znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 25/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 5. decembra 2006 vo   veci   volebnej   sťažnosti   Prosperity   Slovenska,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. B. M., N.,   za účasti   SMER   –   sociálna   demokracia,   B.,   Slovenská   demokratická a kresťanská   únia   –   Demokratická   strana,   B.,   Slovenská   národná   strana,   B., Strana maďarskej   koalície   – Magyar   Koalíció   Pártja,   B.,   Ľudová   strana   – Hnutie za demokratické   Slovensko,   B.,   Kresťanskodemokratické   hnutie,   B., ktorou namietala neústavnosť a nezákonnosť volieb do Národnej rady Slovenskej republiky konaných 17. júna 2006, takto

r o z h o d o l :

Volebnú   sťažnosť   Prosperity   Slovenska,   B., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2006 doručená   volebná   sťažnosť   politickej   strany   Prosperita   Slovenska,   B.   (ďalej   len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. B. M., N., ktorou namietala neústavnosť a nezákonnosť volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) konaných 17. júna 2006.

Navrhovateľka   ako účastníkov konania označila politické   strany, ktoré sa   dostali do národnej rady: SMER – sociálna demokracia, B., Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana, B., Slovenská národná strana, B., Strana maďarskej koalície – Magyar   Koalíció   Pártja,   B.,   Ľudová   strana   –   Hnutie   za demokratické   Slovensko,   B., Kresťanskodemokratické hnutie, B. (ďalej len „vedľajší účastníci“).

Navrhovateľka   uviedla,   že   je   registrovanou   politickou   stranou   a   s registrovanou kandidátnou listinou sa zúčastnila volieb do národnej rady konaných 17. júna 2006. Ďalej uviedla:

«V   súlade   s   podmienkami   určenými   Zákonom   o   voľbách   naša   politická   strana nakúpila   u   vysielateľa,   ktorý   má   oprávnenie   na   vysielanie   podľa   zákona   –   Slovenskej televízii (ďalej STV), aj vysielací čas pre účely politickej reklamy.

Zároveň týmto zákonom sú pre vysielateľov dané mimo podmienok na odvysielanie politickej reklamy aj podmienky na vysielanie diskusných relácií.

V porovnaní s parlamentnými voľbami v roku 2002 mali teda elektronické médiá, a najmä televízie ako najsledovanejšie médium, niekoľkonásobne väčšiu možnosť vplývať na rozhodovanie voličov.

Zákon   č.   333/2004   Z.   z.   o   voľbách   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky požiadavku vysielania politickej reklamy a diskusných relácií stanovil tak, že vysielatelia sú povinní rozdeliť a určiť vysielacie časy na politickú reklamu a diskusné relácie tak, aby žiadna z kandidujúcich politických strán nebola znevýhodnená.

Ako oprávnený subjekt naša politická strana zároveň delegovala svojho zástupcu do Ústrednej volebnej komisie (ďalej ÚVK) zriadenej pre voľby.

V súvislosti so svojou účasťou vo voľbách bolo nami postupne zistené, že zo strany masovokomunikačných prostriedkov, najmä vysielateľov televízneho programu na základe zákona, teda STV a aj ďalších vysielateľov s licenciou (TV J., TV M.) došlo k porušeniu Zákona o voľbách tým, že v určenom čase pred voľbami neposkytli kandidujúcim politickým stranám rovnomerný priestor (čas, obsah tém) na účasť v diskusných reláciách (účelový výber).

Zo strany Slovenskej televízie bol vypracovaný dokument – Projekt a podmienky vysielania   politickej   reklamy   a   diskusných   relácií   pre   voľby   do   Národnej   rady   SR (dokument   zo   dňa   21.   4.   2006),   ktorým   Slovenská   televízia   mala   realizovať   právo   na politickú reklamu a na účasť v diskusných reláciách. (...)

