znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 24/2014-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2014 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty Macejkovej   a zo sudcov   Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa čl. 95 ods. 2 a čl. 125b ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov a žiadosti petičného výboru zastúpeného JUDr. Mgr. Antonom Chromíkom, PhD., Chorvátska 199, Šenkvice, doručených prezidentovi Slovenskej republiky 27. augusta 2014, s čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 42 ods. 1 prvou vetou a s čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti petičného výboru zastúpeného JUDr. Mgr. Antonom Chromíkom, PhD., Chorvátska 199, Šenkvice, takto

r o z h o d o l :

1. Predmet referenda v znení otázok

1. Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?

2. Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?

4.   Súhlasíte   s tým,   aby   školy   nemohli   vyžadovať   účasť   detí   na   vyučovaní   v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“

j e   v súlade s   čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 42 ods. 1 prvou vetou a s čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Predmet referenda v znení otázky

3. Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva neboli priznané osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. 3. 2014 priznané iba manželstvu   a manželom   (najmä   uznanie,   registrácia   či   evidovanie   ako   životného spoločenstva   pred   verejnou   autoritou,   možnosť   osvojenia   dieťaťa   druhým   manželom rodiča)?

n i e   j e   v súlade s čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra 2014   doručený   návrh   prezidenta   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „prezident“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125b ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade predmetu referenda tvoreného otázkami:

„1. Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?

2.   Súhlasíte   s tým,   aby   párom   alebo   skupinám   osôb   rovnakého   pohlavia   nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?

3. Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva neboli priznané osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. 3. 2014 priznané   iba   manželstvu   a manželom   (najmä   uznanie,   registrácia   či   evidovanie   ako životného   spoločenstva   pred   verejnou   autoritou,   možnosť   osvojenia   dieťaťa   druhým manželom rodiča)?

4. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“

s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 42 ods. 1 prvou vetou a s čl. 93 ods. 2 ústavy.

2. Navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu uvádza, že petičný výbor, zastúpený JUDr. Mgr.   Antonom   Chromíkom,   PhD.,   Chorvátska   199,   Šenkvice   (ďalej   len „petičný výbor“), mu 27. augusta 2014 doručil petíciu občanov so žiadosťou o vyhlásenie referenda s otázkami   citovanými   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Podľa   navrhovateľa   je   právnym základom na vyhlásenie referenda čl. 93 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa referendom môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu, ako aj čl. 95 ods. 1 ústavy, podľa ktorého referendum vyhlasuje prezident, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov.

3. Navrhovateľ má „pochybnosti, či predmetom referenda nie sú základné práva a slobody a či teda predmet referenda je v súlade s Ústavou“. V tejto súvislosti navrhovateľ formuluje názor, podľa ktorého pojem „základné práva a slobody“ použitý v čl. 93 ods. 3 ústavy „nie je možné stotožniť... len so základnými právami a slobodami garantovanými Ústavou“, ale je potrebné vykladať ho «aj v zmysle medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.   Na   účely   tohto   návrhu   postačuje,   podľa   môjho   názoru,   argumentovať popri Ústave   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) a Chartou základných práv Európskej únie („ďalej len „Charta“), ktorá sa po prijatí Lisabonskej zmluvy stala súčasťou primárneho práva Európskej únie.».

4. Obsah referendových otázok by sa ďalej podľa navrhovateľa „mohol týkať:

- definície manželstva uvedenej v čl. 41 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou;

- základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy), resp. práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života (čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čl. 7 Charty);

- zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2 Ústavy, čl. 14 Dohovoru, čl. 21 ods. 1 Charty);

-   základného   práva   rodičov   a detí   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy,   podľa   ktorého starostlivosť   o deti   a ich   výchova   je   právom   rodičov;   deti   majú   právo   na   rodičovskú výchovu a starostlivosť;

základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 Ústavy.“.

5. K prvej otázke navrhovaného referenda prezident uvádza, že jej «obsah... vyvoláva dva problémy.

Prvý   problém   sa vzťahuje   na   to,   či sa   možno pýtať   na otázku,   na   ktorú kladnú odpoveď   dala   posledná   novela   Ústavy;   druhý   problém   sa   vzťahuje   na   obsah   otázky, ktorý vyvoláva pochybnosti, či je alebo nie súčasťou základných práv a slobôd.

K prvému problému treba najprv uviesť, že podľa čl. 41 ods. 1 prvej vety Ústavy, ktorý   patrí   do   druhej   hlavy   piateho   oddielu   Ústavy   (Hospodárske,   sociálne   a kultúrne práva), manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.

Podľa čl. 93 ods. 2 Ústavy referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.

Prvá otázka preto otvára problém, či ide o inú dôležitú otázku verejného záujmu. Problém dôležitej otázky verejného záujmu súvisí s tým, že sa požaduje odpoveď na otázku, ktorá je už obsahom pozitívnej ústavnej úpravy v čl. 41 ods. 1 prvej vete Ústavy. Niet preto žiadneho rozumného dôvodu opakovať túto otázku v referende; prijatím poslednej   novely   Ústavy   táto   otázka   prestala   byť   dôležitou   otázkou   verejného   záujmu. A ak nejde o dôležitú otázku verejného záujmu, potom sú tu oprávnené pochybnosti, či iná než taká otázka je alebo nie je v súlade s Ústavou.

Druhý problém súvisí s tým, že mám pochybnosti či prvá otázka by sa nemohla týkať základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života, tak ako je definované v čl. 19 ods. 2 Ústavy.

V tejto   spojitosti   poukazujem   na   časť   odôvodnenia   v rozsudku   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 2. marca 2010, Kozak v. Poľsko, v ktorom tento súd uviedol,   že   štát   pri   hľadaní   rovnováhy   medzi   ochranou   rodiny   a ochranou   práv, ktoré ústava priznáva sexuálnym menšinám, musí prihliadať na vývoj spoločnosti, najmä na skutočnosť, že neexistuje iba jeden spôsob, akým môže jedinec viesť svoj život.

Táto časť odôvodnenia rozsudku ESĽP zakladá,   podľa môjho názoru,   relevantné pochybnosti o tom, či prvá referendová otázka je alebo nie je v súlade s Ústavou. Predmet referenda by sa podľa citovaného rozsudku mohol týkať základného práva na rodinný život a základného práva určovať obsah svojho súkromného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy).».

6. K druhej a tretej referendovej otázke prezident dôvodí, že v nich «petičný výbor používa viacero pojmov a slovných spojení, ktoré tvoria súčasť obsahu základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, tak ako ho definuje čl. 19 ods. 2 Ústavy alebo základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy. K týmto pojmom a slovným spojeniam patria: osvojenie, následná výchova detí, iné spolužitie osôb, manželstvo a manželia, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča, registrácia či evidovanie životného spoločenstva.

Moje   pochybnosti   o obsahu   týchto   otázok   potvrdzujú   tieto   náhodne   vybrané rozhodnutia   ESĽP   a Súdneho   dvora   Európskej   únie,   ktoré   majú   význam   pre   posúdenie ústavnosti predmetu tohto referenda z hľadiska druhej a tretej otázky.

Podľa   rozsudku   ESĽP   z 19.   februára   2013   (č.   19010/07)   vo   veci   X   a ďalší proti Rakúskej   republike,   zákony   v   Rakúskej   republike   ako   aj   v iných   štátoch,   ktoré   sú zmluvnými stranami Dohovoru, ktoré vylučujú páry rovnakého pohlavia z osvojenia detí druhého partnera, zatiaľ čo také osvojenie umožňujú heterosexuálnym párom, predstavujú rozdielne zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s Dohovorom.

Z tohto   rozsudku   ESĽP   vyplýva,   že   osvojenie   detí   druhého   partnera   patrí ku základným právam, pri ktorých zmluvné štáty Dohovoru nesmú diskriminovať ani páry rovnakého pohlavia, bez ohľadu na to, v akom type spolužitia existujú.

Podľa rozsudku z 2. marca 2010, Kozak v. Poľsko, Európsky súd pre ľudské práva v bodoch 98 a 99 tohto rozsudku pripúšťa, že ochrana rodiny založenej na spojení muža a ženy,   tak   ako   ju   ustanovuje   poľská   ústava,   v zásade   predstavuje   oprávnený   dôvod umožňujúci   odôvodniť   rozdielne   zaobchádzanie.   Dodáva   však,   že   štát   pri   hľadaní rovnováhy   medzi   ochranou   rodiny   a ochranou   práv,   ktoré   ústava   priznáva   sexuálnym menšinám, musí prihliadať na vývoj spoločnosti, najmä na skutočnosť, že neexistuje iba jeden   spôsob,   akým   môže   jednotlivec   viesť   svoj   súkromný   život.   Keďže   Súd   nemohol pripustiť,   že   na   účely   ochrany   rodiny   je   nevyhnutné   všeobecným   spôsobom   odmietnuť prechod nájmu na osoby žijúce v homosexuálnom vzťahu, jednomyseľne dospel k záveru, že bol porušený článok 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru.

Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 1. apríla 2008, C-267/06, Maruko a nadväzujúcej judikatúry (podobne aj C-147/08) súdny dvor trvá na tom, aby osoby žijúce v registrovanom   partnerstve   požívali   rovnaké   dávky,   ako   patria   manželom   a aby   teda nedochádzalo k diskriminácii na základe sexuálnej orientácie.

Tieto tri rozsudky,... do istej miery odpovedajú na podstatu tretej, a sčasti aj druhej otázky,   podľa   ktorej   by   sa   žiadnemu   inému   spolužitiu   osôb   okrem manželstva nemohla priznať osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú priznané iba manželstvu a manželom (najmä   uznanie,   registrácia   či   evidovanie   ako   životného   spoločenstva   pred   verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča). Táto judikatúra súčasne ukazuje,   že   tieto   najvyššie   medzinárodné   súdy   majú   otázky   diskriminácie   na   základe sexuálnej orientácie značne prepracované a takúto diskrimináciu v zásade nepripúšťajú. V tejto spojitosti je potrebné tiež pripomenúť, že podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu,   farbu   pleti,   jazyk   vieru   a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný alebo sociálny   pôvod,   príslušnosť   k národnosti   alebo   etnickej   skupine,   majetok,   rod alebo iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov   poškodzovať,   zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Všeobecne   sa   uznáva,   že   pod   pojmom:   „iné   postavenie“   sa   rozumie   aj   odlišná sexuálna orientácia a otázky s tým súvisiace. Potvrdzuje to znenie čl. 21 ods. 1 Charty, ktoré už výslovne uvádza: Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy,   farby   pleti,   etnického   alebo   sociálneho   pôvodu,   genetických   vlastností,   jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Vzhľadom na uvedené v spojitosti s týmito rozhodnutiami ESĽP   a Súdneho dvora Európskej   únie   a citovanými   článkami   Ústavy   a Charty   mám   oprávnené   pochybnosti či druhá   a tretia   otázka,   ktoré   majú   tvoriť   predmet   referenda,   by   nemohli   byť   spojené s niektorými základnými právami.

K tretej   otázke   pre   úplnosť   považujem   za   potrebné   ešte   uviesť,   že   táto...   je formulované   tak,   že   nie   je   možné,   podľa   môjho   názoru,   na   túto   otázku   jednoznačne odpovedať   „áno“   alebo   „nie“,   pretože   je   nezrozumiteľná.   Podľa   §   1   ods.   4   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda otázka alebo otázky predložené na rozhodnutie v referende musia byť formulované tak, aby na ne bolo možné jednoznačne odpovedať „áno“ alebo „nie“.».

7. K štvrtej otázke navrhovateľ poukazuje na čl. 42 ods. 1 ústavy zakotvujúci «právo každej   osoby   vzdelávať   sa,   nadobúdať   poznatky   a zručnosti,   ktoré   sú   predmetom vzdelávania na území Slovenskej republiky. Dosiahnutie účelu tohto základného práva sa zabezpečuje, v podmienkach Slovenskej republiky, aj uložením povinnej školskej dochádzky do dovŕšenia zákonom ustanoveného veku.

Podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/08 práva a slobody, ktoré sú obsahom druhej hlavy piateho oddielu ústavy, ku ktorým patrí aj základné právo na vzdelanie, sú zaručené   v limitoch   ustanovených   v čl.   51   ústavy,   podľa   ktorého   domáhať   sa   práv, okrem iného   ustanoveného   aj   v čl.   42   ods.   1   ústavy,   možno   len   v medziach   zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zo vzájomnej spojitosti druhej hlavy piateho oddielu a čl. 51 ústavy vyplýva, že základné právo alebo slobodu priznanú v tomto oddiele ústavy možno   uplatniť   len   v rozsahu   ustanovenom   zákonom.   Znamená   to,   že   zákonodarca   má priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite, a za akých podmienok bude garantovať   základné   práva   a slobody   upravené   v druhej   hlave   piatom   oddiele   ústavy, t. j. za akých   podmienok   Slovenská   republika   prijme   zákony   ustanovujúce   podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51 ústavy.

Z tohto nálezu Ústavného súdu vyplýva, že niet iného ústavne súladného riešenia na obmedzenie základného práva na vzdelanie než zákonná úprava.

Mám preto v tomto prípade pochybnosť o tom, či zúženie predmetu vzdelávania len na základe právneho úkonu rodiča alebo dieťaťa by nemohlo, podľa citovaného nálezu Ústavného   súdu   PL.   ÚS   3/08,   zasahovať   do   podstaty   a zmyslu   základného   práva na vzdelanie.

Tento môj názor, opierajúci sa najmä o obsah, podstatu a zmysel základného práva na vzdelanie podľa čl.   42 ods.   1 Ústavy vedie aj k mojim oprávneným pochybnostiam, či obsahom štvrtej otázky by nemohlo byť základné právo na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 Ústavy, presnejšie jeho obmedzenie.

Okrem toho považujem za problematické odpovedať na otázku, ktorej súčasťou je aj text   „ak   ich   rodičia   alebo   deti   samé   nesúhlasia   s obsahom   vyučovania.   Z tohto neurčitého znenia vyplýva akýkoľvek nesúhlas s obsahom vyučovania,   nielen s obsahom v oblasti sexuálneho správania alebo eutanázie.“».

8. V závere svojho podania prezident na základe uvedených dôvodov a argumentov ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„Referendové   otázky   predložené   prezidentovi   Slovenskej   republiky   petičným výborom dňa 27. augusta 2014 v znení:

1. otázka: Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?

2.   otázka:   Súhlasíte   s tým,   aby   párom   alebo   skupinám   osôb   rovnakého   pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?

3. otázka: Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola   priznaná   osobitná   ochrana,   práva   a povinnosti,   ktoré   sú   právnymi   normami k 1. 3. 2014 priznané iba manželstvu a manželom (najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča)?

4. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?

sa netýkajú/týkajú základných práv a slobôd v zmysle čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a preto

sú/nie sú v súlade s čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 42 ods. 1 prvou vetou a čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Referendum s otázkami 1 až 4 uvedenými vo výroku tohto nálezu nemožno/možno vyhlásiť.“

9. Ústavný súd rešpektujúc § 41g ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   listom   z 23. septembra   2014   požiadal   zástupcu   petičného   výboru   o zaujatie stanoviska petičného výboru k návrhu prezidenta.

10. Ústavný súd v rámci skúmania podmienok konania požiadal prezidenta listom z 24. septembra 2014 o zaslanie kópie žiadosti petičného výboru (bez petičných hárkov) a o informáciu, či o vyhlásenie referenda požiadalo petíciou aspoň 350 000 občanov.

11. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 24/2014-22 z 24. septembra 2014 prijal návrh prezidenta podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.

12.   Prezident   listom   doručeným   6.   októbra   2014   ústavnému   súdu   oznámil,   že o vyhlásenie   referenda   petíciou   požiadalo   389 843   občanov.   V prílohe   predložil   kópiu žiadosti petičného výboru.

13. Petičný výbor doručil ústavnému súdu svoje stanovisko 10. októbra 2014.

14.   V úvode   stanoviska   petičný   výbor   spochybnil   aktívnu   procesnú   legitimáciu prezidenta na podanie návrhu a okrem iného uviedol:

«Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 95, ods. 2 Ústavy SR, požiadal návrhom Ústavný súd SR o rozhodnutie, či predmet referenda je alebo nie je v súlade s Ústavou SR. Ústavný právnik Ján Drgonec sa na túto možnosť prezidenta SR nepozerá veľmi priaznivo: „Ochrana   ústavnosti v SR   vychádza   z koncepcie   následnej   ochrany   ústavnosti.   Čl.   95, ods. 2 Ústavy SR sa od tejto koncepcie odklonil v smere predbežnej ochrany ústavnosti. Z koncepčného   hľadiska   ide   zároveň   o   vstup   súdnej   moci   do   uplatňovania   priamej demokracie. Súhlas s kontrolou súdnej moci nad ľudom, ktorý sa rozhodol vykonať svoju moc   priamo,   sa   v   ústavnom   práve   nevyslovuje   bez   váhania.   V   niektorých   štátoch (napr. USA, Írsko, Francúzsko) dokonca existuje podrobné teoretické odôvodnenie, prečo nie   je   možné“ (J.   Drgonec, Ústava   Slovenskej republiky. Komentár,   Heuréka,   Šamorín 2003, str. 520).»

