znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  PL. ÚS 22/00-75

Ústavný súd Slovenskej   republiky v pléne o návrhu 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslankyňou prof. JUDr. K. T., DrSc., proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom doc. JUDr. P. K., CSc., na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky   o súlade   § 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona   Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky 11. januára 2001 takto

r o z h o d o l :

Návrhu   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   vyslovenie nesúladu § 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol 7. augusta 2000 doručený návrh 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 41 ods. 2 písm. b) a c) zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1990   Zb.   o voľbách   do   Slovenskej   národnej   rady v znení neskorších predpisov   (ďalej   len „volebný zákon“)   s čl. 12 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Paragraf 41 ods. 2 písm. b)   a   c) zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov   je   v   rozpore   s   čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj so znením čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podľa názoru navrhovateľa ustanovenie rôznych percentuálnych prahov vstupu do   parlamentu   zvýhodňuje politické   strany   združené   v koalíciách   politických   strán (ďalej len „koalícia“) a znevýhodňuje politické strany a politické hnutia (ďalej len „politická strana“) zúčastňujúce sa volieb samostatne, lebo politickej strane v rámci koalície stačí pre vstup do parlamentu získať menšie percento voličských hlasov, ako je to v prípade jej samostatnej účasti vo voľbách. To má za následok vytvorenie iných podmienok   pre   prístup   kandidátov   na   kandidátnej   listine   koalície   ako   jednotlivej politickej strany k verejným funkciám.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   čl.   12   ústavy   sa   týka   nielen   fyzických   osôb,   ale   aj právnických osôb, čo vyplýva z jeho zaradenia v systematike ústavy. Čl. 12 ústavy sa podľa   neho   musí   aplikovať   tak   na   právne   postavenie   právnických   osôb,   ako   aj fyzických osôb, potom aj ich práva a ich právne postavenie musí byť s týmto článkom ústavy   súladné.   Znamená   to,   že   nesmie   dôjsť   k žiadnemu   zvýhodňovaniu   alebo znevýhodňovaniu   tak   fyzických   osôb,   ako   aj   právnických   osôb.   Navrhovateľ argumentuje aj rozporom napadnutých ustanovení volebného zákona s čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje právo každého   občana   bez   akýchkoľvek   rozdielov   vstúpiť   za   rovnakých   podmienok   do verejných funkcií svojej krajiny.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí pléna 21. septembra 2000 a prijal ho na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky v stanovisku, ktoré bolo ústavnému   súdu doručené   24.   októbra   2000,   žiadala,   aby   ústavný   súd   návrh navrhovateľa zamietol,   čo   odôvodnila   dlhodobou   platnosťou   napadnutej   právnej   úpravy, uplatňovaním pomerného volebného systému, potrebou formovať politický systém po 40 rokoch totality, platnosťou rovnakých a vopred známych podmienok pre všetky subjekty   zúčastňujúce   sa   volieb,   umožnením   vstupu   nových   politických   strán   do parlamentu.

Ústavný   súd   si   podľa   §   39   zákona   o ústavnom   súde   25.   septembra   2000 vyžiadal   k návrhu   navrhovateľa   stanovisko   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Generálny   prokurátor   vo   svojom   stanovisku,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené   20. októbra 2000, pokladal celý návrh za nedôvodný. Podľa generálneho prokurátora sa čl. 12 ods. 2 ústavy ako generálna ústavno-právna norma uplatní iba vtedy, keď nie je špeciálna ústavno-právna norma, ktorou je v danom prípade čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 30 ods. 4 zakladá právo pre občanov jednotlivcov. Napadnutý § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona sa týka politických strán a ich koalícií, a preto nemôže   byť   v rozpore   s čl.   30   ods.   4   ústavy,   ktorý   zakladá   práva   pre   občanov jednotlivcov.   Generálny prokurátor argumentoval aj účelom   uzatvárajúcej klauzuly a primeranosťou použitia ustanovení volebného zákona o politických stranách na koalície, ktorá je zakotvená v jeho § 17 ods. 2.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 8. januára 2001 oznámil, že zaslanie požadovaného stanoviska považuje za nevhodné.

