znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 20/05-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. decembra 2006 v pléne zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Alexandra   Bröstla,   Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Jána Lubyho,   Lajosa   Mészárosa   a   Štefana   Ogurčáka o   návrhu   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 151h ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky za účasti Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   vlády   Slovenskej   republiky   ako   vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. júna 2005 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie   konania   o   súlade § 151h   ods. 6   zákona   č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Uznesením   ústavného   súdu   č. k.   PL. ÚS 20/05-6   zo   7. júla 2005   bol   návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov prijatý na ďalšie konanie v celom rozsahu.

Z dôvodu,   že   tak   navrhovateľ   v   podaní   z   2. februára 2006,   ako   aj   Národná   rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) v podaní z 23. novembra 2005 a tiež vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „vedľajší účastník“) v podaní z 21. októbra 2005, vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože   od   neho nemožno   očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   Ústavný   súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na neverejnom zasadnutí na základe písomných stanovísk účastníkov a vedľajšieho účastníka a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.

Navrhovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   § 151h ods. 6   Občianskeho   zákonníka   s   čl. 46   ods. 1   ústavy,   a   to   na   základe   nasledovných dôvodov:

«Zákon   č. 40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník   nadobudol   účinnosť   1. apríla 1964. Neskoršie   bol   viackrát   novelizovaný,   pričom   jeho   ostatná   novela   nadobudla   účinnosť 1. mája 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Týmto   ustanovením   sa   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „zákonodarca“) pri prijímaní ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka dôsledne neriadila.

Podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Veriteľ, ktorému dlžník neuhradí dlh dobrovoľne, môže sa na súde domáhať svojho práva. V prípade jeho úspešnosti je výsledkom súdneho konania rozhodnutie, ktoré dlžníka zaväzuje   na   plnenie   dlhu   veriteľovi.   Takéto   rozhodnutie   má   povahu   exekučného   titulu a oprávňuje veriteľa, aby po tom, čo takéto rozhodnutie nadobudne vykonateľnosť a dlžník dobrovoľne   nesplní   uloženú   mu   povinnosť,   podal   návrh   na   nútený   výkon   takéhoto rozhodnutia,   pričom   tak   môže   urobiť   aj   prostredníctvom   súdneho   exekútora.   Exekučné konanie (v rámci ktorého môžu byť postihnuté veci a práva vo vlastníctve povinného, ktoré zároveň môžu byť aj predmetom záložného práva) sa považuje za pokračovanie súdneho konania a ako jeho integrálna súčasť požíva aj ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy. Obdobný názor   zaujal   v   minulosti   aj   Ústavný   súd   v   Náleze   č.   k.   I. ÚS 5/2000,   kde   konštatoval, že „... ak   by   sa   výkon   vykonateľného   rozhodnutia   súdu   nepovažoval   za   integrálnu   časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, všetky tieto záruky, ktoré vo svojom celku vyjadrujú   záujem   na   ochrane   „práva   na   spravodlivý   proces“,   by   stratili   svoj   dôvod na existenciu v Ústave SR. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať   aj   možnosť   núteným   spôsobom   a   aj   proti   vôli   povinného   realizovať   povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne.“ Ustanovenie   §   151h   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   tejto   zásade   nezodpovedá, pretože   umožňuje   záložnému   veriteľovi,   ktorý   nemá   právne   postavenie   účastníka exekučného konania, aby zmaril prebiehajúce exekučné konanie tým, že neudelí svoj súhlas s výkonom exekúcie na záloh. Takéto konanie záložného veriteľa by malo za následok aj to, že zmarením exekučného konania by novému veriteľovi - oprávnenému v exekučnom konaní

- bola odňatá možnosť prostredníctvom exekučného konania uspokojiť svoju pohľadávku, čím   by   mu   bolo   odňaté   i   samotné   právo   na   súdnu   ochranu.   Z   tohto   dôvodu   nie   je ustanovenie § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy.» Zo stanoviska národnej rady z 23. novembra 2005 vyplýva: «Generálny prokurátor Slovenskej republiky v návrhu č. GÚs 4019/05-10 zo 6. júna 2005, navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal nález, ktorým rozhodne, že „Ustanovenie § 151h ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) nie je v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy.“.

