znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 2/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 21. januára 2009 o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. D. M. na začatie konania o súlade ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. apríla 2008 doručený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský súd“) na začatie konania o súlade ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“ alebo „zákon č. 599/2003 Z. z.“) s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Návrh je na úvodnej strane označený ako „Návrh na začatie konania o nesúlade § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s článkom 39 ods. 2 Ústavy SR“.

Z návrhu vyplýva, že   pred   krajským   súdom   sa   pod   sp.   zn. 23 S 253/2007   vedie konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   sp.   zn.   2007/1635-Pol.   A/2007/00605 zo 4. októbra 2007 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko B. (ďalej len „žalovaný“) na základe žaloby podanej Z. Š. (ďalej len „žalobca“). Skutkový stav vo veci sp. zn. 23 S 253/2007 pred krajským súdom je takýto:

Žalobca doručil 10. augusta 2007 Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny R., odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko B. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) žiadosť o zvýšenie dávky v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie. O tejto žiadosti žalobcu rozhodol prvostupňový správny orgán rozhodnutím sp. zn. B/2007/08045/ES/02 z 13. augusta 2007 tak,   že   žalobcovi   zvýšenie   dávky   v hmotnej   núdzi   o príspevok   na bývanie   nepriznal. Zo žalobcom doložených podkladov vyplynulo, že žalobca uzatvoril 2. januára 2007 ako nájomca nájomnú zmluvu na rodinný dom súp. č. 68, zapísaný na LV č. 18 pre k. ú. J., obec J., okres R. (ďalej len „rodinný dom“). Z výpisu z LV č. 18 pre k. ú. J., obec J., okres R. zo 14.   júla   2007   prvostupňový   správny   orgán   zistil,   že   žalobca   má   právo   doživotného bývania a užívania tohto rodinného domu so súčasťami a príslušenstvom a pozemkov parc. č. C-KN 125, 126 (zmluvu o zriadení vecného bremena žalobca uzatvoril ešte 16. októbra 2006). Nakoľko žalobca má doživotné právo bývania a užívania rodinného domu, nespĺňa podmienku vlastníckeho alebo nájomného vzťahu podľa napadnutého ustanovenia, pretože v jeho zmysle nárok na príspevok na bývanie patrí iba tomu občanovi v hmotnej núdzi, ktorý je vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (a súčasne preukázateľne uhrádza náklady spojené s bývaním). Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že doživotné právo bývania na uvedený rodinný dom vylučuje (následné) uzatvorenie nájomnej zmluvy k rovnakému rodinnému domu.

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu   sp.   zn.   B/2007/08045/ES/02 z 13. augusta 2007 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný 4. októbra 2007 rozhodnutím   sp.   zn.   2007/1635-Pol.   A/2007/00605   tak,   že   odvolanie   žalobcu   zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní tvrdil, že dodatkom k zmluve   o zriadení   vecného   bremena   uzatvoreným   13.   augusta   2007   (teda   v   deň rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu)   bola   zrušená   nájomná   zmluva   medzi vlastníkom   rodinného   domu   ako   prenajímateľom   a žalobcom   ako   nájomcom   a súčasne rovnakým   dodatkom   žalobcovi   vzniklo   odplatné   vecné   bremeno   (odplata   predstavovala 500 Sk mesačne). Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že z nájomnej zmluvy   nachádzajúcej   sa   v spise   vyplýva,   že   nájomné   bolo   dojednané   sumou   10   Sk mesačne.   Svoje   rozhodnutie   potom   žalovaný   odôvodnil   tým,   že   v konaní   nebolo preukázané,   že   žalobca   je   vlastníkom   alebo   nájomcom   rodinného   domu,   ktorý   obýva a príspevok na bývanie mu preto nebolo možné priznať. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu nemožno považovať za nájom bytu alebo rodinného domu. Na tejto skutočnosti, podľa názoru žalovaného vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 2007/1635-Pol. A/2007/00605 zo 4. októbra 2007, nič nemôže zmeniť ani podpísanie dodatku k zmluve o zriadení vecného bremena   o tom,   že   vecné   bremeno   je   zriadené   odplatne,   práve   naopak   takéto   konanie žalobcu   považoval   žalovaný   za   účelové   a zhoršujúce   sociálny   status   žalobcu   bez racionálneho zdôvodnenia.

Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 5. decembra 2007 krajskému súdu žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti, ktorou žiadal rozhodnutie žalovaného sp. zn. 2007/1635-Pol. A/2007/00605 zo 4. októbra 2007 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie v podstate s tým odôvodnením, že žalobca spĺňa podmienky na priznanie zvýšenia dávky v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie hoci nie je nájomcom ani vlastníkom rodinného domu,   pretože   má   k nemu   zriadené   odplatné   právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu doživotného bývania a užívania. Iba takýto záver podľa názoru žalobcu zodpovedá zneniu § 13   ods.   1   zákona   č.   599/2003   Z.   z.   o pomoci   v hmotnej   núdzi   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého je účel príspevku na bývanie vymedzený tak, že patrí občanovi v hmotnej núdzi na úhradu nákladov spojených s bývaním na pomoc v hmotnej núdzi.

K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním doručeným krajskému súdu 31. decembra 2007 tak, že navrhol žalobu žalobcu zamietnuť, pretože jeho rozhodnutie sp. zn. 2007/1635-Pol.   A/2007/00605   zo 4.   októbra   2007   je   zákonné   a   dôsledne   sa   v ňom   vyporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v odvolaní žalobcu. Pokiaľ poukazoval žalobca na to, že účel príspevku na bývanie je daný ustanovením § 13 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalovaný zdôraznil, že toto ustanovenie podmieňuje vznik nároku splnením ďalších podmienok nároku na dávku (ktoré   žalobca   opomenul),   čo   je   výslovne   uvedené   v jeho   závere,   pričom   jednou z podmienok   na   priznanie   dávky,   na   ktorú   toto   ustanovenie   odkazuje,   je   i   podmienka uvedená   v napadnutom   ustanovení,   teda   to,   že   žiadateľ   o dávku   je   nájomcom   alebo vlastníkom domu alebo bytu. Práve táto podmienka nebola žalobcom splnená, a preto mu zvýšenie dávky v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie priznané nebolo a ani mu priznané byť   nemohlo.   Pri   vymedzení   účelu   príspevku   na   bývanie   podľa   §   13   ods.   1   zákona č. 599/2003   Z.   z.   treba   vziať   do   úvahy,   že   má   patriť   iba   osobám   spĺňajúcim   všetky stanovené podmienky.

Senát krajského súdu dospel v tejto veci k záveru, že ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a) zák. č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 39 ods. 2 ústavy a z tohto dôvodu konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil uznesením č. k. 23 S 253/2007-33 z 23. januára 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2008.

Ako   vyplýva z návrhu krajského súdu   za   začatie   konania pred   ústavným súdom, navrhovateľ   žiada   vysloviť   nesúlad   napadnutého   ustanovenia   s čl.   39   ods.   2   ústavy s takýmto odôvodnením:

Podľa článku 39 ods. 2 Ústavy SR, každý, kto je v hmotnej núdzi má právo na takú pomoc,   ktorá   je   nevyhnutná   na   zabezpečenie   základných   životných   podmienok.   Podľa odseku 3 citovaného článku Ústavy SR podrobnosti o právach podľa ods. 1 a 2 ustanoví zákon. V danom   prípade   správne   orgány   rozhodovali   o príspevku   na   bývanie,   aplikujúc ustanovenie § 13 zákona č. 599/2003 Z. z. Dospeli k záveru, že žalobca nemá nárok na príspevok   na   bývanie,   pretože   nespĺňa   podmienky   pre   jeho   priznanie,   keďže   nie   je vlastníkom, ani nájomcom rodinného domu,   v ktorom býva,   ale býva v ňom na základe práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu,   ktoré   spočíva   v práve   doživotného   bývania v rodinnom dome za dohodnutú odplatu 500,-Sk mesačne... Článok 39 ods. 3 Ústavy SR zakotvuje, že podrobnosti o právach podľa odseku 2 ustanoví zákon. V danom prípade je ním zákon č. 599/2003 Z. z. Z ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a/ vyplýva, že zákon označuje konkrétne skupiny občanov, ktorým priznáva právo na príspevok na bývanie. V zákone nie je   vymenovaná   skupina   občanov,   ktorá   si   zabezpečuje   bývanie   prostredníctvom   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcom v doživotnom užívaní rodinného domu. Je   nesporné,   že   bývanie   je   možné   zabezpečovať   aj   takouto   formou.   Podstata   užívania nehnuteľnosti, v danom prípade rodinného domu na základe inštitútov nájomnej zmluvy alebo   zmluvy   o zriadení   vecného   bremena   spočívajúcom   v práve   doživotného   užívania nehnuteľnosti je veľmi blízka. Súd sa domnieva, že ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 599/2003 Z. z. je v rozpore s článkom 39 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko znevýhodňuje určitú skupinu občanov, ktorá je tiež v hmotnej núdzi a mala by mať právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, medzi ktoré patrí aj bývanie, pričom toto bývanie si zabezpečuje na základe odplatného vecného bremena.

