znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 18/02-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2004 v pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu Krajského súdu v Prešove, zastúpeného predsedom senátu l S JUDr. P. Š., na začatie konania o súlade § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného   užívania   pozemkov   a náhradách   za   dočasné   užívanie   pozemkov   v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania o súlade § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky   č.   465/1991   Zb.   o cenách   stavieb,   pozemkov,   trvalých   porastov,   úhradách   za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. mája 2002 doručený   návrh   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   aj   „navrhovateľ“)   na   začatie   konania o súlade § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   č.   465/1991   Zb.   o cenách   stavieb,   pozemkov,   trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o cenách“) s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Pretože   návrh   spĺňal   zákonom   predpísané   náležitosti   na   začatie   konania   podľa čl. 125 ods.   1   písm.   b)   ústavy   o súlade   vyhlášky   s ústavou,   s ústavnými   zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi, podľa §   37   a nasl. zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“),   plénum ústavného súdu   ho 11. júla 2002 uznesením č. k. PL. ÚS 18/02-6 prijalo na ďalšie konanie.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   pre   účely   vyvlastnenia   sa   náhrada   poskytnutá   v peniazoch určuje vo výške zistenej podľa napadnutých ustanovení vyhlášky o cenách. Odvoláva sa pritom   na   odkazovacie   ustanovenie   §   111   ods.   2   zákona   č.   50/1976   Zb.   o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Navrhovateľ tvrdí, že § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10   vyhlášky   o cenách   sú   v rozpore   s čl.   20   ods.   4   ústavy,   lebo   nezohľadňujú   princíp spravodlivosti   pri určení výšky náhrady za odňatie vlastníckeho práva, pretože náhradu stanovuje statickým spôsobom bez ohľadu na pohyb cien nehnuteľností na trhu. Postupom podľa mechanizmu stanoveného vyhláškou nemožno dospieť k náhrade za vyvlastnenie, ktorá by bola spravodlivá a primeraná reálnej cene vyvlastnených nehnuteľností.

V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. b) ústavy ústavný súd postupuje podľa príslušných ustanovení prvého oddielu druhej hlavy (§ 37 až 41b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde: „Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.“

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   predmetom   konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   sa   stali   aj   právne   predpisy,   ktoré   v okamihu podania   návrhu   platné   boli,   ale   svoju   platnosť   stratili   počas   samotného   konania   pred ústavným   súdom.   Judikatúra   ústavného   súdu   jednoznačne   potvrdzuje,   že   ústavný   súd konanie o právnom predpise, ktorý stratil platnosť v priebehu konania na ústavnom súde, zastavoval   s odvolaním   sa   na   §   41a   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   v dôsledku   straty platnosti   preskúmavaného   právneho   predpisu   počas   konania   o   ňom   (PL.   ÚS   21/98, II. ÚS 6/99, II. ÚS 63/98, II. ÚS 1/01).

Keďže   vo   veci   vedenej   pred   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   18/02   došlo v dôsledku prijatia zákona č. 520/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení   zákon   č.   491/2001   Z.   z.   o organizovaní   trhu   s vybranými   poľnohospodárskymi výrobkami (s účinnosťou   od 1. januára 2004)   k výslovnej derogácii   vyhlášky o cenách, nesúlad ktorej s čl. 20 ods. 4 ústavy namietal navrhovateľ, ústavný súd podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde konanie zastavil.

Okrem   vyššie   uvedeného   dôvodu   je   potrebné   uviesť,   že   vyhláška   o cenách   bola vydaná   na   základe   splnomocňujúceho   ustanovenia   obsiahnutého   v   §   2   ods.   2   písm.   e) zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   127/1991   Zb.   o pôsobnosti   orgánov   Slovenskej republiky   v oblasti   cien   (ďalej   len   „zákon   č.   127/1991   Zb.“)   a splnomocňujúceho ustanovenia obsiahnutého v § 43 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“).

Zákon   č.   127/1991   Zb.   obsahujúci   splnomocňujúce   ustanovenie   bol   zrušený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Zb. o cenách (ďalej len „zákon č. 18/1996“), ktorý je účinný od 1. apríla 1996.

Podľa čl. 123 prvej vety ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom.

Z čl.   6   ods.   2   Legislatívnych   pravidiel   tvorby   zákonov   (schválených   uznesením Národnej rady Slovenskej republiky pod č. 19 z roku 1997) vyplýva, že splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť.

Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov sa uskutočňuje iba v medziach zákona.

Platí zásada   odvodená   zo zásady   suverenity   ľudu,   že   splnomocnenie   vyjadrujúce delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy, môže byť iba súčasťou zákona obsahujúceho primárne normy.

Ak zákonodarca abroguje zákon alebo ak pri derogácii zruší aj splnomocňovaciu blanketu zákona a ak prostredníctvom derogačnej klauzuly výslovne nezruší vykonávacie právne predpisy, dochádza k zániku ich platnosti a účinnosti v dôsledku zániku platnosti a účinnosti   zákona,   na   vykonanie   ktorého   boli   vydané.   „Ak   zanikne   účinnosť   zákona, zaniká   aj   vykonávacia   funkcia   podzákonného   právneho   predpisu,   ktorý   už   sám   osebe nemôže vykonávať zákon, ktorý bol zrušený a neplatí“. Problém derogácie má teoretickú a praktickú   legislatívnu   stránku.   Z hľadiska   teoretického   ju   možno   uskutočniť   buď výslovne, alebo mlčky a v tomto prípade ide o derogáciu mlčky.

Derogácia mlčky je derogáciou implicitnou spočívajúcou v tom, že zrušenie jedného právneho predpisu vyplýva z iného právneho predpisu (derogujúceho) aj napriek tomu, že v tomto derogujúcom predpise to nie je výslovne uvedené.

Vyhláška o cenách je vykonávacím právnym predpisom vydaným nielen na základe zákona ako pôvodného právneho predpisu, ale aj na jeho vykonanie. Logickou dedukciou možno dospieť k záveru, že zákon možno vykonávať len dovtedy, pokiaľ on sám je platný. Nemožno ho vykonávať v dobe, keď už neplatí. Z toho teda vyplýva, že ak bol zrušený zákon, boli implicitne zrušené aj všetky právne predpisy od neho odvodené. K ich zániku nie   je   potrebná   výslovná   derogácia,   aj   keď   na   druhej   strane   proti   výslovnej   derogácii vykonávacích   právnych   predpisov   nemožno   namietať,   pretože   na   základe   nej   sa   stáva právny poriadok prehľadnejší, čo prispieva k právnej istote.

Vykonávací právny predpis vydaný na vykonanie skoršieho zákona môže slúžiť aj na vykonanie neskoršieho zákona vtedy, ak neskorší zákon výslovným ustanovením deklaroval platnosť a účinnosť uvedeného vykonávacieho právneho predpisu. Inak jeho platnosť zaniká dňom vzniku účinnosti neskoršieho zákona.

Zákon č. 18/1996 Z. z. v siedmej časti vo všeobecných a záverečných ustanoveniach v § 22 obsahuje splnomocnenie na vydanie nového všeobecne záväzného právneho predpisu na jeho vykonanie, a to o podrobnostiach dohodovania cien, konania o porušení cenovej disciplíny,   postupu   pri   regulácii   cien,   cenovej   evidencii   a kalkulácii   a o podrobnostiach cenovej kontroly. Ustanovenie, ktoré by deklarovalo platnosť a účinnosť vyhlášky o cenách, tento zákon neobsahuje.

Splnomocnenie obsiahnuté v § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. sa týka vydania všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa upraví spôsob oceňovania na účely pozemkových úprav (§ 9 ods. 1 písm. a) bod l., § 9 ods. 3 a § 11).

S ohľadom na obsah návrhu krajského súdu je potrebné uviesť, že podľa § 1 zákona č.   330/1991   Zb.   obsahom   pozemkových   úprav   je   racionálne   priestorové usporiadanie pozemkového vlastníctva v určitom území a ostatného nehnuteľného poľnohospodárskeho a lesného   majetku   s ním   spojeného   v súlade   s požiadavkami   a podmienkami   ochrany životného   prostredia   a tvorby   územného   systému   ekologickej stability,   funkciami poľnohospodárskej   krajiny   a prevádzkovo-ekonomickými   hľadiskami   moderného poľnohospodárstva a lesného hospodárstva.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že § 111 ods. 2 stavebného zákona obsahuje odkaz na vyhlášku o cenách, ktorá bola od 1. apríla 1996 do 31. decembra 2003 platná a účinná iba v rozsahu splnomocnenia obsiahnutého v § 43 ods.   2 zákona č. 330/1991   Zb.,   teda   iba   na   oceňovanie   pozemkov   pre   účely   pozemkových   úprav. Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   na   iné   účely   ako   na   oceňovanie   pozemkov   pri pozemkových úpravách nie je možné vyhlášku o cenách od 1. apríla 1996 uplatňovať.

Podľa § 109 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka   veci,   je   v rozpore   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily.   Vyhláška   o cenách upravujúca ako postup, tak aj určovanie cien stavieb, pozemkov a trvalých porastov nie je v dobe   konania   krajského   súdu   a nebola   ani   v dobe   rozhodovania   správneho   orgánu všeobecne záväzným právnym predpisom, ale iným textom, na ktorý odkazoval stavebný zákon,   lebo   zrušením   v roku   1996   prestala   v časti   určovania   cien   stavieb,   pozemkov a trvalých   porastov,   okrem   oceňovania   pozemkov   pre   účely   pozemkových   úprav   ako všeobecne záväzný právny predpis platiť (existovať). Odkaz obsiahnutý v § 111 ods. 2 stavebného zákona (poznámka 10k ) je formulovaný ako odkaz na právny predpis, a preto sa zrušením   vyhlášky   o cenách   bez   jej   nahradenia   iným   právnym   predpisom   stal   tiež neplatným a nemohol vyhláške o cenách zachovať charakter právneho predpisu.

V minulosti   ústavný   súd   rozhodoval   o zastavení   konania   o súlade   právnych predpisov kde navrhovateľmi boli iné procesne legitímne subjekty, a nie súd, ktorý vo veci koná.   Krajský   súd   v Prešove   prerušil   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Krajského   úradu   v Prešove,   odboru   životného   prostredia,   č.   8-2000/00047-010/SA z 20. apríla 2001 a podal návrh na preskúmanie súladu § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 s čl. 20 ods. 4 ústavy. Ústavný súd zistil, že Krajský úrad v Prešove, odbor životného prostredia, aplikoval vyhlášku o cenách v čase, keď táto vyhláška bola už neplatná. Rovnako aj Krajský súd v Prešove podal návrh na konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy, ktorým žiadal vysloviť nesúlad § 2 až 15, § 18 a § 19 v spojení s prílohami č. 1 až 10 vyhlášky o cenách s čl. 20 ods. 4 ústavy v dobe, keď táto vyhláška už nebola platná. Aj keby všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa veci bol v čase podania návrhu na ústavnom súde platný a účinný, ale v čase rozhodovania ústavného   súdu   stratil   platnosť   a účinnosť,   ústavný   súd   musí   konanie   zastaviť,   pretože zanikol predmet konania. Aj napriek skutočnosti, že všeobecný súd je povinný v začatom konaní aplikovať všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa veci aj po zániku jeho platnosti   (napr.   v dedičskom   konaní   právne   predpisy   účinné   v čase   smrti   poručiteľa), ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať súlad neplatného všeobecne záväzného právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2004