znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 23/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2009 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   125   ods.   1   písm. a)   Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného   spojenia „alebo   vyhlásením   konkurzu“ zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   za   účasti   Národnej   rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 7. júla 2005 č. k. PL. ÚS   23/05-7 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „napadnutá časť ustanovenia zákona“ alebo „napadnuté ustanovenie“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2.   V úvode   svojho   návrhu   generálny   prokurátor   citoval   súvisiace   ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obch. zák.“), ústavy a dodatkového protokolu, pričom po citácii čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety a ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“ alebo „zákonodarca“) sa týmito ustanoveniami dôsledne neriadila, ak ponechala obsah napadnutej časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety Obch. zák. v tomto znení: „Členstvo   právnickej   osoby   v   družstve   zaniká   jej   vstupom   do   likvidácie   alebo vyhlásením konkurzu, prípadne jej zánikom. Ak má právnická osoba právneho nástupcu, vstupuje nástupca do všetkých doterajších jej členských práv a povinností.“

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáha v podstate toho, aby ústavný súd vyslovil napadnutú   časť   ustanovenia   zákona   za   nesúladnú   s označenými   článkami   ústavy a dodatkového protokolu, pretože podľa jeho názoru by sa týmto odstránila možnosť vzniku nežiaducej situácie, keď právnická osoba stráca svoje členstvo v družstve napriek tomu, že konkurz   vyhlásený   na   jej   majetok   bol   zastavený   odvolacím   súdom   z dôvodu   jeho nezákonného vyhlásenia.

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ ďalej poukázal na to, že právnické osoby – podnikatelia podnikajú či už vo vlastnom mene, alebo ako spoločníci iných právnických osôb – obchodných spoločností či družstiev. V prípade neúspechu v podnikaní môže byť voči   nim   zahájené   konkurzné   konanie.   V   takomto   prípade   prestávajú   byť   spoločníkmi (členmi) obchodných spoločností   (družstiev)   a patrí im vyrovnací podiel.   Cieľom   tohto postupu   je   dosiahnutie   uspokojenia   veriteľov   z   majetku   právnickej   osoby   – dlžníka. V prípade,   ak   dodatočne   dôjde   právoplatným   rozhodnutím   súdu   ku   zrušeniu   konkurzu z iných   dôvodov   ako   po   splnení   rozvrhového   uznesenia   alebo   pre   nedostatok   majetku, obnovuje   sa   účasť   právnickej   osoby   v spoločnosti,   a   to   tak   vo   verejnej   obchodnej spoločnosti (§ 88 ods. 3 Obch. zák.), ako i v spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 148 ods. 4 Obch. zák.).

Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   oproti   právnickým   osobám,   ktoré   sú spoločníkmi   vyššie   uvedených   obchodných   spoločností,   sú   znevýhodnené   tie   právnické osoby, ktoré sú členmi družstiev. Aj ich členstvo v družstve zaniká, ak je na nich vyhlásený konkurz. Zákon im však neumožňuje obnovenie členstva v družstve ani vtedy, ak dodatočne dôjde   právoplatným   rozhodnutím   súdu   k   zrušeniu   konkurzu   z   iných   dôvodov,   ako   po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku.

Navrhovateľ poukázal i na to, že dôsledky vyhlásenia konkurzu nastávajú podľa § 13 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) okamihom vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu. Proti tomuto uzneseniu je   prípustný   opravný   prostriedok,   z   čoho   vyplýva,   že   je   tu   daná   vykonateľnosť neprávoplatného rozhodnutia súdu. [Pozn. V čase rozhodovania o tejto veci už platí § 23 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), podľa ktorého sa konkurz začína vyhlásením v Obchodnom vestníku, avšak na argumente o vykonateľnosti neprávoplatného rozhodnutia súdu sa nič nemení.]

Ustanovenie   čl.   l   ods.   1   ústavy   ukladá   všetkým   štátnym   orgánom,   a   teda   aj zákonodarcovi, povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu, medzi ktoré patrí aj   právna   istota.   Medzi   prvky   právnej   istoty   patrí   aj   predvídateľnosť   rozhodnutí   súdov a záruka, že k zásahom do práv a povinností subjektov práva bude dochádzať len na základe zákonných súdnych rozhodnutí. Pri zachovaní princípu právnej istoty môže byť rozhodnutie súdu,   proti   ktorému   sú   prípustné   riadne   opravné   prostriedky,   vykonateľné   len   dočasne a podmienečne. Pod dočasnosťou sa myslí doba do rozhodnutia o opravnom prostriedku, pod podmienečnosťou skutočnosť, že takéto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť neskôr. Ak táto   podmienka   nebude   splnená,   a   práve   naopak,   ak   dôjde   k   zrušeniu   súdneho rozhodnutia preto, že bolo nezákonne vydané, musia byť odstránené všetky jeho účinky, ktoré nastali pred jeho zrušením. Keďže ustanovenie § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch. zák. neobsahuje úpravu, ktorá by zakladala obnovenie   členstva   právnickej   osoby   v   družstve   v   prípade,   ak   dodatočne   dôjde právoplatným   rozhodnutím   súdu   k   zrušeniu   konkurzu   z   iných   dôvodov   ako   po   splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, a keďže sa takáto úprava nevyskytuje ani na inom   mieste   Obch. zák.,   podľa   navrhovateľa nie je napadnutá časť   ustanovenia zákona v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Už popísaný právny stav znevýhodňuje právnické osoby – členov družstiev oproti právnickým osobám – spoločníkov obchodných spoločností, keďže po zrušení nezákonného vyhlásenia konkurzu im neumožňuje obnoviť predchádzajúci stav. Z tohto dôvodu podľa názoru generálneho prokurátora nie je napadnutá časť ustanovenia zákona v súlade ani s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ napokon uviedol, že ústavná ochrana majetku sa vzťahuje aj na právo pokojne majetok užívať a disponovať ním podľa vôle vlastníka. Napadnuté ustanovenie tým, že neumožňuje obnovenie členstva právnickej osoby v družstve po zániku skutočností tvoriacich   prekážku   v   trvaní   členstva,   zasahuje   do   pokojného   užívania   majetku,   čím vlastníkovi – právnickej osobe – odníma právo na ochranu jeho vlastníctva, v dôsledku čoho vlastnícke právo právnickej osoby ako člena družstva nepožíva rovnakú mieru ochrany ako vlastnícke právo právnickej osoby – člena obchodnej spoločnosti. Z týchto dôvodov nie je napadnutá časť ustanovenia zákona ani v súlade s čl. 12 ods. l a čl. 20 ods. 1 prvou vetou a druhou vetou ústavy, ani s čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedených podstatných dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd v danej veci prijal takýto nález:

«Ustanovenie   §   232   ods.   4   vety   prvej   slovného   spojenia   „alebo   vyhlásením konkurzu“ zákona č. 513/1991Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov(...) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 vetou prvou(...), čl. 12 ods. l ods. 2, čl. 20 ods. 1 vetou prvou a vetou druhou Ústavy a s čl. 1 Protokolu.»

Generálny   prokurátor   svojím   listom   č.   k.   GÚs   4011/03-33   z 18.   novembra   2005 ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

3. Národná rada vo svojom stanovisku č. j. 1337/2005 z 9. novembra 2005 vyslovila nesúhlas s podaným návrhom, pričom poukázala na to, že odlišnosť účelu a právnej úpravy družstva   od   verejnej   obchodnej   spoločnosti   a spoločnosti   s ručením   obmedzeným odôvodňuje   aj   odlišnú   právnu   úpravu   zániku,   resp.   obnovy   členstva   (spoločníctva) právnickej osoby v uvedených subjektoch. Na argument porušenia princípu právnej istoty reaguje zákonodarca názorom, podľa ktorého rozhodovanie súdu o vyhlásení konkurzu nie je náhodné, pretože súd preskúmava zákonné podmienky vyhlásenia konkurzu. Ak aj dôjde k vyhláseniu konkurzu, tak člen družstva – právnická osoba nestráca svoj majetok, ale tento len mení svoju formu z členského podielu na podiel vyrovnací.

Predseda   národnej   rady   oznámil,   že   v danej   veci   netrvá   na   ústnom   pojednávaní, pričom predseda národnej rady zvolený vo IV. volebnom období listom z 24. októbra 2006 oznámil ústavnému súdu, že národná rada vo vzťahu k prerokovávanej veci zotrváva na stanovisku z III. volebného obdobia.

4.   Vláda   Slovenskej   republiky   nevyužila   svoju   kompetenciu   zaujať   k návrhu stanovisko.

5.   Ústavný   súd   oslovil   aj   Družstevnú   úniu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „družstevná   únia“),   záujmové   združenie   právnických   osôb   s ponukou   vyjadriť   sa k predmetnej   veci,   pretože   družstevná   únia predstavuje   najvyšší   koordinačný   orgán reprezentujúci   záujmy   a   rozvoj   družstevného   hnutia   na   Slovensku (http://www.dusr.sk/stanovy.php).

Družstevná únia v liste z 22. decembra 2008 uviedla, že v právnej praxi fungovania družstiev doteraz neboli konfrontovaní so situáciou, že by v súvislosti s aplikáciou § 232 ods. 4 Obch. zák. došlo k namietaniu zásahu do práv právnických osôb – bývalých členov družstva, ktorých členstvo zaniklo na základe uvedeného ustanovenia.

Napriek presvedčeniu, že platné znenie § 232 ods. 4 Obch. zák. podľa družstevnej únie nekoliduje so znením ústavy a dodatkového protokolu, v záujme dôslednejšej ochrany individuálnych záujmov členov družstiev možno pripustiť potrebu zmeny zákona, ktorou sa zavedie inštitút obnovenia zaniknutého členstva právnickej osoby v družstve podľa § 232 ods.   4   Obch.   zák.   V takom   prípade   by   však   zjavne nebolo   žiaduce,   ak by   „uvoľnený“ členský podiel nadobudlo družstvo a následne ho prevádzalo v zmysle § 113 ods. 5 Obch. zák. na iných členov alebo tretie osoby. Účelnejšia by pravdepodobne bola úprava, ktorá by obnovenie členstva právnickej osoby v družstve umožňovala do času zníženia základného imania, pričom by zároveň obnovenie členstva viazala na podmienku vrátenia vyrovnacieho podielu družstvu.

II.

Podľa   čl.125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Na   návrh   generálneho   prokurátora   je   predmetom   posudzovania   súlad   časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch. zák. s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu.

Platné ustanovenie § 232 ods. 4 Obch. zák. s vyznačením napadnutého ustanovenia kurzívou znie:

„Členstvo   právnickej   osoby   v   družstve   zaniká   jej   vstupom   do   likvidácie alebo vyhlásením konkurzu, prípadne jej zánikom. Ak má právnická osoba právneho nástupcu, vstupuje nástupca do všetkých doterajších jej členských práv a povinností.“

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. (...)

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. (...)

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstatou návrhu je námietka, že v Obchodnom zákonníku v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20 ods. 1 prvou vetou a druhou vetou ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu chýba   explicitná   možnosť   obnovy   členstva   právnickej   osoby v družstve   v prípade   zrušenia   vyhlásenia   konkurzu   zastavením   konkurzného   konania odvolacím súdom. Tým má dochádzať k nerovnosti voči právnickým osobám, spoločníkom v. o. s. a s. r. o., kde je takáto možnosť explicitne upravená. Zároveň má dochádzať k zásahu do   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   právnickej   osoby   –   člena   družstva,   pretože   sa neobnovuje do pôvodnej podoby pred vyhlásením konkurzu.

