znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 25/05-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   7.   júna 2006   v pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení   s   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade § 71 ods. 6 až 8 a § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 263 ods. 2 a ods. 4 až 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov   n i e   s ú   v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. júla 2005 doručený   návrh   skupiny   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovatelia“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) o súlade § 71 ods. 6 až 8 a § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ústavy.

Hlavným   argumentom   navrhovateľov   týkajúcim   sa   namietaného   nesúladu označených   ustanovení   zákona   o sociálnom   poistení   je   ich   retroaktivita   (tak   ustanovení hmotnoprávnej povahy upravujúcich podmienky invalidity obsiahnutých v § 71 ods. 6 až 8, ako   aj   prechodných   ustanovení   obsiahnutých   v §   263   ods.   1   až   7   a ods.   13   zákona o sociálnom poistení).

Vo svojej sťažnosti k namietanému nesúladu označených ustanovení okrem citácie dotknutých ustanovení zákona o sociálnom poistení a ústavy navrhovatelia uvádzajú:«Súčasne platný zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „platný zákon“)   ustanovil   podstatne   tvrdšie   kritériá   nároku   na   priznanie   prekvalifikovaného čiastočného invalidného dôchodku a invalidného dôchodku ako predchádzajúce zákony. Platný zákon je aj retroaktívny, pretože mení a zrušuje právne vzťahy, ktoré vznikli na základe zákonov platných ešte pred jeho účinnosťou.

Platný zákon je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a s Listinou základných práv a slobôd.».

Vo svojom návrhu navrhovatelia ďalej uvádzajú, že čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 ústavy „nebránia právnemu štátu prijímať zákony, ktoré sa považujú za nevyhnutné, aby upravili sociálne poistenie v súlade s týmito základnými právami“. Poznamenávajú však, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa týmito ustanoveniami ústavy neriadila.

Namietaný   nesúlad   označených   ustanovení   zákona   o sociálnom   poistení   s čl.   1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, s čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ústavy navrhovatelia odôvodňujú takto:„Ustanovenie   čl.   1   ods.   1   Ústavy,   ukladá   všetkým   štátnym   orgánom   –   teda   aj zákonodarcovi – povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu, medzi ktoré patrí aj právna istota. To neplatí u ustanovení § 71 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 a § 263 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení   neskorších   predpisov,   pretože   tieto   ustanovenia   menia   a zrušujú   právne   vzťahy, ktoré vznikli do 31. decembra, t. j. pred účinnosťou zákona, a preto sú v rozpore s týmto ustanovením Ústavy. Retroaktvita zákona má negatívny dopad najmä na tých občanov, čo boli podľa predchádzajúcej právnej úpravy zaradení v kategórii 1 AA, napr. baníci, ale aj ťažko zdravotne postihnutých a občanov. Podľa legislatívy platnej do 31. decembra 2003 jednotlivé miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa sčítavali, podľa § 71 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa nesčítavajú a mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť možno zvýšiť nad hornú   hranicu   mieru   poklesu   podľa   zdravotného   postihnutia,   ktoré   je   rozhodujúcou príčinou   dlhodobo   nepriaznivého   stavu,   najviac   o 10   %,   ak   závažnosť   ostatných zdravotníckych   postihnutí   ovplyvňuje   pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť. Okrem toho podľa ustanovenia § 263 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa u poistenca pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť preskúmava rovnako retroaktívne ako podľa ods. 5 a ods. 7 tohto paragrafu zákona, ale odlišne sa určuje suma vyplácania týchto preskúmaných invalidných dôchodkov.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 Ústavy ukladá, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach a ich základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.   Ak   vznikol   občanovi   nárok   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy obmedzenie tohto práva podľa čl. 13 ods.   4   Ústavy   nemá   zmysel,   pretože   stav   občana   s poklesom   schopnosti   vykonávať zárobkovú činnosť sa nemení zmenou podmienok stanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení na posudzovanie tejto miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách, ale len skutočnou zmenou jeho zdravotného stavu. Preto ustanovenia § 263 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sú v rozpore s čl 12 ods. 2, s č. 13 ods. 4 a s čl. 39 ods. 1 Ústavy.

Ustanovenie čl. 55 ods. 1 Ústavy ukladá, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá   na   princípoch   sociálne   a ekologicky   orientovanej   trhovej   ekonomiky.   Ak   ale ustanovenia § 263 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   poistencovi   podľa týchto   ustanovení   zákona,   ktorý   mal   pred   ich   účinnosťou   nárok   na   prekvalifikovaný čiastočne invalidný dôchodok je podľa nových kritérií odňatý alebo invalidný dôchodok zmenený,   podľa   §   88   ods.   1   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších predpisov sa mu odníma jeho úrazová renta, napriek tomu, že jeho zdravotný stav   sa   nezlepšil   a možno   i zhoršil   a neumožňuje   to   aj   platná   legislatíva   o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti a podmienky na trhu práce. Vzhľadom na uvedené nie je možné tvrdiť, že hospodárstvo Slovenskej republiky je sociálne trhovo orientované, je to v rozpore s článkom 55 ods. 1 Ústavy.

