znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 19/08-116

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. mája 2010 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho,   Milana   Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny   38   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastúpených   PhDr.   T.   R., poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení   s   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

-§ 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy, a

-§ 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov, s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   vlády   Slovenskej   republiky   ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

1. Konanie o súlade § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 42 ods. 1 v spojení   s   čl.   1   ods.   1,   čl.   12   ods.   1   a   2   a   čl.   13   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky z a s t a v u j e.

2.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   38   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. mája 2008 doručený   návrh   skupiny   38   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „navrhovatelia“), zastúpených poslankyňou PhDr. T. R., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   o   súlade   §   57   ods.   7   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o vysokých školách“), s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy a o súlade § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Navrhovatelia vo svojej právnej argumentácii poukázali v súvislosti s odôvodnením namietaného nesúladu § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách najmä na jeho nezlučiteľnosť s princípom právnej istoty a všeobecným zákazom diskriminácie. Vo vzťahu k nesúladnému obsahu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách navrhovatelia namietali jeho neprípustné retroaktívne pôsobenie a opätovne jeho nezlučiteľnosť so všeobecným zákazom diskriminácie.

Vo svojom návrhu k namietanému nesúladu označených ustanovení upravujúcich prístup   k   vysokoškolskému   vzdelaniu   druhého   stupňa   v   zdravotníckych   študijných odboroch   okrem   citácie   dotknutých   ustanovení   zákona   o   vysokých   školách   a   ústavy navrhovatelia uvádzajú:

„V zmysle § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z., podmienkou prijatia na štúdium študijného   programu   druhého   stupňa   v   zdravotníckych   študijných   odboroch   je,   okrem všeobecných podmienok podľa § 56, aj vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v príslušnom študijnom   odbore   a   najmenej   jeden   rok   odbornej   zdravotníckej   praxe   v   zdravotníckom zariadení. Pre záujemcov o magisterské štúdium sa týmito ustanoveniami ukladá povinnosť, aby pred prijatím na štúdium absolvovali ročnú odbornú prax v zdravotníckom zariadení.“

Ďalej v korelácii so zásahom do princípov právneho štátu a osobitne v súvislosti s obmedzením   základného   práva   na   vzdelanie   mimo   legitímne   podmienky   definované ústavou navrhovatelia uvádzajú, že uznávajú limitáciu výkonu povolania požiadavkou na vysokoškolské   vzdelanie, „ktorého   súčasťou   je   aj   získanie   praktických   zručností“. Poznamenávajú však, že ani Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) „nesmie   (ia)   uložiť   povinnosti   tak,   aby   nebolo   možné   spoľahlivo   určiť   kto,   a za   akých podmienok im   podlieha,   alebo   (ib)   obmedziť   prístup   k vzdelaniu   podmienkou,   ktorá   sa vzťahuje na tak široký okruh osôb, že je zjavne neprimeraná, a (íi) zvýhodniť jednu skupinu uchádzačov o štúdium a výkon povolania pred inou skupinou bez výslovnej ústavnej opory a bez akéhokoľvek rozumného dôvodu“.

Vo   veci   vylúčenia   možnosti   ústavnej   akceptácie   právnej   úpravy   školného navrhovatelia   uvádzajú: „Podľa   právnej   úpravy,   predchádzajúcej   napadnutej   úprave, školné za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre daný študijný program bol študent povinný vysokej škole uhradiť v prípade, ak bez vážneho dôvodu prekračoval túto štandardnú dĺžku. Takým dôvodom bolo napríklad opakovanie ročníka, v dôsledku ktorého študoval študent päťročný magisterský študijný program dlhšie ako päť rokov. Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia sa teda podľa predchádzajúcej úpravy posudzovalo vo vzťahu ku konkrétnemu študijnému programu, Čo znamená, že študent mohol súbežne študovať aj niekoľko študijných programov a pokiaľ neprekročil štandardnú dĺžku štúdia v jednotlivom študijnom programe, nebol školné povinný platiť.“

Navrhovatelia   namietli,   že   do   právnych   vzťahov   založených   takouto   zákonnou úpravou   zákonodarca   s   účinnosťou   od   1.   septembra   2007   priamo   zasiahol,   pretože ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách rozšíril povinnosť úhrady školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia aj na študentov, ktorí študujú súbežne dva a   viac   študijných   programov,   a   študentov,   ktorí   študujú   jeden   študijný   program a v minulosti študovali v aspoň jednom ďalšom študijnom programe.

Namietaný nesúlad § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách s princípom právnej istoty charakterizujúcim   právny   štát   ústavne   vyjadrený   v   čl.   1   ods.   1   ústavy   navrhovatelia odôvodnili   vysokou   mierou   nejednoznačnosti   a vágnosti   tohto   ustanovenia.   Podľa navrhovateľov z ustanovenia, ktoré obsahuje konkrétne obmedzenia prístupu ku vzdelaniu, nie   je   možné   zistiť,   ktoré   osoby   týmto   obmedzeniam   podliehajú,   a preto   napadnuté ustanovenie buď neposkytuje žiaden spoľahlivý základ pre určenie osôb, ktorým z neho vyplývajú konkrétne povinnosti, alebo sa naopak vzťahuje na tak široký okruh osôb, že sa dostáva do zjavného a neprekonateľného rozporu s princípom proporcionality.

Navrhovatelia vo vzťahu k § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách tiež namietajú ústavne   nekonformný   spôsob,   ktorým   zákonodarca   obmedzil   právo   na   vzdelanie uchádzačom o štúdium vysokoškolského štúdia druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch.   V normatívnej   úprave   vidia   zásah   do   princípu   proporcionality,   pretože   táto obmedzuje základné práva   a slobody   bezúčelne a nepomenuváva konkrétnu spoločenskú potrebu, ktorá by ospravedlňovala uskutočnenú limitáciu základných práv a slobôd.

Navrhovatelia v súvislosti so splnením formálnej podmienky, ktorá je konštituovaná v § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách a spočíva v povinnom výkone zdravotníckej praxe, spochybnili možnosť jej splnenia aj z pohľadu objektívneho nedostatku príležitostí na trhu práce.

Porušenie všeobecného zákazu diskriminácie a princípu rovnosti v právach úpravou § 57   ods.   7   zákona   o   vysokých   školách   navrhovatelia   zdôvodnili   chýbajúcou   ústavnou úpravou, ktorá by legitimizovala úmysel zákonodarcu obsiahnutý v napadnutom ustanovení. Podľa   tvrdení   navrhovateľov   tak   vzniká   nerovnosť   v postavení   subjektov   práva, keď vo vzťahu   k   osobám,   ktoré   spadajú   do   jedinej   identifikovateľnej   skupiny   uchádzačov o štúdium zdravotníckeho študijného odboru, podmieňuje prístup ku vzdelaniu splnením podmienok, ktoré uchádzači o štúdium iných študijných odborov splniť nemusia.

Namietaný nesúlad § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s princípom zákazu retroaktivity charakterizujúcim právny štát ústavne vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovatelia v podstatnej časti odôvodňujú takto:

„Podľa   názoru   navrhovateľov   je   dostatočným   dôvodom   pre   vyslovenie   nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou už len fakt, že zákon dotknuté osoby zbavuje dôvery v ochranu   tých   očakávaní,   ktoré   nadobudli   práve   a   len   na   základe   právnych   úkonov, vykonaných v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou. V zmysle judikatúry ústavného súdu totiž subjekty právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté   v   súlade   s   právnou   úpravou   platnou   v   čase   ich   uzavretia,   nebudú   neskoršou právnou   úpravou   kvalifikované   spôsobom,   ktorý   môže   viesť   až   k   strate   ich   právnej účinností*   a   že   neskoršia   právna   úprava   by   nadobudnuté   práva   nemala   ani   rušiť,   ani zhoršovať, ale len –a pro futuro - zlepšovať (mutatis mutandis, PL. ÚS 38/99). V skratke, ani nepravá retroaktivita nie je ústavne prípustným spôsobom zákonodarnej činnosti, ak už nadobudnuté očakávania zhoršuje alebo úplne zbavuje významu a ochrany.

Zákonodarca však nezostal pri re-kvalifikácii právnych vzťahov, vzniknutých podľa skoršieho práva, a teda pri nepravej retroaktivite. O takúto situáciu by išlo v prípade, ak by už prijatým študentom uložil podmienku platenia školného, avšak viazal by ju na právne skutočnosti, vzniknuté počas platnosti a účinnosti novej úpravy. Zákonodarca však novým spôsobom a spätne kvalifikuje už uzavreté právne situácie, priznávajúc im také právne účinky, aké tieto právne situácie a vzťahy nevyvolávali ani v čase svojho vzniku, ani v čase svojho zániku. Štúdium študenta vysokej školy v rokoch 2003-2004, napríklad, sa podľa právnej úpravy, platnej a účinnej počas celého trvania takto založeného právneho vzťahu, nespájalo s účinkami, aké tejto uzavretej právnej situácii priznáva zákonodarca o štyri-päť rokov neskôr. V častí, v ktorej umožňujú ukladať povinností na základe a v dôsledku už konzumovaných právnych okolností, predstavujú napadnuté ustanovenia opatrenie pravej retroaktivity a ako také sú absolútne neprípustné.“

Navrhovatelia pri analýze § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách namietli jeho rozpor s princípom právneho štátu aj z dôvodu ústavne neakceptovateľného narušenia stability   a   predvídateľnosti   právnej   úpravy,   ako   aj   zmarenia   legitímneho   očakávania oprávnených subjektov v zachovanie ich právneho statusu, keď uviedli:

„Napadnutá úprava podľa navrhovateľov ústavne neprípustným spôsobom zasahuje do dôvery dotknutých osôb v stabilitu a predvídateľnosť právnej úpravy a v ochranu práv, ktoré   podľa   doterajšej   právnej   úpravy   nadobudli.   Podľa   právneho   stavu,   platného a účinného   do   31.   augusta   2007,   disponoval   študent   zákonným   nárokom   na   bezplatné štúdium jedného alebo viacerých študijných programov, pokiaľ v konkrétnom študijnom programe   neprekročil   štandardnú   dĺžku   štúdia.   Napadnutá   úprava   však   legitímnym očakávaniam,   založeným   predchádzajúcou   zákonnou   úpravou,   odoprela   akúkoľvek ochranu, keď splnenie príslušných podmienok zbavila tých právnych následkov, ktoré sa s ich splnením spájali podľa predošlej úpravy. Takáto schéma je okrem iného v rozpore s princípom   právnej   istoty   a   princípom   ochrany   nadobudnutých   práv   ako   integrálnymi prvkami   právneho   štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy,   v   tomto   prípade   aj   v   spojení s materiálnym právom podľa čl. 42 ods. 1 ústavy.“

Navrhovatelia z už uvedených dôvodov žiadali, aby ústavný súd takto rozhodol:„Ustanovenie § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení zákona č. 363/2007 Z. z. nie je v súlade s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a č1. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenia   §   113a   ods.   7,   9   a   10   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   v   znení   zákona č. 363/2007 Z. z. nie sú v súlade s čl. 42 ods. 1 v spojení s č1. 1 ods. 1 a č1. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Navrhovatelia   žiadali   ústavný   súd,   aby   postupoval   podľa   čl.   125   ods.   2   ústavy a podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde a aby svojím uznesením pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení označených zákonov.

Skupina poslancov, zastúpená PhDr. T. R., v podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. októbra 2009, uviedla:

„...   vo   veci   návrhu   skupiny   poslancov   o   vyslovenia   súladu   §   57   ods.   7   zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách spojení s čl. 1 ods. 1. čl. 12 ods. 1   a 2 a čl. 1 3 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky netrvám na svojom návrhu.

... vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania o súlade ustanovenia § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení zákona č. 363/2007 Z. z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 363/2007 Z. z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky trvám na ústnom pojednávaní.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k záveru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých   ústavný   súd   môže   vec   prerokovať   a   rozhodnúť   o   návrhu.   Na   základe   týchto skutočností ústavný súd rozhodol uznesením č. k. PL. ÚS 19/08-22 z 18. júna 2008 o prijatí návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde). Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení nevyhovel.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd navrhovateľov, národnú radu a vedľajšieho účastníka v konaní o súlade právnych predpisov – vládu Slovenskej republiky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Z účastníkov konania trvali na ústnom pojednávaní len navrhovatelia.

