SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 19/98
Ústavný súd Slovenskej republiky, v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Èièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr. ¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 14. októbra 1998 prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pod¾a listiny navrhovate¾ov zastúpenej Ing. JUDr. Ivanom Šimkom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Petrom Kuklišom, riadite¾om legislatívno-právneho odboru Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, o vyslovenie nesúladu èl. I bodu 5., t. j. § 9 ods. 4, 5 a 6; bodu 11., t.j. § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3; § 16 ods. 3 písm. b) vety za bodkoèiarkou, odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou, odseku 8, § 17 ods. 4, § 18 ods. 2; bodu 13., t. j. § 20 ods. 3 štvrtej vety; bodu 14., t. j. § 21 ods. 4; bodu 15., t. j. § 22 ods. 2; bodu 20., t. j. § 30 ods. 2 a 3; bodu 22., t. j. § 31 ods. 4 šiestej vety; bodu 29., t. j. § 38 ods. 2; bodu 30., t. j. § 39 ods. 2 písm. e) vety za èiarkou; bodu 36., t. j. § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou; bodu 37., t. j. § 43 ods 2 písm. g) vety za bodkoèiarkou; bodu 40., t. j. § 44 ods. 4; bodu 42., t. j. § 46 ods. 3 písm. e); bodu 45., t. j. § 47 ods. 3 písm. d) a bodu 48., t. j. § 51 ods. 1 prvej vety v èasti za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a èl. IV bodu 2., t. j. § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 1, èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 26 ods. 1 a 4, èl. 30 ods. 1 a 4, èl. 31, èl. 33, èl. 48 ods. 2 a s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a 15. októbra 1998 takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 štvrtej vety; § 31 ods. 4 šiestej vety; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) vety za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou, písmena g) vety za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvej vety v èasti za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e s ú v súlade s èl. 30 ods. 4 a èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e s ú v súlade s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e j e v súlade s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Ustanovenie § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e j e v súlade s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
5. Návrh navrhovate¾ov o súlade ustanovenia § 30 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky sa z a m i e t a.
6. Vo zvyšnej èasti návrhu n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len „ústavný súd“) bol 7. augusta 1998 doruèený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom (ïalej len „navrhovate¾“), na zaèatie konania o súlade právnych predpisov pod¾a èl. 125 písm. a) a èl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a pod¾a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon (ïalej len „zákon è. 38/1993 Z. z.“).
Navrhovate¾ navrhol zaèa konanie o nesúlade:1. Ustanovení § 9 ods. 4, 5, 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 30 ods. 1 a 4, èl. 31 a èl. 33 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovení § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ustanovení § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Ustanovení § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 200ga Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
5. Ustanovenia § 30 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
6. Ustanovenia § 30 ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
7. Ustanovenia § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 18. augusta 1998 rozhodol pod¾a § 25 ods. 2 a 3 zákona è. 38/1993 Z. z. o prijatí návrhu na ïalšie konanie. Listom z toho istého dòa predseda ústavného súdu požiadal predsedu Národnej rady Slovenskej republiky o stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov v lehote do 15 dní odo dòa doruèenia výzvy.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky predložil 17. septembra 1998 stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ïalej len „národná rada“), v ktorom sa uvádza:
„K èasti I:
Návrh pomerného zastúpenia príslušníkov národnostných menšín v obecných (mestských) zastupite¾stvách premietnutý v § 9 ods. 4 a 5 zákona sleduje cie¾ zabezpeèi právo príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín zúèastòova sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín tak, ako je to ustanovené v èl. 34 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky.
K èasti II:
Pod¾a èl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. V rámci tejto úpravy sa ustanovuje aj kreácia volebných orgánov a to tak, že zákon zveruje vytvorenie komisií kandidujúcim politickým stranám, politickým hnutiam, resp. koalíciám. V prípade, že tieto subjekty svoju možnos nevyužijú, je potrebné ustanovi spôsob iba náhradnej kreácie volebných komisií. Vzh¾adom na to, že organizaèno-technické zabezpeèenie volieb je vecou štátnej správy, nepovažujeme napadnuté ustanovenie volebného zákona za rozporné s èlánkom 31 Ústavy Slovenskej republiky.
K èasti III:
Ustanovenie podmienky jednoroèného trvalého pobytu na uplatnenie pasívneho volebného práva vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí platí tak, ako aj v prípade obmedzenia vekom, pre všetkých obèanov Slovenskej republiky, a preto ním nie je porušený èl. 30 ods. 4 ústavy.
Zmyslom podmienky jednoroèného trvalého pobytu pri uplatnení pasívneho volebného práva je, aby kandidát na zástupcu obyvate¾ov obce alebo mesta v orgánoch miestnej samosprávy bol znalý problematiky obce alebo mesta, kde kandiduje.
Vzh¾adom na to je obmedzenie pasívneho volebného práva jednoroèným trvalým pobytom v súlade s èl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
K èasti IV:
Pod¾a nášho názoru nie je možné vysvet¾ova èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tak zúžene, ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale jeho znenie je potrebné chápa aj v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku. Pod¾a § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v obèianskom súdnom konaní, ak to ustanovuje zákon. Tak tomu je aj v prípade konania súdu vo veci registrácie kandidátnych listín politických strán, politických hnutí, koalícií politických strán a politických hnutí a nezávislých kandidátov miestnou volebnou komisiou.
Miestna volebná komisia ako subjekt verejného práva sui generis rozhoduje o pasívnom volebnom práve, t. j. o práve by volený do orgánov samosprávy obcí. Vzh¾adom na to, ako aj na vyššie uvedené znenie § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku považujeme za správne, že rozhodnutia miestnej volebnej komisie v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú preskúmate¾né súdom a nejde o rozpor s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V podstate ide o obdobný prípad, ako pri preskúmavaní rozhodnutí súvisiacich s uplatnením aktívneho volebného práva (§ 7 volebného zákona a § 200g Obèianskeho súdneho poriadku). Navyše akceptovaním názoru prezentovaného v podnete, ktorý reštriktívne interpretuje èl. 142 ods. 1 ústavy, by mohlo dôjs k spochybneniu niektorých ïalších právomocí súdov, napr. pri preskúmavaní rozhodnutí orgánov záujmovej samosprávy (profesné komory).
V súvislosti so znením § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku je potrebné rozumie politickou stranou politickú stranu alebo politické hnutie alebo nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka, a v prípade, že návrh podá iná politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto politickú stranu, politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto ustanovenia je v súlade s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov (uverejnené pod è. 19/1997 Z. z.); použitie jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.
K èasti V:
Rozpor s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné vyvodi iba z toho, že výklad niektorého ustanovenia zákona je problematický.
K èasti VI:
Pod¾a èl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. Pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy obèania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto právo platí aj pre obèanov, ktorí sú kandidátmi politických subjektov a sú uvedení na ich kandidátnych listinách alebo sú nezávislými kandidátmi. Vytvorenie rovnakých podmienok platí pre týchto kandidátov aj v možnosti prezentácie svojho programu volièom prostredníctvom volebných plagátov.
