znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 25/00

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej,   Jána   Klučku,   Lajosa   Mészárosa,   Štefana   Ogurčáka   a Daniela   Švábyho o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 3, § 3a ods. 1 až 5, § 15a, §15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a s čl. 142   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej republiky, zastúpenej Ing. Ľ. A., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na ústnom pojednávaní konanom 17. januára 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov   n i e   s ú   v súlade s čl.   1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhom   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania a stanoviská k návrhu

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. septembra 2000 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „návrh skupiny poslancov“) na začatie konania o súlade čl. I bodu 4 zákona č. 220/2000 Z. z. (ďalej len „druhá novela“), ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č.   189/1993   Z.   z.   o Fonde   detí   a mládeže   (ďalej   len   „zákon   o Fonde   detí a mládeže“)   v znení   zákona   č.   378/1998   Z.   z.   (ďalej   len   „prvá   novela“)   s čl.   1   (po nadobudnutí účinnosti novely Ústavy Slovenskej republiky s čl. 1 ods. 1), čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 3, čl. 141 ods. 1 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Návrhom skupina poslancov namietala nesúlad § 15a, § 15b a § 15c druhej novely s čl.   1   ústavy   (princíp   deľby   moci,   princíp   právnej   istoty   a zákazu   spätného   pôsobenia právnych   noriem,   kvalita   prijímania   právnych   predpisov   a ich   bezrozporná aplikovateľnosť).

Podľa návrhu skupiny poslancov vo vzťahu k čl. 2 ods. 2 Národná rada Slovenskej republiky nekonala v medziach ústavy, keď sa uzniesla na takých ustanoveniach zákona (označené § 15a, § 15b a § 15c druhej novely), ktorými odňala právomoc inému orgánu priznanú   tomuto   orgánu   ústavou   (substituovala   zákonodarnou   činnosťou   rozhodovaciu činnosť súdu). Zástupca navrhovateľov sa domnieva, že obdobné argumenty platia aj vo vzťahu k čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 ústavy.

Na základe argumentácie o kvalite právnej normy sa v návrhu skupiny poslancov tvrdí, že právna norma, ktorá predstavuje reálne nebezpečenstvo poškodenia práv jedného z účastníkov upravených vzťahov nie je v súlade s čl. 20 ods. 3 ústavy.

V návrhu skupiny poslancov sa žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Článok I. bod   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   220/2000   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   189/1993   Z.   z.   o Fonde   detí a mládeže v znení zákona č. 378/1998 Z. z. nie je v súlade s článkami 1, 2 ods. 2, 20 ods. 3, 141 ods. 1 a 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Zástupca   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „skupina   poslancov“)   súčasne   predložil   žiadosť,   aby   „Ústavný   súd   v zmysle   §   26   zák. č. 38/1993   Z.   z.   považoval   vec   za   naliehavú,“   pretože   „po   uplynutí   v napadnutých ustanoveniach určených lehôt môže dôjsť k situáciám, ústiacim do súdnych sporov“.

Taktiež   predložil   žiadosť   (doplnenú   o stanovisko   doručené   ústavnému   súdu 11. októbra 2000), aby „Ústavný súd s poukazom na § 31a ods. 2 citovaného zákona vydal predbežné opatrenie, ktorým podľa § 76 ods. 1 písm. e), ods. 2 O. s. p. uloží Fondu detí a mládeže   nenakladať   s právom,   vyplývajúcim   mu   z ustanovenia   §   15a   ods. 2   zákona č. 220/2000 Z. z.“

Ústavný   súd   návrh   skupiny   poslancov   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov   predbežne   prerokoval   a 12.   októbra   2000   ho   v navrhovanom   rozsahu namietaného   nesúladu   prijal   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   nevyhovel   návrhu   skupiny poslancov na vydanie predbežného opatrenia a vyslovil záver, že „povaha konania o súlade právnych predpisov vylučuje primerané použitie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. e) a § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.

Ústavný súd ďalej konštatoval, že vec, ktorej sa návrh týka, nepovažuje za naliehavú v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie zástupca skupiny poslancov na výzvu   ústavného súdu   z 24.   októbra   2000   odpovedal   2.   novembra 2000,   že trvá   na ústnom pojednávaní. Predseda Národnej rady   Slovenskej republiky na výzvu ústavného súdu   z 24.   októbra   2000   reagoval   9.   novembra   2000   s tým,   že   na   ústnom   pojednávaní netrvá.   V odpovedi   na   výzvu   súčasne   oznámil,   že   sa   „rozhodol   nepredkladať k predmetnému návrhu stanovisko“.

Ústavnému   súdu   bol   ďalej   16.   novembra   2000   doručený   návrh   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „návrh generálneho prokurátora“) na začatie konania o súlade ustanovení § 3, § 3a ods. 1 až 5, § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 a s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Podľa   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c v spojení s ustanovením § 3a ods. 1 až 3 zákona o Fonde detí a mládeže nie sú v súlade s čl. 1 ústavy, pretože pôsobia retroaktívne voči právnym vzťahom založeným zmluvami uzavretými pred 21. júlom 2001 (ustanovujú subjektom   súkromnoprávnych   zmlúv povinnosti,   ktoré   tieto   subjekty   v čase   uzatvárania týchto zmlúv nemali, pričom   od splnenia týchto povinností závisí ďalšia   existencia   ich legálne   a dobromyseľne   nadobudnutých   práv),   kedy   nadobudla   účinnosť   druhá   novela zákona o Fonde detí a mládeže.