Na podporu svojho tvrdenia v tomto smere petičný výbor poukázal aj na názory niektorých   ďalších   právnych   teoretikov,   ktorých   aj   stručne   cituje,   napr. „Právo na referendum je   pravidlom,   obmedzenie   tohto   práva   je   výnimkou   z   neho.   Práva   sa vykladajú   extenzívne,   výnimky   z   nich   reštriktívne,   tak,   aby   podstata   práva   zostala zachovaná.   (Procházka,   Radoslav:   Sporiť   sa   je   správne,   Týždeň,   č.   36/2014.)“, alebo „demokracia verí, že najdôležitejšie veci sa musia prenechať na obyčajných ľudí - spájanie pohlaví, výchova detí, zákony štátu. To je demokracia; v tú som vždy veril (Chesterton, Gilbert, Keith: Ortodoxia. SSV. Trnava 2014. s. 58)“.

Ďalej petičný výbor vo svojom stanovisku poukazuje na odlišný postup prezidentov pri doterajších referendách, čo považuje za ustálenú prax rešpektovania „inštitútu priamej demokracie ako ústavne legitímneho prvku vyjadrenia štátnej moci, ktorej majú ústavní činitelia slúžiť, nie vytvárať prekážky“.

Po citácii čl. 2 ods.   1 a 2, čl. 13 ods.   2 a čl. 30 ods. 1 ústavy túto časť svojho stanoviska   petičný   výbor   uzatvára   takto: „Vznik   pochybností   o   ústavnosti   otázok citovaných v návrhu prezidenta SR nie je dostatočne zdôvodnený a využitie kompetencie prezidenta je v rozpore so zmyslom a povahou vyššie citovaných ustanovení Ústavy SR.“

15. V ďalšej časti stanoviska vyslovil petičný výbor ešte vo všeobecnej rovine svoj názor   na   výklad   pojmu   „základné   práva   a slobody“   podľa   ústavy   v porovnaní s medzinárodnými   zmluvami.   Petičný   výbor   prezentuje   zásadné   stanovisko,   že „je principiálne   nesprávne   stotožňovať   obsah   pojmu   základné   práva   podľa   Ústavy   SR so základnými právami definovanými podľa jednotlivých medzinárodných zmlúv“, pričom „nič   nebráni   Ústavnému   súdu   SR   pri   výklade   sa   inšpirovať   výkladmi   iného   orgánu založeného medzinárodnou zmluvou“.

Ďalej v tejto súvislosti petičný výbor okrem iného uviedol,   že čl. 7 ods. 5   ústavy hovorí o prednosti citovaných medzinárodných zmlúv pred zákonmi, nie však pred ústavou, a poukazuje na rozdiel v právomoci ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy (rozhodovanie   o   súlade   zákonov   s   ústavou,   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými zmluvami) a podľa čl. 95 ods. 2 ústavy, ktorý zakladá právomoc ústavného súdu rozhodnúť o súlade predmetu referenda s ústavou a ústavnými zákonmi. Aj na základe toho je podľa názoru   petičného   výboru „potrebné   vykladať   obmedzenie   článku   93   ods.   3   Ústavy   SR na pojem, ktorý definuje samotná Ústava SR“.

Petičný   výbor   poukázal   tiež   na   to,   že „Význam   suverenity   Slovenskej   republiky v kultúrno-etických   otázkach   predpokladá   aj   Deklarácia   Národnej   rady   Slovenskej republiky   o   zvrchovanosti   členských   štátov   Európskej   únie   a   štátov   kandidujúcich na členstvo   v   Európskej   únii   v   kultúrno-etických   otázkach   schválená   Národnou   radou Slovenskej   republiky   uznesením   z   30.   januára   2002   č.   1853,   v   ktorej   Národná   rada Slovenskej republiky potvrdila, že považuje za užitočné a potrebné rešpektovanie princípu zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach, ktorý sa má uplatniť   ponechaním   rozhodovania   o   kultúrno-etických   otázkach,   ochrany   rodiny a inštitúcie   manželstva   ako   základu   spoločnosti   ako   i   rozhodovania   o   veciach   s   tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania vo výlučnej právomoci členských štátov a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii a rešpektovaní tohto princípu zvrchovanosti   Európskou   úniou“, a preto   podľa   neho „Nie   je   preto   nič   nezvyklé,   ak na výslovnej autorite a autonómnej kompetencii ústavného súdu napríklad aj vo vzťahu k vykladaniu pojmov Lisabonskej zmluvy a jej súladnosti s princípmi nemeckého ústavného práva napríklad trvá aj nemecký ústavný súd.“.

Z   týchto   dôvodov   petičný   výbor   nepovažuje   za   správny „ani   návrh   výroku rozhodnutia v návrhu,   ktorým sa predpokladá súvis s ustanovením čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky“.

16. Petičný výbor k návrhu prezidenta týkajúceho sa prvej otázky referenda uviedol:«Argumentácia   prezidenta   SR   je   sama   v   sebe   vnútorne   rozporná.   Oprávnené pochybnosti   v   prvej   oblasti   sa   vylučujú   so   vznikom   pochybností   v   druhej   oblasti.   Ak vzhľadom k prijatej novele Ústavy SR už nejde o dôležitú otázku verejného záujmu, ako to prezentuje návrh prezidenta SR, nemohli by prezidentovi SR vzniknúť pochybnosti v druhej oblasti,   ktoré   zdôvodňuje   časťou   odôvodnenia   v   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva. Tým sa iba dokazuje, že ide o dôležitú otázku verejného záujmu.

Obsahom položenej otázky nie je definícia manželstva, tak ako ju pozná Ústava SR, ale otázka či občania súhlasia s tým, aby sa nerozširoval pojem manželstva na žiadne iné spolužitia osôb. Táto otázka nie je vylúčená v spoločnosti ani po prijatí novely Ústavy SR a preto   ide   dôležitú   otázku   verejného   záujmu,   ku   ktorej   majú   právo   vyjadriť   sa   ľudia. Dôležitosť tejto otázky ako otázky verejného záujmu dokazuje aj diskusia poslancov NR SR o včlenení registrovaných partnerstiev priamo do Ústavy SR.

Ide o horúcu prebiehajúcu diskusiu, ktorá neprestala po schválení Ústavy SR, čoho dôkazom   sú   aj   diskusie   a   lobbing   skupín   podporujúcich   manželstvá   osôb   rovnakého pohlavia,   a   má   priestor   aj   v   kauzách   na   Európskom   súde   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“).

K citovanému rozhodnutiu Kozák v. Poľsko je potrebné povedať, že toto rozhodnutie sa netýka predmetnej otázky, ale otázky prechodu nájmu bytu.   Prvá otázka nezasahuje do práva   na   súkromný   život   a   neobmedzuje   sexuálne   menšiny   na   vedenie   súkromného života.   Vo vzťahu k tomu,   či pod právo na súkromie definované v Dohovore je možné priradiť   právo   na   manželstvo,   existujú   konkrétne   rozhodnutia   ESĽP:   napr.   Schalk v. Rakúsko,   či   v   poslednej   dobe   Hämäläinen   v.   Finland,   ktoré   potvrdili,   že   právo na manželstvo nespadá pod právo na súkromie,   ani pod ochranu článku 12 Dohovoru. Citujeme z rozhodnutia Hämäläinen v. Finland:

„71.   Súd pripomína   svoju judikatúru,   podľa ktorej článok   8   Dohovoru nemožno vykladať tak, že tento ukladá povinnosť zmluvným štátom poskytovať rovnakopohlavným párom prístup k manželstvu, (viď Schalk a Kopf proti Rakúsku, číslo 30141/04, § 101, ECHR 2010).“

„96.   Súd   pripomína,   že   článok   12   Dohovoru   je   lex   specialis   pre   právo   vstúpiť do manželstva. Toto zaisťuje základné právo muža a ženy uzavrieť manželstvo a založiť rodinu. Článok 12 výslovne stanovuje, že manželstvo spadá pod reguláciu vnútroštátnych právnych   predpisov.   Článok   zakotvuje   tradičné   poňatie   manželstva   ako   zväzku   medzi mužom a ženou (pozri Rees proti Spojenému kráľovstvu, citovaný vyššie, § 49). Aj keď je pravda, že niektoré zmluvné štáty rozšírili manželstvo aj na partnerov rovnakého pohlavia, článok 12 nemožno vykladať tak, že ukladá povinnosť zmluvných štátov umožniť prístup k manželstvu rovnakopohlavným párom (viď Schalk a Kopf proti Rakúsku, citovaný vyššie, § 63).“»

Petičný výbor stanovisko v tejto časti uzavrel takto:„Prvá otázka sa týka výlučne toho, či sa má alebo nemá rozšíriť pojem manželstva aj na páry rovnakého pohlavia. Predmetom referenda nie je zásah do práva muža a ženy na manželstvo,   táto   oblasť   je   výslovne   v   otázke   vylúčená.   Právo   na   manželstvo   osôb rovnakého   pohlavia   nie   je   základným   právom   v   zmysle   našej   Ústavy   SR   ani   v   zmysle medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Preto,   predmetom referenda pri prvej otázke nie je základné právo či sloboda.“

17.   Petičný   výbor   v úvode   časti   stanoviska   nazvanej „Spoločná   argumentácia k druhej a tretej otázke“ uviedol:

«Argumentácia k druhej a tretej otázke je v návrhu prezidenta SR spojená. Otázky sú však samostatné a mali by byť posudzované osobitne.

(K používaniu pojmov v druhej a tretej otázke.) Samotné používanie pojmov nemôže zakladať dôvod na prijatie názoru o tom, že predmetné otázky obsahujú predmet základných práv a slobôd. Tak ako používanie pojmov v sťažnosti   na   ESĽP   okamžite   nezakladá porušenie Dohovoru.   Pri odlíšení toho,   čo je právom definované a známe od toho, čo sa má právom definovať ako nové, sa používa bežne negatívne vymedzenie pojmami „okrem“, „žiadnemu inému“ práve preto, aby sa jasne vymedzil obsah, ktorého sa predmetná otázka nedotýka.

Ak   si   všimneme   skladbu   otázok,   ide   o   jasné   negatívne   vymedzenie   oproti definovaným pojmom a právam tak, ako ich pozná zákon o rodine. Nezasahujú do ich obsahu a ani sa ich nedotýkajú. Podstatou je položenie otázky na oblasť, v ktorej neexistuje právna úprava a do oblasti, kde nie sú definované žiadne práva či slobody.

V   tejto   súvislosti   správne   návrh   uvádza,   že   základné   práva   a   slobody   je   možné uplatniť si v limitoch daných zákonom. (Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 03/08) Základné práva   a   slobody   sú   zaručené   v   limitoch   ustanovených   v   čl.   51   ústavy,   podľa   ktorého domáhať sa práv možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Každá z otázok sa pýta občanov na to, či chcú alebo nechcú zaviesť nové práva v oblasti adopcií, t. j. či chcú, alebo nechcú rozšíriť osvojenie aj na iné páry alebo skupiny. Či   chcú   alebo   nechcú   priznať   práva,   ktoré   doposiaľ   výlučne   patrili   iba   manželom a manželstvu   aj   iným   párom,   alebo   skupinám.   V   žiadnom   prípade   nie   je   možné   druhú a tretiu otázku pochopiť tak, akoby zasahovala do práv manželov, či osvojenia manželmi. Súčasný právny stav neumožňuje ani registrované partnerstvá,   ani adopcie detí pármi, či skupinami rovnakého pohlavia.»

Vo vzťahu v návrhu   prezidenta uvedeným pochybnostiam o súlade druhej a tretej referendovej   otázky   s ústavou   petičný   výbor   v okruhu   dotýkajúcom   sa   predmetu   tohto konania svoj nesúhlas odôvodnil najmä týmito skutočnosťami a názormi:

«Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 16/08 (čl. 12 ods. 2 Ústavy ako generálna ochrana pred diskrimináciou): „Všetky ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   o   rovnosti   treba   vnímať,   interpretovať   a   uplatňovať   v   organickej väzbe, čo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú formulované vo všeobecnej podobe (čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. v konkrétnej situácii.   Ustanovenie   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   predstavuje   vyjadrenie   ústavného princípu rovnosti v najvšeobecnejšej podobe,   ktoré garantuje rovnosť v jej prirodzeno- právnom poňatí, t. j. ľudia sa rodia rovní a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie. Takto všeobecne ponímaná rovnosť si ale vyžaduje konkretizáciu pre jednotlivé skupiny subjektov práva, konkrétne právne prípady a právne situácie.“

Návrh argumentuje prípadom X. proti Rakúsku, podľa ktorého ESĽP však v tejto veci rozhodol:

„- desiatimi hlasmi k siedmim, že došlo k porušeniu čl. 14 (zákaz diskriminácie) v spojení   s   čl.   8   (právo   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z dôvodu odlišného zaobchádzania so sťažovateľmi v porovnaní so slobodnými pármi osôb opačného pohlavia, v ktorých si jeden z partnerov želal adoptovať dieťa druhého partnera;

- jednomyseľne, že nedošlo k porušeniu čl. 14 (zákaz diskriminácie) v spojení s čl. 8 (právo   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života)   dohovoru,   ak   sa   pozícia sťažovateľov porovná s pozíciou manželského páru, v ktorom si jeden z manželov želal adoptovať dieťa druhého manžela“.

Hoci samotný rozsudok vyvolal mimoriadne kontroverzie, Slovenskej republiky sa dotýka práve táto druhá časť (jednomyseľné rozhodnutie), keďže nemáme povolenú adopciu slobodnými heterosexuálnymi pármi, ani registrované partnerstvá. Nepôjde preto o žiadnu diskrimináciu. Súčasne ESĽP zdôraznil, že Dohovor neukladá Vysokým zmluvným stranám povinnosť rozšíriť právo na adopciu nevlastného dieťaťa na slobodné páry

ESĽP v rozsudku Gas a Dubois proti Francúzsku v bode 68 jasne odmietol argument o analogickosti situácie registrovaných partneriek vo vzťahu k adopciám druhým partnerom ako manželom nasledovne: „Súd týmto argumentom nie je presvedčený. Pripomína, ako už v minulosti uviedol, že manželstvo udeľuje tým, ktorí ho uzatvoria, špecifický status. Výkon práva uzavrieť manželstvo je chránený čl. 12 Dohovoru a nesie so sebou sociálne, osobné a právne dôsledky (Burden proti Spojenému kráľovstvu, vyššie uvedený, § 63 a Joanna Shackell   proti Spojenému kráľovstvu; porovnaj tiež Nylund proti Fínsku,   Lindsay proti Spojenému kráľovstvu a SŁerife Yigýit proti Turecku). Súd je preto toho názoru, že nie je možné mať za to, že v oblasti osvojení druhým rodičom sú sťažovateľky v porovnateľnej právnej situácii s manželskými pármi.“

Rozhodnutie ESĽP vo veci Kozák v. Poľsko sa netýka predmetných otázok... Hoci   judikatúru   ESĽP   nepovažujeme   za   relevantnú   pre   výklad   Ústavy   SR   a ústavných   zákonov   SR   ani   v   judikatúre   ESP   neexistuje   požiadavka   na   zavedenie registrovaných   partnerstiev   ako   sa   to   jasne   uvádza   v   rozhodnutí   Schalk   a   Kopf   proti Rakúsku   (2010)   č. 30141/04   (ESĽP,   24.6.2010)   body   104   a   105: „Ešte   je   potrebné preskúmať či v okolnostiach tohto prípadu mal žalovaný štát zabezpečiť, aby žiadatelia mali prístup k alternatívnej právnej úprave svojho vzťahu ešte predtým, ako tak tento štát urobil. (104) Súd nemôže prehliadnuť, že medzi štátmi vzniká konsenzus týkajúci sa zavedenia právnej   úpravy   vzťahov   párov   rovnakého   pohlavia.   Navyše,   tento   trend   v   poslednom desaťročí rýchlo napredoval. Napriek tomu, štáty, ktoré právnu úpravu párov rovnakého pohlavia zaviedli, stále nie sú vo väčšine. Z tohto vyplýva, že predmetná oblasť sa stále musí pokladať za takú,   v ktorej ešte dochádza k vývoju práv a v ktorej sa nedosiahol konsenzus, a štáty musia disponovať voľnou úvahou v načasovaní zavedenia legislatívnych zmien. (105).“

Samotná druhá otázka sa týka iba zachovania súčasného právneho stavu v oblasti adopcií tretia otázka zachovania jedinečnosti práv, ktoré patria iba manželstvu. Uchovanie jedinečnosti, výlučnosti týchto práv je v plnom zhode s ústavnými mantinelmi, podľa ktorých je manželstvo, tak ako to hovorí čl. 41 ods. 1 Ústavy SR jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.   Slovenská   republika   manželstvo   všestranne   chráni   a   napomáha   jeho   dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona...