Vzh¾adom na to právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu volebného práva, musí èo najoptimálnejšie a pri plnom rešpektovaní rovnosti zabezpeèi možnos politických strán, politických hnutí, ako aj nezávislých kandidátov verejne sa prezentova a to za rovnakých podmienok. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie upravilo v súlade s èl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu v rozsahu nevyhnutnom na ochranu vyššie uvedených práv obèanov pri vedení kampane prostredníctvom volebných plagátov.
Poznamenávame, že navrhovate¾ nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky odôvodòuje èl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje vlastnícke práva.“Listom z 28. augusta 1998 požiadal ústavný súd Združenie miest a obcí Slovenska (ïalej len „ZMOS“)o vypracovanie stanoviska k návrhu skupiny poslancov. V predloženom stanovisku z 11. septembra 1998 ZMOS okrem iného uviedlo:
„Združenie miest a obcí Slovenska (ïalej len ZMOS) predložený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov s oznaèenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky považuje za opodstatnený, právne a vecne náležite odôvodnený.
K èlánku I.
Súhlasíme s argumentáciou predloženého poslaneckého návrhu o nesúlade ustanovenia § 9 odst. 4, 5, 6 a nadväzných ustanovení zákona è. 346/1990 Zb. v znení zákona è. 233/1998 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky.
Zavedenie volebného systému na národnostnom a etnickom princípe nie je aj pod¾a ZMOS v súlade s èlánkom 12 ods. 2, s èlánkom 30 ods. 4 a s èlánkom 31 Ústavy Slovenskej republiky.
V èlánku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú základné práva a slobody založené na všeobecnej rovnosti, okrem iného, bez oh¾adu na príslušnos k národnosti alebo k etnickej skupine. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova.
ZMOS nemá námietky, aby sa v budúcnosti doriešil spôsob zastúpenia národnostných menšín v národnostne zmiešaných obciach a mestách v orgánoch samosprávy tak, aby rešpektoval Ústavu SR.K èlánku II:
ZMOS vo svojich pripomienkach k návrhu predmetného zákona namietalo proti tomu, aby bola prijatá formulácia § 14 ods. 2, že v prípade, ak miestna volebná komisia nemá stanovený poèet èlenov, vymenuje zostávajúcich èlenov komisie prednosta okresného úradu. Odporúèali sme, aby aj naïalej vykonávali túto èinnos starostovia obcí a primátori miest, ktorí sú vo svojom rozhodovaní nezávislejší ako prednostovia okresných úradov, pretože sú volení obèanmi.
K èlánku III.
Ustanovenie § 16 ods. 8, ktoré zakotvuje ako ïalšiu podmienku pasívneho volebného práva pre vo¾bu poslanca obecného zastupite¾stva trvalý pobyt kandidáta v príslušnej obci v trvaní najmenej jedného roka, bolo do novely zákona zapracované na základe odporúèania orgánov ZMOS. Pri tomto sme vychádzali z potreby, aby do obecných zastupite¾stiev boli volení kandidáti, ktorých obèania lepšie poznajú a u ktorých je väèší predpoklad poznania miestnych pomerov a riešenia potrieb obyvate¾ov príslušnej obce.
K èlánku IV.
Stotožòujeme sa s argumentáciou návrhu skupiny poslancov k § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. ZMOS vo svojich pripomienkach k návrhu zákona tiež zastával stanovisko, aby nebola táto kompetencia prenesená z miestnych volebných komisií na súd. Vychádzali sme pritom z toho, že doterajšia právna úprava bola vyhovujúca a operatívnejšia.
K èlánku V.
K ustanoveniu § 30 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov ZMOS nemalo zásadné pripomienky. Zastávame stanovisko, že týmto ustanovením nie je obmedzený na miestnej úrovni kandidujúcim politickým stranám a nezávislým kandidátom prístup k miestnym oznamovacím prostriedkom poèas volebnej kampane.
K èlánku VI.
ZMOS v procese prerokúvania novely zákona nemalo výhrady k ustanoveniu § 30 ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré zakotvuje povinnos obcí vyhradi plochu na vylepovanie predvolebných plagátov pre všetky kandidujúce politické strany a politické hnutia, ako aj pre nezávislých kandidátov, a to na princípe rovnosti.
Poznamenávame, že ZMOS na nesúlad niektorých ustanovení tohoto zákona s Ústavou SR poukazovalo už v priebehu jeho prerokúvania v Národnej rade SR formou výziev na poslancov, èlenov vlády SR a tiež stanoviskami svojich zástupcov na rokovaniach výborov Národnej rady SR s tým, aby nebol Národnou radou prerokúvaný a schválený. Aj napriek tomu Národná rada SR väèšinou hlasov prítomných poslancov navrhovaný zákon schválila.“
Na základe § 39 zákona è. 38/1993 Z. z. predseda ústavného súdu 28. augusta 1998 vyžiadal od predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vypracovanie stanoviska k návrhu skupiny poslancov. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa do termínu ústneho pojednávania k listu predsedu ústavného súdu nevyjadril.
Obaja úèastníci konania o nesúlade niektorých ustanovení zákona o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí vyhlásili, že trvajú na ústnom pojednávaní vo veci. Verejné pojednávanie pléna ústavného súdu sa uskutoènilo 14. októbra 1998. Navrhovate¾a na òom zastupoval JUDr. Ing. Ivan Šimko, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, a Národnú radu Slovenskej republiky JUDr. Peter Kukliš, riadite¾ legislatívno-právneho odboru Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. Zástupcovia oboch strán na ústnom pojednávaní úvodom vyhlásili, že zotrvávajú na svojich stanoviskách obsiahnutých v písomných materiáloch a v priebehu ústneho pojednávania tieto viackrát potvrdili a spresnili, avšak bez toho, že by ich zásadným spôsobom menili, prípadne doplnili.
V prvej èasti odôvodnenia (I.) svojho nálezu ústavný súd uviedol podstatné èasti návrhu skupiny poslancov, ako aj písomné stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky a Združenia miest a obcí Slovenska k tým ustanoveniam zákona o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí, ktorých nesúlad s ústavou navrhovate¾ namietal. V druhej èasti odôvodnenia (II.) ústavný súd uvádza podstatné argumenty navrhovate¾a odôvodòujúce nesúlad jednotlivých ustanovení citovaného zákona s ústavou, s právnym názorom ústavného súdu a dôvodmi, pre ktoré ústavný súd konštatoval nesúlad niektorých ustanovení posudzovaného zákona s Ústavou Slovenskej republiky a rovnako dôvody, pre ktoré návrh zamietol a v èasti návrhu nevyhovel.
II. Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ namietal, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu ïalšie (I. èas petitu návrhu) nie sú v súlade s èl. 12 ods. 2 ústavy. V spojitosti s tým uviedol: „Èlánok 12 ods. 2 ústavy zakotvuje všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré sa vzahuje na všetky osoby a dotýka sa všetkých základných práv a slobôd. Okrem iného zakazuje akúko¾vek diskrimináciu založenú na príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine. Pod¾a druhej vety cit. ústavného èlánku nemožno nikoho inter alia z dôvodu príslušnosti k urèitej národnosti „poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova“. Osobitné ustanovenie o rovnosti obsahuje èl. 30 ods. 4 ústavy, pod¾a ktorého majú všetci obèania za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Rovnaké podmienky znamenajú, že právnym predpisom akejko¾vek právnej sily nie je možné preferova alebo diskriminova niektoré skupiny obèanov pred inými skupinami, pokia¾ ide o prístup k verejným funkciám. H¾adiská obsiahnuté v ustanovení èl. 12 ods. 2 ústavy, a teda ani príslušnos k urèitej národnosti, nesmú by kritériom pre kvalifikáciu alebo diskvalifikáciu pre prístup k týmto funkciám.“.