S princípom právneho štátu sa pre svoju zrejmú nejasnosť a nezrozumiteľnosť dostali do rozporu aj ustanovenia § 15a ods. 2 a ustanovenia § 3 a § 3a ods. 1 až 5 zákona o Fonde detí   a mládeže.   Namietané   ustanovenia   uvedené   v petite   sú   v rozpore   aj   s princípom generality, ktorý je súčasťou princípu právneho štátu, pretože sa vzťahujú na vopred známe jednotlivé nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke.

Generálny prokurátor ďalej tvrdí, že hlavným cieľom a účelom druhej novely zákona o Fonde   detí   a mládeže   je   odňať   legálnym   spôsobom   nadobudnuté   práva   účastníkom súkromnoprávnych   zmlúv   stanovením   podmienok,   ktorých   splnenie   ako   aj   nesplnenie zhoršuje postavenie jednej zo zmluvných strán (nájomcov a vypožičiavateľov) a zlepšuje právne postavenie druhej zmluvnej strany (Fondu detí a mládeže), čím sa tieto ustanovenia dostali do rozporu čl. 12 ods. 1 ústavy.

Podľa generálneho prokurátora tým, že pre Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nie sú stanovené jasné kritériá, podľa ktorých by sa malo pri preskúmavaní zmlúv a rozhodovaní o ich schválení postupovať,   sa   ministerstvu   znemožňuje   výkon   takejto   činnosti   vôbec,   keďže   nie   je zákonom ustanovený rozsah ani spôsob činnosti ministerstva. Táto situácia má za následok zánik všetkých zmlúv podliehajúcich súhlasu ministerstva. Za súčasného právneho stavu ministerstvo ani pro futuro nemôže zmluvy preskúmavať ani schvaľovať, čím sa de facto znemožňuje uzavretie určitého druhu zmlúv bez ohľadu na vôľu zmluvných strán a bez ohľadu   na   to,   že   samotný   zákon   ich   účinné   uzavretie   (po   predchádzajúcom   schválení ministerstvom) predvída. Tento nedostatok zapríčiňuje nesúlad § 3a ods. 1 s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže zvýhodňuje buď štát ako vlastníka majetku, alebo   Fond   detí   a mládeže,   alebo   oba   tieto   subjekty,   oproti   ich   zmluvným   partnerom (nájomcom a vypožičiavateľom).

Vzhľadom   na   to,   že   napadnuté   ustanovenie   zákona   o Fonde   detí   a mládeže neuznávajú oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli lege artis pred   21.   júlom   2000,   dochádza   podľa   generálneho   prokurátora   k vzniku   zákonného obmedzenia, ktoré vecne nespĺňa podmienky uvedené v čl. 13 ods. 4 ústavy, čo zakladá ich nesúlad s týmto ústavným článkom.

Napadnuté ustanovenia zákona o Fonde detí a mládeže (§ 15a ods. 3 a § 15b ods. 2) nie sú v súlade ani s ustanovením čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože „v rozpore s ústavou ustanovenými podmienkami vyvlastňujú a nútene obmedzujú vlastnícke právo nájomcov a vypožičiavateľov.   Navyše   zákon   znevýhodňuje   právne   postavenie   nájomcov a vypožičiavateľov a naopak zvýhodňuje právne postavenie fondu oproti právnemu stavu existujúcemu v čase uzavretia predmetných zmlúv. V ustanovení § 15a ods. 3 a 15b ods. 2 zákon ustanovuje podmienky náhrady zhodnotenia alebo opravy majetku fondu, ktoré sú zásadne odlišné od podmienok, ktoré ustanovuje Občiansky zákonník a ktoré pre účastníkov predmetných zmlúv platili pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Na základe § 15a ods. 3 a § 15b ods. 2 zákona o Fonde detí a mládeže dôjde v rozpore s čl. 20 ods. 4, čl. 13 ods.   2,   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   k vyvlastneniu   a nútenému   obmedzeniu vlastníckeho práva konkrétnych nájomcov a vypožičiavateľov“.

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Ustanovenia § 3, § 3a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 15a, § 15b, § 15c zákona NR SR č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13, čl. 20 ods. 1, 4 ústavy.“

V súvislosti   s konaním   o návrhu   skupiny   poslancov   ústavný   súd   listom z 28. novembra 2000 vyžiadal od Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky pôvodnú dôvodovú správu k zákonu Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže, ktorá mu bola doručená 7. decembra 2000.

Ústavný   súd   prijal   návrh   generálneho   prokurátora   na   začatie   konania   o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie 7. decembra 2000 a súčasne ho spojil s návrhom skupiny poslancov vo veci PL. ÚS 25/00 s tým, že spojená vec sa ďalej viedla pod sp. zn. PL. ÚS 25/00.