Potom, ako sa ÚVK s týmto materiálom oboznámila, a keď na podnet niektorých jej členov bolo avizované,   že takýto spôsob zabezpečenia účasti v diskusných reláciách je nevyvážený a nezabezpečuje rovnosť prezentácie každej kandidujúcej politickej strany a prístup   k   divákovi,   ÚVK   prijala   na   svojom   zasadnutí   dňa   24.   4.   2006   po   podaní informácii zo strany STV (generálny riaditeľ Mgr. R. R. a Mgr. R. K.) Uznesenie č. 13, ktorým   požiadala   generálneho   riaditeľa   STV   o   prehodnotenie   tohto   projektu   v   súlade s prednesenými výhradami a to v lehote do 18. 6. 2006. Toto stanovisko bolo tlmočené priamo pri rokovaní zástupcom STV. (...)

Slovenská   televízia   (ďalej   len   „STV“)   v   čase   predvolebnej   kampane   zaradila v zmysle   zákona   č.   333/2004   Z.   z   do   svojej   programovej   štruktúry   diskusnú   reláciu „Volebná aréna“. V tejto diskusnej relácií sa stretli vždy zástupcovia troch kandidujúcich politických strán. STV určila trojice diskutujúcich strán tak, aby spolu diskutovali takmer vždy strany s vyššími preferenciami alebo naopak diskutujúce trojice tvorili strany, ktoré mali   nižšie   preferencie.   V   čase,   kedy   vrcholí   rozhodovanie   voličov,   t.   j.   v poslednej odvysielanej   relácií   16.   6.   2006,   mali   možnosť   prezentovať   svoje   názory   podľa predvolebných   predpokladov   najsilnejšie   politické   strany   (SMER,   SDKÚ   a   HZDS). Máme za to, že STV sa pri rozdelení času pre jednotlivé politické strany a určení trojíc diskutujúcich   strán   v   tejto   relácií   riadila   zásadne   prieskumami   volebných   preferencií a od toho sa odvíjajúcej „relevantnosti“ strán.

Podľa   právnej   úpravy   –   Zákona   o   slovenskej   televízii,   vyplýva,   že   dohľad na dodržiavania tohto zákona a plnenie úloh, ktoré pre STV vyplývajú zo Zákona o voľbách patrí do pôsobnosti Rady STV, ktorá aj pre tento účel spolupracuje s Radou pre televízne vysielanie a retransmisiu.   Je teda zrejmé,   že i napriek tejto právnej úprave Generálny riaditeľ   STV,   podľa   nášho   názoru   prekročiac   rámec   kompetencií   daných   mu   zákonom, dal sám ÚVK odpoveď na uvedenú problematiku svojim podaním zo dňa 17. 5. 2006 s tým, že neakceptoval výhrady ÚVK a uviedol vlastné dôvody, ktorými argumentuje správnosť prijatého   dokumentu.   Odvolal   sa   zároveň   na   rozhodnutie   Rady   STV   30/2006   zo   dňa 4. 5. 2006, ktorá správnosť projektu potvrdila.

V tomto momente dochádza k porušeniu ustanovení právnych noriem a to, že:

- rozhodnutie ÚVK na prejednanie Rada STV neakceptovala rozhodnutie – výhrady ÚVK, ktoré bolo v tomto smere záväzné (§ 24 ods. 6 Zákona o voľbách),

- Generálny riaditeľ STV zaujal vlastné stanovisko.

K pochybeniu dochádza aj zo strany samotnej ÚVK, ktorá byť si vedomá stanoviska STV prezentovaného Generálnym riaditeľom, neavizovala tento protiprávny postup Rade pre televízne vysielanie a retransmisiu, ktorá jediná mohla zasiahnuť svojimi právomocami tak, že v rámci preukázaného stavu činnosti STV by jej udelila sankciu v súlade s ust. § 66 Zákona   o   televíznom   vysielaní   a   retransmisii,   čím   by   sa   okamžite   dočasne   ale   účelne zjednala náprava.

