znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 15/2012-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 12. decembra 2012 o žiadosti   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky č. k. XIV Gv 59/2010-22   z 27.   júla   2012   o vydanie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M., V., podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej   republiky   a   §   74e   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Ústavný súd Slovenskej republiky o d o p i e r a   súhlas na trestné stíhanie sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M., V., pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov na skutkovom základe   uvedenom   v   žiadosti   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky č. k. XIV Gv 59/2010-22 z 27. júla 2012.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2012 doručená žiadosť prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „prvý námestník generálneho prokurátora“) č. k. XIV Gv 59/2010-22 z 27. júla 2012, ktorou podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) žiadal o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M., V. (ďalej len „sudca“), pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že „v priebehu roku 2004 a 2005 na Krajskom súde v Banskej Bystrici v úmysle zadovážiť inému prospech ako sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici v právnej veci konkurzu na majetok úpadcu Investičný fond P. a. s., B., vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 51-24 K 83/00 svojim opatrením č. 51-24K 83/00-1049 zo dňa 14. 9. 2004 v rozpore s § 8 odsek 1, § 14 odsek 1 písmeno a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní ďalej len ZKV) a § 3 odsek 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia ZKV ustanovil za osobitnú správkyňu Ing. O. N., bytom Ž., hoci nebola zapísaná v zozname správcov krajského   súdu   v Banskej Bystrici   pre   obvod   tohto súdu, týmto opatrením jej vymedzil rozsiahly odbor správy a udelil jej aj také právomoci, ktoré prináležia   len   správcovi,   čím   bolo   zasiahnuté   do činnosti   správcu,   čo   je   v   rozpore s inštitútom   osobitného   správcu   v   zmysle   §   9   odsek   1   ZKV,   nedostatočne   vykonával oprávnenia   v   zmysle   §   12   ZKV   vo   vzťahu   k   činnosti   osobitnej   správkyne   konkurznej podstaty a následne vydal Opatrenie súdu č. 51-24K 83/00-1702 zo dňa 16.11.2005, ktorým udelil súhlas na vyplatenie výdavkov spojených s rekonštrukciou účtovníctva úpadcu vo výške 2 640 000,-Sk ( 87 631,95,-€ ) bez DPH na účet firmy E. - Ing. O. N., Ž., ktorá vykonávala   účtovné   práce   na   základe   antidatovanej   Zmluvy   o   vykonaní   rekonštrukcie účtovníctva,   ktorá   mala   byť   uzatvorená   dňa   3.1.2005,   pričom   v   zmluve   sa   uvádza   už Opatrenie súdu č. 51-24K 83/00-1284, ktoré bolo vydané až dňa 31.8.2005 uzatvorenej medzi osobitnou správkyňou konkurznej podstaty O. N. ako objednávateľom a firmou E. - Ing. O. N., Ž., ako zhotoviteľom, teda mal vedomosť, že sa jedná o zmluvu uzavretú medzi tou   istou   osobou,   čo   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   14   ods.   8   ZKV   a   nezakázal   výkon účtovných prác firme E. - Ing. O. N., čím takto svojím konaním zadovážil inému prospech vo výške 2 640 000,-Sk ( 87 631,95,-€ ).“.

Prvý námestník generálneho prokurátora k žiadosti pripojil:

- vyšetrovací spis vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-181/BPK-S-2010,

- opatrenie generálneho prokurátora č. k. Gv 59/10-3 z 15. decembra 2010.

2. Prvý námestník generálneho prokurátora vo svojej žiadosti poukázal na to, že vyšetrovateľ   uznesením   ČVS:   PPZ-181/BPK-S-2010   z   3.   decembra   2010   (v spojení s uznesením ČVS: PPZ-181/BPK-S-2010 zo 4. januára 2012) v zmysle § 199 ods. 1 zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   začal   trestné   stíhanie   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   zneužívanie   právomoci vereného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

3.   Prvý   námestník   generálneho   prokurátora   uviedol,   že   na   základe   zhodnotenia dôkazov   získaných v rámci označeného trestného stíhania zákonným spôsobom v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospel k názoru, že zo zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie a je právne kvalifikovaný ako zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona,   spáchala   určitá   osoba,   a to   sudca   krajského   súdu vo forme úmyselného konania.

