znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 23/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   24.   septembra 2014   predbežne   prerokoval   návrh   Okresného   súdu   Pezinok,   zastúpeného   sudkyňou JUDr. Michaelou Královou, na začatie konania o súlade § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods.   1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Pezinok o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 15. októbra 2012 doručený návrh Okresného súdu Pezinok (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Michaelou Královou, na začatie konania o súlade § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“) s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“).

Návrh   sa   týka   §   7   ods.   2   zákona   o   dobrovoľných   dražbách,   podľa   ktorého navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom   dražby   záložný   veriteľ,   je   povinný   písomne   vyhlásiť   aj   pravosť,   výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona.

Navrhovateľ je okresný súd konajúci o návrhu na začatie konania, ktorým sa žalobca domáha, aby súd určil, že osvedčenie o priebehu dobrovoľnej dražby je neplatné, a to, že navrhovateľka   je   výlučnou   vlastníckou   nehnuteľností.   Z   návrhu   a   predložených   príloh vyplýva,   že   žalobca   v   konaní   pred   navrhovateľom   bol   dlžníkom   Stavebného   bytového družstva   občanov,   Pezinok,   pričom   jeho   dlh   vznikal   z   titulu   neuhrádzania   zálohových platieb za užívanie bytu. Listom z 19. februára 2007 bol vyzvaný na úhradu dlhu v sume 1 182,50 € s upozornením na možnosť výkonu dobrovoľnej dražby. Dražba sa mala podľa upozornenia   uskutočniť   17.   augusta   2007.   Žalobca   približne   dve   hodiny   pred   dražbou uhradil   1   218,22   €   vložením   na   účet   záložného   veriteľa,   z   čoho   navrhovateľ   zjavne vyvodzuje, že dlh žalobcu bol uhradený. Dražba sa napriek tomu uskutočnila a byt žalobcu bol v dražbe predaný.

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol: «Z   opisu   skutkového   stavu   je   zrejmé,   že   dobrovoľná   dražba   bola   vykonaná   na základe podnetu záložného veriteľa – Stavebného bytového družstva občanov so sídlom v Pezinku, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhol výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť plnilo na účely   výkonu   záložného   práva   takpovediac   funkciu   „exekučného   titulu“,   s   priamym dosahom na ústavné práva záložcu - navrhovateľky (dlh už v čase realizácie dobrovoľnej dražby neexistoval)....

Z uvedeného (§ 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, pozn.) vyplýva, že priamo záložný veriteľ (ale pri určitej komplexnosti by mala byť takouto osobou aj osoba odlišná od   vlastníka   respektíve   osoba,   ktorá   je   oprávnená   navrhnúť   vykonanie   dražby   podľa osobitného zákona) plní takpovediac funkciu nezávislej súdnej moci (pričom vyhlásenie veriteľa   plní   funkciu   exekučného   titulu)   nakoľko   bez   priznania   práva   prostredníctvom nezávislého   a   nestranného   súdu,   umožňuje   tzv.   „vyhlásením   veriteľa   o   pravosti   výške a splatnosti pohľadávky“ realizovať dobrovoľnú dražbu a týmto spôsobom zasahovať do princípov právneho štátu ako aj do ústavného práva vlastníka nehnuteľností (čl. 19, čl. 20 Ústavy   SR)   a   realizovať   dobrovoľnú   dražbu   bez   exekučného   titulu.   Inak   povedané k realizácii dobrovoľnej dražby v prípade záložného veriteľa ako navrhovateľa dražby nie je potrebné disponovať zo strany záložného veriteľa akýmkoľvek exekučným titulom, ktorý by   mal   byť   podkladom   na   „nútený“   predaj   nehnuteľnosti   v   tomto   prípade   predaj prostredníctvom dobrovoľnej dražby.

