znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 17/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a zo   sudcov   JUDr.   Júliusa   Černáka,   JUDr.   Jána   Klučku,   JUDr.   Viery   Mrázovej,   JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 24.   februára   1998   prerokoval   návrh   Michala   Kováča,   prezidenta   Slovenskej   republiky, zastúpeného   JUDr.   Ivanom   Trimajom,   riaditeľom   legislatívneho   odboru   Kancelárie prezidenta   Slovenskej   republiky,   proti   Národnej   rade   Slovenskej   republiky,   zastúpenej poslancom JUDr. Jánom Cuperom, vo veci súladu § 2 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. e), § 5 ods. 2, § 10, 11, 12, § 16 ods. 3, § 17 ods. 3, § 18 ods. 4 a 5, § 21 ods. 1, § 26, 27, 29 a 30 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 314/1996   Z.   z.   o   prokuratúre   s Ústavou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   n i e   j e   v súlade s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nesúlad citovaného ustanovenia s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má za následok neúčinnosť citovaného zákona ako celku.

2. Ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   n i e   s ú   v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 149 a 151 Ústavy Slovenskej republiky len pokiaľ ide o použité slová v texte „nezávislý“ (§ 2 ods. 1), „nezávisle od iných orgánov“ (§ 2 ods. 2) a „nezávislosť“ (§ 5 ods. 2) v texte zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z.

3. Ustanovenia § 10 ods. 3, § 11 ods. 6, § 12 ods. 2, 3 a 4 a § 27 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   n i e   s ú   v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 68, čl. 71 ods. 2, čl. 120 a 123 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenia § 11 ods. 6, § 12 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z.   n i e s ú   v súlade ani s čl. 149 a 67 Ústavy Slovenskej republiky, ak ide o netrestnú oblasť.

4. Ustanovenie § 16 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   n i e   j e   v súlade s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 68, s čl. 71 ods. 2, čl. 86 písm. a) a čl. 120 a 123 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Ustanovenie § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   n i e   j e   v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a 3, čl. 29 ods. 4, čl. 37 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ide o netrestnú oblasť a konania upravené osobitnými predpismi.

6. Ustanovenie § 29 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   n i e   j e   v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Návrh navrhovateľa o súlade ustanovenia § 18 ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s čl. 1, čl. 2 ods. 2, s čl. 12 ods. 1, čl. 87   a   čl.   150   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   základe   ustanovenia   §   4   ods. 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení zákona   č. 293/1995 Z. z. z a m i e t a.

8. Návrh navrhovateľa o súlade ustanovenia § 30 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, s čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2, s čl. 128 ods. 1, s čl. 132 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky na základe ustanovenia § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   zákona   č. 293/1995 Z. z. z a m i e t a.

9. Návrhu navrhovateľa o nesúlade zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s ustanovením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 87 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

10. Návrhu navrhovateľa o nesúlade ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s ustanovením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 87 ods. 5 a čl. 122 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

11. Návrhu navrhovateľa o nesúlade ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e), § 10, 11, § 12 ods. 1, § 21 ods. 1, § 27 a § 30 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s ustanovením čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

12. Návrhu navrhovateľa o nesúlade ustanovenia § 17 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 314/1996   Z.   z.   o   prokuratúre   s   ustanovením   čl.   150   Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

13.   Návrhu   navrhovateľa   o   nesúlade   ustanovenia   §   26   zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s ustanovením čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

14.   Návrhu   navrhovateľa   o   nesúlade   ustanovenia   §   29   zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre s ustanovením čl. 23 ods. 1 a 3 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

I.

Prezident   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   podal   dňa   2.   decembra 1996 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“). Predmetom návrhu je namietaný nesúlad ustanovení § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. e), § 5 ods. 2, § 10, 11, 12, § 16 ods. 3, § 17 ods. 3, § 18 ods. 4, 5, § 21 ods. 1, § 26, 27, 29 a 30 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z o prokuratúre s Ústavou Slovenskej republiky.

Plénum   ústavného   súdu   na   svojom   neverejnom   zasadnutí   18.   decembra   1996 predbežne prerokovalo tento návrh a keďže spĺňal všetky náležitosti § 20 a § 37 ods. 2 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení zákona č. 293/1995 Z. z. podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona tento návrh prijalo na ďalšie konanie.

II.

Prezident v návrhu uviedol, že:

„1. Zákon č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre je ako celok v rozpore s   ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 87 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon, uverejnený 12. novembra 1996, nadobudol podľa svojho § 56 účinnosť 1. novembra 1996. Bol teda vyhlásený so spätnou účinnosťou. Ide o tzv. pravú spätnú účinnosť. Princípom právneho štátu   (čl.   1   ústavy)   zásadne   zodpovedajú   iba   také   zákony,   ktoré   nepôsobia   spätne.   V odôvodnených prípadoch možno pripustiť tzv. nepravú retroaktivitu (porov. § 854, 868 Občianskeho zákonníka). Pravá spätná účinnosť je prípustná iba celkom výnimočne, a to výlučne za podmienok jednoznačnej výhodnosti pre adresáta normy (§ 16 ods. 1 Trestného zákona,   niektoré   spätne   účinné   zvýšenie   dôchodkov).   Posudzovaný   zákon   uvedené podmienky nespĺňa. Zákon ako celok je v rozpore s ustanovením čl. 1 ústavy.“

„Zákon o prokuratúre ako celok je v rozpore aj s ustanovením čl. 87 ods. 5 ústavy, podľa ktorého „zákon nadobudne platnosť vyhlásením“ (porov. aj § 3 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Podľa toho zákon o prokuratúre nadobudol platnosť 12. novembra 1996. Účinnosť zákona musí byť určená na neskorší dátum   ako   je   deň   nadobudnutia   platnosti,   v   naliehavom   všeobecnom   záujme   na   deň vyhlásenia v Zbierke zákonov, ale nikdy nie na deň predchádzajúci dňu, ktorým zákon nadobudol platnosť (§ 3 ods. 2 zákona č. 1/1993 Z. z.).“

„Zákon vychádza z koncepcie, ktorá je v rozpore s ústavou. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona „princípy organizácie prokuratúry vyplývajú z jej osobitného postavenia v sústave orgánov štátnej moci, kde má miesto na rozhraní moci výkonnej a súdnej“.   Podľa ústavy je Slovenská republika parlamentným štátom. Parlamentný štát je vytvorený na princípe deľby moci, na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu (čl. 1 ústavy, porov. aj čl. 141 ods. 2 ústavy, ako aj názvy piatej, šiestej a siedmej hlavy ústavy). Ak to zákonodarca nerešpektoval porušil ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy. Konštruovanie štvrtej moci by bolo pokusom o kreovanie orgánu, ktorý by fungoval mimo systému vzájomného pôsobenia, záruk a kontroly moci, predovšetkým mimo bŕzd a protiváh. Východiská zákona a z nich vyplývajúca koncepcia zákona sú teda v rozpore s ústavou.

Podľa   nálezu ústavného č. PL. ÚS   43/95 „generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej   moci“.   Zákon,   ktorý   nerešpektuje   výklad   ústavy,   podaný   na   to   oprávneným ústavným orgánom (porov. aj čl. 128 ods. 1 ústavy), porušuje Ústavu Slovenskej republiky.Zákon svojou konštrukciou poskytol generálnemu prokurátorovi výsady, ktoré sú v rozpore s ústavným princípom rovnosti v právach. Na základe princípu osobitne prísne centralizovanej a riadenej sústavy orgánov prokuratúry (§ 2 ods. 2, § 22 ods. 6, § 23 ods. 1, 2, § 24 ods. 1 atď.) a na základe osobitne riadiacich oprávnení, je generálny prokurátor prakticky trestne nestíhateľný, má vlastne trestoprávnu imunitu. Imunita je však ústavným inštitútom,   nemožno   ju   zaviesť   obyčajným   zákonom.   Takto   konštruovaná   imunita   je   v rozpore   s   ústavným   princípom   rovnosti   pred   zákonom   (čl. 12   ods.   1   ústavy).   Keďže neústavná imunita   nie je   daná   konkrétnym   ustanovením,   ale konštrukciou   zákona, je   v rozpore   s   ústavou   zákon   ako   celok.   Nesúlad   celého   zákona   s ustanoveniami   ústavy   sa vzťahuje aj na jednotlivé ustanovenia zákona.

2. Ustanovenie § 2 ods. 1, 2 a § 5 ods. 2 zákona sú v rozpore aj s   ustanoveniami čl. 149 a 151 ústavy.

Podľa   §   2   ods.   1,   2   a   §   5   ods.   2   zákona   je prokuratúra   nezávislý   štátny   orgán a pôsobí   nezávisle   od   iných   orgánov.   Týmto   vymedzením   však   prokuratúra   získala postavenie, ktoré jej ustanovenia čl. 149 až 151 ústavy nedávajú. Zákon tým porušil ust. čl. 149 ústavy, súčasne prekročil medze, ktoré je zákonodarca povinný rešpektovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy. Okrem toho z prokurátora, t. j. zástupcu štátu, urobil orgán, ktorý je od zastúpeného štátu nezávislý.

Pritom čl. 151 ústavy splnomocňuje zákon iba na úpravu „podrobností“ ale nie na významnú zmenu v charaktere orgánu, zakotvenú v čl. 149. Tým sa cit. ustanovenia zákona dostali do rozporu aj s čl. 151 ústavy.

3. Ustanovenie prvej časti § 4 ods. 1 písm. e) zákona je v rozpore aj s   ustanovením čl. 122 ústavy.

Podľa   §   4   ods.   1   písm.   e)   má   prokuratúra   dozorové   oprávnenie   voči   všetkým orgánom štátnej správy. V pojme „dozor“ je obsiahnutý prvok nadradenosti, ale nadradené postavenie voči orgánom štátnej správy, vrátane ústredných orgánov, prokuratúra podľa ústavy nemá. Keďže nad ústredným orgánom štátnej správy nemôže mať iný orgán (okrem vlády) nadradené postavenie, je § 4 ods. 1 písm. e) zákona v rozpore s ustanovením čl. 122 ústavy.

4. Ustanovenie druhej časti § 4 ods. 1 písm. e) a ustanovenie § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 27 a 30 zákona sú v rozpore aj s ustanovením čl. 67 ústavy.

V nijakom prípade nemôže mať prokuratúra, v rámci výkonu dozoru (§ 4 ods. 1 písm.   e)   zákona)   nadradené   postavenie   voči   orgánom   územnej   samosprávy   a   nemôže vykonávať konkrétne právomoci, vrátane práva ukladať týmto orgánom úlohy podľa § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 27 a 30 zákona. Podľa cit. ustanovení môže napr. prokurátor určovať orgánu   územnej   samosprávy   záväzné   lehoty   (§   11   ods.   6,   §   12   ods. 2   ),   zaviazať   ho právnym názorom (§ 11 ods. 7), zaviazať ho na obnovenie predošlého stavu (§ 12 ods. 3 atď.)

Podľa čl. 67 ústavy obci, resp. územnej samosprávy „povinnosti a obmedzenia... možno ukladať len zákonom“, teda nie rozhodnutím prokurátora. Ústava zreteľne rozlišuje medzi povinnosťami, obmedzeniami a úlohami, ktoré ukladajú „zákonom“ (čl. 13 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 3 a 5 atď.) a medzi povinnosťami a obmedzeniami, ktoré možno ukladať rozhodnutím „na základe zákona“ (čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 4, čl. 41 ods. 4 ústavy).

Keďže   obci   možno   povinnosti   a   obmedzenia   ukladať len   zákonom,   je ukladanie povinností, obmedzení a úloh rozhodnutím prokurátora „na základe zákona“ v rozpore s ustanovením čl. 67 ústavy.

5. Ustanovenie § 16 ods. 3 zákona je v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 v   spojení s čl. 86 písm. a), čl. 120, 123, 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy.

Podľa § 16 ods. 3 posudzovaného zákona môže generálny prokurátor opatrením, vyhláseným   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   ustanoviť   iné   sídla   a   obvody jednotlivých článkov prokuratúry, než ako ich ustanovuje zákon v § 16 ods. 2.

Individuálnym správnym aktom   možno   (na   základe   splnomocnenia)   rozhodnúť o výnimke v jednotlivom prípade. Výnimky zo zákona, ktoré majú všeobecný, individuálne vymedzený   charakter,   možno   ustanoviť   iba   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom. Právo   vydávať   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   je   právom,   ktoré   možno   odvodiť výlučne z ústavy. Ústava dáva také oprávnenie národnej rade (čl. 86 písm. a), vláde (čl. 120), orgánom štátnej správy (čl. 123) a obci (čl. 68 a čl. 71 ods. 2). Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, ale nie je orgánom štátnej správy.

Vzhľadom na to je § 16 ods. 3 zákona o prokuratúre v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojitosti s ustanoveniami čl. 86 písm. a), čl. 120, 123, 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy.

6. Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona je v rozpore aj s ustanovením čl. 150 ústavy.

Ustanovenie § 17 ods. 3 je v rozpore aj s ustanovením čl. 150 ústavy, lebo presunulo právomoc   zisťovať   predpoklady   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   z prezidenta republiky na Národnú radu Slovenskej republiky.

7. Ustanovenia § 18 ods. 4 a 5 zákona sú v rozpore aj s ustanovením čl. 150 ústavy.

Podľa § 18 ods. 4 a 5 zákona je generálny prokurátor odvolateľný iba z osobitne kvalifikovaných zdravotných dôvodov, alebo ak „prestal spĺňať podmienky na vykonávanie funkcie (§ 17 ods. 3)“. Ale podmienky, taxatívne vymenované v § 17 ods. 3, t. j. vzdelanie, vek (a súhlas s vymenovaním), ak už boli splnené, vôbec nemôžu zaniknúť.

Z uvedeného vyplýva, že generálneho prokurátora možno odvolať z funkcie iba z celkom   mimoriadnych, osobitne kvalifikovaných zdravotných dôvodov,   ktoré sa   však v praxi sotva kedy vyskytnú. Generálneho prokurátora podľa zákona neumožňuje odvolať ani vtedy, keď by si generálny prokurátor v širokom meradle neplnil povinnosti, keby porušil alebo sústavne porušoval zákon, ba ani vtedy, keby spáchal trestný čin.

Z týchto dôvodov sú ustanovenia § 18 ods. 4 a 5 zákona v rozpore s ustanovením čl. 150 ústavy.

8. Ustanovenie § 26 zákona je v rozpore aj s ustanovením čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 3, čl. 29 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 1 ústavy.