Na výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k návrhu predseda národnej rady podaním z 30. novembra 2009 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní, a k meritu veci uviedol:„V nadväznosti na namietaný nesúlad ustanovenia § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s príslušnými článkami ústavy poukazujeme na skutočnosť, že napadnuté ustanovenie bolo   nahradené   zákonom   č.   282/2008   Z.   z.   o   podpore   práce   s   mládežou   a   o   zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa platného ustanovenia § 57 ods. 7 podmienkou prijatia   na   štúdium   študijného   programu   druhého   stupňa   v   zdravotníckych   študijných odboroch   je   vysokoškolské   vzdelanie   prvého   stupňa   v   príslušnom   študijnom   odbore a najmenej jeden rok odbornej zdravotníckej praxe absolvovanej v zdravotníckom zariadení po   získaní   vysokoškolského   vzdelania   prvého   stupňa   v   príslušnom   študijnom   odbore; požiadavka jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe sa nevzťahuje na prijatie na externú formu štúdia študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch a na prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v študijnom odbore verejné zdravotníctvo. Z uvedeného vyplýva, že v porovnaní s napadnutým znením ustanovenia § 57 ods. 7, súčasne platné ustanovenie upúšťa od požiadavky odbornej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení, ak ide o prijatie na externú formu štúdia študijného programu druhého   stupňa   v   zdravotníckych   študijných   odboroch   a   ak   ide   o   prijatie   na   štúdium študijného   programu   druhého   stupňa   v   odbore   verejné   zdravotníctvo.   V   ostatných prípadoch však absolvovanie jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení zostalo naďalej podmienkou prijatia na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch.

Podľa § 113a ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z., ak občan študoval v tom istom stupni vysokoškolského   štúdia   súbežne   vo   viacerých   Študijných   programoch   v   jednom akademickom roku alebo v jeho časti, zohľadní sa mu v celkovej dobe štúdia na účely odsekov 10 až 13 a § 92 štúdium v každom študijnom programe pred 1. septembrom 2008 osobitne, ak študoval v niektorom zo Študijných programov len časť akademického roka, na účely odsekov 10 až 13 a § 92 sa táto doba zaokrúhľuje na celý akademický rok. Účelom uvedeného   ustanovenia,   ako   sa   uvádza   v   dôvodovej   správe,   bolo   odstrániť   doterajšie zvýhodnenie   občanov,   ktorí   získali   vysokoškolské   vzdelanie   podľa   predchádzajúcich predpisov,   a toto štúdium sa im nezohľadňovalo pri určení povinnosti uhradiť verejnej vysokej škole školné, na rozdiel od občanov, ktorí študovali v študijných programoch podľa zákona č. 131/2002 Z. z.

Podľa   § 113a   ods.   9 sa ustanovenia   § 92   ods.   3   až   8 nevzťahujú   na   študentov prijatých na štúdium pred 1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne. Títo študenti sú podľa § 113a ods. 10 povinní uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študujú študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu príslušného stupňa. Ak ide o študenta zapísaného   v   jednom   akademickom   roku   súbežne   na   štúdium   viacerých   študijných programov   príslušného   stupňa,   zohľadňuje   sa   štúdium   každého   študijného   programu v celkovej dobe štúdia osobitne. Ak bol študent zapísaný len v časti akademického roka, na účely tohto odseku sa považuje za zapísaného počas celého akademického roka.

Navrhovateľ namieta, že v danom prípade ide o retroaktivitu, ktorá je v rozpore s princípom právneho štátu podľa Čl. 1 ods. 1 ústavy. Zákon však, podľa nášho názoru, obsahuje nepravú retroaktivitu, ktorá je prípustná a nie je v rozpore s princípom právneho štátu ani narušením právnej istoty, hoci ju nemožno považovať za štandardný vstup do existujúcich   právnych   vzťahov.   V   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu   sa   za   nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny   právnych   následkov,   ktoré   s   nimi   súvisia,   pokiaľ   tieto   právne   následky   v   čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).

Nová právna úprava, podľa nášho názoru, nenarúša rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy), pretože sa vzťahuje odo dňa jej účinnosti na celý okruh rovnakým spôsobom posudzovaných fyzických osôb a nie je založená ani na obmedzení niektorého zo základných práv, pretože ustanovenie podmienok platenia školného nemožno považovať za obmedzenie práva   na   vzdelanie   podľa   čl.   42   ods.   1   ústavy.   Úprava   osobitného   postupu   v   prípade študentov, ktorí boli prijatí na štúdium pred 1. septembrom 2007, nezasahuje do princípu rovnosti, pretože rovnako, ako aj študenti zapísaní po tomto termíne, sú povinní uhrádzať školné, len v prípade, ak študujú dlhšie, ako je štandardná dĺžka štúdia. Aj keď je teda postup v prípade týchto študentov odlišný, právna úprava vyvoláva rovnaké právne účinky, ako v prípade študentov prijatých na štúdium po 1. septembri 2007.“

Za   vedľajšieho   účastníka   –   vládu   Slovenskej   republiky   –   na   výzvu   predložilo v zmysle   §   39   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   stanovisko   k   návrhu   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré k podstate návrhu vo vzťahu k časti namietajúcej nesúlad § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách uviedlo:

«Napadnuté ustanovenie zákona č. 131/2002 Z. z. bolo 2. júla 2008, teda po podaní návrhu   na   začatie   konania   č.   PL.   ÚS   19/08,   novelizované   zákonom   č.   282/2008   Z.   z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pod Čl. II. body 1. a 2. Nimi sa priamo zmenil § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. a bol aj doplnený o prechodné   ustanovenie   týkajúce   sa   tohto   ustanovenia   v   §   113aa.   Na   základe   tejto skutočnosti   by   mal   zrejme   navrhovateľ   svoj   návrh   upraviť,   prípadne   od   neho   upustiť. Napriek   tomu   a   pri   predpokladanom   zotrvaní   na   návrhu   je   možné   zaujať   k   návrhu stanovisko vychádzajúce z reakcie na pôvodný návrh.

Vo svojom ústavnom podnete navrhovateľ vychádzal z ústavnoprávnej prezumpcie, že napadnuté   ustanovenie   buď   neposkytuje   žiaden   spoľahlivý   základ   pre   určenie   osôb, ktorým z neho vyplývajú konkrétne povinnosti, alebo sa naopak vzťahuje na tak široký okruh   osôb,   že   sa   dostáva   do   zjavného   a   neprekonateľného   rozporu   s   princípom proporcionality.   V   dôsledku   uvedeného tak   napadnuté   ustanovenie nie je   spôsobilé   byť predmetom ústavne konformného výkladu.“

Na základe tejto prezumpcie potom namietol, že §57 ods. 7 zákona č. 132/2001 Z. z.

a) porušuje princíp právnej istoty,

b) je v rozpore s právom na prístup k vzdelaniu,

c) zavádza conditio impossibilis,

d) porušuje zákaz diskriminácie.

Ad a) Navrhovateľ založil svoju argumentáciu na tvrdení, že pri absencii legálnej definície pojmu zdravotnícky študijný predmet „nie je možné s dostatočnou mierou právnej istoty určiť, ktorí uchádzači sú povinní pred prijatím na štúdium absolvovať odbornú prax“. Niet pochýb o tom, že súčasťou právnej istoty je aj jasná a zrozumiteľná právna úprava a rovnako niet ani pochybností o tom, že nie vždy sa takáto právna úprava dá dosiahnuť legálnou   definíciou.   Dokonca   legálna   definícia   často   môže   pôsobiť   v   právnej   úprave kontraproduktívne   vzhľadom   na   potreby   spoločenskej   praxe   a   ich   vývoj.   Z   tohto   uhla pohľadu   nie   je   teda   možné   dať   rovnítko   medzi   ústavnosť   a   legálnu   definíciu,   resp. neústavnosť a absenciu legálnej definície.

Z   hľadiska   ústavnosti   má   preto   relevantnejší   význam   zodpovedanie   otázky,   či   je právna úprava dostatočne jasná aj bez legálnej definície a či je jej absencia legitímna. V tomto kontexte je preto významné posúdenie mechanizmu kreovania študijných odborov. Majú byť kreované vôľou zákonodarcu (a teda politicky) alebo má byť pri ich kreovaní v maximálnej možnej miere zohľadnená univerzitná sloboda chránená v článku 43 Ústavy Slovenskej   republiky?   Pri   voľbe   druhej   varianty   je   potom   absencia   legálnej   definície obsahu študijného odboru ústavnoprávne relevantná. Nie je predmetom skúmania to, či súčasný   mechanizmus   kreácie   študijných   odborov   dostatočne   v   Slovenskej   republike garantuje   univerzitnú   slobodu,   ale   to,   či   klasifikácia   študijných   odborov   je   dostatočne prístupná občanom a teda aj to, či je na základe nej možné určiť, ktorí uchádzači sú povinní pred prijatím na štúdium absolvovať odbornú prax.

Sústava študijných odborov Slovenskej republiky je vydaná rozhodnutím Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2090/2002 - sekr. zo 16. decembra 2002 v znení neskorších zmien   (bolo   ich   doteraz   13,   čo   svedčí   tiež   o   potrebe   operatívnosti   ich   prijímania a zverejňovania,   ktorá   by   pri   zákonnej   úprave   mohla   byť   ohrozená)   a   zahrňuje   aj vymedzenie zdravotníckych študijných odborov. Tento dokument je trvalo verejne prístupný na   internetovej   stránke   ministerstva   školstva   a   teda   nepodlieha   ani   režimu   zákona č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov, to   znamená,   že   informácia   nie   je   sprístupňovaná   len   na   žiadosť,   ale   naopak   je   voľne prístupná bez akýchkoľvek obmedzení.

Ad b) Právo na prístup k vzdelaniu vyvodzuje navrhovatelia z článku 42 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej má každý právo na vzdelanie. Neberie však do úvahy dve skutočnosti, a to, že

- právo na vzdelanie je zaradené medzi hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorých je možné sa domáhať len v rámci zákona a teda nie sú absolútne, resp. zákonodarca k nim pristupuje nie prostredníctvom obmedzení, ale naopak sám ich vymedzuje, vrátane pravidiel či podmienok ich uplatňovania,

- článok 42 neobsahuje len prvú vetu prvého odseku, ale má priamo v súvislosti s vysokoškolským vzdelávaním zásadné ústavné obmedzenie uvedené v ods. 2, a to, že na takéto vzdelávanie má právo len ten, kto na to preukáže dostatočné schopnosti.

Pri   spojení   oboch   uvedených   skutočností   to   znamená,   že   podmienky   prístupu k vysokoškolskému   vzdelávaniu   určuje   zákonodarca   (v   záujme   zaručenia   univerzitnej slobody môže časť tohto práva delegovať na vysoké školy) a musí pritom zabezpečiť, aby k nemu   mali   prístup   len   takí   uchádzači,   ktorí   preukážu   dostatočnú   schopnosť vysokoškolského štúdia. Je zrejmé, že jednou z foriem overenia dostatočných schopností je aj absolvovanie príslušnej praxe. Podmienka praxe totiž dosahuje nielen „minimálny prah“ vhodnosti pre overenie schopností uchádzača.

Ad   c)   Vykonanie   legálne   definovanej   odbornej   zdravotníckej   praxe   je   podľa navrhovateľa   nesplniteľnou   podmienkou,   pretože   „ukladá   fyzickým   osobám   povinnosť, ktorej splnenie nezávisí od ich vôle“. Predmetný argument dovedený ad absurdum by potom vylúčil ako zákonnú podmienku prijatia na vysokú školu aj ukončenie stredoškolského, či dokonca aj základného vzdelania, pretože prijatie napríklad na gymnázium, resp. úspešné zloženie maturitnej skúšky tiež nezávisí len od „vôle“ uchádzača.

