znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  PL. ÚS 21/01-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 10. októbra 2001 predbežne prerokoval návrh J. J., bytom D. K., na začatie konania o súlade § 7 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci s Ústavou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh   J.   J.   na začatie   konania o súlade   právnych   predpisov   o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2001 doručená   „Sťažnosť   na   porušenie   základných   ľudských   práv   a slobôd   novelou   zákona č. 125/1998   z roku   2000,   paragrafu   7“,   ktorú   podal   J.   J.,   bytom   D.   K.,   (ďalej   len „navrhovateľ“).   Navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   napadnutý   predpis   zrušil,   pretože diskriminuje slabšie sociálne vrstvy, a to posudzovaním hmotnej núdze zo subjektívnych dôvodov,   pričom   jedným   z týchto   subjektívnych   dôvodov   je   nezamestnanosť posudzovaného (vykázaná riadne podľa predpisov o zamestnanosti) v trvaní viac ako 24 mesiacov, pričom nezamestnanosť nie je jav subjektívny, ale objektívny; je toho názoru, že ide o rozpor s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 39 ods. 2 ústavy.

Podľa   obsahu   podania   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým   právnym predpisom,   ktorý   navrhovateľ   označil   ako   „novelu   zákona   č.   125/1998   z roku   2000, paragrafu 7“ je zrejme § 7 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ktorý má síce väzbu na zákon č. 125/1998 Z. z. o životnom minime, ale riešenie hmotnej núdze zo subjektívnych dôvodov   upravuje § 7 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ktorého aplikácia sa začala reálne uplatňovať po 1. júli 2000.

Plénum ústavného súdu predbežne prerokovalo podanie navrhovateľa, posúdilo ho podľa   jeho   obsahu   v zmysle   §   31   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v spojení s § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a konštatovalo, že ide o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) ústavy.

Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať iba osoby taxatívne vymenované v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy (najmenej pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej   republiky, vláda Slovenskej republiky, súd a generálny prokurátor Slovenskej republiky). Navrhovateľ nepatrí   medzi   osoby,   ktoré   sú   uvedené   v citovanom   ustanovení,   nie   je   preto   procesne legitimovaný   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   návrh   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou.

K návrhu nebolo pripojené plnomocenstvo podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie navrhovateľa v konaní pred

ústavným súdom. Ústavný súd však vzhľadom na to, že návrh podala zjavne neoprávnená osoba, sa už doplnením tejto náležitosti nezaoberal.