Ústavný   súd   sa   v posudzovanej   veci   musel   zaoberať   predovšetkým   povahou konkurzu, jeho účelom, štádiami a vzhľadom na danú problematiku najmä jeho zrušením. Vyhlásením konkurzu súdom sa začína konkurz v už plynúcom konkurznom konaní.

Podľa   §   23   ods.   1   ZKR   vyhlásením   konkurzu   sa   začína   konkurz.   Konkurz   sa považuje   za   vyhlásený   zverejnením   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   v   Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.

Účelom konkurzu je relatívne spravodlivé, ale spravidla len pomerné uspokojenie úpadcových veriteľov. V prípade členstva právnickej osoby – dlžníka, úpadcu, v družstve je na naplnenie účelu konkurzného konania nevyhnutné, aby sa správca, a teda v konečnom dôsledku   veritelia,   taktiež   mohli   dostať   k vyrovnaciemu   podielu   v   družstve,   ktorý   je súčasťou majetku úpadcu. Zákonodarca zvolil koncepciu, ktorá uvoľňuje cestu k majetku zánikom členstva právnickej osoby v družstve (historicky porov. § 239 zák. článku XXIII z r. 1898 – Slovenský obchodný zákon). To je ústavne akceptovateľný a proporcionálny zásah do majetkovej sféry právnickej osoby – člena družstva. Hľadiac takto na izolované napadnuté   ustanovenie   „vyhlásením   konkurzu“   ústavný   súd   konštatuje,   že   je   súladné s označenými článkami ústavy. To znamená, že miesto spornej protiústavnosti („Sitz der Verfassungswidrigkeit“)   leží   mimo   napadnutého   textu,   v eventuálnom   legislatívnom opomenutí, aj keď je dané opomenutie s napadnutým textom nerozlučne previazané. Možno doplniť, že podľa nemeckej právnej úpravy zaniká účasť právnickej osoby v družstve až po právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu. V Poľskej republike vyhlásenie konkurzu členstvo v družstve neovplyvňuje.

Podľa ustanovení   §   102   a 103   ZKR   platí,   že   vyhlásený   konkurz   musí   byť   vždy zrušený. Inými slovami, konkurz sa vždy uzatvára zrušením.

Podľa   §   102   ZKR   ods.   1   súd   rozhodne   aj   bez   návrhu   o   zrušení   konkurzu   pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate(...)

Súd rozhodne na návrh správcu o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku (ods. 2)

Právoplatnosť uznesenia o zrušení konkurzu súd oznámi v Obchodnom vestníku. Zverejnením oznámenia zanikajú účinky konkurzu podľa § 44 ods. 1, 3, 5 a 6, § 46 až 51, § 53 až 56 a funkcia veriteľského výboru, ak bol ustanovený. Platnosť a účinnosť úkonov vykonaných počas konkurzu tým nie je dotknutá (ods. 4).

Podľa § 103 ods. 1 ZKR konkurz sa zrušuje tiež uznesením, ktorým odvolací súd zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   vyhlásení   konkurzu   tak,   že   zastavil   konkurzné konanie. Uznesenie súd doručí úpadcovi a správcovi; uznesenie tiež bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku zanikajú účinky konkurzu podľa § 44 ods. 1, 3, 5 a 6, § 46 až 51, § 53 až 56, obnovujú sa zabezpečovacie práva, ktoré zanikli podľa § 29 ods. 2, a zaniká funkcia správcu a funkcia veriteľského výboru, ak bol ustanovený.

Konkurz sa teda zrušuje v troch prípadoch, a to (1) rozhodnutím konkurzného súdu pre nedostatok majetku, (2) rozhodnutím konkurzného súdu po splnení konečného rozvrhu výťažku a napokon (3) zastavením konkurzného konania odvolacím súdom (porov. Ďurica, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca podnikateľa, Žilina 2006, s. 382 a nasl.), pričom prvý a druhý prípad tvoria odlišnú skupinu, ako prípad tretí. [Pri v. o. s. a s. r. o. sa podľa doslovného znenia Obchodného zákonníka spoločníctvo obnovuje, ak je konkurz zrušený z iných dôvodov ako v bodoch (1) a (2). Takýmto iným spôsobom zrušenia konkurzu je pri vzájomnom previazaní ustanovení Obchodného zákonníka a ZKR v platných   zneniach   len zrušenie,   resp.   zastavenie   konkurzu   podľa   bodu   (3).]   V treťom uvedenom prípade odvolací súd na základe odvolania dlžníka zmení rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení konkurzu tak, že ho zastaví, pretože vyhlásenie konkurzu nebolo dôvodné. Z uvedeného vyplýva, že na základe nezákonného rozhodnutia okresného súdu dochádza, vychádzajúc   z doslovného   výkladu   Obchodného   zákonníka,   k nenávratnému   zániku členstva právnickej osoby v družstve.

V tomto   kontexte,   a nie   izolovane,   napáda   navrhovateľ   predmetné   ustanovenie. Navrhovateľ teda napáda ustanovenie, na základe ktorého zaniká členstvo právnickej osoby v družstve, hoci odvolací konkurzný súd autoritatívne rozhodol, že konkurz bol vyhlásený nezákonne. V podstate však napáda len jednu z troch právnych noriem, ktoré majú spoločnú hypotézu   v napadnutom   ustanovení   (K   problému porov.   Křepelka,   F.:   Úvaha o postupu Ústavního soudu   při   rušení   neústavního ustanovení   zákona. Im:   ČpPVaP 1/2000, s.   52 a nasl.).

Predmetom skúmania ústavného súdu je teda (ne)súladnosť právnej normy, podľa ktorej vyhlásením konkurzu na právnickú osobu zaniká jej členstvo v družstve (§ 232 ods. 4 Obch. zák.) aj v tom prípade, ak odvolací konkurzný súd následne autoritatívne rozhodol, že konkurz bol vyhlásený nezákonne (§ 103 ZKR).

