znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 20/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   17.   septembra 2014   predbežne   prerokoval   návrh   skupiny   40   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky, zastúpenej Petrom Muránskym, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa   čl. 125 ods.   1 písm. a) Ústavy   Slovenskej republiky   o súlade zákona   č.   140/2014   Z.   z.   o nadobúdaní   vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky vedený pod   sp.   zn.   Rvp   7926/2014   a návrh   skupiny   33   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky,   zastúpenej   advokátom   Mgr. Andrejom   Gunárom,   Advokátska   kancelária, Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky   o   súlade   zákona   č.   140/2014   Z.   z.   o nadobúdaní   vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky vedený pod sp. zn. Rvp 7937/2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh   skupiny 40 poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   vedený   pod sp. zn. Rvp 7926/2014 a návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vedený pod sp. zn. Rvp 7937/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 20/2014.

2. Návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.

3. Návrhom   na   pozastavenie   účinnosti zákona   č.   140/2014   Z.   z.   o nadobúdaní vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. júla 2014 v elektronickej   forme   bez   zaručeného   elektronického   podpisu   doručený   návrh   skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia I“) na začatie konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   o súlade   zákona č. 140/2014   Z.   z.   o nadobúdaní   vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o nadobúdaní   vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Predmetný návrh bol doplnený v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014. Veci bola pridelená sp. zn. Rvp 7926/2014.

Vo svojom návrhu navrhovatelia I namietajú nesúlad celého zákona s označenými článkami ústavy, hoci nespochybňujú, že «niektoré ustanovenia Zákona nie sú v nesúlade s Ústavou... ako napr. čl. IV.: „Tento zákon nadobúda účinnosť 1. júna 2014“. Zachovaním účinnosti takýchto ustanovení Zákona by sa však dosiahol stav obsolétnosti právnej normy, nakoľko tieto ustanovenia by samé osebe stratili zmysel a uplatniteľnosť. Aj z tohto dôvodu navrhovateľa namieta nesúlad celého zákona.».

Navrhovatelia   I   citujú   z   dôvodovej   správy   k zákonu   o nadobúdaní   vlastníctva k poľnohospodárskemu   pozemku   a konštatujú,   že „cieľom   zákonodarcu   bolo   dosiahnuť ochranu   poľnohospodárskej   pôdy   pred   poškodením   a neodôvodneným   znižovaním   jej výmery, kvality a objemu. Nástroj, ktorý si zákonodarca zvolil, resp. použil na dosiahnutie tohto účelu je výrazné zúženie okruhu osôb, na ktoré môže vlastník poľnohospodárskeho pozemku tento svoj pozemok previesť.

Avšak k tomu, aby nedochádzalo k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy stačí sprísniť a upraviť pravidlá pre vynímanie poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu a jej prekvalifikovanie na iný druh pozemku, a v tej súvislosti aj pravidlá postupu príslušných orgánov štátnej správy... Absolútne teda v danom prípade absentuje princíp proporcionality...“.