Návrh neústavnosť   a diskrimináciu druhej a   tretej otázky   zdôvodňuje rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) z 1. apríla 2008, C-267/06, Maruko (ďalej   aj „Maruko“) a rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 10.   mája 2011 C- 147/08, Römer (ďalej aj „Römer“).

Generalizujúce tvrdenie obsiahnuté v návrhu, že „Súdny dvor trvá na tom, aby osoby žijúce v registrovanom partnerstve požívali rovnaké dávky, ako patria manželom a aby teda nedochádzalo   k   diskriminácii   na   základe   sexuálnej   orientácie“   však   nie   je   pohľadom Súdneho dvora.

Súdny dvor si v oboch rozhodnutiach Maruko a Römer uvedomuje limity, ktoré dáva Smernica   a   v   bode   3   cituje   odôvodnenia   č.   13   a   22   Smernice   Rady   2000/78/ES z 27. novembra   2000,   ktorá   ustanovuje   všeobecný   rámec   pre   rovnaké   zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), podľa ktorých sa smernica nevzťahuje na systémy sociálneho zabezpečenia asociálnej ochrany, a tiež to, že smernica nemá vplyv na vnútroštátne predpisy o rodinnom práve a na dávky na tom závislé. Rozhodnutie bolo založené na tom, že v danom štáte - Nemecku došlo k prijatiu legislatívy registrovaného partnerstva s porovnateľnými právami a povinnosťami ako majú manželia v danej oblasti (bod 44 a 45 Römer). Podľa Súdneho dvora: „Existencia priamej diskriminácie v zmysle uvedenej smernice v prvom rade predpokladá, že zvažované situácie sú porovnateľné.“

...   Slovenská   republika   nenapĺňa   predpoklady,   ktoré   sú   uvedené   vo   výrokoch rozhodnutia   Maruko   a   Römer   lebo   (i)   nezaviedla   registrované   partnerstvá   popri manželstvách a (ii) nepriznáva registrovaným partnerom porovnateľné práva, aké majú manželia v citovanej oblasti. Rozhodnutie Römer ani rozhodnutie Maruko sa tak nemôžu uplatniť v súčasnej právnej situácii na Slovensku pre systém pozostalostných vdovských dôchodkov či doplnkových dôchodkov.

Tretia otázka neobsahuje žiadnu zmienku o sexuálnej orientácii akejkoľvek osoby. Táto otázka sa pýta všeobecne na spolužitie mimo manželstva a kladie otázku, či práva, ktoré má k 1.3.2014 iba manželstvo a manželia majú mať aj iné spolužitia. Argumentácia diskrimináciou je irelevantná.

Návrh tvrdí, že pod termínom „iné postavenie“ sa všeobecne rozumie aj odlišná sexuálna orientácia a otázky s tým súvisiace. Rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch sa návrh odvoláva na znenie Charty základných práv európskej únie (ďalej aj „Charta“). Pojem „iného postavenia“, ktorý je v Ústave SR obsiahnutý už od jej prijatia v roku 1992 sa nezdá byť súladné vykladať odkazom na Chartu výkladovými pravidlami a naznačuje skôr tendencie aktivistického prístupu k autonómnemu ústavnému textu namiesto hľadania zmyslu, ktorý samotný text má a obsahuje.

Samotná Charta vo svojej preambule však uvádza, že rešpektuje právomoci a úlohy Únie, ako aj dodržiavanie subsidiarity a potvrdzuje práva, ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.

Okrem princípu nediskriminácie obsiahnutej v čl. 21 Charty Charta obsahuje aj článok   9,   ktorým   sa   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   rešpektuje   rodinné   právo   ako kompetencia členských štátov. Právo na manželstvo a právo založiť si rodinu je zaručené v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon týchto práv.

Popri rodinnoprávnom inštitúte manželstva nezavádza žiadne právo na registrované partnerstvo   ani   na   manželstvo   osôb   rovnakého   pohlavia.   Preambula   vysvetľuje,   „že uplatňovanie týchto práv zahŕňa zodpovednosť a povinnosti vo vzťahu k iným osobám, spoločenstvu ľudí a budúcim generáciám“.

... Zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z tohto dôvodu   označená   za   takú,   ktorá   porušuje   princíp   rovnosti.   V   oblasti   hospodárskych, sociálnych,   kultúrnych   a   menšinových   práv   sú   zásahy   zvýhodnenia   v   hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale niekedy aj nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti   medzi   rôznymi   skupinami   ľudí.   (Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. decembra 2003)

... Žiadna z krajín nebola podľa ustanovení Charty či iných predpisov prinútená Súdnym dvorom zmeniť svoje zákony tak, aby vo všetkých oblastiach boli práva manželov a manželstva   priznané   v   rovnakom   rozsahu   aj   iným   zväzkom,   najmä   nie   vtedy,   keď zákonodarca   nevytvoril   predpoklady   na   nové   rodinnoprávne   inštitúty,   ktoré   sa   mali podobať manželstvu.

... Ak by Ústavný súd SR rozhodol, že zachovaniu osobitných práv manželstva bráni princíp nediskriminácie zakotvený v Ústave SR znamenalo by to, že Slovenská republika prakticky tento princíp nediskriminácie porušuje od svojho vzniku.

... Princíp nediskriminácie je uplatniteľný iba s konkrétnym základným právom alebo slobodou, nie samostatne. Druhá otázka sa pýta na možnosť zavedenia adopcií párom či skupinám rovnakého pohlavia, ktorá nie je základným právom podľa našej Ústavy SR ani ľudským   právom   definovaným   v   medzinárodných   dohovoroch,   ktoré   boli   Slovenskou republikou ratifikované. Právo na adopcie pármi či skupinami rovnakého pohlavia nie je ani právom podľa našich zákonov.

Zo   samotnej   formulácie   tretej   otázky   vyplýva,   že   sa   vzťahuje   iba   k   možnosti rozšírenia práv, ktoré v súčasnosti patria výlučne iba manželstvu na iné zväzky. Táto otázka sa nedotýka práv manželov a manželstva, ale pýta sa na možnosť rozšírenia práv doposiaľ patriacich výlučne manželstvu pre iné typy zväzkov bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Zo samotnej dikcie otázky je zrejmé, že uvedenými právami doposiaľ iné zväzky nedisponujú preto predmetom referenda nie je základné právo či sloboda definovaná v Ústave SR. Z prezumpcie ústavnej konformnosti právnej úpravy s Ústavou SR aj s prihliadnutím na   vyššie   citované   ustanovenia   Ústavy   SR,   ktorá   umožňuje   priznať   práva   jedinečné pre manželstvo vyplýva, že tretia otázka je v zhode s Ústavou SR.

Žiadna z otázok nežiada zavedenie nových práv ako základných práv alebo slobôd podľa Ústavy SR.»

18.   K návrhu   prezidenta   týkajúceho   sa štvrtej referendovej   otázky   petičný   výbor zaujal toto stanovisko:

«K   štvrtej   otázke   návrh   uvádza   v   zásade   tri   pochybnosti   (i)   zásah   do   práva na vzdelanie   v   súvislosti   s   tým,   že   obmedzenie   vzdelávania   je   možné   iba   zákonom   nie referendom (ii) zásah do práva rodičov na výchovu (iii) neurčitosť textu, pre ktoré je možné rozšíriť otázku na akýkoľvek nesúhlas s obsahom vyučovania...

Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 03/08 citovaný v návrhu je dôkazom toho, že predmetom otázky nie sú základné práva a slobody. Základné práva a slobody sú zaručené v limitoch   ustanovených   v   čl.   51   ústavy,   podľa   ktorého   domáhať   sa   práv,   možno   len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Predmetom   referenda   nie   je základné   právo   rodičov   na   výchovu,   ani   základné   právo   na   vzdelanie,   ale   otázka odstránenia limitu na opačnej strane - práva školy na sankcie a donucovanie.

Nález   Ústavného   súdu   SR   PL.   ÚS   3/08   nemožno   uplatniť   spôsobom   citovaným v návrhu, vzhľadom k tomu, že sa vzťahuje skôr k zásahom štátu do limitácie a druhovej diferenciácie počtu externých študentov vysokých škôl.

Právo na vzdelanie nie je možné stotožniť s povinnosťou na vzdelanie. Obsah práva a povinnosti môžu byť totožné, ale vo svojej podstate nie je možné vykonať stotožnenie. Právo „dať“ nie je možné vykladať ako povinnosť „dať“. Právo „absolvovať“ nie je možné stotožniť s povinnosťou „absolvovať“, hoci bude výsledok a čin totožný. Preto nemôžeme súhlasiť s tým, že dosiahnutie účelu sa zabezpečuje uložením povinnosti školskej dochádzky. Povinnosť školskej dochádzky vyplýva z nášho presvedčenia, že vzdelanie nie je len právom, ale aj povinnosťou. Má opačnú stranu mince a tou je doplnenie konceptu ľudských práv o zodpovednosť.

A contrario, ak by bola táto povinnosť stotožnená s právom viedlo by to k absurdným záverom: Právo detí na vzdelanie by znamenalo „donucovanie“ detí, aby sa učili nezmysly, ak im to škola prikáže. Teoreticky, ak by sa dieťa obrátilo na Ústavný súd SR, že sa nechce učiť napr. o „slobode vybrať si rod“, jeho sťažnosť by mala byť zamietnutá z dôvodu, že to bude odporovať jeho základnému právu na vzdelanie. Logickejšie by mohla byť zamietnutá skôr z dôvodu, že uplatňuje právo mimo limitov. Ukazuje sa preto jasne, že predmetom otázky nie je základné právo na vzdelanie.

Otázka   sa   vo   svoj   ej   podstate   netýka   vzdelávacieho   procesu   (vzdelávania),   ale výchovy (rozvíjania jeho osobnosti po stránke telesnej a duševnej), v ktorej viac záleží na životných rodinných hodnotách a vnútornom presvedčení samotnej osoby o svetonázore. Škola   nemá   byť   poverená   vyučovaním   svetonázoru.   Slovenská   republika   sa   zaviazala k neutralite v čl. 1, ods. 1 Ústavy SR. V oblasti sexuálneho správania a eutanázie je asi najvýraznejšie   zastúpený   prvok   svetonázoru   a   vyváženosť   je   najkrehkejším   prvkom v systéme.

Donucovacie prostriedky školy proti vôli rodičov a detí preto znamenajú narušenie princípu neutrality. Neutralita neznamená vyučovanie rôznych spôsobov etiky, lebo aj to narúša vlastnú etiku osoby, ktorú sa štát zaviazal chrániť a nezasahovať do nej. Princíp neviazania   sa   na   žiadnu   ideológiu   ani   náboženstvo   preto   nemôže   byť   vykladaný   ako vyučovanie všetkých ideológií či náboženstiev, ale znamená zachovanie priestoru osobného výberu, bez potláčania ktoréhokoľvek náboženstva či svetonázoru.

Otázka existencie takéhoto zákonného limitu - (práva školy na donucovanie účasti na výchove)   je   vzhľadom   k   ustanoveniu   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   2   k   Dohovoru v nadväznosti na rozsudok Veľkej komory Folgero v. Nórsko zo dňa 29. júna 2007 značne pochybná a túto pochybnosť je potrebné odstrániť, a to najlepšie najviac demokratickým inštitútom referenda.

Štátna moc pochádza od občanov a občania ju vykonávajú prostredníctvom svojich zástupcov alebo priamo. Referendom, ktoré sa v zmysle Ústavy SR vyhlasuje ako zákon a je ho možné zrušiť iba ústavným zákonom podľa nášho názoru bez akýchkoľvek pochybností je možné   rozhodnúť   o   obmedzení   práva   škôl   na   donucovanie   a   sankcie.   Logický   a systematický výklad Ústavy SR, rešpektuje vzájomnú previazanosť na ostatné ustanovenia Ústavy SR a vykladá ich vo vzájomnom súlade, tak aby sa dosiahol a rešpektoval cieľ, ktorým je rešpektovanie občana, z ktorého pochádza štátna moc s jeho právom vykonávať túto štátnu moc priamo.

Námietka neurčitosti znenia štvrtej otázky je podľa nášho názoru neopodstatnená a neodôvodnená, prvá časť vety otázky sa jasne viaže k vyučovaniu v oblasti sexuálneho správania a eutanázie. Z textu vyplýva, že obmedzenie práva školy na vyžadovanie účasti sa týka iba účasti na vyučovaní ohľadom sexuálneho správania a eutanázie.

Štvrtá otázka sa nedotýka ani prípadného konfliktu medzi dieťaťom a rodičom. Tento konflikt je riešený osobitne podľa iných ustanovení zákona o rodine. Predmetom konfliktu je nesúhlas dieťaťa alebo rodiča na jednej strane voči právu školy na donucovanie na strane druhej. Cieľom štvrtej otázky je získať odpoveď na tento konflikt.

Predmetom   štvrtej   otázky   nie   je   základné   právo   či   sloboda,   ale   „limit“   či „obmedzenie“   vo   forme   zákonného   práva   školy   na   donucovanie   k   účasti   na   výchove v špecifických oblastiach výchovy, ktoré sa má buď zachovať alebo odstrániť. V prípade kladnej odpovede na otázku nemôže dôjsť k obmedzeniu základného práva či slobody, iba k odstráneniu   zákonného   limitu   či   práva   školy   na   donucovanie.   V   prípade   negatívnej odpovede   takisto   nepríde   k   zhoršeniu   súčasného   stavu   základného   práva.   Predmetom referenda je otázka či má, alebo nemá existovať právo Školy na vynucovanie účasti.»

19. V závere stanoviska petičný výbor ústavnému súdu navrhol nálezom rozhodnúť, že   referendové   otázky   predložené   prezidentovi   petičným   výborom   27.   augusta   2014   sú v súlade s čl. 93 ods. 2 a 3 ústavy, že ich predmetom nie sú základné práva a slobody v zmysle čl. 93 ods. 3 ústavy, že predstavujú dôležité otázky verejného záujmu v zmysle čl. 93 ods. 2 ústavy a že referendum s otázkami 1 až 4 uvedenými vo výroku tohto nálezu možno vyhlásiť.

II.

20.   Podľa   čl. 95   ods.   2   prvej   vety   ústavy prezident   Slovenskej   republiky   môže pred vyhlásením   referenda   podať   na   ústavný   súd   návrh   na   rozhodnutie,   či   predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Podľa čl. 125b ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Podľa čl. 125b ods. 2 ústavy návrh na rozhodnutie podľa odseku 1 môže podať ústavnému   súdu   prezident   Slovenskej   republiky   pred   vyhlásením   referenda,   ak   má pochybnosti,   či   predmet   referenda,   ktoré   sa   má   vyhlásiť   na   základe   petície   občanov alebo uznesenia   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   95   ods.   1,   je   v   súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Podľa čl. 93 ods. 2 ústavy referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.

Podľa   čl.   93   ods.   3   ústavy   predmetom   referenda   nemôžu   byť   základné   práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.

Podľa čl. 98 ods. 1 ústavy výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.

Podľa   čl.   98   ods.   2   ústavy   návrhy   prijaté   v   referende   vyhlási   Národná   rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.

Podľa   čl.   99   ods.   1   ústavy   výsledok   referenda   môže   Národná   rada   Slovenskej republiky zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti.

Podľa čl. 99 ods. 2 ústavy referendum v tej istej veci možno opakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania.