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ napáda tú skutočnosť, že istá časť právnej normy neústavne   absentuje   v Obchodnom   zákonníku.   Aby   mohol   procesne   artikulovať neústavnosť   legislatívneho   opomenutia,   sťažovateľ   napadol   pozitívne,   resp.   explicitné ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré síce izolovane nie je protiústavné, ale je nutnou podmienkou pre vznik eventuálnej situácie, keď po zrušení konkurzu pre jeho nezákonnosť nedôjde k obnove členstva právnickej osoby v družstve.

Ústavný   súd   musel   predovšetkým   ustáliť,   či   môže   v rámci   abstraktnej   kontroly preskúmať na základe napadnutého ustanovenia aj ústavnosť legislatívneho opomenutia, a to   absencie   ustanovení   o obnove   členstva   právnickej   osoby   v družstve   po   nezákonne vyhlásenom konkurze.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z modernej   konštitucionalistiky   rozlišuje   medzi legislatívnym opomenutím a legislatívnou nečinnosťou (porov. The XIVth Congress of the Conference   of   European   Constitutional   Courts,   Vilnius   2008.   Dostupné   na   internete: http://www.lrkt.lt/conference.html).   Legislatívna   nečinnosť   (legislative   non-action, zaniechanie   ustawodawce,   nepravá   medzera   v   práve)   znamená,   že   daná   oblasť spoločenských vzťahov je zákonodarcom vedome ponechaná úplne mimo právnu reguláciu. Tento   druh   medzery   spravidla   nebýva   objektom   skúmania   ústavných   súdov   v rámci abstraktnej   kontroly.   Legislatívne   opomenutie   (legislative   omission,   pominięcie prawodawce)   je   naopak   stavom,   keď   zákonodarca   pozitívne   upravujúc   určitú   oblasť spoločenských   vzťahov   opomenul   niektoré   významné   prvky   tejto   právnej   úpravy. Zákonodarca   teda   pri   legislatívnom   opomenutí   reguluje   určitú   oblasť   nekompletne   či fragmentárne,   opomínajúc   právny   komponent,   ktorý   je   želateľný   z hľadiska   integrity daného inštitútu, resp. ústavnosti (čiastočná nečinnosť zákonodarcu, partielle Untätigkeit des   Gesetzgebers).   Ústavné   súdy   za   určitých   okolností   riešia   situáciu   legislatívneho opomenutia   buď   derogáciou   z pozície   negatívneho   zákonodarcu,   alebo   ústavne konformným výkladom. Všeobecný súd nesmie pri rozhodovaní odmietnuť spravodlivosť ani v prípade nepravej medzery v práve. Ústavný súd však v rámci abstraktnej kontroly môže   konštatovať,   že   ide   o legislatívne   opomenutie,   a eventuálne ho   riešiť   derogačným apelom   na   zákonodarcu.   Môže   však   taktiež,   využijúc aj   perspektívu   všeobecného   súdu aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavne konformný výklad.

V predmetnej   veci   by   sa   prípadným   zrušením   napadnutého   ustanovenia,   ktoré   je jednou z nutných podmienok vzniku namietanej právnej situácie, vylúčila možnosť vzniku takejto   situácie,   avšak   za   cenu   znemožnenia uspokojenia   veriteľov   právnických   osôb   – členov   družstiev   pri   riadne,   zákonne   vyhlásených   konkurzoch.   Vo   všeobecnosti   však ústavný súd vychádzajúc z čl. 124 ústavy pripúšťa aj takéto právne riešenie pri extrémnych prípadoch legislatívneho opomenutia (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/01).

Ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   musel   preskúmať,   či   je   doslovný   výklad napadnutého ustanovenia protiústavný.

Na   posúdenie   veci   je   užitočný   aj   exkurz   k vývoju   súvisiacej   právnej   úpravy. Napadnuté ustanovenie je súčasťou Obchodného zákonníka už od jeho účinnosti 1. januára 1992   ešte   v období   bývalej   ČSFR.   Aj   keď   aj   vtedajší   zákon   o konkurze   a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. tiež poznal zrušenie konkurzu z dôvodu   nesplnenia podmienok na jeho vyhlásenie (§ 44), pôvodné znenie Obchodného zákonníka upravovalo len zánik členstva právnickej osoby v družstve v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Podobne zanikala aj účasť spoločníka v. o. s. vo v. o. s. podľa § 88 ods. 1 písm. e) v spojení s § 88 ods. 2 Obch. zák., účasť komplementára v komanditnej spoločnosti podľa § 93 ods. 2 v spojení s § 88 ods. 1 písm. e) a § 88 ods. 2 Obch. zák., účasť komanditistu podľa § 102 ods. 2 Obch. zák., ako aj účasť spoločníka s. r. o. v s. r. o. podľa § 148 ods. 2 Obch. zák. Napokon je vhodné uviesť, že   podľa   pôvodného   znenia   Obchodného   zákonníka   sa   zrušovala   obchodná   spoločnosť vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,   avšak   obchodná   spoločnosť   sa   nepovažovala   za   zrušenú,   ak   bol   návrh   na vyhlásenie konkurzu zamietnutý z iného dôvodu, než pre nedostatok majetku spoločnosti [§ 68 ods. 3 písm. f) a § 68 ods. 4 Obch. zák.]. Družstvo sa zrušovalo vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku (§ 254 ods. 2 písm. b) Obch. zák. Z uvedeného vyplýva, že už v pôvodnom znení Obchodného zákonníka bolo   naznačené   riešenie   nezákonného   konkurzu,   ale   len   vo   vzťahu   k   obchodným spoločnostiam, a nie vo vzťahu k spoločníkom či členom družstiev. Nedokonalú úpravu pôvodného znenia Obchodného zákonníka možno pripísať dobovému chvatu ekonomickej transformácie.

