znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 17/08-238

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   na verejnom   zasadnutí   20.   mája 2009 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania vo veci namietaného nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov, nesúladu slovného   spojenia   „predsedu   Špeciálneho   súdu“ a „a podpredsedu Špeciálneho súdu“ v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu § 5 ods. 2, slovného spojenia „Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 9, celej piatej hlavy druhej časti, ako aj slovného spojenia „Špeciálnom súde“ v § 45 ods. 1 a § 51 ods. 5, slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 59, slovného spojenia „predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. c), slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 71 ods. 1 písm. c) prvom bode, slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 73 ods. 4, nesúladu § 74 ods. 6, slovného spojenia „riaditeľ správy Špeciálneho súdu vykonáva správu Špeciálneho súdu“ v § 78 ods. 2, nesúladu § 84 ods. 5, slovného spojenia „predsedovi Špeciálneho súdu a“ v § 85, § 91, slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 92 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 10 ods. 4, slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v § 10 ods. 5, nesúladu § 14, § 16 ods. 2, § 18 ods. 4, § 19 ods. 1 druhej vety, § 21 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 2, § 23 ods. 2, § 24 ods. 3, nesúladu slovného spojenia „a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti“ v § 24 ods. 4, slovného spojenia „Špeciálny súd“ za slovami „Najvyšší súd,“ a slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v časti vety za bodkočiarkou v § 56 ods. 2, nesúladu § 196 ods. 1 druhej vety, § 315 druhej vety, § 477 písm. d) slov za bodkočiarkou zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov,   nesúladu   §   4   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, nesúladu § 11 ods. 3, § 12 ods. 4 poslednej vety, slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v § 14 ods. 2, § 24 ods. 2 poslednej   vety,   §   34   ods.   8,   slovných   spojení   „a   sudcu   Špeciálneho   súdu“   a   „alebo Špeciálny súd“ v § 66 ods. 1, slovných spojení „a predsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68 ods. 1 písm. c), „a podpredsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68 ods. 1 písm. d), „a predsedovi senátu Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. a), „a sudcovi Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. b), nesúladu § 69 ods. 2, § 72 ods. 1 poslednej vety a ods. 2 poslednej vety, slovných spojení „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1, „a predsedu Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 2, „predseda Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 5, nesúladu § 150 ods. 3, § 150a, § 151c zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu § 46 ods. 2, slovného spojenia „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“ v § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov,   nesúladu   slovného   spojenia   „a   Špeciálneho   súdu“   v   §   2 písm. a)   zákona   č.   65/2001   Z.   z.   o   správe   a   vymáhaní   súdnych   pohľadávok   v   znení neskorších predpisov, nesúladu § 150a zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „to neplatí, ak ide o vec patriacu do právomoci Špeciálneho súdu“ v § 4a ods. 1 písm. a) zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších   predpisov,   nesúladu   slovného spojenia   „okrem   sudcu Špeciálneho súdu“ v § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov, nesúladu § 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v platnom a účinnom znení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   v   spojení   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v spojení s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii,

s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,

a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie   čl.   I   §   1   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   slovné   spojenie   „predsedu   Špeciálneho súdu“ a „a podpredsedu   Špeciálneho súdu“ v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 5 ods. 2, slovné spojenie „a Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. a), slovné spojenie „Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. b), § 9, celá piata hlava druhej časti, ako aj slovné spojenie „a Špeciálnom súde“ v § 45 ods. 1, slovné spojenie „Špeciálnom súde,“ v § 51 ods. 5, druhá veta v § 59, slovné spojenie „a predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. b), slovné spojenie „a Špeciálneho súdu“ v § 71 písm. c) prvom bode, slovné spojenie „Špeciálny súd a“ v § 73 ods. 4, § 74 ods. 5, slovné spojenie „riaditeľ správy Špeciálneho súdu vykonáva správu Špeciálneho súdu“ v § 78 ods. 2, § 84 ods. 5, slovné spojenie „predsedovi Špeciálneho súdu a“ v § 85, § 91, slovné spojenie „a Špeciálny súd“ v § 92 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, slovné spojenie „Špeciálny súd“ v § 10 ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou v § 10 ods. 5, § 14, § 16 ods. 5, § 18 ods. 4, § 19 ods. 1 druhá veta, § 21 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 2, § 23 ods. 2, § 24 ods. 3, slovné spojenie „a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti“ v § 24 ods. 4, slovné spojenie „Špeciálny súd“ za slovami „Najvyšší súd,“ a slovné spojenie „a Špeciálny súd“ v časti vety za bodkočiarkou v § 56 ods. 2, § 196 ods. 1 druhá veta, § 315 druhá veta, § 477 písm. d) slová za bodkočiarkou zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v   znení   neskorších   predpisov,   slovné   spojenie   „vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci Špeciálneho súdu podľa osobitného zákona“ v § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, § 12 ods. 2 a posledná veta v ods. 4, slovné spojenie „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14 ods. 2, posledná veta v § 24 ods. 2, § 34 ods. 8, slovné spojenia „a sudcu Špeciálneho súdu“ a „alebo Špeciálny súd“ v § 66 ods. 1, slovné spojenia „a predsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68   ods.   1   písm.   c),   „a   podpredsedovi   Špeciálneho   súdu“   v   §   68   ods.   1   písm.   d), „a predsedovi senátu Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. a), „a sudcovi Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 2, § 72 ods. 1 posledná veta a ods. 2 posledná veta, slovné spojenia „a predsedu Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 2, „predseda Špeciálneho súdu“ v   §   114   ods.   5,   §   150   ods.   3,   §   150a   a   §   151c   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 46 ods. 2, slovné spojenie „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“ v § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, slovné spojenie   „vrátane   Špeciálneho   súdu“   v   §   2   písm.   a)   zákona   č.   65/2001   Z. z. o správe a vymáhaní súdnych   pohľadávok   v znení neskorších   predpisov,   § 150a   zákona č. 312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov,   slovné   spojenie   „to   neplatí,   ak   ide   o   vec   patriacu   do   právomoci Špeciálneho súdu“ v § 4a ods. 1 písm. a) zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným   použitím   informačno-technických   prostriedkov   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, slovné   spojenie   „okrem   sudcu   Špeciálneho   súdu“   v   §   34   ods.   1   písm.   f)   zákona č. 215/2004 Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (v   znení zákonov č.   428/2004   Z.   z. a č.   757/2004 Z.   z.) v platnom a účinnom znení n i e   s ú   v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii.

2. Konanie   o návrhu   skupiny   46   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu slovného spojenia „predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. c), nesúladu § 74 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu § 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, nesúladu § 11 ods. 3 a slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1, zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   v   spojení   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v spojení s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii, s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii z a s t a v u j e.

3. Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov n i e   s ú   na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

4. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. februára 2008 doručený návrh skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) z 5. februára 2008 na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústava“),   resp.   §   37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 21. februára   2008   doplnil   právny   zástupca   navrhovateľa   návrh   z   5.   februára   2008 písomnými podaniami   z   3.   marca   2008   a 11.   marca   2008   doručenými   ústavnému   súdu 6. marca 2008 a 17. marca 2008.

Navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   nesúlad   označených ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s označenými   ustanoveniami ústavy, Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj   „dohovor“)   a Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii (vyhláseného v Zbierke zákonov oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.; ďalej aj „Dohovor OSN proti korupcii“).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru o splnení predpokladov ustanovených v ústave a v zákone o ústavnom súde na meritórne prerokovanie veci a preto uznesením č. k. PL. ÚS 17/08-78 z 21. mája 2008 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.

Navrhovateľ   svoj   návrh   odôvodnil   takto: «...   Zriadenie   Špeciálneho   súdu   je   v rozpore s princípmi právneho štátu... v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právny   štát,   či   už   v   pôvodných   koncepciách   angloamerickej   „rule   of   law“   alebo kontinentálnej, vychádzajúcej z nemeckej teórie „Rechtstaatu“, obsahuje základné princípy, ktoré sú všeobecne akceptované... Právna doktrína medzi ne tradične a stabilne zaraďuje „princíp vlády práva, obmedzenej vlády a obmedzenej (limitovanej) väčšiny, ústavnosti a zákonnosti, ľudských práv, deľby moci a suverenity ľudu, nezávislosti súdnictva a niektoré ďalšie“ (PRUSÁK, J.: Teória práva. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, Bratislava, 1997, s. 166). Podobne tiež učebnice Ústavného práva - napríklad SVÁK, J. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky, APZ, Bratislava, 4. vydanie, 2006, alebo odborné monografie - napríklad BRÖSTL, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice - Medes, s. r. o., 1995. Väčšina z týchto princípov sa dostala aj priamo do textu Ústavy   Slovenskej   republiky   (napríklad   nezávislosť   súdnictva   -   čl.   141   ods.   1),   alebo vyplýva zo systematiky a členenia Ústavy Slovenskej republiky (deľba moci) a tie, ktoré sa expressis   verbis   v   Ústave   Slovenskej   republiky   nenachádzajú,   rešpektuje   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   v   rámci   teórie   materiálneho   právneho   štátu,   ktorú   v   podobe konštantnej judikatúry permanentne aplikuje od samého začiatku svojej existencie v roku 1993...

Materiálny právny štát sa zásadne odlišuje od formálneho právneho štátu,   ktorý favorizuje   princíp   legality   v   úzkom   význame   „bezhodnotového“   pozitívneho   práva. Podstatou materiálneho štátu je vnášať do systému pozitívneho práva a formálnej legality aj   základné   princípy   a   hodnoty,   na   ktorých   je   založená   demokratická   spoločnosť... Pregnantne a permanentne to zdôrazňuje napríklad aj Ústavný súd Českej republiky tiež od samého začiatku svojej rozhodovacej činnosti. Už v rozhodnutí č. Pl. ÚS 19/93 uviedol, že Ústava Českej republiky nie je založená na hodnotovej neutralite, nie je len „vymedzením inštitúcií a procesov, ale včleňuje do svojho textu i určité regulatívne myšlienky vyjadrujúce základné nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti. Ústava akceptuje a rešpektuje princíp legality ako súčasť celkovej koncepcie právneho štátu, neviaže však pozitívne právo len na formálnu legalitu, ale výklad a použitie právnych noriem podriaďuje ich obsahovo materiálnemu zmyslu, podmieňuje právo rešpektovaním základných konštitutívnych hodnôt demokratickej spoločnosti a týmito hodnotami tiež použitie právnych noriem meria... Toto chápanie ústavného štátu odmieta formálne racionálnu legitimitu režimu a formálny právny štát.“ Koncepcia materiálneho právneho štátu teda vnáša do právneho poriadku základné princípy a hodnoty, ktoré sú spájané s demokratickým štátom. Zákonodarca potom nemá právo voľnej úvahy ani v tých prípadoch, keď Ústava SR výslovne nezakazuje kreovanie určitého inštitútu, pretože jej text nemôže pamätať na všetky situácie, ale naopak svojim textom má Ústava SR umožniť taký výklad, ktorý je v zhode s hodnotami demokratického štátu. To zaväzuje predovšetkým zákonodarcu, aby tieto princípy a hodnoty rešpektoval, pretože v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR je aj Národná rada Slovenskej republiky štátny orgán, ktorý môže konať len na základe ústavy a v jej medziach.... Ústavný súd Slovenskej republiky k tomu v rozhodnutí č. Pl. ÚS 29/95 uviedol, že „ak Národná rada SR chce upraviť   určité   spoločenské   vzťahy   ako   vzťahy   právne,   môže   tak   urobiť   len   v   rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou.“ V premietnutí na možnosť zriadenia akéhokoľvek typu súdu s argumentom, že čl. 143 ods. 1 Ústavy SR umožňuje kreovať „ostatné súdy“, to znamená,   že   Národná   rada   SR   nemôže   zákonom   zriadiť   akýkoľvek   súd.   V   duchu materiálneho   právneho   štátu   môže   zriadiť   len   taký   druh   súdu,   ktorý   je   v   zhode so základnými hodnotami a princípmi demokratického štátu. Je v zhode s týmito hodnotami a princípmi Špeciálny súd zriadený zákonom č. 458/2003 Z. z.?

V   odpovedi   na   položenú   otázku   o   súlade   Špeciálneho   súdu   s   demokratickými hodnotami treba začať charakteristikou Špeciálneho súdu a to najmä z pohľadu, či ide o špecializovaný súd alebo mimoriadny súd. V tejto časti je možné rozobrať význam slova mimoriadny   a   špeciálny.   Toto   rozlíšenie   má   kľúčový   význam   pre   jeho kompatibilitu s princípom   právneho   štátu.   Špecializované   súdy   sú   v   demokratických   štátoch   skôr pravidlom ako výnimkou, kým v prípade mimoriadnych súdov je to naopak.

O bežnosti postupu zriaďovania špecializovaných súdov v demokratických štátoch svedčí aj vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou, ktorými sú v zmysle zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   konkurzné a vyrovnacie   súdy   (§   9),   zmenkové   a   šekové   súdy   (§   10),   súdy   s   agendou priemyselnoprávnej ochrany (§ 11), súd s agendou ochrany práv z hospodárskej súťaže (§ 12), súd s agendou burzových obchodov (§ 13), súdy s azylovou agendou (§ 14).

Mimoriadny   súd   je   na   druhej   strane   kompatibilný   s   princípom   právneho   štátu v demokratických štátnych režimoch len výnimočne na dosiahnutie mimoriadne závažného cieľa, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom.

Medzi základné charakteristické znaky mimoriadneho súdu patrí najmä:

- trestnoprávny   charakter   (mimoriadne   súdy   sa   nezriaďujú   na   rozhodovanie v občianskoprávnych sporoch, ale len na rozhodovanie o vine a treste v trestnom konaní),

- spoločenská potreba demokratického štátu riešiť vzniknutú mimoriadnu situáciu vyvolanú vojnovým stavom, prírodnými katastrofami v podobe napr. záplav alebo iných živelných pohrôm, kde je osobitným spôsobom potrebné zabezpečiť život, zdravie a majetok občanov a pritom na túto situáciu nemôžu adekvátne odpovedať riadne (všeobecné) súdne orgány štátu,

- osobitný a účelový spôsob kreovania sudcov a ich postavenia, ktorý má slúžiť na to, aby bol splnený cieľ, ktorý sa jeho zriadením sledoval.

Z právnej doktríny charakterizujúcej mimoriadne súdnictvo možno v našom prostredí uviesť   špecializovanú   monografiu   F.   Zoubka:   Soudy   a   soudnictví   (C. H. BECK/SEVT, Praha, 1995). V kapitole označenej ako „Soudy mimořádné“ na str. 212 uvádza: „Tieto súdy   sú vytvárané   výlučne   na   úseku   trestného   súdnictva,   a   to   za   okolností   natoľko mimoriadnych,   že   sa   riadny   výkon   súdnictva   dostáva   do   konfliktu   s   inými   štátnymi záujmami, ktorým je prisudzovaná priorita... Charakteristickou zvláštnosťou mimoriadnych súdov je predovšetkým osobitný výber sudcov, ktorí na nich majú pôsobiť, a to so zreteľnou tendenciou,   aby   išlo   o   osoby,   ktoré   budú   preferovať   osobitné   záujmy,   ktoré   vedú k ustanoveniu mimoriadnych súdov.“ Ako príklad takýchto súdov na našom území uvádza mimoriadne ľudové súdy zriadené prezidentskými dekrétmi z r. 1946 a štátny súd, ktorý bol zriadený už v roku 1923, ako súd zvláštny; ale ako súd určený na prejednávanie politických procesov začal fakticky fungovať až po februári 1948.

Medzi základné a charakteristické znaky Špeciálneho súdu patrí:

- pôsobnosť v trestnom súdnictve, ktorá je zúžená v porovnaní so všeobecnými súdmi len na rozhodovanie vo veciach, na ktorých štátu mimoriadne záleží tak, aby bol dosiahnutý vopred   určený   cieľ   vyjadrený   v   dôvodovej   správe   k   zákonu   č.   458/2003   Z.   z.   (lepšia špecializácia   a   ochrana   súdu   a   prelomenie   niektorých   miestnych   väzieb,   ktoré   môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v prípadoch stíhania korupcie) a,

- osobitný   výber   sudcov   Špeciálneho   súdu,   s   osobitnými   previerkami   realizovanými výkonnou mocou a vytvorenie osobitných podmienok, vrátane osobitného ohodnotenia pre týchto sudcov, aby mohli fakticky vykonávať súdnictvo vo vyššie uvedenom záujme. Vzhľadom na to, že v obidvoch základných a charakteristických znakoch dochádza nielen k formálnemu, ale aj reálnemu prekrytiu možno konštatovať, že Špeciálny súd má znaky   nie   špecializovaného   súdnictva,   ale   mimoriadneho   súdnictva.   Vzhľadom   na   úzku prepojenosť   medzi   politickými   záujmami   výkonnej   moci   a   inštitúciou   mimoriadneho súdnictva   sú   demokratické   štáty   veľmi   zdržanlivé   pri   ich   kreovaní.   V   snahe   zabrániť zneužitiu tohto inštitútu mnohé ústavy demokratických štátov výslovne v ústavách zakazujú zriadenie   mimoriadnych   -   špecifických   súdov,   čo   osobitne   platí   pre   štáty   strednej a východnej   Európy,   ktoré   majú   s   takýmito   súdmi   veľmi   negatívne   skúsenosti   z   čias totalitného režimu...

Je pravdou, že Ústava SR výslovne nezakázala Národnej rade zriadiť Špeciálny súd, avšak princíp materiálneho právneho štátu kreovanie takéhoto „osobitného súdu“ viaže v demokratických štátoch na absolútne nevyhnutné prípady, keď ich riešenie nie je možné dosiahnuť prostredníctvom všeobecného súdnictva. Existoval takýto naliehavý spoločenský záujem pri zriaďovaní Špeciálneho súdu?

Použitím   historicko-právnej   metódy   možno   naliehavý   spoločenský   záujem pri zriaďovaní Špeciálneho súdu hľadať v dôvodovej správe k zákonu č. 458/2003 Z. z. V nej sa uvádza, že hlavným dôvodom pre zriadenie Špeciálneho súdu bola ochrana pred korupciou a organizovaným zločinom. „Korupcia a organizovaný zločin predstavujú jedno z najväčších nebezpečenstiev, ktorým musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti, stability a ekonomického rozvoja.   Korupcia ohrozuje právny štát,   demokraciu a ľudské práva,   narúša   hospodársku   súťaž,   bráni   hospodárskemu   rozvoju,   ohrozuje   stabilitu demokratických   inštitúcií   a   morálne   základy   spoločnosti.   Organizovaný   zločin   ohrozuje bezpečnosť   a   ekonomiku   jednotlivých   štátov,   fungovanie   spoločnosti,   demokraciu, nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Pred niekoľkými rokmi bol problém   korupcie   a   organizovaného   zločinu   vnímaný   len   ako   problém   lokálny   alebo vnútroštátny. Dnes má korupcia a organizovaný zločin nadnárodný charakter a stáva sa významným   globálnym   problémom   ľudstva,   na   riešenie   ktorého   je   nevyhnutné   prijímať účinné opatrenia... Proti narastajúcej trestnej činnosti v oblasti korupcie a organizovaného zločinu   treba   prijímať   ďalšie   účinné   opatrenia.   Jedným   z týchto   opatrení   by   malo   byť prijatie navrhovanej právnej úpravy, ktorá umožní špecializáciu a koordinovaný postup orgánov činných v trestnom konaní proti korupcii a organizovanému zločinu. Obdobný prístup k riešeniu tejto problematiky bol prijatý aj v iných krajinách.“

V ďalšej časti dôvodovej správy sa potom uvádzajú príklady z „iných krajín“, pričom sú   však   uvádzané   inštitúcie,   ktorých   úlohou   nie   je   rozhodovanie   o   vine   a   treste,   ale vyšetrovanie   trestných   činov.   Tieto   komparatívne   argumenty   majú   teda   zmysel   pri odôvodňovaní špecializovaných inštitúcií   na úrovni   orgánov   činných v   trestnom   konaní (polícia, prokuratúra), ale pri odôvodňovaní zriadenia Špeciálneho súdu pôsobia opačným efektom.   Je   možné   k   nim   pristupovať   aj   tak,   že   aj   v   iných   krajinách   je   korupcia a organizovaný zločin vážnym spoločenským problémom, ale nie takým mimoriadnym, aby bolo   nevyhnutné   zriadiť   osobitný   súd   s   charakterom   mimoriadneho   súdnictva,   azda s výnimkou Turecka, kde podľa dôvodovej správy je zriadený súd štátnej bezpečnosti: „Turecko je podľa zákona o zriadení súdov pre štátnu bezpečnosť rozdelené na osem regiónov.   Tieto   súdy   sa   zaoberajú   trestnými   činmi   proti   nedeliteľnej celistvosti   štátu, demokracii alebo proti republike, ktoré sú definované v ústave a trestnými činmi proti vnútornej a vonkajšej bezpečnosti štátu, teroristickými trestnými činmi a organizovaným zločinom. Sudcovia a prokurátori sú na tieto súdy starostlivo vyberaní spomedzi skúsených členov Najvyššej rady sudcov a prokurátorov na obdobie štyroch rakov. Niektorých sudcov vyberá Ministerstvo obrany z radov vojenských sudcov. Uvedené trestné činy v prípravnom konaní vyšetrujú prokurátori. Vyšetrovanie nesmú viesť bezpečnostné sily. Podľa zákona o zriadení súdov pre štátnu bezpečnosť robí všetky vyšetrovacie úkony (napr.   výsluchy, konfrontáciu,   svedecké   výpovede,   domovú   prehliadku,   zhabanie   veci)   prokuratúra prostredníctvom   polície.   Existuje   i   vojenská   prokuratúra.   Na   úrovni   každej   brigády   sa stíhajú vojenské trestné činy spáchané vo vojenskej zóne.“

Teda   jediným   vzorom   pre   zriadenie   súdu   osobitného   druhu   v   dôvodovej   správe k zákonu č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry bolo Turecko, ktoré je ale v permanentnom vnútornom ozbrojenom konflikte s kurdskou národnostnou menšinou. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať najmä na trestné kauzy riešené   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   proti   Turecku   vo   veciach   mučenia   alebo dokonca zmiznutia kurdov.

V osobitnej časti dôvodová správa k § 2, k nutnosti zriadiť Špeciálny súd uvádza: „Zefektívnenie   boja   proti   korupcii   a   organizovanému   zločinu   vyžaduje   špecializáciu a koordináciu   práce   všetkých   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Z   toho   dôvodu   sa navrhuje   zriadiť   Špeciálny   súd   so   sídlom   v Bratislave   s   pôsobnosťou   pre   celé   územie Slovenskej republiky, ktorý bude príslušný na konanie a rozhodovanie o trestných veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry.“ Žiadny iný vecný argument sa na zriadenie   Špeciálneho   súdu   neuvádza,   pričom   vyššie   uvedený   argument   vychádza zo „socialistickej“ koncepcie, kde súd bol spolu s políciou a prokuratúrou orgánom činným v trestnom konaní. Táto koncepcia vlastná totalitnému štátu ignorovala ďalší z princípov právneho štátu, a to nezávislosť súdnictva. Práve princíp nezávislosti súdnictva je spolu s princípom   deľby   moci   popri   absencii   mimoriadneho   spoločenského   záujmu   ďalším argumentom pri posudzovaní ústavnosti zriadenia Špeciálneho súdu.

Vytvorením Špeciálneho súdu došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy, pretože možnosť zákonom zriadiť „ostatné“ súdy neznamená pre zákonodarcu   ľubovoľnú   možnosť   zriadenia   akéhokoľvek   súdu.   V   právnom   štáte založenom nielen na formálnom princípe legality, ale aj na materiálnom princípe legitimity je   možné   zriadiť   mimoriadny   súd   len   v   naliehavom   spoločenskom   záujme.   Dotvorenie systému orgánov činných v trestnom konaní na boj proti korupcii a organizovanému zločinu o Špeciálny súd nie je v právnom štáte dostatočným naliehavým spoločenským (verejným) záujmom, a to nielen z pohľadu obsahového, ale ani z pohľadu historického (negatívne skúsenosti s mimoriadnym súdnictvom na našom území) a ani z pohľadu komparatívneho (Slovenská republika nepredstavuje štát, ktorý by bol v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami mimoriadne ohrozený korupciou a organizovaným zločinom).

Kedy   by   mal   Špeciálny   súd   legitimitu?   Len   ak   by   zvrchované   a   životne   dôležité záujmy   štátu   a   štandard   ľudských   práv   boli   natoľko   ohrozené,   že   bez   existencie mimoriadneho súdnictva by nebolo možné zabrániť ústavnému rozvratu, ohrozeniu životne dôležitých záujmov štátu, masívnemu porušovaniu ľudských práv. Mimoriadne súdnictvo totiž samo o sebe je vždy neprimeraným a protiústavným zásahom do deľby moci. Preto je akceptovateľné, len ak je v hre vyšší záujem ako samotná rovnováha medzi jednotlivými zložkami moci, a to je ohrozenie vyššie naznačených hodnôt. To je prípad Španielska, kde sa vedie ozbrojený boj separatistických skupín za odtrhnutie časti územia od Španielska. Dôvodom na zriadenie Špeciálneho súdu (ratio legis) je spochybnenie nezávislosti a nestrannosti   ostatných   súdov   od   iných   štátnych   orgánov   a   od   občanov.   Aby   toto spochybnenie sa nevzťahovalo aj na samotný Špeciálny súd, vyňali sa sudcovia tohto súdu z okruhu   ústavných   činiteľov   vyňatých   z   režimu   bezpečnostných   previerok,   ktorí   inak odvodzujú svoju právomoc oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami z demokratického rodokmeňa svojej funkcie, priameho alebo odvodeného (PL. ÚS 6/04). Ratio legis spočíva v nedôvere zákonodarcu k nezávislosti a nestrannosti súdov. Údajná legitimita Špeciálneho súdu sa tak zakladá na popretí, prinajmenšom na spochybnení nezávislosti a nestrannosti iných súdov.

Princíp nezávislosti súdnictva v prepojenosti na princíp deľby moci považuje ústavný súd   za   určujúcu   črtu   súdnej   moci,   ktorou   sa   táto   moc   odlišuje   od   moci   vykonávanej políciou,   či   prokuratúrou.   V   rozhodnutí   č.   PL.   ÚS   52/99   ústavný   súd   uviedol, že „... základom   nezávislosti   súdnej   moci   je   rozdelenie   moci   na   zákonodarnú,   výkonnú a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu črtu   súdnej   moci,   ktorou   sa   podmieňuje   riadny   výkon   jej   funkcií.   Predpokladá   však existenciu   ústavných   a   iných   záruk,   ktoré   chránia   súdy   a   sudcov   pred   tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej súdnej sústavy.“

Charakteristickou črtou Špeciálneho súdu ako mimoriadneho súdu je osobitný vznik funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu.   Osobitosť   vzniku   tejto   funkcie   je   okrem   iného   v   tom, že sudca   Špeciálneho   súdu   musí   splniť   základnú   zákonnú   podmienku,   a   to   platnosť osvedčenia o bezpečnostnej previerke stupňa „Prísne tajné“. Túto podmienku v zmysle § 34 zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemusia spĺňať ostatní sudcovia, pričom podľa názorov ústavného súdu vyjadrených v rozhodnutí č. PL. ÚS 6/04 je práve výkon sudcovskej   funkcie,   ale   aj   funkcie   poslanca   v   rámci   oddelenosti   moci   okolnosťou vylučujúcou   podmienenie   výkonu   týchto   funkcií   rozhodnutiu   orgánov   výkonnej   moci: „Paragraf 34 zákona obsahuje osobitnú skupinu osôb - prezidenta ako hlavu Slovenskej republiky, poslancov národnej rady ako členov jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky, členov vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci, sudcov ústavného súdu a všeobecných súdov (okrem špeciálneho súdu) ako členov súdnej moci a predsedu   a   podpredsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky   ako vrcholových predstaviteľov orgánu kontroly hospodárenia - ktorú sa zákonodarca rozhodol v zásade vyňať spod povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke.

Homogénnosť označenej skupiny osôb spočíva v tom, že ide o vrcholových alebo jediných   predstaviteľov   moci   zákonodarnej,   výkonnej   a   súdnej,   resp.   najvyššieho kontrolného   orgánu.   Častý   prístup   k   utajovaným   skutočnostiam   súvisí   s   výkonom   ich funkcie a jeho podmieňovanie bezpečnostnou previerkou by bolo v rozpore ako s výkonom funkcie, tak aj s jej demokratickým rodokmeňom (priamym resp. odvodeným). Vyňatie z tejto skupiny osôb hoci len časti, by bolo preto neopodstatnené.“...

Osvedčenie pre utajované skutočnosti „Prísne tajné“ vydáva Národný bezpečnostný úrad, ktorý je orgánom výkonnej moci. Jeho politická podriadenosť je zvýraznená tým, že riaditeľ   Národného   bezpečnostného   úradu   je   kedykoľvek   a   bez   akéhokoľvek   dôvodu odvolateľný Národnou radou Slovenskej republiky... osvedčenie pre utajované skutočnosti „Prísne   tajné“   vydáva   Národný   bezpečnostný   úrad   Slovenskej   republiky   po   vykonaní bezpečnostnej   previerky,   ktorej   obsahom   je   rozsiahle   zisťovanie   údajov   a   informácií o preverovanej osobe. Tým tento orgán výkonnej moci získava a zhromažďuje o sudcovi Špeciálneho súdu aj také informácie, ktoré nemajú vplyv na legitimitu sudcu, avšak po ich zverejnení   môžu   ovplyvniť   postavenie   sudcu   v   spoločnosti   (napr.   sexuálna   orientácia, zdravotná dokumentácia).

V   prípade   Špeciálneho   súdu   ide   o   sudcov,   ktorí   sú   dosadení   do   funkcie   sudcu ústavným spôsobom, avšak, pridelenie alebo preloženie na Špeciálny súd je už podmienené takou podmienkou, ktorá sa už u ostatných sudcov nevyžaduje, dokonca ani pri sudcoch pridelených alebo preložených na krajský súd, pričom práve Špeciálny súd má postavenie krajského súdu. V zmysle čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy ide tiež o zásah do kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu súdnej moci, pretože tento orgán musí   prihliadať   pri   rozhodovaní   o   pridelení   alebo   preložení   sudcu   na   Špeciálny   súd na rozhodnutie   orgánu   výkonnej   moci,   pričom   rozhodnutie   orgánu   výkonnej   moci predstavuje buď splnenie predpokladu alebo nesplnenie predpokladu na pridelenie alebo preloženie   sudcu   na   Špeciálny   súd.   Aj   keď   čl.   141a   ods.   4   písm.   b)   ústavy   výslovne nezakazuje   podmieniť   rozhodovanie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   ako   najvyššieho orgánu súdnej moci podmienkou, ktorej splnenie závisí od rozhodnutia orgánu výkonnej moci, nepochybne ide o narušenie deľby moci a nezávislosti súdnej moci.

Problémom   je   ingerencia   výkonnej   moci   do   legitimity   sudcov   Špeciálneho   súdu v podobe možnosti Národného bezpečnostného úradu

- zrušiť platnosť osvedčenia o bezpečnostnej previerke,

-   neudeliť   nové   osvedčenie   o   bezpečnostnej   previerke,   keďže   dĺžka   platnosti udeleného osvedčenia je limitovaná časovým obdobím piatich rokov.

Namiesto vyváženého pôsobenia jednotlivých zložiek štátnej moci prostredníctvom ich vzájomných bŕzd a pák v rámci princípu jej trojdelenia v danom prípade sa situácia nakláňa v prospech výkonnej moci, ktorá prostredníctvom bezpečnostnej previerky výrazne narušuje   integritu   moci   súdnej,   a   tým   je   spôsobilá   sústavne   kontrolovať   sudcov a prokurátorov (špeciálneho súdu a prokuratúry) a tak kontrolovať aj súdnu moc ako to už konštatoval ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/04.

Možnosť   Národného   bezpečnostného   úradu   zrušiť   platnosť   osvedčenia   alebo udelenia nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke je neprimeraným zásahom výkonnej moci do moci súdnej.

Neudelenie   nového   osvedčenia   o   bezpečnostnej   previerke   po   piatich   rokoch je zároveň zásadným zásahom do zásady časovo neobmedzenej dĺžky funkčného obdobia sudcu. Časovo neobmedzené funkčné obdobie sudcu sa mení na funkčné obdobie sudcu v dĺžke   piatich   rokov   a   podmienkou   vzniku   nového   funkčného   obdobia   je   nová   právna skutočnosť.   Časovo   neobmedzené   funkčné   obdobie   sudcu   ako   európsky   štandard zabezpečenia sudcovskej nezávislosti sa mení na päťročné a teda dočasné funkčné obdobie sudcu. Rozhodnutie   o   zrušení   platnosti   osvedčenia   alebo   neudelenie   nového   osvedčenia o bezpečnostnej previerke predstavuje porušenie princípu právneho štátu neprimeraným zásahom výkonnej moci do súdnej moci aj z pohľadu ústavnej záruky nepreložiteľnosti sudcu v zmysle čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa citovaného článku sudcu možno   preložiť   na   iný   súd   len   s   jeho   súhlasom   alebo   na   základe   rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Zásada nepreložiteľnosti sudcov na iný súd bez ich súhlasu je v prípade zrušenia platnosti osvedčenia alebo neudelenia nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke riešená tak, že v prípade, ak sudca nedá súhlas na svoje preloženie na súd odlišný od Špeciálneho súdu, prerušuje sa mu v zmysle § 150a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudoch a prísediacich a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov v   znení   neskorších   predpisov   výkon   funkcie. V takom prípade nedostane žiaden plat a takto je vlastne prinútený dať súhlas na svoje preloženie, aby vôbec dostal plat, ktorý mu za výkon jeho funkcie patrí a to aspoň vo výške, ktorý dostane na súde, na ktorý bude preložený, a tento plat bude podstatne nižší.