Nesprávnosť   konania   Generálneho   riaditeľa   STV   a   výkladu   Zákona   o   voľbách spočíva aj v tom, že na vzniknutý stav neaplikoval ustanovenia špeciálnej normy – Zákona o slovenskej televízii, ktorá deklaruje účel, postavenie a poslanie STV (§ 2, §3 ods. 1, ods. 3 písm. b), čomu korešpondujú aj zásady vyjadrené Chartou spravodajstva a publicistiky STV (dokument z decembra 2001 v znení neskorších zmien) ale odvolával sa len na znenie konkrétnej   právnej   normy   danej   volebným   zákonom   §   24   ods.   4,   teda   veci   nepochopil v širších   súvislostiach.   Zásady   prezentovania   politickej   reklamy   a   spôsob   účasti kandidujúcich politických strán v diskusných reláciách prezentoval aj ďalší zástupca STV p. B. Z. (S. 20. 4. 2006).

Okrem   toho   Slovenská   televízia   v   rozpore   so   zákonom   prezentovala   volebné programy   len   vybraných   politických   strán   vo   svojich   hlavných   večerných   televíznych správach každý deň v priebehu cca 7 dní pred dňom konania sa volieb. Taktiež počas predvolebnej   kampane   pozývala   do   nedeľných   diskusných   relácií   „O.“   opätovne len zástupcov vybraných politických strán. Vysielacia štruktúra týchto programov vzhľadom na ich obsah mala taktiež podliehať schváleniu Rady. Považujeme to za porušenie Zákona o voľbách.

Vyhlásenie generálneho riaditeľa STV Mgr. R. R., ktorý spôsob rozdelenia a určenia vysielacieho   času   obhajoval   odkazovaním   na   Chartu   spravodajstva   o publicistiky   STV (ďalej   len   „Charta“).   V   čl.   4   Charty   je   ustanovené,   že   „informovanie   o činnosti mimoparlamentných strán sa predpokladá, ak má politická strana dlhodobé preferencie nad 5 %...“. Máme zato, že odvolávanie sa na Chartu ako na interný predpis STV je v tomto prípade neprípustné, obzvlášť ak jej ustanovenia sú v rozpore so zákonom č. 333/2004 Z. z., teda právnym predpisom vyššej právnej sily.

Ďalším vysielateľom s licenciou je súkromná televízia TV M., ktorá vytvorila priestor na   prezentáciu   kandidujúcich   politických   strán   v   dvoch   reláciách,   a   to   „S.“   a „T.“. Televízia M. postupovala obdobne ako STV a svojvoľne rozdelila kandidujúce politické strany na „väčšie a menšie“. Počas predvolebnej kampane dostali „väčšie“ strany priestor v relácií „S.“, ktorá je v povedomí spoločnosti všeobecne známa ako relácia s politickým zameraním a so štatisticky najvyššou sledovanosťou divákov,   a teda voličov.   „Menšie“ strany dostali priestor na svoju prezentáciu v relácií „T.“, ktoré naopak nepatrí medzi politické relácie a navyše vysielací čas od 7.15 do 8.15 je neadekvátny vysielaciemu času relácie „S.“. (...)

Podľa   našich   zistení   je   sledovanosť   TV   M.   v   čase   vysielania   relácie   „T.“ neporovnateľne nižšia ako je sledovanosť hlavných večerných programov.

