znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  PL. ÚS 16/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 12. decembra 2012 predbežne prerokoval návrh verejného ochrancu práv na začatie konania o súlade § 24 ods. 1 slov „§ 6 až 8b“ a § 32c ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov s prvou vetou čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s druhou vetou čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež na začatie konania o súlade poslednej vety § 10 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov s prvou vetou čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s druhou vetou čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu verejného ochrancu práv   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. marca 2012 doručený návrh verejného ochrancu práv doc. JUDr. P. K., CSc. (ďalej len „verejný ochranca práv“), na začatie konania o súlade § 24 ods. 1 slov „§ 6 až 8b“ a § 32c ods. 1 a 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) s prvou vetou čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s druhou vetou čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež na začatie konania o súlade poslednej vety § 10 ods. 1 zákona   o vlastníctve bytov s prvou vetou čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s druhou vetou čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 14 dohovoru podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.  

2. Verejný ochranca práv namietal nesúlad slovného spojenia „...   s výnimkou § 6 až 8b...“ v   ustanovení   §   24   ods.   1   zákona   o   vlastníctve   bytov   vylučujúceho   aplikáciu ustanovení tohto zákona o výkone správy spoločenstvom vlastníkov bytov alebo správcom aj v tzv. nebytových domoch, ako aj nesúlad na uvedenú zmenu nadväzujúceho ustanovenia § 32c ods. 1 zákona o vlastníctve bytov argumentujúc pritom znevýhodneným postavením vlastníkov   bytov   v   nebytových   domoch   v   porovnaní   s   postavením   vlastníkov   bytov v bytových   domoch.   Podľa   verejného   ochrancu   práv   sa   toto   znevýhodnenie   prejavuje napríklad   už   v   začatých   súdnych   sporoch,   ktoré   boli   (napr.   pre   účely   vymáhania nedoplatkov   či   už   za   služby   spojené   s   užívaním   bytov   alebo   nedoplatkov   do   fondu prevádzky, údržby a opráv, pozn.) iniciované správcami v mene všetkých vlastníkov bytov a   nebytových   priestorov   v   domoch,   ktoré   ešte   pred   účinnosťou   označenej   novely,   t.   j. pred 1. júlom 2007 mali tiež charakter bytového domu. Okrem toho verejný ochranca práv poukázal aj na nedostatky predmetnej právnej úpravy spočívajúce v absencii mechanizmov či už následnej kontroly alebo prevencie pri zisťovaní, resp. nahlasovaní zmien v prípade prekvalifikovania budovy z bytového domu na nebytový dom v zmysle ich chápania podľa §   2   ods.   2   zákona   o   vlastníctve   bytov   (napr.   keď   dôjde   k   zmene   bytového   priestoru na nebytový,   v   dôsledku   čoho dôjde   k zmene počtu   bytových   jednotiek v dome a tiež k zmene podlahovej plochy pripadajúcej na bytové jednotky, pozn.) a naopak, z nebytového domu na bytový dom. Uplatňovaním uvedenej právnej úpravy dochádza podľa verejného ochrancu   práv   k   znerovnoprávneniu   postavenia   vlastníkov   bytov   pri   poskytnutí   aspoň minimálneho   katalógu   záruk   ochrany   ich   vlastníckeho   práva,   a   to   iba   na   základe rozdielneho umiestnenia ich bytov či už v bytovom alebo nebytovom dome.  

3. Namietaný nesúlad slovného spojenia „... s výnimkou § 6 až 8b...“ v ustanovení § 24 ods. 1, ako aj nesúlad § 32c ods. 1 zákona o vlastníctve bytov verejný ochranca práv argumentačne   odôvodňuje   aj   nedôvodným   zásahom   zákonodarcu   do   súkromnoprávnych vzťahov   vlastníkov   bytov   nachádzajúcich   sa   v   tzv.   nebytových   domoch,   ktorí   zmluvne prejavili svoj záujem zveriť správu svojho majetku buď spoločenstvu, alebo správcovi, čím bol   podľa   verejného   ochrancu   práv   porušený   princíp   ich   právnej   istoty   zhmotnený v princípe rešpektovania zmluvnej autonómie. Napokon dôvodom namietaného nesúladu slovného spojenia „... s výnimkou § 6 až 8b...“ v ustanovení § 24 ods. 1, ako aj § 32c ods. 1 zákona o vlastníctve bytov je aj verejným ochrancom práv konštatovaný ich retroaktívny charakter.

4. Verejný ochranca práv namietal aj neústavnosť poslednej vety ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorej vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome   vykonávajú   úhrady   do   fondu   prevádzky,   údržby   a   opráv   podľa   veľkosti spoluvlastníckeho podielu; ak je súčasťou bytu balkón, lodžia alebo terasa, pre účely tvorby fondu prevádzky, údržby a opráv domu sa zarátava do veľkosti spoluvlastníckeho podielu 25 % z podlahovej plochy balkóna, lodžie alebo terasy. Podľa verejného ochrancu práv uvedenou právnou úpravou účinnou od 1. apríla 2010 (novela zákona č. 70/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vlastníctve bytov, pozn.) aj v tomto prípade zákonodarca bez uvedenia, resp. bez zdôvodnenia legitímneho cieľa (spočívajúceho napr. v zabezpečení verejnej bezpečnosti alebo v ochrane dôležitého verejného záujmu a pod., pozn.) zasiahol do zmluvnej autonómie vlastníkov bytov, ktorým bola do prijatia uvedenej novely daná možnosť dvojtretinovou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome dohodnúť sa   aj na inom princípe výpočtu úhrady do   fondu   prevádzky, údržby a opráv, než len na základe podlahovej plochy bytu.

5.   Vzhľadom   na   uvedenú   argumentáciu   verejný   ochranca   práv   navrhoval,   aby ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   napádaných   ustanovení   zákona   o   vlastníctve   bytov s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Súčasne žiadal, aby ústavný   súd   po prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   pozastavil   účinnosť   napadnutých   častí ustanovení   zákona   o   vlastníctve   bytov,   keďže   ich   ďalšie   uplatňovanie   môže   ohroziť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb v takom rozsahu, aký bol popísaný v tomto návrhu.

II.

6. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   § 37 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie   je   v   súlade   s   právnym   predpisom   vyššej   sily,   môžu   podať   ústavnému   súdu   návrh na začatie konania.

Podľa § 18 ods. 1 písm. f) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.  

7. Ústavný súd listom z 11. júla 2012 vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu na začatie konania, a to v časti vymedzenia základných práv a slobôd, ktoré môže ďalšie uplatňovanie   napadnutých   právnych   noriem   ohroziť,   a   v   časti   týkajúcej   sa   súvislosti s výkonom pôsobnosti verejného ochrancu práv.

8.   Verejná   ochrankyňa   práv   JUDr.   J.   D.   svojím   podaním   z   22.   augusta   2012 doručeným ústavnému súdu 27. augusta 2012 vzala predmetný návrh v celom rozsahu späť a uviedla, že netrvá na ďalšom konaní v tejto veci. Na odôvodnenie späťvzatia uviedla, že súhlasí   s   názorom,   že   predmet   tohto   návrhu   nesúvisí   s   pôsobnosťou   verejného ochrancu práv tak, ako ju vymedzuje ústava a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/2001   Z.   z.   o   verejnom   ochrancovi   práv   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len,,zákon   o verejnom   ochrancovi práv“),   a z tohto   dôvodu   môže byť aktívna   legitimácia verejného ochrancu práv na úvahu. V ďalšej časti listu predložila vlastný výklad ustanovení zákona o verejnom ochrancovi práv, aby v závere skonštatovala, že sa stotožňuje s úvahou, že právne vzťahy, ktorých by sa mal týkať návrh verejného ochrancu práv podľa čl. 125 ústavy, by nemali mať súkromnoprávny charakter a vždy by sa mali týkať verejnej správy.

9.   Podľa   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   pokiaľ   tento   zákon   neustanovuje   inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo   Trestného   poriadku.   Z   doterajšej judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že s výnimkou   konania o ústavnej sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy pre všetky ďalšie konania pred ústavným súdom sa pre späťvzatie návrhu použijú   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (PL.   ÚS   17/99, PL. ÚS 14/2012).   Podľa   §   96   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   navrhovateľ   môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.

10.   Na   základe   týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012