znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 2/04-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí pléna 31. marca 2005 o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1992 Zb. o Česko-slovenskej tlačovej kancelárii Slovenskej republiky v znení zákona č. 442/2003 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   za   účasti   Národnej   rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 19. decembra 2003 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“),   ktorý   bol   doplnený   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   2.   februára   2004, na vyslovenie   nesúladu   zákona   č.   81/1992   Zb.   o Česko-slovenskej   tlačovej   kancelárii Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon o tlačovej kancelárii“) s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Generálny prokurátor v návrhu uviedol, že Slovenská národná rada sa 30. januára 1992 uzniesla na zákone o tlačovej kancelárii, ktorým   zriadila   Česko-slovenskú   tlačovú kanceláriu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „tlačová   kancelária“   alebo „Tlačová   agentúra SR“) ako spravodajsko-informačnú agentúru Slovenskej republiky. Súčasne boli upravené jej pôsobnosť, postavenie generálneho riaditeľa a práva a povinnosti súvisiace s rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Generálny   prokurátor   namieta,   že   celý   zákon   o tlačovej   kancelárii   je   v rozpore s čl. 26   ods.   1,   2   a 4   a s   čl.   55   ods.   1   ústavy   a   s čl.   10   dohovoru.   V rozšírení   návrhu z 2. februára 2004 žiadal vysloviť nesúlad aj s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru generálneho prokurátora pod právom na prístup k informáciám treba rozumieť nielen právo každej osoby na to, aby sa dozvedela všetky informácie týkajúce sa jej,   ale   aj   jej   práva   na   prístup   k informáciám,   ktoré   sú   zhromažďované   v súvislosti s výkonom verejnej moci.

Právu   byť   informovaný   zároveň   primerane   zodpovedá   zákaz   štátu   zasahovať do prístupu k informáciám.

Pre   napĺňanie   práva   na   slobodné   prijímanie   informácií   (sloboda   prejavu)   majú mimoriadny význam slobodné médiá, poslaním ktorých je vyvažovať štátnu moc mocou verejnej mienky.

Predpokladom takého fungovania médií je, že štát vytvorí priehľadné podmienky v tejto   oblasti,   a to   nielen   v oblasti   vlastníckych   vzťahov   k jednotlivým   médiám,   ale aj v úprave vzťahov k tretím stranám, ktoré by mohli uplatniť svoj vplyv na ich nezávislosť. Ustanovením   právnych   podmienok   pre   nezávislé   pôsobenie   médií   štát   zároveň   vytvára záruky pre jednotlivé spôsoby uplatnenia slobody prejavu.

Vychádzajúc   z obsahu   práva   na   slobodné   prijímanie   informácií   z hľadiska   záruk slobody   prejavu   priznaných   v ústave   a v dohovore   je   dôležité   zaoberať   sa   právnym postavením Tlačovej agentúry SR ako významného informačného a spravodajského zdroja na území Slovenskej republiky.

Tlačová   agentúra   SR   je   príspevková   organizácia,   ktorá   je   zapojená   finančnými vzťahmi   na   štátny   rozpočet   [najskôr   priamo   a od   účinnosti   novely   zákona   o tlačovej kancelárii zákonom č. 442/2003 Z. z. prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“)].

Právna   úprava   príspevkových   organizácií   je   upravená   zákonom   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   303/1995   Z.   z.   o rozpočtových   pravidlách   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“).

Podľa   ustanovenia   §   21   ods.   2   citovaného   zákona   príspevkové   organizácie   štátu sú právnické osoby štátu, ktoré sú na štátny rozpočet zapojené príspevkom. Platia pre ne finančné vzťahy určené ústredným orgánom v rámci ich rozpočtov.

Príspevkové organizácie štátu sa zriaďujú na plnenie úloh štátu, a to na plnenie ich základných   verejných   funkcií   alebo   verejnoprospešnej   činnosti,   ktoré   sú   na   základe osobitných   predpisov   alebo   rozhodnutia   príslušných   orgánov   úplne   alebo   čiastočne financované zo štátneho rozpočtu (§ 22 ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách).

Príspevková organizácia ako právnická osoba svoje príjmy používa na financovanie vlastnej činnosti. Doplnenie zdrojov sa zabezpečuje zo štátneho rozpočtu príspevkom.

Z uvedenej   právnej   úpravy   odvodil   generálny   prokurátor   ekonomickú   závislosť Tlačovej agentúry SR na štátnom rozpočte.

Priamym zdrojom finančných prostriedkov určených na chod Tlačovej agentúry SR je samotná rozpočtová kapitola, ktorú schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

Spôsob a výška čerpania prostriedkov zo štátneho rozpočtu sú však výraznou mierou ovplyvniteľné rozhodnutím výkonnej moci. Ako príklad možno uviesť oprávnenie prijímať rozpočtové opatrenie podľa ustanovenia § 11 a viazanie rozpočtových prostriedkov podľa § 14 citovaného zákona, čo môže mať za následok obmedzenie aktivít ich prijímateľa.