Vyššie popísaný právny stav znevýhodňuje poberateľov prekvalifikovaných čiastočne invalidných   dôchodok   a invalidných   dôchodkov,   ktorých   miera   poklesu   vykonávať zárobkovú   činnosť   sa   zmenila   len   novými   kritériami   napadnutých   ustanovení   zákona č. 461/2003   Z.   z.   a nie   zmenou   ich   zdravotného   stavu,   následkom   čoho   ich   nárok   na prekvalifikovaný   čiastočný   invalidný   dôchodok   zanikol,   ale   ich   invalidný   dôchodok   bol znížený. Zo systému invalidného poistenia boli vylúčení občania, ktorí podľa citovaných ustanovení Ústavy do neho jednoznačne právne patria.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu považujeme tento návrh za právom podaný.“.

Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ustanovenie § 71 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 a § 263 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov z 30. októbra 2003, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004 je v rozpore s čl. 1 ods. 2 (oprava.: ods. 1;pozn.), s čl. 12 ods. 1, s čl. 13 ods. 4, s čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky uvedenej v zákone č. 460/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k záveru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých   ústavný   súd   môže   vec   prerokovať   a rozhodnúť   o návrhu.   Na   základe   týchto skutočností ústavný súd rozhodol uznesením č. k. PL. ÚS 25/05-13 z 8. septembra 2005 o prijatí návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd navrhovateľov, národnú radu a vedľajšieho účastníka v konaní o súlade právnych predpisov – vládu Slovenskej republiky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Z účastníkov konania trvali na ústnom pojednávaní len navrhovatelia.

Na výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k návrhu predseda národnej rady v stanovisku z 24. novembra 2005 uviedol:

«Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v návrhu z 30. júna 2005 navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal nález, ktorým rozhodne, že ustanovenia § 71 ods. 6 až 8 a § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona č. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sociálnom poistení“) z 30. októbra 2003, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004, sú v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

V odôvodnení   návrhu   skupiny   poslancov   sa   konštatuje,   že   súčasne   platný   zákon o sociálnom poistení je v rozpore s ústavou a s Listinou základných práv a slobôd pretože ustanovil podstatne tvrdšie kritériá nároku na priznanie prekvalifikovaného čiastočného invalidného dôchodku a invalidného dôchodku ako predchádzajúce zákony, je retroaktívny, nakoľko   mení   a zrušuje   právne   vzťahy,   ktoré   sú   riešené   prostredníctvom   prechodných ustanovení, ktoré vznikli na základe zákonov, platných pred jeho účinnosťou.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa pri ustanovení § 71 ods. 6 až 8 a § 283 (správne 263;pozn.) ods. 1 až 7 a 13 zákona o sociálnom poistení preto neriadila čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13, ods. 4, čl. 39 ods. 1 a čl. 55 ústavy, keď pri právnej   úprave   invalidných   dôchodkov,   ktoré   boli   priznané   pred   účinnosťou   zákona o sociálnom   poistení,   t.   j.   pred   1.   januárom   2004,   sa   ustanovila   pôsobnosť   Sociálnej poisťovne na ich prehodnocovanie už podľa zákona o sociálnom poistení (§ 71), a to nie len u tých   invalidných   dôchodkoch   a čiastočných   invalidných   dôchodkoch,   u ktorých   bola kontrolná lekárska prehliadka (ďalej len „prehliadka“) určená pred 1. januárom 2004 s lehotou   jej   vykonania   po   tomto   termíne,   ale   aj   u tých   invalidných   dôchodkoch a čiastočných   invalidných   dôchodkoch,   u ktorých   prehliadka   určená   nebola   (zákon č. 186/2004 Z. z.).

Zákon   o sociálnom   poistení   v   §   263   ods.   3   ďalej   ustanovil   výnimku   z vykonania prehliadky   pre   poberateľov   invalidného   dôchodku   a čiastočného   invalidného   dôchodku, ktorí pred 1. januárom 2004 dovŕšili vek 60 rokov u mužov a 57 rokov u žien, čo znamená, že tieto dôchodky sa vyplácajú v sume, v akej patrili pred 1. januárom 2004 a s účinnosťou od 1. januára 2005 na základe novely (zákon č. 721/2004 Z. z.) sa tieto dôchodky považujú za starobné dôchodky (§ 263 ods. 9).

Je   pravdou,   že   pri   preskúmavaní   trvania   invalidity   môžu   podľa   prechodných ustanovení (§ 263 ods. 4 až 7) vzniknúť situácie - keď poberateľ invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku priznaného pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení dosiahne podľa nového zákona pri prehliadke pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť najviac o 40 %, a v takom prípade nárok na invalidný dôchodok takémuto poberateľovi zaniká,

- keď invalidný dôchodok priznaný pred 1. januárom 2004 sa poberateľovi na základe preskúmania   mení   na   invalidný   dôchodok   s mierou   poklesu   schopnosti   vykonávať zárobkovú   činnosť   o viac   ako   40   %,   ale   najviac   o 70   %,   a v takom   prípade   sa   suma invalidného dôchodku určí podľa zákona o sociálnom poistení,

- keď čiastočný invalidný dôchodok priznaný pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení sa na základe preskúmania trvania invalidity mení na invalidný dôchodok s mierou poklesu schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   viac   ako   o 40   %   ale   najviac   o 70   %   avšak v takomto   prípade   sa   invalidný   dôchodok   vypláca   v rovnakej   sume,   v akej   patril   pred 1. januárom 2004,

- keď čiastočný invalidný dôchodok priznaný pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení sa   na   základe   prehliadky   mení   na   invalidný   dôchodok   s mierou   poklesu   vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %, a v takomto prípade sa suma invalidného dôchodku mení a určí podľa zákona o sociálnom poistení.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že zákonom o sociálnom poistení sa pri preskúmaní trvania invalidity vstúpilo do už existujúcich právnych vzťahov.

