znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 25/01-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Jána   Klučku,   Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho o návrhu Okresného súdu Bratislava III, Sadová 2, Bratislava, zastúpeného   predsedom   senátu   JUDr.   M.   K.,   na   začatie   konania   podľa   čl. 125   ods.   1 písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   o súlade   §   200i   ods.   4   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   6   ods.   1   prvou   vetou Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   za   účasti   Národnej   rady Slovenskej republiky, na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2002 takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie § 200i ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   n i e   j e   v súlade s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený návrh na začatie konania, v ktorom Okresný súd Bratislava III, Sadová 2, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpený predsedom senátu JUDr. M. K., žiadal, aby ústavný súd vyslovil nesúlad   §   200i   ods.   4   (ďalej   tiež   „napadnuté   ustanovenie“)   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „OSP“) s čl. 6 ods. 1 prvou   vetou   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“).

Napadnuté ustanovenie § 200i ods. 4 OSP znie: „Súd je povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby.“

Priebeh konania

Konanie pred ústavným súdom o súlade napadnutého ustanovenia s Dohovorom sa začalo 2. októbra 2001 na základe návrhu, ktorý navrhovateľ podal podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP po prerušení konania vedeného pod sp. zn. 27 C 39/00 vo veci žaloby Ing. P. K., B., podanej proti M., s. r. o., B., o ochranu osobnosti. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2001.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna 7. novembra 2001 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. PL. ÚS 25/01-26 ho prijal na ďalšie konanie.

V súlade s § 29 ods. 6 a § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde podala 21. januára 2002 na   výzvu   ústavného   súdu   písomné   stanovisko   k   návrhu   navrhovateľa   Národná   rada Slovenskej republiky ako orgán, ktorý napadnutý všeobecne záväzný právny predpis vydal (ďalej len „národná rada“). K stanovisku národnej rady sa navrhovateľ písomne vyjadril 26. februára 2002.

V súlade s § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde predseda národnej rady oznámil ústavnému súdu, že rozhodol netrvať na ústnom pojednávaní. Následne sa rovnako vyjadril aj   zástupca   navrhovateľa.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   predmetný   návrh   prerokoval na neverejnom zasadnutí.

Návrhy a stanoviská účastníkov konania

1.   Na   podporu   svojho   návrhu   na   vyslovenie   nesúladu   napadnutého   ustanovenia s Dohovorom navrhovateľ uviedol dôvody, ktorých podstatu možno zhrnúť nasledovne:

Ustanovenie   §   200i   bolo   zaradené   do   Občianskeho   súdneho   poriadku   zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registrov trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „príslušná novela“) a jeho pôvodné znenie bolo nasledovné: „(1) Na konanie vo veciach ochrany osobnosti   je   príslušný   súd,   v ktorého   obvode   má   žalobca   bydlisko.   (2)   Súd je povinný   vo   veciach   uvedených   v odseku   1   konať   o veci   samej   najneskôr   do   30   dní od podania žaloby. (3) Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa   k nej   a navrhnúť   súdu   prípadný   dôkaz   pravdy.   Ak   to   žalovaný   neurobí,   súd   pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť.   (4) Súd je povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr   do   jedného   roka   od   podania   žaloby.“   Dôvodová   správa   k tejto   novele Občianskeho súdneho poriadku sa o zaradení § 200i vôbec nezmieňuje. Dôvod zaradenia je však jednoznačný - urýchliť konanie vo veciach ochrany osobnosti.

Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/96   z 11.   novembra   1997   (uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 140, pod číslom 359/1997) rozhodol, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) garantujúcim rovnosť účastníkov v konaní. Základný problém § 200i ods.   4   OSP   spočíva   v tom,   že   pri   neúčinnosti   odseku   3   je   odsek   4   reálne   prakticky nesplniteľný a stratil tým zmysel. V náleze sp. zn. II. ÚS 64/97 však ústavný súd právne kvalifikoval, že nerozhodnutím súdu v jednoročnej lehote, t. j. prvý deň po jej uplynutí, vznikol vo veci ochrany osobnosti zbytočný prieťah v konaní, a to so všetkými právnymi dôsledkami z toho plynúcimi. Ak nie je teda odsek 4 splnený, nastáva zbytočný prieťah v konaní, čo navrhovateľ označil ako „zbytočný prieťah zo zákona“. Podľa navrhovateľa je odsek   4   rovnakým   aplikačným   problémom,   akým   pre   žalobcu,   žalovaného   a sudcov prvostupňových   súdov   i senátov   odvolacích   súdov   bol   v minulosti   odsek   3.   Rýchlosť konania vo veciach ochrany osobnosti je dôležitá a žiaduca, avšak k urýchleniu konania nemôže dochádzať na úkor „práva každého na prejednanie jeho veci v primeranej lehote“ ako   jednej   z podmienok   spravodlivého   procesu   v jeho   širšom   chápaní.   Navrhovateľ   sa v tejto   súvislosti   odvolal   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   tiež „ESĽP“)   a na   odbornú   literatúru   (Repík,   B.:   Ľudské   práva   v súdnom   konaní,   MANZ Bratislava, 1999, s. 140 a nasl.). Článok 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru „prikazuje totiž rýchlosť   súdneho   konania“, ale zároveň   zakotvuje   všeobecnejší   princíp   riadneho   chodu spravodlivosti.   Posudzovanie primeranosti lehoty sa teda môže týkať nielen najčastejšie namietanej   „neprimeranej   dĺžky“   konania,   ale   aj   „neprimeranej   krátkosti“   konania. Rýchlosť neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie, ale tak, aby tým neutrpela   jeho   kvalita.   Rýchlosť   nesmie   ísť   na   úkor   riadneho   výkonu   spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania.

Ustanovenie lehôt by bolo zrejme právne v poriadku, ale len v prípade vykonania určitých procesných úkonov, ako je napríklad lehota na rozhodnutie o predbežnom opatrení, ale nie celého konania podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ako je to v prípade lehoty na rozhodnutie vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby, samozrejme vynímajúc konania podľa § 191b, § 200f, § 200g, § 200ga a § 200gb OSP, v ktorých vzhľadom na ich konkrétny účel (zabránenie nedôvodnému prevzatiu alebo držaniu   v ústave   zdravotnej   starostlivosti,   voľby,   referendum)   sú   ustanovené   lehoty mimoriadne krátke, rozhoduje sa vždy uznesením a niekedy bez pojednávania, rozhodnutia ako také nie sú skutkovo ani právne náročné a rozsah skutkového a právneho posudzovania je striktne daný prvými odsekmi   uvedených   ustanovení.   Rozhodnutie   vo veci   ochrany osobnosti absorbuje „celý súdny proces“ podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda množstvo procesných situácií, ktoré musí súd posúdiť a riešiť za tým účelom, aby správne zistil skutkový stav veci vychádzajúci z porušenia hmotného práva, teda zo zásahu do práva na ochranu osobnosti. Tieto veci sú spravidla skutkovo i právne náročné a samotný rozsah   foriem   možného   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti   je   pomerne   veľký. V procesnej náročnosti je daná charakteristická odlišnosť lehoty ustanovenej v napadnutom ustanovení   od   iných   lehôt   ustanovených   v Občianskom   súdnom   poriadku.   Podľa navrhovateľa jednoročná lehota nezohľadňuje náročnosť celého konania vo veci ochrany osobnosti.

V konaní o ochranu osobnosti súd môže v priebehu jednoročnej lehoty konať riadne bez zbytočných prieťahov a napriek tomu vec nebude „zrelá“ na rozhodnutie. Ako sa má v takej situácii zachovať sudca? Podľa navrhovateľa právo na prejednanie veci v primeranej lehote vyjadruje aj právo účastníka (a to nielen žalobcu, ale aj žalovaného) na to, aby súd mal „dostatok času“ na spravodlivé prejednanie jeho veci, čo je taktiež právom zakotveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Právo podľa tohto článku zahŕňa aj právo účastníkov konania predkladať pripomienky, ktoré považujú vo svojej záležitosti za relevantné. Pretože účelom Dohovoru nie je zaručovať teoretické alebo iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné, môže byť toto právo považované za účinné iba vtedy, ak sú tieto pripomienky skutočne „prejednané“, t. j. náležite preskúmané príslušným súdom. Z práva na spravodlivý proces vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a dôkazovými návrhmi   strán   s výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie.   Jediným   impulzom na rozhodnutie súdu vo veci ochrany osobnosti musí byť len riadne zistený skutkový stav veci, a nie hrozba uplynutia jednoročnej lehoty. Len tak bude naplnený všeobecný princíp riadneho chodu spravodlivosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Obsah „práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote“   je   širší   a   komplexnejší   a právne   silnejší   ako   numerické vyjadrenie „času na konanie bez zbytočných prieťahov“ stanoveného jednoročnou lehotou.