21. Predložený návrh prezidenta je v histórii existencie ústavného súdu po roku 1993, resp.   po   tzv.   veľkej   novele   ústavy   vykonanej   ústavným   zákonom   č.   90/2001   Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“), prvým návrhom na   rozhodnutie   podľa   čl.   125b   ústavy.   Špecifickosť   tohto   rozhodovacieho   procesu   je zvýraznená aj tým, že ide o prvok preventívnej kontroly ústavnosti v systéme slovenského ústavného súdnictva   dominantne orientovaného na oblasť následnej kontroly ústavnosti. Ústavný súd neopomína a v každom štádiu svojho rozhodovania o návrhu prezidenta má na zreteli, že jeho úlohou nie je akademické hodnotenie ústavnej úpravy inštitútu referenda v Slovenskej republike, ale výlučne odstránenie pochybností prezidenta o súlade predmetu referenda, ktoré navrhuje petícia občanov alebo Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len   „národná   rada“),   s ústavou   a ústavnými   zákonmi.   Pri   plnení   uvedenej   ústavnej kompetencie však ústavný súd nemôže obísť bez povšimnutia celkový koncept referenda v ústavnej úprave Slovenskej republiky, pretože jeho charakteristické črty môžu byť vo významnej miere nápomocné aj pri hľadaní odpovede na otázku, či predmet referenda, tak ako   je vymedzený   v petícii   predloženej prezidentovi,   je alebo nie je v súlade   s ústavou a ústavnými zákonmi. Ústavný súd preto z hľadiska metodologickej roviny odôvodnenia tohto   nálezu   považuje   za potrebné   zaoberať   sa   aspoň   najpodstatnejšími   právnymi východiskami svojho   autoritatívneho   záveru   zakladajúcimi   sa   aj na ústavnej   koncepcii inštitútu referenda.

22. Podľa názoru ústavného súdu nie je potrebné zoširoka obhajovať názor o povahe referenda ako ústavnoprávneho inštitútu priamej demokracie. O tom niet pochybností. Inou otázkou je už z ústavy sa črtajúca konkurencia referenda s výkonom zákonodarnej moci parlamentom – národnou radou. Systematickú rovnocennosť oboch oddielov piatej hlavy ústavy   už   ústavný   súd   konštatoval   v uznesení   z 21.   mája   1997   v konaní   vedenom pod sp. zn. II. ÚS 31/97, keď zdôraznil, že piata hlava ústavy sa člení na dva rovnocenné oddiely ustanovujúce zákonodarnú moc v Slovenskej republike. Súčasne uviedol, že účelom referenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľom primárnej (originárnej) moci, aby bezprostredne   spolupôsobili   pri   tvorbe   štátnej   vôle   (v   tomto   prípade   možno   hovoriť   aj o vecnej   či   hodnotovej   rovnocennosti   referenda   a výkonu   zákonodarnej   moci   národnou radou). Občania v referende uplatňujú toto svoje oprávnenie hlasovaním, ktoré má právne účinky. V skoršom náleze sp. zn. PL. ÚS 42/95 ústavný súd vyslovil, že v teoretickej polohe je   referendum   určitou   poistkou   občana   voči   parlamentu,   aby   si   v zásadných   otázkach „nechal poradiť“ od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť. Z uvedenej rekapitulácie   dosiaľ   vyslovených   záverov   ústavného   súdu   v prvom   rade   vyplýva, že referendum je v pomeriavaní s výkonom zákonodarnej moci parlamentom rovnocenným nástrojom   presadenia   vôle   občana   ako   originárneho   nositeľa   štátnej   moci.   Súčasne   je zreteľný postoj ústavného súdu uznávajúci právne účinky referenda (referendum teda nie je plebiscitom).

23.   Ku   vzťahu   referenda   ako   inštitútu   priamej   demokracie   k zastupiteľskej demokracii ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že v čl. 2 ods. 1 ústavy sa najprv spomína vykonávanie štátnej moci občanmi prostredníctvom volených zástupcov a až potom priamy výkon štátnej moci, nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako materiálno-právne priorizovanie   nepriamej   (zastupiteľskej)   demokracie.   Dosvedčuje   to   jednak   alternatívna formulácia oboch foriem výkonu demokracie (použitá spojka „alebo“), ako aj skutočnosť, že   podľa   čl.   21   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   tvoriacej integrálnu súčasť ústavného poriadku Slovenskej republiky občania majú právo zúčastňovať sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov. Pri interpretácii čl. 2 ods. 1 ústavy a čl. 21 ods. 1 listiny výlučne na podklade ich syntaxe by tak bolo možné konštatovať ich rozpor, čo je záver absurdný.

24. Za problémovejší okruh možno podľa názoru ústavného súdu považovať právne účinky   referenda.   Ústavná   koncepcia   referenda   podporuje   ich   existenciu.   Ústavou predpísané podmienky, ktoré je nevyhnutné splniť na to, aby konkrétne referendum bolo možné vyhlásiť (čl. 95 ods. 1 ústavy) a aby potom bolo aj platné a úspešné (čl. 98 ods. 1 ústavy), sú prísne. Z toho vyplýva vysoký stupeň legitimity výsledku platného referenda, ktorý potvrdzuje aj čl. 99 ods. 1 a 2 ústavy (výsledok referenda môže národná rada zmeniť alebo   zrušiť   svojím   ústavným   zákonom   po   uplynutí   troch   rokov   od   jeho   účinnosti a referendum   v   tej   istej   veci   možno   opakovať najskôr   po   uplynutí troch   rokov   od jeho vykonania). Materiálne pozadie výsledku referenda tak svedčí jednoznačne v prospech jeho právnych účinkov, veď návrhy prijaté v referende vyhlási národná rada rovnako ako zákon (čl. 98 ods. 2 ústavy). Pokiaľ by sa v tejto súvislosti nastolila možná kolízia medzi právnymi účinkami referenda a čl. 72 ústavy, podľa ktorého je národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, treba povedať, že z tohto článku ústavy nepochybne vyplýva, že národná rada je v sústave všetkých ostatných štátnych orgánov vykonávajúcich normotvorbu jediným ústavodarcom a zákonodarcom. To však nevylučuje iný spôsob   prijímania všeobecne záväzných pravidiel správania s právnou silou zákona, prípadne ústavného zákona, konkrétne občanmi v referende.

25. Ústavný súd však neopomína napätie medzi výsledkom fakultatívneho referenda, ktorý si môže (ale nemusí) v závislosti od konkrétnej použitej formulácie vyžadovať ďalšie právne konanie národnej rady, a reprezentatívnym charakterom mandátu poslanca národnej rady (čl. 73 ods. 2 druhá veta ústavy). Z ústavy teda nemožno vyvodiť povinnosť poslanca národnej   rady   prispieť   hlasovaním   k tomu,   aby   sa   návrh   prijatý   v referende   pretvoril do adekvátnej podoby textu právneho predpisu. Niet žiadnej právom regulovanej sankcie, ktorá by sa proti poslancovi národnej rady uplatnila, ak by hlasoval proti vôli prejavenej občanmi v platnom   referende. Akékoľvek   konzekvencie,   ktoré   by   bolo možné   v takejto situácii vyvodiť, sú redukované do roviny politickej zodpovednosti.

26.   Do   popísaného   a analyzovaného   ústavno-právneho   prostredia   má   oprávnenie vstúpiť ústavný súd svojou rozhodovacou právomocou zakotvenou v čl. 125b ods. 1 ústavy. Otázku aktívnej legitimácie prezidenta podať návrh v tejto veci ústavný súd vyriešil prijatím návrhu na ďalšie konanie. K námietkam petičného výboru v tomto smere v jeho stanovisku vychádzajúcim   z doterajšej   praxe   predchádzajúcich   prezidentov   Slovenskej   republiky ústavný súd iba poznamenáva, že právo prezidenta podať návrh ústavnému súdu podľa čl. 95   ods.   2   ústavy   musí   v závislosti   od   konkrétnych   okolností   vždy   podliehať individuálnemu   posúdeniu   zo   strany   ústavného   súdu.   Právomoc   ústavného   súdu sa koncentruje   výlučne   na   súlad   predmetu   referenda   s ústavou   a ústavnými   zákonmi,   teda na obsahovú   stránku   referenda   tvorenú   referendovými   otázkami.   Ústavný   súd   nemá právomoc preskúmavať súlad iných právne významných aspektov konkrétneho referenda, ktoré   sa   má vyhlásiť,   s ústavou   a ústavnými zákonmi (nemôže   napríklad skúmať, či   sú splnené podmienky podľa čl. 95 ods. 1 ústavy, pretože to patrí do výlučnej kompetencie prezidenta).

27. No aj v situácii, keď ústavný súd dospeje pri posudzovaní konkrétneho návrhu podľa čl. 125b ods. 2 ústavy k záveru o danosti svojej právomoci, pre jeho meritórny záver nemôže byť rozhodujúce, či posudzovaný predmet referenda v prípade, ak výsledky budú platné, môže alebo nemôže viesť k zmene ústavy alebo ústavného zákona. Ak by preň také zistenie   rozhodujúcim   bolo,   potom   by   sa   ústavný   súd   dostal   do   rozporu   so všeobecne záväzným   výrokom   svojho   vlastného   uznesenia   z 21.   mája   1997   (II. ÚS 31/97) uverejneného   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   139/1997, podľa ktorého „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bola otázka o zmene Ústavy Slovenskej republiky alebo jej časti“.

28.   Ústavný   súd   tak   zastáva   názor,   že   požiadavka,   aby   predmet   referenda   bol v súlade   s ústavou   a ústavnými   zákonmi,   znamená   nevyhnutnosť   jeho   súladu   s tými ustanoveniami ústavy, prípadne ústavných zákonov, ktoré ustanovujú kogentné požiadavky týkajúce   sa   samotného   predmetu   referenda,   nie   iných   stránok   referenda.   K takým ustanoveniam v súčasnom ústavnom poriadku Slovenskej republiky patria čl. 93, ako aj čl. 99 ods. 2 ústavy. Formulovanému výkladu ústavného súdu svedčí aj autentické vyjadrenie ústavodarcu   k ústavnému   zákonu   č.   90/2001   Z.   z.   obsiahnuté   v dôvodovej   správe k predmetnému ústavnému zákonu. K zavedeniu ústavného oprávnenia prezidenta predložiť predmet referenda na posúdenie ústavnému súdu pred jeho vyhlásením viedol ústavodarcu poznatok, že „za jednu z mimoriadne sporných častí sa všeobecne pokladá formulovanie predmetu,   v ktorom   sa   môže   a v ktorom   sa   nemôže   konať   referendum.   Uskutočnenie každého   referenda   je   nielen   finančne   značne   náročné,   ale   predovšetkým   ide   o formu priamej   účasti   občanov   na   správe   vecí   verejných.   Preto   každá   neistota   spojená   už s prípravou   referenda   prináša   spochybňovanie   významu   a   zmyslu   tohto   významného inštitútu priamej demokracie. Navrhovatelia preto pokladajú za potrebné aj v tejto fáze rekonštrukcie ústavného systému Slovenskej republiky obmedziť prípadné spochybňovanie ústavnosti   každého   pripravovaného   referenda,   a   vytvoriť   tak   čo   najlepšie   predpoklady pre jeho prípravu a priebeh.“.

29. Ústava v čl. 93 ods. 1 kogentne ustanovuje, aká otázka verejného záujmu musí byť predmetom referenda. Ostatné otázky verejného záujmu potom podľa čl. 93 ods. 2 ústavy môžu byť predmetom referenda. Kogentný charakter čl. 93 ods. 2 ústavy sa prejavuje v podmienke, aby predmet referenda tvoril dôležitú otázku verejného záujmu. Napokon je čl. 93 vo svojej systematickej línii uzavretý v odseku 3 vyjadrenou normou vylučujúcou z predmetu   referenda   tie   dôležité   otázky   verejného   záujmu,   ktorými   sú   základné   práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.

30. Pre rozhodovanie ústavného súdu o návrhu prezidenta sa javia zásadnými dva okruhy. Prvý sa týka interpretácie čl. 93 ods. 2 ústavy a druhý výkladu čl. 93 ods. 3 ústavy v časti o základných právach a slobodách.

31.   Pokiaľ   ide   o otázku   dôležitého   verejného   záujmu,   ústavný   súd   zastáva stanovisko, že splnenie predmetnej podmienky je potrebné skúmať aj vo svetle právneho základu referenda, ktoré má byť vyhlásené. Slovné spojenie „verejný záujem“ predstavuje neurčitý právny pojem a právny poriadok zavádza len jeho parciálne definície uplatňované na účely konkrétnych právnych predpisov [napr. čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   alebo čiastočne § 108 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov]. Avšak bez potreby viac či menej presnej definície   tohto   pojmu   ústavný súd   zdôrazňuje,   že   pri   skúmaní jeho   naplnenia v konaní podľa čl. 125b ústavy je potrebné významne prihliadať na skutočnosť, že referendum sa má vyhlásiť na podklade petície aspoň 350 000 občanov. Fakt, že 350 000 alebo dokonca viac občanov žiada referendum o určitej otázke, podstatným spôsobom nasvedčuje tomu, že táto otázka sa formuje do podoby dôležitej otázky verejného záujmu. Okrem toho, systematiku čl. 93 ústavy (predovšetkým vzťah odseku 2 a odseku 3) možno vysvetľovať aj tak, že základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet sú dôležitými otázkami verejného záujmu (II. ÚS 171/05), ibaže konanie referenda o nich je zakázané.

32. Zložitejším problémom, ktorý vyvoláva i predložený návrh prezidenta, je potreba skúmania, či navrhovaným predmetom referenda sú základné práva a slobody. Príliš široký výklad   tejto   ústavnej   normy   by   mohol   viesť   k znefunkčneniu   inštitútu   fakultatívneho referenda, pretože je málo takých otázok, ktoré by sa aspoň čiastočne nedotýkali základných práv a slobôd. Na druhej strane je zreteľné, že ústavodarca nechcel podriadiť problematiku základných práv a slobôd v zmysle a rozsahu uvedených v bodoch 36 a 37 („jadro ústavy“) výlučne vôli väčšiny. V tejto súvislosti si treba opätovne pripomenúť, že výsledok referenda nemôže ústavodarca zmeniť tri roky a po ich uplynutí je to možné len ústavným zákonom. Súčasne tu prípadná následná korekcia zo strany ústavného súdu (prostredníctvom konania podľa čl. 125 ústavy) sa javí ako problematická.

33.   Ústavný   súd   akceptuje   interpretáciu   preferovanú   i prezidentom,   podľa   ktorej «pojem „základné práva a slobody“ použitý v čl. 93 ods. 3 Ústavy v súvislosti s negatívnym vymedzením predmetu referenda je potrebné vykladať aj v zmysle medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky».   Niet   žiadneho   rozumného   dôvodu   odlišovať   z pohľadu   aplikácie čl. 93 ods. 3 ústavy základné práva a slobody katalogizované ústavou od základných práv a slobôd   garantovaných   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach.   Slovenská republika sa prostredníctvom textu ústavy (čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1) hlási k štandardu základných práv a slobôd, tak ako ho zakotvujú príslušné medzinárodno-právne dokumenty. Ak je potom vôľou ústavodarcu vylúčiť z predmetu referenda základné práva a slobody, postrádal by elementárnu logiku záver, podľa ktorého by predmetom referenda mohli byť ľudské práva a slobody zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách.

34.   Metodológia   výkladu   čl.   93   ods.   3   ústavy   v časti   o základných   právach a slobodách   musí   podľa   názoru   ústavného   súdu   vychádzať   z požiadavky   dosiahnutia rovnováhy   v štrukturálne   vybudovanom   ústavnom   systéme,   pre   ktorý   je   typické uplatňovanie   vzájomných   bŕzd   a protiváh   medzi   jednotlivými   zložkami   štátnej   moci. Kompetencia   ústavného   súdu   ako   orgánu   súdnej   moci   zakotvená   v čl.   125b   ústavy predstavuje brzdu v relácii k vôli oprávnených zúčastniť sa referenda, ktoré predstavuje súčasť   výkonu   zákonodarstva.   Naproti   tomu   sa   však   v demokratickom   parlamentnom systéme   (čl.   1   ods.   1   a čl.   72   ústavy)   „štátna   vôľa“   prioritne   tvorí   občanmi   priamo legitimovaným   orgánom   ústavodarnej,   resp. zákonodarnej   moci,   ktorého   legitimitu   je potrebné vo vzťahu k súdnej moci nepochybne významovo favorizovať. Štátna moc predsa pochádza   od občanov,   ktorí   ju   vykonávajú   prostredníctvom   svojich   volených   zástupcov alebo priamo (čl. 2 ods. 1 ústavy). Referendum je priamy výkon štátnej moci občanmi, ktorý navyše   s ohľadom   na   požiadavky   pre   jeho   platnosť   disponuje   v   ústavnom   systéme Slovenskej republiky mimoriadne vysokou mierou demokratickej legitimity (čl. 98 ods. 1 ústavy). Preventívny (a jediný možný) vstup ústavného súdu do tohto inštitútu odôvodňuje iba   snaha   zabrániť   ohrozeniu   základných   hodnôt,   na ktorých   súčasný   moderný demokratický právny štát stojí (základné práva a slobody), ako aj ohrozeniu základných nástrojov zabezpečujúcich v prostredí trhového mechanizmu fungovanie takého štátu (dane, odvody, štátny rozpočet).

