 2. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Námietky, ktoré predložil navrhovateľ v tomto bode, sa obsahovo kryjú s námietkami druhej skupiny poslancov - ide o námietku údajného rozdelenie vlastníkov do dvoch skupín s rozdielnou ochranou majetku a nesplnenie podmienok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, najmä podmienku poskytnutia primeranej náhrady.

K tomuto bodu platí to, čo vláda uviedla v časti U, tohto stanoviska, k bodu IV. (pokiaľ ide o „majetkový cenzus“) a k bodu VI. návrhu skupiny poslancov zastúpených poslancom Jánom Drgoncom.

C Nesúlad § 4 ods. 3 zákona č. 335/2005 Z. z. s čl.. 19 ods. 2 ústavy

Obdobne ako pri predchádzajúcom, bode, aj námietka voči oprávneniu požadovať a povinnosti podať vysvetlenie je totožná s námietkou druhej skupiny poslancov. K tomuto bodu platí   to,   čo vláda uviedla v časti II.   tohto stanoviska,   k bodu V.   návrhu skupiny poslancov zastúpených poslancom Jánom Drgoncom.

K námietke navrhovateľa v tomto bode, že osoby, ktoré nebudú mať „vonkoncom žiadne vedomostí o spôsobe nadobudnutia majetku“ a napriek tomu budú mať povinnosť podať vysvetlenie, ak nenaplnia podmienku umožňujúcu vysvetlenie odmietnuť je možné uviesť len toľko, že odpoveď na otázku, ktorá podľa navrhovateľa predstavuje porušenie práva na súkromie, dáva základná logika. Ak osoba nebude mať žiadnu vedomosť o spôsobe nadobudnutia majetku, tak jej vysvetlenie bude jednoducho spočívať v tom, že uvedie, že nemá žiadnu vedomosť o spôsobe nadobudnutia majetku. Zákon č. 335/2005 Z. z. neukladá povinnosť poskytnúť tie informácie, ktoré bude finančná polícia požadovať aj v prípade, ak tieto informácie osoba nebude mať k dispozícii, nebude mať o nich vedomosť.

D Nesúlad § 7 ods. 2 zákona č. 335/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy

Podľa   § 7   ods.   2 zákona   č.   335/2005   Z.   z.   prokurátor   požiada osobu označenú v podnete   o   podanie   vysvetlenia   alebo   predloženie   dôkazov   o   tom,   akým   spôsobom nadobudla majetok uvedený v podnete; táto osoba je povinná žiadosti prokurátora vyhovieť do 30 dni odo dňa doručenia žiadosti Vysvetlením sa rozumie najmä predloženie listín a označenie iných dôkazov potvrdzujúcich spôsob nadobudnutia majetku.“.

Navrhovateľ v tomto bode namieta nesúlad § 7 ods. 2 predmetného zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy pokiaľ ide o zákaz retroaktivity, ako jednej z požiadaviek právneho štátu. K týmto námietkam platí to, čo vláda uviedla v časti II. tohto stanoviska, k bodu III. B. návrhu skupiny poslancov zastúpených Jánom Drgoncom,

Nad rámec vyššie uvedeného sa vláda vyjadrí k ďalším námietkam navrhovateľov uplatneným   v   tomto   bode   návrhu.   Navrhovatelia   namietajú,   že   neexistovala   povinnosť uchovávať písomnosti, preukazujúce spôsob nadobudnutia príjmov či majetku, a preto bude problém predložiť dôkazy legálnosti nadobudnutia príjmov či majetku. Zákon č. 335/2005 Z. z. neukladá povinnosť dokazovať pôvod a sumu legálnych príjmov len určitým typom dôkazových prostriedkov. Za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže predmetné skutočnosti preukázať.   Mnohé   dôkazy   môže   odporca   bez   väčších   problémov   získať   z   dokladov o zaplatení   dane   či   už   z   príjmov   zo   závislej   činnosti,   či   iných   príjmov.   Námietka navrhovateľov by mohla mať relevanciu, ak by zákon č. 335/2005 Z. z. požadoval explicitne predloženie   konkrétnych   typov   dokladov,   ktoré   si   odporca   podľa   doterajších   predpisov nemusel   uchovávať.   Predmetný   zákon   však   takúto   explicitnú   povinnosť   neustanovuje a námietka   vo   vzťahu   k   „problémom   pri   dokazovaní“   má   povahu   námietky   k   možným aplikačným   problémom   či   náročnosti   aplikácie   zákona,   ale   nemá   podľa   názoru   vlády ústavnoprávny rozmer.

Obdobnú   povahu   majú   aj   ďalšie   námietky   navrhovateľov   k   možným   aplikačným problémom zákona č. 335/2005 Z. z. Vláda si však nie je vedomá skutočnosti, že možné aplikačné problémy by zakladali rozpor zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ďalšou   námietkou   navrhovateľov   je,   že   zákon   č.   335/2005   Z.   z.   ustanovuje neprimerane   krátku,   30   dňovú   lehotu   na   predloženie   dôkazov   o   spôsobe   nadobudnutia majetku.   Táto   lehota   sa   však   neviaže   na   povinnosť   dokazovania   pred   súdom,   ale   na predloženie   dôkazov   na   žiadosť   prokurátora.   „Nepredloženie   týchto   dôkazov   nemá   za následok žiadnu sankciu a ani prepadnutie majetku. Ide len o možnosť osoby, pred súdnym konaním   objasniť   spôsob   nadobudnutia   majetku   a   vyhnúť   sa   tak   konaniu   na   súde. Vzhľadom na to, že márne uplynutie tejto lehoty nemá za následok žiadnu sankciu a ani zásah do vlastníckeho práva osoby, vláda zastáva názor, že nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy z hľadiska, ako tvrdí navrhovateľ „morálnosti práva“ či z iného hľadiska.

K   námietke   týkajúcej   sa   spravodlivého   súdneho   procesu   sa   vláda   vyjadrila v predošlých   častiach   tohto   stanoviska.   Okrem   toho   nie   je   zrejmá   súvislosť   práva   na spravodlivý súdny proces s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Navrhovatelia tiež namietajú nesúlad (zrejme celého) zákona č. 335/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu, že účel tohto zákona, vyjadrený v § 1, sa „nekryje s jeho obsahovým naplnením“   a   tiež,   že   existuje   nesúlad   medzi   názvom   tohto   zákona   a   jeho   cieľom.   Pri najlepšej vôli vláda nevidí relevantnosť tejto, z legislatívno-technického hľadiska výbornej námietky s ustanovením čl. 1 ods. 1 ústavy. Ide o námietku, či skôr pripomienku, ktorá má bezpochyby   svoje   miesto   v   pripomienkovom   konaní   či   pri   prerokúvania   návrhu   zákona v rámci   jednotlivých   štádií   legislatívneho   procesu,   ale   nie   v konaní   o   súlade   zákona s ústavou.»

III.2 Verejné ústne pojednávania vo veci

V predmetnej veci sa uskutočnili dve verejné ústne pojednávania. Prvé verejné ústne pojednávanie   sa   uskutočnilo   19.   januára   2006,   za   účasti   zástupcu   navrhovateľov   (1) poslanca národnej rady Jána Drgonca, zástupkyne navrhovateľov (2) poslankyne národnej rady   Kataríny   Tóthovej   a zástupcu   vlády   Daniela   Lipšica,   ministra   spravodlivosti. Zástupcovia   navrhovateľov   vo   vystúpeniach   zotrvali   na   svojich   návrhoch,   pričom argumentovali v zásade totožnými dôvodmi, ako sú uvedené v ich už citovaných návrhoch na   začatie   konania.   Zástupca   vlády   žiadal,   aby   ústavný   súd   návrhom   navrhovateľov nevyhovel, opierajúc sa pritom o dôvody uvedené v už citovanom stanovisku vlády.

Druhé   verejné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   marca   2006.   Na   tomto pojednávaní   sa   zúčastnila   len   zástupkyňa   navrhovateľov   (2)   poslankyňa   národnej   rady Katarína   Tóthová   a za   národnú   radu   poslanec   Daniel   Lipšic   na   základe   poverenia podpredsedu národnej rady Bélu Bugára, zastupujúceho v tom čase predsedu národnej rady (v období od prvého ústneho pojednávania vo veci Daniel Lipšic ukončil svoje pôsobenie vo funkcii ministra spravodlivosti). Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, zastupujúca vládu   ako   vedľajšieho   účastníka,   svoju   účasť   na   verejnom   ústnom   pojednávaní ospravedlnila tak, ako zástupca navrhovateľov (1) poslanec národnej rady Ján Drgonec, ktorý   medzičasom   doručil   ústavnému   súdu   písomné   vyjadrenie   navrhovateľov   (2)   k už citovanému stanovisku vlády (pozri ďalej). Súčasťou tohto písomného vyjadrenia bolo aj rozšírenie návrhu v bode 9, ktorým sa navrhovatelia (1) domáhajú aj vyslovenia nesúladu § 9 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavný súd vyslovil súhlas s takýmto rozšírením návrhu.

Zástupca národnej rady Daniel Lipšic v priebehu verejného ústneho pojednávania navrhol,   aby   ústavný   súd   v prípade,   ak   vyhovie   návrhom   navrhovateľov,   aspoň v odôvodnení nálezu vo forme obiter dicta vyslovil svoj názor, ako by mala vyzerať ústavne konformná   podoba   napadnutého   zákona,   čo   by   bolo   pre   zákonodarcu   mimoriadne inštruktívne a dôležité, pretože podľa jeho názoru zákon sleduje legitímny cieľ a diskutuje sa o len o tom, aké právne prostriedky na jeho naplnenie sú ústavne akceptovateľné.

Zástupkyňa navrhovateľov (2) poslankyňa Katarína Tóthová na ústnom pojednávaní uviedla,   že   skupina   poslancov,   ktorú   zastupuje,   zotrváva   na   svojom   návrhu,   ako   aj   na svojich   písomných   aj   prednesených   stanoviskách   a   je   presvedčená   o protiústavnosti napadnutého zákona.

Po   vystúpeniach   zástupcov   účastníkov   konania   bolo   verejné   ústne   pojednávanie odročené na 26. apríl 2006 za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Následne bolo verejné ústne pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej ďalej odročené na neurčito.

V ďalšom období po voľbách do národnej rady konaných v roku 2006 novozvolený predseda národnej rady Pavol Paška doručil 30. októbra 2006 ústavnému súdu stanovisko národnej rady k veciam, ktoré sú v konaní pred ústavným súdom, pričom v bode 15 tohto stanoviska ku konaniu sp. zn. PL. ÚS 29/05 uviedol, že zotrváva na stanovisku národnej rady „tlmočenom   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   v III.   volebnom   období a odporučenom postupe“.

IV.

Skutkové a právne východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o súlade navrhovateľmi označených   ustanovení   zákona o preukazovaní   pôvodu   majetku   s   čl.   1   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 47, čl. 50 ods. 2 a čl. 87 ústavy.

Pri   preskúmavaní   návrhov   navrhovateľov   (1)   a navrhovateľov   (2)   spojených   na spoločné konanie ústavný súd popri svojej doterajšej judikatúre k ustanoveniam ústavy, s ktorými sú podľa ich tvrdenia v nesúlade príslušné ustanovenia zákona o preukazovaní pôvodu majetku, vychádzal predovšetkým z týchto dokumentov a právnych podkladov:

1. Zo   zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku, ktorý   bol v čase   rozhodovania ústavného súdu o návrhu navrhovateľov platný v tomto znení:

«§ 1

Účelom   tohto   zákona   je   upraviť   podmienky   a postup   orgánov   verejnej   moci   pri odnímaní nehnuteľného majetku, hnuteľného majetku, bytov a nebytových priestorov, iných majetkových   práv   a iných   majetkových   hodnôt,   peňažných   prostriedkov   v hotovosti v slovenskej   mene   a v cudzej   mene,   vkladov   v bankách   so   sídlom   v zahraničí   (ďalej   len „majetok“)   fyzickým   osobám   (ďalej   len   „osoba“),   o ktorých   súd   v konaní   podľa   tohto zákona vyslovil, že majetok nadobudli z nelegálnych príjmov.

§ 2

Podľa tohto zákona sa postupuje aj v prípade, ak osobe bol uložený peňažný trest, trest prepadnutia veci alebo ak súd rozhodol o prepadnutí časti majetku osoby a tá vlastní ďalší majetok uvedený v ustanovení § 1, ktorý nemožno postihnúť podľa Trestného zákona.

§ 3

(1)   Ak   má   orgán   verejnej   moci   dôvodné   podozrenie,   že   majetok   osoby   bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov, je to povinný bezodkladne písomne oznámiť službe finančnej polície Policajného zboru (ďalej len „finančná polícia“). Ak skutočnosti podľa prvej vety zistí pri výkone svojich právomocí finančná polícia, začne konať podľa tohto zákona z vlastného podnetu.

(2) Finančná polícia prijíma písomné oznámenia fyzických osôb alebo právnických osôb   (ďalej   len   „oznamovateľ“)   o odôvodnených   podozreniach   nasvedčujúcich nadobudnutie   majetku   z nelegálnych   príjmov   v rozsahu   ustanovenom   týmto   zákonom. Z oznámenia musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka, proti ktorej osobe smeruje a čo   sa   oznamuje.   Oznámenie   musí   byť   podpísané,   a ak   ho   podáva   právnická   osoba, opatrené odtlačkom pečiatky.

(3) Finančná polícia overuje totožnosť oznamovateľa. Finančná polícia neprihliada na písomné oznámenia podľa odseku 2, v ktorých nie je uvedené

a) meno,   priezvisko   a bydlisko   alebo   obchodné   meno   alebo   názov   a sídlo oznamovateľa alebo

b) proti ktorej osobe oznámenie smeruje a čoho sa týka. (4)   Ak   písomné   oznámenie   podľa   odseku   1   alebo   2   bolo   doručené   inej   službe Policajného zboru alebo inému orgánu verejnej moci ako finančnej polícii, ten bezodkladne postúpi vec finančnej polícii a upovedomí o tom oznamovateľa.

§ 4 (1) Finančná polícia na základe písomného oznámenia alebo z vlastného podnetu podľa § 3 preskúma príjmy, hodnotu majetku a spôsob nadobudnutia majetku osoby, proti ktorej podané oznámenie smeruje, najmä obstaráva podklady, požaduje vysvetlenia, zisťuje a zabezpečuje dôkazy potrebné na podanie podnetu podľa § 6 a vykonáva iné potrebné opatrenia.

(2) Pri preskúmavaní podľa odseku 1 spolupracuje finančná polícia s inými orgánmi verejnej   moci,   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Tieto   orgány   sú   povinné poskytnúť   finančnej   polícii   v určenej   lehote   potrebnú   súčinnosť,   najmä   vybavovať   jej dožiadania   a oznamovať   jej   požadované   údaje;   povinnosť   vybavovať   dožiadania   sa nevzťahuje na fyzické osoby.

(3)   Finančná   polícia   je   oprávnená   požadovať   vysvetlenie   od   každého,   kto   môže prispieť k objasneniu spôsobu nadobudnutia majetku. Vysvetlenie môže odmietnuť ten, kto by   ním   spôsobil   sebe   alebo   blízkej   osobe   nebezpečenstvo   trestného   stíhania   alebo nebezpečenstvo   postihu   za   priestupok.   O podaní   vysvetlenia   alebo   o odmietnutí   podať vysvetlenie urobí finančná polícia úradný záznam.

(4) Pri preskúmavaní podľa odseku 1 je finančná polícia ďalej oprávnená

a) vstupovať do každej prevádzkovej budovy, miestnosti alebo miesta slúžiaceho na podnikanie   alebo   inú   hospodársku   činnosť,   ako   aj   do   dopravných   prostriedkov používaných na podnikanie na účely nazerania do dokumentov podľa písmena b),

b) nazerať   do   evidencií,   účtovných   písomností,   listín   a iných   dokladov,   spisov a záznamov na technickom nosiči dát, robiť si z nich výpisy, odpisy a kópie,

c) písomne   žiadať   od   bánk   a pobočiek   zahraničných   bánk   správy,   ktoré   sa   týkajú klientov bánk alebo pobočiek zahraničných bánk, aj keď sú predmetom bankového tajomstva.

§ 5

(1)   Plnenie   oznamovacej   povinnosti   podľa   §   3   ods.   1   a povinnosti   poskytnúť súčinnosť   podľa   §   4   nie   je   obmedzené   zákonom   ustanovenou   povinnosťou   zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Oznamovacia povinnosť podľa § 3 ods. 1 a povinnosť poskytnúť súčinnosť podľa §   4   sa   na   osobu   nevzťahuje,   ak   ide   o informáciu,   ktorú   získala   o klientovi   v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci podľa osobitného predpisu.

(3) Odmietnuť súčinnosť podľa § 4 môže aj osoba, ktorá by tým porušila spovedné tajomstvo alebo   tajomstvo informácie,   ktorá jej bola ako   osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou zverená ústne alebo písomne pod podmienkou, že zachová o nej mlčanlivosť.

§ 6 (1)   Finančná   polícia   podá   prokurátorovi   príslušnému   podľa   odseku   3   podnet   na podanie   návrhu   na   začatie   konania   o vyslovenie   toho,   že   majetok   bol   nadobudnutý z nelegálnych   príjmov,   ak   po   preskúmaní   príjmov,   hodnoty   majetku   a spôsobu nadobudnutia majetku podľa § 3 a 4 zistí, že hodnota majetku osoby presahuje najmenej o 1 000-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy.

(2) Podnet podľa odseku 1 obsahuje

a) označenie orgánu, ktorý ho podáva,

b)   meno,   priezvisko,   adresu   pobytu   a dátum   narodenia   fyzickej   osoby   alebo obchodné   meno   alebo   názov,   sídlo   a identifikačné   číslo   právnickej   osoby   (ďalej   len „identifikačné   údaje“),   ktorej   majetok   má   byť   vyhlásený   za   nadobudnutý   z nelegálnych príjmov,

c) výsledok preskúmania príjmov, hodnoty majetku a spôsobu nadobudnutia majetku osoby,

d)   uvedenie   skutočností   a označenie   dôkazov   nasvedčujúcich   tomu,   že   hodnota majetku osoby presahuje najmenej o 1 000-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy,

e) dátum a miesto podania,

f) podpis oprávneného príslušníka finančnej polície. (3) Na konanie podľa tohto zákona je príslušný prokurátor, v ktorého obvode sa nachádza súd,   ktorý je podľa   všeobecného predpisu o konaní pred súdom príslušný na konanie o návrhu podľa § 8.

§ 7

(1) Prokurátor preskúma podnet podaný podľa § 6, najmä preskúma údaje a dôkazy podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d). Ak prokurátor považuje za potrebné podnet doplniť alebo vykonať ďalšie preskúmavanie príjmov, hodnoty majetku a spôsobu nadobudnutia majetku osoby, požiada o doplnenie alebo ďalšie preskúmanie finančnú políciu. Finančná polícia je povinná žiadosti prokurátora v určenej lehote vyhovieť.

(2)   Prokurátor   požiada   osobu   označenú   v podnete   o podanie   vysvetlenia   alebo predloženie dôkazov o tom, akým spôsobom nadobudla majetok uvedený v podnete; táto osoba je povinná žiadosti prokurátora vyhovieť do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti. Vysvetlením sa rozumie najmä predloženie listín a označenie iných dôkazov potvrdzujúcich spôsob nadobudnutia majetku.

§ 8

(1)   Prokurátor   podá   súdu   návrh   na   začatie   konania   o vyslovenie   nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov (ďalej len „návrh“), ak

a) zo   zistených   skutočností   odôvodnene   usudzuje,   že   hodnota   majetku   osoby označenej   v podnete   presahuje   najmenej   o 1   000-násobok   minimálnej   mzdy preukázateľné príjmy, ktoré táto osoba mohla dosiahnuť, a

b) osoba   označená   v podnete   nepodá   vysvetlenie   podľa   §   7   ods.   2,   alebo   jej vysvetlenie prokurátor nepovažuje za dostatočné.

(2) Návrhom sa prokurátor domáha rozhodnutia o vyslovení nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov. V návrhu prokurátor okrem náležitostí podľa všeobecného predpisu o konaní pred súdom uvedie identifikačné údaje osoby, proti ktorej návrh smeruje (ďalej len „odporca“),   a hodnotu   majetku,   ktorý   má   byť   rozhodnutím   vyslovený   za   majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov.

(3)   Súd   môže   na   návrh   prokurátora   predbežným   opatrením   podľa   všeobecného predpisu   o konaní   pred   súdom   uložiť   odporcovi,   aby   nenakladal   s   určitým   majetkom v hodnote uvedenej prokurátorom v návrhu.

§ 9

Ak prokurátor v konaní pred súdom preukáže existenciu rozdielu vo výške minimálne 1 000-násobku minimálnej mzdy medzi preukázateľnými príjmami odporcu, ktoré mohol dosiahnuť, a jeho skutočným majetkom, súd rozhodnutím vysloví, že tento majetkový rozdiel uvedený v návrhu podľa § 8 ods. 2 odporca nadobudol z nelegálnych príjmov a prepadá v prospech štátu. Ak v konaní pred súdom odporca preukáže opak, súd návrh podľa § 8 ods. 2 zamietne.

