znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 15/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   7.   mája   2008 predbežne prerokoval návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátkou JUDr. M. M., B., na začatie konania o súlade § 21 ods. 4, § 39 a § 45 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods.   1,   čl.   2   ods. 2,   čl.   12   ods. 1,   čl.   13   ods.   2   a čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a návrh   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na pozastavenie   účinnosti   §   21   ods.   4,   §   39   a §   45   zákona   č. 8/2005   Z.   z.   o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. novembra 2005 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. M., B., na začatie konania o súlade § 21 ods. 4, § 39 a § 45 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správcoch“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Nesúlad označených ustanovení zákona o správcoch s uvedenými článkami ústavy vidia navrhovatelia v tom, že namietanou právnou úpravou boli porušené základné princípy právneho   štátu,   a to   princíp   právnej   istoty   týkajúci   sa   ochrany   dobromyseľne nadobudnutých   práv,   s   tým   súvisiaci   princíp   zákazu   retroaktivity   právnych   predpisov a princíp zákazu diskriminácie.

Podľa   tvrdení   navrhovateľov   prijatím   napadnutej   právnej   úpravy   boli   dodatočne (so spätnou   účinnosťou)   odňaté   dobromyseľne   nadobudnuté   práva   osobám,   ktoré   boli zapísané   do   zoznamu   správcov   konkurznej   podstaty   podľa   §   2   písm.   b)   vyhlášky č. 493/1991 Zb. (ďalej len „vyhláška č. 493/1991 Zb.“) v znení účinnom pred prijatím jej novely   č. 292/2005   Z.   z.   (účinnej   od   1.   júla   2005),   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“),   pričom   tieto   osoby   boli   označené   ako „iné   vhodné   osoby“.   V dôsledku uvedeného   sa   podľa   navrhovateľov   vytvoril   stav   nerovnakého   postavenia   osôb   (zákaz diskriminácie), ktoré boli do prijatia napadnutej právnej úpravy zapísané v jednom zozname správcov konkurzných podstát.

V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:«Základným predpokladom právnej istoty v oblasti aplikácie práva je poznateľnosť právnej normy resp. poznateľnosť právneho stavu, a predvídateľnosť právnych následkov. V právnej teórii a praxi je neprípustné, aby práva nadobudnuté, boli dodatočne a so spätnou účinnosťou ich nadobúdateľovi odňaté, aby bol so spätnou účinnosťou dodatočne zmenený právny stav, resp. z tohto právneho stavu vychádzajúci právny dôvod, o ktorý sa nadobudnuté   právo,   v   danom   prípade   právo   byť   zapísaný   do   tzv.   nového   zoznamu,   aj v prípade ak osoba správcu konkurznej podstaty nie je advokátom, t.j. nevykonáva činnosť podľa zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Pojmom „nadobudnuté právo“ sa pritom použije extenzívny výklad, a v zmysle pravidiel   výkladu   sa   ním   teda   rozumie   akýkoľvek   právny   stav,   ktorý   je   niekomu   na prospech. Porušením ochrany nadobudnutých práv resp. porušením zásady nezmeniteľnosti nadobudnutých   práv,   je   retroaktívna   zmena   právnych   pomerov,   ktorá   so   spätnou účinnosťou zhoršuje právne postavenie subjektu týchto práv. (...)

Prijatím ustanovenia § 39 Zák. č. 8/2005 Z. z. však došlo k ukráteniu práv osôb, ktoré podľa vyhl. č. 493/1991 Zb. § 2 písm. b) boli vedené v zozname správcov konkurzných správcov   na   príslušných   konkurzných   a   vyrovnávacích   súdoch,   nakoľko   tieto   osoby v doteraz   rovnakom   postavení   ako   osoby   zapísané   do   zoznamu   podľa   §   2   písm.   a) vyhl. č. 493/1991 Zb., nie sú zapísané do tzv. nového zoznamu správcov a teda nemôže byť po   01.   07.   2005   ustanovovaní   do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   predbežného správcu, vyrovnávacieho správcu.