Zákonodarca v Českej republike novelou Občanského soudního řádu a Obchodního zákoníka zákonom č. 30/2000 Sb. zaviedol možnosť obnovy členských práv v družstve, ak bol   zrušený   konkurz   na   majetok   člena   z iných   dôvodov,   než   po   splnení   rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku. To platí obdobne pri zastavení výkonu rozhodnutia alebo exekúcie. Aktuálne znenie § 231 ods. 2 Obchodního zákoníka je nasledujúce: „Jestliže byl zrušen konkurs na majetek člena z jiných důvodů, než po splnění rozvrhového usnesení, nebo proto, že majetek dlužníka je zcela nepostačující, jeho členství se obnovuje; jestliže již družstvo vyplatilo jeho vypořádací podíl, musí jej do 2 měsíců od zrušení konkursu družstvu nahradit.   To   platí   obdobně   i   v   případě,   že   byl pravomocně   zastaven   výkon   rozhodnutí postižením   členských   práv   a   povinností   člena   v   družstvu   nebo   pravomocně   zastavena exekuce   podle   zvláštního   právního   předpisu.“   V podstate   zhodné   právne   riešenie   bolo zavedené pre spoločníka v. o. s. (§ 88 Obchodního zákonníka), komanditistu komanditnej spoločnosti   (§   102   Obchodního   zákonníka)   a spoločníka   s.   r.   o.   (§   148   Obchodního zákonníka).

V Slovenskej republike sa obdobné právne riešenie zaviedlo novelou Obchodného zákonníka zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2002 (ďalej len „zákon č. 500/2001 Z. z.“). Zákonodarca však v Obchodnom zákonníku výslovne zaviedol obnovu len u spoločníkov v. o. s. (§ 88 Obch. zák.) a s. r. o. (§ 148 Obch. zák.) v tomto znení:

§ 88 Obch. zák. - Zrušenie a likvidácia spoločnosti

1)   Okrem   prípadov   uvedených   v   §   68   sa   spoločnosť   (pozn.   verejná   obchodná spoločnosť) zrušuje:(...)

e) vyhlásením konkurzu na majetok niektorého zo spoločníkov alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku(...)

(2) Pri dôvodoch zrušenia spoločnosti uvedených v odseku 1 písm. a), c), d), e), f) a g) sa môžu zostávajúci spoločníci zmenou spoločenskej zmluvy dohodnúť, že spoločnosť trvá aj naďalej bez spoločníka, ktorého sa dôvod zániku týka. (...)

(3) Ak bol konkurz na majetok spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla podľa odseku 1 písm. e) právoplatným rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, účasť spoločníka v spoločnosti sa obnovuje. Ak spoločnosť už vyplatila vyrovnací podiel, má nárok na jeho vrátenie. To platí primerane, aj ak bola právoplatným rozhodnutím súdu zastavená exekúcia podľa osobitných zákonov.

§ 148 Obch. zák. - Zrušenie účasti spoločníka súdom (pozn. v spoločnosti s ručením obmedzeným)

(2)   Vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   spoločníka   alebo   zamietnutie   návrhu   na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok jeho majetku má rovnaké účinky ako zrušenie jeho účasti v spoločnosti súdom. (...)

(4) Ak bol konkurz na majetok spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla podľa odseku   2,   právoplatným   rozhodnutím   súdu   zrušený   z   iných   dôvodov   ako   po   splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku a spoločnosť doposiaľ nepoužila jeho obchodný podiel podľa § 113 ods. 5 a 6, účasť spoločníka v spoločnosti sa obnovuje; ak spoločnosť už vyplatila vyrovnací podiel, má nárok na jeho vrátenie. To platí primerane aj vtedy,   ak   bola   právoplatným   rozhodnutím   súdu   zastavená   exekúcia   podľa   osobitného zákona.

Dôvodová správa k zákonu č. 500/2001 Z. z. (tlač 989, 2. volebné obdobie národnej rady)   o samotnom   inštitúte   obnovy   účasti   spoločníka   vo   v.   o.   s.   a   s.   r.   o.   úplne mlčí. Nemožno sa teda ani nepriamo dozvedieť, prečo novelou nedošlo k úprave obnovy členstva právnickej osoby v družstve alebo komanditistu v komanditnej spoločnosti.

Navrhovateľ namieta okrem iného protiústavnosť spočívajúcu v nerovnosti medzi právnickými osobami členmi družstiev a právnickými osobami, spoločníkmi v. o. s. a s. r. o. Tým malo byť porušené ustanovenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Nerovnosť býva typickým dôvodom legislatívneho opomenutia, keď zákonodarca neposkytne podobným subjektom rovnaký právny režim (porov. mutatis mutandis PL. ÚS 10/04; tiež národné správy dostupné na internete http://www.lrkt.lt/conference.html).

Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s rôznymi skupinami osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, je zaobchádzané rozdielnym spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne   zaobchádzanie   neexistuje   objektívny   alebo   rozumný   dôvod.   K tomu   je   nutné pripomenúť,   že   zákaz   diskriminácie   je   primárne   nástrojom   na   odstránenie   krívd narúšajúcich ľudskú dôstojnosť, čo nie je typické pre právnické osoby, ba čo viac, pre obchodné spoločnosti a družstvá (Porov. Bobek, M.: Princip rovnosti a zákaz diskriminace (nejen) ve správním právu. Správní právo 2009, s. 456-474). Ústavný súd majúc na vedomí uvedené   hodnotí   danú   vec   menej   striktne   s tým,   že   predmetná   vec   je   tiež   previazaná s ochranou pokojného užívania majetku.

V okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   aplikoval   na   diskrimináciu   4   –   bodový ústavnoprávny test (porov. PL. ÚS 10/04). Možno konštatovať, že napadnutou právnou normou   skutočne   došlo   k vytvoreniu   dvoch   skupín   právnických   osôb   (bod   1   testu). Na zistenie   diskriminácie   je   v prvom   rade   nutné   určiť   cieľ   porovnávania   –   komparátor (spoločný menovateľ), pričom týmto cieľom je dôvod, prečo by mali byť dve skupiny osôb vôbec porovnateľné. V predmetnej veci je akceptovateľným komparátorom spoločníctvo, resp. členstvo právnickej osoby v obchodných spoločnostiach v. o. s., s. r. o. a k. s., ktoré vykazujú mnohé podobnosti s družstvom. Obchodné spoločnosti aj družstvá sú združeniami s hospodárskym účelom. Významný, avšak podľa platnej úpravy potlačený solidárny prvok družstiev, oproti prvku ziskovému pri obchodných spoločnostiach nenarušuje ich podobnosť spočívajúcu v hospodárskom účele a odlišujúcu ich od iných súkromných združení (Eliáš, K.: Kurs obchodního práva, Právnické osoby jako podnikatelé. Praha 1995. C. H. Beck: s. 253; Pelikánová, I.: Obchodní právo I. díl, Codex: Praha 1994. s. 289 a nasl.). Družstvo je napokon blízke obchodným spoločnostiam okrem akciovej spoločnosti aj svojím osobným prvkom. Koncepcia obchodného, resp. členského podielu a uzatvorenosť, resp. otvorenosť nie   je   rozhodujúca   pre   spochybnenie   komparátora.   Ústavný   súd   teda   nesúhlasí s argumentom národnej rady a družstevnej únie o relevantnej odlišnosti družstiev a v. o. s., resp. v tomto prípade s. r. o. Z hľadiska komparátora nie je významný samotný charakter právnických osôb, spoločníkov či členov družstiev.

Ústavný súd musel ďalej zisťovať, či právnická osoba – členka družstva je neústavne diskriminovaná voči právnickým osobám, spoločníkom v. o. s, s. r. o. a k. s.

K členskému   podielu   sa   viaže   majetková   hodnota   nielen   v zmysle   nominálnom (peňažná hodnota), ale hlavne v zmysle určitej kvality – majetková hodnota práve v podobe členského   podielu.   Po   zrušení   nezákonného   konkurzu   sa   majetok   spoločníkov   v.   o.   s., s. r. o. a k.   s.   obnovuje   v pôvodnej   podobe   obchodného   podielu,   avšak   členský   podiel právnickej osoby v družstve sa neobnovuje. Došlo teda k vytvoreniu dvoch skupín osôb v spojitosti s výkonom práva na pokojné užívanie majetku (bod 1 testu). Právnická osoba – člen   družstva   sa   po   nezákonnom   konkurze   dostáva   z hľadiska   obnovy   jej   členstva   do evidentne horšieho postavenia ako právnické osoby – spoločníci v. o. s. a s. r. o. v rovnakej situácii (bod 3 testu), pričom na takéto rozdielne zaobchádzanie nemožno nájsť rozumné ospravedlnenie (bod 4 testu). Možno teda konštatovať, že pri intenzívnejšom teste rovnosti (rational   basis   test),   berúc   do   úvahy   širokú   diskréciu   zákonodarcu,   je doslovný   výklad platnej právnej úpravy v rozpore s princípom rovnosti.

Ústava používa v čl. 20 ods. 1 v súvislosti s ľudskoprávnou ochranou majetku pojem „vlastniť“.   Slovesom   „vlastniť“   ústava   vyjadruje   právny   vzťah   k majetku   („vlastniť majetok“),   ktorý   je   predmetom   ústavnoprávnej   ochrany.   Sloveso   „vlastniť“   nemá vyjadrovať,   že   popri   veciach   sú   predmetom   vlastníckeho   práva   aj   práva   a majetkové hodnoty (porov. § 118 Občianskeho zákonníka), a tým deformovať zmysluplnú civilistickú terminológiu. Zároveň však uvedené, samozrejme, neznamená, že by predmetom ústavnej ochrany boli len veci (ktoré sú jediné predmetom vlastníckeho práva). Spojenie „vlastniť majetok“ tak významovo možno stotožniť so slovným spojením „mať majetok“, pričom predmetom ochrany pred verejnou mocou podľa čl. 20 ústavy je majetok zahŕňajúci veci, majetkové   práva   a iné   majetkové   hodnoty.   Členský   podiel   v družstve   možno   podľa komercionalistiky považovať za inú majetkovú hodnotu (v tejto perspektíve je nutné vnímať aj nález sp. zn. PL. ÚS 38/95; k členskému podielu porov. tiež: Eliáš, K.: pozri str. 14 cit. dielo, s. 116; Ovey, C., White, R. C. A.: Jacobs & White, the European Convention on Human Rights. 4th edition. Oxford 2005, s. 350). Nález z uvedených dôvodov používa vo vzťahu k členskému podielu ako komponentu majetku pojem právo na pokojné užívanie majetku.

Navrhovateľ   ďalej   argumentuje,   že   neobnovenie   členského   podielu   v družstve   je v nesúlade s právom na pokojné užívanie majetku. V rozhodnutí Bramelid (BRAMELID and MALMSTRÖM v. SWEDEN, 8588/79; 8589/79, 10. december 1982, s. 81) Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že právo na pokojné užívanie majetku sa vzťahuje aj na akcie obchodných   spoločností.   Ako   sa   uvádza   v rozhodnutí,   akcia   je komplexným   (zložitým) inštitútom. Potvrdzuje, že jej držiteľ má podiel na spoločnosti spolu so súvisiacimi právami, osobitne   hlasovacím   právom.   Akcia   taktiež   znamená   nepriamy   nárok   na   majetok spoločnosti.   To   znamená, že   akcie   majú ekonomickú   hodnotu,   a preto   akcie   s takýmito vlastnosťami   sú   pod   ochranou   čl.   1   dodatkového   protokolu   (porov.   tiež   nález   PL.   ÚS 38/95). Podľa ústavného súdu aj členský podiel v družstve nesie v sebe rôzne zložky vrátane výraznej   ekonomickej   hodnoty.   Z hľadiska   existencie   vkladovej   povinnosti,   a teda členského,   resp.   vyrovnacieho   podielu   vykazuje   družstvo   podobnosti   s kapitálovými spoločnosťami (Eliáš, K.: pozri str. 14 cit. dielo, s. 254). Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje,   že   členský   podiel   v družstve   spadá   pod   ochranu   čl.   20   ústavy   a čl.   1 dodatkového protokolu.