Navrhovatelia   I   zdôrazňujú,   že „prostriedky,   ktoré   zákonodarca   použil   v Zákone presahujú   ním   stanovený   cieľ   a spôsobujú   neprimeraný   zásah   do   vlastníckeho   práva. A podľa   názoru   navrhovateľa   ani   negarantujú   dosiahnutie   stanoveného   cieľa,   nakoľko nikde   v   Zákone   nie   je   ničím   zaručené,   že   keď   osoba   spĺňajúca   zákonom   stanovené predpoklady   nadobudne   poľnohospodársku   pôdu,   že   ju   bude   aj   využívať na poľnohospodársku   výrobu...   Tým   je   v celej   šírke   porušený   princíp   proporcionality... Takýto   postup   zákonodarcu   je   nezlučiteľný   s princípmi   právneho   štátu...   a súčasne   je v nesúlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V metodike   trojkrokového   testu   proporcionality   navrhovatelia   I   vidia   problém v splnení   kritéria   vhodnosti,   kritéria   nevyhnutnosti,   ale aj kritéria   primeranosti   v užšom slova zmysle (časť návrhu v bode V). Vo vzťahu k čl. 20 ods. 4 ústavy navrhovatelia I kritizujú,   že „dochádza   k nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   priamo   zákonom“, že zákonodarcom   definovaný   verejný   záujem   na   prijatí   kritizovanej   právnej   úpravy „je všeobecný, vágny, nerešpektuje rovnováhu verejného a súkromného záujmu, a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu proporcionality z hľadiska nevyhnutnosti takéhoto zásahu do vlastníckeho   práva“,   že   zákon   o nadobúdaní   vlastníctva   k poľnohospodárskemu pozemku nespĺňa ani kritérium nevyhnutnosti, keďže je neproporcionálny, a že prípadná odplatnosť   prevodu   vlastníckeho   práva   k dotknutým   pozemkom   za   splnenia   ostatných zákonných   podmienok   nemôže   nahradiť   požiadavku   primeranej   náhrady   za   nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Navrhovatelia   I ďalej   rekapitulujú   okruh   subjektov,   na   ktoré   podľa   namietanej právnej   úpravy   možno   previesť   vlastnícke   právo   k poľnohospodárskym   pozemkom, a tvrdia,   že «práve   z   vymedzenia   okruhu   osôb,   na   ktoré   môže   vlastník   previesť   svoju poľnohospodársku   pôdu   a z uprednostňovania   niektorých   osôb   možno   vyvodiť   záver, že Zákon   môže   byť   použitý   na   dosiahnutie   úplne   iného   účelu,   ako   je   zákonodarcom deklarovaný   účel   a to   na   „uľahčenie   nadobúdania“   pôdy   „úzkou   skupinou“   subjektov pôsobiacich na trhu s pôdou bez toho, aby museli súťažiť v prirodzenom trhovom prostredí, keďže Zákon v ust. § 4 ods. 1, písm. a) umožňuje bez použitia postupu podľa odsekov 3 až 10   a podľa   §   5 a 6   (teda priamo bez zverejňovania   ponuky   prevádzajúcim)   previesť poľnohospodársky pozemok do vlastníctva osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako   podnikanie   najmenej   tri   roky   predo   dňom   uzavretia   zmluvy   o prevode   vlastníctva poľnohospodárskeho   pozemku   v obci,   v ktorej   sa   poľnohospodársky   pozemok   nachádza. A v § 4 ods. 5 uprednostňuje ponuku toho záujemcu, ktorý má sídlo alebo trvalý pobyt v obci,   kde je ponúkaný pozemok evidovaný pred ponukou záujemcu zo susednej   obce; a ponuku   záujemcu   zo   susednej   obce   pred   ponukou   záujemcu   bez   ohľadu   na   miesto podnikania.».

Koncept   zákona   o nadobúdaní   vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku   bráni „určitým   osobám   v možnosti   nadobudnúť   poľnohospodársky   pozemok   do   svojho vlastníctva..., čím je podľa nášho názoru daný aj nesúlad Zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   20   ods.   1,   2,   a 4   Ústavy   Slovenskej republiky“. Zákon o nadobúdaní vlastníctva k pôde súčasne podľa navrhovateľov I „nerieši mnohé základné problémy, ktoré môžu pri aplikácii zákona vzniknúť..., čím u neho chýba aj potrebná úroveň presnosti.

Keďže celý Zákon... je založený na princípe obmedzovania základného práva vlastniť majetok...,   predstavuje   podľa   názoru   navrhovateľa   ako   celok   neprimeraný   zásah do vlastníckeho práva tak ako to vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2 a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   pričom   ide   o zásah,   ktorý   je   v priamom   spojení s porušovaním princípov právneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky.“.

Navrhovatelia I ústavnému súdu navrhujú, aby meritórne nálezom takto rozhodol:„Zákon č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Súčasne   navrhovatelia   I   navrhujú   dočasné   opatrenie   spočívajúce   v pozastavení účinnosti   zákona   o nadobúdaní   vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku,   lebo   jeho uplatňovanie spôsobuje „ohrozenie základných práv priznaných podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

2. Ústavnému súdu bol 3. júla 2014 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia II“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade zákona o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 ústavy. Veci bola pridelená sp. zn. Rvp 7937/2014.

I navrhovatelia II namietajú ústavne významnú neprimeranosť zákona o nadobúdaní vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku,   pretože   podľa   ich   názoru   na   dosiahnutie cieľov   formulovaných   v dôvodovej   správe „nie   je   vôbec   potrebné   vstupovať   do   sféry súkromného práva – ako to schválený zákon robí a už vôbec nie do oblasti základných práv a slobôd,   resp.   do   ich   obmedzovania“.   Navyše,   napadnutá   práva   úprava podľa navrhovateľov   II «umožní,   že k poľnohospodárskym   pozemkom   sa   ľahko   dostanú hlavne väčšie poľnohospodárske firmy... pôsobiace v danej obci, kde sa poľnohospodárske pozemky vlastníkov, ktorí prejavia záujem ich predať, nachádzajú. Zákon v § 4 ods. 5 totiž priamo stanovuje prednosť ponúk založenú na mieste, kde má potenciálny kupujúci pobyt alebo sídlo... Ak teda nadobúdateľ ponúkne cenu, ktorú je predávajúci ochotný akceptovať a zároveň je z danej obce, má neprimeranú výhodu pred inou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo na inom mieste v Slovenskej republike. Dochádza tak k stavu, keď   zákon   zaručuje   miestnym   poľnohospodárskym   firmám,   pri   určitom   ekonomickom postavení, „právo“ skúpiť pozemky bez toho, aby boli vystavení priamej trhovej súťaži na otvorenom trhu. Pri kupovaní rôznych výrobných prostriedkov, a pôda nie je výnimkou, sa prihliada aj na iné skutočnosti, ako je len výška kúpnej ceny. Zákon to však vo svojich ustanoveniach nepripúšťa a pokiaľ je ponuka ceny miestneho záujemcu rovnako vysoká ako ponuka iného (podľa miesta podnikania) záujemcu, má miestny automaticky prednosť. Toto obmedzenie má potenciál byť zneužité na úplne iný účel, než bol zamýšľaný – a to ekonomicky posilniť miestnych (spravidla väčších) podnikateľov v poľnohospodárstve a vylúčiť trhovú konkurenciu...

... Ak   však   nebude   záujemca,   ktorý   by   spĺňal   podmienky   miestnej   prednosti,   môže prevádzajúci...   predať   pozemok   aj   podnikateľovi   v poľnohospodárstve   z iného   miesta republiky, avšak za cenu, ktorá bola zverejnená v ponuke – prečo nie aj za inú cenu a len v lehote   do   6   mesiacov   odo   dňa   oficiálneho   zverejnenia   ponuky?   Toto   obmedzenie považujeme takisto za neprimerané sledovanému cieľu.».

K ústavným   požiadavkám   rovnosti   a zákazu   nedovolenej   diskriminácie   vo   väzbe na základné   právo   vlastniť   majetok   (čl.   20   ods.   1   ústavy)   a základné   právo   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) navrhovatelia II formulujú názor, podľa ktorého „nemôže byť zvýhodňovaný niekto preto, že je podnikateľ, dokonca podnikateľ   v určitom   konkrétnom   sektore.   Prečo   nemôže   poľnohospodársky   pozemok nadobudnúť aj nepodnikateľ, ktorý ho zmluvne prenajme a samotný pozemok je využívaný na poľnohospodárske účely a ani sa neznižuje jeho výmera?

Nemôže byť niekto zvýhodňovaný len preto, že je podnikateľ v tomto sektore už viac ako 3 roky – prečo je ten, čo v danom sektore podniká len dva a pol roka, horší? Opäť, aký je   kvalitatívny   rozdiel   vo   vzťahu   k deklarovaným   cieľom   zákona   medzi   takýmito podnikateľmi?

Nemôže byť niekto zvýhodňovaný na základe toho, ako dlho má na území SR trvalý pobyt, resp. ako dlho je to registrované jeho sídlo. Z hľadiska ochrany a nezmenšovania výmery   poľnohospodárskej   pôdy,   aký   je   rozdiel   medzi   tým,   či   je   jej   vlastník   s trvalým pobytom (alebo sídlom) u nás 10 rokov, 9 rokov alebo 3 roky? A prečo má mať subjekt z tej istej obce výhody oproti porovnateľným subjektom sídliacim v inej obci?

