znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 15/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a sudcov   JUDr.   Júliusa   Černáka,   JUDr.   Anny   Danielčákovej,   JUDr.   Ľubomíra   Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na neverejnom zasadnutí 11. marca 1999 prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Ing. I. Š., proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu čl. I § 16 ods. 3, § 17 ods. 2 druhá veta, § 19 ods. 4, § 23 ods. 1 tretia, štvrtá a piata veta, § 23 ods. 3, § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov, čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   a čl.   III   § 20a zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov s čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 142 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   s čl.   6   ods.   1   a čl. 10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie čl. I § 23 ods. 1 tretia, štvrtá a piata veta zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej   národnej   rady   v znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a doplnení   ďalších zákonov   n i e   j e   v súlade s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie čl. I § 23 ods. 3 prvá veta zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov   n i e   j e v súlade   s čl.   26   ods.   1,   2   a   4   v spojení   s čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ustanovenie čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov   n i e   j e   v súlade s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ustanovenie čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov   n i e   j e   v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Ustanovenie čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov   n i e   j e   v súlade s čl. 13 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

6. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 30. júna 1998 doručený návrh skupiny 35 poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „skupina   poslancov“   alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 37 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“).

Skupina poslancov navrhla začať konanie o nesúlade čl. I § 23 ods. 1 tretej, štvrtej a piatej vety, § 23 ods. 3, § 16 ods. 3, § 17 ods. 2 druhej vety, § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 187/1998 Z. z.“) s čl. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 48 ods. 2, ako aj s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

I.

NÁVRH SKUPINY POSLANCOV A ÚKONY ÚSTAVNÉHO SÚDU

Skupina poslancov navrhla, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal nález, v ktorom uvedie:

„1. Ustanovenie Čl. I bodu 20 § 23 odsek 1 tretia, štvrtá, a piata veta a § 23 odsek 3 zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov nie je v súlade s čl. 1, s čl. 26 ods. 1 a s čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie Čl. I bodu 14 § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov nie je v súlade s čl. 30 ods. 4 a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ustanovenie Čl. I bodu 14 § 16 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov nie je v súlade s čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ustanovenia Čl. I bodu 14 § 19 ods. 4 a Čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej   národnej   rady   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a doplnení   ďalších zákonov nie je v súlade s čl. 142 ods. 1 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Tento návrh skupina poslancov odôvodnila nasledovne:«1. Text tretej, štvrtej a piatej vety § 23 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. ustanovuje, že   v   čase   volebnej   kampane (vymedzenom   v   prvej   vete   toho   istého   odseku)   „volebnú kampaň   prostredníctvom   rozhlasového   alebo   televízneho   vysielania   môžu   kandidujúce politické strany viesť len v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii. Volebná kampaň držiteľov   licencií   je   zakázaná.   Na   volebnú   kampaň   nemožno   využívať   s   výnimkou oznamovania konania volebných zhromaždení miestny rozhlas.“ Zároveň sa v odseku 3 tohože paragrafu ustanovuje, že „v čase volebnej kampane je zakázané vysielať volebné prejavy   a   volebné   programy   a   uverejňovať   akékoľvek   vonkajšie   prejavy,   ktorými   sa propagujú   kandidujúce   politické   strany,   okrem   vysielacieho   času   vyhradeného kandidujúcim politickým stranám podľa odseku 2...“ Podľa názoru navrhovateľov ide o úpravu, ktorá môže byť zásahom do slobody prejavu a práva na informácie, ktoré zaručuje čl.   26   ods.   1   ústavy.   Osobitné   postavenie   Slovenského   rozhlasu   a   Slovenskej   televízie ustanovené   v   citovaných   ustanoveniach   je   podľa   názoru   navrhovateľov   i   v   rozpore   s článkom 26 ods. 2, ktorý síce viaže podnikanie v odbore rozhlasu a televízie na podmienky ustanovené zákonom, avšak tieto podmienky sa majú vzťahovať na povolenie štátu pre udelenie licencie. Zákaz volebnej kampane pre časť prevádzkovateľov v odbore rozhlasu a televízie nemá oporu v ústave. Podľa názoru navrhovateľov obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie absolútnym zákazom volebnej kampane v časti médií (a pritom nie je rozhodujúce, či vo všetkých, alebo len v súkromných elektronických) nemožno zdôvodniť odkazom na „opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných“ podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, pretože takáto prax podľa vedomostí navrhovateľov vo väčšine   demokratických   štátoch   obvyklá   nie   je.   Svedčia   o   tom   napokon   i   oficiálne stanoviská predstaviteľov Európskej únie a USA k prijatej novele volebného zákona.

Obmedzenie vysielania volebných prejavov a volebných programov a uverejňovania akýchkoľvek vonkajších prejavov, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany počas volebnej   kampane   v   súvislosti   s   novelizáciou   zákona   č.   81/1966   o   periodickej   tlači   a ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov v Čl. IV zákona č. 187/1998 Z. z., môže viesť k výkladu, že ustanovenie § 23 ods. 3 sa vzťahuje aj na   tlač.   Tým   sa   utvorila   zjavná   interpretačná   neistota,   ktorá   je   v   rozpore   s   definíciou Slovenskej republiky ako právneho štátu, zakotvenou v čl. 1 ústavy. Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota. Nejasnosť a vágnosť ustanovenia § 23 ods. 3 v spojení so sankciami podľa tlačového zákona v Čl. IV vytvára stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy.

2. Druhá veta § 17 ods. 2 ustanovuje, že „člen jednej politickej strany nemôže byť na kandidátnej   listine   inej   politickej   strany   ani   v   rámci   koalície   medzi   kandidátmi   inej koaličnej strany.“ Toto ustanovenie v spojení s pravidlami, ktoré vymedzujú účasť politickej strany vo voľbách (odseky 3, 4, 5 § 17), a s pravidlom pre prideľovanie mandátov (§ 41) utvára situáciu, v ktorej sú občania, členovia menších politických strán, zákonom vylúčení zo súťaže politických síl. Títo občania nemajú rovnaký prístup k voleným funkciám (ako to vyžaduje čl. 30 ods. 4 ústavy) ako iní občania, pretože ak sa chcú stať kandidátmi na poslancov   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   musia   zo   svojich   politických   strán vystúpiť.   Doterajšia   právna   úprava   umožňovala   účasť   členov   politických   strán   i   na kandidátnych listinách iných politických strán v predchádzajúcom znení § 17 ods. 5 zákona o voľbách. Zrušenie tejto možnosti podľa mienky navrhovateľov nie je v súlade s čl. 30 ods. 4,   ako   ani s čl. 31   ústavy   vytváraním   nerovnakých   podmienok   pre   prístup   občanov   k voleným funkciám a zásahom do slobody súťaže politických síl.

3. Podľa § 16 ods. 3 v prípade, ak okrsková volebná komisia nemá stanovený počet členov (t. j. päť), pretože politické strany nevyužili možnosť delegovať do nej svojho člena (odsek 1), tak o doplnení tejto komisie rozhoduje prednosta okresného úradu. Keďže ide o predstaviteľa   štátnej   správy   menovaného vládou   Slovenskej   republiky,   je   takáto   úprava podľa názoru navrhovateľov zásahom do ochrany slobodnej súťaže politických síl. Podľa doterajšej   úpravy   túto   činnosť   vykonávali starostovia   či   primátori   obcí,   ktorí   sú   volení občanmi, a preto ich nemôže za ich rozhodnutia nikto odvolať či inak na nich vyvíjať nátlak. Prednosta okresného úradu je štátnym úradníkom, a ako taký nie je a ani nemá byť nezávislý. Plní úlohy štátnej správy na základe rozhodnutí a v línii politiky nadriadených orgánov. Nič na tom nemení ani povinnosť prednostu okresného úradu poradiť sa pred vymenovaním   zostávajúcich   členov   okrskovej   volebnej   komisie   so   splnomocnencami kandidujúcich   strán,   pretože   rozhodnutie   prednostu   sa   nemusí   riadiť   názorom splnomocnencov.   Navyše zákon ustanovuje splnomocnencov kandidujúcich   strán   len na ústrednej   úrovni,   takže   pri   jestvovaní asi 5 000 okrskov   je konzultácia   s prednostami niekoľkých desiatok okresných prednostov prakticky i fyzicky nemožná. Pripomíname, že po likvidácii demokratických pomerov v bývalom Česko - Slovensku v roku 1948 sa vtedy v   novom   volebnom   zákone   zriadil   mechanizmus menovania   členov   volebných   orgánov predsedami okresných národných výborov (§ 6 ods. 3 zákona č. 75/1948 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia).

Z týchto dôvodov   dospeli navrhovatelia k názoru, že pravidlo,   podľa   ktorého za istých podmienok menuje členov okrskových volebných komisií štátny úradník, teda nie nezávislý verejný orgán, je v rozpore s čl. 31 ústavy.

4. Podľa ustanovenia § 19 ods. 4 má každá kandidujúca politická strana právo podať opravný   prostriedok   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   proti   rozhodnutiu   Ústrednej volebnej komisie o

a) registrácii kandidátnej listiny,

b) registrácii kandidátnej listiny s úpravami alebo o

c) odmietnutí registrácie kandidátnej listiny.

Konanie   na   Najvyššom   súde   upravuje   zákon   č.   187/1998   Z.   z.   v   Čl.   II   nepriamou novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku. Aj keď zákon č. 187/1998 Z. z. v Čl. I ako aktívne   legitimovaný   subjekt   označuje   kandidujúcu   politickú   stranu,   formulácia   § 200g Občianskeho   súdneho   poriadku   v Čl.   II   pripúšťa,   aby návrh   na začatie   konania podala akákoľvek politická strana, teda aj subjekt, ktorý sa nezúčastňuje parlamentných volieb. Výkladom je však nevyhnutné dôjsť   k záveru, že aktívnu procesnú   legitimáciu má iba kandidujúca politická strana, keďže iba tento subjekt je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu

- volieb do Národnej rady SR.

Právomoc   Najvyššieho   súdu   SR   rozhodovať   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   Ústrednej   volebnej komisie   je v   zjavnom rozpore   s čl.   142   ods.   1 ústavy. Právomoc   všeobecného   súdnictva   upravuje   ústava   tak,   že   všeobecné   súdy   (vrátane Najvyššieho   súdu)   „...rozhodujú   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   správnych   orgánov.“   Ústrednú   volebnú   komisiu pritom nie je možné kvalifikovať ako správny orgán. Správne orgány sú iba orgány, ktoré participujú na výkone verejnej správy. Verejná správa je vykonávaním zákonov (alebo inou činnosťou vo verejnom záujme) osobami, ktoré nie sú nezávislé. Je činnosťou nepretržitou. Volebné   komisie   sú   síce   subjektmi   verejného   práva,   avšak   nedisponujú   žiadnou právomocou v oblasti verejnej správy. Sú v nich osoby, ktoré nie sú právne závislé. Sú spoločensko-politickými orgánmi sui generis.

Priznanie právomoci Najvyššiemu súdu rozhodovať o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu volebnej komisie je preto podľa názoru navrhovateľov v rozpore s čl. 142 ods. 1 ústavy. Zákonodarca nemôže priznávať ústavným orgánom ďalšie zákonné právomoci, ak tieto nemajú oporu v texte ústavy. Podľa mienky navrhovateľov by takúto právomoc mohol zákon zveriť Ústavnému súdu SR, pretože ten podľa čl. 129 ods. 2 rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, nie však Najvyššiemu súdu.

Úprava § 200g v Čl. II v spojitosti s § 19 ods. 4 v Čl. I zákona č. 187/1998 Z. z. však predstavuje i závažný zásah aj do ústavou garantovaného práva obsiahnutého v čl. 48 ods. 2 ústavy. Každý, teda aj právnická osoba, má podľa ústavy právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zákon č. 187/1998   Z.   z.   však   v   Čl.   II   §   200g   ods.   2   vymedzuje   ako   účastníkov   konania   pred Najvyšším súdom politickú stranu, ktorá podala návrh na začatie konania (teda akákoľvek politická   strana,   resp.   v   spojitosti   s čl. I   §   19   ods.   4   akákoľvek   „kandidujúca   politická strana“), a Ústrednú volebnú komisiu. Účastníkom konania teda nie je zo zákona politická strana, ktorej sa návrh dotýka. To považujú navrhovatelia bez akejkoľvek pochybnosti za rozpor s čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv   a slobôd.   Nepriznanie   statusu   procesnej   strany   subjektu,   o   ktorého   právach   sa rozhoduje, je podľa názoru navrhovateľov zásadným zásahom do základných práv a slobôd garantovaných Ústavou SR.

Z týchto dôvodov dospeli navrhovatelia k právnemu názoru, že Čl. I bod 20 § 23 ods. 1 tretia, štvrtá a piata veta a § 23 ods. 3, Čl. I bod 14 § 17 ods. 2 druhá veta, Čl. I bod 14 § 16 ods. 3, Čl. I bod 14 § 19 ods. 4 a Čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov nie sú v súlade s čl. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 8. júla 1998 rozhodol o prijatí návrhu skupiny   poslancov   na   ďalšie   konanie.   Listom   z   toho   istého   dňa   oznámil   predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) prijatie návrhu na ďalšie konanie a požiadal o zaslanie stanoviska národnej rady k návrhu skupiny poslancov v lehote do 30. júla 1998. Súčasne požiadal predsedu národnej rady o oznámenie, či v konaní o súlade   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   s ústavou   trvá   na   ústnom   pojednávaní,   a   o   poverenie splnomocneného zástupcu pre konanie.

Predseda národnej rady listom č. 1283/1998 dňa 23. júla 1998 predložil stanovisko národnej rady k návrhu skupiny poslancov. Zároveň oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní o návrhu a národnú radu bude zastupovať poslanec JUDr. J. C.

Národná rada v stanovisku k návrhu skupiny poslancov uviedla:

«K bodu 1:Podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto právo platí aj pre občanov, ktorí sú kandidátmi politických subjektov a sú uvedení na ich kandidátnych listinách. Vytvorenie rovnakých podmienok platí pre týchto kandidátov aj v možnosti prezentácie svojho politického programu voči občanom-voličom prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania.

Vzhľadom na to právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu volebného práva, musí čo najoptimálnejšie, pri plnom rešpektovaní rovnosti, zabezpečiť prístup politických strán a politických hnutí aj občanov - kandidátov k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie obmedzilo v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu v rozsahu nevyhnutnom na ochranu vyššie uvedených práv občanov v rozhlasovom a televíznom vysielaní držiteľov licencií. Rovnosť v prístupe politických strán a politických hnutí k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu je daná i tým, že všetky politické strany a politické hnutia majú rovnako zabezpečenú bezplatnosť za odvysielané príspevky, a tak nemôže prísť k ich vzájomnému znevýhodneniu.

K § 23 ods. 3 volebného zákona uvádzame, že z dikcie celého tohto ustanovenia vyplýva, že sa vzťahuje iba na rozhlasové a televízne vysielanie (slová „okrem vysielacieho času“).

K bodu 2:Volebný zákon je založený na prezentácii politických programov politických strán a politických   hnutí,   a   nie   jednotlivcov.   Zároveň   umožňuje   každej   politickej   strane   alebo politickému hnutiu účasť na voľbách. Z tohto pohľadu § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov, občanom nesťažuje prístup k voleným funkciám, ani sa neznemožňuje slobodná súťaž politických síl.

K bodu 3:Podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. V rámci tejto úpravy sa ustanovuje aj kreácia volebných orgánov, a to tak, že zákon zveruje vytvorenie komisií kandidujúcim politickým stranám, politickým hnutiam, resp.   koalíciám.   V   prípade,   že   tieto   subjekty   svoju   možnosť   nevyužijú,   je   potrebné ustanoviť   spôsob   náhradnej   kreácie   okresných   volebných   komisií.   Vzhľadom   na   to,   že organizačno-technické   zabezpečenie   volieb   je   vecou   štátnej   správy,   nepovažujeme napadnuté ustanovenie volebného zákona za rozporné s článkom 31 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 4:Čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je možno vysvetľovať tak zúžene, ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale jeho znenie je potrebné chápať aj v súlade s § 7 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   iné   veci   prejednávajú   a rozhodujú   súdy   v   občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje   zákon. Tak tomu je aj v prípade preskúmavania rozhodnutí   Ústrednej   volebnej   komisie   súvisiacich   s registráciou   kandidátnych   listín politických strán, politických hnutí a koalícií politických strán a politických hnutí.

Ústredná   volebná   komisia   ako   subjekt   verejného   práva   sui   generis   rozhoduje o pasívnom volebnom práve, t. j. práve byť volený do Národnej rady Slovenskej republiky. Vzhľadom   na to, ako aj na vyššie   uvedené znenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku považujeme   za   správne,   že   rozhodnutia   Ústrednej   volebnej   komisie   v súvislosti   s uplatnením pasívneho volebného práva sú preskúmateľné súdom a nejde o rozpor s čl. 142 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   V   podstate,   až   na   vecnú   príslušnosť   súdu,   ide   o obdobný   prípad   ako   pri   preskúmavaní   rozhodnutí   súvisiacich   s uplatnením   aktívneho volebného práva (§ 8 volebného zákona a § 200f Občianskeho súdneho poriadku).

V súvislosti so znením § 200g ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné rozumieť politickú stranu alebo politické hnutie, resp. koalíciu, ktorej kandidátnej listiny sa rozhodnutie dotýka, a v prípade, že návrh podala iná politická strana, politické hnutie, resp. koalícia, aj túto politickú stranu, politické hnutie, resp. koalíciu.

Čo sa týka pôsobnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (namiesto Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), z čl. 129 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z piateho oddielu zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov vyplýva,   že   pôsobnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vo   volebných veciach sa vzťahuje na obdobie po vykonaní volieb.»

Navrhovateľ   po   prijatí   návrhu   plénom   ústavného   súdu   na   ďalšie   konanie   svoj pôvodný návrh dva razy doplnil. V prvom doplnení návrhu z 8. júla 1998 uviedol:

«Návrh na začatie konania podľa ustanovenia čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade niektorých ustanovení zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s ústavou zo dňa 30. 5. 1998   (správne: 30.   6.   1998)   dopĺňame v súlade s ustanovením   §   31a   ods.   2 zákona č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. nasledovne:

Zákon   č.   187/1998   Z.   z.   významným   spôsobom   zmenil   spôsob   nastupovania náhradníkov za poslancov. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 zákona č. 80/1990 Zb. v znení do prijatia novely č. 187/1998 Z. z., ak sa uprázdnil poslanecký mandát v priebehu volebného obdobia po ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“), nastupoval náhradník tej istej   politickej   strany, ktorý   vo voľbách získal potrebný počet prednostných   hlasov.   Ak   taký   náhradník   nebol,   určila   náhradníka   politická   strana   z kandidovaných poslancov uvedených na jej kandidátnej listine v tom istom volebnom kraji s prihliadnutím na odbornosť poslanca, ktorého mandát sa uprázdnil.

Zákon č. 187/1998 Z. z. vypustil § 48 ods. 2 a zaviedol jednotný režim (pred aj po ustanovujúcej   schôdzi   NR   SR)   nastupovania   náhradníkov   na   uprázdnený   poslanecký mandát. Tento právny režim je vyjadrený v § 48 ods. 1 zákona č. 80/1990 Zb. v platnom znení, ktorý znie:

„Ak   sa   uprázdni   mandát   počas   volebného   obdobia   Národnej   rady   Slovenskej republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, pričom náhradníka určí politická strana.“

Čl. 30 ods. 4 ústavy znie:„Občania   majú   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám.“

V konaní o podnete J. S. rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v náleze pod sp. zn. II. ÚS 48/97 o porušení ústavného práva predkladateľa podnetu na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy. K porušeniu práva predkladateľa podnetu prišlo prijatím uznesenia NR SR č. 530 z 5. februára 1997, ktorým zákonodarný zbor zobral na vedomie zánik mandátu B. K. a tiež to, že nastupujúcim náhradníkom je L. H. Uznesenie NR SR bolo schválené napriek skutočnosti, že predkladateľ podnetu získal ako kandidát SNS vo Východoslovenskom kraji viac ako 10 % prednostných hlasov a z tohto titulu sa umiestnil vo svojom volebnom kraji na 2. mieste za B. K.

V odôvodnení citovaného rozhodnutia ÚS SR uviedol:„Prelomiť   vôľu   občanov   vyjadrenú   vo   využití   prednostného   hlasovania   môže politická strana len... v prípade, že voliči neodovzdali žiadnemu z kandidátov (náhradníkov) tejto politickej strany v príslušnom volebnom kraji relevantný počet prednostných hlasov (najmenej 10 %)...“ (s. 15 - 16).

