znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 19/98

Ústavný súd Slovenskej republiky, v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Èièa   a   zo   sudcov   JUDr.   Júliusa   Èernáka,   JUDr.   Anny   Danielèákovej,   JUDr. ¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 14. októbra 1998 prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pod¾a   listiny   navrhovate¾ov   zastúpenej   Ing.   JUDr.   Ivanom   Šimkom, poslancom Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   proti   Národnej   rade   Slovenskej   republiky, zastúpenej   JUDr.   Petrom   Kuklišom,   riadite¾om   legislatívno-právneho   odboru Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, o vyslovenie nesúladu èl. I bodu 5., t. j. § 9 ods. 4, 5 a 6; bodu 11., t.j. § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3; § 16 ods. 3 písm. b) vety za bodkoèiarkou, odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou, odseku 8, § 17 ods. 4, § 18 ods. 2; bodu 13., t. j. § 20 ods. 3 štvrtej vety; bodu 14., t. j. § 21 ods. 4; bodu 15., t. j. § 22 ods. 2; bodu 20., t. j. § 30 ods. 2 a 3; bodu 22., t. j. § 31 ods. 4 šiestej vety; bodu 29., t. j. § 38 ods. 2; bodu 30., t. j. § 39 ods. 2 písm. e) vety za èiarkou; bodu 36., t. j. § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou; bodu 37., t. j. § 43 ods 2 písm. g) vety za bodkoèiarkou; bodu 40., t. j. § 44 ods. 4; bodu 42., t. j. § 46 ods. 3 písm. e); bodu 45., t. j. § 47 ods. 3 písm. d) a bodu 48., t. j. § 51 ods. 1 prvej vety v èasti za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách   do   orgánov   samosprávy   obcí   v   znení   neskorších   predpisov   a   v   znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a èl. IV bodu 2., t. j. § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb.   Obèiansky súdny poriadok   v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 1, èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 26 ods. 1 a 4, èl. 30 ods. 1 a 4, èl. 31, èl. 33, èl. 48 ods. 2 a s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a 15. októbra 1998 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, odseku 4 vety za bodkoèiarkou, odseku 5 vety za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 štvrtej vety; § 31 ods. 4 šiestej vety; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) vety za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) vety za bodkoèiarkou, písmena g) vety za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvej vety v èasti za bodkoèiarkou zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov   n i e   s ú   v súlade s èl. 30 ods. 4 a èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v   znení   zákona   è.   233/1998   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopåòa   zákon   Slovenskej národnej   rady   è.   346/1990 Zb.   o   vo¾bách   do   orgánov   samosprávy   obcí   v   znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov   n i e   s ú   v súlade s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a v znení zákona è.   233/1998   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopåòa   zákon   Slovenskej   národnej   rady   è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   n i e   j e   v súlade   s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4.   Ustanovenie   §   200ga   ods.   2   zákona   è.   99/1963   Zb.   Obèiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení   a   dopåòa   zákon   Slovenskej   národnej   rady   è.   346/1990   Zb.   o   vo¾bách   do orgánov   samosprávy   obcí   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov n i e   j e   v súlade s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Návrh navrhovate¾ov o súlade ustanovenia § 30 ods. 3 zákona Slovenskej národnej   rady   è.   346/1990 Zb.   o   vo¾bách   do   orgánov   samosprávy   obcí   v   znení neskorších predpisov a v znení zákona è. 233/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky sa   z a m i e t a.

6. Vo zvyšnej èasti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len „ústavný súd“) bol 7. augusta 1998   doruèený   návrh   skupiny   38 poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, zastúpených JUDr. Ing. Ivanom Šimkom, poslancom (ïalej len „navrhovate¾“), na zaèatie konania o súlade právnych predpisov pod¾a èl. 125 písm. a) a èl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a pod¾a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   è.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon (ïalej len „zákon è. 38/1993 Z. z.“).

Navrhovate¾ navrhol zaèa konanie o nesúlade:1. Ustanovení § 9 ods. 4, 5, 6; § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 a 3, èl. 30 ods. 1 a 4, èl. 31 a èl. 33 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovení § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ustanovení § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ustanovení § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 200ga Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Ustanovenia § 30 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

6. Ustanovenia § 30 ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Ustanovenia § 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 18. augusta 1998 rozhodol pod¾a § 25 ods. 2 a 3 zákona è. 38/1993 Z. z. o prijatí návrhu na ïalšie konanie. Listom z toho istého   dòa   predseda   ústavného   súdu   požiadal   predsedu   Národnej rady   Slovenskej republiky   o   stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   k   návrhu   skupiny poslancov v lehote do 15 dní odo dòa doruèenia výzvy.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky predložil 17. septembra 1998 stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ïalej len „národná rada“), v ktorom sa uvádza:

„K èasti I:

Návrh pomerného zastúpenia príslušníkov národnostných menšín v obecných (mestských)   zastupite¾stvách   premietnutý   v   § 9 ods.   4 a   5 zákona   sleduje   cie¾ zabezpeèi právo príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín zúèastòova sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín tak, ako je to ustanovené v èl. 34 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky.

K èasti II:

Pod¾a   èl.   30   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   podmienky   výkonu volebného   práva   ustanoví   zákon.   V   rámci   tejto   úpravy   sa   ustanovuje   aj   kreácia volebných   orgánov   a   to   tak,   že   zákon   zveruje   vytvorenie   komisií   kandidujúcim politickým   stranám,   politickým   hnutiam,   resp.   koalíciám.   V   prípade,   že   tieto subjekty svoju možnos nevyužijú, je potrebné ustanovi spôsob iba náhradnej kreácie volebných komisií. Vzh¾adom na to, že organizaèno-technické zabezpeèenie volieb je vecou štátnej správy, nepovažujeme napadnuté ustanovenie volebného zákona za rozporné s èlánkom 31 Ústavy Slovenskej republiky.

K èasti III:

Ustanovenie   podmienky   jednoroèného   trvalého   pobytu   na   uplatnenie pasívneho volebného práva vo vo¾bách do orgánov samosprávy obcí platí tak, ako aj v prípade obmedzenia vekom, pre všetkých obèanov Slovenskej republiky, a preto ním nie je porušený èl. 30 ods. 4 ústavy.

Zmyslom podmienky jednoroèného trvalého pobytu pri uplatnení pasívneho volebného   práva   je,   aby   kandidát   na   zástupcu   obyvate¾ov   obce   alebo   mesta   v orgánoch   miestnej   samosprávy   bol   znalý   problematiky   obce   alebo   mesta,   kde kandiduje.

Vzh¾adom   na   to   je   obmedzenie   pasívneho   volebného   práva   jednoroèným trvalým pobytom v súlade s èl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

K èasti IV:

Pod¾a   nášho   názoru   nie   je   možné   vysvet¾ova   èl.   142   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   tak   zúžene,   ako je to   uvedené   v   návrhu   skupiny   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale jeho znenie je potrebné chápa aj v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku. Pod¾a § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku iné   veci   prejednávajú   a   rozhodujú   súdy   v   obèianskom   súdnom   konaní,   ak   to ustanovuje   zákon.   Tak   tomu   je   aj   v   prípade   konania   súdu   vo   veci   registrácie kandidátnych listín politických strán, politických hnutí, koalícií politických strán a politických hnutí a nezávislých kandidátov miestnou volebnou komisiou.

Miestna volebná komisia ako subjekt verejného práva sui generis rozhoduje o pasívnom volebnom práve, t. j. o práve by volený do orgánov samosprávy obcí. Vzh¾adom na to, ako aj na vyššie uvedené znenie § 7 ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku   považujeme   za   správne,   že   rozhodnutia   miestnej   volebnej   komisie   v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva sú preskúmate¾né súdom a nejde o rozpor s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V podstate ide o obdobný prípad,   ako   pri   preskúmavaní   rozhodnutí   súvisiacich   s   uplatnením   aktívneho volebného práva (§ 7 volebného zákona a § 200g Obèianskeho súdneho poriadku). Navyše   akceptovaním   názoru   prezentovaného   v   podnete,   ktorý   reštriktívne interpretuje èl. 142 ods. 1 ústavy, by mohlo dôjs k spochybneniu niektorých ïalších právomocí súdov, napr. pri preskúmavaní rozhodnutí orgánov záujmovej samosprávy (profesné komory).

V   súvislosti   so   znením   §   200ga   ods.   2   Obèianskeho   súdneho   poriadku   je potrebné   rozumie   politickou   stranou   politickú   stranu   alebo   politické   hnutie   alebo nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka, a v prípade, že návrh podá iná politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto politickú stranu, politické hnutie, resp. nezávislého kandidáta. Dikcia tohto ustanovenia je v súlade s legislatívnymi   pravidlami   tvorby   zákonov   (uverejnené   pod   è.   19/1997   Z.   z.); použitie jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.