Okrem   toho...   zákon   upravuje   požiadavku,   ktorú   musí   osoba   splniť,   aby   mohla nadobudnúť   poľnohospodársky   pozemok   v podobe   praxe   v poľnohospodárskej   výrobe v dĺžke   minimálne tri roky   v danej   obci.   Splnenie tejto   podmienky má   byť   osvedčované príslušným   orgánom   štátnej   správy   (§   6   zákona).   V súvislosti   s touto   podmienkou a procesom   osvedčovania   jej   splnenia   upozorňujeme   na   súvisiacu   judikatúru   Súdneho dvora Európskej únie, napr. rozsudky vo veciach C-370/05 Uwe Kay Festersen, C-452/01 Margarethe   Ospelt   a   Schlössle   Weissenberg   Familienstiftung,   C-302/97   Klaus   Konle proti Republik   Österreich.   V zmysle   uvedenej   judikatúry   možno   totiž   podmienku nadobúdania   vlastníctva   poľnohospodárskej   pôdy   považovať   za   takú,   ktorá   predstavuje obmedzenie pohybu kapitálu. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že takéto opatrenie   možno   pripustiť,   pokiaľ   sleduje   cieľ   všeobecného   záujmu,   uplatňuje   sa nediskriminačným spôsobom a zachováva zásadu proporcionality... Z hľadiska týchto troch kritérií   je   potrebné   posudzovať   prípustnosť   vyššie   uvedenej   podmienky   nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Máme za to, že tieto podmienky splnené nie sú...“.

Navrhovatelia   II   namietajú   nerovnakosť   obsahu   vlastníckeho   práva   vytvorenú namietanou právnou úpravou, lebo „vlastník môže predať pozemok len presne stanoveným osobám, dokonca v presne stanovenej postupnosti a v stanovenej lehote, čo však obmedzuje maximalizáciu   jeho   zisku   (a   teda   výkon   vlastníckeho   práva).   Navyše,   v prípade, že (teoreticky) predávajúci nenájde kupujúceho, ktorý spĺňa zákonné podmienky..., nemôže takýto svoj pozemok predať. Napriek tomu, že ho zákon obmedzuje, nedáva mu žiadnu možnosť v takomto prípade uplatniť právo predaja svojho majetku inak – napríklad tým, že by   pozemok   od   takéhoto   vlastníka   kúpil   povinne   štát,   obce   a pod.   Neplatí   tu   teda, že vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký obsah a požíva rovnakú ochranu.“.

S   poukazom   na   obsah   dôvodovej   správy   k zákonu   o nadobúdaní   vlastníctva k poľnohospodárskemu   pozemku   navrhovatelia   II   uvádzajú,   že „zákonodarca   vo   svojej argumentácii   odvodzuje zásah do   vlastníckeho   práva...   tým,   že ide o poľnohospodársku pôdu (pozemky). To však samo o sebe nestačí; na tak výrazné obmedzenie vlastníckeho práva   a iných   práv   garantovaných   v tejto   spojitosti   ústavou   je   samotný   fakt,   že   ide o poľnohospodársku pôdu, málo. Samotný zákonodarca ako keby tušil, že to nestačí a ním deklarovaná ústavná konformita je viac jeho želanie ako realita. Následne sa zamotáva do podmienok   čl.   20   ods.   4,   avšak   ani odtiaľ   nenašiel   uspokojivé východisko.   Samotná existencia poľnohospodárskych pozemkov nemôže byť automatickým dôvodom, že sa takáto právna úprava (zákon) vyhlási za verejný záujem. Verejným záujmom môže byť deklarovaný záujem   na   nezmenšovaní   výmery   týchto   pozemkov.   Avšak...   nezmenšovanie   výmery poľnohospodárskych   pozemkov   nezávisí   od osoby   vlastníka,   ale   od   konania   príslušných orgánov štátnej správy a pravidiel upravujúcich vynímanie poľnohospodárskych pozemkov z poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu.   Týmto   sa   však   zákonodarca   v zákone   vôbec nezaoberá a zákon tak nespĺňa kritérium verejného záujmu.“.

K namietanému nesúladu kritizovanej právnej úpravy s čl. 55 ústavy navrhovatelia II argumentujú,   že   táto   má „výrazný   potenciál   ochromiť,   až   úplne   paralyzovať   trh s poľnohospodárskymi   pozemkami.   Následne   je   možné,   aby   sa   k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy, ktoré môžu mať potenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude tlačená predať svoje pozemky práve týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne rozhodnúť inak. Takéto právne prostredie, ktoré toto umožní, však nemožno považovať za podporu či ochranu hospodárskej súťaže. Naopak, napadnuté ustanovenia zákona svojimi následkami spôsobia najskôr priame obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu s poľnohospodárskymi pozemkami, následne majú potenciál postupne obmedzovať hospodársku súťaž v samotnom agrosektore.“.