Podľa   názoru   navrhovateľov   sa   zároveň   jedná   aj   o   spätnú   účinnosť   (spätné pôsobenie), a zároveň nerešpektovanie ústavného zákazu retroaktivity a tým aj porušenie princípu právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv ako základné znaku právneho štátu. Spätnú účinnosť navrhovatelia vidia v tom, že § 39 Zák. č. 8/2005 Z. z. upravuje vzťahy, ktoré už svoj právny režim majú a to v podobe založenia práva osôb, byť do   zoznamu   zapísané,   bez   vykonania   akéhokoľvek   úkonu   smerujúceho   k   ukončeniu   ich činnosti   ako   správcov   konkurzných   podstát,   alebo   vykonania   úkonu   smerujúceho k vyčiarknutiu resp. výmazu zo zoznamu správcov, tieto osoby s účinnosťou od 01. 07. 2005 nie sú súčasťou zoznamu tzv. nového. (...)

§ 39 Zák. č. 8/2005 Z. z. má prvky diskriminácie, preto je možné aplikovať aj čl. 12 ods. 2, navrhovatelia však tento diskriminačný dôvod uvádzajú len podporne a zdôvodňujú, že nie je prijateľné a právne akceptovateľné, ak určitá skupina, v danom prípade advokáti, má výhodnejšie postavenie ako iná skupina v danom prípade osoby zapísané podľa § 2 písm. b) vyhl. č. 493/1991 Zb. (pracovne „inžinieri“).

Podľa čl. 12 ods. 2 je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné postavenie. Preto nemožno nikoho zvýhodňovať, ani znevýhodňovať (III. ÚS 64/2000).»

Napokon porušenie princípu právnej istoty zaručeného ústavou vidia navrhovatelia aj v nedostatočnej   určitosti   napadnutej   právnej   úpravy, konkrétne ustanovenia   § 21 ods.   4 zákona   o   správcoch,   pretože   podľa   ich   tvrdenia   tak   uvedené   ustanovenie,   ako   ani   iný všeobecne záväzný právny predpis nedefinuje pojem „ekonomické vysokoškolské vzdelanie II. stupňa“, takže osoby zapísané do pôvodného (starého) zoznamu správcov podľa § 2 písm.   b)   vyhlášky   č.   493/1991   Zb. «vzhľadom   na   neexistenciu   definovania   pojmu „vysokoškolské   ekonomické   vzdelanie   II.   stupňa“   nebudú   môcť   požiadať   o   zápis   do zoznamu správcov tzv. nového zoznamu».

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví nesúlad § 21 ods. 4, § 39 a § 45 zákona o správcoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a s čl. 20 ods. 1 ústavy.

S poukazom na čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) navrhovatelia ďalej požadujú, aby ústavný súd uznesením pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení zákona o správcoch, pretože podľa ich tvrdenia ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva dotknutých osôb, tzv. „iných vhodných osôb“, ktorým   hrozí   tiež   značná   škoda   tým, „že   v konaniach   nemohli   byť   ako   správcovia ustanovovaní aj napriek skutočnosti, že získali podporu kvalifikovaného počtu veriteľov v zmysle ZKV“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   rozhoduje   ústavný   súd   o súlade   zákonov s ústavou.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. Namietaný nesúlad § 21 ods. 4 zákona o správcoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a s čl. 20 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť   za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa § 21 ods. 4 zákona o správcoch odborne spôsobilá je fyzická osoba, ktorá má ukončené právnické alebo ekonomické vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a preukáže svoju spôsobilosť úspešným zložením správcovskej skúšky, ktorú vykonala nie neskôr ako jeden rok pred podaním žiadosti o zápis do zoznamu správcov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov zjavne neopodstatnený vtedy, ak napadnutý zákon (jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie) a označené články ústavy, s ktorými by sa mal dostať do nesúladu, vôbec spolu nesúvisia, t. j. nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti (napr. PL. ÚS 21/05).

S cieľom   zistiť   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   ustanovením zákona o   správcoch a   označenými   článkami   ústavy   posúdil   ústavný   súd   v rámci predbežného prerokovania návrhu obsah napadnutých ustanovení.

Ustanovenie § 21 ods. 4 zákona o správcoch ustanovuje definíciu odborne spôsobilej osoby pre účely zákona o správcoch ako jednej z podmienok, ktorú musí splniť uchádzač o zápis do zoznamu správcov podľa tohto zákona.