V   danom   prípade   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   odôvodnenie   rozsudku Krajského súdu v Prešove a to sp. zn. 6Co 131/2011, ktorý pri rozhodovaní o neplatnosti dobrovoľnej dražby taktiež poukázal na rozpornosť a protiústavnosť zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Z   odôvodnenia   predmetného   rozhodnutia   vyplýva:   „K   otázkam   aplikácie   zákona o dobrovoľných dražbách de lege lata odvolací súd v závere všeobecne dodáva, že každé ustanovenie zákona je s ohľadom na ingerenciu súkromného dražobného procesu do práv a oprávnených záujmov osôb povinných zo záložného práva nevyhnutné vykladať ústavne konformne,   a   teda   z   pohľadu   účelu   a   zmyslu   ochrany   Ústavou   SR   garantovaných základných práv a slobôd (porov. aj nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2164/10). Dražobník ako   súkromná   osoba   je   preto   ustanovenia   cit.   zákona   a   súvisiacich   predpisov   povinný vykladať a aplikovať tak, aby nielenže neboli porušené, ale ani len ohrozené práva osôb výkonom   záložného   práva   negatívne   dotknuté.   Dražobník   nie   je   v   pozícii   mandatára záložného veriteľa, ktorý má sledovať iba jeho záujem na rýchlom výkone záložného práva za   každých   okolností.   Ak   tak   dražobník   ako   licencovaný   profesionál   koná,   organizuje a vykonáva dražbu netransparentným spôsobom na výhradný prospech záložného veriteľa, pri nerešpektovaní práv a záujmov povinného zo záložného práva (záložcu, dlžníka) a pri nevyrovnaní sa s jeho námietkami k dražobnému procesu (porov. nález Ústavného súdu ČR III.   ÚS   384/08   z   30.   septembra   2009,)   je   otázna   jeho   odborná   starostlivosť,   a   to   až s potenciálnym   dosahom   na   konanie   o   zrušenie   jeho   dražobnej   licencie   podľa   zákona č. 455/1991 Zb.

Z uvedených dôvodov je preto v dražobnej praxi udržateľná jedine taká interpretácia a   aplikácia   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   a   súvisiacich   právnych   predpisov,   ktorá vychádza   z dôsledného   rešpektovania   a   ochrany   ústavných   práv   a   právom   chránených záujmov osôb zúčastnených na dražobnom procese, a to pri zachovaní najmä ústavného princípu primeranosti (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).

Pokračujúc vo vyššie uvedenom závere odvolací súd dopĺňa, že inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení   s čl.   20   ústavy   (ako   je   tomu   aj   v   prejednávanej   veci),   a   to   bez   akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto konštrukcia   neodporuje   základným   súkromnoprávnym   zásadám,   najmä   zásade   rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie   oprávnenosti   a   dôvodnosti   jeho   výkonu   zmocneným   orgánom   štátnej   moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov.   napr. rozsudok vo veci Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010, rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99).

Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných   dražbách   z   dôvodu,   že   umožňovalo   nútenú   dražbu   majetku   bez   toho,   aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania“ živnostníka – dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.

Postihnutie   majetku   výlučne   súkromnými   osobami   –   podnikateľmi   sledujúcimi dosahovanie zisku takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva vyžadujú rozhodnutie sudcu. Súkromné osoby – podnikatelia   sú   pritom   v   pozícii   osôb,   ktoré   majú   garantovať   ochranu   práv   osôb zúčastnených   na   dražobnom   procese   (porov.   vyššie).   Odvolací   súd   si   napríklad   nevie predstaviť ako záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej veci)   môže garantovať nezávislý a nestranný výkon záložného práva,   ktorého nezávislú a nestrannú verifikáciu by inak (ako je tomu u okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného vzťahu zabezpečuje „exekučný titul“, ktorý následne, ak je aj v pozícii dražobníka, sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť je len jednou, aj keď mimoriadne dôležitou, z ústavných požiadaviek, ktoré musia byť kladené na dražobníkov, a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pritom vážne indície, že dražobné   spoločnosti   sú   prepojené   s   veriteľmi   a   doslova,   že   každý   záložný   veriteľ   má „svojho“ dražobníka (v predmetnej veci v jednej osobe). Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že najľahšia a najrýchlejšia „exekúcia“ dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa (pravidelne), dokonca ako hrozba, vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento model správania, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi   právnych   vzťahov,   vo   svojej   podstate   vážne   deformuje   a   popiera   základné ústavné   princípy   ochrany   práv   a   prispieva   k   realizácii   práva   vžitím   tak,   že   účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov). Takáto   aplikačná   prax   majúca   svoj   základ   a   pôvod   v   platnej   právnej   úprave „dobrovoľných“   dražieb   je   nežiaducim   až   spoločensky   nebezpečným   obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia, (v ktorých sa v demokratickej spoločnosti   štandardne   prejavuje   súdnou   mocou   garantovaný   oprávnený   vynucovací rozmer   štátomocenskej   autority),   a   to   neraz   pri   popieraní   ochrany   práv   dlžníkov   a porušovaní ústavného princípu primeranosti (výkonu práva). Odvolací súd je presvedčený, že   pri   naplnení   ústavného   princípu   primeranosti   musí   byť   pri   výkone   záložného   práva dražba nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio.

Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Ako je naznačené vyššie, výkon práva má v   právnom   štáte   principiálne   limity,   na   ktorých   musí   spoločnosť   za   každých   okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie sú kúpiť rýchlo, lacno a pri nerešpektovaní ústavných   práv   osôb.   Princípy   zhmotnené   v   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR   musí   reflektovať a napĺňať nielen aplikačná prax, ale svojou normotvornou činnosťou aj zákonodarca. Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná   právna   úprava   ďalej   rozvíja.   Preto   ani   záujmy   veriteľa   na   uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi.

Aj   z   týchto   dôvodov   je   preto   diskutabilné,   či   v   teste   ústavnej   súladnosti a konformnosti   môže   vo   všeobecnosti   obstáť   právna   úprava,   ktorá   v   podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych   vzťahov   (a   tým   na   podústavnej   úrovni   nerozvíja   ústavné   imperatívy   ochrany práv),   ale   práve   naopak   vytvára   neprimerane   široký   priestor   pre   ich   faktické   popretie v zmysle,   že   ústavné   práva   cez   prizmu   ich   aplikácie   a   napĺňania   nemajú   inú   ako   len iluzórnu povahu.

V   tomto   zmysle   je   odvolací   súd   toho   názoru,   že   absentuje   akákoľvek   už   vyššie naznačená (preventívna) súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva (porov. napríklad inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na prospech   záložcu   (dlžníka),   práve   naopak   preventívna   súdna   kontrola   by   umožnila zásadným   spôsobom   odstrániť   aj   právnu   neistotu   potenciálneho   vydražiteľa   v   otázke nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná súdna autorita.

Aj   prejednávaná   vec   je   príkladom   výkonu   súkromnej   autonómie   s   dosahom   na vyvolanie „dobrovoľnej“ dražby a vydraženie súkromného majetku inej osoby. Súkromná autonómia prezentovaná núteným výkonom záložného práva súkromným dražobníkom sa aj tu prejavila napr. v podobe stanovenia miesta výkonu dobrovoľnej dražby cca 300 km od miesta   draženej   nehnuteľnosti,   zmocnenie   sa   kabelky   záujemcu   o   účasť   na   dražbe zástupcom   dražobníka,   uzamknutia   dražobnej   miestnosti   a   popretia   zásady   verejnosti dražobného   procesu,   konaním   dobrovoľnej   dražby   bez   rešpektovania   právne   záväzného stavu na liste vlastníctva.“

Stotožňujúc sa zo závermi Krajského súdu v Prešove má súd za to, že ustanovenie § 7 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších   predpisov   je   v   rozpore   s   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1.   Listiny základných práv a slobôd.»

Za   porušenie   princípov   právnej   istoty   a   ochrany   legitímnych   očakávaní,   a   teda rozpor   §   7   ods.   2   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   považuje navrhovateľ aj to, že „Každý subjekt, ktorý je vlastníkom nemôže byť zbavený majetku iba na podklade vyhlásenia veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa citovaného zákona, pričom očakáva, že sa   bude   môcť   brániť   respektíve   obhajovať   svoje   práva   prostredníctvom   nezávislého a nestranného súdu, výsledkom ktorého má byť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie – exekučný titul ako podklad pre následný nútený predaj majetku. Preto takéto očakávania vlastníka,   týkajúce   sa   následne   núteného   predaja   jeho   majetku,   sledujú   legitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Opatrenie   narúšajúce   legitímne   očakávanie   vlastníka,   teda   porušujúce   stav   vecí, v ktorom vlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva   na   pokojné   užívanie   majetku.   Aby   bolo   takéto   opatrenie   zlučiteľné   s   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca.“.

Ďalej navrhovateľ poukázal na rozpor § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách s čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu:

«Druhé pravidlo čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, vyjadrené v druhej vete prvého odseku, poskytuje ochranu pred zbavením majetku. Podľa judikatúry ESLP sa však toto ustanovenie vzťahuje nielen na opatrenia členských štátov, ktorými priamo (formálne) dochádza   k   zbaveniu   majetku,   ale   tiež   na   zásahy   súkromnoprávneho   subjektu,   ktorý obchádzaním   nezávislého   súdneho   procesu   vytvára   situáciu,   ktorá   pre   dotknutú   osobu znamená to isté, ako keby bola zbavená svojho majetku.

