znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 26/05-37

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   6. júla 2006   v pléne zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu Okresného súdu Brezno, zastúpeného samosudcom JUDr. T. G., na začatie konania o súlade čl. I § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   s čl.   41   ods.   1   a 4   Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu Okresného súdu Brezno na vyslovenie nesúladu čl. I § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 24.   augusta 2005 doručený návrh Okresného súdu Brezno, zastúpeného samosudcom JUDr. T. G. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade čl. I § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „Zákon o rodine“) s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 26/05-8 z 8. septembra 2005 bol návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov prijatý na ďalšie konanie.

Pretože navrhovateľ 13. októbra 2005, Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) 14. novembra 2005 a vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „vedľajší účastník“),   25. novembra 2005 oznámili   ústavnému   súdu,   že   netrvajú   na   ústnom   pojednávaní,   ústavný   súd   upustil   od ústneho   pojednávania   a rozhodol   o   návrhu   na   základe   písomných   stanovísk   účastníkov a vedľajšieho účastníka, ako aj na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.

Navrhovateľ požaduje vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví nesúlad čl. I § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 Zákona o rodine s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

Napriek tomu, že navrhovateľ v odôvodnení návrhu uvádza aj rozpor napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 4 ústavy, nepožaduje vysloviť ich nesúlad s uvedeným článkom ústavy.

Navrhovateľ pritom argumentuje takto:„Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 ZR v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov   maloletého   dieťaťa,   súd   upraví   výkon   ich   rodičovských   práv   a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.

Zároveň zo znenia ustanovenia § 25 ods. 1, 2 ZR vyplýva, že v rozvodovom konaní musí byť upravený aj styk rodičov s maloletým dieťaťom. Buď je uzavretá dohoda rodičov, ktorá sa stane súčasťou rozvodového rozsudku (avšak súd ju neschvaľuje), alebo styk upraví súd v rozhodnutí o rozvode.

Podľa   názoru   súdu   sú   uvedené   ustanovenia   §   24   ods.   1   a   §   25   ods.   1   a 2   ZR v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, preto po prerušení konania v zmysle § 109 ods. 1 písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   podáva   tento   návrh   podľa   §   37   a nasl.   zák. č. 38/1993 Z. z. Dôvody:

K § 24 ods. 1 ZR: Podľa ustanovení ZR o rodičovských právach (§ 28 a nasl.) rodičovské práva, medzi ktoré patrí aj správa majetku maloletého dieťaťa a jeho zastupovanie, majú obaja rodičia. Výkon týchto práv len jedným z rodičov nastáva v prípade, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu alebo bol rodičovských práv pozbavený, či mu boli tieto obmedzené alebo pozastavené.

Aplikáciou ustanovenia § 24 ods. 1 súd určí, ktorý z rozvedených manželov bude dieťa   zastupovať   a spravovať   jeho   majetok   po   rozvode.   Napriek   tomu,   že   nevydá rozhodnutie o obmedzení, pozastavení alebo úplnom zbavení rodičovských práv (§ 38 ZR) druhého   rodiča,   ktorému   nebolo   dieťa   zverené   do   osobnej   starostlivosti,   dôjde k obmedzeniu jeho rodičovských práv rozhodnutím, ktoré má vyvolať úplne iný účinok – vo vzťahu k dieťaťu a tretím osobám je vytvorený právny stav, keď rodič nemôže zastupovať svoje dieťa pri právnych úkonoch ani sa nemôže podieľať na správe jeho majetku, pretože rozhodnutím   o rozvode   manželstva   súd   v zmysle   zákonnej   dikcie   len   jednému   z rodičov prizná právo dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, čím (výkladom a contrario) zbaví týchto rodičovských práv druhého z rodičov, bez splnenia podmienok podľa § 38 ZR. T. j. obaja rodičia žijú, pobyt oboch je známy, obaja majú plnú spôsobilosť na právne úkony a ani voči jednému z nich nebolo vydané rozhodnutie súdu podľa § 38 ZR, napriek tomu však   len   jednému   z nich   zostali   hore   uvedené   rodičovské   práva   (zastupovanie   a správa majetku).

K § 25 ods. 1, 2 ZR:

Dohoda   rodičov,   prípadne   rozhodnutie   súdu   o úprave   ich   styku   s maloletým dieťaťom   sa   podľa   napadnutého   ustanovenia   ZR   stane   súčasťou   výroku   rozhodnutia o rozvode manželstva. Ak pre výrok rozhodnutia súdu platí zásada určitosti, potom aj jeho časť o úprave styku musí byť určitá do tej miery, aby práva a povinnosti rodičov dieťaťa boli zrozumiteľné a jasné s presným vymedzením času a miesta styku. V praxi to znamená označenie miesta, dní a hodín prevzatia a odovzdania detí rodičmi, pričom dni sú označené buď   konkrétnym   dátumom alebo spôsobom   ich určenia   (napr.   každá sobota nepárneho týždňa v roku a pod.). Nemožno opomenúť čas prázdnin, sviatkov a dovoleniek, ktorý je spravidla upravený špeciálne. Styk je upravovaný na dlhé obdobie, napr. jedného roka, prípadne na neurčitý čas, t. j. až do novej úpravy pri zmene pomerov, prípadne až do dosiahnutia dospelosti dieťaťa.

Podľa doterajšej úpravy zákona č. 94/1963 Zb. dohoda rodičov o styku s dieťaťom nepodliehala   schváleniu   súdom   (v   tom   je   dnešná   zákonná   úprava   zhodná),   ale   sa   ani nestávala súčasťou rozhodnutia súdu (§ 27 zák. č. 94/1963 Zb.). Znamenalo to, že úprava styku   bola   plne   ponechaná   na   rodičov   dieťaťa,   ktorí   sa   dohodli   ústne,   prípadne   aj konkludentne,   spravidla   vždy   len   na   konkrétny   termín   styku   alebo   len   rámcovo   do budúcnosti – každopádne štát cestou súdu do týchto vzťahov zasiahol až v okamihu, keď o to   požiadal   niektorý   z rodičov,   pretože   k dohode   nedošlo.   Až   v takomto   prípade   boli súdom určené presné časové úseky styku.

Súčasná právna úprava zakladá povinnosť úpravy styku rodičov s deťmi pre prípad rozvodu manželstva, a to v podobe konkrétneho určenia časových úsekov, počas ktorých preberie starostlivosť o deti ten z rodičov, ktorému neboli zverené do osobnej starostlivosti. Buď bude v tomto zmysle uzavretá dohoda rodičov, ktorá sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode, alebo styk upraví autoritatívne súd. Povinnosť tejto úpravy je stanovená bez ohľadu   na to,   či medzi rodičmi je alebo nie je v otázke styku zhoda (niekedy dokonca rodičia aj po rozvode mienia zotrvať v spoločnej domácnosti, napr. zo sociálnych dôvodov). Ako je uvedené vyššie, dohoda nebude môcť byť len rámcová alebo sa odvolávať na budúce dojednania podľa situácie, časových, zdravotných alebo iných možností. V dohode alebo rozhodnutí   súdu   budú   musieť   byť   presne   určené   dni,   hodiny   a miesta   prevzatia a odovzdania dieťaťa na dlhé obdobie dopredu.