Navrhovatelia namietajú neústavnosť ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o správcoch dôvodiac jednak jeho retroaktívnym a diskriminačným pôsobením na postavenie osôb, ktoré boli zapísané do zoznamu správcov podľa dovtedajšej právnej úpravy, t. j. podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2005 [pozri písmeno A], ako aj tým, že uvedené ustanovenie nie je   dostatočne   určité   z dôvodu,   že   zákon   nedefinuje   pojem „ekonomické   vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa“ [pozri písmeno B].

A. Do 1. júla 2005, keď nadobudol účinnosť zákon o správcoch, nebol zadefinovaný pojem   odbornej   spôsobilosti   vyžadovanej   u   osôb   zapísaných   do   zoznamu   správcov. Ustanovenie § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní (účinného do 30. júna 2005) určovalo iba generálne (všeobecné) požiadavky na osobu, ktorá bola zapísaná do zoznamu správcov, pričom jednou z požiadaviek bola jej „primeraná odborná spôsobilosť“, bez akéhokoľvek bližšieho   zadefinovania   tohto   pojmu.   Ani   vykonávací   predpis   k zákonu   o konkurze a vyrovnaní, a to vyhláška č. 493/1991 Zb. (účinná k 30. júnu 2005) nekonkretizovala, čo treba rozumieť pod „primeranou odbornou spôsobilosťou“ osoby zapisovanej do zoznamu správcov.

Z dôvodovej   správy   k návrhu   zákona o   správcoch je   zrejmé,   že   cieľom, resp. zámerom   zákonodarcu   bolo   vytvoriť   úplne   nový   model   regulácie   výkonu   činnosti správcov,   z dôvodu   dovtedajšej   absencie   takejto   komplexnej   právnej   úpravy.   Prijatím napadnutého ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o správcoch teda zákonodarca s účinkami ex nunc   (do   budúcna)   odstránil   nedostatok   dovtedajšej   právnej   úpravy   spočívajúci v absencii   presného   zadefinovania   pojmu „odborná   spôsobilosť“ osoby   zapisovanej do zoznamu správcov.

Ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenie § 21 ods. 4 zákona o   správcoch s ohľadom   na   postavenie   osôb,   ktoré   boli   zapísané   do   zoznamu správcov podľa právnej úpravy účinnej k 30. júnu 2005, nevykazuje znaky retroaktivity, ani znaky   diskriminácie.   Postavenie   osôb   zapísaných   do   zoznamu   správcov   podľa   právnej úpravy   účinnej   do   30.   júna   2005   bolo   riešené   v rámci   tzv. „Prechodných   ustanovení“ zákona o správcoch (pozri bod 2), pričom ustanovenie § 21 ods. 4 zákona o správcoch s účinkami ex nunc iba vymedzilo všeobecnú definíciu odborne spôsobilej osoby, ktorej aplikácia prichádzala do úvahy iba u tých osôb, ktoré mali záujem byť zapísané do zoznamu správcov od účinnosti zákona o správcoch, t. j. od 1. júla 2005.

Samotná definícia pojmu vymedzujúceho s účinkami ex nunc jeden z predpokladov na výkon funkcie správcu, ktorá má všeobecný charakter a platí erga omnes, nemôže byť sama osebe v rozpore s ktorýmkoľvek ustanovením ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu dôvod uvádzaný navrhovateľmi nesignalizuje žiadnu súvislosť medzi napadnutým § 21 ods. 4 zákona o správcoch a čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd nedospel k záveru o nesúlade § 21 ods. 4 zákona o správcoch s označenými článkami ústavy a v tejto časti považuje návrh navrhovateľov za zjavne neopodstatnený.