Ako vyplýva z obsahu schváleného zákona o sociálnom poistení, dôvodovej správy k nemu, z rokovania Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov, účelom tohto zákona bolo   zaviesť   nový   systém   sociálneho   poistenia,   podstatne   odlišný   od   predchádzajúceho systému sociálneho zabezpečenia zodpovedajúci novým podmienkam trhového mechanizmu, čo zodpovedá čl. 39 ods. 1 ústavy, podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa a čl. 39 ods. 3 ústavy, podľa ktorého podrobnosti o týchto právach ustanoví osobitný zákon. Týmto zákonom bol zákon o sociálnom poistení, ktorý o. i. upravil aj definíciu invalidity, založenú „na   takom   dlhodobo   nepriaznivom   zdravotnom   stave,   v dôsledku   ktorého   dochádza k poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   v porovnaní   so   zdravou   osobou“ (dôvodová správa, osobitná časť k § 70 až 72) a s ktorou súvisí vypustenie právnej úpravy čiastočného   invalidného   dôchodku.   Nová   úprava   upustila   od   sledovania   podstatného poklesu   zárobku,   pretože   aj   pri   poberaní   dôchodku,   a to   aj   invalidného   sa   umožňuje občanom byť zárobkovo činnými.

Z hľadiska medicínskeho invalidita nie je vždy stav trvalý, preto preskúmanie trvania invalidity je z hľadiska medicínskeho dôvodné a vykonávalo sa aj podľa predpisov platných pred   účinnosťou   zákona   o sociálnom   poistení   (zákon   č.   100/1988   Zb.   o sociálnom zabezpečení,   zákon   č.   543/1990   Zb.   o štátnej   správe   sociálneho   zabezpečenia).   Zmena zdravotného stavu môže tak byť základom na jeho nové zhodnotenie.

Či   rozsah   a spôsob   právnej   úpravy   prostredníctvom   prechodných   ustanovení umožňujúci zmeny pri už priznaných invalidných dôchodkoch a čiastočných invalidných dôchodkoch napĺňa v petite uvádzané ustanovenia ústavy,   ponechávame na rozhodnutie ústavného súdu.».

Okrem   stanoviska   predložil   predseda   národnej   rady   ústavnému   súdu   dôvodovú správu   k vládnemu   návrhu   zákona   o sociálnom   poistení   (tlač   č.   283)   a prepis   rozpravy k vládnemu návrhu zákona.

Vedľajší účastník – vláda Slovenskej republiky na výzvu ani na opakovanú výzvu nepredložila ústavnému súdu svoje vyjadrenie.

Vzhľadom na to, že navrhovatelia trvali na ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil ústne pojednávanie na 30. marec 2006. Na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 19. apríla 2006, sa zúčastnil len zástupca skupiny poslancov, ktorý zotrval na predloženom návrhu.

II.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami ústavy, ďalej z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona a z ústneho pojednávania; opieral sa pritom aj o svoju doterajšiu judikatúru.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   „Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.“.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   „Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“.Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy „Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.“.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   „Hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá   na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.“.

Ustanovenia § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení znejú:

„(6) Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách sa určuje podľa   druhu   zdravotného   postihnutia,   ktoré   je   rozhodujúcou   príčinou   dlhodobo nepriaznivého   zdravotného   stavu,   a so   zreteľom   na   závažnosť   ostatných   zdravotných postihnutí.

(7) Jednotlivé percentuálne miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa nesčítavajú.

(8) Mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť možno zvýšiť nad hornú hranicu miery poklesu podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je rozhodujúcou príčinou dlhodobo   nepriaznivého   zdravotného   stavu,   najviac   o 10   %,   ak   závažnosť   ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti   vykonávať zárobkovú činnosť.   Na určenie   zvýšenia   hodnoty   sa   vychádza   z predchádzajúceho   výkonu   zárobkovej   činnosti, dosiahnutého vzdelania, skúsenosti a schopnosti rekvalifikácie. Obdobne to platí, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je dôsledkom viacerých zdravotných postihnutí podmieňujúcich dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav.“.

