znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 16/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov   Juraja   Babjaka,   Eduarda   Báránya,   Alexandra   Bröstla,   Ľubomíra   Dobríka, Ľudmily   Gajdošíkovej,   Jána   Klučku,   Lajosa   Mészárosa,   Štefana   Ogurčáka   a   Daniela Švábyho o návrhu Okresného súdu v Brezne, zastúpeného JUDr. T. G., sudcom Okresného súdu v Brezne, na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. i) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl.   2   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej republiky, na neverejnom zasadnutí 20. mája 2002 takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu v Brezne na začatie konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a   pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Brezne (ďalej len „okresný súd“) bez toho, aby prerušil konanie pred ním, podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov zo 6 marca 2002, v ktorom žiada vysloviť nesúlad ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   i)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Podľa   názoru   okresného   súdu   citované   ustanovenie   Exekučného   poriadku   je v rozpore s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, pretože ukladá súdu konať mimo rozsah zákona a súčasne ukladá účastníkovi konania konať niečo, čo zákon neukladá.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší (musí prerušiť), ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa   §   254   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   exekučné   konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného   poriadku,   ktoré   vylučuje   aplikáciu   §   109   Občianskeho   súdneho   poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť.

Z   uvedených   procesných   predpisov   vyplýva,   že   navrhovateľ   ako   exekučný   súd nemohol exekučné konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.

Z ustanovenia § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku však vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie konania   o   súlade   právnych   predpisov   všeobecným   súdom.   Tento   procesný   predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný. Pretože od prijatia tohto záveru (PL. ÚS 3/98) nedošlo k zmene právnej úpravy, ústavný súd zotrváva na tomto stanovisku jeho rozhodovacej praxe.

Ústavný súd je toho názoru, že možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci,   odporuje   ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Tento článok ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   a § 224 Trestného poriadku. Ak   niet takejto zákonnej úpravy   (a   to je prípad civilnej   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku),   nemožno   splniť   predpoklad   uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy.

Navrhovateľ (okresný súd ako exekučný súd) nepreukázal a ani nemohol preukázať splnenie základného procesného predpokladu pre postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   ani   podľa   Exekučného   poriadku,   a   tak   došlo k tomu, že nepripojil k návrhu na začatie konania uznesenie o prerušení konania.

Preto   ústavný   súd   návrh   okresného   súdu   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K tomuto uzneseniu sa pripájajú odlišné stanoviská sudcov Juraja Babjaka, Daniela Švábyho a Ľudmily Gajdošíkovej.

PL. ÚS 16/02

Odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela Švábyho

k rozhodnutiu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. PL. ÚS 16/02

Podľa   §   32   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájame k uzneseniu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL.   ÚS   16/02   z 20.   mája   2002   –   ktorým   bol   odmietnutý   pre   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   návrh   Okresného   súdu   v Brezne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. i) zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasíme   s výrokom   označeného   uznesenia   a vo   významnej   časti   ani   s jeho odôvodnením.

Väčšina pléna založila rozhodnutie v podstate na tejto argumentácii:

1.   Možnosť exekučného súdu   podať návrh   na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy.

2.   Tento   článok   ústavy   je   však   vykonaný   obyčajnými   zákonmi   (§   109   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a   §   224   Trestného   poriadku),   pričom   ak   niet   takejto zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie podľa Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Na prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy.

3. Navrhovateľ (okresný súd ako exekučný súd) nepreukázal – lebo ani nemohol preukázať – splnenie základného predpokladu, to znamená pripojenie k návrhu na začatie konania uznesenia o prerušení konania.

S takouto argumentáciou nemôžeme súhlasiť z nasledovných dôvodov:

1.   V zmysle   čl.   130   ods.   1   písm.   d)   v spojení   s čl.   144   ústavy   súd   je   aktívne legitimovaný na podanie návrhu na konanie ústavného súdu o súlade právneho predpisu, ktorý sa týka prejednávanej veci, s ústavou. Účelom tejto úpravy je umožniť súdu, aby na základe   skúsenosti   s aplikáciou   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   v konkrétnom rozhodovacom kontexte namietol a zdôvodnil údajný nesúlad takéhoto predpisu s ústavou, a tým predišiel dvom ústavne neželateľným situáciám. Po prvé situácii, v ktorej súd o veci rozhodne podľa právneho predpisu, o súlade ktorého s ústavou má dôvodné pochybnosti. Po druhé   naopak   situácii,   v ktorej   všeobecný   súd   na   seba   atrahuje   právomoc   rozhodnúť o súlade   dotknutého   právneho   predpisu   s ústavou   napriek   tomu,   že   takáto   právomoc   je v Slovenskej republike zverená výlučne ústavnému súdu.