Generálny prokurátor v odpovedi na výzvu ústavného súdu 10. januára 2001 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „predseda národnej rady“) požiadal predsedu ústavného súdu o predĺženie lehoty stanovenej na   zaslanie   stanoviska   z dôvodu,   že   „pre   krátkosť   času   nemohli   byť   všetky   aspekty vyjadrenia   posúdené“.   Predseda   ústavného   súdu   súhlasil   s predĺžením   tejto   lehoty   do 28. februára   2001.   V liste   doručenom   ústavnému   súdu   15.   februára   2001   sa   predseda národnej   rady   k návrhu   generálneho   prokurátora   vyjadril   takto:   „Oznamujem,   že zohľadňujúc   uznesenie   Ústavnoprávneho   výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky z 9. februára 2001, nebudem predkladať stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky. V danej súvislosti dávam však do pozornosti vyjadrenie Fondu detí a mládeže z 22. januára 2001   k návrhu   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a k návrhu   generálneho prokurátora, ktoré vo fotokópii prikladám“.

Súčasne predseda národnej rady oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní.

Zástupca   skupiny   poslancov   18. júla   2001   doručil   ústavnému   súdu   „Žiadosť poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o pozastavenie účinnosti ust. napadnutého zákona v konaní č. PL. ÚS 25/00 podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR“.

Ústavný súd   listom   z 19.   júla 2001   vyžiadal   od riaditeľky   Fondu   detí   a mládeže Štatút fondu detí a mládeže, ktorý mu bol doručený 9. augusta 2001.

Ústavný   súd   prerokoval   návrh   skupiny   poslancov   z 18.   júla   2001   o pozastavenie účinnosti   niektorých   ustanovení   napadnutého   zákona   22.   októbra   2001   a   rozhodol,   že návrhu skupiny poslancov o pozastavenie účinnosti ustanovení § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí a mládeže nevyhovuje.

Nakoľko   zástupca   skupiny   poslancov   v tejto   veci   trval   na   ústnom   pojednávaní, ústavný   súd   nariadil   jeho   konanie   5.   decembra   2001.   Na   tomto   ústnom   pojednávaní zástupca   skupiny   poslancov   okrem   už   napadnutých   ustanovení   doplnil   návrh   tak,   aby ústavný súd rozhodol aj o nesúlade namietaných ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže aj s čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 2 ústavy a s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Poverený   zástupca   generálneho   prokurátora   poukázal   na   porušenie   čl.   1   ústavy a spolu   so   zástupcom   skupiny   poslancov   upresnili,   že   majú   na   zreteli   neprípustnú kombináciu (prelínanie) pravej a nepravej retroaktivity.

II.

Východiská na rozhodovanie

Predložený   návrh   zákona   o Fonde   detí   a mládeže   vychádzal   z ústavného   zákona č. 497/1990   Zb.   o navrátení   majetku   Socialistického   zväzu   mládeže   ľudu   Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý zostal v platnosti v zmysle čl. 152 ústavy a bol prijatý 15. júla 1993, pričom účinnosť nadobudol 1. septembra 1993.

Základom   koncepcie   návrhu   zákona   bolo   prevzatie   majetku,   ktorý   prešiel   do vlastníctva Slovenskej republiky. Fond detí a mládeže mal plniť obdobnú funkciu ako iné majetkové fondy s tým, že pôjde o trvalú správu zvereného majetku.

Do dňa prijatia návrhu generálneho prokurátora a spojenia oboch návrhov Národná rada Slovenskej republiky prijala dve novelizácie tohto zákona:

1. Prvá novela zákona o Fonde detí a mládeže sa týkala predovšetkým vytvorenia a statusu Rady Fondu. Zmeny, ktoré vyplynuli z tejto novely nie sú predmetom ani jedného z posudzovaných návrhov.

2.   Druhá   novela   zákona   o Fonde   detí   a mládeže   bola   prijatá   21.   júna   2000 a nadobudla účinnosť 21. júla 2000.

Z dôvodovej   správy   k návrhu   druhej   novely   zákona   o Fonde   detí   a   mládeže (parlamentná tlač č. 528/2000) vyplýva, že „Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zakotviť aspoň   minimálne   zákonné   pravidlá   pre   nakladanie   so   značným   majetkom   štátu,   ktorý spravuje Fond detí a mládeže ako právnická osoba zriadená zákonom do doby, dokedy bude vykonaná   komplexná   právna   úprava.   Zákon   doteraz   neupravoval   osobitné   ustanovenia hospodárenia   s takýmto   majetkom   štátu   v správe,   hoci   je   dnes   viac   ako   zrejmé,   že   je nevyhnutné vo verejnom záujme ochrany majetku štátu zakotviť presné a jasné pravidlá pre nakladanie s majetkom štátu spravovaným právnickými a fyzickými osobami“.

