SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 27/2015-70

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2015 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu JUDr. Jany Bajánkovej, predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky, vo veci namietaného nesúladu § 29l ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Ustanovenia § 29l ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v spojení s § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   s ú   v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 29l ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.   o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v znení neskorších predpisov n i e   j e   v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára 2015 doručený návrh JUDr. Jany Bajánkovej, predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej   aj   „navrhovateľka“),   na   začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade označených ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o platových pomeroch“) a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sudcoch“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 14. januára 2015 navrhovateľka upravila petit svojho návrhu a následne ho po predchádzajúcej výzve ústavného súdu z 21. januára 2015 v podaní doručenom ústavnému súdu 9. februára 2015 opakovane upravila do tejto podoby:„Ustanovenie § 29l ods. 4 a 5 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení zákona č. 362/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších prepisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 362/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka okrem iného uvádza:«V rámci schváleného zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2015 opätovne Národná rada Slovenskej republiky zasiahla do platových pomerov sudcov (zák. č. 385/2000 Z. z.) tzv. zmrazením platu, na základe ktorého nedôjde k valorizácii platov sudcov, ktorá spočíva v nastavenom mechanizme o závislosti základného platu sudcu od priemerného platu v národnom hospodárstve.

Pokračuje sa už tretí rok v uvedenom zmrazovaní platov, keďže tieto boli zmrazené aj v rokoch 2013 a 2014.

V   súčasnosti   je   preto   základný   plat   sudcu   odvodený   od   priemerného   platu pracovníka národného hospodárstva, ktorý bol dosiahnutý v roku 2011 (základ pre výpočet platu, ktorý bol priznaný sudcom v roku 2012).

Z oficiálnych údajov verejne prístupných vyplýva, že v rokoch 2012 a 2013 aj na Slovensku prebiehala ekonomická kríza, aj keď výrazne s nižším negatívnym dopadom ako vo viacerých štátoch Európskej únie, v dôsledku čoho na Slovensku aj v tomto období dochádzalo k rastu hrubého domáceho produktu (ďalej len „HDP“) a priemernej mzdy pracovníka národného hospodárstva.

V roku 2014 sa vytvorila zásadne odlišná ekonomická situácia (v pozitívnom slova zmysle), ktorá sa zároveň má zlepšovať (resp. minimálne udržiavať) aj v roku 2015. Je všeobecne známe, že v roku 2014 nie sú splnené kritériá tzv. dlhovej brzdy (podľa kritérií ústavného zákona), na základe ktorých by Slovenská republika bola povinná výrazne zasahovať úspornými opatreniami do ekonomiky štátu. Klesol totiž dlh Slovenska za rok 2013   na   54,6   %   HDP,   čím   došlo   k   uvoľneniu   dlhovej   brzdy   na   základe   rozhodnutia Európskeho   štatistického úradu podľa novej metodiky ESA 2010. Rozpočtový deficit je výrazne   pod   úrovňou   3   %   HDP   (v   súlade   s   pravidlami   Paktu   stability   a   rastu   podľa hodnotenia Európskej komisie), v dôsledku čoho Slovensko bolo vyradené z tzv. procesu dohľadu. Rastie nominálna priemerná mzda pracovníka v národnom hospodárstve sústavne od roku 2012, rast HDP v roku 2014 je nad 2 %, rastie produktivita práce a zamestnanosť, pričom klesá nezamestnanosť. Takýto pozitívny stav je oficiálne prognózovaný na rok 2015 aj Národnou bankou Slovenska oznámený v decembri 2014 (HDP o 2,6 %, nominálne mzdy o 2,7 %, reálne mzdy o 2,2 %, zamestnanosť o 0,7 %, pokles nezamestnanosti na 12,6 %.). Obdobný stav ekonomiky prognózujú aj príslušné orgány Európskej komisie.

Vzhľadom   na   uvedenú   pozitívnu   ekonomickú   situáciu   štátu   pokračovanie v zmrazovaní valorizácie platov sudcov tretí rok za sebou, nespĺňa kritéria o dočasnosti opatrenia a súčasne ani kritérium o výnimočnosti prípustnosti zásahu do platov sudcov, ktoré   sú   neoddeliteľnou   súčasťou   materiálnej   garancie   nezávislosti   sudcov   (podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu).

Je nesporné, že princíp nezávislosti súdnej moci je jedným z podstatných znakov demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)... Tento princíp... Je založený na nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) a nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pod nezávislosťou   sudcov   v   širšom   slova   zmysle   je   však   treba   chápať   aj   ich   materiálnu nezávislosť.

Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom   svojvôle   zákonodarcu,   ale   musí   vychádzať   zo   zásady   proporcionality   a   byť odôvodnený výnimočnými okolnosťami, napríklad zlou finančnou situáciou štátu, pričom i za splnenia tejto podmienky musí byť zohľadnená odlišnosť funkcie sudcu a predstaviteľov moci zákonodarnej a výkonnej. Takýto zásah nesmie dávať dôvod k obavám, či sa nedotýka obmedzenia dôstojnosti sudcov, napríklad či nie je výrazom ústavne neprípustného tlaku moci zákonodarnej a moci výkonnej na moc súdnu (Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. ÚS 55/05).

Základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami   štátnej   moci,   pričom   ústavné   zásady   nezávislosti   súdov   a   sudcov   nemožno oddeľovať. Nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých a súčasne platí, že nezávislé súdnictvo nemôže existovať bez nezávislých sudcov. Nezávislosť súdnictva a súdov sú späté splnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte   zveruje   ústava.   Princíp   nezávislého   súdnictva   je   jednou   z   podstatných   náležitostí demokratického právneho štátu zakotvený okrem iného v čl. 46 a čl. 141 ústavy.

Predmetom konania je zmrazenie platov sudcov, zavedené zákonom č. 362/2014 Z. z.,   ktoré   je   potrebné   vnímať   tiež   ako   ďalšiu   formu   platovej   reštrikcie.   Platové   pomery sudcov v širšom zmysle majú byť stabilnou a neznižovateľnou veličinou, pokiaľ na to nie sú celkom výnimočné a mimoriadne okolnosti štátu.»

V   ďalšej   časti   svojho   návrhu   navrhovateľka   analyzuje   doterajšiu   judikatúru ústavného   súdu   týkajúcu   sa   platov   sudcov   a   na   tomto   argumentačnom   základe   ďalej poukazuje na tieto skutočnosti:

„Účelom zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky   je   upraviť   platy   aj   u   sudcov   všeobecných   súdov   (okrem   ďalších   ústavných činiteľov) tak, aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jednotlivých zložiek. Uvedený   zákon   ustanovuje   vymeriavací   základ,   od   ktorého   sa   odvodzujú   platy   sudcov ústavného súdu, ako aj sudcov ostatných súdov (všeobecné súdy).

Vymeriavacím   základom   je   plat   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, ktorému patrí plat vo výške 3-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, zaokrúhlenej nahor na   celé   euro.   Priemerná   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   v   hospodárstve   je ekonomickou kategóriou, ktorá je základom pre výpočet priemerného platu sudcu, spojený s koeficientom   prepočtu   tohto   platu   na   plat   poslanca,   pričom   tento   základný   zákonný mechanizmus stanovenia platu sudcov je doplnený tzv. valorizačným mechanizmom ich priebežnej úpravy.

Priemerným   platom   sudcu   podľa   osobitného   predpisu   (t.   j.   zákon   o   platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov), sa rozumie plat v prvej platovej skupine a treťom platovom   stupni   (100   %).   Základný   plat   sudcov   zaradených   do   jednotlivých   platových stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného platu podľa osobitného predpisu,   t.   j.   zákona   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov.   Sudcovia okresných   súdov   sa   zaraďujú do   platovej skupiny   č. I. a   sudcovia krajských súdov sa zaraďujú do platovej skupiny č. II. (§ 67 ods. 1, 2; § 66 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov) - sudca okresného súdu 120 % strop, sudca krajského súdu 125 % strop).

Základným   platom   sudcu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   sudcu Špecializovaného trestného súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca mesačne (§ 66 ods. 1 cit. zák.).

Objektívny faktor, t. j. priemerný plat v národnom hospodárstve ako základ pre určenie   platu   sudcu   je   nevyhnutné   zachovať   aj   z   dôvodu,   že   presadzovaniu   postojov výkonnej a zákonodarnej moci pri rozhodovaní o rozpočtovom hospodárení štátu, ktoré je pod ich výlučnou kontrolou, nemôže účinne zabrániť prípadnému neprípustnému zásahu do garantovanej nezávislosti sudcov.

Zmrazenie   platov   sudcov   v   rozpore   s   judikatúrou   neprihliada   na   konštatovaný pozitívny stav ekonomiky Slovenska prostredníctvom určenej ekonomickej kategórie, t. j. na priemerný mesačný plat zamestnanca národného hospodárstva. Súčasný stav a potreba ekonomiky   štátu   vylučuje   existenciu   výnimočných   okolností   odôvodňujúcich   zásah   do materiálneho   zabezpečenia   sudcov,   ktorým   sú   aj   platy   sudcov   a   súčasne   porušuje   aj sledovaný   legitímny   cieľ   v   podmienkach   transformujúceho   sa   hospodárstva   o   viazaní úpravy platov sudcov na vývoj priemerného platu pracovníka národného hospodárstva, čo je výrazom racionálneho previazania štandardu sudcov na životnú úroveň v občianskej spoločnosti.

Dochádza   bezdôvodne   k   porušeniu   previazanosti   štandardu   sudcov   na   životnú úroveň   v   občianskej   spoločnosti,   keďže   valorizačný   mechanizmus   nie   je   viazaný   na priemerný plat v roku 2014, ale naďalej ostáva základný plat viazaný na priemernú mzdu z roku 2011. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sudcovia prejavili náležitú solidaritu s občanmi v rokoch 2012-2013, kedy bol stav ekonomiky štátu nepriaznivý.