Zo   súdnej   praxe   ako   aj   z praktického   hľadiska   je   zrejmé,   že   ide   o výrazné obmedzenie   a paušálny   zásah   štátu   do   rodinných   vzťahov,   nezohľadňujúci   špecifiká   tej ktorej rodiny (aj keď rozdelenej ale často stále fungujúcej). Ak medzi rodičmi jestvuje zhoda ohľadne styku s maloletými deťmi, nielen že je úprava styku v rozhodnutí súdu nadbytočná, ale je aj výrazne obmedzujúca a môže vyvolať problémy v ich vzťahoch.

Takáto   právna   úprava   je   podľa   názoru   súdu   v rozpore   s ústavnými   zásadami, obsiahnutými   v čl.   41   ods.   1,   4   ústavy,   keď   zákonom   vytvorené   obmedzenie   nedbá   na podstatu   a zmysel   ústavných   práv   dieťaťa   a rodiny   podľa   uvedeného   článku,   čím   je v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.“.

Národná rada sa vyjadrila k návrhu takto:

«Okresný súd Brezno, zastúpený samosudcom JUDr. T. G., v návrhu zo dňa 10. augusta 2005 navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal   nález,   ktorým   rozhodne,   že   ustanovenie   §   24   ods.   1   a   §   25   ods.   1   a   2   zákona č. 36/2005 Z. z. nie je v súlade s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

V odôvodnení návrhu sa uvádza: Aplikáciou ustanovenia § 24 ods. 1 súd určí, ktorý z rozvedených manželov bude dieťa   zastupovať   a   spravovať   jeho   majetok   po   rozvode.   Napriek   tomu,   že   nevydá rozhodnutie   o   obmedzení,   pozastavení   alebo   úplnom   zbavení   rodičovských   práv   (§   38 zákona   č.   36/2005   Z.   z.)   druhého   rodiča,   ktorému   nebolo   dieťa   zverené   do   osobnej starostlivosti, dôjde k obmedzeniu jeho rodičovských práv rozhodnutím, ktoré má vyvolať úplne iný účinok - vo vzťahu k dieťaťu a tretím osobám je vytvorený právny stav, keď rodič nemôže zastupovať svoje dieťa pri právnych úkonoch ani sa nemôže podieľať na správe jeho majetku, pretože rozhodnutím o rozvode manželstva súd v zmysle zákonnej dikcie len jednému z rodičov prizná právo dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, čím výkladom (a contrario) zbaví týchto rodičovských práv druhého z rodičov, bez splnenia podmienok podľa § 38 zákona č. 36/2005 Z. z.

Dohoda   rodičov,   prípadne   rozhodnutie   súdu   o   úprave   ich   styku   s   maloletým dieťaťom sa podľa napadnutého ustanovenia zákona č. 26/2005 Z. z. (§ 25 ods. 1 a 2) stane súčasťou rozhodnutia o rozvode manželstva. Ak pre výrok rozhodnutia súdu platí zásada určitosti, potom aj jeho časť o úprave styku musí byť určitá do tej miery, aby práva a povinnosti rodičov dieťaťa boli zrozumiteľné a jasné s presným vymedzením času a miesta styku. Dohoda nebude môcť byť len rámcová alebo sa odvolávať na budúce dojednania podľa   situácie,   časových,   zdravotných   alebo   iných   možností.   Takáto   právna   úprava   je podľa názoru súdu v rozpore s ústavnými zásadami obsiahnutými v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, keď zákonom vytvorené obmedzenie nedbá na podstatu a zmysel ústavných práv dieťaťa a rodiny podľa uvedeného článku, čím je v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.

K záverom navrhovateľa uvádzame: Ustanovenie   čl.   41   ods.   1   ústavy   priznáva   ochranu   spoločenským   inštitútom

-manželstvu, rodičovstvu a rodine a súčasne sa podľa neho zaručuje osobitná ochrana deťom a mladistvým. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;   deti   majú   právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. súd v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Použitím jazykového výkladu zo spojenia „kto ho bude zastupovať“ nevyplýva, že súd môže v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželov, určiť len jedného rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Keby sa uvedené ustanovenie vykladalo tak, znamenalo by to de facto obmedzenie výkonu rodičovských práv jedného z rodičov, čo však nie je možné, ak nie sú splnené podmienky uvedené v § 38 zákona č. 36/2005 Z. z. Takýto výklad by v konečnom dôsledku znamenal, že ani   jeden   rozvedený   rodič,   ktorému   nebolo   zverené   dieťa   do   osobnej   starostlivosti,   by nemohol   zastupovať   svoje   dieťa.   Samotný   rozvod   preto   nemôže   byť   dôvodom   na obmedzenie výkonu   rodičovských   práv.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   prihliadať   aj   na ustanovenie   §   28   ods.   2   zákona   č.   36/2005   Z.   z.,   podľa   ktorého   rodičovské   práva a povinnosti majú obaja rodičia. Jeden z rodičov ich vykonáva len v tom prípade, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený (§ 28 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z.). Keďže je neprípustné vykladať len jednotlivú normu, pretože tá   je   len   umelou   izoláciou,   a   normu   treba   vykladať   v   určitom   subsystéme   v   kontexte s ďalšími   normami   (systematický   výklad),   je   preto   potrebné   ustanovenie   §   24   ods.   1 vykladať v spojení s § 28 ods. 3 a § 38 zákona č. 36/2005 Z. z.. Aj v prípade, ak by sa ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. vykladalo tak, že ide o obmedzenie výkonu rodičovských práv, bolo by v súlade s čl. 41 ods. 4, keďže k obmedzeniu rodičovských práv dochádza rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým   dieťaťom   pred   vyhlásením   rozhodnutia,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. V prípade, ak sa   rodičia na   uvedenom nedohodnú,   súd upraví   styk rodičov   s maloletým   dieťaťom v rozhodnutí o rozvode. To, že súčasťou rozhodnutia súdu, ktorým sa rozvádza manželstvo, je aj úprava styku s maloletým dieťaťom, nijakým spôsobom neodporuje čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

Na základe vyššie uvedeného zastávame názor, že ustanovenie § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. je v súlade s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.».