Podľa zákonodarcu „dôsledky absencie takejto právnej úpravy ohrozujú fungovanie, a samotnú existenciu Fondu a plnenie jeho úloh v oblasti podpory činnosti v prospech detí a mládeže, nakoľko prenajímanie nehnuteľností je hlavným zdrojom príjmov Fondu. Aby bola dosiahnutá potrebná efektívnosť právnej úpravy, navrhuje sa, aby bolo povinnosťou účastníkov zmlúv, dať ich do súladu s novoprijatou právnou úpravou rovnakým spôsobom, ako sa to stalo v už prijatej novele zákona o správe majetku štátu, v zákone č. 72/1999 Z. z.“.

Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje aj tieto zdôvodnenia: „Podstata činnosti Fondu   detí   a mládeže   spočíva   najmä   v prenajímaní   majetku   rozličným   fyzickým a právnickým osobám, pričom príjmy z prenájmu majetku tvoria najväčšiu a rozhodujúcu časť z celkových príjmov. Prax bola taká, že Fond prenajal nehnuteľnosť, alebo nebytový priestor za mimoriadne nízku sumu, s tým, že nájomca mohol majetok prenechať inému do podnájmu. Jeho príjmy z podnájomných zmlúv pritom mnohonásobne prevyšovali nájomné. Fond pritom spravidla ešte hradil náklady na opravy a úpravy prenajatého majetku, znášal daň z nehnuteľností   a pod.   Okrem   toho aj v takmer každej   zmluve upravené predkupné právo   nájomcu   na   predmet   nájmu,   nezriedka   je   predmet   nájmu   zaťažený   vecnými bremenami. Uzatvárali sa nájomné zmluvy na neúmerne dlhé časové obdobie (rádovo 20 rokov), čím fond detí a mládeže, stratil kontrolu nad prenajatým majetkom.

Zákon v doterajšom znení problematiku prenájmu majetku štátu dostatočne podrobne neupravoval, v podstate odkazoval na štatút. Tento však nie je zákonom a ani všeobecne záväzným právnym predpisom, takže následky jeho porušenia nemohli byť sankcionované neplatnosťou právnych úkonov podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a okrem toho štatút takúto úpravu ani neobsahoval.

Javí sa preto ako nevyhnutné predchádzať takýmto paradoxným situáciám, a upraviť spravovanie   majetku   štátu   v zákone   s tým,   že   s porušením   zákona   sú   spojené   dôsledky neplatnosti právnych úkonov. Za účelom čo najväčšej transparentnosti a kontrolovateľnosti nakladania s majetkom štátu navrhuje sa úplne vylúčiť možnosť dať majetok do podnájmu, alebo ďalšej výpožičky a uzatvorenie zmluvy na dobu neurčitú alebo na viac ako 5 rokov viazať na súhlas Ministerstva financií SR.“

Dôvodová správa k bodu č. 2, t. j. k § 15a, § 15b a § 15c znie:„Navrhované   prechodné   opatrenia   sú   nevyhnutne   potrebné   na   dosiahnutie   účelu predkladanej novely, t. j. stanoviť presné a jasné pravidlá pre správu majetku štátu fondom, resp. pre nakladanie s majetkom fondu spoločnosťami, v ktorých má fond majetkovú účasť postačujúcu   na ovládanie   tejto   spoločnosti   a zakotviť   možnosť   kontroly.   Je nevyhnutné prijať   jednoznačnú   úpravu   v prechodných   a záverečných   ustanoveniach   preto,   aby   sa vylúčila podľa možnosti akákoľvek možnosť vzniku súdnych sporov, ktoré by boli nielen neúmerne drahé, ale aj dlhé, čo iste nie je v súlade s požiadavkou na zákonodarcu, aby prijímal presné a určité právne predpisy na zabezpečenie právnej istoty (čl. 1 Ústavy SR).“

„Majetok fondu je prenajatý na rádovo dve desiatky rokov, čo znamená, že v prípade, ak by sa nezasiahlo do v súčasnosti platných zmlúv, účel zákona by sa podarilo realizovať až v horizonte roku 2019. Tento cieľ by sa minul účinkom aj vtedy, ak by zákonná úprava poskytovala možnosť vzniku súdnych sporov, rádovo trvajúcich 5 a viac rokov. Preto je cieľom   ustanovení   §   15a   až 15c   zakotviť   presné   a jasné   pravidlá,   aby   bol   cieľ   novely dosiahnutý   v čo   najkratšom   čase   a efektívne.   Navrhovaná   úprava   je   potrebná   aj   na dosiahnutie rovnosti medzi doterajšími užívateľmi majetku štátu v správe Fondu... a tými, ktorí uzatvoria zmluvu až po účinnosti novely. Rešpektuje sa právna istota, nakoľko pôsobí výlučne pro futuro a dáva dostatočný časový priestor účastníkom zmlúv, aby dali zmluvy do súladu so zákonom“.

Návrh skupiny poslancov na vydanie druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže bol rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 12. júna 2000 vrátený na prerokovanie Národnou   radou   Slovenskej   republiky.   Vo   svojom   rozhodnutí   prezident   Slovenskej republiky poukázal na neústavnú retroaktivitu ustanovení § 15a, § 15b a § 15c tejto novely. Návrh   prezidenta   Slovenskej   republiky   podporil   Ústavnoprávny   výbor   Národnej   rady Slovenskej republiky. Návrh na vypustenie čl. I bodu č. 4 (ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c) druhej   novely   zákona   o Fonde   detí   a mládeže   však   v hlasovaní   21.   júna   2000   nezískal potrebnú väčšinu a týmto dňom bol prijatý.