Ustanovenie § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 znejú:

„(1) Invalidný dôchodok a čiastočný invalidný dôchodok, ktoré boli priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, sa považujú po 31. decembri 2003 za invalidný dôchodok podľa tohto zákona v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003 a vyplácajú sa aj po tomto dni za podmienok ustanovených predpismi účinnými do 31. decembra 2003, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Trvanie invalidity na nárok na invalidný dôchodok uvedený v odseku 1 Sociálna poisťovňa preskúma podľa tohto zákona pri kontrolnej lekárskej prehliadke určenej pred 1. januárom 2004 s lehotou jej uskutočnenia po 31. decembri 2003. Trvanie invalidity podľa tohto   zákona   Sociálna   poisťovňa   preskúmava   aj   vtedy,   ak   poberateľovi   invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku priznaného podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 pri kontrolnej lekárskej prehliadke konanej pred 1. januárom 2004 nebola   určená   lehota   jej   ďalšieho   uskutočnenia   po   31.   decembri   2003.   Po   preskúmaní trvania   invalidity   sa   nárok   na   výplatu   invalidného   dôchodku   a čiastočného   invalidného dôchodku, ktoré sa od 1. januára 2004 podľa odseku 1 považujú za invalidný dôchodok, posudzuje podľa prepisu účinného od 1. januára 2004.

(3)   Trvanie   invalidity   podľa   tohto   zákona   Sociálna   poisťovňa   nepreskúmava,   ak poistenec, ktorému bol priznaný invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003,   dovŕšil   pred   1.   januárom   2004   vek najmenej 60 rokov, ak ide o muža, a vek najmenej 57 rokov, ak ide o ženu.

(4) Ak po preskúmaní invalidity podľa odseku 2 poistenec, ktorému bol priznaný invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť najviac o 40 %, zaniká   nárok   na   invalidný   dôchodok   vrátane   invalidného   dôchodku,   na   ktorý   bol prekvalifikovaný   čiastočný   invalidný   dôchodok,   odo   dňa   zastavenia   výplaty   tohto dôchodku.

(5) Ak po preskúmaní invalidity podľa odseku 2 poistenec, ktorému bol priznaný invalidný   dôchodok   podľa   predpisov   účinných   pred   1.   januárom   2004,   má   pokles schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   o viac   ako   40   %,   ale   najviac   o 70   %,   suma invalidného dôchodku sa odo dňa preskúmania invalidity určí podľa tohto zákona.(6) Ak po preskúmaní invalidity podľa odseku 2 poistenec, ktorému bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 %, ale najviac o 70 %, invalidný dôchodok, na ktorý bol prekvalifikovaný čiastočný invalidný dôchodok, sa naďalej vypláca v sume, v akej patril do dňa preskúmania invalidity.

(7) Ak po preskúmaní invalidity podľa odseku 2 poistenec, ktorému bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %, suma invalidného dôchodku sa odo dňa preskúmania invalidity určí podľa tohto zákona....(13) Suma invalidného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na nové vymeranie pred   1.   januárom   2004,   je po   vzniku   nároku   na nové vymeranie nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, sa určí podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, a to vrátane úpravy dôchodkov prislúchajúcej podľa osobitného predpisu. Rozhodujúcim obdobím na určenie priemerného mesačného zárobku sú kalendárne roky 1994 až 2003. Z obdobia   dôchodkového   poistenia   získaného   po   31.   decembri   2003   nárok   na   nové vymeranie invalidného dôchodku nevzniká.“.

Napadnuté   ustanovenia   zákona   o sociálnom   poistení   boli   navrhnuté   v zásade v totožnom znení, ako boli schválené národnou radou (s výnimkou § 263ods. 2), a preto možno z hľadiska výpovednej hodnoty uviesť aj dôvodovú správu k nim.

K § 70 až 72:

„Vznik nároku na invalidný dôchodok bude naďalej podmienený okrem zdravotného hľadiska, t. j. invalidity aj splnením podmienky potrebného obdobia poistenia.

K zásadnej   zmene   dochádza   v definícii   invalidity.   Táto   je   založená   na   takom dlhodobo nepriaznivom zdravotnom stave, v dôsledku ktorého došlo k poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Novo sa navrhuje, aby   invaliditu   zakladal   pokles   vyšší   ako   33   %.   Z tohto   dôvodu   sa   vypúšťa   definícia čiastočnej invalidity ako jednej z podmienok nároku na čiastočný invalidný dôchodok, ktorý sa   v porovnaní   s právnou   úpravou   obsiahnutou   v platnom   zákone   č.   413/2002   Z.   z. o sociálnom poistení navrhuje vypustiť z vecného rozsahu dôchodkového poistenia. Pre   všetkých   poistencov   mladších   ako   22   rokov   sa   navrhuje   splniť   podmienku potrebného obdobia dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej jeden rok.“.

K § 263:

„Navrhuje sa ustanovenie prechodného charakteru, ktorým sa po 31. decembri 2003 upravuje právny režim invalidných dôchodkov a čiastočných invalidných dôchodkov, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004.“.

V rozprave   k vládnemu   návrhu   zákona   o sociálnom   poistení   k napadnutým ustanoveniam neodznela žiadna diskusia.