Ústavný súd pri posudzovaní uvedených ustanovení zákona vychádzal z èl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý má povahu generálnej ústavnoprávnej normy (tým zároveò aj garancie), ktorá je predpokladom realizácie jednotlivých základných práv upravených v ústave. Vo vzahu k rovnosti vo volebnom práve (ktorá bola podstatou námietky navrhovate¾a v tejto èasti návrhu) má však prednos úprava obsiahnutá v èl. 30 ods. 4 ústavy, ktorá má povahu špeciálnej normy. Ústavný súd vychádzajúc z pravidla, že vo vzájomnom vzahu všeobecnej právnej normy a špeciálnej právnej normy má prednos špeciálna právna norma (lex specialis derogat generali), zastáva právny názor, že napadnuté ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu) nemôžu by v nesúlade s èl. 12 ods. 2 ústavy, a preto v tejto èasti návrhu navrhovate¾a nevyhovel.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a navrhovate¾a ustanovenie § 9 ods. 4 zákona è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ïalej len „zákon è. 233/1998 Z. z.“) zaviedlo osobitný spôsob vo¾by poslancov obecných zastupite¾stiev v obciach, v ktorých tvoria obyvate¾stvo príslušníci národnostných menšín a etnických skupín. V týchto obciach sa poèet poslancov rozdelí proporcionálne tak, aby toto rozdelenie zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických skupín v obci. Pod¾a § 9 ods. 5 zákona è. 233/1998 Z. z. sa tento spôsob vo¾by aplikuje v obciach, kde príslušníci národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny tvoria pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu od 5 % do 95 % z celkového poètu obyvate¾ov obce. V zmysle § 9 ods. 6 sa uvedený spôsob vo¾by aplikuje aj na obce, v ktorých menšinu obyvate¾ov tvoria Slováci. Citované zákonné normy teda zaviedli do právneho poriadku - v rámci volieb komunálnych poslancov - systém kvót, ktoré sú založené na príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine.
V nadväznosti na ustanovenia § 9 ods. 4, 5, 6 zákona è. 346/1990 Zb. sa k danej problematike vzahujú aj ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona è. 346/1990 Zb.
Navrhovate¾ v spojitosti s tým ïalej uviedol, že funkcia poslanca obecného zastupite¾stva je verejnou funkciou, na ktorú sa vzahuje èl. 30 ods. 4 ústavy. Garancia rovnakého prístupu k verejným funkciám je nezluèite¾ná s fixným systémom kvót, ktorý zavedením numerus clausus pre poslancov obecného zastupite¾stva urèitej národnosti obmedzuje rozsah prístupu kandidátov tejto národnosti k verejným funkciám. Kandidát urèitej národnosti (a je právne irelevantné èi slovenskej, alebo menšinovej) totiž v obciach definovaných v § 9 ods. 5 zákona è. 346/1990 Zb. nebude ma prístup ku všetkým mandátom poslancov obecného zastupite¾stva, ale iba k zlomku, ktorý zodpovedá pomeru „jeho“ národnosti na celkovom poète obyvate¾ov obce. V prípade, ak napr. za slovenskú národnos by malo by zvolených 10 poslancov a kandidova bude 20 kandidátov a za maïarskú národnos by malo by zvolených 8 poslancov, avšak kandidova bude 9, je zrejmé, že kandidáti slovenskej národnosti majú výrazne nižšiu percentuálnu šancu na zvolenie. Inými slovami, ako jednotlivci nemajú k funkcii poslanca obecného zastupite¾stva prístup za rovnakých podmienok. Kandidát, ktorý nemá maïarskú národnos, sa totiž nemôže uchádza o poslanecký mandát vyhradený exkluzívne tejto národnostnej menšine vice versa.
Ústava Slovenskej republiky (v zásadnej zhode aj s obsahom Listiny základných práv a slobôd) v èlánku 12 ods. 1 deklaruje, že ¾udia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, že základné práva a slobody sú neodòate¾né, nescudzite¾né, nepremlèate¾né a nezrušite¾né a že sa zaruèujú na území Slovenskej republiky všetkým bez oh¾adu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, èi iné zmýš¾anie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnos k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústava ïalej upravuje, že nikoho nemožno z vyššie uvedených dôvodov poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova.
Pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy obèania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Ústavný súd už predtým v inej veci vyslovil: „V rozsahu prístupu k voleným funkciám sa týmto ustanovením (èl. 30 ods. 4) ústavy zaruèuje pasívne volebné právo, možnos by zvolený za zástupcu iných obèanov a v ich mene vykonáva moc, ktorá pod¾a èl. 2 ods. 1 ústavy pochádza od nich“ (II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998). Z uvedeného konštatovania vyplýva záver, že právnym predpisom akejko¾vek právnej sily, ale ani aplikaènou praxou orgánov verejnej správy nemožno zvýhodòova, resp. znevýhodòova niektoré skupiny obèanov oproti iným skupinám obèanov v možnostiach ich prístupu k voleným a iným verejným funkciám z dôvodu rasy, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného verejného zmýš¾ania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, k majetku a postaveniu a pod. Kritériá vyplývajúce z ústavnoprávneho ustanovenia èl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré má univerzálny charakter (preto nemôže by ani zákonom obmedzené), sú prekážkou vytvárania akýchko¾vek zvýhodnení, resp. obmedzení v prístupe k voleným a iným verejným funkciám.
Pri posudzovaní obsahu ustanovení novoformulovaného § 9 zákona è. 233/1998 Z. z. nemožno však nevidie, že ústavne deklarovaný princíp rovnosti obèanov (v tomto prípade volièov i kandidátov na poslanecké funkcie v obecných zastupite¾stvách) bol prelomený rozde¾ovaním poètu poslaneckých miest, ktoré sa majú vo¾bou v jednomandátových volebných obvodoch obsadi pod¾a pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín alebo etnických skupín v obci na základe výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov.
Rovnos volebného práva sa všeobecne chápe nielen ako požiadavka, aby každý obèan mal pri výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako požiadavka, aby každému obèanovi pri rozhodovaní patril jeden hlas a tento jeho hlas mal rovnakú váhu voèi hlasom ostatných volièov a aby sa každý obèan mohol za rovnakých podmienok uchádza o zvolenie a aby mal rovnakú šancu na získanie poslaneckého mandátu.
Rovnos volebného práva je pritom nepochybne iba jedným z mnohých výrazov podstatne širšie ponímanej rovnosti obèanov.
Celkový mechanizmus rozde¾ovania poètu poslancov tak, aby toto rozdelenie zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov, spôsob podávania kandidátnych listín, spôsob hlasovania, ako aj rozde¾ovania mandátov, pod¾a právneho názoru ústavného súdu možno hodnoti ako typický príklad upravovania hlasov volièov odovzdaných vo vo¾bách.
Ústava Slovenskej republiky neobsahuje ustanovenie, výkladom ktorého by bolo možné odôvodni postup umožòujúci obmedzi alebo modifikova základné práva obèana za úèelom zlepšenia postavenia príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín. Diferenciácia („rozde¾ovanie poètu poslancov tak, aby toto zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov“, § 9 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z.) kandidátov na poslancov orgánov samosprávy obcí na základe ich príslušnosti k urèitej národnosti nemá oporu v ústave. Inak povedané, príslušnos k akejko¾vek národnosti nie je akceptovate¾ným dôvodom pre vytváranie kritérií za úèelom prístupu k verejným funkciám.
O tom, že akáko¾vek forma rozde¾ovania obèanov (a to aj takého, ktorého základom je rozde¾ovanie štátnych obèanov - kandidátov na základe národnostnej príslušnosti) nie je zluèite¾ná s demokratickými volebnými princípmi, svedèia mnohé teoretické práce z oblasti štátovedy a ústavného práva, ako aj viaceré rozhodnutia európskych ústavných súdov. Tento fakt uvádzajú ako príklad neprípustnej manipulácie volieb (napr. Pernthaler, P. Allgemeine Staatslehre und Verfassungslehre, Springer - Verlag, Wien 1986, s. 240, Schmidt - Bleibtreu / Klein, Kommentar zum Grundgesetz fur die Bundesrepublik Deutchland (3. vyd.), Luchterhand 1973, Berlin, s. 426, Zbierka rozhodnutí Ústavného súdu SRN - BVerfGE 15, 166 f., Adamovich Funk, Osterreichisches Verfassungsrecht, Springer 1985, Wien, s. 194 a nasl. a ïalšie).
Národnostné kvóty, resp. volebný k¾úè, boli súèasou volebného systému pred rokom 1990. Pod¾a èl. 2 ústavného zákona è. 144/1968 Zb. o postavení národností v ÈSSR boli „národnosti primerane k svojej poèetnosti zastúpené v zastupite¾ských zboroch a v iných volebných orgánoch“. Existencia takéhoto ustanovenia v systéme skutoène slobodných a demokratických volieb je vylúèená, pretože predpokladá monopol navrhovania kandidátov a ich „automatické“ zvolenie. V skutoènosti jeho existencia umožnila vytvorenie stavu, keï zvolenie kandidáta do funkcie poslanca nebolo výsledkom volieb, ale bolo dôsledkom uplatnenia tzv. volebného k¾úèa.
Odmietnutie národnostných kvót, resp. volebného k¾úèa postaveného na národnostnom, alebo etnickom princípe nie je motivované úsilím o negovanie národností a etník, ale má iné reálne dôvody. V skutoènosti sú príslušníci národnostných menšín obèanmi v politickom zmysle takí istí, ako iní obèania, prièom pod¾a toho uplatòujú aj svoje volebné právo.
Pôsobenie zástupcov (príslušníkov) národnostných menšín, resp. etnických skupín, v orgánoch samosprávy obcí musí vychádza zo všeobecných demokratických princípov. Niet pochýb o tom, že politické strany, ktoré zaradia na svoje kandidátne listiny príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín, môžu za urèitých okolností posilni svoje volebné výsledky. Uplatòovanie práv národnostných menšín alebo etnických skupín, ktoré sú nakoniec v právnom poriadku Slovenskej republiky adekvátne upravené, musí vychádza zo všeobecných princípov zabezpeèujúcich dodržiavanie právnych predpisov. To však nie je záležitosou iba nieko¾kých zástupcov národnostných menšín alebo etnických skupín v orgánoch samosprávy obcí, ale politiky v pravom slova zmysle ako spôsobu riešenia prípadných národnostných (etnických) problémov.
Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z., ako aj naò nadväzujúce ustanovenia (I. èas petitu návrhu), ktoré treba pre úèely konania o súlade právnych predpisov považova za celok, vychádzal zo všeobecne známej skutoènosti, že ústavná úprava volebného práva v Slovenskej republike je v plnom rozsahu založená na obèianskom princípe (tak je upravené volebné právo pre vo¾by do Národnej rady Slovenskej republiky) a nie na národnostnom a etnickom princípe. Tento záver možno odvodi na základe týchto argumentov:
- volení zástupcovia (poslanci) odvodzujú vykonávanie moci od obèanov, ktorí sú zdrojom štátnej moci (èl. 2 ods. 1 ústavy),
- vo¾bou svojich zástupcov obèania napåòajú svoje politické právo zúèastòova sa na správe verejných vecí (èl. 30 ods. 1 ústavy),
- pasívne volebné právo ústava priznáva obèanovi (èl. 30 ods. 4); toto ústavnoprávne ustanovenie je osobitným ustanovením o rovnosti a týka sa volených funkcií, prièom sa jednoznaène zmieòuje o obèanovi,
- rovnos vo volebnom práve sa viaže na obèana ako takého, bez oh¾adu na jeho národnostnú alebo etnickú príslušnos („obèania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám“, èl. 30 ods. 4 ústavy), a preto sa nemôže viaza na príslušníkov národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.
Inak povedané, právna úprava rozde¾ovania poètu poslaneckých mandátov do obecných (mestských) zastupite¾stiev pred novelizáciou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb., t. j. do nadobudnutia úèinnosti zákona è. 233/1998 Z. z., ktorá bola založená na obèianskom princípe, spåòala kritériá právneho štátu.
Pod¾a právneho názoru ústavného súdu má by volebné právo upravené tak, aby zastúpenie poslancov v obecných (mestských) zastupite¾stvách bolo výsledkom (výrazom) vôle volièov, do ktorej by nemali zasahova dôsledky vyplývajúce z uplatòovania zákonnej úpravy o rozde¾ovaní poètu poslancov na základe národnostných alebo etnických kvót.
Pre úplnos možno uvies, že uvedený princíp sa vo volebnom práve Slovenskej republiky neuplatòuje ani pod¾a zákona Slovenskej národnej rady è. 80/1990 Zb. o vo¾bách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6, ako aj na ne nadväzujúce ustanovenia (bod 1. výroku tohto rozhodnutia), nie sú v súlade s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré upravuje rovnos v druhovo vymedzenej špecifickej oblasti, t. j. k rovnosti obèanov v prístupe k voleným a iným verejným funkciám.
Uplatòovanie národnostného (etnického) princípu pri rozde¾ovaní poètu poslancov do obecných (mestských) zastupite¾stiev v ustanoveniach § 9 ods. 4, 5 a 6, ako aj na neho nadväzujúcich oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. je v príèinnej súvislosti so všeobecnosou a rovnosou volebného práva, ale nie s ústavným princípom slobodnej vo¾by, ako je upravený v èl. 30 ods. 1 ústavy. Toto ústavnoprávne ustanovenie upravuje základné právo obèanov zúèastòova sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou vo¾bou svojich zástupcov, t. j. aktívnym volebným právom, ktoré však nemôže by uplatòovaním princípu národnostných alebo etnických kvót porušené. Preto námietka navrhovate¾a o nesúlade oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu) s èl. 30 ods. 1 ústavy nie je pod¾a právneho názoru ústavného súdu opodstatnená. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel námietke navrhovate¾a na vyslovenie nesúladu èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení citovaného zákona (I. èas petitu návrhu) s èl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení
zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu)
s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a navrhovate¾a sa princíp národnostných kvót dostal do rozporu aj s èl. 31 ústavy, ktorý chráni slobodnú súaž politických síl. Kandidáti jednej národnosti totiž nebudú slobodne súaži s ostatnými kandidátmi na funkciu poslancov obecného zastupite¾stva, ale iba s kandidátmi tej istej - svojej - národnosti. Pod¾a navrhovate¾a to znemožòuje kandidátovi s urèitou charakteristikou (národnostnou) súaži s inými kandidátmi.
Pod¾a èl. 31 ústavy „zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd“ a jej výklad a používanie musia umožòova a ochraòova slobodnú súaž politických síl v demokratickej spoloènosti.
Za úèelom stabilizácie demokracie a právnosti štátu ústava obsahuje ustanovenia, ktoré implikovane zahàòajú zámer ústavodarcu zaruèi zvýšenú ochranu zvláš dôležitým spoloèenským vzahom (PL. ÚS 7/96). K ústavným zárukám stabilizácie demokracie a právnosti štátu patrí aj princíp ochrany slobodnej súaže politických síl v tvorbe a uplatòovaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody.
Princíp ustanovený v èl. 31 ústavy nemá povahu ústavného práva alebo slobody zaruèenej jednotlivcovi. Jeho obsahom je záväzok Národnej rady Slovenskej republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody schváli iba také zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súaž politických síl v demokratickej spoloènosti. Obsahom princípu ustanoveného v èl. 31 ústavy je zároveò aj záväzok ostatných orgánov verejnej moci uplatòova zákony upravujúce politické práva a slobody jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súaž politických síl.
Citované ustanovenie ústavy má priamu spojitos so všetkými politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou zásadne ovplyvòuje formovanie politických síl v demokratickej spoloènosti. Formuluje všeobecné požiadavky predovšetkým so zameraním na tvorbu zákonodarstva. Slobodná súaž politických síl nachádzajúca výraz predovšetkým vo vo¾bách je základným predpokladom fungovania demokratického štátu a to je dôvodom, aby obsah èl. 31 ústavy bol transformovaný najmä vo volebných zákonoch. To znamená, že aj zákon o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí, v danom prípade ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu s nimi ïalšie, ktoré sú vymenované v èasti I. petitu návrhu, je potrebné konfrontova s požiadavkou, èi umožòujú a ochraòujú slobodnú súaž politických síl v demokratickej spoloènosti. V rozpore s obsahom tohto ústavného ustanovenia je akéko¾vek jeho porušenie vo vo¾bách, v danom prípade rozde¾ovanie poètu poslancov obecných (mestských) zastupite¾stiev zodpovedajúce pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických skupín (tým aj politických síl, ktoré reprezentujú).
Ochrana práva voli a uchádza sa o volené funkcie (poslanca obecného alebo mestského zastupite¾stva) je aj v podmienkach Slovenskej republiky zásadnou záležitosou fungovania jeho politického systému. Zásahy zákonodarcu do tvorby vôle volièov, ktorá sa transformuje do zloženia orgánov samosprávy obcí, môžu by iba výnimoèné a musia by prísne ohranièené, a to nielen s oh¾adom na ústavnos, ale aj na všeobecné (politické) kritériá demokratickej spoloènosti. Vo vzahu k vo¾bám do orgánov samosprávy obcí je prioritnou záležitosou z h¾adiska ústavnosti § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. posúdenie toho, èi slobodná súaž politických síl predstavuje apriori odmietnutie zákonnej možnosti ustanovenia akejko¾vek podmienky pre vstup do tejto súaže a poèínanie si v nej. Moc sa v demokratickej spoloènosti vytvára zdola a nie naopak, pretože pod¾a èl. 2 ods. 1 ústavy „všetka moc pochádza od obèanov“, a to na základe princípu zvrchovanosti obèanov nad štátnou mocou reprezentovanou štátnymi orgánmi, ktoré svoju moc získavajú práve od obèanov. Vô¾u štátu teda urèuje obèan a nie štát urèuje vô¾u obèana. Medzi možnosami zákonodarcu zasahova do základných práv a slobôd a možnosami zasahova do slobodnej súaže politických síl je zásadný rozdiel. Pod¾a èl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upravi za podmienok ustanovených ústavou alebo zákonom. Vo vzahu k politickým právam však platí èl. 31 ústavy, ktorý naopak slobodnú súaž politických síl nielenže neumožòuje zákonmi obmedzova, ale od zákonov („zákonná úprava...“), a to predovšetkým volebných zákonov požaduje, aby umožòovali a ochraòovali túto slobodnú súaž (vrátane výkladu a používania takejto zákonnej úpravy). Možno konštatova, že túto ústavnú podmienku zákon è. 233/1998 Z. z. zavedením národnostných a etnických kvót pri rozde¾ovaní poètu poslaneckých mandátov nerešpektuje.
Prijatím napadnutých ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu) zákonodarca zasiahol do ústavou garantovanej slobodnej súaže politických síl v demokratickej spoloènosti, èím došlo k ich nesúladu s èl. 31 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení
zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu)
s èl. 33 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ ïalej uviedol, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí sa ocitli v nesúlade aj s èl. 33 ústavy, nako¾ko: „Ak sa jedným z objektívnych faktorov volebného úspechu stane príslušnos k urèitej národnosti, je spochybnená sloboda rozhodovania o vlastnej národnosti. Uvedenú situáciu je potom možné kvalifikova ako nepriame ovplyvòovanie rozhodovania o národnosti.“. Nako¾ko príslušnos ku ktorejko¾vek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nemôže by nikomu na ujmu, navrhovate¾ dospel k záveru, že zavedenie systému etnických a národnostných kvót je v rozpore s èlánkom 33 Ústavy.
Ústavný súd po analýze citovaných ustanovení (I. èas petitu návrhu) zistil, že tieto ustanovenia v žiadnom prípade nezasahujú do základného práva príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín voli a by volený do orgánov samosprávy obcí. Povedané inými slovami, príslušnos k národnostnej menšine alebo etnickej skupine ich v žiadnom rozsahu a ani žiadnym spôsobom neobmedzuje v ich aktívnom èi pasívnom volebnom práve, z èoho logicky vyplýva, že v danom prípade ani nemôže dôjs k ujme, ktorá pod¾a èl. 33 ústavy nie je prípustná.
Argumentácia navrhovate¾a v tejto èasti jeho návrhu bola vnútorne protireèivá, nako¾ko na podporu svojho tvrdenia o vzniku ujmy v dôsledku príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine v spojitosti so zavedením systému národnostných alebo etnických kvót pri rozde¾ovaní poètu poslancov do obecných (mestských) zastupite¾stiev uviedol dôvody, ktoré vo svojej podstate nemôžu objektívne vyvola nesúlad príslušných ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 33 ústavy.
Stav, ktorý vo volebnej praxi môže nasta v dôsledku priameho uplatòovania § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. pri rozde¾ovaní poètu poslancov obecných (mestských) zastupite¾stiev, ktorý sa v obci volí, voèi obèanom Slovenskej republiky, patriacim do národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, možno pod¾a právneho názoru ústavného súdu (a naopak ako to hodnotí navrhovate¾) hodnoti ako urèitú formu ich pozitívnej diskriminácie, ktorú však rozhodne nemožno považova za ujmu, ktorá by mala by všeobecne spájaná s príslušnosou ku ktorejko¾vek národnostnej menšine alebo etnickej skupine.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a v èasti požadujúcej vyslovenie nesúladu § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 33 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a navrhovate¾a ústava neupravuje podmienky výkonu pasívneho volebného práva pre vo¾by poslancov obecných a mestských zastupite¾stiev a starostov (primátorov) obcí a miest.
Navrhovate¾ pritom vychádzal z èl. 30 ods. 4 ústavy, pod¾a ktorého obèania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Z aspektu tohto ústavnoprávneho ustanovenia zavedenie 1-roèného trvalého pobytu v obci pre uplatnenie pasívneho volebného práva vytvára pod¾a navrhovate¾a nerovnos medzi potencionálnymi kandidátmi, ktorí túto podmienku spåòajú a tými, ktorí ju nespåòajú. Obèania, ktorí v dobe jedného roka pred konaním volieb zmenia svoj trvalý pobyt v obci (aj z dôvodu vis maior), nebudú môc realizova svoje pasívne volebné právo v žiadnej obci na území Slovenskej republiky. Pod¾a navrhovate¾a pri preukazovaní „objektívneho a rozumného“ odôvodnenia znáša dôkazné bremeno v celom rozsahu štát. Zákonodarca však zavedenie podmienky 1-roèného trvalého pobytu v obci neodôvodnil - ani v normatívnom texte, ani v dôvodovej správe - s poukazom na žiadnu verejnú hodnotu, èi legitímny úèel. Preto pod¾a navrhovate¾a je evidentné, že z uvedených dôvodov sú ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z. v rozpore s èl. 30 ods. 4 ústavy.
Ako už bolo uvedené, ustanovenie èl. 30 ods. 4 ústavy zaruèuje obèanovi právo za rovnakých podmienok ma prístup k voleným a iným verejným funkciám.
Pod¾a èl. 64 ods. 2 ústavy obec je samostatným územným a správnym celkom Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.
Z uvedeného vyplýva, že za obyvate¾a obce je považovaný obèan s trvalým pobytom v nej, prièom jeho dåžka nie je ohranièená.
Zákonná požiadavka, aby kandidát za poslanca obecného alebo mestského zastupite¾stva a tak isto kandidát na funkciu starostu alebo primátora obce a mesta mal trvalý pobyt v obci, v ktorej bude kandidova, je ustanovená aj v iných ustanoveniach zákona è. 233/1998 Z. z. Je tomu tak v § 16 ods. 2 písm. b) a v § 21 ods. 3. V týchto ustanoveniach (náležitosti kandidátnych listín) sa však požaduje splnenie (okrem iných podmienok) podmienky trvalého pobytu v obci, ale nie „dåžky trvalého pobytu v obci“.
V danom prípade ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z. urèujú pre kandidátov vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí širší rozsah podmienok pasívneho volebného práva ako je to uvedené v § 3 citovaného zákona (medzi taxatívne vymenovanými prekážkami pasívneho volebného práva sa nenachádza prekážka dåžky trvalého pobytu kandidáta v obci).
Ústavný súd pri hodnotení ústavnosti alebo neústavnosti napadnutých ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. bral do úvahy tieto aspekty:
- èi objektívne existuje legitímny verejný záujem na obmedzení pasívneho volebného práva,
- èi zákonom upravené obmedzenie pasívneho volebného práva je naozaj nevyhnutné so zameraním na realizáciu verejného záujmu,
- èi existuje priama príèinná súvislos medzi verejným záujmom a potrebou zákonného obmedzenia pasívneho volebného práva.
Ich posúdením dospel k záveru, že zákonná požiadavka splnenia „kvalitatívnych“ požiadaviek, ktoré by mal kandidát na poslanca obecného (mestského) zastupite¾stva a kandidát na funkciu starostu obce (primátora) spåòa prostredníctvom podmienky dåžky trvalého pobytu v obci, nemá opodstatnenie z aspektu verejného záujmu. Takáto zákonná podmienka v dôsledku toho nie je v súlade s možnosou rovnakého prístupu obèanov k voleným a iným verejným funkciám upravenou v èl. 30 ods. 4 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ v tejto èasti svojho návrhu dôvodil tým, že „zákon è. 346/1990 Zb. ani zákon è. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov definíciu miestneho rozhlasového alebo televízneho vysielania neobsahuje. Nie je teda zrejmé, èi sa výnimka z uvedeného zákazu dotýka vysielania, ktoré je šírené iba na území jednej obce, viacerých obcí alebo urèitého regiónu. Vzniká teda znaèná interpretaèná neistota, ktorá je v rozpore s definíciou Slovenskej republiky ako právneho štátu, zakotvenou v èl. 1 ústavy. Jedným z definièných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatoène a aby umožòovali ich adresátom urobi si aspoò predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnos, viacvýznamovos a vágnos pojmu „miestne rozhlasové alebo televízne vysielanie“ vytvára stav právnej neistoty, èím sa dostáva do rozporu s èl. 1 ústavy.“.
Princíp právneho štátu proklamovaný v èl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z èl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (èl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatòovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prija zákon, pokia¾ ním neprekroèí ústavou daný rámec. Požiadavka, aby všeobecne záväzné právne predpisy spåòali kritéria zrozumite¾nosti, a to osobitne vtedy, ak sa nimi zakazujú urèité formy správania sa, predstavuje významný faktor eliminovania možnosti ich svojvo¾ného, úèelového, nejednotného alebo iného nežiaduceho vykladania a uplatòovania príslušnými orgánmi verejnej moci (právny predpis má presne definova správanie sa príslušných subjektov, ktoré chce obmedzi).
Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade právnych predpisov alebo ich èastí s ústavou už viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho konkrétne ustanovenie ústavy národná rada ako zákonodarný orgán nepostupovala v súlade s èl. 1 ústavy (PL. ÚS 32/95; PL. ÚS 36/95; PL. ÚS 37/95; PL. ÚS 42/95; PL. ÚS 43/95; PL. ÚS 11/96; PL. ÚS 17/96; PL. ÚS 4/97).
Z obsahu napadnutého ustanovenia § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. a ani z obsahu súvisiacich právnych predpisov nie je zrejmé, èo sa v danom prípade považuje za „miestne rozhlasové alebo televízne vysielanie“. Tieto pojmy nie sú zákonom definované. Preto nie je ani zrejmé prostredníctvom akého vysielania zákonodarca toleruje, resp. netoleruje volebnú kampaò. Tým sa vytvára stav, ktorý umožòuje rôznorodý a úèelový výklad tohto ustanovenia, èím sa zakladá stav právnej neistoty. Ani na základe všeobecného interpretaèného pravidla, t. j. èl. 152 ods. 4 ústavy, nie je v danom prípade možno vytvori stav právnej istoty u adresátov citovanej právnej normy o správaní, ktorým neporušia jej obsah.
Obsah § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu, ktorý vyjadruje èlánok 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právna norma obsiahnutá v tomto ustanovení nie je formulovaná jednoznaène a pre jej adresáta dostatoène zrozumite¾ne. Tento nedostatok nemožno odstráni ani výkladom pod¾a èl. 152 ods. 4 ústavy. Preto ústavný súd vyslovil jeho nesúlad s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Namietaný nesúlad èl. IV § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb.
0bèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ ïalej namietal, že èl. IV § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z. „je v rozpore s èl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý garantuje každému (a teda aj právnickým osobám), aby sa jeho vec prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým vykonávaným dôkazom ...“. Pod¾a navrhovate¾a „keïže súd môže rozhodova aj o zrušení registrácie kandidáta, je zrejmé, že úèastníkom konania je politická strana, ktorá podala návrh na zaèatie konania a nie politická strana, ktorej sa návrh dotýka“.
Základom argumentácie odporcu, t. j. Národnej rady Slovenskej republiky, bolo tvrdenie, že „v súvislosti so znením § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku je potrebné rozumie politickou stranou politickú stranu alebo politické hnutie alebo nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka a v prípade, že návrh podala iná politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto politickú stranu, politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto ustanovenia je v súlade s Legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov; použitie jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.“.
Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti citovaného ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku vychádzal z predpokladu, že slovné spojenie „jeho vec“, ktoré je súèasou èl. 48 ods. 2 ústavy (každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne, bez zbytoèných prieahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým vykonávaným dôkazom) je nutné vyklada v takom zmysle ako to logicky vyplýva z tohto textu. To znamená, že každý, o ktorého právach a povinnostiach sa má pred súdom kona, má ma možnos sa tohto konania zúèastni a vyjadri sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, t. j. aby súd o veci, ktorá sa ho dotýka, konal v jeho prítomnosti a verejne. Táto ústavnoprávna zásada nemôže by modifikovaná nielen zákonnou úpravou, ale ani iným spôsobom, napr. Legislatívnymi pravidlami schválenými uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, dôsledkom èoho je, že predmetné ustanovenie (§ 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku) umožòuje súdu kona o politickom práve (èl. 30 ods. 1 a 4 ústavy) bez toho, aby sa konania mohol zúèastni ako úèastník ten, ktorého práv sa konanie týka.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o nesúlade ustanovenia § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Namietaný nesúlad èl. I § 30 ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
Pod¾a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. sa plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uznáša nadpoloviènou väèšinou všetkých sudcov. Keïže sa pri hlasovaní o predloženom návrhu vo veci súladu èl. I, § 30 ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky nedosiahla nadpolovièná väèšina hlasov všetkých sudcov, ústavný súd pod¾a citovaného ustanovenia návrh zamietol.
Namietaný nesúlad èl. I § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3
zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky
V ïalšej èasti svojho návrhu navrhovate¾ uviedol, že: „pod¾a § 14 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v prípade, ak miestna volebná komisia nemá stanovený poèet èlenov, vymenuje zostávajúcich èlenov komisie prednosta okresného úradu. Identickou právomocou disponuje, v zmysle § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb., prednosta krajského úradu vo vzahu k mestskej volebnej komisii. Keïže prednosta okresného, resp. krajského úradu, je predstavite¾om štátnej správy, menovaný vládou Slovenskej republiky, je táto úprava zásahom do slobodnej súaže politických síl. Pod¾a doterajšej úpravy vykonávali túto èinnos starostovia obcí (primátori miest), ktorí sú volení priamo obèanmi, a preto sú vo svojom rozhodovaní nezávislí. Prednosta miestneho úradu štátnej správy však nie je nezávislým a môže by z akýchko¾vek dôvodov, alebo aj bez dôvodu, odvolaný vládou SR.
Z uvedeného dôvodu je § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v rozpore s èl. 31 ústavy, ktorý garantuje slobodnú súaž politických síl.“.
Napadnuté ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z. nie sú, ako už bolo konštatované, pod¾a navrhovate¾a v súlade s èl. 31 ústavy. Vychádzajúc z textu tohto ústavnoprávneho ustanovenia, ústavný súd preto analyzoval, èi uvedené ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z., ako aj ich používanie a výklad umožòujú a ochraòujú slobodnú súaž politických síl v Slovenskej republike alebo èi takáto právna úprava môže pôsobi opaène, t. j. zabraòova, obmedzova alebo neochraòova slobodnú súaž. Inak povedané, èi svojou podstatou nepôsobí voèi niektorým skupinám politických síl diskriminaène, v danom prípade pri kreovaní volebných komisií vymenovaných v § 14 a v § 14a zákona è. 233/1998 Z. z.
Gramatickým a logickým výkladom oboch napadnutých ustanovení (a v širšom kontexte aj ïalších ustanovení citovaného zákona) možno, pod¾a právneho názoru ústavného súdu, dospie k zisteniu, že tak v prípade miestnej volebnej komisie (§ 14), ako aj v prípade mestských volebných komisií v Bratislave a v Košiciach (§ 14a) každá politická strana, ktorá podáva kandidátne listiny do obecného (mestského) zastupite¾stva, deleguje najneskôr 55 dní predo dòom volieb bez akéhoko¾vek diskriminaèného obmedzenia jedného èlena a jedného náhradníka do uvedených volebných komisií. Namietanými ustanoveniami zákona è. 233/1998 Z. z., vymedzená právomoc prednostu okresného, resp. krajského úradu doplni (vymenova) zostávajúcich èlenov uvedených volebných komisií sa môže subsidiárne realizova iba v prípade, ak príslušné kandidujúce politické strany svojím vlastným prièinením nevyužijú delegaèné oprávnenie priznané im zákonom. Práve ono je prejavom (formou) slobodnej súaže politických síl spoloènosti, v danom prípade politických strán kandidujúcich do obecného (mestského) zastupite¾stva. Skutoènos, že pod¾a § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z. môže prednosta okresného alebo krajského úradu dodatoène vymenova zostávajúcich èlenov miestnych (mestských) volebných komisií (k tomu môže dôjs vtedy, ak kandidujúce politické strany možnos danú im v § 14 ods. 1 zákona), nie je dôvodom na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 31 ústavy.
Namietaný nesúlad èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.
s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovate¾ v ïalšom namietal, že v rozpore s èl. 142 ods. 1 ústavy sa ocitli ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. Na odôvodnenie tejto èasti návrhu uviedol: „pod¾a § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. môže proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie o zaregistrovaní alebo nezaregistrovaní kandidáta poda každá kandidujúca politická strana alebo nezávislí kandidáti návrh na súd na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo návrh na vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní kandidáta. Procesný postup na súde vo veciach registrácie kandidátnych listín upravila ako samostatný typ konania v § 200ga nepriama novelizácia Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ïalej len „OSP“), vykonaná zákonom è. 233/1998 Z. z.
Pod¾a èl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy majú právomoc rozhodova v obèianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmava zákonnos rozhodnutí správnych orgánov. Miestnu volebnú komisiu však nie je možné kvalifikova ako správny orgán. Správne orgány sú ústredné a miestne orgány štátnej správy. Teória správneho práva nedáva jednoznaènú odpoveï, èi pod pojem „správny orgán“ možno zahrnú aj orgán verejnej správy, t. j. orgán územnej alebo záujmovej samosprávy. Správne orgány však per definitionen sú iba orgány, ktoré participujú na výkone verejnej správy. Verejná správa je vykonávaním zákonov (alebo inou èinnosou vo verejnom záujme) osobami, ktoré nie sú nezávislé. Volebné komisie sú síce subjektmi verejného práva, avšak nedisponujú žiadnou právomocou v oblasti verejnej správy. Sú spoloèensko-politickými orgánmi sui generis.“.
Preto pod¾a navrhovate¾a „priznanie právomoci všeobecnému súdnictvu rozhodova o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie je z uvedených dôvodov v zjavnom rozpore s èl. 142 ods. 1 ústavy. Zákonodarca nemôže priznáva ústavným orgánom ïalšie zákonné právomoci, ktoré nemajú oporu v texte ústavy. Výnimkou sú iba ústavné blankety, ktoré splnomocòujú zákonodarcu upravi ïalšie zákonné právomoci urèitého štátneho orgánu.“. V odôvodnení návrhu navrhovate¾ však neuviedol komu by sa mala zveri právomoc rozhodova vo veciach upravených v napadnutých ustanoveniach zákona è. 233/1998 Z. z.
Odporca v stanovisku k návrhu týkajúcom sa uvedenej problematiky argumentoval takto: „èl. 142 ods. 1 ústavy nie je možné vysvet¾ova tak zúžene, ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov. Toto ustanovenie je pod¾a neho potrebné „chápa“ aj v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku. Z neho odvodil právomoc všeobecného súdnictva rozhodova vo veciach o zrušení registrácie kandidáta alebo o zaregistrovaní kandidáta.“.
Súdy v obèianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z obèianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzahov (vrátane podnikate¾ských a hospodárskych vzahov), pokia¾ ich pod¾a zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1). Rozhodujú aj o ïalších veciach za predpokladu, že to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd sa nestotožnil s názorom odporcu, pretože ústavnú právomoc všeobecného súdnictva nemožno vysvet¾ova na základe ustanovení zákona. Zákonom možno špecifikova len takú právomoc všeobecných súdov, ktorou sa neprekroèí rámec ústavy. Pre hodnotenie ústavnosti týkajúcej sa všeobecných súdov u ich pôsobnosti urèenej èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. nie je právne významné, èi je táto pôsobnos v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku.
Preskúmanie rozhodnutí miestnej volebnej komisie všeobecným súdom môže by v súlade s èl. 142 ods. 1 ústavy iba za predpokladu, že sa ním realizuje právomoc všeobecného súdnictva preskúma rozhodnutia správnych orgánov.
Pod¾a èl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú zákonnos rozhodnutí správnych orgánov. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ uvedený v èl. 46 ods. 2 ústavný súd hodnotil ako rovnocenný s termínom „rozhodnutia správnych orgánov“, ktorý sa nachádza v èl. 142 ods. 1 ústavy. V právnom poriadku Slovenskej republiky toto synonymum použil aj zákonodarca, keï napr. v § 244 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku ustanovil: „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnos rozhodnutí orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ïalších právnických osôb, pokia¾ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy (ïalej len „rozhodnutie správneho orgánu“)“.
Pojem verejnej správy je termínom, ktorý sa do právnej teórie i praxe zaviedol v 90. rokoch namiesto pojmu „štátna správa“. Vyjadruje sa ním zmenená skutoènos, pod¾a ktorej správu verejných vecí môžu vykonáva aj neštátne subjekty. Pojem verejnej správy sa odvodil od pojmu správy ako vedomej èinnosti slúžiacej na dosiahnutie urèitého cie¾a (úèelu). Pod¾a toho, èi ide o èinnos sledujúcu súkromné alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi správou súkromnou a verejnou. Verejnú správu charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme. Pojem verejná správa oznaèuje buï èinnos alebo inštitúcie, ktoré správu vykonávajú. Volebné komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že èinnos, ktorú vykonávajú, je správnou èinnosou vykonávanou vo verejnom záujme. Právna úprava upravujúca vo¾by do orgánov samosprávy obcí vytvorila volebné komisie s právomocami, ktorých uplatnenie je vo verejnom záujme.
Verejný záujem treba vymedzova pod¾a okolností prípadu. V okolnostiach prípadu, ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, je právne významné rozhodnutie o tom, èi pri príprave a zabezpeèovaní volieb je vo verejnom záujme vytvori orgán verejnej moci, a èi takým orgánom je miestna volebná komisia.
Navrhovate¾ namietol, že volebné komisie sú spoloèensko-politickými orgánmi sui generis, nedisponujú právomocou v oblasti verejnej správy. Nako¾ko miestnu volebnú komisiu nemožno kvalifikova ako správny orgán, zákonodarca pod¾a názoru navrhovate¾a rozšíril právomoc všeobecného súdu nad rámec jeho právomoci, keï mu zveril konanie o návrhoch proti rozhodnutiam miestnej volebnej komisie.
Odporca oznaèil miestnu volebnú komisiu za subjekt verejného práva sui generis. Jej rozhodnutia v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú pod¾a jeho názoru preskúmate¾né súdom bez rozporu s èl. 142 ods. 1 ústavy.
Pod¾a právneho názoru ústavného súdu orgánom verejnej správy môže by iba taký orgán, ktorý má právomoc vo veciach správy verejných vecí. Zákon è. 233/1998 Z. z. urèil miestnej volebnej komisii urèitú rozhodovaciu právomoc. Napríklad pod¾a § 14 ods. 4 písm. a) citovaného zákona rozhoduje o registrácii alebo neregistrácii kandidátov. Zákonom ustanovenú právomoc miestna volebná komisia nemôže vykonáva pri správe súkromných vecí. Uplatnenie volebného práva vo vo¾bách je spôsobom realizácie základného práva obèana, ktoré sa ako politické právo zaruèuje ústavou. Toto právo sa uplatòuje vo vzahu medzi obèanom a štátom, ktorý patrí k najvýznamnejším verejnoprávnym vzahom.
Miestna volebná komisia nie je orgánom štátnej správy, ale je orgánom verejnej správy. Ustanovením èl. 142 ods. 1 ústavy sa súdom zveruje právomoc preskúma zákonnos rozhodnutí správnych orgánov. Prostredníctvom tejto formulácie ústava neurèuje iba právomoc súdov preskúmava rozhodnutia štátnej správy, ale aj ïalších orgánov verejnej správy. Ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. v súlade s èl. 142 ods. 1 ústavy urèili, že rozhodnutia miestnej volebnej komisie ako orgánu verejnej správy je príslušný preskúma všeobecný súd.
Pri rozhodovaní o namietanom nesúlade citovaných ustanovení s èl. 142 ods. 1 ústavy ústavný súd bral do úvahy aj skutoènos, že rozhodovanie o návrhu na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo na vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní kandidáta súdom je zákonom garantovaný spôsob ochrany základného práva kandidáta na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom, ktoré nesmie by vylúèené z právomoci súdu, keï sa rozhodnutie týka základných práv a slobôd (èl. 46 ods. 2 ústavy).
Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a na vyslovenie nesúladu èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 5 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví právny názor, že medzi právnymi predpismi uvedenými v èl. 125 ústavy je nesúlad, strácajú príslušné ustanovenia úèinnos. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uvies do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich èasti alebo ustanovenia po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú platnos.
P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 15. októbra 1998