znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 22/2014-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, MariannyMochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o prijatomnávrhu   Okresného   súdu   Košice   I,   zastúpeného   sudkyňou   JUDr.   Jarmilou   Centkovou,na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade§ 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Košice I z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2014doručený návrh Okresného súdu Košice I (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“),zastúpeného sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 93 ods. 1 zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že na okresnom súde je od 5. novembra 2013vedené pod sp. zn. 38 C 450/2013 konanie o zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 zákona orodine, v ktorom sa žalobca, (ďalej len „žalobca“),právne zastúpený spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,Košice,   proti   žalovaným, (ďalej   len   „žalovanáv 1. rade“),   a, (ďalej   len   „žalovaný   v 2. rade“),domáha určenia, že nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade.

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so žalovanou v 1. rade 14. októbra 1994 určilisúhlasným vyhlásením rodičov podľa § 52 v tom čase platného zákona č. 94/1963 Zb.Zákon o rodine v znení zmien a doplnkov (v súčasnosti § 90 zákona o rodine) otcovstvožalobcu k žalovanému v 2. rade, ktorý sa narodil 5. decembra 1992 v Košiciach. Žalobcaa žalovaná v 1. rade žili v družobnom vzťahu bez uzavretia manželstva. Následne 24. júna1995   bolo   uzatvorené   medzi   žalobcom   a   žalovanou   v   1.   rade   manželstvo,   ktoré   boloprávoplatne rozvedené 1. októbra 2010.

V lete v roku 2012 bola žalovaná v 1. rade na návšteve u susedy, (ďalej len „suseda“), ktorej sa zdôverila, že žalobca nie jebiologickým otcom žalovaného v 2. rade. Takto odpovedala na otázku susedy, že žalovanýv 2. rade a žalobca sa vôbec na seba nepodobajú, resp. nemajú akékoľvek spoločné črty.Suseda to neskôr povedala žalobcovi a túto skutočnosť potvrdila aj žalovaná v 1. rade v májiv roku 2013.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   žalovaná   v   1.   rade   si   bola   vedomá   skutočnostízakladajúcich otcovstvo osoby odlišnej od osoby žalobcu, no aj napriek tomu ho uviedlado omylu pre potreby jeho vyhlásenia pred príslušným matričným úradom, pred ktorým ničnetušiaci žalobca určil svoje rodičovstvo v zmysle zákona o rodine.

Právny zástupca žalobcu v návrhu na začatie konania poukázal na nesúlad § 93 ods. 1zákona o rodine s čl. 8 ods. 1 dohovoru a okresnému súdu navrhol, aby konanie prerušila podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Okresný   súd   ďalej   v   rámci   odôvodnenia   svojho   návrhu   opätovne   zdôraznil,   žežalobca v zákonnej lehote nevedel, že nie je otcom dieťaťa, t. j. nevedel o skutočnosti,na základe ktorej by sa mohol úspešne domáhať zapretia otcovstva. Žalovaná v 1. radežalobcovi túto skutočnosť napriek tomu, že si jej bola vedomá, neoznámila, čím ho uviedlado omylu   pre účely uskutočnenia jeho vyhlásenia pred príslušným matričným   úradom.Žalobca z uvedeného dôvodu zákonnú lehotu v zmysle § 93 zákona o rodine zmeškal niesvojím vlastným zavinením, ale z dôvodu, že ho žalovaná v 1. rade (matka dieťaťa) uviedlado omylu v tvrdení, že je otcom jej dieťaťa (žalovaného v 2. rade), pričom žalobca v tomčase nemal ani najmenšie pochybnosti o tejto skutočnosti. O tom, že nie je biologickýmotcom žalovaného v 2. rade, sa dozvedel až dlhú dobu po uplynutí zákonnej zapieracejtrojročnej lehoty, a aj to len náhodou od susedy, ktorej sa osobne žalovaná v 1. rade (matkadieťaťa)   zdôverila,   že   žalobca   nie   je   biologickým   otcom   žalovaného   v   2.   rade.   Tútoskutočnosť   v   máji   v roku   2013   následne   potvrdila   aj   samotná   matka   dieťaťa   (žalovanáv 1. rade).

Podľa okresného súdu pre potreby určenia, ale aj zapretia otcovstva nielen pri prvej,ale taktiež aj pri druhej a tretej zákonnej domnienke otcovstva v zmysle zákona o rodine jedôležitým faktorom „intímna zložka a teda pohlavný styk a narodenie dieťaťa v dobe, kedy je možné považovať muža za otca dieťaťa. Ak teda matka označí muža za otca dieťaťa, keďže tento   zdieľal s matkou   túto intímnu zložku, takýto   domnelý   otec   v zásade nemá   prečo pochybovať o svojom otcovstve. Ak matka označí takého muža za otca, napriek tomu, že má vedomosť o skutočnostiach, ktoré by mohli vylučovať alebo vylučujú otcovstvo tohto muža a týmto ho uvedie do omylu, v priebehu troch rokov vývoja maloletého dieťaťa nie je možné u   dieťaťa   pozorovať   rozdiely   v   jeho   fenotype   v   porovnaní   s   domnelým,   resp.   matkou určeným   otcom.   Fenotypom   rozumieme   vonkajší   vzhľad   jedinca,   teda   všetky   tie   znaky a vlastností z genotypu (genetický materiál po predkoch), ktoré sa navonok prejavia.“.

Z uvedeného podľa názoru okresného súdu vyplýva, že v danom prípade žalobcanemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nieje otcom dieťaťa (žalovaného v 2. rade), sa dozvedel až po uplynutí ustanovenej zákonnejlehoty a v súčasnosti už nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy, ktorým by samohol domôcť zapretia svojho otcovstva k žalovanému v 2. rade, pretože lehota uvedená v §93 zákona o rodine mu to neumožňuje, hoci túto lehotu nie vlastnou vinou zmeškal.