Napadnuté ustanovenie § 263 ods. 2 zákona o sociálnom poistení je v znení novely zákona o sociálnom poistení, a to zákon č. 186/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 430/2003 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov tak, že sa doplnilo o druhú   a tretiu   vetu,   ktoré   znejú:   „Trvanie   invalidity   podľa   tohto   zákona   Sociálna poisťovňa preskúmava aj vtedy, ak poberateľovi invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného   dôchodku   priznaného podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003 pri kontrolnej lekárskej prehliadke konanej pred 1. januárom 2004 nebola určená lehota jej ďalšieho uskutočnenia po 31. decembri 2003. Po preskúmaní trvania invalidity sa nárok na výplatu invalidného dôchodku a čiastočného invalidného dôchodku, ktoré sa od 1. januára 2004 podľa odseku 1 považujú za invalidný dôchodok, posudzuje podľa predpisu účinného od 1. januára 2004.“. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že touto novelou sa novelizoval aj §   153   ods.   7   zákona   o sociálnom   poistení,   ktorý   znie:   „(7)   Trvanie   invalidity   sa nepreskúmava, ak pri   kontrolnej   lekárskej   prehliadke nebola určená lehota   jej ďalšieho uskutočnenia.“. Touto novelou boli založené dva režimy posudzovania trvania invalidity.

Do zákona o sociálnom poistení bol novelou vložený ešte aj § 274a, ktorý znie: „§ 274a„Konanie o invalidný dôchodok, ktoré nebolo právoplatne skončené do 14. apríla 2004V konaniach o invalidný dôchodok vrátane konania o invalidný dôchodok podľa § 263, ktoré neboli právoplatne skončené do 14. apríla 2004, sa rozhodne podľa predpisu účinného od 15. apríla 2004.“.

III.

Navrhovatelia   napádajú   ako   nesúladné   s ústavou   jednak   označené   hmotnoprávne ustanovenia   obsiahnuté   v prvej   časti   tretej   hlave   štvrtom   oddiele   zákona   o sociálnom poistení   upravujúcom   invalidný   dôchodok   (§   70   –   73),   a   to   § 71   ods.   6   až   8   zákona o sociálnom poistení s označenými článkami ústavy a jednak prechodné ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v siedmej časti zákona o sociálnom poistení, a to § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13, pričom nesúlad napadnutých ustanovení s jednotlivými označenými článkami ústavy bližšie nekonkretizujú, t. j. pri ich posudzovaní k napadnutým ustanoveniam zákona o sociálnom poistení   nepriradili   konkrétne   označené   články   ústavy,   a tak   sa   ústavný   súd   musel vysporiadať   so   všetkými   možnosťami,   ktoré   zo   všeobecne   konštruovaného   návrhu vyplynuli.

1. K namietanému nesúladu § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ústavy

Navrhovatelia tvrdia, že ustanovenia § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení nie sú   v súlade   s čl.   1   ods.   1   ústavy,   pretože   zakladajú   právnu   neistotu   a sú   podľa   nich „tvrdšou“ úpravou z hľadiska úpravy podmienok pre vznik nároku na invalidný dôchodok oproti predchádzajúcej právnej úprave. Argumentujú tým, že tieto ustanovenia menia (rušia) právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   do   31.   decembra   2003,   t.   j.   pred   účinnosťou   zákona o sociálnom poistení, a preto sú v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ako argument uvádzajú retroaktivitu zákona o sociálnom poistení, aj čo sa týka jeho § 71 ods. 6 až 8, z dôvodu, že miery   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   sa   podľa   týchto   ustanovení nesčítavajú na rozdiel od minulého právneho stavu, keď sa sčítavali.

Rozpor napadnutých ustanovení § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení s čl. 12 ods.   1,   čl.   39   ods.   1   a s čl.   13   ods.   4   ústavy   vidia   navrhovatelia   v zmene   podmienok ustanovených pre nárok na invalidný dôchodok zákonom o sociálnom poistení. V súvislosti s namietaným nesúladom označených ustanovení s čl. 55 ods. 1 ústavy sa navrhovatelia odvolávajú predovšetkým na to, že nároky na invalidné dôchodky a čiastočné invalidné dôchodky   sa   prekvalifikovali   podľa   nových   kritérií   a na   základe   toho   boli   invalidné dôchodky   odňaté   alebo   zmenené,   čo   malo   za   následok,   že   napriek   nezmenenému zdravotnému stavu sa zhoršili pre tieto osoby podmienky na trhu práce.

Národná   rada   sa   vyjadrila   k charakteru   novej   právnej   úpravy   invalidity,   avšak k samotnému posúdeniu súladu § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení s označenými článkami ústavy nezaujala konkrétne stanovisko.

Ústavný súd pri posudzovaní súladu § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení vychádzal z ich charakteru. Ide o ustanovenia, ktoré sú súčasťou podmienok ustanovených pre vznik nároku na invalidný dôchodok: upravujú pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť   a mieru   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť,   t.   j.   sú   súčasťou hmotnoprávnej úpravy podmienok pre vznik nároku na invalidný dôchodok, ktorá sama osebe nepôsobí retroaktívne, lebo je viazaná na nadobudnutie účinnosti zákona o sociálnom poistení, resp. jej jednotlivých ustanovení. Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a miera   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   sa   naďalej   posudzujú individuálne, aj keď podľa iných kritérií ako dosiaľ, ktoré sú podľa navrhovateľov tvrdšie.