Nedobrovoľné prerušenie výkonu sudcovskej funkcie a následne vynútenie súhlasu na preloženie na iný súd v dôsledku zrušenia platnosti osvedčenia alebo neudelenia nového osvedčenia   o   bezpečnostnej   previerke   je   faktickým   popretím   princípu   nepreložiteľnosti sudcu ako záruky sudcovskej nezávislosti v zmysle článku 148 ods. 1 ústavy, čím sa takýto zásah výkonnej moci do legitimity sudcu Špeciálneho súdu dostáva aj do rozporu s článkom 1   ods.   1   ústavy.   Zákonodarca   medzi   dôvody   prerušenia   zaradil   okrem   štandardných dôvodov   prerušenia   výkonu   funkcie   sudcu   ako   je   napr.   vykonávanie   inej   funkcie (inkompatibilita) alebo zdravotné dôvody, aj absenciu súhlasu s jeho preložením na súd, kde má byť preložený po strate platností osvedčenia o bezpečnostnej previerke.

Absencia osvedčenia o bezpečnostnej previerke však nemôže byť prekážkou výkonu funkcie sudcu na žiadnom súde. Nejde o rozhodnutie orgánu stojaceho v rámci súdnej moci. V skutočností ide o vynucovanie súhlasu na preloženie sudcu na iný súd prostredníctvom hrozby straty ohodnotenia sudcu ako takého.

Ide   o   model   popierajúci   ochranu   nadobudnutých   práv,   pretože   sudca   nemá garantované miesto na Špeciálnom súde trvalo a dokonca ani limitovane, lebo platnosť osvedčenia   môže   byť   zrušená   kedykoľvek   a   to   aj   v   priebehu   trvania   rozhodovania konkrétneho   súdneho   sporu   (trestného),   kde   hrozí   priamo   zásah   do   jeho   zloženia, čo ovplyvní objektívnu nezávislosť súdu, ale aj právo obvineného na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Sudcovia na Špeciálnom súde sú tak v permanentnom ohrození zo strany výkonnej moci, sú neustále v postavení zamestnancov v skúšobnej dobe. Na druhej strane zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v § 150a ods. 2 prikazuje sudcom prideleným alebo preloženým na Špeciálny súd dokončiť konanie na Špeciálnom súde podľa zásady bezprostrednosti,   ak   už   konal   hlavné   pojednávanie   a   následne   stratilo   osvedčenie o bezpečnostnej previerke na jeho osobu platnosť, a zároveň vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou tento sudca nieje oprávnený sa oboznamovať. Z toho vyplýva, že pri strate   platnosti   osvedčenia   o   bezpečnostnej   previerke   zákon   zaobchádza   nerovnako   aj so sudcom Špeciálneho súdu, ktorý rieši vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť, s ktorou sudca nie je oprávnený sa oboznamovať v porovnaní so sudcom, ktorý rieši vec, ktorá neobsahuje   utajovanú   skutočnosť,   s   ktorou   sudca   nie   je   oprávnený   sa   oboznamovať. Ako môže vnímať verejnosť takého sudcu prideleného na Špeciálny súd, ktorého osvedčenie o platnosti bezpečnostnej previerky stratilo platnosť a on naďalej koná vo veci? Alebo ako môže byť garantované právo na zákonného sudcu a právo na spravodlivý súdny proces v   prípade   odchodu   sudcu   z   rozhodovania   o   veci   z   dôvodu,   že   osvedčenie   o   jeho bezpečnostnej previerke stratilo platnosť a predmetom konania je utajovaná skutočnosť, s ktorou on nie je oprávnený sa zaoberať?

Stačí, že Národný bezpečnostný úrad neudelil novú bezpečnostnú previerku alebo zrušil platnosť pôvodnej bezpečnostnej previerky sudcovi, a sudca sa nemôže zúčastniť veci, kde je riadne zákonne ustanovený, hoci nebol vylúčený zákonným postupom a nie je ani náznak pochybností o jeho nezaujatosti. Takýto sudca sa už vopred objektívne nemôže javiť ako nezávislý a nestranný, pretože za predpokladu rozhodovania o veci, ktorej predmetom je utajovaná skutočnosť, môže byť odvolaný uprostred hlavného pojednávania.

U   sudcu,   ktorý   pôsobí   na   Špeciálnom   súde,   je   významne   spochybnená   jeho nestrannosť   k   veci,   nakoľko   môže   dochádzať   prostredníctvom   budúcej   previerky k vynucovaniu si rozhodnutí v súlade so záujmami výkonnej moci. Rozhodnutie o neudelení osvedčenia o bezpečnostnej previerke nie je viazané na zásadu presného a úplného zistenia skutočného   stavu,   nakoľko   pri   rozhodovaní   o   osvedčení   o   bezpečnostnej   previerke je aplikácia   zákona   č.   71/1967   Zb.   (Správny   poriadok)   vylúčená.   Dochádza   teda aj k porušeniu   práva   na   nezávislý   a   nestranný   súd   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   práve   absenciou   formálnej   záruky   pred   vonkajšími vplyvmi pri objektívnej nemožnosti faktickej záruky neovplyvniteľnosti sudcu na Špeciálnom súde (previerka po 5 rokoch stratí platnosť a tak či tak sa musí sudca znovu preveriť). Nezávislosť   a   nestrannosť   sudcov   Špeciálneho   súdu   je   ohrozená   priamo kompetenciou   Špeciálneho   súdu   vymedzenou   v   §   14   ods.   1   Trestného   poriadku,   ktorá ustanovuje   výlučnú   právomoc   tohto   súdu   rozhodovať   okrem   iného   o   trestných   činoch poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, riaditeľa   Slovenskej informačnej   služby.   V   týchto   prípadoch   ide   o osoby,   ktoré priamo rozhodujú   o   legitimite   sudcu   Špeciálneho   súdu   udelením   alebo   zrušením   bezpečnostnej previerky a od vôle ktorých závisí jeho ďalšie zotrvanie vo funkcii. Dochádza tu k porušeniu nielen   objektívnej   nezávislosti   sudcov,   ale   aj   subjektívnej   nezávislosti   sudcov   v   zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Rozhodovanie sudcu vo veci, ktorá sa týka bezprostredne konkrétneho subjektu rozhodujúceho o trvaní jeho sudcovskej funkcie nielenže nemôže byť nezávislé a nestranné, ale sa aj bude javiť ako rozhodnutie sudcu nie nezávislého a nie nestranného. Skutočným   zámerom   podriadenia   sudcov   Špeciálneho   súdu   pod   režim bezpečnostných previerok   nie je len   urobiť   z nich quasi „štátnych úradníkov   na úseku bezpečnosti“,   ale   vytvoriť   nový   štandard   súdnictva   založený   na   popretí   doterajšieho štandardu   prísne   oddeleného   nezávislého   súdnictva   od   iných   zložiek   moci   a   zároveň založený   na   vrchnostenskej   filozofii   absolutistického   štátu   a   kariéristicko-úradnickom štatúte sudcu prideleného alebo preloženého na Špeciálny súd (v prípade nespokojnosti so sudcom tento bude zosadený prerušením výkonu funkcie zo zákona).

Osvedčenie   o   bezpečnostnej   previerke   umožňuje   použiť   v   správnom   konaní   proti sudcovi ako dôvod pre neudelenie bezpečnostnej previerky skutočnosti, ktoré nemusia byť preukázané.   Totiž   na   rozhodovanie   o   osvedčení   sa   nevzťahuje   správny   poriadok;   platí tu osobitná   úprava   v   zákone   o   ochrane   utajovaných   skutočností.   V   prípade   získania osvedčenia sa rozhodnutie vôbec neodôvodňuje. V prípade ak sa bezpečnostnou previerkou Národného   bezpečnostného   úradu   zistí,   že   ide   o   nesplnenie   predpokladov,   vydá   o   tom rozhodnutie.

Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. v rozhodnutí podľa odseku 2 musí byť uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol o tom, že sa osoba nemôže oboznamovať s   utajovanými   skutočnosťami,   skutočnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   rozhodnutie,   akými úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie o možnosti podať odvolanie. Ustanovenie § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), uvádza čo musí obsahovať rozhodnutie:

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na   rozhodnutie,   akými   úvahami bol vedený pri   hodnotení   dôkazov,   ako   použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Teda... rozhodovanie Národného bezpečnostného úradu sa nevysporiadava s náležitosťami, ktoré po uskutočnení správneho konania musí každé rozhodnutie mať. Nehovoriac o tom, že pri   rozhodovaní   sa   Národný   bezpečnostný   úrad   neriadi   ani   všeobecnými   zásadami správneho konania t. j. zásadou presného a úplného zistenia skutočného stavu veci podľa § 3 ods. 4 a § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok)...

Legitímnym   dôvodom   na   bezpečnostné   previerky   sudcov   na   Špeciálnom   súde by mohlo byť jedine to, že na Špeciálnom súde je vyššie riziko úniku utajovaných skutočností ako na iných súdoch. Dôvodová správa však uvádzala opak...

Existencia Špeciálneho súdu je v základe, nielen personálne, ale aj inštitucionálne zviazaná s existenciou bezpečnostných previerok. A s existenciou bezpečnostných previerok je zviazané aj osobitné ohodnotenie týchto sudcov. Funkčný príplatok za funkciu je závislý od jeho postavenia na súde, ktoré je zase viazané na platnosť bezpečnostnej previerky. Historické   skúsenosti   ukazujú,   že   také   súdy,   ktorých   sudcovia   rozhodujú   podľa   želania predstaviteľov výkonnej moci, sa nezriaďujú tak, aby bolo viditeľné, že sudca tohto súdu je priamo   riadený   výkonnou   mocou.   Obvykle   sa   vplyv   výkonnej   moci   realizuje prostredníctvom   mimozákonných   vplyvov   a   prostredníctvom   inštitútov,   ktorých   pôvodné určenie je iné.

Osobný príplatok sudcom Špeciálneho súdu je síce priznaný zákonom v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v podobe tzv. funkčného príplatku za funkciu, avšak na rozdiel od sudcu na krajskom súde, ktorý ho má vo výške 1 000 Sk, sudca na Špeciálnom súde a sudca na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku vo veciach, kde v prvom stupni rozhodoval Špeciálny súd ho majú vo výške 6-násobku priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy.   Tento   funkčný   príplatok   za   funkciu   však   nie   je trvalý, nakoľko sa sudcovi odníme v prípade, ak nedostane nové osvedčenie o bezpečnostnej previerke   od   Národného   bezpečnostného   úradu   po   5   rokoch   platnosti   pôvodného osvedčenia, prípadne aj skôr, ak Národný bezpečnostný úrad zruší platnosť pôvodného osvedčenia.

Nezávislosť   súdnictva   je   základná   zásada   právneho   poriadku   (fundamental principles of the legal system) Slovenskej republiky ako právneho štátu. Základné zásady právneho poriadku zmluvných štátov uznávajú všetky medzinárodné dohovory o boji proti organizovanému zločinu a korupcii. Napr. Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z   27.   januára   1999   účinný   pre   Slovenskú   republiku   od   1.   júla   2002   v   čl.   20 o špecializovaných   orgánoch   na   boj   s   korupciou   uvádza,   že   osoby   alebo   orgány špecializujúce   sa   na   boj   s   korupciou   musia   mať   potrebnú   nezávislosť   v   súlade so základnými   zásadami   právneho   poriadku   zmluvnej   strany   za   účelom   účinného a od akéhokoľvek nenáležitého nátlaku oslobodeného výkonu funkcií. Podľa tohto dohovoru je teda zakázaný akýkoľvek nenáležitý nátlak na orgány zamerané na boj s korupciou. Ešte starší   Dohovor   OECD   o boji   s   podplácaním   zahraničných   verejných   činiteľov v medzinárodných   obchodných   transakciách   prijatý   negociačnou   konferenciou 21. novembra 1997 a účinný pre Slovenskú republiku odo dňa 23. novembra 1999 v čl. 5 uvádza   pravidlá   (rules)   a   zásady   (principles)   zmluvnej   strany,   ktorým   má   podliehať vyšetrovanie   a trestné stíhanie   zahraničného   verejného   činiteľa.   O   potrebe špecializovaných orgánov tu niet zmienky. Najnovší dohovor o korupcii je Dohovor OSN proti korupcii z 31. októbra 2003 účinný pre Slovenskú republiku od 1. júla 2006, ktorý síce rovnako ako Trestnoprávny dohovor rady Európy o korupcii z 27. januára 1999, v čl. 36 uvádza   špecializované   orgány   alebo   osoby   s   potrebnou   nezávislosťou,   ale   určuje   ich povahu   ako   orgánov,   ktoré   presadzujú,   uplatňujú   (enforcement)   boj   proti   korupcii,   čo jednoznačne nemôže byť súdnictvo, ktoré len rozhoduje o uplatnených nárokoch štátu na potrestanie   páchateľa   orgánmi   presadzovania   a   uplatňovania   práva,   ktorými   je prokuratúra a polícia. Uvedený záver je potvrdený aj v čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii z 31. októbra 2003, kde sa uvádza, že zabránenie korupcie u sudcov sa musí udiať v súlade so základnými zásadami právneho poriadku zmluvnej strany a bez toho, aby sa to týkalo (without prejudice to) sudcovskej nezávislosti.

Zriadením   Špeciálneho   súdu   došlo   tiež   k   vytvoreniu   výraznej   nerovnosti   medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu, a to:

v   prístupe   k   výkonu   sudcovskej   funkcie,   keď   legitimita   sudcu   Špeciálneho   súdu je odvodená priamo od rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu ako orgánu výkonnej moci, kým sudcovia všeobecných súdov pri vzniku svojej funkcie túto podmienku nemajú, zákonným priznaním funkčného príplatku pre sudcov Špeciálneho súdu vo výške šesť násobku priemernej nominálnej mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   na   ktorý   nemajú   právny   nárok   sudcovia všeobecných súdov,

obligatórnym   zaisťovaním   bezpečností   obydlia   a   osoby   sudcu   Špeciálneho   súdu, ktorá je v prípade sudcov všeobecných súdov len fakultatívna.

Článok 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje rovnaké práva a slobody bez ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické,   či   iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. III. ÚS 64/00   napríklad   uviedol:   „Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   je   zakázaným   diskriminačným dôvodom aj iné postavenie. Skutočnosť, či niekto je alebo nie je duchovným v ktorejkoľvek cirkvi,   je   jeho   iným   postavením.“   Analogicky   možno   uviesť,   že   to   či   niekto   je   sudcom Špeciálneho súdu alebo sudcom všeobecného súdu je jeho iným postavením.

Obsahom zákazu diskriminácie je v zmysle druhej vety článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky to, že nikoho nemožno z vyššie uvedených dôvodov a teda aj z dôvodu iného postavenie poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Sudcovia Špeciálneho súdu sú z dôvodu svojho iného postavenia v porovnaní so sudcami všeobecného súdu tak znevýhodňovaní   ako   aj   zvýhodňovaní,   pričom   obsahom   súdnictva,   ktoré   vykonávajú je rozhodovanie o vine a treste v trestnom konaní rovnako platnom pre činnosť sudcov špeciálneho súdu ako aj pre sudcov všeobecných súdov. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky v názore vyjadrenom v rozhodnutí č. PL. ÚS 8/04 „vo všeobecnosti a v teoretickej rovine   je   princíp   rovnosti   vymedzený   ako   právo   na   to,   aby   sa   v   rovnakých   prípadoch zaobchádzalo   s   osobami   rovnako   (formálny   prístup)   a   v   rozdielnych   veciach   sa   toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup).“

Základný   zákon   Slovenskej   republiky   nedelí   súdnu   moc   na   moc   špeciálnu a všeobecnú, ale na súd ústavný (čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky) a všeobecné súdy (čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky).

Ústava Slovenskej republiky v čl. 145 ods. 2 ustanovuje základné podmienky vzniku sudcovskej   funkcie   (voliteľnosť   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   vek   30   rokov a vysokoškolské   právnické   vzdelanie).   V   citovanom   ustanovení   zároveň   splnomocňuje zákonodarcu   na   ustanovenie   ďalších   predpokladov   na   vymenovanie   za   sudcu.   Ústava Slovenskej republiky ani v tomto článku, ani v žiadnom inom nepredpokladá vytvorenie dvoch alebo viacerých kategórií sudcov, na ktorých by sa mali vzťahovať zásadne odlišné kritériá vzniku sudcovskej funkcie. Napriek tomu zákonodarca ustanovil odlišné kritérium vzniku funkcie sudcu Špeciálneho súdu, na viac ktorého naplnenie závisí od rozhodnutia orgánu výkonnej moci. Tým došlo k nerovnakému právnemu postaveniu medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu. Samozrejme, že zákonodarca má možnosť upraviť určité odchylné podmienky vzniku sudcovskej funkcie s ohľadom na špecializáciu výkonu sudcovskej funkcie, či stupeň súdu v súdnej sústave. Tieto odchylné úpravy však musí   odôvodniť   legitímnym   cieľom   a   tesným   putom   medzi   dosiahnutím   tohto   cieľa a odchylnou úpravou.   Konštatoval to aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. PL. ÚS 21/00: „Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu,... ktorá rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   takýto   postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“

Aký   legitímny   cieľ   sledoval   zákonodarca,   keď   ustanovil   ako   podmienku   vzniku funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu   osvedčenie   o   bezpečnostnej   previerke?   Cieľom   bola selekcia na základe predstáv výkonnej moci o sudcoch spôsobilých uskutočňovať politiku vlády v boji proti korupcii a organizovanému zločinu, to znamená sudcoch, ktorí by boli z hľadiska svojej minulosti nevydierateľní. Spôsob akým sa tento cieľ snažil dosiahnuť bol však postavený na možnosti výkonnej moci využiť jednak zhromaždené údaje o sudcovi na plnenie   cieľov   politiky   výkonnej   moci   a   jednak   možnosti   zrušiť   osvedčenie,   resp. po piatich rokoch ho nevydať a zabezpečiť si tak u sudcu plnenie politickej vôle výkonnej moci. Inštitút   bezpečnostnej   previerky   vytvoril   taký   zásah   výkonnej   moci   do   vzniku sudcovskej   funkcie,   ktorý   je   v   rozpore   so   samotným   čl.   1   ods.   1   ústavy   garantujúcej sudcovskú   nezávislosť   ako   základný   princíp   právneho   štátu.   Vytvorením   nerovnakého postavenia medzi sudcami Špeciálneho súdu, ktorých oprávnenie vykonávať funkciu sudcu je spojené s rozhodnutím orgánu výkonnej moci a sudcami všeobecných súdov, ktorí môžu vykonávať funkciu sudcu bez likvidačných zásahov výkonnej moci došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Strata   výkonu   funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu   na   základe   rozhodnutia   orgánu výkonnej moci s následným vynútením jeho súhlasu je navyše aj porušením čl. 148 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vytvára tak diskrimináciu týchto sudcov voči sudcom všeobecných   súdov,   ktorí   môžu   byť   bez   súhlasu   preložení   na   iný   súd   len   na   základe rozhodnutia disciplinárneho súdu. V prípade neudelenia súhlasu by ako sankcia čakala sudcu strata sudcovskej funkcie vôbec (aj keď zákon uvádza, že „po prerušení“ sa ujme výkonu funkcie sudcu na súde, kde bude preložený), čo by zasa bolo v rozpore s článkom 147 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje taxatívne dôvody nedobrovoľného zániku funkcie sudcu.

Zavedením   osobitnej   podmienky   výkonu   funkcie   sudcu   menovaného   prezidentom Slovenskej republiky na Špeciálnom súde, ktorou je bezpečnostná previerka, je vyňatím tej časti sudcov, ktorá tu je pridelená alebo preložená Súdnou radou Slovenskej republiky, z demokratického   rodokmeňa   mandátu   sudcu.   Pri   sudcoch   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky dokonca dochádza k situácii, keď v určitých prípadoch, ktoré rozhodujú, zákon ukladá túto osobitnú podmienku a v ostatných prípadoch zákon neukladá túto osobitnú podmienku...

Výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu ako aj sudcu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorí   rozhodujú   o   opravných   prostriedkoch vo veciach, kde v prvom stupni rozhodol Špeciálny súd je odôvodnená v dôvodovej správe k zákonu č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu „so zreteľom na predpokladané vysoké riziko spojené s výkonom funkcie“... Avšak riziko pre výkon funkcie rovnako znášajú aj sudcovia na ostatných súdoch.   Zákonodarca pojmom „vysoké“ riziko bez náležitého zdôvodnenia rozdelil sudcov na kategóriu sudcov nesúcich vysoké riziko a kategóriu sudcov nenesúcich riziko. To sa javí ako ľubovoľné...

Výška funkčného príplatku za výkon funkcie bola pôvodne len vo výške 2-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Až zákonom č. 122/2005 Z. z. sa výška s účinnosťou od   15.   apríla   2005   upravila   na   6-násobok   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy. Odôvodnenie 3-násobného náhleho nárastu už priznaného funkčného príplatku za výkon funkcie pri rozhodovaní na Špeciálnom súde a pri rozhodovaní sudcov na Najvyššom súde Slovenskej republiky o opravných prostriedkoch vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu nie   je   k   dispozícii.   Národná   rada   v   priebehu   jeden   a   pol   roka   (od   21.   októbra   2003 do 17. marca 2005)   zmenila   názor na výšku   funkčných   príplatkov   spomenutých sudcov, čo sa skutočne javí ako ľubovôľa zákonodarcu.

Akékoľvek rozdiely medzi sudcami závislé od iných ako všeobecných kritérií, môžu byť   diskriminačné.   Pokiaľ   ide   o   platy,   tak   práve   naznačená   hrozba   prerušenia   výkonu funkcie   v   prípade   absencie   platnosti   osvedčenia   o   bezpečnostnej   previerke,   naznačuje, že osobitné príplatky sú závislé práve od platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke, teda je tu priamy súvis medzi nadštandardným príjmom a rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, ktorým Národný bezpečnostný úrad podľa § 26c zákona č. 575/2001 Z. z. je. Teda na jednej strane je tu rozdiel v platovom ohodnotení, na druhej strane samotná možnosť straty vysokého platu poukazuje na možnosť nerovnakého zaobchádzania aj medzi jednotlivými sudcami na špeciálnom súde...

Účelom   osobitného   príplatku   je   motivovať   sudcov   pridelených   na   Špeciálny   súd rozhodovať v súlade so zásadami Trestného poriadku a sudcovskej etiky. Ale tento postup mal byť rovnako aplikovaný aj na sudcov iných súdov. Nestalo sa. Len niektoré osoby a niektoré   trestné   činy   ako   vymedzenie   druhovej   príslušnosti   Špeciálneho   súdu sú legitímnym dôvodom odlišného zaobchádzania so sudcami na Špeciálnom súde? Určite nie. To by mohlo byť legitímne iba v prípade, ak by bolo skutočne preukázané, že sudcovia ostatných súdov sú previazaní väzbami s inými štátnymi orgánmi a občanmi. To sa však nestalo. Musel by zlyhať systém súdov ako celku a súdy ako také by neplnili princíp súdnej nezávislosti   vrátane   záruk   stým   spojených.   Avšak   aj   tu   by   musel   zlyhať   v   prvom   rade ústavný   systém,   resp.   nebyť   funkčný,   aby   bolo   možné   demontovať   princíp   sudcovskej nezávislosti.

Z tohto pohľadu sa javí viac ako pravdepodobné, že funkčný príplatok za funkciu sudcu   prideleného   alebo   preloženého   na   Špeciálny   súd   sa   neodvodzuje   od   druhu   veci, závažnosti   veci,   subjektu   obžaloby,   prípadne   iných   štandardných   súdnych   kritérií v trestných veciach, prípadne od objemu vecnej príslušnosti (tá je dokonca podstatne nižšia ako na okresných súdoch), ale od existencie platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerky, ktorá   je   samo   o   sebe   zásahom   do   nezávislosti   súdnej   moci,   pretože   priamo   popiera formálne záruky proti zosadeniu sudcu z funkcie na súde, kde pôsobí.

Závažným   sa javí aj   skúmanie pomeru platov medzi jednotlivými   zložkami moci, ktorý je v prípade sudcov pridelených a preložených na Špeciálny súd a sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúcich o opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam, významne narušený.   Títo sudcovia sú s hľadiska výšky platu porovnateľní   s vrcholným predstaviteľom štátu - prezidentom, ktorý okrem toho, že je na čele výkonnej moci, je aj hlavou štátu. Spomenutí sudcovia však nezastávajú porovnateľnú pozíciu, nemajú vo vzťahu k   štátu   zastupiteľskú   právomoc   napr.   na   uzatváranie   medzinárodných   zmlúv   atď. Vykonávajú agendu rovnakú ako sudcovia iných súdov, ktorí poberajú plat porovnateľný s platom poslanca alebo člena vlády. Ľubovôľa v otázke povýšenia spomenutej skupiny sudcov do stupňa porovnateľného s prezidentom Slovenskej republiky nie je racionálne zdôvodniteľná.

Materiálne   záruky   (t.j.   aj   platy   a   príplatky   sudcov)   sú   imanentnou   súčasťou sudcovskej   nezávislosti,   pretože   predstavujú   súčasť   hmotného   zabezpečenia   sudcov. Akékoľvek   neodôvodnené   rozdiely   v   odmeňovaní   niektorej   skupiny   sudcov   môžu   byť v príčinnej súvislosti s narušením objektívnej nezávislosti sudcu a tým aj priamo v nesúlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zásadne   nerovnaké   postavenie   sudcov   Špeciálneho   súdu   a   sudcov   všeobecných súdov je v principiálnom rozpore aj so základným právom občana na prejednanie veci pred nestranným   súdom   garantovaným   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky. Vychádzajúc z bohatej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pri posudzovaní   nestrannosti   súdu   vychádzať   zo   subjektívneho   a   objektívneho   hľadiska. Rekapituláciu   obidvoch   hľadísk   podal   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   napríklad v rozhodnutí   III.   ÚS   47/05   takto:   „Nestrannosť   je   potrebné   skúmať   z   dvoch   hľadísk, a to zo subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné presvedčenie   sudcu   prejednávajúceho   prípad,   a   z   objektívneho   hľadiska   nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere.   V   prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersach c. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná (Delcourt c. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.“

Nerovnaké   postavenie   sudcov   Špeciálneho   súdu   a   sudcov   všeobecných   súdov porušuje právo na nestranného sudcu z objektívneho hľadiska nestrannosti, a to v obidvoch smeroch, teda tak k sudcom Špeciálneho súdu ako aj k sudcom všeobecných súdov. Vo   vzťahu   k   sudcom   Špeciálneho   súdu   je   objektívne   hľadisko   ich   nestrannosti porušené tým, že verejnosť ich vníma ako sudcov, ktorí sú existenčne naviazaní na vôľu výkonnej moci, a to po prvé vznikom, ale aj zánikom svojej funkcie a po druhé osobitným nadštandardným   odmeňovaním   a   inými   výhodami,   ktoré   sú   v   neprimeranom   protiklade s odmeňovaním sudcov všeobecných súdov, čím vo verejnosti môže vzniknúť predstava o tzv. štátnej alebo systémovej korupcii.

Vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov je objektívne hľadisko nestrannosti porušené tým,   že   dôvodom   vzniku   (a   zdá   sa,   že   aj   jediným   argumentom   na   jeho   zachovanie) Špeciálneho   súdu   bolo   popretŕhanie   korupčných   a   iných   spojív   medzi sudcami a korupčnými   aktivitami,   či   organizovaným   zločinom   na   miestnej   úrovni   alebo   slovami dôvodovej správy k zákonu č. 458/2003 Z. z. „prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré   môžu   ovplyvniť   odhaľovanie,   vyšetrovanie   a   prípadne   aj   samotné   súdne   konanie v týchto prípadoch.“ Tým sa verejnosť navádza, aby sa dívala najmä na sudcov okresných súdov ako na ovplyvniteľných úplatkami, resp. napomáhajúcich organizovanému zločinu. Takéto videnie sudcov všeobecných súdov je v zjavnom rozpore s objektívnym hľadiskom sudcovskej   nestrannosti   a   porušuje   tým   článok   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s článkom 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Vytvorenie Špeciálneho súdu bolo realizované osobitným zákonom ako aj novelami viacerých ďalších zákonov, ktoré vo svojom súhrne znamenajú porušenie princípov rovnosti a   zákazu   diskriminácie   v   spojitosti   s   inými   článkami   Ústavy   Slovenskej   republiky, čo znamená, že nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky nie jednotlivé, ustanovenia príslušných zákonov,   ale všetky zákonné ustanovenia spojené so zriadením Špeciálneho súdu.»

Ústavný súd v súlade s ustanovením § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde požiadal o vyjadrenie vedľajšieho účastníka - vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Vláda predložila svoje vyjadrenie prostredníctvom písomného podania z 27. júna 2008, v ktorom sa stotožnila s návrhom a okrem iného uviedla:

«... Navrhovateľ   namietal   protiústavnosť   zavedenia   inštitútu   Špeciálneho   súdu z dvoch zásadných dôvodov.

Prvým   dôvodom   je,   že   zriadenie   Špeciálneho   súdu   spôsobom   ohrozujúcim nestrannosť   jeho   rozhodovania   z   viacerých   príčin   (napr.   bezpečnostná   previerka) je porušením princípu materiálneho   právneho   štátu,   pretože   neexistuje   na   Slovensku mimoriadna situácia vyžadujúca si v demokratickom a právnom štáte krajné prostriedky na riešenie.

Druhým dôvodom je vytvorenie dvoch kategórií sudcov na Slovensku, ktoré porušuje princíp rovnosti z pohľadu „iného postavenia“ v zmysle článku 12 Ústavy Slovenskej republiky.

Obidva   dôvody   sú   podložené   viacerými   argumentmi,   ktoré   sú   obšírne   vyložené a je možné sa s nimi stotožniť bez pridania ďalších.

Napriek   uvedenému   je   potrebné   poukázať   aj   na   faktické   následky... ktoré   majú dopad   na   postavenie účastníkov   súdneho   konania   pred   Špeciálnym   súdom,   najmä z pohľadu žalovaných osôb. Aj u nich totiž dochádza k vytvoreniu dvoch kategórií osôb, a to tých, ktorí sú súdení všeobecnými súdmi a tých, ktorí sú súdení Špeciálnym súdom. Vytvorením takýchto dvoch kategórií osôb dochádza k zásahu do práv chránených článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s právom na rozhodovanie o vine a treste za trestné činy (článok 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nezávislým a nestranným súdom   (článok   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   článok   6   ods.   1   Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd) v duchu článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje v právnom štáte rovnosť pred zákonom ako aj rovnosť pred súdom.

Z   článku   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   vyplýva,   že   základné   práva a slobody sú zaručené na Slovensku okrem iného aj bez ohľadu na iné postavenie osôb. Pod   iným   postavením   osôb   je   potrebné   rozumieť   aj   postavenie   osôb   pred   súdom.   Z dôvodov   podrobne opísaných   v   návrhu   je   zrejmé,   že   postavenie   žalovaných   osôb   pred Špeciálnym   súdom   a   osôb žalovaných   pred   všeobecným   súdom   je   nerovnaké.   Osoby žalované pred Špeciálnym súdom sú v postavení, keď tak v subjektívnom zmysle ako aj v objektívnom zmysle rozhoduje o nich súd, ktorý nie je nezávislý a preto aj nestrannosť jeho rozhodovania nie je garantovaná.

V právnom štáte je neprípustné, aby sa jedna skupina žalovaných osôb dostala do nevýhodného postavenia oproti inej skupine žalovaných osôb len z dôvodu, že o ich vine a treste má rozhodovať Špeciálny súd, ktorý neposkytuje dostatok záruk nezávislého súdneho rozhodovania. Ak o jednej skupine žalovaných osôb rozhoduje súd s právnymi zárukami nestranného   rozhodovania   a   o   inej   skupine   žalovaných   osôb   rozhoduje   súd s nedostatočnými právnymi zárukami nestranného rozhodovania dochádza tu k zásahu do práv chránených v článku 12 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 50 ods. 1,   46   ods.   1   a   1   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   s   článkom   6   ods.   1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Zásah do princípu rovnosti osôb pred súdom nie je automaticky porušením článku 12 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   pretože   rovnosť   ani   v   tejto   súvislosti   nie   je absolútna. Protiústavným   ho   robí   absencia   adekvátneho   legitímneho   cieľa,   ktorý   by odôvodňoval   takúto závažnú   nerovnosť,   ktorá   ohrozuje   základné   právo   na   súdnu ochranu v právnom štáte.

V   návrhu   je   dostatočne   popísaný   legitímny   cieľ,   ktorý   odôvodňoval   zriadenie Špeciálneho súdu.   Tento   legitímny   cieľ   nie   je   však   proporcionálny   so   zásahom do ľudských práv, ktoré majú byť v demokratickej spoločnosti chránené. Ak uvedené platí pre vytvorenie nerovnosti medzi sudcami o to viac sa vzťahuje aj na vytvorenú nerovnosť medzi   osobami   žalovanými pred   súdom   za   spáchanie   trestného   činu.   Vzhľadom na uvedené možno zásah do princípu rovnosti osôb pred súdom považovať za tak vážny a nedostatočne odôvodnený legitímnym cieľom, že vytvorením Špeciálneho súdu došlo aj k porušeniu článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 50 ods. 1, 46 ods. 1 a 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   ako   aj   s   článkom   6   ods.   1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný   súd   požiadal   o vyjadrenie   k návrhu   Národnú   radu   Slovenskej   republiky (ďalej aj „národná rada“). Vo vyjadrení jej zástupcu z 28. októbra 2008 sa uvádza: «... I. Súlad § 1 zákona č. 458/2003 Z. z...