Na   ústnom   pojednávaní   uskutočnenom   na   žiadosť   navrhovateľa   obaja zástupcovia účastníkov doplnili svoje základné prednesy a súčasne zaujali stanovisko k viacerým otázkam ústavného súdu, ako aj k prednesom protistrany.

Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky doplnil na ústnom pojednávaní písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky v tom smere, že v predmetnej veci   ide   o zvažovanie   viacerých   ústavných   princípov   všeobecnosti,   rovnosti, spravodlivosti   a politického   pluralizmu.   Argumentoval   účelom   prahových   klauzúl a pomerného volebného systému ako takého. Uvádzal zahraničné príklady. Upozornil, že vo viacerých krajinách existuje rovnaká prahová klauzula pre politické strany aj pre ich koalície, čo sa dosahuje ich zahrnutím pod jediný názov. Legitímnosť súčasnej právnej úpravy obhajoval prehĺbením a zabezpečením plurality v politickom systéme. Obhajoval tiež ústavnosť súčasného znenia § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona prepočtom výsledkov minulých volieb v prípade, že by buď neexistovali prahy pre vstup do Národnej rady Slovenskej republiky, alebo by každá koalícia musela získať percento   rovnajúce   sa   päťnásobku   počtu   svojich   členov.   Súčasný   stav   vyvažuje záujem na obmedzení počtu strán v Národnej rade Slovenskej republiky so záujmom, aby   prepadlo   čím   menej   voličských   hlasov.   Politickosť   problému   vidí   v dopade volebného   systému   na   uplatnenie   voličských   hlasov.   Dôvodom   pre   odstupňovanie percentuálnych   prahov je podľa   neho snaha zabrániť prepadu   voličských   hlasov a dosiahnuť   funkčnosť   ústavných   inštitútov   a osobitne   parlamentu,   ktorá   je   daná rovnováhou   medzi   odrážaním   politického   spektra   a zložením   parlamentu umožňujúcim funkčné koalície a prácu parlamentu. Na príklade Spolkovej republiky Nemecko   dokumentoval   súčinnosť   zákonodarného   orgánu   a ústavného   súdu   pri hľadaní ústavného prahu pre vstup politických strán do parlamentu. Zdôraznil zmysel koalícií v zjednocovaní politickej scény. Za alternatívu stupňovaných percentuálnych prahov pre vstup do parlamentu pokladal ustanovenie jednotného prahu 5 % pre strany aj   ich   koalície.   Zástupca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   ďalej   uviedol,   že zámerom   napadnutých   ustanovení   volebného   zákona   nebolo   niekoho   znevýhodniť. Argumentoval, že viaceré   krajiny   poznajú iba jedinú   prahovú   klauzulu pre   všetky subjekty   uchádzajúce   sa   o hlasy   voličov,   teda   pre   politické   strany   i pre   koalície. Slovenská právna úprava umožňuje koalície, ale ostáva na občanovi, aby o nich vo voľbách rozhodol.

Zástupkyňa   navrhovateľa   sa   vyjadrila   k písomnému   i ústnemu   stanovisku Národnej rady Slovenskej republiky i ku stanovisku generálneho prokurátora. Poprela relevantnosť argumentov o akceptácii ústavnosti napadnutých ustanovení v minulosti i o tom, že ústava pripúšťa pomerný aj väčšinový volebný systém pre tento prípad. Rovnako nepokladala za relevantné ani tvrdenie, že volebný zákon zaručuje rovnaké pravidlá volebnej súťaže pre všetkých i možnosť vzniku nových politických strán, lebo týchto otázok sa návrh netýkal. Uznala ústavnosť existencie koalícií. Zahraničnými príkladmi podporila názor, že ústavné by bolo, ak by koalícia musela pre vstup do parlamentu získať percento hlasov rovnajúce sa päťnásobku počtu v nej združených politických   strán.   Proti   názoru   generálneho   prokurátora   argumentovala   súčasnou uplatniteľnosťou čl. 12 ods. 2 aj čl. 30 ods. 4 ústavy. Pokladala existenciu viacerých typov subjektov uchádzajúcich sa o hlasy voličov za ústavnú. Aplikovateľnosť čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach na poslaneckú funkciu   zdôvodnila   hlavne   tým,   že   funkcia   poslanca   je   verejnou   funkciou. Argumentovala   v prospech   zásady,   že   percentuálny   prah   vstupu   koalícií   do parlamentu sa má rovnať päťnásobku počtu členov koalície. Zástupkyňa navrhovateľa vidí zmysel koalícií v spájaní jedného silného subjektu s menšou programovo blízkou politickou stranou. Súčasne však uviedla, že vo väčšine krajín   právo s koalíciami nepočíta. Ústavu je potrebné podľa nej chápať ako celok, kde sa jednotlivé články vzájomne   dopĺňajú.   Zástupkyňa   navrhovateľa   argumentovala   tiež   tým,   že spravodlivosť   i funkčnosť   volebného systému   sú   odôvodnené   spoločenské   záujmy, ktoré treba proporčne akceptovať. Za spravodlivejší pokladá čo najnižší percentuálny prah pre vstup do parlamentu, ale funkčnosť parlamentu si podľa jej mienky vyžaduje zníženie   počtu   parlamentných   politických   subjektov   aj   prostredníctvom percentuálnych prahov. O spravodlivosť sa treba usilovať v rámci ústavy prípadným znižovaním percentuálneho prahu pre vstup do parlamentu.