Ako uviedol ESLP: „V prípade, že nejde o formálne vyvlastnenie, teda o prevod vlastníctva, Súd zastáva názor, že musí tiež nazrieť za samotné vonkajšie zdanie a skúmať reálne stránky inkriminovanej situácie.“ V inom rozhodnutí ESLP uviedol; „Pre účely čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   pozbavenie   majetku   obsahuje   nielen   formálne vyvlastnenie, ale aj také opatrenia, ktoré dosahujú intenzitu de facto vyvlastnenia.“... Ústavodarca   v   Slovenskej   republike   upravil   postup,   pri   ktorom   môže   v   súlade s Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je vyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy. To znamená, že podľa Ústavy nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade s podmienkami vymedzenými v čl. 20 ods. 4 Ústavy.

Pokiaľ má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy vykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   zo   strany   ESLP,   je   potrebné požiadavky čl. 20 ods. 4 Ústavy vzťahovať nielen na formálne zbavenie majetku, ale aj na situácie, ktoré vznikajú aplikáciou právneho predpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne   očakávanie   vlastníka,   že   nedôjde   k   nútenému   predaju   jeho   majetku   formou dobrovoľnej   dražby   a   to   bez   predchádzajúceho   súdneho   sporu   (t.   j.   bez   vykonania dokazovania) a bez následného vydania právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, osvedčujúceho pohľadávku ako takú, nakoľko aplikácia daného právneho stavu dosahuje intenzitu totožnú s formálnym zbavením majetku vlastníka.»

Z týchto dôvodov dospel navrhovateľ k záveru, že ustanovenie § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prerušil konanie vo veci a postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

II.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a), b) a d) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov, nariadení vlády a všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev s ústavou.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd najprv poukazuje na skutočnosť, že o súlade právneho predpisu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy rozhoduje v znení platnom v čase rozhodovania (PL. ÚS 18/05).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, sumu a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).

Podľa § 7 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby alebo osoba oprávnená konať v mene vlastníka podľa osobitného zákona (legislatívna   poznámka   pod   čiarou   č.   9   odkazuje   na:   Napríklad   zákon   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších   predpisov,   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii a   o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.) (ďalej len „záložný veriteľ“), ktorý za podmienok ustanovených týmto zákonom navrhuje vykonanie dražby.

Podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   druhej   vety   OSP   súd   konanie   preruší,   ak   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je Slovenská   republika   viazaná; v   tom   prípade   postúpi   návrh   ústavnému   súdu   na zaujatie stanoviska.

Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   teda   predpokladá   spojitosť   konania   pred   všeobecným   súdom   vyjadrenú   tak,   že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti   ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa   úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého vyslovenie nesúladu s ústavou, so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná, všeobecný   súd   mieni   uplatniť   v   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde   chápe   preto   ústavný   súd   ako   postup,   v   ktorom   po   začatí   konania   všeobecný   súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie   konania   (v   žalobe)   a   v   jeho   odôvodnení.   Interpretácia   a   aplikácia   ustanovenia všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého   vyslovenie   nesúladu   všeobecný   súd uplatňuje   v   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   musí   zároveň   v   tomto vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci.

Ústavný   súd z argumentácie navrhovateľa   vyvodzuje,   že rozpor   ustanovenia   § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu   odôvodňuje   pripodobnením   dobrovoľných   dražieb a nedobrovoľných   dražieb.   Podľa   navrhovateľa   sa   tak   vytvára   exekučný   titul   bez predcházajúceho   (súdneho)   nachádzacieho   konania,   v   ktorom   by   bola   dostatočne zabezpečená ochrana záložcu ako vlastníka veci, resp. záložného dlžníka, alebo podobného kontrolného mechanizmu a takýto exekučný titul je plne v rukách záložného veriteľa.

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   nestotožňuje   s   názorom   navrhovateľa,   že   výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný s núteným výkonom práva prostredníctvom   nútenej   (exekučnej)   dražby.   Nútené   (exekučné)   dražby   a   dobrovoľné dražby   sú   dvoma   odlišnými   inštitútmi,   ktoré   síce   majú   spoločný   cieľ,   a   to   speňaženie majetku   povinnej   osoby,   a   čiastočne   aj   priebeh   (dražba   majetku),   ale   zásadne   sa   líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon.

Podstatou   dobrovoľnej   dražby   v   zmysle   jej   platnej   právnej   úpravy   je   dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so   sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako   zástupca   záložcu.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   dobrovoľná   dražba   odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý   dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný   súd   ale osobitne   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   dopĺňa,   že   právna   úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby nielen s takým záložným právom, ktoré vzniklo   na   základe   zmluvy,   ale   aj   takým,   ktoré,   tak   ako   záložné   právo   k   bytu   alebo nebytovému priestoru, vzniká na základe zákona [§ 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve   bytov“)].   Vyhlásenie   záložného   veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba   vykonáva,   ale   iba   jedným   z   jej   predpokladov.   Preto   §   7   ods.   2   zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok   dražby,   pričom   predmetné   ustanovenie   neoprávňuje   veriteľa   realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti.