Okresný súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) v obdobných prípadoch, v ktorých riešil otázku určenia právneho vzťahu medziotcom a dieťaťom   a v ktorých tento súd vyslovil,   že k   porušeniu   čl.   8 dohovoru došlo(rozhodnutia   Shofman   c. Rusko   z 24.   11.   2005,   Mizzi c.   Malta   z   12.   1.   2006,   Paulíkc. Slovensko   z 10. 10.   2006,   Niemietz   c.   Nemecko   zo   16.   12.   1992).   Podľa   názoruokresného súdu ustanovenia slovenskej právnej úpravy týkajúce sa zapretia otcovstva súv rozpore s čl. 8 dohovoru, ktorým je Slovenská republika podľa čl. 154c ústavy viazaná.

Okresný súd následne poukázal na to, že žalobca ako právny otec, resp. „matrikový otec“ sa dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, avšak platná právnaúprava   mu   neposkytuje   žiadny   právny   prostriedok   nápravy   na   zapretie   jeho   otcovstvak žalovanému v 2. rade, ktorý nie je jeho biologickým dieťaťom. Uvedený právny stav,v dôsledku ktorého rodičovstvo nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je v rozporeso   zárukami   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   osobného   života,   pretože   aj   podľajudikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu medzi otcom a dieťaťom závažnýmzásahom do súkromného života otca podľa čl. 8 dohovoru, pričom záujem dieťaťa v takýchtoprípadoch síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti okresný súdpoukázal na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia vo veci Kroon a ostatní c. Holandsko z27. 10. 1994, Mizzi c. Malta z 12. 1. 2006. Róžanski c. Poľsko z 18. 5. 2006, Emonet aostatní c. Švajčiarsko z 13. 3. 2008, Phinikaridou c. Cyprus z 20. 3. 2008, Shofman c. Ruskoz 24. 11. 2005 či vo veci Paulík c. Slovensko z 10. 10. 2006).

Právny   poriadok   je   podľa   okresného   súdu   potrebné   aplikovať,   interpretovaťa vykladať   ako   celok,   a   preto   by   aj   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   fyzická   osoba   domáhaporušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva po uplynutí lehoty na jeho zapretie, moholvšeobecný súd pri svojom rozhodovaní priamo aplikovať čl. 8 ods. 1 dohovoru. V tejtosúvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na to, že de iure všeobecný súdnie je viazaný rozhodnutiami ESĽP, jeho rozhodnutie, resp. spôsob aplikácie ustanovenia §93 zákona o rodine pri dodržaní čl. 144 ods. 1 ústavy sú otázne.

Na základe uvedeného okresný súd uviedol, že § 93 ods. 1 zákona o rodine podľaneho nie je v súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná podľačl. 154c   ústavy.   Právne   otcovstvo   určené   súhlasným   vyhlásením   rodičov,   ktorénezodpovedá faktickému biologickému stavu, je vážnym zásahom do života jednotlivca,avšak   napriek   tomu   je „právny   otec“ diskriminovaný   v   možnosti   podania   účinnéhoprostriedku nápravy na „zrušenie otcovstva“, a takto legálne zmeniť svoj právny statusvo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.

V závere svojho návrhu okresný súd uviedol, že v záujme „poskytnutia možnosti v takejto modelovej situácii   pre   matrikového otca,   ktorý   z objektívnych   dôvodov   a bez svojho zavinenia (uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa) zmeškal zákonnú lehotu podľa § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine je potrebné posúdiť nesúlad ustanovenia § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Vzhľadom na uvedené okresný súd ústavnému súdu navrhol „vysloviť nesúlad § 93 zákona o rodine s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko aj pri tomto zapieracom práve sa lehota viaže na deň určenia otcovstva a nie   na   okamih   získania   vedomosti   o   skutočnostiach   spochybňujúcich   otcovstvo   muža k dieťaťu“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavnéhosúdu a uznesením č. k. PL. ÚS 22/2014-8 z 24. septembra 2014 ho prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal stanoviskok návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a od vládySlovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpenejMinisterstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvospravodlivosti“), pričom účastníkov zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajúna ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavnému   súdu   bolo   2.   decembra   2014   doručené   stanovisko   národnej   rady,v ktorom predseda národnej rady v úvode poukázal na možnosť priamej aplikácie čl. 8dohovoru na základe čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a uviedol: «Okrem   „formálnych“   podmienok   na   priame   uplatnenie   Dohovoru   spočívajúce v ratifikácii,   vyhlásení   spôsobom   ustanoveným   zákonom   a   garanciou   väčšieho   rozsahu základných práv a slobôd je potrebné, aby Dohovor, resp. jeho konkrétne ustanovenie bolo aj   priamo   aplikovateľné.   Otázka   priamej   aplikovateľnosti   ustanovení   Dohovoru   závisí od posúdenia orgánu aplikujúceho právo, či dané ustanovenie v dostatočnej miere upravuje konkrétne práva, ktoré by mohli byť priamo uplatnené, t. j. či ustanovenie nie je príliš všeobecné.   Len   pri   kladnom   posúdení   tejto   otázky   môže   súd   ex   offo   aplikovať   dané ustanovenie Dohovoru.