Vedľajší   účastník   s návrhom   navrhovateľa   taktiež   nesúhlasí,   pričom   vo   svojom stanovisku uvádza:

«Navrhovateľ namieta nesúlad § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) s čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy,   manželstvo,   rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

I. Zastupovanie dieťaťa a správa jeho majetku Podľa § 24 ods. 1 zákona, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Navrhovateľ síce namieta nesúlad celého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona s ústavou, jeho argumentácia sa však obmedzuje na tú časť napadnutého ustanovenia, ktoré zakotvuje povinnosť   súdu   určiť   v   rozhodnutí,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo   rodičov   maloletého dieťaťa, okrem iného aj to, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok.

Prvým dôvodom pre ústavno-právnu diskvalifikáciu návrhu je práve skutočnosť, že navrhovateľ žiada o vyslovenie nesúladu celého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona s ústavou, pričom neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by v rozpore so zákonnou ochranou manželstva, rodičovstva a rodiny, s osobitnou ochranou detí a mladistvých a s rodičovskými právami mala byť povinnosť súdu rozhodnúť napríklad o vyživovacej povinnosti rodiča alebo úprava rodičovských   práv   a   povinností   k   maloletému   dieťaťu   na   čas   po   rozvode   ako   taká. Navrhovateľ je kvalifikovaným subjektom, ktorému musí byť známa možnosť napadnúť časť ustanovenia   zákona   bez   toho,   aby   ústavný   súd   žiadal   o   taký   zásah   do   regulačných prerogatívov zákonodarného zboru, aký v záujme ochrany ústavnosti nie je nevyhnutný. Uvedené platí zvlášť v situácii, keď by sa vyhovením návrhu v podobe, v akej bol prijatý na meritórne   konanie,   príslušnému   súdu   odňala   možnosť   určiť   konkrétnu   podobu,   rozsah a podmienky zákonnej ochrany tak rodičovstva, ako aj záujmov maloletého dieťaťa, čím by došlo k priamemu popretiu ústavného imperatívu zákonnej ochrany rodičovstva a osobitnej ochrany maloletých detí.

Druhým   dôvodom,   pre   ktoré   návrh   z   ústavno-právneho   hľadiska   neobstojí,   je skutočnosť, že navrhovateľ úplne opomína a nijako sa nevyrovnáva s ustanovením čl. 51 ods. 1 ústavy, ktoré úpravu rozsahu práv uvedených v označených ustanoveniach ústavy zveruje práve zákonodarcovi.   Navrhovateľ neponúka ani minimálny návod na hľadanie odpovede, či zákonodarca napriek výslovnému ústavnému odkazu na jeho úpravu musí pri jej koncipovaní rešpektovať nejaké obsahové minimá a aký by tento prah zákonnej ochrany daných ústavných práv mal byť.

Odhliadnuc od uvedených dôvodov nie je možné stotožniť sa s návrhom ani v tej časti, na ktorú sa obmedzuje argumentácia navrhovateľa, t. j. na povinnosť súdu určiť, kto bude maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Predovšetkým neobstojí základné tvrdenie navrhovateľa, že „rozhodnutím o rozvode manželstva súd v zmysle zákonnej dikcie len   jednému   z   rodičov   prizná   právo   dieťa   zastupovať   a   spravovať   jeho   majetok,   čím (výkladom   a   contrario)   zbaví   týchto   rodičovských   práv   druhého   z   rodičov...“. Z napadnutého ustanovenia totiž nijako nevyplýva, že by súd bol povinný priznať zastúpenie a   správu   majetku   dieťaťa   len   jednému   z   rodičov.   Naopak,   súd   po   zvážení   všetkých konkrétnych okolností (a práve na takéto zvažovanie konkrétnych skutkových aspektov veci disponuje   súd,   na   rozdiel   od   zákonodarcu,   takzvanou   inštitucionálnou   a   funkčnou kompetenciou) môže súd určiť, že zastupovanie maloletého dieťaťa a/alebo správu jeho majetku   zverí   obom   rodičom,   alebo   -   ak   nájde   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa a zodpovedajúce zákonným predpokladom - určiť, že sú splnené podmienky pre obmedzenie či inú úpravu predmetných rodičovských práv.   Inými slovami,   záver, ktorý navrhovateľ vyvodzuje   z   napadnutého   ustanovenia   a   ktorým   odôvodňuje   návrh   na   vyslovenie   jeho nesúladu s ústavou, nevyplýva ani z textu, ani z účelu napadnutého ustanovenia. Jednou z vrstiev konštantnej judikatúry ústavného súdu je pritom téza, že ak všeobecne záväzný právny predpis je možné vykladať a aplikovať v súlade s ústavou, nie je vyslovenie jeho nesúladu s ústavou opodstatnené.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu § 24 ods. 1 zákona s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy nevyhovel.

II. Dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom Podľa § 25 ods. 1 zákona, rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.

Podľa § 25 ods. 2 zákona, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom   podľa   odseku   1,   súd   upraví   styk   rodičov   s   maloletým   dieťaťom   v rozhodnutí o rozvode.

V   tomto   bode   návrhu   navrhovateľ   opäť   opiera   svoje   tvrdenie   o   nesúlade napadnutých   ustanovení   s   ústavou   o   predpoklad,   ktorý   z   týchto   ustanovení   nijako nevyplýva. Tvrdí, že dohoda rodičov o úprave ich styku s maloletým dieťaťom „nebude môcť byť len rámcová alebo sa odvolávať na budúce dojednania podľa situácie, časových, zdravotných alebo iných možností. V dohode alebo rozhodnutí súdu budú musieť byť presne určené dni, hodiny a miesta prevzatia a odovzdania dieťaťa na dlhé obdobie dopredu.“ Z tohto dôvodu má ísť o „výrazné obmedzenie a paušálny zásah štátu do rodinných vzťahov, nezohľadňujúci špecifiká tej ktorej rodiny.“