1.1.1 Princípy právneho štátu Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   namieta   údajný   nesúlad   §   1   napadnutého   zákona s viacerými ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv. Námietky navrhovateľa vo vzťahu k súladu § 1 napadnutého zákona s princípmi právneho štátu je pre účely tohto konania možné sumarizovať nasledovne: „zriadenie Špeciálneho súdu je v rozpore s princípmi právneho štátu“   (s.   8),   a   to   najmä   s   princípom   deľby   moci   a   princípom nezávislosti   súdnictva, pretože síce „Ústava výslovne nezakázala Národnej rade zriadiť Špeciálny súd“, ale pre jeho zriadenie chýba naliehavý spoločenský záujem, takže koncepcia materiálneho právneho štátu jeho zriadenie vylučuje (s. 12).

Navrhovateľ v tomto vyjadrení vystihol dve kľúčové otázky: (i) otázku, na ktorú smie dať autoritatívnu a finálnu odpoveď výlučne ústavný súd, a (ii) otázku, odpoveď na ktorú je primárne v dispozícii národnej rady ako najvyššieho zákonodarného orgánu v SR. Prvou je otázka, či Ústava znemožňuje zriadenie takého súdu, akým je Špeciálny súd, druhou otázka, či sa zriadenie takéhoto súdu opiera o reálnu spoločenskú potrebu. Je nepochybné, že zatiaľ čo odpoveď na prvú otázku je celkom jednoznačne vecou posúdenia zo strany ústavného súdu, hľadanie a identifikácia spoločenských potrieb a nástrojov ich uspokojovania je z povahy veci doménou orgánu, ktorý práve na takéto hľadanie získal mandát od zdroja všetkej moci v SR a tento mandát aj uplatňuje. Inými slovami, v konaní pred ústavným súdom môže a má byť predmetom posúdenia práve to,   či ustanovenie zákona,   ktorým národná rada rozhodla o zriadení Špeciálneho súdu, je alebo nie je v rozpore s niektorým z ustanovení ústavy. Pokiaľ navrhovateľ žiada ústavný súd, aby posudzoval aj existenciu spoločenskej   potreby   na zriadení   takéhoto   súdu,   žiada   od   neho,   aby   suploval   činnosť volených   zástupcov   ľudu   a uplatňoval   pôsobnosť   úplne   iného   typu,   než   akú   mu ústavodarca zveril. V skratke, predmetom tohto konania nie je otázka, či bolo vhodné, rozumné,   správne   alebo účelné   zriadiť   Špeciálny   súd,   ale   otázka,   či   ústava   zriadenie Špeciálneho súdu vylučuje alebo nie.

Na   túto   otázku   sám   navrhovateľ   odpovedá,   že   „Ústava   výslovne   nezakázala Národnej   rade   zriadiť   Špeciálny   súd“.   Podľa   názoru   národnej   rady   je   táto   sentencia pravdivou   polovicou   úplnej   právnej   vety:   Ústava   zriadenie   Špeciálneho   súdu   výslovne nezakazuje, ale ho výslovne pripúšťa. Uvedené vyplýva z čl. 143 ústavy, v zmysle ktorého „Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. (ods. 1) Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon, (ods. 2)“

Predmetné ustanovenie predstavuje výslovnú ústavnú delegáciu pre zákonodarcu, aby   zákonom   upravil   sústavu   súdov,   ich   pôsobnosť,   organizáciu   a   konanie   pred   nimi. Je nepochybné, že iný súd ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) patrí medzi ostatné súdy, ktoré tvoria sústavu súdov a že podrobnejšia úprava tejto sústavy znamená aj úpravu otázky, ktoré súdy do tejto sústavy majú vôbec patriť. Zároveň je však tiež   nepochybné,   že   toto   ústavné   zmocnenie   je   zákonodarca   spôsobilý   vykonať   ústavne konformným, ale aj ústavne nekonformným spôsobom.   Inými slovami, fakt, že v zmysle ústavy je zriaďovanie súdov vo výlučnej pôsobnosti zákonodarcu, sám osebe neznamená, že zákonodarca   túto   pôsobnosť   v   konkrétnom   prípade   vykonal ústavným   spôsobom. Národná rada sa tak stotožňuje s navrhovateľom, že spôsob výkonu predmetnej ústavnej delegácie zákonodarcom (zriadiť súd a upraviť jeho právomoci) je potrebné   pomeriavať aj ateriálne   konotovanými   náležitosťami   právneho   štátu.   Národná rada   súhlasí   s   tézou, že zákonodarca   musí   svoju   ústavnú   právomoc   zriaďovať   súdy uplatniť   spôsobom,   ktorý zodpovedá   princípom   právneho   štátu.   Národná   rada   je presvedčená,   že   tejto   svojej povinnosti učinila zadosť.

Navrhovateľ   v   tejto   súvislosti   rozlišuje   medzi   špecializovanými   a   mimoriadnymi súdmi   a   namieta,   že   pre   zriadenie   mimoriadneho   súdu   chýbajú   naliehavé   dôvody spoločenského záujmu.

V   argumentácii,   že   špeciálny   súd   nie   je   súdom   špecializovaným, ale mimoriadnym,   sa navrhovateľ dopúšťa viacerých účelových zjednodušení,   keď tento pripodobňuje súdom, pôsobiacim v období, ktoré sám zákonodarca definoval ako obdobie protiprávneho   režimu.   Pokiaľ   ide   o   špecifiká   Špeciálneho   súdu   vo   vzťahu   k iným všeobecným súdom, sú štyri: (i) osobitná vecná kompetencia v kombinácii so všeobecnou osobnou kompetenciou, (ii) osobitná osobná kompetencia v kombinácii so všeobecnou vecnou kompetenciou, (iii) osobitná podmienka pre výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu,   a   (iv) funkčný   príplatok   za   výkon   tejto   funkcie.   Takéto   špecifiká   však v rôznych kombináciách vykazujú   aj   iné   súdy,   ktoré   zákonodarca   zriadil   a   ktorých   súlad   s ústavou   sa   javí   ako nepochybný.

Osobitná   vecná   kompetencia   v   kombinácii   so   všeobecnou   osobnou   kompetenciou znamená,   že   pôsobnosť   daného   súdu   sa   vzťahuje   na   všetky   osoby,   avšak   iba   v   druhovo vymedzenej vecnej oblasti. Presne takouto kompetenciou disponuje Špeciálny súd na základe § 14 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý zakladá jeho všeobecnú osobnú pôsobnosť v taxatívne vymedzených   veciach.   Takáto   kombinácia   nie   je   v   sústave   súdov   SR   ničím   nezvyčajným. V zmysle § 9 ods. 2 písm. b) a c) OSP, napríklad, ňou disponuje aj každý krajský súd, v zmysle §   17   zákona   č.   85/2005   Z.   z.   zase   Najvyšší   súd.   Podobných   príkladov   pozná   právny poriadok SR veľké množstvo. Medzi osobitnou vecnou pôsobnosťou podľa § 14 Trestného poriadku   a   osobitnou   vecnou   pôsobnosťou   podľa   §   9 OSP   či   §   7   ods.   10   zákona č. 85/2005 Z. z. pritom nie je žiadny relevantný koncepčný rozdiel, vo všetkých prípadoch ide o určenie, ktorý súd je príslušný na rozhodovanie o druhovo vymedzenej veci.

Osobitná osobná kompetencia znamená, že vecná pôsobnosť orgánu sa v danej oblasti vzťahuje iba na niektoré, druhovo vymedzené subjekty. Takouto kompetenciou disponuje Špeciálny súd na základe § 14 ods. 1 Trestného poriadku, úplne rovnako, ako napríklad krajský súd podľa § 9 ods. 2 písm. c) OSP alebo vojenské súdy podľa § 12 Trestného poriadku, ktorých pôsobnosť sa vo vymedzenej vecnej oblasti tiež vzťahuje na druhovo definované osoby. Špecifikum   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu   je   v   tomto   smere ešte   oslabené   skutočnosťou, že vo všetkých veciach je odvolacím orgánom voči jeho rozhodnutiam Najvyšší súd, založený priamo ústavou.

V   skratke,   osobitná   vecná   a   osobitná   osobná   kompetencia   Špeciálneho   súdu nie je ničím, čo by tento súd činilo tak mimoriadnym a odlišným od iných všeobecných súdov, ako sa to snaží sugerovať navrhovateľ. Naopak, ide o znaky, ktoré sa   v   totožnej podobe,   len   s   iným   obsahom,   týkajú   aj   iných   súdov   v   sústave   súdov,   ustanovenej zákonodarcom.

Neprípustné „mimoriadne“ nie sú ani zvyšné dva rozlišujúce znaky, ktoré sa naprieč právnym poriadkom vyskytujú pri množstve iných orgánov verejnej moci a z ktorých niektoré sú   od   „všeobecnej“   úpravy   odlišné   iba   nominálne   (napríklad   podmienka 35   rokov   pre pridelenie na Špeciálny súd v porovnaní s 30 rokmi vo vzťahu k okresnému súdu). Národná rada sa však k týmto otázkam - osobitným podmienkam pre výkon funkcie a funkčnému príplatku - vyjadrí osobitne v druhej časti svojho stanoviska.

Z   uvedeného   prehľadu   sa   národnej   rade   javí   ako   nepochybné,   že   oné „mimoriadne“   znaky,   ktorými   navrhovateľ   odôvodňuje   nesúlad   existencie Špeciálneho súdu s princípmi materiálneho právneho štátu, v skutočnosti nijak mimoriadne   nie   sú: osobitnou   vecnou   kompetenciou   a   osobitnou   osobnou kompetenciou   disponujú   aj   tzv. všeobecné   súdy,   a   funkčné   príplatky   či   rozšírený katalóg   kompetenčných   predpokladov pre výkon   funkcie   sú   znaky,   ktoré   sa vzťahujú   na   mnohé   ďalšie   orgány   verejnej   moci. Špeciálny   súd   je   navyše   pri   svojom   rozhodovaní   viazaný   tými   istými   hmotnoprávnymi aj procesnoprávnymi predpismi, ako iné súdy rozhodujúce v trestných veciach. Jediná výlučná vlastnosť Špeciálneho súdu tak spočíva v jeho pomenovaní.

Pokiaľ   ide   o   námietku,   že,   zjednodušene   povedané,   Slovenská   republika   nie   je v situácii, v ktorej by Špeciálny súd potrebovala, ide o presne ten typ výhrady, posúdenie ktorého spadá do pôsobnosti zákonodarného zboru. Presúvať zodpovednosť za politicko- regulačné rozhodnutia z platformy zboru volených zástupcov ľudu na orgán súdnej ochrany ústavnosti znamená využívať priestor ústavnej adjudikácie pre riešenie politicko-regulačných sporov. Národná   rada   samozrejme   nespochybňuje   právomoc   ústavného   súdu   posúdiť, či jej rozhodnutie   chrániť   konkrétny   verejný   záujem   konkrétnym   spôsobom   nevykazuje známky zjavnej svojvôle a teda neprekračuje mantinely, ktoré ústavodarca národnej rade vytýčil   pri   výkone   jej   zákonodarnej   pôsobnosti.   Podľa   názoru   národnej   rady   je   však nepochybné,   že   rozhodnutie   zriadiť   Špeciálny   súd   za   účelom   zefektívnenia   boja   proti organizovanej   trestnej   činnosti,   korupcii   a   iným   obzvlášť   závažným   trestným   činom, nevykazuje známky zjavnej svojvôle a nijako nevybočuje z medzí regulačnej autonómie, ktorou národná rada ako najvyšší zákonodarný orgán krajiny disponuje...

Na základe uvedených dôvodov má národná rada za to, že § 1 napadnutého zákona nie je v nesúlade s označenými článkami ústavy.

1.1.2 Zákaz diskriminácie Navrhovateľ namieta, že „zriadením Špeciálnemu súdu došlo tiež k vytvoreniu výraznej nerovnosti medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu...

Národná   rada   predovšetkým   nesúhlasí   s   tvrdením   navrhovateľa,   že   ním   namietané skutočnosti   vznikli   „zriadením   Špeciálneho   súdu“   a   teda   v   dôsledku   prijatia   §   1 napadnutého zákona... uvedené skutočnosti vyplývajú buď z iných ustanovení napadnutého zákona, než z § 1..., alebo dokonca z iných zákonov...

Navrhovateľ na podporu svojich výhrad cituje rozhodnutie ústavného súdu, ktoré podľa   názoru   národnej   rady   dáva   presnú   (negatívnu)   odpoveď   na   otázku,   či   napadnuté ustanovenia   sú   v   nesúlade   s   princípom   rovnosti.   Podľa   ústavného   súdu   možno za diskriminačnú považovať takú úpravu, „ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným   spôsobom,   pričom   takýto   postup   zákonodarcu   nemôže   alebo   nevie   rozumne odôvodniť   legitímnym   cieľom   a   tým,   že   tento   cieľ   sa   musí   dosahovať   práve   zvoleným legislatívnym   riešením.“   Diskriminačnou   je   teda   taká   úprava,   ktorá   spĺňa   dve kumulatívne podmienky: (i) rieši analogické situácie odchylne, a (ii) rieši ich tak bez toho, aby pre to existovali rozumné dôvody.

Pokiaľ ide o prístup k výkonu sudcovskej funkcie, navrhovateľ namieta zvýhodnenie sudcov   všeobecných   súdov   oproti   sudcom   Špeciálneho   súdu   v   dôsledku   absencie   ich povinnosti získať bezpečnostnú previerku. Ide konkrétne o § 34 ods. 1 písm. f) v spojení s § 34 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.: „Oprávnenou osobou s osobitným postavením podľa tohto zákona je v rozsahu svojej funkcie sudca okrem sudcu špeciálneho súdu“ (ods. 1), pričom „na osoby   uvedené   v   odseku   1   sa   nevykonáva   bezpečnostná   previerka,   ak   tento   zákon, osobitný   zákon   alebo   medzinárodná   zmluva, ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná, neustanovuje inak.“ (ods. 2).

Ako konštatoval aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 6/04, zákonodarca v § 34 zákona č. 215/2004 Z. z., ustanovil osobitnú skupinu osôb, ktorú sa rozhodol vyňať spod povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke. V predmetnom konaní ústavný súd usúdil, že toto ustanovenie ako celok a jeho jednotlivé písmená nie sú v nesúlade s označenými ustanoveniami ústavy, vrátane čl. 12 a čl. 1 ústavy.

Navrhovateľ sa domáha zmeny tejto judikatúry, a to bez toho, aby vysvetlil, v ktorej časti právneho poriadku nastali po vydaní predmetného nálezu tak zásadné zmeny, aby odôvodnili   zmenu   rozhodnutia   ústavného   súdu   v   totožnej   právnej   otázke.   Bez   ohľadu na uvedené, podstatou tejto otázky je to, či (i) zákonodarca smie viazať výkon nejakej verejnej funkcie na osobitné podmienky, ak výkon podobnej,   ale nie rovnakej funkcie na takéto osobitné   podmienky   neviaže   a   či (ii) ústava   predpisuje   pre   takéto   podmienky nejaké materiálne parametre. Na obe otázky je podľa názoru národnej rady v zmysle konštantnej judikatúry ústavných súdov a ESĽP potrebné odpovedať tak, že (i) rozlišovanie v prístupe k podobným funkciám a (ii) obsah podmienok prístupu sa musí opierať o rozumné dôvody. Zákonodarca v tejto súvislosti disponuje širokou mierou voľnej úvahy a diskriminačnou je jeho úprava   v prípade,   ak   pre   predmetné rozlišovanie   a   obsah   podmienok   chýba   akýkoľvek racionálny základ a vecná súvislosť so sledovaným cieľom. Navrhovateľ sa s touto otázkou vysporiadal   tak,   že   iba   konštatoval,   ale   nevysvetlil   tézu,   že   ak   zákonodarca   vylúčil z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke sudcov, z princípu rovnosti vyplýva, že z tejto povinnosti   musel zároveň   vylúčiť   aj   sudcov   Špeciálneho   súdu.   Navrhovateľ   uvádza, že jednoducho   musel, pretože   „výnimočnosť   postavenia   sudcu   na   Špeciálnom   súde je odôvodnená kritériami, ktoré sú nezlučiteľné s princípmi deľby moci a nezávislosti súdov a sudcov“, pritom však neuvádza ani to, o ktoré kritériá by malo ísť, ani to, v čom spočíva ich nezlučiteľnosť. Aj v tomto prípade tak ťažisko argumentácie navrhovateľa predstavuje jeho vecný nesúhlas s riešením, ktoré národná rada vyjadrila v podobe zákonnej úpravy. Takýto   vecný nesúhlas   môže   byť   opodstatnený,   nepochybne   však   nie   je   dôvodom pre prelomenie rozhodnutia zákonodarcu.

Národná rada naopak zastáva názor, že dôvody, pre ktoré zákonodarca podrobil prístup k funkcii sudcu Špeciálneho súdu podmienke bezpečnostnej previerky, nie sú nijako svojvoľné a neprekračujú rámec legitímnej úvahy. Týmto dôvodom je predovšetkým úzka väzba niektorých prvkov vecnej pôsobnosti Špeciálneho súdu na obsah bezpečnostných rizík

- táto väzba je dostatočne úzka na to, aby odôvodnila rozhodnutie zákonodarcu, že sudcov Špeciálneho   súdu   nezaradí   do   skupiny, ktorú   sa   z   povinnosti   bezpečnostnej   previerky rozhodol   vyňať,   t.   j,   že   im   z   dôvodu niektorých   špecifík   ich   funkcie   neprizná   rovnaké privilégium, aké priznal iným verejným funkcionárom. V tejto súvislosti je podľa názoru národnej   rady   podstatné   to,   či   tento dôvod   je   dôvodom   arbitrárnym   a   nepravým, a v skutočnosti, ako to naznačuje navrhovateľ, je tým pravým dôvodom úsilie zákonodarcu „podrobiť“ sudcov Špeciálneho súdu výkonnej moci. Národná rada sa domnieva, že dôvod, o ktorý   sa   jej   rozhodnutie nerozšíriť   výnimku   zo   všeobecnej   povinnosti   aj   na   sudcov Špeciálneho súdu opiera, je dôvodom, ktorý má úplne racionálne parametre a v žiadnom prípade ho nemožno chápať ako výraz normotvornej svojvôle zákonodarcu.

Pokiaľ ide o priznanie funkčného príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., navrhovateľ opakovane namieta jeho ľubovoľnosť (s. 43-46), pričom z jeho argumentácie nieje zrejmé, či v nesúlade s ústavou má byť samotná existencia funkčného príplatku alebo jeho výška.

Za prvé, pokiaľ by ústavne problematickou mala byť výška funkčného príplatku, a nie jeho existencia, nie je zrejmé, vyslovenia nesúladu ktorého ustanovenia sa navrhovateľ domáha - čl. II bod 2 zákona č. 122/2005 Z. z. (ktorým sa príplatok zvýšil z dvojnásobku na šesťnásobok referenčnej sumy) totiž nedisponuje autonómnou normatívnou existenciou a ako taký nie je spôsobilý byť predmetom nálezu ústavného súdu. Pokiaľ by sa navrhovateľ domáhal zrušenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ako takého, domáhal by sa zrušenia akéhokoľvek funkčného príplatku, čiže čohosi, čo napríklad už len vo svetle prvého odseku § 69   nemá   žiadne   ústavné   opodstatnenie.   V oboch   prípadoch   navyše   navrhuje   zásah do legitímne   a   legálne   založených   očakávaní nositeľov   súdnej   moci,   čiže   to,   čo   striktne vylučuje   ustálená   judikatúra   ústavného súdu.   Národná   rada   považuje   v   tejto   súvislosti za dostatočné   poukázať   na   skutočnosť,   že vyslovenie   nesúladu   §   69   ods.   2   zákona č. 385/2000   Z.   z.   s   ústavou   by   bolo   v bezprostrednom   a   neprekonateľnom   rozpore prinajmenšom s nedávnym rozhodnutím ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 a v ňom citovanou   judikatúrou.   Pokiaľ   totiž   odporuje   princípom   právneho   štátu   opakované pozastavenie   nárastu   odmeny   sudcov   (a národná   rada   je   presvedčená,   že   skutočne odporuje), a minori ad maius im nepochybne odporuje aj odňatie takmer 60 percent tejto odmeny.

Za   druhé,   navrhovateľ   svoj   vlastný nesúhlas   s dôvodmi,   ktoré   zákonodarcu   viedli k priznaniu   funkčného   príplatku,   vydáva   za   dôkaz   ľubovoľnosti.   Národná   rada je presvedčená,   že   dôvody,   ktoré   ju   k   priznaniu   funkčného   príplatku   viedli,   nevykazujú známky   zjavnej   svojvôle.   Navrhovateľ   napríklad   spochybňuje   relevanciu   dôvodu, spočívajúcu   vo   zvýšenom   riziku   pre   sudcov   Špeciálneho   súdu,   ktoré   súvisí   práve   s ich osobitnou vecnou pôsobnosťou a osobitnou osobnou kompetenciou. Rovnako podľa neho ako dôvod neobstojí ani zvýšená náročnosť prístupu k funkcii, ani zvýšená záťaž pre osobné a rodinné pomery, ktoré jej výkon prináša. Podľa názoru národnej rady je argumentácia navrhovateľa v tejto časti rovnaká, ako argumentácia sťažovateľov v konkrétnej kontrole ústavnosti,   ktorí   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   odôvodňujú   svojim   nesúhlasom s právnym názorom všeobecného súdu. Tak ako týmto sťažovateľom, ani navrhovateľovi sa samozrejme   rozhodnutie   vecne   príslušného   orgánu   nemusí pozdávať   a   môže   s   jeho obsahom nesúhlasiť. Avšak fakt, že navrhovateľovi sa dané dôvody nejavia ako dostatočné, neznamená, že ide o dôvody natoľko arbitrárne, že ich ako dostatočné nesmel vyhodnotiť ani zákonodarca. Uvedené dôvody takými ani nie sú, keďže ide celkom jednoznačne o premenné, ktorým nechýba racionálny základ a relevantná vecná súvislosť s obsahom rozhodnutia zákonodarcu. Navrhovateľ   od   ústavného   súdu   žiada,   aby   komplexné   posúdenie faktorov, ktoré   národnú   radu   viedli   k   rozhodnutiu,   vyjadrenému   v   §   69   ods.   2   zákona č. 385/2000 Z. z., nahradil vlastným posúdením a úplne tým poprel celú svoju doterajšiu judikatúru, týkajúcu sa okrem iného aj väzby medzi nezávislosťou súdnej moci a priznaným finančným   ohodnotením   jej   členov.   („Plat   sudcu   by   mal   byť   stabilnou a nemanipulovateľnou   veličinou,   a   nemal   by   byť   pohyblivým   faktorom,   s   ktorým   môže kalkulovať   aktuálne vládne   zoskupenie.   Zásahy   zákonodarcu   do   oblasti   materiálneho zabezpečenia   sudcov,   za   ktoré   možno   považovať   aj   platové   reštrikcie,   resp.   zmrazenie platov, či odopierame zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú právnu istotu sudcov... Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom svojvôle zákonodarcu, ale musí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený výnimočnými okolnosťami.“ - PL.   ÚS 12/05) Je zrejmé, že svojvoľnou a nevykonateľnou je práve takáto požiadavka navrhovateľa.

1.2 Súlad § 1 zákona č. 458/2003 Z. z. s medzinárodnými zmluvami Podľa názoru národnej rady neobstojí ani námietka nesúladu § 1 napadnutého zákona s právom na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to už len z toho dôvodu, že Špeciálny   súd   je   vo   svojom   konaní   viazaný   presne   tými   istými   procesno-právnymi a hmotno-právnymi   predpismi,   ako   súdy,   rozhodujúce   v   iných   trestných veciach.   Inými slovami, činnosť Špeciálneho súdu v rámci poskytovania súdnej ochrany (rozhodovania o vine a treste) sa z hľadiska procesných a hmotnoprávnych záruk v ničom nelíši od činnosti ostatných súdov, o súlade ktorých s ústavou niet rozumných pochybností.

Napokon, Európsky súd pre ľudské práva v obdobnej právnej veci už vyslovil, že súd, zriadený   zákonom,   viazaný   zákonom   a   zložený   zo   sudcov,   ktorí   sú   kreovaní tým   istým orgánom ako sudcovia iných súdov, zodpovedá kritériám čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aj keď disponuje   osobitnou   vecnou   príslušnosťou   (§   53   rozsudku   vo   veci Barberá,   Messegué a Jabardo proti Španielsku, s odkazom na § 94 správy Komisie pre ľudské práva). V danej veci išlo navyše o súd, voči rozhodnutiam ktorého nebol prípustný opravný prostriedok v iných ako právnych otázkach. Ak neodporuje požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru súd so špeciálnou   vecnou   kompetenciou,   ktorého posúdenie   skutkových   okolností   nemožno napadnúť opravným prostriedkom, a maiori ad minus im neodporuje súd, ktorý, uplatňujúc tie   isté   kódexy   ako   iné   súdy,   v   plnom   rozsahu podlieha   úplnej   prieskumnej   pôsobnosti Najvyššieho súdu.

Navrhovateľ v tejto súvislosti namieta absenciu nezávislosti Špeciálneho súdu najmä z dôvodu osobitných   podmienok   pre výkon funkcie sudcu   ŠS,   čo   je námietka,   ku ktorej sa národná rada vyjadruje aj v bode 2.1 tohto stanoviska.

II. Súlad iných ustanovení zákona/iných zákonov...

2.1 Bezpečnostné previerky Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru ústavného súdu, vyjadrenom v náleze sp. zn. PL. US 6/04, je „práve výkon sudcovskej funkcie... okolnosťou vylučujúcou podmienenie výkonu týchto funkcií rozhodnutiu orgánov výkonnej moci. V skutočnosti však ústavný súd nič   také   netvrdí,   naopak:   predmetom posúdenia ústavným súdom v danom   konaní   bola otázka, či zákonodarca smel alebo nesmel (ako to tvrdil generálny prokurátor) udeliť týmto osobám výnimku z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke. V skratke, v danej veci nešlo o to, či osoby, vyňaté podľa § 34 zákona č. 215/2004 Z. z., nesmeli byť podrobené bezpečnostnej previerke, ale či jej podrobené byť nemuseli, ak sa tak zákonodarca rozhodol. Ústavný súd v tejto veci vyslovil, že rozhodnutie   zákonodarcu,   vyjadrené   v §   34   zákona č. 215/2004 Z. z., nie je z hľadiska princípu rovnosti v nesúlade s ústavou, k čomu sa národná rada vyjadrila už v bode 1.1.2 vyššie.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad bezpečnostnej previerky ako podmienky pre výkon funkcie na Špeciálnom súde s nezávislosťou súdnej moci, navrhovateľ konkrétne namieta rozpor s čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 143 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 ústavy.

2.1.1 Súdna rada, vznik a zánik funkcie Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, do pôsobnosti Súdnej rady patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Navrhovateľ neoznačuje žiadne ustanovenie napadnutého zákona   alebo   iného   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktoré   by   Súdnej   rade odnímalo pôsobnosť rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Takéto ustanovenie ani neexistuje a rozhodovacia pôsobnosť Súdnej rady je v plnom rozsahu zachovaná aj vo vzťahu k sudcom Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   143   ústavy,   sústavu   súdov   tvoria   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky a ostatné   súdy   (ods.   1),   pričom   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon (ods. 2). Medzi zriadením súdu zákonom a ustanovením   ústavy,   ktoré   upravuje   zriaďovaciu   pôsobnosť   zákonodarcu,   samozrejme je vecná   súvislosť   a   národná   rada   s   k   tejto   námietke   vyjadrila   v   bode   1.1   svojho stanoviska. Medzi ústavným zakotvením Najvyššieho súdu, resp. normotvorným zmocnením na   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   ostatných   súdov   na   jednej   strane   a podmienkou pre výkon   funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu   na   strane   druhej   však   národná rada   žiadnu relevantnú vecnú súvislosť nenachádza.

Podľa   čl.   145   ods.   2   ústavy,   „za   sudcu   môže   byť   vymenovaný   občan   Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.“

Podľa   názoru   navrhovateľa   je   ustanovenie,   podmieňujúce   pridelenie,   dočasné pridelenie   a   preloženie   sudcu   na   Špeciálny   súd   dosiahnutím   veku   35   rokov,   v   rozpore s citovaným   ustanovením   ústavy.   Podľa   názoru   národnej   rady   je   naopak   zrejmé, že uvedené   ustanovenia   sú   vo   vzájomnom   súlade,   nakoľko   ústava   podmieňuje   vekom 30 rokov práve a len vymenovanie do funkcie sudcu, pričom táto podmienka sa rovnako vzťahuje   na   všetkých   sudcov   bez   rozdielu,   aj   na   tých,   ktorí   po   dosiahnutí   veku   35   rokov požiadajú o pridelenie na Špeciálny súd, aj na tých, ktorí voči jeho rozhodnutiam pôsobia ako   odvolací   orgán   na   najvyššom   súde.   Navrhovateľ   teda   označuje   ako   nesúladné s ústavným vekovým cenzusom 30 rokov ustanovenie, ktoré sa týka iného inštitútu ako tento cenzus.   Neoznačuje   však   žiadne   ustanovenie,   ktoré   by   vymenovanie   do   funkcie sudcu podmieňovalo iným vekovým cenzusom ako čl. 145 ods. 2 ústavy.

2.1.2 Nezávislosť a oddelenosť súdnej moci Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy, v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy, sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

V tejto súvislosti je rozhodujúcou otázka, či je ohrozením sudcovskej nezávislosti, ak zákonodarca   podmieni   prístup   k   výkonu   funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu bezpečnostnou   previerkou,   ktorú   vykonáva   Národný   bezpečnostný   úrad   (NBÚ).   Všetky ostatné otázky (obmedzená časová platnosť previerky, nepreložiteľnosť sudcu a tak podobne) sa   odvíjajú   práve   od   toho,   či   predmetná   podmienka   prístupu   k   funkcii   je   alebo nie   je nezlučiteľná s nezávislosťou súdnej moci a jej oddelenosťou od moci výkonnej. Národná rada je presvedčená, že uvedenú podmienku je možné vykladať a aplikovať ústavne konformným spôsobom a preto nie sú dané dôvody na vyslovenie jej nesúladu s ústavou.

Za   prvé,   niet   pochýb   o   tom,   že   zákonodarca   smie   podmieniť   prístup   k výkonu verejnej   funkcie   ustanovením   podmienok,   ktoré   majú   racionálne   opodstatnenie   a   nie   sú vo vzťahu   k   sledovanému   cieľu   neprimeranými.   S   prihliadnutím   na   vecnú   pôsobnosť Špeciálneho   súdu   sa   rozhodnutie   zákonodarcu   vyžadovať   od   jeho   sudcov   bezpečnostnú previerku nijako nejaví ako svojvoľné. Väzba medzi niektorými bezpečnostnými rizikami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a niektorými oblasťami vecnej pôsobnosti Špeciálneho súdu podľa § 14 ods. 2 Trestného poriadku je podľa názoru národnej rady dostatočne racionálnym základom   na   to,   aby   opodstatnila   jej   rozhodnutie   podmieniť   prístup   k funkcii   sudcu Špeciálneho súdu absolvovaním bezpečnostnej previerky.

Za   druhé,   časové   obmedzenie   platnosti   bezpečnostnej   previerky   je   inštitút,   ktorý vyplýva   z povahy   takejto   previerky   a   plne   zodpovedá   účelu,   ktorému   slúži.   Podľa   názoru národnej rady je v danej veci pomer prostriedkov k cieľu (vytýčenie päťročného obdobia na platnosť previerky) opodstatnený racionálnymi a preto legitímnymi dôvodmi a nevykazuje žiadne známky normotvornej svojvôle.

Za   tretie,   o   tom,   či sudca má alebo   nemá   nárok   získať   bezpečnostnú previerku, v konečnej inštancii rozhoduje taký orgán, akému v právnom štáte konečné rozhodnutie v takejto veci musí patriť, a to je súd, konkrétne Najvyšší súd. Všetky rozhodnutia orgánov výkonnej moci (NBÚ), resp. zákonodarnej moci (výbor národnej rady), ktoré by mohli mať dopad na prístup sudcu k funkcii sudcu Špeciálneho súdu, podliehajú kontrolnej pôsobnosti orgánov súdnej moci. Táto pôsobnosť sa pritom vzťahuje na všetky prvky preskúmavanej veci, t.j. tak na skutkové, ako aj na právne otázky. V kombinácii s povinnosťou odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa bezpečnostná previerka nepriznáva, je plná jurisdikcia Najvyššieho súdu v týchto veciach plnohodnotnou zárukou ochrany pred prípadnou snahou výkonnej moci odoprieť sudcovi prístup k funkcii sudcu Špeciálneho súdu bez legitímnych dôvodov, ktoré by boli primerané sledovanému účelu. Výkonná moc, disponujúca právomocou vydávať bezpečnostné previerky, teda nemá v dôsledku tejto svojej právomoci možnosť zasiahnuť do vnútorných pomerov   v   súdnej   moci   spôsobom,   ktorý   by   predstavoval   reálnu   hrozbu pre inštitucionálnu, statusovú, funkčnú alebo rozhodovaciu nezávislosť Špeciálneho súdu. Odhliadnuc   od   uvedeného,   navrhovateľ   svoju   argumentáciu   opiera   o   predpoklad, že NBÚ bude svoju pôsobnosť vykonávať, resp. vykonáva tak, že pre výkonnú moc vytvára priestor pre ovplyňovanie súdnej moci, čím navrhovateľ priamo spochybňuje schopnosť NBÚ pôsobiť v súlade so svojím ústavným a zákonným poslaním. Podľa názoru národnej rady obavy navrhovateľa, že nejaký orgán verejnej moci by hypoteticky mohol svoju pôsobnosť uplatňovať v rozpore so zákonom a ústavou, nepostačujú ako základ pre záver, že sama táto pôsobnosť   je hrozbou,   t.j.   že predstavuje zásah do sudcovskej nezávislosti aj v prípade, ak ju NBÚ a následne parlamentný výbor uplatnia v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V takom prípade je totiž v nesúlade s ústavou takmer každá právomoc ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci.