4. Sudca sa k žiadosti prvého námestníka generálneho prokurátora vyjadril písomne podaním doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2012, v ktorom podrobne opísal celý priebeh   predmetného   konkurzného   konania   vrátane   obdobia,   keď   v tejto   veci   nebol zákonným sudcom, v celom rozsahu poprel dôvodnosť žiadosti o súhlas s jeho trestným stíhaním a k jednotlivým skutkom uvedeným v žiadosti argumentoval znením príslušných zákonných ustanovení s tým, že ani v jednom prípade nepostupoval nezákonne. Sudca tiež poukázal na to, že samotné výdavky vyúčtované a uhradené ako náklady správy konkurznej podstaty   boli   zahrnuté   do   konečnej   správy,   právoplatne   schválené   konkurzným   súdom a žiadny z účastníkov neuplatnil voči tomu námietky.

V závere   vyjadrenia   sudca   uviedol,   že „Žiadosťou   navrhovateľ   nepreukazuje podozrenie, že som mohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu. Žiadosť je zásahom do rozhodovacej   činnosti   sudcu,   porušením čl.   141 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky, podľa ktorého v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“.

5. Na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 21. novembra 2012 sa vyjadrila poverená   zástupkyňa   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora,   ktorá   zrekapitulovala obsah a dôvody žiadosti a navrhla, aby ústavný súd tejto žiadosti vyhovel.

6.   Sudca   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   ústavného   súdu   zotrval na   svojom písomnom   vyjadrení,   opakovane   poprel   akúkoľvek   nezákonnosť   vo   svojom   postupe v predmetnej   veci   a ústavnému súdu   navrhol,   aby odoprel   vydať súhlas na jeho trestné stíhanie.

II.

7. Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Z ústavného princípu nezávislosti funkcie sudcu podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva okrem iného aj imunita sudcov.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií. Podľa § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu nepodliehajú osoby, ktoré používajú imunity a výsady podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva.

Podľa § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.

Podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie sudcu a generálneho prokurátora (S účinnosťou od 1. septembra 2012 na základe ústavného zákona č. 232/2012 Z. z., ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení   neskorších   predpisov,   došlo   k zmene   označenia   odsekov   čl.   136   ústavy   tak,   že doterajšie odseky 2 až 4 sa označujú ako odseky 1 až 3 bez obsahových zmien, pozn.).

Podľa § 136 ods. 3 ústavy ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do   väzby je počas výkonu funkcie sudcu   ústavného súdu, funkcie sudcu   alebo funkcie generálneho prokurátora vylúčené.

Podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi ústavného súdu, že žiada ústavný súd o vydanie súhlasu na trestné stíhanie alebo na vzatie do väzby sudcu, sudcu podľa osobitného predpisu alebo generálneho prokurátora, predseda ústavného súdu zvolá bez zbytočného odkladu plénum ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prerokuje a rozhodne o žiadosti príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa o veci.

Podľa § 74e ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s § 14 od. 3 zákona o ústavnom súde sudcu nemožno stíhať ani ho vziať do väzby bez súhlasu ústavného súdu. Ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie sudcu alebo jeho vzatie do väzby je počas trvania jeho funkcie   vylúčené;   v   takom   prípade   premlčacia   lehota   počas   ďalšieho   výkonu   funkcie neplynie.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v   trestnom   konaní   a   súdu   nepodliehajú   osoby,   ktoré   požívajú   imunity   a   výsady   podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.

Podľa ustanovenia § 231 písm. j) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby, v ktorej prípade je na taký úkon potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, Súdnej rady Slovenskej republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu.

8. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. PL. ÚS 12/06, PL. ÚS 66/07) vychádzal z úvah, že ústava zaraďuje sudcov do skupiny osôb, kde upúšťa od zásady rovnosti práva a pripúšťa výnimku pre túto skupinu z pôsobnosti pre oblasť trestného a správneho práva v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Takto ponímaná   imunita   sudcu   smeruje   predovšetkým   k   zaisteniu   jeho   nezávislosti pri rozhodovaní   v   jemu   zverených   veciach   občianskoprávnych,   obchodných,   trestných a správnych. Ústava tým zároveň posilňuje občiansku odvahu sudcu rozhodovať v súdnych sporoch jemu zverených len na základe ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonov. Ústava zároveň ústavnému súdu zveruje právomoc túto imunitu v konkrétnom prípade na návrh generálneho prokurátora preskúmať. Takýto postup je v súlade s deľbou moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Imunitu sudcu je potrebné   ponímať   ako   zvláštne   oprávnenie   považované   za   jednu   zo   základných   záruk sudcovskej   nezávislosti.   Účelom   imunity   sudcu   je   ochrana   výkonu   jeho   funkcie   pred zneužitím práva stíhať trestné činy a priestupky používaním nátlaku prostriedkami trestného konania a používaním donucovacích prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci. Imunita sudcu nie je absolútna, trvá len do rozhodnutia pléna ústavného súdu, ktoré rozhoduje o upustení od imunity a dá súhlas na trestné stíhanie, a tým odstráni ústavnú   prekážku   v   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Od   nadobudnutia právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   sa   stáva   trestné   stíhanie   sudcu   prípustným. V   prípade,   ak plénum ústavného   súdu   súhlas odoprie,   trestné   stíhanie je počas trvania funkcie sudcu vylúčené.

Ústavný   súd   už   viackrát   tiež   judikoval,   že   nevyhnutnou   podmienkou   udelenia súhlasu na trestné stíhanie je skutočnosť, že na trestné stíhanie pre skutok, ktorý má byť jeho predmetom, sa nevzťahuje imunita sudcu, ktorá   by   znamenala   jeho   vyňatie z pôsobnosti   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a neprípustnosť trestného stíhania (PL. ÚS 3/06, PL. ÚS 66/07).

Z doterajšieho rozhodovania ústavného súdu v konaniach podľa čl. 136 ods. 3 ústavy vyplýva   doktrinálny   záver,   že dôvodom   na   odopretie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu všeobecného súdu by bolo to, ak by ústavný súd dospel k záveru, že sudcu treba chrániť pred zneužitím práva stíhať pre trestné činy a priestupky, používaním nátlaku prostriedkami trestného konania, používaním donucovaných prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci.

Okrem uvedených dôvodov jednou z najdôležitejších garancií nezávislosti funkcie sudcu   je   dôsledná   ochrana   jeho   imunity   pri   výkone   funkcie,   najmä   pri   jeho   vlastnom rozhodovaní, čo explicitne vyplýva z citovaného § 29a ods. 1 zákona o sudcoch. V takýchto prípadoch je pre ústavný súd rozhodujúcou úlohou posúdiť, či súhlas na trestné stíhanie sa žiada   pre   skutok,   ktorého   podstata   spočíva   v   rozhodovaní   sudcu   všeobecného   súdu (m. m. PL. ÚS 3/06, PL. ÚS 4/06, PL. ÚS 13/2010, PL. ÚS 15/2010, PL. ÚS 101/2011).

9.   Z obsahu   žiadosti   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora, z písomného vyjadrenia   sudcu   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcich   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   (najmä   zákon   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov) je zrejmé, že skutok (skutky), pre ktoré bola ústavnému súdu predložená žiadosť o súhlas na trestné stíhanie sudcu, spadá do rámca jeho rozhodovacej činnosti alebo s ňou bezprostredne súvisí. Z toho vyplýva, že súhlas na trestné stíhanie sudcu všeobecného súdu, o vydanie   ktorého   prvý   námestník   generálneho   prokurátora   ústavný   súd   požiadal,   treba odoprieť.

10. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti ústavný súd po tajnom hlasovaní rozhodol, že odopiera súhlas na trestné stíhanie sudcu tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

11. Ústavný   súd   nad   rámec   tohto   odôvodnenia   poznamenáva,   že   eventuálna protizákonnosť   rozhodovania,   resp.   postupov   sudcu   v predmetnej   veci,   môže   byť predmetom iba disciplinárneho konania (za podmienok ustanovených v zákone o sudcoch).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012