znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 25/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2014 v pléne   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Jany   Baricovej,   Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa   Tkáčika   predbežne   prerokoval   návrh   Okresného   súdu   Trenčín,   zastúpeného sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou, na začatie konania o súlade § 230 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Trenčín o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. júna 2014 doručený návrh Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného   sudkyňou   JUDr.   Tatianou   Porubänovou,   na   začatie   konania   podľa   čl.   125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 230 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z návrhu okrem iného vyplýva, že okresný súd pod sp. zn. 24 C 159/2006 vedie konanie, v ktorom sa žalobkyňa domáha proti Slovenskej komore exekútorov (ďalej len „žalovaná“)   za   účasti   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   ako   vedľajšieho účastníka na strane žalovanej určenia, že výkon jej exekútorského úradu trvá, a zároveň si uplatňuje náhradu škody. Z tvrdení žalobkyne vyplýva, že na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   č.   5122/1995-30/46   z   28.   novembra   1995   bola   vymenovaná   za   súdnu   exekútorku   s   účinnosťou   od 4. decembra 1995. Dňa 4. decembra 1995 žalobkyňa zložila sľub exekútorky a exekútorskú prax vykonávala nepretržite do 31. januára 2002. Žalovaná písomne oznámila súdnemu exekútorovi JUDr. J. K., že exekútorský úrad žalobkyne zanikol v zmysle § 230 ods. 4 Exekučného poriadku 9. novembra 2001, a v zmysle § 17 ods. 5 Exekučného poriadku ho ustanovila za   jej   náhradníka, na základe čoho   jej   mala byť odňatá   možnosť   vykonávať funkciu   súdnej exekútorky.   V dňoch   6. novembra 1995 a 7. novembra 1995 žalobkyňa vykonala   odbornú   skúšku   a   bolo   jej   vydané   osvedčenie   č.   5122/1995-30   o ukončení špecializovaného štúdia a vykonaní odbornej skúšky pre súdnych exekútorov podľa § 230 Exekučného poriadku, na základe čoho jej bola udelená výnimka zo vzdelania a mohla byť vymenovaná za súdnu exekútorku.

Z § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. novembra 1999 vyplýva, že výnimka zo vzdelania prestane platiť,   ak ten, komu bola výnimka udelená, nezačne štúdium na právnickej fakulte do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona a do ďalších 5 rokov toto štúdium úspešne neukončí. V prípade žalobkyne výkon exekútorského úradu zanikol uplynutím týchto lehôt, ktoré začali plynúť s účinnosťou zákona č. 280/1999 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobkyni bolo následne listom ministerstva spravodlivosti č. 11320/02-52/253-E z 10. júna 2002 oznámené, že výkon jej exekútorského   úradu   zanikol   priamo   zo   zákona   dňom   10. novembra   2001,   keďže   si nesplnila   podmienku   uvedenú   v   §   10   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   a do 9. novembra 2001 ani nezačala štúdium na právnickej fakulte. Žalovaná neuznáva nároky uplatňované žalobkyňou a je toho názoru, že výkon exekútorského úradu žalobkyne zanikol zo zákona márnym uplynutím lehoty z dôvodu, že žalobkyňa v zákonom určenej lehote nezačala študovať na právnickej fakulte.