Rozsah napadnutej právnej úpravy

Podľa § 3a ods. 1 až 5 zákona o Fonde detí a mládeže:„(1) Fond môže majetok fondu prenechať do nájmu alebo prenechať do výpožičky. Na platnosť nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke sa vyžaduje súhlas Ministerstva pre   správu   a privatizáciu   národného   majetku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“), ak sa zmluvou prenecháva majetok fondu na čas dlhší ako päť rokov alebo ak je dohodnuté právo na predĺženie času, na ktorý sa nájom majetku fondu dohodol, alebo času, na ktorý sa majetok fondu zapožičal, umožňujúce trvanie užívania majetku fondu viac ako   päť   rokov.   Fond   môže   majetok   fondu   vypožičať   len   na   zdravotné,   charitatívne, sociálne, športové, kultúrne a vzdelávacie účely.

(2)   Nájomca   ani   vypožičiavateľ   nie   je   oprávnený   prenechať   predmet   nájmu   do podnájmu alebo do výpožičky. Ak nájomca alebo vypožičiavateľ prenechal majetok fondu do nájmu, podnájmu alebo do výpožičky, je táto zmluva neplatná.

(3) Fond nie je oprávnený v nájomnej zmluve alebo v zmluve o výpožičke dohodnúť prednostné právo kúpy prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke ani dohodnúť zmluvnú pokutu v neprospech fondu ako vlastníka. Ak fond v nájomnej zmluve alebo v zmluve o výpožičke dohodne prednostné právo kúpy prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke alebo dohodne zmluvnú pokutu v neprospech fondu, je táto zmluva neplatná.

(4) Fond, nájomca a vypožičiavateľ nemôžu zriadiť záložné právo na majetok fondu ani tento majetok inak zaťažiť.

(5)   Odseky   1,   2   a 3   sa   vzťahujú   aj   na   nakladanie   s majetkom   obchodných spoločností, v ktorých má fond majetkovú účasť vo výške 100 % na základnom imaní.“

Navrhovatelia namietajú aj nesúlad ustanovení § 15a, § 15b a § 15c s označenými článkami ústavy.

Podľa § 15a:„(1)   Nájomné   zmluvy   a   zmluvy   o   výpožičke   uzavreté   pred   dňom   nadobudnutia účinnosti tohto zákona sú účastníci zmluvy povinní dať do súladu s § 3a ods. 1, 2 a 3 do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, inak tieto zmluvy zaniknú po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

(2) Nájomca alebo vypožičiavateľ je povinný prenajatý majetok fondu alebo majetok fondu   vo   výpožičke   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   odseku   1   vypratať   a   vydať   fondu. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je povinný zaplatiť penále vo výške desaťnásobku mesačného   nájomného   za   každý,   aj   začatý   mesiac   neoprávneného   užívania   prenajatého majetku   fondu.   Fond   je   oprávnený   prenajatý   majetok   fondu   alebo   majetok   fondu   vo výpožičke vypratať na náklady nájomcu.

(3) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie alebo na opravu prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú o výšku odpisov technického zhodnotenia, ktoré nájomca alebo vypožičiavateľ vykonal na vlastné náklady, ak fond s vynaložením nákladov súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po vyprataní a vydaní prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu   vo výpožičke,   a to najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania a vydania.“

Podľa § 15b:„(1) Všetky nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú trvať viac ako päť rokov, podliehajú súhlasu ministerstva. Nájomca alebo vypožičiavateľ je povinný ku dňu zániku zmluvy prenajatý majetok fondu alebo majetok fondu vo výpožičke vypratať a vydať fondu. Ak ho nevyprace alebo nevydá, je povinný zaplatiť penále vo výške desaťnásobku mesačného nájomného za každý, aj začatý mesiac neoprávneného užívania prenajatého majetku fondu.

(2) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú o výšku odpisov technického zhodnotenia, ktoré nájomca alebo vypožičiavateľ vykonal na vlastné náklady, ak fond s ich vynaložením súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po vyprataní a vydaní predmetu nájmu alebo výpožičky, a to najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania alebo vydania.

(3) Ministerstvo rozhodne o súhlase na základe žiadosti fondu do 30 dní od doručenia žiadosti. Fond je povinný doručiť ministerstvu žiadosť do 30 dní od účinnosti tohto zákona. Ak ministerstvo súhlas v tejto lehote neudelí, platí, že ministerstvo súhlas neudelilo.“

Podľa § 15c: „Ustanovenia § 15a a 15b sa vzťahujú aj na obchodné spoločnosti, v ktorých má fond majetkovú účasť vo výške 100% na základnom imaní.“

III.