§ 10

(1)   Ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   konanie   podľa   §   8   a 9   sa   použijú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdom.

(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, na postup prokurátora podľa § 7 sa použijú ustanovenia osobitného zákona. Ustanovenia osobitného zákona o vybavovaní podnetu sa nepoužijú.

(3) Postupom podľa tohto zákona nie je dotknutá zodpovednosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby za protiprávne konanie postihnuteľné podľa osobitného predpisu. (4)   Na   zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym úradným postupom podľa tohto zákona sa vzťahuje osobitný predpis.

(5) Ak po podaní návrhu podľa § 8 ods. 1 bolo začaté voči tomu istému odporcovi konanie   pred   súdom   podľa   osobitného   predpisu,   ktoré   sa   týka   spôsobu   nadobudnutia majetku, voči ktorému návrh podľa § 8 ods. 1 smeruje, súd uznesením konanie podľa § 9 preruší až do právoplatného skončenia konania podľa osobitného predpisu.

§ 11

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 2005.»

2. Z návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o preukazovaní pôvodu majetku [(parlamentná tlač 1064) ďalej len „pôvodný návrh zákona“], ktorý vrátane dôvodovej správy (ďalej len „dôvodová správa k návrhu zákona“ alebo „dôvodová správa“) znie takto:

«§ 1

(1) Účelom tohto zákona je upraviť podmienky a postup príslušných orgánov pri odnímaní nehnuteľného majetku, bytov a nebytových priestorov, hnuteľného majetku, iných majetkových   práv   a   iných   majetkových   hodnôt,   peňažných   prostriedkov   v   hotovosti v slovenskej mene a v cudzej mene, vkladov v bankách a v pobočkách zahraničných bánk v slovenskej mene a v cudzej mene a vkladov v bankách so sídlom v zahraničí (ďalej len „majetok“) osobám, najmä ústavným činiteľom, vyšším štátnym funkcionárom a ďalším osobám prijímajúcim dôležité hospodárske alebo finančné rozhodnutia (ďalej len „dotknutá osoba“) v období od 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“), ktoré v rozhodnom období hodnoverne nepreukázali legálny pôvod a spôsob nadobudnutia svojich majetkových prírastkov.

(2) Na účely tohto zákona sa rozumie a) majetkovým prírastkom rozumie majetok v hodnote minimálne tisíc násobku minimálnej mzdy stanovenej podľa osobitného predpisu 1) ; b) legálnym pôvodom a spôsobom nadobudnutia majetkových prírastkov dotknutej osoby nadobudnutie   majetkových   prírastkov   v   súlade   s   právnymi   predpismi 2) Slovenskej republiky.

l) Zákon č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov 2) Napríklad zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov

§ 2

(1) Podľa tohto zákona sa postupuje aj v prípade, ak dotknutej osobe bol uložený peňažný trest, trest prepadnutia veci 3), alebo ak súd rozhodol o prepadnutí časti majetku dotknutej   osoby 4) a   táto   vlastní   ďalší   majetok   uvedený   v   §   1,   legálny   pôvod   a   spôsob nadobudnutia ktorého nie je schopná hodnoverne preukázať a ktorý nie je možné postihnúť podľa Trestného zákona.

(2)   Iný   postih   dotknutej   osoby   podľa   osobitného   predpisu 5) za   nespôsobilosť hodnoverne preukázať legálny pôvod a spôsob nadobudnutia majetku uvedeného v § 1 nevylučuje postup podľa tohto zákona.

(3)   Postupom   podľa   tohto zákona nie je   dotknutá   zodpovednosť   dotknutej osoby podľa osobitného predpisu. 6)

3) § 53 a § 55 Trestného zákona. 4) § 51 ods. 2 Trestného zákona. 5) Napríklad § 33 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 28 ods. 5 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov. 6) Napríklad zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších prepisov, § 415, § 420 a § 451 Občianskeho zákonníka.

§ 3

(1)   Dotknutá osoba je povinná v lehote desiatich dní od doručenia výzvy podať generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   alebo   ním   poverenému   prokurátorovi (ďalej len „generálny prokurátor“) hodnoverné vysvetlenie legálneho pôvodu a spôsobu nadobudnutia majetku uvedeného v § 1 a označeného vo výzve.

(2) Pod vysvetlením podľa odseku 1 sa rozumie predloženie najmä listín a prípadne aj označenie iných dôkazov hodnoverne potvrdzujúcich zákonnosť a čestnosť nadobudnutia majetku označeného vo výzve.

§ 4

(1)   Ak   dotknutá   osoba   bez   ospravedlniteľných   dôvodov   požadované   vysvetlenie v lehote uvedenej   v § 3 nepodá alebo ak vo vysvetlení hodnoverne nepreukáže legálny pôvod a spôsob nadobudnutia majetku označeného vo výzve a naďalej pretrvávajú dôvodné pochybnosti o zákonnosti a čestnosti nadobudnutia takéhoto majetku, generálny prokurátor môže proti dotknutej osobe podať návrh na začatie konania na súde. 7)

(2) Ak dotknutá osoba v období od doručenia výzvy podľa § 3 ods. 1 do doručenia rozhodnutia   o   nariadení   predbežného   opatrenia   podľa   §   4   ods.   6   prevedie   majetok označený vo výzve na inú osobu, právne úkony spojené s takýmto prevodom sú neplatné. 8)

To neplatí, ak generálny prokurátor nepodá návrh na začatie konania na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výzvy podľa § 3.

(3) Štátne orgány, orgány samosprávy, právnické osoby a fyzické osoby sú povinné poskytnúť   generálnemu   prokurátorovi   na   požiadanie   informácie   nevyhnutné   na   postup podľa tohto zákona, a to aj vtedy, ak by podľa osobitného zákona boli viazané tajomstvom alebo   povinnosťou   mlčanlivosti.   Na   tento   účel   je   generálny   prokurátor   oprávnený požadovať aj poskytnutie údajov, ktoré sú inak predmetom bankového tajomstva.

(4)   Dotknutá   osoba   je   povinná   strpieť   úkony   potrebné   na   zistenie   informácií nevyhnutných na podanie návrhu na začatie konania na súde podľa § 4 ods. 1, a to najmä v súvislosti s presným označením majetku, ktorého legálny pôvod a spôsob nadobudnutia nevie   hodnoverne   preukázať.   Na   postup   podľa   tohto   odseku   sa   primerane   použijú ustanovenia osobitného predpisu. 9)

(5) Na konanie o návrhu podľa § 4 ods. 1 je príslušný krajský súd ako súd prvého stupňa.

(6) Súd do 48 hodín od doručenia návrhu na začatie konania podľa § 4 ods. 1 uloží dotknutej osobe, aby s majetkom označeným generálnym prokurátorom v návrhu na začatie konania   nenakladala. 10) Generálnemu   prokurátorovi   a   dotknutej   osobe   sa   rozhodnutie o predbežnom opatrení doručí najneskôr do piatich dní odo dňa rozhodnutia. Ak napriek uloženej povinnosti dotknutá osoba s označeným majetkom nakladá, právne úkony spojené s takýmto nakladaním sú neplatné. 11)

(7) Dotknutá osoba je povinná do pätnástich dní od doručenia návrhu podľa § 4 ods. 1   vyjadriť   sa   k   nemu   a   predložiť   súdu   dôkazy   o   legálnom   pôvode   a   spôsobe nadobudnutia   označeného   majetku.   Ak   ani   po   opakovanej   výzve   súdu   dotknutá   osoba nepredloží vyjadrenie k návrhu na začatie konania a nepredloží ani dôkazy o legálnom pôvode a spôsobe nadobudnutia označeného majetku, súd môže rozhodnúť o pripadnutí označeného majetku alebo jeho časti štátu.

(8) Súd je povinný o návrhu podľa § 4 ods. 1 rozhodnúť najneskôr do jedného roka od podania návrhu na začatie konania.

(9) Pokiaľ tento zákon nestanovuje inak, na konanie o návrhu na začatie konania podľa § 4 ods. 1 sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

7) § 35 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. 8) § 39 Občianskeho zákonníka. 9) Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. 10) § 76 Občianskeho súdneho poriadku, 11) § 39 Občianskeho zákonníka.

§ 5

(1) Návrhom podľa § 4 ods. 1 sa generálny prokurátor domáha rozhodnutia, že majetok označený v návrhu, u ktorého dotknutá osoba hodnoverne nepreukázala legálny pôvod a spôsob nadobudnutia, pripadne štátu.

(2) Návrh podľa § 4 ods. 1 musí obsahovať označenie majetku, ktorý má pripadnúť štátu,   ako   aj   skutočnosti   potvrdzujúce   existenciu   dôvodných   pochybností   o zákonnosti a čestnosti nadobudnutia označeného majetku.

(3)   Dotknutá   osoba   v   konaní   pred   súdom   preukazuje,   že   majetok   nadobudla z preukázateľných   a   zákonných   príjmov   získaných   v   súlade   s   právnym   poriadkom Slovenskej republiky.

(4) Ak dotknutá osoba v konaní pred súdom vyvráti dôvodné pochybnosti o legálnom pôvode a spôsobe nadobudnutia označeného majetku alebo jeho časti, súd návrh zamietne, a to sčasti alebo celkom. V opačnom prípade rozhodne o pripadnutí označeného majetku alebo jeho časti štátu.

(5)   Súd   je   pri   rozhodovaní   viazaný   rozsahom   majetku,   ktorý   v   návrhu   označil generálny prokurátor.

(6) Ak podľa § 5 ods. 3 súd návrh zamietne sčasti alebo celkom, štát zodpovedá za Škodu, ktorá vznikla na majetku dotknutej osoby v dôsledku postupu podľa tohto zákona.

§ 6

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Slovenská verejnosť je dlhodobo traumatizovaná a demoralizovaná skutočnosťou, že príslušné štátne orgány nie sú spôsobilé účinne zakročiť proti osobám, ktoré preukázateľne žijú   nad   svoje   pomery   a   u   ktorých   je   dôvodné   podozrenie,   že   podstatná   časť   ich majetkových prírastkov pochádza z nepoctivých zdrojov.

Predkladaný   návrh   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   má   zaplniť   medzeru v právnom systéme Slovenskej republiky a vytvoriť právny rámec účinného postupu proti osobám neschopným hodnoverne preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia svojho majetku. Trestný zákon síce umožňuje uložiť trest prepadnutia veci alebo trest prepadnutia majetku, ale ich uloženie predpokladá najskôr uznanie osoby vinnou zo spáchania trestného činu, čo kladie na príslušné orgány činné v trestnom konaní veľké nároky pri znášaní dôkazného bremena. Postup podľa trestného práva je preto absolútne neúčinný. Rovnako sa neosvedčil ani postup podľa Občianskeho zákonníka a jeho ustanovení o bezdôvodnom obohatení, či podľa   iných   právnych   predpisov,   osobitne   daňových.   K rovnakému   záveru   došli   aj   iné vyspelé demokracie, ktoré sa rozhodli vzniknutý nedostatok nahradiť zavedením civilnej právnej   úpravy   umožňujúcej   siahnuť   na   majetok,   nadobudnutie   ktorého   nevie   dotknutá osoba   uspokojivo   vysvetliť.   Navrhovaná   právna   úprava   je   preto   spoločensky   žiaduca a potrebná.   Vznikla   potreba   prijímať   radikálnejšie   a   sofistikovanejšie   metódy   spĺňajúce požiadavky ochrany ľudských práv, aby skončila éra bezmocnosti slušných ľudí.

Návrh   zákona   vychádza   z   predpokladu,   že   každý   vie   preukázať   pôvod   svojich majetkových prírastkov.   Ak   tomu tak nie je,   štát bude mať právo iniciovať konanie na civilnom   súde   a   žiadať   od   žalovanej   osoby,   aby   vyvrátila   dôvodné   pochybnosti o nepoctivom   pôvode   svojho   majetku.   Pokiaľ   žalovaná   strana   takto,   vylúčiac   dôvodné pochybnosti, nepreukáže pôvod a spôsob nadobudnutia sporného majetku, súd rozhodne, že takýto majetok pripadne štátu. Aby sa vylúčilo podozrenie z ovplyvňovania, právo podať návrh na začatie konania na súde bude mať len generálny prokurátor Slovenskej republiky. Návrh zákona prináša aj mechanizmy obmedzujúce prípady, kedy by žalovaná osoba chcela obísť účel tohto zákona. Na zákon sa nevzťahuje zákaz spätnej účinnosti. Ak však súd návrh generálneho prokurátora sčasti alebo celkom zamietne, pretože žalovaná osoba dostatočne vysvetlí   pôvod   svojho   majetku,   štát   bude   niesť   zodpovednosť   za   prípadnú   škodu,   ktorá vznikla na majetku žalovaného v dôsledku postupu podľa tohto zákona.

Pri príprave tohto zákona sa využili poznatky z obdobnej právnej úpravy platnej v Taliansku a pripravovanej v Anglicku a Walese. V týchto, ale aj iných krajinách štát pristupuje k tvrdým ekonomickým opatreniam prostredníctvom civilného súdneho konania, pokiaľ   nie   je   možné   osobu   postihnúť   trestným   právom.   Civilné   konanie   je   v porovnaní s trestným,   ktoré   vyžaduje   rešpektovanie   prezumpcie   neviny,   zákazu   retroaktivity a dôkazného bremena na strane štátu, podstatne pružnejšie. Rozhodnutie civilného súdu o odňatí majetku, u ktorého nie je majiteľ schopný uspokojivo vysvetliť jeho pôvod, nie je ani rozhodnutím o vine osoby zo spáchania trestného činu, ani trestom. Aj preto orgány Európskeho   dohovoru   o   ľudských   právach   považujú   obdobné   civilné   právne   úpravy   za zlučiteľné   s   požiadavkami   Dohovoru,   pretože   ich   hodnotia   ako   dovolenú   kontrolu používania majetku v súlade so všeobecným záujmom (článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Pokiaľ ide o terminológiu používanú v návrhu zákona, primerane sa použili právne úpravy platné na území Slovenska, najmä ustanovenia § 32, 33, 117 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov, ustanovenie   §   28   zákona   č.   154/2001   Z.   z.   o   prokurátoroch   a   právnych   čakateľoch prokuratúry, či daňové zákony.

Návrh zákona rovnako zohľadnil pripomienky, ktoré sa vzniesli pri predchádzajúcich pokusoch presadiť návrh obdobného zákona v NR SR. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh   zákona   v prípade   jeho   schválenia   nebude   mať   žiadny   dopad   na   rozpočet Slovenskej   republiky,   ani   na   rozpočty   miest   a   obcí.   Informácia   o   prerokovaní   návrhu zákona   s   MF   SR   tvorí   prílohu   návrhu   zákona.   Návrh   zákona   nevyžaduje   ani   osobitné personálne, či organizačné zabezpečenie.

Osobitná časť K ustanoveniu § 1

Účelom zákona je upraviť osobitný spôsob odnímania majetku osobám, ktoré nie sú schopné hodnoverným spôsobom preukázať legálny pôvod a spôsob nadobudnutia svojich majetkových prírastkov.

Napriek tomu, že zákon má byť aplikovateľný na ktorúkoľvek osobu (napríklad na dílera   s   drogami   a   pod.),   ktorá   nevie   preukázať   pôvod   svojho   majetku,   navrhovatelia výslovne zdôrazňujú jeho aplikáciu na ústavných činiteľov, vyšších štátnych funkcionárov a iné   osoby,   ktoré   prijímali   v   období   od   1.   januára   1990   dôležité   hospodárske   alebo finančné   rozhodnutia.   Ide   súčasne   o   obdobie,   po   ktoré   môže   siahať   spätná   účinnosť ústavného zákona. Osobitné zvýraznenie okruhu osôb je odôvodnené tým, že išlo najmä o obdobie po 1. januári 1990, kedy boli prijímané vážne rozhodnutia v privatizácii, či vo verejných súťažiach a pod. a kedy existovali najväčšie možnosti na nezákonné obohatenie sa   a   kedy   aj   došlo   k   najväčším   rozkrádaniam   v histórii   Slovenska.   Stanovenie   tzv. rozhodného obdobia je dôležité aj v záujme právnej istoty.

Návrh   zákona   súčasne   hovorí   o   minimálnej   hodnote   nepreukázaného   majetku   - tisícnásobok minimálnej mzdy - ktorá musí byť naplnená, aby mohlo nastať konanie podľa tohto zákona. Toto ustanovenie má vylúčiť prípady zneužívania zákona a obmedziť jeho aplikáciu predovšetkým na vážne prípady obohatenia sa v rozpore s právom a etikou.

K ustanoveniu § 2

Toto ustanovenie upravuje vzťah návrhu zákona k trestnoprávnej úprave a k zákonu o sudcoch a prísediacich a zákonu o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry. Návrh zákona súčasne ustanovuje, že iný postih osoby za nepreukázanie pôvodu majetkového   prírastku   (napríklad   strata   funkcie)   nevylučuje   postup   podľa   zákona o preukazovaní pôvodu majetku.

Možnosť   odňať   majetok   v   zmysle   tohto   zákona   nie   je   ani   rozhodovaním   o   vine dotknutej   osoby   ani   trestom   v   zmysle   trestného   práva.   Aj   preto   je   navrhovaná   právna úprava   v   súlade   s   ustanoveniami   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   osobitne   Európskeho dohovoru   o   ľudských   právach.   Orgány   Európskeho   dohovoru   posúdili   obdobné   civilné právne   úpravy   za   zlučiteľné   s   požiadavkami   ochrany   vlastníckeho   práva   obsiahnutými v článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, zásady prezumpcie neviny a zákazu retroaktivity (pozri   najmä   rozhodnutie   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   z   15.   apríla   1991 o prijateľnosti sťažnosti vo veci M. v Taliansko). Rozhodnutia civilných súdov o odnímaní majetku, u ktorého nevie dotknutá osoba preukázať poctivý pôvod, sa orgánmi Dohovoru považujú za dovolenú „kontrolu používania majetku v súlade so všeobecným záujmom“ („to control the use of property in accordance with the general interest“). Vzhľadom na netrestný charakter právna úprava neporušuje ani zásadu prezumpcie neviny ani zákaz retroaktivity, ktorá je v civilnom práve možná a nie je výslovne zakázaná. Obdobnú právnu úpravu pripravujú aj vo Veľkej Británii.

K ustanoveniu § 3

Generálny prokurátor na základe informácií získaných z rôznych zdrojov (napríklad z trestného konania, z písomných oznámení občanov, z činnosti iných orgánov - daňových, colných,   finančných   a   pod.   -   ale   aj   zvláštnej   činnosti   prokuratúry)   bude   mať   možnosť písomne vyzvať dotknutú osobu, aby vysvetlila pôvod svojho majetku. Zákon určuje prísnu krátku desaťdňovú lehotu od doručenia písomnej výzvy, v ktorej sa dotknutá osoba písomne alebo osobne vyjadrí k pôvodu a spôsobu nadobudnutia označeného majetku. Vychádza sa z toho, že majetkové prírastky nadobudnuté poctivo a v súlade s dobrými mravmi preukáže dotknutá osoba bez akýchkoľvek ťažkostí a nie je potrebné uvažovať o predĺžení určenej lehoty. Poskytnutie dlhšej lehoty by bezdôvodne vytváralo výhody osobám, u ktorých je pravdepodobnosť postupu podľa tohto zákona.

Podľa   ods.   2   nebude   na   vysvetlenie   pôvodu   majetkových   prírastkov   postačovať všeobecné   vyhlásenie   o   poctivosti   zdrojov   (napr.   že   majetok   dotknutá   osoba   získala dlhoročnou poctivou prácou, výhrou v lotérii bez predloženia príslušnej dokumentácie, či predloženie čestných vyhlásení o rôznych pôžičkách a pod.). Zákon výslovne na prvom mieste uvádza listiny (zmluvy o pôžičkách včítane spôsobu ručenia a splácania pôžičky, rozhodnutia   o   dedičstve   a   pod.)   ako   základný   dôkazový   materiál   preukazujúci   pôvod majetku.   V   tejto   súvislosti   možno   paralelne   poukázať   na   ustanovenie   §   28   zákona č. 154/2001   Z.   z.   o   prokurátoroch   a   právnych   čakateľoch   prokuratúry.   Do   úvahy samozrejme prichádza aj iný dôkaz.

K ustanoveniu § 4

K   splneniu   lehoty   uvedenej   v   ods.   1   má   motivovať   práve   možnosť   generálneho prokurátora podať návrh na začatie konania na civilnom súde. Samotné nedodržanie lehoty bez uvedenia ospravedlniteľných dôvodov nebude samozrejme dôvodom na podanie návrhu na začatie konania na súde. Takto bude môcť generálny prokurátor konať len vtedy, ak pôjde o podozrivý majetok minimálne v hodnote rovnajúcej sa tisícnásobku minimálnej mzdy   a   naďalej   budú   pretrvávať   dôvodné   pochybnosti   o zákonnosti   a   čestnosti nadobudnutia takéhoto majetku.