ÚS SR v tomto rozhodnutí poukázal aj na podobné rozhodnutia Ústavného súdu SRN a   prišiel   k   záveru,   že   rešpektovanie   vôle   voličov,   vyjadrenej   inter   alia   aj   uplatnením preferenčných   hlasov,   predstavuje:   „jedine   možnú   a   demokratickú   kombináciu   výberu osobností   s   výberom   kandidátnych   listín   politických   strán   v proporcionálnom   volebnom systéme“ (s. 16).

Napriek tomu, že citovaným uznesením NR SR konala aj v rozpore s vtedy platným ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 80/1990 Zb., ÚS SR nerozhodoval a ani nemal právomoc rozhodovať o porušení zákona zo strany zákonodarného orgánu, ale rozhodoval o porušení ústavného práva zakotveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. V tejto súvislosti konštatoval:„Nerešpektovanie   tohto   zákonného   pravidla   spočívajúceho   v   uprednostnení náhradníka,   ktorý   získal   dostatočný   počet   prednostných   hlasov,   je   porušením   zákona, ktorého úlohou bolo naplniť ústavnú požiadavku ustanoviť rovnaké podmienky na prístup k voleným a iným verejným funkciám“ (s. 18).

Z citovaných častí nálezu ÚS SR, ako aj z dikcie čl. 30 ods. 4 ústavy vyplýva, že pokiaľ zákonodarca priznal určitému počtu prednostných hlasov (10 %) právny význam v tom zmysle, že pri prideľovaní mandátov dostane najskôr mandát ten z kandidátov, ktorý získal relevantný počet preferenčných hlasov (§ 42 ods. 5 zákona č. 80/1990 Zb.), bolo by v rozpore   s   „rovnakými   podmienkami“   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy,   ak   by   tieto   právne významné prednostné hlasy boli vo fáze nastupovania náhradníkov na uprázdnené mandáty ignorované.

Týmto konaním by prišlo k porušeniu ústavného práva občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok.

Zákon   č.   187/1998   Z.   z.   novelizoval aj   zákon   č.   468/1991   Zb.   o   prevádzkovaní rozhlasového   a   televízneho   vysielania   v   znení   neskorších   predpisov.   Citovaný   zákon zakotvil v ustanovení § 20a zákona č. 468/1991 Zb. právomoc Rady SR pre rozhlasové a televízne   vysielanie   (ďalej   len   „rada“)   pozastaviť   až   na   jeden   mesiac   reláciu prevádzkovateľa vysielania, v ktorej došlo k porušeniu zákona, alebo uložiť mu povinnosť odvysielať oznam o zistenom porušení zákona v určenom rozsahu, forme a vysielacom čase.Podľa § 21 zákona č. 468/1991 Zb. sa pri rozhodovaní podľa tohto zákona použijú všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní   (zákon   č.   71/1967   Zb.   správny   poriadok)   s výnimkou § 49 (lehota pre rozhodnutie) a § 53 až 69 (preskúmanie rozhodnutí, teda opravné prostriedky).   Keďže   správne   konanie   pred   radou   je   jednoinštančné,   priznáva   citované ustanovenie Najvyššiemu súdu SR vecnú príslušnosť rozhodovať o opravnom prostriedku proti   tým   rozhodnutiam   rady,   ktorými   sa   rozhoduje   o   právach   alebo   povinnostiach prevádzkovateľov vysielania (ich taxatívny výpočet obsahuje § 21).

Zákon č. 187/1998 Z. z. však nedoplnil ustanovenie § 21 zákona č. 468/1991 Zb., a tak právomoc Najvyššieho súdu (alebo iného všeobecného súdu) rozhodovať o opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   rady   podľa   §   20a   nie   je založená   týmto   hmotnoprávnym predpisom.   Právomoc   všeobecného   súdu   je   pravdepodobne   založená   procesnoprávnymi predpismi, a to ustanovením § 244 ods. 2, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“), resp. a contrario ustanovením § 248 OSP. Uvedená interpretácia by mohla mať svoj základ aj v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR (ďalej   len   „ústava“),   podľa   ktorého   je   a priori   daná   právomoc   všeobecných   súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, pokiaľ zákon neustanoví inak.Na druhej strane je možné zámer zákonodarcu   taxatívne vymenovať rozhodnutia rady, proti ktorým je prípustný opravný prostriedok na Najvyšší súd (§ 21), interpretovať ako vylúčenie tejto možnosti pri všetkých ostatných rozhodnutiach tohto orgánu, teda aj pri rozhodnutiach podľa § 20a zákona č. 468/1991 Zb. Ustanovenie § 20a zaviedlo do zákona č. 468/1991 Zb. okrem uloženia pokuty (§ 20) a odňatí licencie (§ 15) aj ďalšie druhy sankcií. Pri ostatných druhoch sankcií pritom zákon v § 21 expressis verbis zakotvuje ich súdnu preskúmateľnosť,   čím   napĺňa   obsah   čl.   46   ods.   2   ústavy.   Ak   by   sme   pripustili   súdnu preskúmateľnosť rozhodnutia rady aj podľa § 20a, bolo by ustanovenie § 21 redundantné. Preto   sa   prikláňame   k interpretácii,   že   úmyslom   zákonodarcu   bolo   vylúčiť   súdne preskúmanie rozhodnutí rady podľa § 20a zákona č. 468/1991 Zb. Uloženie sankcie podľa § 20a je obmedzením (aj keď vecne alebo časovo limitovaným) práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Keďže podľa druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy nesmie byť z právomoci súdu vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, je podľa názoru navrhovateľov ustanovenie § 20a v spojitosti s § 21 zákona č.   468/1991 Zb. v rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy.

Uvedená právna situácia je naviac komplikovaná aj skutočnosťou, že § 21 zákona č. 468/1991   zakladá   vecnú   príslušnosť   Najvyššieho   súdu   rozhodovať   o „opravnom prostriedku“   proti   rozhodnutiu   rady.   Podľa   §   250l   OSP   rozhodujú   súdy   o opravných prostriedkoch   proti   neprávoplatným   rozhodnutiam   správnych   orgánov   na   základe výslovného splnomocnenia zákona. Podmienka zákonného splnomocnenia je síce v danom prípade   splnená,   avšak   súd   tu   rozhoduje   o   opravnom   prostriedku   proti   právoplatnému rozhodnutiu   rady.   Podľa   §   52   ods.   1   správneho   poriadku   je   každé   rozhodnutie,   proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Inštitút odvolania, v rámci správneho konania, je na základe § 21 zákona č. 468/1991 Zb. v konaní pred radou nepoužiteľný (§ 52 až 61 správneho poriadku). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie rady v prvej inštancii ex lege právoplatné. Dotknuté ustanovenie § 21 zákona č. 468/1991 Zb. preto nie je v súlade s rozdelením   typov   konania   správneho   súdnictva   na   rozhodovanie   o   žalobách   proti právoplatným   rozhodnutiam   (druhá   hlava   V.   časti   OSP)   a   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (tretia hlava V. časti OSP).V zmysle interpretácie, ktorá priznáva možnosť súdneho preskúmania rozhodnutí rady podľa § 20a zákona č. 468/1991 Zb., by vecne príslušnými na preskúmavanie týchto rozhodnutí boli podľa § 246 ods. 1 OSP krajské súdy. Preskúmavanie rozhodnutia, ktoré ukladá menej závažnú sankciu (pokutu), súdom vyššej inštancie, ako je tomu pri uložení závažnejšej sankcie (pozastavenie relácie), je zjavným logickým nezmyslom.

Je   preto   možné   konštatovať,   že   ustanovenie   §   20a   v   spojitosti   s   §   21   zákona č. 468/1991   Zb.   spôsobuje   aplikačnú   a   interpretačnú   neistotu.   Jedným   z   definičných princípov   právneho   štátu   je   právna   istota.   Požiadavkou   právnej   istoty   je,   aby   zákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. Ustanovenie § 20a v spojitosti s § 21 zákona č. 468/1991 Zb.   však   vytvára   stav   právnej   neistoty   prevádzkovateľov   televízneho   a rozhlasového vysielania,   ktorí   nemôžu   predvídať   svoje   právo   podať   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu rady podľa § 20a cit. zákona, čím sa uvedené zákonné normy dostávajú do rozporu s čl. 1 ústavy.

Na základe horeuvedeného skutkového a právneho stavu doplňujeme pôvodný návrh na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s ústavou takto:

1. Ustanovenie § 48 ods. 1 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších prepisov   n i e j e   v súlade s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie § 20a v spojitosti s § 21 zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov   n i e   j e   v súlade s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V ostatnom sa pridržiavame pôvodného návrhu.»

Druhý doplnok návrhu urobil navrhovateľ 17. júla 1998. V ňom uviedol:«Návrh na začatie konania podľa ustanovenia čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade niektorých ustanovení zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s ústavou zo dňa 30. 5. 1998   (správne: 30.   6.   1998)   dopĺňame v súlade s ustanovením   §   31a   ods.   2 zákona č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. nasledovne:

Ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. zakazuje volebnú kampaň držiteľov licencií   a   povoľuje   viesť   volebnú   kampaň   iba   prostredníctvom   rozhlasového   alebo televízneho vysielania v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii.

Ustanovenie § 23 ods. 3 cit.   zákona zakazuje v čase volebnej kampane vysielať volebné prejavy a volebné programy a uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa propagujú politické strany.

Článok 26 ods. 4 Ústavy SR znie:„Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

Ústava SR teda obmedzenie slobody prejavu viaže na splnenie dvoch podmienok - formálnej a materiálnej. Formálnou podmienkou je obmedzenie slobody prejavu právnym predpisom   s   právnou   silou   zákona   a   materiálnou   podmienkou   sú   taxatívne   uvedené opatrenia, ktoré však musia vykazovať znak nevyhnutnosti. Európsky súd pre ľudské práva podáva výklad podmienky nevyhnutnosti vo svetle potrieb demokratickej spoločnosti, kde jej podstatu tvoria pluralizmus a tolerancia. Formulácii „nevyhnutné“ je potom potrebné rozumieť v tom zmysle, že existuje naliehavá spoločenská potreba zásahu z dôvodu ochrany jedného z uvedených cieľov.

Obmedzenie   volebnej   kampane   v   súkromných   médiách   nie   je   možné   zdôvodniť poukazom na žiadne z opatrení vymenovaných v čl. 26 ods. 4 ústavy. Jediným prima facie dôvodom by mohla byť „ochrana práv a slobôd iných“. Ústava SR však nezakotvuje žiadne negatívne   právo   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   na   nevyjadrovanie   názorov   iných subjektov.

Z uvedených dôvodov je ustanovenie § 23 ods.   1 a 3 zákona č. 187/1998 Z. z. v rozpore s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Ďalej sa domnievame, že toto ustanovenie je z obdobných príčin v rozpore aj s čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb., ďalej aj   „Dohovor“).   Výkon   práva   na   slobodu   prejavu   môže   podľa   čl.   10   ods.   2   Dohovoru podliehať   iba   takým   obmedzeniam,   ktoré   „ustanovuje   zákon   a ktoré   sú   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“Zásahy do práva na slobodu prejavu sú v súlade s týmto článkom, iba ak sú:

- stanovené zákonom,

- nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a

- v záujme taxatívne určených zvláštnych cieľov.Dohovor   vyžaduje kumulatívne splnenie   týchto   podmienok,   pričom   chráni nielen samotnú podstatu myšlienok a informácií, ale tiež spôsob, ktorým sú vyjadrené (rozsudok vo veci Oberschlick). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“)   pritom   jednoznačne   zdôrazňuje,   že   dôvody   pre   obmedzenie   slobody   slova   je nevyhnutné interpretovať prísne reštriktívne, a to najmä vo vzťahu k médiám. Sloboda tlače totiž   poskytuje   verejnosti   jeden   z   najdôležitejších   prostriedkov   získavania   a   vytvárania názorov   na   myšlienky   a   prístupy   politických   predstaviteľov.   Európsky   súd   taktiež zdôrazňuje, že sloboda politickej diskusie stojí v samotnom ohnisku pojmu demokratickej spoločnosti.

V rozhodnutí vo veci Informationsverein Lentia prišiel Európsky súd k záveru, že podobnú úlohu - šíriť informácie a myšlienky - majú aj audiovizuálne médiá, pričom tieto nemôžu svoju úlohu plniť v prípade, ak základom spoločnosti nie je pluralistický princíp.Európsky   súd   takisto   zdôrazňuje,   že   obmedzenie   slobody   prejavu   musí   byť predvídané   zákonom.   Z   výrazu   „predvídané   zákonom“   vyplývajú   dve   podmienky: dostatočná prístupnosť a predvídateľnosť zákona, aby bolo subjektu obmedzenia umožnené upraviť svoje správanie vo svetle predvídateľných dôsledkov určitého aktu (rozsudok vo veci Sunday Times).

Ako sme už poukázali v našom návrhu zo dňa 30. júna 1998, nejasnosť a vágnosť ustanovenia § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. vyvoláva zjavnú interpretačnú neistotu, keďže nie je zrejmé, či sa vzťahuje aj na tlačené médiá. Zároveň vágna formulácia v § 23 ods.   3,   prostredníctvom   ktorej   sa   zakazuje   „vysielať   volebné   prejavy...   a   uverejňovať akékoľvek volebné prejavy, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany“, vyvolala už v krátkej dobe diametrálne odlišné interpretácie. Z uvedených dôvodov sa domnievame, že   citovaná   zákonná   norma   nestanovuje   predvídateľný   spôsob   správania   sa   povinných subjektov v zmysle judikatúry Európskeho súdu, čím sa dostáva do rozporu s čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.

Zákon č. 187/1998 Z. z. nepriamo novelizoval aj Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb., ďalej len „OSP“). V § 200g OSP zaviedol osobitný druh konania vo veciach registrácie kandidátnych listín. V našom návrhu zo dňa 30. júna 1998 sme namietli rozpor citovanej zákonnej normy s čl. 142 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Podľa § 200g ods. 2 OSP sú účastníkmi konania vo veciach registrácie kandidátnych listín politická strana, ktorá podala návrh na začatie konania, a Ústredná volebná komisia. Účastníkom konania teda nie je politická strana, ktorej sa návrh dotýka.

Čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru znie:„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo záväzkoch   alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia voči nemu.“

Interpretácia pojmu „občianske práva alebo záväzky“ v judikatúre Európskeho súdu podstatne   presahuje   hranice   jeho   významu   zvyčajné   vo   vnútroštátnych   právnych poriadkoch.   Nepridržiava   sa   tradičného   rozlišovania   verejného   a   súkromného   práva a zahŕňa   aj   široký   okruh   práv,   ktoré   majú   svoj   základ   vo   verejnom   práve   (rozsudok Európskeho súdu vo veci Koenig).

Vo   veci   Fredin   Európska   komisia   pre   ľudské   práva   konštatovala,   že   prišlo k porušeniu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   verejne vypovedať pred správnym súdom. V rozsudku vo veci Dombo Beher vyslovil Európsky súd právny názor, že princíp „rovnosti zbraní“ zahŕňa aj požiadavku, aby každá strana mala primeranú príležitosť prezentovať svoj prípad vrátane potrebných dôkazov za podmienok, ktoré   ju   nepostavia   do   podstatne   nevýhodnej   situácie   voči   protistrane.   Práve   princíp „rovností   zbraní“   pojmovo   predpokladá,   že   každá   strana   v procese   musí   mať   možnosť obhajovať svoje záujmy a žiadna nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane.

Ustanovenie § 200g OSP nielenže znevýhodňuje politickú stranu, o ktorej registrácii sa   koná,   ale   nepriznáva   tejto   politickej   strane   ani   status   procesnej   strany.   Judikatúra justičných   orgánov   Rady   Európy   veľmi   citlivo   posudzuje   jednotlivé   prípady   možného porušenia princípu rovnosti procesných strán v rámci občianskeho alebo trestného konania. A fortiori to musí platiť v prípade, kedy sa dotknutý subjekt nemôže, ako účastník konania, procesu vôbec zúčastniť.

Ústavný   súd   Českej   republiky   prišiel   v   tejto   súvislosti   k   záveru,   že   odňatie postavenia procesnej strany poslancovi obecného zastupiteľstva, v konaní o sťažnosti proti vydaniu osvedčenia o jeho zvolení, je v rozpore s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.). Ústavný súd ČR v tejto kauze uviedol: „Výraz „jeho vec“ v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd je nevyhnutné vykladať tak, že každý, o koho právach a povinnostiach sa má konať, má mať možnosť sa tohto konania zúčastniť a vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.“   (nález ÚS   ČR sp.   zn.   Pl.   ÚS   30/95, publikovaný v Sbírce zákonů pod č. 31/1996). Okrem rozporu s Listinou základných práv a slobôd Ústavný súd ČR konštatoval aj nesúlad dotknutého ustanovenia OSP s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Na základe horeuvedeného skutkového a právneho stavu doplňujeme pôvodný návrh na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s Ústavou SR takto:

1. Ustanovenia § 23 ods. 1 tretia, štvrtá a piata veta a § 23 ods. 3 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov   n i e   s ú   v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie § 200g ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov)   n i e   j e   v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V ostatnom sa pridržiavame pôvodného návrhu.»

Ústavný súd Slovenskej republiky listom z 28. júla 1998 zaslal predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky obidve doplnenia k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej   republiky   s   výzvou,   aby   sa   k   nim   vyjadril   v   lehote   do   15. augusta   1998. Predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   zaslal   ústavnému   súdu   13.   augusta   1998 stanoviská k doplneniu návrhu skupiny poslancov z 8. júla 1998 a 17. júla 1998.

V stanovisku národnej rady k doplneniu návrhu skupiny poslancov z 8. júla 1998 sa uvádza:

„K bodom I a II:Navrhovateľ v časti I a II doplnenia návrhu namieta nesúlad ustanovenia § 48 ods. 1 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov s ustanovením čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhovateľ poukazuje na to, že zákonom č. 187/1998 Z. z. sa vypustil § 48 ods. 2 pôvodného volebného zákona a nová úprava nerešpektuje preferenčné hlasy, a to tak pred, ako   aj   po   ustanovujúcej   schôdzi   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Takýto   názor neobstojí, nakoľko § 42 ods. 5 zákona právo prednostného hlasu pri ustanovujúcej schôdzi Národnej   rady   Slovenskej   republiky   rešpektuje.   Pokiaľ   ide   o nastupovanie   náhradníkov počas   volebného   obdobia,   bol   zákonodarca   toho   názoru,   že   treba   politickým   stranám zastúpeným v Národnej rade Slovenskej republiky poskytnúť dostatočný priestor na výber vhodného náhradníka na uprázdnený mandát vzhľadom na jeho odbornosť.

Možno konštatovať, že ustanovenie § 48 ods. 1 volebného zákona nie je v rozpore s článkom 30 ods. 4 ústavy a neporušuje rovnaké podmienky v prístupe k zvoleným alebo iným verejným funkciám už i z toho dôvodu, že podmienky nastupovania náhradníkov sú občanom, ako aj kandidátom na funkciu poslancov v čase volieb známe.

Pokiaľ ide o argumentáciu opierajúcu sa o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/97, možno konštatovať, že v tomto prípade išlo o riešenie ústavnej sťažnosti, ktorá bola riešená za   platnosti   predchádzajúcej   právnej   úpravy.   Z   uvedeného   dôvodu   názor   predkladateľa neobstojí.

K bodom III a IV:Neobstojí   argumentácia   uvedená   v   časti   III   návrhu,   podľa   ktorej   bolo   zámerom zákonodarcu   vylúčiť   súdne   preskúmavanie   rozhodnutí   vydaných   podľa   §   20a   zákona č. 468/1991   Zb.   Je   faktom,   že   zákonodarca   upravil   dvojaký   režim   preskúmavania rozhodnutí Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie tým, že pre sankcie uložené podľa § 20a založil podľa § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku príslušnosť krajského súdu. Toto riešenie však nemožno považovať za nesúlad s ustanovením čl. 46 ods. 2 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. S takýmto riešením napokon počíta aj § 244 Občianskeho súdneho poriadku.

K bodu V:Vzhľadom na dôvody uvedené v tomto stanovisku odporúča sa návrhu vznesenému v časti V doplnenia nevyhovieť.“

V stanovisku k doplneniu návrhu II skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júla 1998 národná rada uviedla:

«K bodu I:Navrhovateľ v časti I namieta nesúlad § 23 ods. 1, tretia, štvrtá a piata veta a § 23 ods. 3 zákona č. 80/1990 Zb. s čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).Podľa nášho názoru súlad s Ústavou Slovenskej republiky v danom prípade treba skúmať podľa čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musí umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Zákonodarca je toho názoru, že je správne, ak sa volebná kampaň   prostredníctvom   rozhlasu   a   televízie   dovoľuje   realizovať   iba   v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii, a nie v médiách držiteľov licencií, vzhľadom na to, že v týchto médiách nie je zaručená ochrana rovnosti súťaže politických síl. Je tomu tak najmä z toho dôvodu, že vo verejnoprávnych médiách je zaručená bezodplatnosť, ako aj preto, že držitelia   licencií   nepokrývajú   mediálne   celé   územie   Slovenskej   republiky,   a   tým nezabezpečujú rovnosť občanom z hľadiska ich informovanosti podľa čl. 26 ústavy.