Z   napadnutých   ustanovení   však   nijako   nevyplýva,   že   by   dispozícia   rodičov s vlastnými právami na styk s dieťaťom, opierajúca sa o ich vzájomnú dohodu, mala byť akokoľvek obmedzená. Pokiaľ sa rodičia - ústne či konkludentne, a v súlade s aktuálnymi potrebami, záujmami a okolnosťami - v konkrétnom prípade či prípadoch dohodnú inak, než ako to   určí   súdne rozhodnutie,   tak sa   tak   jednoducho dohodnú.   Ich   dohoda   schválená súdom,   alebo   priame   rozhodnutie   súdu,   predstavuje   základný   legálny   rámec   na   styk s dieťaťom - rámec, ktorý slúži ako nástroj právnej istoty a stability úpravy ich práva na styk s dieťaťom a nepredstavuje čosi, čo by na základe ich vzájomnej dohody nebolo možné uplatňovať takpovediac operatívne, v súlade s aktuálnymi potrebami a možnosťami oboch. Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že preferuje stav, keď sa rodičia o úprave styku s maloletým dieťaťom dohodnú „ústne, prípadne aj konkludentne, spravidla vždy len na konkrétny termín styku alebo len rámcovo do budúcnosti“. Výhodou takého režimu má byť to, že „štát cestou súdu do týchto vzťahov zasiahol až v okamihu, keď o to požiadal niektorý   z   rodičov,   pretože   k   dohode   nedošlo.“   Niet   pochýb   o   tom,   že   predstava navrhovateľa o „správnom“ vecnom riešení tejto otázky môže byť vhodnejšia a účelnejšia, než predstava, s ktorou sa stotožnil zákonodarca, aj keď - z dôvodov vysvetlených nižšie - sa v danom prípade takou nejaví byť. V každom prípade však nesúhlas navrhovateľa s vecným riešením,   ktoré zvolil zákonodarca,   má ústavno-právnu relevanciu iba v prípade,   že sa opiera o konkrétne dôvody jeho nesúladu s príslušnými ústavnými príkazmi adresovanými zákonodarnému zboru.

Navrhovateľ sa v tejto súvislosti obmedzuje na tvrdenie, že zakotvením povinnosti rodičov buď sa dohodnúť o styku s maloletým dieťaťom na čas po rozvode, alebo ponechať jeho úpravu na rozhodnutie súdu, zákonodarca „výrazne obmedzuje a paušálne zasahuje do rodinných   vzťahov.“   Navrhovateľ tu   úplne ignoruje   skutočnosť,   že ústava   nechráni   len práva rodičov, ale aj práva a záujmy maloletého dieťaťa a že v tejto súvislosti prikazuje zákonodarcovi dbať na potrebu osobitnej ochrany mladistvých a detí. Zákonodarca je teda povinný   hľadať   a   nachádzať   rovnováhu   medzi   dotknutými   ústavnými   hodnotami,   a   to spôsobom, ktorý zodpovedá kritériám racionálnej úvahy.

Napadnuté ustanovenia tieto kritériá bezo zvyšku spĺňajú. Povinnosť súdu upraviť styk   rodičov   s   maloletým   dieťaťom   -   a   to   buď   schválením   dohody   rodičov   alebo autonómnym   rozhodnutím   -   bola   do   zákona   zapracovaná   na   základe   pripomienky Ministerstva   vnútra   SR,   ktoré   argumentovalo   nasledovne:   „Súdy   nie   sú   navrhovanou legislatívnou   úpravou   jasne   viazané   rozhodovať   aj   o   styku   s   dieťaťom.   Vzhľadom   na všeobecnú   prax   súdov   zveriť   dieťa   do   trvalej   starostlivosti   matky   mnohokrát   dochádza k situácii, keď otec dieťaťa nemá legálny rámec na styk s dieťaťom. Súdy o týchto otázkach rozhodujú relatívne dlho (pre rodiča je dlhá aj doba niekoľkých mesiacov), preto je vhodné upraviť   pri   rozhodnutí   o   rozvode   zároveň   so   zverením   dieťaťa   do   trvalej   starostlivosti obligatórne aj primeraný styk s dieťaťom pre druhého z rodičov. Táto úprava má viacero výhod: namiesto dvoch bojov o dieťa je len jeden, pričom rodič, ktorý získa dieťa do trvalej starostlivosti je v tomto čase viac náchylný k dohode o styku s dieťaťom ako po tom, keď dôjde k rozhodnutiu o zverení dieťaťa do jeho trvalej starostlivosti.“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   normotvorca   sa   pri   koncipovaní   napadnutej   zákonnej úpravy -   vrátane ustanovení § 25 ods.   3,   4 a 5 zákona,   ktorých zohľadnenie vyžaduje systematický   výklad   -   orientoval   práve   ústavnou   potrebou   rovnováhy   jednak   medzi vzájomne   interagujúcimi   právami   rodičov   a   jednak   medzi   ich   záujmami   a   záujmami maloletého dieťaťa. Úvaha, o ktorú sa rozhodnutie zákonodarcu opiera, nevykazuje žiadne známky   svojvôle;   naopak,   spĺňa   kritériá   racionálnej   úvahy,   vyvažuje   dotknuté   hodnoty a nachádza medzi nimi taký prienik, ktorý umožňuje tak ochranu záujmov dieťaťa, ako aj ochranu záujmov oboch rodičov na styku s ním.

Podľa   našej   mienky   teda   predmetná   zákonná   úprava   nijako   nevybočuje   z   medzí prípustnej úvahy normotvorcu a ústavnú delegáciu na úpravu rozsahu, v akom je možné domáhať sa práv uvedených v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, realizuje spôsobom, ktorý v plnom rozsahu zodpovedá obsahu a účelu označených ustanovení ústavy.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu § 25 ods. 1 a 2 zákona s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy nevyhovel.».

Navrhovateľ sa vyjadril k stanovisku národnej rady a vedľajšieho účastníka takto:«V podaných vyjadreniach vedľajších účastníkov sa vyskytuje viacero protirečení, z čoho   je   zrejmé,   že   v napadnutej   zákonnej   úprave   sa   vyskytli   chyby,   prameniace z neznalosti   súdnej   praxe   a nadmiery   starostlivosti   o rodinu,   či   maloleté   deti,   ktorá   im škodí. K § 24 ods. 1 ZR: Samotní vedľajší účastníci uvádzajú, že zo zákonnej dikcie nevyplýva povinnosť súdu určiť predmetné práva len jednému z rodičov, že zákonné ustanovenie má byť vykladané v súvislosti   s ostatným   textom   zákona,   že   súd   môže   predmetné   práva   priznať   aj   obom rodičom, resp. za istých okolností určiť, že sú splnené podmienky pre obmedzenie či inú úpravu   rodičovských   práv.   Zákonodarca   vo   vyjadrení   uvádza,   že   obmedzenie   výkonu rodičovských práv jedného z rodičov nie je možné bez splnenia podmienok podľa § 38 ZR. Rozpor v texte zákona je zrejmý. Zákonodarca na jednej strane stanovil, že súd určí (rozumej musí určiť), kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, na druhej potom sám priznáva, že podľa § 28 toho istého zákona toto právo majú zásadne obaja rodičia. Otázka znie, prečo by takáto formulácia v zákone bola, ak by si bol zákonodarca vedomý, že zastupovanie a spravovanie majetku dieťaťa rieši už zákon? Prečo by o tom mal duplicitne rozhodovať súd, ak by tak či tak mohol určiť len to, že obaja rozvádzajúci sa rodičia toto právo majú.