B. Nesúlad § 21 ods. 4 zákona o správcoch s ústavou navrhovatelia namietali aj preto,   že   uvedené   ustanovenie   nie   je   dostatočne   určité,   pretože   podľa   ich   tvrdenia   tak v zákone o správcoch, ako aj v akomkoľvek inom všeobecne záväznom právnom predpise Slovenskej republiky absentuje zadefinovanie pojmu „ekonomické vysokoškolské vzdelanie druhého   stupňa“,   na   rozdiel   od   pojmu „právnické   vysokoškolské   vzdelanie   druhého stupňa“, ktorý podľa navrhovateľov je definovaný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že zákon o správcoch síce neobsahuje definíciu   ani   jedného   z už   spomínaných   pojmov,   avšak   v uvedenej   súvislosti   treba zohľadniť existenciu zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o vysokých školách“) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 2 ods. 5 zákona o vysokých školách (v znení účinnom aj v čase podania návrhu navrhovateľmi) vysoké školy poskytujú, organizujú a zabezpečujú vysokoškolské vzdelávanie v rámci akreditovaných študijných programov (§ 51). Študijné programy sa uskutočňujú   v   troch   stupňoch.   Študijné   programy   môžu   spájať   prvé   dva   stupne vysokoškolského vzdelávania do jedného celku (§ 53 ods. 3). Študijný program prvého stupňa   je   bakalársky   študijný   program.   Študijné   programy   druhého   stupňa   a   študijné programy spájajúce prvé dva stupne vysokoškolského vzdelávania sú magisterský študijný program, inžiniersky študijný program a doktorský študijný program. Študijný program tretieho stupňa je doktorandský študijný program.

Podľa relevantnej časti § 53 ods. 1 zákona o vysokých školách (v znení účinnom aj v čase   podania   návrhu   navrhovateľmi)   absolventi   študijného   programu   druhého   stupňa získavajú vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.

Z ustanovení zákona o vysokých školách (napr. § 50 ods. 1, § 51 ods. 1 a 4, § 53 ods. 5, § 68 ods. 2 a § 83 ods. 1) v znení účinnom aj v čase podania návrhu navrhovateľmi je   zrejmé,   že   podľa   nimi   stanovených   kritérií   možno   identifikovať,   v akom   študijnom odbore   a v akom   akreditovanom   študijnom   programe   (napr.   v študijnom   programe II. stupňa) absolvoval uchádzač o zápis do zoznamu správcov vysokoškolské štúdium.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd,   ani pokiaľ ide   o túto časť   návrhu, nedospel k záveru o nesúlade § 21 ods. 4 zákona s označenými článkami ústavy.

2. Namietaný nesúlad § 39 a § 45 zákona o správcoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a s čl. 20 ods. 1 ústavy

Zo   štrukturálneho   členenia   zákona   o   správcoch   je   zrejmé,   že   navrhovateľmi napadnuté ustanovenia § 39 a § 45 sú v rámci celkovej systematiky zákona zaradené medzi „Prechodné ustanovenia“, ktorých účelom bolo vyriešiť transformáciu právnych vzťahov a právne   relevantných   skutočností   namietaných   za   starej   právnej   úpravy   na   podmienky novej právnej úpravy.

Intertemporálnymi (prechodnými) ustanoveniami zákonodarca vo všeobecnosti rieši otázku časového stretu dvoch   právnych úprav, z ktorých jedna stráca a druhá nadobúda účinnosť.   Inými   slovami   povedané,   týmito   ustanoveniami   zákonodarca   určuje   pravidlá zmeny právneho stavu, t. j. určuje ako sa vysporiadať so zánikom účinnosti starej právnej normy, ktorej prestávajú podliehať právne vzťahy a skutočnosti, ktoré však súčasne tým istým okamihom začínajú podliehať účinnosti novej právnej normy.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správcoch sa s účinnosťou od 1. júla 2005 a s účinkami ex nunc (do budúcnosti) za osobu správcu považuje fyzická alebo právnická osoba zapísaná do   tzv. „nového   zoznamu   správcov“,   pričom   vzhľadom   na   pretrvávajúcu   účinnosť dovtedajšej   právnej   úpravy   (účinnej   do   30.   júna   2005),   v záujme   predísť   akýmkoľvek pochybnostiam pri aplikácii novej právnej úpravy (zákon o správcoch), ktorá nadobudla účinnosť popri starej právnej úprave (zákon o konkurze a vyrovnaní), zákonodarca súčasne v prechodných   ustanoveniach   §   39   -   §   45   zákona   o   správcoch   určil   pravidlá   riešenia časového stretu týchto dvoch právnych úprav.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákon   o   správcoch   s účinnosťou   od   1.   júla   2005 nenahradil absolútne právnu úpravu účinnú do 30. júna 2005, ale tieto právne úpravy boli do 1. januára 2006 účinné paralelne, o čom svedčí aj v zákone o správcoch použitý pojmový aparát   – „starý   zoznam   správcov“ a „nový   zoznam   správcov“,   je   v záujme   posúdenia účinkov   navrhovateľmi   označených   prechodných   ustanovení   zákona   o   správcoch nevyhnutné   poukázať   na   to,   že   do   30.   júna   2005   bola   otázka   určenia   podmienok, resp. predpokladov   zápisu   do   zoznamu   správcov,   vedenia   týchto   zoznamov   a   spôsobu ustanovovania   správcu   upravená   v   §   8   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní   a v §   2   jeho vykonávacej vyhlášky č. 493/1991 Zb. v ich znení účinnom do 30. júna 2005. Podľa zákona o konkurze   a vyrovnaní   zoznamy   správcov   viedli   súdy   príslušné   na   konkurzné a vyrovnávacie konanie (ďalej len „konkurzné súdy“) a do týchto zoznamov mohla byť zapísaná   iba   bezúhonná   fyzická   osoba,   ktorá   je   plne   spôsobilá   na   právne   úkony,   má „primeranú   odbornú   spôsobilosť“ a   so   zápisom   súhlasí,   pričom   za   takéto   osoby   boli považovaní   iba   advokáti   a   komerční   právnici,   ktorí   mali   zapísané   sídlo   v   obvode konkurzného súdu, a na návrh samosprávnych komôr a štátnych orgánov aj „iné vhodné osoby“ (ďalej len „starý zoznam správcov“).