K otázke konkrétneho obsahu čl. 8 ods. 1 sa vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) viackrát, a to aj ohľadne práva na zapretie otcovstva. Judikatúru ESĽP možno rozdeliť na dve základné skupiny. V prípade, ak domnelý otec od začiatku narodenia dieťaťa (príp. momentu, keď sa o narodení dozvedel) vedel, že nie je otcom, alebo mal   pochybnosti   o   svojom   otcovstve,   ale   nevyužil   možnosť   poprieť   svoje   otcovstvo v stanovenej   lehote,   ESĽP   konštatoval,   že   neexistencia   právne   účinného   nástroja na zvrátenie   daného   stavu,   nie   je   v   rozpore   s   čl.   8   Dohovoru   (Yildrim   proti   Rakúsku z 19. 12. 1999). Obdobne rozhodol aj v ďalších prípadoch napr. Rasmussen proti Dánsku z 28. 11. 1984, Kňákal proti Českej republike z 8. 1. 2007, či Fašang proti Slovenskej republike z 28. 1. 2003.

Druhú skupinu tvoria prípady, keď otec nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu (testy DNA), a že nie je otcom dieťaťa sa dozvedel až po uplynutí stanovenej lehoty a ani za takýchto okolností nemá k dispozícii právne účinný nástroj na zapretie otcovstva, alebo otec ani nikdy žiadny právne účinný nástroj nemal. V takýchto prípadoch ESĽP vyslovil, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (napr. Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, Mizzi proti Malte z 12. 1.2006).

Obraz obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru dotvárajú aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, ktoré sa vyjadrujú   k   právu   na   zapretie   otcovstva   biologického   otca   voči   právnemu   otcovi.   Ide o novšie   rozhodnutia   (22.   3.   2012),   ktoré   môžu   naznačovať   posilňovanie   pozície   práv dieťaťa.

V prípadoch Ahrens proti Nemecku a Kautzor proti Nemecku ESĽP rozhodol, že nedošlo k porušeniu čl. 8 ods. 1 Dohovoru tým, že biologickým otcom nebolo pripustené namietať právne uznané otcovstvo iného muža k dieťaťu z dôvodu, že títo si nikdy neplnili rodičovské povinnosti, a teda si ani nevytvorili žiadne užšie osobné vzťahy k dotknutému dieťaťu.   V týchto   prípadoch   bola akceptovaná prednosť   fakticky   existujúcich rodinných vzťahov   medzi   dieťaťom   a   „právnym“   otcom   (na   základe   uznania   otcovstva),   ktorý každodenne   poskytoval   dieťaťu   rodičovskú   starostlivosť   s   tým,   že   táto   starostlivosť   je v najlepšom záujme dieťaťa. Je zjavné, že ESĽP v týchto prípadoch uprednostnil stabilitu rodinných   vzťahov   medzi   rodičmi   a   ich   deťmi.   V   záujme   čo   najskoršieho   dosiahnutia takéhoto stavu, ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny, preto spoločnosť oprávnene uprednostňuje „právo dieťaťa na rodinu“ a výchovu dieťaťa rodičmi v úplnej rodine pred ochranou súkromného života jednotlivca. Na uvedenom princípe je založená aj právna úprava obsiahnutá v § 93 ods. 1 zákona o rodine, kde sa zákonodarca stanovením trojročnej lehoty plynúcej od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov snaží o vyvážené usporiadanie pomerov medzi právom otca a právom dieťaťa na rodinu. Aj keď právo dieťaťa na rodinu nie je absolútne, je potrebné, aby v určitom bode, v určitom pevne stanovenom časovom okamihu právo dieťaťa prevážilo nad právom otca v záujme stabilného prostredia potrebného na jeho výchovu. V tejto súvislosti je potrebné vnímať aj ten aspekt, že otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením oboch rodičov, teda aj aktívnym konaním muža. V prípade takéhoto konania je preto možné odôvodnene predpokladať, že daný muž má záujem o dieťa, má snahu sa podieľať na jeho výchove osobným vkladom alebo   hoc   aj   len   finančným   príspevkom,   s   vedomím   aj   toho   „rizika“,   že   nemusí   byť biologickým otcom dieťaťa.

K obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo obdobnom prípade, keď bol namietaný rozpor ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine s čl. 6 ods. 1 a s čl. 8 ods. 1 Dohovoru (PL. ÚS 1/2010 z 28. 4. 2011) a ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia v znení „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie,   že   sa   jeho   manželke   narodilo   dieťa,   zaprieť   na   súde,   že   je   jeho   otcom“ s predmetnými článkami Dohovoru. Je potrebné pripomenúť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení konštatoval, že „právnou úpravou ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby (zapieracia lehota), nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru.“ Problematickým   je   len   stanovenie   začiatku   plynutia   takejto   lehoty,   v   ktorej   je   možné právnemu   otcovi   podať   návrh   na   súd.   Opakovane   je   však   potrebné   upozorniť,   že   táto situácia   je   odlišná   v   tom   bode,   že   v   prípade   manžela   je   jeho   otcovstvo   automaticky prezumované zákonom, bez toho, aby musel manžel aktívne konať. V takomto prípade je zásah do práv otca (manžela) obmedzením lehoty na zapretie otcovstva intenzívnejší ako v prípade   muža,   ktorý   sa   sám   aktívne   „prihlásil“   k   otcovstvu   so   všetkými   z   toho vyplývajúcimi právami a povinnosťami.

Na   záver   poukazujeme   na   prístup   ESĽP   v   sporoch   o   otcovstvo   (nepochybne spadajúcich pod ochranu súkromného a rodinného života jednotlivca), ktorým je snaha o nájdenie   rovnováhy   medzi   individuálnymi   a   štátnymi   záujmami.   Túto   nachádza analyzovaním viacerých aspektov, a to, či zásah štátnych orgánov do súkromia je v súlade so zákonom, či sleduje legitímny cieľ a či je proporcionálny k sledovanému cieľu.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v rozhodnutiach ESĽP akceptovanú určitú mieru hodnotenia štátom, ponechávame právne posúdenie predloženého prípadu na rozhodnutie Ústavného súdu.»