V priebehu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 159/2006 žalobkyňa navrhla, aby okresný súd prerušil konanie a podal návrh ústavnému súdu na začatie konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Okresný súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania nevyhovel a uznesením z 10. januára 2013 ho zamietol. Proti označenému uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn. 6 Co 53/2013 z 10. septembra 2013 zrušil a vec mu vrátil na opätovné rozhodnutie. Okresný súd do dňa podania svojho návrhu ústavnému súdu o návrhu žalobkyne na prerušenie konania opätovne nerozhodol,   pričom   v samotnom   návrhu   vyslovuje   názor,   že „v   prípade,   ak   bude Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   postúpený   návrh   na   zaujatie   stanoviska,   vznikne dôvod na prerušenie konania vo chvíli, keď tento návrh bude prijatý na ďalšie konanie. Následne   bude   konanie   pred   okresným   súdom   prerušené   do   skončenia   prejednania uvedeného návrhu Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu okrem iného uvádza:„Žalobkyňa poukazovala na to, že Uznesením Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 11 S 115/04-55 zo dňa 30. 06. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. 8. 2005, bolo proti   žalovaným   Slovenská   komora   exekútorov,   Bratislava   a   Slovenská   republika   - Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava rozhodnuté, že Slovenská komora exekútorov je povinná rozhodnúť o žiadosti žalobkyne zo dňa 13. 3. 2002 a zo dňa 3. 3. 2004 do jedného mesiaca od právoplatnosti uvedeného uznesenia. V tomto konaní sa žalobkyňa konkrétne domáhala toho, aby žalovaným 1/ a 2/ bola uložená povinnosť vydať rozhodnutie o odvolaní žalobkyne   z   funkcie   súdnej   exekútorky,   tiež   toho,   že   ustanovenie   náhradníka   súdneho exekútora JUDr. J. K. je neplatné a výkon jej exekútorského úradu naďalej trvá. Mala za to, že žalovaní nedodržali zákonný postup, nebolo vydané konkrétne rozhodnutie o jej odvolaní z   funkcie   exekútora,   v   ktorom   by   sa   mohlo   konštatovať   nenaplnenie   zákonných predpokladov na výkon exekútorského úradu, proti ktorému by sa zákonnými opravnými prostriedkami mohla brániť. Mala za to, že k zániku jej exekútorského úradu nepostačuje len   písomné   oznámenie   Slovenskej   komory   exekútorov   č. SKE   1234/05   a   následne oznámenie z 26. 10. 2001. Aj napriek uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne Slovenská komora exekútorov, ani SR - Ministerstvo spravodlivosti SR si súdom uloženú povinnosť nesplnili, obmedzili sa len na konštatovanie, že výkon jej exekútorského úradu zanikol priamo zo zákona.

Žalobkyňa mala za to, že uvádzaný § 280 ods. 4 Exekučného poriadku nie je v súlade s čl. 1 a ďalšími Ústavy Slovenskej republiky, zároveň mala za to, že je povinnosťou vec prejednávaného súdu tento návrh postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky za účelom posúdenia možného nesúladu týchto ustanovení. Poukázala na to, že bola vymenovaná za súdnu exekútorku rozhodnutím Ministra spravodlivosti SR, len tento je oprávnený ju na základe zákonných dôvodov odvolať. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS   25/00,   podľa   ktorého   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym spôsobom   nadobudnuté   práva   na   základe   neskoršie   vydaného   právneho   predpisu.   Pri obmedzovaní základných práv a slobôd občana sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu už nadobudnutých práv osobitne majetkových. Namietané znenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku je právnou úpravou, ktorou sa spätne menia podmienky realizácie už existujúcich právnych vzťahov a nadobudnuté práva, čo nie je v súlade s právnou istotou. Podľa   názoru   žalobkyne   v danom   prípade   síce   zákonodarca   môže   uplatniť   svoje zákonodarné   oprávnenie   autonómne   a   suverénne,   na   druhej   strane   ale   výkon   týchto oprávnení má trvalý limit, spočívajúci v ochrane základných práv a slobôd a povinnosti dodržiavať   ďalšie   princípy   právneho   štátu.   Ide   o   riešenie   kolízie,   vychádzajúcej z dôsledného   rešpektovania   nadobudnutých   práv   na   jednej   strane   a   z   nutnosti   zmeny právneho poriadku, reagujúceho na spoločenský vývoj na strane druhej. Treba mať na zreteli poznanie, že oprávneným subjektom, ktoré už nadobudli určité práva skôr a v súlade s platným právom, môžu vzniknúť v budúcnosti zmenou právnych pravidiel nové podmienky, ktorých   splnenie   je   nevyhnutné,   ak   chcú   aj   v zmenených   právnych   podmienkach   zostať v pozícii oprávnených osôb. Tieto nové podmienky však musia byť reálne splniteľné. Vo veci sp.   zn.   PL   ÚS   15/98   Ústavný   súd   uviedol,   že   s   uplatňovaním   princípu   právnej   istoty v právnom   štáte   sa   spája   požiadavka   všeobecnosti,   platnosti,   trvácnosti,   stability, racionálnosti   a   spravodlivému   obsahu   právnych   noriem.   Odvolanie   exekútora   je v skutočnosti odvolaním splnomocnenia pre osobu, ktorá v mene štátu vykonávala súdnu moc z dôvodov, upravených zákonom.