35. V konaní podľa čl. 125 ústavy je ústavný súd oprávnený eliminovať podústavné, nie ústavné zásahy zákonodarcu (prostredníctvom ktorého občania vykonávajú štátnu moc) do   základných   práv   a slobôd.   V konaní   podľa   čl.   125b   ústavy   však   je   ústavný   súd oprávnený preventívne vylúčiť zásah do základných práv a slobôd, ktorý v prípade, že by sa realizoval,   nadobudne   povahu   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   požívajúceho po dobu troch rokov kvalitu absolútnej nezmeniteľnosti. Ústavný súd ako orgán, ktorý sa nevytvára (na rozdiel od parlamentu) priamo z vôle občanov, má teda oprávnenie ex ante zabrániť jej vyjadreniu v konkrétnom prípade.

36. Ústavný súd vo vzťahu k základným právam a slobodám podľa čl. 93 ods. 3 ústavy   dodáva,   že   tieto   charakterizujú   pohľad   demokratického   a právneho   štátu na jednotlivca,   v ktorom   sa   zračí   úcta   k hodnote   ľudskej   bytosti   a pripravenosť na poskytnutie ochrany. Eliminácia katalógu základných práv a slobôd v jeho štandardnej podobe   by   mohla   znamenať   postupnú   eróziu   demokracie   a pluralizmu   smerom k totalitarizmu a diktatúre. Podoba demokratického štátu v európskom priestore sa po druhej svetovej vojne zakladá na rešpektovaní základných práv a slobôd, pričom európske ústavné systémy   na účel   garancie   tohto   záväzku   využívajú   rôzne   ústavné   nástroje.   Typickým príkladom   je   tzv. klauzula   večnosti   objavujúca   sa   v čl.   79   ods.   3   Základného   zákona Spolkovej republiky Nemecko, prípadne v čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky, čl. 110 ods. 1 Ústavy Gréckej republiky alebo čl. 288 Ústavy Republiky Portugalsko.

37. V podmienkach Slovenskej republiky chráni nezmeniteľnosť ústavných článkov garantujúcich   základné   práva   a slobody   predovšetkým   čl.   12   ods.   1   druhá   veta   ústavy, ale k ustanoveniam s uvedeným účelom nepochybne patrí aj čl. 93 ods. 3 ústavy. Ústavný súd sa preto aj vo vzťahu k svojmu rozhodovaniu o návrhu prezidenta podľa čl. 125b ods. 2 ústavy prikláňa k východisku, podľa ktorého sa prostredníctvom čl. 93 ods. 3 ústavy kladie zábrana referendám s takými otázkami, ktorých úspech by znamenal narušenie konceptu základných   práv   a slobôd   v podobe   znižovania   ich   štandardu   vyplývajúceho z medzinárodnoprávnej úpravy i úpravy vo vnútroštátnom právnom systéme, a to v miere ohrozujúcej charakter právneho štátu. Nemožno však odmietnuť každú otázku, ktorá sa čo len minimálne obsahovo dotýka niektorého zo základných práv a slobôd. Inak by totiž skutočne   došlo   k popretiu   zmyslu   a účelu   inštitútu   referenda,   čo   ústavodarca   jeho zakotvením do textu ústavy zjavne nemal na mysli. Uvedenú všeobecnú formuláciu musí ústavný súd pretaviť do   rozhodovania o konkrétnom   spochybnenom predmete referenda aj tak,   že   bude   skúmať   dopad   návrhov   prípadne   prijatých   v očakávanom   referende na adresátov právnych noriem, ktoré z úspešného referenda prostredníctvom čl. 98 ods. 2 ústavy vzídu.

38. V prípade, že by prijatie návrhu obsiahnutého v referendovej otázke predloženej ústavnému   súdu   na   preskúmanie   viedlo   k rozšíreniu   štandardu   konkrétneho   základného práva   a slobody   v porovnaní   s úrovňou   vyplývajúcou   z medzinárodno-právnej i vnútroštátnej   ústavnej   regulácie   a z   na   ne   nadväzujúcej   rozhodovacej   praxe medzinárodných súdnych orgánov i samotného ústavného súdu, potom je priestor pre zásah zo strany ústavného súdu značne limitovaný a vždy bude závisieť od dôsledného posúdenia individuálnej   referendovej   otázky.   Ústavný   súd   však   vždy   musí   dbať,   aby   prípadné rozšírenie   štandardu   konkrétneho   základného   práva   alebo slobody   neviedlo   paralelne k zníženiu štandardu iného základného práva alebo slobody.

39.   Pri   znížení   štandardu   určitého   základného   práva   a slobody   prostredníctvom referenda   sa   od ústavného   súdu   žiada byť   ostražitým   z dôvodu   už   konštatovaného potenciálneho nebezpečenstva narušenia podstaty a zmyslu základného práva a slobody, a to vo vzťahu ku všetkým adresátom jeho pôsobenia alebo v relácii k druhovo určenej skupine právnych subjektov. V takýchto prípadoch by bolo povinnosťou ústavného súdu poskytnúť dôslednú   ochranu   základným   právam   a slobodám   aj   v zmysle   ústavných   princípov formujúcich ich kvalitatívnu stránku, ktorá je identifikovaná v prvej vete bodu 37.

40. Za špecifický prípad podoby prieskumu podľa čl. 125b ústavy treba podľa názoru ústavného   súdu   považovať   situácie,   keď   sa   prijatím   navrhovanej   referendovej   otázky štandard dotknutého základného práva a slobody oproti právnemu stavu de constitutione lata alebo de lege lata nezmení a prijatím návrhu obsiahnutého v referendovej otázke dôjde „iba“ k   posilneniu   právnej   sily aktuálnej   právnej   regulácie   a jej   stabilizácii.   V takýchto situáciách   existuje   nebezpečenstvo,   že   ústavný   súd   v konaní   podľa   čl.   125b   ústavy materiálne skĺzne do pozície preskúmavania ústavnosti platnej a účinnej právnej úpravy, čo však je cieľom konania vedeného podľa čl. 125 ústavy. Prípadné konštatovanie naplnenia hypotézy podľa čl. 93 ods. 3 ústavy v časti o základných právach a slobodách by tak mohlo (ne)priamo   spochybňovať   súlad   v hierarchii   účinných   právnych   predpisov,   čím   by   sa do právneho systému vnášal nežiaduci prvok neistoty a vnútorného rozporu. Išlo by tak o prvok   súdneho   aktivizmu,   a to dokonca   v konkurencii   k priamej   forme   demokracie uplatňovanej originárnym pôvodcom všetkej štátnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína   svoj   stabilne   judikovaný   právny   názor,   podľa   ktorého   každé   konanie pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom   a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť   uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní) pred ústavným   súdom   (II.   ÚS   66/01,   II.   ÚS   184/03,   III.   ÚS   184/06,   IV.   ÚS   314/07, IV. ÚS 84/2012).   Autoritatívne   zabránenie   konaniu   referenda,   ktorého   platný   výsledok by viedol k identite právneho názoru vyjadreného v procese realizácie priamej demokracie a právneho stavu vytvoreného prostriedkami demokracie nepriamej, by tak bez náležitej právnej opory (v podobe výsledku konania podľa čl. 125 ústavy) mohlo významne narušiť princíp   prezumpcie   ústavnosti   právnych   predpisov,   a tým   vniesť   do   právnych   vzťahov prvok neistoty.

III.

41. Prvá otázka tvoriaca predmet referenda, pri ktorej má prezident pochybnosti o jej súlade s ústavou a ústavnými zákonmi, znie: „Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?“

42. Prezident sa ústavného súdu svojím návrhom najprv pýta, či je takto formulovaná otázka   v rozpore   s čl.   93   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   referendom   sa   môže   rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu. Podľa prezidenta je totiž otázne, či možno za   dôležitú   otázku   verejného   záujmu   považovať   otázku,   ktorá   bola   v bezprostredne predchádzajúcom období vyriešená ústavodarcom vo forme príslušnej zmeny ústavy.

43. Je skutočnosťou, že národná rada ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 161/2014 Z. z.“), s účinnosťou od 1. septembra 2014 zmenila čl.   41   ods.   1   ústavy,   ktorý   tak   v znení   účinnom   ku dňu   doručenia   návrhu   prezidenta ústavnému   súdu   zakotvil   manželstvo   ako   jedinečný   zväzok   medzi   mužom   a ženou. Článok 41 ods. 1 ústavy teda umožňuje právne označiť (nazvať) manželstvom iba zväzok jedného muža a jednej ženy, čo tvorí podstatu prvej otázky.

44. Ústavný súd však odkazuje na svoj názor judikovaný vo výroku už spomínanej veci sp. zn. II. ÚS 31/97, podľa ktorého „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2 ústavy bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti“.

45. Ak teda predmetom referenda môže byť otázka, ktorá už je objektom ústavnej regulácie, a občania v referende môžu prejaviť vôľu k zmene ústavy, potom sú pochybnosti prezidenta o naplnení hypotézy ústavnej normy zakotvenej v čl. 93 ods. 2 ústavy zbytočné. Samotný   fakt   existencie   ústavnej   regulácie   určitej   otázky   túto   nevylučuje   z okruhu dôležitých otázok verejného záujmu, o ktorých sa podľa čl. 93 ods. 2 ústavy môže konať referendum.

46. K dôvodom prezidenta navyše ústavný súd dodáva, že ich základ možno použiť aj v protismernej argumentačnej línii, a dospieť tak k opačnému záveru. Ak je personálna podstata   manželstva   regulovaná   explicitne   v ústavnom   texte,   zrejme   ústavodarca   k jej zakotveniu na ústavnej úrovni pristúpil aj preto, lebo ju považoval za jednu z dôležitých podôb   verejného   záujmu.   Aj   dôvodová   správa   k ústavnému   zákonu   č.   161/2014   Z. z. odôvodňuje zmenu čl. 41 ods. 1 ústavy do podoby dnes platnej a účinnej konštatovaním, že „nakoľko je manželstvo základný inštitút rodinnoprávnych vzťahov, navrhuje sa zakotviť jeho   ochranu   Slovenskou   republikou.   Súčasne   sa   navrhuje,   aby   Slovenská   republika napomáhala jeho dobru, t.j. aby jeho ochrana a podpora boli súčasťou verejného záujmu.“.

47. Ústavný súd tak dospel k záveru, že prvá otázka tvoriaca predmet referenda nie je v rozpore s čl. 93 ods. 2 ústavy.

48.   Pochybnosti   prezidenta   vo   vzťahu   k prvej   otázke   však   pramenia   aj   z   jej prípadného rozporu s čl. 93 ods. 3 ústavy, podľa ktorého predmetom referenda nemôžu byť základné   práva   a   slobody...   Podľa   prezidenta   by   sa   predmet   referenda   tvorený   prvou otázkou „mohol   týkať   základného   práva   na   rodinný   život   a základného   práva   určovať obsah svojho súkromného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy)“.

49.   Podľa   čl.   19 ods.   2   ústavy   každý   má právo   na ochranu pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

50. Ústava pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Keďže základné práva   a   slobody   podľa   ústavy   je   potrebné   vykladať   a   uplatňovať   v   zmysle   a   duchu medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (PL.   ÚS   5/93, PL. ÚS 15/98),   ústavný   súd   pri   vymedzení   obsahu   uvedených   pojmov   prihliada   aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

51.   Podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho súkromného a rodinného života...

52. Podľa čl. 12 dohovoru muži a ženy spôsobilí vekom na uzavretie manželstva majú   právo   uzavrieť   manželstvo   a   založiť   rodinu   v   súlade   s   vnútroštátnymi   zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.

53. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

54. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že pojem „súkromný život“ je pojem široký, ktorý nemožno vyčerpávajúcim spôsobom definovať, najmä ho nemožno obmedziť na „intímnu sféru“ a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry. Ochrana súkromného života musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a rozvíjať vzťahy so svojimi   blížnymi   a   vonkajším   svetom,   z   ktorého   nemožno   vylúčiť   ani   profesijnú a pracovnú   činnosť.   Ochrana   „rodinného   života“   sa   týka   súkromia   jednotlivca   v   jeho rodinných   vzťahoch   voči   iným   fyzickým   osobám,   čo   v   sebe   zahŕňa   vzťahy   sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne [pozri I. ÚS 13/00 a v ňom citované rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)].

55. Vo vzťahu k manželstvám osôb rovnakého pohlavia ESĽP vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku (sťažnosť č. 30141/04, rozsudok z 24. júna 2010) neopomenul „vytvárajúci sa európsky konsenzus vo vzťahu k uznaniu vzťahu párov rovnakého pohlavia. Navyše, táto tendencia   sa   v   poslednej   dekáde   rýchlo   rozmáha.   Napriek   tomu   však   doteraz   väčšina členských štátov z hľadiska práva neuznáva vzťahy osôb rovnakého pohlavia. Práva párov rovnakého pohlavia preto treba vnímať ako vyvíjajúcu otázku, v ktorej neexistuje konsenzus a v ktorej je daný široký priestor pre voľnú úvahu členských štátov týkajúcu sa načasovania prijatia legislatívnych zmien“ (bod 105). Súčasne ESĽP v tej istej veci zaujal stanovisko, podľa ktorého „sú   členské   štáty   podľa   článku   12   dohovoru,   rovnako   ako   aj   článku   14 dohovoru   v   spojení   s   článkom   8   dohovoru   oprávnené   obmedziť   právo   na   uzavretie manželstva len na osoby opačného pohlavia“ (bod 109).

56. K dohovorom garantovanému právu uzavrieť manželstvo (čl. 12 dohovoru) ESĽP vo veci   Schalk a Kopf   proti   Rakúsku   zdôraznil,   že „manželstvo   má   hlboko   zakorenené spoločenské a kultúrne konotácie, ktoré sa môžu v jednotlivých spoločenstvách výrazne odlišovať. Súd opätovne pripomína, že nie je jeho úlohou nahrádzať svojou judikatúrou rozhodnutia príslušných orgánov jednotlivých členských štátov, ktoré sú najpovolanejšie posúdiť potreby spoločnosti a dať na ne odpoveď“ (bod 63). Preto „článok 12 dohovoru neukladá   príslušnej   vláde   povinnosť   umožniť   osobám   rovnakého   pohlavia...   uzavretie manželstva“ (bod 64). V najnovšej veci Hämäläinen proti Fínsku (rozsudok zo 16. júla 2014) ESĽP rovnako vo vzťahu k právu na rešpektovanie súkromného a rodinného života zdôraznil, že „čl. 8 dohovoru nemožno vykladať tak, že ukladá povinnosť členských štátov garantovať párom rovnakého pohlavia prístup k manželstvu“ (bod 72).

57.   Ústavný   súd   neopomína   trend   posunu   právnych   názorov   ESĽP   na   okruh nositeľov práva na uzavretie manželstva predstavujúceho jednu z obsahových súčastí práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (ide hlavne o rozhodnutie z 11. júla 2002 o sťažnosti č. 28957/95 vo veci Christine Goodwin proti Spojenému kráľovstvu – právo transsexuála   uzavrieť   manželstvo),   z citovanej   neskoršej   judikatúry   však   podľa   názoru ústavného súdu nevyplýva kategorický postoj ESĽP k možnosti osôb rovnakého pohlavia uzavrieť manželstvo, a to ani z hľadiska práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ani z hľadiska práva uzavrieť manželstvo (čl. 12 dohovoru). Rezonuje hlavne akcent na široký priestor pre voľnú úvahu členských štátov.

58. V popísaných okolnostiach sa ústavný súd obracia k aktuálnemu stavu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktorý umožňuje uzavrieť manželstvo iba jednému mužovi a jednej žene [čl. 41 ods. 1 ústavy, čl. 1 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),   §   1   ods.   1   zákona   o rodine].   Prvá   posudzovaná   referendová   otázka   teda pre prípad prijatia (čl. 98 ods. 2 ústavy) nemá ambíciu zmeniť právny stav de constitutione lata   ani   de   lege   lata,   ale naopak,   potvrdiť   ho.   Prijatie   návrhu   obsiahnutého   v prvej navrhovanej otázke by tak neznížilo existujúci štandard základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a vzhľadom na aktuálnu judikatúru ESĽP je podľa názoru ústavného súdu vytvorený priestor pre zaujatie stanoviska k možnosti uzatvárania manželstva medzi inými osobami než len medzi jedným mužom a jednou ženou v referende.