K návrhu generálneho prokurátora uvádzame nasledujúce skutočnosti: Je   potrebné   upozorniť   na   skutočnosť,   že   článok   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   je potrebné vykladať v spojitosti   s článkom   51.   ods.   1 ústavy, ktorý znie: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35. 36, 37 ods. 4. čl. 38 až 42 a čl. 44 až   46   tejto   ústavy   sa   možno   domáhať   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú.“

Podstata práva obsiahnutého v čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, aby každý mal možnosť domáhať sa svojich práv na súde, prípadne inom nestrannom orgáne. V tomto zmysle sa viackrát vyslovil aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, v ktorých konštatuje napríklad,   že   „podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany.“ (II. ÚS 143/02) alebo „zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť reálny prístup   k súdu   a tomu   zodpovedajúcu   povinnosť   súdu   o veci   konať.“   (II. ÚS 14/2001). Podstata   tohto   práva,   teda   nie   je   „právo   na   právo“,   ako   sa   to   interpretuje   v návrhu generálneho prokurátora (3. strana, posledný odsek), ale „právo na možnosť uplatňovať právo“ na súde alebo inom orgáne. V spojitosti s čl. 51 ods. 1 ústavy „tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy   vykonávajú“   (II. ÚS 14/2001).   Medzi   tieto   zákony,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú, možno medzi inými zaradiť jednak Občiansky súdny poriadok, ale aj Občiansky zákonník vrátane napadnutého ustanovenia. Existenciou takýchto zákonov si štát splnil svoj záväzok, ktorý mu vyplýva z čl. 51 ods. 1 ústavy a zabezpečil pre každého možnosť, aby sa spôsobom   ustanoveným   v týchto   zákonoch   domáhal   svojich   práv   na   súde,   prípadne na inom nezávislom orgáne. Uvedené podporil aj ústavný súd, keď vo svojom rozhodnutí vyslovil, že „obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť   podniknúť   opatrenia   na   ochranu   práv,   ktoré   v ústave   priznal   občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu.“ (II. ÚS 8/96).

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhujeme, aby ústavný súd návrh v celom rozsahu zamietol.»

Zo stanoviska vedľajšieho účastníka z 21. októbra 2005 vyplýva:„1. Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   podal   návrh   na   začatie   konania o súlade napadnutého ustanovenia § 151k ods. 6 (správne § 151h ods. 6; pozn.) zákona č. 40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   s   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky.   Dôvodom   pre   podanie   návrhu   je,   že   predmetné   ustanovenie v Občianskom   zákonníku   bráni   exekučnému   konaniu,   pretože   umožňuje   záložnému veriteľovi,   ktorý   nemá   právne   postavenie   účastníka   exekučného   konania,   aby   zmaril prebiehajúce exekučné konanie tým, že neudelí svoj súhlas s výkonom exekúcie na záloh. Takého konanie záložného veriteľa by podľa GP SR malo za následok aj to, že zmarením exekučného   konania   by   novému   veriteľovi   -   oprávnenému   v   exekučnom   konaní   -   bola odňatá   možnosť   prostredníctvom   exekučného   konania   uspokojiť   svoju   pohľadávku,   čím by mu   bolo   odňaté   i samotné   právo   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Právo   na   prístup   k   exekučnému   konaniu   je   v   zmysle   konštantnej   judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie č. I. ÚS 5/00) a Európskeho súdu pre   ľudské   práva   (napríklad   Hornsby   c.   Grécko   z   19. marca 1997,   Estima   Jorge c. Portugalsko z 21. apríla 1998) súčasťou práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na to niet pochýb, že predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka zasiahlo do práva na súdnu ochranu. Otázkou je, či tento zásah plnil legitímny cieľ a či bol vyváženým v porovnaní s právom na súdnu ochranu, ktoré bolo obmedzené.

3. Legitímnym   cieľom   v   prípade   obmedzenia   vykonávacieho   konania   alebo exekučného konania bola zvýšená ochrana záložného veriteľa. Zákonodarca tu vychádzal z klasickej rímskoprávnej   zásady   prior   tempore,   potior   iure.   Vychádzajúc   z nej záložný veriteľ, ktorému ako prvému vznikne záložné právo k zálohu sa nazýva prednostný veriteľ. Tento   prednostný   veriteľ   má   mať   najsilnejšie   postavenie   pri   uspokojovaní   svojich pohľadávok zo zálohou a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Obdobne má silnejšie postavenie ďalší záložný veriteľ, ktorý je v poradí pred záložným veriteľom, ktorému vzniklo záložné právo neskôr, ale stále slabšie, ako má prednostný veriteľ.