V   ods.   2   zákon   prináša   mechanizmus,   ktorý   má   zabrániť,   aby   dotknutá   osoba neuskutočňovala prevody majetku s cieľom obísť účel tohto zákona. Dotknutá osoba nebude môcť   takto   v   období   od   doručenia   výzvy   na   vysvetlenie   poctivého   pôvodu   majetkových prírastkov až do doručenia rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia podľa ods. 6 tohto ustanovenia s majetkom označeným generálnym prokurátorom nakladať. Ak tak urobí, právne   úkony   spojené   s   prevodom   majetku   budú   neplatné   v   zmysle   ustanovenia   §   39 Občianskeho zákonníka.

Aby právna neistota netrvala príliš dlho, zákon súčasne ustanovuje, že ak generálny prokurátor nepodá návrh na začatie konania na súd do troch mesiacov po doručení výzvy na   vysvetlenie   pôvodu   označeného   majetku   dotknutej   osobe,   právne   úkony   spojené s prevodom označeného majetku a urobené po márnom uplynutí tejto trojmesačnej lehoty nebudú postihnuté neplatnosťou v zmysle Občianskeho zákonníka. Ods. 3 upravuje súčinnosť iných pri získavaní informácií potrebných na postup podľa tohto zákona   a   ods.   4   ukladá   dotknutej   osobe   povinnosť   strpieť   úkony   potrebné   na   presné označenie majetku, ktorého pôvod sa má preukázať. Pôjde najmä o úkony, ktoré pri výkone rozhodnutí predpokladá zákon NR SR č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (napr.   exekúcia   predajom hnuteľných vecí, exekúcia predajom cenných papierov, exekúcia predajom nehnuteľnosti a pod.).

Vzhľadom na osobitosť a závažnosť postupu podľa tohto zákona sa navrhuje, aby ako   súd   prvého   stupňa   konal   krajský   súd   s   tým,   že   na   konanie,   pokiaľ   tento   zákon neustanovuje inak, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ods. 9). Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa bude preto možné podať napríklad odvolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd SR, čo je tiež garanciou pre žalovaného a pod. Osobitosť   postupu   a   potreba   zabrániť,   aby   dotknutá   osoba   nemohla   obísť   účel zákona, vyžadujú, aby zákon okrem mechanizmu predvídaného v ods. 2 uviedol do praxe aj mechanizmus   zakazujúci   dotknutej   osobe   nakladať   s   označeným   majetkom   po   podaní návrhu na začatie konania. Takto zákon vytvára podmienky na to, aby dotknutá osoba bola od okamihu doručenia výzvy na podanie vysvetlenia pôvodu majetkových prírastkov až do právoplatného rozhodnutia súdu obmedzená pri nakladaní s označeným majetkom. V ods. 6 zákon preto ukladá súdu povinnosť, aby do 48 hodín po doručení návrhu na začatie konania uložil   dotknutej   osobe,   aby   s   majetkom   označeným   v   návrhu   na   začatie   konania nenakladala. Sankciou v prípade porušenia tohto zákazu je neplatnosť právneho úkonu podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka.   Toto   ustanovenie   nevylučuje   vydanie   predbežného opatrenia pred začatím samotného súdneho konania o návrhu, ktorý predloží generálny prokurátor. V takomto prípade sa ale použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku garantujúce súdu diskrečnú právomoc pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,   ktorý   by   ešte   pred   začatím   konania   mohol   podať   generálny   prokurátor. Ustanovenie ods. 6 je mimoriadne dôležité pre účinnosť postupu podľa tohto zákona. Ods. 7 a 8 upravujú lehoty na vyjadrenie sa dotknutej osoby po podaní návrhu na začatie konania a na rozhodnutie súdu o návrhu.

K ustanoveniu § 5

Ods. 1 a 2 definujú, čoho sa generálny prokurátor v konaní na súde podľa tohto zákona   môže   domáhať   a   čo   je,   okrem   všeobecných   náležitostí,   osobitnou   náležitosťou návrhu na začatie konania.

Predpokladá   sa   rozdelenie   dôkazného   bremena   medzi   generálneho   prokurátora a dotknutú osobu. Generálny prokurátor musí označiť majetok, u ktorého dotknutá osoba nebola   v   štádiu   pred   súdnym   konaním   spôsobilá   uspokojivo   vysvetliť   pôvod   a spôsob nadobudnutia   a   uviesť   skutočnosti   potvrdzujúce   existenciu   dôvodných   pochybností o zákonnosti a čestnosti nadobudnutého majetku. Musí ísť minimálne o majetok v hodnote tisícnásobku   minimálnej   mzdy.   Žalovaný   musí   na   súde   poskytnutím   dôkazov   vyvrátiť dôvodné   pochybnosti.   Ak   žalovaný   túto   mieru   dôkazného   bremena   unesie,   súd   návrh zamietne, V opačnom prípade súd rozhodne o pripadnutí majetku alebo jeho časti štátu. Ods.   6 tohto článku obsahuje ďalšiu dôležitú   garanciu pre dotknutú osobu.   Štát v prípade   úspechu   dotknutej   osoby   jej   bude   musieť   nahradiť   škodu,   ktorá   jej   vznikla v dôsledku aplikácie tohto zákona. Aj toto ustanovenie je zárukou, že generálny prokurátor pristúpi k podaniu návrhu na začatie konania naozaj len v odôvodnených prípadoch.

K ustanoveniu § 6

Pokiaľ ide o účinnosť zákona, navrhuje sa dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov SR. Zákon nevyžaduje osobitnú legisvakačnú dobu a odkladanie jeho prijatia a nadobudnutia účinnosti by iba vytváralo ďalšie neodôvodnené príležitosti na legalizáciu majetku tými, ktorí by inak len ťažko preukazovali poctivý pôvod svojich majetkových prírastkov.»

3.   Z   pozmeňujúcich   návrhov   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky Róberta Madeja k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o preukazovaní pôvodu majetku (tlač 1064), ktoré vrátane odôvodnenia znejú takto:

«§ 1

Účelom   tohto   zákona   je   upraviť   podmienky   a   postup   orgánov   verejnej   moci   pri odnímaní nehnuteľného majetku, hnuteľného majetku, bytov a nebytových priestorov, iných majetkových   práv   a   iných   majetkových   hodnôt,   peňažných   prostriedkov   v   hotovosti v slovenskej mene a v cudzej mene, vkladov v bankách a v pobočkách zahraničných bánk v slovenskej mene a v cudzej mene a vkladov v bankách so sídlom v zahraničí (ďalej len „majetok“) fyzickým a právnickým osobám (ďalej len „osoba“), o ktorých súd v konaní podľa tohto zákona vyslovil, že majetok nadobudli z nelegálnych príjmov.

§ 2

Podľa tohto zákona sa postupuje aj v prípade, ak osobe bol uložený peňažný trest, trest prepadnutia veci, alebo ak súd rozhodol o prepadnutí časti majetku 1) osoby a táto vlastní   ďalší   majetok   uvedený   v ustanovení   §   1,   ktorý   nie   je   možné   postihnúť   podľa Trestného zákona. Poznámka pod čiarou k odkazu 1 znie:

„§ 51 ods. 2, § 53 a § 55 Trestného zákona.“

Odôvodnenie: V porovnaní   s pôvodným   znením   ustanovenia   §   1   sa   navrhuje   vypustiť   rozhodné obdobie, na ktoré sa zákon má vzťahovať, ako aj výslovné označenie niektorých kategórií osôb, ktoré má zákon postihovať. Rovnako sa zvýrazňuje, že zákon sa týka tak fyzických, ako aj právnických osôb. V § 2 sa rieši problematika vzťahu návrhu zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako právneho predpisu z oblasti civilného práva k trestnej legislatíve.

§ 3

(1)   Ak   má   orgán   verejnej   moci   dôvodné   podozrenie,   že   majetok   osoby   bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov, je to povinný bezodkladne písomne oznámiť službe finančnej polície Policajného zboru (ďalej len „finančná polícia“). Ak skutočnosti podľa prvej vety zistí pri výkone svojich právomocí finančná polícia, začne konať podľa tohto zákona z vlastného podnetu.

(2) Finančná polícia prijíma písomné oznámenia fyzických osôb alebo právnických osôb   (ďalej   len   „oznamovateľ“)   o   odôvodnených   podozreniach   nasvedčujúcich nadobudnutie   majetku   z nelegálnych   príjmov   v rozsahu   ustanovenom   týmto   zákonom. Z oznámenia musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka, proti ktorej osobe smeruje a čo   sa   oznamuje.   Oznámenie   musí   byť   podpísané   a   ak   ho   podáva   právnická   osoby, opatrené odtlačkom pečiatky.

(3) Finančná polícia overuje totožnosť oznamovateľa. Finančná polícia neprihliada na písomné oznámenia podľa odseku 2, v ktorých nie je uvedené a) meno a priezvisko a bydlisko alebo obchodné meno alebo názov a sídlo oznamovateľa alebo b) proti ktorej osobe oznámenie smeruje a čoho sa týka.

(4)   Ak   písomné   oznámenie   podľa   odsekov   1   alebo   2   bolo   doručené   inej   službe Policajného   zboru   alebo   inému   orgánu   verejnej   moci   ako   finančnej   polícii,   tento bezodkladne postúpi vec finančnej polícii a upovedomí o tom oznamovateľa.

Odôvodnenie: Navrhovaný § 3 má za cieľ upraviť podávanie oznámení na začatie konania podľa tohto zákona. V zmysle ustanovení odsekov 2 a 3 musí byť takéto oznámenie jasné a adresné a musí byť z neho najmä zrejmé, proti komu smeruje, kto ho podáva, ako aj jasné uvedenie dôvodov, ktoré nasvedčujú tomu, že osoba môže vlastniť majetok z nelegálnych príjmov.

§ 4

(1) Finančná polícia na základe písomného oznámenia alebo z vlastného podnetu podľa § 3 preskúma príjmy, hodnotu majetku a spôsob nadobudnutia majetku osoby, proti ktorej podané oznámenie smeruje, najmä obstaráva podklady, požaduje vysvetlenia, zisťuje a zabezpečuje dôkazy potrebné na podanie podnetu podľa § 6 a vykonáva iné potrebné opatrenia.

(2) Pri preskúmavaní podľa odseku 1 spolupracuje finančná polícia s inými orgánmi verejnej moci, právnickými osobami a fyzickými osobami. Tieto orgány a osoby sú povinné poskytnúť   finančnej   polícii   v   určenej   lehote   potrebnú   súčinnosť,   najmä   vybavovať   jej dožiadania   a   oznamovať   jej   požadované   údaje,   povinnosť   vybavovať   dožiadania   sa nevzťahuje na fyzické osoby.

(3)   Finančná   polícia   je   potrebná   požadovať   vysvetlenie   od   každého,   kto   môže prispieť k objasneniu spôsobu nadobudnutia majetku. Vysvetlenie môže odmietnuť ten, kto by   ním   spôsobil   sebe   alebo   blízkej   osobe 2) nebezpečenstvo   trestného   stíhania   alebo nebezpečenstvo   postihu   za   priestupok.   O   podaní   vysvetlenia   alebo   o   odmietnutí   podať vysvetlenie urobí finančná polícia úradný záznam.

(4) Pri preskúmavaní podľa odseku 1 je finančná polícia ďalej oprávnená a) vstupovať   do   každej   prevádzkovej   budovy,   miestnosti   alebo   miesta   slúžiaceho   na podnikanie   alebo   inú   hospodársku   činnosť,   ako   aj   do   dopravných   prostriedkov používaných na podnikanie na účely nazerania do dokumentov podľa písmena b), b) nazerať do evidencií, účtovných písomností, listín a iných dokladov, spisov a záznamov na technickom nosiči dát, robiť si z nich výpisy, odpisy a kópie, c) písomne žiadať od bánk a pobočiek zahraničných bánk správy, ktoré sa týkajú klientov bánk alebo pobočiek zahraničných bánk, aj keď sú predmetom bankového tajomstva 3).

§ 5

(1)   Plnenie   oznamovacej   povinnosti   podľa   §   3   ods.   1   a   povinnosti   poskytnúť súčinnosť   podľa   §   4   nie   je   obmedzené   zákonom   ustanovenou   povinnosťou   zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných predpisov 4) ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Oznamovacia povinnosť podľa § 3 ods. 1 a povinnosť poskytnúť súčinnosť podľa § 4 sa na osobu nevzťahuje, ak ide o informáciu, ktorú získala o klientovi v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci podľa osobitného predpisu 5).

(3) Odmietnuť súčinnosť podľa § 4 môže aj osoba, ktorá by tým porušila spovedné tajomstvo alebo   tajomstvo informácie,   ktorá jej bola ako   osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou zverená ústne alebo písomne pod podmienkou, že zachová o nej mlčanlivosť.

§ 6

(1) Finančná polícia podá prokurátorovi príslušnému podľa odseku 3 podnet na podanie   návrhu   na   začatie   konania   o   vyslovenie   toho,   že   majetok   bol   nadobudnutý z nelegálnych   príjmov,   ak   po   preskúmaní   príjmov,   hodnoty   majetku   a   spôsobu nadobudnutia majetku podľa § 3 a 4 zistí, že hodnota majetku osoby presahuje najmenej o 1000-násobok minimálnej mzdy 6) preukázateľné príjmy.

(2) Podnet podľa odseku 1 obsahuje a) označenie orgánu, ktorý ho podáva, b) meno, priezvisko, adresu pobytu a dátum narodenia fyzickej osoby alebo obchodné meno alebo   názov,   sídlo   a   identifikačné   číslo   právnickej   osoby   (ďalej   len   „identifikačné údaje“), ktorej majetok má byť vyhlásený za nadobudnutý z nelegálnych príjmov, c) výsledok   preskúmania   príjmov,   hodnoty   majetku   a   spôsobu   nadobudnutia   majetku osoby, d) uvedenie skutočností a označenie dôkazov nasvedčujúcich tomu, že hodnota majetku osoby presahuje najmenej o 1000-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy, e) dátum a miesto podania,

f) podpis oprávneného príslušníka finančnej polície.

(3) Na konanie podľa tohto zákona je príslušný prokurátor, v ktorého obvode sa nachádza súd, ktorý je podľa všeobecného predpisu o konaní pred súdom príslušný na konanie o návrhu podľa § 8. Poznámky pod čiarou k odkazom 2 až 6 znejú: „2) § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. 3) §   91   ods.   4   písm.   g)   zákona   č.   483/2001   Z.   z.   o   bankách   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 4) Napríklad zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   zákon   č.   312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   zákon   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe. 5) Napríklad zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. 6) Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov.“.

Odôvodnenie: Navrhované § 4 až 6 majú za cieľ ustanoviť pôsobnosť finančnej polície v štádiu pred konaním na súde. Navrhujem, aby finančná polícia bola tým orgánom, ktorý preskúmava oznámenia podané na základe § 3 a vykonáva všetky potrebné zisťovania a získavania dôkazov,   ktoré   potvrdia   alebo   vyvrátia   skutočnosti   uvedené   v   oznámení.   Pôsobnosť finančnej polície je obdobná, ako napríklad pri činnosti v oblasti boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti.

Ak finančná polícia zistí, že majetok osoby presahuje jej legálne príjmy najmenej o 1000-násobok minimálnej mzdy, bude povinná podať podnet prokurátorovi na začatie konania pred súdom.

§ 7

(1) Prokurátor preskúma podnet podaný podľa § 6, najmä preskúma údaje a dôkazy podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d). Ak prokurátor považuje za potrebné podnet doplniť alebo vykonať ďalšie preskúmavanie príjmov, hodnoty majetku a spôsobu nadobudnutia majetku osoby, požiada o doplnenie alebo ďalšie preskúmanie finančnú políciu. Finančná polícia je povinná žiadosti prokurátora v určenej lehote vyhovieť.

(2)   Prokurátor   požiada   osobu   označenú   v   podnete   o   podanie   vysvetlenia   alebo predloženie dôkazov o tom, akým spôsobom nadobudla majetok uvedený v podnete; táto osoba je povinná žiadosti prokurátora vyhovieť do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti. Vysvetlením sa rozumie najmä predloženie listín a označenie iných dôkazov, potvrdzujúcich spôsob nadobudnutia majetku.

Odôvodnenie: Predmetné   ustanovenie   upravuje   konanie   prokurátora   po   doručení   podnetu   od finančnej   polície.   Prokurátor   najmä   posúdi   skutočnosti,   ktoré   sú   v   podnete   uvedené a rozhodne o podaní návrhu na súd alebo o doplnení podnetu. Pred podaním návrhu na súd bude mať prokurátor povinnosť požiadať osobu, proti ktorej podnet smeruje, o podanie vysvetlenia k skutočnostiam v podnete uvedeným.

§ 8

(1)   Prokurátor   podá   súdu   návrh   na   začatie   konania   o   vyslovenie   nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov (ďalej len „návrh“), ak a) zo   zistených   skutočností   odôvodnene   usudzuje,   že   hodnota   majetku   osoby   označenej v podnete   presahuje   najmenej   1000-násobok   minimálnej   mzdy   preukázateľné   príjmy, ktoré táto osoba mohla dosiahnuť a b) osoba označená v podnete nepodá vysvetlenie podľa § 7 ods. 2, alebo jej vysvetlenie prokurátor nepovažuje za dostatočné.

(2) Návrhom sa prokurátor domáha rozhodnutia o vyslovení nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov. V návrhu prokurátor okrem náležitostí podľa všeobecného predpisu o konaní pred súdom 7) uvedie identifikačné údaje osoby, proti ktorej návrh smeruje (ďalej len   „odporca“)   a   hodnotu   majetku,   ktorý   má   byť   rozhodnutím   vyslovený   za   majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov.

(3)   Súd   môže   na   návrh   prokurátora   predbežným   opatrením   podľa   všeobecného predpisu   o   konaní   pred   súdom 8) uložiť   odporcovi,   aby   nenakladal   s   určitým   majetkom v hodnote uvedenej prokurátorom v návrhu. Poznámky pod čiarou k odkazom 6 a 7 znejú: „7) § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 8) § 74 až 77 Občianskeho súdneho poriadku.“.

Odôvodnenie: Navrhované   ustanovenie   upravuje   podmienky   podania   návrhu   na   konanie   pred súdom a náležitosti podania na súd.

§ 9

Ak prokurátor v konaní pred súdom preukáže existenciu rozdielu vo výške minimálne 1000-násobku   minimálnej   mzdy   medzi   preukázateľnými   príjmami   odporcu,   ktoré   mohol dosiahnuť a jeho skutočným majetkom, súd rozhodnutím vysloví, že tento majetkový rozdiel uvedený v návrhu podľa § 8 ods. 2 odporca nadobudol z nelegálnych príjmov a prepadá v prospech štátu. Ak v konaní pred súdom odporca preukáže opak, súd návrh podľa § 8 ods. 2 zamietne.

Odôvodnenie: Navrhovaný § 9 obsahuje ustanovenia o dôkaznom bremene. Bremeno tvrdenia bude znášať   prokurátor,   ktorý   bude   preukazovať   existenciu   rozdielu   medzi   preukázateľnými príjmami odporcu a jeho skutočným majetkom. Tento rozdiel musí byť vždy minimálne 1000-násobok minimálnej mzdy, inak prokurátor nie je oprávnený návrh na začatie konania podať, resp. súd by bol povinný návrh okamžite zamietnuť, pretože by neobsahoval zákonom stanovené   náležitosti.   Ak   prokurátor   toto   bremeno   tvrdenia   unesie,   súd   rozhodne o prepadnutí   označeného   majetkového   rozdielu   v   prospech   štátu.   Ak   odporca   aktívne v konaní   preukáže   opak,   súd   návrh   zamietne.   Ide   o   štandardné   rozdelenie   dôkazného bremena medzi navrhovateľa a odporcu.

§ 10

(1)   Ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   konanie   podľa   §   8   a   9   sa   použijú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdom 9).

(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, na postup prokurátora podľa § 7 sa použijú ustanovenia osobitného zákona. 10) Ustanovenia osobitného zákona o vybavovaní podnetu sa nepoužijú.

(3) Postupom podľa tohto zákona nie je dotknutá zodpovednosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby za protiprávne konanie postihnuteľné podľa osobitného zákona 11). (4)   Na   zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym úradným postupom podľa tohto zákona sa vzťahuje osobitný predpis 12). (5) Ak po podaní návrhu podľa § 8 ods. 1 bolo začaté voči tomu istému odporcovi konanie pred súdom podľa osobitného predpisu 13), ktoré sa týka spôsobu nadobudnutia majetku, voči ktorému návrh podľa § 8 ods. 1 smeruje, súd uznesením konanie podľa § 9 preruší až do právoplatného skončenia konania podľa osobitného predpisu. Poznámky pod čiarou k odkazom 8 až 12 znejú: „9) Občiansky súdny poriadok. 10) Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení zákona č. 458/2003 Z. z. 11) Napríklad zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 415, 420 a § 451 Občianskeho zákonníka. 12) Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 13) Zákon č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.“.