K èasti V:

Rozpor s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné vyvodi iba z toho, že výklad niektorého ustanovenia zákona je problematický.

K èasti VI:

Pod¾a èl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva   ustanoví   zákon.   Pod¾a   èl.   30   ods.   4   ústavy   obèania   majú   za   rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto právo platí aj pre obèanov, ktorí sú kandidátmi politických subjektov a sú uvedení na ich kandidátnych listinách alebo sú nezávislými kandidátmi. Vytvorenie rovnakých podmienok platí pre   týchto   kandidátov   aj   v   možnosti   prezentácie   svojho   programu   volièom prostredníctvom volebných plagátov.

Vzh¾adom na to právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu volebného práva, musí èo najoptimálnejšie a pri plnom rešpektovaní rovnosti zabezpeèi možnos politických   strán,   politických   hnutí,   ako   aj   nezávislých   kandidátov   verejne   sa prezentova a to za rovnakých podmienok. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie upravilo v súlade s èl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu v rozsahu nevyhnutnom na ochranu   vyššie   uvedených   práv   obèanov   pri   vedení   kampane   prostredníctvom volebných plagátov.

Poznamenávame,   že   navrhovate¾   nesúlad   s   Ústavou   Slovenskej   republiky odôvodòuje èl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje vlastnícke práva.“Listom   z   28.   augusta   1998   požiadal   ústavný   súd   Združenie   miest   a   obcí Slovenska   (ïalej   len   „ZMOS“)o   vypracovanie   stanoviska   k   návrhu   skupiny poslancov.   V   predloženom   stanovisku   z 11.   septembra   1998 ZMOS okrem   iného uviedlo:

„Združenie miest a obcí Slovenska (ïalej len ZMOS) predložený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu oznaèených ustanovení   zákona   è.   233/1998   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopåòa   zákon   SNR   è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a o   doplnení   niektorých   zákonov   s   oznaèenými   ustanoveniami   Ústavy   Slovenskej republiky považuje za opodstatnený, právne a vecne náležite odôvodnený.

K èlánku I.

Súhlasíme   s   argumentáciou   predloženého   poslaneckého   návrhu   o   nesúlade ustanovenia § 9 odst. 4, 5, 6 a nadväzných ustanovení zákona è. 346/1990 Zb. v znení zákona è. 233/1998 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky.

Zavedenie volebného systému na národnostnom a etnickom princípe nie je aj pod¾a ZMOS v súlade s èlánkom 12 ods. 2, s èlánkom 30 ods. 4 a s èlánkom 31 Ústavy Slovenskej republiky.

V èlánku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú základné práva a slobody založené na všeobecnej rovnosti, okrem iného, bez oh¾adu na príslušnos k národnosti alebo   k   etnickej   skupine.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova.

ZMOS   nemá   námietky,   aby   sa   v   budúcnosti   doriešil   spôsob   zastúpenia národnostných   menšín   v   národnostne   zmiešaných   obciach   a   mestách   v   orgánoch samosprávy tak, aby rešpektoval Ústavu SR.K èlánku II:

ZMOS vo svojich   pripomienkach k návrhu predmetného zákona namietalo proti tomu, aby bola prijatá formulácia § 14 ods. 2, že v prípade, ak miestna volebná komisia   nemá   stanovený   poèet   èlenov,   vymenuje   zostávajúcich   èlenov   komisie prednosta okresného úradu. Odporúèali sme, aby aj naïalej vykonávali túto èinnos starostovia obcí a primátori miest, ktorí sú vo svojom rozhodovaní nezávislejší ako prednostovia okresných úradov, pretože sú volení obèanmi.

K èlánku III.

Ustanovenie   §   16 ods.   8, ktoré   zakotvuje   ako   ïalšiu   podmienku   pasívneho volebného   práva   pre   vo¾bu   poslanca   obecného   zastupite¾stva   trvalý   pobyt kandidáta v príslušnej obci v trvaní najmenej jedného roka, bolo do novely zákona zapracované na základe odporúèania orgánov ZMOS. Pri tomto sme vychádzali z potreby,   aby   do   obecných   zastupite¾stiev   boli   volení   kandidáti,   ktorých   obèania lepšie   poznajú   a u ktorých   je   väèší   predpoklad   poznania   miestnych   pomerov   a riešenia potrieb obyvate¾ov príslušnej obce.

K èlánku IV.

Stotožòujeme sa s argumentáciou návrhu skupiny poslancov k § 17 ods. 4 a § 22 ods.   2 zákona   346/1990 Zb.   v   znení   neskorších   predpisov.   ZMOS vo   svojich pripomienkach   k   návrhu   zákona   tiež   zastával   stanovisko,   aby   nebola   táto kompetencia   prenesená   z   miestnych   volebných   komisií   na   súd.   Vychádzali   sme pritom z toho, že doterajšia právna úprava bola vyhovujúca a operatívnejšia.

K èlánku V.

K   ustanoveniu   §   30   ods.   2   zákona   è.   346/1990   Zb.   v   znení   neskorších predpisov   ZMOS   nemalo   zásadné   pripomienky.   Zastávame   stanovisko,   že   týmto ustanovením nie je obmedzený na miestnej úrovni kandidujúcim   politickým stranám a nezávislým kandidátom prístup k miestnym oznamovacím prostriedkom poèas volebnej kampane.

K èlánku VI.

ZMOS v procese prerokúvania novely zákona nemalo výhrady k ustanoveniu § 30 ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v znení   neskorších predpisov, ktoré zakotvuje povinnos obcí vyhradi plochu na vylepovanie predvolebných   plagátov pre všetky kandidujúce politické strany a politické hnutia, ako aj pre nezávislých kandidátov, a to na princípe rovnosti.

Poznamenávame, že ZMOS na nesúlad niektorých ustanovení tohoto zákona s Ústavou   SR poukazovalo   už v   priebehu   jeho prerokúvania   v   Národnej rade   SR formou výziev na poslancov, èlenov vlády SR a tiež stanoviskami svojich zástupcov na   rokovaniach   výborov   Národnej   rady   SR   s   tým,   aby   nebol   Národnou   radou prerokúvaný   a   schválený.   Aj   napriek   tomu   Národná   rada   SR   väèšinou   hlasov prítomných poslancov navrhovaný zákon schválila.“

Na základe § 39 zákona è. 38/1993 Z. z. predseda ústavného súdu 28. augusta 1998   vyžiadal   od   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vypracovanie stanoviska   k   návrhu   skupiny   poslancov.   Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sa   do   termínu   ústneho   pojednávania   k   listu   predsedu   ústavného   súdu nevyjadril.

Obaja úèastníci konania o nesúlade niektorých ustanovení zákona o vo¾bách do   orgánov   samosprávy   obcí   vyhlásili, že   trvajú na ústnom pojednávaní   vo veci. Verejné   pojednávanie   pléna   ústavného   súdu   sa   uskutoènilo   14.   októbra   1998. Navrhovate¾a na òom zastupoval JUDr. Ing. Ivan Šimko, poslanec Národnej rady Slovenskej   republiky,   a   Národnú   radu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Peter   Kukliš, riadite¾   legislatívno-právneho   odboru   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej republiky.   Zástupcovia oboch strán   na ústnom pojednávaní   úvodom vyhlásili, že zotrvávajú   na   svojich   stanoviskách   obsiahnutých   v   písomných   materiáloch   a   v priebehu ústneho pojednávania tieto viackrát potvrdili a spresnili, avšak bez toho, že by ich zásadným spôsobom menili, prípadne doplnili.

V prvej èasti odôvodnenia (I.) svojho   nálezu ústavný súd uviedol podstatné èasti návrhu skupiny poslancov, ako aj písomné stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky a Združenia miest a obcí Slovenska k tým ustanoveniam zákona o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí, ktorých nesúlad s ústavou navrhovate¾   namietal. V druhej   èasti   odôvodnenia   (II.)   ústavný   súd   uvádza   podstatné   argumenty navrhovate¾a odôvodòujúce nesúlad jednotlivých ustanovení citovaného zákona s ústavou, s právnym názorom ústavného súdu   a dôvodmi, pre ktoré   ústavný súd konštatoval   nesúlad   niektorých   ustanovení   posudzovaného   zákona   s   Ústavou Slovenskej republiky a rovnako dôvody, pre ktoré návrh zamietol a v èasti návrhu nevyhovel.