4. Zvýšená právna ochrana záložného veriteľa ako legitímny cieľ obmedzenia práva na súdnu ochranu ostatných veriteľov vo vzťahu k uplatneniu práva na výkon rozhodnutia alebo   exekučného   konania   na   veci   zaťažené   zálohom   však   nemôže   úplne   znemožniť uplatňovanie   práv   ostatných   voči   dlžníkovi.   Z tohto   pohľadu   treba   aj   posúdiť   zásah do práva na súdnu ochranu ostatných veriteľov, najmä či právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   úplne   vylúčené   alebo   len   obmedzené v záujme naplnenia vyššie uvedeného legitímneho cieľa. Tu treba konštatovať, že v zmysle § 151k ods. 6 (správne § 151h ods. 6; pozn.) Občianskeho zákonníka nebolo právo ostatných veriteľov na súdnu ochranu úplne vylúčené, ale len obmedzené vo vzťahu k tej časti majetku povinného na ktoré bolo viazané záložné právo prednostného veriteľa. To znamená, že ostatným veriteľom § 151k ods. 6 (správne § 151h ods. 6; pozn.) Občianskeho zákonníka nebráni v tom, aby viedli exekučné konanie na ostatný majetok povinného a teda ich právo na súdnu ochranu je v tomto rozsahu plne zabezpečené a ničím nie je ďalej obmedzené.“

Navrhovateľ   k   stanovisku   národnej   rady   a   vedľajšieho   účastníka   podaním z 2. februára 2006 uviedol:

«Nestotožňujem   sa   s názorom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   že   by   som sa mojím návrhom domáhal „práva na právo“. Podstatou návrhu je odstrániť prekážku, predstavovanú terajším znením § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorá každému bráni realizovať   možnosť   uplatňovať   právo.   Zmyslom   súdneho   konania   (a   teda   aj   konania exekučného)   nie   je   len   absolvovať   toto   konanie,   ale   -   a   najmä   -   realizovať   jeho prostredníctvom   ochranu   svojich   práv.   Práve   táto   právna   úprava,   ktorá   síce   umožňuje každému možnosť byť účastníkom súdneho konania a toto konanie zavŕšiť svojím úspechom, ale súčasne bráni realizovať úspech docielený prostredníctvom súdneho konania v reálnom živote, je úpravou poskytujúcou len „právo na právo“. Ak teda účastník súdneho konania docieli vynesenie rozsudku, ktorým sa inému ukladá, aby úspešnému účastníkovi konania poskytol určité materiálne hodnoty, musí právny poriadok úspešnému účastníkovi (ďalej len „veriteľ“)   umožňovať   ujať   sa   týchto   hodnôt,   a   to   bez   prekážok   predstavovaných dojednaniami s inými osobami. Túto zásadu musí rešpektovať každá právna úprava, ktorá má ambície pôsobiť ako „vymedzenie“ vykonávajúce ustanovenia čl. 46 ústavy.

K stanovisku vlády Slovenskej republiky poznamenávam, že žiadne právo prednosti nemôže   mať   vyššiu   právnu   silu   ako   právoplatný   rozsudok   súdu   prikazujúci   dlžníkovi, aby v prospech   veriteľa   plnil   majetkové   hodnoty.   Opačná   zásada   by   popierala   význam súdneho konania ako prostriedku na ochranu práv každého a redukovala by ho na formálny rituál   ukončený   určitým   rozhodnutím,   ktoré   však   (vzhľadom   na   zákonnú   ochranu   práv tretích   osôb)   nemá   žiaden,   alebo   len   nepatrný   praktický   význam.   Je   pritom   notoricky známou skutočnosťou, že predmetom záložného práva bývajú najhodnotnejšie veci dlžníka (nehnuteľnosti,   strojné   zariadenia,   motorové   vozidlá).   Ak   teda   ochrana   práv   záložného veriteľa   pôsobí   prekážku   uspokojenia   práv   iného   veriteľa,   ktorý   sa   prostredníctvom exekúcie   domáha   realizácie   práv   vyplývajúcich   z   právoplatného   rozsudku,   je   potrebné konštatovať,   že   takéto   obmedzenie   spravidla   úplne   neguje   možnosť   domôcť sa prostredníctvom   exekúcie   (a   teda   realizáciou   práva   zaručeného   článkom   46   ústavy) ochrany svojich práv, alebo jej ponecháva len nepatrný význam reprezentovaný možnosťou exekvovať len také materiálne hodnoty dlžníka, ktoré pre svoju nepatrnú hodnotu neboli pre záložného   veriteľa   ekonomicky   zaujímavé.   Pre   posúdenie   dôvodnosti   návrhu   nie   sú úvahy vlády Slovenskej republiky uvedené v bode 4. jej stanoviska (cituje sa tu zrejme nesprávne § 151k ods. 6 Občianskeho zákonníka, hoci také ustanovenie neexistuje - ide teda nepochybne o sporné ustanovenie (§ 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka) o možnostiach „ostatných   veriteľov“   viesť   exekučné   konanie   na   „ostatný“   (teda   záložným   právom nezaťažený)   majetok   povinného,   právne   významné,   pretože   predmetom   návrhu   je   práve prekážka   účinného   uplatnenia   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   voči   majetkovým hodnotám   dlžníka   chránených   pred   zásahom   oprávneného   záložným   právom   zriadeným v prospech tretej osoby.

Z týchto dôvodov na návrhu trvám a žiadam mu vyhovieť.»

Národná   rada   a   vedľajší   účastník   k   vyjadreniu   navrhovateľa   z   2. februára 2006 nevyužili možnosť zaujať stanovisko.II.

Napadnuté ustanovenie Občianskeho zákonníka

Ústavnosť úpravy

Podľa ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo prijaté zákonom č. 526/2002   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nadobudlo účinnosť 1. januára 2003, konanie o výkon   rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Z toho   vyplýva,   že   Občiansky   zákonník   ako   hmotnoprávna   norma   obsahuje predpoklad prípustnosti postupu súdneho exekútora pri exekúcii predajom nehnuteľnosti (uplatní sa to aj pri iných zálohoch). Napadnuté ustanovenie bolo po návrhu navrhovateľa priamo premietnuté aj do procesného predpisu - novely Občianskeho súdneho poriadku prijatej   zákonom   č. 341/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnej od 1. septembra 2005), ktorou bolo na základe tohto ustanovenia pôvodné znenie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zmenené a doplnené o § 61a ods. 2, ktorý znie takto:

„Exekučné   konanie   na   záloh   možno   viesť   iba   vtedy,   ak   oprávneným   je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.“

Zmyslom   tohto   ustanovenia   podľa   dôvodovej   správy   bolo   priamo   v   Exekučnom poriadku   výslovne   upraviť   postup   súdneho   exekútora,   za   akých   podmienok   je   možné vykonať exekúciu na záloh.

Aj   z   tohto   právneho   predpisu   (okrem   napadnutého   ustanovenia   § 151h   ods. 6 Občianskeho zákonníka) je teda zrejmé, že ak záložný veriteľ (bez postavenia oprávneného) nesúhlasí so súdnou exekúciou, nemožno ju viesť. Z toho vyplýva, že exekučný súd nesmie vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ak exekútor so žiadosťou o vydanie poverenia nepredloží   aj súhlas záložného veriteľa.   V prípade,   ak by napriek   nedostatku súhlasu   záložného   veriteľa   došlo   k   vydaniu   poverenia,   aj   v   takom   prípade   by   tento nedostatok súhlasu viedol k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   citovaného   článku   ústavy   je   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní (mal by   umožniť)   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňoval a uplatňuje aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj v súdnej exekúcii sa musí zaručiť   každému   prístup   k súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom. To, že exekučné konanie tvorí súčasť súdnej ochrany, vyplýva aj zo systému opravných prostriedkov   v   exekúcii   podľa   Exekučného   poriadku.   O   opravných   prostriedkoch, námietkach a ďalších obranách povinného i oprávneného rozhoduje výlučne exekučný súd, a to podľa pravidiel o funkčnej príslušnosti. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu. Zákon môže ustanoviť postup, ktorým sa toto základné právo   obmedzí,   zúži   alebo   iným   spôsobom   modifikuje.   Na   takýto   postup   však   musí existovať   legitímny,   všeobecne   akceptovateľný   a spoločensky   prospešný   cieľ,   ktorého dosiahnutie   odôvodňuje   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu. I pri takomto obmedzení však musí zostať zachovaná podstata práva na prístup k súdu, ktorý je jedným zo závažných aspektov spravodlivého konania pred súdom.