59. Navyše, ak by sa mali potvrdiť prezidentom uvádzané súvislosti medzi prvou referendovou otázkou a čl. 19 ods. 2 ústavy (čl. 8, čl. 12 a čl. 14 dohovoru), muselo by dôjsť k spochybneniu   znenia   čl.   41   ods.   1   ústavy   v jeho   aktuálnej   podobe,   a to   pri   už konštatovanej obsahovej zhode medzi touto otázkou a čl. 41 ods. 1 ústavy.

60.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   predmet   prvej posudzovanej referendovej otázky vecne síce spadá do rámca základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, vzhľadom na argumentáciu uvedenú v bode 40 však nie v podobe, v akej to predpokladá čl. 93 ods. 3 ústavy.

61. Druhá otázka tvoriaca predmet referenda, ktorej prieskum má na základe návrhu prezidenta za úlohu ústavný súd, znie: „Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?“

62. Aj v tomto prípade pochybnosti prezidenta pramenia z vecnej súvislosti druhej otázky so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Pritom s poukazom na judikatúru ESĽP i Súdneho dvora Európskej únie zdôrazňuje prezident diskriminačný aspekt položenej otázky.

63. Problematika osvojenia súvisí s právami biologických rodičov, ktorých dieťa má byť   osvojené   a ktorých   súhlas   s osvojením   je   nevyhnutný.   Druhým   okruhom   je   súvis adopcií s právami osôb, ktoré o osvojenie žiadajú. Práve k tomuto aspektu zreteľne cieli druhá referendová otázka.

64.   Ústavný   súd   sa   tu   v nadväznosti   na   argumentáciu   prezidenta   v jeho   návrhu opätovne odvoláva na judikatúru ESĽP, ktorá uvádza, že čl. 8 dohovoru negarantuje právo na adopciu   (rozsudok   z 22.   januára   2008   vo   veci   E.   B.   proti   Francúzsku,   sťažnosť č. 43546/02,   bod   43),   no   rozhodovanie   o žiadosti   uchádzačov   o osvojenie   nesmie   byť diskriminačné.   Odmietnutie   adopcie   nezasahuje   do   práva   na   rešpektovanie   rodinného života,   ktorý   vo   fáze   žiadosti   o osvojenie   ešte   medzi   žiadateľom   o adopciu   a dieťaťom prirodzene neexistuje (Kratochvíl, J. In: Kmec, J. – Kosař, D. – Kratochvíl, J. – Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 954), vecne však   súvisí   s právom   na rešpektovanie   súkromného   života,   ktoré   zahŕňa   aj   právo na vytvorenie   a rozvoj   vzťahov   s inými   ľudskými   bytosťami   (E.   B.   proti   Francúzsku, bod 44). Navyše, vecná súvislosť s právom na rešpektovanie rodinného života bude daná, ak sa   otázka   osvojenia   rieši   medzi fyzickými   osobami, ktoré   už žijú   v de   facto rodinných vzťahoch.

65.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rozsudku   z 15.   marca   2012   vo   veci Gas a Dubois   proti   Francúzsku   (sťažnosť   č.   25951/07)   posudzoval   prípad   dvoch sťažovateliek   žijúcich   v registrovanom   partnerstve,   z ktorých   jedna   neúspešne   žiadala o osvojenie biologického dieťaťa svojej partnerky. Sťažovateľky namietali, že ich situácia bola porovnateľná so situáciou páru, ktorý manželstvo uzatvoril, a že napriek tomu s nimi bolo   diskriminačne   odlišne   zaobchádzané.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   s odkazom na svoju prejudikatúru zdôraznil, že „manželstvo udeľuje špeciálne postavenie tým, ktorí ho uzavreli. Realizácia práva uzavrieť manželstvo je chránená článkom 12 dohovoru a má sociálne, osobné a právne dôsledky“, a tak „na účely adopcie druhým rodičom nie je možné považovať situáciu sťažovateliek za porovnateľnú so situáciou manželského páru“ (bod 69). Napokon   ESĽP   podčiarkol,   že „akýkoľvek   pár   v porovnateľnej   právnej   situácii,   ktorý vstúpil do registrovaného partnerstva, by nebol v žiadosti o jednoduchú adopciu úspešný (podľa francúzskeho právneho poriadku sa na registrovaných partnerov nevzťahuje právna úprava   Občianskeho   zákonníka   upravujúca   právne   adopčné   vzťahy   a   rodičovské   práva a povinnosti, pozn.), preto nezistil žiadnu odlišnosť v zaobchádzaní, ktorá by bola založená na sexuálnej orientácii sťažovateliek“ (bod 70).

66.   Vo   veci   X   a ďalší   proti   Rakúsku   (rozsudok   z 19.   februára   2013,   sťažnosť č. 19010/07) ESĽP riešil sťažnosť dvoch sťažovateliek a biologického syna jednej z nich, v ktorej   títo namietali,   že   v porovnaní   s pármi   opačného   pohlavia   boli   diskriminovaní, keďže   v zmysle rakúskeho   právneho poriadku   nebola   – na rozdiel   od   heterosexuálnych párov   –   v ich   prípade   možná   adopcia   dieťaťa   jedného   z partnerov   druhým   partnerom bez prerušenia matkiných právnych väzieb s dieťaťom. Pri posudzovaní okolností prípadu ESĽP   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľky   sa   nenachádzali   v postavení   porovnateľnom s postavením   manželov.   Podľa   dohovoru   totiž   štáty   nie   sú   povinné   umožniť   osobám rovnakého pohlavia uzavrieť manželstvo, avšak pokiaľ umožnia párom rovnakého pohlavia uzavrieť   registrované   partnerstvo,   majú   pomerne   širokú   mieru   voľnej   úvahy,   aké práva registrovaným   partnerom   poskytnú.   Postavenie   manželov,   a to vrátane   adopcie   detí,   tak môže byť upravené inak ako postavenie registrovaných partnerov, resp. nezosobášených párov. Manželstvo má totiž osobitný status aj v zmysle dohovoru a s týmto statusom sú spojené aj osobitné práva. Rakúske právo pritom upravovalo právo na adopciu osobitne vo vzťahu manželov, táto úprava však pre postavenie sťažovateliek nebola vzhľadom na už uvedené skutočnosti relevantná. V danom prípade tak nedošlo k porušeniu čl. 14 dohovoru v   spojení   s   čl.   8   dohovoru,   ak   bola   situácia   sťažovateľov   porovnávaná   so   situáciou manželských párov, v ktorých jeden z manželov si želal adoptovať dieťa druhého manžela.

67.   V rovnakej   veci   však   ESĽP   konštatoval porušenie   čl.   14   v   spojení   s čl.   8 dohovoru,   a to   na   podklade   zistenia,   že   podľa   predpisov   rakúskeho   občianskeho   práva regulujúcich adopciu nič nebránilo jednému z partnerov v slobodnom heterosexuálnom páre adoptovať si dieťa druhého partnera bez prerušenia právnych väzieb medzi týmto partnerom a dieťaťom.

68. Európsky súd pre ľudské práva teda vychádza zo záveru, že je v právomoci štátov upraviť,   či   budú   mať   nezosobášené   páry   (opačného   alebo   rovnakého   pohlavia), resp. registrovaní partneri právo na adopciu biologického dieťaťa druhého partnera. Pokiaľ však štáty takúto adopciu umožnia nezosobášeným heterosexuálnym párom, je absolútne vylúčenie homosexuálnych   párov   z takejto   adopcie   diskrimináciou   na   základe   sexuálnej orientácie a porušením dohovoru.

69. Právny stav de lege lata v Slovenskej republike umožňuje spoločné osvojenie dieťaťa len manželmi (§ 100 ods. 2 zákona o rodine). Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden   z   manželov,   ktorý   žije   s   niektorým   z   rodičov   dieťaťa   v   manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa (§ 100 ods. 1 zákona o rodine).

70.   Z rekapitulovanej   podoby   právnej   úpravy   aktuálnej   v Slovenskej   republike vyplýva, že táto svojím obsahovým zameraním na práva vymedzených skupín fyzických osôb   umožňuje   spoločné   osvojenie   dieťaťa   len   manželom   a individuálne   osvojenie   bez straty   rodičovských   práv   o druhého   rodiča   sprístupňuje   len   na   báze   existujúceho   alebo predošlého   manželského   vzťahu.   Slovenská   právna   úprava   svojou   obsahovou   náplňou inkorporuje   tak   okolnosti   popísanej   veci   Gas   a Dubois   proti   Francúzsku   (individuálne osvojenie bez prerušenia   právnych   väzieb   druhého   rodiča   s dieťaťom   len   v prípade existencie   manželského   zväzku),   ako   aj   znaky   prípadu   X   proti   Rakúsku   (konštatované porušenie práva podľa čl. 8 dohovoru len na podklade zistenia, že osvojenie osobou žijúcou v nemanželskom   zväzku   s osobou   opačného   pohlavia   je,   na   rozdiel   od páru   rovnakého pohlavia, prípustné; to v slovenských podmienkach nie je možné).

71. V poradí druhá referendová otázka predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v Slovenskej   republike   nie   je   adopcia   nezosobášeným   párom   osôb   opačného   pohlavia prístupná,   obdobne   ako   prvá   otázka   nemá   za   cieľ   ani   spôsobilosť   meniť   štandard základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy oproti právnemu stavu de lege lata. Na základe analýzy tejto otázky a jej prepojenia na relevantné ustanovenia zákona o rodine možno tiež konštatovať, že z čl. 41 ods. 4 ústavy konkretizovaného práve v zákone o rodine nevyplýva právo (potenciálneho rodiča) na adopciu dieťaťa ako pozitívne právo upravené v našom právnom poriadku.

72. Prípadné prijatie návrhu obsiahnutého v druhej navrhovanej otázke by tak nielen neznížilo   existujúci   štandard   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života,   ale   sa   tohto   práva   v konkretizovanej podobe   ani   nedotýka.   Vzhľadom   na   aktuálnu   judikatúru   ESĽP   (napr.   bod   65)   pre neporovnateľnosť situácie párov (skupín osôb) rovnakého pohlavia s manželskými pármi ani   s nezosobášenými   pármi   opačného   pohlavia   nemožno   v obsahu   tejto   otázky identifikovať zakázanú diskrimináciu týchto osôb (párov, skupín) v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy pre ich sexuálnu orientáciu. Preto je podľa názoru ústavného súdu vytvorený priestor na   zaujatie   stanoviska   voličov   v referende   k možnosti   osvojiť   si   dieťa   (a následne   ho vychovávať) pármi alebo skupinami osôb rovnakého pohlavia.

73.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetom   druhej   referendovej otázky nie je základné právo nebyť diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, základné právo   na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života podľa   čl. 19   ods.   2   ústavy   ani   základné   právo   rodičov   na   starostlivosť   a výchovu   detí a právo detí na rodičovskú starostlivosť a výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

74. Tretia otázka predložená na účel posúdenia referenda, ktoré sa má vyhlásiť, znie: „Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. 3. 2014 priznané iba manželstvu   a manželom   (najmä   uznanie,   registrácia   či   evidovanie   ako   životného spoločenstva   pred   verejnou   autoritou,   možnosť   osvojenia   dieťaťa   druhým   manželom rodiča)?“

75. K citovanej otázke v prvom rade považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že z jej obsahu nie je zrejmá žiadna konotácia kategorizácie osôb na podklade ich sexuálnej orientácie. Prijatie takto formulovaného návrhu v referende, ktoré sa má vyhlásiť, by totiž znamenalo,   že   tak   spolu   žijúce   osoby   rovnakého   pohlavia,   ako   aj   koexistujúce   osoby opačného   pohlavia   v prípade,   že   nie   sú   manželmi,   sú   vylúčené   z požívania   práv vyhradených právnym poriadkom manželom a manželstvu.

76.   Položená   otázka   sa   koncentruje   na   také   právne   vzťahy,   ktorých   obsah   je exkluzívne   vyhradený   len   pre   osoby   žijúce   v manželstve.   Naznačuje   to   formulácia „... priznané   iba   manželstvu   a manželom...“.   Inými   slovami,   prípadné   riešenie   tretej položenej   otázky   v referende   by   predstavovalo   právne   záväzný   názor   na   to,   či   práva a povinnosti priznané, resp. uložené iba manželom budú môcť charakterizovať aj prípadné iné druhy spolužitia osôb.

77.   Tretia   otázka   vecne   spadá   do   kategórie   základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy) a aj práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 dohovoru). Vo veci X, Y a Z proti   Spojenému   kráľovstvu   (rozsudok   veľkého   senátu   z 22.   apríla   1997,   sťažnosť č. 21830/93) totiž ESĽP celkom jednoznačne uzavrel, že «pojem „rodinný život“ v čl. 8 sa neobmedzuje   len   na   rodiny   založené   na   manželstve   a môže   zahrňovať   i ďalšie   faktické vzťahy...   Pri rozhodovaní,   či vzťah môže spadať   pod pojem „rodinný život“,   môže byť dôležitý rad faktorov vrátane toho, či pár žije spoločne, dĺžka ich vzťahu a či ukázali svoju oddanosť jeden druhému tým, že majú spoločné deti, alebo iným spôsobom... » (bod 37).

78.   Chýbajúce   kritérium   sexuálnej   orientácie   pri   kategorizovaní   osôb   v tretej preskúmavanej otázke má podľa názoru ústavného súdu pre posúdenie podmienok hypotézy čl. 93 ods. 3 ústavy zásadný význam. Opätovne ESĽP v tejto súvislosti dôvodí, že „cieľ ochrany tradičnej rodiny je veľmi abstraktný a na jeho dosiahnutie možno použiť množstvo konkrétnych   opatrení.   V prípadoch   odlišného   zaobchádzania   na   základe   sexuálnej orientácie, ako je to aj v predmetnej veci, je však miera voľnej úvahy členských štátov zúžená   a pre   naplnenie princípu proporcionality nepostačuje len   skutočnosť,   že použitý prostriedok v princípe smeruje k naplneniu sledovaného cieľa“ (rozsudok vo veci Karner proti Rakúsku z 24. júla 2003, sťažnosť č. 40016/98, bod 42). Totiž „sexuálna orientácia je koncept   (pojem),   ktorý   spadá   pod   úpravu   článku   14   dohovoru.   Okrem   toho,   ak   sa predmetné   odlišovanie   prejavuje   v   tejto   intímnej   a   citlivej   sfére   súkromného   života jednotlivca, je potrebné súdu predložiť obzvlášť závažné dôvody na obhajobu opatrenia, ktoré je predmetom sťažnosti. Tam, kde je rozdiel v zaobchádzaní založený na pohlaví a sexuálnej orientácii, je priestor na voľnú úvahu udelený štátom úzky a v takýchto situáciách princíp proporcionality nevyžaduje len to, aby bolo vybrané opatrenie vhodné na realizáciu sledovaného cieľa, ale musí byť preukázané, že toto opatrenie bolo za daných okolností nevyhnutné. Avšak, ak dôvody na odlišné zaobchádzanie boli založené len na sexuálnej orientácii sťažovateľa, znamenalo by to diskrimináciu podľa dohovoru“ (rozsudok vo veci Kozak proti Poľsku z 2. marca 2010, sťažnosť č. 13102/02).

79. Prieskum   tretej   predloženej   otázky   vyvoláva   zásadné   pochybnosti o konzistentnosti   jej   formulácie.   V prvom   rade   slovné   spojenie   „žiadnemu   (inému) spolužitiu osôb“ predstavuje taký široký záber vzťahov, že k ich právnej definícii by bolo možné   dospieť   len   s veľkými   ťažkosťami.   Oproti   tomu   záver   základnej   časti   otázky (pred zátvorkou)   tento   široký   pojem   dáva   do   súvislosti   (do   pomeru)   s manželstvom (manželmi), ktoré je jedinečným právnym vzťahom veľmi presne právne zadefinovaným. Ďalej   je   v tejto   otázke   zjavná   konceptuálna   disharmónia   medzi   časťou   otázky pred zátvorkou   a obsahom   textu   v zátvorke.   Iniciátori   referenda   sa   zjavne   pokúsili demonštratívne   (príkladmo)   uviesť   formálno-právne   podoby,   v ktorých   sa   v súčasnom právnom poriadku prejavuje uznanie exkluzívneho postavenia manželského zväzku. Okrem nárokov na dôkladnú, a nie celkom jednoznačnú   interpretáciu nesie v sebe tento spôsob formulácie   otázky,   najmä   však   slovné   spojenie   „uznanie...   ako   životného   spoločenstva pred verejnou autoritou“ opomenutie zjavného faktu, že slovenský právny poriadok pozná kategórie   spolužitia   osôb   požívajúce   určitú   mieru   formálno-právneho   uznania,   a tak nadobúdajúce podobu právneho inštitútu s konkretizovaným obsahom.