Ako tretím vysielateľom s licenciou, na ktorého činnosť poukazujeme, je súkromná televízia   TV   J.,   ktorá   vytvorila   priestor   na   prezentáciu   kandidujúcich   politických   strán v dvoch reláciách, a to „B.“ a „S.“. Podľa vyjadrenia hovorcu televízie J. Ľ. T. sa účastníci týchto diskusných relácií vyberali „podľa požiadaviek dramaturgie na jednotlivé relácie, časových možností pozvaných účastníkov a relevantnosti politických strán, ktoré pozvaní účastníci reprezentujú.“ Sťažovateľ má za to, že rozdelenie a určenie vysielacieho času na základe „relevantnosti“ je porušením ustanovení § 24 zákona č. 333/2004 Z. z. (...) V neposlednom rade je nutné spomenúť, že ani jedna z televízií – STV, televízia M. a televízia J., nereagovali na rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie v tejto veci. Ústredná volebná komisia dňa 8. 6. 2006 uznesením č. 44 uznala podnety jednotlivých politických strán za odôvodnené a rozhodla o tom, že uvedené médiá porušili ustanovenia § 24 zákona č. 333/2004 Z. z. (...)

Z faktov uvedených vyššie vyplýva, že v čase predvolebnej kampane a prípravy volieb dochádzalo   k   porušovaniu   zákona   č.   333/2004   Z.   z.,   ktoré   nepochybne   aj   ovplyvnilo výsledok volieb do Národnej rady SR.

Týmto   konaním   je   jednoznačne   preukázané,   že   pre   účasť   v   pripravovaných diskusných reláciách nebol určený náhodilý výber, ale že priamo STV pristúpila k tomu, že pre tieto účely selektovala kandidujúce politické strany vopred daným kľúčom, ktorý jednoznačne nemohol zabezpečiť vyváženosť možnosti účasti a vlastnej prezentácie každej kandidujúcej   politickej   strany   a   tým   bolo   spôsobené   znevýhodnenie   podstatnej   časti volebného spektra kandidujúcich politických strán (výber kritériom preferencií). Za tohto stavu je jednoznačne preukázaná diskriminácia aj našej politickej strany, nakoľko samotní politológovia, ktorí sa vyjadrovali k takémuto spôsobu organizovania diskusií, uvádzali, že pre strany s nižšími preferenciami podľa verejného výskumu, ktoré sa takejto diskusie ako programu STV zúčastňujú spoločne, nie je možné sa riadne prezentovať (prezentácia a konfrontácia   programov),   nakoľko   takto   koncipované   diskusie   sa   stávajú   pre   diváka menej   atraktívnymi   a   sledovanosť   je   podstatne   nižšia.   Pred   voľbami   teda   nedošlo ku vytvoreniu   rovnocenného   priestoru   na   prezentáciu   kandidujúcich   politických   strán a koalícií a tým neboli divákovi poskytnuté vyvážené informácie nevyhnutné pre slobodné vytváranie názorov a následne aj pre vážne a určité rozhodnutie jeho voľby.

Keďže je preukázané,   a to rozhodnutím ÚVK – uznesenie č. 44 z 8.   júna 2006, že zo strany STV, TV M. a TV J. bol porušený zákon, avšak k podaniu podnetu Rade pre vysielanie a retransmisiu došlo až po voľbách dňa 20. 6. 2006, a za stavu, kedy ÚVK oficiálne   vyhlásila   výsledky   volieb   dňa   18.   06.   2006,   nemohlo   dôjsť   už   k   odstráneniu, prípadne k náprave závadného konania STV.

Aj keď samotný Zákon o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky rieši postih za takéto správanie odkazom na ust. osobitného zákona, ktorým je Zákon o televíznom vysielaní a retransmisii, takýmto postihom je možná len sankcia ako majetkový ekvivalent, nie   je   tým   odstránená   protiústavnosť   priebehu   a   vykonania   volieb   na   celom   území Slovenskej republiky pre porušenie základného princípu slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.