Názor   navrhovateľov   -   považovať   novú   právnu   úpravu   za   rozpornú   s princípom právnej   istoty,   t.   j.   s čl.   1   ods.   1   ústavy   z dôvodu,   že   ide   o právnu   úpravu   odlišnú   od predchádzajúcej   a podľa   názoru   navrhovateľov   „tvrdšiu“   z hľadiska   ustanovených podmienok   pre   vznik   nároku   na   invalidný   dôchodok,   ústavný   súd   neakceptoval.   Táto skutočnosť totižto nesignalizuje ešte nesúlad s ústavou, ak sú zachované limity ústavnosti novej právnej úpravy. Uplatňovanie takéhoto prístupu navrhovateľov k hodnoteniu každej novej právnej úpravy by znamenalo „riziko záveru o jej neústavnosti“, najmä ak by sa líšila od predchádzajúcej právnej úpravy. Takýto prístup by už vopred vylúčil do budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy už dosiaľ právne upravených otázok.

Podľa názoru ústavného súdu novú právnu úpravu invalidných dôchodkov nemožno považovať za   rozpornú   taktiež s čl.   12 ods.   1 a s čl.   13 ods.   4   ústavy   len na základe argumentu, že ide o novú právnu úpravu odchylnú od predchádzajúcej a na tomto základe vyvodiť porušenie princípu rovnosti a zavedenie obmedzení základných práv. Naopak, nová hmotnoprávna   úprava   invalidity   a invalidného   dôchodku   nenarúša   rovnosť   v právach, pretože   sa   vzťahuje   odo   dňa   jej   účinnosti   na   celý   okruh   rovnakým   spôsobom posudzovaných   fyzických   osôb   a nie   je   založená   ani   na   obmedzení   niektorého   zo základných   práv,   pretože   ustanovenie   podmienok   pre   vznik   nároku   na   dávku   nemožno považovať za obmedzenie základných práv.

Napokon napadnuté ustanovenia § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za nesúladné ani s čl. 39 ods. 1 ústavy, ktorý garantuje   základné   právo   fyzických   osôb   na   primerané   finančné   zabezpečenie   pri nespôsobilosti na prácu. Napadnutými ustanoveniami sa práve toto právo realizuje, a to tým, že   ustanovuje   kritériá   uznania   nespôsobilosti   na   prácu   vzhľadom   na   zdravotný   stav poistencov s cieľom upraviť hmotné zabezpečenie takýchto osôb. Napadnuté ustanovenia nemajú prepojenie na úroveň finančného zabezpečenia poistenca pri jeho nespôsobilosti na prácu   v takom   zmysle,   aby   na   základe   nich   bolo   možné   hodnotiť   primeranosť   tohto zabezpečenia.

Namietaný nesúlad označených ustanovení § 71 ods.   6 až 8 zákona o sociálnom poistení s čl. 55 ústavy formulovaný v petite návrhu na rozhodnutie ústavného súdu zužujú navrhovatelia   na   nesúlad   s čl.   55   ods.   1   ústavy,   argumentujúc   zhoršeným   postavením takýchto osôb na trhu práce v dôsledku novej a tvrdšej právnej úpravy invalidity bez toho, aby okrem tohto konštatovania toto tvrdenie bližšie konkretizovali a uviedli do príčinnej súvislosti   s napadnutými   ustanoveniami.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   §   71   ods.   6   a 8 zákona   o sociálnom   poistení   nemožno   „dávať   do   nesúladu“   s čl.   55   ods.   1   ústavy   len z dôvodu odnímania v minulosti priznaných invalidných dôchodkov, pretože táto otázka nie je predmetom úpravy § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ods. 1 ústavy nevyhovel.

2. K namietanému nesúladu § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ústavy

Pri namietanom nesúlade § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ústavy navrhovatelia argumentujú   retroaktivitou   ustanovení,   ktorá   je   podľa   ich   názoru   v danom   prípade neprípustná.

Národná rada vo svojom stanovisku pripustila, že zákonom o sociálnom poistení sa pri   preskúmaní   trvania   invalidity   vstúpilo   do   už   existujúcich   právnych   vzťahov.   Tento „vstup“   odôvodňuje   národná   rada   novým   systémom   sociálneho   poistenia,   podstatne odlišným od predchádzajúceho systému sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj nové posúdenie invalidity (vypustenie právnej úpravy čiastočného invalidného dôchodku, upustenie od sledovania podstatného poklesu zárobku a pod.). Napriek tomuto odôvodneniu národná   rada   vo   svojom   stanovisku   uviedla,   že   rozhodnutie   o ústavnosti   napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení ponecháva na rozhodnutí ústavného súdu.

Napadnuté   prechodné   ustanovenia   zákona   o sociálnom   poistení   upravujú prekvalifikovanie invalidných dôchodkov, na ktoré vznikol nárok pred jeho účinnosťou, na invalidné dôchodky podľa zákona o sociálnom poistení s tým, že

1.   všetky   invalidné   a čiastočné   invalidné   dôchodky   sa   prekvalifikovávajú   na invalidné dôchodky podľa novej právnej úpravy so zachovaním ich súm a podmienok ich vyplácania podľa starej (predchádzajúcej) právnej úpravy (§ 263 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak;

2. zakladajú preskúmavanie trvania invalidity podľa zákona o sociálnom poistení ako podmienky nároku na invalidný dôchodok podľa zákona o sociálnom poistení bez ohľadu na to, či pri invalidnom dôchodku alebo čiastočnom invalidnom dôchodku sa za účinnosti predchádzajúcej   právnej   úpravy   invalidity   počítalo   s ďalšou   kontrolnou   lekárskou prehliadkou alebo nie (§ 263 ods. 2 zákona);

