znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 22/02-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   na   neverejnom   zasadnutí   2.   decembra 2002 o návrhu KS v B., zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. A. H., na začatie konania o súlade   §   45   ods.   1   a 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 66/1992   Zb.   o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy   v znení   neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrh KS v B. na začatie konania o súlade právnych predpisov   o d m i e t a   ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa obrátil KS v B. (ďalej   len   „krajský   súd“),   zastúpený   predsedníčkou   senátu   JUDr.   A.   H.   (ďalej   len „predsedníčka   senátu“),   s   podaním   z 31.   júla   2002   označeným   ako   „Návrh   na   začatie konania o súlade § 45 ods. 1, 2 Vyhlášky MS SR č. 66/92 Zb. s článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Podanie súvisí s trestnou vecou vedenou proti obžalovanému JUDr. E. B. (ďalej aj „obžalovaný“) pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné vedenou na krajskom súde v súčasnosti pod   sp.   zn.   1   T   34/01   a problémom   procesného   využitia   zvukových   záznamov a videozáznamu (ďalej len „informačno-technické   prostriedky“)   získaných   políciou   pred začatím trestného stíhania, na základe súhlasu sudcu krajského súdu v zmysle § 45 ods. 1 a 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   66/1992   Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška ministerstva spravodlivosti“).

Krajský súd sa v súvislosti s týmto problémom už obrátil na ústavný súd s návrhom z 25. februára 2002 na začatie konania o súlade čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   s vyhláškou   ministerstva   spravodlivosti,   ktorý   však   ústavný   súd odmietol pre nedostatok právomoci uznesením č. k. PL. ÚS 15/02-9 z 20. mája 2002.

Predsedníčka   senátu   v návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov z 31. júla 2002 v podstate zopakovala argumentáciu z návrhu z 25. februára 2002. Okrem iného   poukázala   na   dôvody   vedúce   krajský   súd   k uznaniu   procesnej   hodnoty   dôkazov získaných   využitím   informačno-technických   prostriedkov,   pri   odsúdení   obžalovaného rozsudkom sp. zn. 1 T 20/99 z 9. septembra 1999, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tzo   V 5/2001   z 21.   júna   2001   (ďalej   len   „najvyšší   súd“ a „rozsudok   z 21.   júna   2001“),   ktorým   bol   v konaní   o sťažnosti   pre   porušenie   zákona zrušený aj označený rozsudok krajského súdu, pričom vec bola tomuto súdu prikázaná, aby ju   v potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol.   Pretože   najvyšší   súd   v rozsudku z 21. júna 2001 považoval za nevyhnutné, aby ústavný súd posúdil, či ustanovenie vyhlášky ministerstva   spravodlivosti,   na   základe   ktorého   bolo   rozhodnuté   o použití   informačno-technických   prostriedkov,   je   v súlade   s ústavou,   pričom   krajský   súd   je   viazaný   týmto právnym názorom súdu vyššieho stupňa, opätovne podal tento návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

2. Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu z 21. júna 2001 vyplýva, že procesnou otázkou   s hmotnoprávnym   dopadom   je,   či   zvukové   záznamy   získané   odposluchom obžalovaného, na ktoré dal súhlas sudca krajského súdu, sú v súlade so zákonom, keďže je spornou   otázka,   či   o žiadosti   rozhodol   zákonný   sudca.   Príslušnosť   sudcu   oprávneného rozhodovať   o vydávaní   súhlasu   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   totiž upravuje iba vyhláška ministerstva spravodlivosti v § 45 ods. 1. Z čl. 48 ods. 1 ústavy však vyplýva   zásada,   že nikoho   nemožno   odňať jeho zákonnému   sudcovi   a jeho   príslušnosť môže   upraviť   iba   zákon.   Najvyšší   súd   potom   na   strane   5   rozsudku   doslova   uviedol: „Rozhodnutie o tom, či časť vyššie uvedeného všeobecne záväzného právneho predpisu odporuje   Ústave   Slovenskej   republiky   však   neprislúcha   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky ako všeobecnému súdu. Krajský súd bude preto musieť zvážiť, či v posudzovanej veci trestné stíhanie preruší podľa § 224 ods. 5 Tr. por. a podá návrh na začatie konania pred   Ústavným   súdom.   Posúdenie   tejto   otázky   v danej   trestnej   veci   je   nevyhnutné   pre rozhodovanie o vine a treste, pričom do rozhodnutia Ústavného súdu o tejto otázke platí zásada prezumpcie ústavnosti.“

3.   Po   výzve   ústavného   súdu   z 23.   septembra   2002   na   odstránenie   nedostatkov podania   z 31.   júla   2002   predsedníčka   senátu   v podaní   z 10.   októbra   2002   okrem   iného navrhla, aby ústavný súd po prejednaní veci rozhodol „že ustanovenie § 45 ods. 1 vyhl. 66/92 Zb. neodporuje článku 48 ods. 1 Ústavy SR a že obžalovaný JUDr. E. B. nebol odňatý zákonnému sudcovi v súvislosti s použitím informačno technických prostriedkov“.