Vzhľadom   na   paralelnú   účinnosť   zákona   o   správcoch   (v   znení   napádanom navrhovateľmi),   ktorý   v   §   21   upravoval   podmienky   zápisu   správcov   do   tzv. „nového zoznamu správcov“ vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),   a zákona   o konkurze   a vyrovnaní   upravujúceho   podmienky   zápisu   do tzv. „starého   zoznamu   správcov“ vedeného   konkurznými   súdmi,   zákon   o   správcoch v „Prechodných   ustanoveniach“ §   39   -   §   45   upravil   rozsah   aplikovateľnosti   starého zoznamu správcov na konkurzné konania vyhlásené do 1. júla 2005, t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona o správcoch.

V súvislosti s prechodnými ustanoveniami zákona o správcoch, ktorými zákonodarca riešil otázku časového stretu starej (účinnej do 30. júna 2005) a novej (účinnej po 1. júli 2005) právnej úpravy, je nevyhnutné poznamenať, že ich praktický účinok sa odzrkadlil iba v konkurzných konaniach vyhlásených najneskôr 31. decembra 2005, pretože 1. januára 2006 nadobudol účinnosť zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorým bol zákon o konkurze a vyrovnaní zrušený.

Vzhľadom   na   uvedený   časovo   obmedzený   účel   navrhovateľmi   napadnutých „Prechodných ustanovení“ § 39 a § 45 zákona o správcoch je podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom čase rozhodovania ústavného súdu, a to aj vzhľadom na účinky rozhodnutia ústavného   súdu   ex   nunc   (do   budúcna),   v zásade   bez   právneho   významu   skúmať navrhovateľmi tvrdenú protiústavnosť uvedených prechodných ustanovení.

Avšak   z   dôvodu,   že   navrhovatelia   podali   svoj   návrh   v čase,   keď „Prechodné ustanovenia“ § 39   a §   45 zákona o správcoch   boli ešte aplikovateľné, ústavný súd   aj napriek skutočnosti, že navrhovateľom ako vtedajším poslancom zákonodarného orgánu muselo byť už pri podávaní návrhu známe, že od 1. januára 2006 budú konkurzné konania vyhlasované   už   iba   podľa   nového   zákona   o konkurze   a   reštrukturalizácii   (zákon o správcoch   a zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   boli   schválené   9. decembra   2004), ústavný súd preskúmal existenciu príčinnej súvislosti medzi § 39 a § 45 zákona o správcoch a navrhovateľmi označenými článkami ústavy.

Podľa § 39 zákona o správcoch: „Advokát zapísaný do zoznamu správcov vedenom podľa doterajších predpisov 16) sa považuje za zapísaného do zoznamu správcov vedenom podľa tohto zákona. Iné osoby zapísané do starého zoznamu správcov môžu vykonávať správcovskú   činnosť   podľa   osobitného   predpisu 16) len   vo   veciach,   v   ktorých   boli ustanovené do funkcie pred účinnosťou tohto zákona.“

Pod   odvolávkou   č.   16   je uvedený   odkaz   na „zákon   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov“.

Podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2005 mohol byť do zoznamu správcov zapísaný   advokát   a   komerčný   právnik   (zákonom   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   bol s účinnosťou od 1. januára 2004 zrušený zákon č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch a Slovenská   advokátska   komora   sa   stala   právnym   nástupcom   Slovenskej   advokátskej komory   a   Komory   komerčných   právnikov   Slovenskej   republiky   zriadených   podľa dovtedajších predpisov), ktorý mal zapísané sídlo v obvode konkurzného súdu a na návrh samosprávnych komôr a štátnych orgánov aj „iné vhodné osoby“.

Podľa   prvej   vety   §   39   zákona o správcoch advokáti   (teda   aj niekdajší   komerční právnici)   zapísaní   do   starého   zoznamu   správcov   sa   automaticky   ex   lege   považovali   za zapísaných   aj   do   zoznamu   správcov   vedeného   podľa   zákona o   správcoch účinného   od 1. júla   2005   (tzv. nový   zoznam   správcov),   takže   vo   vzťahu   k správcom   -   advokátom zapísaným do starého zoznamu správcov - táto časť ustanovenia § 39 zákona o správcoch nevykazuje žiadne   symptómy   právnej   neistoty,   či   diskriminačného   alebo retroaktívneho vplyvu na ich postavenie, pokiaľ ide o ich zapísanie aj do nového zoznamu správcov, čo v konečnom   dôsledku   znamená,   že   táto   časť   ustanovenia   nevykazuje   ani   rozpor s označenými článkami ústavy.

Postavenie „iných vhodných osôb“ odlišných od advokátov zapísaných do starého zoznamu správcov upravuje druhá veta § 39 zákona o správcoch, podľa ktorej po 1. júli 2005 mohli aj tieto osoby vykonávať činnosť správcu, avšak iba za podmienky, že už boli ustanovené do funkcie správcu v konkurzných konaniach vyhlásených pred 1. júlom 2005. Inými   slovami,   tieto   osoby   mohli   síce   dokončiť   konkurzné   konania,   v ktorých   už   boli ustanovené do funkcie správcu pred 1. júlom 2005, avšak po 1. júli 2005 nemohli byť ex lege zapísané do nového zoznamu správcov. Do nového zoznamu správcov nemohli byť po 1. júli 2005 ex lege zapísané ani tie „iné vhodné osoby“ zapísané do starého zoznamu správcov, ktoré neboli ustanovené do funkcie správcu pred 1. júlom 2005.

Nesúlad ustanovenia § 39 zákona o správcoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13   ods. 2   a čl.   20   ods.   1   ústavy   vidia   navrhovatelia   v tom,   že   toto   ustanovenie nepredvídateľne   a so   spätnou   účinnosťou   zhoršilo   právne   postavenie „iných   vhodných osôb“ v porovnaní s postavením, ktoré im bolo priznané zákonom o konkurze a vyrovnaní a ktoré je navyše diskriminačné v porovnaní s novým postavením priznaným advokátom, ktorí boli rovnako ako „iné vhodné osoby“ zapísaní aj v starom zozname správcov. V tejto súvislosti   navrhovatelia   uviedli,   že   takáto   osoba   nebola   zapísaná   do   nového   zoznamu správcov   aj   napriek   tomu,   že   spĺňala „predpoklady,   aby   bola   ďalej   vedená   v zozname tzv. novom, pričom je v rovnakom právnom a skutkovom postavení, ako osoba advokáta, u ktorého došlo k prevzatiu do tzv. nového zoznamu (automaticky)“.

Ústavný   súd   si   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v konaniach   o   súlade   právnych predpisov už osvojil názor, že pri skúmaní namietaného nesúladu jednotlivých ustanovení právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily   s ústavou treba   rešpektovať   účel   a   význam jednotlivých ustanovení z hľadiska zmyslu a účelnosti fungovania zákona ako celku, a nie iba izolovane.