Podľa nášho názoru, tak ako sme to už uviedli v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu pléna vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/02, všeobecný súd môže prerušiť konanie, ktoré sa pred ním vedie,   za   účelom   podania   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   aj s ohľadom na čl. 144 ústavy. Ak by tomu tak nebolo, a zároveň by malo byť prerušenie konania takým „procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom“, aký mu pripisuje väčšina pléna, potom by mohol obyčajný zákon neupravením alebo vylúčením možnosti prerušenia konania neobmedzene zasahovať do výlučnej právomoci ústavného súdu, ktorú mu ustanovuje ústava.

Ústavný súd už zdôraznil, že tak výklad, ako aj uplatňovanie ústavných či zákonných predpisov   súvisiacich   s jeho   rozhodovacou   činnosťou   sa   musí   uskutočňovať   ústavne súladným spôsobom. Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (pozri ES 1/01, ES 3/01, ES 6/01) alebo iného procesného predpisu, ktorý treba na jeho základe v konaní pred ústavným súdom použiť (§ 31a zákona o ústavnom súde).

Zákon o ústavnom súde pre podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom neustanovuje inú osobitnú podmienku (predpoklad), než aby súd takýto návrh podal „v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou“ [§ 18 ods. 1 písm. d)]. Z tohto základného procesného predpisu, ktorým sa vykonáva čl. 140 ústavy o spôsobe konania pred   ústavným   súdom,   teda   nevyplýva   všeobecná   povinnosť   súdu   prerušiť   konanie, v ktorom súd podáva takýto návrh ústavnému súdu. Zákonnú úpravu o prerušení konania obsahujú   až   príslušné   procesné   predpisy   vzťahujúce   sa   na   súdne   konanie,   ktorých pôsobnosť v konaní pred ústavným súdom je iba subsidiárna. V prípade, v ktorom   tieto predpisy umožňujú podať návrh na ústavný súd až po prerušení konania, súd bez toho, aby tak   urobil,   takýto   návrh   podať   nemôže.   V tomto   zmysle   je   už   konštantná   judikatúra ústavného   súdu,   ktorú   sme   si   aj   my   osvojili.   Pre   typ   konania,   v ktorom   okresný   súd predmetný návrh ústavnému súdu podal, však takýto procesný predpis neumožňuje konanie prerušiť. Táto nemožnosť prerušiť konanie však podľa nášho názoru nemôže byť sama osebe procesnou prekážkou pre súd, aby podal návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade   právnych   predpisov   s ústavou   a aby ústavný   súd na jeho základe toto   konanie začal.

2.1   Nad   rámec   týchto   dôvodov,   ktoré   sú   podľa   nás   dostatočné   na   prijatie predmetného návrhu na ďalšie konanie, ústavný súd mohol aj inak pristúpiť k vzniknutému problému neprerušenia konania okresným súdom v danej veci.

Pri   výklade   určitého   ustanovenia   ústavy   nemožno   vychádzať   len   z gramatického znenia,   vyčleňovať ho   z kontextu   ústavy a interpretovať ho   samo   osebe a porušiť alebo ignorovať   príčinnú   súvislosť   medzi   týmito   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú (pozri napr. PL. ÚS 32/95). Za takéto ustanovenie považujeme aj ustanovenie čl. 144   ústavy,   ktorý   v dvoch   odsekoch,   ktoré   na   seba   významovo   nadväzujú,   ustanovuje princíp   viazanosti sudcov   pri   rozhodovaní ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5 a zákonom.   Toto   ustanovenie   takýto   princíp   viazanosti neustanovuje aj vo vzťahu k „všeobecne záväzným právnym predpisom“, ktoré sú nižšej právnej sily, ako je zákon, ale vo vzťahu k nim len zdôrazňuje povinnosť za uvedených podmienok (ak sa súd domnieva, že takýto všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci,   odporuje   právnym predpisom, ktorými je sudca viazaný) konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy. Ak ústava vyžaduje takýto postup všeobecného súdu vo vzťahu k tým právnym predpisom, ktorými sudca nie je pri rozhodovaní ústavne viazaný, nemôže ho obdobným spôsobom nevyžadovať za splnenia ustanovených podmienok aj vo vzťahu k tým právnym predpisom, ktorými je sudca podľa čl. 144 ústavy výslovne viazaný. Iný výklad tohto ustanovenia je podľa nás v rozpore s účelom ústavnej úpravy konania ústavného súdu o súlade právnych predpisov začatého na základe návrhu všeobecného súdu.

Ústava v čl. 144 neuvádza aj formu prerušenia konania. Domnievame sa, že tak robí zámerne, pretože podstatné na tejto požiadavke je, aby súd, ktorý takýto návrh ústavnému súdu podá, nerozhodol podľa napadnutého právneho predpisu do doby, kým ústavný súd sa v zmysle podaného   návrhu   k jeho súladu   alebo nesúladu   s ústavou   nevysloví.   Nakoniec v rozhodovacej   praxi   súdov   nemožno   vylúčiť   ani   také   situácie   aplikácie   napadnutého právneho predpisu, ktoré v súvislosti s podaním návrhu ústavnému súdu na začatie daného typu   konania   z   ústavného   hľadiska   nevyžadujú   prerušenie   konania,   čo   je   podľa   nášho názoru aj daný prípad,   v ktorom   predmetom   namietaného nesúladu je zákonný príkaz zastaviť   exekúciu,   „ak   oprávnený   nezaplatí   súdny   poplatok   za   vydanie   poverenia   na vykonanie   exekúcie“   (§   57   ods.   1   písm.   i)   Exekučného   poriadku),   hoci   povinnosť   na zaplatenie   súdneho   poplatku   oprávnenému   podľa   predmetného   návrhu   súdu   zo   zákona nevyplýva.   Takúto   povinnosť   by   bolo   možné   oprávnenému   vyrubiť   aj   dodatočne   po nevyhovení   predmetného   návrhu   ústavným   súdom.   V tomto   prípade   ústavný   problém spočíva výlučne v otázke, či oprávnený má alebo nemá povinnosť platiť súdny poplatok štátu „za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie“, nie však v exekučnom titule, a preto orgán štátnej moci nemôže jeho vykonaniu bez legitímneho dôvodu brániť, prípadne jeho vykonanie zdržiavať, ale musí konať tak, aby sa jeho postupom prípadne nezmarili účinky vykonateľnosti exekučného titulu voči povinnej osobe, a tým nezasiahlo nenapraviteľným spôsobom do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.   Prísne vyžadovanie prerušenia   konania   vo   forme,   v akej   ju   upravujú   procesné   predpisy,   a s procesnými účinkami, ktoré sa s ňou spájajú, by v konečnom dôsledku mohli na ujmu oprávnenej osoby spôsobiť   podobné   nepriaznivé   právne   účinky,   aké   vznikajú   pri aplikácii   napadnutého právneho predpisu. Z uvedeného hľadiska bolo teda dôležité v danej veci len to, aby súd podľa napadnutého právneho predpisu po podaní návrhu na ústavný súd exekučné konanie nezastavil. Tento postup okresný súd dodržal. V tejto súvislosti ústavný súd mohol nakoniec využiť aj oprávnenie dané mu v ustavení čl. 125 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ak ústavný súd   prijme   návrh   na   konanie   podľa   odseku   1,   môže   pozastaviť   účinnosť   napadnutých právnych predpisov za podmienok ďalej v ňom uvedených (v danom kontexte ohrozenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy). Termín „prerušenie konania“ použitý v čl. 144 ústavy možno teda podľa nás vykladať autonómne aj tak, že prerušenie konania sa neuskutoční vo forme, v ktorej ho upravujú príslušné procesné predpisy, ale bude ho napĺňať aj ten postup, ktorý zvolil okresný súd v danej veci.

2.2 Skutočnosť, že sudca okresného súdu nepripojil k návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov uznesenie o prerušení exekučného konania vo veci vedenej pod sp. zn. Nr 16/01, nie je podstatná.

Exekučné konanie v tejto veci však sudca fakticky prerušil. Svedčia o tom napr. jeho tvrdenia v návrhu („... Podľa názoru súdu je však uvedené ustanovenie zákona v rozpore s Ústavou   Slovenskej   republiky,   preto   postupuje   v zmysle   §   109   ods.   1   písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z....“) a tiež skutočnosť, že o návrhu súdneho exekútora z 12. decembra 2001 na zastavenie exekúcie nerozhodol, pretože § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku, ktorý by mal podľa jeho názoru inak aplikovať,   považuje   za   protiústavný   a vyčkáva   na   výsledok   vyriešenia   tohto   problému ústavným súdom.

Podstatné je však to, že sudca okresného súdu si splnil povinnosti, ktoré mu ukladá ústava v čl. 152 ods. 4 a čl. 144 ods. 2. Nakoľko zistil, že podľa jeho názoru by nebolo uplatnenie § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, a domnieval   sa,   že   citované   ustanovenie   Exekučného   poriadku   odporuje   označeným ustanoveniam ústavy, prerušil fakticky konanie vo veci vedenej pod sp. zn. Nr 16/01 a podal návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Keďže návrh okresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov inak spĺňal zákonné náležitosti v zmysle § 20 ods. 1, § 21 ods. 3 a § 37 zákona o ústavnom súde, mal byť podľa nášho názoru prijatý na ďalšie konanie.

Odlišné stanovisko Ľudmily Gajdošíkovej k odôvodneniu rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 16/02

______________________________________________________________

Moje odlišné stanovisko smeruje k tej časti odôvodnenia, ktoré sa týka možnosti prerušenia konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa môjho názoru tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie a pri rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu do   1.   júla   2001   nielen   zákonom,   ale   aj   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   a zákonom,   z odseku   2   cit.   článku   priamo   vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci,   odporuje   ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Iný záver ako vyššie uvedený by podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania výslovne neupravuje.

Za nedostatok zákonom predpísaných náležitostí považujem skutočnosť, že Okresný súd v Brezne nepreukázal právne kvalifikovaným spôsobom prerušenie konania, na ktoré je podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený.