znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 21/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. júla 2005 v   pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa   a   Štefana   Ogurčáka   predbežne   prerokoval   návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade čl. I § 42 ods. 3 a 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení čl. I § 42 ods. 3 a 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 15. júla 2004 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) o súlade čl. I § 42 ods. 3 a 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona   č. 195/2000   Z. z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o vysielaní a retransmisii“) s čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy podal navrhovateľ podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza nasledovné:„Podľa § 42 ods. 3, ods. 4 jedna právnická osoba alebo jedna fyzická osoba môže byť   majetkovo   prepojená   s viacerými   vysielateľmi   s licenciou   na   lokálne   vysielanie rozhlasovej programovej služby alebo na regionálne vysielanie rozhlasovej programovej služby   alebo   s   viacerými   vysielateľmi   s   licenciou   na   lokálne   vysielanie   televíznej programovej služby alebo regionálne vysielanie televíznej programovej služby len vtedy, ak vysielanie všetkých takých vysielateľov, s ktorými je táto osoba majetkovo prepojená, môže prijímať najviac 50 % celkového počtu obyvateľov.

Vysielatelia môžu vytvoriť programovú sieť v takom rozsahu, aby ju mohlo prijímať najviac 50 % z celkového počtu obyvateľov. (...)

Základné právo prijímať informácie je jednou z najvýznamnejších slobôd občana demokratického štátu. Pomáha mu rozhodovať o jeho aktivitách nielen vo verejnom živote, ale aj v súkromných sférach, ako je napríklad voľba povolania, výber vzdelávacích aktivít, či tvorba voľného času. Pre všetky tieto (a iné - i keď tu nevymenované) záujmy potrebuje každý čo najširší prílev informácií, pričom je výlučne vecou každého voľba kritérií na výber informácií prijímaných či neprijímaných. Je nutné priznať každému schopnosť samostatne si z ponúkaných   informácií   vyberať   tie,   ktoré   zodpovedajú   jeho   potrebám,   povahe či svetonázoru. Napadnuté zákonné ustanovenia túto skutočnosť nerešpektujú.

Ustanovenie   § 42   ods. 3,   ods. 4   zákona   o   vysielaní   bráni   50 %   celkového   počtu obyvateľov prijímať informácie od jedného vysielateľa. Pre takéto obmedzenie nie je daný ústavný   dôvod.   Samotná   skutočnosť   prípadného   šírenia   informácií   na   celom   území republiky v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy, pretože v súčasnosti je už technicky možné vytvoriť rovnocenné podmienky pre takúto činnosť i pre širší okruh záujemcov.

Šírenie obsahovo tých istých informácií na celom území štátu by nepredstavovalo ani ohrozenie   bezpečnosti   štátu,   verejného   poriadku   či   ohrozenie   verejného   zdravia a mravnosti, pretože tieto verejné záujmy by mohli byť v konkrétnom prípade ohrozené len obsahom samotnej informácie bez ohľadu na to, či by bola šírená miestne, regionálne alebo celoštátne.   Celoštátne   šírenie   inak   obsahovo   nezávadných   informácií   (akými   sú napr. politické, vnútroštátne či zahraničné spravodajstvo, informácie z prostredia kultúry, športu,   ekonomiky)   však   samo   o sebe   nie   je   spôsobilé   ohroziť   tieto   záujmy   a preto obmedzovanie dosahu vysielania tak, ako je to uvedené vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, nedbá na podstatu a zmysel základného práva prijímať informácie.“

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „ustanovenia § 42 ods. 3, ods. 4 zákona o vysielaní nie sú v súlade s čl. 13 ods. 4 prvou vetou a čl. 26 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 ústavy“.

II.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a), b) a d) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov, nariadení vlády a všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev s ústavou.

Podľa   §   37   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily (...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právom, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov zjavne neopodstatnený vtedy, ak napadnutý zákon (jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie) a označené články ústavy, s ktorými by sa mal dostať do nesúladu, vôbec spolu nesúvisia, t. j. nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti.

Ústavný súd preto skúmal, či existuje príčinná súvislosť medzi § 42 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní s označenými článkami ústavy (čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 26 ods. 1, 2 a 4).