Na zákonnú úpravu právnej formy Tlačovej agentúry SR nadväzuje aplikácia ďalších právnych predpisov, a to zákona č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe v znení neskorších predpisov, zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a iných,   ktorými,   i keď   len   nepriamo,   sa   otvára priestor pre možné ohrozenie nezávislosti činnosti Tlačovej agentúry SR ako spravodajskej a informačnej agentúry nedovoleným zásahom štátu.

K uvedeným ekonomickým vzťahom štátu a Tlačovej agentúry SR možno priradiť i postavenie   a menovanie   generálneho   riaditeľa,   ktorý   zodpovedá   za   celú   jej   činnosť. Za svoju   činnosť   zodpovedá   len   vláde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“),   ktorá ho menuje   a odvoláva.   Zákon   o tlačovej   kancelárii   neurčuje   žiadne   kritériá   pre   jeho odvolanie, z čoho možno oprávnene usudzovať, že dôvod pre jeho odvolanie môže byť akýkoľvek, mocenský záujem nevylučujúc.

Ak zákonom dané postavenie generálneho riaditeľa nie je nezávislé, potom činnosť, ktorú riadi, rovnako nemožno označiť ako nezávislú. V nadväznosti na to dôvodné obavy o nezávislom postavení Tlačovej agentúry SR možno vyvodiť i z formulovania vnútorného usporiadania a hospodárenia.

Pre   ústavnú   rovnováhu   sú   okrem   inštitucionálnych   záruk   kontroly   zakotvených v ústave potrebné také poistky proti zneužitiu moci, ktoré by súčasne v čo najväčšej miere zužovali   priestor   pre   zásah   jednotlivých   mocí   do   ľudských   práv   a základných   slobôd chránených ústavou a medzinárodnými zmluvami.

Pre   tento   účel   je   nevyhnutná   existencia   slobodného,   nezávislého,   pluralitného a zodpovedného žurnalizmu. Sloboda médií pritom vychádza z potreby informovať občanov o aktivitách verejnej moci a podrobovať výkon rôznych druhov moci nepretržitej a kritickej analýze.

Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   zákon   o   tlačovej   kancelárii   uvedeným potrebám nezodpovedá.

Obsahom napadnutých ustanovení neposkytuje ochranu slobody prejavu tak, aby jej uplatnenie   nemohlo   byť   zmarené   napríklad   neposkytnutím   dôležitého   a neodkladného oznámenia orgánov verejnej moci v naliehavom verejnom záujme. Vplyv vlády na Tlačovú agentúru SR nevylučuje možnosť ovplyvňovania jej činnosti zo strany štátu, čím ale nie sú rešpektované   ústavné   princípy   ochrany   slobody   prejavu.   Generálnym   prokurátorom citované ustanovenia § 2 ods. 1 a 2, § 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 preto nie sú v súlade s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a s čl. 10 dohovoru.

Generálny   prokurátor   ďalej   poukazuje   na   to,   že   zákon   o   tlačovej   kancelárii v ustanovení § 2 ods. 2 umožňuje zápis tlačovej kancelárie do obchodného registra a tiež jej podnikateľské aktivity. To znamená, že môže podnikať v rámci svojej pôsobnosti, a to na relevantnom   trhu   môže   ponúkať   za   úhradu   služby   iným   subjektom   spočívajúce v poskytovaní slovného a obrazového spravodajstva s cieľom dosiahnuť zisk.

Právne   postavenie   Tlačovej   agentúry   SR   a spôsob   jej   financovania   vyplývajúce zo zákona   ju   ako   podnikateľa   na   trhu   zvýhodňuje,   resp.   iným   subjektom   podnikajúcim v tejto oblasti ani iným zákon nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie.

K rovnakému názoru podľa generálneho prokurátora dospel aj Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) v konaní podľa zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z. z.“), v rámci   ktorého   skúmal,   či   pri   zmluve   uzavretej   s podnikateľom   Z.,   s.   r.   o.,   nejde o obmedzenie súťaže.

Postavenie podnikateľa Tlačovej agentúry SR na relevantnom trhu všetkých druhov spravodajstva protimonopolný úrad vyhodnotil ako dominantné, podmienené poskytovaním verejných prostriedkov pre podnikateľskú činnosť v tejto oblasti.

Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii preto podľa názoru generálneho prokurátora nie je v súlade s čl. 55 ods. 1 ústavy.

Tento   zákon   predpokladá,   že   podnikateľská   činnosť   sa   netýka   činnosti   hlavnej, pre ktorú   bola   príspevková   organizácia   štátu   zriadená.   Vychádzajúc   z toho,   že   zákon o rozpočtových pravidlách súčasne predpokladá, že príspevkové organizácie sa zriaďujú na plnenie   úloh   štátu,   a to   na   plnenie   ich   základných   verejných   funkcií,   alebo na verejnoprospešné   činnosti,   ktoré   sú   úplne   alebo   čiastočne   financované   zo   štátneho rozpočtu, potom treba konštatovať, že ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii sa absolútne vymyká tejto koncepcii.

Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy.

Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii nie je podľa názoru generálneho prokurátora v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 10 dohovoru.   Ak   nie   je   v súlade   s ústavou   právna   norma   upravujúca   formu   právneho postavenia Tlačovej agentúry SR, nie je v súlade s ústavou ani ustanovenie § 1 zákona o tlačovej kancelárii, ktorým   bola zriadená, lebo jeho obsah bez určenia právnej   formy nemôže samostatne existovať.

