znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 17/2010-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2010 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa,   Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu Okresného súdu Prešov na začatie konania o súlade ustanovenia § 226 zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   s   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Prešov o d m i e t a   z dôvodu podania zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. decembra 2009 doručený návrh Okresného súdu Prešov (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“) na začatie konania o súlade ustanovenia § 226 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   s   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“). Návrh je na úvodnej strane označený ako „Návrh na začatie konania o súlade právnych   predpisov“.   Navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   tak,   že ustanovenie § 226 OSP (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) nie je v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Z návrhu vyplýva, že pred okresným súdom je vedené konanie sp. zn. 13 C 51/2007, ktoré bolo prerušené uznesením č. k. 13 C 51/2007-130 z 2. októbra 2009 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2009). Toto uznesenie bolo odôvodnené tým, že okresný súd pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, a preto bolo potrebné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušiť (v jeho ďalšom priebehu je potrebné aplikovať napadnuté ustanovenie).

Ako vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 51/2007, o ktorého zapožičanie ústavný súd pre rozhodovanie o návrhu navrhovateľa požiadal, okresný súd pri prerušení konania a podaní návrhu ústavnému súdu vychádzal z tohto skutkového stavu:

Okresný súd vo veci prvý raz rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 51/2007-57 z 3. októbra 2007 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 750 000 Sk s „úrokom“ 6 % od 20. apríla 2007 do zaplatenia, vo zvyšnej časti (úrok z omeškania od 1. apríla 2005 do 19. apríla 2007) žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 7 Co 38/2008-87 z 18. septembra 2008 rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 51/2007-97 zo 14. januára 2009 tak, že žalovanú zavial zaplatiť žalobcovi 24 895,44 € s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 20. apríla 2007 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Na odvolanie žalovanej krajský súd uznesením č. k. 5 Co 88/2009-119 z 9. júna 2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   poukázal   na   to,   že   v   zmysle   §   226   OSP   je prvostupňový súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a dodal: „Citované zákonné ustanovenie znamená, že ak zruší odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vráti na ďalšie konanie, musí byť zabezpečené, aby sa právny názor kvôli ktorému bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené v ďalšom konaní uplatnil a aby nové rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   nemuselo   byť   znova   zrušované   z   toho   istého   dôvodu   ako   skoršie rozhodnutie.   Ak   má byť   prvostupňový súd   viazaný právnym názorom   odvolacieho   súdu podľa § 226 O. s. p., musí odvolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zreteľne uviesť z akého právneho názoru vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvého stupňa zrejmé, v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov, v čom spočívajú nedostatky   v   dokazovaní,   skutkových   zisteniach,   skutkových   záveroch   alebo   prečo   bolo právne   posúdenie   súdu   prvého   stupňa   chybné.   Súd   prvého   stupňa   je   viazaný   právnym názorom   odvolacieho   súdu   ako   pri   posudzovaní   otázok   z   hmotného   práva,   tak   aj   pri aplikácii   procesných   predpisov   a   to   vrátane   pokynov,   ako   má   ďalej   postupovať   po procesnej stránke, najmä aké ďalšie dôkazy majú byť vykonané a aké procesné vady majú byť odstránené.“ Krajský súd poukázal na to, že už v skoršom svojom rozhodnutí „vyslovil právny názor, podľa ktorého okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení a to podľa § 451 ods. 1, 2 OZ a podľa § 563 OZ. Z obsahu spisového materiálu sa už v tom čase odvolaciemu súdu javilo, že právny vzťah medzi účastníkmi je v danom prípade možné posúdiť podľa § 149 ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak zanikne   bezpodielové   spoluvlastníctvo,   vykoná   sa   vyporiadanie   podľa   zásad   uvedených v § 150. Odvolací súd poukázal pritom aj na ust. § 149 ods. 3 OZ a § 149 ods. 4 OZ, na ust. § 149a OZ“. Aj napriek tomu, že odvolací súd v skoršom rozhodnutí uviedol svoj právny názor tak, že je jednoznačne zrejmé, v čom spočívajú zrušovacie dôvody podľa § 221 ods. 1 písm.   h)   OSP,   ako   aj   nedostatky   v   dokazovaní,   v   skutkových   zisteniach   a najmä v skutkových   záveroch   a   prečo   posúdenie   uplatneného   nároku   po   právnej   stránke   bolo chybné,   prvostupňový   súd   sa   podrobne   týmto   neriadil   a   po   čiastočnom   doplnení dokazovania opätovne rozhodol rovnako. Hoci na vec nie je možné aplikovať § 451 ods. 1 a 2   Občianskeho   zákonníka   a   §   563   Občianskeho   zákonníka,   čo   vyslovil   odvolací   súd vo svojom   zrušovacom   rozhodnutí,   prvostupňový   súd   opäť   aplikoval   citované   zákonné ustanovenia na daný právny vzťah a nerozhodol podľa právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je v tomto konaní viazaný. V závere svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že úlohou súdu   prvého stupňa v ďalšom   konaní bude   rešpektovať právny   názor   vyjadrený v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu.