Podľa § 26 posudzovaného zákona právnické a fyzické osoby sú povinné vyhovovať dožiadaniam prokurátora, najmä požičiavať mu spisy a doklady a podávať mu vysvetlenia na plnenie ktorejkoľvek v zákone uvedenej úlohy prokuratúry, t. j. aj v mimotrestnej oblasti, napr.   aj   vtedy,   keď   prokurátor   uvažuje   o   prípadnom   upozornení.   Právnické   osoby   sú uvedené   bez   obmedzenia,   takže   spisy   a   doklady   sú   povinné   požičiavať   prokuratúre   aj politické   strany,   odbory,   cirkvi,   atď.   U   občanov   nie   je   povinnosť   obmedzená   druhom dokladov, takže zákon upravuje aj povinnosť požičiavať osobnú korešpondenciu alebo iné doklady týkajúce sa intímnej sféry občana.

Ústava v čl. 16 ods. 1 zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. I keď ústava pripúšťa obmedzenie uvedených práv neznamená to, že zákon môže upraviť výnimku v podobe všeobecného pravidla. Taký postup je v rozpore s ustanovením čl. 13 ústavy, ktoré viaže obmedzenia základných práv na neprekročiteľné podmienky.

Povinnosť zapožičiavať spisy a doklady je v rozpore s oddelením politických strán a hnutí od štátu v zmysle čl. 29 ods. 4 ústavy. Táto povinnosť bez zreteľa na obchodné tajomstvo je v rozpore so slobodou podnikania v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy, je v rozpore so zákazom   obmedzovania   odborových   organizácií   v   zmysle   čl.   37   ods.   1   až   3   ústavy   a samosprávnym postavením cirkví v zmysle čl. 24 ods. 3 ústavy. Z nijakého ustanovenia ústavy nevyplýva všeobecná, ničím neobmedzená možnosť do citovaných práv a slobôd zasahovať.

Z uvedeného vyplýva, že § 26 zákona je v rozpore aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 3, čl. 29 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 1 ústavy.

9. Ustanovenie § 29 zákona je v rozpore aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 23 ods. 1, 3 a čl. 47 ods. 1 ústavy.

Dôvody, uvedené v predchádzajúcom bode, platia obdobne aj pre námietky voči § 29 zákona, ktorý upravil povinnosť občanov dostaviť sa k prokurátorovi a podať potrebné vysvetlenie.   Pravdaže,   rozpor   s   ústavou   sa   týka   iba   tých   ustanovení,   ktoré   upravujú základné práva a slobody občanov, nie práva právnických osôb.

Okrem toho § 29 ods. 1 zákona, na rozdiel od § 26, upravuje výnimku z povinnosti podať   vysvetlenie   ak   tomu   bráni   zákonný   dôvod.   Zákonný   dôvod   však   „bráni“   podať vysvetlenie iba v prípade zákonom upravenej povinnosti mlčanlivosti, nie v inom prípade. Zákon „nebráni“ občanovi, aby vypovedal vo veci jemu blízkej osoby, Trestný poriadok iba umožňuje,   aby   túto   výpoveď   odmietol.   Pokiaľ   vysvetlenie   nemá   povahu   svedeckej výpovede podľa Trestného poriadku, má občan podľa § 29 ods. 1 zákona o prokuratúre povinnosť podať vysvetlenie. Nie je náhodou, že cit. ustanovenie je formulované odlišne od § 100 Trestného poriadku, takže nedáva možnosť občanovi aby sa on rozhodol, a vylučuje iba prípady, keď sa nerozhoduje vypočúvaný, ale keď za neho už rozhodol formou zákazu výpovede priamo zákon.

Ďalší rozdiel § 29 oproti § 26 posudzovaného zákona je v tom, že § 29 umožňuje občana, ktorý sa nedostaví na výzvu, predviesť. Predvedenie je druhom obmedzenia osobnej slobody, ktorá je prípustná iba za podmienok upravených v čl. 17 ústavy, a to vtedy, ak je obmedzenie osobnej slobody   nevyhnutné. Ustanovenie § 25 zákona o prokuratúre však nespojuje   možnosť   obmedzenia   osobnej   slobody   občana   formou   jeho   predvedenia   s trestným konaním alebo iným konkrétnym dôvodom, ktorý by bolo možné považovať za nevyhnutný a ktorý by bol krytý dôvodmi uvedenými v čl. 17 ústavy, ba ani s plnením zákonných   úloh   prokuratúry   (ako   to   robí,   i   keď   nedostatočne,   §   26),   ale   výlučne   s rozhodnutím prokurátora.

Z uvedeného vyplýva, že § 29 zákona je v rozpore aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 23 ods. 1, 3 a čl. 47 ods. 1 ústavy.

10.   Ustanovenie § 30 zákona je v rozpore aj s ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 v   spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2, čl. 128 ods. 1, čl. 132 ods. 1 druhej vety, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Ustanovenie § 30 v časti, ktorá dáva prokurátorovi právo z vlastnej iniciatívy alebo na základe podnetu preskúmať postup alebo rozhodnutie súdu a právo vykonať opatrenie na odstránenie prokurátorom zisteného porušenia zákona, bolo uzákonené 23. októbra 1996, teda 43 dní po vydaní nálezu ústavného súdu č. PL ÚS 43/95, ktorým bol zistený nesúlad § 241a Občianskeho súdneho poriadku   s Ústavou Slovenskej republiky a 19 dní po jeho publikovaní pod č. 281/1996 Z. z. To znamená, že národná rada postupovala v rozpore so zmyslom ustanovení čl. 128 ods. 1 a čl. 132 ods. 1 druhej vety ústavy, aj keď formálne ide o iný zákon. Oprávnenia, ktoré uverejnením nálezu ústavného súdu prokurátor stratil, prijatím § 30 posudzovaného zákona opäť nadobudol. Získal ich však v rozpore s ústavou.“

Navrhovateľ poznamenáva, že § 30 je formulovaný jednak všeobecne, t. j. vo vzťahu k trestnému   i   civilnému   súdnemu   konaniu,   jednak   ako   priamo   aplikovateľná   norma. Neodkazuje na postup podľa osobitného zákona (ktorým by mohol byť § 266 Trestného poriadku), t. j. nepostupuje tak, ako posudzovaný zákon v § 7 ods. 2 a v § 9, ale zveruje prokurátorovi kompetencie uvedené v § 30 bez ohľadu na to, ako upravujú postavenie a oprávnenia prokurátora predpisy o konaní pred súdmi.

Vzhľadom na uvedené je § 30 zákona o prokuratúre z dôvodov, uvedených v náleze č. PL. ÚS 43/95, v rozpore s ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a navyše aj s ustanoveniami čl. 128 ods. 1 a čl. 132 ods. 1 druhej vety ústavy.

Z   týchto   ústavnoprávnych   dôvodov   prezident   navrhol,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jeho návrh na ďalšie konanie a po jeho uskutočnení vyniesol tenton á l e z :

1. Zákon z 23. októbra 1996 č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre n i e j e v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 87 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ustanovenia   §   2   ods.   1,   2   a   §   5   ods.   2   zákona   n   i   e   s   ú   v   súlade   aj s ustanoveniami čl. 149 a 151 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) zákona n i e j e v súlade aj s ustanovením čl. 122 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e), § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 27 a 30 zákona n i e s ú v súlade aj s ustanovením čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Ustanovenie § 16 ods. 3 zákona n i e j e v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 68, čl. 71 ods. 2, čl. 86 písm. a), čl. 120 a 123 Ústavy Slovenskej republiky.

6. Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona n i e j e v súlade aj s ustanovením čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Ustanovenia § 18 ods. 4 a 5 zákona n i e s ú v súlade aj s ustanovením čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky.

8. Ustanovenie § 26 zákona n i e j e v súlade aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 3, čl. 29 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

9. Ustanovenie § 29 zákona n i e j e v súlade aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 23 ods. 1, 3 a čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

10. Ustanovenie § 30 zákona n i e j e v súlade aj s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, s čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2, s čl. 128 ods. 1, čl. 132 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

III.

Na   požiadanie   ústavného   súdu   z   19.   decembra   1996   predseda   Národnej   rady Slovenskej republiky zaslal dňa 6. marca 1997 k návrhu prezidenta Slovenskej republiky toto písomné stanovisko:

„1. Národná   rada   Slovenskej   republiky   vo   svojom   stanovisku   uviedla,   že   názor prezidenta republiky o rozpore zákona o prokuratúre ako celku s ústavou nie je správny z týchto dôvodov:

a/ Podľa čl. 87 ods. 5 ústavy zákon nadobudne platnosť vyhlásením, podrobnosti ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon „o Zbierke zákonov Slovenskej republiky“, ktorý v § 3 ods. 2 ustanovuje, že v právnom predpise sa nemôže ustanoviť skorší začiatok jeho účinnosti, ako dňom vyhlásenia v zbierke zákonov. Táto špeciálna právna norma má pri konkurencii   prednosť   pred   ustanovením   §   56   zákona   o prokuratúre.   Ústava   neobsahuje výslovný zákaz retroaktivity. Nie je zásadne vylúčená každá retroaktivita, ale len spätná účinnosť takej právnej normy, ktorá s určitou intenzitou zhoršuje postavenie občanov a tým zoslabuje ich   právnu istotu.   Neprípustné je spätné ukladanie povinností   občanom alebo spätné odnímanie ich práv. Zákon č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v porovnaní so zákonom č.   60/1965   Zb.   o prokuratúre   v   žiadnom   smere   nezhoršil   postavenie   občanov,   ani prokurátorov.   Naopak,   zvýšil   právnu   istotu   prokurátorov   vo   vzťahu   k   trvaniu   ich pracovného pomeru a zvýšil ich samostatnosť. Ustanovením funkčného obdobia zvýšil aj nezávislosť generálneho prokurátora a tým aj prokuratúry ako celku na ostatných orgánoch štátnej moci. Vytvoril tak priaznivejšie podmienky pre ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu orgánmi prokuratúry, čím prispel k tomu, aby   Slovenská   republika   bol   právnym   štátom.   Retroaktivita   v   danom   prípade   nebola zámerná. Nastala v súvislosti s vrátením zákona prezidentom republiky na jeho opätovné prerokovanie a v dôsledku nevyjasnenosti otázky, či Národná rada Slovenskej republiky môže   pri   novom   prerokovaní   zákona,   na   ktorom   sa   už   raz   uzniesla,   zmeniť   len   tie ustanovenia,   ku   ktorým   prezident   republiky   vysloví   pripomienky   alebo   môže   meniť   a upravovať už raz schválený zákon ako celok. Podľa Národnej rady Slovenskej republiky nie je rozpor ustanovenia § 56 zákona s ústavou.

b/ Prezident   republiky   namieta   znenie   dôvodovej   správy   k   zákonu   s   určitými predstavami o princípoch deľby štátnej moci. K tomu treba uviesť, že ústavný súd nie je zmocnený na posudzovanie „ústavnosti“ dôvodovej správy k zákonu, ktorá sa ani nestáva súčasťou právneho poriadku.

Ústava nezaraďuje prokuratúru (podobne ako Najvyšší kontrolný úrad) ani medzi orgány výkonnej moci (šiesta hlava), ani medzi orgány moci súdnej (siedma hlava), či zákonodarnej (piata hlava). Vyčleňuje ju do osobitnej ôsmej hlavy ústavy. Prokuratúra má byť samostatnou sústavou orgánov. Je štátnym mocenským orgánom, ktorý funguje v rámci trojdelenia štátnej moci, ktorý však nemožno bez výhrad zaradiť do žiadnej z troch sústav orgánov štátnej moci. Nemá zákonodarnú právomoc (nevydáva tzv. prvotné právne normy), nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene štátu), nemá ani výkonnú právomoc (nedisponuje   nariaďovacími   oprávneniami   a   neukladá   právne   sankcie   osobám,   ktoré   sa dopustili porušenia právnych predpisov, nedozerá na účelnosť a efektívnosť vykonávaných rozhodnutí, ale len na ich zákonnosť).

c/   Konštrukciu,   na   základe   ktorej   prezident   republiky   vyvodil,   že   generálny prokurátor je „prakticky trestne nestíhateľný“, vyvracia ustanovenie § 14 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktoré znie: „Prokurátor je vylúčený z prešetrovania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti“.   Keby   aj   generálny   prokurátor   túto   zákonnú   normu závažným   spôsobom   porušil   a   vydal   by   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má postupovať v konaní smerujúcom proti generálnemu prokurátorovi, podriadený prokurátor by nielen nemusel, ale priamo nesmel takýto pokyn uposlúchnuť (§ 23 ods. 3 zákona o prokuratúre).   V   otázkach   domnelej   trestnoprávnej   imunity   generálneho   prokurátora vychádza stanovisko prezidenta republiky z predpokladu, že generálny prokurátor všetky svoje kompetencie zneužije. Zákonodarca s absurdnými situáciami nepočíta.

2. Prezident   republiky   vyslovil   ďalej   názor,   že   zákon   v   rozpore   s   ústavou konštituoval prokuratúru ako „nezávislý štátny orgán, pôsobiaci nezávisle od iných štátnych orgánov“.

Námietka vychádza z nepochopenia ústavného poslania a postavenia prokuratúry, ktorú označil za „zástupcu štátu“ a z toho vyvodzuje, že musí byť „od zastúpeného štátu závislá“. Prokuratúra však podľa čl. 149 až 151 ústavy nemá postavenie zástupcu štátu, neobhajuje záujmy štátu ako osobitnej právnickej osoby, ale obhajuje tzv. verejný záujem, vyjadrený v ústave a v zákonoch. V rovnakej miere ako práva a zákonom chránené záujmy štátu obhajuje aj práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb. Je ochrancom   zákonnosti   presadzujúci   ochranu   práv   a   zákonom   chránených   záujmov,   ako nezávislý   od   iných   orgánov.   Označenie   prokuratúry   za   nezávislý   štátny   orgán   nie   je v rozpore s ústavou. Nezávislosť treba chápať tak, že ide o nezávislosť od ostatných štátnych orgánov,   jeho   samostatnosť   a nepodriadenosť   sa   iným   orgánom.   Nesprávna   je   úvaha prezidenta republiky, že nezávislosť štátneho orgánu predpokladá vzájomnú nezávislosť jeho   pracovníkov.   Pojmovým   predpokladom   nezávislosti   prokuratúry   nie   je   vzájomná nezávislosť   prokurátorov.   Aj   keď   ústava   nehovorí   o   nezávislosti   prokuratúry,   nemožno usudzovať, že tento štátny orgán musí byť na niekom závislý.

3. Návrh v ďalšom poukazuje na nesúlad § 4 ods. 1 písm. e) zákona s   ustanovením čl. 122   ústavy. Namieta   dozorové   oprávnenie   prokuratúry   voči   všetkým   orgánom   štátnej správy. Pretože pojem „dozor“ podľa názoru prezidenta republiky v sebe obsahuje prvok nadriadenosti, vyvodzuje z toho, že prokuratúra by potom musela byť nadriadená všetkým, aj ústredným orgánom štátnej správy a takéto postavenie jej ústava nedáva.