V nadväznosti na to ak nie je v súlade s ústavou § 1 zákona o tlačovej kancelárii, potom aj ostatné ustanovenia tohto zákona sa dostávajú do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu nemožnosti samostatnej existencie.

Dňa   2.   februára   2004   generálny   prokurátor   v doplnenom   návrhu   uviedol, že k vypusteniu čl. 1 ods. 1 ústavy v petite pôvodného návrhu došlo len pisárskou chybou. Právnu argumentáciu doplnil len v tom rozsahu, že ekonomická zainteresovanosť Tlačovej agentúry   SR   na   verejných   prostriedkoch   štátu   vyplývajúca   z uvedenej   právnej   úpravy už sama osebe popiera jej nezávislosť.

Spôsob   o výške   čerpania   prostriedkov   zo   štátneho   rozpočtu   je   výraznou   mierou ovplyvniteľný rozhodnutiami výkonnej moci, čo názorne dokumentuje už naznačený vzťah ministerstva   kultúry   k riadeným   príspevkovým   organizáciám,   ale   aj   oprávnenie   vlády prijímať rozpočtové opatrenia podľa § 11 zákona o rozpočtových pravidlách umožňujúce napríklad viazanie rozpočtových   prostriedkov   (§ 14   zákona   o rozpočtových   pravidlách). Za takejto   ekonomickej   previazanosti   nie   je   možné   vylúčiť,   že   v dôsledku   uplatnenia oprávnení orgánov štátu môže dôjsť k ovplyvneniu činnosti Tlačovej agentúry SR.

Navrhovateľ reagoval aj na zákon č. 442/2003 Z. z., ktorým bol zavedený nový spôsob zapojenia na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly ministerstva kultúry.

Návrh   generálneho   prokurátora   bol   uznesením   pléna   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 2/04-23 z 11. marca 2004 prijatý na ďalšie konanie a boli vyžiadané stanoviská účastníkov konania.

Vyjadrenie národnej rady

Listom   z 10.   júna   2004   sa   k návrhu   generálneho   prokurátora   vyjadril   predseda národnej rady, ktorý zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

Zo stanoviska národnej rady vyplýva, že generálny prokurátor vidí nesúlad zákona o tlačovej kancelárii s článkami ústavy v tom, že

–   Tlačová agentúra SR ako príspevková organizácia štátu nespĺňa podmienky pre slobodu prejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru tým, že ako subjekt zapojený na štátny rozpočet môže byť vo svojej činnosti ovplyvňovaná, ako aj tým, že   generálneho   riaditeľa   vymenúva   a odvoláva   vláda   bez   určenia   kritérií   (zákon neustanovuje podmienky na jeho odvolanie), čím môže zasahovať do jej činnosti,

–   právne   postavenie   Tlačovej   agentúry   SR   a spôsob   jej   financovania   ju   ako podnikateľa na trhu zvýhodňuje, resp. iným subjektom podnikajúcim v tejto oblasti tento ani iný zákon nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie, čo je v rozpore s čl. 55 ods. 1 ústavy.

Podľa   vyjadrenia   národnej   rady   zákon   o   tlačovej   kancelárii   nadobudol   účinnosť 15. apríla 1991 a reagoval na zákon č. 136/1991 Zb. o rozdelení pôsobnosti medzi Českou a Slovenskou   Federatívnou   republikou   a   Českou   republikou   a   Slovenskou   republikou vo veciach tlače a iných informačných prostriedkov (ďalej len „zákon č. 136/1991 Zb.“), ktorý zrušil zákon č. 167/1968 Zb. o vymedzení pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach tlače a iných informačných prostriedkov.

Právnu   úpravu   na   úseku   tlače,   rozhlasového   a televízneho   vysielania   a šírenia agentúrneho   spravodajstva   podľa   čl.   1   písm.   b)   zákona   č.   136/1991   Zb.   ponechal v pôsobnosti federácie. V § 4 okrem iného ustanovil, že Česko-slovenská tlačová kancelária vykoná   do   troch   mesiacov   od   zriadenia   Česko-slovenskej   tlačovej   kancelárie   Českej republiky a Česko-slovenskej tlačovej kancelárie Slovenskej republiky rozdelenie a prevod majetku a vyporiadanie iných právnych pomerov majetkovej povahy.

Do   zániku   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   federálne   zhromaždenie ani národné   rady   republiky   neprijali   právnu   úpravu   na   úseku   šírenia   agentúrneho spravodajstva.

Federálne zhromaždenie prijalo zákon č. 597/1992 Zb. o zrušení Česko-slovenského rozhlasu, Česko-slovenskej televízie a Česko-slovenskej tlačovej kancelárie, ktorým zrušilo zákon č. 123/1965 Zb. o Československej tlačovej kancelárii uplynutím 31. decembra 1992, a Slovenská   národná   rada   prijala   zákon   č.   81/1992   Zb.   o Česko-slovenskej   tlačovej kancelárii   Slovenskej   republiky,   ktorý   bol   novelizovaný   zákonom   č.   442/2003   Z.   z., a s účinnosťou od 1. januára 2004 bol zmenený spôsob zapájania Tlačovej agentúry SR na štátny rozpočet.