O   obmedzení   samotnej   podstaty   práva   na   prístup   k   súdu   môže   ísť   aj   vtedy, ak zákonodarca upraví predpoklady efektívneho prístupu k súdnej ochrane určitej skupiny subjektov inak (užšie alebo vylučujúcim spôsobom) iba z dôvodu, že ich nárok na súdnu ochranu sa   uplatňuje voči   určitej   skupine   iných   subjektov bez toho,   aby mal k takému postupu objektívne a primerané dôvody. Zákonodarca totiž pri obmedzovaní efektívneho prístupu   k súdu   u porovnateľnej   skupiny   subjektov   práva   musí   sledovať   legitímny   cieľ a musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú k sledovanému cieľu v primeranom vzťahu proporcionality s osobitným zreteľom na podstatu ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu.

Týmto   cieľom   je   v   danom   prípade   zvýšená   právna   ochrana   záložného   veriteľa vo vzťahu k uplatneniu práva na exekučné konanie na veci zaťažené zálohom. Záložný veriteľ ako prednostný   veriteľ   má mať najsilnejšie postavenie pri   uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami,   ktoré   vzniknú   neskôr.   Tento legitímny   cieľ   ale na druhej   strane neznemožňuje   a   nemôže   úplne   znemožniť   uplatňovanie   práv   ostatných   veriteľov   voči dlžníkovi.

Za diskriminačnú úpravu by bolo možné považovať takú úpravu prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom, a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením, čo však nie je podľa názoru v prípade napadnutého ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Tvrdenie navrhovateľa o tom, že „žiadne právo prednosti nemôže mať vyššiu právnu silu   ako   právoplatný   rozsudok“, vychádza   zo   zásady,   že   základné   právo   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je absolútne, z uplatňovania ktorého nie sú dovolené žiadne obmedzenia. Zákonodarca toto právo nekoncipoval ako absolútne právo, pri jeho uplatňovaní pripustil obmedzenia, ktoré musia spĺňať podmienky dané ústavou, t. j. možno   ich   uplatniť   iba   zákonom   (čl. 13   ods. 2   ústavy),   a   takýmto   obmedzením je aj ustanovenie § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka súvisí   s hmotnoprávnou   úpravou   záložného práva (§ 151a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa. Súčasťou tejto ochrany je súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie. Zmyslom tohto súhlasu a základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie podľa tohto a súvisiacich ustanovení Občianskeho zákonníka je hmotnoprávna ochrana   postavenia   záložného   veriteľa,   pričom   táto   ochrana   bola   premietnutá už do predpisov procesného práva (novelou Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku). Takéto obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí (podobne aj PL. ÚS 21/00).

Vychádzajúc z logického výkladu napadnutého ustanovenia Občianskeho zákonníka, jeho účelu a legitímneho cieľa ústavný súd dospel k záveru, že § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka   je   v   súlade   s   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Zodpovednosť   za   porušenie   pravidla obsiahnutého   v   tomto   ustanovení   musí   mať   materiálny   základ,   ktorý   musí   spočívať v každom jednotlivom prípade v posúdení toho, či došlo k svojvoľnému postupu exekútora a k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy bez toho, aby na to bol zákonný, rozumný a všeobecne akceptovateľný dôvod.

Zákonné obmedzenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy citovaným ustanovením platí podľa názoru ústavného súdu rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Tento režim sa uplatňuje alebo sa uplatňoval na   všetkých   veriteľov   rovnako.   Preto   treba   uzavrieť,   že   takéto   rozdielne   postavenie oprávnených veriteľov so zvýšenou a prednostnou ochranou záložného veriteľa je ústavne akceptovateľné.

Z uvedených   východísk,   analýz   a   záverov   ústavného   súdu   preto   vyplynulo rozhodnutie ústavného súdu, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2006