Stanovisko   vlády   ako   vedľajšieho   účastníka,   zastúpenej   ministerstvomspravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 30. decembra 2014. Vo svojom stanoviskuministerstvo   spravodlivosti   navrhlo,   aby   ústavný   súd   návrhu   navrhovateľa   nevyhovel,a uviedlo:

«Systém   troch   vyvrátiteľných   právnych   domnienok   otcovstva   má   svoje   historické korene a vychádza z neho väčšina právnych poriadkov. Koncepcia prekluzívnej lehoty na podanie   návrhu   na   zapretie   otcovstva   čerpá   svoj   základ   v   rakúskom   Všeobecnom občianskom zákonníku (AGBG). Na tvorbu tohto predpisu mala vplyv prirodzeno-právna škola. Vychádzal z princípu pôvodu dieťaťa a z premisy, že matka je vždy istá a že každé dieťa má právny nárok na určenie svojho otca. Už v rímskom práve platila zásada „páter vero is est, quem nuptiae demostrant“ – otcom dieťaťa je ten, kto uzavrel s matkou sobáš. Lehota má zabezpečiť právnu istotu, ako aj čo najefektívnejšiu stabilizáciu v rodinných vzťahoch   a   chrániť   záujmy   dieťaťa.   Zároveň   v   sebe   subsumuje   požiadavku,   aby   vzťah otcovstva   bol   v   každom   prípade   stabilizovaný   v   rozumnom   čase   a   čo   s   najmenšími negatívnymi vplyvmi na psychiku dieťaťa.

S výnimkou niekoľkých štátov, ktoré nemajú na začatie konania o určenie/zapretie otcovstva ustanovenú žiadnu lehotu, majú ostatné štáty spravidla šesťmesačnú alebo ročnú lehotu, niektoré dvojročnú. Rozdiel medzi jednotlivými právnymi poriadkami je tiež v otázke určenia   začiatku   plynutia   lehoty.   Konštrukcia   právnych   domnienok   otcovstva   nielen v slovenskom právnom poriadku je praktická, pretože nie je možné v každom konkrétnom prípade skúmať a preukazovať, kto je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa.

Veci týkajúce sa maloletých detí zahŕňajú špecifickú, rozmanitú agendu, v ktorej je potrebné posudzovať každý prípad osobitne, podľa okolnosti konkrétneho prípadu, pričom prvoradým musí byť vždy záujem dieťaťa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. Právna norma obzvlášť v rodinnoprávnej oblasti nemôže explicitne kazuisticky plošným spôsobom vyjadriť všetky rozmanitosti života.

Určenie otcovstva je statusovou vecou. Je preto žiaduce, aby vzťah otca k dieťaťu bol čo najskôr určený a stabilizovaný.

Druhá domnienka sa týka muža, ktorý na základe svojho slobodného dobrovoľného rozhodnutia chce určiť svoje otcovstvo a prevziať na seba zodpovednosť, ktorá z takéhoto rozhodnutia vyplýva. Lehotu v § 93 ods. 1 zákona o rodine považujeme za dostatočne dlhý a vyvážený časový interval, rovnako ako aj spôsob určenia plynutia jej počiatku. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že z hľadiska vývoja vedeckého pokroku sú aktuálne bežne dostupné aj viaceré technické prostriedky na overenie rodičovstva (voľno predajné testy). Muž, ktorý súhlasne vyhlásil, že je otcom dieťaťa, má dostatočný časový priestor na to, aby v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, že je otcom (t. j. je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa), využil dostupné technické prostriedky na overenie skutočnosti vylučujúcich, že by mohol byť otcom dieťaťa.)

Podľa nášho názoru nemožno porovnávať zapretie otcovstva určeného podľa prvej domnienky otcovstva (otcovstvo svedčiace manželovi matky dieťaťa), keďže v manželstve priamo zákon o rodine výslovne kladie na manželov morálne povinnosti vernosti. Ak sa určuje   otcovstvo   podľa   druhej   domnienky,   rodičia   dieťaťa   žijú   v   tzv.   družskom   či partnerskom vzťahu, kedy právny poriadok explicitne nevyžaduje od partnerov povinnosť vernosti. Preto v manželstve otec dieťaťa môže vo svetle požiadavky vernosti v záujme zachovania dôvery a stability manželstva neskúmať okolnosti vylučujúce jeho otcovstvo. Z   tohto   dôvodu   považujeme   poukaz   navrhovateľa   vo   svojom   návrhu   na   nález Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (PL. ÚS 1/2010-57)   za   nie   úplne   argumentačne relevantný, keďže tento sa týka zapierania otcovstva určeného podľa prvej domnienky a nie zapierania otcovstva určeného podľa druhej domnienky.

Skúmať   v   každom   jednotlivom   prípade   otázku,   či   muž   patriaci   do   kategórie definovanej podľa druhej domnienky je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa, sa môže v ad hoc prípadoch javiť ako kontraproduktívne. Okrem toho, otcovstvo určené súhlasným vyhlásením je možné zaprieť nielen v zákonom určenej lehote. Zákon o rodine umožňuje zaprieť takto určené otcovstvo bez obmedzenia lehoty postupom podľa § 96 zákona o rodine. Aj   keď   nie   vždy   je   právny   vzťah   otcovstva   zhodný   s   biologickou   realitou,   túto domnienku (vrátane trojročnej zapieracej lehoty plynúcej od narodenia dieťaťa) prebral aj návrh   Legislatívneho   zámeru   Občianskeho   zákonníka.   Legislatívny   zámer   Občianskeho zákonníka, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 13 dňa 14. januára 2009 v súvislosti s druhou domnienkou uvažuje tiež o tom, že je potrebné   v   praxi   zamerať   pozornosť   na   otázku   platnosti   prejavu   vôle   (súhlasného vyhlásenia)   smerujúceho   k   určeniu   otcovstva   podľa   druhej   domnienky:   „Pri   druhej domnienke   zostal   nevyriešený   a   rôzne   interpretovaný   problém   vadnosti   v   prejave   vôle smerujúceho   k   určeniu   otcovstva.   Platná   právna   úprava   nedáva   výslovnú   odpoveď,   či v prípade nesplnenia náležitosti právneho úkonu sa možno dovolať neplatnosti takéhoto vyhlásenia.   Navrhuje   sa   doplniť   nové   ustanovenie,   ktoré   umožní   rodičovi   domáhať   sa neplatnosti takéhoto vyhlásenia pre nedostatok slobody vôle (bezprávna vyhrážka, násilie, omyl, lesť) v zákonom ustanovenej lehote odo dňa súhlasného vyhlásenia.“