2. V písomnom stanovisku národná rada uviedla, že príslušná novela doplnila právnu úpravu   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   §   200i   ods.   4   o nový   osobitný   druh   súdneho konania v spornej veci a o osobitnú zákonnú lehotu pre tento druh konania na rozhodnutie veci. Článok 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru zaručuje každému právo na prejednanie jeho záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch spravodlivo, verejne a v primeranej lehote. Ústava v čl. 7 ods. 5 ustanovuje za určitých podmienok prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom.

Nárok na rozhodnutie každého v primeranej lehote vo veci samej je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu z hľadiska povahy a zložitosti veci,   ktorá   môže   byť   skutková   alebo   právna,   z hľadiska   správania   účastníkov   konania a z hľadiska   správania   orgánov   štátu.   Tieto   kritériá   na   posúdenie   primeranosti   lehoty vyplývajú   z vykonanej   analýzy   súdnych   rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu v jednotlivých sporoch podporne uvedených v návrhu na začatie konania.

Konanie o ochrane osobnosti je osobitným druhom konania, v ktorom zákon časovo ohraničuje konanie s povinnosťou súdu rozhodnúť vo veci samej. V tomto prípade zákon neustanovuje súdu procesnú lehotu na vykonanie určitého úkonu, ale lehotu na vykonanie celého náročného súdneho konania. Zovšeobecnenie lehoty pre každé konanie o ochrane osobnosti   podľa   názoru   národnej   rady   nezohľadňuje   tieto   vyššie   uvedené   kritériá,   a to z dôvodu individuálneho charakteru každého konania o ochrane osobnosti. Súdom v praxi striktne uplatňovaná povinnosť rozhodnúť do jedného roka od podania žaloby môže viesť k tomu, že súd nerozhodne v súlade so základným princípom konania podľa § 153 ods. 1 OSP. Podľa tohto ustanovenia má súd rozhodnúť na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti. Ak v záujme   dodržania   lehoty   súd   rozhodne   v jednotlivom   prípade   bez   náležitého   zistenia skutkového   stavu,   je   potom   možné   uvažovať aj o tom,   či   právo   na spravodlivý   proces zaručený v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru bolo v tomto konaní zachované.

Na druhej strane nerozhodnutie súdom vo veci v zákonom určenej lehote sa môže posudzovať ako prieťahy v konaní vzniknuté tým, že súd nerozhodol vo veci najneskôr do jedného roka od podania žaloby. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Národná   rada   sa   stotožnila   s názorom   navrhovateľa   prezentovaným   v návrhu na začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   že   „obsah   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote je širší a komplexnejší a právne silnejší, ako numerické vyjadrenie času na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   stanoveného   jednoročnou   lehotou“,   ako   aj s argumentmi, ktoré navrhovateľ na podporu svojho tvrdenia v návrhu na začatie konania uviedol.

II.