II.

Predmetom konania o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 písm. a) ústavy bol § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona; § 41 ods.2 volebného zákona znie: „(2) Ústredná volebná komisia ďalej zistí, a) ktoré politické strany získali menej než päť percent, b) ktoré koalície zložené z dvoch alebo troch politických strán získali menej než sedem percent, c) ktoré koalície zložené najmenej zo štyroch politických strán získali menej než desať percent z celkového počtu platných hlasov. Pri ďalšom zisťovaní volebných výsledkov a prideľovaní mandátov sa už na tieto strany a koalície a hlasy pre ne odovzdané neprihliada.“

Podľa navrhovateľa je § 41 ods. 2 písm. b) a c) v rozpore s čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy. Podstata rozporu spočíva podľa neho v tom, že ustanovenie rôznych percentuálnych volebných prahov vstupu do parlamentu zvýhodňuje politické strany združené v koalícii a znevýhodňuje politické strany zúčastňujúce sa volieb samostatne, lebo politickej strane v rámci koalície stačí získať pre vstup do parlamentu menšie percento voličských hlasov, ako to je v prípade jej samostatnej účasti vo voľbách. To má za následok vytvorenie iných podmienok pre prístup kandidátov na kandidátnej listine koalície politických strán ako jednotlivej politickej strany k verejným funkciám. Za spravodlivé riešenie považuje určiť percentuálny volebný prah pre koalíciu ako násobok   percentuálneho   prahu   pre   politickú   stranu   zúčastňujúcu   sa   vo   voľbách samostatne a počtu politických strán združených v koalícii.

Pre rozhodnutie ústavného súdu bolo relevantné definovanie vzťahu § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona k čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu súvislosť § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona s čl. 30 ods. 4 ústavy je daná tým, že citované ustanovenie volebného zákona upravuje percentuálny   prah   vstupu   politických   strán   a koalícií   do   parlamentu,   čím determinuje   aj   podmienky   prístupu   kandidátov   politických   strán   a koalícií zúčastňujúcich sa vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.

V čl. 12 ods. 2 ústavy sa zakotvuje, že „základné práva a slobody sa zaručujú na území   Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,  ...   alebo   iné postavenie.   Nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov   poškodzovať,   zvýhodňovať   alebo znevýhodňovať“.   Pokiaľ   navrhovateľ   namieta   v tejto   súvislosti   znevýhodnenie politickej strany z dôvodu iného postavenia, poukazujúc pritom na čl. 12 ods. 2 ústavy, je potrebné uviesť aj s odvolaním sa na predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/98, že porušenie práva zakotveného v čl. 12 ods. 2 ústavy sa síce môže   týkať   politickej   strany,   avšak   toto   ustanovenie   ústavy   je   uplatniteľné   iba v spojení s niektorým zo základných práv, ktorých subjektom môže byť aj politická strana.   Podľa   článku   30   ods.   4   ústavy,   ktorý   ustanovuje,   že   „občania   majú   za rovnakých podmienok prístup k voleným... funkciám“, nositeľom práva na rovnaký prístup k verejným funkciám sú iba jednotliví občania, a nie aj politické strany; preto možno   uvažovať   o jeho   porušení   iba   vo   vzťahu   k občanom,   a nie   aj   k politickým stranám.