II.

1. Krajský súd, zastúpený predsedníčkou senátu konajúcou v trestnej veci, v ktorej bolo trestné stíhanie prerušené, podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ako osoba oprávnená podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu predpísané   zákonom   o ústavnom   súde   a tiež   existenciu   okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (medzi tieto patrí aj podanie návrhu niekým zjavne neoprávneným).

2. Podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov nižšieho stupňa právnej sily   s právnymi predpismi   vyššieho stupňa právnej   sily vrátane ústavy. Podľa písmena b) tohto ustanovenia rozhoduje okrem iného o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev s ústavou.

Z vyvrátiteľného predpokladu ústavnosti právnych predpisov nižšieho stupňa právnej sily vyplýva, že „ústavný súd rozhoduje o súlade“ v zmysle čl. 125 ods. 1 ústavy vtedy, ak osoby označené ako oprávnené „dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou“ (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde), podajú návrh na začatie konania a požiadajú ústavný súd, aby vyslovil nesúlad.

Osobou   oprávnenou   podať   ústavnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o súlade právnych predpisov, o ktorom by ústavný súd konal a rozhodol vo veci samej, je preto len ten, kto je označený ako oprávnený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm.   a)   až e)   zákona   o ústavnom   súde   a zároveň   dospel   k názoru   o nesúlade   právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily.

Tento právny názor vychádza tiež z osobitnej úpravy týkajúcej sa súdu v čl. 144 ods. 2 ústavy a § 224 ods. 5 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy: „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“

Podľa   §   224   ods.   5   Trestného   poriadku:   „Súd   preruší   trestné   stíhanie,   ak   sa domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodné pre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so zákonom, a podá návrh na začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   Nález   ústavného   súdu   je   preň   a pre   ostatné všeobecné súdy záväzný.“

3. V konaní všeobecných súdov je súdom oprávneným podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, o ktorom by ústavný súd konal a rozhodol vo veci samej, len ten súd, ktorý dospel k názoru alebo sa domnieva, že právny predpis nižšieho stupňa právnej sily nie je v súlade, resp. odporuje právnemu predpisu vyššieho stupňa právnej sily.

V trestnom konaní v súvislosti s riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami nemôže túto zásadu prelomiť ani viazanosť nižšieho súdu právnym názorom vyššieho súdu a povinnosť vykonať úkony, ktorých vykonanie tento súd nariadil (§ 149 ods. 6, § 264 ods. 1   a   §   270   ods.   4   Trestného   poriadku),   lebo   by   to   bolo   v rozpore   so   sudcovskou nezávislosťou   v zmysle   čl.   144   ods.   1   ústavy   a   §   2   ods.   2   a 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ teda vyšší súd dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov, má podať sám ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pričom nie je oprávnený v tomto smere vysloviť záväzný právny názor a uložiť nižšiemu súdu nejakú povinnosť.

4. Predsedníčka senátu podala návrh na začatie konania o súlade § 45 ods. 1 a 2 vyhlášky ministerstva spravodlivosti s čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom v návrhu rozhodnutia, ktorého sa od ústavného súdu domáha (petite), uviedla, aby bolo rozhodnuté, že:  

- ustanovenie § 45 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti neodporuje čl. 48 ods. 1 ústavy,

- obžalovaný nebol odňatý zákonnému sudcovi v súvislosti s použitím informačno- technických prostriedkov.

Pretože predsedníčka senátu nedospela k názoru o nesúlade § 45 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti s čl. 48 ods. 1 ústavy a ústavný súd požiadala, aby v podstate deklaroval súlad, bolo potrebné jej návrh odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podaný osobou zjavne neoprávnenou.

K časti petitu týkajúcej sa neodňatia obžalovaného zákonnému sudcovi treba uviesť, že v konaní ústavného súdu o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ide o abstraktnú   kontrolu   ústavnosti,   a nie   o ochranu   základného   práva   individuálnej   osoby v konkrétnej veci prejednávanej súdom, ktorej sa môže domáhať len osoba, ktorej svedčí základné právo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2002