§ 11

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 2005.“

Odôvodnenie: Navrhovaný § 10 obsahuje spoločné ustanovenia vo vzťahu k použitiu osobitných predpisov na konanie podľa tohto zákona, ako aj vo vzťahu k náhrade škody a súbehu konania podľa tohto zákona s trestným konaním.

§ 11 navrhuje ustanoviť účinnosť zákona od 1. septembra 2005.»

4.   Z   návrhov   navrhovateľov (pozri   časť   I   a časť   II   odôvodnenia   tohto   nálezu) a v nich obsiahnutej argumentácie.

5.   Zo   stanovísk   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   vlády   Slovenskej republiky   a predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (pozri   časť   III.1 odôvodnenia tohto nálezu) a v nich obsiahnutej argumentácie.

6.   Z   písomného   vyjadrenia   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky   doručeného   ústavnému   súdu   ich   zástupcom   poslancom   národnej   rady Jánom Drgoncom, ktoré znie:

«STANOVISKO

navrhovateľa (skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky) k stanovisku vlády Slovenskej republiky predloženému vo veci PL. ÚS 29/05 a k časti argumentov prednesených zástupcom vlády Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní 19. 1. 2006

A.

Vyjadrenie navrhovateľa k písomne prezentovaným tvrdeniam vlády SR

1.   Vláda   SR   svoju   argumentáciu   zakladá   na   téze   o   verejnom   záujme,   ktorý odôvodňuje   existenciu   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku.   Túto   tézu   možno identifikovať napr. vo vyjadreniach: „... z povahy prípadov, pri ktorých sa predpokladá konanie a postup podľa predmetného zákona je zrejmé, že ide o prípady, kde je dôkazná situácia orgánov štátu slabá a odôvodnené podozrenia z protiprávnej činnosti nie je možné preukázať či postihnúť štandardnými nástrojmi iných právnych odvetví. Avšak vzhľadom na to, že ide o osoby s extrémnou disproporciou medzi preukázanými príjmami a majetkom, je v legitímnom záujme štátu, aby, po tom, ako prokurátor unesie bremeno tvrdenia, bola časť dôkazného bremena aj na odporcovi“ (Stanovisko vlády SR, s. 9); „Postup podľa zákona č. 335/2005 Z. z. nemá byť „štandardným postupom“ na postihovanie nelegálnych príjmov. Jeho úlohou je umožniť štátu zasiahnuť tam, kde existuje extrémna disproporcia medzi legálnymi príjmami a hodnotou majetku „a napriek zjavným... podozreniam nie je možné „štandardnými“ postupmi podľa iných predpisov postihnúť konkrétnu protiprávnu činnosť“ (Stanovisko vlády SR, s. 10).

Navrhovateľ   pokladá   za   významné   zdôrazniť,   že   v   materiálnom   právnom   štáte nestačí,   ak   vznikne   verejný   záujem,   ktorý   treba   riešiť   pomocou   práva.   V   materiálnom právnom štáte legitímny zámer možno realizovať výlučne legitímnymi prostriedkami. To sa v okolnostiach prípadu nestalo.   Na dosiahnutie zámeru,   ktorý zákonodarca vnímal ako legitímny,   parlament   schválil   právnu   úpravu,   ktorá   nerešpektuje   zásady   implikované v pojme   „demokratický   štát“   a   v   pojme   „právny   štát“,   ktorá   ďalej   nad   rámec   ústavy ustanovila obmedzenia radu základných práv a slobôd a napokon, ktorá nevzala do úvahy ani pravidlá tvorby práva tak, ako ich možno odvodiť z ustanovenia čl. 87 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku možno charakterizovať ako zákon fiktívnej súkromnoprávnej   povahy.   Vláda   SR   napr.   označuje   sankciu   ustanovenú   zákonom č. 335/2005 Z. z. („odňatie majetku“) za „občiansko-právnu (Stanovisko, s. 16). Zhodne kvalifikuje námietku nepriamej retroaktivity, „ktorá nie je v občianskom práve zakázaná“ (Stanovisko,   s.   4).   Fikciou   o   súkromnopravnom   (občianskoprávnom)   obsahu   zákona   sa účelovo zastiera jeho verejnoprávny obsah, pretože tento zákon nemá vlastnosti, ktoré musí mať verejnoprávna úprava v právnom a demokratickom štáte. Fikcia o súkromnom práve má   za   následok   nejednoznačnosť   interpretácie   noriem   zákona,   čo   sa   prejavuje   aj v Stanovisku vlády SR a v jeho vnútornej protirečivosti.

Právno-odvetvová   príslušnosť   právnej   úpravy   nie   je   daná   verbálne,   jej pomenovaním.   Určuje   ju   obsah   právnej   úpravy,   práva   a   povinnosti,   ktoré   predmetná právna úprava ustanovuje a subjekty, ktorých správanie sa právnou úpravou vymedzuje. Súkromnoprávne   predpisy   upravujú   vzťah   medzi   súkromnými   osobami,   prípadne   vzťah medzi súkromnou osobou a orgánom verejnej moci, ak orgán verejnej moci neuplatňuje voči   súkromnej   osobe   svoje   verejnomocenské   pôsobnosti.   Verejnoprávne   predpisy ustanovujú súkromným osobám ich práva a povinnosti voči orgánom verejnej moci v takých právnych vzťahoch, v ktorých orgán verejnej moci vykonáva verejnú moc. V okolnostiach prípadu je neprimerané predstierať, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku je prameňom súkromného práva. Zakladajú sa ním práva a povinnosti osôb voči orgánom verejnej moci (finančnej polícii, prokuratúre a súdom), v ktorých v súlade so zákonom sa tieto orgány majú správať ako orgány verejnej moci.   Súkromným osobám sa ustanovujú povinnosti, ktoré im vznikajú až a iba na základe zákona č. 335/2005 Z. z. Ako príklad možno uviesť zákonom priznané oprávnenie prokurátora požiadať osobu uvedenú v podnete o predloženie dôkazov o tom, akým spôsobom nadobudla majetok (§ 7 ods. 2). Splnenie tejto požiadavky prokurátora nie je možné uskutočniť bez predpokladania povinnosti uschovávať si listiny a zabezpečovať iné dôkazy potvrdzujúce spôsob   nadobudnutia   majetku na strane osoby podozrivej z nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov. Implikovaná povinnosť je celkom novou povinnosťou, ktorú potenciálne povinnému okruhu osôb určil zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Typický verejnoprávny charakter majú aj niektoré práva priznané podľa zákona č. 335/2005 Z. z. Ako príklad možno uviesť ustanovenie druhej vety § 4 ods. 3, ktorým sa priznáva právo odmietnuť vysvetlenie tomu, „kto by ním spôsobil sebe alebo blízkej   osobe   nebezpečenstvo   trestného   stíhania   alebo   nebezpečenstvo   postihu   za priestupok“.

Svojou podstatou verejnoprávny zákon o preukazovaní pôvodu majetku z hľadiska jeho   súladu   s   Ústavou   SR   nemožno   preskúmať   pomocou   kritérií   súladnosti   s   ústavou určených na vzťah ústavy a súkromnoprávneho predpisu. Vláda SR zbytočne poukazuje na to, že „nepravá retroaktivita nie je v občianskom práve zakázaná,“ keď zákon č. 335/2005 Z. z. nie je občianskoprávnym predpisom. Zákon č. 335/2005 Z. z. musí splniť kritériá verejnoprávneho zákona,   aby   ho   bolo   možné kvalifikovať ako   zákon,   ktorý   je v súlade s Ústavou SR. Tieto kritériá však zákon č. 335/2005 Z. z. nie je spôsobilý splniť z príčin, ktoré sú uvedené vyššie, v druhom odseku bodu 1 tejto argumentácie.

3. Navrhovateľ v návrhu poukázal na právnu neistotu úpravy zákona č. 335/2005 Z. z. vytvorenú okrem iného aj tým, že dôkazné bremeno zaťažuje povinné osoby určené pomocou   minimálnej   mzdy,   pričom   podľa   uverejnených   údajov   Štatistického   úradu Slovenskej republiky existuje značný rozdiel medzi „hrubou minimálnou mzdou“ a „čistou minimálnou   mzdou“.   Vláda   SR   k tomu   uviedla:   Nie   je   zrejmé,   prečo   sa   navrhovatelia odvolávajú na zistenia Štatistického úradu SR a na „čistú minimálnu mzdu“. (Stanovisko vlády SR, s. 3)

Navrhovateľ pokladá za samozrejmosť, že v právnom štáte sa právna skutočnosť určuje úkonom príslušného orgánu štátu, prípadne príslušného orgánu verejnej moci. Za taký orgán pri určovaní minimálnej mzdy navrhovateľ pokladá Štatistický úrad Slovenskej republiky, pričom navrhovateľ svoje presvedčenie nezakladá na dohadoch, ale odvíja ho od platnej   právnej   úpravy.   Podľa   §   8   písm.   o)   zák.   č.   540/2001   Z.   z.   o   štátnej   štatistike Štatistický   úrad   Slovenskej   republiky:   „zverejňuje   výsledky   štatistických   zisťovaní   za Slovenskú republiku a za jednotlivé územné celky a správne celky, pravidelne informuje verejnosť o sociálno-ekonomickom a demografickom vývoji, poskytuje štatistické informácie a vydáva štatistické publikácie.“ Z tohto ustanovenia navrhovateľ usudzuje, že minimálnu mzdu pre účel interpretácie a aplikácie ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku neurčuje   finančná   polícia,   prokurátor,   súd,   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ani vláda Slovenskej republiky, ale Štatistický úrad SR.

Navrhovateľ   v   návrhu   upozornil   na   nejednoznačnosť   právnej   úpravy,   s   ktorou v súlade môže byť také určenie minimálnej mzdy, podľa ktorého sa „minimálna mzda“ stotožní s čistou minimálnou mzdou, ako aj také určenie minimálnej mzdy, podľa ktorého sa „minimálna mzda“ stotožní s hrubou minimálnou mzdou. Pre účel preukazovania pôvodu majetku,   ktorý   môže   pochádzať   z   nelegálnych   príjmov,   by   zrejme   bolo   opodstatnené uprednostniť   výklad   stotožňujúci   minimálnu   mzdu   s   čistou   minimálnou   mzdou,   pretože v súlade s právnym poriadkom možno nadobúdať majetok iba z finančných prostriedkov, ktoré vlastník skutočne získal, ale naznačená možnosť nemení pravdepodobnosť uplatnenia zákona s využitím oboch foriem minimálnej mzdy, a teda ani dôsledok tejto nepresnosti právnej úpravy tak z hľadiska právnej istoty a súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj z hľadiska jej vzťahu k prvej vete čl. 12 ods. 1 a k čl. 13 ods. 3 ústavy.

Navrhovateľ pokladá za dôležité zdôrazniť tvrdenie vlády SR, podľa ktorého: „Podľa predmetného zákona sa nebude preukazovať majetok, ktorý osoba vlastnila v minulosti, ale už nevlastní. Bude sa skúmať len to, či príjmy, zdroje, z ktorých svoj súčasný majetok nadobudla,   boli   získané   spôsobom,   ktorý   bol   v   danom   čase   v   súlade   so   zákonom.“ (Stanovisko vlády SR, s. 7).

Vláda   SR   týmto   tvrdením   naznačila,   že   vytvorenie   rozdielnych   skupín   vlastníkov majetku nadobudnutého z nepoctivých zdrojov je ešte väčšie, než namietol navrhovateľ. V súlade   s   touto   tézou   sa   skupina   osôb   podliehajúcich   povinnosti   preukázať,   akým spôsobom   nadobudla svoj majetok,   pretože   ide o   majetok vo   výške presahujúcej 1000- násobok minimálnej mzdy nielen odlišuje od skupiny osôb nepodliehajúcich tejto povinnosti z dôvodu, že majetok z nepoctivých zdrojov síce nadobudla, ale vo výške, ktorú zákonodarca toleroval, ale zároveň sa táto skupina rozčleňuje vo vnútri, pretože osoba, ktorá nadobudla majetok   z   nepoctivých   zdrojov   v   ničím   neobmedzenej   výške,   tento   ďalej   predala a z predajom zadovážených finančných prostriedkov nadobudla ďalší majetok, už dôkazné bremeno neznáša, pretože „príjmy, zdroje, z ktorých svoj súčasný majetok nadobudla, už boli získané spôsobom, ktorý bol v danom čase v súlade so zákonom“.

Príklad uvedený vládou SR naznačuje, že navrhovateľ v námietke nesúladu zákona s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 neupozornil na všetky prípady, v ktorých zákon o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s uvedenými ústavnými normami. Vláda SR však v tejto časti svojej argumentácie odhalila, že nesúlad zákona s prvou vetou čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 je ešte väčší, než namietol navrhovateľ.

4. Podľa Stanoviska vlády SR k námietke porušenia čl. 19 ods. 2 a 3: „Nie je zrejmé, v čom vidí navrhovateľ rozpor medzi povinnosťou poskytnúť vysvetlenie a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.“ (s. 11) a ďalej: „Spor o súlad tohto ustanovenia s čl. 19 ods. 2 a 3 podľa vlády postráda rozumný základ.“ (s. 13)

Navrhovateľ pokladá za vhodné iba pripomenúť možnosť, že vláda SR sa nestihla oboznámiť s celým návrhom skupiny 31 poslancov Národnej rady SR, pretože argumentácia o   nesúlade   ustanovení   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   s   čl.   19   ods.   2   a   3   sa nachádza v návrhu na začatie konania v časti označenej „V.“ na stranách 7 až 9.

5.   Vláda   SR   predložila   rozsiahlu   argumentáciu,   ktorou   vyvracia   námietku navrhovateľa ohľadne nesúladu ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR. V časti ide o argumentáciu založenú na účelovom zastieraní podstaty obmedzení daných zákonom pomocou hry so slovami. Ako príklad možno uviesť vyjadrenie vlády SR,   podľa ktorého: „Nie je preto náležité hovoriť o dvoch skupinách vlastníkov, rozdelených na základe hodnoty ich majetku, pretože zákon č. 335/2005 Z. z. takéto delenie nezavádza.“ (Stanovisko vlády SR, s. 14). Zákon č. 335/2005 Z. z. skutočne uvedené delenie výslovne nezavádza. Zákon toto právne neodôvodnené delenie vytvára svojimi právnymi účinkami.

Podstata ústavnoprávnej argumentácie vlády SR slúžiacej na vyvrátenie tvrdenia navrhovateľov o nesúlade časti ustanovení zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy sa zakladá na tvrdení, že Ústava SR okrem vyvlastnenia a núteného obmedzenia vlastníctva umožňuje aj ďalšie, sankčné zásahy do práv vlastníka.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovil   právny   názor:   „Povinnosť,   ktorá   sa ukladá ako dôsledok protiprávneho správania vlastníka a vlastníkovi sa ňou ukladá nútené obmedzenie jeho práv vyplývajúcich z práva vlastniť majetok, nemá povahu obmedzenia vlastníckeho práva podľa či, 20 ods. 4 ústavy.“ (II. ÚS 8/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 80) Aj keď z vyjadrenia vlády SR sa nezdá, že by tento právny názor Ústavného súdu SR bol vláde SR známy, výklad a uplatňovanie Ústavy SR nemožno založiť iba na hĺbke a rozsahu znalostí účastníka konania o Ústave SR. Hoci v okolnostiach prípadu ustanovenie čl. 20 ods. 3 dosiaľ nie je formálne označené za prameň   práva,   s   ktorým   treba   konfrontovať   zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku, navrhovateľ pokladá za dôležité uviesť svoj názor na vzťah čl. 20 ods. 4 k čl. 20 ods. 3, ktorý v druhej a tretej vete možno identifikovať ako ústavný prameň práva pre také zásahy do právneho postavenia vlastníka, ktoré nie sú uvedené v čl. 20 ods. 4.

Ustanovenie čl. 20 ods. 3 má povahu ústavnej normy, ktorou sa určujú pravidlá správania   vlastníka   pri   dispozícii   jeho   majetkom,   ako   aj   právny   základ   pre   uplatnenie zodpovednosti   vlastníka   za   zneužitie   vlastníctva   na   ujmu   iných   oprávnených   osôb. Ustanovenie čl. 20 ods. 3 nemá výslovné vymedzenie rozsahu zásahov proti vlastníkovi, ktoré možno uplatniť v dôsledku protiprávneho správania, ktorého sa vlastník dopustil, ani neobsahuje výslovné podmienky obmedzujúce formu a rozsah uplatnenej zodpovednosti. To neopodstatňuje prípadný záver, podľa ktorého podľa čl. 20 ods. 3 možno vykonať ľubovoľný zásah do právneho postavenia vlastníka, ak ide o postih za zneužitie vlastníctva alebo výkon vlastníctva   odporujúci   tretej   vete   čl.   20   ods.   3.   Vlastníka   za   protiprávne   správanie odporujúce úprave čl. 20 ods. 3 možno potrestať, ale to neznamená, že zákonodarca má možnosť voľnej úvahy kedy a ako vlastní potrestá. Aj ustanovenie čl. 20 ods. 3 Ústavy SR sa musí interpretovať a aplikovať rovnako, ako všetky iné normy určené v Ústave SR, teda vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných ústavných ustanovení.

V   dôsledku   toho   interpretácia   a   aplikácia   čl.   20   ods.   3   podlieha   všeobecnému obmedzeniu čl. 13 ods. 4. Interpretácia a aplikácia čl. 20 ods. 3 sa tiež nesmie založiť na abstrahovaní od účelu zásahov do právneho postavenia vlastníka, ktoré možno vykonať, ak sa vlastník správal protiprávne.

Navrhovateľ v okolnostiach prípadu pokladá za významný účel postihu, ktorý sa na základe zákona ukladá v súkromnoprávnom vzťahu a vo verejnoprávnom vzťahu. Postih v súkromnoprávnych   vzťahoch   sa   primárne   ukladá   v   prospech   súkromnej   osoby, poškodeného. Iba ojedinelé a sekundárne pripadá postih štátu (napr. druhá veta § 456 Občianskeho zákonníka: „Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.“). Postih vo verejnoprávnom vzťahu sa ukladá v prospech orgánu verejnej moci. V právnom štáte nemožno zamieňať súkromnoprávny postih s verejnoprávnym postihom, pretože   spôsob,   forma   a   podmienky   sankcionovania   protiprávneho   správania   patria k znakom právnej istoty pri uplatňovaní právnej zodpovednosti.

V okolnostiach prípadu zákonodarca vôbec nevzal do úvahy pravidlá významné pre uplatnenie čl. 20 ods. 3. Svojvoľne a živelne zasiahol do právneho postavenia vlastníkov. Ustanovil   verejnoprávnu   sankciu   (prepadnutie   majetku   nadobudnutého   z   nelegálnych príjmov v prospech štátu podľa § 9) za správanie, ktoré kvalifikoval ako súkromnoprávne, presnejšie   občianskoprávne.   Navrhovateľ   síce   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   nesúhlasí s hodnotením   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   ako   občianskoprávneho   zákona, avšak   nespôsobilosť   zákonodarcu   obhájiť   právno-odvetvovú   kvalifikáciu   právnej   úpravy v objektívnom   teste   ho   nezbavuje   zodpovednosti   za   dodržanie   tých   vlastností   právnej úpravy, ktoré by právna úprava mala mať, aby bola v súlade s Ústavou SR a prípadne aj s relevantnými prameňmi medzinárodného práva. Článkom 20 ods. 3 ústavy sa umožňuje iba taký postih vlastníka za jeho protiprávne správanie, ktorý je v súlade s Ústavou SR. To sa v okolnostiach prípadu nestalo. Postih ustanovený podľa § 9 zák. č. 335/2005 Z. z. odporuje nielen formálnemu tvrdeniu vlády SR, ale nemá ani kvalitu, akú by mal mať, ak by bol ustanovený v súlade so zásadami implikovanými v čl. 20 ods. 3 Ústavy SR. Ustanovenie § 9 zák. č. 335/2005 Z. z. nemá povahu zásahu do práv vlastníka vykonaného v súlade s čl. 20 ods. 4. ani v súlade s čl. 20 ods. 3 Ústavy SR.

6. Vláda SR nezistila príčinu ani pre súhlas s námietkou navrhovateľa o porušení čl. 87 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Postoj vlády SR sa zakladá na názore, podľa ktorého:   „Ústava   obsahuje   vo   vzťahu   k   procesu   prijímania   zákonov   len   niekoľko ustanovení, najmä pokiaľ ide o potrebné kvóra a väčšinu na schválenie,   o subjekty so zákonodarnou   iniciatívou   alebo   signáciu   schváleného   zákona.“   (Stanovisko   vlády   SR, s. 17).