Medzi základné   odvetvia   verejného práva patrí aj   správne právo,   ktoré   slúži   na ochranu   verejných   záujmov,   ako   aj   právo   sociálneho   zabezpečenia,   ktoré   upravuje množstvo právnych vzťahov,   ktorými sa zabezpečujú sociálne práva občanov.   Upravuje vzťahy a inštitúcie, prostredníctvom ktorých sa zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych udalostí, v ktorých sa môžu ľudia ocitnúť, a ktoré sú upravené právnymi normami. Normy verejného práva sú principiálne normami kategorickými (kogentnými). Pre súkromné právo je naopak charakteristická sloboda rozhodovania jednotlivcov o vlastných záležitostiach. V praxi aplikácie práva sa môže vyskytnúť situácia, keď má súd alebo iný štátny orgán rozhodnúť prípad, ktorý nepredvída žiadna platná právna norma, existuje teda medzera v práve. V odvetviach súkromného práva možno v takýchto prípadoch postupovať podľa analógie.   Vo   verejnom   práve   je   možnosť   analógie   ojedinelá.   Úplne   neprípustná   je v odvetviach   správneho   a finančného   práva.   V právnom   štáte   musí   byť   rozhodovacia činnosť štátnych orgánov dôsledne viazaná právom. Vzhľadom na všeobecnosť právnych noriem a špecifiká konkrétnych situácií však nemôže byť ich činnosť s právom regulovaná úplne do všetkých podrobností. V určitých prípadoch právo priznáva možnosť uváženia. Možnosť uváženia však musí byť poskytnutá právnou normou, napríklad svojou všeobecnou a relatívne   neurčitou   formuláciou   (napr.   zreteľahodné   prípady,   dobré   mravy...   ),   alebo demonštratívnymi výpočtami hypotéz a pod.

V danom   prípade   ustanovenie   §   13   ods.   3   písm.   a/   zákona   č.   599/2003   Z.   z. jednoznačne, menovitým výpočtom okruhu osôb upravuje komu patrí príspevok na bývanie. Nejedná sa o príkladmý výpočet možných subjektov komu tento príspevok možno priznať, ich výpočet je presne daný. V odseku 4 citovaného ustanovenia zákonodarca konkretizuje, že za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené s poskytovaním starostlivosti   v zariadení   sociálnych   služieb   celoročne.   Nakoľko   pri   aplikácii   noriem správneho práva a noriem práva sociálneho zabezpečenia je analógia vylúčená, rovnako aj rozširujúci   výklad,   ktorý   má   blízko   k analógii,   správny   orgán   postupoval   v súlade   so zákonom, ak dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na príspevok na bývanie, pretože nie je žiadnym z vymenovaných osôb, ktorému by mohol byť tento príspevok priznaný, t. j. nie je vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného domu   alebo   nájomcom   obytnej   miestnosti   v zariadení   určenom   na   trvalé   bývanie, eventuálne   nejedná   sa   o bývanie   spojené   s poskytovaním   starostlivosti   v zariadení sociálnych služieb celoročne.

Z vyššie uvedených dôvodov, Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby Ústavný súd   SR   návrh   súdu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   prijal   na   ďalšie konanie.“

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou...

Podľa   §   37   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   v zásade   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podanie niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje v § 18 ods. 1 písm. a) až f) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti   konštatuje   ústavný   súd,   že   návrh   v zastúpení   krajského   súdu   podala   sudkyňa JUDr. D. M. v spojení s rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 23 S 253/2007, návrh teda podala osoba oprávnená, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm.   b)   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   uvedené   konanie   uznesením krajského súdu sp. zn. 23 S 253/2007 z 23. januára 2008 prerušené.

Návrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 a v § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Podľa § 37 ods. 3 písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   navrhovateľ   musí   označiť   právny   predpis,   jeho   časť, prípadne ustanovenie, ktorého nesúlad navrhovateľ s právnym predpisom vyššej právnej sily namieta.

Navrhovateľ označil § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. za nesúladný s čl. 39 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočnosti   ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009