Národná   rada   zrušila   samostatnú   rozpočtovú   kapitolu   Tlačovej   agentúry   SR a na štátny rozpočet je Tlačová agentúra SR od 1. januára 2004 zapojená prostredníctvom kapitoly ministerstva kultúry.

Podľa názoru národnej rady ústava v čl. 26 ods. 1 garantuje slobodu prejavu a právo na   informácie   slovami   „sloboda   prejavu   a právo   na   informácie   sú   zaručené“.   Slovné spojenie „sú zaručené“ vyžaduje od štátu aktívnu úlohu, aby mohol zaručiť, že sloboda prejavu   a právo   na   informácie   budú   realizované   ako   základný   predpoklad   politického pluralizmu.

Od   štátu   sa   teda   vyžaduje,   aby   zaručil,   že   tento   politický   pluralizmus   bude dosiahnutý a že ho neohrozí žiadny monopol, či už štátu alebo súkromnej spoločnosti.

V čl. 26 ods. 2 ústava umožňuje každému vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom.

V odseku   4   citovaného   ustanovenia   umožňuje   obmedziť   slobodu   prejavu   a právo vyhľadávať a šíriť informácie, a to zákonom a iba vtedy, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Z uvedeného ústavného práva podľa názoru národnej rady možno vyvodiť, že štát nemôže   obmedzovať   slobodu   prejavu   a právo   na   informácie   takými   prostriedkami a opatreniami, ktoré nespĺňajú uvedené zásady.

V prípade Tlačovej agentúry SR ide o štátnu príspevkovú organizáciu, ktorá je podľa ustanovenia   §   2   zákona   o tlačovej   kancelárii   spravodajskou   informačnou   agentúrou Slovenskej republiky.

Z takejto   zákonnej   definície   nemožno   jednoznačne   vyvodiť   záver,   že   jej   právna forma   nezodpovedá   princípom   čl.   26   ústavy.   O takéto   posúdenie   by   však   išlo pravdepodobne vtedy, ak by Tlačová agentúra SR bola definovaná ako jediný, a tým aj monopolný subjekt oprávnený poskytovať informácie.

Popri Tlačovej agentúre SR však v Slovenskej republike pôsobí aj ďalšia tlačová agentúra SITA.

Vzhľadom na to, že zákonodarca tak v období federácie, ako aj po vzniku Slovenskej republiky neprijal žiadnu právu úpravu, a to aj napriek súčasne platnej zákonnej úprave v § 3 zákon č. 136/1991 Zb., ktorý takúto úpravu predpokladá, nemožno vyvodiť záver, že štát obmedzuje slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie v rozpore s čl. 26 ods. 4 ústavy.

Právo   na   informácie   zaručené   v čl.   26   ods.   1   ústavy   zabezpečuje   najmä   zákon č. 211/2000 Z.   z. o slobodnom prístupe k informáciám a o z mene a doplnení niektorých zákonov   (zákon   o slobode   informácií).   Podľa   tohto   zákona   medzi   povinné   osoby poskytujúce informácie patrí aj Tlačová agentúra SR.

Skutočnosť,   že   Tlačová   agentúra   SR   je   financovaná   z verejných   zdrojov, jej neumožňuje znesprístupňovať informácie, na ktoré má verejnosť zákonný nárok.

Iná je otázka, či zapojenie na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly ministerstva kultúry popiera nezávislosť Tlačovej agentúry SR.

Zákonodarca zriadil agentúru ako príspevkovú organizáciu, čím čiastočne prevzal na seba záväzok hmotne zabezpečiť jej činnosť.

Je nesporné, že oprávnenia vyplývajúce zo správy rozpočtovej kapitoly sú aj také, že môžu   nepriamo,   ekonomickými   nástrojmi   ovplyvňovať   chod   a výkon   činnosti finančného subjektu, avšak z čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že pri výklade a uplatnení zákonov treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (I. ÚS 18/95).

Preto   nie   je   možné   zákon   o rozpočtových   pravidlách   uplatňovať   tak,   aby   došlo prostredníctvom   ekonomických   nástrojov   zo   strany   štátnych   orgánov   k ovplyvňovaniu základných   činností   Tlačovej   agentúry   SR   stanovených   zákonom,   a tým   k porušeniu ústavnoprávneho zákazu, resp. garantovanej slobody prejavu.

Nezávislosť   Tlačovej   agentúry   SR   z hľadiska   spôsobu   vymenovania   a odvolania jej štatutárneho   zástupcu   možno   považovať   za   problematickú.   Spôsob   vymenovania a stanovenie kritérií na odvolanie akéhokoľvek funkcionára do určitej miery ovplyvňujú jeho nezávislosť. Zákon o tlačovej kancelárii v tomto smere neobsahuje žiadne obmedzenie pre   vládu,   ktorá   generálneho   riaditeľa   vymenúva   a aj   odvoláva.   Na   úpravu   jeho pracovnoprávneho vzťahu sa vzťahuje zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme.

Podľa   názoru   národnej   rady   z návrhu   generálneho   prokurátora   nevyplýva,   akým spôsobom   právne   postavenie   a spôsob   financovania   Tlačovej   agentúry   SR   ju   ako podnikateľa na trhu zvýhodňuje, resp. iným subjektom podnikajúcim v tejto oblasti zákon o tlačovej   kancelárii   či   iný   zákon   nezaručuje   rovnaké   podmienky   pre   podnikanie. Vzhľadom na to, že uvedené konštatovanie nie je v návrhu konkretizované, a vzhľadom na vyššie uvedený legislatívny vývoj v danej oblasti nemožno súhlasiť s názorom generálneho prokurátora o nesúlade s čl. 55 ústavy.

Vyjadrenie vedľajšieho účastníka – vlády

K návrhu na vyslovenie nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s ústavou sa vyjadrila ako vedľajší účastník vláda.

V stanovisku   vláda   uviedla,   že   generálny   prokurátor   svoj   návrh   vyvodil z predpokladu   o protiústavnosti   právnej   normy   upravujúcej   formu   právneho   postavenia Tlačovej agentúry SR, ktoré následne spôsobuje protiústavnosť ustanovenia § 1 zákona o tlačovej   kancelárii,   ktorým   bola táto   zriadená, „lebo   jeho   obsah   bez   určenia   právnej formy nemôže samostatne existovať“, a tým sa aj ostatné ustanovenia zákona o tlačovej kancelárii stávajú protiústavnými „z dôvodu nemožnosti samotnej existencie“.

Pred týmto záverečným tvrdením však generálny prokurátor namietal nesúlad –   po prvé ustanovení § 2 ods. 1 a 2, § 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a s čl. 10 dohovoru,

–   po druhé ustanovenia § 2 ods. 2 s čl. 55 ods. 1 ústavy.

Prvý rozpor odôvodnil generálny prokurátor na základe analýzy právneho postavenia Tlačovej agentúry SR, ktoré by podľa jeho názoru malo vychádzať z princípu nezávislosti vzhľadom   na   plnenie   úloh   Tlačovej   agentúry   SR   pri   zabezpečovaní   práva   na   prístup k informáciám ako súčasti práva na slobodu prejavu.

Nezávislosť Tlačovej agentúry SR je však podľa generálneho prokurátora ohrozená–   ekonomickou   zainteresovanosťou   Tlačovej   agentúry   SR   na   verejných prostriedkoch štátu (§ 2 ods. 1 a 2 zákona o tlačovej kancelárii),

– vznikom a zánikom funkcie generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry SR, ktorého menuje a odvoláva (aj bez udania dôvodov) vláda (§ 5 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii),– schvaľovaním štatútu Tlačovej agentúry SR vládou (§ 6 ods. 1 zákona o tlačovej kancelárii).

Tieto   nespochybniteľné   argumenty   ohrozujúce   nezávislosť   Tlačovej   agentúry   SR považuje generálny prokurátor za také, že ohrozujú právo na slobodu prejavu, pretože štát tak   môže   ovplyvňovať   obsah   a rozsah   informácií   podaných   Tlačovou   agentúrou   SR. Pre posúdenie týchto tvrdení vzhľadom na čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 dohovoru bude potrebné   analyzovať   význam   práva   na   slobodu   prejavu.   Tu   je   predovšetkým   potrebné zdôrazniť, že úlohou štátu v tejto oblasti nie je prioritne poskytovať informácie, ale vytvoriť vhodné právne prostredie na slobodné a pluralitné šírenie informácií.

Ohrozením práva na prístup k informáciám ako súčasti práva na slobodu prejavu je predovšetkým monopolizácia štátna, ako aj súkromnoprávne šírenie informácií. V tomto duchu zákon o tlačovej kancelárii nijako nezabraňuje vytvoreniu iných súkromnoprávnych tlačových   agentúr,   k čomu   na   Slovensku   vytvorením   tlačovej   agentúry   SITA   fakticky aj došlo.   Až   v prípade   monopolizácie   v oblasti   šírenia   informácií   tlačovými   agentúrami by boli   relevantné   úvahy   generálneho   prokurátora   o potrebe   záruk   nezávislosti   štátnej tlačovej agentúry.

Rovnako   nie   sú   relevantné   ani   obavy   generálneho   prokurátora   zo   zatajovania informácií cestou manipulácie Tlačovej agentúry SR, pretože v našom právnom poriadku je osobitným   zákonom   dostatočne   zabezpečený   prístup   k takýmto   informáciám   aj   bez aktivity či pasivity Tlačovej agentúry SR.

Naopak,   zriadenie   Tlačovej   agentúry   SR   a   hradenie   jej   činnosti   zo   štátnych prostriedkov možno chápať ako plnenie pozitívneho záväzku štátu pri zabezpečení práva na prístup   k informáciám.   V tejto   súvislosti   ešte   všeobecnejšia   poznámka   k zákonom, o ktorých potrebnosti by sa dalo diskutovať. Nie celkom zrejmá potreba zákona pre prax neznamená aj automaticky protiústavnosť takéhoto zákona.

Druhý rozpor odôvodnil generálny prokurátor tým, že právne postavenie Tlačovej agentúry   SR   a spôsob   jej   financovania   z prostriedkov   štátneho   rozpočtu   Tlačovú agentúru SR   ako   podnikateľa   na   trhu   zvýhodňuje   oproti   iným   subjektom   podnikajúcim v tejto   oblasti.   Svoje   tvrdenie   podporil   aj   rozhodnutím   protimonopolného   úradu,   ktorý vyhodnotil   postavenie   podnikateľa   Tlačovej   agentúry   SR   na   relevantnom   trhu   ako „dominantné podmienené poskytovaním verejných prostriedkov pre podnikateľskú činnosť v tejto   oblasti“.   Ďalej   však   svoje   dôvody   generálny   prokurátor   nekonkretizoval   a len všeobecne uzavrel,   že   ustanovenie §   2 ods.   2 zákona o tlačovej   kancelárii   je v rozpore s čl. 55 ods. 1 ústavy.

Práve pokračovanie v úvahách vedúcich nielen k všeobecnému čl. 55 ods. 1 ústavy, ale   predovšetkým   ku   konkrétnejšiemu   čl.   51   ods.   2   ústavy   by   mohlo   byť   relevantné pri posudzovaní   mechanizmu   pôsobenia   Tlačovej   agentúry   SR   v hospodárskej   súťaži, keď bez   osobitných   obmedzení   sa   môže   pohybovať   na   relevantnom   trhu   pri   využívaní priamych štátnych dotácií (správne má byť asi uvedené čl. 55 ods. 2 ústavy, vláda však uvádza čl. 51 ods. 2 ústavy, pozn.).

Ústavný   súd   má   v tejto   oblasti   bohatú   judikatúru,   z ktorej   môžu   vyplynúť   pre zákonodarcu isté korekcie pri poskytovaní štátnych prostriedkov podnikateľom. V tomto prípade   je   podnikateľom   pôsobiacim   na   trhu   bez   akýchkoľvek   obmedzení   (na   rozdiel napríklad od Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie) a s priamym napojením na štátny rozpočet. Nie je samo osobe v rozpore s ústavou podnikanie za pomoci zdrojov z verejných financií, pričom verejným záujmom možno obhájiť ich veľkosť a na druhej strane v záujme zachovania   pravidiel   hospodárskej   súťaže   aj   určité   obmedzenia   pre   podnikateľa disponujúceho verejnými zdrojmi.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že aj závery generálneho prokurátora spochybňujúce ústavnosť   zákona   o tlačovej   kancelárii   z dôvodu,   že   nie   je   jasná   forma   Tlačovej agentúry SR, sú bez hlbšieho odôvodnenia irelevantné.

V našom právnom poriadku nie je zvláštnosťou, že štátne organizácie pôsobia ako podnikatelia a naopak že funkcie orgánov verejnej moci preberajú subjekty súkromného práva.   Naopak,   zmyslom   zákonnej   formy   štátnej   príspevkovej   organizácie   je   zapojenie týchto inštitúcií do trhového hospodárstva. Samotné zriadenie Tlačovej agentúry SR treba posudzovať nie z pohľadu zvolenej formy, ale práve z hľadiska obsahu jej činnosti, ktorým je plnenie pozitívneho záväzku štátu pri zabezpečení práva na prístup k informáciám, a tým aj naplnenia zmyslu práva na slobodu prejavu.

Inou   otázkou   je,   či   verejný   záujem   na   plnení   pozitívneho   záväzku   štátu   pri zabezpečovaní   práva   na   slobodu   prejavu   by   mal   byť   nadradený   princípom   pravidiel hospodárskej súťaže alebo vice versa či pravidlá hospodárskej súťaže možno nadraďovať nad všetky ostatné verejné záujmy (PL. ÚS 13/97).

Generálny prokurátor v liste z 8. júla 2004 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v odbore   rozhlasu   a televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o opatrenie   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   zdravia a mravnosti.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Podľa   čl.   10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým   formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré   ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   o tlačovej   kancelárii   tlačová   kancelária   je   príspevková organizácia,   ktorá   je   zapojená   finančnými   vzťahmi   na   štátny   rozpočet   prostredníctvom rozpočtovej   kapitoly   ministerstva   kultúry.   Zapisuje   sa   do   obchodného   registra, podnikateľskú   činnosť   vykonáva   v rámci   svojej   pôsobnosti.   Môže   zakladať   obchodné spoločnosti a zúčastňovať sa na podnikaní obchodných spoločností.

Podľa   §   5   ods.   1   citovaného   zákona   za   činnosť   tlačovej   kancelárie   zodpovedá generálny riaditeľ tlačovej kancelárie.

Podľa   § 5   ods.   2 citovaného zákona generálneho riaditeľa   vymenúva a odvoláva vláda.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona zásady vnútorného usporiadania a hospodárenia tlačovej kancelárie upraví štatút, ktorý na návrh generálneho riaditeľa schvaľuje vláda.

1.   K namietanému   nesúladu   zákona   o tlačovej   kancelárii   s čl.   1   a   s čl.   26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a s čl. 10 dohovoru

V súvislosti s touto časťou návrhu generálneho prokurátora ústavný súd uvádza:

Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sloboda prejavu slúži na verejné vyjadrenie názorov, poznatkov, postojov a pocitov človeka (II. ÚS 28/96).

V právnom   poriadku   sa   vytvorilo   právne   prostredie   pre   zaistenie   čo   najširších možností   prijímať,   vyhľadávať a rozširovať idey   a informácie a tieto   získavať do   svojej dispozície, prípadne ich aj spracovať alebo zachytávať (ale aj ukladať na nosiče). Limity slobody tlače vymedzuje zákon.

Sloboda   prejavu   je   inštitútom   ústavného   práva,   ktorý   nepotrebuje   konkretizáciu obyčajným   zákonom.   Zákony   sa   vyžadujú   len   na   jej   obmedzenie.   Naopak,   právo na informácie   potrebuje   konkretizáciu   formou   lex   specialis   [zákon   č.   211/2000   Z.   z. o slobodnom   prístupe   k informáciám   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode informácií)].

Generálny   prokurátor   namietaný   nesúlad   vidí   v právnom   postavení   Tlačovej agentúry SR,   a to   v   ohrození   princípu   nezávislosti   Tlačovej   agentúry   SR   vzhľadom na plnenie   jej   úloh   pri   zabezpečení   práva   na   prístup   k informáciám   ako   súčasti   práva na slobodu prejavu. Tento princíp vyvodil z § 2 ods. 1 zákona o tlačovej kancelárii, podľa ktorého tlačová kancelária je spravodajská informačná agentúra. Podľa § 2 ods. 2 zákona o tlačovej   kancelárii   je   tlačová   kancelária   príspevková   organizácia,   ktorá   je   zapojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva kultúry.

Generálny   prokurátor   uvádza,   že   slobodu   prejavu   môžu   zabezpečiť   (naplniť)   len slobodné médiá. Štát by podľa neho mal

a) zabezpečiť prehľadné vlastnícke vzťahy,

b) upraviť vzťahy k tretím osobám,

c) zabezpečiť nezávislosť médií.

Generálny prokurátor namieta ekonomický status (príspevková organizácia), od neho odvodené   ekonomické   vzťahy   (možnosť   krátiť   rozpočet)   a personálne   vzťahy (odvolateľnosť generálneho riaditeľa). Tieto skutočnosti spája s porušením slobody prejavu zakotvenej v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a v čl. 10 dohovoru.

Namietaný   zákon   však   v žiadnom   svojom   ustanovení   nepripúšťa   monopol na informácie   (najmä   z oblasti   verejného   okruhu),   ktoré   by   relevantne   mohli   ohroziť pluralitu názorov. Informácie šíria aj od štátu nezávislé súkromnoprávne právnické osoby zriadené   na   tento   účel.   Vytvorením   tlačovej   kancelárie   podporovanej   štátom   sa   podľa názoru ústavného súdu plní len pozitívny záväzok štátu na zabezpečovaní práva na prístup k informáciám.

V tejto časti je potrebné zdôrazniť viazanosť ústavného súdu návrhom (§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov).   Generálny   prokurátor   nepredložil   žiadny   argument,   ktorým   by   zdôvodnil vo svojom   návrhu   namietaný   nesúlad.   Vychádzal   len   z   vymedzenia   a   poslania   tlačovej kancelárie a z tohto právneho postavenia založil nesúlad s ústavou v čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a v čl. 10 dohovoru.

Zmyslom   zákonnej   formy   štátnej   príspevkovej   organizácie   je   zapojenie   tejto inštitúcie do trhového hospodárstva. Samotné zriadenie tlačovej kancelárie nie je potrebné posudzovať z hľadiska zvolenej formy, ale z hľadiska obsahu jej činnosti, ktorou je plnenie pozitívneho záväzku štátu pri napĺňaní zmyslu práva na slobodu prejavu.

Ústavný   súd   vo svojich   rozhodnutiach   opakovane   zdôraznil,   že   pri   výklade a uplatňovaní zákona treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou. Interpretácia ani aplikácia zákona o tlačovej kancelárii ani ekonomických zákonov, ktoré na tento zákon nadväzujú (zákon o rozpočtových pravidlách), nie sú   spôsobilé podľa   názoru ústavného súdu porušiť slobodu prejavu zaručenú čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 dohovoru.

Generálny prokurátor namieta aj nesúlad zákona o tlačovej kancelárii s čl. 26 ods. 4 ústavy, podľa ktorého slobodu prejavu možno obmedziť len zákonom, a to za ustanovených podmienok, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia a mravnosti.   Zákon   o tlačovej   kancelárii   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   takýmto obmedzením a ani jeho interpretácia nepredstavuje obmedzenie, ktoré by bolo v nesúlade s čl. 26 ods. 4 ústavy.

2. K namietanému nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ústavy

Generálny prokurátor poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 70/97 a I. ÚS 55/00, v ktorých ústavný súd uviedol, že základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať ním zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podľa čl. 35 ods. 1 ústavy podstatné uplatnenie práva na trhu. Právne postavenie tlačovej kancelárie   ju   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   na trhu   zvýhodňuje,   resp.   iným subjektom podnikania na trhu v tejto oblasti nezaručuje rovnaké podmienky pre podnikanie.

V tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutia   protimonopolného   úradu   sp.   zn. 2003/DZ/P/2/052   z 24.   marca   2003   a sp.   zn.   2002/DZ/2/1/142   z 23.   júla 2002,   ktorými dokumentuje výraz nesúladu zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy, ktoré majú podľa   neho   zdôrazňovať   neprimerane   výhodnejšie   postavenie   tlačovej   kancelárie na relevantnom trhu. Protimonopolný úrad mal toto vyhodnotiť ako dominantné postavenie na trhu podmienené poskytovaním verejných prostriedkov, v čom vidí nesúlad ustanovenia §   2   ods.   2   zákona   o tlačovej   kancelárii   s čl.   55   ods.   1   ústavy.   Z porušení   zistených protimonopolným   úradom   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   vyvodiť   záver o porušení ústavného princípu, resp. ústavnej záruky vyjadrenej v čl. 55 ústavy.

Generálny prokurátor síce vyhodnotil postavenie tlačovej kancelárie ako dominantné, podmienené poskytovaním verejných prostriedkov pre podnikateľskú činnosť v tejto oblasti, ďalej však svoju argumentáciu nekonkretizoval.

Generálny   prokurátor   v sťažnosti   tiež   namieta,   že   tlačová   kancelária   podľa citovaného § 2 ods. 2 zákona o tlačovej kancelárii môže podnikať v rámci svojej pôsobnosti, zakladať obchodné spoločnosti a zúčastňovať sa na ich podnikaní. Na relevantnom trhu môže   ponúkať   za   úhradu   služby   iným   subjektom   spočívajúce   v poskytovaní   slovného a obrazového spravodajstva s cieľom dosiahnuť zisk.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   o tlačovej   kancelárii   je   táto,   ako   už   bolo   uvedené, príspevkovou   organizáciou,   ktorá   je   napojená   finančnými   vzťahmi   na   štátny   rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva kultúry. Tlačová kancelária sa zapisuje do obchodného registra; podnikateľskú činnosť vykonáva v rámci svojej pôsobnosti, môže zakladať obchodnú spoločnosť a zúčastňovať sa na podnikaní obchodných spoločností.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s namietaným   nesúladom   celého   zákona   o tlačovej kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy uvádza, že vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 13/97) vo vzťahu k čl. 55 ústavy uviedol, že čl. 55 ústavy formuluje princípy hospodárskej politiky Slovenskej   republiky,   medzi   ktoré   patrí   aj   podpora   a ochrana   konkurenčného hospodárskeho   prostredia   a vytváranie   právnych   prostriedkov   proti   obmedzovaniu hospodárskej   súťaže,   ktoré   označí   za   nedovolené.   Princípy   hospodárskej   politiky   patria k základným princípom fungovania štátu a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike zaručuje aj ústavná ochrana právnických osôb.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   generálny   prokurátor   namieta   nesúlad ustanovení zákona o tlačovej kancelárii s čl. 55 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje princípy trhovej ekonomiky Slovenskej republiky, a nie s ustanovením čl. 55 ods. 2 ústavy, ktoré deklaruje ochranu a podporu hospodárskej súťaže, o ktorej podrobnosti ustanoví zákon.

Realizácia   hospodárskej   politiky   Slovenskej   republiky,   zabezpečenie   trhového hospodárstva a jeho princípov vyžaduje, aby úrad ustanovený podľa zákona č. 136/2001 Z. z. vykonával kontrolu trhového prostredia a v prípade zistení jeho porušenia reagoval podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   svojimi   rozhodnutiami   a zabezpečil   tak   realizáciu   ústavou garantovaných   princípov.   Porušenia   zistené   týmto   štátnym   úradom   neznamenajú automaticky porušenie ústavných garancií čl. 55 ods. 1 ústavy. Takýto postup pri plnení rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci by bol aj v ďalších odvetviach automaticky spájaný s porušením ústavy. Kladné ani záporné rozhodnutia orgánov verejnej moci takýto účinok vyvolať nemôžu.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 uviedol, že princíp právneho štátu ustanovený   čl.   1   ods.   1   ústavy   je   základným   ústavnoprávnym   princípom   v Slovenskej republike.   Ak   národná   rada   uplatní   svoju   zákonodarnú   právomoc   v nesúlade   s iným ustanovením   ústavy,   zároveň   tým   poruší   aj   základný   princíp   ústavnosti   ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy.

To znamená, ak je zákonodárna právomoc v súlade s inými ustanoveniami ústavy, je aj v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústava   predstavuje   právny   celok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95), a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať   v nadväznosti   na   iné   normy   ústavy,   pokiaľ   medzi   nimi   existuje   príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97).

Generálny   prokurátor   namietal   vo   svojom   návrhu   nesúlad   ustanovení   zákona o tlačovej kancelárii najmä s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 10 dohovoru za použitia výkladu o ekonomickom prepojení a zvýhodnení tlačovej kancelárie, z čoho   zakladal   nesúlad   s právom   na   informácie,   ako   aj   s   princípom   hospodárstva Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   však   po   meritórnom   posúdení   zákona   o tlačovej kancelárii dospel k záveru, že tento zákon nie je v nesúlade s označenými článkami ústavy, a to s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 55 ods. 1 ústavy a s čl. 10 dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   namietaný   nesúlad   s inými   ustanoveniami   ústavy, nemohol zistiť ani nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2005