znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 16/2013-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013   predbežne   prerokoval   návrh   Okresného   súdu   Bratislava   II,   zastúpeného sudkyňou JUDr. Paulínou   Pacherovou,   na začatie   konania   o   súlade   §   16   ods.   6   zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   v   znení neskorších predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)   v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh   Okresného   súdu   Bratislava   II o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. februára 2013 doručený návrh Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Paulínou Pacherovou, na začatie konania o súlade § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z.,   o   dobrovoľných   dražbách   a   o   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej rady č.   323/1992   Zb.   o notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   v   znení neskorších predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   v   znení   neskorších predpisov   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o dobrovoľných dražbách“), s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z obsahu návrhu vyplýva, že pred okresným súdom prebieha od 18. februára 2011 sp. zn. 23 Cb 50/2011 konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Návrh na určenie neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   podali   spoločnosť   Y.,   a. s.,   B.,   a I.   L.,   B.   (ďalej   len „navrhovatelia“),   proti spoločnosti   D.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „odporca   v 1.   rade“),   a proti spoločnosti R., C. (ďalej len „odporca v 2. rade“).

Neplatnosť   dražby   konanej   29.   novembra   2010   o 10,00   h   videli   navrhovatelia „v podhodnotení nehnuteľností ocenených znaleckým posudkom, ktorý na účel dobrovoľnej dražby obstaral odporca v 1./ rade“. Spočiatku bola totiž dražba určená na 15. jún 2010 so stanovením najnižšieho podania 8 000 000 €, od nej však odporca v 1. rade na žiadosť odporcu v 2. rade upustil „pre námietky navrhovateľov k oceneniu nehnuteľností“. Na účely spornej dražby boli potom nehnuteľnosti (záloh) znalcom ocenené na 7 210 000 €. Napokon boli nehnuteľnosti na dražbe 29. novembra 2010 „vydražené odporcom v 2./ rade za sumu 5.000.000 €, ktorá na základe rozhodnutia odporcu v 2./ rade tvorila najnižšie podanie“.V predmetnom   konaní   potom „na   otázku   súdu,   prečo   bolo   už   pri   prvej   dražbe najnižšie podanie stanovené pod cenu určenú znaleckým posudkom..., právni zástupcovia odporcov uviedli, že takýto postup dovoľuje § 16 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý umožňuje, aby výšku najnižšieho podania určil, resp. moderoval navrhovateľ dražby“.

Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu na podklade citovaného obsahu dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu konštatuje, že «zákonodarca cielene pripustil a vytvoril podmienky, ktoré záložnému veriteľovi umožňujú už v prvom kole dražby znížiť najnižšie podanie pod hranicu stanovenú znaleckým posudkom, a to bez akýchkoľvek objektívnych vedomostí   o nepredajnosti   nehnuteľností   v cene   určenej   znaleckým   posudkom.   Zákon záložnému   veriteľovi   už   v procese   prvej   dražby   (prvé   kolo   dražby)   vytvoril   priestor na výlučnú   dispozíciu   s najnižším   podaním,   a to   bez   existencie   legitímnych   ústavných dôvodov oprávňujúcich zákonodarcu na takýto postup. Zákon dáva záložnému veriteľovi výhody   na úkor   vlastníka   nehnuteľností,   ktorý   sa   voči   takémuto   „legitímnemu podhodnoteniu   nehnuteľností“   nemôže   brániť.».   Podľa   názoru   okresného   súdu „zákon nemôže   nedostatočnými,   liberálnymi   a nejasnými   podmienkami   umožňovať   záložnému veriteľovi   ľubovoľné   nakladanie   s výškou   najnižšieho   podania   už   v prvom   kole   dražby. Ustanovenie   § 16   ods.   6   zákona   o dobrovoľných   dražbách,   v jeho   platnom   znení, podľa názoru súdu umožňuje záložným veriteľom ústavne nekonformným spôsobom využiť dolnú   hranicu   predajnej   ceny   nehnuteľnosti   (ktorá   mala   slúžiť   na   ochranu   vlastníkov) vo svoj prospech tak, že znížením najnižšieho podania (prípustné už v prvom kole) dosiahnu nadobudnutie   nehnuteľnosti   za   výhodnejšiu   cenu   pri   súčasnom   vyššom   zostatku   dlhu, ktorý má dlžník (vlastník nehnuteľnosti) povinnosť záložnému veriteľovi naďalej plniť.“».

Porovnávajúc   dobrovoľnú   dražbu   s dražbou   realizovanou   pri   výkone   exekúcie a citujúc   vybrané   rozhodnutia   ústavného   súdu   okresný   súd   dôvodí,   že   napadnuté ustanovenie «umožňuje   záložnému   veriteľovi   rozhodovať   o cene   nehnuteľnosti   napriek tomu, že v zmysle tohto zákona záložný veriteľ môže byť nielen navrhovateľom dražby, ale súčasne   aj   dražiteľom   a vydražiteľom,   ako   tomu   bolo   v predmetnej   právnej   veci, kde zmluvný záložný veriteľ (odporca v 2./ rade) bol jediným dražiteľom a vydražiteľom. V súlade so „zákonným oprávnením“ si tak sám pre seba určil výšku najnižšieho podania, od ktorého sa začínalo dražiť.». Kritizované ustanovenie zákona o dobrovoľných dražbách tak podľa názoru okresného súdu garantuje záložnému veriteľovi právo, ktoré „nemožno... považovať za legitímne a ústavne konformné oprávnenie, nakoľko toto ustanovenie v jeho platnom   a účinnom   znení   nevytvára   žiaden   garancie   ani   obmedzenia   (kontrolný mechanizmus) v okolnostiach, za akých ho záložný veriteľ môže použiť“.

Okresný   súd   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o predloženom   návrhu   nálezom   takto rozhodol:

„Ustanovenie   §   16   ods.   6   zák.   č.   527/2002   Z. z.   o dobrovoľných   dražbách a o doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom od 1.1.2009 nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 20   ods.   1,   3,   4   Ústavy   SR   a s čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavný   súd   14.   marca   2013   vyzval   okresný   súd   na   doplnenie   návrhu   o prílohy preukazujúce   postup   podľa   čl.   144   ods.   2   ústavy   a súvislosť   napadnutého   ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách s rozhodovacou činnosťou okresného súdu v označenom konaní. Na ten účel si ústavný súd vyžiadal aj spis vo veci sp. zn. 23 Cb 50/2011.

Okresný   súd   doplnil   svoj   návrh   v súlade   s výzvou   ústavného   súdu   podaním doručeným   ústavnému   súdu   25.   marca   2013.   Z jeho   obsahu   vyplýva,   že   okresný   súd uznesením   č.   k.   23   Cb   50/2011-672   z 22.   februára   2013   prerušil   predmetné   konanie do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Zároveň okresný   súd   uviedol,   že „ust.   §   16   ods.   6   zákona   o dobrovoľných   dražbách,   je   nutné v prejednávanej   veci   23Cb   50/2011   priamo   aplikovať,   a to   v súvislosti   s posudzovaním žalobcami   namietanej   nesprávnosti   ocenenia   nehnuteľnosti,   ktoré   boli   predmetom dobrovoľnej   dražby   a následného   zistenia,   či   v prípade   správnosti   ocenenia   dražených nehnuteľností, bola výška najnižšieho podania znížení v rozmedzí stanovenom § 16 ods. 6 cit. zák.“.

Odporca v 2. rade doručil 15. apríla 2013 ústavnému súdu „Stanovisko k návrhu na zaujatie   stanoviska   k súladu   právnych   predpisov   s Ústavou   SR“.   Poukazuje   v ňom na nepresnosti návrhu okresného súdu, na nesplnenie procesných podmienok na konanie o tomto návrhu, ako aj na jeho vecnú nedôvodnosť. Domnieva sa, „že tu existujú jasné dôvody pre odmietnutie Návrhu Ústavným súdom...“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa   § 37 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej   sily   nie   je   v   súlade   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily...,   môžu   podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh   podá   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou.   Podľa §   19   zákona o ústavnom   súde   sa   súdom   podľa   ustanovenia   § 18   ods.   1   písm.   d)   uvedeného   zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (PL. ÚS 3/98, PL. ÚS 16/02) vyplýva, že okrem iných procesných náležitostí aj samotné prerušenie konania je procesným predpokladom   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov všeobecným   súdom.   Tento   procesný   predpoklad   všeobecný   súd   preukazuje   uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania.

Z citovaného čl. 144 ods. 2 ústavy vyplýva, že podaniu návrhu na ústavnom súde predchádza povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie („konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1“). Ústavný súd už konštatoval, že za prerušené konanie je potrebné považovať stav právne perfektného prerušenia konania, ktorý nastáva až   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   o   prerušení   konania.   Za   prerušené   totiž nemožno považovať konanie, ak proti uzneseniu o prerušení konania je možné podať riadny opravný   prostriedok   (odvolanie),   účastník   konania   toto   svoje   právo   využil   a   k   času predbežného prerokovania návrhu ústavným súdom nebolo o tomto odvolaní rozhodnuté (PL. ÚS 7/2012). Ak je potom prerušenie konania procesným predpokladom na podanie návrhu   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov,   treba   návrh   trpiaci   vadou neprávoplatného   prerušenia   konania   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   odmietnuť z dôvodu nesplnenia predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   z obsahu   vyžiadaného   spisu   vo   veci   sp.   zn.   23   Cb   50/2011   zistil, že okresný   súd   rozhodol   o prerušení   konania   uznesením   č.   k.   23   Cb   50/2011-672 z 22. februára 2013, ktoré bolo v ten istý deň vypravené na doručenie účastníkom konania. K doručeniu predmetného uznesenia všetkým účastníkom (resp. ich právnym zástupcom) došlo 28. februára 2013. Odporca v 2. rade však 15. marca 2013 (teda   v posledný deň zákonnej lehoty) doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania, v ktorom   formuluje názor   o potrebe   najprv   konanie   prerušiť   a až následne   podať   návrh ústavnému súdu. Preto namieta, že okresný súd „postupoval v rozpore s... § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Vydanie Uznesenia odôvodnil tým, že Konanie prerušil práve z dôvodu, že už podal na ÚS SR návrh na zaujatie stanoviska.“. Súdnej kancelárii   bol   19.   marca   2013   daný   pokyn   na   doručenie   odvolania   odporcu   v 2.   rade ostatným   účastníkom   konania   a na   následné   predloženie   spisu   na   účel   vypracovania predkladacej správy. Okresný súd potom 25. marca 2013 doručil súdny spis ústavnému súdu.

Z rekapitulovanej   chronológie   zistenej   z vyžiadaného   súdneho   spisu   považoval ústavný súd za preukázané, že v čase doručenia návrhu okresného súdu ústavnému súdu (27.   februára   2013)   nebolo   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   23   Cb   50/2011   právoplatne prerušené.   Tento   stav   pretrváva   aj   naďalej,   keďže   jeden   z účastníkov   konania   podal odvolanie majúce za následok odklad právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, dokiaľ o   odvolaní právoplatne nerozhodne   odvolací   súd (§   206   ods.   1   zákona č.   99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). O podanom odvolaní nebolo ani v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o návrhu   v rámci   jeho   predbežného   prerokovania rozhodnuté.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že podaný návrh nespĺňa predpísané náležitosti, a preto bolo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013