V materiálnom právnom štáte existujú zásady tvorby práva, ktoré sa musia dodržať. Ak sa tak nestane, môže dôjsť k porušeniu ústavnosti. Navrhovateľova námietka o porušení čl. 87 ods. 1 sa odvíja od tézy, že subjekty so zákonodarnou iniciatívou nie sú neobmedzené v uplatňovaní svojej zákonodarnej iniciatívy. Účel a obsah čl. 87 ods. 1 sa neobmedzuje taxatívnym výpočtom subjektov oprávnených predložiť návrh zákona, ktorým sa Národná rada SR musí zaoberať.

Ak sa zákonodarná iniciatíva uplatní spôsobom, ktorý nie je v súlade s Ústavou SR, Národná rada SR má možnosť zjednať nápravu y každej fáze rokovania o predloženom návrhu zákona. Ak však Národná rada SR nápravu pred záverečným hlasovaním nezjedná a schváli zákon,   ktorý odporuje   ustanoveniu   Ústavy   SR   a tento   výsledok   je   v príčinnej súvislosti so spôsobom, akým subjekt nadaný zákonodarnou iniciatívou uplatnil svoje právo zákonodarnej iniciatívy, ide o postup, ktorý nie je v súlade s porušenými ustanoveniami ústavy vrátane ustanovenia čl. 87 ods. 1.

Navrhovateľ znovu odkazuje na argumentáciu k tejto otázke uvedenú na s. 13-14 svojho návrhu a k tomu dodáva, že v okolnostiach prípadu došlo k zneužitiu zákonodarnej iniciatívy, pretože poslanec Róbert Madej úmyselne predstieral, že predložil pozmeňujúci návrh k návrhu už predloženého zákona; pôvodne predložený návrh pochádzajúci od troch poslancov, ktorý sa v procese rokovania v orgánoch Národnej rady SR stretol so zásadnými pripomienkami a nesúhlasom vo výboroch Národnej rady SR,   sa zdanlivo odlišoval od „pozmeňujúceho   návrhu   R.   Madeja“,   ale   v   skutočnosti   išlo   o   návrh   svojím   obsahom natoľko   podobný   pôvodne   predloženému   návrhu   3   poslancov,   že   rozdiel   medzi   obomi návrhmi   (alebo   jeho   neexistenciu)   nemožno   hodnotiť   podľa   rozdielov   v   usporiadaní a číslovaní oboch návrhov. Pôvodne navrhnuté usporiadame zákona na 6 paragrafov sa v návrhu   Róberta   Madeja   iba   inak   rozložilo   tak,   aby   „pozmeňujúci   návrh“   mal   11 paragrafov. Predstieranie zmeny slúžilo na oklamanie pléna Národnej rady SR.

B.

Doplnenie právnej argumentácie navrhovateľa

1. Prvou vetou článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa zaručujú tri kvality Štátu nachádzajúceho sa na území Slovenskej republiky:

a) zvrchovanosť,

b) demokratickosť a

c) právnosť. Tieto   kvality   navzájom súvisia   a dopĺňajú   sa.   Pri ochrane   ústavnosti ich   možno uplatniť vo vzájomnom prepojení, čo potvrdzuje právny názor ústavného súdu:

„Ústavné   požiadavky   demokratického   a   právneho   štátu   vytvárajú   predpoklady a medze výkonu verejnej (štátnej) moci. Jednou z požiadaviek demokratického právneho štátu založeného na princípe suverenity ľudu ustanovenou v čl. 2 ods. 1 ústavy, podľa ktorej štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov   alebo   priamo,   je,   že   verejná   (štátna)   moc   môže   byť   vykonávaná   výlučne   na základe demokratickej legitimácie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   atribútom   takto   chápanej   demokratickej   legitimity založenej   na   princípe   suverenity   ľudu   a   demokratického   právneho   štátu   vo   vzťahu k verejným funkciám je ústavná požiadavka, aby ich vznik (verejných funkcií) bolo možné spätnou väzbou privodiť k ich prameňu, teda k občanovi, resp. k ľudu'' (I. ÚS 238/04. Nález z 26. januára 2005, s. 32).

Kvality určené čl. 1 ods. 1 sú síce navzájom prepojené, ale každá z nich sama o sebe má vlastný právny význam. Ústavný súd Slovenskej republiky v rade rozhodnutí vyslovil početné právne názory, ktorými vymedzil účel a obsah ústavného pojmu „právny štát“. Pojem „demokratický štát“ je ústavným pojmom, ktorý pri uplatnení Ústavy SR čaká na „objavenie“. Tak, ako ústavný súd odvodil a odvodzuje základné zásady zahrnuté v pojme „právny   štát“,   ďalšie   základné   zásady   Ústavy   SR   ako   celku   sú   obsiahnuté   v   pojme „demokratický štát“. K takým zásadám možno zaradiť napríklad zásadu deľby moci, ktorá sa výslovne neuvádza v texte Ústavy SR, ale ktorá je determinujúca pre identifikáciu štátu ako demokratického štátu.

V   okolnostiach,   prípadu   sú   vlastnosti   implikované   v   pojme   „demokratický   štát“ dôležité pre posúdenie ústavnosti niektorých ustanovení zákona č. 335/2005 Z. z.

Podpredseda   vlády   Slovenskej   republiky   Daniel   Lipšic   na   ústnom   pojednávaní 19. januára 2006 odmietol možnosť, že ustanovením § 3 ods. 2 zák. č. 335/2005 Z. z. sa zakladá   povinnosť   oznamovať   dôvodné   podozrenia   nasvedčujúce   nadobudnutie   majetku z nelegálnych príjmov a úpravu označil za prameň práva priznávajúci fyzickým osobám a právnickým osobám oprávnenie oznamovať dôvodné podozrenia.

Vláda SR vo svojom písomnom stanovisku predloženom Ústavnému súdu SR uviedla: „V   slovenskom   právnom   poriadku   je   bežné,   že   orgány   oprávnené   konať   v   rôznych oblastiach spoločenského života regulovaného právom, začínajú konanie či už z vlastného podnetu,   alebo   z   podnetu   iných   osôb.“   (Stanovisko   vlády   SR,   s.   8)   Navrhovateľ   sa stotožňuje s touto charakteristikou vzťahu medzi štátom a občanom v Slovenskej republike. Navrhovateľ tento vzťah pokladá za vzťah, ktorý je implikovaný v zásadách demokratického štátu   a   ktorý   podlieha   ochrane   prostredníctvom   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR.   Právo   osoby oznámiť orgánu verejnej moci nedostatky iba vtedy, keď to zákon výslovne umožní, nie je zlučiteľné so zásadami demokratického štátu. V demokratickom štáte je nevyhnutnosťou taký vzťah medzi štátom a občanom, ktorý práva osôb posudzuje v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Dokiaľ osoba neoznámi orgánu verejnej moci podnet, ktorý mu podať nesmie, pretože ide o podnet ohrozujúci ústavné zriadenie, musí platiť, že štát sa musí zaoberať obsahom   podnetu.   Opačné   právne   postavenie   jednotlivca   v   ktorom   jednotlivec   „smie“ komunikovať   pomocou   podnetu   so   štátom   len   ak   mu   zákon   také   oprávnenie   prizná,   je deštrukciou demokratického štátu aj vtedy, keď také postavenie bude prípadne (formálne) zlučiteľné so zásadami implikovanými v pojme „právny štát“. Ak sa vláda SR nedopustila omylu v hodnotení úpravy § 3 ods. 2 zák. č. 335/2005 Z. z. a toto ustanovenie skutočne priznáva   „právo   podať   písomné   oznámenie   o   dôvodnom   podozrení   nasvedčujúcom nadobudnutie majetku z nelegálnych zdrojov“, potom ustanovenie prvej vety § 3 ods. 2 zákona o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ani z dôvodu jeho   nesúladu   s   tou   časťou   prvej   vety   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR,   ktorou   sa   v   Slovenskej republike zaručuje „demokratický štát“.

2. Policajný štát nemožno subsumovať nielen pod legitímne formy právneho štátu, ale   ani   pod   legitímne   formy   demokratického   štátu;   policajný   štát   je   aj   popretím demokratického   štátu.   Odôvodnenie   tejto   zásady   sa   v   okolnostiach   prípadu   spája s argumentáciou, ktorú už navrhovateľ uviedol v návrhu o materiálnom právnom štáte (s. 3- 4) a o vzťahu policajného štátu a právneho štátu (s. 7).

3.   Absolútnym   základom   interpretácie   a   aplikácie   čl.   1   ods.   1   je   presadenie koncepcie   materiálneho,   nie   formálneho   právneho   štátu.   Zák.   č.   355/2005   Z.   z.   je nevykonateľný. Schválenie nevykonateľného zákona nie je v súlade s požiadavkami, ktoré sa musia splniť vo fáze tvorby práva v materiálnom právnom štáte.

4. Ústavný súd SR uznesením PL. ÚS 30/05-32 dňa 6. októbra 2005 spojil konanie o návrhu skupiny 3.1 poslancov s konaním o návrhu skupiny 32 poslancov s tým, že konanie sa bude viesť pod sp. zn. PL. ÚS 29/05. Obe skupiny poslancov Národnej rady SR namietli nesúlad   zákona   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   s   Ústavou   SR,   ale   nesúlad   namietli z ústavných dôvodov, ktoré sa v časti odlišujú. Skupina 32 poslancov za príčinu nesúladu zákona s Ústavou SR neoznačila čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 3 a čl. 87 ods. 1. Skupina 31 poslancov zas nenamietla nesúlad ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2. Tento rozdiel sa prejavuje aj v ustanoveniach zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Skupina 32 poslancov nenamietla nesúlad § 1, § 2, § 3 ods. 2 a 3, § 4 ods. 1 a 2, ani § 4 ods. 4 zákona sústavou. Skupina 32 poslancov však na rozdiel od skupiny 31 poslancov namietla aj nesúlad § 7 ods. 2, § 8 ods. 1 písm. a) a ods. 3 s Ústavou SR.

Skupina 31 poslancov Národnej rady SR podporuje námietku skupiny 32 poslancov Národnej rady SR a stotožňuje sa s tvrdením tejto skupiny poslancov, podľa ktorého aj ustanovenia   čl.   47   ods.   3   a   čl.   50   ods.   2   Ústavy   SR   sú   porušené   normami   zákona o preukazovaní pôvodu majetku. V nadväznosti na to skupina 31 poslancov Národnej rady SR akceptuje aj tvrdenie, podľa ktorého s ústavou nesúladné sú aj § 7 ods. 2, § 8 ods. písm. a) a § 8 ods. 3 zákona o preukazovaní pôvodu majetku.

Skupina 31 poslancov Národnej rady SR okrem iného navrhla, aby Ústavný súd SR rozhodol, že „ustanovenia § 3 ods. 1 a ods. 4, § 5, § 6, § 7 ods. 2, § 8, § 10 a § 11 po strate účinnosti vyššie uvedených ustanovení zákona budú v nesúlade s čl. 1 ods. 1 pre svoju obsolétnosť“ (bod 10 návrhu). Ak na základe námietky skupiny 32 poslancov Národnej rady SR ústavný súd rozhodne aj o nesúlade § 7 ods. 2 a § 8 ods. 1 písm. a) a ods. 3 s ústavou, zvýši sa počet právnych noriem, ktoré v zákone o preukazovaní pôvodu majetku stratia právnu záväznosť. To bude mať za následok zníženie počtu obsolétnych ustanovení zákona, ale vzťah úmery medzi počtom obsolétnych ustanovení a ich akceptovateľnosťou v právnom štáte nebude vzťahom priamej úmery. Naopak, bude v nepriamej úmere. Znížením počtu obsolétnych   ustanovení   v   zákone,   z   ktorého   sa   z   dôvodu   nesúladu   s Ústavou   SR rozhodnutím   ústavného   súdu   vyčlenia   ďalšie   normy,   sa   vytvorí   torzo   zákona,   ktorého existencia v právnom štáte bude ešte menej opodstatnená.

Ústavný súd SR k otázke miesta obsolétnej právnej úpravy v právnom štáte uviedol: „Treba súhlasiť s názorom národnej rady, podľa ktorého len obsolétnosť právnej normy nezakladá jej rozpor s ústavou.“ (PL, ÚS 8/04-202, s. 25) Navrhovateľ sa stotožňuje s týmto právnym   názorom   ako   s   východiskovým   pravidlom   pre   kvalifikáciu   ústavnej   relevancie obsolétnej právnej normy. Sama obsolétnosť právnej normy obvykle nie je neústavná, ak ide o   právnu   normu   obsiahnutú   v   právnom   predpise,   ktorý   napriek   obsolétnej   norme   je vykonateľný a upravuje rad právnych vzťahov, ktoré sa bez ohľadu na obsolétnu úpravu môžu   spravovať   takýmto   právnym   predpisom.   Obsolétnosť   právneho   predpisu   však predstavuje   inú   kvalitu,   než   akú   má   obsolétnosť   právnej   normy.   Obsolétnosť   právneho predpisu sťažuje orientáciu v prameňoch práva, zvyšuje neprehľadnosť právneho poriadku a znižuje právnu istotu ohľadne správania, ktoré právny poriadok ustanovuje subjektom právnych vzťahov, pričom samotný obsolétny právny predpis nie je využiteľný ako prameň práva. Týmito vlastnosťami sa obsolétny právny predpis dostáva do nesúladu so zásadami implikovanými vo vlastnostiach právneho štátu podliehajúcich ochrane podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   v   prípade   rozhodnutia   ústavného   súdu akceptujúceho návrhy oboch skupín poslancov sa stane obsolétnym všeobecne záväzným právnym   predpisom,   ktorý   nebude   možné   uplatniť   a   ktorý   svojou   existenciou   bude   iba povzbudzovať   právnu   neistotu   ohľadne   povinností   pôvodne   uložených   osobám   týmto zákonom. Zároveň bude sťažovať orientáciu v platnom právnom poriadku, pretože celkom zbytočne sa ním zvýši počet platných zákonov.

Z tohto dôvodu sa skupina 31 poslancov nazdáva, že jej návrh uvedený v bode 10 návrhu   je   v   spojení   s   návrhom   skupiny   32   poslancov   ešte   opodstatnenejší,   než   bol v okamihu predloženia jej vlastného návrhu.

5. Navrhovateľ rozširuje návrh v bode 9 tak, aby Ústavný súd SR vyslovil: „9. § 9 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, ani s čl. 20 ods. 1 druhá veta, čl. 20 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR“.»

7.   Z   analýzy   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   súvisiacej s návrhmi navrhovateľov

Aj keď navrhovatelia nenamietali vo svojich návrhoch rozpor zákona o preukazovaní pôvodu majetku s ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd považoval za potrebné za účelom rozhodnutia vo veci samej uskutočniť analýzu tej časti judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorá súvisí s predmetom tohto konania, t. j. predovšetkým judikatúru týkajúcu sa porušenia vlastníckeho práva chráneného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).

Podľa analýzy bolo v doterajšej judikatúre ESĽP identifikovaných 1646 rozhodnutí, v ktorých sa ESĽP čo i len okrajovo dotkol čl. 1 dodatkového protokolu. Z týchto bolo 193 rozhodnutí   ESĽP   označených   atribútom   vysokej   dôležitosti,   čiže   ide   o rozhodnutia s významom pre tvorbu precedenčného práva.

S prihliadnutím na predmet konania ústavný súd považoval za relevantné najmä tieto právne vety z dotknutých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva:

-   Odňatie   vlastníctva   bez   vyplatenia   náhrady,   ktorá   je   v rozumnom   vzťahu k hodnote, obvykle zakladá disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu.   Legitímne   ciele   „vo   verejnom   záujme“,   ako   opatrenia   hospodárskej   reformy alebo opatrenia navrhnuté na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti, si môžu vyžiadať nižšie odškodné, ako v plnej trhovej hodnote.

-   Odňatie   vlastníctva   vo   verejnom   záujme   bez   vyplatenia   odškodného   možno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných prípadoch.

(James a ostatní v. Veľká Británia, 1986)

-   Zásah   do   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   musí   zodpovedať   spravodlivej rovnováhe medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany individuálnych základných práv.

- Podmienky odškodnenia sú podstatné na úvahu, či napadnutá úprava rešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje neprimerane veľkým bremenom.

(Sporrong a Lönnroth v. Švédsko, 1982)

- Podmienky náhrady podľa relevantnej vnútroštátnej legislatívy sú rozhodujúce na posúdenie,   či   napadnuté   opatrenie   zodpovedá   požiadavke   spravodlivej   rovnováhy a predovšetkým   či sťažovateľov   nezaťažuje   neprimerane   veľkým   bremenom.   V tejto súvislosti platí, že odňatie vlastníckeho práva bez vyplatenia náhrady, ktorá je v rozumnom vzťahu   k hodnote,   obvykle   zakladá   disproporčný   zásah,   ktorý   nie   je   v   súlade   s   čl.   1 dodatkového   protokolu,   pričom   odňatie   vlastníctva   vo   verejnom   záujme bez   vyplatenia odškodného možno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných prípadoch. Článok 1 však negarantuje právo na plnohodnotnú náhradu za každých okolností, keďže legitímne ciele „verejného záujmu“ môžu vyžadovať náhradu v menšej ako trhovej hodnote. (Sväté kláštory v. Grécko, 1994)

- Otázka   proporcionality   vyžaduje   určiť,   či   existoval   rozumný   vzťah   medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom   alebo,   inými slovami, či   bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmami jednotlivca. (Agosi v. Taliansko, 1986)

- Pojem „verejného záujmu“ je nevyhnutne široký. Konkrétne, rozhodnutia prijať zákony   upravujúce   vlastnícke   právo   bežne   vychádzajú   z posúdenia   politických, ekonomických   a sociálnych   otázok.   Odňatie   majetku   za   účelom   realizácie   legitímnych sociálnych, ekonomických alebo iných záujmov môže byť vo verejnom záujme napriek tomu, že široká verejnosť nezíska možnosť priameho použitia alebo iného úžitku z takéhoto majetku. Vnútroštátne úrady sú z povahy veci lepšie spôsobilé ako medzinárodný sudca na posúdenie, čo je vo „verejnom záujme“. Súd, domnievajúc sa, že je prirodzené, že miera úvahy zákonodarcu pri presadzovaní sociálnych a ekonomických opatrení je široká, bude rešpektovať úsudok zákonodarcu, pokiaľ ide o určenie „verejného záujmu“, pokiaľ tento úsudok nebude zjavne bez akéhokoľvek racionálneho základu.

(Bäck v. Fínsko, 2004)

- Aj keď čl. 6 ods. 2 dohovoru sa vzťahuje na trestné konanie ako celok, a nielen na preskúmanie merity obvinenia, prezumcia neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru vzniká len v súvislosti s „obvinením“ z konkrétneho trestného činu.

(Phillips v. Veľká Británia)

--------------Poznámka: V danom prípade ESĽP nezistil porušenie dohovoru ani v dôsledku skutočnosti, že zákon ustanovoval domnienku nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov, keďže „v systéme existovali záruky“, napríklad   súdna   kontrola   vrátane   verejnosti   pojednávania,   predchádzajúce   oznámenie   argumentov prokuratúry   a   možnosť   sťažovateľa   predložiť   písomné   alebo   ústne   dôkazy   smerujúce   k   vyvráteniu predmetnej   domnienky.   Za   základnú   garanciu   považoval   ESĽP   najmä   dostupnosť   vyvrátenia   zákonnej domnienky. Okrem toho tu bola možnosť sudcu podľa vlastnej úvahy odmietnuť uplatnenie domnienky, ak by jej uplatnenie znamenalo vysoké riziko nespravodlivosti.

- Prezumpcie, či už skutkové alebo právne, sa vyskytujú v každom právnom systéme. Dohovor v princípe nezakazuje žiadne prezumpcie. Od členských štátov sa však vyžaduje, aby   v   prípade   prezumpcií   zostali   v   určitých   medziach,   ak   sa   týkajú   trestného   práva. Článok 6   ods.   2   dohovoru   požaduje   od   štátu,   aby   používal   prezumpcie   v   rozumných medziach, ktorými sa zohľadní dôležitosť situácie a zachová právo na obhajobu.

(Salabiaku v. Francúzsko, 1988)

-------------------Poznámka: Uvedený princíp znamená, že prezumpcie v trestnom práve nemôžu byť nevyvrátiteľné. Iba vtedy bude čl. 6 ods. 2 dohovoru neporušený. Prezumpcie možno uplatniť napr. tak, že obžaloba musí preukázať,   že   obžalovaný   konal   určitým   spôsobom,   a   obžalovaný   musí   preukázať,   že   existuje   nevinné vysvetlenie   jeho   konania.   Súd   v   prípade   Salabiaku   skonštatoval,   že   takéto   dokazovanie   je   možné   len v prípade „menej závažných“ trestných činov.