80. K takýmto právnym inštitútom nepochybne treba zaradiť kategóriu blízkych osôb podľa § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Kategória blízkych osôb teda konzumuje manželský vzťah, jej personálne vymedzenie   je   však   širšie   (aj   iné   osoby   v pomere   obdobnom   rodinnému   pomeru za podmienky, že by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú).

81. Ústavný súd na účel zdôvodnenia svojich záverov vyjadrených vo výroku tohto nálezu   iste   nie   je   zaviazaný   vyčerpávajúcim   spôsobom   na príkladoch   demonštrovať jedinečnosť   právneho   postavenia   blízkych   osôb,   obmedzí   sa   preto   len   na   niekoľko príkladov. Nielen manželom, ale aj ostatným kategóriám blízkych osôb prináleží ústavné právo odoprieť výpoveď pre spôsobenie nebezpečenstva trestného stíhania (čl. 47 ods. 1 ústavy a § 130 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok). Ustanovenie § 127 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon definuje pojem „blízke osoby“ na účely trestnej zodpovednosti a § 127 ods. 5 toho istého zákona v znení zákona č. 204/2013 Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov   a   ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony,   upresňuje   túto   definíciu pre skutkové podstaty určených trestných činov. Sprístupniť obsah zdravotnej dokumentácie v   celom   rozsahu   možno   nielen   manželovi,   dieťaťu   alebo   rodičovi   po   smrti   osoby, o ktorej sa zdravotná   dokumentácia   viedla,   ale ak takáto   osoba   nie   je,   osobe   plnoletej, ktorá s ňou žila v čase smrti v domácnosti, blízkej osobe alebo ich zákonnému zástupcovi [§ 25   ods.   1   písm.   b)   zákona   č. 576/2004   Z. z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov].   Ohrozenie   života   a zdravia   blízkej   osoby   je faktorom, ktorý v prípade zistenia hrozby poškodenia životného prostredia alebo zistenia samotného poškodenia životného prostredia zbavuje povinnosti urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania   ohlásiť   tieto   skutočnosti   orgánu   štátnej   správy   (§   19   zákona   č.   17/1992   Zb. o životnom   prostredí   v znení   neskorších   predpisov).   Prevod   spoluvlastníckeho   podielu blízkej osobe vylučuje predkupné právo spoluvlastníkov (§ 140 Občianskeho zákonníka).

82. Uvedené   príklady,   ako   aj   množstvo   ďalších   (tu   neuvedených)   právne regulovaných špecifík vzťahu blízkych osôb dokazuje podľa názoru ústavného súdu, že aj vzťah   takýchto   osôb   je   právnym   poriadkom   formálne   uznaný.   Napriek   tomu,   že   tu nedochádza k registrácii či k inej formálnej evidencii pred orgánom verejnej moci, nemožno pochybovať, že verejná moc blízke osoby uznáva tým, že im prisudzuje špecifické práva a povinnosti.   Pokiaľ   ide   o slovné   spojenie   „iné   spolužitie   osôb“,   rovnaký   záver   možno prijať aj vo vzťahu k fyzickým osobám tvoriacim domácnosť podľa § 115 Občianskeho zákonníka s priamymi väzbami na viacero konkrétnych právnych vzťahov.

83.   Z popísaných   špecifík   postavenia   blízkych   osôb   je   teda   zrejmé,   že   uznanie, ktoré majú na mysli iniciátori referenda v časti textu položenej tretej otázky nachádzajúcej sa v zátvorke, necharakterizuje manželstvo ako neopakovateľný zväzok, pokiaľ ide o jeho právny   obsah.   Uznaním   totiž   štát   už   v súčasnosti   privileguje   aj   iné   typy   sociálnej koexistencie   osôb.   Ak   potom   prvá   časť   textu   tretej   otázky   (pred   zátvorkou)   hovorí o právach a povinnostiach prináležiacich „iba manželstvu a manželom“, nemožno (v texte v zátvorke) ako príklad takéhoto práva uvádzať uznanie verejnou autoritou, keďže ono de lege lata patrí aj iným skupinám osôb.

84. Pravdaže, niet pochýb, že výkladom celkového kontextu položenej tretej otázky by bolo možné dospieť k záveru, že smeruje výlučne k právnym pomerom vyhradeným manželstvu (dosvedčujú to aj ďalšie príklady použité v texte v zátvorke), ústavný súd však na   tomto   mieste   musí   zdôrazniť,   že   návrh   prijatý   v referende   vyhlási   národná   rada ako zákon,   čím   sa   text   referendovej   otázky   pretavený   do   konštatačnej   formulácie zodpovedajúcej prijatej odpovedi na položenú otázku stane súčasťou systému všeobecne záväzných   právnych   noriem.   V systéme   písaného   práva   sa   v štádiu   tvorby   všeobecne záväzného normatívneho textu pri úvahách o jeho praktickej aplikácii nemožno spoliehať na výklad, ktorý navyše často môže byť ovplyvnený interpretom.

85.   Práve   v tomto   bode   argumentačnej   línie   sa   názory   ústavného   súdu   dostávajú do kontaktu s požiadavkou jednoznačnosti a zrozumiteľnosti práva, ktorá je spätá s právnou istotou   ako   neoddeliteľnou   súčasťou   ústavne   definovanej   myšlienky   právneho   štátu zakotvenej   v   čl.   1   ods.   1   ústavy   (m.   m.   II.   ÚS   48/97,   PL.   ÚS   37/99,   PL.   ÚS   49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.).

86. Ústavný súd už judikoval, že jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti   konania   orgánov   verejnej   moci   (právna   istota),   ktorej   základom   je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal   porozumieť   obsahu   právnej   normy).   Požiadavka   jednoznačného   jazyka a zrozumiteľnosti   právnych   noriem,   najmä   zakazujúcich   určité   druhy   správania,   teda významne   znižuje   nebezpečenstvo   ich   svojvoľného   a   diskriminačného   uplatňovania výkonnou   mocou   (PL.   ÚS   15/98).   Ak   ustanovenie   zákona   vytvára   podmienky   na   jeho svojvoľnú a účelovú interpretáciu, a to s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov právneho štátu, je takéto ustanovenie v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy (PL. ÚS 9/04).

87. Práve vo väzbe na uvedené stabilné právne názory ústavný súd bez akéhokoľvek náznaku podceňovania právneho vedomia, či dokonca spochybňovania schopnosti vlastného úsudku účastníkov referenda považuje za dôležité zdôrazniť požiadavku, aby „priemerný občan   dokázal   porozumieť   obsahu   právnej   normy“.   V prípade   referenda   uvedená požiadavka   platí   o to   viac,   že   „priemerný   občan“ nie   je   iba   adresátom   právnej   normy, ale dokonca   sám   rozhoduje   o   jej   všeobecnej   záväznosti.   Tým   vyššie   majú   byť podľa ústavného súdu nároky na zrozumiteľnosť vo formulácii referendovej otázky.

88. Predloženú tretiu otázku podľa názoru ústavného súdu možno pri komplexnom pohľade na jej dikciu interpretovať dvojakým spôsobom, buď tak, že sa vzťahuje na okruh práv   a povinností   garantovaných   v súčasnosti   slovenským   právnym   poriadkom   iba manželom   a žiadnemu   inému   spolužitiu   osôb   (párom),   alebo   aj   tak,   že   ide   o práva a povinnosti,   ktoré charakterizujú   nielen   manželstvo,   ale sú   typické   aj   pre   iné   právnym poriadkom v aktuálnom právnom prostredí uznané formy spolužitia osôb. Takto sa spolu s predchádzajúcimi argumentmi tretia referendová otázka s ohľadom na rôznosť možného výkladu dostáva do konfliktu s aspektom právnej istoty. S ohľadom na vymedzenie rozsahu a metodológie prieskumu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125b ústavy (bod 28 a nasl.) však tieto aspekty samotnej formulácie samy osebe nepostačujú na vyslovenie nesúladu tejto   časti   predmetu   referenda   s ústavou.   (Zároveň   by   však   mohli   viesť   k úvahám o jej nezákonnosti   z hľadiska   §   1   a   §   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, posúdenie ktorej však nepatrí k úlohám ústavného súdu).

89. Ústavný súd zo všetkých už uvedených dôvodov uprednostňuje v tomto prípade druhý (možno povedať doslovný) výklad tejto referendovej otázky a konštatuje, že prijatie návrhu   obsiahnutého   v tretej   referendovej   otázke   prináša   so   sebou   zníženie   štandardu základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   rodinného   života určitej skupiny adresátov pôsobenia práva, čo je vzhľadom na určené limity jeho prieskumu (bod   39)   podstatným   hodnotiacim   prvkom.   Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   predmetom posudzovanej tretej otázky referenda, ktoré má byť vyhlásené, je základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené čl. 19 ods. 2 ústavy v podobe, akú čl. 93 ods. 3 ústavy nepripúšťa.

90. Štvrtá, posledná otázka tvoriaca obsah referenda, ktoré sa má vyhlásiť, znie: „Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“

91. Prezident s poukazom na väzbu čl. 42 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy uvádza, že „niet   iného   ústavne   súladného   riešenia   na   obmedzenie   základného   práva   na   vzdelanie než zákonná   úprava“.   Preto   má   pochybnosť, „či   zúženie   predmetu   vzdelávania   len na základe   právneho   úkonu   rodiča   alebo   dieťaťa   by   nemohlo...   zasahovať   do   podstaty a zmyslu základného práva na vzdelanie“. Okrem toho prezident namieta neurčitosť znenia predmetnej   otázky,   pretože   z nej „vyplýva   akýkoľvek   nesúhlas   s obsahom   vyučovania, nielen s obsahom v oblasti sexuálneho správania alebo eutanázie“.

92. Pokiaľ ide o namietanú neurčitosť znenia položenej otázky, ústavný súd uznáva, že výklad   založený   na   špekulatívnom   využití   zákonitostí   vetnej   skladby   v prostredí slovenského jazyka by za určitých okolností skutočne mohol viesť k záveru o práve rodičov, resp detí samých vyjadriť nesúhlas s obsahom vyučovania v akejkoľvek oblasti vzdelávania. Obsah právnych noriem, a tým aj referendových otázok (pre prípad ich prijatia v referende) však   nemožno   identifikovať   na   podklade   špekulácie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je v položenej   otázke potrebné dvakrát   použitý   pojem   „vyučovanie“   chápať ako zakaždým vyjadrujúci ten istý obsah, teda obsah zameraný na sexuálne správanie a eutanáziu. Ústavný súd zastáva stanovisko, že takto naznačený výklad je, na rozdiel od formulácie tretej otázky, prirodzený a vlastný „priemernému občanovi“ (PL. ÚS 15/98) zúčastňujúcemu sa referenda. Rešpektuje totiž pravidlá porozumenia obsahu písaného textu tak, ako sú tieto vštepované v procese   poskytovania   základného   vzdelania   osobám   plniacim   povinnosť   školskej dochádzky.

93. K vecnej stránke preskúmavanej otázky ústavný súd odkazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči   ostatným   prameňom   práva   (II.   ÚS   8/97).   Ústava   v   širokej   miere   preberá   niekedy doslovné   znenie   základných   ľudských   práv   a   slobôd,   tak   ako   sú   definované v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 91/99). Ustanovenia   dohovoru,   ktorý ESĽP   kvalifikoval   ako   „ústavný   inštrument   európskeho verejného   poriadku“   (rozsudok   Loizidou   z   23.   marca   1995,   §   75),   ustupujú pred vnútroštátnou normou, keď tá poskytuje viac ochrany (čl. 53 dohovoru), ale v opačnom prípade kompenzujú jej nepresnosti, medzery alebo nedostatky. Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva   a   slobody   podľa ústavy   je   potrebné   vykladať   a   uplatňovať   v   zmysle   a   duchu medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (PL.   ÚS   5/93, PL. ÚS 15/98,   PL.   ÚS   17/00).   To   znamená,   že   aj   vtedy,   keď   nebol   nútený   sa   priamo vysloviť   o porušení   dohovoru   alebo inej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach a základných slobodách, ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal   pri vymedzení   obsahu   základných   práv   a   slobôd   ustanovených   v   ústave   aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98).

94. V právnej teórii sa hospodárske, sociálne a kultúrne práva (piaty oddiel druhej hlavy ústavy), kam patrí aj základné právo na vzdelanie podľa čl. 42 ústavy, označujú aj ako   „práva   druhej   generácie“.   Pokiaľ   ide   o charakter   a obsah   základného   práva   na vzdelanie, v judikatúre ústavného súdu je častejšie sa   vyskytujúci (už) doktrinálny názor ústavného súdu, že v súvislosti s garanciou základného práva na vzdelanie ide o pozitívny záväzok štátu (napr. II. ÚS 8/96, PL. ÚS 2/04, PL. ÚS 17/2008). V tomto chápaní možno hneď   v   úvode   konštatovať,   že   štvrtá   referendová   otázka   do   takto   charakterizovaného základného práva na vzdelanie nijako nezasahuje ani sa ho nedotýka.

95. Tiež je potrebné uviesť (v súvislosti so znením čl. 51 ods. 1 ústavy, na ktoré poukazuje aj prezident v návrhu), že platné znenie § 15 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovuje, že náboženská výchova sa vyučuje ako jeden z povinne voliteľných predmetov v alternácii s etickou výchovou v základných školách a v stredných školách; v týchto školách je súčasťou štátneho vzdelávacieho programu. Nepochybne aj toto ustanovenie v sebe implikuje právo ingerencie rodičov do obsahu vyučovania a výchovy svojich detí v zmysle čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 2 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), tak ako to je bližšie rozvedené ďalej.

96.   V nadväznosti   na   už   judikované   právne   názory   ústavný   súd   pri   interpretácii základného   práva   na vzdelanie podľa   čl.   42   ods.   1   ústavy   nevyhnutne musí   prihliadať aj na relevantné   ustanovenia   dohovoru   a jeho   dodatkov   a na   zodpovedajúcu   judikatúru ESĽP.

97.   Podľa   čl.   2   dodatkového   protokolu   nikomu   sa   nesmie   odoprieť   právo na vzdelanie.   Pri   výkone   akýchkoľvek   funkcií   v   oblasti   výchovy   a   výuky,   ktoré   štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

98. Ústavný súd je teda vlastnou judikatúrou zaviazaný, aby základné právo podľa čl. 42 ods. 1 ústavy vykladal aj v kontexte ďalších ústavou zakotvených základných práv. V súvislosti s pochybnosťami prezentovanými prezidentom ide hlavne o čl. 41 ods. 4 prvú vetu   ústavy   (starostlivosť   o   deti   a   ich   výchova   je   právom   rodičov;   deti   majú   právo na rodičovskú   výchovu   a starostlivosť),   ako   aj   o čl.   24   ods.   2   ústavy   (každý   má   právo slobodne   prejavovať   svoje   náboženstvo   alebo   vieru   buď   sám,   buď   spoločne   s   inými, súkromne   alebo   verejne,   bohoslužbou,   náboženskými   úkonmi,   zachovávaním   obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní). Z vypočítaných ústavných článkov garantujúcich základné   práva   vyplýva   podľa   názoru   ústavného   súdu   obmedzenie   základného   práva na vzdelanie práve v podobe, aká je explicitne vyjadrená v čl. 2 dodatkového protokolu.

99. Vo vzájomnom vyvažovaní čl. 42 ods. 1 ústavy a ďalších uvedených limitujúcich ustanovení ústavy dominuje práve základné právo na vzdelanie (rozsudok zo 7. decembra 1976   vo   veci Kjeldsen,   Busk   Madsen   a   Pedersen proti   Dánsku,   sťažnosti   č. 5095/71, č. 5920/72 a č. 5926/72, bod 53), ktoré je dopĺňané pôsobením vymedzených súvisiacich základných práv a slobôd, lebo rodičia sú primárne zodpovední za výchovu a vzdelávanie detí.   Doplnené   pôsobenie   súvisiacich   základných   práv   a slobôd   však   štátu   nebráni prostredníctvom výchovy a vzdelávania rozširovať informácie či vedomosti, ktoré majú priamy alebo nepriamy náboženský, resp. filozofický charakter. Rodičia dokonca nie sú oprávnení namietať proti integrácii takejto výchovy alebo vzdelávania do školských osnov, pretože inak by inštitucionalizované vzdelávanie podliehalo riziku, že ho vôbec nebude možné   realizovať   (Kjeldsen   a   ďalší proti   Dánsku,   bod   54).   Podmienkou   pre takto formulované závery je však splnenie požiadavky, aby informácie alebo vedomosti, ktoré sú súčasťou   školských   osnov,   boli   sprostredkované   objektívnym,   kritickým   a pluralitným spôsobom.   Štát   nemôže   sledovať   cieľ   indoktrinácie,   ktorú   by   bolo   možné   považovať za rozpornú s náboženským a filozofickým presvedčením rodičov. Túto hranicu nemožno prekročiť.