Pre správne vymedzenie rozsahu pôsobnosti orgánov prokuratúry v netrestnej oblasti je potrebné vychádzať priamo z ústavy, ktorá v čl. 149 ustanovuje, že prokuratúra chráni práva   a   zákonom   chránené   záujmy   fyzických   a   právnických   osôb   a štátu.   Z   ústavou vymedzenej pôsobnosti prokuratúry teda vyplýva povinnosť preskúmať postupy všetkých orgánov štátnej   správy,   ktorých   rozhodnutia   alebo postup   sa   bezprostredne týka   práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a   prijať opatrenia, aby ich rozhodnutia a postupy neboli v rozpore so zákonom. Výkonom dozoru nedostáva sa prokuratúra do pozície nadriadenosti, nie je oprávnená kontrolovať efektívnosť a účelnosť postupov orgánov verejnej správy, záväzne im   ukladať povinnosti,   prípadne iným   direktívnym   spôsobom   zasahovať   do   ich   činnosti.   Prokurátor   môže   prostriedky prokurátorského dozoru realizovať vo vzťahu k orgánom verejnej správy výlučne formou odporúčaní a návrhov. Názor, že § 4 ods. 1 písm. e) zákona je v rozpore s článkom 122 ústavy, je preto nedôvodný.

4. Návrh ďalej poukazuje na nesúlad ustanovení § 4 ods. 1 písm. e) zákona, §   10, 11, 12, §   21 ods. 1, § 27 a 30 zákona s ustanovením čl. 67 ústavy, predovšetkým v otázke údajnej nadradenosti prokuratúry vo vzťahu k orgánom územnej samosprávy a vo vzťahu k niektorým konkrétnym oprávneniam prokuratúry.

Výkon   verejnej   správy   územnou   samosprávou   pozostáva   v   oblasti   jej   činnosti v rámci prenesenej štátnej správy a tak aj v oblasti samosprávnych činností. Pri každej z týchto činností môžu byť porušené, obmedzené, alebo inak dotknuté práva a oprávnené záujmy   právnických   a   fyzických   osôb   ako   aj   štátu.   Prokurátor,   v   prípade   zistenia,   že rozhodnutím orgánu verejnej správy bol porušený zákon, podá proti nemu protest.

Pre   posúdenie   súladu   zákonom   vymedzených   prokurátorských   oprávnení   s čl. 67 ústavy,   ktorý   je   v   návrhu   rovnako   namietaný,   je   potrebné   bližšie   rozobrať   ich   obsah. Prokurátor v prípade zistenia, že rozhodnutím orgánom verejnej   správy   bol porušený zákon, podá proti takémuto rozhodnutiu protest. Podľa zákona o prokuratúre o proteste rozhodne   orgán   verejnej   správy.   Tento   orgán   má   jedinú   povinnosť   a   tú   mu   neukladá prokurátor   na   základe   zákona,   ale   priamo   zákon,   a   to   je   povinnosť   zvážiť   argumenty prokurátora a znova posúdiť zákonnosť svojho rozhodnutia alebo postupu v konkrétnej veci. Ak   návrhu   nevyhovie,   nevystavuje   sa   riziku   žiadnej   sankcie.   Čo   sa   týka   oprávnenia vyplývajúceho z § 12 ods. 2 zákona, toto oprávnenie má doplňujúci charakter. Má sa ním zabezpečiť,   že   po   podaní   prokurátorského   opatrenia   bude   dočasne,   do   rozhodnutia príslušného orgánu verejnej správy o proteste prokurátora prerušená realizácia rozhodnutia, ktoré bolo podľa názoru prokurátora vydané v rozpore so zákonom. Cieľom tohto opatrenia je zabrániť v navršovaní škodlivých účinkov rozhodnutia. V prípade, že príslušný orgán verejnej   správy   odmietne   právny   názor   prokurátora,   výkon   opatrením   napadnutého rozhodnutia bude pokračovať. Žiadne z napadnutých ustanovení neumožňuje prokurátorovi ukladať orgánom verejnej správy povinnosti na základe zákona. Zákon vo všetkých týchto ustanoveniach priamo ukladá povinnosti orgánom verejnej správy (§ 12 ods. 3, § 12 ods. 1).

5. Návrh ďalej konštatuje, že ustanovenie § 16 ods. 3 zákona nie je v súlade s   čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 68, čl. 71 ods. 2, čl. 86 písm. a), čl. 120 a 123 ústavy.

Prezident republiky uznáva, že individuálnym správnym aktom možno na základe splnomocnenia   zákona   rozhodnúť   o   výnimke   zo   zákonného   ustanovenia   v jednotlivom prípade. Argumentuje však, že zmocnenie je v ustanovení § 16 ods. 3 zákona formulované tak, že má všeobecný, individuálne vymedzený charakter. O oprávnenosti námietky možno uvažovať   len   čisto   z   formálneho   hľadiska.   Z   hľadiska   legislatívnej   techniky   by   bola správnejšia taká formulácia ustanovenia § 16 ods. 3 zákona, že generálny prokurátor môže uvedeným   spôsobom   ustanoviť   „iné   sídlo   a obvod   jednotlivého   článku   prokuratúry“. Praktické dôsledky oboch formulácií sú však úplne zhodné.

S názorom prezidenta republiky, že ustanovenie § 16 ods. 3 zákona vzhľadom na použité množné číslo je v rozpore s ústavou nemožno súhlasiť.

6. Podľa návrhu ani ustanovenie § 17 ods. 3 zákona nie je v súlade s   ustanovením čl. 150 ústavy.

Návrh túto námietku bližšie nezdôvodňuje, iba konštatuje, že ustanovenie § 17 ods. 3 presunulo právomoc zisťovať predpoklady   na vymenovanie generálneho prokurátora   od prezidenta republiky na Národnú radu Slovenskej republiky. S týmto názorom nemožno súhlasiť. Námietka prezidenta republiky je postavená na chybnej predstave, že do účinnosti zákona o prokuratúre Národná rada Slovenskej republiky nemala povinnosť zisťovať, či kandidát, ktorého navrhuje prezidentovi vymenovať do funkcie generálneho prokurátora splňuje pre toto vymenovanie zákonom ustanovené predpoklady a či s vymenovaním do tejto funkcie súhlasí.

7. Návrh požaduje vysloviť nesúlad ustanovení § 18 ods. 4 a 5 zákona s   ustanovením čl. 150 ústavy.

Návrh   vyčíta   týmto   ustanoveniam,   že   zúžili   možnosť   odvolania   generálneho prokurátora z funkcie vlastne iba na kvalifikované zdravotné dôvody, čím ho zákon urobil takmer neodvolateľným.

To, že ustanovenie v § 18 ods. 4 zákona výslovne neodkazuje na podmienky uvedené v ustanovení § 47 zákona je len nedopatrením, ktoré treba preklenúť výkladom.

8. Návrh sa v ďalšom dožaduje nálezu, že ustanovenie § 26 zákona nie je v   súlade aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 3, čl. 29 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 1 ústavy.

K   tvrdeniu,   že   §   26   zákona   neobsahuje   výnimku   z   uzákonených   povinností   pre príbuzných   a   blízke   osoby   dotknutého   občana,   ani   pre   prípady,   keď   by   občan   týmto postupom   spôsobil   nebezpečenstvo   trestného   stíhania   sebe   alebo   blízkym   osobám,   je potrebné uviesť, že zákon je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Nemožno ho posudzovať mimo tohto právneho poriadku. Nemožno preto akceptovať názor, že by aplikáciou zákona o prokuratúre bolo porušené právo vyplývajúce z čl. 47 ods. 1 ústavy.

Postup   prokurátora   v   trestnom   konaní   je   upravený   Trestným   poriadkom, v občianskom   konaní   Občianskym   súdnym   poriadkom   a   v   správnom   konaní   postup prokurátora   je   upravený   Správnym   poriadkom.   Podľa   štvrtej   časti   zákona   postupujú prokurátori pri plnení takých povinností, pri ktorých postup prokurátora nie je procesne upravený   v   žiadnom   osobitnom   zákone.   Ide   napríklad   o   oprávnenie   podať   návrh   na rozhodnutie   súdu   o   rozpustenie   politickej   strany   podľa   §   15   zákona   č. 424/1991   Zb.   o združovaní v   politických   stranách   a   hnutiach   v   znení   neskorších   predpisov,   oprávnenie generálneho prokurátora podať návrh na zapretie otcovstva podľa   § 62 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, oprávnenie generálneho prokurátora podať   návrh   na   začatie   konania   ústavného   súdu   podľa   čl.   130   ods.   1   písm. e)   ústavy, oprávnenie podať protest a návrh podľa § 11 a § 13 zákona o prokuratúre atď.

Niet nijakej ústavnej prekážky, pre ktorú by nebolo možné žiadať spisy a doklady od politických strán, odborov, cirkví atď., alebo pre ktorú by nebolo možné požiadať občana o zapožičanie súkromnej korešpondencie, ak to bude potrebné na plnenie úloh, ktoré ukladá prokuratúre   ústava   a   zákony,   teda   na   ochranu   práv   a zákonom   chránených   záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu. Výnimku tvoria tie, ak obsahujú utajované skutočnosti, alebo skutočnosti, ku ktorým štát uznáva povinnosť mlčanlivosti atď.

Pri posudzovaní súladu § 26 zákona s čl. 16 ods. 1 v nadväznosti na čl. 13 ústavy treba povedať, že výnimka, ktorá je stanovená § 26 zákona ohľadne obmedzenia práva nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, nemá charakter všeobecného pravidla.

Práve v súlade s čl. 16 ods. 1, druhá veta a čl. 13 ústavy je táto výnimka ustanovená zákonom a neprekročiteľnosť podmienok uplatnenia tejto výnimky vyplýva z charakteru a rozsahu zákonných úloh, pri ktorých prokurátor oprávnenia vyplývajúce z § 26   zákona môže využiť.

Vo vzťahu k článku 19 ods. 1, 2, čl. 29 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 až 3 a čl. 24 ods. 3 ústavy platí obdobne ako je vyššie uvedené, že výkonom oprávnenia podľa § 26 zákona môže byť zasahované do činnosti jednotlivých subjektov iba pri plnení zákonom zverených úloh a v rozsahu týchto úloh.

Z týchto dôvodov námietka prezidenta republiky neobstojí.

9. Návrh   žiada   vysloviť,   že   ustanovenie   §   29   zákona   nie   je   v   súlade   aj s   ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 23 ods. 1, 3 a čl. 47 ods.   1 ústavy.

S   poslaním   prokuratúry   (čl.   149   ústavy)   musia   korešpondovať   oprávnenia generálneho prokurátora a prokurátorov a povinnosti tretích osôb. Plnenie povinností podľa § 29 ods. 1 zákona môže byť vyžadované za podmienok ustanovených v § 26 ods. 1 zákona, teda len vtedy, ak je to potrebné na plnenie úloh, ktoré prokurátorovi ukladá zákon.

Zákon v ustanovení § 29 ods. 1 v žiadnom prípade výslovne neoprávňuje prokurátora požadovať   také   vysvetlenie,   ktoré   by   nerešpektovalo   právo   odoprieť   výpoveď,   ako   to ustanovuje čl. 47 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje. Táto môže byť obmedzená (čl.   23 ods.   3   ústavy),   ak je to   okrem   iného   nevyhnutné pre   ochranu   práv a   slobôd   iných.   Prokurátor   má   právo   za   splnenia   zákonných   podmienok   požiadať o predvedenie osoby len vtedy, ak plní úlohy, ktoré mu zveril zákon, a tie nemôžu spočívať v ničom inom, iba v ochrane práv fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Preto nemožno námietku prezidenta republiky považovať za dôvodnú.

10. Napokon návrh požaduje rozhodnúť, že ustanovenie § 30 zákona nie je v   súlade aj s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v   spojení s čl. 19 ods. 2, čl. 128 ods. 1, čl. 132 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Treba prisvedčiť návrhu, že § 30 je formulovaný na jednej strane všeobecne a na strane druhej ako priamo aplikovateľná norma.

Zrejme iba mylný výklad privodil záver obsiahnutý v návrhu, že totiž ustanovením § 30 prokurátor získal oprávnenie, ktoré predtým stratil.

Namietaný rozpor ustanovenia § 30 zákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a ďalšími článkami ústavy   z   dôvodov   uvedených   v   náleze   ústavného   súdu   č.   PL.   ÚS   43/95,   je   preto   len zdanlivý.   Ustanovenie   §   30   zákona   treba   akceptovať   a   interpretovať   v súvislosti s ustanovením § 26 ods. 1 zákona. Z týchto dôvodov neobstojí ani táto námietka.“

IV.

Okrem   návrhu   prezidenta   republiky   a   písomného   stanoviska   Národnej   rady Slovenskej republiky, ústavný súd vykonal dokazovanie aj vyžiadaním stanoviska predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo doručené na ústavný súd 14. februára 1997. K predloženému návrhu predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujal toto stanovisko:1. Ustanovenie § 56 zákona o prokuratúre odporuje čl. 87 ods. 5 ústavy, čím vyjadril súhlas s úvahou navrhovateľa.2. Nestotožňuje sa s úvahou a argumentáciou navrhovateľa, ktorá vychádza z dôvodovej správy   k   vládnemu   návrhu   zákona   o   prokuratúre   a   z   jej   hodnotenia   dôvodí   nesúlad zákona s Ústavou SR. Skúmať je možné iba konkrétne ustanovenie zákona s ústavou.3. Nestotožňuje sa s názorom navrhovateľa, že zákon o prokuratúre poskytol generálnemu prokurátorovi výsady, ktoré sú v rozpore s ústavným princípom rovnosti v právach. Nie je   v   súlade   so   znením   zákona   o   prokuratúre   tvrdenie   navrhovateľa,   že   v dôsledku konštrukcie zákona má generálny prokurátor vlastne trestnoprávnu imunitu. Absentuje však také ustanovenie, ktoré by riešilo danie súhlasu na trestné stíhanie generálneho prokurátora,   čo   v   praktickej   rovine   musí   mať   tie   následky,   na   ktoré   poukazuje navrhovateľ.4. Domnieva sa, že prokuratúra predstavuje zástupcu štátu a v tomto smere treba chápať jej postavenie a úlohy a takto malo byť zakotvené aj jej postavenie v zákone. Aj keď sa v zákone   uvádza   nezávislé   postavenie   prokuratúry,   pôsobenie   prokurátorov   na   báze podradenosti a nadradenosti   neumožňuje konštatovať, že ide o nezávislý okresný, či krajský   orgán,   alebo   prokurátora.   O   nezávislosti   možno   hovoriť   len   u   generálneho prokurátora. Ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o prokuratúre je v logickom rozpore s § 2 ods. 2 tohto zákona a čl. 149 až 151 ústavy.5. Vymedzenie právomoci prokuratúry musí zodpovedať vymedzeniu právomoci ostatných orgánov moci a správy. V tomto smere ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) dáva oprávnenie prokuratúry   vo   vzťahu   k   ostatných   ústavným   orgánom   nad   rámec   platnej   ústavy.   V zákone bolo potrebné jednoznačne stanoviť dozorové oprávnenie prokurátora vo vzťahu k orgánom verejnej správy a samosprávy v tých oblastiach, kde ochrana práv fyzických a právnických osôb nie je zabezpečená súdnou ochranou v rámci správneho súdnictva. Preto   sa   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   čiastočne   stotožňuje s navrhovateľom, že takto široko a nejednoznačne koncipované ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre, z hľadiska objektov dozoru, nie je v súlade s ústavou (čl. 149, čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 2, 3).6. So stanoviskom navrhovateľa k § 16 ods. 3 zákona o prokuratúre sa stotožňuje.7. Nezdieľa názor, že by ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o prokuratúre a § 18 ods. 4 a 5 tohto zákona boli v rozpore s ustanovením článku 150 ústavy. Ak článok 150 ústavy dáva právo   návrhu   Národnej   rade   Slovenskej   republiky   na   menovanie   generálneho prokurátora,   tak   tento   štátny   orgán   musí   mať   aj   právo   skúmať   stanovené   zákonné podmienky   na   jeho   menovanie.   To   však   nebráni   prezidentovi   republiky   overovať splnenie podmienok § 17 ods. 3 zákona o prokuratúre. 8. Povinnosti   ustanovené   v   §   26   zákona   o   prokuratúre   všetkým   orgánom   správy, právnickým a fyzickým osobám, ako aj sankcie za neuposlúchnutie stanovené v § 29 citovaného   zákona   sú   v   rozpore   s   článkom   13   ústavy.   Súčasne   sú   tieto   ustanovenia v rozpore   s   ustanovením   §   100   ods.   2   Trestného   poriadku,   resp.   §   158   ods.   3   a   7 Trestného poriadku. Ako aj s čl. 47 ústavy.9. Konštrukcia § 30 ods. 1 posudzovaného zákona je veľmi všeobecná, a preto dovoľuje aj rôzny výklad. Nie je v súlade s článkami 12 ods. 1, 46 ods. 1, 16 ods. 1, čl. 141 ods. 2 a čl. 144 ústavy, pretože sa ním zasahuje do nezávislosti a nestrannosti súdu.

Aj keď predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa s niektorými námietkami navrhovateľa   v   celom   rozsahu   nestotožňuje,   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   stanovisko predložený návrh prezidenta republiky považuje za odôvodnený.

V.

1. Podľa názoru navrhovateľa zákon č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre ako celok je v rozpore s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 87 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhovateľ žiadal   vysloviť nesúlad celého   zákona č.   314/1996   Z.   z.   s Ústavou Slovenskej   republiky.   Zo   znenia   čl.   125   písm.   a)   a   čl.   132   ods.   1   ústavy,   ako   aj z ustanovenia § 41 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej zákon o ústavnom súde) vyplýva, že ústavný súd môže vysloviť nesúlad nielen určitej časti zákona s ústavou, ale aj nesúlad celého zákona s ústavou.

Nesúlad napadnutého zákona ako celku s ústavou navrhovateľ videl najmä v týchto dôvodoch:

a) Zákon o prokuratúre nadobudol najprv účinnosť (dňom 1. novembra 1996) a len potom platnosť (dňom 12. novembra 1996).

b) Podľa   znenia   dôvodovej   správy   k   vládnemu návrhu zákona je prokuratúra   na rozhraní moci výkonnej, zákonodarnej alebo súdnej.

c)   Zákon   konštruuje   praktickú   trestnoprávnu   imunitu   generálneho   prokurátora, praktickú nemožnosť trestne ho stíhať.

Navrhovateľ uviedol, že napadnutý zákon č. 314/1996 Z. z. sa stal skôr účinný ako platný.   Úvaha   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   že   tento   rozpor   sa   dá   prekonať výkladom ústavného súdu, nemá právne opodstatnenie ani s poukazom na skutočnosť, že zákon,   ktorý   nenadobudol   platnosť,   nie   je   možné   v   praxi   použiť   a   pre   praktický   život občana a jeho právnu istotu by to neznamenal žiadny negatívny dôsledok. Národná rada Slovenskej republiky tvrdí, že v danom prípade ide o konkurenciu dvoch zákonov, zákona č. 1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   a   zákona   č.   314/1996   Z.   z.   o prokuratúre, preto nie je v tomto znení možné konštatovať ich nesúlad. Súčasne uznáva, že zákon nemôže nadobudnúť skôr účinnosť, ako bude uverejnený v Zbierke zákonov.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   názorom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   že spomínaný rozpor môže súd preklenúť výkladom. Ústava v článku 87 ods. 5 ustanovuje, že zákon   nadobúda   platnosť   vyhlásením.   Podrobnosti   ustanoví   zákon.   Týmto   zákonom   je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Citovaný zákon v § 3 ods. 1 ustanovuje, že všeobecne záväzné právne predpisy, aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v § 1 citovaného zákona, nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov. Všeobecne záväzné právne predpisy nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v Zbierke zákonov, ak nie je v nich ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť skorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov. V posudzovanom prípade Národná rada   Slovenskej   republiky nekonala v súlade s citovaným zákonom. Účinnosť zákona o prokuratúre stanovila skoršie, ako jeho platnosť. Argumentácia, že táto skutočnosť nemala negatívny vplyv na občana, pre posúdenie nesúladu napadnutého zákona s ústavou nemá   právny   význam.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   prijala   zákon,   ktorý   svojím ustanovením § 56 narúša princíp právnej istoty a spochybňuje právny štát deklarovaný v čl. 1 ústavy. Národná rada Slovenskej republiky prekročila svoju právomoc danú čl. 2 ods. 2 ústavy. Nekonala totižto na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon č. 1/1993 Z. z. Žiaden orgán, ani ústavný súd, nemá právomoc zistený rozpor preklenúť výkladom. V právnom štáte štátne orgány striktne dodržujú a rešpektujú ústavu, zákony, všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia ústavného súdu.

Nedodržanie   právnych   princípov   v   praktickej   činnosti   štátnych   orgánov   znamená spochybnenie právnej istoty a dôvery občanov v právo.

K ďalším argumentom navrhovateľa, na základe ktorých žiada vyhlásiť napadnutý zákon ako celok za protiústavný, vyslovuje ústavný súd tento právny názor: Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov (čl. 125 ústavy) posudzuje pozitívne právo, konkrétnu právnu normu, či táto je alebo nie je v súlade s ústavou. Nesúlad zákona alebo niektorého jeho ustanovenia s ústavou alebo s niektorými jej článkami vyvodzuje ústavný súd len z toho, čo je v zákone uvedené.

Ustanovenie   čl.   125   ústavy   jednoznačne   ustanovuje,   že   ústavný   súd   rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi atď. a nie o súlade koncepcie, obsiahnutej v dôvodovej správe, ktorá nie je súčasťou zákona a slúži len ako pomôcka pri objasňovaní zmyslu prijatých zákonov. Preto k problému, ktorý navrhovateľ predostrel ústavnému súdu ako sporný, totiž kde zaradiť prokuratúru v systéme štátnej moci, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaujať stanovisko. Na základe koncepcie, ktorú obsahuje dôvodová správa, nie je podľa ústavy právne možné vyhlásiť, že   zákon nie je v súlade s ústavou. To platí aj o tvrdení, že generálny prokurátor podľa konštrukcie napadnutého zákona má praktickú trestnoprávnu   imunitu.   Otázku,   či   osobitné   právomoci   generálneho   prokurátora   dané konkrétnymi ustanoveniami zákona č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre sú v nesúlade s určitými článkami ústavy, ústavný súd bude odôvodňovať na inom mieste tohto odôvodnenia.

Ústavný súd na základe vyššie konštatovaného dospel k právnemu názoru, že návrh navrhovateľa   vyhlásiť   napadnutý   zákon   ako   celok   za   nesúladný   s citovanými   článkami ústavy, nemá právne opodstatnenie.

Protiústavný stav, ktorý vznikol tým, že zákon o prokuratúre sa stal najprv účinný a potom platný, je možné odstrániť vyslovením nesúladu ustanovenia § 56 zákona s ústavou. Súlad alebo nesúlad ostatných napadnutých ustanovení zákona o prokuratúre s označenými článkami ústavy možno posudzovať osobitne. Ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 56 zákona o prokuratúre je v rozpore s čl. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy.

2. Navrhovateľ tvrdí, že ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a § 5 ods. 2 zákona o   prokuratúre sú v nesúlade aj s ustanoveniami čl. 149 a 151 ústavy.

Ustanovenie   §   2   ods.   1,   2   zákona   o   prokuratúre,   prokuratúru   definuje   ako „samostatný   a   nezávislý   štátny   orgán,   ktorý   chráni   práva   a   zákonom   chránené   záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Prokuratúra tvorí jednotnú, centrálne riadenú a organizovanú   sústavu,   v   ktorej   prokurátori   pôsobia   vo   vzťahoch   podriadenosti   a nadriadenosti a svoje úlohy vykonávajú na základe zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom nezávisle od iných orgánov.“

Podľa   ustanovenia   §   5   ods.   2   zákona   o   prokuratúre   „s   funkciou   prokurátora   je nezlučiteľné združovanie sa v politickej strane alebo v politickom hnutí, zastávanie funkcie poslanca zastupiteľského zboru, funkcie v orgánoch štátnej správy a územnej samosprávy, zastávanie inej platenej funkcie a vykonávanie inej zárobkovej činnosti vrátane podnikania s výnimkou   správy   vlastného   majetku   a   vedeckej,   pedagogickej,   literárnej   a   umeleckej činnosti   za predpokladu,   že taká činnosť   nenarúša   dôstojnosť prokurátora   a neohrozuje dôveru v nestrannosť a nezávislosť prokuratúry.“

Navrhovateľ vyslovil názor, že zákon v rozpore s ústavou konštituoval prokuratúru ako „nezávislý štátny orgán, pôsobiaci nezávisle od iných štátnych orgánov“. Pritom čl. 149 a 151 ústavy prokuratúre nezávislosť nedávajú. Ak by mala byť prokuratúra nezávislá, mali by byť nezávislí aj jednotliví prokurátori, čo však nie je dané.

Podľa   čl. 149 ústavy „prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu“. Tento článok definuje kompetencie a postavenie prokuratúry v ústave stručne. Osma hlava ústavy   nevymedzuje postavenie prokuratúry, jej pôsobnosť a formy plnenia, ale jej blanketové ustanovenia odkazujú na zákon. V článku 151 ústavy je použitý termín „podrobnosti“, ktorý navrhovateľ chápe tak, že v zákone o prokuratúre nesmie ísť o „významnú zmenu v charaktere orgánu zakotvenú v článku 149 ústavy“. Citované ustanovenie zákona sa podľa navrhovateľa dostalo do rozporu s   čl.   151   ústavy.   Vychádza   pritom   z toho,   že   čl.   149   ústavy   nehovorí   o   nezávislosti prokuratúry, či prokurátorov.   Ústava priamo zakotvuje nezávislosť u iných orgánov, ako napr. u súdov alebo u Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (čl. 141 ods. 1 a čl.   60   ústavy).   Prokuratúra   v ústave   nemá   priamo   zakotvený   atribút   nezávislosti. Nezávislosť   prokuratúre   priznávajú   ustanovenia   zákona   o   prokuratúre.   Táto   skutočnosť podľa názoru navrhovateľa je v rozpore s čl. 149 a 151 ústavy.

Ústavný   súd   vo   formulácii   napadnutých   ustanovení   zákona   nezistil   rozpor s citovanými článkami ústavy. To sa však netýka slov: „nezávislý“ (§ 2 ods. 1), „nezávisle“ (§ 2 ods. 2) a „nezávislosť“ (§ 5 ods. 2). Ústavný súd konštatuje, že pre nápravu textu postačí   vypustiť   z uvedených   textov   vyššie   uvedené   slová.   Prokuratúra   ako   orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a má svoju nezastupiteľnú funkciu. Túto funkciu s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, môže plniť bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislosť. Ústavodarca nezávislosť prisúdil len určitým orgánom a výslovne to ustanovil v ústave. U orgánov, kde nezávislosť   nechce   priznať,   v   ústave   ju   neuvádza.   Odporovalo   by   ústave   priznať   ju prokuratúre obyčajným zákonom.   Ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 2 napadnutého zákona slovne a formálne deklarujú nezávislosť prokuratúry. Pokiaľ ide o slová „nezávislý“ a „nezávislosť“, tieto ustanovenia nie sú v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 149 a čl. 151 ústavy.   Preto   návrh   navrhovateľa,   podľa   názoru   ústavného   súdu,   je   v   tejto   časti opodstatnený.

3. Navrhovateľ konštatuje, že ustanovenie prvej časti § 4 ods. 1 písm. e) zákona o   prokuratúre nie je v súlade aj s ustanovením čl. 122 ústavy.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre „prokurátor plní úlohy dozorom nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v   postupe   a   rozhodnutiach   orgánov   štátnej   správy   a   orgánov   územnej   samosprávy   a dozorom nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach ďalších právnických osôb v rozsahu, v akom im zákon zveril rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v   oblasti verejnej   správy;   nad   činnosťou   orgánov   záujmovej   samosprávy   prokurátor   dozor nevykonáva, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“

Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) napadnutého zákona navrhovateľ namieta z dvoch pohľadov. Po prvé za to, že používa pojem „dozor“, v ktorom vidí prvok nadradenosti generálneho   prokurátora   voči   orgánom   verejnej   správy,   čo   z   ústavy   nevyplýva.   Nad ústredným   orgánom   štátnej   správy,   okrem   vlády,   nemôže   mať   iný   orgán   nadradené postavenie.   Ustanovenie   §   4   ods.   1   písm.   e)   zákona   o   prokuratúre   je   preto   v rozpore s čl. 122   ústavy.   Rovnako   podľa   navrhovateľa   prokuratúra   nemôže   mať v rámci   dozoru nadradené postavenie voči orgánom územnej samosprávy, nemôže vykonávať konkrétne právomoci, vrátane práva ukladať týmto orgánom úlohy podľa ustanovení § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 17 a § 30 napadnutého zákona, a to vzhľadom na čl. 67 ústavy, podľa ktorého povinnosti   a obmedzenia   možno   občanom   ukladať   len   zákonom,   nie   teda   na   základe zákona rozhodnutím.