Vzhľadom na vyššie uvedený vzťah § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona a čl. 30 ods. 4 ústavy a namietané znevýhodnenie je potrebné uviesť, že v dôsledku takéhoto znevýhodnenia politických strán alebo koalícií zúčastňujúcich sa volieb sa dostávajú   do   rôzneho   postavenia   aj   občania   uchádzajúci   sa   o zvolenie   na   ich kandidátnych listinách, čím dochádza k obmedzeniu ich práv. Akceptujúc aj názor zástupkyne navrhovateľa, že „ústavu je potrebné chápať ako celok, kde sa jednotlivé články dopĺňajú“, je   potrebné poukázať na čl. 13 ústavy, v ktorom sú ustanovené medze možného obmedzenia základných práv.

Ústavný súd vychádzal pritom predovšetkým z toho, že politické práva, medzi ktoré patrí aj právo upravené v čl. 30 ods. 4 ústavy, nemajú absolútnu povahu, čo znamená, že ich výkon možno obmedziť za podmienok a v rozsahu ustanovených ústavou. Takýto prístup potvrdzuje aj čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý nezakazuje akékoľvek obmedzenia politických práv   v ňom   uvedených,   ale   len   „neodôvodnené   obmedzenia“   pri   výkone   práva zúčastňovať sa na vedení verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov (písmeno a), voliť a byť volený v pravidelných voľbách … (písmeno b), resp. vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny (písmeno c). Podobne ako pri iných základných právach a slobodách aj pri politických právach však platí zákaz diskriminácie pri ich výkone podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ   argumentoval   v návrhu   aj   rozporom   napadnutých   ustanovení volebného zákona   s   čl. 25 písm. c) tohto dokumentu. Zo Všeobecného komentára k čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý schválil Výbor OSN pre ľudské práva 12. júla 1996, však vyplýva, že čl. 25 písm. c) sa vzťahuje   na   prístup   k verejnej   službe   v zmysle   štátnej   a ďalšej   verejnej   správy a netýka   sa   volených   politických   funkcií,   teda   ani   poslaneckej   funkcie.   Anglický termín „public services“ použitý v originálnom znení čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nezahŕňa volenú poslaneckú funkciu (tú zahŕňa čl. 25 písm. a) a najmä b) citovaného dokumentu).

Ústavný súd pri úvahách o možnom porušení práva občana zakotveného v čl.   30   ods.   4   v spojení   s čl.   12   ods.   2   ústavy   vychádzal   aj   z právnych   názorov Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok z   2. 3. 1987 vo veci Mathieu-Mohin a Clerfayt v. Belgicko),   ktoré   majú   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného súdu (PL.   ÚS   15/98)   „podporný   význam   pri   podávaní   výkladu   ústavy“.   Podľa   týchto právnych názorov volebné systémy sa usilujú splniť ciele, ktoré sú niekedy ťažko vzájomne zlučiteľné: na jednej strane majú odrážať verne názory ľudí, na druhej strane spájať myšlienkové prúdy, a tak podporovať vytvorenie dostatočne jasnej a súdržnej politickej vôle. Ktorýkoľvek volebný systém musí byť hodnotený vo svetle politického vývoja dotknutej krajiny; znaky, ktoré by boli neprijateľné v jednej krajine, môžu byť oprávnené   v kontexte   inej   krajiny   prinajmenej   dovtedy,   dokedy   vybraný   systém poskytuje   podmienky,   ktoré   zabezpečujú   slobodné   vyjadrovanie   názorov   ľudí   pri výbere zákonodarného zboru.

S prihliadnutím   na   tieto   názory   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva zdôrazňujúce špecifické podmienky jednotlivých krajín pri hodnotení ich volebných systémov medzinárodné komparácie uvádzané oboma účastníkmi nemali taký význam pri rozhodovaní ústavného súdu, aký mu účastníci pripisovali.