Nie je splnené ani kritérium dočasnosti zásahu do záruk nezávislosti sudcu, keďže dochádza k zákazu valorizácie tretí rok nepretržite za sebou (r. 2013-2015 vrátane). Zastavenie nárastu platov po dobu 3 rokov za sebou (nepretržite) má za následok dlhodobo výrazné zníženie poklesu čistého príjmu sudcu za rok, takže citeľným spôsobom dochádza k ohrozeniu štandardnej životnej úrovne sudcu...

Zákonodarcom zvolený postup je potrebné považovať i za prejav svojvôle, ktorý porušuje   (vo vzťahu k   sudcom)   čl. 1   ods.   1   ústavy   spočívajúci   v generálnom princípe právnej   istoty,   ktorej   súčasťou   je   tzv.   legitímne   očakávanie,   pričom   u   sudcov   je   to zvýraznené aj tým, že ústava sudcom garantuje nezávislosť (ako adresátom takejto právnej normy) na rozdiel od iných funkcií (zákonodarná moc, výkonná moc, štátna a verejná správa).

Ide   o   neakceptovateľnú   manipuláciu   zo   strany   výkonnej   a   zákonodarnej   moci (svojvôľu), keďže pri zhodnej ekonomickej situácii štátu sa rozhodli u časti iných zložiek štátneho aparátu realizovať oprávnenú valorizáciu (štátna a verejná služba), aj keď u tejto kategórie zamestnancov (funkcií) nie je zvýšená právna ochrana (spočívajúca v garancii nezávislosti).

... ide o zrejmý prejav svojvôle pri výkone verejnej moci, hoci zákaz svojvôle tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 102/2011).

Zákonodarca si zrejme dostatočne neuvedomil skutočnosť, že rozhodovacia činnosť sudcov má vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky. V trestnom konaní sú sudcovia oprávnení   ukladať   peňažné   tresty   a   tresty   prepadnutia   majetku;   právnickým   osobám ochranné opatrenia zhabanie peňažnej čiastky (až do sumy 1 660 000 EUR) a zhabanie majetku...   Vo   veciach   správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda aj zákonnosť uložených pokút a iných sankcií za spáchanie správnych deliktov (daňové delikty, colné delikty a iné porušenia zákonných povinností v oblasti verejnej správy), a to vo výške aj niekoľko miliónov či desiatok miliónov eur... Výnosy z pokút či iných sankcií uložených za správne delikty sú spravidla príjmom štátneho rozpočtu.   V   občianskoprávnych   veciach,   vrátane   obchodných   vecí,   rozhodujú   spory   aj s hodnotou niekoľko desiatok miliónov eur a samozrejme, aj spory, účastníkom ktorých je štát.   Osobitnú   kategóriu   predstavujú   spory   zo   zodpovednosti   štátu   za   nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného vo väzbe na novú právnu úpravu jednoznačne vyplýva, že rozhodovacia činnosť sudcov môže ovplyvniť aj ich vlastné platové   pomery.   Táto   skutočnosť   nevyhnutne   vedie   k   spochybneniu   nezávislosti   a nestrannosti   súdnictva   a   k   spochybňovaniu   objektivity   súdnych   rozhodnutí,   a   to   vo všeobecnosti, nielen zo strany tých účastníkov či strán konania, v neprospech ktorých bolo vynesené súdne   rozhodnutie...   Ústavná zásada   nezávislosti a   nestrannosti sudcu   nie je samoúčelná,   slúži   verejnosti...   patrí   k   imanentným   znakom   demokratického   právneho štátu... Namietaná právna úprava nerešpektuje ani ďalšie zo základných princípov právneho štátu - princíp právnej istoty a princíp proporcionality. Sudcom musí byť garantované ich legitímne právo na platové pomery primerané vážnosti ich funkcie. Ich platové pomery nesmú   byť   svojvoľne   zo   strany   zákonodarnej   a   výkonnej   moci   zneisťované,   dokonca znižované, a to pod rúškom ozdravovania verejných financií. Peňažné prostriedky ušetrené z platov sudcov sú vo vzťahu k príjmom a výdavkom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky úplne   zanedbateľné.   Pritom,   platová   reštrikcia   sudcov   je   ustanovená   na   časovo neobmedzené   obdobie,   teda   nejde   o   platovú   reštrikciu   odôvodnenú   výnimočnými okolnosťami, zložitou finančnou situáciou v štáte...

Sudcovia vykonávajú funkciu sudcu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným   pomerom,   s   obdobným   pracovným   vzťahom,   s   podnikateľskou   činnosťou, s členstvom   v   riadiacom   alebo   kontrolnom   orgáne   právnickej   osoby,   ktorá   vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti, a pokiaľ ide o sudcov všeobecných súdov s členstvom v Súdnej rade Slovenskej republiky (čl. 137 ods.   2,   čl.   145a   ods.   2   ústavy).   Na   rozdiel   od   tejto   právnej   úpravy,   právna   úprava vzťahujúca sa na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nebráni tomu, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky popri výkone poslaneckého mandátu boli aj v riadnom pracovnom pomere alebo aby vykonávali funkcie, zamestnanie alebo činnosť, ktoré nie sú nezlučiteľné s výkonom ich poslaneckého mandátu a poberali za to pravidelný mesačný plat či inú odmenu... To znamená, že na rozdiel od sudcov peňažný príjem poslancov za výkon ich poslaneckého mandátu nemusí byť ich jediným pravidelným mesačným príjmom. Materiálne zabezpečenie sudcov by malo zohľadňovať vážnosť a dôstojnosť tohto povolania, ako aj ďalšie skutočnosti. Sudca nesmie poberať iný pravidelný mesačný príjem než plat za výkon funkcie sudcu...“

Navrhovateľka na podporu svojho návrhu poukazuje tiež na viacero medzinárodných dokumentov, ktoré sa týkajú postavenia súdnictva [Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy členským štátom Rec (2010)12 „Sudcovia, nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť“ zo   17.   novembra   2010,   prijaté   na   jej   1098.   zasadnutí;   Základné   princípy   MAGNY CHARTY SUDCOV prijaté poradnou skupinou Rady európskych sudcov 17. novembra 2010   v Štrasburgu;   príslušné   dokumenty   Európskej   komisie   pre   demokraciu prostredníctvom   práva;   Základné   zásady   nezávislosti   súdnej   moci   prijaté   Organizáciou Spojených národov v roku 1985; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. 12 z roku 1994;   Európska   charta   štatútu   sudcov   prijatá   účastníkmi   multilaterálneho   stretnutia organizovaného Radou Európy v roku 1998].

Súčasťou návrhu navrhovateľky bol aj návrh na pozastavenie napadnutých ustanovení zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 27/2015-31 zo 4. marca 2015 prijal návrh navrhovateľky na ďalšie konanie a nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch.

II. Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie si ústavný súd v súlade s § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   pričom   účastníkov   konania   zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Predseda národnej rady doručil ústavnému súdu vyjadrenie národnej rady k návrhu navrhovateľky 22. júna 2015. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

«Národná rada vylučuje, že by schválením zákona č. 362/2014 Z. z. došlo k zásahu do nezávislosti sudcov a tým k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán, pri prijímaní každého zákona rešpektuje skutočnosť, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. V rozpore s ústavnou   zásadou   reálnej   deľby   moci   môže   byť   len   taká   právna   úprava,   ktorá   by zasahovala do výkonu súdnej moci v oblastiach vymedzených v čl. 142 ods. 1 a 2 ústavy a nerešpektovala   by   oddelenosť   výkonu   súdnictva   od   iných   štátnych   orgánov.   Z   tohto aspektu napadnutá právna úprava takúto podmienku nespĺňa.

Pre   posúdenie   dodržania   princípu   právnej   istoty,   vrátane   doktríny   legitímnych očakávaní, ako imanentného znaku právneho štátu v tomto prípade poukazujeme na jeho všeobecné chápanie, a to, že zákon musí byť určitý, jasný, precízny a jeho právne následky predvídateľné   -   čo   napadnutý   zákon   ako   celok   aj   konkrétne   ustanovenia   nepochybne spĺňajú. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou navrhovateľky, že predmetná právna úprava je prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci. Národná rada postupovala v súlade s čl. 72 ústavy. Aj ústavný súd sa v rozhodnutí PL. ÚS 99/2011-86 vyjadril, že: „Nesúladnosť s čl. 2 ods. 2 ústavy by nastala len úplným vybočením z právomoci národnej rady.“.

Prijatím zákona č. 362/2014 Z. z., ktorým sa upravili platové pomery sudcov tak, že sa im na rok 2015 určil plat v rovnakej výške ako v roku 2012, nedošlo k narušeniu princípu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy. Zákonodarca rozhodol, že sudcovia tak ako ostatní ústavní činitelia, na ktorých sa vzťahuje zákon č. 120/1993 Z. z., ako i ďalší funkcionári, ktorých plat sa odvodzuje z platu poslanca, budú participovať na konsolidácii verejných výdavkov.   Čo   sa   týka   odôvodnenosti   prijatia   napadnutého   ustanovenia   zákona,   čo   do výnimočnosti okolností, poukazujeme na čl. 126 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v platnom znení, ktorý trvalo vyžaduje od členských štátov, aby sa vyhýbali nadmernému štátnemu deficitu, ktorého referenčná hodnota - vo vzťahu k hrubému domácemu produktu - je   stanovená   na   3%.   A   práve   v   záujme   dodržania   tohto   požadovaného   (a   Európskou komisiou sledovaného) kritéria, bol prijatý aj tento zákon. Ani z ústavy ani zo zákonnej úpravy (zákon č. 120/1993 Z. z. a zákon č. 385/2000 Z. z.) explicitne nevyplýva absolútny zákaz znižovania platov sudcov (v danom prípade nejde o znižovanie platu, ale ponechanie rovnakej výšky platu ako v roku 2012). K tvrdeniu o požiadavke dočasnosti napadnutej úpravy, je potrebné poukázať na to, že táto bola prijatá na obdobie jedného roka. Je pravdou, že rovnaká právna úprava sa opakuje tretíkrát za sebou (roky 2013 až 2015). V čl. 144 ods. 1 ústavy sa ustanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Rovnako v § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. sa určuje, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy   vykladá   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a   svedomia;   rozhoduje   nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.   Rozhodovať   nezávisle   a   nestranne   sudca   potvrdzuje   aj   zložením   sľubu   pri vymenovaní do funkcie (čl. 145 ods. 4 ústavy). To znamená, že povinnosť sudcu rozhodovať nezávisle a nestranne vyplýva z ústavy a zo zákona (zákon č. 385/2000 Z. z.) bez ohľadu na úpravu platových pomerov.