Ak má teda Rada pre vysielanie a retransmisiu lehotu na vybavenie podnetu 90 dní, svojim   rozhodnutím   môže   riešiť   len   postih   za   porušenie   pravidiel   vysielania   politickej reklamy podľa Zákona o voľbách do Národnej rady SR uložením sankcie STV a ďalším masmédiám, nemôže však riešiť zlyhanie inštitúcií s pôsobnosťou pre voľby (ÚVK), ktoré zlyhanie spôsobilo porušenie ústavného práva politických síl (vo voľbách sú to kandidujúce politické   strany)   na   slobodnú   súťaž   v   demokratickej   spoločnosti.   Tento   závadný   stav porušujúci princípy demokracie vyjadrené Ústavou SR je možné odstrániť len rozhodnutím Ústavného súdu SR o neplatnosti volieb.

Preto je z našej strany nevyhnutné, aby v súlade so zákonom č. 38/1993 Z. z. bolo takéto naše podanie Ústavnému sudu SR s dôvodu jeho naliehavosti podané v stanovenej lehote od oficiálneho zverejnenia výsledkov volieb.

Ako dôkazy ďalej pripájame listiny výňatky z informácií, ktoré boli zverejňované počas   predvolebného   obdobia   a   aj   po   ňom,   a   ktoré   svedčia   o   nami   tvrdených skutočnostiach. Bez významu nie je ani skutočnosť, že v období mesiaca apríl a máj sme sa v médiách neobjavili ani raz.»

Navrhovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   voľby   do   národnej   rady vyhlásené rozhodnutím predsedu národnej rady č. 89/2006 Z. z. z 15. februára 2006, ktoré sa konali 17. júna 2006, vyhlasuje za neplatné.

Listom   doručeným   ústavnému   súdu   10.   augusta   2006   navrhovateľka   požiadala o bezodkladné konanie vo veci, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhodnutie v tejto veci má zásadný význam pre právnu stabilitu a zachovanie zásad právneho štátu. Bez takého spôsobu   konania   vo   veci   a ďalej   vzhľadom   aj   na   skutočnosť,   že   i napriek   podaniam adresovaným ústavnému súdu sa národná rada stala funkčnou a neskorším   rozhodnutím jej činnosť a na to   nadväzujúce   rozhodnutia   môžu   byť dotknuté,   pretrváva   stav   právnej neistoty.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 129 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje   o ústavnosti   a zákonnosti   volieb   prezidenta   Slovenskej   republiky,   volieb do národnej   rady,   volieb   do   orgánov   územnej   samosprávy   a volieb   do   Európskeho parlamentu.

Podľa ustanovenia § 59 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť pre neústavnosť alebo nezákonnosť volieb do národnej rady, do Európskeho parlamentu alebo do orgánu miestnej   samosprávy   alebo   proti   výsledku   volieb   môže   podať   okrem   navrhovateľov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až e) aj politická strana, ktorá sa na voľbách zúčastnila (...).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   navrhovateľky   pre   neústavnosť   a nezákonnosť volieb do národnej rady konaných 17. júna 2006. Navrhovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu podmienok   pre   vykonávanie   volieb,   a to   pri   prezentácii   politických   strán   a hnutí zúčastnených   na   volebnej   kampani.   Spája   porušenie   zákonov   upravujúcich   činnosť elektronických médií s porušením zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do národnej rady“)   a ústavy.   Za   účastníkov   konania   označila   politické   strany   a hnutia,   ktoré   boli vo voľbách konaných 17. júna 2006 úspešné a stali sa parlamentnými stranami a hnutiami.

Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie   musia   umožňovať   a ochraňovať   slobodnú   súťaž   politických   síl v demokratickej spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 3 písm. e) zákona o voľbách do národnej rady Ústredná volebná komisia   prerokúva   informácie   o   zabezpečení   rovnosti   pridelenia   vysielacích   časov v televíznom a rozhlasovom vysielaní počas volebnej kampane.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o voľbách do národnej rady Slovenský   rozhlas,   Slovenská televízia a vysielateľ s licenciou rozdelia časy podľa odsekov 1 až 3 rovnomerne medzi kandidujúce politické strany alebo koalície tak, aby určením času vysielania nebola žiadna politická strana alebo koalícia znevýhodnená.