Podľa   §   17   volebného   zákona   môžu   kandidátne   listiny   predložiť,   a tým   sa i zúčastniť volieb politické strany a koalície. Politické strany, ktoré vytvorili koalíciu, sa už samostatne nezúčastňujú volieb. Voliči odovzdávajú hlasy politickým stranám alebo   koalíciám   a   mandáty   sa   prideľujú   politickým   stranám   alebo   koalíciám zúčastňujúcim sa volieb, a nie jednotlivým politickým stranám v rámci koalície (§ 42 volebného zákona).

Navrhovateľ   považuje   za   zachovanie   princípu   rovnosti   politických   strán a koalícií zúčastňujúcich sa volieb ustanovenie síce diferencovaného percentuálneho volebného prahu pre koalíciu, ale len takého, ktorý sa rovná násobku percentuálneho volebného prahu ustanoveného pre politickú stranu, ktorá sa zúčastňuje vo voľbách samostatne, a počtu politických strán tvoriacich koalíciu. Každé iné riešenie považuje za jeho porušenie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská   republika   demokratický   štát.   Ústava   vo   viacerých   článkoch   ustanovuje princípy   a základné   práva   a slobody,   ktoré   sú   nevyhnutné   pre   riadne   fungovanie demokratického   štátu.   Takými   sú   aj   všetky   politické   práva   a slobody   ustanovené v treťom oddiele druhej hlavy.   Ich zásadný   význam   ústava   osobitne   zdôrazňuje v čl. 31 ústavy. Podľa tohto článku zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

Citované   ustanovenie   ústavy   má   priamu   spojitosť   so   všetkými   politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl, nachádzajúca výraz predovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania demokratického štátu   a to   je   dôvodom,   aby   obsah   čl.   31   ústavy   bol   transformovaný   najmä   vo volebných zákonoch.

Pokiaľ   ide   o   spôsob   ustanovovania   zákonodarného   orgánu,   ústava   vyžaduje „slobodné   voľby   svojich   zástupcov   občanmi“   (čl.   30   ods.   1   ústavy),   ktoré   sa uskutočňujú „v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie“ (čl. 30 ods. 2 ústavy) prostredníctvom „všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním“ (čl. 30 ods. 3 ústavy) a za dodržania „rovnakých podmienok prístupu občanov   k   voleným   verejným   funkciám“   (čl.   30   ods.   4   ústavy),   ktorými   v   tomto prípade sú funkcie poslancov v zákonodarnom orgáne.

V takto   vymedzenom   rámci   ústava   neustanovuje   povinnosť   zaviesť   určitý volebný systém, či ako systém väčšinového alebo pomerného zastúpenia, alebo ako kombinovaný systém. Ponecháva zákonodarnému orgánu priestor na úvahu pri jeho výbere, a to bez ohľadu na to, že zvolený volebný systém môže predstavovať väčšie nevýhody, než aké by boli v prípade iného volebného systému.

Ústava   v tejto   súvislosti   kladie   dôraz   na   „rovnakosť   podmienok“   prístupu občanov k voleným funkciám. V tomto smere chráni každého kandidáta na volenú funkciu poslanca v zákonodarnom orgáne pred jeho diskrimináciou. Otázka, či v tomto smere existuje alebo neexistuje   „rovnosť“,   resp.   „rovnakosť“,   závisí   od zvoleného volebného   systému.   Avšak   nech   sa   zvolí   akýkoľvek   volebný   systém,   z princípu rovnakého zaobchádzania s každým občanom pri vykonávaní jeho práva kandidovať vo voľbách nemožno vyvodiť záver, že každý hlasovací lístok musí mať vo vzťahu k výsledku   rovnakú   váhu   a   ani   že   každý   kandidát   má   mať   rovnaké   šance   tento výsledok   dosiahnuť.   Rovnakosť   podmienok   na   prístup   k voleným   funkciám neznamená   preto   absolútnu   rovnosť   šancí   pri   získavaní   poslaneckého   mandátu vzhľadom na počet odovzdaných hlasov, ako aj prepadnutie časti hlasov.