Ústavné   právo   na   nezasahovanie   do   majetku   je   právom   obmedziteľným (podmieneným) v limitoch proporcionality. V predmetnej veci je síce v záujme uspokojenia veriteľov   v konkurznom   konaní,   aby   právnická   osoba   stratila   členstvo   v družstve   po vyhlásení konkurzu, ale neexistuje žiaden ústavne akceptovateľný dôvod, aby po súdnom rozhodnutí   o nezákonnom   vyhlásení   konkurzu   ostala   takáto   právnická   osoba   mimo družstva. Nemožno tu argumentovať tým, že takýto člen dostane vyrovnací podiel, teda že majetok ostane zachovaný, len zmení svoju podobu. V právnom štáte nemožno akceptovať, aby v dôsledku nedostatočnej právnej úpravy a nezákonného súdneho rozhodnutia musel majiteľ strpieť čo i len zmenu presnej podoby majetku. Nemožno preto akceptovať názor národnej   rady   o rovnocennosti   členského   a   vyrovnacieho   podielu   z hľadiska   zásahu   do práva na pokojné užívanie majetku. Z uvedeného vyplýva, že pri doslovnom výklade je absencia   neobnovy   členstva   taktiež   v rozpore   s   ústavným právom   na   právo   na   pokojné užívanie majetku.

Neobnovenie členstva dotknutej právnickej osoby nie je priaznivo naklonené ani voči právu   na   združovanie,   obzvlášť   v kontexte   účelu   družstva,   ktorým   je   aj   solidarita a vzájomná pomoc. Narušením členstva v družstve sa narúša integrita samotného družstva. Podobne by mohlo byť zasiahnuté do práva podnikať, ak by dotknutá právnická osoba bola podnikateľom. Napokon možno hodnotiť právnu úpravu ako rozpornú so zásadou právneho štátu, podľa ktorej pochybenia štátu nemôžu by na úkor nositeľov ľudských práv a slobôd. Ak národná rada oponuje nenáhodným rozhodnutím konkurzného súdu, tak tento argument by bolo možné uplatniť vo vzťahu k zákonnému, ale nie voči nezákonnému rozhodnutiu prvostupňového konkurzného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že doslovný výklad napadnutej právnej normy je v rozpore s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu. Povinnosťou ústavného súdu pri abstraktnej   kontrole   je   však   zohľadniť   rôzne   možnosti   interpretácie,   ak   to   napadnuté ustanovenie umožňuje.

Samozrejmou súčasťou metodologického inštrumentária ústavného súdnictva je pri abstraktnej   kontrole   ústavnosti   metóda   ústavne   konformného   výkladu   zákona   (porov. Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde nakladatelství, s. r. o. 2003. s. 35 a s. 76). Všeobecný princíp, ktorý prikazuje vykladať právne predpisy v súlade s ústavou, nadobúda pri abstraktnej (prípadne konkrétnej – čl. 144 ods. 2 ústavy) kontrole ústavnosti špecifický   význam.   Tento   špecifický   význam   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   aj   keď   pri abstraktnej kontrole navrhovatelia požadujú zrušenie textu právneho predpisu, ústavný súd posudzuje   súladnosť   právnej   normy,   pričom   na   základe   rôznych   interpretácií   môžu z rovnakého   textu   vyplývať rôzne právne normy. Ak   napadnutý   predpis   umožňuje viac výkladov,   pričom   jeden   je   súladný   s ústavou,   tak   ústavný   súd   v zásade   uprednostňuje nezrušenie tohto predpisu. Ústavný súd teda nezrušuje predpis pod podmienkou, že bude vykladaný   v súlade   s ústavou   (concept   of   constitutionality   dependent   on   specified interpretation,   double   construction   rule),   a zároveň   zo   skutočnosti,   že   ide   o meritórne rozhodnutie – nález prijatý požadovanou väčšinou (§ 4 ods. 3 prvá veta zákona o ústavnom súde),   vyplýva   všeobecná   záväznosť   vykonaného   výkladu   zákona.   Z opačného   uhla pohľadu ide o zrušenie tej interpretácie právneho predpisu, a teda takej právnej normy, ktorá nie je ústavne súladná (porov. Zeidler, W.: The Federal Constitutional Court of the Federal Republic of Germany: Decisions on the constitutionality of legal norms, 62 Notre Dame Law Review 504, 1987. s. 507). Napokon uvedená metóda vychádza nielen zo špecifík písaného   práva   a abstraktnej   kontroly,   ale   aj   z rešpektu   k deľbe   moci   voči   parlamentu. V doterajšej rozhodovacej činnosti uplatnil ústavný súd túto podobu ústavne konformného výkladu v troch nálezoch, a to sp. zn. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 22/06 a sp. zn. PL. ÚS 21/08. V náleze sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd konštatoval, že „keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“. Ústavný súd nevyhovel návrhu na zrušenie ustanovenia, ktoré podľa navrhovateľa mohlo byť vykladané ako zákaz volebnej kampane v tlači, pričom podal záväzný výklad, že tam použitý pojem „uverejňovanie“ sa v danom kontexte vzťahuje na rozhlasové a televízne vysielanie, a nie na tlač (porov. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 55 – posledný odsek). Podobne ústavný súd vykonal nálezom sp. zn. PL. ÚS 22/06 ústavne konformný výklad § 34 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny a nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/08 ústavne konformný výklad § 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   musel   zistiť,   či   napadnutý   právny   predpis unesie ústavne konformný výklad.