Podľa § 24 ods. 6 zákona o voľbách do národnej rady spory týkajúce sa rovnosti rozdelenia a určenia času na vysielanie politickej reklamy alebo na účasť v diskusných reláciách rieši Ústredná volebná komisia. Jej rozhodnutie v tejto veci je záväzné.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôraznil, že právomoc ústavného súdu zrušiť   výsledok   volieb   alebo   vyhlásiť   voľby   za   neplatné   podľa   §   63   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sa   uplatní   len   vtedy,   ak   k porušeniu   zákona   dôjde   spôsobom ovplyvňujúcim slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Na uplatnenie tohto oprávnenia ústavného súdu sa však vyžaduje hrubé alebo závažné porušenie, prípadne opätovné porušenie zákonov upravujúcich prípravu a priebeh volieb. V konaní o volebnej sťažnosti nesie dôkazné bremeno sťažovateľ (PL. ÚS 19/94).

V inom   svojom   rozhodnutí   ústavný   súd   zdôraznil,   že   právomoc   vyhlásiť   voľby za neplatné   sa   uplatní   len   vtedy,   ak   k porušeniu   zákona   dôjde   spôsobom   hrubo   alebo závažne   ovplyvňujúcim   slobodnú   súťaž   politických   síl   v demokratickej   spoločnosti, prípadne   ak   dôjde   k opätovnému   porušovaniu   zákonov   upravujúcich   prípravu   a priebeh volieb (PL. ÚS 17/94).

V rozhodnutí   sp.   zn.   PL.   ÚS   18/99   ústavný   súd   opakovane   uviedol:   „Voľby sú prostriedkom pravidelného obnovovania verejnej moci občanmi. Hrubé, závažné alebo viacnásobné porušenie práv občanov priznaných zákonom alebo ústavou zakladá právomoc ústavného súdu zrušiť napadnutý výsledok volieb alebo vyhlásiť voľby za neplatné, pretože namietnuté porušenie práva mohlo ovplyvniť priebeh a výsledok volieb.“

V inom svojom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že nezákonnosť volieb musí byť v konaní o volebných veciach podľa § 59 a nasl. zákona o ústavnom súde dokázaná a musí byť   v príčinnej   súvislosti   s takým   následkom   porušenia   práva,   ktoré   je   v konečnom dôsledku porušením ústavného volebného práva a jeho princípov (PL. ÚS 21/94).

Navrhovateľka   vidí   porušenie   slobodnej   súťaže   politických   síl   v nerovnakých podmienkach   prezentácie   jednotlivých   strán   a hnutí,   keď   uvádza,   že: „... je zrejmé, že dôvodom na vyhlásenie neplatnosti volieb je aj uplatnenie takých volebných praktík, znamenajúcich čo do povahy a rozsahu závažné porušenie príslušných volebných právnych predpisov, ktoré môžu ovplyvniť taký veľký počet voličov, že to môže viesť k ovplyvneniu výsledku   volieb   toho   kto   bol   zvolený.   Je   zrejmé,   že   v takomto   prípade   sa ani   nemôže vyžadovať   striktné   preukázanie   konkrétneho   počtu   hlasov   voličov,   ktoré   získal   takto nekalo zvýhodnený kandidát. Aj keď sťažovateľ nemôže dokázať presný počet voličov, ktorí sa po nekalej mediálnej kampani rozhodli voliť iné kandidujúce politické strany, má za to, že efekt   a vplyv   médií   (počas   týchto   parlamentných   volieb   znásobený   zapojením vysielateľov   s licenciou)   bol   mimoriadne   účinný   vzhľadom   na   sledovanosť   a popularitu uvedených médií.“

Pokiaľ ide o záruky stabilizácie demokracie a právnosti štátu, patrí k nim aj princíp ochrany slobodnej súťaže politických síl.