Námietka porušenia princípu deľby moci

Ústavný súd sa pri posudzovaní argumentov odôvodňujúcich nesúlad   ustanovení § 15a, § 15b a § 15c (aj v súvislosti s § 3a ods. 1 až 3) zákona o Fonde detí a mládeže v znení   neskorších   predpisov   s čl.   1   ods.   1   (predchádzajúci   čl.   1)   ústavy   zaoberal predovšetkým opodstatnenosťou jedného z nich, ktorý namietal porušenie princípu deľby moci zo strany zákonodarcu, ktorý označenú úpravu prijal.

Návrh skupiny poslancov v tejto časti návrhu vychádzajú z nálezu ústavného súdu PL. ÚS 16/95: „O neplatnosti právnych úkonov rozhodujú výlučne všeobecné súdy podľa podmienok   a kritérií,   ktoré   ustanovuje   zákon.   Žiaden   zákon   nemôže   nahrádzať a meniť právomoc všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach (čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy) bez toho, aby sa zmenila ústava a Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov)“.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Tento článok obsahuje aj všeobecný princíp právneho štátu. Obsah a rozsah princípu právneho   štátu   sa   spravidla   nedá   vyvodiť   zo samotného čl.   1   ústavy,   ale iba z ďalších ustanovení ústavy a z ich vzájomných súvislostí.

Ústavný súd už konštatoval (PL. ÚS 16/ 95) v súvislosti s princípom deľby moci, že v právnom   štáte   kompetencie,   práva   a povinnosti   a zákonom   upravené   postupy   orgánov štátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte.

Ústava   vymedzuje   proporcie   a hranice   deľby   moci   medzi   jednotlivými   štátnymi orgánmi. Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Národná rada Slovenskej republiky rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov, alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý   nie   je   v súlade   s ústavou,   so   všeobecným   princípom   právneho   štátu,   s princípom deľby moci a so sytémom bŕzd a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti štátnych orgánov (PL. ÚS 29/ 95).

Príkazy   ústavných   noriem   obsiahnuté   v jednotlivých   článkoch   ústavy   (t.   j.   aj všeobecný   princíp   právneho   štátu   a princíp   deľby   moci)   je   potrebné   rešpektovať   aj   pri prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát alebo o zákon, ktorým sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov (PL. ÚS 38/ 95).

Absencia výslovnej právnej úpravy práv a povinností účastníkov zmluvy v zákone o Fonde detí a mládeže neznamená, že tieto vzťahy sa neriadia nijakým právnym režimom, ani to, že existuje trvalá potreba ich komplexnej úpravy. Platné súkromné právo Slovenskej republiky umožňuje od pôvodného okamihu nadobudnutia účinnosti zákona o Fonde detí a mládeže   (t.   j.   od   1.   septembra   1993   a aj   po   účinnosti   prvej   novely   tohto   zákona   od 15. decembra   1998)   aj   to,   aby   Fond   detí   a mládeže   urobil   právne   úkony   smerujúce k namietnutiu (zániku) platnosti zmlúv vyplývajúcich z tohto zákona, ak tieto sú v rozpore s Občianskym   zákonníkom.   Z hľadiska   požiadavky   ústavnosti,   na   základe   ktorej zákonodarná   moc   nemôže   zasahovať   do   moci   súdnej   alebo   ju   nahrádzať,   ústavný   súd nezistil príčiny pre uplatnenie takej výnimky, pre ktorú by bolo nevyhnutné ustanoviť zánik platnosti   zmlúv   ex   lege   za   pomoci   novely   simulujúcej   lex   specialis,   a tým   vylúčiť štandardné   uplatnenie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a Občianskeho súdneho poriadku, bez využitia právomoci súdov ako štátnych orgánov, ktoré ochraňujú platnosť právnych úkonov.

Ústavný súd v tejto otázke dospel k záveru, že so zreteľom na uvedené skutočnosti a v daných   súvislostiach   je   odôvodnené   kvalifikovať   ustanovenia   §15a,   §   15b   a   §   15c v spojení   s §   3a   zákona   o Fonde   detí   a mládeže   ako   medze   rozumného   zdôvodnenia prekračujúci zásah zákonodarnej moci do činnosti súdnej moci, a teda ako nesúladné s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Námietka porušenia princípu zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty

Podľa navrhovateľov „ustanovenie § 3a vo všetkých svojich odsekoch ustanovuje podmienky a povinnosti, ktoré kontrahenti v čase uzatvárania zmlúv nemali... rešpektovali... právny stav platný v čase úkonu. Pritom zmluvy, ktoré odporujú § 3a ods. 2 a 3 vôbec nemožno dať „do súladu“ s novelou, pretože takéto zmluvy sa už nemôžu uzatvárať ani so súhlasom ministerstva. Rovnaká výhrada platí i pre § 15b ods. 1 novely. Spätné pôsobenie oboch ustanovení a tým aj ustanovenia § 15c je evidentné“, „ustanovenia § 15a, 15b a § 15c v spojení   s ustanovením   §   3a   ods.   1   až   3   zákona   o FDM...   pôsobia   retroaktívne   voči právnym vzťahom založeným zmluvami uzavretými pred 21. júlom 2000, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 220/ 2000 Z. z....“.