Z uvedeného prehľadu možno podľa názoru ústavného súdu formulovať tieto závery relevantné aj na preskúmavanie ústavnosti napadnutého zákona:

a) pozbavenie   majetku   bez   akejkoľvek   náhrady   je   súladné   s   čl.   1   dodatkového protokolu len za výnimočných okolností,

b)   existencia   domnienok   je   prípustná   aj   v trestnom   práve,   pokiaľ   nemajú   povahu nevyvrátiteľných domnienok,

c) pri   identifikácii   verejného   záujmu   ako   dôvodu   na   zásah   do   vlastníckeho   práva disponuje zákonodarca širokou mierou voľnej úvahy,

d) na   posúdenie   prípustnosti   zásahu   do   vlastníckeho   práva   je   kľúčovým   faktorom spravodlivá   rovnováha   medzi   požiadavkami   všeobecného   záujmu   a   záujmami jednotlivca.

8.   Z   rámcovej   analýzy   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev súvisiacej s návrhmi navrhovateľov

Z analýzy   uskutočnenej   na   účely   tohto   konania   vyplynulo,   že   podľa   ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev právo vlastniť majetok patrí medzi základné zásady   (východiská)   práva   Európskeho   spoločenstva.   Táto   zásada   však   nie   je absolútnym privilégiom, ale treba ju posudzovať s ohľadom na jej spoločenskú funkciu. V dôsledku toho môže byť výkon vlastníckeho práva obmedzený pod podmienkou, že toto obmedzenie   zodpovedá   cieľom   všeobecného   záujmu   sledovaným   Európskym spoločenstvom   a nepredstavuje   v súvislosti   so   sledovaným   cieľom   neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (pozri napríklad C-293/97 Queen v Secretary of State for the Environment and Ministry of Agriculture, Fisheries and Food, ex parte H.A. Standley and Others and D.G.D. Metson and Others, § 54 a v ňom citovanú judikatúru).

Z analýzy tiež vyplynulo, že ochrana základných práv a slobôd má v rozhodovacej činnosti súdov Európskych spoločenstiev skôr akcesórnu povahu, resp. prichádza do úvahy iba v niektorých kategóriách prípadov. Konkrétne, členské štáty podliehajú komunitárnym ľudsko-právnym imperatívom v týchto typoch právnych situácií:

a) ak uplatňujú komunitárne predpisy, ktoré majú dopad na základné práva,

b) ak implementujú alebo interpretujú komunitárne akty a

c) ak   sa   z dôvodov   verejného   záujmu   odchyľujú   od   všeobecných   komunitárnych pravidiel ustanovených najmä v zakladateľských zmluvách.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   použitie   judikatúry   súdov Európskych   spoločenstiev   je   vo   vzťahu   ku   konaniu   o nesúlade   zákona   o preukazovaní pôvodu majetku značne obmedzené.

V.

Analýza a závery

Účelom právomoci ústavného súdu ustanovenej v čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy je rozhodovať   o súlade   zákonov   s ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a s   medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila národná rada súhlas a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a nie vyslovovať sa k otázke, akú podobu by mala mať podľa   jeho   názoru   ústavne   konformná   úprava   problematiky,   ktorá   je   predmetom napadnutého zákona, ako navrhoval na verejnom ústnom pojednávaní konanom 2. marca 2006 zástupca národnej rady poslanec Daniel Lipšic. Týmto východiskom sa preto ústavný súd riadil aj pri preskúmavaní ústavnosti zákona o preukazovaní pôvodu majetku, a to aj napriek tomu, že si je vedomý spoločenskej závažnosti a citlivosti problematiky, ktorá tvorí jeho obsah.

V.1 K námietke porušenia princípov právneho štátu vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy

Z návrhov   navrhovateľov   vyplýva,   že   ich   kľúčové   námietky   sa   sústreďujú   na tvrdenie o nesúlade jednotlivých ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy, a to či už samostatne, alebo v spojení s inými ustanoveniami ústavy.

V konkrétnostiach   podľa   návrhu   navrhovateľov   (1)   nie   je   v súlade   s čl.   1   ods.   1 ústavy § 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1 a § 9 zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Podľa návrhu navrhovateľov (2) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy popri § 7 a § 9 aj § 4 ods. 3 a § 7 ods. 2 napadnutého zákona. Navyše, navrhovatelia (2) v bode 10 petitu navrhujú vysloviť aj nesúlad § 3 ods. 1 a 4, § 5, § 6, § 7 ods. 2, § 8, § 10 a § 11 zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže „po strate účinnosti vyššie uvedených ustanovení zákona budú v nesúlade s čl. 1 ods. 1 pre svoju obsolétnosť“, t. j. navrhujú „vyslovenie nesúladu celého zákona č. 335/2005 Z. z. s ďalej označenými ustanoveniami Ústavy“, keďže podľa ich názoru „celý zákon svojím obsahom a účelom popiera princípy právneho štátu, predovšetkým princíp právnej istoty, zákazu retroaktívnej tvorby práva a nerešpektuje základné právo pokojne užívať svoj majetok“.

Ústavný súd so zreteľom na návrh navrhovateľov na vyslovenie nesúladu celého zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku   s čl.   1   ods.   1   ústavy   považoval   za   potrebné zaoberať sa v prvom rade s východiskovými zásadami napadnutého zákona a ich súladom so všeobecným princípom právneho štátu a jeho čiastkovými princípmi tak, ako vyplývajú z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Navrhovatelia v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy okrem iného uviedli, že

„... zákon č. 335/2005 Z. z. v rade ustanovení nemá takú kvalitu, ktorá je primeraná princípom a zásadám umožňujúcim charakterizovať štát ako právny štát a prameň práva schválený orgánom tohto štátu ako prameň práva s obsahom zodpovedajúcim kritériám právneho štátu...

Skupina   poslancov   predložila   návrh   zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku   ako zákon netrestnej povahy, o ktorom vzbudzovala zdanie, že patrí k prameňom súkromného práva. Tento charakter zákona naznačila skupina predkladateľov návrhu zákona v rade tvrdení uvedených vo všeobecnej časti dôvodovej správy k parlamentnej tlači 1064...“. Podľa navrhovateľov národná rada pri schvaľovaní zákona o preukazovaní majetku «uplatnila   zákonodarnú   pôsobnosť   bez   rešpektovania   radu   ustanovení   Ústavy,   ich vzájomných väzieb, ba dokonca zanedbala aj zásady implikované v účele a obsahu normy čl. 1 ods. 1, v pojme „demokratický štát“ a „právny štát“». Zákonodarný orgán podľa ich názoru na dosiahnutie legitímneho zámeru schválil právnu úpravu, ktorá nad rámec ústavy ustanovila obmedzenia viacerých základných práv a slobôd.

Navrhovatelia   tvrdia,   že   účel   zákona   vymedzený   zákonodarcom   (v   dôvodovej správe) sa nekryje s jeho obsahovým naplnením. Obdobný nesúlad je podľa nich medzi názvom zákona a cieľom zákona. Z dôvodovej správy k návrhu zákona vyplýva, že „účelom zákona   je   upraviť   osobitný   spôsob   odnímania   majetku   osobám,   ktoré   nie   sú   schopné hodnoverným   spôsobom   preukázať   legálny   pôvod   a spôsob   nadobudnutia   svojich majetkových prírastkov“. Navrhovatelia v tejto súvislosti ďalej namietajú, že „ide o účelový zákon,   ktorý je...   akýmsi kompilátom administratívneho preverovania (činnosť finančnej polície) a občiansko-právneho konania s vylúčením použitia oprávnení, ktoré pre policajta vyplývajú zo zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore“.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   z formálneho hľadiska   je   účel   zákona   vymedzený   v   §   1   zákona   o preukazovaní   majetku,   ktorý   znie: «Účelom tohto zákona je upraviť podmienky a postup orgánov verejnej moci pri odnímaní nehnuteľného   majetku,   hnuteľného   majetku,   bytov   a nebytových   priestorov,   iných majetkových   práv   a iných   majetkových   hodnôt,   peňažných   prostriedkov   v hotovosti v slovenskej   mene   a v cudzej   mene,   vkladov   v bankách   so   sídlom   v zahraničí   (ďalej   len „majetok“)   fyzickým   osobám   (ďalej   len   „osoba“),   o ktorých   súd   v konaní   podľa   tohto zákona   vyslovil,   že   majetok   nadobudli   z nelegálnych   príjmov.» Takto   vymedzený   účel zákona má zjavne sankčný charakter a podľa názoru ústavného súdu už sám osebe vyvoláva obavy o jeho zlučiteľnosti s princípmi právneho štátu.

V.1.1   Princíp   právneho   štátu je   základným   ústavným   princípom   vyplývajúcim z ústavy. Zásadnou požiadavkou v právnom štáte je, aby zákonodarca jasne vyjadril svoju základnú myšlienku, cieľ a účel svojho zákonodarného zámeru. Demokraticky legitimovaný zákonodarca má priestor na uváženie, je však viazaný ústavou a predovšetkým úpravou základných   práv   a slobôd,   z čoho   vyplýva,   že   musí   rešpektovať tieto   vonkajšie   hranice svojej   činnosti.   Čím   intenzívnejšie   zákon,   resp.   určité   ustanovenie   zákona,   zasahuje do oblasti základných práv alebo slobôd, tým väčšie nároky treba klásť na precíznosť jeho úpravy, resp. na úpravu jeho jednotlivých ustanovení.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil, že národná rada je pri tvorbe zákonov viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať akýkoľvek zákon, pokiaľ takýto zákon neprekročí rámec daný ústavou (PL. ÚS 15/98). V tejto súvislosti platí, že príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy je potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvý raz, alebo o zákon, ktorým sa len mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov (PL. ÚS 38/95). Tento princíp právneho štátu   sa   v tvorbe   zákona   dodrží   vtedy,   ak   prijatý   zákon   je   v súlade   so   všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom (PL. ÚS 32/95).

Zákonodarca vychádzal z toho, že zmysel a potreba prijatia zákona o preukazovaní pôvodu majetku sú dané tým, že príslušné štátne orgány „nie sú spôsobilé účinne zakročiť proti osobám, ktoré preukázateľne žijú nad svoje pomery“. Podľa zákonodarcu Trestný zákon síce umožňuje uložiť trest prepadnutia veci alebo trest prepadnutia majetku, ale ich uloženie predpokladá, aby bola dotknutá osoba uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, čo „kladie na príslušné orgány činné v trestnom konaní veľké nároky pri znášaní dôkazného bremena. Postup podľa trestného práva je preto absolútne neúčinný. Rovnako sa neosvedčil   ani   postup   podľa   Občianskeho   zákonníka   a jeho   ustanovení   o bezdôvodnom obohatení, či podľa iných právnych predpisov, osobitne daňových.“.

Návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku bol zákonodarcom prezentovaný aj ako   dôležitý   nástroj   boja   proti   latentnej   kriminalite,   ktorá   sa   ťažko   odhaľuje   ale ktorá znamená obrovské majetkové zisky pre organizovaný zločin a pre iné prvky v kriminálnom prostredí.

Súčasťou   právneho   štátu   je   aj   ústavnoprávne   garantovaná   fungujúca   trestná zákonnosť. Zákonodarca pri tvorbe a formulovaní svojho legislatívneho zámeru vychádzal nielen z predpokladu nefunkčnosti a neefektívnosti platnej a účinnej trestnoprávnej úpravy v minulom období, ale aj z nefunkčnosti a neefektívnosti predpisov Občianskeho zákonníka (v   časti   upravujúcej   inštitút   bezdôvodného   obohatenia;   §   451   až   459),   či   daňových predpisov (pre úplnosť možno poukázať aj na iné platné a účinné zákony, napr. zákon č. 367/2000   Z.   z.   o ochrane   pred   legalizáciou   príjmov   z trestnej   činnosti   a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2001, alebo zákon č. 221/1994 Z. z. o preukazovaní pôvodu finančných prostriedkov pri privatizácii platný a účinný od 26. augusta 1994).

Na dosiahnutie účelu zákona, ako to vyplýva zo všeobecnej časti dôvodovej správy návrhu zákona, zvolil zákonodarca   zákona osobitné metódy   právnej   regulácie a uplatnil osobitné inštitúty, čo odôvodnil takto: „Civilné konanie je v porovnaní s trestným, ktoré vyžaduje rešpektovanie prezumpcie neviny, zákazu retroaktivity a dôkazného bremena na strane   štátu,   podstatne   pružnejšie...   Vzhľadom   na   netrestný   charakter   právna   úprava neporušuje ani zásadu prezumpcie neviny, ani zákaz retroaktivity, ktorá je v civilnom práve možná a nie je výslovne zakázaná.“

Takto si zákonodarca vytvoril priestor na prijatie osobitného (mimoriadneho) zákona „právneho predpisu z oblasti civilného práva k trestnej legislatíve“ na postihovanie osôb, ktoré   nadobudli   majetok   z   predpokladaných   nelegálnych   príjmov,   zákona,   ktorý „má zaplniť medzeru v právnom systéme Slovenskej republiky a vytvoriť právny rámec účinného postupu proti osobám neschopným hodnoverne preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia svojho majetku“ a ktorý má byť funkčnou a účinnou alternatívou k nefunkčným platným a účinným   právnym   úpravám   trestnoprávnej   povahy   a   nositeľom   náhradného,   a pritom prelomového   riešenia   súvisiaceho   s potrebou   odstraňovať   spoločensky   nežiaduci   stav spočívajúceho v nadobúdaní majetku z nelegálnych príjmov.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zákonodarca   pri   tvorbe   zákona   o preukazovaní   pôvodu majetku zvolil neštandardnú kombináciu metód právnej úpravy z rôznych právnych odvetví, ktoré sa týkajú podstaty a zmyslu základného práva vlastniť majetok. Súlad a zlučiteľnosť tohto prístupu zákonodarcu s princípom právneho štátu možno konkrétnejšie preskúmať až na základe jeho premietnutia do roviny osobitných princípov právneho štátu.

V.1.2 Neoddeliteľnou súčasťou všeobecného princípu právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy je princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky   subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že príslušné štátne   orgány   budú konať a rozhodovať   podľa   platných   právnych   predpisov,   že ich   budú   správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 48/97).

Integrálnou súčasťou princípu právnej istoty je aj dôvera občanov v právny poriadok (m. m. napr. PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/99 atď.). Právna istota a predovšetkým právna istota ex ante (vopred) vychádza z predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, pričom pre občanov,   iné   fyzické   osoby   a právnické   osoby   predstavuje   princíp   právnej   istoty predovšetkým ich orientačnú istotu, od ktorej sa odvíja aj ich dôvera v právny poriadok. Občianska   sloboda   ako   imanentný   znak   demokratického   a právneho   štátu   vyžaduje spoľahlivosť   právneho   poriadku,   pretože   sloboda   znamená   predovšetkým   možnosť usporiadať si život podľa vlastných predstáv.

Podľa navrhovateľov «s požiadavkou právnej istoty nie je zlučiteľné demonštratívne vymedzenie pôsobnosti finančnej polície, z ktorého v prípade ustanovenia § 4 ods. 1 nie je zrejmé, čo všetko nad rámec výslovnej úpravy zákona môže finančná polícia obstarávať, požadovať, zisťovať a zabezpečovať a v prípade ustanovenia § 4 ods. 2 nie je jednoznačné, aké činnosti sú orgány verejnej moci, fyzické osoby a právnické osoby povinné vykonať, aby splnili   svoju   zákonom   ustanovenú   povinnosť   „poskytnúť   finančnej   polícii   potrebnú súčinnosť“.   Miera   právnej   neistoty   založená   nejednoznačnou   právnou   úpravou s prihliadnutím na jej právny účinok je natoľko vysoká, že nie je zlučiteľná s princípom právnej istoty, a teda ani s čl. 1 ods. 1 Ústavy.».

Príkaz   právnej   istoty   má   rôzne   stránky;   jeho   súčasťou   je   najmä   príkaz   určitosti zákona,   resp.   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   zákaz   spätnej   časovej pôsobnosti   zákonov   (zákaz retroaktivity),   ako   aj   príkaz   ochrany   dôvery   občanov   (resp. fyzických osôb a právnických osôb) v právny poriadok.

Príkaz dostatočnej určitosti zákonov (ako aj iných všeobecne záväzných právnych predpisov) tvoriaci súčasť princípu právneho štátu síce nevyžaduje od zákonodarcu, aby dôkladne a so všetkými podrobnosťami opísal všetky ním predpokladané skutkové stavy. Zákon totiž nie je zdrojom hotových odpovedí na všetky skutkové stavy, ktoré nastanú počas jeho uplatňovania v spoločenskej praxi. Preto nevyhnutne obsahuje tak otvorené, ako aj zakryté priestory určené na konkretizáciu v právno-aplikačnej praxi. Zákonodarca je však povinný formulovať ním vydávané právne predpisy s takou vysokou mierou určitosti, aká je v danom prípade možná so zreteľom na účel a osobité črty právnej úpravy, ako aj ústavné limity.

Pri používaní neurčitých právnych pojmov je zákonodarca so zreteľom na princíp právnej   istoty   vyplývajúci   z čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   obmedzený.   Z hľadiska skutkových predpokladov a obsahu príslušnej právnej úpravy musí zákonodarca koncipovať a formulovať zákon a v ňom obsiahnuté právne normy tak, aby zodpovedali požiadavkám jasnosti,   prehľadnosti   a justiciability   (jeho   právnej   vykonateľnosti   a   uplatniteľnosti   zo strany orgánov verejnej moci aplikujúcich právnu normu, t. j. najmä súdov, ale i iných orgánov verejnej moci), ktoré vyplývajú z princípu právneho štátu. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje aj na svoj právny názor vyslovený už v konaní sp. zn. PL. ÚS 19/98, podľa ktorého „Požiadavkou právnej istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy.“.

Z obsahu zákona o preukazovaní pôvodu majetku možno vyvodiť, že jeho koncepcia je   založená   na   kľúčovom   pojme   „majetok   nadobudnutý   z nelegálnych   príjmov“.   Tento pojem je podľa názoru ústavného súdu sám osebe vnútorne nekonzistentný, resp. rozporný. Vychádza totiž z taxatívneho vymenovania majetku, ktorý sa môže stať predmetom odňatia (§ 1 napadnutého zákona) na základe súdneho rozhodnutia, ktorým sa vysloví, že fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nadobudla   majetok   z nelegálnych   príjmov.   Pritom   sa „nelegálnosť   pôvodu“   ako   ďalší   konštitutívny   prvok   pojmu   „majetok   nadobudnutý z nelegálnych   príjmov“   priraďuje k tomuto   pojmu   až   v súvislosti   s neschopnosťou dotknutých   osôb   preukázať určitý   majetkový rozdiel   medzi ich   preukázateľnými, a teda legálnymi príjmami a ich skutočným majetkom (skutočnou hodnotou majetku) v dôsledku ustanovenia preukazovacej povinnosti uloženej im so spätnou časovou pôsobnosťou. To znamená,   že   atribút   nelegálnosti   nevzniká   v príčinnej   súvislosti   s určitým   konkrétnym správaním v mieste a čase, ale ako indícia, resp. premisa, ktorá je slabšia ako argument (nepriamy dôkaz), t. j. vystupuje v podobe domnienky alebo právnej fikcie.

Vzhľadom   na   charakter   a   účel   zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku,   resp. dôsledky,   ktoré   môže   jeho   uplatnenie   vyvolať,   nemožno   uvedený   prístup   zákonodarcu považovať podľa názoru ústavného súdu za ústavne akceptovateľný, t. j. za taký, ktorý vyhovuje požiadavke právnej istoty vyplývajúcej z princípu právneho štátu.

Zákonodarca   používa   promiskue   a   nekonzistentne   nielen   pojem   „majetok nadobudnutý   z nelegálnych   príjmov“,   ale   tiež   pojmy   „hodnota   majetku   osoby,   ktorá presahuje najmenej o 1 000-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy“ [§ 6 ods. 1 a ods. 2 písm. d) napadnutého zákona], či „hodnota majetku, ktorý má byť rozhodnutím vyslovený   za   majetok   nadobudnutý   z nelegálnych   príjmov“   (§   8   ods.   2   napadnutého zákona), alebo „tento majetkový rozdiel uvedený v návrhu podľa § 8 ods. 2“.

Za   „odstránenie“   nedostatočnej   určitosti   zákona,   a teda   jeho   nedostatku,   ktorý koliduje s princípom právnej istoty, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať to, že   pre   účely   tohto   zákona   osobitnej   povahy   sa   za   majetok   nadobudnutý   z nelegálnych príjmov považuje iba, resp. až majetok s hodnotou presahujúcou najmenej o 1000-násobok minimálnej   mzdy   preukázateľné   príjmy,   pretože   to   pripúšťa   úvahu (argumentum a contrario,   argumentum   e   silentio), že   majetok,   či   už podstatne,   resp.   aj nepodstatne nižšej hodnoty, t. j. majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov nepresahujúci o 1 až 999-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy, má fakticky i právne status či povahu majetku, ktorý bol nadobudnutý z legálnych príjmov.