Obdobne to podľa názoru ústavného súdu platí aj vtedy, ak v rámci určitého volebného systému sa do súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti pripustia okrem   politických   strán   aj   koalície   a každému   z nich   sa   na   účasť   pri   rozdelení poslaneckých   mandátov   ustanoví   rovnaký   percentuálny   volebný   prah   platne odovzdaných hlasov primeraný podstate volebného práva.

Zákonodarnému   orgánu   nevyplýva   z ústavy   ani   žiadna   povinnosť,   aby prihliadal   pri   ustanovení   percentuálneho   volebného   prahu   na   takéto   nerovné postavenie subjektov napr. tak, že pre politické strany sa bude vyžadovať v porovnaní s koalíciami nižšie percento platne odovzdaných hlasov.

Podstatné   pri uplatnení každého volebného systému   je to,   aby nikto nebol obmedzovaný v rámci súťaže politických síl v jeho slobodnom rozhodnutí, či sa volieb zúčastní   ako   kandidát   v   rámci   jednej   politickej   strany   alebo   koalície.   Slobodné rozhodnutie   o účasti   v rámci   politickej   strany   alebo   koalície   musí   patriť   vždy kandidátovi.

Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v posudzovanej zákonnej úprave.   Napokon,   navrhovateľ   to   ani   nenamietal.   Všetci   kandidáti   bez   ohľadu   na pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk, vieru   a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie, národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k národnosti   alebo   etnickej   skupine, majetok a rod majú rovnaké podmienky na slobodné rozhodnutie, v rámci ktorého volebného subjektu sa zúčastnia volieb do zákonodarného orgánu. Pokiaľ by v tejto súvislosti bolo možné prijať názor navrhovateľa o ich „inom postavení“ v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy, toto postavenie vzniká ako dôsledok ich slobodného rozhodnutia za   akceptovania   ich   zmýšľania,   a to   všetko   za   vopred   známych   a zákonom ustanovených   všeobecných   pravidiel.   Volebný   zákon   sa   aplikuje   na   všetkých kandidátov   rovnako.   Každá   politická   strana má rovnaké   podmienky   podať vlastnú kandidátnu listinu alebo sa usilovať o podanie   spoločnej kandidátnej listiny s inou politickou stranou, resp. s viacerými politickými stranami. Percentuálne volebné prahy vyžadované pre vstup politických strán   a ich koalícií do   zákonodarného orgánu sú ustanovené vopred spôsobom podľa objektívnych kritérií a neosobne.

Ak   zákonodarný   orgán   nemá   v ústave   zakotvenú   povinnosť   týkajúcu   sa ustanovenia   rovnakých   alebo   diferencovaných   percentuálnych   volebných   prahov platne   odovzdaných   hlasov   pre   vstup   politických   strán   a koalícií   do   parlamentu, ústavný súd môže sankcionovať ustanovenie ich prípadného nerovnakého postavenia iba vtedy, ak by nerešpektovalo slobodnú súťaž politických síl a bolo zjavne v rozpore so   sledovanými legitímnymi cieľmi.   O takýto   prípad   by išlo   vtedy,   ak by   použité prostriedky   vrátane   volebného   prahu   na   dosiahnutie   legitímnych   cieľov   neboli primerané   k ústavnej   povinnosti   zabezpečiť   slobodné   vyjadrenie   názorov   ľudí   pri výbere zákonodarného orgánu, teda ak by zasahovali do samotnej podstaty aktívneho alebo pasívneho volebného práva garantovaného občanom ústavou.

Navrhovateľ   nespochybnil   ústavnosť   koalícií   zúčastňujúcich   sa   vo   voľbách. Národná   rada   Slovenskej   republiky   zdôraznila   zmysel   koalícií   v zjednocovaní politickej scény a v potrebe formovať politický systém po 40 rokoch totality. Za tejto situácie je vecou   zákonodarného orgánu   rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení koalície do slobodnej politickej súťaže. Ústavný súd nemôže zákonodarný orgán pri tomto   rozhodnutí   zastupovať   tak,   aby   sa   vyjadril   k vhodnosti   alebo   nevhodnosti takéhoto pripustenia koalícií.