Ústavný súd neakceptoval názor navrhovateľa, že citované ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) zákona je v nesúlade s čl. 122 ústavy, pretože tento článok sa vzťahuje na celkom inú   oblasť   a   nesúvisí   s   argumentáciou   navrhovateľa.   Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra chráni   práva   a zákonom   chránené   záujmy   fyzických   a   právnických   osôb   a štátu.   Pri posudzovaní súladu citovaného ustanovenia zákona s ústavou ústavný súd konštatuje, že rozhodujúce   je,   či   pojem   „chráni   práva   a   zákonom   chránené   záujmy“   obsahuje   prvok nadradenosti   voči   chráneným   subjektom   a   oprávnenie   dozoru   je   v súlade   s   ústavnou kompetenciou prokuratúry.

Podľa právneho názoru ústavného súdu pri pojme „dozor“, ktorý inak bol prevzatý z   predchádzajúcej   právnej   úpravy   prokuratúry   s   určitou   modifikáciou   v   jeho kompetenciách, treba rozlišovať medzi činnosťou prokuratúry v oblasti trestnoprávnej a činnosťou v oblasti netrestnej, na ktorú ju splnomocňuje článok 149 ústavy. Pojem „dozor“ treba chápať aj z iného pohľadu, t. j. ako činnosť prokuratúry s   nadradeným postavením voči   iným   subjektom,   ktoré   je   povinná   chrániť,   s nariaďovacou   alebo   prikazovacou právomocou.   Tak   je   tomu   výlučne   v   trestnej   oblasti,   kde   dozor   prokurátora   s prvkom nadradenosti umožňuje priamo Trestný poriadok. Druhé hľadisko sa týka netrestnej oblasti. Tento „dozor“ (správnejšie by bolo slovo dozor nahradiť iným slovom alebo slovami, ktoré by vernejšie vystihovalo aktivity prokurátora, ku ktorým ho zmocňuje napadnutý zákon), by nemal obsahovať prvok nadradenosti. Ústavný súd vyslovuje názor totožný so stanoviskom Národnej rady Slovenskej republiky, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov nie je činnosťou, ktorá by znamenala nadradenosť prokurátora voči subjektom, o ochranu práv ktorých ide. Je v záujme   právneho štátu, aby jeho orgány riadne a dôsledne plnili úlohy, ktoré sú im dané. Tam, kde by štátne orgány svojou činnosťou zasiahli neoprávnene do práv a   právom   chránených   záujmov   právnických   osôb   a   fyzických   osôb,   štát   má   povinnosť vytvoriť systém kontrolných mechanizmov na ich ochranu. Jedným z nich je prokuratúra. Jej miesto v kontrolnom systéme je nezastupiteľné a má svoje opodstatnenie.

Činnosť prokuratúry v trestnej oblasti navrhovateľ nespochybňuje. Pochybnosti však vnáša   do   činnosti   prokuratúry   v   netrestnej   oblasti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba presne rozlišovať medzi činnosťou prokuratúry, kde sú prvky s prikazovacím a nadradeným postavením prokuratúry voči subjektom, ktorých práva má chrániť, a činnosťou, kde sa tieto prvky nenachádzajú a kde sa pozornosť prokuratúry sústreďuje len na odhaľovanie nedostatkov,   ktoré   môžu   v   súčasnosti   i   v   budúcnosti   vyvolať   nežiadúce   účinky. Dozorovými   prostriedkami   prokuratúry,   ktorými   sa   ústavný   súd   bude   ešte   zaoberať, prokuratúra napomáha k ich zamedzeniu, alebo ak existujú, k ich odstráneniu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prokuratúra   disponuje   dozorovými   prostriedkami, ktoré sú v súlade s ústavou, ale aj s takými, ktoré nie sú v súlade s ústavou.

V   netrestnej   oblasti   činnosť   prokuratúry   vyplýva   z   ustanovenia   čl.   149   ústavy v spojitosti   s   ustanovením   §   4   ods.   1   písm.   e)   citovaného   zákona   v   nadväznosti   aj   na ustanovenie   § 10   zákona   o   prokuratúre.   Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Chráni   ich   dozorom,   ktorý   je   rozvedený   v ustanovení   §   4   ods.   1   písm.   e)   zákona   o prokuratúre. Na jeho základe prokurátor plní úlohy

„ - dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov   v   postupe   a   rozhodnutiach   orgánov   štátnej   správy   a   orgánov   územnej samosprávy,

-   dozoru   nad   dodržiavaním   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach ďalších právnických osôb v rozsahu, v akom im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „orgány verejnej správy“).

Dozor   nad   činnosťou   orgánov   verejnej   samosprávy   prokurátor   nevykonáva,   ak osobitný zákon neustanovuje inak.“

Ustanovenie § 10 zákona o prokuratúre prokurátorovi dáva právomoc „preskúmavať zákonnosť všeobecne záväzných právnych predpisov, všeobecne záväzných nariadení obcí, smerníc, úprav, uznesení a iných právnych aktov vydávaných orgánmi verejnej správy, ako aj preskúmavať zákonnosť postupu a   rozhodnutí orgánov verejnej správy v jednotlivých veciach. Nakoniec toto ustanovenie prokurátorovi dáva oprávnenie vykonať v orgánoch verejnej správy previerky dodržiavania zákonnosti.“

Podľa rozlíšenia dozorových prostriedkov, ktoré majú nariaďovaciu a rozhodovaciu právomoc, od dozorových prostriedkov bez tejto právomoci, možno určiť, ktoré z nich sú v súlade   s   ústavou   a   ktoré   ústave   odporujú.   Dozorové   prostriedky,   ktorými   disponuje prokurátor, podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za nesúladné s ústavou, ak preskúmavajú zákonnosť nižších právnych predpisov na základe ustanovenia § 10 ods. 2 písm. a) a b) zákona o prokuratúre. V týchto prípadoch nič a nikomu nenariaďuje. Ak zistí porušenie   zákona,   má právo   použiť zákonný   prostriedok   protest.   Protest   prokurátora   je právny akt, na základe ktorého môže orgán, ktorého sa napadnuté rozhodnutie týka, protestu vyhovieť alebo protestu nevyhovieť. Rozhodnutie tohto orgánu o proteste prokurátora nie je bezprostredným rozhodnutím o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach subjektov, ktorým prokurátor poskytuje ochranu. Ide o rozhodovanie o návrhu prokurátora, ktorý   nie   je   účastníkom   správneho   konania.   Podanie   protestu   nemá   vplyv   na formálnoprávnu právoplatnosť napadnutého rozhodnutia.

Prokurátor sa výkonom tohto „dozoru“ nedostáva do postavenia nadradenosti voči orgánom verejnej správy. Koná na základe zákona a v medziach zákona. Prokurátor nemá oprávnenie kontrolovať efektívnosť a účelnosť postupov orgánov verejnej správy, záväzne im ukladať povinnosti, prípadne iným direktívnym spôsobom zasahovať do ich činnosti.

Len   v   prvku   „direktívnosti“   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   vidieť   prvok „nadradenosti“. Prokurátor môže však prostriedky „prokurátorskeho dozoru“ realizovať vo vzťahu k orgánom verejnej správy výlučne formou odporúčaní a návrhov. Nemá oprávnenie dávať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov, ani ukladať sankcie za zistené porušenie zákona. Nariaďovacia alebo rozhodovacia právomoc zostáva zachovaná orgánu alebo organizácii, ktorého konanie alebo výsledok konania je objektom dozoru (§ 11 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona o prokuratúre).

V prípadoch vecí ukončených (už vydané právne predpisy alebo vydané právoplatné individuálne rozhodnutia) prokurátor, podľa názoru ústavného súdu, má možnosť uplatniť „dozor“ v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) a b) a § 11 ods. 1 napadnutého zákona vo forme protestu   adresovaného   orgánu,   ktorý   nezákonné   rozhodnutie   vydal,   resp.   orgánu nadriadenému alebo dozorujúcemu.

Na rozdiel od predchádzajúceho oprávnenia prokurátora, ktoré mu dáva § 10 ods. 2 napadnutého zákona, ak ide o veci neukončené a nerozhodnuté, prokurátor nemá oprávnenie vykonávať v orgánoch verejnej správy previerky dodržiavania zákonnosti (§ 10 ods. 3). V danom prípade by išlo o zasahovanie do samostatných práv iných orgánov v štádiu, keď sa ešte len pripravuje všeobecne záväzný právny predpis, smernica, uznesenie a ďalšie právne akty.

Nadradenosť prokurátora nad subjektom, nad ktorým   vykonáva dozor,   vyplýva z dozorových oprávnení prokurátora zakotvených v ustanoveniach § 11 ods. 6, § 12 ods. 2, 3 a 4 a § 27 zákona o prokuratúre. V týchto prípadoch ide o príkazy prokurátora. Ustanovenie § 11 ods. 6 uvádza, že protest sa musí vybaviť do 30 dní, pričom prokurátor má právo určiť aj inú lehotu - nie dlhšiu ako 30 dní. Zákon dáva prokurátorovi oprávnenie, v ktorom sa prejavuje   jeho   direktívnosť,   nadradenosť   nad   dozorovaným   subjektom,   ukladaním záväzných lehôt.

Nadradenosť prokurátora voči subjektom, nad ktorými vykonáva dozor, ústavný súd vidí aj v ustanovení § 12 ods. 2 zákona o prokuratúre. Zákon v tomto ustanovení dáva oprávnenie   prokurátorovi   navrhnúť   skoršie   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   než   to ustanovuje zákon. Orgán, proti ktorého rozhodnutiu bol podaný prokurátorom protest, je povinný takému návrhu vyhovieť. Obdobná situácia nastáva aj v prípade ustanovení § 12 ods. 3 a 4 a § 27 citovaného zákona.

Z   právnej   analýzy, ktorú   vykonal ústavný   súd,   možno   vyvodiť   záver,   že   právo „dozoru prokurátora“ podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre nie je v nesúlade s ústavou, ak ide o dozorové prostriedky obsiahnuté v ustanoveniach § 10 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 napadnutého zákona. Za protiústavné však treba považovať dozorové prostriedky uvádzané v ustanoveniach § 10 ods. 3, § 11 ods. 6, § 12 ods. 2, 3 a 4 a § 27 napadnutého zákona. Podľa názoru ústavného súdu nie je preto možné vysloviť neústavnosť ustanovenia   § 4 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre ako celku, ale len ustanovení o dozorových prostriedkoch obsiahnutých v ustanoveniach § 10 ods. 3, § 11 ods. 6, § 12 ods. 2,   3   a   4   a   §   27   napadnutého   zákona,   ktoré   umožňujú   prokurátorovi   ukladať   orgánom verejnej správy povinnosti na základe zákona rozhodnutím, čím sa dostávajú do nesúladu s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 68, 71, 120 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky.

V   rozpore   s   ústavou   nie   je   dozorový   prostriedok   prokurátora,   ktorý   sa   uvádza v ustanovení § 11 ods.   1,   2, 3, 4,   5, 7,   8 a 9,   lebo v tomto prípade prokurátor nie je v postavení nadradeného orgánu voči orgánom verejnej správy.

4. Navrhovateľ tvrdil. že ustanovenie druhej časti § 4 ods. 1 písm. e) a   ustanovenia §   10,   11,   12,   §   21   ods.   1,   §   27   a   §   30   zákona   o   prokuratúre   nie   sú   súladné   aj s   ustanovením čl. 67 ústavy.

Namietal nesúlad zákona s ústavou v otázke dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach orgánov štátnej   správy.   Ústavný   súd   sa   s   touto   otázkou   vysporiadal   v   predchádzajúcej   časti odôvodnenia. Keďže navrhovateľ poukazuje aj na nesúlad ustanovenia druhej časti § 4 ods. 1 písm. e), § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 27 a § 30 zákona o prokuratúre s ustanovením čl. 67 ústavy v otázke nadradenosti prokuratúry vo vzťahu k orgánom územnej samosprávy a vo vzťahu k niektorým konkrétnym opatreniam prokurátora, ústavný súd preskúmal aj uvedené ustanovenia a zaujal k tejto otázke   právny názor.   V predchádzajúcej časti boli citované časti napadnutých ustanovení zákona o prokuratúre. V tomto bode odôvodnenia sa citujú celé ustanovenia § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 27 a § 30 zákona o prokuratúre, ktoré boli predmetom skúmania ústavným súdom v nadväznosti na obsah návrhu. Tým sa sleduje predovšetkým vyjasnenosť a kompletnosť stanoviska ústavného súdu.

Na základe ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre „prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej správy; pritom dbá na to, aby svoje zákonné povinnosti aktívne plnili predovšetkým kontrolné orgány.“

Ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o prokuratúre „prokurátora oprávňuje

a)   preskúmavať   zákonnosť   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   všeobecne záväzných nariadení obcí, smerníc, úprav, uznesení a iných právnych aktov vydávaných orgánmi verejnej správy,

b)   preskúmavať   zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy v jednotlivých veciach.“

A   nakoniec   podľa   ods.   3   citovaného   ustanovenia   „prokurátor   je   oprávnený vykonávať v orgánoch verejnej správy previerky dodržiavania zákonnosti.“

Prokurátor   na   základe   ustanovenia   §   11   zákona   o   prokuratúreproti   všeobecne záväzným   právnym   predpisom,   všeobecne   záväzným   nariadeniam   obcí,   smerniciam, úpravám,   uzneseniam,   iným   právnym   aktom   a   rozhodnutiam   orgánov   verejnej   správy vydaným v jednotlivých veciach, ktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny   predpis,   podá   protest   orgánu,   ktorý   nezákonné rozhodnutie   vydal,   alebo orgánu nadriadenému alebo dozerajúcemu.

Ak   bol protest   podaný orgánu, ktorý   rozhodnutie vydal, môže tento   orgán   svoje rozhodnutie,   proti   ktorému   protest   smeruje,   zrušiť   alebo   nahradiť   rozhodnutím zodpovedajúcim   zákonu.   Ak   tento   orgán   nevyhovie   úplne   protestu   sám,   je   povinný predložiť ho v určenej lehote orgánu nadriadenému alebo dozerajúcemu, ktorý o proteste rozhodne.

Proti   rozhodnutiu,   ktorým   sa   protestu   nevyhovelo,   môže   prokurátor   podať   nový protest.

Ak ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy protestu nevyhovie, predloží ho na rozhodnutie vláde.

Vo veciach, ktoré sa spravujú zákonom o správnom konaní, rozhoduje v najvyššom stupni minister alebo vedúci iného ústredného orgánu.

Ak   prokurátor   neurčí   inú   lehotu,   musí   sa   protest   vybaviť   do   30   dní.   Ak   orgán o   proteste   v   lehote   nerozhodne,   ani   vec   nepredloží   orgánu   nadriadenému   alebo dozerajúcemu, podá prokurátor protest orgánu nadriadenému alebo dozerajúcemu.