Zámer   zákonodarcu   pri   prijatí   zákona o   správcoch bol   vytvoriť „účinnú,   rýchlu a prísnu realizáciu nového modelu regulácie výkonu činnosti správcov tak, aby bola jeho legitimita   a miera   úspechu   čo   najvyššia“,   pričom   tento   zámer   zdôvodnil   dovtedajšou „neexistenciou regulácie výkonu činnosti správcov a vysoký počet registrovaných správcov (› 1 000)“ (pozri dôvodovú správu k návrhu zákona). Vzhľadom na povahu činnosti správcu a   závažnosť   dopadov   konkurzného   konania,   v rámci   ktorého   je   nevyhnutné   vytvoriť dostatočné   garancie   (aj   pokiaľ   ide   o odbornú   pripravenosť   správcov)   na   ochranu   práv účastníkov tohto konania, je uvedený zámer zákonodarcu regulovať činnosť správcov podľa názoru ústavného súdu pochopiteľný a plne legitímny.

Podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2005 mohli, vzhľadom na neexistenciu definície v tom čase požadovanej „primeranej odbornej spôsobilosti“, vykonávať funkciu správcu aj osoby bez potrebnej vysokoškolskej odbornej kvalifikácie prípadne aj osoby s bližšie nešpecifikovanou vysokoškolskou kvalifikáciou, avšak zákon o správcoch vytvoril novú, prísnejšiu metodiku regulácie činnosti správcov, a to najmä čo sa týka odborných predpokladov na výkon tejto činnosti (§ 21), ktorých splnenie bolo a je záväzné erga omnes pre všetkých záujemcov, ktorí chcú vykonávať činnosť správcu aj po 1. júli 2005, t. j. nielen pre   nových   uchádzačov   o zápis   do   zoznamu   správcov,   ktorí   pred   1.   júlom   2005 nevykonávali   činnosť   správcu,   ale   aj   pre   advokátov   a „iné   vhodné   osoby“,   ktoré   boli zapísané už do starého zoznamu správcov a vykonávali činnosť správcu aj pred 1. júlom 2005. Aj advokáti, ktorí sa síce podľa napadnutého ustanovenia § 39 ex lege považovali za zapísaných do nového zoznamu správcov, boli v tomto novom zozname správcov zapísaní iba dočasne a ich zotrvanie v ňom bolo podmienené splnením ďalších povinností, ktoré ustanovovali   prechodné   ustanovenia   §   40   -   §   43   zákona o   správcoch,   pričom   až   ich splnením v zákonnej lehote aj títo „ex lege správcovia“ splnili všetky zákonné požiadavky rovnako, ako ktorýkoľvek iný uchádzač o vykonávanie činnosti správcu po 1. júli 2005. Z uvedeného vyplýva, že úpravou obsiahnutou v napadnutom ustanovení § 39 zákona o správcoch zákonodarca aj v kontexte s ostatnými ustanoveniami tohto zákona, vzhľadom na charakter konkurzných konaní a v záujme bezdôvodne neprelongovať ich trvanie iba riešil   prechodnú   situáciu   u   tých   konkurzných   konaní,   ktoré   začali pred   1.   júlom 2005, resp. do doby, kým v novom zozname správcov nebudú zapísané osoby, ktoré budú spĺňať bez výhrad všetky zákonné podmienky na výkon činnosti správcu.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pri   posudzovaní   rozsahu zákonných   predpokladov   na   zapísanie   do   nového   zoznamu   správcov   podľa   zákona o správcoch neboli a ani nie sú tzv. „iné vhodné osoby“ nijako negatívne diskriminované v porovnaní s advokátmi, ktorí boli rovnako ako ony zapísané v starom zozname správcov, a ani v porovnaní so záujemcami o vykonávanie činnosti správcu, ktorí neboli zapísaní aj do starého zoznamu správcov.

Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale   je   ústavnou   zárukou   ochrany   osôb   (právnických   a   fyzických)   proti   diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej priaznivé než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup   zákonodarca   nemôže   alebo   ani   nevie   rozumne   odôvodniť   legitímnym   cieľom a tým, že   tento   cieľ   sa   musí   dosahovať   práve   zvoleným   legislatívnym   riešením (napr. PL. ÚS 21/00).

Akékoľvek   sprísnenie   podmienok   výkonu   povolania   (v   danom   prípade   výkonu povolania   správcu)   musí   zachovávať   princíp   splniteľnosti   a   nemôže   byť   limitovaný nesplniteľnými podmienkami, pričom podmienky na výkon činnosti správcu ustanovené zákonom o   správcoch podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazujú   znaky   nesplniteľnosti ktorýmkoľvek zo záujemcov o výkon činnosti správcu.

Vzhľadom na to, že uvedeným výkladom ustanovenia § 39 zákona o správcoch podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, bola preklenutá námietka navrhovateľov o jeho diskriminačnom charaktere, ústavný súd dospel k rozhodnutiu, že toto ustanovenie nevykazuje navrhovateľmi tvrdené znaky diskriminácie, a teda nie je v rozpore s čl. 12 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd nezistil ani nesúlad § 39 zákona o správcoch s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Posudzovanie   súladu   ustanovení   zákona   s   článkami ústavy totiž nemôže znamenať, že zákonodarca v legislatívnom procese prijímania zákona prekročil limity dané mu čl. 2 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s namietaným nesúladom § 39 zákona o správcoch s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 13 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že právo každého na príležitosť zarobiť si na živobytie prácou, ktorú si slobodne vyberie alebo prijme, nezakladá automaticky aj jeho nárok na prijatie do práce ani na vykonávanie funkcie alebo povolania, ak na jeho výkon nespĺňa zákonom ustanovené podmienky. Činnosť správcu je činnosť, ktorá je vykonávaná dobrovoľne, avšak bez splnenia zákonných predpokladov na jej vykonávanie nezakladá automaticky   právo   záujemcu   o   vykonávanie   tejto   činnosti   na   legitímne   očakávanie   na nadobudnutie majetku (príjmu) z jej výkonu.

Ustanovenie podmienok na zastavanie funkcie alebo na výkon určitého povolania alebo činnosti nemožno zásadne považovať za diskrimináciu (mutatis mutandis II. ÚS 9/93) a ani za porušenie základných práv alebo slobôd (čl. 20 ods. 1 ústavy), pokiaľ úprava tohto obmedzenia v zákone zodpovedá limitom ustanoveným v čl. 13 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nedospel k záveru, že ustanovenie § 39 zákona o správcoch je v rozpore s označenými článkami ústavy.

Namietaný   nesúlad   §   45   zákona   o   správcoch   s označenými   článkami   ústavy navrhovatelia v návrhu odôvodnili takto: „Uvedené ustanovenie § 45 a dôvody pre ktoré sa navrhovatelia   domáhajú   vyslovenia   protiústavnosti   je   plne   kompetentne   zdôvodnené v súvislosti s textom napadnutého ustanovenia § 39 Zák.   č. 8/2005 Z. z., preto v celom rozsahu odkazujeme aj v tejto časti na vecné a obsahové súvislosti ustanovenia § 39 a § 45 cit. predpisu.

Podľa § 45 zákona o správcoch: „V konaniach podľa osobitného predpisu 16) môže súd ustanoviť do funkcie len správcu zapísaného do nového zoznamu správcov.“

Pod   odvolávkou   č.   16   je uvedený   odkaz   na „zákon   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov“.

Vzhľadom na obsahovú súvislosť a nadväznosť ustanovenia § 45 zákona o správcoch s   ustanovením   §   39   zákona   o   správcoch,   ako   aj   vzhľadom   na   štrukturálne   začlenenie uvedeného   ustanovenia   a jeho   význam   z hľadiska   celkového   účelu   zákona   o   správcoch ústavný súd dospel k záveru, že ani toto ustanovenie nesignalizuje nesúlad s čl. 1 ods. 1 a čl. 2   ods.   2   ústavy,   a vzhľadom   na   to,   že   zápis   do   zoznamu   správcov   a vykonávanie funkcie správcu nie je základným právom, nevykazuje toto ustanovenie ani nesúlad s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a s čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že vo veci namietaného nesúladu § 21 ods. 4, § 39 a § 45 zákona o správcoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a s čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   návrh   navrhovateľov   odmietol   a rozhodnutie   o pozastavení   účinnosti napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení   je podmienené   prijatím   návrhu   o súlade   právnych   predpisov   na   ďalšie   konanie,   ústavný súd návrhu   navrhovateľov   na   pozastavenie   účinnosti   označených   ustanovení   zákona o správcoch nevyhovel.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2008