II. Namietaný   nesúlad   èl.   I   §   9   ods.   4,   5   a   6;   §   16   ods.   3   písm.   b)   veta   za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov s èl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovate¾ namietal, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu ïalšie (I. èas petitu návrhu) nie sú v súlade s èl. 12 ods. 2 ústavy. V spojitosti s tým uviedol: „Èlánok 12 ods. 2 ústavy zakotvuje všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré sa vzahuje na všetky osoby a dotýka sa všetkých základných práv a slobôd. Okrem iného zakazuje akúko¾vek   diskrimináciu   založenú   na   príslušnosti   k   národnosti   alebo   etnickej skupine.   Pod¾a   druhej   vety   cit.   ústavného   èlánku   nemožno   nikoho   inter   alia   z dôvodu   príslušnosti   k   urèitej   národnosti   „poškodzova,   zvýhodòova   alebo znevýhodòova“.   Osobitné   ustanovenie   o   rovnosti   obsahuje   èl.   30   ods.   4   ústavy, pod¾a ktorého majú všetci obèania za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Rovnaké podmienky znamenajú, že právnym predpisom akejko¾vek právnej sily nie je možné preferova alebo diskriminova niektoré skupiny obèanov pred inými skupinami, pokia¾ ide o prístup k verejným funkciám. H¾adiská obsiahnuté   v   ustanovení   èl.   12   ods.   2   ústavy,   a   teda   ani   príslušnos   k   urèitej národnosti, nesmú by kritériom pre kvalifikáciu alebo diskvalifikáciu pre prístup k týmto funkciám.“.

Ústavný súd pri posudzovaní uvedených ustanovení zákona vychádzal z èl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý má povahu generálnej ústavnoprávnej normy (tým zároveò aj garancie),   ktorá   je   predpokladom   realizácie   jednotlivých   základných   práv upravených v ústave. Vo vzahu k rovnosti vo volebnom práve (ktorá bola podstatou námietky navrhovate¾a v tejto èasti návrhu) má však prednos úprava obsiahnutá v èl. 30 ods. 4 ústavy, ktorá má povahu špeciálnej normy. Ústavný súd vychádzajúc z pravidla, že vo vzájomnom vzahu všeobecnej právnej normy a špeciálnej právnej normy má prednos špeciálna právna norma (lex specialis derogat generali), zastáva právny   názor,   že   napadnuté   ustanovenia   zákona   è.   233/1998   Z.   z.   (I.   èas   petitu návrhu) nemôžu by v nesúlade s èl. 12 ods. 2 ústavy, a preto v tejto èasti návrhu navrhovate¾a nevyhovel.

Namietaný   nesúlad   èl.   I   §   9   ods.   4,   5   a   6;   §   16   ods.   3   písm.   b)   veta   za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46 ods. 3 písm. e); § 47 ods. 3 písm. d) a § 51 ods. 1 prvá veta, èas vety za bodkoèiarkou zákona SNR è. 346/1990 Zb. o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

Pod¾a   navrhovate¾a   ustanovenie   §   9   ods.   4   zákona   è.   346/1990   Zb.   o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ïalej len „zákon è.   233/1998   Z.   z.“)   zaviedlo   osobitný   spôsob   vo¾by   poslancov   obecných zastupite¾stiev v obciach, v ktorých tvoria obyvate¾stvo príslušníci národnostných menšín   a   etnických   skupín.   V   týchto   obciach   sa   poèet   poslancov   rozdelí proporcionálne tak, aby toto rozdelenie zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných   menšín   a   etnických   skupín   v   obci.   Pod¾a   §   9   ods.   5   zákona   è. 233/1998   Z.   z.   sa   tento   spôsob   vo¾by   aplikuje   v   obciach,   kde   príslušníci národnostnej   menšiny   alebo   etnickej   skupiny   tvoria   pod¾a   výsledkov   ostatného sèítania ¾udu od 5 % do 95 % z celkového poètu obyvate¾ov obce. V zmysle § 9 ods. 6 sa uvedený spôsob vo¾by aplikuje aj na obce, v ktorých menšinu obyvate¾ov tvoria   Slováci.   Citované   zákonné   normy   teda   zaviedli   do   právneho   poriadku   -   v rámci volieb komunálnych poslancov - systém kvót, ktoré sú založené na príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

V nadväznosti na ustanovenia § 9 ods. 4, 5, 6 zákona è. 346/1990 Zb. sa k danej problematike vzahujú aj ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) veta za bodkoèiarkou, ods. 4 veta za bodkoèiarkou, ods. 5 veta za bodkoèiarkou; § 18 ods. 2; § 20 ods. 3 veta štvrtá; § 31 ods. 4 veta šiesta; § 38 ods. 2; § 39 ods. 2 písm. e) veta za èiarkou; § 43 ods. 2 písm. f) veta za bodkoèiarkou, písm. g) veta za bodkoèiarkou; § 44 ods. 4; § 46   ods.   3 písm.   e);   §   47   ods.   3 písm.   d)   a   §   51   ods.   1   prvá   veta,   èas   vety   za bodkoèiarkou zákona è. 346/1990 Zb.

Navrhovate¾ v spojitosti s tým ïalej uviedol, že funkcia poslanca obecného zastupite¾stva   je   verejnou   funkciou,   na   ktorú   sa   vzahuje   èl.   30   ods.   4   ústavy. Garancia   rovnakého   prístupu   k   verejným   funkciám   je   nezluèite¾ná   s   fixným systémom   kvót,   ktorý   zavedením   numerus   clausus   pre   poslancov   obecného zastupite¾stva   urèitej   národnosti   obmedzuje   rozsah   prístupu   kandidátov   tejto národnosti k verejným funkciám. Kandidát urèitej národnosti (a je právne irelevantné èi slovenskej, alebo menšinovej) totiž v obciach definovaných v § 9 ods. 5 zákona è. 346/1990   Zb.   nebude   ma   prístup   ku   všetkým   mandátom   poslancov   obecného zastupite¾stva,   ale   iba   k   zlomku, ktorý   zodpovedá   pomeru   „jeho“ národnosti   na celkovom poète obyvate¾ov obce. V prípade, ak napr. za slovenskú národnos by malo by zvolených 10 poslancov a kandidova bude 20 kandidátov a za maïarskú národnos by malo by zvolených 8 poslancov, avšak kandidova bude 9, je zrejmé, že kandidáti slovenskej národnosti majú výrazne nižšiu percentuálnu šancu na zvolenie. Inými slovami, ako jednotlivci nemajú k funkcii poslanca obecného zastupite¾stva prístup za rovnakých podmienok. Kandidát, ktorý nemá maïarskú národnos, sa totiž nemôže   uchádza   o   poslanecký   mandát   vyhradený   exkluzívne   tejto   národnostnej menšine vice versa.

Ústava   Slovenskej   republiky   (v   zásadnej   zhode   aj   s   obsahom   Listiny základných práv a slobôd) v èlánku 12 ods. 1 deklaruje, že ¾udia sú slobodní a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach,   že   základné   práva   a   slobody   sú   neodòate¾né, nescudzite¾né,   nepremlèate¾né   a   nezrušite¾né   a   že   sa   zaruèujú   na   území Slovenskej republiky všetkým bez oh¾adu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, èi iné zmýš¾anie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnos k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústava   ïalej   upravuje,   že   nikoho   nemožno   z   vyššie   uvedených   dôvodov poškodzova, zvýhodòova alebo znevýhodòova.

Pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy obèania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Ústavný súd už predtým v inej veci vyslovil: „V rozsahu prístupu k voleným funkciám sa týmto ustanovením (èl. 30 ods. 4) ústavy zaruèuje pasívne volebné právo, možnos by zvolený za zástupcu iných obèanov a v ich mene vykonáva moc, ktorá pod¾a èl. 2 ods. 1 ústavy pochádza od nich“ (II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998). Z uvedeného konštatovania vyplýva záver, že právnym predpisom   akejko¾vek   právnej   sily,   ale   ani   aplikaènou   praxou   orgánov   verejnej správy nemožno zvýhodòova, resp. znevýhodòova niektoré skupiny obèanov oproti iným skupinám obèanov v možnostiach ich prístupu k voleným a iným verejným funkciám z dôvodu rasy, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného verejného zmýš¾ania, národného alebo   sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej   menšine,   k   majetku   a   postaveniu   a   pod.   Kritériá   vyplývajúce   z ústavnoprávneho ustanovenia èl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré má univerzálny charakter (preto nemôže by ani zákonom obmedzené), sú prekážkou vytvárania akýchko¾vek zvýhodnení, resp. obmedzení v prístupe k voleným a iným verejným funkciám.

Pri   posudzovaní   obsahu   ustanovení   novoformulovaného   §   9   zákona   è. 233/1998   Z. z.   nemožno   však   nevidie,   že   ústavne   deklarovaný   princíp   rovnosti obèanov (v tomto prípade volièov i kandidátov na poslanecké funkcie v obecných zastupite¾stvách) bol prelomený rozde¾ovaním poètu poslaneckých miest, ktoré sa majú   vo¾bou   v   jednomandátových   volebných   obvodoch   obsadi   pod¾a   pomeru Slovákov   a   jednotlivých   národnostných   menšín   alebo etnických   skupín v   obci na základe výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov.