100. Na základe analýzy štvrtej otázky tak nie je možné dospieť k záveru, že by v rozpore s konceptom vyjadreným v judikatúre ESĽP priorizovala právo rodičov namietať určité tematické časti inštitucionalizovaného vzdelávania, a tým neakceptovateľne upierala ich   deťom   právo   na   vzdelanie.   Skôr   by   v nej   bolo   možné   vidieť   snahu   o dôsledné uplatňovanie princípu vyplývajúceho z citovaných článkov ústavy a dodatkového protokolu aj v ňou označených oblastiach vyučovania či výchovy (sexuálne správanie a eutanázia).

101. Ústavný súd podčiarkuje, že zo štvrtej otázky nemožno zistiť podobu záruk spočívajúcich   v požiadavke   objektívneho,   kritického   a pluralitného   spôsobu   vzdelávania v oblasti   sexuálnej   výchovy   či   eutanázie. To   však   z referendovej   otázky   dotýkajúcej   sa kategórie hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   práv vyžadujúcich   si   zákonnú   úpravu (čl. 51   ods.   1   ústavy)   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   explicitne   vyplývať   nemusí. Prípadné prijatie návrhu   vyjadreného   predloženou   štvrtou   otázkou   v budúcom   referende nastoľuje totiž očakávanie ďalšej právnej regulácie na zákonnej, ba azda aj na podzákonnej úrovni. Až takto komplexne nastavenú právnu úpravu by bolo možné definitívne posúdiť z hľadiska toho, či nedovoleným spôsobom neupiera vzdelávanému dieťaťu jeho základné právo garantované čl. 42 ods. 1 ústavy.

102. Formulovanému záveru   nasvedčujú aj závery   Európskej   komisie pre ľudské práva   vyjadrené v správe   (report)   z 21.   marca   1975 v spomenutej   veci   Klejdsen   a ďalší proti Dánsku,   podľa   ktorej „vzdelávanie   v záležitostiach   sexu   môže   rôznymi   spôsobmi zasahovať do náboženských presvedčení ľudí“ a sexuálne otázky sa môžu týkať „hodnôt, ktoré sú základom pre pochopenie mnohých náboženstiev, ako aj filozofických názorov“ (bod 157). Aj odborná komentárová literatúra k záverom rozsudku zo 7. decembra 1976 v predmetnej „dánskej“ veci zdôrazňuje, že prieskum v podobných prípadoch je výrazne kontextuálny,   a teda   bude   veľmi   záležať   na konkrétnom   spôsobe   realizácie   sexuálnej výchovy v kontexte tradícií a prostredia určitej zmluvnej strany (Bobek, M. In: Kmec, J. – Kosař, D. – Kratochvíl, J. – Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1312). To len podporuje názor ústavného súdu, že o prípadnom ústavne nedovolenom zásahu do základného práva dieťaťa zaručeného mu čl. 42 ods. 1 ústavy možno rozhodnúť až na základe podoby konkrétneho systému vzdelávania v oblasti sexuálnej výchovy alebo eutanázie. Tento systém však položená štvrtá referendová otázka neidentifikuje.

103.   S ohľadom   na   význam   referenda   v slovenskom   ústavnom   systéme   popísaný v časti   II   odôvodnenia   tohto   nálezu   a na   koncept   možnosti   ústavného   súdu   zasiahnuť v konaní podľa čl. 125b ústavy do procesu uskutočnenia konkrétnej referendovej aktivity iniciátorov referenda   nemožno podľa názoru ústavného súdu štvrtú referendovú otázku v jej podobe označiť ako stelesňujúcu základné právo na vzdelanie v podobe, akú čl. 93 ods. 3 ústavy zakazuje. Štvrtá analyzovaná otázka totiž navrhuje riešenie vzájomnej kolízie záujmu vzdelávaného dieťaťa stelesneného v základnom práve podľa čl. 42 ods. 1 ústavy a záujmov jeho rodičov (prípadne i záujmov vzdelávanej plnoletej osoby) chránených čl. 41 ods. 4 i čl. 24 ods. 2 ústavy na principiálnej báze (rodič bude môcť zabrániť vyučovaniu detí v oblasti sexuálneho vzdelávania a eutanázie), ktorá v kontexte rekapitulovanej judikatúry ESĽP nenarúša žiadne z dotknutých základných práv. K nedovolenému ataku niektorého z nich by mohlo eventuálne dôjsť až na základe detailnej (podústavnej) regulácie systému vzdelávania v uvedených „citlivých“ oblastiach, pričom však takáto zákonná, či dokonca podzákonná právna úprava už je spôsobilá stať sa predmetom prieskumu ústavným súdom podľa čl. 125 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že štvrtá referendová otázka nie je v rozpore s čl. 93 ods. 3 ústavy.

IV.

Závery

104. Zo všetkých podstatných právnych aspektov preventívnej kontroly ústavnosti predmetu referenda podľa čl. 125b ústavy popísaných v časti II odôvodnenia tohto nálezu podľa   názoru   ústavného   súdu   vyplýva   jednoznačná   potreba   jeho   zdržanlivosti a prirodzeného   sudcovského   sebaobmedzenia   pri prípadnom   autoritatívnom   zásahu do procesu vyhlasovania referenda.

105. Podmienky pre účinné iniciovanie referenda sú v slovenskom ústavnom systéme nastavené   prísne,   a preto   ich   naplnenie   v konkrétnom   prípade   (predovšetkým,   ak   ide o iniciatívu   prostredníctvom   petície   občanov)   je podstatným   signálom   ústavno-právneho významu, ktorý   má predstavovať jeden   z determinantov judiciálneho postoja   ústavného súdu.   Referendum   je   formou   výkonu   zákonodarstva   samotným   originárnym   pôvodcom štátnej   moci,   kým   realizácia   kompetencie   ústavného   súdu   je   výkonom   súdnej   moci, ktorej uplatňovanie má v kontinentálnom systéme právnej kultúry svoje zásadné mantinely dané okrem iného aj viazanosťou textom zákona. Referendom sa podľa čl. 93 ods. 2 ústavy môže   rozhodnúť   aj   o iných   dôležitých   otázkach   verejného   záujmu.   Už   samotný   fakt naplnenia   tejto   ústavnej   normy   má   ústavný   súd   viesť   k zdržanlivosti   pri   úvahách o prípadnom zastavení prebiehajúceho procesu vyhlasovania iniciovaného referenda.

106. V konaní ústavného súdu podľa čl. 125b ústavy je kľúčový prístup k výkladu čl. 93 ods. 2 ústavy v úzkej súvislosti s čl. 93 ods. 3. Pri extenzívnom výklade obmedzenia predmetu   referenda   vo   vzťahu   k základným   právam   a slobodám   hrozí   eliminovanie právneho inštitútu referenda zo spoločenského života, pretože je zjavné, že každá dôležitá otázka verejného záujmu má nejaký vzťah k niektorému základnému právu, a contrario, ak ho nemá, potom nesplní podmienku určenú v čl. 93 ods. 2 ústavy.

107. Pri opačnom prístupe, ako je naznačený, sa ústavný súd ako orgán súdnej moci môže   dostať   do   neželanej   pozície   polarizátora   spoločenského   napätia   plynúceho z kategoricky   nezlučiteľných   názorov   vo vnútri   širších   spoločenských   vrstiev   na   určitú otázku verejného záujmu. Ústavný súd však v systéme ústavných orgánov nie je predurčený na normatívne   a do budúcnosti určené riešenie takýchto spoločenských tenzií. K tomu sú skôr   povolané   subjekty   disponujúce   mocou   zákonodarnou,   keďže   ona   je   nadaná kompetenciou   regulovať   hoci   aj   konfliktné   spoločenské   vzťahy   všeobecne   záväzným spôsobom.   Úlohou   ústavného   súdu   je   iba   dohliadať   nad   ústavnou   súladnosťou   takejto regulácie, čo znamená, že jeho pozornosť sa má zamerať na postavenie účinných zábran takej všeobecne záväznej právnej úprave (prijatej hoci aj v referende), ktorá by Slovenskú republiku vychyľovala z „kurzu“ demokratického a právneho štátu založeného na rešpekte k základným   právam   a slobodám   ako fundamentálnym   prejavom   úcty   verejnej   moci k jednotlivcovi i úcty medzi jednotlivcami navzájom. Využitie kompetencie podľa čl. 125b ústavy so sebou prináša zásadný právny následok – originárny nositeľ štátnej moci, ktorému je v konečnom dôsledku táto moc (aj v jej jurisdikčnej podobe) daná do služieb, definitívne nebude môcť vyriešiť spoločensky naliehavú tému, ktorá takto zostáva na bedrách orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ktoré síce disponujú kvalitným odborným zázemím, avšak   sú   oprostené   od   puncu   priameho   rozhodovania   o vlastných   právnych   pomeroch. Pôvodcov štátnej moci tak ústavný súd nepripustí k právne záväznému spôsobu vyjadrenia sa   k pálčivej   otázke,   a to   ešte   pred   tým,   ako   možno   spoznať,   akú   podobu   by   konečný výsledok   referenda   mal.   Pritom   riešenie   celospoločensky   problémových   tém   je najprijateľnejšie práve vtedy, keď disponuje vysokou mierou legitimity. Túto podmienku podľa   názoru   ústavného súdu   referendum   v slovenskom   ústavnom   systéme   spĺňa,   a tak postoj ústavného súdu   k využívaniu kompetencie podľa čl. 125b ústavy musí byť veľmi opatrný.

108. Pri posudzovaní prezidentom predloženého návrhu sa ústavný súd vzhľadom na obsahové zameranie predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť, opieral v podstatnej miere o judikatúru   ESĽP   predstavujúcu   záväzné   výkladové   smernice   aj   pre   interpretáciu základných práv a slobôd označených navrhovateľom v petite jeho návrhu. Z tohto hľadiska bolo pre ústavný súd významným zistenie, že ESĽP pri posudzovaní konkrétnych káuz súvisiacich vecne s predmetom navrhovaného referenda zdôrazňuje rešpektovanie pomerne širokého   priestoru   pre   úvahu   členských   štátov   Rady   Európy   pri   normatívnej   regulácii spoločenských vzťahov spadajúcich do sféry čl. 8 ods. 1 dohovoru. Všeobecne záväzná právna   regulácia   týchto   vzťahov   tak   predstavuje   aj   pre   ESĽP   východiskový   bod, na podklade ktorého potom posudzuje prípadnú diskrimináciu sťažovateľov pri uplatňovaní príslušných právnych predpisov. Až uplatňovanie právnej úpravy členských štátov Rady Európy na podklade zakázaného diskriminačného dôvodu je pre ESĽP signálom o porušení práva na rešpektovanie súkromného života a rodinného života.

109.   Keďže   dôsledkom   prijatia   návrhu   formulovaného   v referendovej   otázke   je všeobecne   záväzná právna   úprava,   prvoradým   záverom   pre   ústavný súd   je z judikatúry ESĽP plynúce potvrdenie existencie širokého priestoru pre normatívnu právnu reguláciu Slovenskej republiky pri určovaní konkrétneho obsahu základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy.

110.   Uvedená   skutočnosť   sa   pri   prvej   referendovej   otázke   znásobuje   právnym názorom ESĽP, podľa ktorého „sú členské štáty podľa článku 12 dohovoru, rovnako ako aj článku   14   dohovoru   v   spojení   s   článkom   8   dohovoru   oprávnené   obmedziť   právo na uzavretie manželstva len na osoby opačného pohlavia“ (Schalk a Kopf proti Rakúsku, bod   108).   Napokon,   pre   prvú   otázku   je   podstatným   aj   zistenie,   že   prijatím   v nej obsiahnutého   návrhu   by   nedošlo   k zmene   v rozsahu   práv   a povinností   zakotvených v aktuálnej právnej úprave manželstva v Slovenskej republike. Prvá referendová otázka je tak v súlade s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a s čl. 19 ods. 2 ústavy. Navyše, vzhľadom   na   ústavným   súdom   identifikovanú   prítomnosť   dôležitého   verejného   záujmu v prvej navrhovanej referendovej otázke nemožno konštatovať jej rozpor s čl. 93 ods. 2 ústavy a s čl. 41 ods. 1 ústavy.

111. Aj pri druhej otázke ústavný súd zohľadnil jej „neutralitu“ v relácii k právnemu stavu de lege lata, ktorá je doplnená rešpektovaním exkluzivity priznanej vnútroštátnym právnym poriadkom pri adopciách manželstvu ako zväzku muža a ženy zo strany ESĽP. Diskriminačný   prvok   vstupuje   do   popísaného   právneho   prostredia   iba   na   podklade umožnenia   osobe   tvoriacej nezosobášený   heterosexuálny   pár   osvojiť   si   dieťa   druhého partnera   bez   prerušenia právnych   väzieb   tohto   druhého   rodiča   s dieťaťom. Ak   za   tejto situácie   nie   je   páru   osôb   rovnakého   pohlavia   umožnená   adopcia,   ide   o nedovolenú diskrimináciu na podklade sexuálnej orientácie. Načrtnutý právny stav však nie je typický pre Slovenskú republiku a druhá referendová   otázka ho pre prípad jej prijatia nezmení. Druhá referendová otázka je v súlade s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy.

112. Vo   vzťahu   k tretej   otázke   ústavný   súd   dospel   k záveru   o potrebe   jej interpretovania.   Prostredníctvom   tohto   záveru   vstupuje   do   procesu   posudzovania referendovej otázky aspekt zrozumiteľnosti a jednoznačnosti formulácie právnych noriem, a tým samotná požiadavka právnej istoty kladená na právnu úpravu konkretizujúcu obsah každého   základného   práva   a slobody.   Konštatovaná   požiadavka   je   osobitne   zvýraznená pri právnych   normách,   ktoré   sú   výsledkom   referendovej   aktivity   originárneho   nositeľa štátnej moci. Slovné vyjadrenie tretej referendovej otázky pripúšťa dvojaký výklad. Súčasne ústavný   súd   nespochybňuje,   že použitím   metód   výkladu   práva   by   bolo   možné   ustáliť skutočnú   obsahovú   náplň   posudzovanej   otázky,   nemožno   však   od   každého   účastníka referenda   („priemerný   občan“ –   PL. ÚS   15/98)   očakávať odborné   právnické   uchopenie otázky,   na   ktorú   odpoveď   sa   od   neho   očakáva.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   tak uprednostnil prísnejší, doslovný výklad (pozri bod 89), ktorý naráža na limity ústavnosti, tak ako to je uvedené v bodoch 79 až 83, preto dospel k záveru, že tretia referendová otázka nie je v súlade s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy.

113. Štvrtá referendová otázka sa vecne viaže na iný tematický okruh ako prvé tri otázky.   Pre   posúdenie   jej   súladu   s ústavou   bola   rozhodujúca   väzba   základného   práva zaručeného čl. 42 ods. 1 ústavy na zákonnú konkretizáciu jeho obsahu podľa čl. 51 ods. 1 ústavy. Štvrtou otázkou tvorený predmet referenda tak predstavuje konceptuálny prístup k vyvažovaniu   základného   práva   dieťaťa   podľa   čl.   42   ods.   1   ústavy   a práv   rodičov vychádzajúcich z iných ustanovení ústavy o základných právach (čl. 24 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy), ktorý nevykazuje signály rozporu s čl. 2 dodatkového protokolu a je v ústavno-súdnom procese preskúmateľný až po jeho prípadnej konkretizácii na podústavnej úrovni. Štvrtá referendová otázka je preto v súlade s čl. 93 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 42 ods. 1 prvou vetou ústavy.

114. V závere odôvodnenia svojho nálezu ústavný súd ešte poukazuje na formuláciu petitu   podania   prezidenta,   v ktorej   alternatívne   navrhol   vysloviť,   že „Referendum s otázkami 1 až 4 uvedenými vo výroku tohto nálezu nemožno/možno vyhlásiť“. Ústavný súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s touto časťou návrhu vo veci samej vo výrokovej časti nálezu, pretože (ne)možnosť vyhlásiť referendum je ex constitutione (čl. 125b ods. 3 ústavy)   dôsledkom   výroku   ústavného súdu   o tom,   či   je alebo nie je   predmet   referenda v súlade s ústavou a ústavnými zákonmi. Prípadné pojatie takejto formulácie do výroku by tak bolo nadbytočné.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014