Nezávislosť súdov a nezávislosť sudcov sú v právnom poriadku Slovenskej republiky zaručené systémom ich ústavných záruk (napr. čl. 145, 145a, 148 ústavy), a zákonných záruk (ide o právne záruky kariérne, stavovské, materiálne a profesné). Jedna z takýchto záruk je uvedená v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením. Materiálne zabezpečenie sudcov   však   nemožno   považovať   za   jedinú   garanciu   sudcovskej   nezávislosti,   je   len samozrejmé,   že   existujú   aj   iné   garancie   tejto   nezávislosti,   pričom   pri   neodvolateľnosti z funkcie   sudcu   je   jednou   z   najdôležitejších   garancií   aj   osobnostná   výbava   sudcov (predpoklad   sudcovskej   spôsobilosti),   ktorých   morálne   vlastnosti   sú   zárukou   riadneho vykonávania   funkcie   a   vykladania   zákonov   a   rozhodovania   podľa   najlepšieho   vedomia a presvedčenia, nezávisle a nestranne, na čom zákonná úprava mechanizmu výpočtu platov nemôže nič meniť. Sudcovia sú ako jediní verejní činitelia do funkcií ustanovovaní bez časového obmedzenia na rozdiel od reprezentantov moci zákonodarnej a moci výkonnej. K platovým pomerom sudcov a ich vzťahu k všeobecnej otázke vzájomných vzťahov jednotlivých zložiek štátnej moci, sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí PL. ÚS 14/94 tak, že „Kategóriu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci je preto v rámci Ústavy Slovenskej republiky potrebné chápať tak, že znamená nepodriadenosť jednej zložky štátnej moci inej (iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov nie je tou oblasťou, právnou úpravou ktorej by bolo možné narušiť zásadu rovnosti (nepodriadenosti) jednotlivých zložiek štátnej moci podľa ústavy. Bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je určený plat sudcov, takouto právnou úpravou sa nenarušuje ústavou zaručená zásada   nezávislosti   sudcov   a   nevytvára   sa   (v   závislosti   od   výšky   ich   platu)   stav   ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“.

Ústavná   zásada   nezávislosti   a   nestrannosti   súdov   a   sudcov   patrí   k   imanentným znakom demokratického právneho štátu, musí byť striktne dodržiavaná a žiadnym zákonom nesmie byť spochybňovaná. Navrhovateľka vo svojom podaní uvádza, že z tohto dôvodu, zákonodarca nesmie prijať takú právnu úpravu vzťahujúcu sa na platy sudcov, na základe ktorej by platové pomery sudcov boli závislé od podielu rozpočtu verejnej správy a hrubého domáceho produktu. Inými slovami, rozhodovacia činnosť súdov nesmie mať žiadny vplyv na kritérium, od ktorého závisí, aký bude plat sudcov v konkrétnom kalendárnom roku. Takéto konštrukcie treba rozhodne odmietnuť, zákonodarca v žiadnom prípade nespája úpravu platových pomerov sudcov s ich rozhodovacou činnosťou. Aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí   PL.   ÚS   99/2011-86   uviedol,   že   „Sudcovia   v   skutočnosti   niekedy   rozhodujú vo veciach, ktoré majú širší spoločenský rozmer a dosah (a takto nepriamo sa dotýkajú aj ich samých ako členov spoločnosti), nemožno však tvrdiť, že dané bez ďalšieho spochybňuje podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.“.

Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je legitímnym dôvodom na úpravu platov sudcov, ako to vyslovil aj ústavný súd (PL. ÚS 52/99), keď uviedol, „že je možné stanovenie   ich   platov   takým   spôsobom,   aby   boli   v určitej   miere   prepojené   na   celkový momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto   stav   ekonomického   prostredia   odrážajú   -   napr.   platy   pracovníkov   v   národnom hospodárstve). V dôsledku takéhoto prístupu k úprave platových pomerov môže plat sudcov kolísať v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre stanovovanie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia platov sudcov nevylučujú ani žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom.“.»

K   medzinárodným   dokumentom,   na   ktoré   sa   navrhovateľka   vo   svojom   návrhu odvoláva, sa vo vyjadrení národnej rady uvádza, že tieto majú iba odporúčajúci charakter a spornej problematike sa venujú iba všeobecne a nepriamo, resp. bez konkrétnych vecných opatrení.

Vo vyjadrení národnej rady sa tiež zdôrazňuje, že „Zmenu platových pomerov pre všetkých   sudcov,   nemožno   posudzovať   ako   zásah   do   sudcovskej   nezávislosti.   Ústavne chránená sudcovská nezávislosť sa vzťahuje na jednotlivé prerokúvané prípady konkrétne určeným sudcom, zatiaľ čo zmena platu sa dotýka všetkých sudcov a teda súdnej moci ako celku. Ohrozením sudcovskej nezávislosti by bolo, ak by sa konkrétnemu sudcovi v súvislosti s rozhodovaním konkrétneho prípadu navrhlo zvýšenie (resp. zníženie) platu na ten účel, aby sudca rozhodol určitým spôsobom.“.

Predseda   národnej   rady   zároveň   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní v konaní o návrhu navrhovateľky.

II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

Stanovisko   vlády   ako   vedľajšieho   účastníka,   zastúpenej   ministerstvom spravodlivosti, z 11. mája 2015 bolo ústavnému súdu doručené 18. mája 2015; vláda v ňom navrhla, aby ústavný súd návrhu navrhovateľky nálezom nevyhovel, a zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.

V stanovisku vlády sa k napadnutým ustanoveniam zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch, na základe ktorých „nedôjde k valorizácii platov sudcov, ktorá spočíva v nastavenom   mechanizme   o závislosti   základného   platu   sudcu   od   priemerného   platu v národnom hospodárstve“, s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000 okrem iného uvádza:

„... legitímnym dôvodom umožňujúcim prijímanie takýchto opatrení sú existujúci stav   a   potreby   ekonomiky   štátu,   za   jeho   prirodzenú   a   nevyhnutnú   súčasť   preto   treba považovať   nielen   jeho   dočasnosť,   ale   aj   primeranosť   (proporcionalitu)   za   účelom dosiahnutia takého ekonomického cieľa, ktorý sa jeho prijatím sledoval.

Z uvedeného dôvodu by sa neprimeraná doba jeho uplatňovania, ako aj spôsob a rozsah   opatrenia   neodrážajúce   potreby   ekonomiky   štátu   mohli   dostať   do   nesúladu s ústavnými   zásadami   vlastnými   právnemu   štátu,   akými   sú   zákaz   svojvôle   v   činnosti štátnych   orgánov,   zásada   primeranosti   (proporcionality),   a   to   tak   pokiaľ   ide   o   rozsah takýchto opatrení, ako aj o dobu nevyhnutnú pre ich legitímne použitie, zákaz diskriminácie pri ich prijímaní a uplatňovaní a pod.

Keďže Ústava Slovenskej republiky nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov so stavom ekonomiky, nebolo možné posúdiť ako nesúladnú s ústavou takú právnu úpravu, ktorou bolo dočasne zastavené uplatňovanie jednej zo zložiek tohto zákonného mechanizmu určovania platov sudcov, ktorým sa reaguje na stav ekonomiky Slovenskej republiky. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že opatrenia smerujúce k tzv. zmrazeniu platov sú navrhované vždy na obdobie jedného roka a sú v zákone prijímané vždy   len   prostredníctvom   prechodných   ustanovení.   Novelizáciami   sa   nezasahuje   do všeobecne   nastavených   pravidiel   určovania   platových   pomerov   sudcov   Slovenskej republiky. Aj táto skutočnosť teda podporuje fakt, že vláda Slovenskej republiky vníma tento stav   zmrazovania   platov   ako   dočasný   a   každoročne   skúma   existujúci   stav   a   potreby ekonomiky, ako aj primeranosť (proporcionalitu) navrhovaných opatrení.“

Vláda   sa   vo   svojom   stanovisku   v nadväznosti   na   argumentáciu   navrhovateľky vyjadruje aj k otázke tzv. materiálnej nezávislosti sudcov. V tejto súvislosti poukazuje na právny názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995, podľa ktorého „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká   úroveň   ich   platového   ohodnotenia   zodpovedá   rešpektovaniu   ústavnej   zásady   ich nezávislosti“, ako aj na ďalší právny názor vyslovený v označenom uznesení, v zmysle ktorého „Rozdiely v platovom ohodnotení členov jednotlivých zložiek štátnej moci ako aj vnútri týchto zložiek neporušujú nezávislosť sudcov.“.