Okrem   toho   je   v   tejto   súvislosti   potrebné   reflektovať   aj   skutočnosť,   že nevyhnutným predpokladom pre to, aby Špeciálny súd mohol svoju pôsobnosť uplatniť voči konkrétnej osobe, je postup a rozhodnutie príslušných orgánov činných v trestnom konaní, ktoré postupujú a rozhodujú v podmienkach funkčnej a rozhodovacej nezávislosti nielen od NBÚ,   ale   aj   od   ostatných   orgánov   verejnej   moci.   Ak   teda   navrhovateľ opakovane naznačuje, že práve v dôsledku účasti NBÚ na vydávaní bezpečnostných previerok, ktoré sú podmienkou prístupu k funkcii sudcu Špeciálneho súdu, je tento súd súdom závislým od výkonnej moci a tejto vo svojom rozhodovaní podlieha, opomína fakt, že ani NBÚ ani iný orgán výkonnej alebo zákonodarnej moci nemôže a nesmie dávať akékoľvek pokyny ani orgánom činným v trestnom konaní a už tobôž nie Špeciálnemu súdu. Tvrdenie o akejsi systémovej   závislosti   Špeciálneho   súdu   v   situácii, keď   tento   je   viazaný   rovnakými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi ako ostatné súdy, a ako súd prvého stupňa podlieha   úplnej   prieskumnej   pôsobnosti   iných orgánov   ochrany   práva   (Najvyšší   súd, prípadne ústavný súd, resp. ESĽP), je tvrdenie účelové a bez opory v relevantných právnych okolnostiach.

Pri   skúmaní   súladu   rozhodnutia   zákonodarcu   ustanoviť   špecifické   podmienky pre prístup k špecifickej   funkcii   podľa   názoru   národnej rady nie   sú   bez významu ani empirické   okolnosti.   V   tejto   súvislosti   národná   rada   k   námietke   navrhovateľa, že vydávanie   bezpečnostných   previerok   orgánom   výkonnej   moci   sui   generis   predstavuje reálnu hrozbu pre nezávislé rozhodovanie Špeciálneho súdu, uvádza, že prax takéto, vo svojej podstate   hypotetické   až   špekulatívne,   tvrdenie   celkom   jednoznačne   vyvracia. Počas doterajšej činnosti bol pomer vecí, v ktorých Špeciálny súd rozhodol v rozpore s návrhom prokurátora a obžalovaného oslobodil, vyšší, ako je daný pomer v rozhodovaní trestných súdov so všeobecnou vecnou kompetenciou. Vydávanie bezpečnostných previerok NBÚ teda v žiadnom prípade neviedlo k situácii, ktorú načrtáva navrhovateľ, keď tvrdí, že účelom previerky je spraviť zo Špeciálneho súdu súd zaujatý v prospech aktuálnej výkonnej moci. Aj   tieto   výpovedné   skutkové   okolnosti   nasvedčujú,   že   príslušná   zákonná   úprava bezpečnostných previerok nepredstavuje také obmedzenie sudcovskej nezávislosti, aké by bolo za hranicou ústavne konformného výkladu a aplikácie.

2.2 Funkčný príplatok V   súvislosti   s   námietkou   navrhovateľa,   že   §   69   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z. je zásahom do práva na nestranného sudcu, je národná rada nútená konštatovať, že medzi napadnutým   ustanovením   zákona   a   označeným   právom   nenachádza   žiadnu   vecnú súvislosť. Tvrdenia navrhovateľa, že sudcov Špeciálneho súdu a príslušných sudcov najvyššieho súdu z dôvodu poberania funkčného príplatku „verejnosť vníma ako sudcov, ktorí   sú   existenčne   naviazaní   na   vôľu   výkonnej   moci...   čím   vo   verejnosti   môže vzniknúť predstava   o   tzv.   štátnej   alebo   systémovej   korupcii“,   a   že   „tým   sa   verejnosť navádza, aby sa dívala   najmä   na   sudcov   okresných   súdov   ako   na   ovplyvniteľných úplatkami, resp. napomáhajúcich   organizovanému   zločinu“   nemajú   vôbec   žiadnu ústavno-právnu relevanciu a neposkytujú priestor pre zmysluplný spor.

III. Zhrnutie Národná   rada   v plnom   rozsahu   rešpektuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať, či svoju   pôsobnosť,   zverenú   jej   ústavou,   vykonala   spôsobom,   ktorý   neprekračuje prípustné mantinely a nie je prejavom regulačnej svojvôle. Podľa názoru národnej rady v žiadnom   z   prvkov   zákonnej   úpravy,   ktoré   navrhovateľ   napadá   či   už   v   petite   alebo v odôvodnení svojho návrhu, tieto ústavné limity neprekročila.

Konkrétne, národná rada je presvedčená, že jej rozhodnutie (i) zriadiť Špeciálny súd, (ii) nevylúčiť sudcov Špeciálneho súdu z povinnosti získať bezpečnostnú previerku, a (iii) priznať sudcom Špeciálneho súdu funkčný príplatok v žiadnom prípade nemožno chápať ako arbitrárne a popierajúce princípy materiálneho štátu. Naopak, podľa názoru národnej rady ide o rozhodnutie, ktoré sa v dostatočnej miere opiera o racionálne dôvody a má relevantnú vecnú súvislosť s legitímnymi cieľmi verejného záujmu, ktorých identifikácia a presadzovanie je dominantnou súčasťou kompetenčnej výbavy národnej rady.

Na základe uvedených dôvodov národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrhu navrhovateľa   nevyhovel   a   vyslovil,   že   napadnuté   ustanovenia   nie   sú   v   nesúlade s označenými článkami ústavy a medzinárodných zmlúv...»

Ústavný   súd   požiadal   o vyjadrenie   k návrhu   aj   Súdnu   radu   Slovenskej   republiky (ďalej   aj   „súdna   rada“)   vzhľadom   na   jej   ústavné   postavenie   a predmet   prerokúvaného návrhu.   V stanovisku   súdnej   rady   z   10.   novembra   2008   (schváleného   jej   uznesením   z 11. novembra 2008) sa uvádza:

«... S argumentáciou 46 poslancov uvedenou v predmetnom návrhu a jeho doplnku treba   súhlasiť   najmä   preto,   že   zriadenie   Špeciálneho   súdu   je   v   rozpore   s   princípmi právneho štátu. Totiž, Národná rada SR ako štátny orgán konala nad rámec Ústavy a jej medzí,   keď   Ústava   neupravuje   možnosť   zriadenia   takéhoto   súdu   a   v   podmienkach Slovenskej   republiky   nebol   daný   spoločenský   záujem   na   jeho   vytvorení.   Kreovanie Špeciálneho súdu by bolo dôvodné vtedy, ak by všeobecné súdy neboli spôsobilé riadne zabezpečiť súdnu ochranu subjektom, ktorí ju potrebujú, prípadne že by sa výkon súdnictva dostal do konfliktu so štátnymi záujmami. V Slovenskej republike o takúto situáciu nešlo a rovnako ústavy európskych štátov zriadenie takýchto súdov zakazujú. Pokiaľ zákonodarca mienil upraviť určité spoločenské vzťahy, mohol tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s Ústavou SR, čo sa (pre chýbajúce podmienky možnosti vzniku takéhoto súdu) nestalo. Porovnanie s tureckým vzorom je nenáležité.

Vychádzajúc z charakteristiky Špeciálneho súdu, ktorého pôsobnosť je v porovnaní so všeobecnými súdmi neprimerane zredukovaná a s prihliadnutím na okolnosť, že výber jeho sudcov je viazaný na osobitnú previerku, ktorej výkon realizuje výkonná moc, treba vyvodiť, že zákonom č. 458/2003 Z. z. bol vážne narušení princíp nezávislosti súdnej moci. V   súvislosti   s   osobitne   výhodnými   podmienkami   pre   výkon   funkcie   sudcov Špeciálneho   súdu,   treba   upozorniť   na   výsledky   zasadnutia   Pléna   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   ktoré   sa   konalo   25.   mája   2007.   Prerokovalo   správu   o   aplikácii a účinnosti ustanovení § 66 a nasl. zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch v znení zákona č. 122/2005   Z.   z.,   funkčný   príplatok   za   výkon   funkcie   patri   sudcovi   Špeciálneho   súdu a sudcovi najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhoduje   o   opravných prostriedkoch vo   veciach,   na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesť násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

V roku 2006 sa pri stanovení príplatku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia vychádzalo   zo   sumy   17   300   Sk,   takže   výška   samotného   príplatku   predstavovala   sumu 103 800 Sk (17 300 x 6), na ktorý majú nárok iba tí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd a nie aj „ostatní“ sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; ich základným platom je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca národnej rady (§ 66 ods. 1 zákona o sudcoch), čo vo finančnom vyjadrení predstavuje sumu 67 470 Sk (17 300 x 3 x 1, 3), ku ktorej treba pripočítať funkčné príplatky za vyššiu sudcovskú funkciu v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 zákona o sudcoch pohybujúce sa v sumách 4000 (u predsedov senátov) a 5000 Sk (u predsedov kolégií).

V   roku   2007   činí   tento   rozdiel   112   600   Sk.   Sudcovia   najvyššieho   súdu,   ktorí nerozhodujú   ako   sudcovia   rozhodujúci   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam Špeciálneho   súdu   tento   príplatok   nemajú   a   poberajú   so   sudcami,   ktorí   rozhodujú o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu,   len   rovnaký   základný plat, ktorý v roku 2007 dosahoval výšku 73 190 Sk. Z uvedeného vyplýva, že len funkčný príplatok   sudcu   najvyššieho   súdu   rozhodujúceho   o opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu tvorí 153,8 % základného platu sudcu najvyššieho súdu. Spolu so základným platom bol plat sudcu najvyššieho súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu   v   roku   2007   celkom   185   790   Sk. Rovnako to platilo aj o sudcoch Špeciálneho súdu. V roku 2008 je rozdiel v odmeňovaní sudcov ešte markantnejší.

V odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda vzniká podstatný rozdiel, ktorý nemožno považovať za odôvodnený, lebo :

1) požiadavky na výkon funkcie sudcu na najvyššom súde (až na príslušnú previerku NBU) sú pre všetkých sudcov rovnaké,

2)   zodpovednosť   za   rozhodovaciu   činnosť   nesie   sudca   v   každej   veci   bez   ohľadu na špecializáciu,

3) skutočnosť, že sudca rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu sa podrobí príslušnej previerke nemôže zakladať takto podstatný rozdiel v platoch sudcov   Najvyššieho   súdu,   aký   v súčasnej   dobe   existuje.   Takýto,   rozdiel   nezakladá   ani skladba a povaha vecí prejednávaných v týchto špeciálnych senátoch.

Podľa   článku   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   (zákona   č.   460/1992   Zb.   v   znení neskorších predpisov) ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Rovnako to platí aj podľa   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   a   tiež   aj   podľa Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv.   Všetci   sú   si   pred   zákonom   rovní   a   majú   právo na rovnakú   zákonnú   ochranu   bez   akejkoľvek   diskriminácie,   ktorá   porušuje   Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, aj proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie (článok 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Článok 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Tieto zásady bez pochýb platia aj pri odmeňovaní sudcov, čo vyplýva aj z Európskej charty o zákone pre sudcov. Podľa čl. 6 bod 6.1 Európskej charty o štatúte sudcu prijatej na podnet Rady Európy v júli 1998 v Štrasburgu v spojení s Princípom III. Odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 platí, že „sudcovia vykonávajúci sudcovské funkcie majú nárok na plat, ktorého výška musí byť adekvátna dôstojnosti ich právnickej profesie v spoločnosti a zodpovednosti, ktorú na seba berú a má byť stanovená tak, aby ich chránila pred tlakmi na ovplyvňovanie ich rozhodovania a vôbec ich konania v rámci im zverených právomocí, ktoré by poškodili ich nezávislosť a nestrannosť.“

Všeobecné zmocnenie na prijímanie antidiskriminačných opatrení obsahuje aj čl. 13 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, na základe ktorej bola (okrem iného) prijatá aj smernica   Rady   EU   č.   78/2000   z   27.   11.   2000,   ktorá   ustanovuje   všeobecný   rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti.

Keďže   Slovenská   republika   je   demokratický   a   právny   štát,   ktorý   nie   je   viazaný na nijakú   ideológiu,   a   ktorý   dodržiava   všeobecné   pravidlá   medzinárodného   práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (článok 1 Ústavy Slovenskej republiky zákona č. 460/1992   Zb.),   treba   sa   zamerať   na   odstránenie   diskriminácie   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky, ktorá zakladá nežiadúcu disproporciu v odmeňovaní sudcov; v tejto súvislosti treba poukázať na zákon č. 365/2004 Z. z.

Je zrejmé, že na odstránenie diskriminácie vyvolanej spôsobom odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu čakajú tak sudcovia krajských, ako aj okresných súdov...»

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“). Stanovisko najvyššieho súdu z 10. novembra 2008 je z hľadiska obsahu totožné so stanoviskom súdnej rady.

Ústavný   súd   napokon   požiadal   o vyjadrenie   k návrhu   aj   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálny   prokurátor“),   ktorý   sa   vyjadril   podaním z 22. decembra 2008, v ktorom sa uvádza: «... Podstatný význam pre posúdenie návrhu na začatie   konania   a   namietanej   zákonnej   úpravy   má   rozhodnutie,   či   Špeciálny   súd zriadený   zákonom   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej prokuratúry   je súdom   špecializovaným   alebo   súdom   mimoriadnym   a   či   postavenie   a pôsobnosť   Špeciálneho   súdu   a   jeho   sudcov   rešpektuje   Ústavu   Slovenskej   republiky   a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Mimoriadne   súdy   majú   svoje   charakteristické   znaky   -   vymykajú   sa   z   ustáleného poriadku,   z   bežných   pravidiel,   sú   zriadené   účelovo   len   v   záujme   dosiahnutia   vopred určeného cieľa a po jeho dosiahnutí zanikajú. Toto tvrdenie podporuje aj spôsob a účel zriadenia,   postavenie   a   pôsobnosť   mimoriadnych   súdov,   ktoré   v   minulosti   pôsobili na našom území.

Za mimoriadny súd zriadený v minulosti na našom území možno označiť viaceré súdy. V dávnej minulosti takým súdom bol napríklad zvláštny vyšetrovací a súdny tribunál zriadený   v   roku   1687   hlavným   veliteľom   cisárskych   jednotiek   v   Hornom   Uhorsku v súvislosti s politickými a náboženskými represáliami, ktoré vošli do dejín pod názvom „Prešovské jatky“. V minulom storočí mimoriadnymi súdmi boli nepochybne Národný súd so sídlom v Bratislave, okresné ľudové súdy so sídlom v sídle okresu a miestne ľudové súdy v každej politickej obci, ktoré boli zriadené na území Slovenska za účelom potrestania trestných činov uvedených v nariadení Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Sb. n. SNR o potrestaní   fašistických   zločincov,   okupantov,   zradcov   a   kolaborantov   a   o   zriadení ľudového   súdnictva.   Toto   nariadenie   ustanovovalo   zloženie   týchto   ľudových   súdov,   ich personálnu pôsobnosť, osobitné skutkové podstaty trestných činov, tresty (vrátane trestu smrti) a osobitné právne následky odsúdenia (strata občianskych práv), osobitné pravidlá na   konanie   a rozhodovanie ľudových súdov   (konanie aj   v neprítomnosti obžalovaného, hlavné   pojednávanie   muselo   byť   zahájené   do   14   dní   od   podania   obžalobného   spisu predsedovi   súdu,   rozsudok   bolo   treba   vyniesť   a   vyhlásiť   hneď   po   skončení   hlavného pojednávania,   proti   rozhodnutiu   súdu   nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok, obžalovaný pred miestnym ľudovým súdom si mohol zvoliť obhajcu, ten však nesmel byť z radov advokátov a sudcov) a tiež osobitné pravidlá na výkon trestov. Priamo v tomto nariadení bolo ustanovené, že nadobúda účinnosť hneď a platí na čas jedného roku. Okrem ďalších   mimoriadnych   súdov   zriadených   po   druhej   svetovej   vojne   na   našom   území (mimoriadne ľudové súdy zriadené dekrétmi prezidenta) bol zriadený za účelom ochrany nových   spoločensko-politických   pomerov   Štátny   súd.   Tento   súd   bol   zriadený   zákonom č. 232/1948   Sb.   o   Štátnom   súde   a   do   jeho   právomoci   patrilo   konanie   a   rozhodovanie o trestných činoch ustanovených v zákone č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky,   ktorý   obsahoval   osobitné   skutkové   podstaty   trestných   činov,   vrátane   trestov za ich spáchanie. Zákon č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky bol zrušený zákonom č. 86/1950 Sb. Trestný zákon. Zákon č. 232/1948 Sb. o Štátnom súde bol zrušený zákonom č. 66/1952 Sb. o organizácii súdov.

Špeciálny   súd   je   zriadený   zákonom   -   zákonom   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry.   Tento   súd   je   zaradený   do   systému ostatných súdov Slovenskej republiky ako súd nezávislý s právomocou vykonávať súdnictvo oddelene od iných štátnych orgánov. Špeciálny súd koná a rozhoduje podľa tých istých hmotno-právnych a procesno-právnych predpisov ako ostatné súdy v trestných veciach. Zákon časovo neobmedzil jeho pôsobnosť, je zriadený ako súd trvalý. Ide o samostatný súd so špecializovanou agendou v oblasti trestného práva zameraný na ochranu pred korupciou a   organizovaným   zločinom.   Korupcia   a   organizovaný   zločin   sa   stávajú   významným globálnym problémom ľudstva, ktorému musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti, stability a ekonomického rozvoja.   Korupcia ohrozuje právny štát,   demokraciu a ľudské práva,   narúša   hospodársku   súťaž,   bráni   hospodárskemu   rozvoju,   ohrozuje   stabilitu demokratických   inštitúcií   a   morálne   základy   spoločnosti.   Organizovaný   zločin   ohrozuje bezpečnosť   a   ekonomiku   jednotlivých   Štátov,   fungovanie   spoločnosti,   demokraciu, nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Nepochybne ide o závažné dôvody   a   týmito   dôvodmi   zákonodarca   aj   odôvodnil   zriadenie   Špeciálneho   súdu. Rozhodnutie o otázke, či existoval naliehavý spoločenský záujem na zriadení Špeciálneho súdu,   nepatrí   do   kompetencie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky;   posúdenie a rozhodnutie o tom, či určitý právny nástroj je alebo nie je spoločensky potrebný, patrí do kompetencie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky je však oprávnený rozhodnúť o tom, či zriadenie Špeciálneho súdu zákonom Národnej rady Slovenskej   republiky,   jeho   postavenie,   pôsobnosť   a   postavenie   jeho   sudcov   je   v súlade s Ústavou   Slovenskej   republiky   a   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná.

Podľa   Ústavy Slovenskej   republiky   sústavu súdov   tvoria Najvyšší   súd Slovenskej republiky   a   ostatné   súdy   (čl.   143   ods.   1).   Podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon (čl. 143 ods. 2).

Z uvedeného je zrejmé, že ústavodarca zveril do právomoci zákonodarcu ustanoviť, ktoré súdy budú spolu s Najvyšším súdom Slovenskej republiky tvoriť sústavu súdov...... V dôvodovej správe k čl. 143 Ústavy Slovenskej republiky je výslovne uvedené, citujem:   „... Sústava   súdov   je   jednotná.   Všeobecné   súdy   rozhodujú   vo   veciach občianskoprávnych,   obchodnoprávnych   a trestnoprávnych a   preskúmavajú aj   zákonnosť rozhodnutí   správnych   orgánov.   Postavenie   vojenských   súdov   upraví   osobitný   zákon“. To znamená,   že   ústavodarca   už   pri   schvaľovaní   Ústavy   Slovenskej   republiky   počítal s existenciou vojenských súdov a ponechal na zákonodarcu, aby upravil ich postavenie, t. j. ich sústavu i právomoc...

... spôsob   určenia   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu   sa   nevymyká   z   rámca   spôsobu určenia pôsobnosti vojenských súdov v zákonnej úprave účinnej v čase schválenia Ústavy Slovenskej   republiky...   To   však   neplatí   vo   vzťahu   k   jeho   zaradeniu   do   systému   súdov Slovenskej republiky, jeho postaveniu a postaveniu jeho sudcov.

Špeciálny   súd   má   celoštátnu   pôsobnosť   (§   5   zákona   č.   371/2004   Z. z.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky);   nevzťahujú   sa   naňho   ustanovenia   o   miestnej príslušnosti (§ 17 Trestného poriadku). Špeciálny súd má výlučnú pôsobnosť; je to jediný súd v sústave súdov Slovenskej republiky, ktorý je výlučne oprávnený konať a rozhodovať ako   súd   prvého   stupňa   v   trestných   veciach   ustanovených   zákonom   (§   14   Trestného poriadku).   O   riadnych   opravných   prostriedkoch   proti   jeho   rozhodnutiam   rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 315 Trestného poriadku), ktorý je inak súdom tretieho stupňa (§ 377 Trestného poriadku). Vo vzťahu k rozhodnutiam Špeciálneho súdu je Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne súdom druhého i tretieho stupňa (porovnaj § 315 a § 377 Trestného poriadku).

Senáty   Špeciálneho   súdu   (súd   prvého   stupňa)   majú   rovnaké   zloženie   ako   senáty krajských súdov a Vyššieho vojenského súdu (súdy druhého stupňa); skladajú sa z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu (§ 16, § 25 a § 29 zákona č, 757/2004 Z. z. osudoch); senáty okresných súdov a vojenských obvodových súdov (súdy prvého stupňa) sa skladajú z predsedu senátu a dvoch prísediacich (§ 14 a § 27 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Špeciálny súd je síce súdom prvého stupňa, na účely Trestného poriadku sa však považuje za krajský súd (§ 10 ods. 5 Trestného poriadku). Krajský súd podľa Trestného poriadku nekoná ako súd prvého stupňa, je odvolacím súdom (§ 10 ods. 5 a §315). Na sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu, sa vzťahujú osobitné pravidlá.

Na Špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa vyjadrenia   Národného   bezpečnostného   úradu   podľa   osobitného   zákona   je   oprávnený oboznamovať   sa   s   utajovanými   skutočnosťami   stupňa   utajenia   Prísne   tajné.   Tieto podmienky   platia   rovnako   na   sudcu   dočasne   prideleného   alebo   sudcu   preloženého na Špeciálny   súd,   ako   aj   na   sudcu,   ktorý   rozhoduje   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   Špeciálneho   súdu   (§   11   ods.   3   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich).

Ak sudca pridelený alebo preložený na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, musí   byť   preložený   na   iný   súd   (§   150a   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich). Ak nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje (§ 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Prísne tajné možno nadobudnúť len na základe bezpečnostnej previerky IV. stupňa [§ 15 ods.   1   a   ods.   2   písm.   d)   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných   skutočností“)].   Bezpečnostnú   previerku   IV.   stupňa   vykonáva   Národný bezpečnostný   úrad   [§   17   písm.   b)   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných skutočností],   ktorý   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy   [§   21   písm.   j)   zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy], teda orgánom riadeným na princípe nadriadenosti a podriadenosti.

Platnosť   osvedčenia   pre   utajované   skutočnosti   stupňa   utajenia   Prísne   tajné   je 5 rokov (§ 28 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností), pričom Národný bezpečnostný úrad má právo sudcu preverovať aj počas doby platnosti takého osvedčenia   a   na   základe   zistenia   nových   skutočností   platnosť   osvedčenia   zrušiť   (§   29 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností).

Za   problematické   považujem   to,   že   jednou   z   podmienok   na   pridelenie,   dočasné pridelenie   alebo   preloženie   sudcu   na   Špeciálny   súd   alebo   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   do   senátu,   ktorý   rozhoduje   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam Špeciálneho súdu, je bezpečnostná previerka sudcu. Nemala by to byť v žiadnom prípade bezpečnostná   previerka   na   získanie   oprávnenia   na   oboznamovanie   sa   s   utajovanými skutočnosťami   v   zmysle   právnej   úpravy   ustanovenej   v   §   2   zákona   č.   215/2004   Z.   z. o ochrane utajovaných skutočností, ak predmetom konania pred súdom nie je informácia alebo   vec,   ktorá   je   utajovanou   skutočnosťou,   teda   informáciou   alebo   vecou   určenou pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou   alebo   odcudzením   a   ktorá   môže   vznikať   len   v oblastiach,   ktoré   ustanoví   vláda Slovenskej republiky svojím nariadením [§ 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností]. Podmienenie oprávnenia vykonávať funkciu sudcu na Špeciálnom súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v senáte, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu,   podmienkou   ich   oprávnenosti oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré nie sú predmetom konania na súde, je účelové   -   smeruje   len   k   oprávneniu   Národného   bezpečnostného   úradu   vykonávať bezpečnostnú previerku sudcov. A tak v podstate Národný bezpečnostný úrad rozhoduje o tom,   či   sudca   spĺňa   podmienku   na   výkon   funkcie   na   špeciálnom   súde   a   či   sudca Špeciálneho súdu a sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaradený do senátu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, smie vo svojej funkcii zotrvať (§ 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., o sudcoch a prísediacich). Takáto   právna   úprava   nevytvára   predpoklady   pre   nezávislosť   sudcov,   dokonca, vážne spochybňuje ich nezávislosť. Spochybňuje nezávislosť aj samotného Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože nevylučuje účelové zásahy do zloženia ich senátov. Umožňuje neprimeranú ingerenciu do sudcovskej legitimity, a to nielen pri vzniku funkcie sudcu Špeciálneho súdu, jej trvaní či zániku, ale aj pri oprávnení vykonávať naďalej funkciu sudcu na inom súde po strate oprávnenia vykonávať funkciu sudcu na Špeciálnom súde. To isté sa vzťahuje aj na sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnených rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.

Závislosť   sudcov   Špeciálneho   súdu   a   tých   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   ktorí   rozhodujú   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho súdu, od bezpečnostnej previerky vykonávanej Národným bezpečnostným úradom neneguje ani   možnosť   inštančného   postupu   pred   výborom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, či možnosť následného súdneho prieskumu. Aj eventuálna závislosť sudcov od rozhodovacej činnosti orgánu výkonnej   moci   je v rozpore s imanentným princípom   právneho štátu   - nezávislosťou   súdnictva.   Ak   je   teda   nevyhnutným   predpokladom   pre   spravodlivé rozhodovanie súdov ich nezávislosť, a contrario súd, ktorého nezávislosť možno spochybniť, nemôže byť zárukou spravodlivého rozhodovania Európsky súd pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, ale aj v ďalších už potvrdil, že spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only be done; it must also be seen to be done).

Z   týchto dôvodov podporujem predložený návrh vo vzťahu k ustanoveniam § 11 ods. 3 a § 150a ods. 2 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Na účely eliminácie   bezpečnostných   rizík   predsa   nič   nebráni   zákonodarcovi   prijať   takú   zákonnú úpravu, ktorá vytvorí predpoklady pre bezpečnostnú spoľahlivosť sudcov - tá však musí byť v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.

Špeciálny súd je súdom prvého stupňa, napriek tomu:

- sudcovia Špeciálneho súdu majú základný plat rovnaký ako sudcovia súdu tretieho stupňa

- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich“)],

- sudcovia Špeciálneho súdu majú rovnaký základný plat bez ohľadu na dĺžku praxe tak, ako sudcovia súdu tretieho stupňa - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda nie sú zaradení do platovej skupiny podľa dĺžky praxe tak, ako ostatní sudcovia súdov prvého stupňa   i   druhého   stupňa   (§   66   ods.   2   až   4   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich),

- predseda a podpredseda Špeciálneho súdu majú rovnaký funkčný príplatok za riadiacu činnosť ako predsedovia a podpredsedovia súdov druhého stupňa (§   68 ods.   1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich),

-   predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   a   sudca   Špeciálneho   súdu,   ktorý   rozhoduje   ako samosudca, majú rovnaký funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu ako predsedovia senátov a sudcovia rozhodujúci ako samosudcovia na súde druhého stupňa (§ 69 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich),

- len sudcovia Špeciálneho súdu a len tí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špeciálny   súd,   majú   nárok   na   mesačný   funkčný   príplatok   za   výkon   funkcie   v   sume rovnajúcej   sa   šesťnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (§ 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich) - tento funkčný príplatok je jednou zo zložiek funkčného platu sudcu (§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). V roku 2008 mesačný funkčný príplatok priznaný ustanovením § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich len sudcom Špeciálneho súdu a tým sudcom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorí   rozhodujú   o   opravných   prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, činí 120 876 Sk. Základný plat v roku 2008 im prislúcha v sume určenej podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, t.j.   vsunie 78 650 Sk.   Ich funkčný plat v roku 2008 tak činí najmenej 199 526 Sk (tento funkčný plat sa zvyšuje o funkčný príplatok za riadiacu činnosť a funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu, ak im patrí podľa § 68, § 69 ods. 1 a § 70 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Základný plat sudcov okresných súdov a vojenských obvodových súdov, ktoré sú súdmi prvého stupňa, vo veku od 35 rokov činí od 95 % do 120 % z priemerného platu sudcu v závislosti od dĺžky ich praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa (§ 66 ods. 2 a 3 v spojení s § 67 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Priemerný plat sudcu v roku 2008 je 60 500 Sk (§ 23 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky).   To   znamená,   že   v roku   2008   im   patrí základný plat v sume od 57 475 Sk do 72 600 Sk (základný plat v sume 72 600 Sk patrí až od začiatku 24. roku praxe). Tento základný plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov (§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Základný plat sudcov krajských súdov a sudcov Vyššieho vojenského súdu, ktoré sú súdmi druhého stupňa, vo veku nad 35 rokov činí od 100 % do 125 % z priemerného platu sudcu v závislosti od dĺžky ich praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa (§ 66 ods. 2 a 3 v spojení s § 67 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume od 60 500 Sk do 75 625 Sk (základný plat v sume 75 625 Sk patrí až od začiatku 24. roku praxe). Tento základný plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov (§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Základný   plat   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorí   nerozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich), t.j. 130% z priemerného platu sudcu. To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume 78 650 Sk. Tento základný plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov (§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ak   neberiem   do   úvahy   funkčné   príplatky   za   riadiacu činnosť a funkčné príplatky za vyššiu sudcovskú funkciu, ktoré patria sudcom za podmienok ustanovených v § 68, § 69 ods. 1 a § 70 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich (poznamenávam, že sudcom Špeciálneho súdu v rovnakej výške ako sudcom súdov druhého stupňa), v roku 2008 predstavuje funkčný plat sudcov:

1. suma od 57 475 Sk do 72 600 Sk, ak ide o sudcov okresných súdov alebo sudcov vojenských obvodových súdov,

2. suma od 60 500 Sk do 75 625 Sk, ak ide o sudcov krajských súdov a Vyššieho vojenského súdu,

3. suma 78 650 Sk, ak ide o sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí nerozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špeciálny súd,

4. suma 199 526 Sk, ak ide o sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.

To znamená, že funkčný plat sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, v roku 2008 je takmer:

1. 3,5   až   2,75-krát   vyšší   ako   funkčný   plat   sudcov   okresného   súdu   a   sudcov vojenských obvodových súdov,

2. 3,3   až   2,64-krát   vyšší   ako   funkčný   plat   sudcov   krajského   súdu   a   Vyššieho vojenského súdu,

3. 2,54-krát vyšší ako funkčný plat sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí   nerozhodujú   o   opravných   prostriedkoch   vo   veciach,   na   ktoré   je   v   prvom   stupni príslušný Špeciálny súd.