V závere svojho podania navrhovatelia II navrhujú, aby ústavný súd o ich návrhu takto rozhodol:

„Ustanovenia   čl.   I,   §   4   –   6   zákona   č.   140/2014   Z.   z.   o nadobúdaní   vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene doplnení niektorých zákonov

nie sú

v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky.

Keďže zostávajúce ustanovenia zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene doplnení niektorých zákonov bez napadnutých ustanovení § 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť, navrhujeme vysloviť nesúlad uvedeného zákona ako celku s uvedenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.“Navrhovatelia II ústavnému súdu navrhujú aj pozastavenie účinnosti celého zákona o nadobúdaní   vlastníctva   k poľnohospodárskemu   pozemku „z   dôvodu,   že   ďalšie uplatňovanie   tohto   zákona   môže   vážne   ohroziť   základné   práva   a slobody   podľa   čl.   20 ods. 1, 2 a 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa   §   31a   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   ustanovenie,   ktoré   umožňuje   spojenie   vecí, a preto v súlade   s   citovanými   ustanoveniami   je   potrebné   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Z oboch   predložených   návrhov   so   zreteľom   na   ich   petity,   ale   aj   právno-argumentačný základ vyplýva, že záujem hospodárnosti konania pred ústavným súdom si vyžaduje ich   spojenie na spoločné konanie.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou...

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy i podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní oboch návrhov navrhovateľov konštatoval, že navrhovatelia sú podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   aktívne   legitimovaní   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania o súlade právnych predpisov, pričom ich návrhy obsahujú všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú dôvody na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ich prijal na ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   (bod   2   výroku   tohto uznesenia).

IV.

Navrhovatelia   I   aj   navrhovatelia   II   predložili   i   návrhy, aby   ústavný   súd súčasne s prijatím ich návrhov na ďalšie konanie podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o pozastavení účinnosti zákona o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku.

Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy,   môže   uznesením pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení,   ak   ich   ďalšie   uplatňovanie   môže   ohroziť   základné   práva   alebo   slobody alebo ľudské   práva   a   základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   ktorá   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva alebo slobody“), ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa   §   38   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať konkretizáciu   a   spôsob   ohrozenia   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   skutočnosti, ktoré preukazujú,   že   hrozí   značná   hospodárska   škoda   alebo   iný   vážny   nenapraviteľný následok. O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.

Za dôvod na svoj návrh na pozastavenie účinnosti zákona o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku navrhovatelia I uviedli iba „ohrozenie základných práv priznaných   podľa   čl.   20   ods.   1,   2   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uplatnením   zákona o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku“. Navrhovatelia II odôvodnili svoj   návrh   na   pozastavenie   účinnosti   zákona   o nadobúdaní   vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku takmer identickým spôsobom.

K uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje ústavný súd len v dostatočne   odôvodnených   prípadoch,   a pritom   celkom   výnimočne,   t. j.   keď   sú   spôsob ohrozenia   označených   základných   práv   a slobôd,   resp.   hrozba   hospodárskej   škody alebo iného   nenapraviteľného   následku   v návrhu   dostatočne   konkretizované, pričom z okolností prípadu zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie navrhovateľov, ktoré možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené (napr. PL. ÚS 13/09).

Ústavný   súd   nezistil   dôvody   alebo   okolnosti,   ktoré   by   pri   prijatí   predložených návrhov na ďalšie konanie mali viesť k uplatneniu jeho právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy,   a   zároveň   vyhodnotil   návrhy   navrhovateľov   na   pozastavenie   účinnosti   zákona o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku ako nedostatočne odôvodnené, keďže v nich absentujú konkretizácia a   spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd, ako aj skutočnosti,   ktoré by preukazovali, že hrozí značná hospodárska škoda   alebo iný vážny nenapraviteľný následok podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto týmto návrhom navrhovateľov nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia).

Ústavný súd o tejto otázke rozhodol aj so zreteľom na krátke obdobie uplatňovania napadnutého   zákona,   preto   zároveň   pripomína,   že   ak   sa   v ďalšom   priebehu   konania preukáže splnenie   podmienok   podľa   čl.   125   ods.   2   ústavy   (alebo   niektorej   z nich),   nič nebráni, aby pozastavil účinnosť predmetného zákona, a to aj bez návrhu účastníka konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014