znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 16/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   7.   mája   2008 predbežne   prerokoval   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zastúpeného predsedom senátu JUDr. I. R., na začatie konania o súlade § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto... bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej   bezpečnosti   podľa   prílohy č.   1 alebo bývalej spravodajskej   správy   Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti“ s čl. 12 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a   ako neprípustný.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. marca 2008 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného predsedom senátu JUDr. I. R., na začatie konania o súlade § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“)   v časti   „Za   bezpečnostne   spoľahlivú   osobu   sa   nepovažuje   ten,   kto...   bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti   podľa   prílohy   č.   1   alebo   bývalej   spravodajskej   správy   Generálneho   štábu Československej   ľudovej   armády   do   31.   decembra   1989   s výnimkou   osoby,   ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti“ s čl. 12 ods.   1   prvou   vetou   v spojení   s čl.   13   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“).

Najvyšší súd podal uvedený návrh v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou [§ 18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Z návrhu   vyplýva,   že   navrhovateľ   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sž 5/2007 prejednáva právnu vec žalobcu Mgr. I. Š., B. (ďalej len „žalobca“), právne zastúpeného advokátom JUDr.   J.   M.,   B.,   proti   žalovanému   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na preskúmavanie   rozhodnutí   Národného   bezpečnostného   úradu   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. VPR NBÚ-2067-1/2006 z 19. októbra 2006, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) č. p. PB-12488-15/2004-Ž-28161 z 22. februára 2005. Označeným rozhodnutím NBÚ rozhodol, že žalobcu podľa § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože ide o osobu, ktorá bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti.

Príslušný senát najvyššieho súdu uznesením č. k. 3 Sž 5/2007-62 z 24. októbra 2007 konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil s tým, že postúpi ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.

Podľa   návrhu „Najvyšší   súd   zistil,   že   žalobca   Mgr.   I.   Š.   v   žalobe   namietal,   že napadnutými rozhodnutiami, ktorých zákonnosť súd preskúmava, boli porušené jeho ľudské práva zaručené ústavou, a to čl. 1, č1. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 3. Tvrdil, že ust.   § 14   ods.   1   zák.   č.   215/2004 Z.   z.   o   ochrane utajovaných   skutočností   hrubým, nedemokratickým   spôsobom   profesionálne   diskriminuje   bývalých   pracovníkov   inštitúcií uvedených   v   prílohe   č.   1   tohto   zákona,   hoci   už   nepracujú   na   úseku   ozbrojených   síl, Slovenskej informačnej služby, alebo orgánov policajného zboru. Tento zákon retroaktívne po 18 rokoch po zmene spoločenského systému začal diskriminovať určitú kategóriu ľudí bez rozdielu a skúmania, či ten koho sa to týka porušil vtedajšie zákony alebo nie. Tento zákon postihuje ľudí formou kolektívnej viny. Žalobca uviedol, že úrad ho diskriminuje takmer po 20 rokoch v ďalšom profesionálnom raste pre príslušnosť k ŠTB pred rokom 1989, z ktorej odišiel ešte pred rokom 1989 na vlastnú žiadosť, pričom úrad objektívne nezhodnotil následné obdobie jeho činnosti po roku 1989, kedy počas práce v Slovenskej informačnej službe nasadzoval život, ktoré skutočnosti neboli predmetom skúmania jeho bezpečnostnej spoľahlivosti.

Žalobca v čl. V. žaloby uviedol, že ako môže byť zaručená rovnosť práv občanov Slovenskej republiky v otázkach tzv. bezpečnostných previerok v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, keď dňa 2. 4. 1990 nariadil vtedajší minister vnútra ČSFR R. S. vyňať z evidencie Štatisticko-evidenčného   odboru   (SEO)   a   Vnútornej   a   organizačnej   správy   FMV   (VOS) evidenčné   karty   a   ďalšie   materiály   prezidenta   republiky,   poslancov   Federálneho zhromaždenia, poslancov ČNR a SNR a predákov politických strán. Materiály uvedených osôb nechal uložiť do plechových obalov a zapečatiť.   Taktiež dal príkazy,   aby mu boli okamžite signalizované prípady, pokiaľ by sa niekto snažil tieto osoby lustrovať.

Súčasne predložil fotokópiu pokynu Federálního ministra vnitra k zajištění ochrany údajov v evidencích statisticko evidenčního odboru vnitřní a organizační správy federálního ministerstva vnitra zo dňa 2. 4. 1990 (čl. 36 spisu).

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 22. 10. 2007 (čl. 55) namietal, že súčasný zákon č. 215/2004 Z. z. sa v praxi neuplatňuje na princípe rovnosti. Inak by sa nestalo, že vo vysokej politike pôsobia bez previerok osoby, ktoré boli príslušníci tzv. ŠTB alebo jej agentmi a poukazoval na prílohu, v ktorej tieto osoby vymenoval (čl. 57 spisu).“.

Z návrhu   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v   rámci   preskúmania   zákonnosti napadnutých   rozhodnutí   vykonal   analýzu   zákonného   pojmu   bezpečnostná   spoľahlivosť osoby použitého v § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností a zistil, že zákon rozčlenil bezpečnostne nespoľahlivé osoby do 3 kategórií:1. ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore;2. ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej   Štátnej   bezpečnosti   podľa   prílohy   č.   1   alebo   bývalej   spravodajskej   správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami;3. alebo ten, u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

Podľa názoru najvyššieho súdu „kategórie bezpečnostne nespoľahlivých osôb nie sú v zákone vymedzené rovnomerne, individuálnymi znakmi, ale kategória pod hore uvedeným bodom   2,   do   ktorej   patrí   aj   žalobca,   je   vymedzená   výlučne   druhovými   -   normatívnymi znakmi,   tzn.   bezpečnostná   nespoľahlivosť   je   dikciou   zákona   založená   na   formálnej príslušnosti   navrhovaných   osôb   k   už   zaniknutej   organizácii,   bez   možnosti   zohľadnenia individuálnych prvkov bezpečnostného rizika (§ 14 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.), ktoré môžeme hodnotiť ako kauzálne a materiálne k individuálnej bezpečnostnej spoľahlivosti. Za bezpečnostnú nespoľahlivú osobu sa v zmysle dotknutej časti ust. § 14 ods. 1 ustanovenia zákona   o   ochrane   utajovaných   skutočností   považuje   výlučne   príslušnosť   k   uvedeným zaniknutým   organizáciám.   Preto   i   napadnuté   rozhodnutia   Národného   bezpečnostného úradu   i   Výboru   národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie   rozhodnutí Národného   bezpečnostného   úradu   v   danom   prípade   sú   založené   iba   na   zistení,   že navrhovaná   osoba   bola   príslušníkom   ustanovenej   štruktúry   bývalej   Štátnej   bezpečnosti uvedenej v prílohe č. 1.

Pojem   bezpečnostnej   nespoľahlivosti   v   zákone,   založený   výlučne   na   druhovej príslušnosti k už zaniknutej (neaktívnej) organizácii je v zjavnom rozpore s účelom zákona o ochrane utajovaných skutočností, pretože bezpečnostná nespoľahlivosť a bezpečnostné riziko   majú   z   hľadiska   účelu   zákona   materiálny   charakter   a   musia   byť   vždy individualizované u každej navrhovanej osoby konkrétnymi skutočnosťami. Dikcia zákona u tejto   kategórie   osôb   individualizáciu   neumožňuje.   Ak   bola   navrhovaná   osoba príslušníkom   ustanovenej   štruktúry   bývalej   Štátnej   bezpečnosti,   už   sa   u   nej   nezisťuje existencia niektorého z materiálne vymedzených bezpečnostných rizík uvedených v ust. § 14 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.

Najvyšší súd poukazuje ďalej na to, že ustanovenie o bezpečnostnej nespoľahlivosti príslušníkov   ustanovených   štruktúr   bývalej   Štátnej   bezpečnosti   nie   je   zákonom   časovo obmedzené,   ktorá   skutočnosť   sa   javí   ako   rozpor   zo   zásadou   proporcionality.   Žalobca v čl. VII   žaloby   poukazoval   na   to,   že   je   diskriminovaný   takmer   po   20   rokoch   pre   jeho činnosť v rokoch 1982 - 1987. Pri bezpečnostnom pohovore uviedol dôvody, pre ktoré v roku 1987 na vlastnú žiadosť zo služieb ZNB odišiel. Tieto však neboli považované za relevantné, vzhľadom na dikciu ust. § 14 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z. z.

Najvyšší   súd   za   konfliktnú   s   Ústavou   SR   považuje   aplikačnú   prax   podľa   dikcie zákona, ktorá bezpečnostnú nespoľahlivosť zakladá na formálnom zistení, že navrhovaná osoba bola evidovaná ako príslušník ustanovenej štruktúry bývalej ŠTB, pričom navyše táto evidencia má vzhľadom na vyňatie časti príslušníkov ŠTB z nej, selektívny charakter.“.

Na tomto základe najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho návrhu vydal tento nález:

«Ustanovenie § 14 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v časti tohto ustanovenia, kde sa uvádza, že „... za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do   31.   decembra   1989   s   výnimkou   osoby,   ktorá   vykonávala   v   týchto   štruktúrach   len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti“ nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.»

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhu podanom najvyšším súdom, ktorý je aktívne legitimovaný na podanie   návrhu   na začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   [§   18   ods.   1 písm.   d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde], sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie otázky, či je návrh najvyššieho súdu prípustný.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd z evidencie svojej doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 6/04 bol návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   začatie   konania   o súlade   viacerých ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Medzi ustanoveniami uvedeného zákona, ktorých nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru v tomto konaní ústavný súd posudzoval, bol aj § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností v časti „... kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do   31.   decembra   1989   s   výnimkou   osoby,   ktorá   vykonávala   v   týchto   štruktúrach   len obslužné   alebo   len   zabezpečovacie   činnosti,   alebo   vedome   spolupracoval   s   týmito štruktúrami.“.

Ústavný súd v označenom konaní nálezom č. k. PL. ÚS 6/04-67 z 19. októbra 2005 (ďalej len „dotknutý nález“) takto rozhodol:

„1. Ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Návrh na začatie konania v časti namietajúcej nesúlad ustanovenia § 12 ods. 2 zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou,   čl.   12   ods.   2   a s čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky zamieta.

3. Návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti nevyhovuje.“

Z výrokovej časti dotknutého nálezu sa na § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností vzťahuje bod 3 výroku, z ktorého vyplýva, že ústavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS   6/04   rozhodol,   že   napadnutá   časť   §   14   ods.   1   zákona   o ochrane   utajovaných skutočností je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru, čomu zodpovedá aj príslušná časť odôvodnenia dotknutého nálezu.

Najvyšší   súd   si   bol   vedomý   uvedenej   skutočnosti,   čo   výslovne   pripomína   aj v úvodnej časti svojho návrhu, v ktorej uvádza:

«Najvyšší   súd   SR   podáva   návrh   s   vedomím,   že   Ústavný   súd   SR   nálezom č. k. PL. ÚS 6/04-67 zo dňa 19. 10. 2005 rozhodol o návrhu generálneho prokurátora na začatie konania o súlade ust. § 14 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v časti počínajúcej slovami „... kto bol pracovne zaradený...“ a končiacej slovami „... s týmito štruktúrami“ s čl. 1 ods. 1, prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a s čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   s   čl.   6   ods.   1,   prvou   vetou   Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 tak, že v tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

Podaným   návrhom   Najvyšší   súd   SR   žiada   o   preskúmanie   súladu   dotknutého ustanovenia zákona s čl. 12 ods. 1, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach a s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   zákonné   obmedzenia   základných   práv   a   slobôd   musia   platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Najvyšší   súd   pri   podávaní   tohto   návrhu   zohľadnil   skutočnosti   tvrdené   žalobcom Mgr. I. Š. v žalobe, že dotknuté ustanovenie zákona o ochrane utajovaných skutočností i jeho aplikácia narušuje princíp rovného zaobchádzania, princíp rovnosti v právach.»

Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či vzhľadom na predmet konania sp. zn. PL. ÚS 6/04 a obsah dotknutého nálezu možno v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde považovať návrh najvyššieho súdu za vec, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že:

1. Časti § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností napadnuté v návrhu generálneho prokurátora, o ktorom sa rozhodlo v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 6/04, a v návrhu najvyššieho súdu, nie sú celkom identické.

2.   Návrh   generálneho prokurátora   smeroval   k preskúmaniu napadnutej časti § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl.   6   ods.   1   prvou   vetou   dohovoru,   zatiaľ   čo   návrh   najvyššieho   súdu   smeruje k preskúmaniu   napadnutej   časti   §   14   ods.   1   zákona   o ochrane   utajovaných   skutočností s prvou vetou čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy.

1. Označeným návrhom generálneho prokurátora bola napadnutá nasledovná časť § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností:

„...   kto   bol   pracovne   zaradený   a   aktívne   vykonával   činnosť   v   ustanovených štruktúrach   bývalej   Štátnej   bezpečnosti   podľa   prílohy   č.   1   alebo   bývalej   spravodajskej správy   Generálneho   štábu   Československej   ľudovej   armády   do   31.   decembra   1989 s výnimkou   osoby,   ktorá   vykonávala   v   týchto   štruktúrach   len   obslužné   alebo   len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami.“

V tomto   konaní   je   návrhom   navrhovateľa   napadnutá   časť   §   14   ods.   1   zákona o ochrane utajovaných skutočností:

„Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto... bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti.“

Obsah § 14 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach tvorí právna norma, ktorej účelom je ustanoviť, koho nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu. Táto právna norma sa skladá z predvetia „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto...“ a zostávajúcej   časti   textu,   ktorý   je   formulovaný   v alternatívach,   t.   j.   tak,   že ustanovuje viacero podmienok, po naplnení ktorých platí citované predvetie. Konkrétne potom   z rozoberanej   právnej   normy   vyplýva,   že   za   bezpečnostne   spoľahlivú   osobu   sa nepovažuje

a)   ten,   kto   uviedol   nepravdivé   údaje   v   osobnom   dotazníku,   v   bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore,

b)   ten,   kto   bol   pracovne   zaradený   a   aktívne   vykonával   činnosť   v   ustanovených štruktúrach   bývalej   Štátnej   bezpečnosti   podľa   prílohy   č.   1   alebo   bývalej   spravodajskej správy   Generálneho   štábu   Československej   ľudovej   armády   do   31.   decembra   1989 s výnimkou   osoby,   ktorá   vykonávala   v   týchto   štruktúrach   len   obslužné   alebo   len zabezpečovacie činnosti,

c) ten, kto vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo

d) ten, u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

Z porovnania citovaných častí § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností napadnutých návrhom najvyššieho súdu a návrhom generálneho prokurátora vyplýva, že návrhom   generálneho   prokurátora,   o ktorom   ústavný   súd   rozhodol   v konaní   vedenom ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/04   formálne   síce   nebolo   napadnuté   predvetie označeného ustanovenia „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto...“, ale vzhľadom   na   jeho   organické   spojenie   so   zostávajúcou   časťou   textu   možno   formulovať záver, že ústavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS 6/04 nemohol posudzovať nesúlad napadnutej časti § 14 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach s označenými ustanoveniami ústavy izolovane, ale len v organickom spojení s citovaným predvetím. Tento záver odôvodnenie nálezu   č.   k.   PL.   ÚS   6/04-67   z 19.   októbra   2005   v plnom   rozsahu   potvrdzuje.   Zároveň z obsahu návrhu generálneho prokurátora a dotknutého nálezu vyplýva, že v konaní sp. zn. PL. ÚS 6/04 posudzoval ústavný súd § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností v širšom rozsahu, pretože sa zaoberal aj tou časťou zostávajúceho textu, ktorá je označená vyššie ako bod c) [„ten, kto vedome spolupracoval s týmito štruktúrami“].

2.   Z návrhu   generálneho prokurátora   vyplýva, že   sa   ním   (formálne) nedožadoval vyslovenia rozporu namietanej časti § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností s čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 13 ods. 3 ústavy.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   ústava   predstavuje   právny   celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy   (II.   ÚS   128/95).   Každé   ustanovenie   ústavy   treba   interpretovať   a uplatňovať v nadväznosti   na   iné   normy   ústavy,   pokiaľ   existuje   medzi   nimi   príčinná   súvislosť (II. ÚS 48/97),   a preto   ústavný   súd opakovane vyslovil   názor,   že ustanovenia   ústavy   sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).

Prostredníctvom čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy ústavodarca vo všeobecnej rovine vyjadril ústavný princíp rovnosti, ktorý nepochybne tvorí aj integrálnu súčasť generálneho princípu demokratického a právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Obdobný účel plní aj čl. 12 ods.   2 ústavy, podľa   ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk,   vieru   a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno   z týchto   dôvodov   poškodzovať,   zvýhodňovať   alebo   znevýhodňovať.   Ústavný princíp rovnosti je vyjadrený aj v čl. 13 ods. 3 ústavy, ktorého účelom je garantovať rovnosť pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd. Okrem tohto tvoria súčasť ústavy aj špeciálne   ustanovenia   o rovnosti,   napr.   rovnosť   vlastníckeho   práva   všetkých   vlastníkov (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy), rovnosť volebného práva (čl. 30 ods. 3 ústavy), rovnosť prístupu občanov k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy) atď.

Všetky   ustanovenia   ústavy   o   rovnosti   treba   vnímať,   interpretovať   a   uplatňovať v organickej väzbe, čo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú formulované vo všeobecnej podobe (čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. v konkrétnej situácii.

Ustanovenie   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   predstavuje   vyjadrenie   ústavného princípu   rovnosti   v najvšeobecnejšej   podobe.   Vo   vzťahu   k tomuto   ustanoveniu   ústavy ústavný súd už v konaní sp. zn. PL. ÚS 33/95 uviedol: „Prvou vetou čl. 12 ods. 1 Ústava SR priznáva   rovnaké   práva   všetkým   ľudským   bytostiam.“.   Inými   slovami,   označené ustanovenie   ústavy   vo   všeobecnej   podobe   garantuje   rovnosť   v jej   prirodzenoprávnom poňatí,   t.   j.   ľudia   sa   rodia   rovní   a   sú   rovní   v zmysle   svojej   fyzickej   existencie.   Takto všeobecne ponímaná rovnosť si ale vyžaduje konkretizáciu pre jednotlivé skupiny subjektov práva,   konkrétne   právne   prípady   a   právne   situácie.   V zásade   môžeme   hovoriť   o troch úrovniach konkretizácie:

a) všeobecnej   konkretizácii   z hľadiska   rovnosti   všetkých   subjektov   práva   pred zákonom bez ohľadu na ich postavenie (charakteristiku) [čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy],

b) všeobecnej   konkretizácii z hľadiska   rovnosti   subjektov práva   pri   obmedzovaní (všetkých) základných práv a slobôd [čl. 12 ods. 1 prvá veta a čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy],

c) špeciálnej konkretizácii z hľadiska rovnosti dotknutých skupín subjektov práva v špeciálnych prípadoch a situáciách vo vzťahu ku konkrétnym základným právam alebo slobodám [čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 v spojení s špeciálnymi ustanoveniami ústavy o rovnosti].

V danom   prípade   postačuje   na   posúdenie   návrhu   navrhovateľa   z hľadiska   jeho prípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde] poukázať v naznačených súvislostiach na vzťahy medzi čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Na spoločný základ a účel čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 12 ods. 2 ústavy poukázal ústavný súd už napr. v konaní sp. zn. I. ÚS 59/97, keď vyslovil, že zásady uvedené v čl. 12 ods.   1   a 2   ústavy   v súhrne   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikované v individuálnych záležitostiach (m. m. tiež napr. I. ÚS 8/97 atď.).

Ustanovenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   je   všeobecným   pravidlom   o rovnosti,   ktoré predstavuje   všeobecnú   konkretizáciu   prvej   vety   čl.   12   ods.   1   ústavy,   pretože prostredníctvom neho sa prirodzenoprávne poňatie rovnosti posúva do roviny právnej. Toto ustanovenie ústavy slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje   rovnosť   všetkých   ľudí   pred   zákonom,   pričom   v tomto   zmysle   je   adresované všetkým   orgánom   verejnej   moci,   ktoré   musia   vo   vzťahu   ku   všetkým   jednotlivcom (subjektom práva), k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou ústavou (pohlavie, rasu,   farbu   pleti...)   [porovnaj   Čič,   M.   a kol.:   Komentár   k Ústave   Slovenskej   republiky. Matica Slovenská 1997, s. 73 - 74; tiež Palúš, I. - Somorová, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Košice UPJŠ 2002, s. 107 - 108]. Z uvedeného tiež vyplýva, že v konkrétnom prípade   nemožno   interpretovať   a   uplatniť   čl.   12   ods.   1   prvú   vetu   ústavy   izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré je jeho všeobecným pozitívno-právnym   vyjadrením   formulujúcim   vo   vzťahu   ku všetkým   orgánom   verejnej   moci konkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie - čl. 12 ods. 2 druhá veta ústavy).

Obdobné závery možno vyvodiť aj zo vzťahu (spojenia) medzi čl. 12 ods. 1 prvou vetou a čl. 12 ods. 2 ústavy na jednej strane a čl. 13 ods. 3 ústavy, ktoré vo všeobecnej rovine   vyjadruje   požiadavku   (princíp)   rovnosti   ako   jednu   z kľúčových   materiálnych podmienok obmedzenia všetkých základných práv a slobôd. Inými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade (situácii) súvisiacim s uplatňovaním základných práv alebo slobôd došlo, alebo nedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to, či pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody bol, alebo nebol rešpektovaný príkaz vyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia   základných   práv   a slobôd   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   je   nemysliteľná   interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy.

Opierajúc   sa   o uvedené   závery   ústavný   súd   zdôraznil,   že   v konaní   o návrhu generálneho prokurátora vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 6/04 posudzoval súlad § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností s čl. 12 ods. 2 ústavy, pričom toto posudzovanie implicitne nepochybne zahŕňalo z hľadiska organickej väzby medzi čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy aj posúdenie jeho súladu s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ústavy a v konkrétnych okolnostiach prípadu aj posúdenie jeho súladu s čl. 13 ods. 3 ústavy z hľadiska jeho rešpektovania vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva dotknutých fyzických osôb podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Tento záver potvrdzuje aj príslušná časť odôvodnenia dotknutého nálezu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

«Rovnosť je v texte ústavy vyjadrená (či už priamo alebo nepriamo) napr. v čl. 12 ods. 1 a 2 a v čl. 13 ods. 2 (z nasledujúcej citácie vyplýva, že správne malo byť „čl. 13 ods. 3“,   pozn.),   podľa   ktorého:   „Zákonné   obmedzenia   základných   práv   a slobôd   musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Premietnuté   na   označené   a uvedené   osoby   to   znamená,   že   zákonné   obmedzenia základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré sú obsiahnuté v § 14 ods. 1 a v § 14 ods. 2 písm. c) bode 12 zákona, musia platiť pre tieto osoby rovnako. To znamená bez ohľadu na to, či ich bezpečnostná spoľahlivosť už bola úspešne posúdená pred 1. májom 2004 (účinnosť zákona) alebo bude posudzovaná až po ňom. Všetky totiž spĺňajú svojou charakteristikou   ustanovené   podmienky   a   spomenutá rôznosť   v čase   nie   je   v týchto súvislostiach z hľadiska princípu rovnosti relevantná.

Rôznosť v čase je relevantná z hľadiska princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity (ako   jeho   súčasti),   pričom   z tejto   rôznosti   vyplývajú   dve   rozdielne   skupiny   osôb.   Prvá nadobudla právo za účinnosti predošlej právnej úpravy a očakáva, že v budúcnosti toto bude   rešpektované,   zatiaľ   čo   druhá   bude   posudzovaná   podľa   súčasnej   právnej   úpravy. Tento rozdiel medzi skupinami osôb znamená, že zákaz retroaktivity sa vzťahuje len na prvú skupinu.

Ústavné princípy rovnosti a právnej istoty (teraz reprezentovaný zákazom nepravej retroaktivity) sú v tomto prípade v takom napätí, že nemôžu spolu koexistovať, a preto treba vyriešiť, ktorému z nich dať prednosť.

V prospech rovnosti hovorí nielen to, že na rozdiel od právnej istoty je explicitne vyjadrená v texte ústavy, ale najmä to, že bez jej preferencie by nebolo možné dôsledne realizovať účel zákona...»

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol nálezom č. k. PL. ÚS 6/04-67 z 19. októbra 2005, a preto ho ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2008