K bodu II:Navrhovateľ namieta v bode I, že podľa novelizácie Občianskeho súdneho poriadku vylučuje § 200g obsiahnutý v zákone č. 187/1998 Z. z. ako účastníka konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky politickú stranu, ktorej sa návrh dotýka.

Podľa   nášho   názoru   argumentácia   navrhovateľa   neobstojí,   vzhľadom   na   to,   že z dikcie § 200g nevyplýva, že účastníkom konania nie je politická strana, ktorej sa návrh dotýka.

Z § 200g ods. 2 použitím dikcie „politická strana“ v singuláre má zákonodarca na mysli každú politickú stranu, ktorá sa domnieva, že je vo svojich právach dotknutá, pričom z legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (č. 19/1997 Z. z., príloha č. 2 bod 3) jednoznačne vyplýva, že ide o každú politickú stranu, ktorá sa môže dostať do sporu pri registrácii kandidátnych   listín.   V   tomto smere   treba vychádzať z   §   19,   ako   aj §   90   Občianskeho súdneho   poriadku.   V   tejto   súvislosti   poukazujeme   na   odbornú   literatúru   (Občianske procesné   právo   v   teórii   a   praxi   -   Vilém   Steiner),   podľa   ktorej   sa   „spôsobilosť   byť účastníkom konania priznáva zásadne každému, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti a výnimočne aj tomu, komu spôsobilosť byť účastníkom konania z osobitných dôvodov sám priznáva, lebo každý má právo dovolávať sa na súde procesnej ochrany práv, ktorou boli ohrozené alebo porušené“ a ďalej, že „účastníkom konania sa podľa zákona stáva každý, o ktorého   tvrdených   právach   a povinnostiach   sa   v   konaní   pred   súdom   koná   a rozhoduje„ (strana 154). Z toho istého dôvodu nie je § 200g Občianskeho súdneho poriadku v rozpore s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K bodu IIINa základe uvedeného odporúčame návrhu skupiny poslancov nevyhovieť.»Ústavný súd Slovenskej republiky na svojom neverejnom zasadnutí obidve doplnenia návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval a zistil, že nejde o rozšírenie argumentácie k pôvodnému návrhu, ale o rozšírenie vecného obsahu pôvodného návrhu na začatie konania. Ústavný súd preto vyzval zástupcu skupiny poslancov národnej rady listom z 29. júla 1998, aby obidva doplnky návrhu doplnil o podpisy poslancov, ktorí podporili pôvodný návrh na začatie konania. Pôvodný návrh na začatie konania predložila na   ústavný   súd   skupina   35   poslancov.   K listu   zo   7. augusta   1998   bolo   pripojených   38 podpisov poslancov, pričom v 30 prípadoch išlo o podpisy totožné s podpismi pripojenými k   pôvodnému návrhu,   5 podpisov   z pôvodného   návrhu   chýbalo a v   8 prípadoch   išlo   o poslancov, ktorí pôvodný návrh vôbec nepodpísali.

Vo vzťahu k tej časti konania, ktorá súvisí s uplatnením práva na informácie podľa čl.   26   ústavy,   vyzval   ústavný   súd   listom   z   13.   júla   1998   Národné   centrum   mediálnej komunikácie v Bratislave, aby súdu predložilo prehľady sledovanosti spravodajských relácií v Slovenskej republike za obdobie rokov 1996 až 1998. Z materiálov, ktoré ústavnému súdu centrum   zaslalo   27.   júla   1998,   vyplynuli   štatistické   informácie   o   sledovanosti spravodajských relácií vo verejnoprávnych a súkromných elektronických médiách.

Ústavný súd zároveň vyzval Radu Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie (ďalej len „Rada“), aby súdu oznámila, ako sú rozdelené prenosové cesty a siete vysielačov   medzi   prevádzkovateľov   rozhlasových   a televíznych   programov   na   území Slovenskej   republiky   u   prevádzkovateľov   zo   zákona   i   na   základe   udelených   licencií. Ústavný súd dostal vyžiadaný materiál 30. júla 1998 a 13. augusta 1998.

Dňa 3. augusta 1998 požiadal ústavný súd predsedníčku Ústrednej volebnej komisie o oznámenie, ako je zabezpečená spolupráca Ústrednej volebnej komisie s orgánmi štátnej správy a osôb, ktoré v mene štátnych orgánov v rámci odborno- administratívneho útvaru zabezpečujú pomoc pri plnení úloh Ústrednej volebnej komisie podľa zákona č. 80/1990 Zb.   o   voľbách   do   Slovenskej   národnej   rady   v znení neskorších   predpisov   a   zároveň   o predloženie   Rokovacieho   poriadku   Ústrednej   volebnej   komisie.   Odpoveď   Ústrednej volebnej komisie spolu s rokovacím poriadkom bola doručená ústavnému súdu 18. augusta 1998.

Ústavný   súd   zaslal   24.   augusta   1998   poslancovi   JUDr.   Ing.   Ivanovi   Šimkovi, zástupcovi   skupiny   poslancov   národnej   rady,   stanovisko   národnej   rady   k doplneniam návrhu.

Dňa   28.   septembra   1998   požiadal   ústavný   súd   Radu   Slovenskej   republiky   pre rozhlasové   a   televízne   vysielanie   o   oznámenie   počtu   sťažností   na   porušenie   pravidiel o vedení volebnej kampane, ktoré obdržala, a aké opatrenia, príp. sankcie v konkrétnych prípadoch   uložila   podľa   zákona   č.   468/1991   Zb.   o   prevádzkovaní   rozhlasového a televízneho vysielania. Odpoveď Rady dostal ústavný súd 11. novembra 1998 a následne 18.   novembra   1998   a   11.   decembra   1998   boli   súdu   zaslané   všetky   rozhodnutia   Rady, ktorými rozhodla vo veciach porušenia pravidiel o vedení volebnej kampane podľa § 23 ods. 3 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov.

Listom z 30. septembra 1998 v uvedenej veci oznámil zástupca skupiny poslancov národnej rady JUDr. Ing. Ivan Šimko, že vzhľadom na to, že vec nebola prerokovaná do termínu konania volieb (25. – 26. september 1998), nie je možné ju aj naďalej považovať za naliehavú, a preto netrvajú na prednostnom prerokovaní návrhu.

Dňa 13. októbra 1998 požiadal ústavný súd predsedníčku Ústrednej volebnej komisie o oznámenie výsledkov volieb do národnej rady. Kompletný materiál Štatistického úradu Slovenskej   republiky   Výsledky   hlasovania vo voľbách   do   Národnej   rady   SR 25.   – 26. september 1998 zaslalo ústavnému súdu 20. októbra 1998 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Sekcia verejnej správy.

Podpredseda v. z. predsedu Národnej rady Slovenskej republiky listom č. 2050/1998 z 25. januára 1999 oznámil, že vo veci berie späť stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky   č.   1283/1998   z   20.   júla   1998   a   7.   augusta   1998,   vrátane   určenia   zástupcu Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie. Zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní veci. Ústavný súd zobral tieto skutočnosti na vedomie. Predseda ústavného súdu požiadal zástupcu skupiny poslancov národnej rady o oznámenie, či   trvá   na   ústnom   pojednávaní.   Poslanec   Ivan   Šimko   listom   oznámil,   že   na   verejnom pojednávaní o veci netrvá.

Ústavný súd vec prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 11. marca 1999.

II.

PREDMET KONANIA

Predmetom konania pred ústavným súdom bol súlad viacerých ustanovení zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   s   navrhovateľom   namietnutými   ustanoveniami   ústavy   a   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zákon č. 187/1998 Z. z. je usporiadaný do šiestich častí, ktoré sú označené ako články.

Článkom I národná rada novelizovala zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 8/1992 Zb., zákona Slovenskej národnej rady č. 104/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 518/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 157/1994 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 81/1995 Z. z. Novela zákonom č. 187/1998 Z. z. bola v poradí šiestou novelizáciou zákona č. 80/1990 Zb.

Článkom II zákona č. 187/1998 Z. z. sa nepriamo novelizoval zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zákona č. 36/1967 Zb., zákona č. 158/1969 Zb., zákona č. 49/1973 Zb., zákona č. 20/1975 Zb., zákona č. 133/1982 Zb., zákona č. 180/1990 Zb., zákona č. 328/1991 Zb., zákona č. 519/1991 Zb., zákona č. 263/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 5/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1994   Z.   z.,   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 190/1995   Z.   z.,   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 22/1996 Z. z., zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 58/1996   Z.   z.,   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. 281/1996 Z. z., zákona č. 211/1997 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 359/1997 Z. z., zákona č. 124/1998 Z. z., zákona č. 144/1998 Z. z. a zákona   č.   169/1998   Z.   z.   Novela   zákonom   č.   187/1998   Z.   z.   bola   dvadsiatou   prvou novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku.

Článkom III zákona č. 187/1998 Z. z. sa nepriamo novelizoval zákon č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení zákona č. 597/1992 Zb., zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   166/1993   Z.   z.,   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   325/1993   Z.   z.,   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 212/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z., zákona č. 160/1997 Z. z. a zákona č. 283/1997 Z. z. Novela zákonom č. 187/1998 Z. z. bola ôsmou novelizáciou zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania.

Článkom IV zákona č. 187/1998 Z. z. sa nepriamo novelizoval zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení zákona č. 84/1968   Zb.,   zákona   č.   127/1968   Zb.,   zákona   č. 99/1969   Zb.,   zákona   č. 131/1970   Zb., zákona č. 86/1990 Zb. a zákona č. 186/1997 Z. z. Novela zákonom č. 187/1998 Z. z. bola siedmou novelizáciou Tlačového zákona.

Navrhovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   preskúmal   súlad   právnych   noriem obsiahnutých v článku I, II, III a IV s ústavou a Dohovorom. Ústavný súd konanie o návrhu usporiadal podľa súvislosti spoločenských vzťahov upravených zákonom č. 187/1998 Z. z. s namietanými ústavnými právami. V takomto zoradení navrhovateľove námietky sa týkali uplatnenia   práva   na   informácie   vo   volebnej   kampani   a   sankcií   za   porušenie   zákonom ustanovených   obmedzení   práva   na   informácie,   ďalej   uplatnenia   volebného   práva   počas prípravy volieb a po ich uskutočnení a napokon súdnej ochrany uplatnenia volebného práva.

III.

NAMIETANÝ NESÚLAD

Navrhovateľ v časti návrhu namietol porušenie práva podľa čl. 26 ústavy na ujmu právnických osôb. Pre konanie o tejto časti návrhu sa právne významnou stala otázka, či sa čl. 26 zaručuje aj ochrana právnických osôb.

Ústavný súd vyslovil právny názor, že ústava zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva. Právnickým osobám poskytuje okrem toho   nepriamu ochranu cez ústavné princípy   a ústavou   určené povinnosti   štátnych   orgánov,   ktoré   tieto musia plniť aj voči právnickým osobám (PL. ÚS 13/97).

Dokumenty Rady Európy iba ojedinele zaručujú ľudské práva a základné slobody výslovne aj právnickým osobám. Takú ochranu ustanovuje napríklad Dodatkový protokol č. 1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd: „Každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok“ (čl.   1   prvá   veta).   V   praxi uplatňovania Dohovoru je napriek tomu obvyklé konanie o sťažnostiach, ktorými právnické osoby vo svojom mene namietli porušenie jednotlivých ustanovení Dohovoru. Európsky súd pre   ľudské   práva   vyslovil,   že   práva   zaručené   čl.   10   Dohovoru   rakúsky   štát   porušil právnickým osobám Informationsverein Lentia, Arbeitsgemeinschaft Offenes Radio a Radio Melody GmbH (Case of Informationsverein Lentia and others). Porušenie čl. 10 Dohovoru voči právnickej osobe vyslovil tento orgán vo veci The Sunday Times Case roku 1979, ako aj vo veci Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu (A, 216, 1991) alebo Case of the Sunday Times (no. 2) v. the United Kingdom (A, 217, 1991). Pre konanie o návrhu z toho možno odvodiť, že aj slovenské právnické osoby majú zaručené právo na slobodu prejavu v celom rozsahu čl. 10 Dohovoru. V okolnostiach prípadu navrhovateľ neuviedol porušenie   čl.   10   ako   podporný   argument,   ale výslovne   namietol   nesúlad   medzi   právnou ochranou   zaručenou   ústavou   a medzinárodným   dohovorom   spĺňajúcim   podmienky   čl.   11 ústavy.

Ústavný súd uviedol: „Podľa čl. 11 ústavy sa medzinárodným zmluvám o ľudských právach a základných slobodách priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, ale nie pred ústavou. Práva a slobody zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách vo vzťahu k ústave majú podporný význam predovšetkým pri podávaní výkladu   ústavy.   Ústavu   nemožno   vysvetľovať   spôsobom   zakladajúcim   porušenie medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ak je Slovenská republika účastníkom takejto zmluvy“ (II. ÚS 48/97).

Právnickým osobám nemôžu patriť tie základné práva a slobody, ktoré sú svojou podstatou späté výlučne s ľudskými bytosťami (napr. právo na život podľa čl. 15 ústavy alebo právo na ochranu pred mučením – čl. 16 ods. 2). Nárok právnických osôb na ďalšie práva zaručené ústavou treba hodnotiť podľa podstaty namietnutého práva. Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú ako základné práva nevyhnutné pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti. Nielen z čl. 10 Dohovoru, ale aj z čl. 1 ústavy možno odvodiť, že v Slovenskej republike, ktorá je demokratickým a právnym štátom, sa ochrana podľa čl. 26 ústavy zaručuje fyzickým aj právnickým osobám.

UPLATNENIE PRÁVA NA INFORMÁCIE VO VOLEBNEJ KAMPANI

Namietaný nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta

zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ   namietol   nesúlad   čl.   I   §   23   odsek   1   tretia   až   piata   veta   zákona č. 187/1998 Z. z. s ústavou. V namietnutých ustanoveniach zákonodarca určil: „Volebnú kampaň   prostredníctvom   rozhlasového   alebo   televízneho   vysielania   môžu   kandidujúce politické strany viesť len v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii. Volebná kampaň v rozhlasovom vysielaní a televíznom vysielaní držiteľov licencií je zakázaná. Na volebnú kampaň   nemožno   využívať   s   výnimkou   oznamovania   konania   volebných   zhromaždení miestny rozhlas.“

Navrhovateľ namietol nesúlad týchto ustanovení zákona s ústavou s odôvodnením, že ide o obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, pričom toto obmedzenie nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“ „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon“ (čl. 26 ods. 2).

Poslednú vetu čl. 26 ods. 2 ústavy „Podmienky ustanoví zákon.“ možno uplatňovať iba v nadväznosti na predchádzajúcu vetu: „Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže   viazať   na   povolenie   štátu.“   Obe   citované   vety   čl.   26   ods.   2   ústavy   nemožno vysvetľovať a uplatňovať ako generálne splnomocnenie pre zákonodarcu, aby v zákone ustanovil podmienky pre uplatnenie slobody prejavu alebo práva vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie (II. ÚS 28/96). Ústavodarca splnomocnil zákonodarcu jedine na to, aby ustanovil podmienky, ktoré sa musia splniť pre udelenie licencie na podnikanie v odbore rozhlasu a televízie. Zákaz vedenia volebnej kampane ustanovený čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. nemožno odvodiť od čl. 26 ods. 2 ústavy. Pre rozhodnutie o súlade tohto ustanovenia s čl. 26 ústavy je právne rozhodujúci vzťah čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 26 ods. 4 ústavy: „Slobodu prejavu a právo   vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

Zákon   zriaďuje   verejnoprávne   médiá   ako   právnické   osoby.   Držiteľom   licencie prevádzkovateľa vysielania môžu byť právnické osoby (§ 3 ods. 2 zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) aj fyzické osoby (§ 3 ods. 3 citovaného zákona), ale v praxi rozhlasové   aj   televízne   vysielanie   prevádzkujú   právnické   osoby.   Masmédiá   sú sprostredkovateľom prenosu informácií v čase a priestore. Účelom práva na informácie je zaručiť šírenie informácií medzi ľuďmi.   Vo vzťahu slúžiacom   na prenos informácie sa zaručuje právo informáciu rozšíriť, ako aj právo informáciu dostať. Pomocou masmédií niektoré osoby majú možnosť rozšíriť   informáciu, iné osoby majú možnosť informáciu prijať. Namietnuté ustanovenie čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. má povahu zásahu do právneho vzťahu, ktorý je predmetom ochrany zaručenej čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní   všetkých   základných   práv   a   slobôd   musia   dodržať   podľa   čl. 13   ústavy, sloboda   prejavu   a   právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a informácie   sa   môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva   na   informácie   v   súlade   s   ústavou   je   dovolené   len   vtedy,   ak   sa   splní   formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie.

Formálna   podmienka   znamená,   že   obmedzenie   prijme   národná   rada   v   právnom predpise   so   silou   zákona.   Termínom   "zákon"   sa   neoznačuje   jeden   všeobecne   záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). V konaní o návrhu odporca splnil formálnu   podmienku   čl.   26   ods.   4   ústavy.   Obmedzenie   práva   na   informácie   ustanovil v zákone.

Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie   alebo   mravnosť.   Na   splnenie   prvej   materiálnej   podmienky   stačí   preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.

Odporca   uviedol,   že obmedzenie   rozhlasového   a televízneho   vysielania držiteľov licencií   slúži na ochranu tých   občanov,   ktorí   sú   kandidátmi   politických   subjektov a   sú uvedení na ich kandidátnych listinách. Rovnosť v prístupe politických strán a politických hnutí k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu je daná i tým, že všetky politické strany a politické hnutia majú rovnako zabezpečenú bezplatnosť za odvysielané príspevky, a tak nemôže dôjsť k ich vzájomnému znevýhodneniu.

Obsah   vyjadrenia   odporcu   možno   hodnotiť   ako   kumuláciu   odôvodnenia nevyhnutnosti prijatia obmedzujúceho opatrenia (aby nedošlo k znevýhodneniu politických strán a politických hnutí vo volebnej kampani) s uvedením dôvodu obmedzenia (za účelom ochrany práv iných, ktorí uplatňujú svoje pasívne volebné právo).

Odporca ďalej namietol, že súlad s ústavou v danom prípade treba skúmať podľa čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musí umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.   Zákonodarca   je   toho   názoru,   že   je   správne,   ak   sa   volebná   kampaň prostredníctvom rozhlasu a televízie dovoľuje realizovať iba v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej   televízii,   a   nie   v médiách   držiteľov   licencií,   vzhľadom   na   to,   že   v   týchto médiách nie je zaručená ochrana rovnosti súťaže politických síl. Je tomu tak najmä z toho dôvodu,   že   vo   verejnoprávnych   médiách   je   zaručená   bezodplatnosť,   ako   aj   preto,   že držitelia   licencií   nepokrývajú   mediálne   celé   územie   Slovenskej   republiky,   a tým nezabezpečujú rovnosť občanom z hľadiska ich informovanosti podľa čl. 26 ústavy.

Demokracia nie je formou vlády iba pre politické strany a politické hnutia. Popretie základných práv a slobôd občanov v mene záujmov politických strán a hnutí je zároveň popretím   demokracie.   Preto   ústavný   princíp   slobodnej   súťaže   politických   síl   nemožno uplatniť   spôsobom,   pri   ktorom   sa   mimo   rámca   ustanoveného   ústavou   zasiahne   do základných   práv   a   slobôd.   V   demokratickej   spoločnosti   štát   prijíma   právne   normy   na zabezpečenie rovnakých podmienok na ochranu politických subjektov pred znevýhodnením vo   volebnej   kampani.   Na   tento   účel   slúžia   predovšetkým   právne   úpravy   limitujúce množstvo   finančných   prostriedkov,   ktoré   možno   vynaložiť   vo   volebnej   kampani,   a ustanovujúce mechanizmy dôslednej spoločenskej kontroly nad tým, aby účastníci volebnej kampane nespotrebovali viac, ako zákon dovoľuje. V demokratickej spoločnosti v dôsledku toho nie je nevyhnutné zabezpečiť rovnosť postavenia účastníkov volebnej kampane na úkor práv osôb, ktoré sa volieb zúčastnia ako voliči.

Prameňom práva pre naznačené vzťahy v Slovenskej republike je zákon č. 239/1994 Z.   z. o   obmedzení   výdavkov politických   strán   a hnutí na propagáciu   pred voľbami do Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Tento   predpis   v   §   3   upravuje   prípustnú   výšku výdavkov: „Politické   strany   môžu   na   svoju   propagáciu   uvedenú   v predchádzajúcich ustanoveniach vynaložiť najviac celkovo 12 miliónov Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Do tejto sumy sa započítajú čiastky, ktoré politická strana uhradila alebo má uhradiť, vrátane čiastok, ktoré uhradili alebo sa zaviazali za politickú stranu uhradiť tretie osoby. Ak sa reklama, inzerát alebo sponzorovaná relácia zverejnili alebo odvysielali bezplatne alebo za zníženú cenu, započítava sa do uvedenej sumy ich obvyklá cena“. V Slovenskej republike   neexistuje   zákonná   úprava   zabezpečujúca   v   dostatočnej   miere   prehľadnosť finančných tokov politických strán a vyžadujúca ich presné vyúčtovanie vrátane sankcií za porušenie   ustanovení   slúžiacich   na   vytvorenie   rovnakých   podmienok   pre   všetkých účastníkov   volebnej   kampane.   Touto   okolnosťou   v   skutočnosti   odporca   odôvodnil ustanovenie   monopolu   verejnoprávnych   elektronických   médií,   pretože   v   nich   subjekty uplatňujúce pasívne volebné právo za odvysielanie svojich volebných programov neplatia.

V   tejto   časti   argumentácie   odporca   prehliadol,   že   prevádzkovateľom   miestnych rozhlasov sú obce. Ich lokálne rozhlasy nepôsobia na komerčnej báze. A predsa sa aj na ne vzťahuje zákaz ustanovený v piatej vete čl. I § 23 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. Proti nevyhnutnosti   prijatia   namietnutej   právnej   úpravy   za   účelom   vytvorenia   rovnakých podmienok politických strán a politických hnutí pri financovaní mediálnej časti volebnej kampane svedčia aj konkrétne historické podmienky, v ktorých zákonodarca prijal sporné obmedzenie.   Zákaz   vysielania   volebnej   kampane   v   iných   ako   verejnoprávnych elektronických médiách zákon ustanovil niekoľko mesiacov pred riadnymi parlamentnými voľbami. Termín riadnych parlamentných volieb nie je nepredvídanou a nepredvídateľnou udalosťou   zbavujúcou   zákonodarcu   možnosti   pripraviť   včas   právnu   úpravu   nastoľujúcu rovnováhu medzi právne významnými záujmami pre uplatnenie volebného práva. Rovnosť podmienok ustanovených pre politické strany a politické hnutia pri financovaní volebných programov v hromadných informačných prostriedkoch mohol zákonodarca vytvoriť aj bez obmedzenia   základných   práv   a slobôd   iných   osôb.   Okolnosti,   za   ktorých   národná   rada prijala zákon č. 187/1998 Z. z., nemožno hodnotiť ako naliehavú spoločenskú potrebu, v ktorých sa v demokratickej spoločnosti nedal iným spôsobom ochrániť spoločenský záujem vyjadrený v čl. 31 ústavy.

Sloboda prejavu zaručuje možnosť vyjadriť navonok myšlienky a názory všetkými ľudskými zmyslami. Formy uplatnenia slobody prejavu a práva na informácie ani zďaleka nie sú rovnako účinné, pokiaľ ide o množstvo oslovených ľudí, rýchlosť šírenia informácií a iné faktory slúžiace na prospech uplatnenia slobody prejavu alebo práva na informácie. V modernej spoločnosti, ktorá využíva hromadné informačné prostriedky, sloboda prejavu a právo na informácie sa najúčinnejšie uplatnia prostredníctvom masmédií. Pritom vzájomná rovnocennosť   a   zameniteľnosť   hromadných   informačných   prostriedkov   tiež   nie   je homogénna. Televíznym vysielaním okrem bežnej populácie možno aspoň čiastočne osloviť časť   populácie   so   zmyslovými   chybami   (hluchí,   ktorí   nemajú   možnosť   prijímať   a vyhľadávať informácie sluchom, ich môžu získať prostredníctvom televízneho vysielania alebo tlače). Iná časť populácie s chybami zraku nemôže prijímať a vyhľadávať informácie prostredníctvom zraku z tlače a televízneho vysielania, ale môže ich získať prostredníctvom sluchu z rozhlasového vysielania.

Tlač, rozhlas, televízia a ďalšie médiá uvedené v § 3 ods. 2 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej   tlači   a   o   ostatných   hromadných   informačných   prostriedkoch   spoluvytvárajú hromadné informačné prostriedky.   Masové médiá   na Slovensku, rovnako   ako všade   na svete, vyhľadávajú a rozširujú informácie, ktoré sú úplne pravdivé, čiastočne pravdivé alebo celkom nepravdivé. Kritériá pre určenie pravdivosti informácie sú neraz subjektívne. Preto štát   nemôže   zaručovať   právo   jednotlivca   na   informácie   vytvorením   štátneho   orgánu   s právomocou rozhodovať o pravdivosti informácie, ktorá sa môže prijať, vyhľadať alebo rozšíriť. Ústava v čl. 26 ods. 2 zaručuje právo prijať akúkoľvek informáciu, pravdivú i nepravdivú, a ponecháva na oprávnenej osobe, aby si sama vyhodnotila prijatú informáciu. V záujme zvýšenia pravdepodobnosti, že oprávnená osoba dostane pravdivú informáciu, sa od štátu vyžaduje ochrana pred tvorbou monopolu na informácie. Preto elektronické médiá, ktoré   sa   v   modernej   spoločnosti   pokladajú   za   najúčinnejšie   prostriedky   rozširovania informácií, sa organizujú v duálnom systéme. Časť elektronických médií ovláda štát, ďalšia časť   je   vo   vlastníctve   súkromných   osôb.   Rozdielnosť   subjektov   vlastníctva   nemožno stotožniť   s účelom   duálneho   vysielania.   Tým   je   zabezpečenie   rôznosti   (rozmanitosti) informácií šírených masmédiami, prostredníctvom ktorých sa spoluvytvára verejná mienka.

Duálnosť vysielania je aj základom organizácie vysielania elektronických médií v Slovenskej republike.

Prevádzkovateľom televízneho a rozhlasového vysielania môže byť ten, kto získal oprávnenie na vysielanie na základe zákona alebo udelením licencie (§ 3 ods. 1 zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov).   Prevádzkovateľom   televízneho   vysielania   zo   zákona   je   Slovenská   televízia, ktorú zákon č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii ustanovil ako verejnoprávnu inštitúciu. Prevádzkovateľom   rozhlasového   vysielania   zo   zákona   je   Slovenský   rozhlas,   ktorý   je verejnoprávnou inštitúciou podľa zákona č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase.

Z hľadiska uplatnenia práva na informácie súkromné médiá majú právo úvahy, či určitú informáciu, ktorá má povahu informácie vo verejnom záujme, sprostredkujú osobám oprávneným   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie.   Na   rozdiel   od súkromných   médií   v   duálnom   systéme   organizácie   elektronických   médií   verejnoprávne médiá   majú   povinnosť   zabezpečiť   šírenie   niektorých   informácií   verejného   záujmu.   Na splnenie   tejto   úlohy   štát   prostredníctvom   zákonov   ukladá   verejnoprávnym   médiám povinnosť zabezpečiť šírenie ustanovených informácií. Zákon č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii ukladá takú povinnosť Slovenskej televízii na odvysielanie výziev v krízových situáciách a pre iné dôležité oznámenia určené verejnosti (§ 4 ods. 2). Rovnakú povinnosť ukladá Slovenskému rozhlasu zákon č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase v § 5 ods. 4.

Zvýšená ochrana, ktorá sa v Slovenskej republike zaručuje ústavným režimom čl. 26 pre úpravu uplatnenia slobody prejavu a práva na informácie, je vyjadrená aj sprísnením podmienok dostupnosti niektorých informácií, ktoré sú predmetom verejného záujmu. Ak sa také sprísnené podmienky splnia, povinnosť sprostredkovať šírenie informácií nemajú iba verejnoprávne, ale všetky hromadné informačné prostriedky, vrátane súkromných.Prameňom   právnej   úpravy   pre   elektronické   médiá   je   zákon   č.   468/1991   Zb. o prevádzkovaní   rozhlasového   a   televízneho   vysielania   v   znení   neskorších   predpisov: „Prevádzkovateľ prostriedku masovej komunikácie je povinný poskytnúť štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy vysielací čas alebo uverejniť ich neodkladné oznámenia vo verejnom záujme, a to v čase, ktorý nebezpečenstvo z omeškania zníži na minimum. Je oprávnený   uviesť,   že   sa   tak   stalo   na   žiadosť   štátneho   orgánu   alebo   orgánu   územnej samosprávy a požadovať za poskytnutý priestor alebo vysielací čas náhradu“ [§ 5 písm. d)].

Vo   vzťahu   k   všetkým   hromadným   informačným   prostriedkom,   vrátane   tlače, zákonodarca   ustanovil   osobitnú   informačnú   povinnosť   za   účelom   ochrany   spotrebiteľa. Podľa zákona č. 632/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy   a   ostatné   orgány   verejnej   správy   majú   povinnosť „všetkými   dostupnými prostriedkami informovať spotrebiteľskú verejnosť o nebezpečných výrobkoch. Robia tak najmä   prostredníctvom   hromadných   informačných   prostriedkov,   ktoré   sú   povinné   tieto informácie bez meškania zverejniť“ (§ 21).

V oblasti informácií je úlohou štátu prijať právne predpisy, ktorými sa zabezpečí verejný záujem tak, že sa určia právne povinnosti rozširovať niektoré informácie, ak sa splnia zákonom ustanovené podmienky. Uloženie zákazu rozširovať v súkromných médiách informácie, ktoré sú predmetom verejného záujmu, nie je súčasťou povinnosti štátu v tvorbe pravidiel zabezpečujúcich osobám dostupnosť informácií, na ktoré sa im zaručuje právo čl. 26 ústavy.

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I § 23 zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu, že týmto ustanovením sa občanom upiera právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie zo súkromných elektronických médií v období volebnej kampane.

Namietnutým ustanovením zákona č. 187/1998 Z. z. sa zakázala volebná kampaň v rozhlasovom vysielaní a televíznom vysielaní držiteľov licencií, ako aj volebná kampaň v miestnom   rozhlase.   Ide   o   opatrenie,   ktorým   sa   zasahuje   do   rozširovania   informácií   v elektronických, teda najúčinnejších médiách súčasnosti. Zásahom sa obmedzujú príležitosti občanov prijímať a rozširovať informácie, ktoré sú predmetom volebnej kampane. Toto opatrenie   bez   pochybností   má   povahu   obmedzenia   ústavou   zaručeného   práva   slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie. Odporca ho odôvodnil tak, že držitelia licencií   mediálne   nepokrývajú   celé   územie   Slovenskej   republiky   a   v   dôsledku   toho nezabezpečujú občanom rovnaký prístup k informáciám.

Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie v Bratislave zaslala ústavnému súdu prehľady pokrytia územia rozhlasovým a televíznym signálom.

Z materiálov, ktoré Rada ústavnému súdu zaslala 30. júla 1998 a 13. augusta 1998, vyplynulo,   že   vysielaním   verejnoprávneho   rozhlasu   je   pokryté   celé   územie   Slovenskej republiky. U televízneho vysielania je televíznym okruhom STV 1 pokryté asi 97,3 % a STV 2 takmer 89,4 % územia. V Slovenskej republike tak existujú časti územia, ktoré sú pokryté výlučne signálom STV 1, STV 2, a sú aj časti, v ktorých vysielanie verejnoprávnej televízie   nie   je   možné   sledovať.   Z   prehľadu   ďalej   vyplynulo,   že   vysielanie   televízie držiteľov licencií pokrýva aj časť územia Slovenskej republiky, kde nie je možné zachytiť vysielanie   verejnoprávnej   televízie.   Napriek   tomu   však   existujú   na   území   Slovenskej republiky   oblasti,   v   ktorých   nie   je   možné   televízne   vysielanie   vôbec   sledovať. Informovanosť občanov v uvedených častiach je zabezpečená rozhlasovým vysielaním.

Právo na informácie, ktoré sa jednotlivcovi zaručuje ústavou, nie je v Slovenskej republike možné zabezpečiť z technických príčin, keď prostriedkom uplatnenia tohto práva je televízny signál. Počet osôb, ktorým nemožno zabezpečiť uplatnenie práva na informácie, sa znižuje v podmienkach duálneho vysielania. Časť obyvateľstva Slovenskej republiky má možnosť   prijímať   informácie   len   z verejnoprávnych   elektronických   médií,   iná   časť obyvateľstva má možnosť uplatniť svoje ústavné právo len prostredníctvom elektronických médií,   ktoré   sú   držiteľom   licencie   pre   prevádzkovateľa   rozhlasového   alebo   televízneho vysielania.   Technické   príčiny   v   Slovenskej   republike   neopodstatňujú   obmedzovanie rozhlasového   a televízneho   vysielania   držiteľov   licencií   o   veciach   verejného   záujmu, pretože   obmedzením   ich   činnosti   sa   zvyšuje   počet   osôb,   pre   ktoré   sa   stáva   prakticky nedostupné právo na informácie zaručené ústavou.

Voľby   sú   prostriedkom   znovuobnovovania   verejnej   moci   v spoločnosti.   Obdobie volebnej   kampane   je   obdobím   zvýšeného   záujmu   obyvateľstva   štátu   o verejné   veci   aj obdobím   zvýšeného   významu   informácií   o   verejných   záležitostiach.   „Volebný   zákon predmet   volebnej   kampane   výslovne   nedefinuje,   ale   z ustanovenia   § 23   ods.   6   možno odvodiť,   že   predmetom   volebnej   kampane   je   vyjadrovanie   názorov   v prospech   alebo neprospech politickej strany alebo kandidáta“ (PL. ÚS 19/94). V demokratickej spoločnosti počas   volebnej   kampane   občania   hodnotia   stav   spoločnosti   zaznamenaný v predchádzajúcom   volebnom   období   a   uvažujú   o   ďalšom   smerovaní   štátu.   Na   základe prijatých informácií rozhodujú o tom, koho vo voľbách splnomocnia na výkon od nich pochádzajúcej moci v nasledujúcom volebnom období. Informácie o politickej strane, jej programe, zámeroch a názoroch jej predstaviteľov majú zásadný význam pre uplatnenie práva, ktoré sa zaručuje čl. 30 ods. 1 ústavy. Informácie o okolnostiach, podľa ktorých občania   uplatnia   svoje   právo   podľa   čl.   30   ods.   1   majú   väčší   význam   pred   uplatnením aktívneho   volebného práva   ako   v ďalších   fázach   volebného   obdobia.   Preto   obmedzenie práva na informácie ustanovené čl. I § 23 odsek 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. nemožno legitimizovať odôvodnením, že ide o krátkodobé obmedzenie v trvaní 28 dní. Ústava   nedovoľuje   obmedziť   slobodu   prejavu   a   právo   na   informácie   dočasne   alebo krátkodobo. Okrem toho obmedzenie, ktoré je predmetom konania, nie je dočasné alebo krátkodobé. Ustanovil sa ním osobitný zákaz trvajúci počas celej volebnej kampane.

Úlohou   štátu   pri   príprave   volieb   a   počas   ich   konania   je   zabezpečiť   občanom príležitosť   pre   uplatnenie   všetkých   ústavou   zaručených   práv   a   slobôd,   ktoré   sú predpokladom riadneho uplatnenia práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov.   Zákaz   rozširovať   informácie,   ktoré   sú predmetom verejného záujmu vo vzťahu k volebnej kampani, nie je súčasťou povinností štátu   pri   tvorbe   pravidiel   zaručujúcich   osobám   dostupnosť   informácií   dôležitých   pre volebnú kampaň. Z hľadiska porovnávacieho ústavného práva je skôr obvyklá taká právna úprava,   ktorou   štát   zabezpečuje   uplatnenie   práva   na   informácie,   ktoré   sú   predmetom volebnej   kampane,   aj   prostredníctvom   súkromných   rozhlasových   a televíznych   staníc. Napríklad podľa Ústavy Španielskeho kráľovstva tento vzťah nie je predmetom osobitnej úpravy, ale podlieha všeobecnej úprave čl. 20 ods. 1 písm. d), ktorým sa zaručuje právo na slobodné   a   pravdivé   spravodajstvo   a   na   jeho   sledovanie   pomocou   ľubovoľného oznamovacieho prostriedku. Ústava Republiky Portugalsko obsahuje osobitné ustanovenie v čl. 40 ods. 3: „Vo volebnom boji majú uchádzači podľa zákona právo na pravidelné a primerané   vysielacie   časy   v   rozhlasových   a televíznych   staniciach   s   celoštátnym   a regionálnym dosahom.“

V ďalších krajinách sa porovnateľný právny stav neupravil ústavou, ale ustanovil ho zákon. Napríklad v NSR počas účasti na voľbách do Spolkového snemu a do Európskeho parlamentu musia politické strany dostať k dispozícii primeraný vysielací čas pre účely volebnej reklamy. Zákony o verejnoprávnych médiách nepredpokladajú náhradu výdavkov s ňou spojených, v súkromných médiách strany znášajú náklady svojej volebnej reklamy. V Taliansku   zákon   č.   515/1993   verejnoprávnej   televízii   určil   povinnosť   dať   politickým stranám k dispozícii vysielacie časy pre ich volebnú kampaň. Súkromné televízne stanice, ak majú záujem podieľať sa na kampani, to musia oznámiť 30 dní pred voľbami, aby sa všetkým kandidátom zaručil rovnaký prístup a rovnaké podmienky.

Tretí model, ktorý sa uplatňuje v európskych krajinách, výslovne nedovoľuje, ale ani nezakazuje   využitie   súkromných   elektronických   médií   vo   volebnej   kampani.   Napríklad podľa § 16 ods. 3 zákona č. 247/1995 Sb. o volbách do Parlamentu České republiky a o změně a doplnění některých dalších zákonů „pre voľby do Poslaneckej snemovne majú v čase začínajúcom 16 dní a končiacom 48 hodín pred začatím volieb kandidujúce politické strany a koalície vyhradené v Českom rozhlase celkom 14 hodín a v Českej televízii celkom 14 hodín v rámci ich vysielacích okruhov bezplatne poskytnutého vysielacieho času, ktorý sa rozdelí kandidujúcim politickým stranám a koalíciám rovným dielom“. Toto ustanovenie neustanovuje   pravidlá   volebnej   kampane   tak,   že   výslovne   vylučuje   volebnú   kampaň   v rozhlasovom a televíznom vysielaní držiteľov licencií.

Väčšinu   základných   práv   a   slobôd   zaručených   druhou   hlavou   ústavy   možno obmedziť   v akomkoľvek   verejnom   záujme.   Obmedzenie   slobody   prejavu   a   práva   na informácie sa môže prijať len za účelom zlučiteľným s čl. 26 ods. 4 ústavy. Pre rozhodnutie v okolnostiach prípadu je významné, či rozsah obmedzenia ustanoveného čl. I § 23 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. je primeraný čl. 26 ods. 4 a čl. 31 ústavy.

Zákonodarca   sa   vôbec   nepokúsil   formulovať   podmienky,   za   ktorých   oprávnený subjekt   môže   svoje   ústavné   právo   na   informácie   uplatniť   prostredníctvom   súkromných elektronických médií. Prijatie zákazu odôvodnil existenciou verejného záujmu na vytvorení rovnakých   podmienok   pre   uplatnenie   práva   zaručeného   čl.   30   ods.   4   a   čl.   31   ústavy. Zákonodarca síce vytvoril rovnaké podmienky pre uplatnenie ustanovení čl. 30 ods. 4 a čl. 31   v elektronických   verejnoprávnych   médiách,   ale   zároveň   neprijal   právnu   úpravu   na vytvorenie rovnakých podmienok v ostatných masmédiách. Preto tvrdenie, že zákon plní účel ochrany práv iných, nie je opodstatnené. Ústava príjem, vyhľadávanie a rozširovanie informácií   v záujme ochrany   práv   a   slobôd   iných   nedovoľuje   obmedziť   v závislosti   od formy vlastníctva alebo druhu médií použitých na šírenie informácií. Zákaz ustanovený čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. neslúži na účel, na ktorý sa podľa názoru odporcu ustanovil. Prvá materiálna podmienka ustanovená čl. 26 ods. 4 pri prijatí citovaného ustanovenia zákona splnená nebola.

Podmienka   nevyhnutnosti   prijatia   obmedzenia   v takej   spoločnosti,   ktorá   je demokratická, je druhou materiálnou podmienkou, ktorú zákonodarca musí splniť, aby ním ustanovené obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie bolo v súlade s ústavou.

Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva termín nevyhnutný "nemá takú flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov užitočný, primeraný alebo žiaduci. Vzťahuje sa len na existenciu naliehavej spoločenskej potreby vykonať daný zásah" (Handyside case. Séria A, č. 24, s. 23). Pritom obmedzenie práva priznaného Dohovorom nemožno pokladať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, ak nie je primerané sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný obmedzením, ale aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť (Gillow case. Séria A, č. 109, s. 22). V súlade s medzinárodným   štandardom   termín   „nevyhnutný   v   demokratickej   spoločnosti“   možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.   Obmedzenie   práv   a   slobôd   je   nevyhnutné,   keď   možno   konštatovať,   že   cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti. Zákon obmedzujúci slobodu prejavu alebo právo na informácie z iného dôvodu ako ustanovuje druhá materiálna podmienka čl. 26 ods. 4 ústavy a nad mieru   nevyhnutnosti   alebo   bez   toho,   aby   nevyhnutnosť   existovala,   treba   pokladať   za protiústavný.

V demokratickej spoločnosti nie je nevyhnutné, aby štát vylúčil uplatnenie duálneho vysielania   tak,   aby   verejnoprávne   masmédiá   boli   jediným   sprostredkovateľom   prenosu informácií, ktoré sú predmetom volebnej kampane.

Obmedzenie ustanovené čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. malo   slúžiť   na   ochranu   práv   iných.   V demokratickej   spoločnosti   nie   je   nevyhnutné obmedziť právo jedného, ak sa uplatnenie práva alebo slobody zaručenej takej osobe môže dosiahnuť bez prijatia obmedzenia. Ochrana pasívneho volebného práva nemôže byť na ujmu   práv   osôb,   ktorým   sa   zaručuje   právo   prijímať   a   rozširovať   informácie,   ak   právo zaručené čl. 30 ods. 4 možno zabezpečiť bez obmedzenia práva podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Zámer   sledovaný   v prospech   ochrany   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   mohol   zákonodarca dosiahnuť bez prijatia zákazu vysielania volebnej kampane v súkromných elektronických médiách, napríklad ustanovením podmienok, ktoré sa musia splniť pri vysielaní informácií volebnej   kampane   v súkromných   elektronických   médiách.   Preto   ani   druhá   materiálna podmienka ustanovená čl. 26 ods. 4 ústavy pri prijatí čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. splnená nebola.

Právo zaručené čl. 26 ods. 1 ústava dovoľuje obmedziť jedine vtedy, keď sa splnia obidve materiálne podmienky čl. 26 ods. 4.

Zákaz   volebnej   kampane   v elektronických   médiách   držiteľov   licencií   nemá právny základ v čl. 26 ods. 4 ústavy. Vecne s ním nesúvisí. Predstavuje obmedzenie práva na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy nad rámec ústavy a proti účelu tohto základného práva.

Zákonodarca   okrem   nerešpektovania   práva   fyzických   osôb   na   informácie   porušil práva ďalšej skupiny osôb, pretože právnické osoby, ktoré sú držiteľom licencie, obmedzil v ich práve informácie šíriť.

Namietaný nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:„1.   Každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa   slobodu   zastávať   názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu   na   hranice.   Tento   článok   nebráni   štátom,   aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 2.   Výkon   týchto   slobôd,   pretože zahŕňa   aj   povinnosti   aj zodpovednosť,   môže   podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti   alebo   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

Európsky súd pre ľudské práva k tomu uviedol: „Princípy slobody prejavu majú osobitný význam pre tlač, najmä vzhľadom na výnimočnú úlohu tlače v právnom štáte“ (Case of Castells v. Spain. 1992, č. 236, s. 29 – 30, §59). „Aj keď tlač nesmie prekročiť určené   medze,   jej   úlohou   je   rozširovať   informácie   a   myšlienky   o   politických   otázkach rovnako ako o ostatných oblastiach verejného záujmu. Ba čo viac, nielenže tlač má za úlohu rozširovať také informácie a myšlienky, ale verejnosť má právo ich prijímať“ (Lingens case. 1986, č. 103, s. 27, § 41). „Hoci sa princípy slobody prejavu formulovali najmä so zreteľom na tlačené masmédiá, vzťahujú sa nepochybne aj na audio-vizuálne médiá. Audio-vizuálne médiá majú prostriedky rozširovania predstáv, ktoré tlačené médiá nemôžu sprostredkovať.“ (Case of Jersild v. Denmark. 1994, č. 298, s. 20, § 31).

„Sloboda tlače vytvára pre verejnosť jeden z najlepších prostriedkov na odhalenie a formovanie názoru na myšlienky a postoje politických lídrov. Všeobecne vzaté, sloboda politickej   diskusie   je   samotnou   podstatou   koncepcie   demokratickej   spoločnosti,   ktorá prevláda v celom Dohovore.“ [Lingens case. A, 1986, č. 103, s. 26, § 42. Tento názor Európsky   súd   pre   ľudské   práva   potvrdil   vo   veci   Oberschlick   (Case   of   Oberschlick   v. Austria. 1990, č. 204, s. 26, § 59)].

Európsky súd pre ľudské práva k možnosti obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 10 ods.   2   uviedol:   „Sloboda   prejavu,   ako   ju   ustanovuje   čl.   10,   je   predmetom   početných výnimiek, ktoré sa musia úzkostlivo interpretovať a nevyhnutnosť každého obmedzenia sa musí presvedčivo zistiť.“ (Case of The Observer and Guardian v. The United Kingdom. 1991, č. 216, s. 29 - 30, § 59).

Do   okruhu   obmedzení   slobody   prejavu   z   dôvodu   ochrany   práv   iných   sa v rozhodnutiach Európskeho súdu   pre ľudské práva zaradili aj otázky späté s ochranou volebného práva.

„Slobodné   voľby   a   sloboda   prejavu,   najmä   sloboda   politickej   diskusie   spoločne vytvárajú základ každého demokratického systému“ (Case of Mathieu-Mohin and Clerfayt v. Belgium. Series A, 1987, č. 113, s. 22, § 47). „Obe práva sú vzájomne prepojené a pôsobia   tak,   aby   sa   navzájom   posilňovali:   napríklad   ako   v   minulosti   Súd   konštatoval, sloboda prejavu je jednou z „podmienok“ nevyhnutných pre „zabezpečenie slobody prejavu názoru   ľudu   pri   voľbe   zákonodarcov“.   Za   týmto   účelom   je osobitne   dôležité   v   období predchádzajúcom voľbám, aby názory a informácie všetkých druhov mohli voľne obiehať.“ Napriek   tomu   za   určitých   okolností   sa   tieto   práva   môžu   dostať   do   konfliktu   a   môže vzniknúť   nevyhnutnosť   v období   predchádzajúcom   voľbám   obmedziť   slobodu   prejavu spôsobom, ktorý by inak nebol prijateľný, aby sa zabezpečila sloboda prejavu názoru ľudu pri voľbe zákonodarcov [Case of Bowman v. The United Kingdom (141/1996/762/959), s. 16, § 42].

Parlamentné   voľby   nesporne   predstavujú   takú   oblasť   verejného   záujmu, o ktorej masmédiá majú informovať. Zákonodarca prijatím čl. I § 23 odsek 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. zasiahol do práva na slobodu prejavu zaručenú čl. 10 ods. 1 Dohovoru. Tento zásah by bol v súlade s Dohovorom jedine vtedy, ak by sa splnili podmienky čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Zákonodarca nepreukázal nevyhnutnosť prijatia úpravy čl. I § 23 odsek 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. vo vzťahu k čl. 26 ods. 4 ústavy. Pretože táto podmienka je zhodná s podmienkou „nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti“ ustanovenou čl. 10 ods. 2 Dohovoru, čl. I § 23 odsek 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. nemožno hodnotiť ako právnu normu, ktorú zákonodarca prijal v súlade so všetkými podmienkami čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Prijatím   čl.   I   §   23   odsek   1   tretia   až   piata   veta   zákona   č.   187/1998   Z. z. zákonodarca obmedzil právo na informácie zaručené čl. 10 ods. 1 Dohovoru bez toho, aby rešpektoval podmienky čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Namietaný nesúlad čl. I § 23 odsek 3 zákona č. 187/1998 Z. z.

s čl. 26 odsek 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Navrhovateľ zároveň s čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta zákona č. 187/1998 Z. z. namietol aj nesúlad čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

„V čase volebnej kampane je zakázané vysielať volebné prejavy a volebné programy a uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy,   ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany,   okrem   vysielacieho   času   vyhradeného   kandidujúcim   politickým   stranám   podľa odseku 2. Taktiež je zakázané vysielať volebnú kampaň v čase, ktorý je v rozhlasovom a televíznom vysielaní vyhradený reklame, alebo využívať rozhlasovú a televíznu reklamu na volebnú kampaň“ (čl. I § 23 ods. 3).

Takto namietnutý nesúlad podľa navrhovateľom uvedených príčin možno rozdeliť na dve časti.

Prvá časť námietky sa zhoduje so znením prvej vety čl. I § 23 ods. 3 zákona. Podľa navrhovateľovho   tvrdenia:   „Obmedzenie   vysielania   volebných   prejavov   a volebných programov   a   uverejňovania   akýchkoľvek   vonkajších   prejavov,   ktorými   sa   propagujú kandidujúce politické strany počas volebnej kampane v súvislosti s novelizáciou zákona č. 81/1966   Zb.   o   periodickej   tlači   a ostatných   hromadných   informačných   prostriedkoch   v znení neskorších predpisov v čl. IV zákona č. 187/1998 Z. z., môže viesť k výkladu, že ustanovenie § 23 ods. 3 sa vzťahuje aj na tlač.“

Odporca tento názor odmietol s odôvodnením, že „z dikcie celého tohto ustanovenia vyplýva,   že   sa   vzťahuje   iba   na   rozhlasové   a   televízne   vysielanie   (slová   „vysielacieho času“).“

V prvej vete čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. zákonodarca rozlíšil dva termíny   -   vysielanie   volebných   prejavov   a   volebných   programov   a uverejňovanie vonkajších prejavov. V platnom právnom poriadku existuje definícia vysielania. Podľa § 2 ods.   1   písm.   a) zákona č.   468/1991 Zb.   v znení neskorších   predpisov „rozhlasovým a televíznym   vysielaním   (ďalej   len   „vysielanie“)   sa   rozumie   šírenie   programov   alebo obrazových a zvukových informácií prostredníctvom vysielačov, káblových rozvodov, družíc a iných prostriedkov určených na príjem verejnosťou“. V zásade zhodne sa tento pojem vymedzuje aj zákonom č. 383/1997 Z. z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov: „Vysielaním je prenos diela alebo predmetu príbuzných práv rozhlasovým vysielateľom alebo televíznym vysielateľom prostredníctvom drôtového alebo bezdrôtového šírenia vrátane prenosu satelitmi“ (čl. I § 5 ods. 13). Pojem „vysielanie“ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky sa vymedzuje aj čl. 2 písm. a)   Európskeho   dohovoru   o cezhraničnej   televízii   (Oznámenie Ministerstva   zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 168/1998 Z. z.).

Termín „uverejňovanie“ zákon nedefinuje. V dôsledku toho sa vytvorila príležitosť pre protikladný výklad. Jedným z predstaviteľných výkladov tohto termínu možno citované ustanovenie uplatniť aj voči tlači ako zákaz uverejňovania vonkajších prejavov, ktorými sa propagujú politické strany. V zdanlivej nadväznosti na taký výklad je ustanovenie čl. IV § 9a ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z.: „Vydavateľ periodickej tlače je povinný zabezpečiť, aby periodická tlač neobsahovala informácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami volebnej kampane do Národnej rady Slovenskej republiky a orgánov územnej samosprávy...“.

Rozširujúcim výkladom práva vzťahujúcim právne účinky zákazu ustanoveného čl. I § 23 ods. 3 aj na tlač by sa ústavou zaručené právo jednotlivca na informácie ešte viac obmedzilo.   Rovnako   by   sa   obmedzilo   aj   právo   na   slobodu   prejavu   zaručené   čl.   10 Dohovoru. Protikladným výkladom práva, pri ktorom sa zákaz podľa čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. nevztiahne na vydávanie tlače, sa práva zaručené čl. 26 ústavy a čl. 10 Dohovoru neobmedzia.

Ak   zákonodarca   prijme   právnu   normu,   ktorej   formulácia   nie   je   jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty. Miera   právnej   neistoty   je rozdielna. Niekedy   ju možno odstrániť   výkladom   práva   podľa   všeobecného   princípu   výkladu   a   uplatňovania   práva ustanoveného   čl.   152   ods.   4   ústavy.   Inokedy   právnu   neistotu   ohľadne   správania ustanoveného   právnou   normou   nemožno   odstrániť   ani   výkladom   podľa   čl.   152   ods.   4 ústavy.

V   situácii,   keď   právnu   normu   možno   vysvetľovať   dvoma   spôsobmi,   pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy.   Všetky   štátne   orgány   majú   vtedy   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4).

Zákaz podľa čl. I § 23 ods. 3 prvá veta zákona č. 187/1998 Z. z. sa vzťahuje len na rozhlasové   a   televízne   vysielanie,   prípadne   ďalšie   činnosti,   ktoré   v prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania majú zákonodarcom bližšie nešpecifikovanú povahu uverejňovania.   Povinnosť   vydavateľa   periodickej   tlače   (čl.   IV   §   9a   ods.   1   zákona   č. 187/1998 Z. z. a nasledujúca sankcia podľa čl. IV § 9a ods. 2 tohto predpisu) sa nevzťahuje na   dodržovanie   všetkých   ustanovení   §   23   volebného   zákona.   Právne   významná   je   len v rozsahu tých ustanovení, ktoré rozumne možno vztiahnuť na činnosť tlače.

Sloboda prejavu zaručuje možnosť vyjadriť navonok myšlienky a názory všetkými ľudskými   zmyslami.   Ustanovením   čl.   I   §   23   ods.   3   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   sa elektronickým médiám uložil zákaz uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany. Rozsah zákazu postihol nielen elektronické médiá, ale aj všetky ďalšie osoby, ktorým sa uprela sloboda prejavu slovom, ako aj každým iným symbolickým   prejavom. Tak   široko   formulovaný   zákaz   nemožno   hodnotiť   ako obmedzenie slobody prejavu vykonané v súlade s oboma materiálnymi podmienkami čl. 26 ods. 4 ústavy ani s čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

V ďalšej časti námietky o nesúlade čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 26 ústavy navrhovateľ uviedol neústavnosť zákazu vysielania volebnej kampane v čase, ktorý je v rozhlasovom a televíznom vysielaní vyhradený reklame, ako aj neústavnosť zákazu využívania rozhlasovej   a   televíznej   reklamy na volebnú kampaň. Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. aj s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odporca sa k tejto námietke vôbec nevyjadril.

Ústavný súd v konaní o uvedenej námietke najskôr konštatoval, že na rozdiel od ustanovenia   čl.   I   §   23   ods.   1   tretia   až piata   veta   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   citovaným ustanovením   sa   nevytvára   rozdielne   právne   postavenie   verejnoprávnych   a súkromných médií. Verejnoprávnym aj súkromnoprávnym médiám sa čl. I § 23 ods. 3 zakazuje počas volebnej kampane vysielať volebné prejavy a volebné programy, ako aj všetky vonkajšie prejavy propagujúce kandidujúce politické strany v inom čase, ako je čas vyhradený na volebnú   kampaň   v   Slovenskom   rozhlase   a   Slovenskej   televízii.   Podľa   § 23   ods.   3   sa zároveň   všetkým   elektronickým   médiám   zakazuje   vysielať   volebnú   kampaň   v   čase vyhradenom reklame alebo využívať reklamu na volebnú kampaň.

Rovnosť verejnoprávnych a súkromných médií nie je podstatná pre rozhodnutie o súlade zákazu ustanoveného čl. I § 23 ods. 3 zákona s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Článkom   I   §   23   ods.   3   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   sa   vytvorila   ochrana   proti obchádzaniu zákazu ustanoveného v čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta toho istého zákona.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uplatňuje   čl.   10   Dohovoru   voči   reklamným činnostiam tak, že reklamu dovoľuje obmedziť, ak je nekalá, nie je pravdivá, alebo ak sa týka niektorých povolaní a obchodných činností. Podmienky takých obmedzení ustanovuje čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Európska komisia pre ľudské práva v konaní o zákone, ktorý v Spojenom   kráľovstve   zakázal   súkromným   televíziám   prijímať   na   vysielanie   reklamu   s politickým zameraním, odkázala na formuláciu čl. 10 ods. 1: „Tento článok nebráni štátom, aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam“.   Podľa   názoru   Komisie   toto   ustanovenie   implikuje,   že   pri   udeľovaní licencie štát môže podrobiť rozhlasové a televízne vysielanie určitým obmedzeniam. V tejto súvislosti treba prihliadnuť na prax rozdielnych krajín Rady Európy. Niektoré členské štáty vôbec nedovoľujú reklamu v rozhlase alebo televízii, iné členské štáty reklamu dovoľujú, ale   zároveň   určujú   podmienky.   Za   takých   okolností   Komisia   dospela   k   záveru,   že ustanovenie čl. 10 ods. 1 by sa malo vysvetľovať ako oprávnenie pre štát, aby v licenčnom konaní vylúčil niektoré osobitné kategórie reklamy (X. and the Association of Z. against the United Kingdom. Yearbook XIV, s. 546).

Ústavnú   ochranu   z   dôvodu   slobody   prejavu   reklame   výslovne   odmieta   Ústava Kráľovstva   Holandsko,   ktorá   ustanovuje   v   čl.   7   ods.   4,   že   záruky   poskytnuté   tlači, rozhlasovému a televíznemu vysielaniu sa nevzťahujú na komerčnú reklamu.

V právnom poriadku Slovenskej republiky platia dve zákonné definície ustanovujúce protikladnú koncepciu reklamy.

Pre   účely   zákona   o   rozhlasovom   a   televíznom   vysielaní   sa   reklamou   rozumie „akékoľvek verejné oznámenie určené na podporu podnikania alebo na dosiahnutie iného účinku sledovaného zadávateľom reklamy, ktorému sa vysielací čas poskytol za odplatu alebo   za   inú   protihodnotu“ (§   2   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   468/1991   Zb.).   Citované vymedzenie nadväzuje na čl. 2 písm. f) Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii: „Na účely   tohto   dohovoru   „reklama“   znamená   každý   verejný   oznam   určený   na   podporu predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služby, na propagáciu veci alebo myšlienky alebo   na   vyvolanie   iného   účinku   sledovaného   zadávateľom   reklamy,   na   ktorý   sa zadávateľovi reklamy za odplatu alebo za podobnú protihodnotu poskytol vysielací čas.“ Toto vymedzenie sa nevzťahuje iba na reklamu slúžiacu na podporu podnikania. Každá informácia, ktorá sa za odplatu šíri vo vysielacom čase, môže mať povahu reklamy, ak slúži na dosiahnutie účinku sledovaného zadávateľom reklamy. Aj volebná kampaň môže mať povahu reklamy podľa definície zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní.

Druhú   koncepciu   reklamy   ustanovuje   zákon   č.   220/1996   Z.   z.   o   reklame. Tento zákon určuje, že reklamou sa rozumie verejná informácia uskutočňovaná prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom je informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak ovplyvňovať jeho rozhodovanie pri výbere produktov [§ 2 ods. 1 písm. a)].

Zákaz   ustanovený   čl.   I   §   23   ods.   3   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   sa   nevzťahuje na informácie adresované spotrebiteľom. Tiež sa nevzťahuje na informácie slúžiace na výber a užívanie výrobkov, tovarov, služieb alebo výkonov komerčného určenia. Zákon č. 220/1996 Z. z. nemožno vysvetľovať natoľko extenzívne, aby sa pod pojmom „spotrebiteľ“ rozumel aj volič.   Predmetom   zákazu určeného v   čl.   I   § 23 ods.   3 zákona č.   187/1998 Z.   z.   sú informácie, ktoré nie sú určené na reklamu podľa zákona o reklame.

Volebná reklama uskutočnená spôsobom ustanoveným podľa čl. I § 23 ods. 3 zákona č.   187/1998   Z.   z.   predstavuje   formu   obchádzania   zákona   v kvalite   porovnateľnej s obchádzaním zákona, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vo veci Groppera Radio AG (A, č. 173) označil za porušenie čl. 10 Dohovoru.

Účelom   §   23   ods.   1   tretia   až   piata   veta   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   je   určiť   čas vyjadrený počtom hodín, ktorý v období volebnej kampane slúži na propagáciu politických strán a osôb uchádzajúcich sa o zvolenie. Podstatou tohto opatrenia nie je iba vytvorenie rovnakých podmienok v prístupe do elektronických médií v záujme zabezpečenia slobodnej súťaže   politických   síl.   Určením   času,   ktorý   sa   podľa   zákona   môže   venovať   volebnej kampani,   sa   vytvorili   právne   predpoklady   pre   zabezpečenie   proporcionality   v prístupe verejnosti   k informáciám   o   veciach   verejného   záujmu   tak,   aby   oprávnené   osoby prostredníctvom   médií   prijímali   aj   iné   informácie   ako   iba   propagáciu   programov   a prísľubov kandidátov vo voľbách. Rozširovanie informácií, ktoré sú predmetom volebnej kampane, nad rámec času vyhradeného pre volebnú kampaň, napríklad v rámci reklamy alebo namiesto reklamy, obmedzuje verejný záujem na zachovaní informovanosti o veciach významných pre voľby a o ostatných veciach verejného záujmu. Zákonodarca ustanovením obmedzenia čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. vo verejnom záujme riešil konflikt práv zaručených rôznym osobám podľa čl. 26 ods. 2 ústavy. Prijaté opatrenie možno hodnotiť ako opatrenie, ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Pretože čl. I §   23   ods. 3   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   zákonodarca   prijal   v súlade   s formálnou podmienkou   a   oboma   materiálnymi   podmienkami   článku   26   ods.   1,   ústavný   súd nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu tejto vety zákona s čl. 26 ústavy a čl. 10 Dohovoru.

Namietaný nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta a § 23 ods. 3

zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ v časti návrhu namietol nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta a § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 26 ods. 1 a 2 a zároveň aj s čl. 1 ústavy. Podľa neho: „Slovenská republika je zvrchovaný,   demokratický a právny štát.   Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Ústavný   súd   v   predchádzajúcich   konaniach   o   súlade   zákona   alebo   jeho   časti s ústavou viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie ústavy národná rada konala v nesúlade s čl. 1 (PL. ÚS 32/95; PL. ÚS 36/95; PL. ÚS 37/95; PL. ÚS 42/95; PL. ÚS 43/95; PL. ÚS 11/96; PL. ÚS 17/96; PL. ÚS 4/97).

V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy   a   v   nich   obsiahnuté   alebo   z   nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne   aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.

Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné   štátne   orgány   Slovenskej   republiky   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Pri   uplatnení   svojej zákonodarnej   pôsobnosti   môže   prijať   ľubovoľný   zákon,   pokiaľ   takýmto   zákonom neprekročí rámec daný ústavou.

Princíp   právneho   štátu   ustanovený   čl.   1   je   základným   ústavnoprávnym princípom   v   Slovenskej   republike.   Ak   národná   rada   uplatní   svoju   zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp   ústavnosti   ustanovený   čl.   1.   Ak   navrhovateľ   nerešpektovanie   princípu právneho štátu v návrhu namietne, ústavný súd o ňom rozhodne v rozsahu označenom navrhovateľom. Preto ústavný súd vyslovil nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta a § 23 ods. 3 prvá veta s čl. 1 ústavy.

Namietaný nesúlad čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z.

s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Z dôvodu spôsobenia aplikačnej a interpretačnej neistoty navrhovateľ namietol ďalší nesúlad ustanovení zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 1 ústavy. Predmetom námietky bol čl. III zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.   Podľa   v ňom   zavedenom   §   20a: „Ak   prevádzkovateľ   porušil   povinnosti ustanovené   týmto   zákonom   alebo   podmienky   udelenej   licencie,   rada   najviac   na   jeden mesiac pozastaví reláciu, v ktorej došlo k porušeniu zákona, alebo uloží prevádzkovateľovi povinnosť odvysielať oznam o zistenom porušení zákona v rozsahu, forme a vysielacom čase, ktorý určí rada. Ustanovenia § 20 tým nie sú dotknuté.“ Podstatou námietky bolo tvrdenie, že § 20a v spojení s § 21 zákona č. 468/1991 Zb. vytvára stav právnej neistoty prevádzkovateľov   televízneho   a rozhlasového   vysielania,   ktorí   nemôžu   predvídať   svoje právo   podať   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   Rady   Slovenskej   republiky   pre rozhlasové a televízne vysielanie podľa § 20a citovaného zákona.

Novozavedený § 20a popri už existujúcich sankciách, ktoré sú upravené v § 20, zaviedol   nové   druhy   sankcií,   a   to   pozastavenie   relácie   na   jeden   mesiac   a   povinnosť odvysielať oznam o zistenom porušení v rozsahu, forme a vysielacom čase, ktorý určí Rada. V zmysle   takého   chápania   by   bolo   možné   voči   uloženým   sankciám   uplatniť   opravný prostriedok podľa § 21 zákona.

Ustanovenie § 20a zákonodarca prijal ako nepriamu novelu zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania, a nie ako súčasť zákona o voľbách do Slovenskej národnej rady. Dokazuje to aj zákon č. 237/1998 Z. z., ktorým predseda Národnej rady Slovenskej   republiky   vyhlasuje úplné znenie   zákona   č. 80/1990   Zb.   v   znení   neskorších predpisov. Sankcia ustanovená § 20a zákona č. 187/1998 Z. z. sa vzťahuje na porušenie povinností ustanovených „týmto zákonom“. Právna neistota vzniká ohľadne identifikácie zákona, ktorý sa rozumie pod slovom „týmto“, a v nadväznosti na to aj ohľadne povinností, ktorých nesplnenie možno postihnúť podľa § 20a zákona č. 187/1998 Z. z.

Doslovným výkladom možno so slovom „týmto“ stotožniť zákon o prevádzkovaní rozhlasového   a   televízneho   vysielania,   nakoľko   článok   III   zákona   č. 187/1998   Z.   z.   je novelou zákona č. 468/1991 Zb. a v systematike tohto právneho predpisu sa § 20a prijatý zákonom č. 187/1998 Z. z. dostal medzi § 20 a § 21. V tomto prípade sa sankcia podľa § 20a zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ku ktorým patrí aj zákon č. 187/1998 Z. z., môže uložiť za porušenie povinností prevádzkovateľov určené § 5 zákona o prevádzkovaní   rozhlasového   a   televízneho   vysielania,   ďalej   za   porušenie   povinností prevádzkovateľov pri vysielaní reklám (§ 6), za porušenie povinností prevádzkovateľov pri vysielaní   sponzorovaných   programov   (§ 8)   alebo   za   porušenie   osobitných   povinností prevádzkovateľov zo zákona (§ 9).

Vylúčiť nemožno ani iný výklad čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z. Predmetom novelizácie nebolo celé rozhlasové a televízne vysielanie, ale iba tá jeho časť, ktorá sa týka volebnej kampane. Napriek zaradeniu § 20a do zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, účelom úpravy je ustanoviť sankciu iba za porušenie ustanovení čl. I § 23 ods. 1 a § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. Preto pod slovom „týmto“ treba rozumieť zákon č. 187/1998 Z.   z. a sankciu   ustanovenú § 20a zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov treba ukladať za porušenie povinností, ktoré sú určené v novele zákona o voľbách do Slovenskej národnej rady.

Nejednoznačnosť   v určení,   za   porušenia   ktorého   zákona   možno   ukladať   sankcie podľa § 20a zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, dokumentuje činnosť Rady   Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové   a   televízne   vysielanie,   ktorá   v období predvolebnej   kampane,   moratória   a   počas   volieb   v období   od   26.   8.   do   25.   9.   1998 uskutočnila 22 správnych konaní, v ktorých uložila sankcie za porušenie zákona o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Sankcie podľa § 20a uložila v niektorých prípadoch samostatne, ale aj v spojení s inými druhmi sankcií   podľa   § 20 zákona č.   80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov.

Právne   relevantné   formy   správania   podľa   citovanej   právnej   normy   sú   „volebné prejavy“,   „volebné   programy“   a   „akékoľvek   vonkajšie   prejavy,   ktorými   sa   propagujú kandidujúce politické strany“. Tieto právne termíny nie sú zákonom definované. Všeobecné interpretačné pravidlo čl. 152 ods. 4 ústavy nevytvára jednoznačný rámec pre vytvorenie právnej istoty na strane adresátov citovanej právnej normy o správaní, ktorým neporušia zákaz určený prvou vetou čl. I § 23 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z.

Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej   moci   (právna   istota),   ktorej   základom   je   jednoznačný   jazyk   a   zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy).

Požiadavka   po   jednoznačnom   jazyku   a   zrozumiteľnosti   právnych   noriem,   najmä zakazujúcich   určité   druhy   správania,   teda   významne   znižuje   nebezpečenstvo   ich svojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou.

Zákonodarca   vytvoril   stav   právnej   neistoty,   ktorý   spočíva   v   možnosti   určiť rozdielny zákon za prameň právnej povinnosti, nesplnenie ktorej možno sankcionovať podľa čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z. Pomocou všeobecného interpretačného pravidla čl. 152 ods. 4 ústavy túto neistotu nemožno odstrániť. Miera právnej neistoty v tomto prípade je natoľko závažná, že jej odstránenie nemožno ponechať na výklad práva. Čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z. nesplnil požiadavky, ktoré sú obsahom princípu právneho štátu výslovne ustanoveného čl. 1 ústavy.

Namietaný nesúlad čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z.

s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z., ktorým sa nepriamo novelizoval zákon č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov aj s čl. 46 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ tento svoj názor odôvodnil tak, že uloženie sankcie podľa § 20a je obmedzením (aj keď vecne alebo časovo limitovaným) práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Nakoľko podľa druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy nesmie byť z právomoci súdu vylúčené preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd, navrhovateľ uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie § 20a v spojení s § 21 zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľova   námietka   vo   svojej   podstate   súvisí   s prístupom   k súdu,   ktorý   sa zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. „V občianskych veciach si sotva možno predstaviť právny štát bez možnosti mať prístup k súdu“ (Golder case. Series A, 1975, č. 18, s. 16-17, § 34), uviedol Európsky súd pre ľudské práva. „Či sa právo podľa Dohovoru má pokladať za občianske alebo nie, to sa musí určiť podľa individuálneho obsahu a účinkov práva, a nie podľa jeho právnej klasifikácie“ (König case, Series A, 1978, č. 27, s. 30), vyslovil Súd pre ľudské práva. K tomu pridal: „Nie je podstatné, či podľa vnútroštátneho práva ide o práva a záväzky občianskoprávneho charakteru, ale o to, či výsledok konania má byť rozhodujúci pre súkromné práva a záväzky.“ (König case, s. 30).

Navrhovateľ namietol, že uložením sankcie podľa čl. III § 20a zákona č. 187/1998 Z. z. sa obmedzuje sloboda podnikania zaručená čl. 35 ods. 1 ústavy: „Každý má právo na slobodnú   voľbu   povolania   a   prípravu   naň,   ako   aj   právo   podnikať   a   uskutočňovať   inú zárobkovú činnosť.“

Citované ustanovenie nemožno interpretovať a aplikovať nezávisle od čl. 35 ods. 2 ústavy: „Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.“

Podnikanie   sa   môže   uskutočňovať   len   v súlade   s podmienkami   ustanovenými zákonom.   Porušenie   zákonom   ustanovených   podmienok   je   formou   zneužitia   slobody podnikania, na ktorú sa ústavou zaručená ochrana nevzťahuje.

Navrhovateľova   námietka   o   vecne   a   časovo   limitovanom   obmedzení   slobody podnikania   v dôsledku   uplatnenia   zodpovednosti   podľa   čl.   III   §   20a   zákona č. 187/1998 Z. z. nie je opodstatnená.

UPLATNENIE VOLEBNÉHO PRÁVA

Namietaný nesúlad čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý ustanovuje: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“

Podľa čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z.: „Člen jednej politickej strany nemôže byť na kandidátnej listine inej politickej strany ani v rámci koalície medzi kandidátmi inej koaličnej politickej strany.“

Pri uplatňovaní ustanovení čl. 30 v predchádzajúcom konaní ústavný súd vyslovil právny názor: „Slobodnou voľbou svojich zástupcov môže občan uplatniť aktívne volebné právo   zaručené   čl.   30   ods.   1   ústavy.   Článkom   30   ods. 4   ústavy   sa   občanom   Slovenskej republiky zaručuje prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. V rozsahu prístupu k voleným funkciám sa týmto ustanovením ústavy zaručuje pasívne volebné právo, možnosť byť zvolený za zástupcu iných občanov a v ich mene vykonávať moc, ktorá podľa čl. 2 ods. 1 ústavy pochádza od nich“ (II. ÚS 48/97).

Aktívne aj pasívne volebné právo sa nezaručuje iba ústavou v čl. 30. Prameňom práva v Slovenskej   republike podľa   čl.   11 ústavy   je aj čl.   25 písm.   b) Medzinárodného paktu   o občianskych a politických právach, ktorý určuje, že každý občan má právo na možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení voliť a byť volený v pravidelných   voľbách, ktoré sa budú konať na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva, tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu hlasovania.

Navrhovateľ   namietol,   že   ustanovením   čl.   I   §   17   ods.   2   druhá   veta   zákona č. 187/1998 Z. z. sa narušilo pasívne volebné právo, pretože sa narušil prístup občanov k funkcii poslanca národnej rady určením nerovnakých podmienok prístupu k tejto funkcii v neprospech občanov, ktorí sú členmi menších politických strán.

Odporca túto námietku odmietol s odôvodnením, že volebný zákon je založený na prezentácii politických programov politických strán a politických hnutí, a nie jednotlivcov. Zároveň umožňuje každej politickej strane alebo politickému hnutiu účasť na voľbách. Z tohto pohľadu sa podľa názoru odporcu občanom nesťažil prístup k voleným funkciám ani sa neznemožnila slobodná súťaž politických síl.

V ústavnom práve jestvujú dva modely postavenia politických strán. Prvý model sa uplatňuje   napríklad   vo   Fínsku,   Francúzsku,   Grécku,   NSR,   Portugalsku,   Taliansku, Španielsku   alebo   Švédsku.   Ústavy   týchto   krajín   výslovne   upravujú   právne   postavenie politických   strán.   Popri   všeobecných   úpravách,   akou   je   čl.   6   španielskej   ústavy,   podľa ktorého: „Politické strany sú prejavom politického pluralizmu, spolupôsobia pri tvorbe a vyjadrení   vôle   ľudu   a   sú   hlavnými nástrojmi   politickej   účasti.   Ich   zakladanie   a   výkon činnosti   sú   v   medziach   ústavy   a   zákonov   slobodné.   Ich   vnútorná   štruktúra   a   spôsoby činnosti   musia   byť   demokratické“,   možno   v porovnávacom   ústavnom   práve   nájsť   aj množstvo detailných noriem: „Politické strany majú právo podľa zákona na vysielacie časy vo   verejnom   rozhlase   a   televízii   podľa   kritérií   zodpovedajúcej   sile   ich   zastúpenia   a určených   zákonom“   (čl.   40   ods.   1   portugalskej   ústavy);   „politické   strany   zastúpené v Zhromaždení republiky, ktoré sa nezúčastňujú na vláde, majú najmä právo byť pravidelne a bezprostredne vládou informované o priebehu závažných záležitostí verejného záujmu“ (čl. 117 ods. 3 portugalskej ústavy) a podobne. V druhom ústavnom modele sa neupravuje postavenie politických strán.

Ústava Slovenskej republiky určuje v čl. 29 ods. 4: „Politické strany a politické hnutia,   ako   aj   spolky,   spoločnosti   alebo   iné   združenia   sú   oddelené   od   štátu. “   Toto ustanovenie   nemožno   hodnotiť   ako   ústavnú   normu,   ktorá   výslovne   vymedzuje   práva a povinnosti politických strán a politických hnutí. Uvedený význam nemožno pripísať ani čl. 31: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať   a ochraňovať   slobodnú   súťaž   politických   síl   v demokratickej   spoločnosti.“ Ústava Slovenskej republiky sa zaraďuje k ústavám, ktoré neupravujú práva a povinnosti politických strán. Prípadne ju možno označiť za medzičlánok prvého a druhého modelu.

Ústava   Slovenskej   republiky,   ktorá   výslovne   nevymedzuje   práva   a   povinnosti politických   strán   a   politických   hnutí,   upravuje   politické   práva   občanov   vrátane   ich volebného   práva.   Zákonom   nemožno   toto   právo   občanov   potlačiť   do   úzadia   takým spôsobom a v takej miere, ako odporca uviedol vo svojom vyjadrení.

Funkcia poslanca národnej rady je volenou verejnou funkciou. Článkom 30 ods. 4 sa neumožňuje   narušiť   rovnosť   prístupu   k   takým   funkciám   za   nijakých   podmienok.   To znamená, že ani zákonodarca nesmie prijať zákon, ktorým vytvorí nerovnaké možnosti pre prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Právo uchádzať sa za rovnakých podmienok o prístup k voleným a iným verejným funkciám sa nepriznáva každému. Článkom 52 ods. 1: „Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem „občan“, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky“ sa toto právo obmedzuje iba v prospech občanov Slovenskej republiky, pretože volebné právo sa podľa čl. 30 ods. 1 zaručuje len občanom.

Každý občan Slovenskej republiky má ústavou zaručené právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám. Ústava na rozdiel od čl. 4 ústavného zákona č. 100/1960 Zb. Ústava   Československej   socialistickej   republiky   neustanovuje   vedúcu   úlohu   jednej politickej strany. Na rozdiel od § 61 ods. 1 ústavného zákona č. 185/1939 Zb. o Ústave Slovenskej   republiky   tiež   neurčuje,   že   verejnú   funkciu   môže   mať   len   organizovaný príslušník politickej strany, ktorou sa podľa § 58 ods. 1 tohto ústavného zákona rozumela Hlinkova slovenská ľudová strana. Ústava uplatňovanie verejnej moci v spoločnosti ani neformuje   do   podoby   „straníckeho   štátu“,   aký   sa   v   NSR   odvodzuje   od   čl.   21   ods.   2 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko. Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 1 zachováva princíp občianskej spoločnosti v tom zmysle, že dovoľuje občanom, aby štátnu moc   vykonávali   prostredníctvom   svojich   volených   zástupcov   alebo   priamo.   V   prípade volenej   funkcie   sa   každému   občanovi   Slovenskej   republiky   ústavou   zaručuje   právo uchádzať sa o hlasy voličov v slobodných demokratických voľbách konaných podľa čl. 30 ods.   2   a   3.   Ústava   nevylučuje   možnosť   uplatnenia   tohto   práva   občanov,   ktorí   nie   sú organizovaní   v politickej   strane   alebo   politickom   hnutí.   V   praxi   uplatňovania   práva zaručeného čl. 30 ods. 4 sa vyvinula obyčaj, podľa ktorej sa občan uchádza o zvolenie do volenej funkcie prostredníctvom politickej strany alebo hnutia, a to aj vtedy, keď nie je členom nijakej politickej strany.

Ústavný princíp ustanovený čl. 31, podľa ktorého zákonná úprava práv ustanovených čl.   30   musí   umožňovať   a   napomáhať   slobodnú   súťaž   politických   síl   v demokratickej spoločnosti, sa nevzťahuje iba na slobodnú súťaž medzi politickými stranami a hnutiami. Slobodná súťaž politických síl sa zaručuje aj vo vnútri jednotlivých politických strán a hnutí, medzi všetkými občanmi, ktorí uplatňujú ústavné právo na prístup k volenej funkcii.

Navrhovateľ ako príčinu nesúladu právneho režimu ustanoveného čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 30 ods. 4 ústavy ďalej uviedol, že pravidlo pre prideľovanie   mandátov   (§   41)   utvára   situáciu,   v   ktorej   sú   občania,   členovia   menších politických strán, vylúčení zo súťaže politických síl.

Zákon   č.   187/1998   Z.   z.   nezakazuje   koaličnej   strane,   aby   na   kandidátnej   listine koalície   uprednostnila   občanov,   ktorí   do   koaličnej   politickej   strany   vstúpili   z   menšej politickej strany alebo hnutia. Zákon neukladá povinnosť vstupu do koaličnej politickej strany. Umiestnenie na kandidátnej listine tiež nie je zárukou zvolenia do volenej funkcie, pretože kandidátna listina je len ponukou pre občanov uplatňujúcich aktívne volebné právo. Až prejav vôle občanov, ktorí majú zákonom neobmedzenú možnosť rozhodnúť o tom, ktorý z kandidátov politickej alebo koaličnej politickej strany ich bude zastupovať výkonom volenej   funkcie,   má   za   následok   zvolenie   jedného   zo   zákonom   neobmedzeného   počtu uchádzačov o volenú funkciu.

Na základe uvedeného možno vysloviť právny názor, že napadnutá druhá veta § 17 ods. 2 zákona nie je v rozpore s článkom 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Namietaný nesúlad čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z.

s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ namietol porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy aj prijatím § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998   Z.   z.: „   Ak   sa   uprázdni   mandát   počas   volebného   obdobia   Národnej   rady Slovenskej republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, pričom náhradníka určí politická strana.“ Navrhovateľ namietol, že zbavením právnej významnosti preferenčných hlasov   vo   fáze   nastupovania   náhradníkov   na   uprázdnené   mandáty   zákonodarca   porušil ústavou   zaručené   právo   občanov   na   prístup   k   voleným   a iným   verejným   funkciám   za rovnakých podmienok.

Odporca návrh odmietol s odôvodnením, že zákonodarca bol toho názoru, že treba politickým   stranám   zastúpeným   v   Národnej   rade   Slovenskej   republiky   poskytnúť dostatočný priestor na výber vhodného náhradníka na uprázdnený mandát vzhľadom na jeho odbornosť.

Podľa ďalšieho tvrdenia odporcu ustanovenie § 48 ods. 1 volebného zákona nie je v rozpore s čl. 30 ods. 4 ústavy, pretože neporušuje rovnaké podmienky v prístupe k voleným alebo   iným   verejným   funkciám   už   i   z   toho   dôvodu,   že   podmienky   nastupovania náhradníkov sú občanom, ako aj kandidátom na funkciu poslancov v čase volieb známe.

Odporcove   tvrdenia   ústavný   súd   hodnotil   ako   zjednodušené.   V   konaní   o   súlade zákona   s   ústavou   nie   je   dostatočným   právnym   argumentom   odkaz   na   skutočnosť,   že zákonodarca   ustanovil   pravidlo   správania   v   zákone,   ktorý   je   predmetom   konania. V okolnostiach   prípadu   znalosť   podmienok   ustanovených   zákonom   pre   nastupovanie náhradníkov na uprázdnený poslanecký mandát nemožno stotožniť s rovnosťou podmienok, za ktorých ústava v čl. 30 ods. 4 zaručuje občanom prístup k voleným funkciám.

Odporca ďalej odmietol navrhovateľov názor, podľa ktorého zákonodarca prijatím § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. nerešpektoval právny názor ústavného súdu o obsahu čl. 30 ods. 4 ústavy z hľadiska nastupovania náhradníka na uprázdnený poslanecký mandát. Odporca svoj názor odôvodnil tak, že ústavný súd nálezom rozhodol v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorú riešil za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

Odporca   sa   v   tomto   svojom   vyjadrení   dopustil   dvoch   nepresností.   Ústavný   súd nevyslovil právny názor citovaný navrhovateľom v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd   tento   právny   názor   vyslovil   vo   veci   II.   ÚS   48/97,   ktorá   bola   konaním   o podnete. Závažnejšou   nepresnosťou   odporcu   bolo   tvrdenie   o   právnej   nevýznamnosti   právneho názoru ústavného súdu, pretože sa týkal predchádzajúcej právnej úpravy.

Ústavný súd vyslovil právny názor, ktorý sa v prvom rade týka obsahu a účelu čl. 30 ods. 4 ústavy a iba druhotne zákona, ktorý odporca pomenoval slovami „predchádzajúca právna úprava“.

Právny   režim   ustanovený   §   48   ods.   1   zákona   č. 187/1998   Z.   z.   je   odpoveďou zákonodarcu na právny názor ústavného súdu. Zmena zákona sa uskutočnila bez zmeny ústavy. V dôsledku prijatia § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. by sa nemohlo uskutočniť konanie o podnete analogické konaniu vo veci II. ÚS 48/97, ale novelizácia zákona zostala bez právneho účinku na právomoc ústavného súdu preskúmať, či § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. bol prijatý v súlade s čl. 30 ods. 4 ústavy.

Uplatnenie volebného práva, aktívneho aj pasívneho, je spolu s hlasovaním v referende najvýznamnejším právnym prostriedkom prevedenia štátnej moci z občana na mechanizmus verejnej moci. Vzťah medzi občanom ako zdrojom všetkej moci v štáte a verejnou mocou v demokratickej forme vlády nemožno zredukovať na odovzdanie hlasu občana vo všeobecnom, rovnom a tajnom hlasovaní v pravidelne konaných voľbách.

Článkom 30 sa v spojení s čl. 2 ods. 1 ústavy zaručuje občanovi nielen možnosť odovzdať svoj hlas v prospech kandidáta na volené miesto alebo možnosť dostať hlas od iných občanov. Občan vo voľbách rozhoduje o vlastnej budúcnosti v štáte, v ktorom žije. Predstavy o   budúcej   orientácii   štátu   a   spoločnosti   sa   rôznia   medzi   jednotlivými   občanmi   nielen   v závislosti od politických sympatií. Aj vo vnútri politických strán a politických hnutí existujú rozdielne predstavy o budúcom smerovaní vecí verejného záujmu. Preto právo občana zvoliť si za svojho zástupcu toho, kto sa najviac približuje k jeho vlastným predstavám o riešení otázok verejného záujmu, je podstatnou súčasťou práva zaručeného čl. 30 ods. 1 ústavy. Formuláciou právnych noriem nemožno zaručiť, že občan toto dôležité právo naozaj uplatní, ale povinnosťou právneho štátu je vytvoriť právne predpoklady, aby ho   uplatniť   naozaj mohol. Občania hlasujúci vo voľbách hlasujú pomocou hlasovacích lístkov, ktoré musia mať   zákonom   ustanovené   náležitosti.   K   nim   patrí   aj   poradie   kandidátov,   ktoré   na hlasovacom lístku musí byť zhodné s poradím kandidátov na hlasovacej listine (§ 22 ods. 2 volebného zákona). Každý občan vie, ktorými osobami sa nechá zastupovať, keď uplatní svoje právo zúčastniť sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov. Ak volič nie je spokojný s poradím kandidátov na hlasovacom lístku, ktorý podľa § 28 ods. 6 volebného zákona vloží do volebnej schránky, má možnosť najviac štyrom kandidátom udeliť prednostný hlas (§ 28 ods. 4 volebného zákona), ktorý je právne relevantný, ak sa najmenej 10 % oprávnených voličov zhodne v názore na osobu, ktorá sa má v ich mene a záujme podieľať na uplatňovaní verejnej moci v štáte (II. ÚS 48/97).

Zloženie   národnej   rady   neurčuje   vôľa   jej   poslancov   alebo   politických   strán zastúpených v národnej rade, ale vôľa občanov, od ktorých pochádza moc v štáte a ktorí poverujú   spoluobčanov,   aby   v   ich   mene   uplatňovali   verejnú   moc.   Táto   zásada   platí rovnakou   mierou   počas   celého   volebného   obdobia.   Vzťahuje   sa   aj   na   ustanovenie náhradníka   za   poslanca,   pretože   aj   náhradník   je   zástupcom   občanov   a   zároveň   aj náhradníkovi sa ústavou zaručuje právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. Občan má v rámci volebného obvodu možnosť vybrať si skupinu osôb, ktoré ho budú zastupovať v parlamente. Občania pri uplatnení aktívneho volebného práva nerozhodujú len o tom, kto z kandidátov na poslanca sa stane poslancom a kto sa stane náhradníkom. Občania vo voľbách majú priznané aj právo určiť poradie všetkých kandidátov.   Ústava   neobsahuje   ustanovenie   o   zbavení   právnych   účinkov   preferenčných hlasov voličov v období po vykonaní volieb. Ak občan uplatní svoje právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy s tým, že využije aj právo udeliť prednostný hlas kandidátovi na poslanca, právne účinky uplatnenia práva sa zachovávajú počas celého volebného obdobia. V súlade s týmto oprávnením   občana,   ktorý   uplatnil   aktívne   volebné   právo,   je   oprávnenie   občana,   ktorý uplatnil pasívne volebné právo zaručené čl. 30 ods. 4 ústavy. Právo nadobudnúť poslanecký mandát   po   splnení   podmienok   ustanovených   pre   prístup   k   volenej   funkcii   sa   zaručuje s rovnakou intenzitou počas celého volebného obdobia. Článkom 30 ods. 4 sa zaručuje právo na zachovanie právneho stavu určenému prednostnými hlasmi voličov aj v období po vykonaní volieb.

Právny režim ustanovený podľa čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. nie je v súlade s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Namietaný nesúlad čl. I § 17 ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z.

s čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ namietol nesúlad vyššie citovaného čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z. aj s čl. 31 ústavy: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti“.

Článkom 31 ústavy sa určuje ústavný princíp tvorby a aplikácie všetkých politických práv, ktoré sa zaručujú v treťom oddiele druhej hlavy. Ide o všeobecný princíp, ktorý má širší obsah ako ustanovenie čl. 49 Ústavy Talianskej republiky: „Všetci občania majú právo organizovať sa slobodne v stranách, aby demokratickou metódou súťažili za účelom určenia národnej   politiky“   alebo čl.   10   ods.   2   Ústavy   Republiky   Portugalsko:   „Politické   strany súťažia s úctou k zásadám národnej nezávislosti a politickej demokracie cestou organizácie a   vyjadrenia   vôle   ľudu“.   Pretože   ustanovenie   čl.   31   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   v ústavnom   práve   ojedinelé,   pre   jeho   výklad   a   uplatňovanie   nie   je   právne   významné uplatnenie porovnávacej metódy.

Ústava   Slovenskej   republiky   je   základným   zákonom   štátu   prechádzajúceho   od totalitnej formy vlády k demokratickej forme vlády. Za účelom stabilizácie demokracie a právnosti štátu ústava obsahuje ustanovenia, ktoré implikovane zahŕňajú zámer ústavodarcu zaručiť   zvýšenú   ochranu   zvlášť   dôležitým   spoločenským   vzťahom   (PL. ÚS   7/96).   K ústavným   zárukám   stabilizácie   demokracie   a   právnosti   štátu   patrí   aj   princíp   ochrany slobodnej   súťaže politických   síl   v tvorbe a uplatňovaní zákonov upravujúcich   politické práva a slobody.

Ústavný   súd   o   tomto   princípe   vyslovil,   že   nemá   povahu   ústavného   práva   alebo slobody   zaručenej   jednotlivcovi.   Jeho   obsahom   je   záväzok   Národnej   rady   Slovenskej republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody schváliť iba také zákony,   ktorými   sa   umožní   a   ochráni   slobodná   súťaž   politických   síl   v demokratickej spoločnosti. Obsahom princípu ustanoveného čl. 31 ústavy je zároveň aj záväzok ostatných orgánov   verejnej   moci   uplatňovať   zákony   upravujúce   politické   práva   a   slobody   jedine spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súťaž politických síl (PL. ÚS 19/98).

Navrhovateľ nenamietol nesúlad čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona č. 187/1998 Z. z. s   čl.   31   nezávisle   na   inom   ustanovení   ústavy.   Navrhovateľ   namietol   nesúlad   tohto ustanovenia s čl. 31 v spojení s čl. 30 ods. 4 ústavy. Pretože Ústavný súd Slovenskej republiky   rozhodol,   že zákonodarca   prijatím   čl.   I   §   17   ods.   2   druhá   veta   zákona č. 187/1998 Z. z. neporušil čl. 30 ods. 4 ústavy, jeho postup bol aj v súlade s čl. 31 ústavy.

Namietaný nesúlad čl. I § 16 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z.

s čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky

Z   dôvodu   nesúladu   s   čl.   31   navrhovateľ   namietol   aj   čl.   I   §   16   ods.   3   zákona č. 187/1998 Z. z.

Zákonodarca   v   tomto   ustanovení   určil: „Ak   okrsková   volebná   komisia   nie   je v určenom počte vytvorená spôsobom uvedeným v odseku 1, starosta obce túto skutočnosť bezodkladne oznámi prednostovi okresného úradu, ktorý po porade so splnomocnencami kandidujúcich politických strán vymenuje zostávajúcich členov z osôb, ktoré nie sú členmi nijakej politickej strany alebo koalície.“

Ustanovenie § 16 ods. 3 novely volebného zákona ustanovuje v nadväznosti na § 16 ods.   1   pravidlo   doplnenia   členov   okrskovej   volebnej   komisie   v   prípade,   keď   svoje oprávnenie   delegovať jedného   člena a   jedného   náhradníka   nevyužije v   zákonnej   lehote každá politická strana alebo koalícia, ktorej kandidátna listina bola zaregistrovaná.

Zmena zavedená citovaným ustanovením spočíva v tom, že dotvorenie okrskovej volebnej komisie tak, aby každá komisia mala najmenej 5 členov, sa zveruje do právomoci prednostu okresného úradu, teda menovanému funkcionárovi miestnej štátnej správy, a nie starostovi,   teda   jednému z dvoch   orgánov samosprávy obce, ako tomu bolo do prijatia novely volebného zákona.

Na   rozdiel   od   predchádzajúcej   úpravy   sa   v   tejto   súvislosti   ustanovili   aj   dve požiadavky, ktoré prednosta okresného úradu musí splniť na to, aby mohol vymenovať zostávajúcich členov okrskovej   volebnej komisie: musí sa   poradiť so splnomocnencami kandidujúcich politických strán a zároveň musí dodržať princíp nestraníckosti osôb, ktoré hodlá vymenovať. Starosta obce podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebol vo svojej vymenúvacej právomoci nijako právne limitovaný.

Ustanovenie čl. 31 ústavy sa vzťahuje na všetky politické práva a slobody vyjadrené v   ústave.   Ustanovuje   všeobecné   požiadavky   predovšetkým   pre   zákonodarstvo podmieňujúce existenciu demokratickej spoločnosti. Teda aj volebný zákon, v nastolenom prípade ustanovenie § 16 ods. 3 druhá veta novely volebného zákona, sa musí konfrontovať s požiadavkou, či umožňuje a ochraňuje slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Svojou povahou čl. 31 ústavy má vplyv na formovanie politických síl v štáte. V rozpore s týmto ustanovením by bola akákoľvek diskriminácia niektorých politických síl vo voľbách, konkrétne pri zložení členov okrskovej volebnej komisie.

Z ustanovenia § 16 ods. 1 však vyplýva, že do okrskovej volebnej komisie môže delegovať   každá   politická   strana   alebo   koalícia,   ktorej   kandidátna   listina   bola zaregistrovaná, najneskôr do 30 dní pred dňom volieb jedného člena a jedného náhradníka. Volebný   zákon   zároveň   ustanovuje   najväčší   možný   počet   členov   okrskovej   volebnej komisie   (§   16   ods.   2).   Slobodná   súťaž   politických   síl   sa   v tomto   prípade   realizuje vytvorením možnosti pre každú politickú stranu ustanoviť si svojho zástupcu do okrskovej volebnej komisie. Právomoc prednostu okresného úradu doplniť (vymenovať) zostávajúcich členov   uvedených   volebných   komisií   sa   môže   subsidiárne   realizovať   iba   v prípade,   ak príslušné   kandidujúce   politické   strany   svojím   vlastným   pričinením   nevyužijú   delegačné oprávnenie priznané im zákonom. Ústavný súd v konaní o súlade zákona č. 233/1998 Z. z. túto okolnosť označil za prejav (formu) slobodnej súťaže politických síl v spoločnosti (PL. ÚS 19/98). Rovnakú úlohu má aj ustanovenie čl. I § 16 ods. 3 zákona č. 187/1998 Z. z. Tým, že prednosta okresného úradu môže svoju právomoc uplatniť len vo vzťahu k osobám, ktoré nie sú členmi žiadnej politickej strany alebo koalície, sa poskytuje zákonná záruka nezneužiť vymenúvaciu právomoc vo vzťahu k akejkoľvek politickej strane alebo koalícii. Preto ústavný súd tejto námietke nevyhovel.

SÚDNA OCHRANA UPLATNENIA VOLEBNÉHO PRÁVA

Namietaný nesúlad čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ namietol neústavnosť čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z.: „Proti rozhodnutiu Ústrednej volebnej komisie o registrácii kandidátnej listiny, o registrácii   kandidátnej   listiny   s   úpravami   podľa   §   18   ods.   2   a proti   rozhodnutiu   o odmietnutí registrácie kandidátnej listiny môžu kandidujúce politické strany podať návrh na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie alebo návrh na vydanie rozhodnutia o ponechaní kandidáta   na   kandidátnej listine,   alebo návrh na vydanie rozhodnutia   o   zaregistrovaní kandidátnej listiny na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Návrh treba podať do troch dní odo   dňa   rozhodnutia   Ústrednej   volebnej   komisie.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sa nemožno odvolať. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný rozhodnúť do piatich dní“ (čl. I § 19 ods. 4). „Konanie vo veciach registrácie kandidátnych listín“ (čl. II § 200g). V odôvodnení tejto časti návrhu vyslovil navrhovateľ domnienku, že právomoc vymedzenú v citovaných ustanoveniach mohol zákonodarca zveriť Ústavnému súdu Slovenskej republiky, pretože ten podľa čl. 129 ods. 2 ústavy rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky.

Odporca najskôr namietol, že čl. 142 ods. 1 ústavy nemožno vysvetľovať natoľko zúžene, ako to urobil navrhovateľ, ale že toto ustanovenie treba „chápať v súlade s § 7 Občianskeho súdneho poriadku“. Z ustanovení § 7 Občianskeho súdneho poriadku odporca odvodil   právomoc   všeobecného   súdnictva   preskúmať   rozhodnutia   Ústrednej   volebnej komisie.

Súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane   podnikateľských   a   hospodárskych   vzťahov),   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1).

Súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj o ďalších veciach za predpokladu, že to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzájomné vzťahy medzi prameňmi práva sú hierarchické a všeobecne známe. Ústava nevykonáva   zákon,   ale zákony   vykonávajú   ústavu.   Preto   ústavný   súd   neprijal   uvedený názor odporcu. Ústavnú právomoc všeobecného súdnictva nemožno vysvetľovať na základe ustanovení zákona. Zákonom možno špecifikovať len takú právomoc všeobecných súdov, ktorou sa neprekročí rámec ústavy. Pre hodnotenie ústavnosti pôsobnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určenej čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. nie je právne   významné, či   je táto   pôsobnosť   v súlade   s   §   7   Občianskeho   súdneho   poriadku. Jedine ak vyplýva z ústavy, navrhovateľova námietka nie je opodstatnená.

Právomoc   všeobecného   súdnictva   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   sa   týka   troch rozsiahlych   okruhov   právnych   vzťahov.   Okrem   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí správnych orgánov môžu súdy rozhodovať o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. V okolnostiach   prípadu   možno vylúčiť právomoc všeobecných   súdov   v trestnoprávnych veciach.

V ústave použitý termín „občianskoprávne veci“ nemožno identifikovať so vzťahmi upravenými Občianskym zákonníkom. Navrhovateľ v   Doplnení návrhu II.   upozornil   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá v interpretácii pojmu „občianske práva alebo   záväzky“   podstatne   presahuje   hranice   jeho   významu   zvyčajné   vo   vnútroštátnych právnych   poriadkoch.   Nepridržiava   sa   tradičného   rozlišovania   verejného   a   súkromného práva a zahŕňa aj široký okruh práv, ktoré majú svoj základ vo verejnom práve (napr. König case, 1978, A-27, § 90).

Európsky súd pre ľudské práva odmietol kvalifikovať stratu poslaneckého mandátu ako   vec   týkajúcu   sa   občianskych   práv.   Vyslovil,   že   právo   uchádzať   sa   o zvolenie   do Národného zhromaždenia a právo byť poslancom je politickým právom, a nie občianskym v zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   takže   spory   týkajúce   sa   uplatnenia   tohto   práva   sa nachádzajú   mimo   rámca   tohto   ustanovenia   [Case   of   Pierre-Bloch   v. France (120/1996/732/938)].

Právomoc najvyššieho súdu podľa zákona č. 187/1998 Z. z. sa vzťahuje na veci súvisiace s uplatnením volebného práva. Volebné právo je verejnoprávnym inštitútom. V medzinárodnom   štandarde   uplatnenia   tohto   práva   nejestvujú   ani   náznaky   kvalifikácie volebného   práva   ako   práva,   ktorého   charakter   s   prihliadnutím   na   jeho   obsah   a   účinky umožňuje jeho zaradenie medzi občianske práva alebo záväzky. Ani v domácom právnom poriadku, jeho teórii alebo histórii neexistujú príčiny opodstatňujúce hodnotenie volebného práva ako občianskoprávnej veci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

Preskúmanie rozhodnutí Ústrednej volebnej komisie Najvyšším súdom Slovenskej republiky môže byť v súlade s čl. 142 ods. 1 ústavy iba za predpokladu, že sa ním realizuje právomoc všeobecného súdnictva preskúmať rozhodnutia správnych orgánov.

Preskúmateľnosť zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov na základe žaloby alebo opravného prostriedku sa v Občianskom súdnom poriadku upravuje v piatej časti, § 244 až §   250s.   Namietnuté   ustanovenie   čl.   II   §   200g   zákona   č.   187/1998   Z.   z.   v systematike Občianskeho súdneho poriadku nepatrí do piatej časti. To zdanlivo umožňuje tvrdiť, že preskúmanie   rozhodnutí   Ústrednej   volebnej   komisie   najvyšším   súdom   nie   je   súčasťou správneho súdnictva, ale osobitného zákonného režimu.