Takýmto   systémom   odmeňovania   sudcovia   Špeciálneho   súdu   a   tí   sudcovia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorí   rozhodujú   o   opravných   prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, sú výrazným spôsobom neprimerane   zvýhodnení   oproti   ostatným   sudcom,   a   to   pri   porovnateľnom   pracovnom zaťažení.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonné vymedzenie postavenia a pôsobnosti Špeciálneho súdu, ako aj postavenia a pôsobnosti jeho sudcov je nesystémové - je súdom prvého stupňa, na účely Trestného poriadku sa považuje za krajský súd, ktorý je súdom druhého stupňa, o opravných   prostriedkoch   proti   jeho   rozhodnutiam   rozhoduje   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky,   ktorý   je   inak   súdom   tretieho   stupňa,   jeho   sudcovia   majú   ochranu,   výhody a príjem za výkon sudcovskej funkcie podstatne vyšší ako väčšina sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   teda   súdu   najvyššieho   -   tretieho   stupňa.   Jeho   „špeciálnosť“   v podstate spočíva v tom, že

- má výlučnú pôsobnosť na konanie a rozhodovanie v prvom stupni o niektorých trestných činoch taxatívne vymedzených osôb a o taxatívne vymedzených trestných činoch ostatných osôb,

- jeho sudcovia majú osobitný status, ktorý sa výrazným spôsobom a nesystematický vymyká z rámca statusu sudcov ostatných súdov - už samotná skutočnosť, že sú sudcami Špeciálneho   súdu   im   dáva   právo   na   osobitnú   ochranu,   fakticky   aj   na   zabezpečenie osobitného   druhu   bývania,   osobitné   materiálno-technické   vybavenie   súdu   vysoko prevyšujúce   štandard   materiálno-technického   vybavenia   ostatných   súdov   a   najmä,   ich príjem za výkon funkcie sudcu značne prevyšuje príjem ostatných sudcov, dokonca aj tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí často rozhodujú o zložitejších trestných veciach (ale aj iných ako trestných veciach) a nebezpečnejších páchateľoch ako sudcovia Špeciálneho súdu. V článku 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Výkladom tohto ustanovenia možno dôjsť k záveru, že na čele sústavy všeobecných súdov môže byť iba jeden najvyšší súdny   orgán   a   že   musí   ísť   o   jednotný   súd.   Z   tohto   pohľadu   je   potrebné   považovať za neprípustné, aby sudcovia tohto súdu vykonávajúci rovnakú agendu tvorili dve rozdielne skupiny sudcov, t. j. na jednej strane všeobecne trestní sudcovia a na druhej strane sudcovia poverení rozhodovaním v odvolacej agende proti rozhodnutiam špeciálneho súdu. De facto tu pod názvom „Najvyšší súd SR“ pôsobia dva súdy a vlastne takto existuje zakrytý Najvyšší špeciálny súd,

- výkon sudcovskej funkcie na Špeciálnom súde má dočasný charakter vzhľadom na dočasnú platnosť osvedčenia Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými   skutočnosťami   stupňa   utajenia   Prísne   tajné   a   na   oprávnenie   Národného bezpečnostného   úradu   zrušiť   platnosť   takého   osvedčenia   alebo   po   uplynutí   zákonom ustanovenej 5-ročnej lehoty takéto osvedčenie neudeliť.

Ústava Slovenskej republiky výslovne nezakazuje zriaďovanie súdov so špeciálnou agendou. Ústavodarca schválením ustanovenia čl. 143 Ústavy Slovenskej republiky vytvoril priestor   pre   zákonodarcu,   aby   zákonom   ustanovil   takú   sústavu   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi, ktoré budú zodpovedať požiadavkám aplikačnej praxe. To však   neznamená,   že   zákonodarca   nemusí   rešpektovať   ústavné   princípy   vzťahujúce sa na súdy, sudcov a súdnictvo, že postavenie a pôsobnosť určitého konkrétneho súdu a jeho sudcov sa môže vymykať zo zákonného rámca ostatných súdov patriacich do tej istej sústavy súdov   a   zo   zákonného   postavenia   a   podmienok   na   výkon   sudcovskej   funkcie   ostatných sudcov, že „rovnaké môže byť upravované ľubovoľne nerovnako“, ale ani to, že niektoré osoby s osobitným postavením v štáte možno vyňať z pôsobnosti všeobecných súdov (§ 14 ods.   1   Trestného   poriadku)   a   ustanoviť   pre   nich   jeden   prvostupňový   súd   s   výlučnou právomocou. Nemožno vylúčiť, že výlučná pôsobnosť Špeciálneho súdu ustanovená v § 14 ods. 1 Trestného poriadku v konečnom dôsledku môže priniesť pre niektoré osoby uvedené v tomto ustanovení negatívny a pre niektoré pozitívny výsledok, a to len v závislosti od ich vplyvu   či   vzťahov   so   sudcami   Špeciálneho   súdu.   Naviac,   takouto   právnou   úpravou zákonodarca výslovne spochybňuje odbornú i morálnu schopnosť sudcov ostatných súdov Slovenskej republiky rozhodovať nestranne a nezávisle v súlade so zákonom o všetkých trestných činoch, teda aj o tých, ktoré spáchajú ústavní činitelia či iné osoby s osobitným postavením. Vo všeobecnosti sudcov, ktorým zákonodarca na návrh vlády prizná špecifické významné   osobné   výhody   oproti   ostatným   sudcom,   môže   verejnosť   vnímať   ako   sudov kooperujúcich   s   politickými   činiteľmi   (či   už   súčasnými   alebo   bývalými),   ako   sudcov rozhodujúcich   neobjektívne,   podľa   objednávky,   čím   sa   spochybňuje   dôvera   verejnosti v súdnictvo ako také. Podľa môjho názoru takáto právna úprava je v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, princípom rovnosti (ľudia sú rovní v dôstojnosti i v právach – to platí   pre   sudcov,   ako   aj   pre   osoby   stojace   pred   súdom)   a   princípom   nestrannosti a nezávislosti   súdnictva,   ktorý   zaručuje   jednak   sudcom   právo   rozhodovať   nestranne a nezávisle   a   jednak   každému,   aby   o   jeho   veci   rozhodoval   nestranný   a   nezávislý   súd. Právna   úprava   postavenia   sudcov   Špeciálneho   súdu   takéto   záruky   nedáva.   Zvádza   k názoru,   že zákonodarca   vytvoril   dve   kategórie   sudcov   -   jednu   kategóriu   predstavujú   tí sudcovia, ktorým možno dôverovať, avšak, ktorých možno z funkcie sudcu na Špeciálnom súde odvolať, ak dôveru výkonnej moci reprezentovanej Národným bezpečnostným úradom stratia - tú druhú kategóriu predstavujú tí ostatní.

V   zmysle   uvedeného   nemám   zásadné   námietky   voči   zaradeniu   Špeciálneho   súdu do sústavy   súdov   Slovenskej   republiky   ako   súdu   špecializovaného   na   konanie a rozhodovanie o trestných činoch korupcie a organizovaného zločinu. Zastávam názor, že súd zriadený zákonom, viazaný zákonom a zložený zo sudcov, ktorí sú kreovaní tým istým orgánom ako sudcovia iných súdov, zodpovedá kritériám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj keď disponuje osobitnou vecnou príslušnosťou. Z hľadiska Ústavy Slovenskej republiky a ústavných princípov však namietam právnu úpravu:

1. §   14   ods.   1   a   3   Trestného   poriadku,   ktorá   ustanovuje   výlučnú   pôsobnosť špeciálneho   súdu   ako   jediného   súdu   v   sústave   súdov   Slovenskej   republiky   na   konanie a rozhodovanie v prvom stupni o trestných činoch v zákone taxatívne vymedzených osôb,

2. § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorá vyjadrenie Národného bezpečnostného úradu, že sudca je oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, ustanovuje za podmienku na výkon funkcie sudcu   na   Špeciálnom   súde   a   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   v   senáte,   ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu,

3. §   150a   ods.   2   a   3   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich,   ktorá zabraňuje sudcovi Špeciálneho súdu vykonávať funkciu na špeciálnom súde, ak prestane spĺňať   podmienku   oprávnenosti   oboznamovania sa   s utajovanými   skutočnosťami   stupňa utajenia Prísne tajné,

4. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorá neprimerane zvýhodňuje platové pomery sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom ostatných súdov. V   uvedenom   rozsahu   podporujem   predložený   návrh   na   začatie   konania   pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   Ďalšie   nedostatky   namietanej   právnej   úpravy, na ktoré   som   poukázal,   je   možné   vyriešiť   zmenou   zákonnej   úpravy   v   Národnej   rade Slovenskej   republiky,   a   to   najmä   so   zreteľom   na   právne   následky   vo   vzťahu k prebiehajúcim, ale aj skončeným konaniam...»

Na   verejnom   zasadnutí   pléna   ústavného   súdu   17.   marca   2009   právny   zástupca navrhovateľa   opätovne   poukázal   podľa   neho   na   najzávažnejšie   rozpory   napadnutých právnych   predpisov   s označenými   ustanoveniami   ústavy,   dohovoru   a Dohovoru   OSN proti korupcii v súlade s argumentáciou obsiahnutou aj v jeho písomných podaniach.

V   súlade   s   písomným   podaním   z   25.   januára   2009   zároveň   doplnil   svoju argumentáciu   uvedúc: „... prokuratúra   je   monokratický   orgán   na   čele   s generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky,   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady SR. Zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   bol   do   usporiadanej   jednotnej   sústavy   štátnych   orgánov tvoriacich   prokuratúru   inkorporovaný   samostatný   orgán   Úradu   špeciálnej   prokuratúry. S koncepcie ustanovení § 55b až 55l zákona č. 153/2001 Z. z., ktoré boli inkorporované zákonom č. 458/2003 Z. z., bol v zásade narušený ústavný princíp deklarovaný ustanovením článku   150   Ústavy   SR.   Generálnemu   prokurátorovi,   ktorý   má   postavenie   ústredného štátneho   orgánu,   boli   odňaté   právomoci.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   vykonáva   všetky činnosti vo vlastnej réžii bez možnosti ingerencie nadriadeného prokurátora. Uvedeným spôsobom   bol   narušený   základný   princíp   prokuratúry,   princíp   nadriadenosti a podriadenosti,   ktorým   bol   zaistený   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti,   a to   v rámci orgánu kontroly zákonnosti. Zákonom č. 458/2003 Z. z. bol kreovaný samostatný orgán s vlastným   uzavretým   systémom   mimo   rámca   monokratického systému   prokuratúry Slovenskej republiky, v ktorom absentuje systém kontroly. Je jednoznačným, že uvedeným spôsobom bolo narušené postavenie prokuratúry, tak ako je vymedzené v Ústave Slovenskej republiky.“

Právny   zástupca   národnej   rady   uviedol,   že   zotrváva   na   argumentácii   uvedenej v písomnom   vyjadrení   národnej   rady   k návrhu.   Zdôraznil,   že   definičným   znakom mimoriadnych   súdov   býva „...   zriadenie   za účelom   plnenia   nejakého   konkrétneho historicko-politického poslania v reakcii na špecifické udalosti alebo udalosť. Na rozdiel od takto koncipovaných mimoriadnych súdov sú špeciálne súdy orgánmi, ktoré majú stálu povahu   a predovšetkým   sú   viazané   tými   istými   procesnoprávnymi   aj   hmotnoprávnymi predpismi   ako   v úvodzovkách   bežné   súdy.   Špeciálny   súd   vykazuje   všetky   znaky,   ktoré sa bežných   súdov   týkajú,   pokiaľ   ide   o tie   konštitutívne   definičné   znaky,   to   znamená viazanosť tým istým procesným, aj hmotným právom ako bežné všeobecné súdy, a naopak je tu   absencia   tých   definičných   znakov,   ktoré   vymedzujú   súdy   ako   súdy   mimoriadne... Pokiaľ   ide   o tie   platy,   tak   navrhovateľ   dôvody,   ktoré   zákonodarcu   viedli   k priznaniu takéhoto funkčného príplatku, nepovažuje za dostatočné. Podľa nášho názoru by tu nesúlad s ústavou bol v prípade, ak by tieto dôvody boli svojvoľné a chýbal im akýkoľvek racionálny základ. To, že sa tieto dôvody nemusia zdať a nezdajú dostatočné navrhovateľovi, samo osebe   neindikuje   nesúlad   takýchto   dôvodov,   ich   svojvoľnosť   a absenciu   racionálneho základu... Pokiaľ   ide   o bezpečnostné   previerky   sudcov,   tak   považujeme   za   dôležité upozorniť na skutočnosť, že pravidlom je previerka. Je vymedzený katalóg orgánov verejnej moci, ktoré podliehajú previerke. Zákonodarca niektorým druhovo vymedzeným subjektom, konkrétnym orgánom verejnej   moci,   z tohto   pravidla,   z tejto   povinnosti,   udelil   výnimku. Národná rada sa domnieva, že nepostupuje v rozpore s ústavou, ak sa rozhodla nerozšíriť túto výnimku aj na sudcov špeciálneho súdu... nesúhlasíme s tvrdením, že ide o priamu ingerenciu   výkonnej   moci   do   statusovej   a rozhodovacej   nezávislosti   sudcu   špeciálneho súdu...   pokiaľ   príslušné   orgány   výkonnej   moci   uplatnia   svoju   pôsobnosť   zákonným spôsobom... Pokiaľ by malo takýmto výkonom tejto pôsobnosti výkonnej moci a postupom napríklad Národného bezpečnostného úradu pri udeľovaní bezpečnostných previerok dôjsť k zasahovaniu   do   nezávislosti   sudcu,   tak   ide   o konanie,   ktoré   podlieha   sankciám aj trestnoprávnym,   teda   ide   o konanie   protiprávne   a majúce   znaky   aj   trestného   činu, a domnievame sa, že takáto hypotetická situácia postavená na predpoklade protiprávnej činnosti na strane orgánov verejnej moci nedáva dostatočný základ pre záver o nesúlade tohto systému s ústavou, navyše v situácii, kedy je k dispozícii opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánov výkonnej moci, ktorým je parlamentná komisia zriadená ústavným zákonom   a finálnym   článkom   toho   reťazca   je   súdna   moc,   je   orgán   súdnej   moci,   ktorý disponuje plnou jurisdikciou na preskúmanie toho, či predchádzajúce orgány výkonnej moci a zákonodarnej moci dodržali všetky náležitosti, ktoré sa na ich postup a na ich rozhodnutie vzťahujú... Európsky súd pre ľudské práva už sa zaoberal analogickou otázkou a dospel k záveru,   že   súd,   ktorý   je   zriadený   zákonom,   viazaný   zákonom   a kreovaný   rovnakým orgánom, ako sudcovia iných súdov, spĺňa všetky atribúty nezávislého a nestranného súdu tak, ako ho predpokladá článok 6 ods. 1 dohovoru, kde súd sa priklonil k záverom komisie v konkrétnom španielskom prípade.“.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy.

Podľa   čl.   143   ods.   2   ústavy   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   145   ods.   1   ústavy   sudcov   vymenúva   a   odvoláva   prezident   Slovenskej republiky   na   návrh   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky;   vymenúva   ich   bez   časového obmedzenia.

Podľa   čl.   145   ods.   2   ústavy   za   sudcu   môže   byť   vymenovaný   občan   Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 145 ods. 4 ústavy sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento   sľub:   „Sľubujem   na   svoju   česť   a   svedomie,   že   sa   budem   spravovať   ústavou, ústavnými   zákonmi,   medzinárodnými   zmluvami,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

Podľa čl. 145 ods. 5 ústavy zložením sľubu sa sudca ujíma svojej funkcie.

Podľa čl. 141a ods. 4 ústavy do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí

a) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,

b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov...

Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa   čl.   148   ods.   2   ústavy   dôvody   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej   republiky   sudcu   odvolá   na   základe   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho   prípade   o   podmienečnom   odložení   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   na   základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti,

b) ak dosiahol vek 65 rokov.

Podľa   čl.   11   ods.   1   Dohovoru   OSN   proti   korupcii   so   zreteľom   na   nezávislosť súdnictva a jeho kľúčovú úlohu v boji proti korupcii každý štát, zmluvná strana, prijme v súlade so základnými zásadami svojho právneho poriadku a bez toho, aby sa to dotklo sudcovskej   nezávislosti,   opatrenia   na   posilnenie   integrity   a   na   zabránenie   možnostiam korupcie u sudcov. Tieto opatrenia môžu zahŕňať aj pravidlá týkajúce sa správania sudcov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. I § 1 ods. 1 zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona č. 267/2004 Z. z. (ďalej aj „zákon č. 458/2003 Z. z.“ alebo „zákon o Špeciálnom súde“) zriaďuje sa Špeciálny súd.

Podľa čl. I § 1 ods. 2 zákona č. 458/2003 Z. z. sídlo, obvod, pôsobnosť a organizáciu Špeciálneho súdu a konanie pred ním, ako aj postavenie sudcov Špeciálneho súdu, ich práva a povinnosti ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) sústavu súdov Slovenskej republiky tvoria

a) okresné súdy,

b) krajské súdy a

c) Najvyšší súd Slovenskej republiky.Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. do sústavy súdov Slovenskej republiky patrí aj Špeciálny súd.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. najvyšší súd koná a rozhoduje

a) o   riadnych   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov a Špeciálneho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,

b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov, krajských súdov, Špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi...

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   Špeciálny   súd   koná   a   rozhoduje v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. Špeciálny súd má postavenie krajského súdu.

Podľa § 91 zákona č. 757/2004 Z. z. ak nie je na Špeciálnom súde ustanovený senát alebo ak z iného dôvodu nemôže Špeciálny súd vykonávať svoju právomoc podľa tohto zákona   alebo   osobitného   zákona,   vykonáva   ju   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici;   senát krajského súdu sa v takom prípade skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu.

Podľa § 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „zákon   č.   371/2004   Z.   z.“)   sídlom   Špeciálneho   súdu   je   mesto   Pezinok;   jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „zákon   č.   301/2005   Z.   z.“   alebo   „Trestný   poriadok“)   pôsobnosť Špeciálneho   súdu,   ak   sú   podozriví   zo   spáchania   trestného   činu   v   súvislosti   s   ich právomocou a zodpovednosťou, sa vzťahuje na

a) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) členov vlády Slovenskej republiky,

c) štátnych tajomníkov,

d) predsedov ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,

e) predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,

f) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,

g) sudcov,

h) prokurátorov,

i) verejného ochrancu práv,

j) vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky,

k) riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,

l) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,

m) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska.

Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. pôsobnosti Špeciálneho súdu podliehajú aj iné osoby pre

a) trestné činy prijímania úplatku podľa § 328 ods. 3, § 329 až § 331 Trestného zákona a podplácania podľa § 332 ods. 3, § 333 až § 335 Trestného zákona,

b) trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny,

c) obzvlášť   závažné   zločiny   spáchané   zločineckou   skupinou   alebo   teroristickou skupinou,

d) trestné činy proti majetku podľa štvrtej hlavy osobitnej časti Trestného zákona alebo trestné činy hospodárske podľa   piatej   hlavy osobitnej   časti   Trestného zákona, ak takým trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci najmenej dvadsaťpäťtisícnásobok   malej   škody   podľa   Trestného   zákona,   alebo   ak   taký   čin   bol spáchaný   v   rozsahu   dosahujúcom   výšku   najmenej   dvadsaťpäťtisícnásobku   malej   škody podľa Trestného zákona,

e) trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev,

f) trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a), b), c), d) alebo e), ak sú splnené podmienky na spoločné konanie.

Podľa   § 14 ods.   3 zákona č.   301/2005 Z.   z. pôsobnosť Špeciálneho súdu   podľa odseku 1 sa vzťahuje na trestné činy spáchané za trvania funkcie, ktorá túto pôsobnosť zakladá, aj keď trestný čin osoby uvedenej v odseku 1 vyšiel najavo až po skončení funkcie, ktorá zakladá pôsobnosť Špeciálneho súdu.

Podľa § 15 zákona č. 301/2005 Z. z. konanie v prvom stupni vykonáva okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva v prvom stupni konanie

a) o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo

b)   ak bol   skutok   spáchaný organizovanou   skupinou,   zločineckou   skupinou   alebo teroristickou skupinou.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. okresný súd uvedený v osobitnom zákone v prvom stupni a krajský súd uvedený v osobitnom zákone v druhom stupni vykonávajú konanie o trestných činoch

a) vojakov podľa § 128 ods. 3 písm. a), b) a d) Trestného zákona; to neplatí, ak ide o trestné činy uvedené v § 14,

b) vojnovej   zrady,   služby   v cudzom   vojsku   a nenastúpenia   služby   v ozbrojených silách.

Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. súdy uvedené v odseku 2 vykonávajú konanie aj o spolupáchateľovi a účastníkovi trestného činu.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. odsekmi 2 a 3 nie je vylúčená príslušnosť uvedená v § 15 a v odseku 1.

Podľa § 16 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. ustanovenia odsekov 1 až 4 sa nevzťahujú na   trestné   činy,   ktoré   patria   do   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu.   Špeciálny   súd   vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.

Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. vo veciach uvedených v § 16 ods. 5 je na vykonávanie úkonov v prípravnom konaní príslušný Špeciálny súd.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. na vydanie príkazu na sledovanie osôb a vecí   podľa   §   113   ods.   4,   príkazu   na   vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo obrazovo-zvukových   záznamov   podľa   §   114,   príkazu   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 alebo § 116 a príkazu na použitie agenta podľa § 117 je pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní príslušný okresný súd v sídle toho krajského súdu, v ktorého obvode je súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe, a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti; ak je takých súdov viac, úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh. Ak ide o veci podľa § 16 ods. 2, je príslušný okresný súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe.

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „zákon č. 385/2000 Z.   z.“)   sudca   je predstaviteľ súdnej   moci.   Právomoc súdu   sudca   vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   sudca   je   pri   výkone   svojej   funkcie nezávislý   a   zákony   a   iné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho najlepšieho   vedomia   a   svedomia;   rozhoduje   nestranne,   spravodlivo,   bez   zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Podľa   §   2   ods.   3   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   sudca   je   pri   výkone   svojej   funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v   konaní   podľa   čl.   125   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   základe   návrhu   súdu je pre súd záväzný.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. za podmienok ustanovených osobitnými predpismi je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. zákon poskytuje sudcom a prísediacim ochranu pred neoprávnenými zásahmi do ich činnosti.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. za sudcu môže byť vymenovaný občan, ktorý

a) v deň vymenovania dosiahol vek aspoň 30 rokov,

b)   získal   právnické   vzdelanie   absolvovaním   magisterského   štúdia   na   právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole v zahraničí,

c) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu,

d) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

e) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

f) zložil odbornú justičnú skúšku,

g) úspešne absolvoval výberové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak,

h) súhlasí s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd; súhlas musí mať písomnú formu.

Podľa   §   5   ods.   4   zákona č.   385/2000   Z.   z.   predpoklady   na vymenovanie sudcu uvedené v odseku 1 písm. c) až e) a podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania funkcie sudcu.

Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. za bezúhonnú sa na účely tohto zákona nepovažuje   fyzická   osoba,   ktorá   bola   právoplatne   odsúdená   za   úmyselný   trestný   čin, a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú sa hľadí,   akoby   nebola   pre   takýto   trestný   čin   odsúdená   podľa   osobitného   predpisu. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.

Podľa § 6 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu vymenúva prezident Slovenskej republiky na návrh súdnej rady; vymenúva ho bez časového obmedzenia.

Podľa   §   7   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   súdna   rada   podá   prezidentovi   návrh na vymenovanie sudcu, len ak ide o osobu, ktorá spĺňa predpoklady podľa § 5 ods. 1 a 3. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca po svojom vymenovaní skladá Ústavou Slovenskej republiky predpísaný sľub do rúk prezidenta a potvrdzuje ho svojím podpisom.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. odmietnutie zloženia sľubu alebo zloženie sľubu s výhradou má za následok zánik funkcie.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. dňom zloženia sľubu sa sudca ujíma funkcie.

Podľa § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2008:Sudcu prideľuje na výkon funkcie na určitý súd s jeho predchádzajúcim súhlasom súdna rada na návrh ministra (ods. 1).

Na Najvyšší súd Slovenskej republiky možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov (ods. 2).

Na Špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa vyjadrenia   Národného   bezpečnostného   úradu   podľa   osobitného   zákona   je   oprávnený oboznamovať   sa   s   utajovanými   skutočnosťami   stupňa   utajenia   Prísne   tajné.   Tieto podmienky   platia   rovnako   na   sudcu   dočasne   prideleného   alebo   sudcu   preloženého   na Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu (ods. 3).

Ak sudca odvolá svoj súhlas s pridelením na určitý súd, funkcia sudcu zaniká, ak nemožno sudcu pri zohľadnení jeho oprávnených záujmov prideliť s jeho súhlasom na iný súd (ods. 4).

Pridelenie sudcu na výkon funkcie na určitý súd sa uskutoční dňom vymenovania (ods. 5).

Podľa § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009:Sudcu,   s   jeho   predchádzajúcim   súhlasom,   prideľuje   na výkon   funkcie   na   určený okresný súd súdna rada

a) na návrh ministra, ak sa miesto sudcu obsadzuje justičným čakateľom,

b) v ostatných prípadoch na základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznámi minister (ods. 1).

Pridelenie sudcu je účinné dňom jeho vymenovania (ods. 2).

Podľa § 12 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009:

Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené okrem výkonu funkcie sudcu disciplinárneho súdu (ods. 1).

Na   Špeciálny   súd   možno   dočasne   prideliť   len   sudcu,   ktorý   je   podľa   osvedčenia Národného   bezpečnostného   úradu   podľa   osobitného   zákona   oprávnený   oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné; táto podmienka sa vzťahuje rovnako   na   sudcu   preloženého   na   Špeciálny   súd,   ako   aj   na   sudcu,   ktorý   rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu (ods. 2).

O dočasnom pridelení sudcu rozhoduje súdna rada na návrh predsedu súdu, na ktorý má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na ktorom sudca pôsobí (ods. 3).

Dočasné pridelenie sudcu nesmie presahovať dva roky v období troch rokov, ak tento zákon neustanovuje inak. To neplatí, ak ide o sudcu, ktorý je dočasne pridelený na špeciálny súd; v takom prípade nesmie dočasné pridelenie presahovať obdobie piatich rokov (ods. 4).

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. Súdna rada môže preložiť sudcu na iný súd len s jeho súhlasom, na jeho žiadosť alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.   Preložiť   sudcu   možno   iba   na   voľné   miesto   sudcu   určené   ministrom   podľa osobitného zákona.

Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na krajský súd možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov. Na Špeciálny súd možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2. Na Najvyšší súd Slovenskej republiky možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 40 rokov.

Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. na súd vyššieho stupňa sa sudca preloží na   základe   výsledkov   výberového   konania   a   v   súlade   so   zásadami   funkčného   postupu sudcov.

Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. na súd nižšieho stupňa súdna rada sudcu preloží na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa § 17 zákona č. 385/2000 Z. z. funkcia sudcu zaniká

a) odvolaním z funkcie (§ 18),

b) vzdaním sa funkcie (§ 19),

c)   pozbavením   spôsobilosti   na   právne   úkony   alebo   obmedzením   spôsobilosti   na právne úkony (§ 20 ods. 1),

d) stratou štátneho občianstva Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2),

e) zmenou trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2),

f) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu (§ 23 ods. 1),

g) nezložením sľubu alebo zložením sľubu s výhradou (§ 10 ods. 2),

h) vypovedaním sľubu (§ 151 ods. 4),

i) smrťou.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. prezident na návrh súdnej rady sudcu odvolá

a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,

b)   ak bol   právoplatne odsúdený   za trestný   čin   a   súd   v   jeho   prípade   nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,

c)   na   základe   rozhodnutia   disciplinárneho   senátu   pre   čin,   ktorý   je   nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,

d) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. prezident na návrh súdnej rady môže sudcu odvolať, ak

a) mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti,

b) dosiahol vek 65 rokov.Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu. Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2, minister oznámi túto skutočnosť súdnej rade.

Podľa   §   18   ods.   4   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   dňom,   keď   bolo sudcovi   doručené rozhodnutie o odvolaní, funkcia sudcu zaniká.

Podľa   § 24 ods.   2 tretej   vety zákona č. 385/2000 Z. z. výkon funkcie sudcu   sa prerušuje aj z dôvodu uvedeného v § 150a ods. 3.

Podľa § 24 ods. 7 tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. sudca, ktorému bol prerušený výkon funkcie sudcu podľa odsekov 1 až 3 alebo odseku 5, sa môže znovu ujať funkcie na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred prerušením, alebo na inom súde, na ktorý bol preložený súdnou radou; uvedenú skutočnosť oznámi sudca Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky spravidla 60 dní pred začatím výkonu funkcie.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. výkon funkcie sudcu sa začína dňom zloženia sľubu a skončí sa v deň zániku funkcie sudcu alebo v deň prerušenia výkonu funkcie sudcu, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. výberové konanie na postup sudcu na súd vyššieho   stupňa   vyhlasuje   predseda   súdu,   na   ktorom   je   voľné   funkčné   miesto   sudcu. Výberové   konanie   uskutočňuje   výberová   komisia   zložená   z   jedného   člena   navrhnutého sudcovskou   radou   súdu,   na   ktorom   je   vyhlásené   výberové   konanie,   jedného   člena navrhnutého príslušným kolégiom predsedov sudcovských rád, jedného člena navrhnutého súdnou   radou, jedného člena navrhnutého ministerstvom   a z predsedu   súdu, na ktorom je vyhlásené výberové konanie alebo ním povereného sudcu. Ak ide o výberové konanie na postup sudcu na najvyšší súd, namiesto kolégia predsedov sudcovských rád navrhuje člena   výberovej   komisie   sudcovská   rada   najvyššieho   súdu.   Výberová   komisia pri rozhodovaní   prihliada   na   vyjadrenie   sudcovskej   rady   súdu,   na   ktorom   vykonáva uchádzač o postup na súd vyššieho stupňa svoju funkciu, a príslušnej sudcovskej rady súdu, na ktorom je vyhlásené výberové konanie.

Podľa   §   29a   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   za   rozhodovanie   nemožno   sudcu   ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. každý sudca má za rovnakých podmienok rovnaké   práva   a   povinnosti.   Sudca   nemôže   byť   zvýhodňovaný   alebo   znevýhodňovaný pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní alebo pre jeho názory a postoje sudcu, člena sudcovskej rady alebo člena súdnej rady.

Podľa § 34 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca má v odôvodnených prípadoch právo   na   zabezpečenie   ochrany   svojej   osoby,   svojich   rodinných   príslušníkov   a   svojho obydlia,   ak   o   to   správu   súdu   požiada;   takisto   má   právo   na   bezplatné   poskytnutie primeraných prostriedkov na zabezpečenie ochrany alebo náhrady nákladov takej ochrany.

Podľa § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné na účinnú ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia. Sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine.

Podľa   §   34   ods.   8   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   práva   uvedené   v   odsekoch   6   a   7 prislúchajú   sudcovi   Špeciálneho   súdu   a   sudcovi   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhoduje o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu   obligatórne;   v   týchto prípadoch bezpečnosť osôb a obydlia zaisťuje bezplatne Policajný zbor, ak o to požiada predseda Špeciálneho súdu alebo predseda   najvyššieho súdu ministra vnútra Slovenskej republiky.

Podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. základným platom sudcu najvyššieho súdu a sudcu Špeciálneho súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca národnej rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd alebo Špeciálny súd pridelený alebo preložený.

Podľa § 66 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcovia okresných súdov a krajských súdov   sa   na   potreby   určenia   základného   platu   zaraďujú   do   dvoch   platových   skupín a do siedmich platových stupňov.

Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcovia okresných súdov sa zaraďujú do platovej skupiny I a sudcovia krajských súdov sa zaraďujú do platovej skupiny II.

Podľa § 66 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. do platových stupňov sa sudcovia uvedení v odseku 2 zaraďujú podľa dĺžky praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa.

Podľa   §   67   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   priemerným   platom   sudcu   podľa osobitného predpisu [§ 23 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, pozn.] sa rozumie plat v I. platovej skupine a v 3. platovom stupni.

Podľa   §   67   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   základný   plat   sudcov   zaradených do jednotlivých platových stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného platu podľa osobitného predpisu takto:

  I   II

1. do ukončenia 3. roku praxe 90 % 95 %

2. od začiatku 4. roku praxe 95 % 100 %

3. od začiatku 8. roku praxe 100 % 105 %

4. od začiatku 12. roku praxe 105 % 110 %

5. od začiatku 16. roku praxe 110 % 115 %

6. od začiatku 20. roku praxe 115 % 120 %

7. od začiatku 24. roku praxe 120 % 125 %.

Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu patrí

a) predsedovi senátu krajského súdu a predsedovi senátu Špeciálneho súdu v sume 66,39 eur mesačne,

b) sudcovi   krajského   súdu   a   sudcovi   Špeciálneho   súdu,   ktorý   rozhoduje ako samosudca, v sume 33,20 eur mesačne,

c) predsedovi kolégia najvyššieho súdu v sume 165,97 eur mesačne,

d) predsedovi senátu najvyššieho súdu v sume 132,78 eur mesačne,

e) predsedovi kolégia krajského súdu v sume 99,59 eur mesačne a predsedovi grémia vo výške 66,39 eur mesačne.

Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi   Špeciálneho   súdu   a   sudcovi   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhoduje   o   opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume   rovnajúcej   sa   šesťnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa   §   150   ods.   3   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   ak   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   Špeciálneho   súdu   nemôže   rozhodnúť   príslušný   senát   vyčlenený   na   takéto rozhodovanie   (§   11   ods.   3),   rozhodne   o   opravnom   prostriedku   ktorýkoľvek   senát najvyššieho   súdu   určený   rozvrhom   práce;   funkčný   príplatok   podľa   §   69   ods.   2   týmto sudcom nepatrí.

Podľa § 150a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. ak je sudca pridelený na Špeciálny súd dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), zároveň na návrh ministra s predchádzajúcim súhlasom sudcu určí súdna rada súd, na ktorý bude preložený, ak nastanú okolnosti uvedené v odseku 2 alebo 4.

Podľa § 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ak sudca pridelený alebo preložený na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, dokončí konanie vo veciach, v ktorých už konal na hlavnom pojednávaní, ak prejednávaná vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou nie je oprávnený sa oboznamovať; rovnako sa postupuje v prípade sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.

Podľa § 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu Špeciálneho súdu uvedeného v odseku 2 preloží s jeho súhlasom súdna rada na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred jeho preložením na Špeciálny súd. Ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), súdna rada ho s jeho súhlasom preloží na súd určený podľa odseku   1.   Ak   sudca   nedá   súhlas   na   preloženie,   výkon   funkcie   sudcu   sa   prerušuje. Po prerušení sa sudca ujme výkonu funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred svojím preložením na Špeciálny súd; ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), ujme sa výkonu funkcie sudcu na súde určenom podľa odseku 1.

Podľa § 150a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. rovnako ako v odseku 3 sa postupuje v prípade sudcu Špeciálneho súdu, ktorý zo závažných osobných alebo rodinných dôvodov požiada o preloženie na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred jeho preložením na Špeciálny   súd,   a   ak   ide   o   sudcu,   ktorý   bol   pridelený   na   Špeciálny   súd   dňom vymenovania, na súd určený podľa odseku 1.

III.

Závery ústavného súdu

Navrhovateľ   svojím   návrhom   spochybnil   samotné   zriadenie   Špeciálneho   súdu a namietal,   že   v nesúlade   s ústavou   a s   medzinárodnými   dohovormi   je   celý   zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 267/2004 Z. z. (rozšírenie petitu návrhu v tomto smere obsahuje doplňujúce podanie navrhovateľa z 11. marca 2008). Navrhovateľ taktiež   napadol   ústavnosť   ustanovení   ďalších   zákonov   dotýkajúcich   sa   právomoci, organizácie a činnosti Špeciálneho súdu, a to:

- zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov,

- zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov,

- zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov,

- zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,

- zákona   č.   65/2001   Z.   z.   o správe   a vymáhaní   súdnych   pohľadávok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 65/2001 Z. z.“),

- zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákona   č.   166/2003   Z.   z.   o ochrane   súkromia   pred   neoprávneným   použitím informačno-technických   prostriedkov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“),

- zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.215/2004 Z. z.“).

Ústavný súd v rámci preskúmania takto rozsiahlo vymedzeného predmetu konania zvolil postup, pri ktorom sa najskôr zaoberal súladom zákona č. 458/2003 Z. z. a ďalších napadnutých právnych predpisov

- so   zásadami materiálneho právneho štátu   a demokratického štátu   podliehajúcimi ochrane podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,

- s ústavnými normami týkajúcimi sa organizácie a činnosti súdov, ako aj postavenia sudcov (druhý oddiel siedmej hlavy ústavy),

- so   základnými právami   a slobodami   zaručenými v   ustanoveniach   čl.   46   ods.   1, čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru (v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy), pretože podľa argumentácie navrhovateľa je aplikácia napadnutých právnych predpisov, resp. ich častí spôsobilá viesť k porušovaniu označených základných práv a slobôd.

Ústavný súd taktiež skúmal súlad napadnutých právnych predpisov s Dohovorom OSN proti korupcii.

V priebehu konania pred ústavným súdom došlo k zmenám niektorých napadnutých ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z., zákona č. 301/2005 Z. z., zákona č. 385/2000 Z. z., zákona č. 65/2001 Z. z. a zákona č. 166/2003 Z. z. Zmeny boli vykonané novelizáciou uvedených právnych predpisov prostredníctvom zákona č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“), a taktiež prostredníctvom zákona č. 59/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   517/2008   Z.   z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 59/2009 Z. z.“).

Zmeny   zákona   č.   757/2004   Z.   z. uskutočnené   označenými   právnymi   predpismi sa dotkli napadnutých ustanovení § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 45 ods. 1, § 59, § 67 ods. 1, § 71, § 73 ods. 4, § 74, § 78 ods. 2 a § 92 ods. 1 uvedeného zákona.

Zmeny   zákona   č.   301/2005   Z.   z. uskutočnené   označenými   právnymi   predpismi sa dotkli napadnutých ustanovení § 10 ods. 4 a 5, § 16, § 18 ods. 4 a § 24 ods. 3 a 4 uvedeného zákona.

Zmeny   zákona   č.   385/2000   Z.   z. uskutočnené   označenými   právnymi   predpismi sa dotkli napadnutých ustanovení § 11 ods. 3, § 12 ods. 4, § 14 ods. 2, § 68 ods. 1, § 69 ods. 1 a § 83 ods. 1 uvedeného zákona.

Zmeny   zákona   č.   65/2001   Z.   z. uskutočnené   označenými   právnymi   predpismi sa dotkli napadnutého ustanovenia § 2 uvedeného zákona.

Zmeny   zákona   č.   166/2003   Z.   z. uskutočnené   označenými   právnymi   predpismi sa dotkli napadnutého ustanovenia § 4a uvedeného zákona.

Jednou z podstatných podmienok konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy v spojení s § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde je platnosť napadnutého právneho predpisu   nižšieho   stupňa   právnej   sily,   jeho   časti   alebo   jednotlivého   ustanovenia   v čase rozhodnutia ústavného súdu. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 45 ods. 1, § 59, § 71, § 73 ods. 4, § 78 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., ustanovenia § 10 ods. 4 a 5, § 18 ods. 4 a § 24 ods. 3 a 4 zákona č. 301/2005 Z. z., ustanovenia § 12 ods. 4, § 14 ods. 2, § 68 ods. 1, § 69 ods. 1 zákona   č.   385/2000   Z.   z.,   ustanovenie   §   2   písm.   a)   zákona   č.   65/2001   Z.   z., ako aj ustanovenie   §   4a   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   166/2003   Z.   z.   aj   napriek   zmenám v dôsledku novelizácií vykonaných zákonom č. 517/2008 Z. z. a zákonom č. 59/2009 Z. z. nestratili platnosť. Uvedené novely ich text iba modifikovali alebo doplnili spôsobom, ktorý nezmenil   zásadnejšie   ich   charakter   a nemal   podstatný   vplyv   na   dôvod   ich   možného nesúladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ktorý namietal navrhovateľ.

Ústavný   súd   preto   v zmysle   zásady   materiálnej   ochrany   ústavnosti   pokračoval v konaní o návrhu v časti týkajúcej sa označených ustanovení, vychádzajúc z ich znenia platného   a účinného   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o veci   samej   (m.   m. PL. ÚS 22/06).

Pokiaľ   ide   o návrh   v časti   týkajúcej   sa namietaného   nesúladu slovného   spojenia „predsedom   Špeciálneho   súdu“   v   §   67   ods.   1   písm.   c),   nesúladu   §   74   ods.   6   zákona č. 757/2004 Z. z., nesúladu § 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z., nesúladu § 11 ods. 3 a slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., ústavný súd   konanie   v tejto   časti   zastavil,   pretože   označené   ustanovenia   v čase   rozhodnutia ústavného   súdu   vo   veci   samej   už   buď   neboli   súčasťou   platného   a účinného   znenia preskúmavaných   právnych   predpisov   [§   67   ods.   1   písm.   c),   §   74   ods.   6   zákona č. 757/2004 Z. z. a § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.], alebo v dôsledku novelizácie ich znenia navrhovateľom namietaný dôvod ich možného nesúladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky odpadol (§ 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. a § 83 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.).

V dôsledku spomenutých legislatívnych zmien sa obsah navrhovateľom napadnutých ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) a § 74 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z., § 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. a § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. legislatívne priamo alebo nepriamo premietol do znenia § 67 ods. 1 písm. b), § 74 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z., § 16 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z., ako aj § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.

Podľa § 40 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy   zistí   nesúlad   preskúmavaného   právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily   s   právnym predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   a   pritom   zistí   nesúlad aj ďalších   právnych   predpisov   s   predpismi   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Z uvedených   dôvodov   (s   prihliadnutím   na už   spomínanú   požiadavku   materiálnej ochrany ústavnosti) preskúmal ústavný súd v konaní o predmetnom návrhu na základe § 40 zákona   o ústavnom   súde   aj súlad   ustanovení §   67   ods.   1   písm.   b),   §   74   ods.   5 zákona č. 757/2004 Z.   z.,   § 16   ods.   5 zákona   č.   301/2005   Z.   z.   a § 12   ods.   2 zákona č. 385/2000   Z.   z.   s navrhovateľom   označenými   ustanoveniami   ústavy   a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

1. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 1 ods. 1 ústavy

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany poskytovanej ustanovením čl. 1 ods. 1 ústavy sú ústavné princípy a demokratické hodnoty   vytvárajúce   vo   svojom   súhrne   a vzájomnej   previazanosti   koncept   materiálneho právneho   štátu.   Koncepcia   materiálneho   právneho   štátu   akcentuje   vo   vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň   požiadavku   na   obsahovú   a hodnotovú   kvalitu   právnej   normy,   ktorá   má   zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii,   vo   vzťahu   k legitímnemu   cieľu   sledovanému   zákonodarcom   (zákonodarcom deklarovanému   účelu   právnej   regulácie)   a   súlad   zvoleného   legislatívneho   opatrenia s ústavnými princípmi   a demokratickými   hodnotami vytvárajúcimi   koncept   materiálneho právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 22/06).

Materiálny   právny   štát   sa   nezakladá   na   zdanlivom   dodržiavaní   práva či na formálnom   rešpektovaní   jeho   obsahu   spôsobom,   ktorý   predstiera   súlad   právne významných   skutočností   s právnym   poriadkom.   Podstata   materiálneho   právneho   štátu spočíva   v uvádzaní   platného   práva   do   súladu   so   základnými   hodnotami   demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.

Koncepcia materiálneho právneho štátu má osobitný význam v okamihu zriaďovania orgánov verejnej moci, vymedzovania ich pôsobnosti a základov organizácie ich činnosti. Uvedené platí aj vo vzťahu ku kreovaniu súdnej moci a jej štruktúr vrátane mimoriadnych súdov.   Zriadenie   mimoriadnych   súdnych   orgánov   predstavuje   riešenie,   ktoré   je problematické z hľadiska demokratickej formy vlády. Takýto súd sa ľahko môže premeniť na prostriedok narušenia deľby moci a jej koncentrácie v jednom štátnom orgáne či dokonca v rukách niekoľkých osôb. Preto má zásadný význam určenie pôsobnosti súdu, ktorý má znaky mimoriadneho súdneho orgánu, ako aj zavedenie jednoznačných záruk vylučujúcich možnosť   jeho   zneužitia   na   koncentráciu   moci   a   na   presadzovanie   nelegitímnych partikulárnych záujmov.

Otázka prípustnosti zriadenia mimoriadnych súdnych orgánov je predmetom viacerých explicitných zahraničných ústavných úprav. Spravidla ide o ústavné úpravy, ktoré výslovne zakazujú zriadenie takéhoto typu súdu v danom štáte:

- Belgicko (vylučuje zriadenie mimoriadnych komisií alebo mimoriadnych tribunálov pod akýmkoľvek označením),

- Bulharsko (vylučuje existenciu mimoriadnych súdov),

- Dánsko (vylučuje zriadenie mimoriadnych súdov),

- Estónsko (zakazuje zriadenie mimoriadnych súdov),

- Slovinsko (mimoriadne súdy nesmú byť zriadené),

- Rumunsko (zakazuje zriadiť mimoriadne súdy),

- Taliansko (vylučuje existenciu mimoriadnych alebo špeciálnych sudcov, môžu byť zriadené len špecializované sekcie pre osobitné právne veci v rámci všeobecných súdov; v Taliansku pôsobia tzv. Court of Assizes ako špecializované sekcie súdov na konanie vo veciach najzávažnejších trestných činov, špeciálne úrady sú zriadené v rámci prokuratúry - Národný prokurátor proti mafii a Okresný prokurátor proti mafii, zákonom č. 8 z 20. januára 1992 bol zriadený Národný úrad proti mafii),

- Nemecko (vylučuje existenciu mimoriadnych súdov),

- Luxembursko (vylučuje   zriadenie   mimoriadnych   komisií   alebo   mimoriadnych súdov),

- Španielsko [mimoriadne súdy sú zakázané, v systéme všeobecných súdov pôsobí tzv. Štátny   súd   (Audientia   Nacional),   ktorý   koná   vo   veciach   trestných   činov   proti Španielskemu   kráľovstvu,   terorizmu,   organizovanému   zločinu,   vo   veciach kompetenčných   sporov,   o   odvolaniach   proti   rozhodnutiam   ministrov,   štátnych zástupcov   a pod.,   v obchodných   veciach,   ktoré   sa   týkajú   viac   ako   jedného autonómneho   územia,   tento   súd   je   známy   aj   rozhodovaním   v trestných   veciach členov ETA],

- Cyprus (zakázané je zriaďovanie súdnych výborov alebo mimoriadnych súdov),

- Fínsko (zriaďovanie mimoriadnych súdov je zakázané, v oblasti trestného súdnictva pôsobí na základe osobitného zákona tzv. High court of impeachement - príslušný na trestné konanie proti ministrom, členom Najvyššieho súdu, Najvyššieho správneho súdu pre trestné činy vyplývajúce z výkonu ich funkcie, ústava zriaďuje Štátny súdny dvor ako súd príslušný na prejednanie obžaloby vznesenej proti členovi Štátnej rady, justičnému kancelárovi, justičnému ombudsmanovi atď. pre porušenie zákona pri výkone funkcie),

- Turecko (mimoriadne tribunály s právomocou, ktorá by vo výsledku vyňala osobu z jurisdikcie   zákonného   súdu,   nesmú   byť   zriadené; v roku   2004   bola   zrušená existencia Súdov štátnej bezpečnosti, tieto súdy, ktoré boli tvorené tak civilnými, ako aj vojenskými sudcami, rozhodovali vo veciach proti integrite štátu a boli kritizované pre porušovanie ľudských práv a porušovanie zásad spravodlivého procesu najmä pre nedostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti súdu; súdne veci, ktoré patrili do ich jurisdikcie,   boli   formálne   prenesené   na   iné   súdy,   na   tzv.   Heavy   Penal   Courts. Súhrnná správa Amnesty International zo septembra 2004 konštatuje: „Ochrancovia ľudských práv privítali proces rušenia kritizovaných Súdov štátnej bezpečnosti, ale zdôrazňujú potrebu, aby zriadenie špeciálnych Heavy Penal Courts, ktoré budú konať vo veciach organizovaného zločinu, terorizmu a činov proti štátnej bezpečnosti, bolo viac, než len zmenou názvu tej istej inštitúcie.“).

Ústavný   poriadok   niektorých   štátov   pripúšťa   existenciu mimoriadnych   súdov za stanovených podmienok:

- Poľsko   (mimoriadne   súdy   alebo   skrátené   konania   môžu   byť   zriadené   len   počas vojnového stavu),

- Litva (v čase mieru nemôžu byť v Litovskej republike zriadené súdy s mimoriadnou právomocou;   od   roku   2000   je   v Litve   zriadená   Špeciálna   vyšetrovacia   služba, je to štátny   orgán   zodpovedajúci   prezidentovi   republiky   a   parlamentu;   odhaľuje a vyšetruje   trestné   činy   spojené   s korupciou   a zavádza   opatrenia   na   prevenciu korupcie štátnych zamestnancov a osôb v obdobnom postavení).

Štáty, ktorých ústava výslovne pripúšťa existenciu „špeciálnych“ súdov:

- Grécko (ústava upravuje zriadenie osobitného súdu, ktorý je príslušný na trestné konanie   proti   terajším   alebo   bývalým   ministrom, štátnym   tajomníkom   a členom vlády, špeciálny tribunál zriadený osobitným zákonom rozhoduje o obžalobách proti sudcom za ich chybné rozhodovanie),

-Írsko (Podľa ústavy   špeciálne súdy môžu byť zriadené zákonom na súdenie trestných   činov,   keď   všeobecné   súdy   sú   nepostačujúce   na   zabezpečenie efektívneho   výkonu   súdnej   moci   a ochranu   verejného   poriadku.   V oblasti trestného   súdnictva   pôsobí   Špeciálny   trestný   súd   -   Special   Criminal   Court, ktorý   koná   predovšetkým   vo   veciach   terorizmu   a organizovaného   zločinu. Právne predpisy upravujúce dokazovanie, ktoré sa aplikujú pred Špeciálnym trestným   súdom,   sú   rovnaké   ako   tie,   ktoré   sa   aplikujú   v konaniach   pred všeobecnými   súdmi.   Tento   súd   bol   zriadený   v roku   1939.   Napriek   tomu,   že pôvodne mal konať predovšetkým vo veciach súvisiacich s terorizmom, po roku 1990   v súvislosti   s aktivitami   I.   čoraz   viac   konal   vo   veciach   organizovaného zločinu. Viacerí členovia S. boli odsúdení týmto súdom.

Špeciálny   trestný   súd   je   kritizovaný   zo   strany   Amnesty   International   pre nedostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti tohto súdu a pre zvýšenia počtu konaní vo veciach „bežného“ organizovaného zločinu oproti veciam týkajúcim sa terorizmu, ktoré mal pôvodne prerokúvať. Kritika sa týka tiež obsolentnosti tohto súdu, keďže Írsko nezaznamenáva vážne teroristické vyhrážky. Amnesty International   v dokumente   z roku   1997   s názvom   „Írsko:   Podanie   Komisii na preskúmanie   zákona   o   trestných   činoch   proti   štátu   a vecí   súvisiacich“ výslovne naliehala, aby táto Komisia odporučila vláde zrušiť Špeciálny trestný súd,   pretože   existencia   okolností   ustanovených   medzinárodnými   štandardmi, ktoré by odôvodňovali činnosť takéhoto súdu v Írsku, nie je zjavná.),

- Holandsko (ústava umožňuje zriadenie súdov alebo tribunálov, ktoré nie sú súčasťou súdnej sústavy, osobitné tribunály boli zriadené na konanie vo veciach sociálneho zabezpečenia,   vo   veciach   štátnej   služby   a pôsobí   tu   aj   Obchodný   a priemyselný odvolací tribunál ako špeciálny správny súd),

- Maďarsko (ústava umožňuje zákonom zriadiť špeciálne súdy pre osobitné skupiny právnych vecí).

Štáty, ktorých ústava sa o mimoriadnych súdoch nezmieňuje:

- Česká republika,

- Francúzsko   (vo   Francúzsku   pôsobia   viaceré   porotné   súdy.   V oblasti   trestného súdnictva   pôsobí   tzv.   Špeciálny   porotný   súd.   Svoju   právomoc   vykonáva   najmä vo veciach zločinov spojených s terorizmom. Vo francúzskom súdnom systéme má osobitné   postavenie.   Bol   zriadený   v roku   1982   na   rozhodovanie   vo   veciach vojenských priestupkov, jeho kompetencie boli rozšírené v roku 1986 o teroristické činy   a v roku   1992   o organizovaný   zločin   a obchodovanie   s omamnými   látkami. Tento súd ročne rozhoduje v približne 10 prípadoch. Každé zasadnutie trvá menej ako 5 dní a môže sa predĺžiť maximálne na 6 týždňov v závislosti od komplexnosti prípadu a počtu obvinených.),

- Rakúsko,

- Spojené kráľovstvo,

- Lotyšsko,

- Malta.

Ústavný poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú právnu úpravu týkajúcu sa zriadenia   mimoriadneho   súdu.   Ústava   neobsahuje   výslovný   zákaz   zriadenia mimoriadneho   či   „špeciálneho   súdu“   ani   nesplnomocňuje   národnú   radu,   aby   špeciálne súdnictvo   zriadila.   V rámci   úpravy   súdnej   moci   rozlišuje   ústava   súdnictvo   ústavné, reprezentované Ústavným súdom Slovenskej republiky (čl. 124 až čl. 140), a všeobecné súdnictvo   v širšom   význame,   reprezentované   súdmi   Slovenskej   republiky   (čl.   141   až čl. 148).   Rozlíšenie   je formálne zdôraznené   systematickým   usporiadaním   ústavy   (súdna moc   je upravená   v spoločnej   siedmej   hlave   ústavy,   ktorá   je   rozdelená   na   dva   oddiely, v prvom   oddiele   siedmej   hlavy   je   upravené   postavenie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   a v druhom   oddiele   siedmej   hlavy   je   upravené   postavenie   súdov   Slovenskej republiky).

Ustanovenie čl. 143 ods. 2 ústavy splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť,   organizáciu   a   konanie   pred   nimi. Ústavné princípy, ktorým musí takáto zákonná právna úprava zodpovedať, sú obsiahnuté v ďalších ustanoveniach ústavy, predovšetkým v čl. 141 až čl. 148 (pokiaľ ide o kreovanie sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu), v čl. 17, čl. 46 až čl. 50 (pokiaľ ide o konanie pred   nimi)   a v čl.   1   ods.   1   v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy   (pokiaľ   ide   o rešpektovanie základných princípov a hodnôt demokratického právneho štátu).

Národná rada je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou (PL. ÚS 15/98).

Článok 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy ustanovuje základné princípy pôsobenia všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky vrátane národnej rady pri tvorbe práva, teda   pri   prijímaní   zákonov.   Ustanovenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   ukladá   aj   zákonodarcovi povinnosť   chrániť   princípy   materiálneho   právneho   štátu.   Pokiaľ zákonodarný   orgán nepostupuje v súlade s ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z čl.   1   ústavy.   Týmto   ustanovením je   tak   predurčená   kvalita   normotvornej   činnosti zákonodarcu. Pri aplikácii ústavy sa žiadne z jej ustanovení nemôže vyčleňovať z kontextu a   interpretovať   izolovane.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   nemožno   porušovať či ignorovať   vzájomnú   súvislosť   medzi   tými   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú. Princíp právneho štátu   sa v rámci tvorby zákona dodrží vtedy, ak je prijatý zákon v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje (m. m. PL. ÚS 32/95).

V uvedenom kontexte ústavný súd konštatuje, že rozsah úvahy, ktorou disponuje zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri voľbe vhodných právnoregulačných   nástrojov   ich   riešenia   a uspokojovania,   ako   aj   v súvislosti s implementáciou   konkrétnych   legislatívnych   nástrojov   do   zvolenej   spoločenskej a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou pre rozhodnutie zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú práve kautely vyplývajúce   z ústavného   poriadku   interpretovaného   a aplikovaného   v zmysle   koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný   súd   v   konaní   o   súlade   zákona   s   ústavou   v   záujme   ochrany   ústavnosti nemôže prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že národná rada v   rámci   svojej   kompetencie   upravila   zákonom   určitý   spoločenský   vzťah.   Ústavný   súd je v takomto   konaní   povinný   vziať   do   úvahy   nielen   formálnu   existenciu   zákona, ale predovšetkým jeho obsah z hľadiska súladu so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť so spoločenskými vzťahmi, tvoriacimi predmet zákonnej úpravy.

Z existencie ústavného zmocnenia národnej rady ustanoviť zákonom podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi, za súčasnej absencie výslovného ústavného zákazu zriadenia Špeciálneho súdu nemožno automaticky vyvodiť záver   o ústavnosti   a   legitímnosti   zriadenia   Špeciálneho   súdu   zákonom   národnej   rady. Zákonodarca pri uplatnení svojej právomoci podlieha úprave čl. 2 ods. 2 ústavy vylučujúcej vytvorenie   orgánu   súdnej   moci,   ktorého   postavenie,   pôsobnosť   a organizácia   by   boli v rozpore s ústavnými princípmi relevantnými z hľadiska kreácie a fungovania súdnej moci obsiahnutými v čl.   1 a   čl.   141   až čl.   148   ústavy.   Ústava   na taký   postup   národnú   radu nesplnomocnila.

Podľa názoru národnej rady je postavenie Špeciálneho súdu v systéme všeobecného súdnictva porovnateľné s postavením iných súdov so špecializovanou vecnou pôsobnosťou. Existencia a činnosť takýchto súdnych orgánov podľa tvrdenia národnej rady dosiaľ nebola a ani   nie   je   predmetom   pochybnosti   alebo   sporu   z hľadiska   ich   súladu   s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

Vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou je aj podľa ústavného súdu prvkom zlučiteľným s organizáciou súdnej moci v demokratickom a právnom štáte. V právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   sú   v rámci   všeobecného   súdnictva   ako   súdy so špecializovanou   agendou   vytvorené   napr.   konkurzné   a vyrovnacie   súdy   (§   9   zákona č. 371/2004 Z. z.), zmenkové a šekové súdy (§ 10 zákona č. 371/2004 Z. z.), súdy s agendou priemyselnoprávnej ochrany (§ 11 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou ochrany práv z hospodárskej súťaže (§ 12 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou burzových obchodov (§ 13 zákona č. 371/2004 Z. z.) či súdy s azylovou agendou (§ 14 zákona č. 371/2004 Z. z.).

Špeciálny   súd   sa   od   všeobecných   súdov   so   špecializovanou   agendou   odlišuje už názvom, ktorý má vyjadriť mimoriadnosť účelu jeho existencie. Rozdiel v pomenovaní však nestačí na právne relevantnú kvalifikáciu Špeciálneho súdu ako súdu mimoriadneho. Pre záver o mimoriadnej povahe označeného súdneho orgánu je určujúci obsah právnej úpravy, ktorá vymedzuje jeho postavenie, pôsobnosť, činnosť a organizáciu.

Orgány   verejnej   moci,   ktoré   majú   mať   v zmysle   spoločných   európskych, resp. demokratických ústavných tradícií postavenie súdu (súdneho orgánu), musia spĺňať viacero   kritérií,   napríklad   právny   základ   ich   vzniku   a existencie   (v   súlade   s právnym poriadkom, v rámci ktorého boli kreované), stály charakter, povinnosť rozhodnúť vo veci (ktorá   im   bola   predložená   v súlade   s   ich   kompetenciou)   –   zákaz   denegatio   iustitiae, uplatňovanie   právnych   predpisov   (resp.   právnych   pravidiel)   pri   rozhodovaní,   povaha konania   inter   partes   zahŕňajúca   pravidlá   spravodlivého   procesu,   ako   aj   nezávislosť a nestrannosť   (obdobné   kritériá   špecifikoval   v rámci   svojej   judikatúry   v súvislosti s „definovaním“ pojmu „súdny   orgán   v zmysle práva   Spoločenstva“   aj Európsky   súdny dvor, napr. rozsudok z 19. septembra 2006, Wilson, C-506/04, Zb. 2006 s. I-8613, body 47 až 53, rozsudok zo 6. júla 2000, Abrahamsson a Anderson, C-407/98, Zb. s. I-5539, bod 29, rozsudok z 22. októbra 1998, Jokela a Pitkäranta, C-9/97 a C-118/97, Zb. s. I-6267, bod 18).Charakteristickým znakom mimoriadnych súdnych orgánov je, že právna úprava ich postavenia,   pôsobnosti,   činnosti   a organizácie   sa   vo   vzťahu   k niektorým   z   uvedených kritérií   odlišuje   od   právnej   úpravy   postavenia,   pôsobnosti,   činnosti   a organizácie „štandardných“ súdov natoľko, že z dotknutého súdneho orgánu vytvára alternatívny prvok jestvujúcej súdnej sústavy (súdneho systému).

Mimoriadne   súdy   spravidla   spĺňajú   požiadavku   relevantného   právneho   základu vzniku   a existencie   súdneho   orgánu.   Často   sú   však   kreované   so   špecifickým   zámerom (cieľom),   napr. potrestanie vojnových   zločinov a zločinov   proti ľudskosti,   rozhodovanie o činoch ohrozujúcich alebo poškodzujúcich nezávislosť, bezpečnosť a ústavný poriadok štátu,   boj   proti   terorizmu   a pod.   V súvislosti   s týmto   špecifickým   zameraním   ide   často o orgány, ktoré majú iba dočasnú povahu, alebo sa v rámci ich činnosti uplatňujú osobitné právne pravidlá (predovšetkým procesného charakteru), ako aj osobitné pravidlá upravujúce podmienky   výberu,   menovania, zániku   funkcie   sudcov   a samotnú   organizáciu   takýchto súdov.

Na rozdiel od „štandardných“ špecializovaných súdov sa v prípade mimoriadnych súdov uvedené špecifiká právnej úpravy ich postavenia, činnosti a organizácie takmer vždy viažu   na   osobitne   vymedzenú   pôsobnosť   zahŕňajúcu   významný   mocensko-politický kontext.

Špeciálny súd zriadila národná rada zákonom začleniac ho systémovo do sústavy všeobecného súdnictva.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. do sústavy súdov Slovenskej republiky patrí aj Špeciálny súd.

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   Špeciálny   súd   koná   a   rozhoduje v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi.

Podľa § 16 ods. 5 druhej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. najvyšší súd koná a rozhoduje

a) o   riadnych   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov a Špeciálneho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,

b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov, krajských súdov, Špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi...

Článkom VII zákona č. 458/2003 Z. z. sa doplnil zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“) o úpravu § 15a, ktorá v odseku 1 vymedzila subjekty podliehajúce právomoci Špeciálneho   súdu   a v odseku   2   ustanovila   druhy   trestných   činov,   s ktorými   sa   spája právomoc   Špeciálneho   súdu,   ak   ju   spáchajú   aj   iné   osoby,   ako   sú   uvedené   v § 15a ods. 1 starého Trestného poriadku v znení zákona č. 458/2003 Z. z.

Ustanovením   §   15a   ods.   1   starého   Trestného   poriadku   sa   založila   právomoc Špeciálneho súdu nad radom ústavných činiteľov a ďalších držiteľov verejnej moci počas výkonu funkcie (§ 15a ods. 3). Špeciálny súd mal rozhodovať o trestnej činnosti týchto osôb v prípadoch   obžaloby   zo   spáchania   trestného   činu   v súvislosti   s ich   právomocou a zodpovednosťou spojenou s výkonom verejnej funkcie. Pôsobnosť priznaná Špeciálnemu súdu   vo   vzťahu   k osobám   vymedzeným   v taxatívnom   výpočte   §   15a   ods.   1   starého Trestného poriadku sa rozšírila ustanovením čl. VII § 20 ods. 4 zákona č. 458/2003 Z. z.: „Ak je osoba podliehajúca právomoci okresného súdu, krajského súdu alebo vojenského súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc Špeciálneho súdu, Špeciálny súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ ide o súvisiaci trestný čin. Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom, krajským súdom alebo vojenským súdom na jednej strane a Špeciálnym súdom na druhej strane   nepoužije.“   K rozšíreniu   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu   došlo   aj   úpravou   čl.   VII § 21 zákona č. 458/2003 Z. z., podľa ktorej «V § 21 ods. 1 sa na konci pripája táto veta: „Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do právomoci Špeciálneho súdu, spoločné konanie vykonáva Špeciálny súd.“».

Starý   Trestný   poriadok   bol   s účinnosťou   od   1.   januára   2006   zrušený   zákonom č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   s modifikáciou zachoval   koncepciu   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu   tak,   ako   ju   zaviedol   čl.   VII   zákona č. 458/2003 Z. z.

Podľa § 14 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosť Špeciálneho súdu, ak sú podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou, sa vzťahuje na

a) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) členov vlády Slovenskej republiky,

c) štátnych tajomníkov,

d) predsedov ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,

e) predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,

f) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,

g) sudcov,

h) prokurátorov,

i) verejného ochrancu práv,

j) vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky,

k) riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,

l) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,

m) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska.

Podľa § 14 ods. 3 Trestného poriadku pôsobnosť Špeciálneho súdu podľa odseku 1 sa   vzťahuje na trestné činy   spáchané za trvania funkcie,   ktorá túto pôsobnosť zakladá, aj keď trestný čin osoby uvedenej v odseku 1 vyšiel najavo až po skončení funkcie, ktorá zakladá pôsobnosť Špeciálneho súdu.

Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zriadením Špeciálneho súdu sa obmedzila pôsobnosť   všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky.   Z ich   pôsobnosti   sa   vyňalo rozhodovanie o trestnej činnosti vybraných držiteľov verejnej moci. Pôsobnosť Špeciálneho súdu tak bola určená podľa princípu personality, ktorý patril k relevantným znakom určenia právomoci súdnej moci predovšetkým za feudalizmu. Existencia súdov, na ktoré sa v danom období vývoja spoločnosti (zahŕňajúceho aj právny systém) mohla obrátiť len privilegovaná vrstva   (sociálna   skupina),   viedla   k právnym   reformám   akcentujúcim   súdny   systém, v ktorom   majú   subjekty   právnych   vzťahov   v typovo   rovnakých   veciach   prístup k rovnakému súdu, čo samozrejme nevylučuje uplatnenie konceptu špecializovaných súdov. Ich   existenciu   možno   rozumne   a dostatočne   odôvodniť   spoločenskou   nevyhnutnosťou vyplývajúcou   z prehlbovania diferenciácie   právom   regulovaných   spoločenských   vzťahov v modernej   spoločnosti   a s tým   spojenou   potrebou   kvalifikovanej   aplikácie   zložitej špecializovanej legislatívy.

Kreácia   špecializovaných   súdnych   orgánov   má   byť   však   vyjadrením objektivizovaných spoločenských potrieb, a nie prostriedkom mocenských zásahov iných zložiek   štátnej   moci   do   výkonu   právomoci   prináležiacej   moci   súdnej   prostredníctvom vytvárania   prvkov   „alternatívneho   súdneho   systému“.   Predpokladom   zachovania nezávislosti justície je totiž zachovanie „jedného súdnictva“ v štáte.

V tomto   kontexte   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s argumentom   navrhovateľa, že mimoriadny súd je kompatibilný s princípom právneho štátu v demokratických štátnych režimoch   len   výnimočne,   a   to   na   dosiahnutie   mimoriadne   závažného   cieľa,   ktorý   nie je možné dosiahnuť iným spôsobom.

Hlavným   dôvodom   na   zriadenie   Špeciálneho   súdu   v Slovenskej   republike   bola ochrana   pred   korupciou   a organizovaným   zločinom.   Podľa   dôvodovej   správy   k návrhu zákona č. 485/2003 Z. z.: „Účelom navrhovanej právnej úpravy je vytvoriť špecializované orgány   na   odhaľovanie,   vyšetrovanie   a trestné   stíhanie   korupcie   a organizovaného zločinu...   S uvedeným   súvisí   zároveň   aj   vytvorenie   Špeciálneho   súdu,   ktorý   bude uskutočňovať v týchto veciach súdne konanie. Tieto orgány budú mať miestnu pôsobnosť pre celé územie Slovenskej republiky. Cieľom je... lepšia špecializácia a zároveň ochrana a v prípade   korupčných   trestných   činov   prelomenie   niektorých   miestnych   väzieb,   ktoré môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v týchto prípadoch.“

Národná   rada   pri   schvaľovaní   návrhu   zákona   o Špeciálnom   súde   konkludentným spôsobom   konštatovala   existenciu   naliehavého   spoločenského   záujmu   stotožniac ho so záujmom   na   boji   proti   korupcii   a organizovanému   zločinu.   Zákonom   priznaná pôsobnosť   Špeciálneho   súdu   vo   vzťahu   k   držiteľom   verejnej   moci   pritom   z hľadiska jej celého   rozsahu prekračuje zákonodarcom   deklarovaný cieľ,   pretože nesúvisí   výlučne s korupciou   alebo   s organizovaným   zločinom.   Siaha   za   ich   hranice.   Osoby   zaradené do taxatívneho výpočtu § 14 ods. 1 Trestného poriadku podliehajú rozhodovacej právomoci Špeciálneho súdu za každý trestný čin, ktorého sa môžu dopustiť v súvislosti so svojou právomocou, a to aj ak by ich trestný čin súvisiaci so zverenou právomocou vyšiel najavo až po skončení funkcie (t. j. po zániku statusu, ktorý by mohol byť považovaný za indikátor rizika korupčného vplyvu vo vzťahu k rozhodovaniu súdu).

Podľa názoru národnej rady nie je „osobitná osobná kompetencia“ Špeciálneho súdu „...   ničím,   čo   by   ho   činilo   súdom   mimoriadnym   a odlišným   od   všeobecných   súdov...“, pretože   sa   obdobne   ako „osobitná   vecná   kompetencia...   v totožnej   podobe   len   s iným obsahom týkajú aj iných súdov...“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   personálna   pôsobnosť,   ktorú   zákon   zveril Špeciálnemu súdu, špecifická práve svojím obsahom, pretože na rozdiel od iných súdov s obdobným   typom   zúženej   pôsobnosti   je   personálna   pôsobnosť   Špeciálneho   súdu vymedzená spôsobom, ktorý z ústavnoprávneho a mocenskopolitického hľadiska nemožno považovať za indiferentný. Špeciálnemu súdu bola zverená trestná právomoc nad ústavnými činiteľmi a vyššími štátnymi funkcionármi. Táto „mimoriadna“ črta, pokiaľ ide o postavenie Špeciálneho   súdu,   musí   byť   spolu   s ďalšími   podstatnými   znakmi   týkajúcimi   sa   jeho organizácie   a činnosti   vzatá   do   úvahy   pri   posúdení   povahy   tohto   súdneho   orgánu   a pri následnom   posúdení   ústavnej   konformnosti   jeho   postavenia   založeného   napadnutými právnymi predpismi.

Špecifickou črtou Špeciálneho súdu je taktiež osobitný právny režim obsadzovania miest   sudcov   tohto   súdu.   Táto   osobitosť   sa   spája   so   splnením   zákonom   ustanovenej podmienky, podľa ktorej sudcom na Špeciálnom súde môže byť len ten sudca, ktorý dostane osvedčenie o bezpečnostnej previerke na stupeň utajenia „Prísne tajné“.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na Špeciálny súd možno dočasne prideliť len sudcu, ktorý je podľa osvedčenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné;   táto   podmienka   sa   vzťahuje   rovnako   na   sudcu   preloženého   na   Špeciálny   súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.

Podľa § 14 ods. 2 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. na Špeciálny súd možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2.

Podľa § 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ak sudca pridelený alebo preložený na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, dokončí konanie vo veciach, v ktorých už konal na hlavnom pojednávaní, ak prejednávaná vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou nie je oprávnený sa oboznamovať; rovnako sa postupuje v prípade sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.

Podľa § 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu Špeciálneho súdu uvedeného v odseku 2 preloží s jeho súhlasom súdna rada na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred jeho preložením na Špeciálny súd. Ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom vymenovania..., súdna rada ho s jeho súhlasom preloží na súd určený podľa odseku 1. Ak sudca   nedá   súhlas   na   preloženie,   výkon   funkcie   sudcu   sa   prerušuje.   Po   prerušení sa sudca ujme výkonu funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred svojím preložením na Špeciálny súd...

V právnom štáte majú kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov   štátu,   ako   aj   právnických   a   fyzických   osôb   vytvárať   nevyhnutné   predpoklady naústavnú   rovnováhu.   Jej   súčasťou   je   i   systém   deľby   moci   na   zákonodarnú,   výkonnú a súdnu, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže jednotlivými zložkami moci v štáte disponovať voľne (PL. ÚS 25/00).

Rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu je základom nezávislosti súdnej moci. Nezávislosť na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu črtu súdnej moci, ktorou je podmienený riadny výkon jej funkcií. Predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami   štátnej   moci,   ale   aj   pred   ovplyvňovaním   „zvnútra“   samej   súdnej   sústavy (PL. ÚS 52/99).

Národný bezpečnostný úrad, ktorý rozhoduje o oprávnení sudcov Špeciálneho súdu oboznamovať sa   s utajovanými skutočnosťami   stupňa   utajenia Prísne tajné, je zriadený zákonom   č.   215/2004   Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z pôsobnosti, ktorú mu zákon priznal (§ 70),   možno   vyvodiť,   že   ide   o orgán   patriaci   z pohľadu   deľby   moci   na zákonodarnú, výkonnú a súdnu medzi orgány výkonnej moci.

Národný   bezpečnostný   úrad   vydáva   osvedčenia,   ktoré   majú   časovo   obmedzenú platnosť.

Podľa   § 28 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. „platnosť osvedčenia pre utajované skutočnosti   stupňa   utajenia Prísne   tajné je päť rokov,   pre utajované skutočnosti   stupňa utajenia Tajné je sedem rokov a pre utajované skutočnosti stupňa utajenia Dôverné je desať rokov.

Podľa § 29 prvej vety zákona č. 215/2004 Z. z. úrad je na základe zistenia nových skutočností   povinný   počas   platnosti   osvedčenia   preveriť,   či   osoba   spĺňa   predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 a v prípade zistenia, že nespĺňa tieto predpoklady, zrušiť platnosť osvedčenia.

Pre   posúdenie   súladu   právneho   režimu   nastoleného   zákonom   č.   458/2003   Z.   z. s ústavou, má relevanciu nielen citovaná úprava § 28 a § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., ale aj ustanovenie § 81 ods. 1 uvedeného zákona, v ktorom sa uvádza: Na rozhodovanie podľa tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6, § 65 ods. 4, § 79 až § 80 nevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní. V dôsledku toho konanie o udelení osvedčenia o bezpečnostnej previerke, ale aj konanie o preverení, či osoba spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia, ktoré sa môže skončiť zrušením platnosti osvedčenia, a napokon aj konanie o udelení nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke po uplynutí lehoty určenej § 28 ods. 1   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   nepodlieha   úprave zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. To má za následok, že konanie a rozhodovanie o otázke kľúčového významu pre splnenie zákonom ustanovenej podmienky s povahou conditio sine que non pre zaradenie a zotrvanie konkrétnej osoby (sudcu) na mieste sudcu na Špeciálnom súde sa vykonáva podľa právnej úpravy, ktorá nie je zlučiteľná s požiadavkou   právnej   istoty,   hoci   táto   je   nevyhnutným   atribútom   právneho   štátu. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality, spravodlivého obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom, ale aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (PL. ÚS 15/98).

Podľa § 10 zákona č. 215/2004 Z. z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia „Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené“ môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá... d) súhlasí, aby bola   oprávnená   oboznamovať   sa   s   utajovanými   skutočnosťami   a   s   vykonaním bezpečnostnej previerky.

Podľa § 16 uvedeného zákona materiálom na bezpečnostnú previerku sú aj...

b) informácie   o   bezpečnostnej   spoľahlivosti   navrhovanej   osoby   z   evidencií Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva,

c) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby vyžiadané od ďalších štátnych orgánov a iných právnických osôb, týkajúce sa navrhovanej osoby,

d) informácie   o   bezpečnostnej   spoľahlivosti   navrhovanej   osoby   z   previerok vykonaných v mieste bydliska Policajným zborom, Slovenskou informačnou službou alebo Vojenským spravodajstvom,

e) informácie vyžiadané od obce, v ktorej má navrhovaná osoba trvalý pobyt alebo prechodný pobyt,

f) informácie z previerok vykonaných Policajným zborom, Slovenskou informačnou službou alebo Vojenským spravodajstvom o bezpečnosti prostredia, v ktorom navrhovaná osoba žije a pohybuje sa, a o možnosti výskytu bezpečnostných rizík.

Podľa   §   14   ods.   2   zákona   215/2004   Z.   z.   sa   za   bezpečnostné   riziko   (dôvod na odopretie oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami) považuje:

a) činnosť proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti   záujmom,   ktoré   sa   Slovenská   republika   zaviazala   chrániť   podľa   medzinárodných zmlúv,

b) úmyselné   porušenie   právnych   predpisov,   v   dôsledku   ktorého   by   mohlo   nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky,

c) zistenie, že osoba

1. je   alebo   bola   spoločníkom   špiónov,   teroristov,   sabotérov   alebo   iných   osôb v minulosti odôvodnene podozrievaných z takých aktivít,

2. je   alebo   bola   členom   alebo   podporovateľom   akejkoľvek   organizácie,   ktorá sa násilnými,   podvratnými   alebo   inými   nezákonnými   prostriedkami   usiluje   odstrániť demokratický spoločenský poriadok,

3. je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej situácie,

4. je preukázateľne závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných návykových látok,

5. je alebo bola zainteresovaná na akejkoľvek forme sexuálneho konania, ktoré vedie k vydieraniu alebo k nátlaku,

6. preukázala   svojím   konaním   alebo   vyjadrením   nečestnosť,   nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností,

7. vážne   alebo   opakovane   porušila   bezpečnostné   predpisy   tým,   že   sa   snažila neoprávnene prenikať do zabezpečených komunikačných alebo informačných systémov,

8. trpí alebo trpela akoukoľvek chorobou alebo mentálnym alebo emočným stavom, ktorý môže spôsobiť výrazné poruchy v jej úsudku a správaní,

9. je pod preukázateľným nátlakom príbuzných alebo blízkych priateľov, ktorí sú zneužiteľní   cudzou   spravodajskou   a   informačnou   službou,   teroristickou   skupinou, nelegálnou organizáciou, rizikovou skupinou alebo obdobným jednotlivcom,

10. prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených požitkov,

11. disponuje   s   majetkom,   ktorého   hodnota   je   neprimeraná   priznaným   príjmom a ktorého legálnosť pôvodu nie je schopná alebo ochotná preukázať,

12. absolvovala štúdium, kurz alebo školenie bezpečnostného charakteru na Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB Zväzu sovietskych socialistických republík.

Právna úprava zavedená zákonom č. 485/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou zákona č. 215/2004 Z. z. umožňuje špecializovanému bezpečnostnému orgánu výkonnej moci   účinne   zasiahnuť do   právneho   statusu   sudcu   Špeciálneho   súdu   a spochybniť   jeho legitimitu   postupom,   v rámci   ktorého   dochádza   k zhromažďovaniu   osobných   údajov o osobe   sudcu   vrátane   osobných   údajov   osobitnej   kategórie   (zdravotný   stav,   sexuálna orientácia a intímny život, finančná a majetková situácia, názory a osobné presvedčenie, rodinné   a spoločenské   vzťahy),   pričom   k zhromažďovaniu   uvedených   údajov   môže dochádzať aj utajovaným spôsobom s následným vyhodnotením tzv. bezpečnostného rizika v rámci   značne   širokej   správnej   úvahy   Národného   bezpečnostného   úradu.   Dôvodom na konštatovanie   bezpečnostného   rizika   môžu   byť   pritom   aj   skutočnosti   týkajúce sa ochorenia   alebo „emočného   stavu“   prekonaného   sudcom   v minulosti   alebo správania sa „tretích osôb“ v okolí sudcu (rodinných príslušníkov, známych).

Národná   rada   v tejto   súvislosti   uviedla,   že   právnu   istotu   týkajúcu   sa   postavenia sudcov   Špeciálneho   súdu   a taktiež   rovnováhu   vzájomného   vzťahu   súdnej,   výkonnej a zákonodarnej   moci   v danej   sfére   nastoľuje   systém   opravných   prostriedkov   zahŕňajúci okrem   iného   plnú   jurisdikciu   najvyššieho   súdu   na   preskúmanie   rozhodnutí   Národného bezpečnostného   úradu   prostredníctvom   právomoci   preskúmavať   rozhodnutia   výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie niektorých rozhodnutí Národného bezpečnostného   úradu   (ďalej   len   „osobitný   výbor   národnej   rady“).   Preskúmavanie rozhodnutí o bezpečnostnej previerke sudcov Špeciálneho súdu je viacinštančné, pričom v konečnej inštancii prináleží orgánu súdnej moci.

Podľa   názoru   ústavného súdu   právna úprava   podmieňujúca   výkon   funkcie   sudcu Špeciálneho   súdu   bezpečnostnou   previerkou   realizovanou   v právnom   režime   zákona č. 215/2004 Z.   z. vytvára   stav, keď sa   sudcom   Špeciálneho súdu   môže stať iba osoba, o ktorej Národný bezpečnostný úrad získava informácie špecifickej osobnej povahy, a to aj utajeným spôsobom, pričom takto získané informácie môže vyhodnocovať v rámci veľmi širokej správnej úvahy a prakticky v ktoromkoľvek momente môže spochybniť legitimitu a legalitu   výkonu   funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu   konkrétnou   osobou   bez   možnosti kontroly a účinného zásahu Súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci, ktorému ústava zveruje pôsobnosť v oblasti zabezpečenia nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od iných orgánov štátu vrátane rozhodnutí týkajúcich sa výberu, kariérneho postupu a „služobného“ pomeru   sudcov.   Uvedená   právna   úprava   zároveň   nezaisťuje   sudcom   Špeciálneho   súdu dostatočne účinné prostriedky nápravy, ako to namietala národná rada, pretože osobitný výbor národnej rady [zriadený a pôsobiaci na základe ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. o zriadení   a   činnosti   výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „ústavný zákon č. 254/2006 Z. z.“)] a ani najvyšší   súd   v súvislosti   s preskúmavaním   rozhodnutí   osobitného   výboru   národnej rady nemôžu svojím rozhodnutím zmeniť a nahradiť prvostupňové rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu. Majú iba kasačnú právomoc, v rámci ktorej môžu preskúmavané rozhodnutie   zrušiť   a vec   opakovane   vracať   na   nové   konanie   a rozhodnutie   Národného bezpečnostného   úradu.   Jurisdikcia   osobitného   výboru   národnej   rady   a najvyššieho   súdu je teda úplná, iba pokiaľ ide o rozsah prieskumnej právomoci (možnosti skúmať zistenie a posúdenie skutkového stavu, ako aj posúdenie právnych otázok), nie je však úplná, pokiaľ ide o rozsah rozhodovacej právomoci týchto orgánov. S podaním opravného prostriedku proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ako aj proti rozhodnutiu osobitného výboru   národnej   rady   pritom   nie   je   spojený   odkladný   účinok   vo   vzťahu   k právnemu postaveniu sudcu Špeciálneho súdu. Pokiaľ ide o postavenie osobitného výboru národnej rady,   ústavný súd   navyše konštatuje,   že národná   rada   nereagovala ústavným spôsobom na výsledok   konania   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/04,   keď nerešpektovala   závery   a právny   názor   ústavného   súdu   vyjadrený   v náleze   z 19.   októbra 2005   v uvedenej   veci   (uverejnenom   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky pod č. 638/2005 Z. z.), čím porušila princípy právneho štátu (m. m. PL. ÚS 12/97).

Za   týchto   okolností   nemožno   systém   opravných   prostriedkov   podľa   zákona č. 215/2004 Z. z. a ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. považovať za dostatočne účinný a spôsobilý zaistiť stabilitu a nezávislosť statusu sudcov Špeciálneho súdu. Právne garancie ochrany osôb, ktorých   úlohou je vykonávať súdnictvo,   sú   pritom   inherentnou   súčasťou právnych   záruk   ochrany   súdnych   orgánov   pred   možnými   vonkajšími   zásahmi   alebo nátlakom, ktorý by bol spôsobilý ohroziť nezávislosť a nestrannosť súdneho rozhodovania (pozri   napr.   už   spomínaný   rozsudok   Európskeho   súdneho   dvora   z 19.   septembra   2006, Wilson, C-506/04, Zb. 2006 s. I-8613, bod 51).

Právna   úprava   §   12   ods.   2,   §   14   ods.   2   a   §   150a   zákona   č.   385/2000   Z.   z. podriaďujúca výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu bezpečnostnej previerke realizovanej v právnom režime zákona č. 215/2004 Z. z. tak neustanovuje primerané a spoľahlivé záruky vylučujúce   možnosť   ovplyvňovania   výkonu   právomoci   tohto   súdu   na   presadzovanie prípadných nezákonných, nelegitímnych či politických záujmov. V tejto súvislosti ústavný súd   pripomína,   že   Slovensko   už   má   zlú   historickú   skúsenosť   so   zneužitím   súdnictva na vykonštruované, politicky motivované súdne procesy z 50. rokov 20. storočia.

Zaradenie   sudcu   na   Špeciálny   súd   zákonom   ustanoveným   spôsobom   (preloženie alebo dočasné pridelenie) je v zmysle označenej právnej úpravy podmienené rozhodnutím orgánu   výkonnej   moci   -   Národného   bezpečnostného   úradu.   Tento   orgán   je   oprávnený zasahovať do činnosti Špeciálneho súdu výkonom svojej právomoci aj tým, že môže

- zrušiť   platnosť   osvedčenia   o bezpečnostnej   previerke   počas   trvania   platnosti osvedčenia,

- neudeliť nové osvedčenie o bezpečnostnej previerke po uplynutí zákonom určenej lehoty pre platnosť osvedčenia.

Ustanovením   podmienky   platného   osvedčenia   o bezpečnostnej   previerke   podľa zákona č. 215/2004 Z. z., ako conditio sine qua non vo vzťahu k ustanoveniu a výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde, zákonodarca narušil deľbu moci. V rámci   ústavnej   koncepcie   systému   vzájomných   bŕzd   a protiváh   jednotlivých   zložiek štátnej   moci   je   síce   legitímne   priznať   výkonnej   moci   určitú   mieru   ingerencie   v rámci kreovania   a niektorých   aspektov   fungovania   moci   súdnej,   právomoci   priznané výkonnej moci   však   nemôžu   byť   konštituované   takým   spôsobom,   aby   v konečnom   dôsledku umožňovali prakticky kedykoľvek a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia senátu   prerokúvajúceho   konkrétnu   vec.   Flexibilita   postupu   Národného   bezpečnostného úradu   podľa   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   a rozsah   správnej   úvahy,   ktorú   mu   tento   zákon priznáva   v súvislosti   s posudzovaním   a vyhodnocovaním   bezpečnostného   rizika, v porovnaní   s podstatne   menej   účinným   systémom   opravných   prostriedkov   vo   vzťahu k rozhodnutiam tohto orgánu takýto stav vytvárajú. Výkonnej moci tak zákonodarca priznal neprimerane   silné   postavenie,   ktoré   nie   je   v súlade   so   systémom   bŕzd   a protiváh   ako ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu tak, ako ju zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ   namietal,   že   podmienenie   výkonu   funkcie   sudcu   na   mieste   sudcu Špeciálneho   súdu   rozhodnutím   Národného   bezpečnostného   úradu   o udelení   osvedčenia podľa § 12 ods. 2, § 14 ods. 2 a § 150a zákona č. 358/2000 Z. z. nerešpektuje deľbu moci v demokratickom štáte aj tým, že obmedzuje právomoc súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy. Podľa tohto ustanovenia do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Súdna   rada   je   ústavný   orgán   zriadený   čl.   141a   ústavy   v   rámci   druhého   oddielu jej siedmej   hlavy. Týmto   zaradením   v systematike   ústavy   je   bez pochybností   vyjadrená príslušnosť súdnej rady k súdnej moci. Pôsobnosť súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4 ústavy slúži na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej. Národná rada poprela účel tejto právnej úpravy, keď rozhodovanie súdnej rady podmienila rozhodnutím výkonnej moci zastúpenej Národným bezpečnostným úradom. Pri rozhodovaní o dočasnom pridelení alebo preložení sudcu na Špeciálny súd má súdna rada povinnosť zaradiť na miesto sudcu Špeciálneho súdu iba toho sudcu, ktorého za spôsobilého pre výkon funkcie na tomto súde uzná Národný bezpečnostný úrad. Právna úprava pritom neposkytuje súdnej rade žiadny účinný prostriedok kontroly záverov Národného bezpečnostného úradu vo vzťahu k jednotlivým preverovaným osobám kandidátov na miesto sudcu Špeciálneho súdu.   Schválením   takéhoto   právneho   mechanizmu   nerešpektovala   národná   rada   zásady materiálneho právneho štátu chránené čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy.

V konaniach   o súlade   právnych   predpisov   s ústavou   a   s   kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami (čl. 125 ústavy) má posudzovanie súladu napadnutého právneho predpisu   s čl.   1   ods.   1   ústavy   spravidla   subsidiárny   (podporný,   doplňujúci)   význam. V prípadoch vyslovenia nesúladu napadnutého právneho predpisu s ústavným poriadkom máva prioritu zistenie, že zákon, prípadne iný preskúmavaný všeobecne záväzný právny predpis   nie   je   v súlade   aj   s ďalšími   ústavnými   normami   alebo   s dohodnutými medzinárodnými   zmluvami.   Uvedené   však   nevylučuje   taký   stav,   keď   porušenie   zásad materiálneho právneho štátu je natoľko intenzívne, že samo osebe musí mať za následok rozhodnutie   o nesúlade   zákona   s ústavou.   Vytvorenie   orgánu   štátu,   ktorý   sa   svojou podstatou vymyká z rámca štandardnej organizácie verejnej moci v štáte, bez existencie závažného   dôvodu   opodstatňujúceho   zriadenie   takého   orgánu   štátu   samo   osebe   vážne ohrozuje podstatu materiálneho právneho štátu. Z toho dôvodu je vytvorenie takého orgánu nezlučiteľné s ochranou, ktorú zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu princípov a zásad právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 6/04).

V nadväznosti na dosiaľ uvedené skutočnosti možno konštatovať, že Špeciálny súd je súdnym orgánom, ktorý má znaky typické pre súd so špecializovanou súdnou agendou (legálny   právny   základ;   stály   charakter;   osobitná   vecná   pôsobnosť   podľa   §   14   ods.   2 Trestného poriadku, v rámci ktorej sú vymedzené osobitné kategórie trestných činov patriace do   jeho   pôsobnosti; procesný   postup   podľa   všeobecných   procesných   pravidiel   -   zákon č. 301/2005   Z.   z.;   rozhodovanie   v prvej   inštancii,   pričom   proti   jeho   rozhodnutiam   sú prípustné opravné prostriedky, o ktorých rozhoduje najvyšší súd), ale aj niektoré znaky mimoriadneho súdneho orgánu   (špecifická   personálna   pôsobnosť   vo   vzťahu k ústavným činiteľom a vyšším štátnym funkcionárom nad rámec trestných činov spojených s korupciou a organizovaným   zločinom   podľa   §   14   ods.   1   a   3   Trestného   poriadku   v spojení so špecifickým   právnym   režimom   výberu   sudcov   a výkonu   ich   funkcie   na   tomto   súde, podmieneným   dohľadom   bezpečnostného   orgánu   výkonnej   moci   a s   tým   spojenými nedostatočnými právnymi garanciami pred zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu, ktorý vznikol spojením označených dvoch mimoriadnych znakov v jednom orgáne súdneho typu (popri ostatných znakoch typických pre štandardné špecializované súdy), spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky, a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože:

- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho štátu, keď   právne   postavenie   sudcov   na   Špeciálnom   súde   spochybňuje možnosťou Národného   bezpečnostného   úradu   kedykoľvek   zrušiť   sudcovi   osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel,

- kreuje   Špeciálny   súd   spôsobom,   ktorý   narúša   deľbu   moci   medzi   súdnou   mocou a výkonnou   mocou   v prospech   moci   výkonnej,   čím   porušuje   aj   zásady demokratického   štátu,   osobitne   garancie   sudcovskej   nezávislosti, pričom   takto kreovanému   súdnemu   orgánu   zveruje   prakticky   výlučnú   trestnú   jurisdikciu   nad ústavnými   činiteľmi   a niektorými   vyššími   štátnymi   funkcionármi   v súvislosti s výkonom ich právomoci.

V danom prípade ide o tak závažné porušenie princípov demokratického právneho štátu, že si vyžiadalo osobitné posúdenie napadnutých právnych predpisov s čl. 1 ods. 1 ústavy a viedlo ústavný súd k záveru o nesúlade čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., § 14 ods. 1 a 3 Trestného poriadku, ako aj o nesúlade § 12 ods. 2, o nesúlade slovného spojenia „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14 a o nesúlade § 150a zákona č. 385/2000 Z. z. s označeným ustanovením ústavy.

2. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov v Slovenskej republike tvoria najvyšší súd a ostatné súdy. Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi má ustanoviť zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy).

Termín „zákon“ nemusí označovať výlučne jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale môže zahŕňať neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (obdobne napr. II. ÚS 28/96). Formálnu podmienku čl. 143 ods.   2 ústavy možno splniť úpravou   sústavy súdov,   ich   pôsobnosti,   organizácie a konania pred nimi v jednom zákone, ako aj v sérii zákonov. Materiálne naplnenie tohto ústavného zmocnenia však predpokladá súlad obsahu takejto právnej úpravy s ústavnou úpravou   postavenia   súdnej   moci.   Národná   rada   pri   uplatňovaní   svojej   zákonodarnej právomoci   v súvislosti   s reguláciou   organizácie   a činnosti   súdnej   moci   nemôže   kreovať orgány   štátu,   ktoré   sa   formálne   radia   do   sústavy   súdov,   ale   vybočujú   z rámcov,   ktoré štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci ústavne vymedzujú.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí   a pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ústava   definuje   dva   podstatné   atribúty   súdnictva   v Slovenskej   republike   – nezávislosť   a nestrannosť.   Nezávislosť   súdnej   moci   a   sudcu   znamená,   že   iné   orgány verejnej   moci   nemajú   nijaké   oprávnenie   vydávať   príkazy,   ktoré   by   mohli   ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá   ich   úlohe   v   právnom   štáte,   a   to   tak   vo   vzťahu   k   ďalším   orgánom   štátu (v horizontálnej   úrovni   vzťahov),   ako   aj   vo   vzťahu   k   subjektom   podliehajúcim   ich jurisdikcii.   Všeobecne   možno   pojem   nezávislosť   súdov   charakterizovať   tak,   že   zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež   vylúčenie   ich   podriadenosti   pri   výkone   právomoci   komukoľvek   inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti   za nestranné a spravodlivé   súdne   rozhodnutia.   Túto   skutočnosť napokon potvrdzuje   čl.   141   ods.   1   ústavy,   v   ktorom   sa   uvádza,   že   nezávislé   a   nestranné   súdy „vykonávajú   súdnictvo“,   a   čl. 144   ods. 1   ústavy   uvádza,   že   sudcovia   sú   nezávislí „pri rozhodovaní“,   resp.   čl. 135   ods. 4   ústavy   ustanovuje,   že   sudcovia   ústavného   súdu sa zaväzujú „rozhodovať“ nezávisle a nestranne“ (PL. ÚS 52/99).

Nezávislosť   súdnej   moci   je   pojem   s dvojitým   významom:   označuje   nezávislosť súdov   (inštitucionálna   nezávislosť)   a nezávislosť   sudcov   (individuálna   nezávislosť). Inštitucionálnu   nezávislosť   súdnej   moci   nemožno   stotožňovať   s individuálnou nezávislosťou   sudcov.   Právne   záruky   inštitucionálnej   nezávislosti,   ako   aj   individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní.

Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže nezávislosť   súdnej   moci   treba   považovať   za   základný   predpoklad   nezávislosti   sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto kontexte   možno   sudcovskú   nezávislosť   označiť   za   pojmový   znak   súdnej   moci (PL. ÚS 52/99).

Zákonná úprava postavenia Špeciálneho súdu nezaručuje inštitucionálnu nezávislosť tohto   orgánu   ani   individuálnu   nezávislosť   jeho   sudcov.   Výkonná   moc   prostredníctvom Národného   bezpečnostného   úradu   má   možnosť   zasahovať   do   obsadzovania   inštitúcie Špeciálneho   súdu   udelením   osvedčenia   o bezpečnostnej   previerke   stupňa   „Prísne   tajné“ alebo   rozhodnutím   o zániku   platnosti   tohto   osvedčenia,   prípadne   neudelením   nového osvedčenia po uplynutí doby platnosti, čo je v rozpore s čl. 141 ods. 1 ústavy.

Časovo   neobmedzené   funkčné   obdobie   je   prostriedkom   garancie   individuálnej nezávislosti sudcu. Udelením osvedčenia o bezpečnostnej previerke na zákonom ustanovený čas, po uplynutí ktorého sa začína nové udeľovanie tohto osvedčenia, sa výkon sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde stáva dočasným. Časovo limitované pôsobenie sudcu na Špeciálnom súde (aj keď nie de iure, ale de facto) prostredníctvom zákonom ustanovenej   doby   platnosti   bezpečnostnej   previerky   spojenej   s periodickým   opakovaním preskúmania bezpečnostnej spoľahlivosti sudcu Špeciálneho súdu sa spája so skutočnosťou, že túto bezpečnostnú previerku vykonáva orgán   výkonnej moci,   pričom   pri preskúmaní bezpečnostnej   spoľahlivosti   sudcu   nie   je   viazaný   procesným   zákonným   postupom spĺňajúcim   požiadavky   spravodlivého   procesu   (získava   alebo   využíva   údaje   získané aj utajovaným spôsobom a z rôznych zdrojov) a pri svojom rozhodovaní vo veci nemusí vychádzať výlučne z jednoznačne preukázaných záverov (podstatou bezpečnostnej previerky je preventívne eliminovať potenciálnu hrozbu – bezpečnostné riziko). Záruky nezávislosti sudcov Špeciálneho súdu podliehajúcich takejto výraznej „dohľadovej“ právomoci orgánu výkonnej moci s reálnou možnosťou kedykoľvek spochybniť legalitu aj legitimitu výkonu funkcie   sudcu   Špeciálneho   súdu   sú   značne   spochybnené.   Právne   postavenie   sudcov   na Špeciálnom súde preto nie je spôsobilé zaručiť sudcovi individuálnu nezávislosť, tak ako to predpokladá čl. 144 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ   namietol   taktiež   porušenie   čl.   141   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého sa súdnictvo vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. Ako už bolo   uvedené,   pôsobenie   sudcov   Špeciálneho   súdu   vo   funkcii,   ale aj   ich   rozhodovacia činnosť počas pôsobenia na mieste sudcu Špeciálneho súdu nie je oslobodená od zásahov Národného bezpečnostného úradu. Potenciálny vplyv orgánu výkonnej moci na činnosť Špeciálneho súdu je natoľko intenzívny, že jej nemožno priznať povahu výkonu súdnictva oddeleného od iných štátnych orgánov, čo je v rozpore s čl. 141 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ národná rada namieta, že v posudzovanej veci nemožno vopred predpokladať možnosť ovplyvňovania súdnej moci mocou výkonnou a je potrebné striktne vychádzať z predpokladu   ústavného   a zákonného   výkonu   právomoci   Národným   bezpečnostným úradom   („...   inak   je   totiž   v nesúlade   s ústavou   takmer   každá   právomoc   ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci...“), ústavný súd konštatuje, že výklad a praktická aplikácia práva orgánmi   verejnej   moci   (vrátane   ústavného   súdu)   musí   reagovať   na   reálne   existujúce spoločenské vzťahy vrátane objektívne možných alternatív ich vývoja. Iba takýto prístup je v súlade   so   zmyslom   a poslaním   –   sociálnou   funkciou   práva.   Ústavnoprávne   garancie týkajúce   sa   inštitucionálnej   nezávislosti   súdnej   moci,   ako   aj   statusu   individuálnych nositeľov   tejto   moci   –   sudcov   poskytuje   ústava   prostredníctvom   ústavných   princípov nezávislosti   súdov   (čl.   141   ods.   1   ústavy),   nezávislosti   sudcov   (čl.   144   ods.   1   ústavy) a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci (čl. 141 ods. 2 ústavy) aj v situácii,   keď   prirodzene   deklaruje   (predpokladá)   a vyžaduje   striktne   legálny   výkon verejnej moci zo strany všetkých štátnych orgánov (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Akceptácia   argumentu   národnej   rady   by vo   svojich   dôsledkoch   viedla   k popretiu účelnosti a zmyslu princípov zaručených v ustanoveniach čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj k popretiu účelnosti a zmyslu samotného princípu deľby moci, ktorý je fundamentálnym základom moderného konštitucionalizmu, a paradoxne (per argumentum ad   absurdum)   by   spochybnila   samotnú   legitímnosť   cieľa,   ktorý   zákonodarca   zriadením Špeciálneho súdu a zavedením inštitútu bezpečnostnej previerky jeho sudcov sledoval. Ak by totiž úvaha o možnosti excesu Národného bezpečnostného úradu ako bezpečnostného orgánu výkonnej moci v súvislosti s výkonom jeho právomoci nebola legitímna, tým skôr by nebolo možné považovať za legitímnu úvahu o možných excesoch súdov a sudcov pri výkone ich právomoci. V dôsledku toho by nebol legitímny ani na tejto úvahe založený cieľ spomenutých   legislatívnych   opatrení   spočívajúci   v úsilí   eliminovať možnosť   vydierania, nátlaku   alebo   korupčného   ovplyvňovania   sudcov   ako   zdroja   ich   možných   excesov pri výkone sudcovskej právomoci.

Navrhovateľ namietol aj porušenie blanketového zmocnenia udeleného národnej rade druhou vetou čl. 145 ods. 2 ústavy, podľa ktorého zákon ustanoví:a) ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu,b) ďalšie predpoklady na funkčný postup sudcu,c) rozsah imunity sudcov.

Hoci   to   navrhovateľ   neuviedol   výslovne,   z jeho   argumentácie   možno   vyvodiť, že v okolnostiach   prípadu   vidí   porušenie   druhej   vety   čl.   145   ods.   2   ústavy   v tom, že v prípade sudcov Špeciálneho súdu národná rada ustanovila aj také podmienky výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu Špeciálneho súdu, ktoré nemožno zaradiť ani do jednej z troch skupín podmienok prenechaných na úpravu zákonom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   účelom   ústavného   zmocnenia   zákonodarcu   na   ďalšiu zákonnú   úpravu   nie   je   taxatívne   uzatvorené   vymedzenie   predmetu   právnej   úpravy nadväzujúcej na ústavu. Účelom zmocnení, ktoré ústava udeľuje zákonodarcovi na úpravu zákonom, je určiť minimálny štandard úpravy vzťahov, ktorých právnu reguláciu ústava zakladá. V prípade zákonnej úpravy postavenia sudcov pri výkone súdnej moci pokladá napríklad ústavný súd za nezlučiteľnú so zásadami materiálneho právneho štátu takú právnu úpravu, ktorá by opomenula definovať práva a povinnosti sudcov, a to aj napriek tomu, že druhom oddiele siedmej hlavy ústava nepoveruje výslovne zákonodarcu, aby vymedzil práva a určil povinnosti späté s výkonom funkcie sudcu. Nezávislosť súdov ani nezávislosť sudcov   nemožno   interpretovať   bezmedzne   ako   právne   postavenie,   s účelom   ktorého je nezlučiteľné ustanovenie akejkoľvek zákonnej povinnosti adresovanej sudcovi, o priznaní práv   ani   nehovoriac.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   neakceptoval   navrhovateľovu argumentáciu, že zákonná úprava prekračujúca z hľadiska rozsahu predmetu právnej úpravy okruh otázok taxatívne uvedených v čl. 145 ods. 2 ústavy (napr. stanovenie podmienky veku sudcu 35 rokov na preloženie na Špeciálny súd) je v rozpore s ústavou, a preto v tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel.

Pokiaľ   ide   o zákonnú   podmienku   veku   35   rokov,   ale   aj   podmienku   „kladného výsledku   bezpečnostnej   previerky“,   ústavný   súd   sa   navyše   stotožňuje   s argumentáciou národnej rady v tom zmysle, že ide o podmienku preloženia (dočasného pridelenia) sudcu na   Špeciálny   súd   (konkrétny   súdny   orgán),   a nie   o ústavne   stanovenú   podmienku nadobudnutia alebo trvania sudcovskej funkcie ako takej (čl. 145 ods. 2 ústavy).

3. K námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu

Navrhovateľ namietol, že sudcovia Špeciálneho súdu a sudcovia všeobecných súdov nemajú rovnaké postavenie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy. Toto tvrdenie vyvodil z právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého „Skutočnosť, či niekto je, alebo nie je duchovným v ktorejkoľvek cirkvi, je jeho iným postavením“ (III. ÚS 64/00). V dôsledku použitia tejto analógie navrhovateľ namietol pozitívnu aj negatívnu diskrimináciu sudcov na Špeciálnom súde   voči   sudcom   všeobecných   súdov,   lebo „Sudcovia   Špeciálneho   súdu   sú   z dôvodu svojho iného postavenia v porovnaní so sudcami všeobecného súdu tak znevýhodňovaní ako aj   zvýhodňovaní,   pričom   obsahom   súdnictva,   ktoré   vykonávajú,   je   rozhodovanie   o vine a treste v trestnom konaní rovnako platnom pre činnosť sudov Špeciálneho súdu, ako aj pre sudcov všeobecných súdov.“.

Zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok.

Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu   podobu   –   sudca   pri   výkone   funkcie   má   ústavnú   povinnosť   dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním   rozhodovacej   právomoci   súdov.   A predsa,   aj   právne   postavenie   sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy).

Národná   rada   uplatnila svoju   všeobecnú   zákonodarnú   právomoc   [čl.   86   písm.   a) ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila   práva   a povinnosti.   Túto   právomoc   však   bola   povinná   uplatniť   v súlade so všetkými normami ústavy a relevantných medzinárodných dohovorov.

Národná   rada   priznala   sudcom   na   Špeciálnom   súde   funkčný   príplatok   v   sume dvojnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok [ďalej len „priemerná nominálna mesačná mzda“ (čl. VI bodom 12 zákona č. 458/2003 Z. z., ktorým sa doplnilo znenie § 69 zákona   č.   385/2000   Z.   z.)],   ktorý   neskôr   zvýšila   na   šesťnásobok   priemernej nominálnej mesačnej mzdy [zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon č. 122/2005 Z. z.“].

Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne zaobchádzanie   s osobami   v analogickom   alebo   relevantne   podobnom   postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.“ (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73)

Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne vykonávali   práve   sudcovia   všeobecných   súdov,   a to   bez   priznania   takéhoto   finančného ohodnotenia,   pričom   zákonodarca   na   eliminovanie   vyššej   miery   ohrozenia   sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej   funkcie   na mieste   sudcu   na Špeciálnom   súde   navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume zodpovedajúcej   1,3   násobku   platu   poslanca   národnej   rady   bez   ohľadu   na   dĺžku   praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Napokon, do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej   republiky.   Napriek   skutočnému   stavu   ich   ohrozenia   národná   rada   priznala sudcom   na   Špeciálnom   súde   funkčný   príplatok   v sume   podstatne   vyššej   v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase   (v rozpätí   18   mesiacov)   prudko   zvýšila   z dvojnásobku   sumy   zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy.

Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho   súdu   a jeho   postavením   -   predovšetkým   s ohľadom   na   jeho   osobitné   črty týkajúce   sa   osobnej   pôsobnosti   tohto   súdneho   orgánu   voči   držiteľom   verejnej   moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov   na   Špeciálnom   súde   „skrytou   (systémovou)   korupciou“   realizovanou   štátom. Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe   úsilia   o zohľadnenie   zvýšených   nárokov   na   výkon   funkcie   (napr.   v dôsledku vyššej   miery   rizika   spojeného   s rozhodovaním   trestných   vecí   týkajúcich   sa   závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom.

Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu   v   porovnaní   s   odmeňovaním   sudcov   „ostatných   súdov“   porušuje   princíp proporcionality   limitujúci   zásahy   zákonodarcu   do   materiálneho   zabezpečenia   sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné   pôsobenie   súdnej   moci   (predovšetkým   prostredníctvom   princípov   nezávislosti súdov,   nezávislosti   sudcov   a oddeleného   výkonu   súdnictva   od   iných   orgánov   verejnej moci).

Legislatívna   úprava   obsiahnutá   v   §   69   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   narúša systémové   a koncepčné   riešenie   statusových   otázok   sudcov.   Mzdová   či   platová diferenciácia   v rámci   výkonu   určitého   povolania   je   síce   prirodzenou   súčasťou   života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania   platnému   pre   danú   sféru   rešpektujú   kritériá   racionálnosti   a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom   eliminujúcim   potenciálne   tlaky   smerujúce   k ovplyvneniu   ich   rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. PL. ÚS 12/05).

Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné   odôvodniť   okolnosťami   mimoriadnej   povahy.   Žiadne   konkrétne   dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu (dôvodová správa a záznam z rozpravy národnej rady v súvislosti s prerokúvaním a schválením zákona č. 122/2005 Z. z.). Zo záznamu z rozpravy národnej rady zo 17. marca 2005 v súvislosti s prerokúvaním a schválením zákona č. 122/2005 Z. z. (parlamentná tlač č. 999) vyplýva, že súčasná suma funkčného príplatku napokon priznaná sudcom Špeciálneho súdu bola odôvodnená takto: „Navrhuje sa v § 69 ods. 2 zvýšiť funkčný príplatok   sudcom   pôsobiacim   na   Špeciálnom   súde   a sudcom   Najvyššieho   súdu,   ktorí rozhodujú   o opravných   prostriedkoch   voči   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu,   a to z dvojnásobku   na   šesťnásobok   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve   SR.   Uvedené   je   odôvodnené   veľkým   rizikom   vykonávania   úkonov a rozhodovania   vo   veciach   v právomoci   Špeciálneho   súdu.   Ide   o najťažšie   a najväčšie trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom (dvojnásobok priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy...)   sa   ukázalo   ako   nedostatočným a o pôsobenie na Špeciálnom súde je minimálny záujem.“ Citovaný výrok spolu s absenciou konkretizácie dôvodov týkajúcich sa vyššieho ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu naznačujú, že zvýšenie príplatku   malo   skôr   charakter   „hmotného   stimulu“   v súvislosti   s ťažkosťami   týkajúcimi sa personálneho obsadenia   tohto   súdu,   ako   charakter   skutočnej   kompenzácie   zvýšeného rizika jeho sudcov.

Naopak, ani pri zriadení Špeciálneho súdu, ani neskôr pri následných novelizáciách právnej úpravy, ktorá sa ho týka (spravidla z dôvodu odďaľovania začatia jeho činnosti z dôvodu   problémov   s jeho   organizačno-technickým   zabezpečením   a personálnym obsadením)   nebolo nikdy   preukázané alebo konštatované „nezvládnutie“   súdnej   agendy zverenej   do   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu   všeobecnými   súdmi,   ktoré   ju   do   zriadenia Špeciálneho súdu zabezpečovali a aj v súčasnom období rozhodujú niektoré najzávažnejšie kauzy.

S prihliadnutím   na   všetky   dosiaľ   uvedené   okolnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s argumentáciou   národnej   rady,   podľa   ktorej „... vyslovenie   nesúladu   §   69   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   s   ústavou   by   bolo v bezprostrednom   a   neprekonateľnom   rozpore   prinajmenšom   s   nedávnym   rozhodnutím ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 a v ňom citovanou judikatúrou. Pokiaľ totiž odporuje   princípom   právneho   štátu   opakované   pozastavenie   nárastu   odmeny   sudcov (a národná rada je presvedčená, že skutočne odporuje), a minori ad maius im nepochybne odporuje aj odňatie takmer 60 percent tejto odmeny.“.

Právny   názor   vyslovený   ústavným   súdom   v rozhodnutí   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/05 nevylučuje   posúdenie   ústavnosti   právnej   úpravy   obsiahnutej   v ustanovení   §   69   ods.   2 zákona č. 385/2000 Z. z. Z hľadiska porovnania podstatných okolností týkajúcich sa veci prerokovanej ústavným súdom pod sp. zn. PL. ÚS 12/05 a relevantných okolností tohto prípadu nejde o analogickú situáciu.

Vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 posudzoval ústavný súd súlad právnej úpravy týkajúcej sa odmeňovania sudcov v situácii, keď národná rada založila ustanovením § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. legitímnu nádej sudcov týkajúcu sa vzniku určitých platových nárokov a následne do nej opakovane zasahovala legislatívnymi opatreniami ad hoc povahy, pričom nikdy nedošlo k spochybneniu ústavnosti právneho základu takto zmarených legitímnych očakávaní   dotknutej   skupiny   osôb   (žiadnym   spôsobom   nebol   spochybnený   súlad ustanovenia § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. s ústavným poriadkom Slovenskej republiky).

V prípade   vyslovenia   nesúladu   ustanovenia   napadnutého   právneho   predpisu s ústavou alebo s medzinárodnou zmluvou ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy nemôže protiústavné ustanovenie (v danom prípade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.) od momentu vyvrátenia prezumpcie jeho ústavnosti pro futuro zakladať legitimitu nároku, ktorý v ňom bol inkorporovaný.

Na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho   predpisu   do   okamihu   vyslovenia   jeho   nesúladu   s ústavou,   uplatnením   zásady ochrany práv   nadobudnutých   v dobrej   viere,   pripustenie   vzniku   legitímneho   očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom   by bolo   v priamom   rozpore s podstatou   princípu   právneho štátu, pretože   by   vo   svojich   dôsledkoch   umožňovalo   obchádzanie   práva   a znemožňovalo by účinnú   ochranu   ústavnosti.   Rešpektovanie   zásady   proporcionality   pri   uplatňovaní ústavných   princípov   v rámci   aplikácie   práva   vyžaduje,   aby   bol   princíp   právnej   istoty (zahŕňajúci   koncept   ochrany   legitímnej   nádeje)   uplatňovaný   spôsobom   zodpovedajúcim jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie právneho poriadku.

4. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy

Navrhovateľ napokon namietol aj nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. a označených súvisiacich právnych predpisov s čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy, podľa ktorého:

(1)   Sudcu   možno   preložiť   na   iný   súd   len   s jeho   súhlasom   alebo   na   základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

(2)   Dôvody   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie   a podmienky   na   dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

V čl. 148 ods. 1 ústava ustanovila podmienky, ktoré predstavujú ústavne dovolený dôvod   preloženia   sudcu   na   iný   súd.   Dôvody   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu upravené čl. 148 ods. 2 ústavy predstavujú   osobitný,   od   čl.   148   ods.   1   ústavy   oddelený,   spôsob   zásahu   do   právneho postavenia   sudcu.   Zákon   č.   458/2003   Z.   z.   tieto   navzájom   nezávislé   formy   zásahu do právneho   postavenia   sudcov   zmiešal,   ustanovil   ďalšie   podmienky   a ďalší   spôsob preloženia sudcu Špeciálneho súdu na iný súd.

Ak   Národný   bezpečnostný   úrad   sudcovi   na   Špeciálnom   súde   zruší   platnosť osvedčenia   o bezpečnostnej   previerke   alebo   ak   Národný   bezpečnostný   úrad   sudcovi na Špeciálnom súde po uplynutí doby platnosti osvedčenia nevydá nové osvedčenie a sudca neudelí súhlas na svoje preloženie na súd rozdielny od Špeciálneho súdu, ex lege sa mu prerušuje výkon funkcie sudcu bez nároku na plat (čl. VI bod 18 zákona č. 458/2003 Z. z., ktorým   sa   doplnil   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   ustanovenie   §   150a).   Zákon   tak   vytvára na sudcu neprípustný nátlak, aby udelil súhlas so svojím preložením na iný súd. Účel úpravy čl. 148 ods. 1 ústavy týkajúcej sa preloženia sudcu na iný súd výlučne s jeho súhlasom sa však   spája   s dobrovoľnosťou   správania   sudcu.   Táto   dobrovoľnosť   v už   naznačenom kontexte predstavuje významnú súčasť ústavných záruk individuálnej nezávislosti sudcu. Napadnutá   právna   úprava   však   ustanovuje   právny   režim,   ktorého   účinkom   je   zbavenie sudcu výsady dobrovoľnosti udelenia súhlasu s preložením na iný súd, čo má za následok, že § 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je v súlade s čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy.

5. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 12 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru

Navrhovateľ namietol, že právna úprava upravujúca postavenie Špeciálneho súdu a jeho sudcov nie je v súlade s označenými základnými právami a že nie je ani v súlade s ľudskými právami podliehajúcimi ochrane dohovorom.

Námietky navrhovateľa v tejto časti smerujú k porušeniu základných, resp. ľudských práv   zaručených   účastníkom   konania   pred   Špeciálnym   súdom,   ako   aj   základných, resp. ľudských práv priznaných sudcom na Špeciálnom súde.

Pokiaľ ide o právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde, ústavný súd odkazuje na svoj už uvedený výklad o vzťahu základných práv a slobôd k obsahu a účelu výkonu funkcie   sudcu.   Na   základe   tohto   názoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich   navrhovateľom napadnutých právnych predpisov so základnými právami   a slobodami   sudcov   na   Špeciálnom   súde   sú   neopodstatnené   pre absenciu   vzájomnej   príčinnej   súvislosti.   Keďže   k porušeniu   základných   práv   a slobôd namietnutou právnou úpravou nemohlo dôjsť, ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel.

Vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom   ústavný   súd   nemohol   vyhovieť   návrhu   v rozsahu   námietky   o nesúlade   zákona č. 458/2003   Z.   z.   a súvisiacich   navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov so základným právom   na zákonného sudcu,   resp.   základným právom   na súdnu   ochranu (právo na spravodlivý proces).

Zrušením   platnosti   osvedčenia   o bezpečnostnej   previerke   ani   nevydaním   nového osvedčenia   po   uplynutí   zákonom   určenej   lehoty,   ktoré   navrhovateľ   označil   za   zásah do práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Subjektom tohto základného práva nie je sudca konajúci vo veci (II. ÚS 43/97). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s inými normami ústavy zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného práva   účastníka   konania   na   zákonného   sudcu.   Výmenou   sudcu   zákonom   ustanoveným postupom   a po   splnení   podmienok   ustanovených   zákonom   nemôže   dôjsť   k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel.

6. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii

Podľa   čl.   11   ods.   1   Dohovoru   OSN   proti   korupcii   uverejneného   oznámením Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   č.   434/2006   Z. z. so   zreteľom na nezávislosť súdnictva a jeho kľúčovú úlohu v boji proti korupcii každý štát, zmluvná strana,   prijme   v súlade   so   základnými   zásadami   svojho   právneho   poriadku   a bez   toho, aby sa to dotklo sudcovskej nezávislosti, opatrenia na posilnenie integrity a na zabránenie možnostiam   korupcie   u sudcov.   Tieto   opatrenia   môžu   zahŕňať   aj   pravidlá   týkajúce sa správania sudcov.

Slovenská republika namiesto splnenia záväzku voči OSN, ktorý prijala pristúpením k Dohovoru   OSN   proti   korupcii,   túto   medzinárodnú   zmluvu   porušila,   lebo   opatrenia zavedené v Slovenskej republike prostredníctvom zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   neboli   prijaté   v súlade   so   základnými zásadami   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky.   Slovenská   republika   porušila podmienku čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii, keď zákonom č. 458/2003 Z. z. zaviedla opatrenia, ktoré sa negatívne dotkli sudcovskej nezávislosti.

7. K námietke nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich navrhovateľom napadnutých   právnych   predpisov   upravujúcich   zriadenie   a   postavenie   Úradu špeciálnej prokuratúry

Navrhovateľ podaním z 25. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 24. februára 2009 a následne na verejnom zasadnutí pléna rozšíril argumentáciu obsiahnutú v návrhu o námietku nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich ním napadnutých právnych predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry (predovšetkým ustanovení   §   55b   až   §   55l   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov;   ďalej   len   „zákon   č.   153/2001   Z.   z.“)   s ústavným   poriadkom   Slovenskej republiky.

Podľa   jeho   názoru   bol   ustanoveniami §   55b   až §   55l   zákona   č.   153/2001   Z.   z. inkorporovanými zákonom č. 458/2003 Z. z. porušený „... ústavný princíp deklarovaný v... ustanovení čl. 150 Ústavy SR...“, pretože generálnemu prokurátorovi obmedzili právomoc ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, vykonať jednotlivé úkony v takýchto veciach za   špeciálneho   prokurátora   alebo   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   prípadne rozhodnúť, že tieto úkony vykoná iný podriadený prokurátor. Podľa navrhovateľa tak Úrad špeciálnej   prokuratúry   vykonáva   svoju   činnosť   samostatne   a autonómne   bez   možnosti ingerencie generálneho prokurátora, čím bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp nadriadenosti   a podriadenosti,   ktorým   bol   zaistený   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti samotným orgánom ochrany zákonnosti.

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a   zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   151   ústavy   podrobnosti   o   vymenúvaní   a   odvolávaní,   právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

Podľa   §   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   prokuratúra   je   samostatná   hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   pôsobnosť   prokuratúry   vykonávajú prokurátori

a) trestným stíhaním osôb podozrivých zo spáchania trestných činov a dozorom nad zachovávaním   zákonnosti   pred   začatím   trestného   stíhania   v   rozsahu   podľa   osobitného zákona a v prípravnom konaní,

b)   dozorom   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   miestach,   kde   sú   držané   osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,

c) uplatňovaním svojich oprávnení v konaní pred súdmi,

d) zastupovaním štátu v konaní pred súdmi, ak tak ustanovuje osobitný zákon,

e)   dozorom   nad   zachovávaním   zákonnosti   orgánmi   verejnej   správy   v   rozsahu ustanovenom týmto zákonom,

f)   podieľaním   sa   na   príprave   a   realizácii   preventívnych   opatrení   zameraných na predchádzanie   porušovaniu   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov,

g) podieľaním sa na odstraňovaní príčin a podmienok trestnej činnosti, na prevencii a na potláčaní kriminality,

h) podieľaním sa na tvorbe právnych predpisov,

i)   plnením   ďalších   úloh,   ak   tak   ustanovuje   osobitný   zákon   alebo   medzinárodná zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť   všetkých   prokuratúr   vrátane   vojenských   prokuratúr.   Na   plnenie   úloh   vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.

Podľa   §   10   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   v   záujme   jednotného   uplatňovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydáva generálny prokurátor stanoviská, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. generálny prokurátor vydáva tiež právne a organizačné akty.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:

a) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky je Úrad špeciálnej prokuratúry (§ 55b až § 55l),

b) krajské prokuratúry,

c) vyššia vojenská prokuratúra,

d) okresné prokuratúry,

e) vojenské obvodné prokuratúry.

Podľa § 53 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. bezprostredne nadriadeným prokurátorom je

a) generálny prokurátor, ak ide o námestníka generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, krajského prokurátora alebo vyššieho vojenského prokurátora...

Podľa § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, trestne   stíha   osoby   podozrivé   zo   spáchania   trestných   činov   a   uplatňuje   oprávnenia prokurátora v konaní pred súdom, a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu.

Podľa § 55d ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. na čele Úradu špeciálnej prokuratúry je špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor riadi činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa   §   55d   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   špeciálny   prokurátor   zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený

a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn, aby sa   nezačalo trestné   stíhanie,   nevznieslo   obvinenie,   nepodal   návrh   na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala   obžaloba   alebo   riadny   alebo   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   neprospech obvineného,

b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Podľa § 55e ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. počet osôb určených na plnenie úloh Úradu špeciálnej prokuratúry v členení podľa funkcií určuje vláda Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora.

Podľa   §   55f   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   prokurátorom   Úradu   špeciálnej prokuratúry môže byť iba prokurátor generálnej prokuratúry, ktorého vymenúva do tejto funkcie generálny prokurátor podľa osobitného zákona.

Podľa § 24a ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. špeciálneho prokurátora volí do funkcie Národná   rada   Slovenskej   republiky   na   návrh   generálneho   prokurátora   na   základe výberového   konania.   Funkčné   obdobie   špeciálneho   prokurátora   je   päť   rokov. Za špeciálneho prokurátora môže byť zvolený iba prokurátor generálnej prokuratúry.

Z citovaných   ustanovení   relevantnej   právnej   úpravy   vyplýva,   že   ústava   definuje prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokuratúra“)   ako   orgán   ochrany   práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   a   právnických   osôb   a štátu   (čl.   149   ústavy), neupravuje však jej organizáciu, štruktúru a činnosť. Na úpravu týchto otázok zmocňuje čl. 151 ústavy zákonodarcu.

Princípy   determinujúce   organizačnú   štruktúru   prokuratúry   a funkčné   vzťahy pri výkone   jej   pôsobnosti   sú   princípmi   zákonnými,   nie   princípmi   ústavnými.   Z tejto skutočnosti   vyplýva   oveľa   širšia   miera   regulatívnej   voľnosti   zákonodarcu   pri   úprave postavenia,   činnosti   a organizácie   prokuratúry,   než   je   to   v prípadoch   týkajúcich   sa postavenia,   činnosti   a organizácie   súdov.   Zákonodarca,   ktorý   princípy   organizácie a funkčných   vzťahov   pri   výkone   pôsobnosti   prokuratúry   konštituuje,   môže   taktiež   tieto princípy modifikovať a meniť, prirodzene s ohľadom na rešpektovanie iných   ustanovení ústavy vrátane jej čl. 149 a čl. 150.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   zriadenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry a vymedzenie jeho postavenia a pôsobnosti nedostáva do rozporu s ústavne definovaným poslaním prokuratúry ako orgánu ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu ani do rozporu s ústavne definovaným postavením generálneho prokurátora, ktorý je v zmysle čl. 150 ústavy „na čele prokuratúry“.

Úradu špeciálnej prokuratúry je zverená pôsobnosť v súvislosti s trestným stíhaním (okrem iného páchateľov trestných činov uvedených v § 14 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. trestných činov spojených s korupciou a organizovaným zločinom), ktoré sa realizuje podľa osobitných   procesných   predpisov.   Právomoc   generálneho   prokurátora   je   vo   vzťahu k činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry obmedzená len čiastočne, pokiaľ ide o oprávnenie ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry alebo oprávnenie „odňať vec“ prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry alebo tomuto úradu ako takému (§ 55d ods. 1 a 2 zákona č. 153/2001 Z. z.). Ochrana práv účastníkov trestného konania je pritom zabezpečovaná predovšetkým   súhrnom   procesných   práv   priznaných   im   osobitným   právnym   predpisom (Trestným poriadkom) vrátane systému opravných prostriedkov poskytujúcich im možnosť obrátiť sa v súvislosti s ochranou svojich práv v konečnom dôsledku na nezávislý súdny orgán, či už na sudcu pre prípravné konanie (v zákonom vymedzených prípadoch), alebo na súd   konajúci   o podanej   obžalobe   (prípadne   o podanom   opravnom   prostriedku   v štádiu súdneho   konania),   ktorý   je   oprávnený   (a   povinný   zároveň)   prihliadať   aj   na   prípadnú nezákonnosť postupu prípravného konania z hľadiska rešpektovania práva na obhajobu. Zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry v systéme orgánov prokuratúry, ako   aj   vymedzenie   postavenia   špeciálneho   prokurátora   vo   vzťahu   k postaveniu a oprávneniam   generálneho   prokurátora   má   racionálny   základ   v úsilí   zabezpečiť   účinné právne prostriedky pre odhaľovanie a trestnoprávny postih najzávažnejších foriem trestnej činnosti   a nedostáva   sa   do   konfliktu   s princípom   ochrany základných   práv   a slobôd   ani inými princípmi materiálneho právneho štátu či zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že sám navrhovateľ vo svojom návrhu poukázal   na   medzinárodnoprávne   záväzky   Slovenskej   republiky   poskytnúť   osobám a orgánom špecializujúcim sa na boj s korupciou potrebnú mieru nezávislosti na náležitý a účinný výkon kompetencií, vylučujúcu akúkoľvek formu potenciálneho ovplyvňovania.

Postavenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a osobitne   špeciálneho   prokurátora v zmysle   navrhovateľom   napadnutej   právnej   úpravy   nie   je   natoľko   autonómne, aby predstavovalo   popretie   riadiacej   a kontrolnej   právomoci   generálneho   prokurátora v zmysle § 10 zákona č. 153/2001 Z. z. Generálny prokurátor je nadriadeným prokurátorom špeciálnemu   prokurátorovi   a riadi   prostredníctvom   neho   činnosť   Úradu   špeciálnej prokuratúry   [§ 53 ods.   1 písm.   a),   §   55d   ods.   1 zákona č.   153/2001 Z.   z.].   Špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon funkcie generálnemu prokurátorovi (§ 55d ods. 2 zákona č. 153/2001   Z.   z.),   pričom   generálny prokurátor   má zásadný   vplyv pri   stanovení   počtu a vymenovaní   prokurátorov   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a pri   voľbe   špeciálneho prokurátora národnou radou (§ 55e ods. 2, § 55f ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a § 24a ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov).

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd návrh v tejto časti za neopodstatnený a nevyhovel mu s výnimkou vyslovenia nesúladu ustanovenia § 46 ods. 2, ako aj slovného spojenia „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“ v ustanovení § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z., ktorý však ústavný súd vyslovil z dôvodov uvedených ďalej (v bode 8 ods. 3 tejto časti nálezu).

8. Zistenia o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky sa dotýkajú predovšetkým ustanovenia čl. I § 1 zákona č. 458/2003   Z.   z.   Prostredníctvom   nasledujúcich   ustanovení   zákona   č.   458/2003   Z.   z. sa zriadenie Špeciálneho súdu premietlo do úpravy ďalších navrhovateľom napadnutých zákonov.

Niektoré   ustanovenia   týchto   predpisov,   konkrétne   §   14   ods.   1   a 3   zákona č. 301/2005 Z. z.; § 12 ods. 2, slovné spojenie „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14, § 69 ods. 2 a § 150a zákona č. 385/2000 Z. z. sa z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto   rozhodnutia   taktiež   dostávajú   do   rozporu   s ústavou   a s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami v rozsahu vymedzenom vo výrokovej časti tohto nálezu.

Ďalšie   navrhovateľom   napadnuté   ustanovenia   právnych   predpisov   nadväzujúcich na právnu   úpravu   čl.   I   §   1   zákona   č.   458/2003   Z.   z.,   ktoré   predstavujú   premietnutie existencie   Špeciálneho   súdu   do   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   prestanú   byť dňom   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   samy   osebe   uplatniteľné.   Zachovanie   účinnosti takých ustanovení zákona, ktoré po rozhodnutí ústavného súdu o nesúlade iných ustanovení zákona nie sú samy osebe uplatniteľné, nie je v súlade s požiadavkou prehľadnosti právneho poriadku,   ktorá   je   nevyhnutnou   vlastnosťou   právneho   poriadku   v materiálnom   právnom štáte. Ústavný súd preto vo vzťahu k týmto ustanoveniam rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Zvyšné ustanovenia zákona č. 458/2003 Z. z. (neuvedené v bode 1 výrokovej časti tohto   nálezu)   buď   nevyvolávajú   priamy   právny   účinok   (keďže   predstavujú   novelizáciu právnych predpisov súvisiacich s právnom úpravou čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z.), alebo ich ústavnosť nie je spochybniteľná (napr. ustanovenia upravujúce postavenie špeciálnej prokuratúry   či   ustanovenie   ustanovujúce   deň   nadobudnutia   účinnosti   zákona č. 458/2003 Z. z.). Vo vzťahu k týmto ustanoveniam zákona č. 458/2003 Z. z. preto ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel.

9. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť   ustanovenia   právnych   predpisov   uvedené   v bode   1   jeho   výrokovej   časti vyslovujúcej   ich   nesúlad   s ústavou   a s   označenými   medzinárodnými   zmluvami   (čl.   125 ods. 3 ústavy, § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc.

Nadväzujúce právne konzekvencie rozhodnutia ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy vo vzťahu k existujúcim individuálnym právnym aktom upravuje ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno vyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje v   danom   prípade   samotným rozhodovaním   ústavného súdu   v   konaní o   súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v   dvoch   smeroch:   jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a   jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a   iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a   ochrany ústavnosti,   a   to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z   uplatnenia   princípu právnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   neboli právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca umožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo iných orgánov   verejnej   moci   v   individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali z aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou (II. ÚS 355/06, II. ÚS 356/06).

Z dôvodu   prevencie   prípadných   sporov   týkajúcich   sa   výkladu   §   41b   zákona o ústavnom   súde   považuje   ústavný   súd   za   dôležité   vysloviť,   že   v rámci   aplikácie označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde vyžaduje ústavný poriadok Slovenskej republiky rešpektovanie princípu proporcionality nastoľujúcej spravodlivú rovnováhu medzi priznaním práva na obnovu konania v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde na jednej   strane   a ochranou   princípu   právnej   istoty   zahŕňajúceho   požiadavku   stability demokratického ústavného systému, jeho inštitúcií a ich rozhodnutí, ako aj ochranu práv a oprávnených záujmov tretích osôb na strane druhej.

Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je aplikovateľné iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe bezprostrednej   aplikácie právneho predpisu,   ktorý   stratil   účinnosť podľa   čl.   125 ods.   3 ústavy.   Ide   o taký   právny predpis,   ktorý   vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia   (trestného   rozsudku).   V niektorých   prípadoch   nemožno   vylúčiť   ani   dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však nevyhnutnou   podmienkou   existencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilého premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa   týkajú kolízie   inštitucionálneho vymedzenia   a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi,   nie   je daná   priama   príčinná   súvislosť   medzi   povahou   ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne   predpisy,   ktorých   nesúlad   ústavný   súd   vyslovil   v bode   1   výroku   tohto   nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.

Rovnako nie sú dotknuté platové nároky sudcov Špeciálneho súdu, ktoré vznikli na základe ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., do dňa uverejnenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripájajú   odlišné stanoviská sudcov Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009