Vláda ako vedľajší účastník tohto konania vo svojom stanovisku nenamietala, že majetok   môže   pochádzať   z nelegálnych   príjmov   aj   vtedy, ak   rozdiel   medzi   legálnymi príjmami a skutočným majetkom dotknutých osôb je menší ako 1000-násobok minimálnej mzdy. Vidí však rozdielnu právnu situáciu medzi týmito prípadmi a prípadmi, keď rozdiel medzi príjmami a majetkom je vyšší, t. j. vyšší ako 1000-násobok minimálnej mzdy. Túto právnu   rozdielnu   situáciu   vyjadruje   podľa   nej   aj   účel   zákona   o preukazovaní   pôvodu majetku, ktorý má predstavovať právny nástroj, prostredníctvom ktorého sa majú riešiť len extrémne   disproporcie   medzi   dosiahnuteľnými   príjmami   a skutočným   majetkom.   Podľa názoru vlády napadnutý zákon nie je štandardným nástrojom, a preto je v ňom ustanovená hranica 1000-násobku minimálnej mzdy, od ktorej sa procesný postup upravený v zákone o preukazovaní pôvodu majetku môže uplatniť. Táto právna konštrukcia je teda vyjadrením toho, že postup podľa tohto zákona sa uplatní len v prípadoch, ktoré sú závažné (extrémne), a kde je disproporcia medzi dosiahnuteľnými príjmami a majetkom extrémne vysoká. Aj v Slovenskej republike existujú podľa vlády osoby, ktoré vlastnia majetok značnej hodnoty. Napriek   tomu   ale   podľa   vlády   z porovnania   priznaných   (a teda   preukázateľných,   resp. legálnych) príjmov týchto osôb a skutočnej hodnoty ich majetku možno urobiť záver, že tieto priznané (legálne) príjmy nemohli byť jediným zdrojom pre nadobudnutie majetku v takej hodnote.

Z argumentácie   vlády,   ako   aj   z   dôvodovej   správy   k návrhu   zákona   vyplýva,   že osobám,   ktoré   môžu   byť   dotknuté   napadnutým   zákonom,   nemožno   z rôznych   dôvodov (spočívajúcich   hlavne   v neefektívnosti   iných   platných   a účinných   zákonov)   preukázať konkrétnu   protiprávnu   činnosť.   Napadnutý   zákon   za   týchto   okolností   -   zjednodušene povedané   -   vytvára   pre   štát   možnosť   spýtať   sa   takýchto   osôb,   ako   získali   zdroje k nadobudnutiu svojho majetku, a ukladá im povinnosť preukázať, že ho nadobudli legálne, t. j. z legálne nadobudnutých príjmov. Táto možnosť pre štát prichádza do úvahy len vtedy, ak   je   disproporcia   medzi   legálnymi   príjmami   a   majetkom   vzhľadom   na   pomery v Slovenskej   republike   extrémna.   Keď   ide   o   takú   extrémnu   disproporciu,   tak   je   podľa zákonodarcu   nemysliteľné,   aby   dotknutá   osoba   nevedela   preukázať,   akým   zákonným spôsobom svoje príjmy nadobudla.

Z povahy veci   vyplýva,   že   z nepoctivých   zdrojov,   resp.   „z nelegálnych   príjmov“, môže   pochádzať   majetok   v akejkoľvek   hodnote   („vyčíslenej   sume“).   Až   majetok s hodnotou   x-krát   presahujúcou   preukázateľné   príjmy   však   napĺňa   pojem   „majetok nadobudnutý   z nelegálnych   príjmov“   použitý   v   napadnutom   zákone.   Takto   ustanovené kritérium je súčasne zjednodušujúcim dôkazom stotožňujúcim nepreukázateľnosť príjmov s nelegálnosťou nadobudnutia určitého ekvivalentu majetku. Takýto záver je podľa názoru ústavného súdu v rozpore so základným účelom zákona, a nie je spôsobilý mať rozhodujúcu úlohu   pri   kvalifikácii   pôvodu   majetku   a s tým   spojenými   sankciami,   pričom   nie   je udržateľný   ani   z hodnotového   hľadiska.   Smeruje   k exemplárnemu   použitiu   zákona   ako nástroja   „na   riešenie   extrémnych   disproporcií“,   čím   spochybňuje   aj   jeho   základný východiskový   pojem,   teda   pojem   „majetok   nadobudnutý   z nelegálnych   príjmov“. Z koncepcie   napadnutého   zákona,   predovšetkým   jeho   procesného   mechanizmu   navyše vyplýva, že tento pojem by mal byť v konečnom dôsledku definovaný až súdom v jeho rozhodnutí podľa § 9 napadnutého zákona.

Takýto základ zákona do značnej miery devalvuje podstatu chápania a vymedzenia určitého správania ako protiprávneho správania (nelegálneho správania), a preto je podľa názoru   ústavného   súdu   v   zásadnom   rozpore   nielen   s princípom   právnej   istoty,   ale   aj s princípom   proporcionality ako   ústavnými   princípmi,   ktoré   tvoria   integrálnu   súčasť generálneho princípu právneho štátu.

Vzhľadom na uvedený záver týkajúci sa kľúčového pojmu zákona o preukazovaní pôvodu majetku ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujímať stanovisko k neurčitosti ďalších pojmov obsiahnutých v napadnutom zákone a namietaných navrhovateľmi [napr. pojem „minimálna mzda“ použitý v § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 písm. a) a § 9 napadnutého zákona alebo demonštratívny výpočet oprávnení finančnej polície vymedzený v § 4 ods.   1 a 2 napadnutého zákona].

V.1.3   Zákaz spätnej   účinnosti   (zákaz retroaktivity) právnych   noriem   tvorí   ďalšiu integrálnu súčasť princípu právnej istoty, a možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú demokratickú záruku ochrany práv občanov (m. m. PL. ÚS 16/95).

Navrhovatelia   uviedli,   že «v   okolnostiach   prípadu   Národná   rada   Slovenskej republiky schválila zákon, ktorý nemá intertemporálne ustanovenia. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku neobsahuje právnu normu zaručujúcu ochranu pred zásahmi verejnej moci do právneho postavenia fyzických osôb zameranú do minulosti. Naopak, podľa všeobecnej časti dôvodovej správy v parlamentnej tlači č. 1064: „Na zákon sa nevzťahuje zákaz spätnej účinnosti“. Táto formulácia jednoznačne preukazuje zámer predkladateľov návrhu zákona pri výklade a uplatnení zákona postupovať bez zreteľa na zákaz retroaktivity, hoci tento je implikovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy a vzťahuje sa na všetky zákony a... ostatné všeobecné právne predpisy.».

Vláda Slovenskej   republiky ako vedľajší   účastník   konania vo   svojom   stanovisku konštatuje, že «tvrdenie, že zákon č. 335/2005 Z. z.... pôsobí do minulosti a narúša riadne nadobudnuté práva je mylné. Predmetný zákon neobsahuje ustanovenia, ktoré by spätne postihli konanie, ktoré bolo v minulosti právne dovolené alebo by zrušili, či inak zasiahli do práv, ktoré boli v minulosti riadne, t. j. v súlade s právom nadobudnuté... Z povahy zákona č. 335/2005 Z. z., resp. takéhoto typu právnej úpravy vyplýva, že nie je možné určiť hranicu, dátum, ktorý by bol „počiatočným stavom“.».

Zákaz retroaktivity je založený na zásade, že právna norma nepôsobí spätne, ale pôsobí do budúcnosti. V zmysle tohto zákazu nikoho nemožno postihnúť (sankcionovať) za také správanie, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo sankcionovateľné. Vo verejnom práve v zásade nie sú prípustné ani zákony, ktoré by pôsobili spätne, t. j. ktoré by ukladali fyzickým osobám alebo právnickým osobám spätne určitú verejnoprávnu povinnosť. Zákonodarca   zvolil   v danom   prípade   osobitný   spôsob   právnej   úpravy,   ktorá   má podľa jeho tvrdenia súkromnoprávny charakter, za tým účelom, aby sa povahou právnej úpravy dala odôvodniť prípadná spätná časová pôsobnosť zákona (nepravá retroaktivita). Spätná účinnosť napadnutého zákona sa viaže na povinnosť každého vedieť preukázať svoje majetkové prírastky, t. j. na povinnosť dokázať legálnosť nadobudnutia svojho majetku v minulosti (prakticky celého svojho majetku a počas celého života), čo je podľa názoru ústavného súdu neprimerane zaťažujúci a neodôvodnený zásah.

Navrhovatelia uviedli, že „zákon sa týka majetku nadobudnutého pred účinnosťou... zákona   a...   zákon   tomu,   proti   komu   smeruje   konanie   o preukazovanie   pôvodu   majetku ukladá povinnosť vyviniť sa, t. j. povinnosť dokázať, že majetok, ktorý získal v minulosti a ktorý vlastní - získal legálne“. Podľa navrhovateľov takto konštruovaná úprava povinnosti má v právnom štáte nedovolenú spätnú účinnosť a nezaručuje ústavou požadovanú ochranu pred zásahmi orgánov verejnej moci do právneho postavenia fyzických a právnických osôb.

Zákonodarca   v   pôvodnom   návrhu   napadnutého   zákona   ustanovoval   „rozhodné obdobie“ vo vzťahu k preukazovaniu majetku spätne k 1. januáru 1990, keď podľa jeho názoru boli prijímané vážne rozhodnutia v privatizácii, či vo verejných súťažiach a pod., a keď existovali najväčšie možnosti na nezákonné obohacovanie sa. Zákonodarca pôvodne teda tiež uznal, že „stanovenie tzv. rozhodného obdobia je dôležité aj v záujme právnej istoty“. Na druhej strane vláda ako vedľajší účastník vo svojom stanovisku uvádza «že nie je   možné   určiť   hranicu,   dátum,   ktorý   by   bol   „počiatočným   stavom“.   Pri   preukazovaní príjmov, z ktorých bol nadobudnutý majetok v súčasnosti vo vlastníctve odporcu, resp. pri preukazovaní spôsobu nadobudnutia týchto príjmov sa musí brať do úvahy obdobie od začiatku ekonomickej aktivity odporcu,   od momentu,   kedy začal nadobúdať ekonomické statky a týmto bodom môže v niektorých prípadoch byť aj začiatok života.».

V kontexte časovej pôsobnosti napadnutého zákona sa do nejasného „časopriestoru“ dostáva aj jedno z kľúčových ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku, za ktoré možno považovať úsudok prokurátora a záver súdu, „že hodnota majetku osoby presahuje najmenej o 1 000-násobok minimálnej mzdy preukázateľné príjmy“ [§ 8 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 napadnutého zákona].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zákon   o preukazovaní   pôvodu   majetku   je   zákon   so spätnou časovou pôsobnosťou (retroaktívny zákon), ktorý by sa mohol stať svojvoľným nástrojom   v rukách   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   adresátmi   a nositeľmi   právomocí vyplývajúcich z tohto zákona. Tento záver pritom platí nielen pre schválenú podobu tohto zákona, t. j. podobu, v ktorej nie je vymedzené časové obdobie, v rámci ktorého sú fyzické a právnické osoby povinné preukazovať, že svoj majetok nadobudli z legálnych príjmov, ale platil by aj pre prípad, ak by zákon vymedzil spätne určité konkrétne obdobie, na ktoré by sa táto preukazovacia povinnosť vzťahovala (t. j. tak, ako bolo uvedené v pôvodnom návrhu tohto zákona).

Ústavný   súd   s poukazom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   zdôraznil,   že   inštitút spätného časového pôsobenia (retroaktivita) právnych noriem sa uplatňuje ako výnimočné riešenie   v mimoriadnych   situáciách,   v ktorých   princíp   všeobecného   (verejného)   záujmu prevažuje nad princípom právnej istoty fyzických osôb a právnických osôb (m. m. napr. PL. ÚS   3/00).   Podľa   názoru   ústavného súdu   základným   účelom   zákona   o preukazovaní pôvodu majetku nie je ustanovovať pravidlá správania pre budúcnosť, ale naopak, pravidlá ustanovené až týmto zákonom zásadne aplikovať na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, t. j. pred 1. septembrom 2005 (podobnú argumentáciu ústavný súd uplatnil aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 25/00, pozn.). V danom prípade zákonodarca pripustil neohraničenú spätnú pôsobnosť zákona, čo je v právnom štáte nielen v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, ale aj v rozpore s princípom primeranosti, resp. proporcionality (k princípu primeranosti podrobnejšie najmä PL. ÚS 3/00).

V.1.4 V nadväznosti   na   preskúmavanie   napadnutého   zákona   z hľadiska   jeho zlučiteľnosti s princípmi právneho štátu ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k argumentácii zákonodarcu týkajúcej sa využitia skúseností z obdobných právnych úprav v zahraničí.

Z dôvodovej   správy   k napadnutému   zákonu   vyplýva, že   zákonodarca   presadzoval koncepciu   a odôvodnenosť   prijatia   zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku   ako   zákona netrestnej povahy aj pomocou všeobecného podporného argumentu a zdôraznenia novších trendov zákonodarných úprav v oblasti postihovania „nelegálne nadobudnutého majetku“, keď uviedol, že „k rovnakému záveru došli aj iné vyspelé demokracie, ktoré sa rozhodli vzniknutý (pozn. neosvedčenosť a neúčinnosť postupov podľa iných právnych predpisov) nedostatok nahradiť zavedením civilnej právnej úpravy umožňujúcej siahnuť na majetok, nadobudnutie   ktorého   nevie   dotknutá   osoba   uspokojivo   vysvetliť“ (citované   z textu dôvodovej   správy   k návrhu   skupiny   poslancov   národnej   rady   na   vydanie   zákona o preukazovaní pôvodu majetku, pozn.).

Podľa   zákonodarcu   sa   využili   poznatky z obdobnej   právnej   úpravy   platnej v Taliansku a pripravovanej v Anglicku a Walese. V dôvodovej správe však nie sú uvedené žiadne relevantné informácie, ktoré by identifikovali alebo citovali konkrétne zahraničné právne predpisy, ktoré mal zákonodarca na zreteli pri tejto komparatívnej úvahe. Tvrdenie zákonodarcu   uvedené   v dôvodovej   správe   k návrhu   zákona   zostalo   takto   v rovine odvolávania sa na všeobecne známe skutočnosti, ktoré netreba osobitne dokazovať alebo dokumentovať   a   ktoré   každý   považuje   za   samozrejmé   (ide   o   účelovo   podmienené argumentum ad verecundiam na podporu „počestnosti úmyslov“).

Ústavný   súd   považoval   v tejto   súvislosti   za   vhodné   pripomenúť,   že   v dôvodovej správe nie sú ako príklad uvedené Spojené štáty americké, v právnom poriadku ktorých sa práve popri inštitúte criminal forfeiture (zameranom na osobné právo prepadnutia majetku v konaní „ad personam“) zaviedol aj inštitút civil forfeiture založený na prepadnutí vecí súvisiacich s trestnou činnosťou (konanie zamerané na odňatie veci, konanie „ad rem“), a ktorý sa podľa zistení ústavného súdu využil ako vzor aj pri príprave porovnateľných právnych úprav v iných štátoch. Ide o inštitút upravený v Civil Asset Forfeiture Reform Act 2000, ktorý bol v Spojených štátoch amerických prijatý za účelom možnosti skonfiškovať predmety používané v súvislosti s páchaním trestnej činnosti.

Obdobne Criminal Assets Recovery Act 1990 uplatňovaný v Novom Južnom Walese (Austrália)   predpokladá,   že   ak   osoba   za   posledných   šesť   rokov   spáchala   trestný   čin s trestnou sadzbou viac ako päť rokov odňatia slobody, jej majetok podlieha konfiškácii v prípade, ak nepreukáže, že majetok nadobudla v súlade s právom (zákonným spôsobom). Až v súvislosti s preukázaným trestným činom nastupuje „dôvodné podozrenie, že majetok osoby   bol   nadobudnutý   nelegálne“,   a začína   s tým   súvisiace   občianskoprávne   konanie smerujúce v uvedenej spojitosti k návrhu na odňatie majetku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o implementáciu inštitútu odňatia majetku podľa   predpisov   súkromného   práva   so   súčasným   prenesením   dôkazného   bremena   na žalovaného   sa   v poslednom   období   usilovala   Moldavská   republika.   V tejto   súvislosti vznikol v Moldavsku legislatívny zámer smerujúci k zmene moldavskej ústavy, ktorý mal zabezpečiť ústavnosť implementácie uvedeného inštitútu, spočívajúci vo vypustení textu druhej vety z čl. 46 ods. 3 ústavy, ktorý znie „Majetok nadobudnutý zákonným spôsobom nesmie byť skonfiškovaný. Zákonný spôsob nadobudnutia majetku sa predpokladá.“. Tento legislatívny návrh na návrh vlády v súlade so svojimi právomocami preskúmal Ústavný súd Moldavskej republiky a zaujal k nemu väčšinou hlasov (pri dvoch odlišných stanoviskách) súhlasné stanovisko (pozri Advisory Opinion on the legislative proposal to exclude the sentence „The legal nature of the assets´acyuirement shall be presumed.“ from para. 3 Article 46 of the Constitution of the Republic of Moldova. Nr. 1 from 25. 04. 2006. Official Gazette of the Rep. of Moldova nr. 70-72/8 from 05. 05. 2006). V konečnom dôsledku ale pripravovaná zmena moldavskej ústavy nebola zrealizovaná.

V.1.5 V dôvodovej   správe k návrhu skupiny poslancov národnej rady na vydanie zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa vo vzťahu k terminológii napadnutého zákona, teda aj vo vzťahu k nedefinovanému pojmu „majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov“ uvádza, že sa v ňom primerane použili ustanovenia § 32, § 33, § 117 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“), ako aj ustanovenia § 28 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch   a právnych   čakateľoch   prokuratúry   (ďalej   len   „zákon   o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry“).

Ústavný súd konštatuje, že v § 117 ods. 5 a 6 zákona o sudcoch a prísediacich nie je použitá analogická terminológia ako v zákone o preukazovaní pôvodu majetku [v § 117 ods. 5 písm. e) je použité slovné spojenie „nepreukázal zákonom ustanoveným spôsobom zdroj   svojich   majetkových   prírastkov“,   pozn.].   V   §   32   ods.   4   zákona   o sudcoch a prísediacich sa používajú pojmy „nezdanené príjmy“ a „príjmy z nestatočných zdrojov“, čo tiež nezodpovedá terminológii použitej v zákone o preukazovaní pôvodu majetku, aj keď pripúšťa, že účel   ustanovení § 32 a § 33 v spojení s § 116   a § 117 zákona o sudcoch a prísediacich   je   porovnateľný   s účelom   zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku,   čo potvrdzuje najmä text § 33 ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich.

Podľa § 33 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich ak sa na základe vyhodnotenia majetkového priznania podľa § 32 ods. 5 zistia u sudcu majetkové prírastky, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platových pomerov a iných vyčíslených príjmov [§ 31 ods. 2 písm. c)] sudca je povinný... vysvetliť alebo preukázať ich pôvod.

Podľa § 33 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich nesplnenie niektorej z povinností uvedených v odsekoch 1 až 3 sudcovská rada, alebo ak ide o jej predsedu, súdna rada oznámi spolu s podnetom orgánu príslušnému na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania; tým nie je dotknuté oprávnenie týchto orgánov podať návrh aj bez podnetu (§ 136 ods. 2). Rovnako sa postupuje, ak sudcovská rada, alebo ak ide o jej predsedu, súdna rada nepovažuje splnenie preukaznej povinnosti podľa odseku 3 za dostatočné a má dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu majetkového prírastku sudcu alebo o hodnovernosti ním preukazovaných   skutočností   týkajúcich   sa   pôvodu   majetkového   prírastku.   Ďalej   sa postupuje podľa § 115 až 135.

Obdobný účel sleduje aj § 28 ods. 5 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry,   podľa   ktorého   majetkové   priznanie   odovzdáva   prokurátor   generálnemu prokurátorovi.   Na   jeho   výzvu   je   povinný   v primeranej   lehote,   najskôr   do   30   dní   od doručenia výzvy..., preukázať spôsob nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných na obstaranie   majetku   uvedeného   v majetkovom   priznaní.   Spôsob   nadobudnutia   týchto finančných   prostriedkov   preukazuje prokurátor   čestným   vyhlásením   o zdroji   ich   príjmu, ktoré doloží, ak ho o to generálny prokurátor požiada, výpisom z účtu v banke, dokladom banky o poskytnutí úveru, dokladom poisťovne o plnení poistnej zmluvy, potvrdením darcu alebo iným dokladom, ktorý preukazuje pôvod nadobudnutia majetku.

Zákonodarca zákonom o preukazovaní pôvodu majetku rozšíril kritériá uplatňované vo vzťahu k niektorým verejným funkcionárom (sudcovia, prokurátori) na každú fyzickú osobu   a právnickú   osobu,   voči   ktorej   orgán   verejnej   moci   (a   v zmysle   §   3   ods.   2 napadnutého zákona v podstate aj každá fyzická osoba alebo právnická osoba oprávnená podať finančnej polícii písomné oznámenie) nadobudol dôvodné podozrenie, že nadobudla majetok z nelegálnych príjmov, a to s účinnosťou od 1. septembra 2005, vrátane sankcie odňatia majetku.

Zo vzťahu zákona o preukazovaní pôvodu majetku a označených ustanovení zákona o sudcoch   a prísediacich   a zákona   o prokurátoroch   a právnych   čakateľoch   prokuratúry vyplýva, že napadnutý zákon má k týmto zákonom charakter lex specialis, keďže podľa § 2 obsahuje možnosť použitia sankcie odňatia majetku popri inej sankcii (napr. strate funkcie) aj vo vzťahu k sudcom a prokurátorom v prípade, že by títo verejní funkcionári neboli spôsobilí preukázať legálny spôsob nadobudnutia majetku (statočnosť jeho pôvodu), resp. nevedeli preukázať prírastky svojho majetku zjavne presahujúce ich príjmy.

Obdobný záver možno vyvodiť aj zo vzťahu napadnutého zákona o preukazovaní pôvodu   majetku   a ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2004 Z. z., a to najmä vzhľadom na text jeho čl. 9 ods. 8 písm. b), podľa ktorého rozhodnutím podľa odseku 6 sa vysloví strata mandátu alebo strata verejnej funkcie, ak verejný funkcionár nepreukázal spôsobom ustanoveným týmto ústavným zákonom pôvod svojich majetkových prírastkov, najmä ak ide   o taký   majetkový prírastok,   ktorý   verejný funkcionár vzhľadom   na svoje príjmy oznámené podľa čl. 7 ods. 1 písm. d) nemohol dosiahnuť.

2. K námietke nesúladu zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Navrhovatelia   namietajú   nesúlad   §   1,   §   2,   §   8   ods.   3   a   §   9   prvej   vety   zákona o preukazovaní pôvodu   majetku   s čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy,   aj   keď   uznávajú, že   ústava prostredníctvom   čl.   20   chráni   iba   legálne nadobudnuté   vlastníctvo.   Podľa   nich   je   však neprijateľné, aby sa prenesením dôkazného bremena na odporcu a požadovaním splnenia povinností,   ktoré   zákon   v   čase   nadobudnutia   vlastníctva   neukladal,   vytvorila fikcia nelegálnosti   vlastníctva so   záverom,   že   ak   dotknutá   osoba   nadobudnutie   vlastníctva legálnymi príjmami nepreukáže, vlastníctvo je nelegálne, a preto nedochádza k rozporu takejto právnej úpravy s čl. 20 ústavy. Vychádzajúc z princípov právneho štátu, ako aj pravidiel   formálnej   logiky,   je   takýto   záver   podľa   navrhovateľov   neprijateľný.   Ústava v čl. 20, ako aj Občiansky zákonník v § 126 chráni vlastníctvo pred neoprávnenými zásahmi a vyžaduje, aby oprávnenosť zásahu do   vlastníctva   preukázal ten, kto zásah robí, resp. takýto zásah požaduje.

Podľa   navrhovateľov zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku   nespĺňa   podmienku verejného záujmu, pretože zámer sledovaný právnou úpravou takého charakteru, aký má zákon   o   preukazovaní   pôvodu   majetku,   možno   dosiahnuť   uplatnením   štandardných postupov a prostriedkov   trestného práva hmotného a procesného. Požiadavka verejného záujmu   zahŕňa   aj   požiadavku   prehľadnosti   právneho   poriadku,   ktorá   nie   je   súladná   so schvaľovaním nadbytočných právnych úprav. Okrem toho, ak by aj v Slovenskej republike boli spoločenské a právne dôvody na prijatie zákona o preukazovaní pôvodu majetku, tento zákon   nemožno   označiť   za   zákon   schválený   vo   verejnom   záujme,   lebo   nerešpektuje ustanovenia ústavy, osobitne tie, ktoré garantujú ochranu právu vlastniť majetok a pokojne ho užívať.

Podľa vedľajšieho účastníka uplatnenie zákona o preukazovaní pôvodu majetku sa nespája   so   zákonnou   úpravou,   ktorá   vytvára   právny   základ   na   poskytnutie   primeranej náhrady za odňatie majetku v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy. Prípadné poskytnutie primeranej náhrady za odňatý majetok by bolo podľa vlády zjavne v priamom rozpore s účelom, ktorý tento zákon sleduje.

Neposkytnutie primeranej náhrady za nútené obmedzenie práva vlastniť majetok je podľa navrhovateľov v nesúlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, ktorý určuje, že pri vyvlastnení a pri nútenom   obmedzení   vlastníckeho   práva   sa   vlastníkovi   musí   poskytnúť   „primeraná náhrada“.   Navrhovatelia   tvrdia,   že   zákonodarca   sa   pokúsil   obísť   nesplniteľnosť   tejto ústavnej podmienky pre svoj legislatívny zámer tak, že označil zásah do vlastníckeho práva „odňatie majetku“.   Ústava však takýto právny dôvod a spôsob zásahu do vlastníckeho práva neustanovuje.

Podľa ústavného súdu funkcia vlastníctva spočíva v tom, že ako prvok zabezpečenia osobnej slobody v právnom štáte požíva osobitnú ochranu a je nedotknuteľné. Článok 20 ústavy pritom nechráni majetok (vlastníctvo) pred ukladaním povinností zo strany štátu (napr. peňažných, resp. daňových povinností). Preto napríklad daňové zákony nezasahujú, resp. neporušujú ústavné garancie nedotknuteľnosti vlastníctva. V širšom kontexte určité zásahy   do   vlastníctva   legitimizuje   aj   čl.   20   ods.   3   ústavy,   podľa   ktorého   vlastníctvo zaväzuje.   Nemožno   ho   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v rozpore   so   všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie.

Konkrétne   určenie   právneho   rozsahu   ochrany vlastníctva   prostredníctvom   zákona patrí do autonómnej sféry zákonodarcu. Zákonodarca musí ale pritom vychádzať z toho, že každé vlastníctvo nadobudnuté v súlade s právom a so zákonom podlieha ústavnoprávnej ochrane, naproti tomu vlastnícke postavenie získané protiprávne (v rozpore so zákonom) je z takejto ústavnoprávnej ochrany vyňaté.

Z právnej   konštrukcie zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku   možno   nepriamo vyvodiť povinnosť každého vlastníka majetku, ktorého hodnota presahuje 1000-násobok minimálnej   mzdy,   preukázať   pôvod   svojich   príjmov,   teda   preukázať,   že   svoje   príjmy nadobudol   v súlade   so   zákonom   (legálne).   Táto   povinnosť   sa   vzťahuje   na   všetkých vlastníkov   bez   rozdielu,   ak   sa   naplnia   zákonom   ustanovené   kritériá   (pozri   §   8   ods.   1 napadnutého zákona v spojení s predchádzajúcim postupom finančnej polície). Ustanovenie tejto povinnosti   bolo podľa   vlády ako vedľajšieho účastníka tohto konania odôvodnené záujmom Slovenskej republiky na tom, aby ústavná ochrana vlastníctva nebola zneužívaná a najmä,   aby   bol   majetok   na   území   Slovenskej   republiky   nadobúdaný   len   z   legálnych, zákonne získaných príjmov či zdrojov.

Z uvedeného   vyplýva nielen   požiadavka,   aby   samotný   právny   úkon,   ktorým dochádza   k nadobudnutiu   vlastníctva   k majetku,   bol   v   súlade   so   zákonom,   ale   najmä požiadavka, aby zdroje, z ktorých sa majetok nadobúda, boli získané spôsobom, ktorý je v súlade   so   zákonom.   Podľa   vlády   ide   tu   o   záujem   zabezpečiť   dôveru   občanov   v   štát založenú na tom, že osoby, ktoré nedokážu preukázať, akým spôsobom nadobudli značné zdroje na získanie svojho majetku, nebudú požívať rovnakú ochranu svojho vlastníctva ako osoby, ktoré nadobudli majetok z legálnych a preukázateľných zdrojov a príjmov. Inými slovami, podľa vlády nie je v záujme Slovenskej republiky, aby bola zabezpečená rovnaká ochrana majetku tých osôb, ktorých príjmy sú v zjavnom nepomere k ich majetku, teda osôb, ktoré pri zvážení všetkých objektívnych kritérií vlastnia majetok v hodnote extrémne presahujúcej   hodnotu   zdrojov,   ktoré   mohli   legálnym   spôsobom   získať   a ktoré   nevedia hodnoverne   preukázať   pôvod   svojich   príjmov,   pričom   ide   o   príjmy   v   sume,   ktorá   je v pomeroch Slovenskej republiky pre drvivú väčšinu obyvateľov nepredstaviteľná.

Podľa vlády sa ochrana vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy priznáva len vo vzťahu k   majetku,   ktorý   bol   nadobudnutý   legálne, t.   j.   v   súlade   s právnym   poriadkom.   Vláda vzťahuje túto požiadavku nielen na právny úkon nadobudnutia vlastníctva, ale aj na zdroj, z ktorého bolo toto vlastníctvo nadobudnuté. Ak bolo vlastníctvo nadobudnuté zo zdrojov, získaných nelegálnym spôsobom, resp. zo zdrojov, ktorých pôvod nemožno preukázať, tak sa dá oprávnene pochybovať o tom, či vôbec vzniklo. Za týchto okolností podľa vlády nie je nevyhnutné poskytovať za odňatie vlastníckeho práva vždy primeranú náhradu tak, ako to predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy.

Vláda vo svojom stanovisku k návrhom navrhovateľov ďalej argumentuje tým,   že „Právny   poriadok   Slovenskej   republiky,   ako   aj   iné   právne   poriadky,   pozná   inštitút prepadnutia   majetku,   ktorý   predstavuje   jeden   z   druhov   trestov   ukladaných   v   trestnom konaní. Uloženie tohto trestu predstavuje podľa vlády jednu z výnimiek z ústavnej ochrany nedotknuteľnosti vlastníctva. Svojou povahou je dokonca tvrdší ako sankcia podľa zákona č. 335/2005 Z. z., pretože sa ukladá aj vo vzťahu k majetku, ktorý bol nadobudnutý lege artis.   Podmienka   poskytnutia   primeranej   náhrady   by   priamo   negovala   tento   inštitút a napriek tomu sa ani na Slovensku a ani v iných krajinách nepovažuje prepadnutie majetku za rozporné s ústavou, aj keď postihuje aj majetok, ktorý bol nadobudnutý zákonne. Zákon č. 335/2005 Z. z. umožňuje prepadnutie majetku len vo vzťahu k majetku v hodnote   rozdielu   medzi   preukázanými,   legálnymi   príjmami   a   celým   majetkom. K prepadnutiu majetku môže dôjsť len vtedy, ak prokurátor preukáže, že existuje rozdiel medzi legálnymi príjmami a majetkom v sume najmenej 1000 násobku minimálnej mzdy a odporca nie je schopný (alebo ochotný) preukázať, akým spôsobom získal príjmy, ktorých pôvod nie je známy.“.

Vláda ďalej poukazuje na to, že prokurátor v zmysle tohto zákona v konaní pred súdom   preukazuje   existenciu   rozdielu   medzi   preukázateľnými   príjmami a skutočným majetkom   odporcu,   pričom   až   ak   preukáže   existenciu   rozdielu   v podobe minimálne   1000-násobku   medzi   preukázateľnými   príjmami   odporcu,   ktoré   mohol dosiahnuť,   a jeho   skutočným   majetkom   (resp.   presnejšie   skutočnou   hodnotou   majetku, pozn.) „... súd rozhodnutím vysloví, že tento majetkový rozdiel uvedený v § 8 ods. 2 odporca nadobudol z nelegálnych príjmov a (tento majetkový rozdiel, pozn.) prepadá v prospech štátu“ [text citovaný z § 9 napadnutého zákona (obdobne porovnaj aj text § 1 napadnutého zákona), pozn.].

Navrhovatelia tvrdia, že „zákon 335/2005 Z. z. vo svojich ustanoveniach vonkoncom neupravuje   postup   orgánov   verejnej   moci   pri   odnímaní   hodnôt   nehnuteľného   majetku, hnuteľného   majetku,   bytov   a   nebytových   priestorov,   iných   majetkových   práv   a   iných majetkových hodnôt, peňažných prostriedkov v hotovosti v slovenskej mene a v cudzej mene, vkladov v bankách a v pobočkách zahraničných bánk v slovenskej mene a v cudzej mene a vkladov v bankách so sídlom v zahraničí (ďalej len majetok) fyzickým osobám a právnickým osobám, o ktorých súd v konaní vysloví, že majetok nadobudli z nelegálnych príjmov, ako to deklaruje   §   1   zákona.   V   zákone   sa   nenachádza   čo   i   jedno   ustanovenie,   ktoré   by reglementovalo   odnímanie   niektorej   v   zákone   uvedenej   majetkovej   hodnoty.   Možno konštatovať,   že   zákonodarcom   vymedzený   účel   zákona   sa   nekryje   s   jeho   obsahovým naplnením.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené aj pri zohľadnení argumentácie vlády ako vedľajšieho   účastníka   konania   v zhode   s navrhovateľmi   konštatuje,   že   mimoriadne závažným nedostatkom napadnutého zákona je, že v zmysle definovaného účelu neupravuje (resp. ak, tak veľmi rámcovo) postup orgánov verejnej moci pri odnímaní majetku, t. j. podmienky a postup pri určovaní súvzťažnosti medzi dokázaným majetkovým rozdielom a konkrétnym majetkom, ktorý sa má odňať. Tento nedostatok má ústavný rozmer, pretože zákon   o preukazovaní   pôvodu   majetku   ako   celok   vnáša   podľa   názoru   ústavného   súdu neprimeraný stupeň právnej neistoty do oblasti ochrany základného práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok. Vytvára priestor na uplatnenie svojvôle aj tým, že pripúšťa výklad, v zmysle ktorého po preukázaní právne významného majetkového rozdielu podľa znenia zákona o preukazovaní pôvodu majetku možno odporcovi odňať akýkoľvek majetok v   rámci   celého   majetku,   ktorý   patrí   do   jeho   vlastníctva,   v hodnote   tohto   majetkového rozdielu. Ako trest fyzickým osobám a právnickým osobám za ich nespôsobilosť preukázať spätne spôsob nadobudnutia majetku sa v mene „verejného záujmu“ zavádza neodôvodnený a   ústavne nekonformný, resp.   neznámy spôsob   „odňatia majetku“ (jeho zbavenia, resp. prepadnutia), pričom   k tomuto „odňatiu majetku“ dochádza   postupom, ktorému   chýbajú parametre zlučiteľné s koncepciou materiálne chápaného právneho štátu.

Keďže celý zákon o preukazovaní pôvodu majetku (jeho koncepcia) je založený na možnosti   „odňať   majetok“,   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   v kontexte   s už uvedeným ako celok neprimeraný zásah do ochrany vlastníckeho práva, tak ako to vyplýva najmä   z čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy,   pričom   ide   o zásah,   ktorý   je   v priamom   spojení s porušovaním princípov právneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené čiastkové závery ústavný súd konštatuje, že nesúlad zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy nespočíva v nedostatkoch legislatívno-technickej povahy, ale v premietnutí jeho základnej koncepcie   do   jednotlivých   inštitútov   a ustanovení.   Napadnutý   zákon   vychádza z predpokladu   neodstrániteľnej   nefunkčnosti   štandardných   trestnoprávnych a občianskoprávnych   prostriedkov   boja   s nelegálnym   nadobúdaním   majetku.   Napadnutý zákon porušuje ústavný princíp právnej istoty, je retroaktívny vo vzťahu k nadobudnutým právam   a   pripúšťa   nadmerné   zasahovanie   do   práva   vlastniť   majetok.   Zásahy   do vlastníckeho práva sú spojené s uložením novej nedostatočne identifikovanej povinnosti ad infinitum vedieť   preukazovať   pôvod   majetku,   pričom   napadnutý   zákon   podľa   názoru ústavného   súdu   neprimeraným   spôsobom   presúva   dôkazné   bremeno   z orgánov   verejnej moci na fyzické osoby a právnické osoby a v spojení s tým zavádza nový, ústave neznámy spôsob   prepadnutia   majetku,   ktorého   realizácia   nie   je   transparentná   a napokon   z jeho ustanovení vôbec nevyplýva.

Ústavný súd konštatuje, že predchádzajúca právna argumentácia sa dotýka podstatnej časti ustanovení zákona o preukazovaní pôvodu majetku (najmä § 1, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1, § 7, § 8 a § 9) a je dostatočná na vyslovenie nesúladu celého zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, keďže zvyšné ustanovenia, ktorých ústavnosť nie je spochybniteľná (napr. § 11 ustanovujúci   deň   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona),   by   sa   po   taxatívnom   výpočte ustanovení zákona, ktoré sú v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,   vo   výroku   tohto   nálezu   stali   nepoužiteľnými   (obsolétnymi).   Preto   ústavný   súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne   dôvody   a   posudzovať   ďalšie   námietky   navrhovateľov   smerujúce   k vysloveniu nesúladu   zákona   o preukazovaní   pôvodu   majetku,   resp.   jeho   konkrétnych   ustanovení s príslušnými ustanoveniami ústavy uvedenými vo zvyšnej časti návrhu skupín poslancov, týkajúce sa porušenia princípu ústavnej rovnosti (čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 13 ods. 3), ako aj porušenia základného práva na súkromie (čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy).

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aspoň rámcovo k námietke navrhovateľov o nesúlade zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku s čl. 87 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorej podstata je založená na tvrdení, že napadnutý zákon bol schválený v zásadnom rozpore so zákonom č. 350/1996 Z. z.   o rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rokovacom   poriadku“),   keďže «Návrh,   ktorý   poslanec R. Madej predložil v druhom čítaní do pléna NR SR pod označením „pozmeňujúci návrh“ v skutočnosti   nemal   povahu   pozmeňujúceho   návrhu   k   pôvodne   predloženému   návrhu zákona, ale bol novým návrhom zákona (ktorý bol v tejto podobe aj schválený, pozn.). Predložením tohto pozmeňujúceho návrhu v druhom čítaní predkladateľ obišiel ustanovenia zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zmaril rokovanie o svojom novom návrhu v pléne NR SR v prvom čítaní, aj prerokovanie návrhu zákona vo výboroch NR SR. NR SR mala možnosť zamedziť rokovaniu   o   predloženom   pozmeňujúcom   návrhu   poslanca   R.   Madeja.   Tým,   že   tak neurobila,   neodstránite   protiprávnosť   správania   poslanca   NR   SR,   ale   znásobila   počet postupov   nerešpektujúcich   Ústavu   o   postup   pléna   NR   SR,   ktorý   tiež   nebol   v   súlade s Ústavou..... Poslanec R. Madej uplatnil právo zákonodarnej iniciatívy priznané čl. 87 ods. 1 nad rámec úpravy čl. 87 ods. 1 a v nesúlade s úpravou čl. 2 ods. 2 Ústavy.».

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou navrhovateľov upozorňuje na svoj právny názor   vyslovený   už   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   48/03,   podľa   ktorého „... porušenie   noriem   ústavného   procesu   je   v prípadoch   hrubého   a svojvoľného nerešpektovania   pravidiel   zákonodarného postupu   zásadne   spôsobilé   vyústiť do   rozporu prijatého zákona s ústavou.“. Citovaný právny názor vychádza vo všeobecnosti zo zákazu svojvôle   v postupe   orgánov   verejnej   moci   a v konkrétnych   okolnostiach   schvaľovania napadnutého zákona zo zákazu svojvôle v zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   integrálnu   súčasť   princípu   právneho   štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tvrdením   navrhovateľov,   že   pri   schvaľovaní   zákona o preukazovaní   pôvodu   majetku   došlo   k závažnému   porušeniu   zákona   o rokovacom poriadku, a zdôrazňuje, že nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu   môže   mať   v konkrétnom   prípade   v konečnom   dôsledku   nielen   nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku (porovnaj k tomu napr. judikatúru Ústavného súdu Českej republiky   vymedzenú   najmä   v náleze   sp.   zn.   Pl.   ÚS   77/06   z 15.   februára   2007   alebo v náleze sp. zn. Pl. ÚS 21/01 z 12. februára 2002).

V danom   prípade   ústavný   súd   nepovažoval,   vzhľadom   na   materiálne   dôvody zakladajúce podľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku, za potrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku   pri   schvaľovaní   napadnutého   zákona   nadobudli   takú   intenzitu,   že   by   na   ich základe   bolo   možné vysloviť jeho nesúlad s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou   ústavy   z dôvodu nerešpektovania   zákazu   svojvôle   v zákonodarnom   procese.   Napriek   tomu   ústavný   súd využíva   túto   príležitosť   na   to,   aby   národnú   radu   upozornil   na   rešpektovanie   zákonom ustanovených   pravidiel   legislatívneho   procesu   ako   požiadavky   vyplývajúcej   z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

K odôvodneniu   tohto   rozhodnutia   sa   pripája   odlišné   stanovisko   sudcu   Ladislava Orosza.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008