Ako vyplýva z návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, navrhovateľ žiada vysloviť nesúlad ustanovenia § 226 OSP, podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie   a   nové   rozhodnutie,   je   súd   prvého   stupňa   viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, s čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   a   zákonom.   Navrhovateľ   svoj   návrh odôvodňuje nasledovne:

«Som sudcom Okresného súdu Prešov a konám ako samosudca vo veci vedenej na Okresnom súde   Prešov pod   sp.   zn.   13 C   51/07.   V   uvedenej   právnej veci   som dňa   14. januára 2009 rozhodol rozsudkom. Na základe odvolania bol tento rozsudok odvolacím súdom – Krajským súdom v Prešove – zrušený, pričom Krajský súd v Prešove vyslovil právny názor, s ktorým sa nestotožňujem a ktorý nepovažujem za správnu aplikáciu práva na   daný   prípad.  ...   Podľa   môjho   hodnotenia   skutkových   a   právnych   okolností,   v rozhodovanom   prípade   mi   odvolací   súd   ukladá   postupovať   v   rozpore   so   zákonom.   Z uvedeného dôvodu podávam podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 226 zákona číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a článku 144 ods. 1 Ústavy SR.

Ustanovenie článku 144 ods. 1 Ústavy SR je ústavným rámcom spôsobu konania a rozhodovania sudcov pri výkone svojej funkcie. V tomto článku sú vyslovené dve pravidlá vzťahujúce sa na konania a rozhodovanie sudcov:

a) sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

b) sudcovia pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa môjho názoru, ustanovenie § 226 Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore s obidvoma pravidlami obsiahnutými v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.

Pojem   „nezávislosť“   nie   je   v ústave   ani   v   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisoch jednoznačne definovaný. Pod týmto pojmom však je možné chápať neprítomnosť akejkoľvek závislosti, podriadenosti alebo vplyvu iného orgánu na výkon funkcie sudcu. Obsahom   tohto   pojmu   vo   vzťahu   ku   konaniu   sudcu   sa   zaoberajú   viaceré   dokumenty medzinárodných   inštitúcii.   Napríklad   podľa   Bangalórskych   princípov   sudcovskej   etiky, schválených hospodárskou a sociálnou radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006   „sudcovská   nezávislosť   je   podmienkou   právneho   štátu   a   zárukou   spravodlivého procesu.   Sudca   má   vykonávať   svoj   úrad   nezávisle,   na   základe   vlastného   hodnotenia skutočností a v súlade so svedomitým výkladom zákona. Výkon sudcovského úradu by nemal podliehať   žiadnym   vonkajším   vplyvom   na   zaistenie   osobného   prospechu,   nátlaku, vyhrážkam   a   priamym,   či   nepriamym   zásahom   zo   strany   akejkoľvek   osoby   jednajúcej z akéhokoľvek dôvodu.“

Podľa odporúčania Výboru ministrov Rady Európy prijatom 13. 10. 1994, „sudcovia majú rozhodovať v absolútnej nezávislosti a konať bez obmedzovania. Nemajú byť objektom vplyvov,   nátlakov,   hrozieb   alebo   nevhodných   zasahovaní   či   už   priamych   alebo nepriamych... Sudcovia musia bezpodmienečne slobodne rozhodovať svojím nestranným prístupom podľa svojho vlastného presvedčenia a svojho vlastného výkladu faktov v súlade s pravidlami platného práva“.

Z obidvoch citovaných dokumentov vyplýva, že obsahom sudcovskej nezávislosti je aj možnosť   sudcu   rozhodovať   vec   podľa   svojho   vlastného   hodnotenia   skutkového   stavu a v súlade s platným právom. Zisťovanie skutkového stavu, ako aj aplikácia platného práva na takto zistený skutkový stav, je výsledkom duševnej činnosti, pričom je bežným javom, že pre rôznych sudcov má výsledok skúmania skutkového a právneho stavu v tej istej právnej veci rôzny obsah. Tento jav je podľa môjho názoru úplne legitímny a je, okrem iného, dôsledkom neúplnosti právnych noriem a možnosti dospieť pri výklade zákona k viacerým možným   riešeniam,   ako   vo   svojom   diele   „Ústavněprávní   argumentace“   uvádza   Pavel Holländer. Dielo sa venuje otázkam ústavného práva, ale vyslovené názory sa vzťahujú na výklad zákonov a aplikáciu práva všeobecne.

Ďalšími dôvodmi rozdielnych výsledkov pri aplikácii práva je možnosť v niektorých situáciách zohľadniť „dobré mravy“ alebo „dôvody hodné osobitného zreteľa“ (napr. ust. § 3 a § 450 Občianskeho zákonníka). Uvedené pojmy nemajú určitý obsah, ale zohľadňujú hodnotovú orientáciu, životnú skúsenosť osoby.

Pojem „právny názor“ nie je v praxi vnímaný len v rovine aplikácie práva na zistený skutkový stav, obsahuje aj názory odvolacieho súdu na skutkové otázky (čo je pochopiteľné, pretože správna aplikácia práva je tesne spojená so správnym zistením skutkového stavu). Takýto   obsah   pojmu   „právny   názor“   však   bráni   sudcovi   rozhodovať   vec   podľa   svojho vlastného hodnotenia skutkového stavu, a teda obmedzuje sudcovskú nezávislosť.

Pokiaľ by sme pojem „právny názor“ vnímali len v rovine právnej, nie skutkovej, rozumeli by sme ním spôsob aplikácie práva na daný prípad, jednu z viacerých možností aplikácie   práva   na   daný   prípad.   Pojem   „právny   názor“   teda   predpokladá   možnosť existencie odlišného právneho názoru ako toho, ktorý bol vyslovený. Je teda celkom zjavné, že   právny   názor   nie   je   totožný   s   obsahom   ústavného   zákona,   resp.   ďalších   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými je súd podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR viazaný. Ustanovenie   článku   144   ods.   1   Ústavy   SR   pritom   nie   je   splnomocňovacím ustanovením, na základe ktorého môže zákon rozšíriť výpočet právnych aktov, ktorými je súd pri rozhodovaní viazaný, je to taxatívny výpočet. Nie je možné teda považovať viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu za viazanosť zákonom samotným (ustanovením § 226 Občianskeho   súdneho   poriadku),   vzhľadom   na   rozdielnosť   obsahu   pojmu   „zákon“ a „právny názor“.

Skutočnosť, že právne názory vyslovované odvolacími súdmi nie sú vždy v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, je zrejmá aj z praxe dovolacieho súdu, keď sú známe prípade nesprávnej aplikácie práva odvolacími súdmi....

Uvedomujem si,   že vyslovovanie právneho názoru pri zrušení veci je podstatnou súčasťou kasačného odvolacieho systému. Som však presvedčený, že viazanosť právnym názorom   odvolacieho   súdu   nie   je   nevyhnutnou   podmienkou   efektívneho   odvolacieho konania v podmienkach Slovenskej republiky. Odvolacie konanie v SR nie je založené na výlučne kasačnom princípe, odvolací sud má možnosť rozhodnutie súdu prvého stupňa aj zmeniť, ak je nesprávne. Vyslovovanie právneho názoru odvolacím súdom je pri zrušení veci prospešným prvkom, avšak jeho akceptácia nemôže byť povinnosťou konajúceho súdu. Odvolací súd môže pri zrušení veci vysloviť právny názor, ale aj sudca prvostupňového súdu musí mať slobodu a nezávislosť zvážiť tento názor a vyvodiť z neho následky. Pokiaľ bude konajúci sudca presvedčený o správnosti názoru odvolacieho súdu a sám sa s ním stotožní, nebude sa už jednať o zásah do nezávislosti súdu a súd by nebol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu – bol by viazaný zákonom, resp. všeobecne záväzným právnym predpisom na potrebu aplikácie ktorého ho upozornil vyslovený právny názor odvolacieho súdu.   Pokiaľ   sa   sudca   prvostupňového   súdu   s   právnym   názorom   odvolacieho   súdu nestotožní, môže mu byť (namiesto viazanosti právnym názorom) uložená povinnosť po zrušení   veci   vykonať   všetky   dôkazy,   potrebné   pre   rozhodnutie   veci   podľa   vysloveného názoru odvolacieho súdu a odvolací súd môže v prípade opätovného podania odvolania vo veci   s   konečnou   platnosťou   rozhodnúť.   Takáto   úprava   by   umožnila   v   plnom   rozsahu uplatňovať zásadu dvojinštančnosti konania.»

Navrhovateľ označil ako vedľajšieho účastníka vládu Slovenskej republiky zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Tomuto   návrhu   predchádzal   obdobne   odôvodnený   návrh   okresného   súdu   na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 226 OSP s čl. 144 ods. 1 ústavy v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. 13 C 51/2007, ktorý bol ústavnému súdu doručený 6. októbra 2009. Podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2009 však okresný súd vzal tento návrh späť s odôvodnením, že „v tomto čase nie sú splnené procesné podmienky na podanie takéhoto návrhu“. Ústavný súd konanie o návrhu okresného súdu uznesením č. k. PL. ÚS 21/09-11 z 25. novembra 2009 zastavil, keďže nezistil žiadny relevantný dôvod na to, aby späťvzatiu návrhu navrhovateľa nevyhovel.

II.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a), b) a d) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov, nariadení vlády a všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   § 226   OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená   na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   druhej   vety   OSP   súd   konanie   preruší,   ak   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je Slovenská   republika   viazaná; v   tom   prípade   postúpi   návrh   ústavnému   súdu   na zaujatie stanoviska.

Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako   zákonom   upravenom   postupe   je   potrebné   podľa   úsudku   všeobecného   súdu   vyložiť a použiť   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorého   vyslovenie   nesúladu   s   ústavou, so zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná, všeobecný   súd   mieni   uplatniť   v   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde   chápe   preto   ústavný   súd   ako   postup,   v   ktorom   po   začatí   konania   všeobecný   súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie   konania   (v   žalobe)   a   v   jeho   odôvodnení.   Ak   v   tomto   postupe   nemá   miesto interpretácia   a   aplikácia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého   vyslovenia nesúladu všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych   predpisov   začaté   všeobecným   súdom,   ktorému   predchádza   konanie   pred všeobecným   súdom,   v   ktorom   má   materiálne   dôjsť   (podľa   obsahu   prítomného   návrhu) k použitiu   napadnutého   ustanovenia   zákona,   t.   j.   k   subsumpcii   skutkového   stavu   pod napádanú právnu normu (právne normy). Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu   napadnutého   ustanovenia   nielenže   nedochádza,   ale   pre   nedostatok   procesných podmienok alebo zjavnú neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť (PL. ÚS 7/04).Ak   všeobecný   súd   napriek   tomu,   že   nie   sú   splnené   tieto   dva   kumulatívne predpoklady jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, je návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou [§ 25 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom súde].

Interpretácia   a   aplikácia   ustanovenia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí teda v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci.

Ako   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   z   jeho   obsahu,   príloh a pripojeného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   51/2007   zistil,   podstatou   veci prejednávanej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   51/2007   je   prípad   žalobcu,   ktorý   sa domáha zaplatenia peňažnej čiastky od žalovanej, pričom okresný súd dospel k záveru, podľa   ktorého   prijatie   kúpnej   ceny   žalovanou   za   prevod   spoluvlastníckeho   podielu k nehnuteľnosti (bez ohľadu na to, či žalovaná bola alebo nebola právne vlastníkom tohto spoluvlastníckeho podielu) treba posudzovať ako bezdôvodné obohatenie sa žalovanou na úkor   žalobcu   –   plnenie   z nepoctivých   zdrojov,   a   odvolací   súd   vychádzajúc   z   rovnako zisteného   skutkového   stavu   veci   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   o   bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej nejde (pretože bola spoluvlastníkom prevádzaného podielu). Sám okresný súd v skorších rozhodnutiach posúdil nárok žalobcu podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a krajský súd vyslovil právny názor, podľa ktorého pri posudzovaní nároku žalobcu je nevyhnutné vychádzať z § 149 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. To sú   podstatné   okolnosti   konania,   v   spojení   s   ktorými   má   vzniknúť ústavný   problém, o riešenie ktorého okresný súd žiada ústavný súd.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   vo   veci   vedenej   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 13 C 51/2007 vytvárajú (v zmysle vyššie uvedeného) právny základ pre jeho rozhodnutie ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov rozhodol nálezom tak, že v nesúlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 ústavy) je ustanovenie § 226 OSP.

Z uvedeného je zrejmé, že za tejto situácie nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy na základe návrhu   na   jeho   začatie   všeobecným   súdom,   a   to   už   len   z   dôvodu,   že   v   konaní   pred všeobecným súdom nemá a ani nemôže dôjsť k subsumpcii skutkového stavu veci pod všeobecným súdom napádanú právnu normu (§ 226 OSP).

Vychádzajúc z týchto právnych názorov dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd je   v tomto   konaní   zjavne   neoprávnenou   osobou   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania o súlade   právnych   predpisov.   Preto   ústavný   súd   návrh   odmietol   už   pri   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy   by sa   mohol zaoberať návrhom, ktorého predmetom   by bolo   vyslovenie nesúladu ustanovenia § 226 OSP s čl. 144 ods. 1 ústavy v prípade, ak by takýto návrh na začatie konania ústavnému súdu podal iný subjekt než všeobecný súd (čl. 130 ústavy).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010