Rovnos   volebného   práva   sa   všeobecne   chápe   nielen   ako   požiadavka,   aby každý   obèan   mal   pri   výkone   volebného   práva   rovnaké   postavenie,   ale   tiež   ako požiadavka, aby každému obèanovi pri rozhodovaní patril jeden hlas a tento jeho hlas mal rovnakú váhu voèi hlasom ostatných volièov a aby sa každý obèan mohol za rovnakých   podmienok   uchádza   o   zvolenie   a   aby   mal   rovnakú   šancu   na   získanie poslaneckého mandátu.

Rovnos volebného práva je pritom nepochybne iba jedným z mnohých výrazov podstatne širšie ponímanej rovnosti obèanov.

Celkový mechanizmus rozde¾ovania poètu poslancov tak, aby toto rozdelenie zodpovedalo   pomeru   Slovákov   a   jednotlivých   národnostných   menšín   a   etnických skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov, spôsob podávania kandidátnych listín, spôsob hlasovania, ako aj   rozde¾ovania mandátov, pod¾a   právneho   názoru   ústavného   súdu   možno   hodnoti   ako   typický   príklad upravovania hlasov volièov odovzdaných vo vo¾bách.

Ústava Slovenskej republiky   neobsahuje ustanovenie, výkladom ktorého by bolo možné odôvodni postup umožòujúci obmedzi alebo modifikova základné práva obèana   za   úèelom   zlepšenia   postavenia   príslušníkov   národnostných   menšín   alebo etnických   skupín.   Diferenciácia   („rozde¾ovanie   poètu   poslancov   tak,   aby   toto zodpovedalo   pomeru   Slovákov   a   jednotlivých   národnostných   menšín   a   etnických skupín v obci pod¾a výsledkov ostatného sèítania ¾udu, domov a bytov“, § 9 ods. 4 zákona   è.   233/1998 Z.   z.)   kandidátov   na   poslancov   orgánov   samosprávy   obcí   na základe ich príslušnosti k urèitej národnosti nemá oporu v ústave. Inak povedané, príslušnos   k   akejko¾vek   národnosti   nie   je   akceptovate¾ným   dôvodom   pre vytváranie kritérií za úèelom prístupu k verejným funkciám.

O tom, že akáko¾vek forma rozde¾ovania obèanov (a to aj takého, ktorého základom je rozde¾ovanie štátnych obèanov - kandidátov na základe národnostnej príslušnosti)   nie   je   zluèite¾ná   s   demokratickými   volebnými   princípmi,   svedèia mnohé   teoretické   práce   z   oblasti   štátovedy   a   ústavného   práva,   ako   aj   viaceré rozhodnutia   európskych   ústavných   súdov.   Tento   fakt   uvádzajú   ako   príklad neprípustnej   manipulácie   volieb   (napr.   Pernthaler,   P.   Allgemeine   Staatslehre   und Verfassungslehre, Springer - Verlag, Wien 1986, s. 240, Schmidt - Bleibtreu / Klein, Kommentar   zum   Grundgesetz   fur   die   Bundesrepublik   Deutchland   (3.   vyd.), Luchterhand   1973,   Berlin,   s.   426,   Zbierka   rozhodnutí   Ústavného   súdu   SRN   - BVerfGE 15, 166 f., Adamovich Funk, Osterreichisches Verfassungsrecht, Springer 1985, Wien, s. 194 a nasl. a ïalšie).

Národnostné kvóty, resp. volebný k¾úè, boli súèasou volebného systému pred rokom 1990. Pod¾a èl. 2 ústavného zákona è. 144/1968 Zb. o postavení národností v ÈSSR boli „národnosti primerane k svojej poèetnosti zastúpené v zastupite¾ských zboroch a v iných volebných orgánoch“. Existencia takéhoto ustanovenia v systéme skutoène   slobodných   a   demokratických   volieb   je   vylúèená,   pretože   predpokladá monopol navrhovania kandidátov a ich „automatické“ zvolenie. V skutoènosti jeho existencia umožnila vytvorenie   stavu, keï zvolenie kandidáta do funkcie poslanca nebolo výsledkom volieb, ale bolo dôsledkom uplatnenia tzv. volebného k¾úèa.

Odmietnutie   národnostných   kvót,   resp.   volebného   k¾úèa   postaveného   na národnostnom,   alebo   etnickom   princípe   nie   je   motivované   úsilím   o   negovanie národností   a   etník,   ale   má   iné   reálne   dôvody.   V   skutoènosti   sú   príslušníci národnostných menšín obèanmi v politickom zmysle takí istí, ako iní obèania, prièom pod¾a toho uplatòujú aj svoje volebné právo.

Pôsobenie   zástupcov   (príslušníkov)   národnostných   menšín, resp.   etnických skupín, v orgánoch samosprávy obcí musí vychádza zo všeobecných demokratických princípov. Niet pochýb o tom, že politické strany, ktoré zaradia na svoje kandidátne listiny príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín, môžu za urèitých okolností posilni svoje volebné výsledky. Uplatòovanie práv národnostných menšín alebo etnických skupín, ktoré sú nakoniec v právnom poriadku Slovenskej republiky adekvátne   upravené,   musí   vychádza   zo   všeobecných   princípov   zabezpeèujúcich dodržiavanie   právnych   predpisov.   To   však   nie   je   záležitosou   iba   nieko¾kých zástupcov   národnostných   menšín   alebo   etnických   skupín   v   orgánoch   samosprávy obcí,   ale   politiky   v   pravom   slova   zmysle   ako   spôsobu   riešenia   prípadných národnostných (etnických) problémov.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z., ako aj naò nadväzujúce ustanovenia (I. èas petitu návrhu), ktoré   treba   pre   úèely   konania   o   súlade   právnych   predpisov   považova   za   celok, vychádzal zo všeobecne známej skutoènosti, že ústavná úprava volebného práva   v Slovenskej republike je v plnom rozsahu založená na obèianskom princípe (tak je upravené volebné právo pre vo¾by do Národnej rady Slovenskej republiky) a nie na národnostnom a etnickom princípe.   Tento   záver možno odvodi na základe týchto argumentov:

- volení zástupcovia (poslanci) odvodzujú vykonávanie moci od obèanov, ktorí sú zdrojom štátnej moci (èl. 2 ods. 1 ústavy),

- vo¾bou svojich zástupcov obèania napåòajú svoje politické právo zúèastòova sa na správe verejných vecí (èl. 30 ods. 1 ústavy),

- pasívne volebné právo ústava priznáva obèanovi (èl. 30 ods. 4); toto ústavnoprávne ustanovenie   je   osobitným   ustanovením   o   rovnosti   a   týka   sa   volených   funkcií, prièom sa jednoznaène zmieòuje o obèanovi,

- rovnos vo volebnom práve sa viaže na obèana ako takého, bez oh¾adu na jeho národnostnú   alebo   etnickú   príslušnos   („obèania   majú   za   rovnakých   podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám“, èl. 30 ods. 4 ústavy), a preto sa nemôže viaza na príslušníkov národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.

Inak povedané, právna úprava rozde¾ovania poètu poslaneckých mandátov do obecných   (mestských)   zastupite¾stiev   pred   novelizáciou   zákona   Slovenskej národnej rady è. 346/1990 Zb., t. j. do nadobudnutia úèinnosti zákona è. 233/1998 Z. z., ktorá bola založená na obèianskom princípe, spåòala kritériá právneho štátu.

Pod¾a právneho názoru ústavného súdu má by volebné právo upravené tak, aby zastúpenie poslancov v obecných (mestských) zastupite¾stvách bolo výsledkom (výrazom)   vôle   volièov,   do   ktorej   by   nemali   zasahova   dôsledky   vyplývajúce   z uplatòovania   zákonnej   úpravy   o   rozde¾ovaní   poètu   poslancov   na   základe národnostných alebo etnických kvót.

Pre úplnos možno uvies, že uvedený princíp sa vo volebnom práve Slovenskej republiky neuplatòuje ani pod¾a zákona Slovenskej národnej rady è. 80/1990 Zb. o vo¾bách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6, ako aj na ne nadväzujúce ustanovenia (bod 1. výroku tohto rozhodnutia), nie sú v súlade s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré upravuje rovnos v druhovo vymedzenej špecifickej oblasti, t. j. k rovnosti obèanov v prístupe k voleným a iným verejným funkciám.

Uplatòovanie   národnostného   (etnického)   princípu   pri   rozde¾ovaní   poètu poslancov do obecných (mestských) zastupite¾stiev v ustanoveniach § 9 ods. 4, 5 a 6, ako aj na neho nadväzujúcich oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. je v príèinnej súvislosti so všeobecnosou a rovnosou volebného práva, ale nie s ústavným princípom   slobodnej   vo¾by,   ako   je   upravený   v   èl.   30   ods.   1   ústavy.   Toto ústavnoprávne   ustanovenie   upravuje   základné   právo   obèanov   zúèastòova   sa   na správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   vo¾bou   svojich   zástupcov,   t.   j. aktívnym   volebným   právom,   ktoré   však   nemôže   by   uplatòovaním   princípu národnostných   alebo   etnických   kvót   porušené.   Preto   námietka   navrhovate¾a   o nesúlade oznaèených ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu) s èl. 30 ods. 1 ústavy nie je   pod¾a právneho názoru ústavného súdu opodstatnená. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd nevyhovel   námietke   navrhovate¾a   na vyslovenie nesúladu èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení citovaného zákona (I. èas petitu návrhu) s èl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení

zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu)

s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky

Pod¾a navrhovate¾a sa princíp národnostných kvót dostal do rozporu aj s èl. 31 ústavy, ktorý chráni slobodnú súaž politických síl. Kandidáti jednej národnosti totiž nebudú slobodne súaži s ostatnými kandidátmi na funkciu poslancov obecného zastupite¾stva,   ale   iba   s   kandidátmi   tej   istej   -   svojej   -   národnosti.   Pod¾a navrhovate¾a to znemožòuje kandidátovi s urèitou charakteristikou (národnostnou) súaži s inými kandidátmi.

Pod¾a èl. 31 ústavy „zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd“ a jej výklad a používanie musia umožòova a ochraòova slobodnú súaž politických síl v demokratickej spoloènosti.

Za   úèelom   stabilizácie   demokracie   a   právnosti   štátu   ústava   obsahuje ustanovenia, ktoré implikovane zahàòajú zámer ústavodarcu zaruèi zvýšenú ochranu zvláš   dôležitým   spoloèenským   vzahom   (PL.   ÚS   7/96).   K   ústavným   zárukám stabilizácie   demokracie   a právnosti   štátu   patrí   aj princíp ochrany   slobodnej súaže politických   síl   v   tvorbe   a   uplatòovaní   zákonov   upravujúcich   politické   práva   a slobody.

Princíp   ustanovený   v   èl.   31   ústavy   nemá   povahu   ústavného   práva   alebo slobody zaruèenej jednotlivcovi. Jeho obsahom je záväzok Národnej rady Slovenskej republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody schváli iba také   zákony,   ktorými   sa   umožní   a   ochráni   slobodná   súaž   politických   síl   v demokratickej   spoloènosti.   Obsahom   princípu   ustanoveného   v   èl.   31   ústavy   je zároveò aj záväzok ostatných orgánov verejnej moci uplatòova zákony upravujúce politické práva a slobody jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súaž politických síl.

Citované   ustanovenie   ústavy   má   priamu   spojitos   so   všetkými   politickými právami   vyjadrenými   v   ústave   a   svojou povahou zásadne   ovplyvòuje formovanie politických   síl   v   demokratickej   spoloènosti.   Formuluje   všeobecné   požiadavky predovšetkým so zameraním na tvorbu zákonodarstva. Slobodná súaž politických síl nachádzajúca   výraz   predovšetkým   vo   vo¾bách   je   základným   predpokladom fungovania   demokratického   štátu   a   to   je   dôvodom,   aby   obsah   èl.   31   ústavy   bol transformovaný najmä vo volebných zákonoch. To znamená, že aj zákon o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí, v danom prípade ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 a spolu s nimi ïalšie, ktoré sú vymenované v èasti I. petitu návrhu, je potrebné konfrontova s požiadavkou, èi umožòujú a ochraòujú slobodnú súaž politických síl v demokratickej spoloènosti. V rozpore s obsahom tohto ústavného ustanovenia je akéko¾vek jeho porušenie vo vo¾bách, v danom prípade rozde¾ovanie poètu poslancov obecných (mestských)   zastupite¾stiev   zodpovedajúce   pomeru   Slovákov   a   jednotlivých národnostných menšín a etnických skupín (tým aj politických síl, ktoré reprezentujú).

Ochrana práva voli a uchádza sa o volené funkcie (poslanca obecného alebo mestského   zastupite¾stva)   je   aj   v   podmienkach   Slovenskej   republiky   zásadnou záležitosou fungovania   jeho politického systému.   Zásahy   zákonodarcu   do   tvorby vôle volièov, ktorá sa transformuje do zloženia orgánov samosprávy obcí, môžu by iba výnimoèné a musia by prísne ohranièené, a to nielen s oh¾adom na ústavnos, ale aj na všeobecné (politické) kritériá demokratickej spoloènosti. Vo vzahu k vo¾bám do orgánov samosprávy obcí je prioritnou záležitosou z h¾adiska ústavnosti § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. posúdenie toho, èi slobodná súaž politických síl predstavuje   apriori   odmietnutie   zákonnej   možnosti   ustanovenia   akejko¾vek podmienky pre vstup do tejto súaže a poèínanie si v nej. Moc sa v demokratickej spoloènosti vytvára zdola a nie naopak, pretože pod¾a èl. 2 ods. 1 ústavy „všetka moc pochádza od obèanov“, a to na základe princípu zvrchovanosti obèanov nad štátnou mocou reprezentovanou štátnymi orgánmi, ktoré svoju moc získavajú práve od obèanov. Vô¾u štátu teda urèuje obèan a nie štát urèuje vô¾u obèana. Medzi možnosami   zákonodarcu   zasahova   do   základných   práv   a   slobôd   a   možnosami zasahova do slobodnej súaže politických síl je zásadný rozdiel. Pod¾a èl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upravi za podmienok ustanovených ústavou alebo zákonom. Vo vzahu k politickým právam však platí èl. 31 ústavy, ktorý   naopak   slobodnú   súaž   politických   síl   nielenže   neumožòuje   zákonmi obmedzova, ale od zákonov („zákonná úprava...“), a to predovšetkým volebných zákonov   požaduje,   aby   umožòovali   a   ochraòovali   túto   slobodnú   súaž   (vrátane výkladu a používania takejto zákonnej úpravy). Možno konštatova, že túto ústavnú podmienku zákon è. 233/1998 Z. z. zavedením národnostných a etnických kvót pri rozde¾ovaní poètu poslaneckých mandátov nerešpektuje.

Prijatím   napadnutých   ustanovení   zákona   è.   233/1998   Z.   z.   (I.   èas   petitu návrhu) zákonodarca zasiahol do ústavou garantovanej slobodnej súaže politických síl v demokratickej spoloènosti, èím došlo k ich nesúladu s èl. 31 ústavy.

Namietaný nesúlad èl. I § 9 ods. 4, 5 a 6 a ïalších oznaèených ustanovení

zákona è. 233/1998 Z. z. (I. èas petitu návrhu)

s èl. 33 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovate¾ ïalej uviedol, že ustanovenia § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona o vo¾bách do orgánov samosprávy obcí sa ocitli v nesúlade aj s èl. 33 ústavy, nako¾ko: „Ak sa jedným   z   objektívnych   faktorov   volebného   úspechu   stane   príslušnos   k   urèitej národnosti,   je spochybnená   sloboda   rozhodovania   o vlastnej   národnosti.   Uvedenú situáciu je potom možné kvalifikova ako nepriame ovplyvòovanie rozhodovania o národnosti.“.   Nako¾ko   príslušnos   ku   ktorejko¾vek   národnostnej   menšine   alebo etnickej   skupine   nemôže   by   nikomu   na   ujmu,   navrhovate¾   dospel   k   záveru,   že zavedenie   systému   etnických   a   národnostných   kvót   je   v   rozpore   s   èlánkom   33 Ústavy.

Ústavný súd po analýze citovaných ustanovení (I. èas petitu návrhu) zistil, že tieto ustanovenia v žiadnom prípade nezasahujú do základného práva príslušníkov národnostných   menšín   alebo   etnických   skupín   voli   a   by   volený   do   orgánov samosprávy obcí. Povedané inými slovami, príslušnos k národnostnej menšine alebo etnickej skupine ich v žiadnom rozsahu a ani žiadnym spôsobom neobmedzuje v ich aktívnom èi pasívnom volebnom práve, z èoho logicky vyplýva, že v danom prípade ani nemôže dôjs k ujme, ktorá pod¾a èl. 33 ústavy nie je prípustná.

Argumentácia   navrhovate¾a   v   tejto   èasti   jeho   návrhu   bola   vnútorne protireèivá,   nako¾ko   na   podporu   svojho   tvrdenia   o   vzniku   ujmy   v   dôsledku príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine v spojitosti so zavedením systému národnostných alebo etnických kvót pri rozde¾ovaní poètu poslancov do obecných   (mestských)   zastupite¾stiev   uviedol   dôvody,   ktoré   vo   svojej   podstate nemôžu objektívne vyvola nesúlad príslušných ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 33 ústavy.

Stav, ktorý vo volebnej praxi môže nasta v dôsledku priameho uplatòovania § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. pri rozde¾ovaní poètu poslancov obecných (mestských)   zastupite¾stiev,   ktorý   sa   v   obci   volí,   voèi   obèanom   Slovenskej republiky, patriacim do národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, možno pod¾a právneho názoru ústavného súdu (a naopak ako to hodnotí navrhovate¾) hodnoti ako urèitú formu ich pozitívnej diskriminácie, ktorú však rozhodne nemožno považova za ujmu,   ktorá   by   mala   by   všeobecne   spájaná   s   príslušnosou   ku   ktorejko¾vek národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovate¾a v èasti požadujúcej vyslovenie nesúladu § 9 ods. 4, 5 a 6 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 33 ústavy.

Namietaný nesúlad èl. I § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

Pod¾a   navrhovate¾a   ústava   neupravuje   podmienky   výkonu   pasívneho volebného   práva   pre   vo¾by   poslancov   obecných   a   mestských   zastupite¾stiev   a starostov (primátorov) obcí a miest.

Navrhovate¾ pritom vychádzal z èl. 30 ods. 4 ústavy, pod¾a ktorého obèania majú za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám.   Z aspektu tohto ústavnoprávneho ustanovenia zavedenie 1-roèného trvalého pobytu v obci   pre   uplatnenie   pasívneho   volebného   práva   vytvára   pod¾a   navrhovate¾a nerovnos medzi potencionálnymi kandidátmi, ktorí túto podmienku spåòajú a tými, ktorí ju nespåòajú. Obèania, ktorí v dobe jedného roka pred konaním volieb zmenia svoj trvalý pobyt v obci (aj z dôvodu vis maior), nebudú môc realizova svoje pasívne volebné právo v žiadnej obci na území Slovenskej republiky. Pod¾a navrhovate¾a pri preukazovaní „objektívneho a rozumného“ odôvodnenia znáša dôkazné bremeno v celom rozsahu štát. Zákonodarca však zavedenie podmienky 1-roèného trvalého pobytu   v obci neodôvodnil   - ani v   normatívnom texte,   ani v   dôvodovej správe   - s poukazom   na   žiadnu   verejnú   hodnotu,   èi   legitímny   úèel.   Preto   pod¾a navrhovate¾a je evidentné, že z uvedených dôvodov sú ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z. v rozpore s èl. 30 ods. 4 ústavy.

Ako   už bolo uvedené,   ustanovenie   èl.   30 ods.   4 ústavy   zaruèuje obèanovi právo za rovnakých podmienok ma prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Pod¾a èl. 64 ods. 2 ústavy obec je samostatným územným a správnym celkom Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.

Z uvedeného vyplýva, že za obyvate¾a obce je považovaný obèan s trvalým pobytom v nej, prièom jeho dåžka nie je ohranièená.

Zákonná   požiadavka,   aby   kandidát   za   poslanca   obecného   alebo   mestského zastupite¾stva a tak isto kandidát na funkciu starostu alebo primátora obce a mesta mal   trvalý   pobyt   v   obci,   v   ktorej   bude   kandidova,   je   ustanovená   aj   v   iných ustanoveniach zákona è. 233/1998 Z. z. Je tomu tak v § 16 ods. 2 písm. b) a v § 21 ods.   3. V   týchto   ustanoveniach   (náležitosti   kandidátnych   listín)   sa   však   požaduje splnenie (okrem iných podmienok) podmienky trvalého pobytu v obci, ale nie „dåžky trvalého pobytu v obci“.

V danom prípade ustanovenia § 16 ods. 8 a § 21 ods. 4 zákona è. 233/1998 Z. z.   urèujú   pre   kandidátov   vo   vo¾bách   do   orgánov   samosprávy   obcí   širší   rozsah podmienok pasívneho volebného práva ako je to uvedené v § 3 citovaného zákona (medzi   taxatívne   vymenovanými   prekážkami   pasívneho   volebného   práva   sa nenachádza prekážka dåžky trvalého pobytu kandidáta v obci).

Ústavný   súd   pri   hodnotení   ústavnosti   alebo   neústavnosti   napadnutých ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. bral do úvahy tieto aspekty:

- èi objektívne existuje legitímny verejný záujem na obmedzení pasívneho volebného práva,

- èi   zákonom   upravené   obmedzenie   pasívneho   volebného   práva   je   naozaj nevyhnutné so zameraním na realizáciu verejného záujmu,

- èi   existuje   priama   príèinná   súvislos   medzi   verejným   záujmom   a   potrebou zákonného obmedzenia pasívneho volebného práva.

Ich   posúdením   dospel   k   záveru,   že   zákonná   požiadavka   splnenia „kvalitatívnych“   požiadaviek,   ktoré   by   mal   kandidát   na   poslanca   obecného (mestského) zastupite¾stva a kandidát na funkciu starostu obce (primátora) spåòa prostredníctvom   podmienky   dåžky   trvalého   pobytu   v   obci, nemá   opodstatnenie   z aspektu   verejného   záujmu.   Takáto   zákonná   podmienka   v   dôsledku   toho   nie   je   v súlade   s   možnosou   rovnakého   prístupu   obèanov   k   voleným   a   iným   verejným funkciám upravenou v èl. 30 ods. 4 ústavy.

Namietaný nesúlad èl. I § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.

s èl. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovate¾ v tejto èasti svojho návrhu dôvodil tým, že „zákon è. 346/1990 Zb.   ani   zákon   è.   468/1991   Zb.   o   prevádzkovaní   rozhlasového   a   televízneho vysielania   v   znení   neskorších   predpisov   definíciu   miestneho   rozhlasového   alebo televízneho vysielania neobsahuje. Nie je teda zrejmé, èi sa výnimka z uvedeného zákazu dotýka vysielania, ktoré je šírené iba na území jednej obce, viacerých obcí alebo urèitého regiónu. Vzniká teda znaèná interpretaèná neistota, ktorá je v rozpore s definíciou   Slovenskej republiky   ako právneho štátu, zakotvenou v   èl. 1 ústavy. Jedným z definièných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatoène a aby umožòovali ich   adresátom   urobi   si   aspoò   predstavu   o   svojej   právnej   situácii.   Nejasnos, viacvýznamovos a   vágnos pojmu „miestne   rozhlasové alebo televízne vysielanie“ vytvára stav právnej neistoty, èím sa dostáva do rozporu s èl. 1 ústavy.“.

Princíp   právneho   štátu   proklamovaný   v   èl.   1   ústavy   je   základným ústavnoprávnym   princípom   v   Slovenskej   republike.   Ak   zákonodarný   orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z èl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (èl.   2   ods.   2   ústavy).   Pri   uplatòovaní   svojej   zákonodarnej   pôsobnosti   môže   prija zákon,   pokia¾   ním   neprekroèí   ústavou   daný   rámec.   Požiadavka,   aby   všeobecne záväzné právne predpisy spåòali kritéria zrozumite¾nosti, a to osobitne vtedy, ak sa nimi zakazujú urèité formy správania sa, predstavuje významný faktor eliminovania možnosti   ich   svojvo¾ného,   úèelového,   nejednotného   alebo   iného   nežiaduceho vykladania a uplatòovania príslušnými orgánmi verejnej moci (právny predpis má presne definova správanie sa príslušných subjektov, ktoré chce obmedzi).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade právnych predpisov alebo ich èastí s ústavou už viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho konkrétne ustanovenie ústavy národná rada ako zákonodarný orgán nepostupovala v súlade s èl. 1 ústavy (PL. ÚS 32/95; PL. ÚS 36/95; PL. ÚS 37/95; PL. ÚS 42/95; PL. ÚS 43/95; PL. ÚS 11/96; PL. ÚS 17/96; PL. ÚS 4/97).

Z obsahu napadnutého ustanovenia § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. a ani z   obsahu   súvisiacich   právnych   predpisov   nie   je   zrejmé,   èo   sa   v   danom   prípade považuje za   „miestne   rozhlasové   alebo   televízne   vysielanie“.   Tieto   pojmy nie   sú zákonom   definované.   Preto   nie   je   ani   zrejmé   prostredníctvom   akého   vysielania zákonodarca toleruje, resp. netoleruje volebnú kampaò. Tým sa vytvára stav, ktorý umožòuje rôznorodý a úèelový výklad tohto ustanovenia, èím sa zakladá stav právnej neistoty. Ani na základe všeobecného interpretaèného pravidla, t. j. èl. 152 ods. 4 ústavy,   nie   je   v   danom   prípade   možno   vytvori   stav   právnej   istoty   u   adresátov citovanej právnej normy o správaní, ktorým neporušia jej obsah.

Obsah § 30 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu, ktorý vyjadruje èlánok 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právna norma obsiahnutá v tomto ustanovení nie je formulovaná jednoznaène a pre jej adresáta dostatoène zrozumite¾ne. Tento nedostatok nemožno odstráni ani výkladom pod¾a èl.   152   ods.   4   ústavy.   Preto   ústavný   súd   vyslovil   jeho   nesúlad   s   èl.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Namietaný nesúlad èl. IV § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb.

0bèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z.

s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovate¾ ïalej namietal, že èl. IV § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z. „je v rozpore s èl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý garantuje každému (a teda aj právnickým osobám), aby sa jeho vec prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým vykonávaným dôkazom  ...“.   Pod¾a   navrhovate¾a   „keïže   súd   môže   rozhodova   aj   o   zrušení registrácie   kandidáta,   je zrejmé,   že   úèastníkom   konania   je politická   strana,   ktorá podala návrh na zaèatie konania a nie politická strana, ktorej sa návrh dotýka“.

Základom   argumentácie   odporcu,   t.   j. Národnej   rady   Slovenskej   republiky, bolo   tvrdenie,   že   „v   súvislosti   so   znením   §   200ga   ods.   2   Obèianskeho   súdneho poriadku   je   potrebné   rozumie   politickou   stranou   politickú   stranu   alebo   politické hnutie alebo nezávislého kandidáta, ktorých sa rozhodnutie dotýka a v prípade, že návrh podala iná politická strana, politické hnutie alebo nezávislý kandidát, aj túto politickú   stranu,   politické   hnutie,   resp.   nezávislého   kandidáta.   Dikcia   tohto ustanovenia   je   v   súlade   s   Legislatívnymi   pravidlami   tvorby   zákonov;   použitie jednotného èísla neznamená obmedzenie poètu oprávnených úèastníkov.“.

Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti citovaného ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku vychádzal z predpokladu, že slovné spojenie „jeho vec“, ktoré je súèasou èl. 48 ods. 2 ústavy (každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne, bez zbytoèných prieahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadri ku všetkým vykonávaným dôkazom) je nutné vyklada v takom zmysle ako to logicky vyplýva z tohto textu. To znamená, že každý, o ktorého právach a povinnostiach sa má pred súdom   kona, má   ma   možnos sa   tohto   konania   zúèastni   a   vyjadri   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom,   t.   j.   aby   súd   o   veci,   ktorá   sa   ho   dotýka,   konal   v   jeho prítomnosti a verejne. Táto ústavnoprávna zásada nemôže by modifikovaná nielen zákonnou   úpravou,   ale   ani   iným   spôsobom,   napr.   Legislatívnymi   pravidlami schválenými uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, dôsledkom èoho je, že predmetné ustanovenie (§ 200ga ods. 2 Obèianskeho súdneho poriadku) umožòuje súdu kona o politickom práve (èl. 30 ods. 1 a 4 ústavy)   bez toho, aby sa konania mohol zúèastni ako úèastník ten, ktorého práv sa konanie týka.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o nesúlade ustanovenia § 200ga ods. 2 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Namietaný nesúlad èl. I § 30 ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z.

s èl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

Pod¾a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. sa   plénum   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   uznáša   nadpoloviènou   väèšinou všetkých sudcov. Keïže sa pri hlasovaní o predloženom návrhu vo veci súladu èl. I, § 30 ods.   3 zákona   è.   233/1998 Z.   z.   s Ústavou   Slovenskej   republiky   nedosiahla nadpolovièná   väèšina   hlasov   všetkých   sudcov,   ústavný   súd   pod¾a   citovaného ustanovenia návrh zamietol.

Namietaný nesúlad èl. I § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3

zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 31 Ústavy Slovenskej republiky

V ïalšej èasti svojho návrhu navrhovate¾ uviedol, že: „pod¾a § 14 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. v prípade, ak miestna volebná komisia nemá stanovený poèet èlenov,   vymenuje   zostávajúcich   èlenov   komisie   prednosta   okresného   úradu. Identickou právomocou disponuje, v zmysle § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb., prednosta krajského úradu vo vzahu k mestskej volebnej komisii. Keïže prednosta okresného,   resp.   krajského   úradu,   je   predstavite¾om   štátnej   správy,   menovaný vládou Slovenskej republiky, je táto úprava zásahom do slobodnej súaže politických síl.   Pod¾a   doterajšej   úpravy   vykonávali   túto   èinnos   starostovia   obcí   (primátori miest), ktorí sú volení priamo obèanmi, a preto sú vo svojom rozhodovaní nezávislí. Prednosta   miestneho   úradu   štátnej   správy   však   nie   je   nezávislým   a   môže   by   z akýchko¾vek dôvodov, alebo aj bez dôvodu, odvolaný vládou SR.

Z uvedeného dôvodu je § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 346/1990 Zb. v rozpore s èl. 31 ústavy, ktorý garantuje slobodnú súaž politických síl.“.

Napadnuté   ustanovenia   zákona   è.   233/1998   Z.   z.   nie   sú,   ako   už   bolo konštatované, pod¾a navrhovate¾a v súlade s èl. 31 ústavy. Vychádzajúc z textu tohto   ústavnoprávneho   ustanovenia,   ústavný   súd   preto   analyzoval,   èi   uvedené ustanovenia zákona è. 233/1998 Z. z., ako aj ich používanie a výklad umožòujú a ochraòujú   slobodnú   súaž   politických   síl   v   Slovenskej   republike   alebo   èi   takáto právna úprava môže pôsobi opaène, t. j. zabraòova, obmedzova alebo neochraòova slobodnú   súaž.   Inak   povedané,   èi   svojou   podstatou   nepôsobí   voèi   niektorým skupinám   politických   síl   diskriminaène,   v   danom   prípade   pri kreovaní   volebných komisií vymenovaných v § 14 a v § 14a zákona è. 233/1998 Z. z.

Gramatickým   a   logickým   výkladom   oboch   napadnutých   ustanovení   (a   v širšom kontexte aj ïalších ustanovení citovaného zákona) možno, pod¾a právneho názoru ústavného súdu, dospie k zisteniu, že tak v prípade miestnej volebnej komisie (§ 14), ako aj v prípade mestských volebných komisií v Bratislave a v Košiciach (§ 14a) každá politická strana, ktorá podáva kandidátne listiny do obecného (mestského) zastupite¾stva,   deleguje   najneskôr   55   dní   predo   dòom   volieb   bez   akéhoko¾vek diskriminaèného   obmedzenia   jedného   èlena   a   jedného   náhradníka   do   uvedených volebných   komisií.   Namietanými   ustanoveniami   zákona   è.   233/1998   Z.   z., vymedzená právomoc prednostu okresného, resp. krajského úradu doplni (vymenova) zostávajúcich èlenov uvedených volebných komisií sa môže subsidiárne realizova iba v   prípade,   ak   príslušné   kandidujúce   politické   strany   svojím   vlastným   prièinením nevyužijú   delegaèné   oprávnenie   priznané   im   zákonom.   Práve   ono   je   prejavom (formou) slobodnej súaže politických síl spoloènosti, v danom prípade politických strán kandidujúcich do obecného (mestského) zastupite¾stva. Skutoènos, že pod¾a § 14 ods. 2 a § 14a ods. 3 zákona è. 233/1998 Z. z. môže prednosta okresného alebo krajského úradu dodatoène vymenova zostávajúcich èlenov miestnych (mestských) volebných komisií (k tomu môže dôjs vtedy, ak kandidujúce politické strany možnos danú im v § 14 ods. 1 zákona), nie je dôvodom na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 31 ústavy.

Namietaný nesúlad èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.

s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovate¾ v ïalšom namietal, že v rozpore s èl. 142 ods. 1 ústavy sa ocitli ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z. Na odôvodnenie tejto èasti návrhu uviedol: „pod¾a § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 346/1990 Zb. môže proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie o zaregistrovaní alebo nezaregistrovaní kandidáta poda každá kandidujúca politická strana alebo nezávislí kandidáti návrh na súd na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie kandidáta alebo návrh na vydanie rozhodnutia   o   zaregistrovaní   kandidáta.   Procesný   postup   na   súde   vo   veciach registrácie   kandidátnych   listín   upravila   ako   samostatný   typ   konania   v   §   200ga nepriama novelizácia Obèianskeho súdneho poriadku (zákon è. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ïalej len „OSP“), vykonaná zákonom è. 233/1998 Z. z.

Pod¾a èl.   142 ods. 1 ústavy všeobecné   súdy   majú právomoc rozhodova v obèianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach   a   preskúmava   zákonnos rozhodnutí správnych   orgánov.   Miestnu   volebnú   komisiu   však   nie   je možné kvalifikova   ako správny orgán. Správne orgány sú ústredné a miestne orgány štátnej správy. Teória správneho práva nedáva jednoznaènú odpoveï, èi pod pojem „správny orgán“ možno zahrnú aj orgán verejnej správy, t. j. orgán územnej alebo záujmovej samosprávy. Správne   orgány   však   per   definitionen   sú iba   orgány, ktoré   participujú na   výkone verejnej správy. Verejná správa je vykonávaním zákonov (alebo inou èinnosou vo verejnom záujme) osobami, ktoré nie sú nezávislé. Volebné komisie sú síce subjektmi verejného práva, avšak nedisponujú žiadnou právomocou v oblasti verejnej správy. Sú spoloèensko-politickými orgánmi sui generis.“.

Preto   pod¾a   navrhovate¾a   „priznanie   právomoci   všeobecnému   súdnictvu rozhodova o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu miestnej volebnej komisie je z uvedených dôvodov v zjavnom rozpore s èl. 142 ods. 1 ústavy. Zákonodarca nemôže priznáva ústavným orgánom ïalšie zákonné právomoci, ktoré nemajú oporu v texte ústavy. Výnimkou sú iba ústavné blankety, ktoré splnomocòujú zákonodarcu upravi ïalšie   zákonné   právomoci   urèitého   štátneho   orgánu.“.   V   odôvodnení   návrhu navrhovate¾ však neuviedol komu by sa mala zveri právomoc rozhodova vo veciach upravených v napadnutých ustanoveniach zákona è. 233/1998 Z. z.

Odporca   v   stanovisku   k   návrhu   týkajúcom   sa   uvedenej   problematiky argumentoval takto: „èl. 142 ods. 1 ústavy nie je možné vysvet¾ova tak zúžene, ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov. Toto ustanovenie je pod¾a neho potrebné „chápa“ aj v súlade s § 7 Obèianskeho súdneho poriadku. Z neho odvodil právomoc všeobecného súdnictva rozhodova vo veciach o zrušení registrácie kandidáta alebo o zaregistrovaní kandidáta.“.

Súdy   v   obèianskom   súdnom   konaní   prejednávajú   a   rozhodujú   veci,   ktoré vyplývajú   z   obèianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   družstevných,   ako   aj   z obchodných vzahov (vrátane podnikate¾ských a hospodárskych vzahov), pokia¾ ich pod¾a   zákona   neprejednávajú   a   nerozhodujú   o   nich   iné   orgány   (§   7   ods.   1). Rozhodujú aj o ïalších veciach za predpokladu, že to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 2 Obèianskeho   súdneho   poriadku).   Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s   názorom   odporcu, pretože ústavnú právomoc všeobecného súdnictva nemožno vysvet¾ova na základe ustanovení   zákona.   Zákonom možno špecifikova   len   takú   právomoc   všeobecných súdov, ktorou sa neprekroèí rámec ústavy. Pre hodnotenie ústavnosti týkajúcej sa všeobecných súdov u ich pôsobnosti urèenej èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998   Z.   z.   nie   je   právne   významné,   èi   je   táto   pôsobnos   v   súlade   s   §   7 Obèianskeho súdneho poriadku.

Preskúmanie rozhodnutí miestnej volebnej komisie všeobecným súdom môže by v súlade s èl. 142 ods. 1 ústavy iba za predpokladu, že sa ním realizuje právomoc všeobecného súdnictva preskúma rozhodnutia správnych orgánov.

Pod¾a   èl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   preskúmavajú   zákonnos   rozhodnutí správnych orgánov. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ uvedený v èl. 46 ods.   2 ústavný   súd   hodnotil   ako   rovnocenný   s termínom   „rozhodnutia   správnych orgánov“, ktorý sa nachádza v èl. 142 ods. 1 ústavy. V právnom poriadku Slovenskej republiky   toto   synonymum   použil   aj   zákonodarca,   keï   napr.   v   §   244   ods.   2 Obèianskeho   súdneho   poriadku   ustanovil:   „V   správnom   súdnictve   preskúmavajú súdy zákonnos rozhodnutí orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj   orgánov   záujmovej   samosprávy   a   ïalších   právnických   osôb,   pokia¾   im   zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy (ïalej len „rozhodnutie správneho orgánu“)“.

Pojem   verejnej   správy   je   termínom,   ktorý   sa   do   právnej   teórie   i   praxe zaviedol v 90. rokoch namiesto pojmu „štátna správa“. Vyjadruje sa ním zmenená skutoènos, pod¾a ktorej správu verejných vecí môžu vykonáva aj neštátne subjekty. Pojem verejnej správy sa odvodil od pojmu správy ako vedomej èinnosti slúžiacej na dosiahnutie urèitého cie¾a (úèelu). Pod¾a toho, èi ide o èinnos sledujúcu súkromné alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi správou súkromnou a verejnou. Verejnú správu charakterizuje   to,   že   sa   vykonáva   vo   verejnom   záujme.   Pojem   verejná   správa oznaèuje buï èinnos alebo inštitúcie, ktoré správu vykonávajú. Volebné komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že èinnos, ktorú vykonávajú, je správnou èinnosou vykonávanou   vo verejnom záujme. Právna úprava upravujúca vo¾by do orgánov   samosprávy   obcí   vytvorila   volebné   komisie   s   právomocami,   ktorých uplatnenie je vo verejnom záujme.

Verejný záujem treba vymedzova pod¾a okolností prípadu. V okolnostiach prípadu, ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, je právne významné rozhodnutie o tom, èi   pri príprave a zabezpeèovaní volieb je vo verejnom záujme vytvori orgán verejnej moci, a èi takým orgánom je miestna volebná komisia.

Navrhovate¾   namietol,   že   volebné   komisie   sú   spoloèensko-politickými orgánmi sui generis, nedisponujú právomocou v oblasti verejnej správy. Nako¾ko miestnu   volebnú   komisiu   nemožno   kvalifikova   ako   správny   orgán,   zákonodarca pod¾a názoru navrhovate¾a rozšíril právomoc všeobecného súdu nad rámec jeho právomoci, keï mu zveril konanie o návrhoch proti rozhodnutiam miestnej volebnej komisie.

Odporca   oznaèil   miestnu   volebnú   komisiu   za   subjekt   verejného   práva   sui generis.   Jej   rozhodnutia   v   súvislosti   s   uplatnením   pasívneho   volebného   práva   sú pod¾a jeho názoru preskúmate¾né súdom bez rozporu s èl. 142 ods. 1 ústavy.

Pod¾a právneho názoru ústavného súdu orgánom verejnej správy môže by iba taký orgán, ktorý má právomoc vo veciach správy verejných vecí. Zákon è. 233/1998 Z. z. urèil miestnej volebnej komisii urèitú rozhodovaciu právomoc. Napríklad pod¾a § 14 ods. 4 písm. a) citovaného zákona rozhoduje o registrácii alebo neregistrácii kandidátov.   Zákonom   ustanovenú   právomoc   miestna   volebná   komisia   nemôže vykonáva pri správe súkromných vecí. Uplatnenie volebného práva vo vo¾bách je spôsobom realizácie základného práva obèana, ktoré sa ako politické právo zaruèuje ústavou. Toto právo sa uplatòuje vo vzahu medzi obèanom a štátom, ktorý patrí k najvýznamnejším verejnoprávnym vzahom.

Miestna   volebná   komisia   nie   je   orgánom   štátnej   správy,   ale   je   orgánom verejnej   správy.   Ustanovením   èl.   142   ods.   1   ústavy   sa   súdom   zveruje   právomoc preskúma zákonnos rozhodnutí správnych orgánov. Prostredníctvom tejto formulácie ústava neurèuje iba právomoc súdov preskúmava rozhodnutia štátnej správy, ale aj ïalších orgánov verejnej správy. Ustanovenia § 17 ods. 4 a § 22 ods. 2 zákona è. 233/1998 Z. z.   v   súlade   s èl.   142   ods.   1   ústavy   urèili,   že   rozhodnutia   miestnej volebnej komisie ako orgánu verejnej správy je príslušný preskúma všeobecný súd.

Pri rozhodovaní o namietanom nesúlade citovaných ustanovení s èl. 142 ods. 1 ústavy ústavný súd bral do úvahy aj skutoènos, že rozhodovanie o návrhu na vydanie rozhodnutia   o   zrušení   registrácie   kandidáta   alebo   na   vydanie   rozhodnutia   o zaregistrovaní kandidáta súdom je zákonom garantovaný spôsob ochrany základného práva   kandidáta   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy súdom,   ktoré   nesmie   by   vylúèené   z   právomoci   súdu,   keï   sa   rozhodnutie   týka základných práv a slobôd (èl. 46 ods. 2 ústavy).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   navrhovate¾a   na vyslovenie nesúladu èl. I § 17 ods. 4 a § 22 ods. 5 zákona è. 233/1998 Z. z. s èl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví právny názor, že medzi právnymi predpismi   uvedenými   v   èl.   125   ústavy   je nesúlad,   strácajú   príslušné   ustanovenia úèinnos. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia   ústavného   súdu   povinné   ich   uvies   do   súladu   s   ústavou,   ústavnými zákonmi.   Ak   tak   neurobia, také   predpisy,   ich   èasti   alebo   ustanovenia   po šiestich mesiacoch   od   vyhlásenia   rozhodnutia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky strácajú platnos.

P o u è e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 15. októbra 1998