3. výsledok preskúmania trvania invalidity má vplyv na trvanie nároku na invalidný dôchodok (ďalšie poberanie teraz už len invalidného dôchodku) priznaného za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy s tým, že jeho výsledkom môže byť

a) zánik   nároku   na   invalidný   dôchodok   podľa   novej   právnej   úpravy,   ak   doterajší poberateľ   tejto   dávky   (invalidného   dôchodku   alebo   čiastočného   invalidného dôchodku) nespĺňa podmienky invalidity podľa nových kritérií (§ 263 ods. 4),

b) prepočet   (určenie   novej   sumy)   invalidného   dôchodku   podľa   zákona   o sociálnom poistení (§ 263 ods. 5 a 7);

c) prekvalifikovanie čiastočného invalidného dôchodku na invalidný dôchodok podľa nového zákona o sociálnom poistení, ale zachovanie jeho vyplácania na úrovni sumy vypočítanej podľa predchádzajúceho zákona (§ 263 ods. 3);

4.   vylučuje z preskúmavania trvania   invalidity   skupiny   osôb,   ktoré   boli poberateľmi invalidných   a   čiastočných   invalidných   dôchodkov   podľa   predchádzajúceho   zákona, z dôvodu   splnenia   podmienky   dovŕšenia   zákonom   ustanoveného   veku   (pre   odchod   do starobného   dôchodku)   s následným   prekvalifikovaním   týchto   dôchodkov   na   starobné dôchodky (§ 263 ods. 3).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   napadnutých   ustanovení   vychádzal   z toho,   že prechodné   ustanovenia   sú   neoddeliteľnou   súčasťou   takmer   každej   právnej   úpravy   a ich funkciou   je   zabezpečiť   v   zásade   plynulý   prechod   z dosiaľ   platného   a   účinného   režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa s časom“ vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom vylúčiť.

Retroaktivita   (spätná   pôsobnosť)   právnych   následkov   vo   všeobecnosti   nastoľuje otázku   ochrany dôvery   v oblasti pôvodne platného právneho stavu   právnych   následkov, ktorý sa následne mení.

Časový   konflikt   právnych   úprav   je   spojený   v každom   prípade   so   zásahom   do princípov   rovnosti   a ochrany   dôvery   občana   v právo.   Posudzovanie   tohto   konfliktu intertemporality   by   sa   malo riadiť   hľadiskom   proporcionality   a malo   by   viesť   k záveru o takom   spôsobe   legislatívneho   riešenia   časového   stretu   právnych   úprav,   ktoré   by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.

Pre posúdenie súladu napadnutých ustanovení § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona o sociálnom   poistení   s čl.   1   ods.   1   ústavy   je   preto   relevantné,   či   ide   o   retroaktívne ustanovenie, a ak ide o retroaktívne ustanovenie, či ide   o pravú retroaktivitu. Až potom možno   uvažovať   o uplatnení   princípu   proporcionality   so   zreteľom   na   predchádzajúcu právnu   úpravu   (aj   so   zreteľom   na   spravodlivosť)   a vyvažovanie   predovšetkým   princípu právnej istoty s princípom rovnosti.

Ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil k retroaktivite právnych predpisov (PL. ÚS 28/00):

«Pravú   retroaktivitu   vymedzil   ako   stav,   v ktorom   nová   právna   úprava   neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99), alebo   stav,   keď   zákon   dodatočne   a pozmeňujúco   zasahuje   do   už   právne   uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00).

Za   nepravú   retroaktivitu   považuje   stav,   v ktorom   nová   právna   úprava   nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň   nadobudnutia účinnosti,   avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť   k zmene   alebo   zrušeniu   tých   právnych   účinkov,   ktoré   boli   predtým   späté   s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom   v taktom prípade musí   preukázať   „závažné   dôvody   všeobecného   záujmu,   ktoré   si   môže   vyžiadať   alebo odôvodniť   prelomenie   zásady   zákazu   spätnej   pôsobnosti   v prospech   slobodnej   tvorby právnej   úpravy   zo   strany   zákonodarcu“   (PL.   ÚS   3/00).   To   znamená,   že   nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov.

Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí   Mellacher   v.   Austria,   rozsudok   z 19.   decembra   1989   (§51)   uviedol,   že „legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia,   ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv), aby sa dosiahol požadovaný cieľ.».