Posúdenie predmetu konania - právny názor ústavného súdu

Navrhovateľ   na   základe   skúseností   s aplikáciou   napadnutého   ustanovenia v konkrétnom   rozhodovacom   procese   namietol   jeho   nesúlad   s čl.   6   ods.   1   prvou   vetou Dohovoru, ktorý v relevantnej časti znie: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Národná rada ako účastník konania pred ústavným súdom sa s názorom navrhovateľa o nesúlade   napadnutého   ustanovenia   s citovaným   článkom   Dohovoru   stotožnila   a ako zákonodarný   orgán   schválila 19.   júna 2002 zákon   č.   424/2002 Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý v čl. I bode 20 ustanovuje: „V § 200i sa vypúšťa odsek 4.“ Podľa čl. III tohto zákona citované ustanovenie patrí medzi ustanovenia, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003. V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o predmetnom   návrhu   napadnuté   ustanovenie nestratilo   platnosť   a neprichádzal   preto   do   úvahy   postup   ústavného   súdu   (zastavenie konania) podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pri   svojom   súhlasnom   názore   o   nesúlade   napadnutého   ustanovenia   s   označeným článkom   Dohovoru   obaja   účastníci   tohto   konania   vychádzali   predovšetkým   z   toho,   že „obsah práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je širší a komplexnejší a právne silnejší, ako numerické vyjadrenie času na konanie bez zbytočných prieťahov stanoveného jednoročnou lehotou“. Pri rozhodovaní o tom, či platný a účinný právny predpis je v súlade alebo nie je v súlade s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou, ústavný súd nie je viazaný   súhlasnými   stanoviskami   účastníkov   konania.   Vyplýva   to   z jeho   výlučnej právomoci,   ktorú   mu   zveruje   ústava   (čl.   124   a nasl.),   rozhodnúť   o súlade   dotknutého právneho   predpisu   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   po   podaní príslušného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto bez ohľadu na súhlasné stanovisko účastníkov konania preskúmal, či napadnuté ustanovenie je v súlade s označeným článkom Dohovoru. Po jeho riadnom preskúmaní však dospel k záveru, ktorý je zhodný s názorom účastníkov konania, a to z týchto dôvodov:

1. Ústavný súd pri preskúmaní súladu napadnutého ustanovenia s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru predovšetkým vychádzal z toho, že Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských   právach   a   základných   slobodách   podlieha   výkladovým   pravidlám medzinárodného práva (čl. 31 až 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969), a nie výkladovým pravidlám vnútroštátneho práva (PL. ÚS 5/93). Aj Európsky súd pre   ľudské   práva,   ktorý   má   výlučnú   právomoc   na   všetky   otázky   výkladu   a   aplikácie Dohovoru a jeho protokolov (čl. 32 Dohovoru), uviedol, že „Dohovor sa musí, nakoľko je to možné, interpretovať tak, aby bol v súlade s ostatnými pravidlami medzinárodného práva, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou (...)“ (napr. rozsudok Al-Adsani z 21. novembra 2001). Zároveň však ESĽP opakovane zdôraznil, že vzhľadom na špecifický charakter Dohovoru ako normatívnej zmluvy o kolektívnom zabezpečení ľudských práv je nevyhnutné „usilovať o jeho najvhodnejšiu interpretáciu, aby sa dosiahol cieľ a realizoval predmet tejto zmluvy“ (rozsudok Wemhoff z 27. júna 1968), t. j. tak, aby boli zaručené „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“ (rozsudok Airey z 9. októbra 1979). Ústavný súd sa preto   pri   posudzovaní   predmetu   konania opieral nielen o   samotné   znenie čl.   6 ods.   1 Dohovoru, ale aj o judikatúru, v ktorej Európsky súd pre ľudské práva podal jeho výklad alebo ho aplikoval v prípadoch, ktoré sú z hľadiska napadnutého ustanovenia relevantné.

2.   Účastníci   súdneho konania pred všeobecným súdom   musia   byť chránení proti nadmernej zdĺhavosti výkonu spravodlivosti obzvlášť vtedy, keď predmet konania sa dotýka ich   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   opakovane zdôraznil „dôležitosť toho, aby spravodlivosť nebola vykonávaná s prieťahmi, ktoré môžu ohroziť   jej   účinnosť   a dôveryhodnosť“   (napr.   rozsudok   Katte   Klitsche   de   la   Grange c. Taliansko z 27. októbra 1994, § 61). Článok 6 ods. 1 Dohovoru preto „zaväzuje zmluvné štáty organizovať svoj súdny systém tak, aby bol schopný vyhovieť požiadavkám tohto článku“   (napr.   rozsudok   H.   c.   Francúzsko   z 24.   októbra   1989,   §   58;   rozsudok   Salesi c. Taliansko z 26. februára 1993, § 24), resp. „zmluvné štáty majú organizovať svoj právny systém   takým   spôsobom,   aby   súdy   mohli   zaručiť   každému   právo   dostať   konečné rozhodnutie v sporoch o občianskych právach a povinnostiach v primeranej lehote“ (správa Európskej komisie pre ľudské práva z 3. decembra 1997 vo veci I. Preložníka c. Slovenská republika, sťažnosť č. 25189/94).

Obdobný právny názor zaujal aj ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o porušení „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, pri výklade a uplatňovaní ktorého si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tykajúcu sa „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, II. ÚS 4/02). Ústavný súd zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr.   I.   ÚS   19/00).   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty (II. ÚS 67/02).

3. Pre konanie vo veciach ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) ústava neustanovuje súdu konkrétnu lehotu na rozhodnutie. Takúto lehotu však ustanovuje napadnuté ustanovenie, ktoré vo veci ochrany osobnosti ukladá súdu povinnosť rozhodnúť „najneskôr do jedného roka od podania žaloby“.

Uvedená zákonná úprava nerozlišuje okolnosti, za ktorých môže byť uplatnené právo na ochranu osobnosti, preto sa uložená povinnosť paušálne vzťahuje na každý súdny spor, ktorého predmetom je zásah do práva na ochranu osobnosti, ktoré inak požíva aj ústavnú ochranu   ako   základné   právo   predovšetkým   v rámci   „práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na ochranu   mena“ zaručeného v čl. 19 ods.   1 ústavy. Rozhodnutie, ktorým súd v konaní o ochranu osobnosti zaviaže žalovanú fyzickú osobu alebo právnickú osobu na splnenie určitej povinnosti voči žalobcovi za zásah do jeho práv   chránených   ustanovením   §   11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka,   resp.   čl.   19   ods.   1 ústavy,   však   môže   tvoriť   samostatný   zásah   do   iného   s právom   na   ochranu   osobnosti konkurujúceho   základného   práva   zaviazanej   osoby,   ktoré   jej   zaručuje   ústava   alebo Dohovor. Často je tomu tak najmä v súvislosti s výkonom práva na slobodu prejavu a práva šíriť   informácie,   ktoré   takáto   osoba   má   zaručené   v čl.   26   ústavy   a čl.   10   Dohovoru. Z bohatej judikatúry ESĽP týkajúcej sa slobody prejavu (vo vzťahu k Slovenskej republike pozri rozsudok Marônek z 19. apríla 2001 a rozsudok Feldek z 12. júla 2001) vyplýva, že v prípade takéhoto stretu základných práv, ktoré nemajú absolútnu povahu a môžu byť preto obmedzené,   súd   v konaní   vo   veciach   ochrany   osobnosti   musí   dbať   o to,   aby   svojím rozhodnutím dosiahol spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si základnými právami, medzi ktorými nemožno vyvodiť žiadnu prioritu in abstracto, ale vzniknutý konflikt medzi nimi sa musí vyriešiť výlučne s ohľadom na relatívnu závažnosť každého z týchto práv podľa konkrétnych okolností danej veci.

Štát a jeho orgány vrátane súdov môžu totiž zasiahnuť do výkonu chráneného práva alebo slobody len za súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom, zodpovedá   niektorému   legitímnemu   cieľu   ustanovenému   v   Dohovore   a je   nevyhnutný v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a primerane   (spravodlivo)   vyvážený   vzťah medzi   použitými   prostriedkami   a sledovaným   cieľom   (napr.   cit.   rozsudky   Marônek a Feldek,   Fressoz   a Roire   c.   Francúzsko,   rozsudok   z 21.   januára   1999,   Bladet   Tromso a Stensaas c. Nórsko, rozsudok z 20. mája 1999). V konaní vo veciach ochrany osobnosti musí súd pri posudzovaní nevyhnutnosti zásahu in concreto často zvažovať nielen tvrdenia a skutočnosti   uvádzané   žalobcom   na   preukázanie   porušenia   jeho   práva   na   ochranu osobnosti, ale aj skutočnosti, ktoré sa týkajú výkonu základného práva na slobodu prejavu druhého   účastníka   sporu.   Tomuto   zvažovaniu   musí   predchádzať   príslušná   činnosť   súdu zameraná   na   spoľahlivé   zistenie   skutkového   stavu   (§   153   ods.   1   OSP)   -   dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní (napr. De Haes a Gijsels c. Belgicko, rozsudok   z 24.   februára   1997)   a princípe   kontradiktórnosti   konania   (napr.   Mantovanelli c. Francúzsko, rozsudok z 18. marca 1997). Až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo zistený ohľadne oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd, môže súd rozhodnúť vo veci žaloby o ochranu osobnosti. V týchto prípadoch sa teda krížia najmenej tri základné práva a slobody, ktoré súd musí udržiavať v rovnováhe: právo na slobodu prejavu vrátane práva na informácie, právo na ochranu súkromia a osobnosti a právo na spravodlivý proces.

Ustanovenie § 200i OSP je uvedené v šiestej hlave Občianskeho súdneho poriadku pod   marginálnou   rubrikou   „Konanie   vo   veciach   ochrany   osobnosti“.   Táto   skutočnosť predznačuje úvahy o tom, čo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a či táto priorita mala svoje opodstatnenie (PL. ÚS 9/96). Zákonodarca týmto ustanovením ustanovil prioritu práva na ochranu osobnosti ako základného práva zaručeného v čl. 19 ústavy pred tými základnými   právami   a slobodami   zaručenými   v ústave   alebo   príslušnej   medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách, s ktorými sa toto právo môže dostať do konfliktu, hoci in abstracto medzi nimi žiadna priorita nemôže byť. Zákonodarca tomu podriadil aj postup súdu tým, že mu v napadnutom ustanovení predpísal jednoročnú (ako maximálnu) lehotu na rozhodnutie vo veci žaloby o ochranu osobnosti.

4. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru ustanovuje rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu - riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra 1996, § 57), resp. že požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“ tvorí jeden z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   (napr.   Sovtransavto   Holding   c.   Ukrajina,   rozsudok   z 25.   júla   2002,   §   83). Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uznal,   že   nerešpektovanie   lehoty   ustanovenej   zákonom samo osebe neporušuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30. októbra   1991,   §   60),   môže   byť   však   faktorom   pri   hodnotení,   či   sa   konanie   skončilo v primeranej lehote. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primeranosť dĺžky konania musí   byť   posudzovaná   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   berúc   do   úvahy   kritériá uvedené   v jeho   judikatúre,   a to   najmä   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľa   a postup orgánov prejednávajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá Európsky súd pre ľudské práva teda neaplikuje mechanicky, ale pragmaticky s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Z uvedenej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že základom pre posúdenie „primeranosti lehoty“   v   zmysle   cit.   čl.   6   Dohovoru   nie   je   abstraktná   úvaha   o   lehote   potrebnej   na rozhodnutie súdu, ale sú ním vždy len konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Možno   preto   súhlasiť   s   účastníkmi   konania,   že   obsah   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote je širší a komplexnejší a právne silnejší ako numerické vyjadrenie času na konanie bez zbytočných prieťahov stanoveného jednoročnou lehotou. A fortiori to platí v súdnom konaní, ktorého povaha vyžaduje zisťovanie skutkového základu pre rozhodnutie za   podmienok,   ktoré   žiadnu   zo   strán   súdneho   sporu   nestavajú   do   zjavnej   nevýhody vo vzťahu k druhej strane (pozri cit. rozsudok De Haes a Gijsels, § 53 a nasl.).

Snaha zákonodarcu maximálne urýchliť súdne konanie vo veci ochrany osobnosti je síce legitímna, ale nemôže ísť tak ďaleko, aby predpísaná rýchlosť konania mala alebo mohla mať za následok porušenie základných zásad občianskoprávneho procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces. Právo každého účastníka konania na riadny výkon spravodlivosti v zmysle čl. 6 Dohovoru má v demokratickej spoločnosti také významné miesto, že ho nemožno obetovať účelu, ktorý posväcuje zákonné ustanovenie maximálnej lehoty na rozhodnutie súdu. Ak teda   napadnuté   ustanovenie   predpisuje   súdu   povinnosť   rozhodnúť   vo   veci   ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby bez ohľadu na konkrétne okolnosti veci, nezohľadňuje pri takomto paušálnom ustanovení lehoty na rozhodnutie súdu vo veci tie požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré obsahuje právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote.

Tieto právne závery viedli ústavný súd k zisteniu, že medzi napadnutým ustanovením a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je nesúlad, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2002