Dobrovoľná   dražba   tak   vykazuje   zásadné   odlišnosti   oproti   nútenej   dražbe realizovanej   ako   verejnomocenský   výkon   rozhodnutia   a   tieto   odlišnosti   reflektuje   tak judikatúra   (pozri   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 M Cdo 20/2011   z   18.   decembra   2012),   ako   aj   doktrína   (Volová   a   kol.   Zákon o dobrovolných   dražbách. Komentár.   Praha   : C.   H.   Beck,   2010,   s.   231,   poukazujúc na postavenie   dražobníka   ako   osoby   súkromného   práva   bez   donucujúcich   oprávnení).   Pre uvedený záver pritom nie je podstatné, či dobrovoľná dražba a príklep na nej predstavujú mechanizmus uzatvorenia zmluvy (Havel, B. Nad jedním zákonem aneb peripetie kolem dražby. In: Právní rozhledy, č. 9, 2001, s. 432 – 435) alebo len inú právnu skutočnosť.

Nie je úlohou ústavného súdu v tomto konaní posudzovať, do akej miery je súhlas s dobrovoľnou dražbou odlišný od iných súkromnoprávnych úkonov (napríklad poverenie druhej   osoby   predajom   veci,   datio   solutionis   causa   a   podobne),   resp.   iných   právnych skutočností, a aké konkrétne právne následky z právnej klasifikácie dobrovoľnej dražby a príklepu   ako   súkromnoprávnych   úkonov   vyplývajú. Ústavný   súd   poukazuje na   to,   že inštitút   dobrovoľnej   dražby   ako   formy   výkonu   záložného   práva   nie   je   osobitosťou slovenského   práva. Dohody   o   priamom   predaji založenej   veci   vrátane nehnuteľností   sú známe aj v zahraničných právnych poriadkoch (porovnaj § 1371 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka [ABGB] vzťahujúci sa aj na nehnuteľnosti). Viaceré zahraničné právne poriadky priznávajú záložným veriteľom aj právo priamo (bez osobitnej) siahnuť k predaju predmetu zálohu na dražbe, spravidla sa však obmedzujú na hnuteľné veci (pozri aj § 466a ABGB zavedený s účinnosťou od 1. januára 2007, prípadne § 1233 a § 1235 nemeckého Občianskeho zákonníka [BGB]). Podotýka ale, že miera aplikovateľnosti týchto záverov vyplývajúcich zo zahraničného práva je však obmedzená v dôsledku rozdielneho súdneho zapojenia do prieskumu procesu výkonu záložného práva.

Ústavný   súd   však   považuje   za   dôležité   zdôrazniť,   že   súkromná   autonómia   ako štrukturálna zložka slobodnej spoločnosti sa môže rozvinúť iba v rámci platných zákonov, ktoré   musia   byť   v   súlade   s   ústavou   ustanovujúcou   objektívne   základné   hodnotové východiská, ktoré sa majú uplatniť vo všetkých oblastiach práva vrátane súkromného práva. Preto   nemôže   žiadny   predpis   súkromného   práva   odporovať   týmto   princípom,   obzvlášť vtedy, ak má kogentnú povahu a vymedzuje tak súkromnej autonómii hranice. Najmä vtedy, ak je medzi účastníkmi súkromnoprávneho vzťahu zásadná mocenská nerovnováha, môže nastať   situácia,   že   iba   prostriedkami   zmluvného   práva   nebude   zabezpečené   dostatočné zohľadnenie záujmov oboch účastníkov. Ak v prípade takejto nerovnováhy je disponované s hodnotami,   ktoré   sú   stelesnené   v   základných   ľudských   právach   a   slobodách,   musia zákonné predpisy vyrovnávajúco zasiahnuť v záujme ochrany základných práv a slobôd. Z ústavy   síce   nevyplýva,   kedy   a   akým   spôsobom   má   byť   do   súkromnej   autonómie zasiahnuté, a zákonodarcovi je tak prenechaný veľký priestor pre právnu reguláciu, nemôže ale prehliadať zjavné nedostatky právnej úpravy, ktoré sa v praxi prejavili (doktrína majúca pôvod v rozhodnutí nemeckého Spolkového ústavného súdneho dvora sp. zn. 1 BvR 26/84 zo 7. 2. 1990 publikovanom ako BVerfGE 81, 242).