V inom prípade už bolo konštatované nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 49/03, že § 237 ods. 5, 6 Exekučného poriadku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Išlo o ustanovenie, podľa ktorého exekútor, ktorý k 1. 9. 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie druhého   stupňa   na   právnickej   fakulte   vysokej   školy   SR,   alebo   nemá   uznaný   doklad o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   druhého   stupňa,   vydaný   zahraničnou   vysokou školou, je povinný ministerstvu spravodlivosti preukázať, že začal do 31. 12. 2004 študovať na právnickej fakulte vysokej školy. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá. Uvedeným nálezom bolo citované ustanovenie zrušené dňa 12. 4. 2005. Žalobkyňa mala za to, že jej prípad je obdobný, nakoľko podľa § 230 ods. 4, ktorý bol doplnený zákonom č. 280/1999 Zb. do Ex. poriadku obsahuje znenie, podľa ktorého výnimka zo vzdelania udelená podľa ods. 1 prestane platiť, ak   ten,   komu   bola   táto   výnimka   udelená,   nezačne   do   dvoch   rokov   od   nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších 5 rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt. Žalobkyňa poukázala na to, že toto ustanovenie zákona dodnes platí a nebolo zrušené, hoci obdobné, ako je vyššie uvedené, zrušené bolo. Ustanovenie § 230 ods. 4 podľa názoru žalobkyne nebolo reálne splniteľnou podmienkou, a to v súvislosti so znením všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich vysoké školstvo v Slovenskej republike, v rozhodnom čase išlo o zákon č. 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, ktoré sa vzťahujú na prijímanie na vysokoškolské štúdium, dĺžku magisterského štúdia, možnosť, prípadne nutnosť prerušenia štúdia a ďalšie okolnosti spoluurčujúce predpokladanú dĺžku štúdia. Keďže v priebehu výkonu exekútorskej činnosti žalobkyne došlo novelou Exekučného poriadku k zmene   podmienok,   ktoré mala   splniť k   tomu,   aby   mohla svoj úrad naďalej vykonávať, navyše k zmene podmienok, ktoré nie sú splniteľné bez toho, aby sa nepoužil iný zákon,   ktorého   normy   nedovoľujú   splnenie   povinností   v   uvádzaných   lehotách,   teda povinnosti v konkrétnej lehote začať študovať a v konkrétnej lehote štúdium ukončiť, môže situáciu žalobkyne vyriešiť len Ústavný súd Slovenskej republiky posúdením toho, či je § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v súlade s Ústavou SR.“

Vzhľadom na uvedené okresný súd navrhuje, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„§ 280 ods. 4 (správne má byť § 230 ods. 4, pozn.) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučného   poriadku)   v   znení   novely, realizovanej zákonom č. 280/1999 Z. z., účinnej od 9. 11. 1999, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

II.

V zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd. V zmysle § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   začne   konanie,   ak   návrh   podá   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou, pričom súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d)   sa rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (PL. ÚS 16/02, PL. ÚS 3/98) vyplýva, že okrem iných procesných náležitostí je procesným predpokladom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom aj prerušenie konania. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania.

Z dikcie už citovaného čl. 144 ods. 2 ústavy vyplýva, že podaniu návrhu na ústavný súd predchádza povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie („konanie preruší a podá návrh   na   začatie   konania   na   základe   čl.   125   ods.   1“),   pričom   ústavný   súd   vo   svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol (PL. ÚS 7/2012, PL. ÚS 16/2013), že za prerušené konanie   je   podľa   jeho   názoru   potrebné   považovať   stav   právne   perfektného   prerušenia konania, ktorý nastáva až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Ústavný   súd   nemá   dôvod   tento   svoj   názor   meniť   ani   v súvislosti   s predbežným prerokovaním návrhu okresného súdu.

Z už v časti I tohto uznesenia uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania nevyhovel a uznesením sp. zn. 24 C 159/2006 z 10. januára 2013 ho zamietol. Na základe ňou podaného odvolania krajský súd označené uznesenie okresného   súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie,   ktorý   však   do   dňa doručenia návrhu ústavnému súdu a ani do dňa jeho predbežného prerokovania o návrhu žalobkyne   na   prerušenie   konania   nerozhodol.   Navyše   z návrhu   vyplýva,   že   samotná sudkyňa okresného súdu z hľadiska časovej následnosti rozhodnutie o prerušení konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 159/2006 viaže na rozhodnutie ústavného súdu o prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo svojich zistení a svojej doterajšej judikatúry, konštatuje, že nie sú splnené procesné predpoklady na prijatie návrhu okresného súdu   na   ďalšie   konanie,   keďže   okresný   súd   do   dňa   jeho   predbežného   prerokovania právoplatne neprerušil konanie vedené pod sp. zn. 14 C 159/2006. Ústavný súd preto návrh okresného   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2014