Iba podľa predkladateľa zákona je možné ešte jedno riešenie - skúmať, či tu sú podmienky na obmedzenie rodičovských práv či inú ich úpravu. Ako kvalifikovaný subjekt predkladateľ   zákona   určite   vie,   že   takéto   skúmanie   je   možné   v   konaní   o   pozbavení, pozastavení alebo obmedzení rodičovských práv a povinností podľa § 38 ZR, ktoré nie je zo zákona spojené s konaním o rozvod manželstva. V konaní o rozvod manželstva súd upravuje výkon rodičovských práv, teda existujúcich práv, ktoré danou úpravou nebudú obmedzené v zmysle § 38 ZR, len ich výkon bude prispôsobený v zmysle § 24 ods. 1 ZR. Takémuto výkladu svedčí aj ďalší odsek zákonného ustanovenia, podľa ktorého rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Je zrejmé, že dohodou   nemožno   nahradiť   rozhodnutie   podľa   §   38   ZR.   Ide   o   dva   odlišné   predmety súdneho konania, ktoré nemôžu byť zmiešavané tak, ako to uvádza vedľajší účastník. Ak v rozvodovom konaní súd má rozhodovať aj o pozbavení,   pozastavení alebo obmedzení rodičovských práv a povinností podľa § 38 ZR, musí to byť buď na návrh účastníka, alebo na základe uznesenia súdu o začatí konania v tejto veci.

Z uvedeného vyplýva, že predkladateľ ani zákonodarca si neuvedomili účinky slov, obsiahnutých v danom texte zákona, keď tento môže byť vykladaný (práve vzhľadom na ostatný text zákona) len tak, že súd má pri rozvode manželstva určiť za prvé, komu (rozumej ktorému   z   rodičov)   dieťa   zverí   do   osobnej   starostlivosti,   za   druhé,   kto   (rozumej   ktorý z rodičov) ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a za tretie, určiť, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, resp.   schváliť   dohodu   rodičov   o   výške   výživného.   Je   zrejmé,   že   nemožno   určiť   oboch rodičov, ktorým bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti - gramatický a logický výklad to   nepripúšťa.   Ďalej   je   zrejmé,   že   nemožno   ani   určiť   oboch   rodičov,   ktorí   budú   dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok - nepripúšťa to gramatický ani systematický výklad. Z gramatického hľadiska: slovo „kto“ v kontexte rozdeľovania výkonu rodičovských práv a povinností   jednoznačne   svedčí   tomu,   že   zákonodarca   ním   vyjadroval   význam   „ktorý z nich“,   a   teda   do   právnej   normy   zakotvil   povinnosť   súdu   priznať   toto   právo   jednému z rozvádzajúcich sa rodičov. Rovnakým slovom „komu“ v predchádzajúcej časti vety myslel „ktorému z nich“. Zo systematického hľadiska: tak ako je to uvedené vyššie, obom rodičom, už predmetné práva a povinnosti prináležia v zmysle § 28 ZR, zvolené slová v napadnutom ustanovení   potom   nemajú   opodstatnenie,   vyznievajú   zmätočne   a   nie   je   možné   dôvodiť úmysel   zákonodarcu.   Len   ťažko   možno   vykladať   slovo   „kto“   ako   obaja   rodičia. Zákonodarca   sám   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že   predmetné   práva   prináležia   obom rodičom už zo zákona!

Také kvalifikované subjekty, akými vedľajší účastníci sú, si museli byť vedomé, že daným gramatickým znením vyvolajú práve takýto výklad právnej normy, bez ohľadu na ratio legis (nehovoriac o tom, že ratio legis v tomto prípade nie je zo samotného textu zákona zistiteľné). Svedčí o tom aj prax súdov, ktoré podľa vedomosti navrhovateľa určujú na zastupovanie a správu majetku dieťaťa jedného rodiča, toho, ktorému bolo zverené do osobnej   starostlivosti,   nie   však   podľa   §   38.   Prax   teda   jednoznačne   ukazuje,   k   akému gramatickému či systematickému výkladu znenie napadnutého ustanovenia vedie.

K § 25 ods. 1, 2 ZR:

Vedľajší účastníci si zrejme doteraz neuvedomili, že zásah súdu do styku rodičov s dieťaťom tam, kde to účastníci nepožadujú, je škodlivý a je proti záujmom maloletého dieťaťa, lebo neurovnáva vzniknutý rozpor medzi rodičmi, ale môže ho vyvolať tam, kde doteraz   bola   zhoda.   Každý,   kto   s   problematikou   maloletých   detí   a   rozdelených   rodín pracuje, či už v postavení úradu alebo v postavení súdu, vie posúdiť primeranosť zásahov štátu do rodinných vzťahov a je mu zrejmé nebezpečenstvo jestvujúcej právnej úpravy. Zákonodarca sa k tejto otázke v podstate ani nevyjadril, predkladateľ zákona považuje zákonnú úpravu v tomto smere za vyváženú.

Pritom   jediným   slovným   spojením   v   texte   zákona   sa   dalo   rozhodovanie   súdu   o úprave styku obmedziť na prípady, ak o to požiada jeden z rodičov alebo opatrovník. V takomto prípade by bolo plne možné súhlasiť s predkladateľom zákona, že štát je povinný dbať o práva rodičov aj práva a záujmy maloletého dieťaťa. Jedine súd by potom bol tou inštitúciou, ktorá by stanovila pevné pravidlá tam, kde nedošlo k pružnému riešeniu situácie samotnými rodičmi.

Otázkou stále zostáva, prečo pevne určovať čas styku tam, kde pružné riešenie zo strany rodičov funguje. Už nehovoriac o situácii, ktorá bola spomenutá už v návrhu, a síce že rozvedení rodičia dieťaťa často zostávajú v jednej domácnosti, napríklad zo sociálnych dôvodov. V takomto prípade je úprava styku úplne absurdná.

Je zrejmé, že zákonná úprava v tomto smere nie je vyvážená, ako to uvádza vedľajší účastník.

K ostatným výtkam vedľajšieho účastníka: Ohľadne nesúladu len časti alebo celého odseku napadnutého § 24 ZR uvádzam, že ponechávam na úvahu cteného ústavného súdu, či zásahom do časti napadnutého textu dôjde k narušeniu gramatického a logického znenia ostatnej časti, resp. či je možné vysloviť nesúlad len tej časti ustanovenia, ktorého protiústavnosť vecne zdôvodňujem.

K čl. 51 ods. 1 ústavy: V návrhu nijakým, spôsobom nebolo upreté právo zákonodarcu podrobne upraviť či stanoviť zákonný rámec pre ochranu ústavných práv a záujmov maloletých detí. Ústava však sama stanovuje, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, a že takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. V návrhu teda nie je vytýkané, že k obmedzeniu došlo, ale to, že obmedzenie nedbalo na podstatu a zmysel ústavných práv a slobôd, obsiahnutých v čl. 41 ods. 1. Zákonnou úpravou má byť sledovaný jednoznačný cieľ - osobitná ochrana detí a mladistvých.