Ad   d)   Zavedenie   povinnej   praxe   ako   podmienky   pre   prijatie   na   štúdium v zdravotníckych študijných odboroch považuje navrhovateľ aj za diskriminačné opatrenie v porovnaní s inými študijnými odbormi, kde takúto podmienku zákon neustanovuje. Bez bližšieho vysvetlenia ako jediný argument navrhovateľ uvádza, že „pre takéto rozlišovanie jednoducho   v   ústave   neexistuje   žiadna   opora“.   Na   rozdiel   od   navrhovateľa   je   takúto „oporu“ možné nájsť priamo v článku 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá prístup k vysokoškolskému   vzdelaniu   podmieňuje   schopnostiam   uchádzača   a   ponecháva   na zákonodarcovi,   aby   určil   kritériá   pre   verifikáciu   týchto   schopností.   Zákonodarca   sa rozhodol, že práve zdravotnícke študijné odbory vzhľadom na úspešnosť vysokoškolského štúdia vyžadujú potrebu predchádzajúcej praxe. Urobil tak využijúc širokú mieru voľnej úvahy, ktorú mu v tomto smere poskytol článok 42 Ústavy Slovenskej republiky a tvrdenie, že tak urobil „bez akéhokoľvek rozumného dôvodu“ navrhovateľ nepreukázal.

Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že § 57 ods. 7 ani v znení namietanom navrhovateľom nie je v rozpore s článkom 42 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky samostatne a ani v spojení s článkami 1,12 ods. 1a 2 a 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

Vo vzťahu k časti návrhu, v ktorej sa namieta nesúlad § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku uviedlo:

«Všeobecne   je   potrebné   uviesť,   že   povinnosť   uhradiť   školné   bola   upravená   už v pôvodných ustanoveniach § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom od 1.4. 2002. V návrhu sa uvádza, že „podľa právnej úpravy, predchádzajúcej napadnutej úprave, školné za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre daný študijný program bol študent povinný vysokej škole uhradiť v prípade, ak bez vážneho dôvodu prekračoval túto štandardnú   dĺžku“   a   ďalej,   že   „prekročenie   štandardnej   dĺžky   štúdia   sa   teda   podľa predchádzajúcej úpravy posudzovalo vo vzťahu ku konkrétnemu študijnému programu,...“ Ide o časť ustanovenia § 92 ods. 4 prvá veta zákona v pôvodnom znení, ktoré až do 1.9.2007   nebolo   menené.   V   ústavnom   podnete   však   navrhovatelia   nebrali   do   úvahy ustanovenia   tohto   odseku   v   úplnosti.   Pre   posudzovanie   presiahnutia   štandardnej   dĺžky štúdia bola aj pred 1. 9. 2007, rovnako ako podľa účinného znenia zákona, dôležitá celková doba štúdia,   počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike, podľa § 92 ods. 4 štvrtá veta zákona v znení účinnom do 1. 9. 2007.

Relevantné ustanovenia zákona: § 92 ods. 4 štvrtá veta zákona v znení účinnom do 1.9. 2007 „Za dobu štúdia na účely tohto odseku sa považuje celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.“

§ 92 ods. 6 druhá veta zákona v znení účinnom od 1. 9. 2007 „V celkovej dobe Štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol študent zapísaný na verejnej   vysokej   škole   v   niektorom   zo   študijných   programov   príslušného   stupňa vysokoškolského vzdelávania; ak bol študent v jednom akademickom roku súbežne zapísaný na štúdium viacerých študijných programov, do celkovej doby štúdia sa mu započítava len jeden rok.“

§ 113a ods. 10 druhá veta zákona v znení účinnom od 1. 9. 2007 „V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu príslušného stupňa.“

Navrhovatelia uvádzajú že „zákonodarca... rozšíril povinnosť úhrady školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia aj na... (ii) študentov, ktorí študujú jeden študijný program,   a   v   minulosti   študovali   v   aspoň   jednom   ďalšom   študijnom   programe. Navrhovatelia tiež argumentujú, že „počnúc 1. septembrom 2007 sa študentovi do doby štúdia   započítava   nielen   štúdium   v   období   po   nadobudnutí   účinnosti   napadnutých ustanovení, ale aj štúdium, ktoré predchádzalo prijatiu novej právnej úpravy“. Z uvedených ustanovení   zákona   je   zrejmé,   že   doba   štúdia,   ktorá   predchádzala   dobe,   v   ktorej   sa posudzuje vznik povinnosti uhradiť školné sa na účely prekročenia štandardnej dĺžky štúdia posudzovala   rovnako.   Podľa   citovaných ustanovení   účinných pred aj   po 1.   9.   2007   sa v celkovej   dobe   štúdia   zohľadňovala   doba   štúdia   v   študijných   programoch   príslušného stupňa bez časového obmedzenia, t.j. aj pred. 1. 4. 2002, resp. pred. 1. 9. 2007.

V návrhu sa ďalej uvádza: Podľa § 92 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. si študent, prijatý a zapísaný na štúdium po 1. septembri 2007, môže zvoliť, ktorý študijný program bude študovať bezplatne a v ktorom bude uhrádzať školné. Študentom, prijatým na štúdium pred   1.   septembrom   2007,   zákonodarca   takúto   možnosť   napadnutými   ustanoveniami odníma a títo sú povinní hradiť školné za oba študijné programy, ktoré študujú.“ Vhodnosť, resp. primeranosť ustanovenia § 92 ods. 5 v spojení s § 70 ods. l písm. k) zákona možno odôvodniť tým, že ide o vznik povinnosti uhradiť školné z dvoch rôznych právnych dôvodov. Študent si „bezplatnosť“ jedného študijného programu môže podľa § 70 ods. 1 písm. k) zákona určiť „ak má na bezplatné vysokoškolské štúdium nárok.“ Tento rozdiel je zrejmý z nasledujúcich modelových situácií.

Podľa prvej ak pri súbežnom štúdiu študent

i) študuje súbežne viac študijných programov v príslušnom stupni (na ktoré bol prijatý pred 1.9. 2007) a

ii)   po zohľadnení celkovej dĺžky štúdia podľa § 113a ods. 10 tretia veta zákona presiahne štandardnú dĺžku štúdia v oboch študijných programoch,

nie je dôvod zvoliť si, ktorý študijný program bude študovaný bezplatne, pretože povinnosť uhradiť školné mu vznikne z dôvodu presiahnutia štandardnej dĺžky štúdia. Podľa druhej ak však bol pri súbežnom štúdiu študent

i)   prijatý a zapísaný aspoň na jeden z nich po 1. 9. 2007 a

ii) po zohľadnení celkovej dĺžky štúdia podľa § 92 ods. 6 prvá veta zákona v znení účinnom   po   1.   9.   2007   nepresiahne   štandardnú   dĺžku   štúdia   v   žiadnom   zo   študijných programov,

povinnosť   uhradiť   školné   mu   vznikne   z   dôvodu   súbežného   štúdia,   a   teda   nie   je primerané, aby bolo školné uhrádzané vo všetkých študijných programoch.

Podľa tretej ak bol pri súbežnom štúdiu študent

i)   prijatý a zapísaný aspoň na jeden z nich po 1. 9. 2007 a

ii)   po zohľadnení celkovej dĺžky štúdia podľa § 92 ods. 6 prvá veta zákona v znení účinnom po 1. 9. 2007 presiahne štandardnú dĺžku štúdia v aspoň jednom zo študijných programov,

povinnosť uhradiť školné mu vznikne v študijnom programe,   v ktorom presiahne štandardnú dĺžku štúdia, a tak právo výberu študijného programu, ktorý študuje bezplatne mu   nepatrí   v   prípade   ak   študuje   dva   študijné   programy.   Bezplatne   tak   študuje   v   tom študijnom programe, v ktorom štandardnú dĺžku nepresiahol.

Navrhovateľ namietal protiústavnosť aktuálnej právnej úpravy platenia školného pri prekročení štandardnej dĺžky štúdia z dôvodu porušenia princípov zákazu

a) retroaktivity,

b) diskriminácie.

Ad a)   V podaní je uvedené,   že „podľa   právneho stavu,   platného a účinného do 31. augusta 2007, disponoval študent zákonným nárokom na bezplatné štúdium jedného alebo   viacerých   študijných   programov,   pokiaľ   v   konkrétnom   študijnom   programe neprekročil   štandardnú   dĺžku štúdia“.   Z   uvedeného ustanovenia   §   92 ods.4   štvrtá veta účinného   pred   1. 9.   2007   je   zrejmé,   že   bezplatnosť   sa   netýkala   štandardnej   dĺžky konkrétneho   študijného   programu,   ale   tejto   dĺžky   vo   vzťahu   k   celkovej   dobe   štúdia v študijných programoch príslušného stupňa rovnako, ako je tomu podľa účinnej úpravy. Navrhovatelia   tiež   konštatujú,   že   presiahnutie   štandardnej   dĺžky   štúdia   má   za následok

i) stratu statusu nezaopatreného dieťaťa podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a

ii) stratu nároku na sociálne štipendium podľa § 96 ods. 2 písm. d) zákona Tu   je   potrebné   uviesť,   že   podmienky   statusu   nezaopatreného   dieťaťa   neupravujú skutočnosť, či sa posudzuje presiahnutie štandardnej dĺžky štúdia rovnako ako v prípade školného, čo znamená, že nie je vylúčené brať do úvahy len konkrétny študijný, program a jeho štandardnú dĺžku, nakoľko „nezaopatrené dieťa... nie je dieťa, ktorého štúdium na vysokej škole podľa študijného programu presahuje štandardnú dĺžku,“ V prípade nároku na sociálne štipendium § 96 ods. 2 písm. d) nepriznáva tento nárok študentovi, „ktorý príslušný študijný program študuje dlhšie ako je jeho štandardná dĺžka štúdia“, a tak sa tu štandardná dĺžku posudzuje len vo vzťahu k príslušnému študijnému programu.

Ad b) Podľa návrhu „zásah do princípu rovnosti spočíva v skutočnosti, že zatiaľ čo študenti, súbežne študujúci viac programov a zapísaní na štúdium po 1. 9. 2007, majú prístup   k   vzdelaniu   obmedzený   len   podmienkou   úhrady   školného   v   jednom   z   týchto programov,   študenti,   ktorí   začali   študovať   pred   1.9.   2007   (t.j.   bez   akejkoľvek   takejto podmienky), musia hradiť školné vo všetkých súbežne študovaných programoch.“

Tu je potrebné brať do úvahy, ako už bolo uvedené v časti I, že ide o vznik povinnosti uhradiť školné z dvoch rôznych dôvodov, a to

i) v   prípade   súbežného   štúdia   so   zápisom   pred   1.   9.   2007   po   prekročení štandardnej   dĺžky   štúdia   pri   zohľadnení   celkovej   dĺžky   štúdia   z   dôvodu   presiahnutia štandardnej dĺžky štúdia a

ii) v prípade ak štúdium aspoň jedného študijného programu začalo po 1. 9. 2007 z dôvodu súbežného štúdia (avšak len do uplynutia štandardnej dĺžky štúdia v niektorom študijnom programe, keď vznikne táto povinnosť v dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia).»

Vláda   Slovenskej   republiky   z   dôvodov   obsiahnutých   v   stanovisku   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky navrhla, aby ústavný súd návrhu na začatie konania nevyhovel.

Predsedníčka ústavného súdu vzhľadom na predmet abstraktnej kontroly ústavnosti požiadala   o   zaujatie   stanoviska   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sa   k   návrhu   skupiny   poslancov vyjadril   listom   z   10.   septembra   2008   doručeným   ústavnému   súdu   10. októbra   2008, v ktorom uviedol, že návrh nepovažuje za dôvodný, a to tak v časti namietaného nesúladu § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách, ako aj v časti namietaného nesúladu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách, a práve k týmto námietkam uviedol: „Navrhovatelia vytýkajú schválenému textu nerešpektovanie proporcionality a nejasné vymedzenie okruhu adresátov právnej normy. Takéto výhrady síce možno akceptovať, pokiaľ ide o hodnotenie úrovne   legislatívnej   práce,   čo   však   samé   osebe   nie   je   možné   kvalifikovať   ako   rozpor s Ústavou.