Vláda tiež argumentuje, že prijatím záveru o nesúlade napádaných ustanovení zákona o platových   pomeroch   a zákona   o sudcoch   by   ústavný   súd „mohol...   založiť   pozitívnu diskrimináciu ostatných ústavných činiteľov, ktorých platové pomery sú určované zákonom č. 120/1993 Z. z. Zákonodarná, výkonná a súdna moc sú rovnocenné zložky štátnej moci, ktoré sa navzájom dopĺňajú a zároveň obmedzujú. Všetci ústavní činitelia by mali byť rovnako dotknutí vo vzťahu k platovým pomerov aktuálnym vývojom ekonomiky. Nezávislosť sama o sebe nie je kritériom, ktoré by malo pri favorizovaní vývoja platobných pomerov odobrovať rozdielne zaobchádzanie ústavných činiteľov pôsobiacich v rôznych zložkách štátnej moci.“.

Navrhovateľka vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. mája 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

III. Relevantná právna úprava a aplikovateľná judikatúra ústavného súdu, ich analýza a právne závery

III.1 Analýza napadnutej právnej úpravy

Navrhovateľka   namieta   nesúlad   §   29l   ods.   4   a 5   zákona   o platových   pomeroch a § 151za zákona o sudcoch s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa § 29l ods. 4 zákona o platových pomeroch priemerný plat sudcu vo výške určenej v roku 2012 podľa tohto zákona je priemerným platom sudcu aj v roku 2015.

Podľa § 29l ods. 5 zákona o platových pomeroch platové pomery sudcov v roku 2015 ustanovuje podľa zásady uvedenej v odseku 4 osobitný predpis.

Podľa   §   151za   zákona   o   sudcoch   na   účely   určenia   základného   platu   sudcu najvyššieho súdu a sudcu Špecializovaného trestného súdu v roku 2015 sa za základný plat sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu považuje základný plat sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu priznaný podľa tohto zákona v roku 2012. V roku 2015 patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 a 4 vo výške funkčného príplatku priznaného podľa tohto zákona v roku 2012.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považuje za relevantné poukázať aj na ďalšie ustanovenia zákona o platových pomeroch (§ 16 ods. 1 prvú vetu, § 23 ods. 1, § 2 ods. 1 prvú vetu, § 2 ods. 2, § 29l ods. 3), ako aj zákona o sudcoch (§ 66 ods. 1 a 2, § 67 ods. 1, § 69 ods. 2 a 4).

Podľa § 16 ods. 1 prvej vety zákona o platových pomeroch sudcovi ústavného súdu patrí plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil ústavou predpísaný sľub.

Podľa   §   23   ods.   1   zákona   o platových   pomeroch   priemerným   platom   sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2.

Podľa § 2 ods. 1 prvej vety zákona o platových pomeroch poslancovi národnej rady patrí   plat   vo   výške   trojnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok   znížený   podľa odseku 2 zaokrúhlený nahor na celé euro, začínajúc dňom zvolenia za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o platových pomeroch zníženie podľa odseku 1 sa rovná

a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok,   ktorý   predchádza   kalendárnemu   roku,   na   ktorý   sa   plat   poslanca   vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, 1a) je rovný alebo vyšší ako 0,07,

b)   0,1   násobku   trojnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok,   ktorý   predchádza   kalendárnemu   roku,   na   ktorý   sa   plat   poslanca   vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07, 2

c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok,   ktorý   predchádza   kalendárnemu   roku,   na   ktorý   sa   plat   poslanca   vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05.

Vo vzťahu k citovaným ustanoveniam § 2 ods. 1 a 2 zákona o platových pomeroch ústavný súd pripomína, že na základe jeho nálezu sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013   publikovaného   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   97/2011   Z.   z. ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ a § 2 ods. 2 zákona o platových pomeroch vo vzťahu k sudcom dňom 18. decembra 2014 stratili účinnosť.

Podľa   §   29l   ods.   3   zákona   o platových   pomeroch   v   roku   2015   patrí   sudcovi ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012.

Podľa § 66 ods. 1 zákona o sudcoch základným platom sudcu najvyššieho súdu a sudcu Špecializovaného trestného súdu je plat rovnajúci sa 1,3-násobku platu poslanca národnej rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd alebo Špecializovaný trestný súd pridelený alebo preložený.

Podľa § 66 ods. 2 zákona o sudcoch sudcovia okresných súdov a krajských súdov sa na potreby určenia základného platu zaraďujú do dvoch platových skupín a do siedmich platových stupňov.

V súlade s § 67 ods. 1 zákona o sudcoch priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu sa rozumie plat v I. platovej skupine a v 3. platovom stupni.

Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne   v   sume   rovnajúcej   sa   dvojnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch funkčný príplatok za výkon funkcie podľa odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal   v   prvom   stupni   Špecializovaný   trestný   súd.   Zastupujúci   sudca   sudcu   podľa predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.

Z napadnutých   ustanovení   zákona   o platových   pomeroch   a zákona   o sudcoch z hľadiska premetu tohto konania vyplýva, že prostredníctvom nich sa (aj) v roku 2015 zmrazujú platy sudcov všeobecných súdov a tiež sudcov ústavného súdu, v dôsledku čoho nedochádza   k reálnemu   uplatneniu   zákonom   ustanoveného   mechanizmu   určenia   platu v závislosti   od   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   v hospodárstve Slovenskej republiky. K takémuto reštriktívnemu zásahu do platov sudcov pritom dochádza už od roku 2013 (t. j. tretíkrát za sebou), takže priemerný plat sudcov všeobecných súdov, plat   sudcov   ústavného   súdu   a základný   plat   sudcov   najvyššieho   súdu   a tiež   sudcov Špecializovaného trestného súdu sú aj v roku 2015 odvodené od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, ktorá bola dosiahnutá v roku   2011   (ide   teda   o vymeriavací   základ   pre   výpočet   priemerného   platu   sudcov všeobecných súdov, platu sudcov ústavného súdu a základného platu sudcov najvyššieho súdu a Špecializovaného trestného súdu priznaný v roku 2012).

III.2 A plikovateľná judikatúra ústavného súdu a jej analýza

Ústavný   súd   sa   v období   od   svojho   konštituovania   v konaní   o súlade   právnych predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy   už   viackrát   zaoberal   problematikou   platových pomerov sudcov (ide najmä o konania vedené pod sp. zn.: PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011), pričom vo svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil celý rad zásadných právnych názorov k tejto problematike.

V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť, že judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa akejkoľvek problematiky, a teda aj sféry platových pomerov sudcov, nemožno interpretovať   a aplikovať   rigidne   a ako   navždy   danú   (nemennú),   ale   naopak,   vnímať   ju, interpretovať ju a aplikovať vo vývoji. Judikatúra ústavného súdu či iných orgánov súdneho typu   v akejkoľvek   oblasti   nevyhnutne   zahŕňa   aj   prelamovanie   už   skôr   vyslovených (vlastných)   právnych   názorov.   Ide   o   prirodzený   jav,   ktorý   sa   v rozhodovacej   činnosti súdnych orgánov objektívne musí skôr či neskôr objaviť. Podrobnejšou analýzou rozhodnutí ústavného súdu v už označených veciach možno dospieť k záveru, že v uznesení sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 a tiež v uznesení sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000 sa nachádzajú právne názory, ktoré sú zjavne nekompatibilné s niektorými právnymi názormi vyslovenými   v nasledujúcich   rozhodnutiach   ústavného   súdu,   teda   v náleze   sp.   zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013, ako aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007. Z uvedeného vyplýva, že niektoré právne názory vyslovené v uzneseniach sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 a sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000 boli neskoršou judikatúrou ústavného súdu prekonané (prelomené), resp. niektoré z nich možno považovať v kontextoch následnej judikatúry za zjavne nesprávne a nepoužiteľné.

Na podporu svojho záveru o ústavnej konformnosti napadnutých ustanovení § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch argumentujú národná rada i vláda vo svojich vyjadreniach k návrhu navrhovateľky aj s poukazom na niektoré právne názory vyslovené v uzneseniach ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 a sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000.

Konkrétne   národná   rada   argumentuje   vo   svojom   vyjadrení   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, podľa ktorého „... Bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je určený plat   sudcov, takouto právnou úpravou sa nenarušuje ústavou zaručená zásada nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“. Vláda vo svojom vyjadrení tiež argumentuje právnym názorom ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, podľa ktorého „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných činiteľov, ktoré by (vo vzťahu   k   sudcom)   konkretizovalo,   aká   úroveň   ich   platového   ohodnotenia   zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti.“.

Národná rada i vláda zhodne argumentujú tiež právnymi názormi ústavného súdu týkajúcimi   sa legitímnosti   prepojenia   platových   pomerov   sudcov   na   stav   ekonomiky vyslovenými v uznesení sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo 7. júla 2000 [„... je možné stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový momentálny stav ekonomického   prostredia   štátu   (resp.   takých   jeho   určitých   zložiek,   ktoré   takýto   stav ekonomického prostredia odrážajú - napr. platy pracovníkov v národnom hospodárstve). V dôsledku   takéhoto   prístupu   k   úprave   platových   pomerov   môže   plat   sudcov   kolísať v závislosti od pohybu toho ekonomického kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre stanovovanie   platov   sudcov.   Takúto   možnosť   stanovenia   platov   sudcov   nevylučujú   ani žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom.... Ústava Slovenskej republiky nevylučuje prepojenie platových pomerov sudcov Ústavného súdu Slovenskej   republiky   a všeobecných   súdov   so   stavom   ekonomiky   ani   prostredníctvom ústavného príkazu rovnosti a ani prostredníctvom inej ústavnej garancie vzťahujúcej sa na platové pomery sudcov.“].