K nekonštruktívnosti návrhu: Z textu návrhu aj tohto vyjadrenia je zrejmé, ako mala podľa názoru navrhovateľa právna   úprava   riešených   otázok   vyzerať,   právomoc   zmeny   zákonnej   úpravy   mu   však neprináleží. Slová „kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok“ bolo potrebné z § 24 ods. 1 ZR jednoducho odstrániť. Právo zastupovať a spravovať majetok dieťaťa vyplýva obom   rodičom   zo   zákona   a   obmedzenie,   pozastavenie   či   zbavenie   týchto   práv   musí prebiehať v zmysle § 38 ZR a príslušných procesných noriem. Úprava styku má byť súdom v rozvodovom konaní riešená len v prípade, že to niektorý z účastníkov navrhne.».

Od prijatia návrhu na ďalšie konanie sťažovateľ opakovane požadoval urýchlené rozhodnutie.

II.

1. Právny základ pre rozhodovanie

Podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy   „Manželstvo,   rodičovstvo   a rodina   sú   pod   ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.“.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy „Starostlivosť o deti a ich výchovu je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.“.

Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov   maloletého   dieťaťa,   súd   upraví   výkon   ich   rodičovských   práv   a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.“.

Podľa   §   25   ods.   1 Zákona   o rodine   „Rodičia   sa   môžu   dohodnúť o úprave   styku s maloletým   dieťaťom   pred   vyhlásením   rozhodnutia,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.“.

Podľa   §   25   ods.   2   Zákona   o rodine   „Ak   sa   rodičia   nedohodnú   o úprave   styku s maloletým   dieťaťom   podľa   odseku   1,   upraví   styk   rodičov   s maloletým   dieťaťom v rozhodnutí o rozvode.“.

V dôvodovej   správe   vládneho   návrhu   Zákona   o rodine   (PT:   838   z roku   2004)   sa k napadnutým ustanoveniam uvádza:

K § 24V rovine   procesného   práva   je   potrebné   považovať   schválenie   dohody   rodičov o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností súdom za podmienku na to, aby sa mohla   stať   exekučným   titulom   (§   272   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Z tohto dôvodu sa v odseku 2 hovorí o „nevykonateľnosti“.

Doterajšie   kritériá   pre   rozhodovanie   súdu   o právach   a povinnostiach   rodičov k dieťaťu sa stali zastaranými. Navrhované znenie zdôrazňuje záujem dieťaťa ako dlhodobo všeobecne prijímané kritérium vyplývajúce z celkového kontextu právnej úpravy vzťahov medzi   rodičmi   a deťmi,   ako   i z Dohovoru   o právach   dieťaťa.   Navrhované   ustanovenie odseku 3 formou príkladmého výpočtu rozvíja kritérium záujmu dieťaťa.

K § 25Návrh   zákona   rovnako   ako   doteraz   vychádza   z toho,   že   na   otázke   úpravy   styku s dieťaťom   ako   špeciálnej   zložke   rodičovských   práv   a povinností   –   sa   rodičia   dohodnú a rozhodovanie súdu o nej bez takejto možnosti by bolo nevhodným vmiešavaním štátnej moci   do   rodinných   vzťahov.   Rozsah   úpravy   styku   závisí   aj   od   veku   dieťaťa,   jeho mimoškolských aktivít, od doterajšieho vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi. Rodič má síce právo stýkať sa so svojím dieťaťom, nie je to však jeho povinnosť. Explicitne sa zakotvuje, že rodičia sa musia dohodnúť o styku s dieťaťom ešte pred vydaním rozsudku o rozvode. Dohoda sa stane súčasťou rozsudku. Ak k dohode nedôjde priamo v rozhodnutí o rozvode, musí súd styk rodičov s maloletým dieťaťom upraviť.

V porovnaní   s pôvodnou   úpravou   sa   rozširuje   predpoklad,   na   základe   ktorého   je možné, aby súd vyslovil obmedzenie alebo zákaz styku rodiča s dieťaťom. Na rozdiel od doterajšieho kritéria „záujmu zdravia dieťaťa“ novo formulovaný všeobecnejší predpoklad „záujmu dieťaťa“ bude zahŕňať aj prípady, kedy rodič, napr. ak ohrozuje mravnosť dieťaťa, spôsobom svojho života nie je vhodným životným príkladom pre dieťa a pod.

2. K namietanému nesúladu čl. I § 24 ods. 1 Zákona o rodine s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavyHlavným   argumentom   navrhovateľa   pri   namietanom   nesúlade   čl.   I   §   24   ods.   1 Zákona   o rodine   s čl.   41   ods.   1 a 4   ústavy   je skutočnosť,   že   súd   v rozhodnutí,   ktorým rozvádza manželstvo, bez toho, aby rozhodol o pozastavení, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv podľa § 38 Zákona o rodine, určí, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok po rozvode, čím vlastne zbaví jedného z rodičov jeho rodičovských práv (čl. I §   28   a nasl.   Zákona   o rodine),   ktoré   patria   obidvom   rodičom,   a to   tak   správa   majetku maloletého dieťaťa, ako aj jeho zastupovanie. Navrhovateľ je toho názoru, že takáto právna úprava   zbavuje   týchto   rodičovských   práv   jedného   z rodičov   bez   splnenia   podmienok ustanovených v čl. I § 38 Zákona o rodine.

Národná rada ani vedľajší účastník sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Národná rada argumentovala predovšetkým jazykovým a systematickým výkladom napadnutého ustanovenia, na základe ktorých dospela k tomuto záveru.

Vedľajší   účastník   argumentoval   čl.   51   ods.   1   ústavy,   ktorý   úpravu   rozsahu   práv uvedených aj v čl. 41 ústavy zveruje zákonodarcovi, taktiež jazykovým výkladom a účelom napadnutého ustanovenia.

Ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutého čl. I § 24 ods. 1 Zákona o rodine s čl. 41 ods. 4 ústavy považoval za kľúčové východiská pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

a) Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj navrhovateľ, obidvom rodičom.   Ak   rodičia   žijú   v manželstve,   predpokladá   sa,   že   ich   vykonávajú v zásade   na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských   práv   a povinností   v určitých   špecifických   situáciách   rieši   osobitne,   čo zákonodarcovi   nielen   umožňuje   čl.   51   ods.   1   ústavy,   ale   to   aj   predpokladá.   Pritom zákonodarca   preferuje   predovšetkým   dohodu   rodičov   pri   výkone   rodičovských   práv a povinností (čl. I § 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 Zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode   rodičov   o výkone   rodičovských   práv,   rozhodne   o ich   výkone   súd,   vždy   však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

b) Okrem   výkonu rodičovských   práv a povinností,   k úprave ktorého zákonodarca pristupuje   spôsobom   uvedeným   v bode   a),   Zákon   o rodine   pozná   aj   inštitút   zásahu   do rodičovských práv (čl. I § 38 Zákona o rodine), ktorý môže mať za následok pozastavenie, obmedzenie   alebo   pozbavenie   rodičovských   práv.   Pretože   navrhovateľ   úpravu   výkonu rodičovských práv a povinností podľa čl. I § 24 ods. 1 Zákona o rodine (týkajúcu sa správy vecí   a zastupovania   maloletého   dieťaťa)   považuje   (a   aj   označuje)   za   obmedzenie rodičovských práv (a povinností), ústavný súd musel vo svojom rozhodnutí rozlíšiť podstatu úpravy   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   od   zásahov   do   rodičovských   práv a povinností   upravených   v čl.   I   §   38   Zákona   o rodine   majúcich   za   následok   ich pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie. Kým pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv   a povinností   podľa   čl.   I   §   24   ods.   1   a 2   Zákona   o rodine   sa   rozhoduje   v zásade o realizovaní rodičovských práv a povinností bez toho, aby sa do nich negatívne zasahovalo, pri pozastavení, obmedzení a pozbavení rodičovských práv podľa čl. I § 38 Zákona o rodine ide o meritórny zásah do týchto práv. Pri tomto rozlíšení je však relevantný záver o vzťahu čl. I § 24 ods. 1 k čl. I § 38 Zákona o rodine.

c) Ak základom pre aplikáciu napadnutých ustanovení je ich výklad, tento podľa čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť v súlade s ústavou.

d)   V prípade   stretu   rodičovských   práv   a práv   dieťaťa   ide   o situácie,   ku   ktorým dochádza veľmi často. Kým v čl. 41 ods. 4 ústavy sú rodičovské práva a práva detí upravené paralelne, v čl. 41 ods. 1 ústavy je rodičovstvu poskytnutá zákonná ochrana pri súčasne garantovanej osobitnej (zrejme intenzívnejšej) ochrane detí a mladistvých. Pritom ústava v čl.   41   ods.   6   „splnomocňuje“   zákon   na   úpravu   podrobností   o právach   obsiahnutých v čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy. Zákon o rodine však už jednoznačne „preferuje“ pri výkone rodičovských práv a povinností záujem maloletého dieťaťa (napr. čl. I § 24 ods. 3, § 38 ods. 2, § 44 ods. 2).

V súlade   s uvedenými   skutočnosťami   posudzoval   ústavný   súd   súlad   napadnutého čl. I § 24 ods. 1 Zákona o rodine s osobitným zameraním na tú časť ustanovenia, ktorú napadol navrhovateľ, a to otázku, či slová ustanovenia „kto bude zastupovať a spravovať jeho majetok“ (rozumej majetok maloletého dieťaťa) možno považovať za súčasť úpravy výkonu rodičovských práv alebo ich treba považovať za obmedzenie rodičovských práv idúcich nad rámec úpravy výkonu rodičovských práv. Rešpektoval pritom skutočnosť, že rozvod manželstva znamená nevyhnutnosť úpravy výkonu rodičovských práv vo vzťahu k maloletým deťom, pretože tieto reálne môžu byť zverené do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov, z čoho potom vyplýva zúženie možnosti plného uplatnenia rodičovských práv druhého rodiča. Túto skutočnosť uznáva nakoniec aj sám navrhovateľ.

Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca nemal v úmysle obmedziť rodičovské práva v zmysle čl. I § 38 Zákona o rodine, hoci spôsob formulácie signalizuje možnosť výkladu aplikácie tohto ustanovenia ako obmedzenie rodičovských práv jedného z rodičov (ktorým potom je ale aj zverenie dieťaťa do výchovy - starostlivosti jedného z rodičov na čas po rozvode manželstva), ku ktorému reálne po rozvode rodičov musí dochádzať. Nejde však   o zásah   do   rodičovských   práv   za   podmienok   ustanovených   v čl.   I   § 38   Zákona o rodine, ale o zásah vyvolaný rozvodom manželstva, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do starostlivosti. Toto však nemá taký obsah, rozsah a charakter, ktorý by bolo možné označiť ako obmedzenie rodičovských práv, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne posúdiť napadnuté ustanovenie aj vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 ústavy.

Aj   keby   sa   čl.   I   §   24   ods.   1   Zákona   o rodine   považoval   za   určité   obmedzenie rodičovských   práv   vzhľadom   na   to,   že   úprava   výkonu   rodičovských   práv   a povinností k maloletému dieťaťu   na čas po rozvode   sa   realizuje v rozhodnutí,   ktorým sa   rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, alebo v dohode rodičov, ktorá musí byť schválená súdom, je podľa názoru ústavného súdu zachovaná požiadavka upravená v čl. 41 ods. 4 ústavy, podľa ktorej práva rodičov možno obmedziť „... len rozhodnutím súdu na základe zákona“.   Z tohto   dôvodu   napadnuté   ustanovenie   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu v rozpore s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ani tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel.

3. K namietanému nesúladu čl. I § 25 ods. 1 a 2 Zákona o rodine s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy

Hlavným argumentom navrhovateľa pri namietanom nesúlade čl. I § 25 ods. 1 a 2 Zákona o rodine s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy je skutočnosť, že ak sa dohoda rodičov, prípadne rozhodnutie   súdu   o úprave   ich   styku   s maloletým   dieťaťom   stane   súčasťou   výroku rozhodnutia o rozvode manželstva a ak o výroku rozhodnutia súdu platí zásada určitosti, navrhovateľ   je   toho   názoru,   že   výrok   musí   byť   veľmi   podrobný,   zrozumiteľný,   jasný s presným vymedzením času a miesta styku, dohoda nemôže byť rámcová, urobená ústne alebo konkludentne. Je toho názoru, že ide o výrazné obmedzenie a paušálny zásah štátu do rodinných   vzťahov,   nezohľadňujúci   špecifiká   tej   -   ktorej   rodiny   a považuje   ho   za obmedzenie, ktoré je v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy. Ani v tomto prípade sa národná rada a vedľajší účastník s návrhom navrhovateľa nestotožnili.

Národná rada je toho názoru, že skutočnosť, že súčasťou rozhodnutia súdu, ktorým sa rozvádza   manželstvo,   je   aj   úprava   styku   s maloletým   dieťaťom,   nijakým   spôsobom neodporuje čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

Vedľajší   účastník   konania   je   toho   názoru,   že   tvrdenie   navrhovateľa   o nesúlade napadnutých   ustanovení   s ústavou   z napadnutých   ustanovení   nijako   nevyplýva. Z požiadavky na precíznosť úpravy styku rodičov s maloletými deťmi či už v dohode alebo v rozhodnutí súdu vyvodzuje navrhovateľ významné obmedzenie a paušálny zásah štátu do rodinných vzťahov nezohľadňujúci špecifiká tej - ktorej rodiny, čo však podľa vedľajšieho účastníka   z napadnutých   ustanovení   nijako   nevyplýva.   Preferencia   ústnej,   resp. konkludentnej dohody rodičov o úprave styku a nesúhlas s vecným riešením navrhovateľa sa   neopiera   o žiadne   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   možné   dôjsť   k záveru,   že napadnuté   ustanovenia   sú   v nesúlade   s príslušnými   ústavnými   príkazmi.   Aplikujúc systematický výklad napadnutých ustanovení v kontexte s čl. I. § 25 ods. 3 až 5 Zákona o rodine je vedľajší účastník toho názoru, že zákonná úprava nevybočuje z medzí prípustnej úvahy normotvorcu a rešpektuje ústavnú delegáciu na úpravu rozsahu, v akom sa možno domáhať práv uvedených v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého čl. I § 25 ods. 1 a 2 Zákona o rodine a svojom rozhodnutí o tom, či je v súlade s čl. 41 ods. 4 ústavy, považoval z dôvodu, že tieto ustanovenia vytvárajú obmedzenia, ktoré nezodpovedajú podstate a zmyslu ústavných práv   dieťaťa   a rodiny   a sú   podľa   navrhovateľa   v rozpore   aj   s čl. 13   ods.   4   ústavy,   za kľúčové východiská pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

a)   Kontakt   rodičov   s ich   maloletými   deťmi   je   takým   významným   činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý sa zákonodarca rozhodol riešiť právnou úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi; považuje ho za neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv a práv dieťaťa upravených v Zákone o rodine. Zákonodarca zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä v prípadoch, keď   rodičia   maloletého   dieťaťa   spolu   nežijú;   ide   najmä   o prípad   rozvodu   manželov s maloletými deťmi. Právna úprava v čl. I § 25 ods. 1 Zákona o rodine pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom aj pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo.

b)   Zákonodarca   preferuje   dohodu   rodičov   o úprave   styku   s maloletým   dieťaťom. O styku rodičov s maloletým dieťaťom rozhodne súd vtedy, ak sa rodičia o tejto otázke nedohodnú.

c) Zákonodarca neustanovuje, a teda nepredpisuje rodičom obsah dohody o úprave ich   styku   s maloletým   dieťaťom   a nepredpisuje   pre   túto   dohodu   žiadne   náležitosti a neukladá ani žiadne obmedzenia, ako ani nepredpisuje obsah výroku rozhodnutia súdu, ktorým   tento   rozhodne   o úprave   styku   rodičov   s maloletým   dieťaťom,   a   ani   ho   iným spôsobom v jeho rozhodovaní o tejto otázke nijako neobmedzuje.

V kontexte uvedených skutočností ústavný súd posudzoval súlad napadnutého čl. I § 25   ods.   1   a 2   Zákona   o rodine   s čl.   41   ods.   1   a 4   ústavy   s osobitným   zameraním   na posúdenie   tých   argumentov   navrhovateľa,   ktoré   ho   vedú   k záveru,   že „konkrétnejšou a precíznejšou   právnou   úpravou   styku   rodičov   s ich   maloletými   deťmi   sa   neurovnáva vzniknutý rozpor medzi rodičmi, ale ho môže naopak vyvolať aj tam, kde doteraz bola zhoda,   čo   je   proti   záujmom   maloletého   dieťaťa“. Navrhovateľ   opakovane   argumentuje nevyhnutnosťou presne určovať čas styku tam, kde práve riešenie zo strany rodičov funguje, dokonca   argumentuje   absurdnosťou   úpravy   styku   v prípadoch,   keď   rovnako   rodičia maloletého dieťaťa často po rozvode zostávajú bývať v jednej domácnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   argumenty   navrhovateľa   opierajú   predovšetkým o pohľad praktickej realizácie napadnutých ustanovení a o zdanlivú nadbytočnosť takejto právnej úpravy, na základe ktorých dochádza k záveru o nesúlade právnej úpravy s ústavou. Je   nepochybné,   že   každá   právna   úprava   má   zmysel   len   vtedy,   ak   je   zrozumiteľná, jednoducho   aplikovateľná   a realizuje   sa   ňou   účel,   na   ktorý   bola   prijatá.   To   sú nespochybniteľné   požiadavky   na   štandardnú   normotvorbu.   Posúdenie   súladu   prijatých právnych   predpisov   s ústavou   prekračuje   však   tieto   štandardné   pravidlá,   ktoré   v danom prípade prestávajú byť, resp. nie sú jedinými a výlučnými kritériami pre posúdenie súladu určitého právneho predpisu s ústavou.

Ústavný súd neposudzoval vecnú ani legislatívno-technickú stránku čl. I § 25 ods. 1 a 2   Zákona   o rodine   ani   nehodnotil   (neporovnával)   posudzovanú   právnu   úpravu s predchádzajúcou,   ale   hodnotil   ju   z hľadiska   jej   súladu   s ústavou;   pritom   sa   opieral o zvolené východiská.

Dospel   k záveru,   že   zákonná   úprava   styku   rodičov   s ich   maloletými   deťmi preferujúca   dohodu   rodičov   a až   následné   uplatňovanie   rozhodovacej   právomoci   súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaných v čl. 41 ods. 1 ústavy.

Relatívna   voľnosť   pri   formulovaní   ustanovení   o úprave   styku   rodičov   s ich maloletými deťmi poskytuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný priestor rodičom, aby sa   na   styku   so   svojimi   maloletými   deťmi   mohli   dohodnúť   podľa   ich   špecifických podmienok a záujmu. Takýto spôsob právnej úpravy sa uplatnil aj pri založení rozhodovacej právomoci   súdu   o tejto   otázke,   čo   umožňuje   súdu   individuálne   posúdiť   podmienky a situáciu   na   úpravu   styku   dieťaťa   s rodičom   v každom   jednotlivom   prípade   podľa individuálnych podmienok.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že namietané ustanovenia (čl. I § 25 ods. 1 a 2 Zákona o rodine) nemožno vnímať izolovane, ale v kontexte celej právnej úpravy styku rodičov s ich maloletými deťmi umožňujúcej pri zmene pomerov zmeniť či už dohodu alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností aj bez návrhu.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   nevyhovel   ani   tejto   časti   návrhu navrhovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2006