Z hľadiska komparácie nadobúda na význame aj nový český občiansky zákonník - zákon č. 89/2012 Sb., ktorý ustanovuje v tomto prípade šesťmesačnú lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy bolo urobené súhlasné vyhlásenie otcovstva.

V paternitných   veciach   je   potrebné   vnímať   dve   citlivé   otázky,   ktoré   stoja vo vzájomnej   opozícií.   Na   strane   jednej   je   to   právo   dieťaťa,   na   strane   druhej   právo domnelého rodiča. Obe strany majú právo na udržaní právnej istoty a na jej stabilite. Súčasne treba brať zreteľ na záujmy dieťaťa, ktoré je v porovnaní s dospelým jedincom slabším článkom. Preto si maloletí vyžadujú osobitný vyšší stupeň ochrany. Dosiahnutie rovnováhy medzi záujmami rodičov resp. záujmami na určení rodičovstva a všeobecným záujmom, ktorý chráni práva dieťaťa, nie je jednoduché a preto neustále vyvoláva odborné diskusie.

Určenia a zapretie otcovstva predstavuje zložitú právnu oblasť, v ktorej dochádza k prelínaniu   roviny   právnej   vrátane   historickej   rímsko-právnej,   etickej,   lekárskej. Potvrdzuje   to   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   rozhodovacia   činnosť Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj   legislatívny   vývoj.   Akékoľvek   legislatívne zmeny si vo všeobecnosti v každom právnom štáte vyžadujú (resp. si už vyžiadali) časovo i odborne   rozsiahlu   diskusiu.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   sa   už   veľakrát   zaoberal otázkou   možnosti   zaprieť   otcovstvo,   a   to   v   prípadoch,   keď   sa   jednotlivci   na   základe biologickej reality domáhali rozviazania existujúcich, právne uznaných rodinných väzieb. Pri   rozhodovaní   pritom   na   jednej   strane   vychádza   z   názoru,   že   rešpektovanie súkromného   života   vyžaduje,   aby   biologická   a   spoločenská   realita   prevažovala   nad právnymi domnienkami, ktoré sa uplatňujú napriek zistenej realite. Na druhej strane však jeho   judikatúra   sledujúca   cieľ   zabezpečenia   právnej   istoty   a   ochrany   záujmov   dieťaťa, vychádza z ustáleného princípu, že zavedenie lehôt pre začatie konania o zapretie otcovstva je legitímne a ospravedlniteľné. Akékoľvek spochybnenie právnej úpravy, ktorá ustanovuje zapieracie lehoty, by znamenali závažný zásah do práv dieťaťa.

V súvislosti s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Shofman proti Rusku (rozhodnutie z 24. novembra 2005) je potrebné uviesť, že lehoty na zapretie majú byť ustanovené tak, aby boli „rozumné“ a aby v skutočnosti nespôsobili úplné odňatie možnosti zaprieť otcovstvo. Trojročná lehota ustanovená v § 93 ods. 1 zákona o rodine spĺňa požiadavku rozhodnutia v prípade Shofman proti Rusku, keďže je dostatočne dlhá a vyvážená.

V nadväznosti na uvedené, zastávame názor, že konštrukcia prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na zapretie otcovstva v ustanovení § 93 ods. 1 zákona o rodine má svoje opodstatnenie a je relevantne vyvážená. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vychádza   ustálene   z   princípu,   že   zavedenie   lehôt   na   začatie   konania   o   určenie,   resp. zapretie otcovstva je legitímne a ospravedlniteľné cieľom zabezpečiť právnu istotu a chrániť záujmy dieťaťa (napr. Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. 11. 1984, ods. 41).

Uplynutím   lehoty   na   spochybnenie   otcovstva   totiž   začínajú   záujmy   dieťaťa prevažovať   nad   záujmami   otca   na   popretí   otcovstva   (napr.   Yildrim   proti   Rakúsku, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999).»

V dôvodovej správe k zákonu o rodine pripojenej k stanovisku predsedu národnejrady bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené:

«V   porovnaní   s   pôvodným   právnym   stavom   zostáva   úprava   určenia   otcovstva vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä doterajšej systematiky. Ustanovenia § 85 až   89   zahŕňajú   komplexne   úpravu   určenia   a   zapretia   otcovstva   určeného   podľa   prvej domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako tak § 90 až § 93 ohľadne druhej domnienky (súhlasné vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95 v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva súdom).

V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné vyhlásenie   výlučne   pred   súdom.   Súdna   prax   vychádzala   doteraz   len   z   judikatúry.   (R 48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie primerané rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s § 9 OZ a § 104 ZR).

Doterajšia   právna   úprava   priznáva   aktívnu   legitimáciu   len   matke   a   dieťaťu k podaniu   návrhu   na   určenie   otcovstva   súdom.   Tento   stav   sa   môže   javiť   ako   určitá diskriminácia muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie o jeho otcovstve. Dohovor o právach dieťaťa priznáva v článku 7 dieťaťu právo poznať svoj biologický pôvod, poznať svojich rodičov.

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   navrhuje   sa   predĺžiť šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky.

Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami, na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný zámer   OZ   sa   navrhuje,   aby   bolo   možné   rozhodnúť   o   prípustnosti   zapretia   otcovstva určeného   podľa   prvej   a   druhej   domnienky   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty   len na návrh dieťaťa. Návrh zákona rozlišuje dve štádiá: podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva a až následne, ak súd vysloví, že zapretie otcovstva bude v záujme dieťaťa i po uplynutí   lehoty,   môže   dieťa   podať   na   súd   návrh   na   zapretie   otcovstva.   Podľa predchádzajúcej   úpravy   sa   generálny   prokurátor   mohol   dozvedieť   v   praxi   o   „potrebe zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca. Podnet bude podľa novej právnej úpravy smerovať k dieťaťu, resp. kolíznemu opatrovníkovi. Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem a nie záujem spoločnosti.

V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby otcovstvo určiť súd.»

Predseda národnej rady, ministerstvo spravodlivosti, ako aj navrhovateľ ústavnémusúdu oznámili, že netrvajú na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

1. Právomoc ústavného súdu

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobomustanoveným zákonom.

2. Znenie napadnutého ustanovenia zákona o rodine

Podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasnýmvyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jehourčenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí preduplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

3. Predmet   konania   pred   ústavným   súdom   a   podstata   argumentácie navrhovateľa

Návrh okresného súdu smeruje k posúdeniu súladu § 93 ods. 1 zákona o rodines čl. 8   dohovoru.   Okresný   súd   namieta   nesúlad   uvedeného   ustanovenia   z   dôvodu,   žepo uplynutí zapieracej lehoty troch rokov odo dňa určenia otcovstva súhlasným vyhlásenímrodičov,   t.   j.   podľa   druhej   domnienky,   ktorá   neskončí   pred   uplynutím   troch   rokovod narodenia   dieťaťa,   právny   alebo   „matrikový“   otec,   ktorý   sa   dozvie   o   skutočnostiachspochybňujúcich   jeho   otcovstvo,   resp.   o   skutočnostiach   preukazujúcich,   že   nie   jebiologickým otcom dieťaťa, nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretieotcovstva k dieťaťu, resp. na zmenu svojho právneho statusu vo vzťahu k dieťaťu.

Predmetom   rozhodovania   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   bolo   preto   posúdeniesúladu § 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru.

Navrhovateľ   vo   svojej   argumentácii   namietal,   že   napadnuté   ustanovenie   nie   jev súlade s čl. 8 dohovoru, pretože právny otec, ktorý z objektívnych dôvodov bez svojhozavinenia uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa zistí, že nie je biologickým otcomdieťaťa a zmeškal zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 93 ods. 1 zákona o rodine, nemážiadnu zákonnú možnosť uplatniť si zrušenie otcovstva a legálne zmeniť svoj právny statusvo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.

Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutého ustanovenia§ 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru, pretože lehota na podanie zapieracej žalobyv tomto   prípade   začína   plynúť   odo   dňa   určenia   otcovstva,   a   nie   od   okamihu   získaniavedomosti o skutočnostiach spochybňujúcich otcovstvo muža k dieťaťu.

4.   Posúdenie   súladu napadnutého   ustanovenia § 93 ods.   1 zákona   o rodine s právom podľa čl. 8 dohovoru – návrh sudkyne spravodajkyne

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   obdobne   ako   účastníci   tohto   konania   poukazujepredovšetkým   na   nález   č.   k.   PL. ÚS 1/2010-57   z   20.   apríla   2011,   ktorého   predmetomposúdenia   bol súlad   ustanovenia   §   86   ods.   1   zákona   o   rodine   a   riešil   otázku   zapretiaotcovstva manželom matky dieťaťa. Podľa uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva saviazalo na splnenie dvoch podmienok, a to že sa manžel dozvedel, že sa jeho manželkenarodilo   dieťa,   a   časové   obmedzenie   jeho   oprávnenia   zaprieť   otcovstvo   do   uplynutiatrojročnej   lehoty   od   momentu,   keď   sa   dozvedel,   že   sa   jeho   manželke   narodilo   dieťa.V danom prípade ústavný súd musel v konaní zodpovedať otázku, či vnútroštátna právnaúprava   zapretia   otcovstva,   ktorá   umožňovala   zosúladiť   právne   otcovstvo   s   otcovstvombiologickým prostredníctvom súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o zapretie,ktorej podanie je časovo obmedzené subjektívnou lehotou plynúcou od momentu, keď samanžel   matky   dieťaťa   dozvedel   o   jeho   narodení,   dostatočne   zohľadňovala   kolidujúcezáujmy, ktoré predstavujú predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinnýchvzťahov v záujme jeho ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznaniesvojich biologických rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcomdieťaťa, príp. právo biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otcači právo matky dieťaťa. Ústavný súd v súhrne v danej veci konštatoval, že právnou úpravouustanovená   lehota   na   podanie   zapieracej   žaloby   (zapieracia   lehota)   nie   je   v   rozpores označenými článkami dohovoru. Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia všakmusí   vyváženým   spôsobom   rešpektovať   práva   všetkých   v   týchto   právnych   vzťahochzúčastnených osôb. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaníprávnych   vzťahov   súvisiacich   s   právnym   otcovstvom   bolo   ale   podľa   ústavného   súdupotrebné zobrať do úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorýmusí   zohľadňovať   okamih,   v   ktorom   sa   právny   otec   dozvedel   o   skutočnostiachspochybňujúcich jeho otcovstvo. Napadnutou právnou úpravou ustanovené začatie plynutiazapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totižneprimerane oslabovalo jeho záujmy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru,že napadnuté ustanovenia neposkytovali dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutýchsubjektov,   resp.   nezohľadňovali   dostatočne   právo   právneho   otca   na   zosúladeniebiologického a právneho otcovstva, právnemu otcovi neposkytovali opravný prostriedok,ktorým   by   sa   mohol   brániť   proti   neprimeranému   zásahu   do   svojich   práv,   a   pretoneprimerane zasiahli do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do právana prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2010 dospel k viacerým záverom, z ktorýchvychádzal aj pri rozhodovaní v tejto veci.

Záujem o určenie otcovstva spadá pod rámec práva na ochranu dieťaťa, ktoré má sícecharakter privilegovanosti, avšak nie je právom absolútnym, čo znamená, že aj toto právomusí mať svoje rozumné zákonné limity nezasahujúce predovšetkým do práv iných osôbs jemu konkurujúcimi záujmami.

Zákon   o   rodine   v   záujme   určenia   otcovstva   ustanovuje   systém   vyvrátiteľnýchzákonných domnienok otcovstva, podľa ktorých sa určuje, koho platné právo považujeza otca dieťaťa, resp. kto sa v súlade s platným právom považuje za otca dieťaťa.

Prvá   domnienka   otcovstva   predpokladá   narodenie   dieťaťa   v   čase   od   uzavretiamanželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení. K určeniu otcovstva v prospechmanžela matky tak v tomto prípade dochádza bez akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. Knadobudnutiu   statusu   otcovstva   teda   postačuje,   ak   nastane   zákonom   predpokladanáskutočnosť – narodenie dieťaťa v zákonom určenom čase.

Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvopodľa   nej vzniká až na   základe súhlasného   vyhlásenia oboch. Otcovstvo je v   takomtoprípade založené na vedomom súhlasnom prejave vôle nielen otca, ale i matky dieťaťatýkajúcom sa ich rodičovstva, t. j. vychádza z vedomého prijatia rodičovstva obidvomirodičmi.

Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určenýna základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základenávrhu niektorého z rodičov dieťaťa, t. j. z preukázania možnosti počatia dieťaťa konkrétnymmužom v rozhodnom čase (preukazuje sa, či muž súložil s matkou dieťaťa v čase, od ktoréhoneprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní), ktorý jenásledne, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti, súdnym rozhodnutím určenýza otca dieťaťa.

Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá,že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa. Túto skutočnosť možno vyvodiťz toho, že podmienky vzniku právneho otcovstva sú viazané buď na časovo ohraničenéobdobie   možného   počatia   dieťaťa,   alebo   na   vedomé   rozhodnutie   rodičov   týkajúce   sarodičovstva.

Cieľom druhej domnienky otcovstva je stabilizovať právne pomery dieťaťa žijúcehomimo manželského zväzku v záujme ochrany jeho práv. Zákon o rodine zároveň poskytujemužovi, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, lehotu na zapretieotcovstva,   ktorá   je   prostriedkom,   ktorý   by   mal   zabezpečovať   zosúladenie   právnehoa biologického   otcovstva.   Na   základe   uvedeného   možno   podľa   názoru   ústavného   súdukonštatovať, že cieľom zákonodarcu v prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienkynie   je   len   určenie   akéhokoľvek   právneho   otca   dieťaťa,   ale   v   súlade   so   spoločnosťoua morálkou   všeobecne   akceptovaným   princípom   zodpovednosti   (každý   by   mal   niesťzodpovednosť za svoje konanie) určenie biologického otca, ktorý by mal prijať a niesť plnúzodpovednosť za zabezpečenie výchovy a výživy svojho dieťaťa.

Národná rada, ako aj ministerstvo spravodlivosti poukázali vo svojich vyjadreniachpredovšetkým   na   skutočnosť,   že   určenie   otcovstva   podľa   druhej   domnienky   otcovstvapredpokladá aktívne konanie muža, ktorý si musí byť vedomý, že biologickým otcom dieťaťanemusí byť s ohľadom na skutočnosť, že nežije v manželstve, ktorému prináleží osobitnýstatus, v ktorom sa vernosť partnerov prezumuje priamo právnou normou. Z uvedenéhonásledne   vyplýva,   že   podľa   ich   názoru   právny   otec,   ktorého   otcovstvo   bolo   určenésúhlasným   vyhlásením   rodičov,   by   nemal,   pokiaľ   ide   o možnosť   zaprieť   otcovstvo,disponovať rovnakým rozsahom práv ako právny otec – manžel matky (t. j. otec, ktoréhootcovstvo bolo určené na základe prvej domnienky), pretože k určeniu otcovstva došlo aj vdôsledku   ním   poskytnutej   súčinnosti,   resp.   jeho   dobrovoľným,   slobodným   a   aktívnymkonaním a v mimo manželského zväzku chráneného zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu okrem skutočnosti, že pri určení otcovstva podľa druhejdomnienky   zákon   o   rodine   požaduje   aktívne   konanie   otca   dieťaťa,   je   potrebné   v tomtoprípade zdôrazniť aj skutočnosť, že realizáciou uvedeného právneho úkonu muž poskytujúci,resp. realizujúci súhlasné vyhlásenie rodičov vyjadrením svojho prejavu vôle preberá naseba dlhodobé a mimoriadne vážne záväzky vyplývajúce z obsahu statusu otcovstva, ktorésmeruje vždy k zabezpečeniu materiálnych i nemateriálnych podmienok výživy a výchovydieťaťa. Vzhľadom na charakter záväzkov, ktoré na seba muž takýmto právnym úkonom,resp. súhlasným vyhlásením rodičov prevezme, je podľa ústavného súdu nepravdepodobné,resp. iba výnimočné, aby takéto vyhlásenie urobil muž, ktorý by si bol vopred vedomý toho,že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. muž vedomý si okolností vylučujúcich jehootcovstvo k dieťaťu.

Vzhľadom na uvedené možno podľa ústavného súdu taktiež uzavrieť, že v zásade jevo všeobecnosti pre muža, ktorého otcovstvo k dieťaťu sa má určiť na základe súhlasnéhovyhlásenia rodičov, pre uskutočnenie uvedeného právneho úkonu rozhodujúcou okolnosťouvedomie biologickej reality dieťaťa, ktorého otcovstvo má byť takýmto spôsobom určené,t. j. vedomie o tom, či je biologickým otcom takéhoto dieťaťa.

Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahujedo súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, akprávny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v časenadobudnutia   statusu   otcovstva   je   podľa   platného   právneho   poriadku   aj   po   zisteníuvedeného nesúladu povinný plniť si svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladuprávneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznaťsvojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorýsa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.

V danom prípade dochádza k stretu protichodných záujmov, ktoré na strane jednejpredstavujú právna istota a záujem dieťaťa a na strane druhej právo právneho otca zrušiťsvoje otcovstvo, t. j. právo na zapretie otcovstva v prípade, že nie je biologickým otcom,pričom právna úprava by mala zabezpečovať spravodlivú rovnováhu týchto protichodnýchzáujmov.

Navrhovateľ   vo   svojej   sťažnosti   nerozporoval   opodstatnenosť   existujúcej   právnejúpravy vo vzťahu k časovému obmedzeniu subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žalobyprávnym   otcom   ani   samotnú   dĺžku   tejto   lehoty,   z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súdnepovažoval za potrebné zaoberať sa tou časťou argumentácie ministerstva spravodlivosti,ktorá smerovala k odôvodneniu opodstatnenosti právnej úpravy v tomto smere (otázkamiopodstatnenosti časového obmedzenia subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, akoaj dĺžkou tejto lehoty sa ústavný súd už zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2010, pozn.).

Ako rozporné s ustanovením čl. 8 dohovoru navrhovateľ označil určenie momentuzačatia plynutia zapieracej lehoty, ktorá je podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine viazaná na deňurčenia otcovstva, a nie na okamih získania vedomosti právneho otca o skutočnostiachspochybňujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu.

V prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky muž vstupuje do uvedenýchpráv dobrovoľne v dôsledku vlastného prejavu vôle, pri ktorom vychádza z jemu v tom časeznámych skutočností, na základe ktorých prevezme zodpovednosť za svoje konanie, ako ajnásledky s ním spojené. Argumentácia ministerstva spravodlivosti, podľa ktorej po uplynutízapieracej   lehoty   začínajú   záujmy   dieťaťa   prevažovať   nad   záujmami   právneho   otca,   ajv prípadoch, v ktorých sa právny otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa až pouplynutí zapieracej lehoty, sa ústavnému súdu javí ako nepresvedčivá.

Pokiaľ   totiž právny   otec po   uplynutí   zákonnej zapieracej lehoty   zistí,   že   v   časeuskutočnenia súhlasného vyhlásenia rodičov konal v nevedomom omyle, t. j. okolnostirelevantné   pre   jeho   rozhodnutie   boli   iné   ako   tie,   z   ktorých   vychádzal   pri   uskutočneníuvedeného právneho úkonu, malo by mu byť umožnené usporiadať svoje vzťahy podľanových podmienok, resp. zistených relevantných okolností, pretože opačný záver by hopodľa názoru ústavného súdu oberal o slobodnú vôľu a neprimerane by zasahoval do jehopráva na súkromie.

Nerovnaké   zaobchádzanie   s   právnym   otcom   určeným   podľa   prvej   domnienkya právnym otcom určeným podľa druhej domnienky vo vzťahu k poskytnutiu možnostipodať zapieraciu žalobu v subjektívnej lehote plynúcej od momentu, od ktorého sa právnyotec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa, len z toho dôvodu, že právny otec určenýpodľa druhej domnienky žije v inej forme spolužitia, ako je manželstvo, v ktorom taktiežvernosť môže byť prezumovaná, nemožno z pohľadu jeho práva na súkromie považovaťza akceptovateľné.

Zo znenia § 93 ods. 1 zákona o rodine je zrejmé, že uvedená právna úprava neberieohľad na prípady, v ktorých sa rozhodujúca skutočnosť, t. j. biologická realita dieťaťa staneznáma   až   po   uplynutí   zákonnej   zapieracej   lehoty,   a   neumožňuje   pri   posudzovaníuplatnených práv preskúmať konkrétne okolnosti prípadu a zvážiť váhu záujmov dotknutýchsubjektov. Napriek všeobecnej požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahov, resp. naspravodlivom vyvážení všetkých dotknutých záujmov v prípade zistenia právneho otca,že nie   je   biologickým   otcom   dieťaťa,   až   po   uplynutí   zapieracej   lehoty,   sa   tento   nemámožnosť   slobodne   a   vedome   rozhodnúť,   či   zotrvá   v   už   založenom   právnom   vzťahu   sdieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu.

Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie § 93 ods. 1 zákona o rodineneposkytuje   dostatočnú   ochranu   záujmom   všetkých   dotknutých   subjektov,resp. nezohľadňuje dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právnehootcovstva.   Právny   otec   nemá   opravný   prostriedok,   ktorým   by   sa   mohol   brániť   protineprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia preto neprimerane zasahujedo jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bol plénu ústavného súdu predložený tento návrh sudkynespravodajkyne na rozhodnutie:

„Ustanovenie § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   j e v súlade s čl. 8 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

III.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedenýchv čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkýchsudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konaťa uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznášanadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sazamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomnídesiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičnáväčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavya § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015