Podľa   čl. 13   ods. 4   prvej   vety   ústavy   sa   musí   pri   obmedzovaní   základných   práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sú sloboda prejavu a právo na informácie zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa § 42 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii môže byť jedna právnická osoba alebo   jedna   fyzická   osoba   majetkovo   prepojená   s   viacerými   vysielateľmi   s   licenciou na lokálne   vysielanie   rozhlasovej   programovej   služby   alebo   na   regionálne   vysielanie rozhlasovej   programovej   služby   alebo   s   viacerými   vysielateľmi   s   licenciou   na   lokálne vysielanie   televíznej   programovej   služby   alebo   regionálne   vysielanie   televíznej programovej služby len vtedy, ak vysielanie všetkých takých vysielateľov, s ktorými je táto osoba majetkovo prepojená, môže prijímať najviac 50% celkového počtu obyvateľov.

Podľa   § 42   ods. 4   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   môžu   vysielatelia   vytvoriť programovú sieť v takom rozsahu, aby ju mohlo prijímať najviac 50 % celkového počtu obyvateľov.

Ustanovenia   §   42   až 44   zákona   o vysielaní a retransmisii   upravujú   zabezpečenie plurality informácií, vrátane § 42 ods. 3 a 4 cit. zákona. Podľa názoru navrhovateľa však § 42 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii nie je v súlade s čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

S cieľom   zistiť   už uvedenú príčinnú   súvislosť medzi napadnutými ustanoveniami zákona   o vysielaní   a   retransmisii   a   označenými   článkami   ústavy   posúdil   ústavný   súd v rámci predbežného prerokovania návrhu obsah napadnutých ustanovení.

Z obsahu § 42 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii vyplýva, že bezprostredne neupravuje právo na informácie, právo na šírenie informácií a jeho prípadné obmedzenie, ale   limity   pre   majetkové   prepojenie   fyzických   a právnických   osôb   na   vysielateľov na lokálne alebo regionálne vysielanie rozhlasovej   alebo   televíznej   programovej   služby, a to vyjadrením percentuálneho podielu prijímateľov týchto vysielaní na celkovom počte obyvateľstva. Znamená to, že nejde o limity pre vysielateľov rozhlasovej alebo televíznej programovej služby, ale pre fyzické alebo právnické osoby, ktoré majetkovo participujú, buď 25 % -nou účasťou na základnom imaní alebo 25 % -ným podielom na hlasovacích právach vysielateľa.

Z obsahu § 42 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii vyplýva, že ustanovuje rozsah vytvorenia   programovej   siete   vysielateľa   (vysielateľov),   pričom   horným   limitom   tohto rozsahu je počet prijímateľov vyjadrený taktiež percentuálnym podielom na celkovom počte obyvateľov.   Programovou   sieťou   na   tieto   účely   treba   pritom   rozumieť   spoločné zostavovanie   programovej   služby   alebo   vzájomné   preberanie   programov   a ich   súčasné šírenie v nezmenenej podobe dvoma alebo viacerými vysielateľmi.

Ústavný súd posudzoval, či limity v obidvoch prípadoch vyjadrené pecentuálnym podielom prijímateľov na celkovom počte obyvateľov sa môžu dotknúť práva na prijímanie alebo šírenie informácií, resp. či môžu byť považované za obmedzenie šírenia informácií. Podľa názoru ústavného súdu absentuje súvislosť medzi označenými základnými právami a ustanovenými limitmi. Kým v prvom prípade limity v § 42 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii sú vo väzbe na podnikateľské subjekty majetkovo prepojené na vysielateľov s licenciou,   limity   v   § 42   ods. 4   zákona   o vysielaní   a   retransmisii   sa   viažu   na   tvorbu programovej siete vysielateľov s cieľom zabezpečiť pluralitu informácií pre prijímateľov tohto vysielania, a nie s cieľom   selektovať informácie alebo vylúčiť určitý okruh osôb z prijímania   niektorého   druhu   informácií,   čo   napokon   ani   z   uvedeného   ustanovenia nevyplýva.

Kvantitatívne limity vyjadrené percentuálnym podielom prijímateľov na celkovom počte obyvateľov nemožno podľa názoru ústavného súdu spájať so zásahom do práva na prijímanie a šírenie informácií, ani s obmedzením práva na šírenie informácií práve z toho dôvodu,   že   v   § 42   ods. 3   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   celkom   absentuje   väzba na vysielateľov   a   prijímateľov   vysielania   a   ustanovený   limit   sa   týka   len   fyzických a právnických   osôb   majetkovo   participujúcich   zákonom   ustanoveným   spôsobom na vysielaní a v § 42 ods. 4 cit. zákona zákonodarca ustanovil limit nie pre rozsah alebo obsah (charakter) informácií, ale pre rozsah poskytovanej programovej služby vysielateľa. Z toho dôvodu podľa názoru ústavného súdu absentuje súvislosť medzi napadnutým § 42 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii a čl. 13 ods. 4 prvou vetou a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2005