Samotná   odlišnosť   dobrovoľnej   dražby   od   nútenej (exekučnej)   dražby   preto   ešte neznamená,   že   dobrovoľná   dražba   alebo právny   vzťah,   ktorý   nie   je predmetom   súdnej kontroly, by v prípadnom súdnom konaní (ktorého predmet súvisí s dobrovoľnou dražbou) nemusel konajúci súd vo veci vykladať právne predpisy v súlade s ústavou a v záujme ochrany   ústavným   poriadkom   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Rovnako   je   aj zákonodarca pri vytváraní právnej úpravy vrátane právnej úpravy dobrovoľných dražieb povinný dodržať ústavné mantinely svojej normatívno-regulačnej kompetencie.

Aj v tomto prípade musí byť preto právna úprava vykladaná tak, aby zabezpečila efektívne   procesné   záruky   súdneho   prieskumu   predpokladov,   procesu,   ako   aj   výsledku dobrovoľnej dražby. Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych   predpisov   vrátane   právnej   úpravy   záložného   práva   a   dobrovoľných   dražieb pristupovali k takému výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretový k základným právam a slobodám.

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách neplní funkciu exekučného titulu, ale je iba jedným z predpokladov riadneho priebehu dobrovoľnej dražby, ani samotné vyhlásenie tohto ustanovenia za protiústavné by neviedlo k záveru, že záložný   veriteľ   nie   je   oprávnený   navrhnúť   výkon   záložného   práva   prostredníctvom dobrovoľnej dražby bez exekučného titulu priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku.

Naďalej by mal záložný veriteľ oprávnenie navrhnúť predaj na dražbe [§ 151j ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách, resp. by toto právo mal aj správca bytového domu podľa § 8b ods. 2 písm. i) zákona o vlastníctve bytov], povinnosť vopred informovať dlžníka o výkone záložného práva (§ 151l a § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka), naďalej by záložný veriteľ vystupoval ako zástupca záložcu (§ 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka) a podobne.

Vzhľadom na uvedené nie je jasné a ani z návrhu nevyplýva, aký reálny vplyv by vyslovenie nesúladu § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách s ústavou malo mať na výsledok konania.

Najmä preto nie je možné vo vzťahu k § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách vychádzať z nálezu Ústavného súdu Českej republiky, na ktorý poukazuje navrhovateľ, ktorý rozhodol, že § 36 ods. 2 zákona č. 26/2000 Sb. o veřejných dražbách nie je v súlade s princípmi právneho štátu, s čl. 1 Ústavy Českej republiky a čl. 1 a čl. 3 Listiny základných práv   a   slobôd,   čl.   26   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   1 dodatkového   protokolu   (nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   Pl.   ÚS   47/04 z 8. marca   2005).   Predmetné   ustanovenie   §   36   ods.   2   zákon   o verejných   dražbách rozširovalo právnu úpravu nútených (exekučných) dražieb aj na prípady, keď bolo záložné právo zapísané do katastra nehnuteľností pred účinnosťou novej právnej úpravy a zároveň záložný veriteľ čestne vyhlásil vo forme notárskej zápisnice, že má voči dlžníkovi splatnú pohľadávku,   ktorá   nebola   splnená.   Umožňovalo   tak   exekučnú   (nútenú)   dražbu   bez exekučného   titulu.   Zrušenie   tohto   ustanovenia   znemožnilo   výkon   nútenej   (exekučnej) dražby,   a   tak   malo   samostatný   normatívny   význam   pre   rozhodnutie   všeobecného   súdu vo veci samej.

Navrhovateľ navyše neobjasnil, aký význam má jeho skutkové zistenie a právny záver o tom, že dlh zodpovedajúci zaistenej pohľadávke bol riadne splatený pre rozhodnutie o neplatnosti dražby, resp. pre konanie o veci samej ako také.

Navrhovateľ   nevyslovil,   či   tým,   že   podľa   neho   zánik   záložného   práva   zánikom zabezpečenej   pohľadávky   [§   151md   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   zákonníka],   resp.   či nedodržanie   pravidiel   oprávňujúcich   na   výkon   záložného   práva   (§   151l   a   §   151m Občianskeho zákonníka), alebo či skutočnosť, že sa vyhlásenie záložného veriteľa podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách ukázalo byť nepravdivé, predstavuje také porušenie zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré by malo viesť k vysloveniu jej neplatnosti (§ 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách).

Všetky tieto otázky ale môžu byť relevantné pre rozhodnutie o veci samej, a najmä pre použiteľnosť a význam § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách práve v tomto konaní. Túto úvahu nemôže nahrádzať ústavný súd svojou vlastnou úvahou.