Vláda   vo   svojom   vyjadrení   navyše   argumentuje   aj   ďalším   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 52/99: „Platové pomery sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov predstavujú zákonnú, a nie   ústavnú   garanciu   ich   nezávislosti,   pričom   ústava   nevylučuje,   aby   takáto   zákonná úprava nemohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu.“

Právny názor, v zmysle ktorého môže byť zlý stav ekonomiky legitímnym dôvodom na reštriktívny zásah do platových pomerov sudcov (argumentujú ním národná rada aj vláda), ústavný súd nikdy nespochybnil a považuje ho za relevantný aj v konaní o návrhu navrhovateľky. Zároveň ale zdôrazňuje, že jeho aplikáciu vo svojej doterajšej judikatúre celkom   zjavne   podmieňuje   kumulatívnym   splnením   určitých   podmienok   (podrobnejšie k tomu pozri ďalej). Ostatné právne názory, ktorými argumentujú vo svojich vyjadreniach národná rada alebo vláda, však ústavný súd považuje za zjavne neaplikovateľné na návrh navrhovateľky.

Vo   vzťahu   k   právny   názorom   prevzatým   z uznesenia   sp.   zn.   PL.   ÚS   14/94 z 27. januára 1995, v zmysle ktorých výškou platu sudcov „sa nenarušuje ústavou zaručená zásada   nezávislosti   sudcov“,   resp.   že „Ústava   Slovenskej   republiky   neobsahuje   žiadne ustanovenie..., ktoré by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového ohodnotenia   zodpovedá   rešpektovaniu   ústavnej   zásady   ich   nezávislosti“,   ústavný   súd v prvom   rade   zdôrazňuje,   že ide   o právne   názory, ktoré   boli   celkom zjavne prekonané (prelomené)   už   bodom   1   výroku   nálezu   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/05   z 28.   novembra   2007 a následne   tiež   bodom   1   výroku   nálezu   sp.   zn.   PL.   ÚS   99/2011   z 11.   decembra   2013 (a, samozrejme,   tiež   ich   odôvodnením).   Ústavný   súd   totiž   vo   výrokoch   označených rozhodnutí vyslovil, že reštrikčnými zásahmi do platových pomerov sudcov došlo k ich nesúladu nielen s čl. 1 ods. 1 ústavy, ale aj (v spojení) s čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí...“. Ústavný súd teda vo svojich ostatných meritórnych rozhodnutiach týkajúcich sa platových pomerov sudcov explicitne vyjadril, že (reštriktívny) zásah do platov sudcov je nerozlučne spojený so zásahom do nezávislosti sudcov,   čo   je   v priamom   rozpore   s citovaným   právnym   názorom   vyjadreným   vo   veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 14/94. Navyše ústavný súd považuje národnou radou a vládou citované právne názory „vyňaté“ z uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. januára 1995 za zjavne   nesprávne,   keďže   argumentáciou ad   absurdum by   mohli   viesť   aj   k záveru,   že sudcovia   budú   vždy   nezávislí,   a to   aj   vtedy,   ak   ich   príjem   bude   na   hranici   životného minima, čo je zjavný nezmysel.

Vo   vzťahu   k právnemu   názoru   vyslovenému   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. PL. ÚS 52/99 (argumentuje ním vláda), podľa ktorého „Platové pomery sudcov Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   a všeobecných   súdov   predstavujú   zákonnú,   a nie   ústavnú garanciu ich nezávislosti..., pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu“, ústavný súd konštatuje, že tento právny názor implicitne prelomil už v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 (a následne aj v náleze   sp.   zn.   PL. ÚS 99/2011   z 11.   decembra   2013),   pretože   bez   toho   (rozumej „prelomenia   tohto   právneho   názoru“,   pozn.)   by   vo   svojej   podstate   nemohol   v tomto rozhodnutí vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení zákona o sudcoch upravujúcich platy sudcov   všeobecných   súdov   s čl.   144   ods.   1   ústavy.   Z nálezov   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/05 z 28. novembra 2007 a sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013 totiž zjavne vyplýva, že ústavný súd práve z čl. 144 ods. 1 ústavy vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej) garancii nezávislosti sudcov v priamej príčinnej súvislosti s ich platovými pomermi.

Navyše, citovaný právny názor vyslovený vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 sa ústavnému súdu javí s odstupom času ako prejav extrémne formalistického výkladu ústavy, ktorý je pri materiálnom chápaní ochrany ústavnosti zjavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky (na rozdiel od ústav niektorých iných štátov) neobsahuje ustanovenie, ktoré výslovne upravuje (garantuje) platové pomery sudcov, resp. zásadu neznížiteľnosti ich platov, vonkoncom neznamená, že v jej obsahu ústavné limity pre úpravu platov sudcov nie sú (implicitne) „prítomné“. Možno ich totiž celkom zjavne vyvodiť z ústavných princípov a iných ústavou chránených hodnôt [napr. princíp deľby moci, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp rovnováhy mocí, už spomínaná zásada (princíp) nezávislosti sudcov a súdov, princíp proporcionality zásahov do platových pomerov sudcov a iných ústavných činiteľov atď.].

Ústavný   súd   považuje   tiež   v priamom   rozpore   s argumentáciou   obsiahnutou vo vyjadrení   národnej   rady,   podľa   ktorej   majú   navrhovateľkou   uvádzané   medzinárodné dokumenty „iba odporúčajúci charakter“ [ide napr. Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy členským štátom Rec (2010)12 „Sudcovia, nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť“ zo   17.   novembra   2010,   prijaté   na   jej   1098.   zasadnutí;   Základné   princípy   MAGNY CHARTY SUDCOV prijatá poradnou skupinou Rady európskych sudcov 17. novembra 2010 v Štrasburgu; dokumenty Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva o nezávislosti sudcov z 12. a 13. marca 2013; Základné zásady nezávislosti súdnej moci prijaté Organizáciou Spojených národov v roku 1985; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy   č.   12   z   roku   1994;   Európsku   charta   štatútu   sudcov   prijatú   účastníkmi multilaterálneho stretnutia organizovaného Radou Európy v roku 1998 (ústavný súd sa analýzou týchto medzinárodných dokumentov podrobne zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS 99/2011   z 11.   decembra   2013;   pozri   body   67   až   73   označeného   nálezu)],   za   potrebné zdôrazniť, že týmto medzinárodným dokumentom „odporúčacieho“ charakteru, ktorých je Slovenská republika signatárom, nemožno s odkazom na čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Slovenská republika uznáva a dodržiava... svoje ďalšie medzinárodné záväzky“, popierať ani primeranú mieru (a pritom vonkoncom nie zanedbateľnú) právnej relevancie.

Nad rámec právnych názorov k problematike platových pomerov sudcov, s ktorými argumentujú   vo   svojich   vyjadreniach   národná   rada   a   vláda,   ústavný   súd   považuje   za potrebné poukázať na tomto mieste aj na ďalšie svoje právne názory vyslovené v doterajšej judikatúre,   ktoré   sú   podľa   jeho   názoru   aplikovateľné   na   rozhodovanie   o návrhu navrhovateľky.

Ústavný súd pripomína,   že už vo veci sp. zn. PL.   ÚS 52/99 [napriek tomu, že uznesením zo 4. júla 2000 návrhu navrhovateľov (skupiny 34 poslancov národnej rady) nevyhovel] vyslovil, že k právnym garanciám sudcovskej a súdnej nezávislosti patrí   aj odmeňovanie a hospodárske zabezpečenie sudcov zodpovedajúce povahe a významu ich činnosti.

Rozvíjajúc uvedený právny názor, ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 uviedol, že   „princíp   nezávislosti   súdnej   moci   je   jedným   z podstatných   znakov   demokratického a právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   ústavy),   ktorý   vyplýva   z neutrality   sudcov   ako   záruky spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania. Tento princíp obsahuje celý rad aspektov, ktoré majú spolu vytvoriť predpoklady na to, aby súdy mohli plniť svoje úlohy a povinnosti   najmä   pri   ochrane   základných   práv   a slobôd   občanov.   Je   založený   na nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) a nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pod nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť“ (PL. ÚS 12/05).

V nadväznosti na citované ústavný súd v tej istej veci (PL. ÚS 12/05), inšpirujúc sa právnym   názorom   Ústavného   súdu   Českej   republiky   vyjadreným   vo   veci   sp.   zn. PL. ÚS 11/02   z   11.   júna   2003,   zdôraznil   že   „Plat   sudcu   by   mal   byť   stabilnou a nemanipulovateľnou   veličinou,   a nemal   by   byť   pohyblivým   faktorom,   s ktorým   môže kalkulovať   aktuálne   vládne   zoskupenie.   Zásahy   zákonodarcu   do   oblasti   materiálneho zabezpečenia   sudcov,   za   ktoré   možno   považovať   aj   platové   reštrikcie,   resp.   zmrazenie platov, či odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú právnu istotu sudcov. Zásahy   zákonodarcu   do   oblasti   materiálneho   zabezpečenia   sudcov,   za   ktoré   možno považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie platov, či odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu, narúšajú právnu istotu sudcov.“.

Na druhej strane ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 uviedol, že zásahy do platových náležitostí sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti   sudcov   až   vtedy,   keď   dosiahnu   určitý   kvantitatívny   rozmer   a   citeľným spôsobom ohrozia inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu, pričom zásah   do   materiálneho   zabezpečenia   sudcov   nesmie   byť   výrazom   svojvôle zákonodarcu,   ale   musí   byť,   vychádzajúc   zo   zásady   proporcionality,   odôvodnený výnimočnými   okolnosťami   (PL.   ÚS   12/05).   Na   základe   uvedeného   právneho   názoru   si ústavný   súd   osvojil   právo   posudzovať   z hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   intenzitu reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov, pričom v tejto súvislosti formuloval určité kritériá (k tomu pozri ďalej).