Z toho potom vyplýva, že tak ako má zákonodarný orgán priestor na pripustenie koalícií   do   volieb,   má   aj   priestor   na   to,   aby   im   ustanovil   podmienky   účasti   na volebnom   procese   zodpovedajúce   ich   rôznosti   v porovnaní   s politickými   stranami, ktoré   sa   zúčastňujú   vo   voľbách   samostatne,   s prípadným   zohľadnením   ich kvantitatívneho zloženia čo do počtu politických strán v koalícii tak, aby ustanovenie týchto podmienok odrážalo ciele, ktoré sa nimi sledujú.

Pripustenie   koalícií   má   za   cieľ   predovšetkým   podporovať   kandidátov politických strán, ktoré odrážajú široké spektrum rôznorodých názorov občanov a sú zároveň súdržné s názorom voličov viacerých politických strán, t. j. cieľom pripustenia volebných   koalícií   je   podpora   myšlienkových   prúdov   dostatočne   reprezentatívnym spôsobom.

Ak   je   teda   ústavne   prípustné   umožniť   účasť   vo   volebnej   politickej   súťaži koalíciám, musia byť rovnako prípustné prostriedky, ktorými sa nezmaria sledované legitímne ciele takýchto koalícií.

Zákonodarný orgán má pri tom priestor na úvahu. Ak sa rozhodol koalíciám zvýšiť percentuálny volebný prah takým spôsobom, ako to vyplýva z posudzovaného ustanovenia   zákonnej úpravy, toto jeho rozhodnutie ústavný súd akceptuje, pretože podľa   názoru   ústavného   súdu   nepresahuje   ten   priestor   na   úvahu,   ktorý   ústava vymedzuje zákonodarnému orgánu.

Z hľadiska   volieb   má   totiž   osobitný   význam   aj   ústavou   chránená   slobodná súťaž politických síl, ktorá nepredpokladá politickú súťaž iba jednotlivých politických strán,   ale   zaručuje   dokonca   politickú súťaž vnútri jednotlivých politických strán (PL. ÚS 15/98) a na základe slobodného zoskupovania politických strán aj politickú súťaž   medzi   politickými   stranami   a koalíciami.   Zákonodarca   preto   pri   vytváraní podmienok pre jednotlivé politické strany a koalície vo volebnej súťaži môže vytvoriť nerovnaké   podmienky   pre   legitímne   vytvorené   nerovnaké   subjekty   s cieľom vyvažovať rovnosť šancí pre jednotlivých kandidátov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd dospel   k záveru, že ustanovenie § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona určuje rozdielne prahy pre vstup politických strán a koalícií do parlamentu, a tým aj pre prideľovanie mandátov politickým stranám, ktoré sa samostatne zúčastňujú volieb, oproti koalíciám. Pokiaľ existuje   rozdielnosť,   táto   je   vyvážená   legitímnymi   cieľmi   tejto   právnej   úpravy. Podstata   legitímnosti   v tomto   prípade   spočíva   v umožnení   širokej   reprezentácie politického spektra v Národnej rade Slovenskej republiky za rešpektovania slobodnej súťaže politických síl.

So zreteľom na tieto legitímne ciele ústavný súd považuje napadnutú zákonnú úpravu za súladnú s ústavou. Vychádza pritom z toho, že v § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona sa verejný záujem dosiahol úpravou, ktorej dôsledky na rovnaké podmienky   prístupu   k voleným   funkciám   neprekračujú   pozitíva   predstavované uplatňovaním týchto legitímnych cieľov v demokratickej spoločnosti.

Rozdielnosť prahov pre vstup politických strán a koalícií do parlamentu, ktorá vyplýva z § 41 ods. 2 písm. b) a c) volebného zákona a ktorá v súvislosti s čl. 30 ods.   4   ústavy   ovplyvňuje   aj   uplatňovanie   pasívneho   volebného práva   občanov,   je podľa   názoru   ústavného   súdu   takým   zákonným   obmedzením   prístupu   k voleným funkciám,   ktoré   ústava   pripúšťa   v čl.   13   ods.   4.   Toto   obmedzenie   totiž   nenarúša podstatu   a zmysel   základného práva upraveného   v čl. 30   ods.   4 ústavy   vo   vzťahu k pasívnemu volebnému právu občanov.

Preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa v časti odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu   pripája odlišné   stanovisko   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Eduarda Báránya.