Platný právny poriadok Slovenskej republiky nevytvoril volebné súdnictvo, aké sa v Československej   republike   zriadilo   zákonom   č.   125/1920   Zb. o volebnom   súde   v znení zákona č. 145/1924 Zb. Pôsobnosť najvyššieho súdu pri preskúmaní rozhodnutí Ústrednej volebnej komisie nemožno hodnotiť ako súčasť volebného súdnictva len z dôvodu, že čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. zákonodarca nepodriadil systematike správneho súdnictva. Tak ako pre hodnotenie ústavnosti právomoci najvyššieho súdu podľa čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. nie je právne významné, či je táto právomoc v súlade s § 7   Občianskeho   súdneho   poriadku,   právny   význam   nemá   ani   súlad   so   systematickým usporiadaním   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Iba   ustanovením   pôsobnosti zlučiteľnej s ústavnou pôsobnosťou vymedzenou v čl. 142 ods. 1 mohol zákonodarca konať v súlade s ústavou, keď prijal čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z.

Právomoc   všeobecného   súdnictva   konať   vo   volebných   veciach   vznikla   prijatím zákona č. 80/1990 Zb. Zápis do zoznamu voličov je zákonom ustanovenou podmienkou uplatnenia aktívneho volebného práva občana. Rozhodovanie o návrhu o vykonaní opravy alebo   o   doplnení   zoznamu   voličov   v   konaní   pred   okresným   súdom   je   zákonom zabezpečeným   spôsobom   ochrany   ústavného   práva   občana   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom, ktoré nesmie byť vylúčené z právomoci súdu, keď sa rozhodnutie týka základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 druhá veta).

Preskúmanie   rozhodnutia   volebnej   komisie   v   konaní   vo   veciach   registrácie kandidátnych listín podľa čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. sa priamo netýka uplatnenia základného   práva   alebo   slobody.   Až   sprostredkovane   cez   právne   účinky   registrácie kandidátnej   listiny   môže   mať   vplyv   na   uplatnenie   pasívneho   volebného   práva   občana. Odporca nesprávne zjednodušil tento právny vzťah, keď ho stotožnil s konaním podľa § 8 volebného zákona a § 200f Občianskeho súdneho poriadku.

V konaní podľa čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. sa nezabezpečuje uplatnenie základného práva občana zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy. Orgány všeobecného súdnictva podľa čl. 142 ods. 1 nepreskúmavajú iba zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, ak sa týkajú základných práv alebo slobôd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ uvedený v čl. 46 ods. 2 ústavný súd hodnotil ako synonymný s termínom „rozhodnutia správnych orgánov“, ktorý sa uvádza v čl.   142   ods.   1.   V   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   toto   synonymum   použil   aj zákonodarca, keď v § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ustanovil: „V správnom súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   štátnej   správy,   orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ   im   zákon   zveruje   rozhodovanie   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“)“.

Ústavný súd k čl. 142 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 uviedol: „Pojem verejnej správy je termínom, ktorý sa do právnej teórie i praxe zaviedol v 90. rokoch namiesto pojmu „štátna správa“. Vyjadruje sa ním zmenená skutočnosť, podľa ktorej správu verejných vecí môžu vykonávať aj neštátne subjekty. Pojem verejnej správy sa odvodil od pojmu správy ako vedomej   činnosti   slúžiacej   na   dosiahnutie   určitého   cieľa   (účelu).   Podľa   toho,   či   ide   o činnosť sledujúcu súkromné alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi správou súkromnou a verejnou. Verejnú správu charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme. Pojem verejná správa označuje buď činnosť alebo inštitúcie, ktoré správu vykonávajú“ (PL. ÚS 19/98). V okolnostiach prípadu Ústredná volebná komisia je inštitúciou verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonáva, je správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme.

Verejný záujem treba vymedzovať podľa okolností prípadu. V okolnostiach prípadu, ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, je právne významné rozhodnutie o tom, či pri príprave a zabezpečovaní volieb je vo verejnom záujme vytvoriť orgán verejnej moci a či je takým orgánom Ústredná volebná komisia.

Navrhovateľ namietol, že volebné komisie sú spoločensko-politickými orgánmi sui generis. Nedisponujú právomocou v oblasti verejnej správy. Nakoľko Ústrednú volebnú komisiu   nemožno   kvalifikovať   ako   správny   orgán,   zákonodarca   rozšíril   právomoc Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nad rámec právomoci všeobecného súdnictva, keď tomuto   štátnemu   orgánu   zveril   konanie   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam Ústrednej volebnej komisie.

Odporca označil Ústrednú volebnú komisiu za subjekt verejného práva sui generis. Rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného práva   sú   podľa   odporcovho   názoru   preskúmateľné   súdom   bez   rozporu   s čl. 142   ods.   1 ústavy.

V ustanovení § 11 ods. 1 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov je upravené zriaďovanie volebných komisií, v odseku 2 členstvo vo volebnej komisii a v ods. 3 tohto ustanovenia utváranie volebných komisií zo zástupcov politických strán a hnutí alebo ich koalícií.

Účasť   štátnych   orgánov   na   organizácii   volieb   vymedzuje   zákon   č.   80/1990   Zb. v znení neskorších predpisov v § 11 ods. 7, § 13 ods. 4, § 19 ods. 5, § 22 ods. 2 až 4, § 24 ods. 1 a 2, § 47, § 53 ods. 3, § 54, ako aj v návrhu namietnutým § 19 ods. 4 zákona č. 80/1990 Zb. v znení zákona č. 187/1998 Z. z. Zákonom sa taxatívne ustanovuje účasť Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   (§   11   ods.   7),   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky (§ 13 ods. 4, § 19 ods. 5, § 22 ods. 2 až 4, § 54), predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (§ 24 ods. 1 a 2 aj § 47) pri vyhlásení volieb a spolupôsobení pri organizácii volieb. Po overení volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zákon ustanovuje oznamovaciu povinnosť voči ďalšiemu štátnemu orgánu, ktorým je Ministerstvo financií   Slovenskej   republiky   (§   53   ods.   3).   V neposlednom   rade   zákon   ustanovuje právomoc   všeobecného   súdnictva   v   ustanovení,   ktorého   nesúlad   s   ústavou   navrhovateľ namietol.

Zákon neustanovuje, že volebné komisie sú samostatným štátnym orgánom.Iné   štátne   orgány   poskytujú   Ústrednej   volebnej   komisii   súčinnosť   v   zákonom ustanovených medziach. Napr. podľa § 13 ods. 4 zák. č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vytvára na pomoc pri plnení úloh Ústrednej   volebnej   komisie   odborno-administratívny   útvar.“   Z   ustanovení   zákona   však nemožno   odvodiť,   že   poskytovaním   súčinnosti   zo   strany   štátneho   orgánu   sa   Ústredná volebná komisia stáva dočasným organizačným útvarom takéhoto štátneho orgánu. Zákon neumožňuje odvodiť ani záver, že odborno-administratívny útvar vytvorený Ministerstvom vnútra   Slovenskej   republiky   na   pomoc   Ústrednej   volebnej   komisii   sa   stáva   súčasťou Ústrednej volebnej komisie a vykonáva časť právomocí tohto orgánu. Ústredná volebná komisia teda nekoná ako orgán štátnej správy a orgány štátnej správy sa nepodieľajú na uplatnení právomocí Ústrednej volebnej komisie.

Ústredná volebná komisia koná o veciach a spôsobom ustanoveným § 13 ods. 3 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia: „Ústredná volebná komisia a) preskúmava   kandidátne   listiny   a   rozhoduje   o   ich   registrácii   alebo   o   odmietnutí registrácie, b) dohliada na pripravenosť volebných komisií nižších stupňov zabezpečovať úlohy podľa tohto zákona, c) prerokúva   informácie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   o   organizačnej a technickej príprave volieb a odporúča návrhy na vykonanie opatrení, d) prerokúva   informácie   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   o   príprave   projektu technického spracovania výsledkov volieb v okresoch a v Slovenskej republike, e) prerokúva informácie o zabezpečení rovnosti pridelenia vysielacích časov v televíznom a rozhlasovom vysielaní počas volebnej kampane, f) zisťuje a uverejňuje výsledky volieb, g) vyhotoví   zápisnicu   o   výsledkoch   volieb   a   odovzdá   ju   predsedovi   Národnej   rady Slovenskej republiky, h) vydáva zvoleným kandidátom osvedčenia o zvolení, i) odovzdá volebné dokumenty do úschovy Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky“.Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vymedzil správne orgány v § 1 ods. 1 a 2, podľa   ktorého   ide   o   miestne   a   ústredné   orgány   štátnej   správy   alebo   orgány   štátnych organizácií, ak rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach občanov a organizácií. Predmetom konania nemôže byť akýkoľvek záujem fyzickej, resp. právnickej   osoby,   ale   iba   taký   záujem,   ktorému   právne   predpisy   poskytujú   osobitnú ochranu.

Platná právna úprava vytvorila Ústrednú volebnú komisiu s právomocami, ktorých uplatnenie je vo verejnom záujme.

Napriek skutočnosti, že Ústredná volebná komisia je špeciálnym orgánom, existuje viac znakov, ktoré odôvodňujú považovať ju za orgán verejnej správy. Volebné komisie sú orgánmi   verejnej   moci   v   oblasti   verejnej   správy,   pričom   povaha   a činnosť   Ústrednej volebnej komisie má verejno-mocenský, resp. verejno-správny charakter. Ústredná volebná komisia je zriaďovaná na základe zákona a jej činnosť, napriek istým špecifikám, možno charakterizovať   ako   pravidelnú,   uskutočňovanú   raz   za   štyri   roky.   Za   predpokladu,   že nastanú podmienky pre vyhlásenie mimoriadnych volieb aj mimo tohto obdobia. Ústredná volebná komisia disponuje celým radom právomocí, ktoré vyplývajú zo zákona, a záväzne rozhoduje   o   právach   a povinnostiach   subjektov   práva.   Je   charakterizovaná   aj   vlastným personálnym substrátom (podľa zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších   predpisov   si vytvára   odborno-administratívny   útvar).   Vo   svojej   činnosti   nevystupuje priamo   v   mene štátu, ale zabezpečovaním úloh a vydávaním rozhodnutí ovplyvňuje jeho fungovanie, čo znamená, že ako subjekt verejnej správy zakladá, mení a zrušuje vzťahy vznikajúce vo verejnej   správe.   Činnosť   Ústrednej   volebnej   komisie   je   administratívny   proces,   ktorý vyúsťuje   do   rozhodovacej   činnosti.   Rozhodnutia   možno   charakterizovať   ako neformalizované.

Podľa právneho názoru ústavného súdu orgánom verejnej správy môže byť iba taký orgán, ktorý má právomoci v oblasti správy verejných vecí. Zákon určil Ústrednej volebnej komisii rozhodovacie právomoci. Napríklad podľa čl. 13 ods. 3 písm. a) Ústredná volebná komisia   rozhoduje   o   registrácii   kandidátnych   listín   alebo   o odmietnutí   ich   registrácie. Zákonom ustanovenú právomoc Ústredná volebná komisia nemôže vykonávať pri správe súkromných   vecí.   Uplatnenie   volebného   práva   vo   voľbách   je   spôsobom   realizácie základného práva občana, ktoré sa ako politické právo zaručuje ústavou. Toto právo sa uplatňuje   vo   vzťahu   medzi   občanom   a   štátom,   ktorý   patrí   k   najvýznamnejším verejnoprávnym vzťahom.

Ústredná   volebná   komisia   nie   je   orgánom   štátnej   správy,   ale   je   orgánom verejnej   správy.   Čl.   142   ods.   1   ústavy   sa   súdom   zveruje   právomoc   preskúmať rozhodnutia   správnych   orgánov.   V   tejto   formulácii   ústava   neurčuje   iba   právomoc všeobecného súdnictva preskúmať rozhodnutia štátnej správy, ale aj ďalších orgánov verejnej správy. Čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. v súlade s čl. 142 ods. 1 ústavy určil,   že   rozhodnutia   Ústrednej   volebnej   komisie   ako   orgánu   verejnej   správy   je príslušný preskúmať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. je v súlade s čl. 142 ods. 1 ústavy.

Namietaný nesúlad čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovateľ namietol, že čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. nie je v súlade ani s čl. 48 ods. 2 ústavy, presnejšie s tou jeho časťou, ktorou sa účastníkovi konania zaručuje prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Práva   zaručené čl.   48 ods.   2   ústavy   sú   súčasťou   siedmeho oddielu   druhej   hlavy ústavy nazvanej Právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ústavný súd v konaniach na ochranu ústavnosti   opakovane   vyslovil,   že   uplatnenie   ústavy   v okolnostiach   konkrétneho spoločenského   vzťahu   si   obvykle   vyžaduje   uplatnenie   všetkých   navzájom   súvisiacich noriem ústavy (II. ÚS 71/97; II. ÚS 128/95). Uplatnenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 je v príčinnej súvislosti s ochranou podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v ktorom sa zaručuje právo na prístup k súdu (II. ÚS 71/97).

Článok   46   ods.   1   upravuje   prístup   k súdu   ako   možnosť   predložiť   súdu   na rozhodnutie   spor   o   tie   práva,   ktoré   sa   podľa   rozhodnutia   zákonodarcu   môžu predkladať súdu. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa teda zaručuje právo stať sa účastníkom súdneho   konania   z vlastnej   iniciatívy.   Od   tohto   práva   treba   odlíšiť   právo   byť účastníkom   súdneho   konania   vždy,   ak   zákon   dovoľuje   súdu   rozhodovať   o   práve osoby.   Právo   byť   účastníkom   konania   pred   súdom   konajúcim   vo   svojej   veci   sa zaručuje prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ namietol, že toto právo sa porušuje   politickým   stranám,   ak   rozhodnutie   Ústrednej   volebnej   komisie   o registrácii politickej strany predloží na súdne preskúmanie iná politická strana.

Ústavný súd vyslovil právny názor, podľa ktorého v právnom štáte musí existovať „možnosť spoliehať sa na to, že štát poskytne občanom efektívnu ochranu ich práv v súlade s platnou právnou úpravou“ (PL. ÚS 16/95). Právnické osoby sú popri fyzických osobách jednou z dvoch existujúcich skupín subjektov práva. Z podstaty právneho štátu, ktorá okrem iného   spočíva   v efektívnej   ochrane práv fyzických   osôb,   možno odvodiť   aj požiadavku efektívnej ochrany práv právnických osôb. Preto nárok právnických osôb na právnu ochranu vyplýva z princípu čl. 1 ústavy. Aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru orgány Rady Európy uplatňujú ako právo, ktoré sa zaručuje fyzickým aj právnickým osobám. Preto právo politickej strany na prístup k súdu zákonodarca v zásade mohol porušiť.

Zároveň s námietkou nesúladu čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. s čl. 142 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy navrhovateľ namietol aj nesúlad čl. II § 200g ods. 2 uvedeného zákona s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života   účastníkov   alebo,   v   rozsahu považovanom súdom   za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti“.

Navrhovateľ   svoju   námietku   nesúladu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   odôvodnil   tak,   že ustanovenie čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. nielenže znevýhodňuje politickú stranu, o ktorej registrácii sa koná, ale nepriznáva tejto politickej strane ani status procesnej strany. Tento právny stav navrhovateľ porovnal s právnym názorom Európskej komisie pre ľudské práva, ktorá vo veci Fredin proti Švédsku vyslovila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu,   že   sťažovateľ   nemal   možnosť   verejne   vypovedať   pred   správnym   súdom. Navrhovateľ namietol nesúlad čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z. aj s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dombo Beheer proti Holandsku (1994, A-274).

Odporca návrh odmietol s odôvodnením, že použitím dikcie „politická strana“ mal zákonodarca na mysli každú politickú stranu, ktorá sa môže dostať do sporu pri registrácii kandidátnych listín. Svoj názor odporca doplnil odkazom na teóriu občianskeho procesného práva: „spôsobilosť byť účastníkom konania priznáva zásadne každému, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, a výnimočne aj tomu, komu spôsobilosť byť účastníkom konania z osobitných dôvodov sám priznáva, lebo každý má právo dovolávať sa na súde procesnej ochrany práv, ktorou boli ohrozené alebo porušené“.

Spôsobilosť byť účastníkom konania, tak ako ju vymedzuje citovaný doktrinálny názor, predstavuje všeobecnú vlastnosť každej osoby byť subjektom procesných práv. Táto možnosť nie je absolútna, ale vymedzuje a zaručuje sa zákonom. Ak by platil opak, nemalo by právny význam ustanovenie čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z., pretože v ňom uvedení   účastníci   konania   tiež   majú   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Predmetom konania pred ústavným súdom v rozsahu tejto časti návrhu bolo rozhodnutie, či politická strana so spôsobilosťou byť účastníkom konania má zaručené také právne postavenie, ktoré jej dovoľuje uplatniť práva účastníka v konaní podľa čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z.

Navrhovateľ v podstate namietol nesúlad čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z. s prvou vetou čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to vo vzťahu k právu na prístup k súdu a na spravodlivé   a   verejné   prerokovanie   záležitosti   účastníka   konania.   Pre   takto   vymedzený predmet sporu má právny význam už citovaný názor Európskeho súdu pre ľudské práva o tom, že spory týkajúce sa uplatnenia volebného práva sa nachádzajú mimo rámca čl. 6 ods. 1   Dohovoru   [Case   of   Pierre-Bloch   v.   France   (120/1996/732/938)].   Navrhovateľ   teda namietol nesúlad čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z. s prvou vetou čl. 6 ods. 1 Dohovoru   neopodstatnene.   Iný   význam   má   námietka   nesúladu   citovaného   ustanovenia zákona s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Politická strana, ktorej kandidátna listina je predmetom konania podľa čl. II § 200g ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z., nie je v čl. II § 200g ods. 2 citovaného zákona výslovne ustanovená za účastníka konania vtedy, ak návrh na začatie konania podá iná politická strana. Národná rada prijala zákon, ktorým výslovne ustanovila, že súd sa bude záležitosťou zaoberať. Národná rada ustanovila aj príslušnosť orgánu súdnej moci. Za účastníka konania však výslovne neurčila právnickú osobu - politickú stranu, o práve ktorej sa má konať.

Tento   nedostatok   právnej   úpravy   nemožno   odstrániť   pomocou   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o vedľajšom účastníkovi.

„Ako   vedľajší   účastník   môže   sa   popri   navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku,...“ (§ 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

„Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh“ (čl. 93 ods. 2 OSP).

„V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností“ (§ 93 ods. 3 OSP).

Vedľajší   účastník   môže   vystupovať   iba   v   sporovom   konaní.   Predpokladom   jeho účasti je existencia právneho záujmu na výsledku konania, teda že jeho právne postavenie bude výsledkom sporu ovplyvnené. Tento predpoklad sa zdanlivo spĺňa v prípade konania o registrácii politickej strany podľa čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z.

Právne postavenie politickej strany, o ktorej registrácii má konať najvyšší súd, bude ovplyvnené rozhodnutím najvyššieho súdu. Konanie podľa čl. II § 200g zákona č. 187/1998 Z. z. predstavuje osobitné konanie nielen z formálneho hľadiska. V skutočnosti vedľajším účastníkom konania o registrácii inej politickej strany je tá politická strana alebo politické hnutie, ktorá na najvyšší súd podala návrh podľa čl. II § 200g ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z., pretože táto strana má právny záujem na výsledku konania. Predmetom konania však nie sú   práva   navrhovateľa,   ale   tretej   osoby.   Tá   by   mala   mať   právne   postavenie   účastníka konania. V rozpore s faktickým stavom zákon predkladateľa návrhu s právnym záujmom na výsledku konania výslovne určil za účastníka konania. Právnická osoba, o ktorej právach sa má   konať,   také   právne   postavenie   nemá.   Súd   jej   môže   priznať   iba   právne   postavenie vedľajšieho účastníka konania. Nadobudnutie tohto právneho postavenia zákon ponecháva na úvahu súdu. Politická strana alebo politické hnutie nemá vytvorenú právnu istotu, že dostane primeranú príležitosť prezentovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju   podstatným   spôsobom   neznevýhodnia   pred   účastníkmi   konania. Namietnuté ustanovenie čl. II § 200g ods. 2 zákona č. 187/1998 Z. z. nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ustanovenie čl. I § 19 ods. 4 zákona č. 187/1998 Z. z. nie je v príčinnej súvislosti s ochranou zaručenou čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

IV.

Podľa čl. 132 ústavy strácajú ustanovenia, u ktorých ústavný súd vyslovil nesúlad podľa čl. 125 ústavy účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie označené ustanovenia   zákona   č.   80/1990   Zb.   o   voľbách   do   Slovenskej   národnej   rady   v   znení neskorších predpisov do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 18. marca 1999

JUDr. Milan   Č i č

  predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky