znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 2/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. januára 2013 predbežne   prerokoval   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zastúpeného predsedom senátu I. R., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky   a   podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade § 250zfa zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   zmien   vykonaných   zákonom   č. 384/2008 Z.   z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a súčasne časti ustanovenia § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, kde sa uvádza „a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných   nariadení   orgánov   územnej   samosprávy   vo   veciach   územnej   samosprávy so zákonom   a   pri   plnení   úloh   štátnej   správy   aj   s   nariadením   vlády   a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, s čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. decembra 2012 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), zastúpeného predsedom senátu I. R. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 250zfa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien vykonaných zákonom č. 384/2008 Z. z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „OSP“), a súčasne časti   ustanovenia   §   7   ods.   2   OSP,   kde   sa   uvádza   „a   rozhodujú   o   súlade   všeobecne záväzných   nariadení   orgánov   územnej   samosprávy   vo   veciach   územnej   samosprávy so zákonom   a   pri   plnení   úloh   štátnej   správy   aj   s   nariadením   vlády   a   so   všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, s čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) ústavy, ako aj s čl. 142 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ   v návrhu   uviedol,   že   Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) podala 6. februára 2009 Krajskému súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) proti Mestu P. ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) návrh podľa § 250zfa OSP vedený pod sp. zn. 2 S 20/2009. Predmetom tohto návrhu bolo „vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia Mesta P. č. 2/97 z 26.06.1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení Mesta P. č. 15/2000 zo dňa 14. 12. 2000, č. 5/2002 zo dňa 14. 11. 2002, č. 15/2004 zo dňa 10. 09. 2004, č. 2/2005 zo dňa 25. 02. 2005, č. 9/2005 zo dňa 01. 07. 2005 a č. 2/2006 zo dňa 10. 04. 2006 ustanoveniami § 6 ods.   1   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v   znení   neskorších   predpisov,   s ustanovením § 6 zákona č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a § 5 ods. 5 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov“.Žalovaný vo vyjadrení z 3. apríla 2009 k podanému návrhu krajskej prokuratúry vzniesol námietku nedostatku právomoci krajského súdu a argumentoval, že ustanovenia § 7 ods. 2 a § 250zfa OSP sú v rozpore s čl. 125 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy. Poukazoval na to, že čl. 125 ods. 1 ústavy určuje právomoc ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov,   a   nie   rozsah   právomoci   všeobecného   súdnictva.   Kompetenčnou   normou všeobecných súdov je čl. 142 ods. 1 ústavy, a pretože nedošlo k jeho zmene, je vylúčené, aby   sa   do   právomoci   všeobecných   súdov   podľa   ústavy   dostalo   konanie   o   súlade všeobecného   záväzného   nariadenia   obce   a   vyššieho   územného   celku   so zákonom, nariadením   vlády   a   všeobecne   záväznými právnymi predpismi   ministerstiev   a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podľa § 250zfa OSP.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 20/2009-76 z 12. januára 2011 (ďalej len „rozsudok z 12. januára 2011“) rozhodol, že „všeobecne záväzné nariadenie Mesta P. č. 2/97 zo dňa 26. 06. 1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení Mesta P. č. 2/97 zo dňa 26.06.1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení VZN č. 15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005, č. 2/2006 nie je v súlade s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, § 10 zákona o odpadoch“. V odôvodnení rozsudku z 12. januára 2011 na strane 8 vyhodnotil krajský súd námietku nedostatku právomoci a príslušnosti krajského súdu na konanie v predmetnej   veci   ako nedôvodnú.   V   argumentácii   krajský   súd   uviedol,   že   po   zásadnom rozšírení právomoci ústavného súdu (najmä o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy) postupný vývoj ukázal, že bude žiaduce využiť predmetné splnomocňujúce ustanovenie čl. 127 ústavy a časť kompetencií preniesť na všeobecné súdy. Vzhľadom na právny charakter a predmet posudzovania v rámci všeobecného súdnictva dotknutá právomoc bola zverená správnym súdom. Ustanovenie § 250zfa OSP vychádza z čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) ústavy, zo znenia ktorého je zrejmé, že ústava pripúšťa možnosť, aby o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonmi vo veciach územnej samosprávy (čl. 68 ústavy) a so   zákonmi,   s   nariadeniami   vlády   a   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy vo veciach v prenesení štátnej správy (čl. 71 ods. 2 ústavy) mohol rozhodovať okrem ústavného súdu aj iný, t. j. všeobecný súd.

Z obsahu dôvodovej správy k novele zákona č. 384/2008 Z. z. vyplýva, že zmena Občianskeho súdneho poriadku vychádza aj z požiadavky, aby ústavný súd rozhodoval, pokiaľ   je   to   možné,   len   o najzávažnejších   veciach,   čo   odôvodňuje   presun   preskúmania zákonnosti všeobecne záväzných nariadení všeobecnými súdmi.

Keďže   najvyšší   súd   považuje   vyriešenie   otázky   právomoci   všeobecného   súdu na rozhodovanie v konaní podľa § 7 ods. 2 OSP v spojení s § 250zfa OSP v odvolacom konaní za rozhodujúce, v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil predmetné konanie vedené pod sp. zn. Svzn 1/2011 a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade.

Najvyšší   súd   následne   poukázal   na   právny   názor   Jána   Mazáka   publikovaný   ako komentár   k   §   250zfa   v   automatizovanom   systéme   právnych   informácií   (ASPI),   podľa ktorého: «...   nazdávame   sa,   že   v   prvom   prípade   návrhu   na   začatie   konanie   o   súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády   a všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy by príslušný súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 a podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Bez nálezu   ústavného   súdu   toto   konanie   nemožno   považovať   za   taký   typ   súdnej   ochrany v súdnom konaní pred všeobecným súdom, ktorý by bol v súlade s čl. 142 ods. 1 ústavy“. Súčasne v tom istom komentári k ustanoveniu § 7 ods. 2 J. Mazák udáva: „V odseku 2 novela   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozširuje   právomoc   všeobecného   súdnictva o konanie o súlade právnych predpisov (§ 250zfa). V dôvodovej správe sa uvádza: Presun týchto vecí na všeobecné súdy je v súlade s čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) Ústavy Slovenskej republiky, kde sa výslovne predpokladá, že o tejto agende môže rozhodovať aj iný súd, t. j. všeobecný súd. Rozšírenie právomoci všeobecného súdu sa však nemôže opierať o čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

1. je to ústavná norma, ktorá určuje rozsah právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky   v konaní   o súlade právnych predpisov,   a nie   rozsah   právomocí všeobecného súdnictva,

2. záver čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky a v žiadnom prípade to nie je kompetenčná norma. Takou ústavnou normou je čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „súdy rozhodujú v občiansko-právnych a trestno-právnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ako to ustanoví zákon“.

Ak nedošlo k zmene tohto článku ústavy, potom je vylúčené, aby sa do právomoci všeobecného súdnictva dostalo konanie o súlade právnych predpisov. Z toho vyplýva, že § 7 ods. 2 a § 250zfa boli prijaté bez opory v Ústave Slovenskej republiky, resp. na základe ústavnej normy, ktorá svojim účelom vyjadruje len subsidiaritu právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky, čo vylučuje jej využitie ako ústavného článku na rozšírenie právomoci všeobecného súdnictva. Popritom treba zdôrazniť, že ústava, občiansky súdny poriadok ani zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred nim   a   o   postavení   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   nerieši   možný   stret   právomoci všeobecného súdnictva a ústavného súdnictva v konaniach o súlade právnych predpisov.»

Senát   najvyššieho   súdu   sa   prikláňa   k   uvedenému   publikovanému   názoru,   podľa ktorého   nemá   právomoc   posudzovať   otázku   súladu   časti   ustanovenia   §   7   ods.   2   OSP a § 250zfa OSP s ústavou. Najvyšší súd zastáva právny názor, že „čl. 125 ods. 1 písm. d) a aj čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať za kompetenčnú normu. Toto ustanovenie ústavy neobsahuje splnomocnenie pre zákon, upraviť a rozdeliť veci   medzi   právomoc   všeobecných   súdov   vo   veciach   preskúmavania   súladu   všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou.“.

Zo   znenia   čl.   142   ods.   1   ústavy   podľa   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že „je kompetenčnou normou, pretože splnomocňuje zákon na určenie právomoci a pomenovanie jednotlivých   druhov   občiansko-právnych   vecí,   ktoré   budú   patriť   do   právomoci   súdov. Pre správne súdnictvo je v tomto článku daná právomoc iba na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. V tomto ustanovení ústavy sa neuvádza konanie o súlade všeobecne záväzného   nariadenia   obce   a   vyššieho   územného   celku   so   zákonom,   nariadením   vlády a všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ústredných   orgánov   štátnej správy. Všeobecne záväzné nariadenia majú právnu povahu normatívneho právneho aktu. Súdy   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   individuálne   správne   akty.   Preto   ani zo všeobecných   princípov   správneho   súdnictva   nemožno   vyvodiť   právomoc   na   konanie o súlade so zákonom.“.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:«Ustanovenie § 250zfa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien vykonaných zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (ďalej len Občiansky súdny poriadok) a súčasne časť ustanovenia § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, kde sa uvádza „a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných   nariadení   orgánov   územnej   samosprávy   vo   veciach   územnej   samosprávy   so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“ nie sú v súlade s čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a) až f) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   v   zastúpení   najvyššieho   súdu   podal navrhovateľ v spojení so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Svzn 1/2011, návrh teda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1   písm.   b)   druhou   vetou   Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   uvedené   konanie uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Svzn   1/2011   z   27.   novembra   2012   prerušené. Predmetné uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 29. novembra 2012.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   prerokoval   a   konštatoval,   že   navrhovateľ   je oprávneným navrhovateľom podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho návrh obsahuje všetky náležitosti požadované v ustanoveniach § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   žiadne   dôvody na odmietnutie návrhu navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ho na ďalšie konanie podľa § 25 ods.   3 zákona o ústavnom súde v rozsahu navrhovanom navrhovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013