Otázku právneho osudu členstva právnickej osoby v družstve po zastavení konkurzu odvolacím súdom je možné zodpovedať za pomoci výkladu účinkov zrušenia konkurzu a taktiež analógie legis. Podľa § 103 ods. 1 ZKR sa konkurz zrušuje tiež uznesením, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil konkurzné konanie. Možno   argumentovať že   uvedené   zrušenie   vyhlásenia   konkurzu na základe rozhodnutia odvolacieho súdu má vo všeobecnosti úpadcu postaviť (spätne) do takej pozície, akoby konkurz nikdy vyhlásený nebol. Na rozdiel od zrušenia konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku dlžníka v prípade zrušenia konkurzu zákon neuvádza, že by platnosť a účinnosť právnych úkonov mala ostať nedotknutá (§ 102 ods. 4 posledná veta ZKR oproti § 103 ods. 1 ZKR). ZKR, ako už bolo uvedené, tak vlastne vytvára dve skupiny pri zrušení konkurzu. V prípade, ak bol konkurz zrušený po   splnení   konečného   rozvrhu   výťažku   alebo   v dôsledku   nedostatku   majetku dlžníka, predpokladá sa, že konkurz prebehol a zákon upravuje iba následky jeho skončenia, pričom   platnosť   a účinnosť   právnych   úkonov   uskutočnených   počas   konkurzu   ostáva nedotknutá. V prípade, ak bol konkurz zrušený z dôvodu odvolacieho (opravného) konania, sa žiada postaviť dlžníka do postavenia, akoby konkurz nikdy vyhlásený nebol. Ustanovuje sa, že vybrané právne úkony a následky explicitne uvedené v § 103 ods. 1 ZKR nastali, hoci bol konkurz zrušený a ich účinky so zrušením konkurzu pominuli. Čo sa týka ostatných následkov vyhlásenia konkurzu, bude potrebné, aby sa tieto – v protiklade so zrušením konkurzu   po   splnení   konečného   rozvrhu   výťažku   alebo   v dôsledku   nedostatku   majetku dlžníka – považovali za také, akoby nenastali.

Ani obchodná spoločnosť sa podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obch. zák. nezrušuje, teda ďalej   právne   plnohodnotne   existuje,   keď   bol   konkurz   zrušený   zastavením   odvolacím súdom. Nie je dôvod, aby rovnaká právna zásada neovládala aj otázku členstva právnickej osoby v družstve. Podľa § 260 Obchodného zákonníka ak sa v tejto hlave (hlava II, druhá časť zákona – Družstvo) neustanovuje inak, použijú sa na družstvo primerane ustanovenia prvej   hlavy   prvého   dielu   tejto   časti   zákona   (Všeobecné   ustanovenia   k obchodným spoločnostiam).   Z hľadiska   otázky   obnovy   členstva   právnickej   osoby   v družstve   možno považovať právnu normu v § 260 Obchodného zákonníka za konektor   tak voči   zásade zakotvenej v § 68 ods. 3 písm. d) Obch. zák., a teda aj voči explicitným ustanoveniam o obnove účasti v § 88 a § 148 Obchodného zákonníka.

Ako   už   bolo   pri   teste   rovnosti   uvedené,   niet   žiadneho   dôvodu,   ktorý   by ospravedlňoval neobnovenie členstva právnickej osoby v družstve vo vzťahu k obnoveniu účasti spoločníkov v. o. s. a s. r. o. Z toho vyplýva možnosť použitia analogie legis na základe § 1 ods. 2 druhej vety v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. Aj keď je družstvo tvorené otvoreným počtom členov, čo ho odlišuje od v. o. s. a s. r. o., na druhej strane solidárny   prvok   tvoriaci   podstatu   družstva   umocňuje nutnosť   právnej   ochrany   členstva. Zvláštnosťou tu aplikovanej analógie je skutočnosť, že sa ňou nerieši čisto horizontálny vzťah   medzi   súkromnými   osobami,   ale   napráva   sa   nezákonný   mocenský   zásah prvostupňového konkurzného súdu. Táto skutočnosť do istej miery posúva vec z prostredia inak klasického súkromného práva.

Na základe uvedenej argumentácie možno konštatovať, že z právneho poriadku je odvoditeľná právna norma, podľa ktorej ak bol konkurz na majetok právnickej osoby – člena   družstva,   ktorej   členstvo   v družstve   zaniklo   vyhlásením   konkurzu,   právoplatným rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, členstvo takejto právnickej osoby sa obnovuje.

Vychádzajúc z metódy ústavne konformného výkladu, podľa ktorej ak napadnutý predpis   umožňuje   viac   výkladov,   pričom   jeden   je   súladný   s ústavou,   tak   ústavný   súd v zásade   uprednostňuje nezrušenie   tohto predpisu,   uvedený   výklad považuje za   ústavne konformný,   a tým   vylučujúci   potrebu   zrušenia   napadnutého   ustanovenia,   ktoré   ak   je doslovne   vykladané,   nie   je   v súlade   s   ústavou.   Okrem   toho   by   zrušenie   napadnutého ustanovenia znamenalo zníženie ochrany veriteľov. Zrušenie súvisiaceho ustanovenia kvôli protiústavnosti legislatívneho opomenutia je právnym nástrojom aplikovateľným len voči extrémnej nesúladnosti s ústavou, čo nie je prípad predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že návrh na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch. zák. nie je dôvodný.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podstatne   optimálnejším riešením predmetného legislatívneho opomenutia z hľadiska princípu právnej istoty by bola explicitná úprava na základe novely Obchodného zákonníka.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2009