Obaja navrhovatelia poukazujú na nález ústavného súdu PL. ÚS 36/ 95 (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 131/ 1996), v ktorom sa konštatuje, že „v ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej   istoty   a ochrany   dôvery   občanov   v právny   poriadok,   súčasťou   čoho   je   i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení“.

Podľa generálneho prokurátora „Hlavným účelom týchto zákonných ustanovení nie je vytvárať pravidlá pro futuro, ale naopak, tieto pravidlá aplikovať pro praeterito na právne vzťahy vzniknuté pred 21. júlom 2000. Túto tézu potvrdzuje najmä ustanovenie § 15b ods. 3 predmetného zákona, podľa ktorého fond je povinný doručiť ministerstvu žiadosť do 30 dní od účinnosti tohto zákona. To znamená, že pre udelenie súhlasu Ministerstva pre správu a privatizáciuu národného majetku, ako jednu z podmienok platnosti nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke uvedenej v § 3a ods. 1 predmetného zákona, teda zmlúv, ktoré budú uzavreté po účinnosti tohto zákona, zákon neustanovuje žiadnu lehotu. Zo znenia § 15b ods. 3 vyplýva, že lehoty v ňom uvedené sa vzťahujú len na zmluvy podľa § 3a ods. 1 cit. zákona.

Citované   ustanovenia   tým,   že   ustanovujú   subjektom   súkromnoprávnych   zmlúv povinnosti, ktoré tieto v čase uzatvárania týchto zmlúv nemali, pričom od splnenia týchto povinností závisí ďalšia existencia ich legálne nadobudnutých práv, pôsobia retroaktívne, čím protiprávne narušujú princíp právnej istoty, a teda sú v rozpore s princípom právneho štátu“.

Podstata retroaktivity v danom prípade spočíva v tom, že ustanovenia druhej novely neochraňujú   právne   úkony,   právne   nároky   a nadobudnuté   práva   subjektov   právnych vzťahov, ktoré tieto nadobudli pred vznikom účinnosti zákona o Fonde detí a mládeže, že od   subjektov,   ktoré   uzavreli   zmluvy   o nájme   a zmluvy   o výpožičke   alebo   vykonali   iné právne úkony požaduje, aby ich dali do súladu s § 3a tejto novely, aj keď toto ustanovenie má v súlade s princípom aretroaktivity pôsobiť výlučne do budúcnosti. Uplatnenie § 15a, § 15b a 15c zákona o Fonde detí a mládeže aj na záväzkové právne vzťahy, ktoré vznikli pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto novely nie je v súlade s ústavou a s ústavnosťou, aj keby   tieto   záväzkové   právne   vzťahy   vzniknuté   v   minulosti   boli   v rozpore   s dobrými mravmi,   zásadou   dobromyseľnosti,   či   v rozpore   so   zásadou   zneužitia   práva   ako   o tom svedčí dôvodová správa a occasio legis návrhu druhej novely. Z nej je tiež zrejmý zámer zákonodarcu zrušiť platnosť všetkých zmlúv o nájme, o výpožičke či ďalšom nájme ex lege na základe uplatnenia princípu retroaktivity, čiže v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že cieľom druhej novely zákona o Fonde detí a mládeže bolo vytvoriť právne predpoklady pre zánik zmlúv nevýhodných pre Fond detí a mládeže obmedzením, resp. vylúčením štandardného uplatnenia súdnej moci.

Narušenie   právnej istoty spočíva v tom, že v jednotlivých záväzkových vzťahoch, nájomných zmluvách, zmluvách o výpožičke či iných právnych úkonoch vzniknutých pri realizácii zákona o Fonde detí a mládeže sa po prijatí jeho druhej novely spätne zmenili podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti zmlúv. Ústavný súd na rozdiel od tohto postupu už vyjadril názor, že „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.“   (PL.   ÚS   16/95).   Účastníci   týchto   právnych   vzťahov   konali   s dôverou v objektívne   právo   vyjadrené   ústavou   a zákonmi,   ako   i s dôverou   v právo   subjektívne, vyjadrené zmluvami alebo inými právnymi úkonmi. Z hľadiska požiadavky právnej istoty teda nemali možnosť dôvodne predvídať, že tieto práva, právne nároky a záväzky zaniknú priamo na základe zákona.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   je zrejmé, že ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí a mládeže sú retroaktívne, odporujú princípu právnej istoty, a preto nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Námietka porušenia princípu legality

Generálny prokurátor ďalej namieta nesúlad označených ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom uvádza: „Ak teda Národná rada Slovenskej republiky vytvorila zákonné ustanovenia odporujúce princípom právneho štátu, či už svojou retroaktivitou, nezrozumiteľnosťou,   či v dôsledku porušovania zásady generality právnej normy,   prekročila   tým   aj   oprávnenia   dané   jej   ústavou,   v dôsledku   čoho   sa   predmetné zákonné ustanovenia dostávajú aj do nesúladu s článkom 2 ods. 2 ústavy“.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Ak Národná rady Slovenskej republiky chce upraviť určité právne vzťahy, môže tak urobiť tiež len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. V tejto súvislosti Národná rada Slovenskej republiky nemôže vydať zákon nerešpektujúci jestvujúci priestor uplatnenia súdnej   moci   retroaktívne   zasahujúci   do   uzavretých   právnych   vzťahov   a do   práv a povinností, ktoré existujú v ich rámci.

Námietka porušenia práva na súdnu ochranu

V súvislosti   s obsahom   predchádzajúcich   dôvodov   ústavný   súd   preskúmal   aj namietané porušenie práva na súdnu ochranu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Článok 46 ods. 1 teda upravuje prístup k súdu   ako   možnosť   predložiť   súdu   na   rozhodnutie   spor   o tie   práva,   ktoré   sa   podľa rozhodnutia   zákonodarcu   môžu   (majú)   predkladať   súdu.   Poskytnutie   práva   na   súdnu ochranu pritom nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, tak ako sú uvedené v druhej   hlave   ústavy.   Zákonodarca   nemôže   účelovo   vylúčiť   uplatnenie   rozhodovacej právomoci   všeobecných   súdov   v občianskoprávnych   veciach   týkajúcich   sa   zmluvných vzťahov   v jednotlivých   prípadoch,   resp.   obmedziť alebo vylúčiť prístup   k súdu   prijatím zákonodarnej   úpravy,   ktorá   smeruje   k   presadeniu zániku   zmlúv   na   základe   osobitného zákona   (ani   využitím   normatívnosti   na   vymedzený   okruh   zmlúv   rovnakého   druhu a neurčitého počtu).

Námietka zásahu zo strany zákonodarnej moci do moci súdnej

Zástupca skupiny poslancov ďalej uvádza, že argumenty uvedené v prospech jeho tvrdení o nesúlade ustanovení § 15a, §15 b a §15c zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 2 ods. 2 ústavy sčasti platia aj vo vzťahu k čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy: «Je to prejavom či dôsledkom skutočnosti, že dotknuté ustanovenia ústavy sú vo vzájomnej väzbe a tiež toho, že Národná rada napadnutými ustanoveniami novely v „jednočinnom súbehu“ narušila niekoľko ústavných článkov naraz».

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy „Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach;...“

Zástupca   skupiny   poslancov   ďalej   uvádza:   «Rozhodovanie   v občianskoprávnych (okrem iných) veciach je teda „výkonom súdnictva“.

Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: „V občianskom súdnom konaní súdy   prejednávajú   a rozhodujú   veci,   ktoré   vyplývajú   z občianskoprávnych,   pracovných, rodinných,   družstevných,   ako   aj   z obchodných   vzťahov   (včítane   podnikateľských a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.“

Podľa   §   2   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   občianskoprávne   vzťahy   vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.

Podľa ods. 2 § 1 Občianskeho zákonníka upravuje Občiansky zákonník majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb ako aj vzťahy medzi týmito osobami a štátom.Niet sporu o tom, že do okruhu týchto vzťahov patria aj nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke. Rovnako nemôže byť sporné, že o ich platnosti alebo neplatnosti rozhodujú súdy   na   základe   zákonných   kritérií.   Je   preto   presne   v súlade   s vysloveným   názorom Ústavného súdu obsiahnutom v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95, že ani v tomto prípade „Ústava SR nemá nijaké ustanovenie, ktoré by umožňovalo zasahovať do činnosti súdov inou zložkou (štátnej) moci“.»

Zástupca   skupiny   poslancov   v časti   namietajúcej   nesúlad   označených   ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy používa odôvodnenia, ktoré   majú úzku   spojitosť   s tými,   ktoré   sa   týkajú aj namietaného nesúladu   označených ustanovení   s čl.   1   ods.   1   ústavy,   pričom   tieto   odôvodnenia   vyplývajú   z rovnako   už citovaného nálezu PL. ÚS 16/95.

Pri   vyporiadavaní   sa   s touto   námietkou   nesúladu   sa   vzhľadom   na   uvedené skutočnosti možno odvolať na závery vyslovené v časti, ktorá sa týka námietky nesúladu označených ustanovení zákona o Fonde detí a mládeže s čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp deľby moci). Tieto závery umožňujú konštatovať, že označené ustanovenia zákona o Fonde detí a mládeže nie sú v súlade s čl. 141 ods. 1 ústavy.

Námietka porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy

Vzhľadom   na   predchádzajúcu   právnu   argumentáciu   ústavný   súd   konštatoval,   že neexistuje   ďalší   právny   dôvod,   pre   ktorý   by   bolo   potrebné   zaoberať   sa   posudzovaním ďalších   označených   námietok   nesúladu   s príslušnými   ustanoveniami   ústavy   vo   zvyšku návrhu skupiny poslancov a návrhu generálneho prokurátora (čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods.1, 3 a 4 ústavy).

IV.

  Právne závery uvedené v časti II tohto nálezu viedli ústavný súd k zisteniu (§ 41 ods. 1 zákona o ústavnom súde), že medzi § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže a čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. a čl. 46 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 ústavy je nesúlad. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2002