Ústavný   súd   v náleze   sp.   zn. PL.   ÚS   12/05 z 28.   novembra   2007 v súvislosti so zmrazovaním   platov   sudcov   tiež   uviedol,   že   „právo   sudcov“   na   každoročné prispôsobenie   platových   pomerov   meniacim   sa   podmienkam   transformujúceho   sa hospodárstva   Slovenskej   republiky   síce   neexistuje,   ale právna   úprava   statusu   sudcov v právnom   štáte   predpokladá   osobitnú   a stabilnú   úpravu.   Rovnako   vyslovil,   že   právna úprava,   ktorá   viaže   úpravy   platov   sudcov   na   vývoj   priemerného   platu   zamestnanca národného   hospodárstva,   sleduje   legitímny   cieľ   v podmienkach   transformujúceho   sa hospodárstva a že za svojvoľné zo strany zákonodarnej moci nemožno kvalifikovať dočasné vylúčenie ustanovenia právneho predpisu o valorizácii platu z pôsobnosti (neuplatnenie), a to s prihliadnutím na dočasnú povahu takéhoto opatrenia a jeho cieľ, ktorým nie je nátlak, ktorý   by   chcel   a   mohol   ovplyvňovať   sudcov   pri   ich   rozhodovacej   činnosti,   keďže   sa vzťahuje na všetkých ústavných činiteľov a netýka sa výlučne sudcov (PL. ÚS 12/05).

Žiada   sa   tiež   uviesť,   že   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   celoročné zmrazenie platov sudcov nadväzujúce na závažné ekonomické opatrenia v prípade krízy nesankcionoval ako nesúladné s ústavou (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05). Obdobne rozhodol ústavný súd v zásade aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 99/2011, v ktorej posudzoval (okrem iného) vypustenie ustanovenia zákona o sudcoch o valorizácii v kontexte s výraznejším rastom priemerného   platu   zamestnanca   národného   hospodárstva.   Za   ústavne   nesúladné   však považoval   opakované   odkladanie   nadobudnutia   účinnosti   právnej   normy   priznávajúcej sudcom určitú zložku ich platových príjmov [tzv. 14. plat (PL. ÚS 12/05)], pričom za nesúladné   s ústavou   považoval   tiež   opakované   novelizácie   ustanovení   týkajúcich   sa nadobudnutia   účinnosti   príslušných   právnych   noriem   ustanovujúcich   platy   sudcov s poukazom na to, že neakceptujú ústavné limity spočívajúce vo výnimočnej alebo dočasnej povahe   vylúčenia   uplatňovania   právnych   noriem   upravujúcich   priznanie   ďalšieho sudcovského platu.

III.3 Právne závery k bodu 1 výroku tohto nálezu

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry považuje   reštriktívny   zásah   zákonodarcu   do   platových   pomerov   sudcov   z ústavného hľadiska   za   akceptovateľný   a udržateľný   v prípade,   ak   sú   kumulatívne   splnené   tieto podmienky, ktoré sa viažu k posudzovanému reštrikčnému zásahu:

a)   ide   o zásah,   ktorý   je   primerane   (dostatočne)   odôvodnený   nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov,

b) ide o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c) ide o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.

III.3.1   K primeranému   odôvodneniu   napadnutého   reštrikčného   zásahu   do platov sudcov ekonomickou situáciou

Zo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač č. 1202), vyplýva, že návrh na ponechanie   platov   a   paušálnych   náhrad   niektorých   ústavných   činiteľov   na   úrovni ustanovenej v roku 2011, okrem sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných súdov, u ktorých sa plat ponechal na úrovni určenej v roku 2012, bol odôvodnený konsolidáciou verejných   výdavkov   v   návrhu   rozpočtu   verejnej   správy   na   roky   2015   až   2017,   a to s ohľadom na potenciálne uplatnenie ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti (ďalej aj „ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti“).

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení (len) vo všeobecnej rovine poukazuje na výnimočnosť okolností prijímania napadnutej právnej úpravy a v konkrétnostiach odkázal na čl. 126 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý trvalo vyžaduje od členských štátov,   aby   sa   vyhýbali   nadmernému   štátnemu   deficitu,   ktorého   referenčná   hodnota   - vo vzťahu   k   hrubému   domácemu   produktu   -   je   ustanovená   na   3   %,   pričom zároveň zdôrazňuje,   že   práve   v záujme   dodržania   požadovaného   kritéria   bola   prijatá   aj napadnutá právna úprava.

Navrhovateľka   naproti   tomu   vo   svojom   návrhu   argumentuje   konkrétnymi makroekonomickými   ukazovateľmi   hospodárskeho   vývoja   v Slovenskej   republike a zdôrazňuje skutočnosť, že pre rok 2014 nie sú (neboli) splnené kritériá na uplatnenie tzv. dlhovej   brzdy   podľa   príslušných   ustanovení   ústavného   zákona   č.   493/2011   Z.   z. o rozpočtovej   zodpovednosti,   ktoré   by   odôvodňovali   reštrikčný   zásah   do   platových pomerov sudcov, ako aj iných verejných funkcionárov.

Ústavný súd nespochybňuje potrebu prijímať opatrenia na posilnenie mechanizmu smerujúceho k zabezpečovaniu záväzkov výkonnej moci vo sfére verejných financií, ktorý je   determinovaný   princípom   zodpovednej   rozpočtovej politiky   vyplývajúcim   z   členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Rovnako tak má ústavný súd primeraný rešpekt k základnému   cieľu   sledovanému   ústavným   zákonom   č.   493/2011   Z.   z.   o rozpočtovej zodpovednosti,   ktorým   je   dosiahnutie   dlhodobej   udržateľnosti   finančného   hospodárenia Slovenskej republiky. Právnym základom Paktu stability a rastu, ktorý predstavuje právny rámec pre koordináciu národných fiskálnych politík v Európskej únii, sú ustanovenia čl. 121 a čl. 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (na ktoré odkazuje predseda národnej rady vo svojom   vyjadrení).   Pakt   stability   zahŕňa   tak   preventívnu,   ako   aj   korekčnú   zložku. Preventívna   zložka   Paktu   stability   spočíva   v   úsilí   členských   štátov   Európskej   únie predchádzať   vzniku   nadmerných   deficitov   verejných   financií   a   plniť   v tejto   sfére strednodobé   ciele,   pričom   represívna   zložka   paktu   v   prvom   rade   smeruje   k   skúmaniu existencie a príčin nadmerného deficitu, t. j. deficitu, ktorého podiel na hrubom domácom produkte   prekročí   3   %,   ako   aj   pomer   štátneho   dlhu   k hrubému   domácemu   produktu a prekročenie ustanovenej referenčnej hodnoty (k tomu pozri bližšie aj dôvodovú správu k návrhu   ústavného   zákona   o   rozpočtovej   zodpovednosti;   parlamentná   tlač   č.   556, V. volebné obdobie národnej rady).

V súlade s čl. 12 ods. 1 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti sa do konca rozpočtového roka 2017 horný limit dlhu verejnej správy ustanovil vo výške 60 % podielu na hrubom domácom produkte.

Podľa   čl.   12   ods.   4   ústavný   zákon   o rozpočtovej   zodpovednosti   ak   výška   dlhu dosiahne 53 % podielu na hrubom domácom produkte a zároveň nedosiahne 55 % podielu na hrubom domácom produkte,

a)   vláda   predloží   na   rokovanie   národnej   rady   návrh   opatrení,   ktorými   navrhuje zabezpečiť zníženie dlhu a

b) znížia sa platy členov vlády na úroveň ich platov v predchádzajúcom rozpočtovom roku, ak ich platy v predchádzajúcom rozpočtovom roku boli nižšie; zníženie platov sa vykoná na obdobie od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po zverejnení výšky dlhu až do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bola zverejnená výška dlhu nižšia ako 53 % podielu na hrubom domácom produkte.

V kontexte   s citovanými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o rozpočtovej zodpovednosti ústavný súd konštatuje, že výška dlhu k 31. decembru 2013 predstavovala 54,6   %   a k 31.   decembra   2014   predstavovala   53,6   %   hrubého   domáceho   produktu (prístupné na http://www.rozpoctovarada.sk/svk/rozpocet/200/aktualny-vyvoj-dlhu-sr).

V   súvislosti   s prepojením   mechanizmu   určovania   platov   ústavných   činiteľov   na deficit verejných financií ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že účelom takejto právnej úpravy je vyvodiť voči ústavným činiteľom zvláštnu kombináciu právnej a politickej zodpovednosti, ale zároveň v tejto súvislosti zdôraznil, že sudcovia sa z tejto skupiny   ústavných   činiteľov   vymykajú,   keďže   sú   nadaní   nezávislosťou,   sú   menovaní natrvalo a nesú právnu, nie politickú zodpovednosť a chod verejných financií nemôžu reálne ovplyvňovať, pričom vzhľadom na   tieto   skutočnosti   formuloval   právny záver,   v zmysle ktorého sa prevzatím koncepcie penalizácie za stav verejných financií do výpočtu platov sudcov a do   ich hmotného   zabezpečenia   vnáša komponent   arbitrárnosti a nečitateľnosti (PL. ÚS 99/2011).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   dosiaľ   uvedené   zdôrazňuje,   že a   priori nemožno vylúčiť   vzájomnú spojitosť medzi nepriaznivou hospodárskou   či ekonomickou situáciou štátu a jeho rozpočtovou politikou, pričom fiskálne opatrenia prijaté za takejto situácie na účely uplatnenia zodpovednej rozpočtovej politiky štátu v podobe reštriktívneho zásahu do platov sudcov môžu za splnenia ďalších legitímne ustanovených podmienok predstavovať z ústavného hľadiska ospravedlniteľný a udržateľný zásah zákonodarcu.

Vychádzajúc   zo   všeobecne   formulovaného   vyjadrenia   predsedu   národnej   rady o potrebe   vyhýbať   sa   nadmernému   štátnemu   deficitu,   ako   aj   len   vo   všeobecnej   rovine formulovaného vyjadrenia vlády, v zmysle ktorého sa reštriktívnym zásahom do platov sudcov reaguje na stav ekonomiky, a nepresvedčivé argumenty obsiahnuté vo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona (parlamentná tlač č. 1202), ústavný súd konštatuje,   že   posudzovaný   zásah   zákonodarcu   nespĺňa   už   prvú   (a   pritom   zásadnú) z kumulatívnych požiadaviek ústavnej akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov, teda že ide o zásah, ktorý musí byť dostatočne odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu. Podmienku dostatočného (a teda ústavne akceptovateľného) odôvodnenia reštriktívneho zásahu do platov sudcov totiž nemôže spĺňať jednoduchý odkaz na záväzok exekutívy udržať deficit verejných financií pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu,   keďže   tento   záväzok   je   trvalý   a   nemenný.   Nedostatočnosť   odôvodnenia reštriktívneho zásahu zákonodarcu pritom ústavný súd vníma aj cez prizmu priaznivých makroekonomických ukazovateľov, na ktoré vo svojom návrhu poukazuje navrhovateľka, na ktoré národná rada a ani vláda nereagovali, a teda v konečnom dôsledku tvrdeniam navrhovateľky nijakým spôsobom neoponovali, a teda nijakým spôsobom nespochybnili ich vecnú správnosť.

Predbežný   záver   ústavného   súdu   o   absencii   dostatočnej   odôvodnenosti   zásahu zákonodarcu   do   platových   pomerov   sudcov   zároveň   vylučuje   potrebu   preskúmavať primeranosť reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov z hľadiska jeho spôsobilosti ohroziť životnú úroveň sudcov.

Aj   napriek   tomu,   že   už   absencia   dostatočného   (ústavne   akceptovateľného) odôvodnenia reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov ekonomickou situáciou štátu je sama osebe dostatočná na prijatie záveru o nesúlade napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj   k ďalším   podmienkam   ústavnej   akceptovateľnosti   reštrikčného   zásahu   do   platových pomerov sudcov formulovaných v jeho doterajšej judikatúre, t. j. k jeho dočasnosti a zákazu svojvôle.

K argumentácii   navrhovateľky   vyplývajúcej   z jej   návrhu   o vplyve   rozhodovacej činnosti   sudcov   na   štátny   rozpočet   Slovenskej   republiky   a o možnom   zásahu   do   ich nezávislosti   ústavný   súd   len   pre   úplnosť   odkazuje   na   svoj   názor   vyslovený   vo   veci PL. ÚS 99/2011 a zdôrazňuje, že sudcovia aj keď niekedy rozhodujú vo veciach majúcich širší spoločenský rozmer a dosah, nemožno tvrdiť, že uvedené samo osebe spochybňuje podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.

III.3.2 K dočasnosti napadnutého reštrikčného zásahu do platov sudcov

O dočasný reštrikčný zásah do platov sudcov by išlo v takom prípade, ak by bola jednoznačným spôsobom obmedzená dĺžka jeho trvania. O dočasný reštrikčný zásah do platov   sudcov   však   nepochybne   nepôjde   vtedy,   ak   sa   jeho   trvanie   pre   ďalšie   obdobie viackrát   prostredníctvom   následných   opatrení   zákonodarcu   (bez   primeraných   dôvodov) predlžuje. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení argumentuje v prospech ústavnej akceptovateľnosti posudzovaného reštrikčného zásahu skutočnosťou, že napadnutá právna úprava bola prijatá len na obdobie jedného roka, pritom ale zjavne účelovo opomína, že ide o opakované zákonné opatrenie, ktoré národná rada uplatnila už pri určovaní platov sudcov v rokoch 2013 a 2014 (§ 29i ods. 3 a 4 a § 29j ods. 3 a 4 zákona o platových pomeroch a § 151x a § 151y zákona o sudcoch). Ide teda o takú právnu úpravu, ktorá bola prijatá už tretíkrát za sebou, pričom v dôsledku nej sú platy sudcov aj v roku 2015 zmrazené na úrovni platov z roku 2012.

Ak by ústavný súd navrhovateľkou napadnutý postup zákonodarcu akceptoval, tak by mu vo svojej podstate umožnil opakovane (permanentne) predlžovať trvanie v minulosti uskutočneného reštrikčného zásahu do platov sudcov na vopred neurčené časové obdobie. V dôsledku toho by sa zároveň vo všeobecnosti akceptovaný mechanizmus určovania platov sudcov   vo   väzbe   na   priemernú   nominálnu   mesačnú   mzdu   zamestnanca   v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok stal len fiktívny (deklaratórny). Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do platov sudcov nerešpektuje ani podmienku dočasnosti, čo je ďalší dôvod na záver o jeho nesúlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy

III.3.3 K svojvoľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov

O svojvôľu zákonodarcu ide vo všeobecnosti podľa názoru ústavného súdu vtedy, ak pri   výkone   svojej   právomoci   zákonodarný   orgán   nerešpektuje   ústavu,   ústavné   zákony a medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, resp. ich všeobecne záväznú interpretáciu, a to takým spôsobom, že svojím výsledným produktom (zákonom) zásadne poprie ich účel a význam.   Funkciu   všeobecne   záväznej   interpretácie   ústavy   plnia   nielen   rozhodnutia ústavného   súdu   o výklade   ústavy   a ústavných   zákonov   vydané   v konaní   podľa   čl.   128 ústavy, ale nepochybne aj kľúčové časti odôvodnenia jeho rozhodnutí prijatých v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktoré predstavujú záväzné limity pre   budúcu   zákonodarnú   činnosť   národnej   rady.   Popieranie   tohto   záveru   by   vo   svojej podstate znamenalo, že odôvodnenia rozhodnutí ústavného súdu vydané v konaní o súlade právnych predpisov by boli zbytočné, pretože by nemali žiadnu právnu relevanciu (k tomu pozri aj názory formulované v ústavnej doktríne, napr. HOLLÄNDER, P. Role Ústavního soudu České republiky při uplatňování Ústavy v judikatúře obecných soudů. In: Ústava České republiky po pěti letech (Sborník z konference). Brno: Masarykova univerzita, 1998, s. 45 a nasl.)

V posudzovanom   prípade   národná   rada   zjavne   nerešpektovala   kľúčové   časti doterajšej judikatúry ústavného súdu k problematike platových   pomerov sudcov (najmä podmienenosť reštrikčných zásahov do platov sudcov nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, ako aj ich dočasnosť), resp. ich účelovo dezinterpretovala. Za týchto okolností sú v posudzovanom   reštrikčnom   zásahu   do   platov   sudcov   podľa   názoru   ústavného   súdu prítomné aj prvky svojvôle zákonodarcu, čo je ďalší dôvod na to, aby ústavný súd rozhodol o jeho nesúlade s ústavou z hľadiska nerešpektovania zákazu svojvôle. V tejto súvislosti ústavný   súd   len   pripomína,   že   zákazu   svojvôle   priznal   vo   svojej   doterajšej   judikatúre postavenie   jedného   z   princípov   právneho   štátu   garantovaného   v čl.   1   ods.   1   ústavy (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04).

V súvislosti   s prítomnosťou   prvkov   svojvôle   pri   schvaľovaní   posudzovaných reštrikčných zásahov do platov sudcov ústavný súd nad rámec už uvedeného vyslovuje reálne podloženú domnienku, že národná rada si pri schvaľovaní napadnutej právnej úpravy musela   byť   vedomá   toho,   že   v prípade   ak   budú   reštrikčné   zásahy   do   platov   sudcov napadnuté návrhom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (čo sa reálne aj stalo), tak ústavný súd nebude môcť rozhodnúť inak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. V opačnom prípade by totiž ústavný súd rozhodol nielen v rozpore so svojou doterajšou judikatúrou,   porovnateľnou   judikatúrou   zahraničných   ústavných   súdov,   ale   aj v rozpore s princípmi, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky.

Sumarizujúc   svoje   predbežné   závery,   ústavný   súd,   rešpektujúc   svoju   doterajšiu judikatúru z ostatného obdobia (predovšetkým právne názory vyslovené v nálezoch sp. zn. PL.   ÚS 12/05 z 28. novembra   2007 a sp. zn.   PL.   ÚS 99/2011   z 11. decembra 2013), konštatuje,   že   posudzovaný   reštrikčný   zásah   do   platov   sudcov   je   z ústavného   hľadiska neakceptovateľný, keďže nie je dostatočne odôvodnený existujúcim stavom a potrebami ekonomiky, nespĺňa podmienku dočasnosti a je poznamenaný prvkami svojvôle. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec bodu 1 výroku tohto nálezu považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa aj k argumentácii vlády o možnej pozitívnej diskriminácii ostatných ústavných činiteľov v porovnaní so sudcami súvisiacej s ich platovými pomermi. Vláda potenciálnu pozitívnu diskrimináciu sudcov oproti iným ústavným činiteľom odvádza od zásady rovnocennosti zložiek   zákonodarnej,   výkonnej   a súdnej   moci,   ktorú   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu nepochybne   možno   odvodiť   z ústavného   textu;   túto   zásadu   však   nemožno   interpretovať a aplikovať rigidne a izolovane, t. j. bez väzby na ústavné princípy. Ústavný súd ale v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na rozdielne postavenie a rozdielne funkcie jednotlivých zložiek moci v ústavnom mechanizme a zdôrazňuje, že z ústavného postavenia sudcov na jednej   strane   a predstaviteľov   zákonodarnej   a výkonnej   moci   na   strane   druhej s prihliadnutím   na   princíp   nezávislosti   sudcov   a princíp   deľby   moci   vyplýva   rozdielny dispozičný   priestor   k platovým   reštrikciám   uplatňovaným   voči   sudcom   v porovnaní s dispozičným priestorom k takýmto reštrikciám, ktoré poskytuje ústavná a zákonná úprava vo vzťahu k predstaviteľom zákonodarnej a výkonnej moci (m. m. PL. ÚS 12/05). Z týchto dôvodov   rozdielny   prístup   k platovému   ohodnoteniu   sudcov   nemôže   sám   osebe   založiť pozitívnu   diskrimináciu   sudcov   oproti   ostatným   ústavným   činiteľom,   ktorých   platové ohodnotenie je upravené zákonom o platových pomeroch. Zároveň ústavný súd podčiarkuje, že   reštrikčné   zásahy   do   platových   pomerov   ústavných   činiteľov,   ktoré   sa   uskutočnili v ostatnom   období,   sú   do   značnej   miery   poznačené   prvkami   populizmu   aktuálnej parlamentnej väčšiny, ktoré nadobúdajú na intenzite spravidla v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Navyše ide o reštrikčné zásahy, ktoré vo svojej podstate nie sú spôsobilé riešiť problémy súvisiace s deficitom verejných financií (úspory takto získané sú zjavne marginálne na to, aby mohli výraznejšie napomôcť pozitívnemu vývoju vo sfére verejných   financií).   Ak   sa   takéto   reštrikčné   zásahy   do   platových   pomerov   týkajú „politickej“ sféry (orgánov zákonodarnej a výkonnej moci), tak sú zo strany ústavného súdu (až na extrémne vybočenia) v zásade tolerovateľné. Ak sa však reštrikčné zásahy premietajú do platových pomerov tých zložiek ústavného mechanizmu, ktoré by mali byť zo svojej podstaty (i ústavného textu) nezávislé, tak je ústavnou povinnosťou ústavného súdu na ne reagovať   prostredníctvom   svojej   judikatúry.   Súdna   moc,   ako   aj   iné   súčasti   ústavného mechanizmu, ktorých ústavné postavenie charakterizuje princíp nezávislosti, totiž nemôžu doplácať na populizmus a účelové kalkulácie aktérov politického zápasu.

III.4 Právne závery k bodu 2 výroku tohto nálezu

Z už   citovaných   ustanovení   zákona   o platových   pomeroch   (pozri   časť   III.1   tohto nálezu) vyplýva, že mechanizmus určovania platov sudcov   ústavného súdu je v zásade identický   s   mechanizmom   určovania   platov   sudcov   všeobecných   súdov   (porovnaj   §   2 v spojení s § 16 ods. 1 zákona o platových pomeroch a § 2 spojení s § 23 ods. 1 zákona o platových pomeroch a § 66 ods. 1 zákona o sudcoch).

Z §   29l   ods.   3   zákona   o platových   pomeroch,   podľa   ktorého   v   roku   2015   patrí sudcovi ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012, vyplýva, že novelizáciou zákona o platových   pomeroch   uskutočnenou   zákonom   č.   362/2014   Z.   z.   zákonodarca   vykonal rovnaký   reštrikčný   zásah   do   platov   sudcov   ústavného   súdu,   ako   do   platov   sudcov všeobecných súdov, t. j. aj platy sudcov ústavného súdu boli opakovane zmrazené na úrovni platu z roku 2012. Za uvedených okolností niet pochýb o tom, že právne závery vyslovené v časti III.3 tohto nálezu vo vzťahu k napadnutému reštrikčnému zásahu do platov sudcov všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov ústavného súdu. Sudcovia všeobecných súdov, ako aj sudcovia ústavného súdu sú rovnako sudcami a z tohto titulu sú členmi orgánov súdnej moci (súdov), na ktorých postavenie sa v zásade rovnako vzťahujú všetky ústavné princípy vrátane princípu nezávislosti, ktorý je deklarovaný v čl. 144 ods. 1 ústavy. Navyše z porovnania textu ústavného sľubu sudcu ústavného súdu (čl. 134 ods. 4 ústavy) a textu ústavného sľubu sudcov všeobecných súdov (čl. 145 ods. 4 ústavy) možno vyvodiť záver, že ústavou priznaná a ústavou garantovaná miera   nezávislosti   sudcov   ústavného   súdu   pri   ich   rozhodovaní   je   vyššia   než   u sudcov všeobecných   súdov.   Ak   teda   ústavný   súd   dospel   záveru,   že   §   29l   ods.   4   a 5   zákona o platových pomeroch a § 151za zákona o sudcoch nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, tak nemôže vysloviť iný právny názor na ústavnú akceptovateľnosť § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým došlo k reštrikčnému zásahu do platov sudcov ústavného súdu.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Výnimka   so   zásady   viazanosti   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je explicitne vyjadrená v § 40 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov   s predpismi   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou,   vydá   nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 15 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva.

V posudzovanej veci predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky nepodala návrh na vyslovenie nesúladu § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým sa určil plat sudcov ústavného súdu na rok 2015, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nepovažuje v tomto prípade za nevyhnutné formulovať svoj právne relevantný názor k výkladu čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy, t. j. k otázke, či predmetom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky mohli byť aj veci týkajúce sa výkonu „ústavného“ súdnictva (vo svojej podstate by išlo o výklad pojmu   „súdnictvo“   použitý   v citovanom   ustanovení   ústavy,   pozn.).   Zároveň   však poznamenáva, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci predstavuje nenapadnutý § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch vo vzťahu k ustanoveniam § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch, ktorých nesúlad s ústavou napadla navrhovateľka, klasický (priam „učebnicový“) príklad na uplatnenie postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde.

Prekážkou uplatnenia postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde nemôže byť ani skutočnosť, že by sa prostredníctvom neho mal ústavný súd právne relevantným spôsobom vyjadriť   k platovým   pomerom   svojich   sudcov.   Ústavný   súd   si   uvedomuje   potenciálny expresívny náboj a mimoriadnu chúlostivosť právnej situácie, pri ktorej si prostredníctvom svojej   rozhodovacej   aktivity   osvojí   možnosť   odstrániť   reštrikčný   zásah   zákonodarcu   do platov svojich sudcov, a to napriek tomu, že ide o aktivitu, ktorú explicitne prezumuje zákon o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že zďaleka by nešlo o prvý prípad, keď by mal rozhodovať o platoch svojich sudcov (pozri v tomto náleze už viackrát spomenuté konania vo veciach PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05 či PL. ÚS 99/2011), pričom zároveň tiež už viackrát rozhodoval o súlade zákona o ústavnom súde,   teda   „svojho“   zákona   s ústavou.   V tejto   súvislosti   možno   poukázať   napríklad   na konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 122/98, PL. ÚS 1/01, resp. PL. ÚS 8/2013, predmetom ktorých boli otázky týkajúce sa právneho postavenia sudcov ústavného súdu.

Z povahy   a postavenia   ústavného   súdu   ako   jediného   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať opravný prostriedok, teda z pozície tzv.   hraničného   orgánu   (k tomu   pozri   podrobne   bod   111   nálezu   ústavného   súdu PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013), vyplýva, že reálne môže byť vystavený situáciám, v ktorých bude musieť riešiť a rozhodovať otázky, ktoré sa týkajú jeho samého, resp. jeho sudcov. Pre súdne orgány všeobecne a pre ústavný súd osobitne   platí   zákaz denegatio iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti), ktorého podstata spočíva v tom, že ak ústava, alebo zákon poskytuje ústavnému súdu určitú kompetenciu, potom ústavný súd musí – ak sú inak splnené procesné podmienky – byť schopný takú kompetenciu uplatniť a o podanom návrhu, ktorý sa na túto kompetenciu odvoláva, rozhodnúť (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod 106).

V danom prípade je podľa názoru ústavného súdu celkom očividné, že právne závery vyslovené   k ústavnej   neakceptovateľnosti   reštrikčného   zásahu   do   platov   sudcov všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov ústavného súdu, t. j. neuplatnením postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde by ústavný súd   zjavne   rezignoval   na   svoju   kľúčovú   funkciu   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti. Ústavný   súd   by   totiž   svojím   rozhodnutím   neodstránil   protiústavný   stav,   ktorý   zistil v priebehu konania o návrhu navrhovateľky podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom bolo posúdenie ústavnosti právnych noriem s identickými právnymi dôsledkami, aké má § 29l   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   navyše   nad   rámec   tohto   konania konštatuje, že svojou pasivitou v danom prípade by len prehĺbil diskriminačné prvky, ktoré podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy reálne existujú medzi zákonnou úpravou platových pomerov sudcov všeobecných súdov a sudcov ústavného súdu [pozri najmä § 77 zákona o sudcoch   ustanovujúci   pre   sudcov   všeobecných   súdov   nárok   na   ďalší   plat   (tzv. 13. a 14. plat), na ktorý sudcovia ústavného súdu zákonom priznaný nárok nemajú], ktoré však s predmetom tohto konania nesúvisia priamo.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd s poukazom na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany   ústavnosti   a svoju   doterajšiu   judikatúru,   uplatňujúc   postup   podľa   §   40   zákona o ústavnom súde, vyslovil aj nesúlad § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.5 K bodu 3 výroku tohto nálezu (namietaný nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy)

Navrhovateľka sa domáha aj vyslovenia nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   V tejto   časti   ústavný   súd   návrhu navrhovateľky nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd v súvislosti s bodom 3 výroku tohto nálezu konštatuje, že považuje za prekonané   judikatórne   prístupy,   ktoré   uplatňoval predovšetkým   v prvých   rokoch svojho fungovania, keď samotný záver o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami ústavou   „mechanicky“   vnímal   aj   ako   jeho   nesúlad   s čl.   2   ods.   2   ústavy (pozri   napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod 92). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu z ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.

IV.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Ak   tak   neurobia,   také   predpisy,   ich   časti   alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy, bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 29l ods. 3, 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov a § 151za zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratia označené ustanovenia zákona o platových pomeroch a zákona o sudcoch po uplynutí tejto lehoty platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. novembra 2015