Ústavný   súd   môže   pri   preskúmavaní   súladu   právnych   predpisov   nižšej   sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily prekročiť rozsah návrhu navrhovateľa. Podľa § 40 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Ústavný súd pritom musí prihliadať na skutočnosť, že navrhovateľ je kvalifikovaným subjektom, a ústavný súd preto vychádza z toho predmetu konania, ktorý vyplýva z (petitu) návrhu na rozhodnutie vo veci samej (PL. ÚS 7/04). Najmä v konaní o súlade právnych predpisov   rôznej   právnej   sily   iniciovaných   všeobecnými   súdmi,   ktoré   je   úzko   spojené a viazané   na   konanie   vo   veci   samej   pred   všeobecným   súdom,   by   mal   ústavný   súd pristupovať   k   rozširovaniu   svojej   prieskumnej   právomoci   zdržanlivo   (vo   výsledku aj PL. ÚS 28/05).

V   dôsledku   nedostatočnej   argumentácie   navrhovateľa   nemohol   ústavný   súd identifikovať skupinu noriem (nad rámec § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), ktoré zamýšľa použiť a ktorých nesúlad s ústavou by mohol byť relevantný pre konanie pred okresným súdom vo veci samej, najmä keď podľa názoru ústavného súdu samotné napadnuté ustanovenie nepredstavuje sedes materiae úpravy, ktorú považuje navrhovateľ za nesúladnú s ústavou. Ak by ústavný súd za daných okolností rozšíril preskúmavanie súladu s   ústavou   aj na iné   právne   predpisy,   určil   by tak   normy,   ktoré   majú význam pre   toto konkrétne konanie pred všeobecným súdom, čím by zasiahol do právneho posúdenia veci, ktorá   prislúcha   v   prvom   rade   všeobecnému   súdu   (v   tomto   prípade   okresnému   súdu), a navyše by sa vystavil riziku, že preskúmava súlad takých právnych predpisov s ústavou, ktoré nemajú žiadny vzťah k predmetu sporu pred všeobecnými súdmi, čo by odporovalo zmyslu konania podľa čl. 125 ústavy na základe návrhu súdu.

Takému   postupu   bráni   aj   tá   skutočnosť,   že   neuvedenie   aplikačného   postupu navrhovateľa neumožňuje ústavnému súdu posúdiť prípadnú možnosť ústavnokonformnej aplikácie právnych predpisov, ktorých ústavnosť by bola podľa navrhovateľa pochybná. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   dominantné   časti   návrhu   sú   prevzaté z odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   6   Co   131/2011,   pričom ako ústavný   súd   vlastnou   činnosťou   zistil,   nosné   časti   tohto   odôvodnenia   sú   obsahom aj iných   rozhodnutí   uvedeného   súdu   (napríklad   rozsudok   sp.   zn.   6 Co   108/2011 z 22. novembra   2011,   dostupný   na   webovom   sídle   Komisie   pre   posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok pri Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky: http://www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Komisia-na-posudzovanie-podmienok-v-spotrebitelskych-zmluvach/Rozhodnutia-slovenskych-sudov-vo-veciach-ochrany-spotrebitela-detail.aspx?Ic=552),   pričom tento súd dospel v daných rozhodnutiach   práve k záveru   o   možnosti   ústavne   konformného   výkladu   ustanovení   zákona   o   dobrovoľných dražbách („Napriek všetkým uvedeným skutočnostiam bol odvolací súd toho názoru, že prejednávanú vec s ohľadom na jej osobitosti, bolo možné riešiť správnou ústavnoprávnou interpretáciou a aplikáciou podústavných noriem, a preto neprerušil konanie a vec v otázke súladu ustanovení najmä zákona o dobrovoľných dražbách s Ústavou SR nepredložil na rozhodnutie Ústavnému súdu SR.“). Ústavný súd bez toho, aby hodnotil správnosť výkladu zaujatého uvedeným krajským súdom, a zohľadňujúc to, že krajský súd nemá právomoc posudzovať ústavnosť zákonov, poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej (v zásade) návrhu navrhovateľa   nevyhovie aj vtedy,   ak zistí,   že v danom   prípade   možno uplatniť ústavne konformný výklad napadnutej právnej normy (PL. ÚS 21/08).

Podľa ústavného súdu je napadnuté ustanovenie zákona o dobrovoľných dražbách pre rozhodovanie o súlade právnych predpisov bez podstatného významu a aj v prípade, že by pre   to   existovali   dôvody,   by   sa   jeho   prípadným   vyslovením   nesúladu   s   ústavou   na vlastnom stave veci nič nezmenilo. Vzhľadom na úpravu oprávnenia záložného veriteľa alebo   inej   osoby   na   výkon   záložného   práva   prostredníctvom   dobrovoľnej   dražby v Občianskom   zákonníku,   zákona   o vlastníctve   bytov,   resp.   v   ostatných   ustanoveniach zákona   o   dobrovoľných   dražbách   by   bola   právna   situácia   rovnaká   i   v   prípade,   že   by namietané ustanovenie v zákone o dobrovoľných dražbách chýbalo (m. m. PL. ÚS 28/05). Ústavný   súd   ale   dodáva,   že   postavenie   záložcu   by   sa   v   rozpore   so   zmyslom   žiadosti navrhovateľa mohlo zhoršiť, keďže, ako už bolo uvedené, je úlohou všeobecného súdu, aby posúdil vplyv pravdivosti vyhlásenia veriteľa podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách   na   platnosť   dobrovoľnej   dražby   (posúdenie,   či   bol   porušený   zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný súd nemôže vylúčiť, že by vyslovenie nesúladu § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách všeobecný súd v tejto otázke mohlo obmedziť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu nevyvoláva napadnuté ustanovenie zákona o dobrovoľných dražbách vo väzbe na konanie pred   okresným   súdom   ústavný   problém,   a   preto   nie   je   splnený   základný   predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému   predchádza   konanie   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom   má   materiálne   dôjsť (podľa   obsahu   prítomného   návrhu)   k   použitiu   napadnutého   ustanovenia   zákona,   t.   j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (m. m. PL. ÚS 7/04).

Nad rámec uvedeného ale ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti   výkonu   záložného   práva   obmedzený   v   podstate   len   na   žalobu   o   neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované   dostatočnou   preventívnou   a   priebežnou   kontrolou   dobrovoľnej   dražby orgánom verejnej moci.

Osobitne sa žiada zdôrazniť, že v dobrovoľnej dražbe pôsobí nepopierateľné pnutie medzi záujmom záložcu na tom, aby bola vec predaná za čo najväčšiu cenu, resp. na tom, aby nebola vec predaná za dlh, ktorý je v hrubom nepomere k hodnote zálohu (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 237/2011 z 2. júna 2011 a uznesenie ústavného súdu sp. zn.   II. ÚS   261/2013   z   30.   apríla   2013),   a   záujmom   záložného   veriteľa,   ktorý   sa   ale v podstate obmedzuje na uspokojenie jeho pohľadávky, a teda na čo najrýchlejšie speňaženie zálohu aspoň v takej výške, ktorá zabezpečí uhradenie jeho pohľadávky. Takéto pnutie pritom pôsobí aj pri takej dobrovoľnej dražbe, ktorá nevykazuje znaky podvodnej snahy získať založenú vec pod trhovú   cenu (pričom   tento záver nemôže spočívať výlučne na predstavách   všeobecného   súdu   o   všeobecnej   praxi   pri   prevažujúcej   praxi   výkonov záložných   práv   na Slovensku,   ale   musí   byť   podporený   konkrétnymi   zisteniami vzťahujúcimi   sa   na prerokúvanú   vec).   V   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   opakuje,   že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho predmetu vlastníctva (II. ÚS 237/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   zákon   o   dobrovoľných   dražbách,   ako   aj   súvisiace právne predpisy regulujúce výkon záložného práva do určitej miery (nie však neobmedzene) nadraďuje   záujem   veriteľa   na   uspokojení   jeho   pohľadávky   pred   záujmom   dlžníka   na ponechaní   si   veci   (k   rovnakému   záveru   dospela   napríklad   aj   rakúska   judikatúra:   pozri rozhodnutie rakúskeho Najvyššieho súdu [OGH] sp. zn. 6 Ob 111/10g z 24. 6. 2010 body 2.2.   a   3.,   dostupné   na   internete:   http://www.ris.bka.gv.at).   Záujem   záložného   veriteľa na speňažení majetku dlžníka v procese, ktorý sa neuskutočňuje v súčinnosti s dlžníkom a nad   ktorým   nie   je   vykonávaná   priebežná   súdna   kontrola,   a   to   obzvlášť   vtedy,   ak   je predmetom   dobrovoľnej   dražby   vec   plniaca   významné   sociálne   potreby   dlžníka,   však nemôže byť nadradený záujmu dlžníka vo väčšej miere, ako to je v prípade právnej úpravy exekúcie (m. m. II. ÚS 261/2013). Uvedené pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu kolíziu ich záujmov musí v tomto prípade všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné pre danú vec.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014