Podľa   názoru   ústavného   súdu   §   263   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení   je   síce ustanovením retroaktívnym, ale v danom prípade ide o nepravú, a teda v právnom poriadku prípustnú   retroaktivitu   -   ustanovuje   transformáciu   invalidných   dôchodkov   a čiastočných invalidných   dôchodkov   priznaných   za   účinnosti   predchádzajúcej   právnej   úpravy   na invalidné   dôchodky   podľa   zákona o sociálnom   poistení.   Zmenu   len právnej   klasifikácie invalidných dôchodkov so zachovaním podmienok ich vyplácania a sumy, ktorá sa vypláca, nenarúša princíp právnej istoty, ktorý by viedol ústavný súd k vysloveniu nesúladu tohto ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Rovnako „unesie“ limit ústavnosti § 263 ods. 3 a 13 zákona o sociálnom poistení. Čo sa   týka   §   263   ods.   3   zákona   o sociálnom   poistení,   tento   ustanovuje,   že   sa   nebude preskúmavať   trvanie   invalidity   v prípadoch   poberateľov   invalidných   dôchodkov a čiastočných invalidných dôchodkov priznaných podľa predchádzajúcej právnej úpravy, ak títo   poberatelia   dôchodkov   dovŕšili   zákonom   ustanovenú   vekovú   hranicu   (s   následným pretransformovaním   invalidných   dôchodkov   na   starobné   dôchodky   podľa   zákona o sociálnom poistení). Takéto riešenie podľa názoru ústavného súdu nenarúša právnu istotu jej   poberateľov,   pretože mení len druh   poskytovanej dávky   na inú.   Ustanovenie §   263 ods. 13   zákona   o sociálnom   poistení   na   rozdiel   od   odseku   1   nie   je   transformačným ustanovením,   ale   deklaratórnym   ustanovením   o určení   sumy   invalidného   dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na nové vymeranie invalidného dôchodku pred 1. januárom   2004.   Nie   je   preto   dôvod   považovať   toto   ustanovenie   za   retroaktívne vyvolávajúce právnu neistotu, a preto ústavný súd návrhu navrhovateľov na vyslovenie jeho nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhovel.

Kľúčovým pre posúdenie ostatných napadnutých prechodných ustanovení z hľadiska ich súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy je posúdenie súladu § 263 ods. 2 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý tým, že trvanie invalidity ako podmienky zachovania nároku   na   invalidný   dôchodok   (čiastočný   invalidný   dôchodok)   vzniknutého   pred účinnosťou   zákona   o sociálnom   poistení   posudzuje   podľa   nových   kritérií   ustanovených zákonom   o sociálnom   poistení,   „vnáša“   do   minulých   skutkových   a právnych   vzťahov právnu   neistotu.   Navyše,   uvedené   ustanovenie   nerozlišuje   prípady,   keď   poberateľ invalidného dôchodku (čiastočného invalidného dôchodku) očakával preskúmanie trvania invalidity,   pretože   mal   určenú   kontrolnú   lekársku   prehliadku   aj   za   účinnosti predchádzajúcej   právnej   úpravy   s lehotou   jej   uskutočnenia   po   31. decembri   2003, od prípadov,   keď kontrolná   lekárska   prehliadka   za   účinnosti   predchádzajúcej   právnej úpravy nebola určená a poberateľ príslušného invalidného dôchodku s ňou preto reálne ani nepočítal, a podrobuje preskúmavaniu trvania invalidity všetkých poberateľov invalidných dôchodkov.

Podľa názoru ústavného súdu   § 263 ods.   2 zákona o sociálnom poistení tým, že ustanovuje v zásade pre všetky „transformujúce sa“ invalidné dôchodky (podľa odseku 1) obligatórne   preskúmanie   podmienky   trvania   invalidity   na   účely   zachovania   nároku   na invalidný   dôchodok,   ktoré   má   za   následok   prehodnotenie   trvania   nároku   na   invalidný dôchodok, vyvoláva neočakávanú právnu neistotu. Vstup do existujúcich právnych vzťahov zavedením   preskúmania   trvania   invalidity   na   posúdenie   nároku   na   invalidný   dôchodok podľa nových, prísnejších kritérií, ktoré môže mať za následok až zánik nároku na invalidný dôchodok   a jeho   výplatu,   a   to   bez   akéhokoľvek   vyváženia   (keďže   zákon   o sociálnom poistení na vyvažovanie žiadny priestor ani nevytvára), vyvoláva stav takej právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného zásahu do minulých skutkových a právnych vzťahov, ktorý nemožno akceptovať, čo viedlo ústavný súd k vysloveniu nesúladu tohto ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Pretože ide o transformáciu invalidity na invaliditu podľa nových kritérií, vzájomná väzba   §   263   ods.   2   zákona   o   sociálnom   poistení   s ďalšími   napadnutými   prechodnými ustanoveniami - § 263 ods. 4 až 7 je taká silná, že tieto ustanovenia nemožno posudzovať jednotlivo, ale len spoločne, čo malo za následok aj vyslovenie nesúladu týchto ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Čo sa týka namietaného nesúladu § 263 ods. 1 až 7 a ods. 13 zákona o sociálnom poistení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 39 ods. 1 a s čl. 55 ústavy, poukazuje ústavný súd na svoje závery uvedené pri § 71 ods. 6 až 8 zákona o sociálnom poistení. Nad rámec týchto argumentov   ústavný   súd   uvádza,   že   v prípadoch   §   263   ods.   1   až   7   a ods.   13   zákona o sociálnom poistení vo vzťahu k čl. 39 ods. 1 a k čl. 55 ústavy treba osobitne pripomenúť, že   ide   o intertemporálne   ustanovenia,   ktorých   obsah   musí   korešpondovať   s ďalšími ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, a preto ak pri týchto ustanoveniach nedospel ústavný   súd   k záveru   o ich   nesúlade   s ústavou,   takýto   záver   sa   musí   vzťahovať   aj   na napadnuté prechodné ustanovenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do súladu   s ústavou,   s ústavnými   zákonmi   a s medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Eduarda Báranya.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2006