znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 28/05-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   septembra   2005 v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka predbežne prerokoval návrh Krajského súdu v Prešove, zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. S., na začatie konania o súlade § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Krajského súdu v Prešove na začatie konania o súlade § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004   Z. z.   o   energetike   a   o   zmene   niektorých   zákonov   s   čl. 20   ods. 4   Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. mája 2005 doručený   návrh   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. S., na začatie konania o súlade § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o energetike) s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol: „Podľa § 69 ods. 10 zák. č. 656/2004 Z. z. oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj   obmedzenia ich   užívania,   ktoré   vznikli pred účinnosťou   tohto   zákona,   zostávajú nedotknuté.

II. Pokiaľ sa uvádzajú v ustanovení § 69 ods. 10 zák. č. 656/2004 Z. z. obmedzenia, tak ide aj o obmedzenia podľa zákona Národného zhromaždenia č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (prvý elektrizačný zákon).

Podľa   § 22   ods. 2   zák.   č. 79/1957   Zb.   za   výkon   oprávnení   uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu, ktorý   je   podľa   predpisov   o povoľovaní   stavieb   kompetentný   pre   povolenie   stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby mu energetický podnik poskytol primeranú   jednorazovú   náhradu;   žiadosť   musí   byť   pod   stratou   nároku   podaná do 3 mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).

Zákon č. 79/1957 Zb. teda neupravoval poskytnutie primeranej náhrady v každom prípade, ale len v prípade podstatného obmedzenia v užívaní nehnuteľnosti. (...)

Vlastníci nehnuteľnosti v minulosti nie v každom prípade aj fakticky využívali svoje právo vec užívať (ius utendi et fruendi) v súlade s § 123 Občianskeho zákonníka, napr. preto,   že   ich   vec   držala   socialistická   organizácia.   Tým   však   nespĺňali   podmienku na poskytnutie náhrady podľa § 22 ods. 2 zák. č. 79/1957 Zb., pretože neboli podstatne obmedzení   v užívaní   nehnuteľnosti.   Aj   obmedzenie   na   základe   takéhoto   zásahu do vlastníckych práv má pritom zostať nedotknuté.

K   podstatnému   obmedzeniu   v užívaní   nehnuteľnosti   mohlo   dôjsť   až   po   uplynutí 3-mesačnej lehoty na podanie žiadosti podľa § 22 ods. 2 zák. č. 79/1957 Zb. a vlastník nehnuteľnosti by tak nespĺňal vtedajšie zákonné podmienky na priznanie náhrady. Aj za takýchto okolností vzniknuté obmedzenia podľa týmto návrhom napadnutého ustanovenia zák. č. 656/2004 Z. z. majú byť nedotknuté.

Senát sa preto rozhodol prerušiť konanie podľa § 109 ods.1 písm. b) O. s. p. (...), pretože dospel k záveru, že zákon č. 656/2004 Z. z. v ustanovení § 69 ods. 10 je v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

Podľa   článku 20   ods. 4   Ústavy   SR   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Ustanovenie   § 69   ods. 10   zák.   č. 656/2004   Z. z.   v praxi   znamená,   že   vlastníci nehnuteľnosti   zastavaných   energetickými   stavbami   pred   1. 1. 2004   sú   povinní   bez primeranej náhrady trpieť obmedzenie vlastníckeho práva bez časového obmedzenia, a to aj keď v určitom období nemali právnu možnosť uplatniť nárok na náhradu (ide o obdobie účinnosti prvého Elektrizačného zákona č. 79/1957 Zb., účinného od 1. 1. 1958 do 1. 7. 1998).“

Na   základe   uvedených   skutočností   navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní jeho návrh prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Ustanovenie § 69 ods. 10 zák. č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov nie je v súlade s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR.“

II.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a), b) a d) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov, nariadení vlády a všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev s ústavou.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný“.

Podľa   čl. 130   ods. 1   písm.   d)   ústavy   ústavný   súd   začne   konanie,   ak podá   návrh na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19   zákona   o   ústavnom   súde   sa   súdom   podľa   § 18   ods. 1   písm. d)   uvedeného   zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily (...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   § 69 ods. 10   zákona   o energetike   „Oprávnenia   k cudzím   nehnuteľnostiam, ako aj   obmedzenia   ich   užívania,   ktoré   vznikli   pred   účinnosťou   tohto   zákona,   zostávajú nedotknuté“.

Namietané ustanovenie je zaradené v štvrtej časti zákona o energetike obsahujúcej spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia. Ide o typické intertemporálne ustanovenie, ktorého obsahom je úprava režimu prechodného spolupôsobenia predchádzajúcich právnych predpisov   (legis   prioris)   a   v   súčasnosti   platného   a   účinného   právneho   predpisu (lex posterior) a jeho účelom je zachovanie oprávnení k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzení ich užívania, ktoré vznikli na základe právnych predpisov platných a účinných pred nadobudnutím účinnosti zákona o energetike, t. j. pred 1. januárom 2005. Predmetné ustanovenie   teda   odkazuje   na   aplikáciu   predchádzajúcich   právnych   úprav   a   smeruje k zachovaniu   tých   práv   k   cudzím   nehnuteľnostiam   a   obmedzeniam   ich   užívania,   ktoré vznikli   najmä   na   základe   § 22   ods. 1,   2   a   5   zákona   č. 79/1957   Zb.   o   výrobe,   rozvode a spotrebe   elektriny   (elektrizačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „elektrizačný zákon“), t. j. v období od 1. januára 1958 do 30. júna 1998, a na základe § 9 ods. 6   zákona   č. 70/1998   Z. z.   o   energetike   a   o   zmene   zákona   č. 455/1991 Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení zákona   č. 276/2001   Z. z.,   zákona   č. 208/2002   Z. z.,   zákona   č. 405/2002   Z. z.,   zákona č. 24/2004 Z. z. a zákona č. 215/2004 Z. z., t. j. v období od 1. júla 1998 do 31. decembra 2004.

V danej veci podal navrhovateľ návrh na začatie konania po tom, ako uznesením sp. zn. 2 Co 197/02 zo 6. mája 2005, postupujúc podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku,   prerušil   konanie o   odvolaní   žalobcu   proti   rozsudku   Okresného   súdu Prešov   sp. zn.   9 C 207/00   z   28. mája 2001,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žaloba o priznanie primeranej náhrady za obmedzenie vlastníctva. Požadovanej náhrady sa žalobca domáhal   z toho   dôvodu,   že   na   jeho   nehnuteľnosti   (ktorú   nadobudol   kúpnou   zmluvou zo 6. júna 1997), sa nachádza rozvádzač mestskej hromadnej dopravy, ktorého vlastníkom je mesto P. a spravuje ho D. p., P. Predmetný rozvádzač bol sprevádzkovaný v roku 1986, t. j. za účinnosti elektrizačného zákona.

Podľa § 22 ods. 1 elektrizačného zákona:„Energetickým podnikom prislúcha oprávnenie:

a)   stavať   a   prevádzať   na   cudzích   nehnuteľnostiach   v   rozsahu   vyplývajúcom z povolenej stavby elektrické vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2 s príslušenstvom (ďalej   len   „vedenie“),   najmä   zriaďovať   na   nehnuteľnostiach   podperné   body,   prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie;

b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri   odstraňovaní   vedenia   na   príchodové   a   priechodové   cudzie   nehnuteľnosti,   ktoré   sú vedením priamo dotknuté;

c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§§ 23 a 24).“

Podľa § 22 ods. 2 elektrizačného zákona:„Za   výkon   oprávnení   uvedených   v   predchádzajúcom   odseku   nie   sú   energetické podniky   povinné   poskytovať   náhradu.   Ak   je   však   vlastník   alebo   užívateľ   nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní   nehnuteľnosti,   môže   žiadať   u   orgánu,   ktorý   je   podľa   predpisov   o   povoľovaní stavieb   kompetentný   pre   povolenie   stavby   energetického   diela   (ďalej   len   „povoľujúci orgán“),   aby mu energetický   podnik   poskytol   primeranú   jednorazovú náhradu;   žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).“

Podľa § 22 ods. 5 elektrizačného zákona:„Povinnosť   trpieť   výkon   oprávnení   uvedených   v   odseku   1   viazne   na   dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno.“

Z obsahu § 69 ods. 10 zákona o energetike vyplýva iba to, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam,   ako   aj   obmedzenia   ich   užívania,   ktoré   vznikli   pred   účinnosťou   tohto zákona, ostávajú nedotknuté. Toto ustanovenie samo osobe nezakladá nárok na náhradu pri obmedzení   vlastníkov   nehnuteľností   za   výkon   oprávnení   energetických   podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré im vznikli pred účinnosťou zákona o energetike, ale iba deklaruje zachovanie statu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov dotknutých nehnuteľností.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší,   ak   pred   rozhodnutím   vo   veci   dospel   k   záveru,   že   všeobecne   záväzný   právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   teda   predpokladá   spojitosť   konania   pred   všeobecným   súdom   vyjadrenú   tak, že podaniu   návrhu   musí   predchádzať   rozhodovacia   činnosť   takého   súdu.   V   tejto rozhodovacej   činnosti   ako   zákonom   upravenom   postupe   je   potrebné   podľa   úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého vyslovenie nesúladu   s ústavou,   so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.   Rozhodovaciu   činnosť všeobecného súdu   v zmysle § 18 ods. 1 písm. d)   zákona o ústavnom   súde   chápe   preto   ústavný   súd   ako   postup,   v   ktorom   po   začatí   konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v   návrhu   na začatie   konania   (v   žalobe)   a   v   jeho   odôvodnení.   Interpretácia   a   aplikácia ustanovenia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého   vyslovenie   nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci.

Ústavný súd z argumentácie navrhovateľa vyvodzuje, že tento za rozpor ustanovenia § 69 ods. 10 zákona o energetike s čl. 20 ods. 4 ústavy považuje práve zachovanie právneho stavu obsiahnutého v § 22 ods. 2 elektrizačného zákona, t. j. de facto namieta skutočnosť, že zákonodarca   „neobnovil“   zaniknuté   nároky   na   primeranú   jednorazovú   náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov.

Ak by zákonodarca k takémuto riešeniu pristúpil, podľa názoru ústavného súdu by to znamenalo jeho retroaktívny zásah a svojou podstatou by predstavovalo (nový) reštitučný titul. Retroaktívne pôsobenie zákona v prospech fyzických osôb a právnických osôb, ktoré pre   nich   zakladá   reštitučné   nároky,   je   síce   možné   a   za   určitých   historicko-politických okolností aj vhodné, ale zákonodarca „reštitučný“ prístup k právnej úprave danej otázky nezvolil.   Nevyužitie   takéhoto   prístupu   alebo   jeho   využitie,   ale   nie   v   rozsahu   predstáv dotknutých   subjektov,   nezakladá   podľa   názoru   ústavného   súdu   príčinnú   súvislosť s namietanou protiústavnosťou právnej úpravy. Predmetom namietaného ustanovenia sú len oprávnenia   k   cudzím   nehnuteľnostiam   a   obmedzenia   ich   užívania,   nie   však   aj   náhrada za toto obmedzenie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu nevyvoláva napadnuté ustanovenie zákona o energetike vo väzbe na konanie pred krajským súdom ústavný problém, a preto nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (m. m. PL. ÚS 7/04).

Podľa   ústavného   súdu   je   napadnuté   ustanovenie   zákona   o   energetike   pre rozhodovanie   krajského   súdu   bez   podstatného   významu   a   aj   v   prípade,   že   by   pre   to existovali dôvody, by sa jeho zrušením na vlastnom stave veci nič nezmenilo. Vzhľadom na úpravu problematiky vecných bremien v Občianskom zákonníku (§ 151n a nasl.) by bola právna situácia rovnaká i v prípade, že by namietané ustanovenie v zákone o energetike chýbalo.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2005