Ak sa protestu vyhovelo, rozhodnutie sa zrušilo a vec sa vrátila orgánu, ktorého rozhodnutím   sa   porušil   zákon   alebo   iný   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   je   orgán vydávajúci   nové   rozhodnutie   viazaný   právnym   názorom   vysloveným   v   rozhodnutí o proteste.

Protest nemožno podať, ak uplynuli tri roky od vydania rozhodnutia. Vo veciach, ktoré sa   spravujú predpismi o správnom konaní, sa   táto lehota počíta od právoplatnosti rozhodnutia.

Prokurátor môže podaný protest vziať späť.“

Podľa ustanovenia § 12 zákona o prokuratúre, „ak protest smeruje proti nariadeniu alebo uskutočňovaniu výkonu rozhodnutia, ďalšie vykonávanie rozhodnutia sa   podaním protestu odkladá do jeho vybavenia.

Vykonávanie ostatných rozhodnutí, proti ktorým bol podaný protest, sa zastavuje uplynutím lehoty ustanovenej na vybavenie protestu. Prokurátor môže navrhnúť aj skoršie zastavenie vykonávania rozhodnutia. Orgán, proti ktorého rozhodnutiu bol protest podaný, je povinný takému návrhu prokurátora vyhovieť.

Ak   sa   protestu   vyhovelo,   musí   orgán,   ktorého   rozhodnutie   bolo   zrušené   alebo zmenené, bez meškania obnoviť narušené práva. Ak prokurátor neurčí inú lehotu, musí sa tak stať najneskoršie do 30 dní od zrušenia alebo zmeny rozhodnutia.

Ak   obnova porušeného práva   nie je možná, orgán   je povinný urobiť v rovnakej lehote inú primeranú nápravu. O obnove práv alebo inej primeranej náprave je povinný podať prokurátorovi v tej istej lehote správu.“

„Generálny   prokurátor   sa   zúčastňuje   s   poradným   hlasom   na   zasadaniach   vlády Slovenskej republiky. Ostatní prokurátori sú oprávnení zúčastňovať sa s poradným hlasom na zasadaniach orgánov verejnej správy.“ (§ 21 ods. 1 zákona o prokuratúre)

„Prokurátor je oprávnený vyžadovať od orgánov verejnej správy vykonanie kontrol a revízií, ak je dôvodné podozrenie, že došlo k porušeniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   prípadne,   že   bol   spáchaný   trestný   čin.   Tieto   orgány   sú povinné v určených lehotách týmto žiadostiam vyhovieť.“ (§ 27 zákona o prokuratúre)

„Prokurátor z vlastnej iniciatívy alebo na základe podnetu preskúma postup alebo rozhodnutie   orgánov   verejnej   správy,   rozhodnutie   súdu,   prokurátora,   vyšetrovateľa   a policajného orgánu z hľadiska zachovávania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych   predpisov   a   vykoná   opatrenie   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na preskúmanie   nie   sú   podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Pisateľa podnetu o jeho vybavení vyrozumie, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Ten,   kto   podnet   podal,   môže   žiadať   preskúmanie   zákonnosti   jeho   vybavenia opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený orgán.

Ďalšie podnety v tej istej veci sa vybavujú len vtedy, ak obsahujú nové skutočnosti. Ďalším podnetom sa rozumie v poradí tretí podnet, ktorým pisateľ prejavuje nespokojnosť s vybavením   svojich   predchádzajúcich   dvoch   podnetov   v   tej   istej   veci.“   (§   30   zákona   o prokuratúre)

Návrh navrhovateľa poukazuje na nesúlad ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e), § 10, 11, 12, § 21 ods. 1, § 27 a § 30 zákona o prokuratúre s ustanovením čl. 67 ústavy, argumentuje, že   sa   tak   stáva   na   základe   údajnej   nadradenosti   prokuratúry   voči   orgánom   územnej samosprávy, ako aj vo vzťahu k určitým opatreniam, ktoré vykonáva prokurátor.

Na základe preskúmavaného zákona výkon verejnej správy územnou samosprávou pozostáva z činnosti prenesenej štátnej správy a   z činností samosprávnych orgánov. Pri každej   z   týchto   činností   môžu   byť   porušené,   obmedzené   alebo   inak   dotknuté   práva   a oprávnené záujmy právnických osôb a fyzických osôb, ako aj štátu.

Ustanovenie   §   4   ods.   1   písm.   e)   napadnutého   zákona   považuje   navrhovateľ   za neústavné vo vzťahu k čl. 67 ústavy, pretože podľa jeho názoru prokuratúra nemôže mať v rámci   výkonu   dozoru   nadradené   postavenie   voči   orgánom   územnej   samosprávy, a nemôže   vykonávať   konkrétne   právomoci,   ukladať   týmto   orgánom   úlohy   na   základe ustanovení   §   10,   11,   12,   §   21   ods.   1,   §   27   a   §   30.   Podľa   čl.   67   ústavy   povinnosti a obmedzenia možno obciam ukladať len zákonom a nie na základe zákona rozhodnutím. Ústava   zreteľne   odlišuje   prípady   ukladania   povinností   zákonom   od   prípadu   ukladania povinností na základe zákona. Podľa názoru ústavného súdu takúto právomoc prokurátorovi dáva ustanovenie § 11 ods. 6 a § 12 ods. 2, 3 a 4 citovaného zákona. Na základe ustanovenia § 11 ods. 6 zákona o prokuratúre „ak prokurátor neurčí inú lehotu, musí sa protest vybaviť do 30 dní“. Toto znenie zákona dáva prokurátora do nadriadeného postavenia voči inému subjektu.   Do   tohoto   postavenia   ho   stavia   aj   ustanovenie   §   12   ods.   2,   podľa   ktorého „prokurátor môže navrhnúť aj skoršie zastavenie vykonávania rozhodnutia a orgán, proti ktorého rozhodnutiu bol protest podaný, je povinný takému návrhu prokurátora vyhovieť“. Ustanovenie § 12 ods. 3 cit. zákona dáva prokurátorovi oprávnenie dať inú lehotu, než ju ustanovil zákon (30 dní od zrušenia alebo zmeny rozhodnutia). A nakoniec ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o prokuratúre rovnako sa odvoláva na lehoty uvedené v predchádzajúcom odseku 3 cit. ustanovenia. Vo všetkých týchto prípadoch sa nachádza prvok prikazovania. Ustanovenie § 27 oprávňuje prokurátora nariadiť obci vykonanie kontrol a revízií, v čom sa tiež, podľa názoru ústavného súdu, nachádza prvok prikazovania.

Ostatné ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e), § 10 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 7, 8 a 9 nie sú z tohto pohľadu v nesúlade s ústavou, pretože prvok prikazovania neobsahujú. Prokurátor   môže   podať   proti   všeobecne   záväznému   nariadeniu   obce   alebo   proti právoplatnému individuálnemu rozhodnutiu obce protest. Podľa ústavného súdu podanie protestu nie je ukladanie povinností alebo obmedzení a nie je ani vyjadrením nadradenosti. Prokurátor plní povinnosti, ktoré ukladá zákon. Protest nie je rozhodnutím, ktoré by bolo pre orgán, voči ktorému smeruje, záväzné. Je len odporúčaním, ako na to správne poukazuje vo svojom vyjadrení Národná rada Slovenskej republiky. V proteste prokurátor vyjadruje svoj názor na zákonnosť rozhodnutia alebo na zákonnosť postupu orgánu v konkrétnej veci. Takýmto   opatrením   však   neukladá   žiadne   povinnosti,   obmedzenia   alebo   úlohy.   Tieto vyplývajú pre orgán, ktorému je adresovaný protest priamo zo zákona.

V prípade ustanovenia § 11 ods. 7 zákona o prokuratúre orgán vydávajúci nové rozhodnutie nie je viazaný právnym názorom uvedeným v prokurátorskom opatrení, ale len názorom nadriadeného orgánu verejnej správy, ktorý rozhodol o   prokurátorskom opatrení, ktoré zaväzuje orgán, voči ktorému smerovalo prokurátorske opatrenie. Ak príslušný orgán odmietne   právny   názor   prokurátora,   výkon   opatrenia   napadnutého   rozhodnutia   bude pokračovať. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa čl. 71 ods. 1 ústavy možno na obec zákonom preniesť výkon určitých úloh miestnej štátnej správy (napr. vedenie matrík, správu niektorých daní). Obce v týchto prípadoch rozhodujú v postavení orgánov štátnej správy a nevykonávajú tak funkcie a úlohy orgánov územnej samosprávy.

Za nesúladné s čl. 67 ústavy nemožno považovať ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o prokuratúre,   ktoré   oprávňuje   prokurátora   vykonať   previerky   dodržiavania   zákonnosti   v orgánoch verejnej správy vo vzťahu k obciam. Týmto sa ukladajú obci obmedzenia na základe   zákona   s   výnimkou   vecí   neskončených,   právoplatne   nerozhodnutých individuálnych prípadov, neukončených legislatívnych prác a pod.

Ustanovenie § 11 ods. 6 cit. zákona však oprávňuje prokurátora určiť záväznú lehotu orgánom verejnej správy (orgánom štátnej správy a územnej samosprávy). Ide o dozorový prostriedok   obsahujúci   prvok   nadradenosti,   presahujúci   ústavný   rámec   ochrany   práv   a zákonom   chránených   záujmov podľa   čl.   149   ústavy.   Uvedené   ustanovenie   zákona je v nesúlade s čl. 149 ústavy a vo vzťahu voči obciam je v nesúlade aj s čl. 67 ústavy, keďže umožňuje obci uložiť povinnosť na základe zákona a nie zákonom.

Ustanovenie § 11 ods. 6 napadnutého zákona nie je v súlade s ústavou v celom rozsahu, nielen vo vzťahu voči obciam.

Zo znenia ustanovenia § 11 ods. 7 zákona o prokuratúre je zrejmé, že právny názor v danom prípade nevydáva prokurátor, ale orgán, ktorý rozhoduje o proteste prokurátora. Názor tohto orgánu je záväzný pre nižší orgán verejnej správy. Preto ustanovenie § 11 ods. 7 cit. zákona nie je v rozpore s ústavou.

Rovnako   ani   ustanovenie   §   12   ods.   1   cit.   zákona   nie   je   v   nesúlade   s   ústavou. Navrhovateľ v tomto smere nič konkrétneho ani nevytýka. V tomto prípade prokurátor nerozhoduje   o   odložení   výkonu   rozhodnutia,   ale   priamo   zákon   toto   odloženie   ukladá; predpísaný postup sa v tomto prípade viaže na existenciu protestu prokurátora.

Naproti tomu ustanovenie § 12 ods. 2 napadnutého zákona, podľa názoru ústavného súdu, treba považovať na nesúladné s čl. 149 a čl. 67 ústavy. Citované ustanovenie totiž oprávňuje   prokurátora   určiť   kratšiu,   než   zákonnú   30   dňovú   lehotu   (§ 11   ods.   6)   na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   napadnutého   protestom.   Tým   sa   prokurátorovi   dáva oprávnenie nielen určiť orgánu verejnej správy lehotu, ale tiež nariadiť zastavenie výkonu rozhodnutia,   ktoré   napadol   protestom,   a   to   buď   k určitému   dátumu   alebo   do   uplynutia určitej lehoty. Ide tu o zrejmú nadradenosť prokurátora voči orgánom verejnej správy a o jeho oprávnenie ukladať povinnosti obciam svojím rozhodnutím na základe zákona, ktorý je v nesúlade s čl. 149 a 67 ústavy.

Aj ustanovenie § 12 ods. 3 druhá veta cit. zákona, podľa názoru ústavného súdu, je v nesúlade s čl. 149 a 67 ústavy, pokiaľ umožňuje prokurátorovi určiť inú lehotu (ak sa protestu   prokurátora   vyhovelo)   na   obnovenie   narušeného   práva,   než   určuje   zákon (najneskôr do 30 dní od zrušenia alebo zmeny rozhodnutia). I tu je podľa názoru ústavného súdu   prokurátor   v   postavení   nadradenosti.   Nie   je   možné   v   tejto   spojitosti   akceptovať tvrdenie, že citované ustanovenie neoprávňuje prokurátora zaviazať orgán na obnovenie predošlého   stavu   a   prokurátor   nemá   právomoc   rozhodnúť,   že   orgán   verejnej   správy   je povinný v tejto lehote práva obnoviť. Priamo zákon v tomto ustanovení ukladá povinnosť orgánu verejnej správy obnoviť narušené práva bez meškania, najneskôr do 30 dní alebo v lehote, ktorú určí prokurátor. V tomto určení lehoty narušených práv treba vidieť nadradené postavenie prokurátora. Z napadnutého znenia   textu stačí vynechať slová „ak prokurátor neurčí lehotu“; samotné takto upravené ustanovenie by sa potom nepriečilo ústave.

Ani ďalšie ustanovenie § 12 ods. 4 cit. zákona nie je v súlade s čl. 149 a 67 ústavy. Toto   ustanovenie   ukladá   orgánu   verejnej   správy   podať   prokurátorovi   správu   o obnove porušených práv alebo správu o inej primeranej náprave v rovnakej lehote ako ustanovuje odsek 3. Aj v tomto prípade ide o dozorový prostriedok, majúci v sebe prvok nadradenosti prokurátora, prekračujúci rámec ochrany práv a zákonom chránených záujmov.

Z vykonanej právnej analýzy ústavný súd vyvodzuje záver, že prednosť má ústavná úprava právomoci prokuratúry podľa čl. 149 ústavy, ktorá prokurátorovi nedáva dozorový prostriedok obsahujúci prvok nadradenosti.

Ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o prokuratúre, podľa ktorého generálny prokurátor sa zúčastňuje   s   poradným   hlasom   na   zasadnutiach   vlády   Slovenskej   republiky   a   ostatní prokurátori   sú   oprávnení   zúčastňovať   sa   s   poradným   hlasom   na   zasadnutiach   orgánov verejnej správy, nie je podľa názoru ústavného súdu možné hodnotiť ako nesúladné s čl. 67 ústavy. Zákon v tomto ustanovení dáva prokurátorovi možnosť zúčastniť sa na zasadnutiach orgánu verejnej správy iba s poradným hlasom, z čoho nemožno vyvodiť záver, že má nadradené postavenie. Jeho účasť nemožno považovať za dozorový prostriedok s prvkom nadradenosti. Citované uznesenie zákona nie je v nesúlade s čl. 149 ústavy.