Obsahom   princípu   ustanoveného   čl.   31   ústavy   je   zároveň   aj   záväzok   ostatných orgánov   verejnej   moci   uplatňovať   zákony   upravujúce   politické   práva   a slobody   jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súťaž politických síl (PL. ÚS 19/98).Navrhovateľka pripustila, že nemôže dokázať presný počet voličov, ktorých sa jej nepodarilo   osloviť,   a tým   ani preukázať príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným konaním (postupom pri určení vysielacieho času pre prezentáciu strán a hnutí) a výsledkom volieb. Nepreukázala   tým   ani   to,   či   namietané   porušenia   zákona   mali   za   následok   porušenie ústavného princípu, a to ani s rozumnou mierou pravdepodobnosti, ktoré porušenia by mohli ovplyvniť slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Nevedela doložiť ani „hrubosť“   alebo   „závažnosť“   porušenia   zákona,   ktoré   by   malo   za   následok   porušenie ústavných práv, a tým aj nutnosť ústavného súdu reagovať vyhlásením volieb do národnej rady konaných 17. júna 2006 za neplatné.

Výklad základného práva zaručeného čl. 31 ústavy, ktorý predložila navrhovateľka vychádza z jej predstavy, že toto základné právo chápe ako absolútne. Podľa tohto názoru navrhovateľky   by   všetky   strany   zúčastnené   na   politickom   boji   mali   ústavný   nárok na prezentáciu svojich názorov v tom istom čase.

Postup   Slovenskej   televízie,   televízie   M.   a   televízie   J.   nebol   svojvoľný a nezdôvodnený. V situácii, kedy nie je zjavne rozumné organizovať „masové“ diskusie predstaviteľov všetkých politických strán zúčastňujúcich sa volieb, museli televízne stanice zvoliť   kľúč   či   kritérium   výberu   účastníkov   jednotlivých   relácií.   Výsledky   prieskumov verejnej   mienky   sú   vo   vzťahu k televíznej stanici   „objektívne dané“ a odrážajú v rámci možností názory voličov, preto výber účastníkov relácií podľa výsledkov verejnej mienky neznamenal porušenie rovnosti pasívneho volebného práva navrhovateľky.

Otázky rešpektovania rozhodnutí Ústrednej volebnej komisie televíznymi stanicami a vhodnosti jej postupu považuje ústavný súd za ústavne závažné, ale v danom prípade od ich zodpovedania nezávisí rozhodnutie o volebnej sťažnosti navrhovateľky.

Navyše, výsledky prieskumov verejnej mienky a volebné výsledky navrhovateľky (ani nič iné) nenaznačujú, že by navrhovateľka bola dosiahla v prípade možnosti prezentácie v uvedených televíziách v iných podmienkach tak odlišné volebné výsledky, že by sa stala parlamentnou   stranou   alebo   by   aspoň   získala   nárok   na   úhradu   volebných   nákladov. Len neurčitá možnosť získania iných percentuálnych výsledkov vo voľbách bez možnosti získania poslaneckého mandátu alebo nároku na úhradu volebných nákladov sama o sebe ešte nie je dôvodom na vyhlásenie volieb za neplatné.

Slobodnú súťaž politických síl nemožno chápať ako jedinú prezentáciu v jednom elektronickom médiu a v jednom a tom istom čase a nerealizáciu takéhoto postupu spájať s porušením základného práva zaručeného čl. 31 ústavy. Elektronické média sú povinné poskytnúť   primeraný   priestor   a poskytnutie   primeraného   priestoru   politickej   prezentácie nemožno spájať s dosiahnutým volebným výsledkom.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že dôkazné bremeno vo volebných veciach nesie navrhovateľka.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani volebné preferencie navrhovateľky   pred   voľbami   a po   ich   skončení   nezaznamenali   zásadný   rozdiel,   ktorý by dokazoval ovplyvnenie priebehu a výsledku volieb.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 54/98, II. ÚS 214/05, III. ÚS 248/05).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2006