Úpravu tiež nie je možné hodnotiť ako retroaktívnu, lebo sa vzťahuje len na štúdium v   budúcnosti   neprieči   sa   ani   článku   Ústavy   o   práve   na   vzdelanie   tým,   že   štúdium   za predpísaných podmienok spoplatňuje.“

Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa k návrhu skupiny poslancov vyjadril listom   z   27.   augusta   2008   doručeným   ústavnému   súdu   3.   septembra   2008,   v   ktorom oznámil, že sa plne stotožňuje „s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených PhDr. T. R., poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie   konania   o   súlade   ustanovenia   §   57   ods.   7   zákona   č. 131/2002   Z.z.   o vysokých školách v znení zákona č. 363/2007 Z.z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 363/2007 Z.z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne navrhujem tomuto návrhu v plnom rozsahu vyhovieť“.

Výnimočná sociálna citlivosť zákonných ustanovení, ktoré sa stali na základe návrhu skupiny poslancov národnej rady predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti, si vyžiadala, aby predsedníčka ústavného súdu požiadala o stanovisko k podanému návrhu Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. Minister školstva Slovenskej republiky (ďalej len „minister školstva“) k listu z 11. augusta 2008 priložil vyjadrenie Ministerstva školstva Slovenskej republiky, v ktorom požiadal ústavný súd, aby návrhu skupiny poslancov národnej rady nevyhovel. Okrem právnej argumentácie podporujúcej ústavnosť napadnutého § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách v namietaných okolnostiach k súladu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách minister školstva vo vyjadrení uviedol:

«Rovnako ministerstvo školstva považuje návrh na začatie konania o súlade § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy za neopodstatnený, pretože ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. sú v súlade s princípmi právneho štátu a nie sú v rozpore s čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Z vecného aj právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že prekročenie štandardnej dĺžky štúdia sa podľa právnej úpravy pred 1. septembrom 2007 posudzovalo vo vzťahu ku konkrétnemu študijnému programu, čo by znamenalo, že študent mohol súbežne študovať aj niekoľko študijných programov, a pokiaľ neprekročil štandardnú dĺžku štúdia v jednotlivom študijnom programe, nebol školné povinný platiť.

Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia bez ohľadu, či študent študoval v príslušnom akademickom   roku   jeden   alebo   viac   študijných   programov,   bol   študent   povinný   platiť školné aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Táto povinnosť bola ustanovená v § 92 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002. Podľa citovaného ustanovenia,   ak   študent   študoval   Študijný   program   prvého   stupňa,   študijný   program druhého   stupňa   alebo   študijný   program   dlhšie,   ako   bola   štandardná   dĺžka   štúdia,   bez vážneho   dôvodu,   ktorými   mohli   byť,   napríklad   zdravotné   dôvody,   bol   povinný   uhradiť vysokej škole za každý ďalší rok štúdia ročné školné určené vysokou školou. Ročné školné nesmelo presahovať päťnásobok základu. Pre študijné programy uskutočňované na fakulte určovala ročné školné vysoká škola na návrh fakulty. Za dobu štúdia sa považovala celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   povinnosť   úhrady   školného   za   prekročenie   štandardnej dĺžky štúdia bez ohľadu na to, či študent študoval jeden alebo viacej študijných programov bola ustanovená už v predchádzajúcej právnej úprave (účinná od 1. apríla 2002), teda v žiadnom prípade nemôže ísť o retroaktivitu alebo o nesúlad s čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Tak isto ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z. z. neboli porušené základné práva a slobody ustanovené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

V   žiadnom   prípade   nebola   porušená   rovnosť   ľudí   a   ani   ich   základné   práva   a slobody. Podľa § 55 zákona č. 131/2002 Z. z. všetkým uchádzačom a študentom na vysokej škole sa zaručujú rovnaké práva v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania vo vzdelaní sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu veku, pohlavia, sexuálnej orientácie, manželského stavu   a   rodinného   stavu,   rasy,   farby   pleti,   zdravotného   postihnutia,   jazyka,   politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, náboženského vyznania alebo viery, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Uchádzač alebo študent ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže domáhať   právnej   ochrany   podľa   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.

Podotýkame,   že   zákonom   č.   131/2002   Z.   z.   sú   dôkladne   transponované   všetky sekundárne právne normy Európskej únie - napríklad Smernica Európskeho parlamentu a Rady   2002/73/ES   z   23.   septembra   2002,   ktorou   sa   mení   a   dopĺňa   smernica   rady 76/207/EHS o implementácii zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide   o   prístup   k   zamestnaniu,   odbornej   príprave   a   postupu   v   zamestnaní   a   o   pracovné podmienky,   Smernica   Rady   2000/43/ES   z   29.   júna   2000,   ktorou   sa   ustanovuje   zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod - týkajúce sa diskriminácie a neobsahuje žiadne diskriminačné ustanovenia.

Z právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že ak študent študuje na dvoch študijných programoch, je povinný školné platiť na oboch vysokých školách. Podľa § 92 ods. 5 v spojení s § 113a ods. 7 študent, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac študijných odborov poskytovaných verejnou vysokou školou v tom istom stupni, je povinný uhradiť školné v druhom a ďalšom študijnom programe.

O tom, za ktorý študijný program bude študent platiť, ak študuje na dvoch alebo viacerých študijných programoch, má právo rozhodnúť študent, čo je v súlade s § 70 ods. 1 písm. k) zákona č. 131/2002 Z. z.

Rovnako z právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, ktorý tvrdí, že ustanoveniami § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 Z.z. sa uložila povinnosť uhradiť školné študentom, ktorí boli prijatí a zapísaní pred l. septembrom 2007.

Podotýkame, že povinnosť uhradiť školné je zo strany navrhovateľa zavádzajúca, pretože táto povinnosť vyplývala pre študentov už podľa § 92 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý bol účinný od l. apríla 2002.

To znamená, že už na študentov, ktorí boli prijatí a zapísaní od 1. septembra 2002 a v nasledujúcich akademických rokoch sa vzťahovalo ustanovenie o úhrade školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona č. 131/2002 2. z. sú v súlade s čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Citované   ustanovenia   sú   z   vecného   aj   právneho   hľadiska   správne,   pretože zabezpečujú rovnaký prístup ku vzdelaniu na vysokej škole vo všetkých formách štúdia, čo je v súlade s princípmi právneho štátu podľa čl. 1ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   42   ods.   2   ústavy   občania   majú   právo   na   bezplatné   vzdelávanie v základných   školách   a   v   stredných   školách,   podľa   schopností   občana   a   možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

Čl. 42 je tiež jednou z ústredných noriem, ktoré garantujú základné práva v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. Všetkých základných práv, ktoré sa priznávajú podľa čl. 42 ústavy sa možno   domáhať   iba   v   medziach   zákonov,   ktoré   vykonávajú   ustanovenia   čl.   42   ústavy, ktorým bezpochyby je aj zákon č. 131/2002 Z. z.

Právo na vzdelanie na vysokých školách sa priznáva v rozdielnom režime ako právo na   vzdelanie   na   základných   školách   a   stredných   školách.   Ústava   používa   formuláciu „podľa   schopností   občana   a   možnosti   spoločnosti“.   Táto   formulácia   implikuje   jednu subjektívnu   a jednu   objektívnu   podmienku.   Subjektívna   podmienka   sa   týka   schopnosti občana.   Objektívna   podmienka   sa   týka   možnosti   spoločnosti   a   zaťažuje   štát.   Pomocou doslovného výkladu vo vzťahu k vzdelávaniu na vysokých školách v čl. 42 ods. 2 ústavy každému občanovi priznáva jedno právo - právo na vzdelanie na vysokých školách, ktoré môže, ale nemusí byť bezplatné. O tom, či bude bezplatné, sa rozhodne v závislosti od možnosti spoločnosti a schopnosti oprávnenej osoby.»

III.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení zákona o vysokých školách, ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami ústavy, ďalej z   dôvodovej   správy   k   vládnemu   návrhu   zákona,   ako   aj   z   uznávanej   právnej   doktríny a odborných literárnych prameňov; opieral sa pritom aj o svoju doterajšiu judikatúru.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl. 42 ods.   1 ústavy   každý   má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Ustanovenia § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách znejú:„(7)   Ak   občan   študoval   v   tom   istom   stupni   vysokoškolského   štúdia   súbežne   vo viacerých študijných programoch v jednom akademickom roku alebo v jeho časti, zohľadní sa mu v celkovej dobe štúdia na účely odsekov 10 až 13 a § 92 štúdium v každom študijnom programe   pred   1.   septembrom   2008   osobitne,   ak   študoval   v   niektorom   zo   študijných programov len časť akademického roka, na účely odsekov 10 až 13 a § 92 sa táto doba zaokrúhľuje na celý akademický rok.

(9) Ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 sa nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium pred   1.   septembrom   2007,   ak v   príslušnom   stupni   vysokoškolského   vzdelávania neboli prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne.

(10) Študent podľa odseku 9 je povinný uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študuje študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu príslušného stupňa. Ak ide   o   študenta   zapísaného v   jednom   akademickom   roku   súbežne   na   štúdium   viacerých študijných   programov   príslušného   stupňa,   zohľadňuje   sa   štúdium   každého   študijného programu   v   celkovej   dobe   štúdia   osobitne.   Ak   bol   študent   zapísaný   len   v   časti akademického   roka,   na   účely   tohto   odseku   sa   považuje   za   zapísaného   počas   celého akademického roka. Doba štúdia v študijných programoch podľa § 53 ods. 3 sa zohľadňuje v celkovej dobe štúdia v študijných programoch prvého stupňa. Doba štúdia v študijných programoch podľa § 53 ods. 3 presahujúca tri roky sa zohľadňuje v celkovej dobe štúdia v študijných programoch druhého stupňa. Ak ide o študentov študijných programov podľa § 53 ods. 3, v celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje aj doba, počas ktorej boli zapísaní na štúdium študijných programov prvého stupňa a študijných programov druhého stupňa.“

Napadnuté   ustanovenia   zákona   o   vysokých   školách   boli   navrhnuté   v   zásade v totožnom znení, ako boli schválené národnou radou, a preto možno z hľadiska výpovednej hodnoty uviesť aj dôvodovú správu k nim.

K § 113a„Odseky   7   až   13   upravujú   problematiku   úhrady   školného   v   prípade   študentov prijatých na štúdium podľa doterajších predpisov tak, aby zostal v ich prípade platnosti princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich vzťahuje až prekročením štandardnej dĺžky štúdia. Zároveň sa precizujú príslušné ustanovenia tak, aby nedochádzalo v ich aplikácií k problémom   v   praxi.   Okrem toho sa   odstraňuje   doterajšie   zvýhodnenie   občanov,   ktorí získali vysokoškolské vzdelanie podľa predchádzajúcich predpisov, a toto štúdium sa im nezohľadňovalo pri určení povinnosti uhradiť verejnej vysokej škole školné, na rozdiel od občanov, ktorí študovali v študijných programoch podľa tohto zákona.

Príklady: Študent, ktorý bol prijatý a zapísaný od akademického roku 2007/2008 (rozhodnutie o prijatí bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona) na štúdium bakalárskeho študijného programu právo so štandardnou dĺžkou štúdia tri roky v dennej forme štúdia a súčasne bol prijatý   a   zapísaný   na   štúdium   študijného   programu   manažment   so   štandardnou   dĺžkou štúdia tri roky v externej forme štúdia, bude v akademickom roku 2007/2008 študovať na oboch študijných programoch bezplatne. Po tomto roku bude celková doba jeho štúdia dva roky v študijných programoch prvého stupňa. V polovici akademického roka 2008/2009 bude celková doba, počas ktorej bol zapísaný na štúdium 3 roky, čím prekročí štandardnú dĺžku štúdia v obidvoch študijných programoch a vznikne mu povinnosť uhradiť verejnej vysokej škole školné v polovičnej výške.

Pokiaľ   by   študent   prerušil   svoje   štúdium   v   októbri   2008   v   oboch   študijných programoch a opätovne sa zapísal na štúdium v akademickom roku 2009/2010, celová doba jeho štúdia by bola štyri roky, a preto by bol povinný v obidvoch študijných programoch uhradiť verejnej vysokej škole školné.

Pokiaľ by študent prerušil v novembri akademického roka 2008/2009 svoje štúdium v študijnom programe manažment, považoval by sa na účely školného naďalej zapísaného na študijný program manažment, a v polke akademického roka 2008/2009 by mu vznikla povinnosť uhradiť verejnej vysokej škole školné v študijnom programe právo.

Občan, ktorý skončil svoje štúdium napríklad v roku 1995 v inžinierskom štúdiu, a od akademického roka 2006/2007 opäť študuje v bakalárskom študijnom programe na verejnej vysokej škole, bude od akademického roka 2007/2008 povinný uhradiť verejnej vysokej škole školné, pretože jeho predchádzajúce štúdium sa mu zohľadní v celkovej dobe štúdia v prvom stupni.

Študent, ktorý bol prijatý na štúdium od akademického roka 2007/2008 v dennej forme štúdia v bakalárskom študijnom programe fyzika a od akademického roka 2008/2009 bude   prijatý   aj   na   štúdium   bakalárskeho   študijného   programu   psychológia,   oba   so štandardnou dĺžkou štúdia tri roky, bude povinný uhradiť verejnej vysokej škole školné podľa § 92. Teda v akademickom roku 2008/2009 si zvolí, v ktorom študijnom programe bude študovať bezplatne a v druhom študijnom programe bude povinný uhradiť školné. Študent,   ktorý   bol   v   akademickom   roku   2007/2008   zapísaný   na   dva   bakalárske študijné programy, tieto zanechal a od akademického roka 2008/2009 bol prijatý a zapísaný na   bakalársky   študijný   program   so   štandardnou   dĺžkou   štúdia   tri   roky,   bude   povinný v akademickom   roku   2009/2010   uhradiť   verejnej   vysokej   škole   školné   v   súvislosti s prekročením štandardnej dĺžky štúdia.“

IV.

Navrhovatelia   napádajú   ako   nesúladné   s   ústavou   jednak   označené   hmotnoprávne ustanovenie   obsiahnuté   v   šiestej   časti   zákona   o   vysokých   školách   upravujúce   povinnú odbornú zdravotnícku prax v zdravotníckom zariadení, a to § 57 ods. 7, a jednak prechodné ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v trinástej časti druhej hlavy zákona o vysokých školách, a to   §   113a   ods.   7,   9   a   10,   pričom   nesúlad   napadnutých   ustanovení   s   jednotlivými označenými článkami ústavy bližšie nekonkretizujú, t. j. pri ich posudzovaní k napadnutým ustanoveniam zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nepriradili   konkrétne   označené   články   ústavy,   a tak   sa   ústavný   súd   musel   vysporiadať so všetkými možnosťami, ktoré zo všeobecne konštruovaného návrhu vyplynuli.

1. K namietanému nesúladu § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy

Skupina poslancov v priebehu konania o súlade označeného ustanovenia uviedla, že „netrvá na svojom návrhu“. Ústavný súd to považoval za späťvzatie návrhu, čo vyplývalo aj z obsahu podania.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie vedené ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu s výnimkou konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pre všetky ďalšie konania vedené ústavným súdom pre späťvzatie návrhu sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (m. m. PL. ÚS 17/99).

Podľa   § 96   ods.   1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje žiadny relevantný dôvod   na   to,   aby   späťvzatiu   návrhu   navrhovateľa   nevyhovel,   a   preto   konanie   o   ňom zastavil.

Ústavný súd musel pri realizácii svojej judiciálnej činnosti prihliadať na fakt, že po podaní návrhu došlo prostredníctvom normatívnej úpravy obsiahnutej v článku II bode 1 zákona   č.   282/2008   Z.   z.   o   podpore   práce   s   mládežou   a   o   zmene   a   doplnení   zákona o vysokých školách k čiastočnej zmene § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách. Označený zákon nadobudol platnosť 31. júla 2008 a účinnosť 1. septembra 2008.

Túto skutočnosť zohľadnilo pri koncipovaní svojho vyjadrenia k prerokovávanému návrhu   aj   Ministerstvo   školstva   Slovenskej   republiky   a   zaujalo   stanovisko   spočívajúce v presvedčení, že novelou ustanovenia § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách obsiahnutou v čl. II bode 1 zákona č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona   o   vysokých   školách   došlo   k   zosúladeniu   predmetného   ustanovenia   s   ústavou. Predmetná novela zmenila znenie ustanovenia § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách tak, že povinnosťou absolvovania jednoročnej odbornej zdravotníckej praxe zaťažila len tých uchádzačov o prijatie na štúdium študijného programu druhého stupňa v zdravotníckych študijných odboroch, ktorí si zvolili dennú formu štúdia a nechcú študovať študijný odbor verejné zdravotníctvo.

Vykonanou zmenou ustanovenia § 57 ods. 7 zákona o vysokých školách sa ústavný súd   vzhľadom   na   späťvzatie   návrhu   vecne   nezaoberal.   Nemohol   sa   ňou   zaoberať   ani v súvislostiach   s namietaným   nesúladom   ustanovenia   §   113a   ods.   7,   9   a   10   zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, a to pre zrejmú obsahovú neprepojenosť.

2. K namietanému nesúladu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

Navrhovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   v   rámci   abstraktnej   kontroly   ústavnosti posúdil súlad intertemporálnych ustanovení zákona o vysokých školách, ktoré boli doplnené v rámci komplexnej novelizácie prostredníctvom zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 363/2007 Z. z.“). Vo svojom návrhu označili ustanovenie § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách za nesúladné s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12   ods.   1   a   2   ústavy,   pričom   za   podstatu   svojej   argumentácie   označili   porušenie princípov právneho štátu, konkrétne neprípustnú aplikáciu pravej retroaktivity, porušenie princípu rovnosti a generálneho zákazu diskriminácie.

Navrhovatelia   so   zrejmým   záujmom   na   preukázaní   faktu,   že   zákonodarca   pri novelizácii   zákona   o   vysokých   školách   uplatnil   pri   zmene   právnych   vzťahov   pravú retroaktivitu,   zvolili   komparatívnu   metódu,   ktorou   zhodnotili   postavenie   špeciálnych subjektov – občanov Slovenskej republiky študujúcich na štátnych a verejných vysokých školách v Slovenskej republike (študentov vysokých škôl) – v rovine plnenia poplatkovej povinnosti vo forme školného.

Akceptujúc zvolený prístup, ako aj skutočnosť, že posúdenie moderácie právnych vzťahov vplyvom pravej retroaktivity vyžaduje od ústavného súdu, aby v navrhovateľmi vymedzenom   rozsahu   zhodnotil   právne   postavenie   študentov   vysokých   škôl   pred novelizáciou zákona o vysokých školách, t. j. k zneniu účinnému do 31. augusta 2007, a po novelizácii, ústavný súd postavil základné východiská svojho rozhodnutia na teleologickej interpretácii ustanovenia § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách platného do 31. augusta 2007 a ustanovenia § 92 ods. 5 a 6 zákona o vysokých školách platného od 1. septembra 2007. Označené ustanovenia bezprostredne určujú právne postavenie študenta vysokej školy v špecifickom aspekte platenia školného, ktoré je pre účely zákona o vysokých školách považované za príspevok študenta na úhradu časti nákladov na štúdium. Intertemporálne ustanovenia obsiahnuté v § 113a zákona o vysokých školách podľa predstáv zákonodarcu konsolidujú právne vzťahy založené pred 1. septembrom 2007 tak, aby došlo ku kontinuite legislatívnych zámerov v oblasti školného.

Navrhovatelia   uvádzajú,   že   podľa   predchádzajúcej   právnej   úpravy   bol   študent vysokej školy povinný platiť školné v prípade, ak bez vážneho dôvodu prekročil štandardnú dĺžku štúdia. Podľa ich výkladu dôsledkom danej právnej úpravy bolo to, že študent vysokej školy   mohol   súbežne študovať aj niekoľko   študijných   programov,   a pokiaľ neprekročil štandardnú dĺžku štúdia v jednotlivom programe, nebol povinný školné platiť. Koncepciu bezplatného   súbežného   štúdia   na   vysokej   škole   navrhovatelia   transformujú   do   podoby legitímneho   očakávania,   ktoré   má   byť   narušené   namietanými   intertemporálnymi ustanoveniami   §   113a   ods.   7,   9   a   10   zákona   o   vysokých   školách,   pretože   rozširujú povinnosť úhrady školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia aj na študentov, ktorí študujú súbežne dva aj viac študijných programov, a študentov, ktorí študujú jeden študijný program a v minulosti študovali aspoň v jednom ďalšom študijnom programe.

Z pohľadu kontroly ústavnosti napadnutých právnych noriem je potrebné zaoberať sa zámermi,   ktoré   mal   zákonodarca   pri   implementácii   školného   do   právneho   poriadku Slovenskej   republiky.   Povinnosť   platiť   školné   po   splnení   zákonom   definovaných podmienok   bola   zavedená   od   počiatku   účinnosti   zákona   o   vysokých   školách,   t.   j. od 1. apríla   2002.   V   tomto   smere   nezaviedol   zákon   č.   363/2007   Z.   z.   žiadne   nóvum. Pôvodný vládny návrh zákona o vysokých školách, ktorý bol v parlamentnej tlači č. 1243 registrovaný   pod   č.   6645/2001,   upravoval   školné   v   ustanovení   §   88.   Vplyvom pozmeňovacích   návrhov   došlo   v   zákonodarnom   procese   k   posunu   a   nadväznému prečíslovaniu   tohto   ustanovenia   a   konečná   publikácia   právnej   normy   prebehla   pod označením § 92.

Z vládneho návrhu zákona v intenciách vykonávanej kontroly ústavnosti je potrebné poukázať na znenie ustanovenia § 88 ods. 4: „Ak študent dennej formy štúdia študuje študijný program prvého stupňa, študijný program druhého stupňa alebo študijný program podľa § 49 ods. 3 dlhšie ako je štandardná dĺžka štúdia (§ 47 ods. 4 písm. h)) bez vážneho dôvodu, ktorým môžu byť napríklad zdravotné dôvody, je povinný uhradiť vysokej škole za každý   ďalší   rok   štúdia   ročné   školné   určené   vysokou   školou.   Ročné   školné   nesmie presahovať päťnásobok základu. Za dobu štúdia pre účely tohto odseku sa pokladá celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu   na   niektorej   z   verejných   vysokých   škôl   v   Slovenskej   republike.   U   študentov študijného programu prvého stupňa sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu podľa § 49 ods. 3. U študentov študijného programu druhého stupňa sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný   na   štúdium   študijného   programu   podľa   §   49   ods.   3   presahujúca   3   roky. U študentov študijného programu podľa § 49 ods. 3 sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu prvého stupňa alebo druhého stupňa. Doba štúdia sa pre účely tohto odseku zaokrúhľuje na celé akademické roky smerom nahor. U externej formy štúdia sa pre účely tohto odseku započítavajú do doby štúdia   len   roky,   počas   ktorých   študent   neplatil   školné.“ Právna   norma   pre   účely stanovenia rozhodného obdobia, ktoré predstavuje hranicu medzi právom študenta vykonať bezplatné vysokoškolské štúdium a povinnosťou zaplatiť za výkon vysokoškolského štúdia školné,   konštruuje   matematickú   rovnicu,   pričom   na   jednej   jej   strane   dochádza   k   súčtu rokov, počas ktorých bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike, a na strane druhej získanú hodnotu pomenúva dobou štúdia, pričom ak táto hodnota prevyšuje štandardnú dobu štúdia, študentovi ukladá povinnosť platiť školné. V danom výpočte je dôležitá najmä tretia veta ustanovenia § 88 ods. 4 vládneho návrhu zákona o vysokých školách: „Za dobu štúdia pre účely tohto odseku sa pokladá celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.“ Uvedená koncepcia platenia školného zodpovedala zámeru vlády umožniť   uchádzačom   o   vysokoškolské   štúdium dosiahnuť   bezplatné vysokoškolské vzdelanie v jednom bakalárskom študijnom programe a v jednom magisterskom študijnom programe. Navrhovateľ v osobitnej časti dôvodovej správy k tomu uviedol: «Zásadným ustanovením   je,   že   študenti   denného   štúdia   v   študijných   programoch   prvého   stupňa a druhého stupňa, ktorí neprekročili štandardnú dĺžku štúdia (§ 47 ods. 3 písm. h)) pre daný študijný program, školné neplatia.

Školné   platia   študenti   externého   štúdia   a   študenti   denného   štúdia   v   študijných programoch prvého stupňa, druhého stupňa a v študijných programoch spájajúcich prvý a druhý stupeň (§ 49 ods. 3), ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia, študenti externej formy doktorandského štúdia a cudzinci.

Školné   študentov   denného   štúdia,   ktorí   prekročili   jeho   štandardnú   dĺžku,   určuje vysoká škola a jeho ročná výška nesmie presiahnuť päťnásobok základu. Základ odvodený od roku 2001 predstavuje 5 291 Sk a v nadväznosti na to by horná hranica školného bola 26 455   Sk.   Zo   znenia   návrhu   zákona   vyplýva,   že   pokiaľ   študent   začne   vysokoškolské štúdium, nedokončí ho a prihlási sa na nové štúdium na tej istej alebo ďalšej vysokej škole, počíta sa mu toto štúdium do „bezplatných rokov“, ktoré keď si vyčerpá, môže od neho vysoká škola žiadať školné. Teda štát garantuje bezplatné štúdium v dennej forme počas štandardnej dĺžky štúdia pre získanie jedného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Teda garantuje bezplatné štúdium v štandardnej dĺžke pre získanie

prvého   bakalára   a   prvého   „krátkeho“   magistra,   inžiniera   alebo   doktora, alebo prvého „dlhého“ magistra, inžiniera alebo doktora (v študijných odboroch spájajúcich prvý a druhý stupeň vysokoškolského štúdia - napríklad v medicíne).

Ak niekto začne študovať a neuspeje, po nástupe na ďalšiu vysokú školu začne od momentu,   kedy   si   vyčerpal  ,,bezplatné   roky“,   platiť   školné.   Napríklad,   ak   študent   už študoval   2   roky   na   nejakej   vysokej   škole   a   nastúpi   na   ďalšie   bakalárske   štúdium so štandardnou dĺžkou 3 roky, bude mať prvý rok bezplatný a potom začne platiť.

,,Bezplatné   roky“   sa   vzťahujú   aj   na   úspešné   štúdium,   teda   ak   niekto   úspešne vyštudoval a chce študovať ďalšiu vysokú školu, platí školné.

Toto riešenie na jednej strane garantuje bezplatné vzdelávanie v dennom štúdiu pre získanie prvého titulu v prvom resp. v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania pre tých. ktorí   študujú   zodpovedne   a   stihnú   ho   ukončiť   v   štandardnej   dĺžke,   a   na   druhej   strane vyžaduje platenie školného od tých, ktorí chcú využívať služby vysokoškolského systému nad rámec garantovaného bezplatného štúdia.»

Uvedené dovoľuje ústavnému súdu v návrhu školného identifikovať zámer subjektu zákonodarnej iniciatívy vyjadrený kreáciou legálnej záruky umožniť každému:

a)jedno   bezplatné   vysokoškolské   štúdium   bakalárskeho   študijného   programu v štandardnej dĺžke,

b)jedno bezplatné vysokoškolské štúdium magisterského študijného programu v štandardnej dĺžke.

Identifikovaný zámer si osvojil zákonodarca a vyjadril ho v ustanovení § 92 ods. 3 a 4   zákona   o   vysokých   školách   v   znení   účinnom   do   31.   augusta   2007,   keď   ustanovil: „(3) Študenti v študijnom programe prvého stupňa, v študijnom programe druhého stupňa alebo v študijnom programe podľa § 53 ods. 3 (§ 2 ods. 5), ktorí neprekročili štandardnú dĺžku štúdia [§ 51 ods. 4 písm. h)] ustanovenú pre študijný program, školné neplatia. (4) Ak študent študuje študijný program prvého stupňa, študijný program druhého stupňa alebo študijný program podľa § 53 ods. 3 dlhšie, ako je štandardná dĺžka štúdia [§ 51 ods. 4 písm. h)], bez vážneho dôvodu, ktorým môžu byť, napríklad, zdravotné dôvody, je povinný uhradiť vysokej škole za každý ďalší rok štúdia ročné školné určené vysokou školou.   Ročné   školné   nesmie   presahovať   päťnásobok   základu.   Pre   študijné   programy uskutočňované na fakulte určuje ročné školné vysoká škola na návrh fakulty. Za dobu štúdia na účely tohto odseku sa považuje celková doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium zodpovedajúceho stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike. U študentov študijného programu prvého stupňa sa do doby štúdia   započítava   aj   doba,   počas   ktorej   bol   študent   zapísaný   na   štúdium   študijného programu podľa § 53 ods. 3. U študentov študijného programu druhého stupňa sa do doby štúdia   započítava   aj   doba,   počas   ktorej   bol   študent   zapísaný   na   štúdium   študijného programu podľa § 53 ods. 3 presahujúca 3 roky. U študentov študijného programu podľa § 53 ods. 3 sa do doby štúdia započítava aj doba, počas ktorej bol študent zapísaný na štúdium študijného programu prvého stupňa alebo druhého stupňa. Doba štúdia sa na účely tohto odseku zaokrúhľuje na celé akademické roky smerom nahor. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na študentov štátnych škôl.“

Zákonodarca   používa   pri   výpočte   rozhodného   obdobia   určujúceho   hranicu   pre uplatnenie   poplatkovej   povinnosti   rovnaký   výpočet,   ako   navrhol   subjekt   zákonodarnej iniciatívy, pretože rovnako uvádza, že: „Za dobu štúdia na účely tohto odseku sa považuje celková   doba,   počas   ktorej   bol   študent   zapísaný   na   štúdium   zodpovedajúceho   stupňa študijného programu na niektorej z verejných vysokých škôl v Slovenskej republike.“

Na   tomto   mieste   je   potrebné   poukázať   na   interpretačné   problémy,   ktoré   môže spôsobiť adresátom právnej normy jej komplikovaný a menej jednoznačný obsah. Vyvolaná dezorientácia v postavení študenta vysokej školy, osobitne v jeho povinnostiach, ktoré pre neho vyplývajú zo zápisu na štúdium, mohla vplývať na prax vysokých škôl pri výbere školného a vytvárať podmienky rozdielneho prístupu vysokých škôl pri vymáhaní danej povinnosti. Nejednoznačnosť a komplikovanosť právnych noriem je nepochybne v právnom štátne   neželateľná,   pretože   bráni   poznateľnosti   práva   a   skresľuje   právne   vedomie. V okolnostiach daného prípadu však ústavný súd nezaznamenal zo strany zákonodarcu také excesy,   ktoré   by   svojou   intenzitou   narúšali   požiadavku   poznateľnosti   práva.   Dá   sa   ale súhlasiť z názorom, že citované právne normy a vôbec zákonná úprava školného je bez prekážok poznateľná najmä pre odborníkov rezortu školstva.

Atribút poznateľnosti práva je úzko prepojený s atribútom legitímneho očakávania vyjadreného v požiadavke právneho štátu na zachovávanie právnej istoty. Zákonodarca by mal za každých okolností v procese prijímania zákonov a osobitne prijímania ich novelizácií zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny vykonávať uvážene, len v takej miere,   ktorá   je   nevyhnutá   na dosiahnutie   vytýčeného   cieľa   regulácie   spoločenských vzťahov. To samo osebe predpokladá, že stanovené ciele právnej regulácie budú spĺňať hľadisko   verejnej   akceptácie. Prijímanie oprávnených   zmien zaručuje stabilitu   právnych vzťahov   a legitimizuje limitáciu   možností,   ktoré má jednotlivec v spoločnosti   na rozvoj svojej osobnosti a presadzovanie vlastných záujmov. Zákonodarca prijatím zákona určuje rámec upravujúci podmienky, ktoré musí jednotlivec splniť na to, aby mohol realizovať svoje individuálne záujmy. V posudzovanom prípade sa javí normatívny rámec zákonných požiadaviek ako jednoznačný, ako taký, ktorý neponúka možnosti účelovej, a tým aj mylnej interpretácie.   Intertemporálna   úprava   zachováva   podstatu   koncepcie   vysokoškolského vzdelávania založeného na   objektívnych   možnostiach   spoločnosti   a v nadväznosti   na už uvedené zámery zákonodarcu vytvára kontinuálny prechod z pôvodnej právnej pozície na aktuálnu   právnu   pozíciu   uchádzača   o vysokoškolské   štúdium.   Atribút   legitímneho očakávania nemožno v súdobom modernom štáte stotožňovať so zákazom zmeny právnej úpravy,   ale   s potrebou   toho,   aby   zákonodarca   pri   zmenách   právnej   úpravy   volil   také spôsoby, ktoré budú v čo najväčšej miere zohľadňovať fakt, že adresáti právnych noriem boli   dosiaľ   nútení   prispôsobovať   svoje   správanie   odlišným   požiadavkám.   Požiadavka platenia školného pri štúdiu na vysokých školách je ústavne akceptovateľná a sama osebe nepredstavuje   ústavne   nesúladné   obmedzenie   základného   práva   na   vzdelanie.   Spôsob, ktorým   bola   táto   požiadavka   zakomponovaná   do   právneho   poriadku,   je   adekvátny sledovanému cieľu, fakticky ho spresňuje a definuje do podoby zodpovedajúcej prvotným zámerom zákonodarcu.

Interpretácia pôvodného ustanovenia § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách platného do 31. augusta 2007 podporená teleologickým výkladom kreuje právo študenta bezplatne ukončiť   v   štandardnej   dĺžke   jedno   vysokoškolské   bakalárske   štúdium   a   jedno vysokoškolské magisterské štúdium. Bezplatné paralelné (v tom istom akademickom roku začaté a následne zhodne ukončené) a súbežné (začaté v rozdielnych akademických rokoch) štúdium   viacerých   študijných   programov   ustanovenia   §   92   zákona   o   vysokých   školách v znení účinnom do 31. augusta 2007 nezaručovalo.

Zákonodarca inter alia zmenil spôsob platenia školného prijatím zákona č. 363/2007 Z.   z.   Zmenené   ustanovenie   §   92   v   ods.   4,   5   a   6   upravilo   platenie   školného   takto: „(4) Študent verejnej vysokej školy v dennej forme štúdia, ktorý neprekročil štandardnú dĺžku štúdia ustanovenú pre študijný program, školné neplatí. Verejná vysoká škola nemôže požadovať školné od študentov, ktorých prijala na bezplatné študijné programy v externej forme (§ 89 ods. 5).

(5)   Študent,   ktorý   študuje   súbežne   v   jednom   akademickom   roku   dva   alebo   viac študijných   programov   poskytovaných   verejnou   vysokou   školou   v   tom   istom   stupni,   je povinný   uhradiť   ročné   školné   v   druhom   a   ďalšom   študijnom   programe   za   štúdium v príslušnom akademickom roku. Študent, ktorý sa opätovne zapíše na štúdium ďalšieho študijného programu v príslušnom stupni po prerušení (§ 69 ods. 1), je povinný uhradiť verejnej vysokej škole pomernú časť z ročného školného v závislosti od počtu kalendárnych mesiacov   zostávajúcich   do   konca   príslušného   akademického   roka   po   jeho   opätovnom zapísaní.

(6) Študent, ktorý študuje študijný program poskytovaný verejnou vysokou školou dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia, je povinný uhradiť verejnej vysokej škole ročné školné za každý ďalší rok štúdia. V celkovej dobe štúdia sa zohľadňuje doba, počas ktorej bol   študent   zapísaný   na   verejnej   vysokej   škole   v   niektorom   zo   študijných   programov príslušného stupňa vysokoškolského vzdelávania; ak bol študent v jednom akademickom roku súbežne zapísaný na štúdium viacerých študijných programov, do celkovej doby štúdia sa   mu   započítava   len   jeden   rok.   Doba,   počas   ktorej   bol   študent   zapísaný   na   štúdium študijného   programu   v   príslušnom   akademickom   roku,   sa   na   účely   tohto   odseku zaokrúhľuje na celý akademický rok.“

Porovnanie   predchádzajúcej   právnej   úpravy   a   aktuálnej   právnej   úpravy   indikuje právny záver postavený na premise, že zmena právnej úpravy školného nepostihla zámer prezentovaný   subjektom   zákonodarnej   iniciatívy   pri   zavedení   školného   ako   takého,   ale znamenala   spresnenie   obsahu   povinnosti   študenta   riadne   zapísaného   na   vysokoškolské štúdium príslušného stupňa. Novelizácia ustanovenia § 92 zákona o vysokých školách je stále založená na zámere, ktorý vyjadril subjekt zákonodarnej iniciatívy v osobitnej časti dôvodovej   správy   takto: „Občanovi   sa   umožňuje,   aby   v   Slovenskej   republike,   mohol v každom   stupni   vysokoškolského   vzdelávania   v   dennej   forme   štúdia   raz   študovať bezplatne.“

Namietané   ustanovenie   §   113a   ods.   7,   9   a   10   zákona   o   vysokých   školách   sú intertemporálnymi   ustanoveniami,   ktorých   účelom   –   podľa   vysvetlenia   subjektu zákonodarnej   iniciatívy   obsiahnutého v   osobitnej   časti   dôvodovej   správy   – je zachovať právne   postavenie   študentov   prijatých   na   štúdium   podľa   predchádzajúcich   právnych predpisov. Osobitná časť dôvodovej správy k tomu uvádza: „... (ustanovenia) upravujú problematiku úhrady školného v prípade študentov prijatých na štúdium podľa doterajších predpisov tak, aby zostal v ich prípade platnosti princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich   vzťahuje až prekročením   štandardnej dĺžky   štúdia.   Zároveň sa precizujú príslušné ustanovenia tak, aby nedochádzalo v ich aplikácií k problémom v praxi. Okrem toho sa odstraňuje   doterajšie   zvýhodnenie   občanov,   ktorí   získali   vysokoškolské   vzdelanie   podľa predchádzajúcich predpisov, a toto štúdium sa im nezohľadňovalo pri určení povinnosti uhradiť verejnej vysokej škole školné, na rozdiel od občanov, ktorí študovali v študijných programoch podľa tohto zákona.“

Ustanovenie   §   113a   ods.   7   zákona   o   vysokých   školách   potvrdzuje   princíp involvovaný v predchádzajúcej právnej úprave pre účely dosiahnutia definovaného zámeru, a síce, že celková doba štúdia pozostáva zo súčtu časových úsekov, počas ktorých bol študent   zapísaný   na   štúdium   zodpovedajúceho   stupňa   študijného   programu   na niektorej z verejných   vysokých   škôl   v   Slovenskej   republike.   Využíva   sa   osobitné   zohľadnenie každého   štúdia   tak,   ako   to   vyplývalo   z   interpretácie   ustanovenia   §   92   ods.   4   zákona o vysokých školách účinného do 31. augusta 2007.

Ustanovenie   §   113a   ods.   9   zákona   o   vysokých   školách   chráni   študentov,   ktorí ukončili   štúdium   pred   1.   septembrom   2007,   pred   dôsledkami   novej   právnej   úpravy a zbavuje ich povinnosti „doplatiť“ školné za prípadné paralelné, súbežné alebo následné štúdium. Zároveň stavia týchto študentov do pozície, ktorá je rovnaká s pozíciou študentov, ktorí   začali   študovať   po   účinnosti   novely,   ak   hodlajú   začať   s   ďalším   vysokoškolským štúdiom.

Ustanovenie § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách ukladá študentom vysokých škôl povinnosť hradiť školné, ak študujú v príslušnom študijnom programe dlhšie, ako je štandardná   dĺžka   štúdia,   bez   zreteľa   na   paralelné,   súbežné   alebo   následné   štúdium. Poplatková   povinnosť   vzniká   vždy   tomu,   kto   prekračuje   štandartnú   dĺžku   štúdia v bakalárskom študijnom   programe určenom v § 52 ods.   3 a v magisterskom   študijnom programe určenom v § 53 ods. 3. Osobitná úprava, avšak založená na rovnakom princípe, sa viaže na štúdium študijného programu, v ktorom došlo k spojeniu prvého a druhého stupňa štúdia (napr. odbor všeobecné lekárstvo). Sumárne povedané, poplatková povinnosť vzniká vždy tomu študentovi vysokej školy, ktorý študuje v úhrne dlhšie, ako je jedno štandardné bakalárske štúdium alebo jedno štandardné magisterské štúdium.

Navrhovatelia vo svojom návrhu hovoria o zmene právneho postavenia študentov vysokých škôl, ktorí boli na štúdium prijatí a zapísaní pred 1. septembrom 2007, avšak ich štúdium   skončilo   alebo   skončí   až   po   tomto   dátume.   Prostriedky,   ktoré   boli   použité zákonodarcom,   označujú   za   retroaktívne   a   právne   postavenie   študentov   považujú   za neprípustne moderované opatreniami pravej retroaktivity.

V posudzovanej veci je nutné zodpovedať dve otázky. Tá prvá je, či ustanovenie § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách je možné označiť za retroaktívne, a pokiaľ áno, či ide o retroaktivitu pravú alebo nepravú. V prípade kladnej odpovede je druhou otázkou   ústavnoprávna   akceptovateľnosť,   resp.   neakceptovateľnosť   retroaktívnej   právnej normy.

Z   mnohých   definícií,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   odbornej   literatúre,   je   možné   za autoritatívnu považovať definíciu E. Tilscha, ktorý pravú a nepravú retroaktivitu vymedzil takto: „Pravé spätné pôsobenie nového zákona je tu len vtedy, keď pôsobí aj pre dobu minulú... Nepravé spätné pôsobenie... existuje, keď nový zákon stanoví, aby bol použitý aj na staré právne pomery už založené, ale najskôr od doby, kedy začína účinnosť nového zákona alebo od doby ešte neskoršej.“ (E. Tilsch: Občanské právo. Obecná část. Praha 1925, s. 75–78).

Pravá retroaktivita „zahŕňa v podstate dve odlišné situácie“, a to po prvé „stav, že nová úprava zapríčiňuje vznik nových právnych vzťahov pred jej účinnosťou za podmienok, ktoré práve dodatočne stanovila“, a po druhé „novela môže meniť právne vzťahy vzniknuté podľa starej právnej úpravy, a to ešte pred účinnosťou nového zákona“. (L. Tichý: K časové působnosti novely občanského zákoníku. Právník, č. 12, 1984, s. 1104).

Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší právne účinky v čase účinnosti lex priori,   poprípade   vyvoláva   alebo   spája   práva   a   povinnosti   subjektov   s   takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti lex priori nemali povahu právnych skutočností.

Ústavný súd sa vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil k retroaktivite právnych predpisov (PL. ÚS 28/00). Pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00).

V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť,   avšak   buď   povyšuje   minulé   skutočnosti   za   podmienky   budúceho   právneho následku,   alebo   modifikuje   pre   budúcnosť   právne   následky   založené   podľa   skorších zákonov... Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená, že nový zákon právne kvalifikuje minulé   skutočnosti   alebo   že   modifikuje   existujúce   právne   následky,   t.   j.   na   založené skutkové   podstaty   viaže   pre   budúcnosť   iné   práva   a   iné   povinnosti   než   doterajšie zákonodarstvo. (A. Procházka: Retroaktivita zákonů. In: Slovník veřejného práva. sv. III. Brno 1934, s. 800.)

Za nepravú retroaktivitu považuje vo svojej doktríne ústavný súd stav, v ktorom nová právna   úprava   nevytvára   žiadne   právne   účinky   smerujúce   predo   deň   nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí   preukázať   „závažné   dôvody   všeobecného   záujmu,   ktoré   si   môže   vyžiadať   alebo odôvodniť   prelomenie   zásady   zákazu   spätnej   pôsobnosti   v   prospech   slobodnej   tvorby právnej   úpravy   zo   strany   zákonodarcu“   (PL.   ÚS   3/00).   To   znamená,   že   nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov.

Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí   Mellacher   v.   Austria,   rozsudok   z   19.   decembra   1989   (§   51)   uviedol,   že „legislatívne   musí   byť daná   možnosť,   aby   sa   prijali   opatrenia,   ktorými   sa   zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv), aby sa dosiahol požadovaný cieľ“.

Napadnutá intertemporálna právna úprava zachováva identitu zámeru, ktorý vyjadril subjekt zákonodarnej iniciatívy v predloženom návrhu zákona o vysokých školách a ktorý s úplnosťou   prijal   zákonodarca   už   v   pôvodnej   právnej   úprave   školného,   realizovanej ustanovením § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách. Interpretácia označeného ustanovenia nedovoľuje prijať rozumnú úvahu o tom, že študent vysokej školy požíval legálnu ochranu pred platením školného počas paralelného, súbežného alebo následného štúdia. Na danom fakte   nezmenila   nič   ani   novelizácia   ustanovenia   §   92   zákona   o   vysokých   školách. Od počiatku zavedenia školného existoval verejný záujem na bezplatnom štúdiu jedného štandardného   bakalárskeho   študijného   programu   a   jedného   štandardného   magisterského študijného programu. Daný záujem vymedzil obsah toho, čo čl. 42 ods. 2 ústavy pomenúva v   súvislosti   so   štúdiom   na   vysokých   školách   „možnosťami   spoločnosti“.   Rovnako   ako pôvodná aj nová právna úprava ukladá študentom vysokých škôl povinnosť platiť školné až po úhrnom prekročení štandardnej doby štúdia.

Kontinuitu   zachovávania   zámeru   vo   veci   platenia   školného   za   vysokoškolské štúdium   možno   zreteľne   vidieť   aj   v   odpovedi   ministra   školstva   z 10.   apríla   2008   na otvorený list študentov vysokých škôl (nespokojných s novelizáciou zákona o vysokých školách), v ktorom uvádza: „Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   účinného   od   1.   apríla   2002,   bol   študent študijného   programu,   ktorý   študuje   dlhšie   ako   je   štandardná   dĺžka   štúdia   bez   vážnych dôvodov, povinný uhradiť vysokej škole školné za každý ďalší rok štúdia. Dobou štúdia je celková   doba,   počas   ktorej   bol   študent   zapísaný   na   štúdium   študijného   programu príslušného stupňa.   Tento   princíp   sa   zachoval   pre   študentov,   ktorí   boli   na štúdium   na vysokej   škole   prijatí   pred   1.   septembrom   2007,   teda   pred   účinnosťou   novely   zákona o vysokých   školách   (zákon   č.   363/2007   Z.   z.)   a   umožňuje   jedno   bezplatné   štúdium v štandardnej   dĺžke   štúdia,   teda   princíp,   ktorý   je   uvedený   aj   v   úvode   otvoreného   listu a s ktorým iniciátori súhlasia - jedno štúdium bezplatne.“

Keďže identita zámeru, ktorý definuje prostriedky na jeho naplnenie prostredníctvom ukladania povinností, ostáva aj po prijatí novej právnej úpravy zachovaná, pričom dôsledky splnenia povinností nepredstavujú zásah do právnej istoty (povinnosť platiť školné v už analyzovanom   rozsahu   existovala   a existuje,   a   preto   zo   založených   minulých   právnych vzťahov nevznikli subjektom týchto vzťahov iné povinnosti, než ako to bolo za predošlej právnej úpravy), nemožno v prípade napadnutých právnych noriem vyvodiť také závery, ktoré   by   poukazovali   na   ich   rozpor   s   čl.   1   ods.   1   ústavy.   Napadnuté   intertemporálne ustanovenia globálne stabilizujú právne pomery študentov vysokých škôl tým spôsobom, že zotrvávajú na existencii uložených povinností a ich výkon konkretizujú stanovením formy, ktorá   sa   bude   v   rovnakých   skutkových   prípadoch   uplatňovať   v   budúcnosti,   resp. od účinnosti novely. Z tohto hľadiska nepredstavujú napadnuté intertemporálne ustanovenia porušenie zásady rovnosti a všeobecného zákazu diskriminácie, a nie sú preto v rozpore s čl. 12 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

Právna úprava platenia školného vyjadrená v obsahu ustanovenia § 92 ods. 3 a 4 zákona   o vysokých   školách   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2007   je   prostredníctvom involvovaných   princípov   založených   na   ústavných   zárukách   možnosti   individuálneho dosiahnutia jedného vysokoškolského vzdelania v prvom a druhom stupni vysokoškolského vzdelávania v štandardnej dĺžke štúdia v súlade s teoreticky chápanou a ústavne vyjadrenou úpravou práva na vzdelanie, a to tak zo všeobecného hľadiska zameraného na vzdelanie ako také,   pretože   s prihliadnutím   na   objektívne   možnosti   štátu   vytvára   vo sfére   jednotlivca priestor   na   osobnú   realizáciu   prostredníctvom   dosahovania   odbornej   kvalifikácie a špecializácie, ako aj z hľadiska konkrétneho zameraného na vzdelanie jednotlivca, ktorý je nadanou   osobnosťou,   pretože   s prihliadnutím   na   jeho   individuálne   možnosti   garantuje bezplatné   dosiahnutie   vysokoškolského   vzdelania   druhého   stupňa,   čím   konštruuje predpoklady potrebné na uplatnenie sa na trhu práce.

Kultúrne   práva   vôbec   sú   právami   druhej   generácie,   ktorých   podoba   a   obsah v podstatnej   miere   závisí   od   ekonomických   a hospodárskych   možností   štátu.   Ústavná úprava týchto práv nemôže byť postavená len na demonštrácii politickej vôle, nemôže byť preto tendenčná a populistická. Musí byť predovšetkým reálna a prakticky udržateľná, aby umožňovala   jednotlivcovi   dosahovať   osobné   ciele.   Akékoľvek   prehnané   požiadavky spoločnosti smerujúce k moderácii reálnych limitov týchto práv a prekračujúce skutočné možnosti štátu stavajú ústavnú úpravu do podoby fiktívnych a nedosiahnuteľných garancií. Pri praktickej realizácii týchto práv je nutné vychádzať zo štruktúry druhej hlavy ústavy, ktorá účelovým roztriedením základných práv a slobôd do oddielov podľa generačného princípu potvrdzuje opodstatnenosť už uvedených tvrdení.

Právna úprava platenia školného založená na ustanovení § 92 ods. 3 a 4 zákona o vysokých školách v znení účinnom do 31. augusta 2007 zodpovedala abstraktnej ľudsko-právnej   koncepcii   záruk   práv   na   vzdelanie   ako   kultúrneho   práva,   a preto   bola   v súlade s čl. 42 ods. 1 a čl. 42 ods. 2 ústavy. Koncepcia právnej úpravy v oblasti platenia školného a najmä v oblasti záruk objektívnych možností subjektívneho dosahovania vysokoškolského vzdelania sa bez zmeny prejavuje aj v novej (novelizovanej) právnej úprave, ktorú preto možno rovnako hodnotiť ako ústavne súladnú.

Pokiaľ   by   navrhovateľ   zdôrazňoval   pri   uplatňovaní   argumentu   založeného   na aplikácii retroaktivity novej právnej úpravy atribút vytvorenej právnej praxe, ústavný súd musí zdôrazniť, že pri abstraktnej kontrole ústavnosti je potrebné dôsledne rozlíšiť medzi retroaktivitou   normatívnych   aktov   a retroaktivitou   právnej   praxe,   ak   by   sa   o takejto kategórii   v teórii   práva   však   vôbec   mohlo   hovoriť.   Abstraktná   kontrola   ústavnosti   je založená na konaní o súlade normatívnych aktov z hľadiska dosahovania stavu vertikálnej súladnosti v právnom poriadku. Ústavný súd podrobuje spochybnenú právnu úpravu, ktorá sa   stala   predmetom   abstraktnej   kontroly   ústavnosti,   analýze   z hľadiska   zásahov   do princípov právneho štátu založeného na premise vlády práva. Ak pôjde o súlad primárnych právnych   aktov   tvorených   v zákonodarnom   procese,   bude   podstatou   analýzy   pozitívne objektívne právo, z povahy ktorého vyplýva zásada, že právne normy nepôsobia spätne. Právna prax nie je produktom legislatívneho procesu, a preto ju nie je možné vnímať ako právny normatívny určovateľ toho, čo má podľa predstáv zákonodarcu v sociálnej realite byť, ale len ako sociologicko-právny kľúč k hodnoteniu účinnosti a efektivity nastolenej právnej úpravy. Pri rozhodovaní o retroaktivite normatívnych aktov je ústavný súd povinný z hľadiska teórie vnímať len normatívny obsah, a nie ustanovenú prax, pretože v konečnom dôsledku ide o rozhodnutie, ktoré je založené na úvahe o tom, či sa podľa právnej normy spravujú len právne vzťahy, ktoré vznikli po dni, keď norma nadobudla účinnosť, alebo aj vzťahy, ktoré vznikli predo dňom jej účinnosti.

V intenciách prerokovávaného prípadu ústavný súd nemôže vylúčiť, že v praxi boli navrhovateľmi   spochybnené   právne   normy   v období   do   31.   augusta   2007,   t.   j.   do precizovania právnej úpravy novelizáciou, interpretované inak, ak však došlo touto praxou k zásahom do práv osôb, majú tieto osoby ústavne zaručenú možnosť domáhať sa ochrany v konaní pred všeobecným súdom.

Zrušenie   starej   a   prijatie   novej   právnej   úpravy   môže   byť   späté   zo   zásahom   do princípov rovnosti a ochrany dôvery občanov v právo. V danom prípade však napadnuté intertemporálne ustanovenia nepredstavujú zmenu povinností subjektov práva, ale zmenu formy   ich   realizácie.   K   zmene   formy   došlo   v   dôsledku   ochrany   verejného   záujmu   na garantovaní   jedného   bezplatného   vysokoškolského   štúdia   v   prvom   a   druhom   stupni vysokoškolského   vzdelávania,   pričom   tento   verejný   záujem   bol   v   rovnakom   rozsahu chránený už pôvodnou právnou úpravou. Stupeň intenzity verejného záujmu legitimizuje mieru   zásahov   novej   právnej   úpravy   do   princípu   rovnosti   a   ochrany   dôvery   občanov v právo. Samozrejme však platí, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd je potrebné dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zotrváva na svojej doterajšej judikatúre, ktorá za neoddeliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy považuje aj princíp právnej istoty a ochrany   dôvery   všetkých   subjektov   práva   v   právny   poriadok   (mutatis   mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 (tiež napr. PL. ÚS 1/04 alebo PL. ÚS 8/04) uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality).

Navrhovatelia v prijatej intertemporálnej úprave, ktorá sa stala predmetom analýzy ústavného súdu, v súvislosti s abstraktnou kontrolou ústavnosti, vidia porušenie princípu rovnosti,   pričom   prostriedky,   ktoré   použil   zákonodarca   pri   úprave   školného,   je   nutné v súvislostiach celého návrhu považovať z pozície navrhovateľov za neprimerané. Otázkou proporcionality intertemporálnej úpravy sa z hľadiska takto vymedzeného návrhu zaoberal aj ústavný súd.

Normatívna   úprava   školného,   ktorá   je   v koncepcii   celého   legislatívneho   návrhu považovaná   za   hmotný   benefit   na   strane   inštitúcie   poskytujúcej   vzdelanie   slúžiaci   na financovanie a podporu vzdelávacieho procesu, musí nevyhnutne nadväzovať na reálny stav ekonomiky štátu. Práve stav a potreby ekonomiky štátu legitimizujú dôvody umožňujúce prijímanie   takých   opatrení,   ktoré   budú   zaťažovať   subjekty   novými   či   zmenenými povinnosťami,   v okolnostiach   prípadu   povinnosťami   spočívajúcimi   v platení   školného. Z ústavného   hľadiska   je   dôležité,   aby   prijaté   opatrenia   boli   primerané   (proporcionálne) k sledovanému   ekonomickému   cieľu.   Spôsob   a rozsah   opatrení,   ktoré   odrážajú   potreby ekonomiky   štátu   a neprimerane   nezasahujú   do   ústavných   zásad   a princípov charakteristických pre právnych štát, sú akceptovateľné aj spoločnosťou. Takéto opatrenia sú v prípade tzv. nepravej retroaktivity, tak je to aj v danom prípade, akceptovateľné.

Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne zaobchádzanie   s   osobami   v   analogickom   alebo   relevantne   podobnom   postavení   je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo   ak   neexistuje   vzťah   rozumnej   proporcionality   medzi   použitými   prostriedkami a zámerom, ktorý   sa   má uskutočniť“   (Case of   Evans v.   the United Kingdom,   sťažnosť č. 6339/05, § 73).

Zákonodarca v nadväznosti na legislatívny zámer subjektu zákonodarnej iniciatívy bol povinný v zákonodarnom procese voliť procedurálne prostriedky právnej regulácie tak, aby dosiahol cieľ vytýčený výkonnou mocou, ktorá poznajúc z titulu svojej ústavnej pozície stav   ekonomiky   legitimizovala   jeho   podstatu.   Zámer   spočívajúci   v zavedení   povinnosti platiť   školné   za   štúdium   ďalšieho   vysokoškolského   štúdia   bakalárskeho   študijného programu, ďalšieho vysokoškolského štúdia magisterského študijného programu, resp. za vysokoškolské   štúdium   prekračujúce   štandardnú   dĺžku   bol   uskutočnený   takými prostriedkami, ktoré nadväzovali na zavedenú prax a možno ich v právnom štáte považovať na základe rozumnej úvahy za vhodné, a teda primerané.  

K tomu ako vysvetlenie ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o námietku porušenia práva na vzdelanie uznaného čl. 42 ods. 1 ústavy, je predovšetkým potrebné si uvedomiť, že dané právo je zaradené do katalógu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, a preto je nutné   ho   vykladať   v   záväznosti   na   čl.   51   ods.   1   ústavy.   Z   označeného   článku   potom vyplýva, že inter alia práva na vzdelanie sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Nejde preto o právo aplikovateľné priamo na základe ústavy, ale o také právo, ktorého uplatnenie je možné len v súlade s bežným zákonodarstvom. Na dôvažok, osobitne právo na vysokoškolské vzdelanie je ústavne limitované dvoma podmienkami. Tou prvou   sú   subjektívne   schopnosti   uchádzača   o štúdium,   tou   druhou   objektívne   možnosti spoločnosti.

Ústavný   súd   môže   v rámci   abstraktnej   kontroly   ústavnosti   vysloviť   nesúlad   len v prípadoch,   ak   právna   norma   nerešpektuje   konkrétne   ústavné   garancie   niektorého základného práva uvedeného v čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákonom uložená povinnosť platby školného, koncipovaná v napadnutých intertemporálnych ustanoveniach, nepopiera podstatu ani zmysel práva na vysokoškolské vzdelanie, pretože konštruuje možnosť absolvovania jedného bezplatného vysokoškolského štúdia, čo je v súlade s možnosťami spoločnosti. Podmienky   ustanovené   zákonom   zaručujú   v   spojení   s   čl.   42   ods.   1   ústavy   právo   na bezplatné   vysokoškolské   vzdelanie   podľa   schopností   uchádzača   a   v   závislosti   na možnostiach spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu § 113a ods. 7, 9 a 10 zákona o vysokých školách s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010