Ustanovenie § 27 napadnutého zákona oprávňuje prokurátora vyžadovať od orgánov verejnej správy vykonanie kontrol a revízií, ak je dôvodné podozrenie, že došlo k porušeniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne, že bol spáchaný trestný čin. Toto právo prokurátorovi patrí, ak je dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin. Podľa názoru ústavného súdu je toto ustanovenie v súlade s ústavou a požiadané orgány sú povinné v určených lehotách týmto žiadostiam vyhovieť. V ostatných prípadoch, teda nie v trestnej oblasti, ústavný súd vyslovil, že takáto žiadosť prokurátora, ktorú treba považovať za dozorový   prostriedok   s prvkom   nadradenosti,   umožňuje vyžadovať určité práce a stanoviť záväzné lehoty, je v rozpore s ustanovením čl. 149 ústavy. Vo vzťahu voči obciam   ide   o   ukladanie   povinností   na   základe   zákona   rozhodnutím   prokurátora,   čo   je v rozpore s ustanovením čl. 67 ústavy. V zákone by mali byť jednoznačnejšie ustanovené dozorové oprávnenia prokurátora vo vzťahu k orgánom verejnej správy a samosprávy v oblastiach, v ktorých   ochranu   práv   fyzických   a právnických   osôb   nezabezpečuje súdna ochrana v rámci správneho súdnictva.

Podľa ustanovenia § 30 zákona o prokuratúre „prokurátor z vlastnej iniciatívy alebo na   základe   podnetu   preskúma   postup   alebo   rozhodnutie   orgánov   verejnej   správy, rozhodnutie súdu, prokurátora, vyšetrovateľa a policajného orgánu z hľadiska zachovania zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   vykoná   opatrenie   na odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   preskúmanie   nie   sú   podľa   osobitných   zákonov výlučne príslušné iné orgány. Pisateľa podnetu o jeho vybavení prokurátor vyrozumie, ak osobitný predpis neustanovuje inak“ (§ 30 ods. 1).

Navrhovateľ napádal toto ustanovenie z hľadiska čl. 67 ústavy, nakoľko sa týka obcí ako časti verejnej správy. Okrem toho poukazoval na rozpor aj s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 128 ods. 1 a čl. 132 ods. 1 druhej vety ústavy, pokiaľ ide o rozhodnutia súdov, a to vzhľadom na nález ústavného súdu v právnej veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 43/95, ktorým ústavný súd vyslovil neústavnosť oprávnenia   generálneho   prokurátora   podať   dovolanie   podľa   ustanovenia   §   241a Občianskeho súdneho poriadku.

V   pléne   ústavného   súdu   sa   pri   hlasovaní   o   návrhu   navrhovateľa   o   vyslovenie nesúladu ustanovenia § 30 zákona o prokuratúre s ustanovením čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky nedosiahol potrebný počet súhlasných hlasov členov pléna. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. ústavný súd v tejto časti preto návrh zamietol.

5.   Navrhovateľ   považuje   ustanovenie   §   16   ods.   3   zákona   o   prokuratúre   za nesúladné s ustanoveniami čl. 2 ods. 2, čl. 68, čl. 71 ods. 2, čl. 86 písm. a), čl. 120 a   123 ústavy.

Navrhovateľ citované ustanovenia považuje za nesúladné s ústavou preto, lebo len národnej rade, vláde, orgánom štátnej správy a obciam prináleží právo vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Prokuratúra nie je orgánom štátnej správy. Opatrenie vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ktorým sa menia sídla a obvody prokuratúr treba považovať   za   všeobecne   záväzný   právny   predpis.   Medzi   orgánmi   štátnej   správy, subjektami, ktorým zákon dáva oprávnenie vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, generálny prokurátor nie je uvedený. Ustanovenie § 16 ods. 3 zákona o prokuratúre dáva generálnemu prokurátorovi právo, aby svojím opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov ustanovil iné sídla a obvody jednotlivých článkov prokuratúry, než ich ustanovil § 16 ods. 2 zákona o prokuratúre.

Podľa právneho názoru ústavného súdu toto ustanovenie v zákone nie je v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   V   danom   prípade   je   týmto zákonom zákon o prokuratúre. Ustanovenie § 16 ods. 2 citovaného zákona uvádza, že sídla a obvody prokuratúry sa zhodujú so sídlami a obvodmi príslušných súdov. Výnimka z tohto ustanovenia môže mať len zákonnú úpravu alebo úpravu vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý je oprávnený vydať orgán vymenovaný v ustanovení § 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 1/1993   Z. z.   zo   16.   decembra   1992   o   Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky.   Podľa   citovaného   zákona   Ústava   Slovenskej   republiky, ústavné a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej republiky, vyhlášky, nariadenia vlády Slovenskej republiky, vyhlášky a výnosy ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi a medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

V Zbierke zákonov sa uverejňujú uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, o ktorých táto rozhodla, že sa majú uverejniť v Zbierke zákonov a rozhodnutia jej predsedu o vyhlásení volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb do orgánov samosprávy obcí. Ďalej sú to rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky, o vyhlásení referenda, o udelení amnestie a o vyhlásení vojnového alebo výnimočného stavu, rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o udelení amnestie vo veciach priestupkov a jej uznesenia, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v Zbierke zákonov, iné právne alebo organizačné akty, o ktorých to ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis a napokon sú to úplné znenia zákonov.

Generálny prokurátor nie je osobou uvedenou v § 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. ako orgán oprávnený vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Generálny prokurátor nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy, ani v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Právo vydávať všeobecne záväzné právne predpisy je právom, ktoré možno odvodiť výlučne z ústavy. Ústava toto právo dáva Národnej rade Slovenskej republiky (čl. 86 písm. a)), vláde (čl. 120), orgánom štátnej správy (čl. 123) a obci (čl. 68 a čl. 71 ods. 2).

Podľa čl. 86 písm. a) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí uznášať sa na ústave, ústavných zákonoch a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú. Vláda na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vydávať nariadenia, ktoré vyhlasuje   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (čl.   120).   Ministerstvá   a iné   orgány   štátnej správy podľa čl. 123 ústavy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom, ktoré sa tak isto vyhlasujú spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Vo   veciach   územnej   samosprávy   obec môže   vydávať všeobecne   záväzné nariadenia   na   základe   zákona,   ak je na   to   splnomocnená zákonom. Generálny prokurátor medzi takto označené orgány zaradený nie je. Ústavný súd z toho dôvodu vyslovil, že ustanovenie § 16 ods. 3 zákona o prokuratúre nie je v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 68, čl. 71 ods. 2, čl. 86 písm. a), čl. 120 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky.

6.   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   tvrdil,   že   ustanovenie   §   17   ods.   3   zákona o   prokuratúre nie je v súlade aj s ustanovením čl. 150 ústavy.

Navrhovateľ vidí   rozpor   § 17   ods.   3 s čl.   150   ústavy   v tom,   že bola presunutá právomoc   prezidenta   republiky   zisťovať   predpoklady   na   vymenovanie   generálneho prokurátora   na   Národnú   radu   Slovenskej   republiky.   Ustanovenie   §   17   ods.   3   zákona o prokuratúre ustanovuje podmienky, ktoré má spĺňať prokurátor - kandidát na generálneho prokurátora. Okrem toho sa tu ustanovuje, že splnenie podmienok overuje pred schválením návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora Národná rada Slovenskej republiky. Podľa citovaného   ustanovenia   napadnutého   zákona   za   generálneho   prokurátora   môže   byť vymenovaný   prokurátor,   ktorý   má   vysokoškolské   právnické   vzdelanie,   dosiahol   vek najmenej 35   rokov   a s vymenovaním   súhlasí.   Splnenie týchto   podmienok   overuje pred schválením   návrhu   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   Národná   rada   Slovenskej republiky. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že ustanovenie § 17 ods. 3 presunulo právomoc zisťovať predpoklady na vymenovanie generálneho prokurátora od prezidenta republiky na Národnú radu Slovenskej republiky. Tento kompetenčný presun navrhovateľ považuje za rozpor s čl. 150 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu zmena textu poslednej vety § 17 ods. 3 napadnutého zákona nevylučuje prezidenta republiky z možnosti overovať si splnenie podmienok na vymenovanie prokurátora za generálneho prokurátora. Text zákona síce ukladá Národnej rade Slovenskej republiky takúto povinnosť (podľa predchádzajúcej úpravy ju nemala), ale z   procesu   overovania   podmienok   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   nevylučuje osobu prezidenta republiky. Toto oprávnenie prezidentovi republiky bez ohľadu na novú zákonnú úpravu prislúcha. Nevylučuje to ústava ani zákon. Napokon to nespochybňuje ani dôvodová správa k zákonu o prokuratúre. Podľa názoru ústavného súdu ten, kto podáva návrh,   musí   poznať   kandidáta   a   jeho   predpoklady   na   zastávanie   funkcie.   Navrhovať kandidáta bez overenia podmienok, ktoré musí spĺňať na funkciu generálneho prokurátora, by znamenalo podať nekvalifikovaný návrh. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti návrhu nevyhovel.

7. Navrhovateľ vo svojom návrhu považuje ustanovenie § 18 ods. 4 a 5 zákona o prokuratúre za rozporné aj s ustanovením čl. 150 ústavy.

Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o prokuratúre oprávňuje Národnú radu Slovenskej republiky   navrhnúť   prezidentovi   Slovenskej   republiky,   aby   generálneho   prokurátora   z funkcie   odvolal   pred   uplynutím   funkčného   obdobia,   ak   prestal   spĺňať   podmienky   na vykonávanie funkcie (§ 17 ods. 3 cit. zákona). Týmito podmienkami sú vysokoškolské právnické   vzdelanie,   vek   35   rokov   a   súhlas   prokurátora   na   vykonávanie   funkcie generálneho prokurátora. Dňom odvolania generálneho prokurátora prezidentom Slovenskej republiky sa pozastavuje jeho funkcia.

Vychádzajúc z ustanovenia § 17 ods. 1 citovaného zákona, Národná rada Slovenskej republiky môže navrhnúť prezidentovi Slovenskej republiky, aby generálneho prokurátora z funkcie odvolal pred uplynutím funkčného obdobia, ak nie je podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej zdravotnej správy na úseku zdravotníctva alebo orgánu sociálneho zabezpečenia zo zdravotných dôvodov spôsobilý vykonávať svoju funkciu po dobu   dlhšiu   ako   šesť   mesiacov   alebo   ak   ju   z iných   dôvodov   nevykonáva   po   dobu presahujúcu tri mesiace.

Navrhovateľ vo svojom návrhu dôvodí, že generálneho prokurátora možno odvolať z funkcie iba z celkom mimoriadnych, osobitne kvalifikovaných zdravotných dôvodov, ktoré sa v praxi sotva vyskytnú. Odvolanie generálneho prokurátora podľa ustanovenia § 18 ods. 4 cit. zákona podľa názoru navrhovateľa vlastne neprichádza v úvahu. Ak totiž podmienky ustanovené v § 17 ods. 3 boli splnené (museli byť splnené) pri vymenovaní prokurátora do funkcie generálneho prokurátora, teda spĺňal vekovú hranicu a dal súhlas s menovaním do funkcie, pričom mal aj ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie, ťažko si predstaviť, že by mohli dodatočne zaniknúť. Tým ustanovenie § 18 ods. 4 odporuje čl. 150 ústavy, ktorý ráta s praktickou a nie iba rýdzo teoretickou odvolateľnosťou generálneho prokurátora.

V pléne ústavného súdu pri hlasovaní o nesúlade ustanovenia § 18 ods. 4 a 5 zákona o prokuratúre   s   citovanými   článkami   ústavy   sa   nedosiahol   potrebný   počet   súhlasných hlasov členov pléna, a preto   na základe   ustanovenia §   4 ods.   3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. ústavný súd v tejto časti návrh zamietol.

8. Navrhovateľ považuje ustanovenie § 26 zákona o prokuratúre za nesúladné aj s   ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1 a 3, čl. 29 ods. 4, čl.   35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 1 ústavy.

Ustanovenie   §   26   zákona o prokuratúre   ukladá   ministerstvám   a iným ústredným orgánom štátnej správy a iným orgánom verejnej správy, právnickým osobám a fyzickým osobám povinnosť v určenej lehote vyhovovať dožiadaniam prokurátora, najmä požičiavať mu spisy a doklady a podávať mu vysvetlenie, ak je to potrebné na plnenie úloh, ktoré mu ukladá zákon.

Na plnenie úloh ustanovených zákonom napomáhajú prokurátorovi aj súdy tým, že mu požičiavajú spisy a doklady. Toto ustanovenie ukladá uvedeným subjektom povinnosť požičiavať spisy a doklady a podávať vysvetlenie prokurátorovi aj v mimotrestnej oblasti, napr. aj vtedy, keď prokurátor uvažuje o prípadnom upozornení. Povinnosť právnických osôb vyhovieť dožiadaniam prokurátora je bez výnimky. Spisy a doklady sú preto povinné požičiavať prokuratúre   aj   politické   strany,   hnutia,   odbory   i   cirkvi   atď.   U   občanov   táto povinnosť nie je obmedzená druhom dokladov, či písomností, takže podľa zákona občania majú povinnosť požičiavať aj napr. osobnú korešpondenciu alebo iné doklady, týkajúce sa intímnej sféry občanov.

Osobitne   významná   je   skutočnosť,   že   na   rozdiel   od   ustanovenia   §   11   zákona o prokuratúre   č.   60/1965   Zb.,   predtým   platného,   napadnutý   zákon   ukladá   uvedené povinnosti aj občanom. Podľa navrhovateľa sú tieto oprávnenia akceptovateľné v trestnej oblasti na základe Trestného poriadku. Nie však v mimotrestnej oblasti. Ustanovenie § 26 citovaného zákona neobsahuje výnimku ani pre príbuzných a blízke osoby, ani pre prípad, že by tak občan spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Navrhovateľ považuje ustanovenie § 26 zákona o prokuratúre v mimotrestnej oblasti vo vzťahu voči niektorým právnickým osobám, ako sú napr. politické strany a hnutia, odbory, cirkev, podnikateľské subjekty a vo vzťahu voči fyzickým osobám, v súvislosti s právom na súkromie, právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrany mena a právom odoprieť výpoveď, ak by ňou vzniklo nebezpečenstvo trestného stíhania fyzickej osoby alebo osoby blízkej za protiústavné.

Pri posudzovaní tejto časti návrhu ústavný súd vychádzal z článku 13 ústavy, ktorý ustanovuje, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok   ustanovených   touto   ústavou   len   zákonom.   Zákonné   obmedzenia   základných práv   a   slobôd   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. V nadväznosti na toto ustanovenie ústavný súd poukazuje tiež na ustanovenia čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 3, čl. 29 ods. 4, čl. 37 ods. 1 až 3 a napokon aj na čl. 47 ods. 1 ústavy. Ide o ústavné články, ktoré zakotvujú jednak základné práva a slobody občanov, ako je nedotknuteľnosť osoby a súkromia (čl. 16 ods. 1), právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a   na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 1, 2), sloboda myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania   a   viery,   právo   cirkví   a   náboženských spoločností spravovať svoje záležitosti samy (čl. 24 ods. 1, 3), oddelenie politických strán a politických hnutí, spolkov, spoločností alebo iných združení od štátu (čl. 29 ods. 4), právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov, vznik   odborových   organizácií   nezávisle   od   štátu   (čl.   37   ods.   1   až   3),   právo   odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe (čl. 47 ods. 1).

Ústavný súd vychádzajúc z právomoci prokuratúry vymedzenej v ustanoveniach   § 4 ods. 1 písm. e) a § 10 zákona o prokuratúre v mimotrestnej oblasti podľa ustanovenia § 26 ods.   1   citovaného   zákona   zastáva   názor,   že   prokurátora   oprávňuje   požadovať   od ministerstiev, iných ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov verejnej správy spisy a vysvetlenia s tými dozorovými oprávneniami, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 10   ods.   1,   2   a   §   11   ods.   1   citovaného   zákona,   teda   tých,   ktoré   nemajú   v   sebe   prvok nadradenosti, a sú v súlade s čl. 149 ústavy. Skutočnosť, že prokurátor má oprávnenie preskúmavať zákonnosť všeobecne záväzných právnych predpisov..., zákonnosť postupu a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   v   jednotlivých   veciach   (§   10   ods.   1,   2   zákona   o prokuratúre)   a   má   právo   proti   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom,   všeobecne záväzným   nariadeniam   obcí   atď.   podať   protest,   oprávňuje   prokurátora   vyžadovať   od právnických osôb doklady a vysvetlenia. Tým   vzniká povinnosť právnickej osoby vydať požadované   doklady,   samozrejme   pri   rešpektovaní   naliehavej   spoločenskej   potreby   a rešpektovaní ústavných práv.

Oprávnenia   prokurátora   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   26   zákona   vo   vzťahu   voči politickým stranám a hnutiam sú však podľa právneho názoru ústavného súdu protiústavné. Politické   strany   a   hnutia   sú   oddelené   od   štátu   a   nesmú   byť   obmedzované.   Odborové organizácie   vznikajú   a   plnia   svoje   povinnosti   nezávisle   od   štátu   (čl.   37   ods. 1   až   3). V prípade postavenia cirkvi treba poukázať na jej samosprávne postavenie (čl. 24 ods. 3).

Zo žiadneho ustanovenia ústavy nevyplýva všeobecná, ničím neobmedzená možnosť do týchto práv a slobôd vymenovaných subjektov, ak ide o mimotrestnú oblasť, zasahovať. Ústavný   súd   však   konštatuje,   že   nemožno   súhlasiť   s   názorom,   že   vo   vzťahu   k podnikateľským   subjektom   by   aplikáciou   §   26   zákona   došlo   k porušeniu   čl. 35   ods.   1 ústavy. Obchodné tajomstvo sa prostredníctvom tohto článku ústavy nezaručuje.

Obchodné tajomstvo patrí medzi predpoklady podnikania ako ekonomickej činnosti spojenej   aj   s   trhovým   hospodárstvom.   Všetkým   prvkom   podnikania   ako   ekonomickej činnosti sa nezaručuje ústavná ochrana prostredníctvom práva podnikať. Článok 35 ústavy je jedným z ustanovení ústavy, ktoré podliehajú režimu článku 51 ústavy. Domáhať sa práv uvedených v čl. 35 (ďalej tiež v čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38, 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy) možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Práva podnikať sa možno domáhať len v medziach zákonov. Jedným z takých je zákon č. 509/1991 Zb. - Obchodný   zákonník,   ktorý   ako   jednu   zo   zložiek   práva   podnikať   ustanovuje   obchodné tajomstvo (§ 17, 18 a 51).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   oprávnenie   prokurátora   voči   všetkým   dotknutým subjektom uvedeným v ustanovení § 26 ods. 1 sú však v súlade s ústavou, ak ide o trestné konanie a ak sa postupuje podľa Trestného poriadku. Rovnako aj v netrestnej oblasti, ak prokurátor na základe zákonného oprávnenia mieni podať návrh na začatie občianskeho súdneho konania alebo chce vstúpiť do už začatého občianskeho súdneho konania, aby zastupoval štát ako vlastníka v občianskom súdnom konaní (§ 9 napadnutého zákona, § 35 Občianskeho súdneho poriadku), také jeho konanie a právo nie je možné považovať za nesúladné s ústavou. Tieto zákony mu toto oprávnenie dávajú.

V   ostatných   prípadoch   by   bolo   možné   toto   právo   pripustiť   len   v   naliehavom spoločenskom   záujme,   presne   v   zákone   sformulovanom.   Inak   sú   ohrozené   práva vyplývajúce z ustanovení čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 3, čl. 29 ods. 4, čl. 37 ods. 1 až 3. Znenie § 26 ods. 2 napadnutého zákona porušuje články ústavy uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

9.   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   uvádzal,   že   ustanovenie   §   29   zákona o   prokuratúre je v nesúlade aj s ustanoveniami čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods.   1, 2 a čl. 23 čl. 47 ods. 1 ústavy.

Ustanovenie § 29 zákona o prokuratúre ukladá každému povinnosť dostaviť sa na výzvu k prokurátorovi a ak mu v tom nebráni zákonný dôvod, podať potrebné vysvetlenie. Kto neuposlúchne výzvu, môže byť predvedený.

Podľa § 29 odsek 1 možno za neuposlúchnutie výzvy uložiť poriadkovú pokutu do 5 000 Sk. O poriadkovej pokute rozhodne prokurátor uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Sťažnosť možno podať do 15 dní od doručenia uznesenia o uložení pokuty u prokurátora, ktorý pokutu uložil. Ak prokurátor, ktorý pokutu uložil, nevyhovie sťažnosti sám, predloží ju neodkladne na rozhodnutie nadriadenému prokurátorovi. Sťažnosť podaná včas má odkladný účinok...

Navrhovateľ   považuje   toto   ustanovenie   za   protiústavné   v   podstate   z   rovnakých dôvodov ako u ustanovenia § 26 zákona o prokuratúre. Pripomína, že ním sú dotknuté ústavné   práva   fyzických   osôb.   Poukazuje   zvlášť   na   to,   že   podľa   textu   zákona   možno odmietnuť   výpoveď,   len   ak   ide   o   zákonom   stanovenú   povinnosť   mlčanlivosti   a nie   aj v prípade, ak by osoba mohla podaním vysvetlenia sebe alebo osobe blízkej privodiť trestné stíhanie.   Podľa   ustanovenia   §   29   zákona   o prokuratúre   je   možné   fyzickú   osobu   dať predviesť bez obmedzení vyplývajúcich z čl. 17 ústavy.

K tejto časti návrhu ústavný súd konštatuje, že protiústavnosť pri ustanovení § 26 napadnutého zákona sa rovnako vzťahuje aj pre námietky, ktoré vzniesol navrhovateľ voči § 29 zákona o prokuratúre. Podľa ustanovenia § 29 cit. zákona, každý je povinný na výzvu dostaviť sa k prokurátorovi a podať potrebné vysvetlenie. Kto neuposlúchne výzvu, môže byť   predvedený.   Toto   ustanovenie   dáva   možnosť   uložiť   poriadkovú   pokutu   tomu,   kto odoprie podať potrebné vysvetlenie. Podávanie „vysvetlenia“ bez ohľadu, o akú oblasť ide, dokonca v čisto súkromných a intímnych záležitostiach občana, je v rozpore s ustanovením čl. 16 ústavy (nedotknuteľnosť osoby a súkromia), ale aj Listinou základných práv a slobôd, naviac,   ak   odmietnutie   vysvetlenia   sankcionuje   poriadkovou   pokutou   do   5   000   Sk. Ustanovenie   §   29   citovaného   zákona   neobsahuje   dôvod,   o   ktorý   opiera   oprávnenie prokurátora v ustanovení § 26 zákona o prokuratúre („ak je to potrebné na plnenie úloh, ktoré mu ukladá zákon“). Zákon umožňuje prokurátorovi dať tomuto ustanoveniu veľmi širokú,   ničím   nezdôvodniteľnú   právomoc,   v   ktorej   prevláda   prvok   nadradenosti   a direktívnosti.

Občan je povinný vypovedať pravdu ako svedok v konaní pred policajným orgánom, prokurátorom   a   súdom   v   trestnom   konaní,   ako   aj   pred   vyšetrovacou   komisiou zákonodarného orgánu (§ 175 ods. 1 Trestného zákona). Ak by nevypovedal pravdu, alebo by   zamlčoval   podstatné   okolnosti,   dopustil   by   sa   krivej   výpovede.   Pokiaľ   by   odmietol vypovedať, síce by sa nedopustil trestného činu, ale za neuposlúchnutie výzvy by mu mohol orgán   činný   v   trestnom   konaní   uložiť   poriadkovú   pokutu   (§   66   Trestného   poriadku). Povinnosť   vypovedať pred   súdom,   prokurátorom   i policajnými orgánmi ukladá   Trestný poriadok. V danom prípade ide o kvalitatívne vyššiu úroveň povinností, ktoré sú obsiahnuté v zásadách trestného konania. Možnosť ukladať občanovi povinnosť podať v každej veci i mimo trestného konania vysvetlenie, ak mu v tom nebráni zákonný dôvod, ktorý bližšie zákon nešpecifikuje (len v dôvodovej správe k zákonu naň poukazuje), ústavný súd hodnotí ako nesúladný s ústavou. V dôvodovej správe k ustanoveniu   § 29 citovaného zákona sa uvádza povinnosť dostaviť sa ku prokurátorovi a podať mu vysvetlenie potrebné na plnenie úloh   stanovených   zákonom.   Vysvetlenie   nemožno   žiadať   v   prípadoch   ustanovených zákonom   (povinnosť   zachovávať   mlčanlivosť,   nebezpečenstvo   trestného   stíhania a podobne). Sankcia za neuposlúchnutie výzvy sa približuje výške obdobných sankcií v iných procesných predpisoch. Keďže dôvodová správa nie je integrálnou súčasťou zákona, na jej   základe   nie je   možné   posudzovať konkrétny   prípad,   ustanovenie   §   29   zákona   o prokuratúre podľa názoru ústavného súdu nie je v súlade s ustanovením čl. 47 ústavy. Podľa tohto článku ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Ústava používa „výpoveď“, čo je zrejme širší pojem, ako napríklad „svedecká výpoveď“ a pokrýva aj výpoveď nazývanú „vysvetlenie“. Za protiústavnú treba považovať aj druhú vetu ustanovenia § 29 ods. 1 „kto neuposlúchne výzvu, môže byť predvedený“. Toto ustanovenie umožňuje totiž predviesť občana, aj keď sa   ospravedlnil,   resp.   nedostavil   na   výsluch   zo   závažných   dôvodov.   Predvedenie   bez zákonného   dôvodu   je   zásahom   do   osobnej   slobody   občana,   ktorú   mu   zaručuje   Ústava Slovenskej   republiky.   Citované   ustanovenie   ponecháva   na   vôľu   prokurátora,   či   nariadi alebo nenariadi predvedenie občana. To, čo bolo povedané vo veci predvedenia, v podstate platí aj pre odsek 2 citovaného ustanovenia o možnosti uložiť poriadkovú pokutu do 5 000 Sk.

Navrhovateľ   v   návrhu   poukazuje   na   tú   časť   textu   citovaného   ustanovenia   §   29 zákona o prokuratúre, podľa ktorej možno odmietnuť vypovedať, len ak ide o zákonom ustanovenú   povinnosť   mlčanlivosti   a   nie   aj   v   prípade,   ak   by   osoba   mohla   podaným vysvetlením sebe alebo osobe blízkej privodiť trestné stíhanie. Podľa tohto ustanovenia zákona   je   možné   fyzickú   osobu   dať   predviesť   bez   obmedzení vyplývajúcich   z   ustanovenia   čl. 17 ústavy.   Predvedenie   je druhom   obmedzení osobnej slobody, ktorá je prípustná iba za podmienok upravených v ustanovení čl. 17 ústavy, a to vtedy,   ak   je   obmedzovanie   osobnej   slobody   nevyhnutné.   Ustanovenie   §   29   zákona   o prokuratúre   však   nespája   možnosť   obmedzenia   osobnej   slobody   občana   formou   jeho predvedenia s trestným konaním alebo inými konkrétnymi dôvodmi (dôvodom), ktoré by bolo možné považovať za nevyhnutné a ktoré by boli v súlade s ustanovením čl. 17 ústavy. S týmito argumentmi navrhovateľa je možné v celom rozsahu súhlasiť.

Z uvedeného ústavný súd vyvodil záver, že ustanovenie § 29 zákona o prokuratúre je v nesúlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 1 ústavy. Na druhej strane však neakceptoval názor navrhovateľa, že ustanovenie § 29   zákona   je   v   rozpore   aj   s   ustanovením   čl.   23   ods.   1,   3   ústavy,   keďže   jeho   znenie neobmedzuje slobodu pobytu a   pohybu a neobmedzeje osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy.

10.   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   tvrdil,   že   ustanovenie   §   30   zákona o   prokuratúre nie je v súlade aj s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods.   1, s   čl. 16 ods. 1 v   spojení s čl. 19 ods. 2, s čl. 128 ods. 1, čl. 132 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a   čl. 144 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o nesúlade ustanovenia § 30 zákona o prokuratúre s ustanovením   článku   67   ústavy   už   rozhodol,   že   návrh   navrhovateľa   sa   zamieta   podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. z dôvodu, že pri hlasovaní o návrhu   navrhovateľa   sa   nedosiahol   predpísaný   počet   súhlasných   hlasov   členov   pléna ústavného súdu. Táto situácia nastala aj pri hlasovaní o nesúlade ustanovenia § 30 zákona o prokuratúre s ustanovením čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, s čl. 16 ods. 1 v spojení s článkom 19 ods. 2 a čl. 128 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Ani v danom prípade pri hlasovaní nezískal návrh navrhovateľa podporu predpísaného súhlasného počtu hlasov členov pléna, preto ústavný súd podľa § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. návrh v tejto časti zamietol.

Ak ústavný súd podľa ustanovenia čl. 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky svojím rozhodnutím   vysloví   právny   názor,   že   medzi   právnymi   predpismi   uvedenými   v čl.   125 písm.   a) ústavy   je nesúlad,   strácajú   príslušné predpisy,   ich   časti,   prípadne   niektoré   ich ustanovenia   účinnosť.   Orgány,   ktoré   tieto   predpisy   vydali,   sú   do   šiestich   mesiacov   od vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   povinné   ich   uviesť   do   súladu   s ústavou   a   s ústavnými zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú po šiestich   mesiacoch   od   vyhlásenia   rozhodnutia   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky platnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať   opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 4. marca 1998