znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 15/06-95

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   na verejnom   zasadnutí   20.   mája 2009 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu ustanovení § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4, § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3, § 30 ods. 4 písm. a), § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a o návrhu Krajského   súdu   v Bratislave   na   vyslovenie   nesúladu   § 19 ods.   2   písm. g) v spojení   s   § 19 ods.   3   a   4   zákona   č.   190/2003   Z. z.   o strelných   zbraniach   a strelive a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   1   ods.   1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 37 ods. 3 v spojení s čl.   38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a s čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie   §   19   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c)   a   ods.   2   písm. a)   a   b)   zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   j e   v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a čl. 13   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   35   ods.   1   a čl.   49   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie   §   19   ods.   3   a 4   zákona   č. 190/2003   Z.   z.   o strelných   zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   j e v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ustanovenia § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   s ú   v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu ustanovení § 17 ods. 2 písm. c) a § 30 ods. 4 písm. a) zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

5. Vo   zvyšnej   časti   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky a Krajského súdu v Bratislave n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 31. januára 2006 doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   na   vyslovenie   nesúladu   niektorých   ustanovení   zákona   č.   190/2003   Z.   z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o strelných   zbraniach“)   s   niektorými   článkami   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Uznesením   sp.   zn.   PL.   ÚS   15/06   z   13.   septembra   2006   bol   návrh   generálneho prokurátora na začatie konania o súlade ustanovení § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4, § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3, § 30 ods. 4 písm. c), § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy prijatý na ďalšie konanie.

Dňa   11.   októbra   2006   bol   ústavnému   súdu   doručený   návrh   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   zastúpeného   predsedom   senátu   Mgr.   V.   P., na vyslovenie nesúladu časti zákona o strelných zbraniach s niektorými článkami ústavy, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/08 z 30. januára 2008 plénum ústavného súdu prijalo návrh krajského súdu na vyslovenie nesúladu § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s § 19 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň rozhodlo o spojení vecí vedených pod sp. zn. PL. ÚS 15/06 a sp. zn. PL. ÚS 2/08 s tým, že vec bude ďalej vedená pod sp. zn. PL. ÚS 15/06.

II.

Generálny prokurátor v návrhu uviedol, že dochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd určitej skupiny žiadateľov o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie charakterizovaných v § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach. Uviedol, že „napadnuté ustanovenia zasahujú do práv tejto skupiny občanov legálne v minulosti   nadobudnutých,   bránia im vlastniť   a dediť   určitý majetok,   upierajú im právo na slobodnú voľbu a výkon povolania, obmedzujú ich právo na ochranu života, obmedzujú   ich   základné   práva   bez   ohľadu   na   podstatu   a zmysel   takéhoto   obmedzenia, a v neposlednom   rade   ich   sankcionujú   za   spáchanie   trestného   činu,   za   ktorý   im už   bol uložený trest podľa príslušných ustanovení Trestného zákona...

Podľa   ustanovenia   §   19   ods.   1   za   bezúhonnú   osobu   sa   na   účely   tohto   zákona nepovažuje ten, kto bol: a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou, b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 10 rokov alebo c) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody,   alebo   bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin   spáchaný   z nedbanlivosti   so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.

Za nespoľahlivú osobu sa na účely tohto zákona podľa § 19 ods. 2 nepovažuje ten, a) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v ods. 1 bolo právoplatne podmienečne zastavené   do   troch   rokov   odo   dňa   uplynutia   skúšobnej   doby,   b)   koho   trestné   stíhanie za trestné   činy   uvedené   v ods.   1   bolo   zastavené   rozhodnutím   súdu   alebo   rozhodnutím prokurátora   o schválení   zmieru,   ak   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   neuplynuli tri roky.“.

Zrušený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 246/1993 Z. z. o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov mal iné kritériá bezúhonnosti a tiež i posudzovania osoby   za   spoľahlivú,   pričom   vyžadoval   predloženie   výpisu   z registra   trestov. Od 1. septembra 2002 v dôsledku novely zákona (zákon č. 418/2002 Z. z.) sa vyžaduje odpis z registra trestov.

Jedným   zo   základných   princípov   právneho   štátu   je   princíp   právnej   istoty. Tento princíp je vyjadrený viacerými predpokladmi. Do tejto skupiny patrí tak predpoklad pôsobenia   právneho   predpisu   do   budúcnosti,   ako   aj   predpoklad   ochrany   dobromyseľne nadobudnutých práv. Zákonodarca podľa názoru generálneho prokurátora v ustanoveniach § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach tieto predpoklady nerešpektoval.

Podľa   názoru   generálneho prokurátora „definovanie   bezúhonnosti   a   spoľahlivosti spôsobom akým je tento právny inštitút zakotvený v § 19 ods. 1 písm. a), b), c) dochádza k situácii,   že   niektoré   osoby,   ktorým   už   bol   v minulosti   vydaný zbrojný   preukaz   alebo hromadný zbrojný preukaz (podľa § 72 ods. 2 zákona č. 190/2003 Z. z.), hromadný zbrojný preukaz vydaný pred 1. januárom 2004 sa považuje za zbrojnú licenciu podľa tohto zákona, nemajú, resp. nebudú mať po skončení, resp. zániku platnosti zbrojného preukazu (licencie) možnosť vôbec ich získať, alebo ich budú môcť opäť získať až po uplynutí stanovených lehôt...

Ustanovenie   §   19   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c),   ods.   2   písm.   a)   a   b)   zákona č. 190/2003 Z. z. pôsobí voči istej skupine osôb, ktorým bol vydaný zbrojný preukaz podľa zákona č. 246/1993 Z. z. do minulosti v nasledovných prípadoch:

Zbrojný preukaz (licencia) po skončení ich platnosti sa nikdy nevydá osobám, ktoré sa dopustili trestného činu zaradeného do skupiny trestných činov označených v § 19 ods. 1 písm. a), hoci ak bolo odsúdenie zahladené, do 22. augusta 2002 im preukaz (licencia) mohol byť vydaný...

Prísna úprava v § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach taktiež mení postavenie všetkých tých osôb, na ktoré sa má podľa iného právneho predpisu hľadieť akoby neboli odsúdené,   v dôsledku   zahladenia   odsúdenia.   Tieto   osoby   sú   touto   právnou   úpravou v porovnaní   s ostatnými   osobami,   napriek   existencii   právnej   fikcie   neodsúdenej   osoby znevýhodnené a diskriminované.

V odpise z registra trestov sa podľa § 7 ods. 9 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri trestov nachádzajú všetky údaje o každom odsúdení osoby, ktorej sa odpis týka.

Tento zákon obmedzuje odpis z registra trestov len na určité trestné činy. Žiadateľ o vydanie zbrojného preukazu je povinný k žiadosti okrem iného pripojiť aj odpis registra trestov, čím sa policajný útvar bezdôvodne dozvedá nielen o trestných činoch uvedených v § 19 zákona č. 190/2003 Z. z., ale aj o ďalších prípadných trestných činoch a odsúdeniach žiadateľa, ktorý však s posudzovaním jeho bezúhonnosti nesúvisia.“.

Tento   postup   generálny   prokurátor   považuje   za   neprimerané   zasahovanie do súkromia osoby, ktorý je v rozpore s čl. 19 ods. 2 ústavy. Orgány verejnej moci tak majú neobmedzený   prístup   k údajom   o všetkých   odsúdeniach   žiadateľa,   čo   treba   považovať za neoprávnené zhromažďovanie a zverejňovanie údajov, ktoré nesúvisia s posudzovaním jeho bezúhonnosti.

Ochrana   v dobrej   viere   nadobudnutých   práv   je   na   ústavnej   úrovni   chránenom princípe právnej istoty, ktorý je jedným z princípov právneho štátu.

Podľa generálneho prokurátora „zákon č. 190/2003 Z. z. vymedzuje v § 19 ods. 1 písm.   a),   b),   c)   a ods.   2   písm.   a),   b)   negatívnym   spôsobom   pojem   bezúhonnosť a spoľahlivosť deliac osoby (páchateľov trestných činov) do skupín, pre ktoré je spoločným znakom   spáchanie   úmyselného   trestného   činu.   Skupiny   sa   ďalej   rozlišujú   závažnosťou spáchaného   trestného   činu,   spôsobom   spáchania   trestného   činu   (so   zbraňou),   druhom uloženého   trestu   a   dĺžkou   doby   potrebnej   na   opätovné   získanie   bezúhonnosti či spoľahlivosti.“.

Skupina osôb odsúdených za trestný čin vymedzená v § 19 ods. 1 písm. a) v spojení s §   41   ods.   2   zákona   o strelných   zbraniach   a   §   62   Trestného   zákona   (účinného do 31. decembra 2005) a od 1. januára 2006 označená v § 11 ods. 3 a § 138 Trestného zákona nebude pre potreby tohto zákona bezúhonná po celú dobu ich života.

„Je nepochybné,   že zákonodarca pri prijímaní tejto úpravy a z nej   vyplývajúcich obmedzení   základných   práv   a slobôd   vychádzal   z verejného   záujmu   na   ochranu   života a zdravia občanov spočívajúcom aj vo vylúčení z možnosti držať zbrane osobám násilnej povahy alebo osobám inak nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu.

Obmedzenie základných práv a slobôd vyplývajúcich z právnej úpravy posudzovania bezúhonnosti   a spoľahlivosti   podľa   zákona   č.   190/2003   Z.   z.   však   nie   sú   primeranými na dosiahnutie stanoveného cieľa, a preto sú v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.“

Generálny prokurátor vytýka právnej úprave príliš široké vymedzenia osôb, ktoré nie sú bezúhonné a spoľahlivé, a zasahuje tak do práv osôb, u ktorých odsúdenie za trestný čin, resp. jeho spáchanie vôbec nemusí v prípade vydania zbrojného preukazu ohrozovať spoločnosť.   Uviedol   aj   niektoré   prípady,   napr.   trestné   činy   majetkovej   povahy   a iné, ktoré svojou   podstatou   nie   sú   násilné.   Podľa   jeho   názoru   požiadavka   primeranosti obmedzení   základných   práv   a slobôd   na   dosiahnutie   cieľa   a požiadavka   rovnováhy verejného záujmu pri právnej úprave nebola naplnená.

„Medzi základné práva občanov patrí podľa čl. 15 ods. 1 ústavy právo na život. Cieľom tejto ústavnej ochrany je zabezpečenie fyzickej osoby pred akýmkoľvek pozbavením života.

Článok 15 ods. 4 ústavy vytvára ústavnoprávny rámec ochrany života v osobitných situáciách, pri ktorých pri ochrane života môže potencionálne dôjsť k strate iného života, pričom tento postup nie je v rozpore s trestným právom.“

Poukázal   na   ustanovenia   §   24   až   §   26   Trestného   zákona   (v   znení   platnom od 1. januára 2006) o krajnej núdzi,   nutnej   obrane a oprávnenom   použití   zbrane, ako aj na oprávnenie držať a nosiť zbraň za účelom osobnej ochrany osôb a majetku [§ 15 ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach] a držbu zbrane na výkon zamestnania alebo oprávnenia podľa osobitného predpisu [§ 15 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach, taktiež napr. zákon Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Z. z. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“), zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“) alebo zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane   prírody   a krajiny   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane prírody“)].

Podľa názoru generálneho prokurátora „neprimerané obmedzenia práva držať zbraň za účelom ochrany svojho života upravené v § 19 ods. 1, písm. a), b) zákona o strelných zbraniach nie sú v súlade s článkom 15 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy... Predmetom   vlastníctva   môžu   byť   s určitými   výnimkami...   aj   zbrane   a strelivo. V mnohých prípadoch ide o veci nemalej hodnoty, či už z hľadiska ich nadobúdacej ceny, úžitkovej alebo zberateľskej a historickej hodnoty.

Vlastníci   zbraní   a streliva,   ktorým   nikdy   nebude   vydaný   nový   zbrojný   preukaz v dôsledku úpravy § 19 ods. 1 písm. a) citovaného zákona sú nútení v súlade s § 59 písm. b) zbrane   kategorizované   podľa   označeného   zákona   previesť   do   vlastníctva   iného oprávneného   držiteľa   zbrojného   preukazu   alebo   licencie   alebo   v zmysle   §   59   písm.   c) citovaného zákona požiadať a odovzdať zbraň na zničenie, znehodnotenie alebo výrobu rezu zbrane.“.

Podľa   názoru   generálneho   prokurátora „v oboch   prípadoch   je   vlastník   donútený priamo zákonom zbaviť sa predmetu svojho vlastníctva, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy.

Pri tomto postupe je však sporné, či policajný útvar môže podľa § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach predĺžiť lehotu úschovy až do doby, kým neuplynie niektorá z lehôt stanovených v§ 19, alebo nastúpi povinnosť vlastníka vyplývajúca mu z § 59 písm. b), c) citovaného zákona.“.

Táto   skupina   má   obmedzené   vlastnícke   právo   v jeho   časti   vec   užívať.   Rovnaké obmedzenia   sa   týkajú   aj   tých   vlastníkov,   ktorí   nadobudli   zbrane   dedením. Obsah vlastníckeho práva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s vecou   nakladať   (ius   disponendi),   čo   podľa navrhovateľa   vyplýva   nielen   z čl.   20   ods.   1   ústavy,   ale   aj   z   Dodatkového   protokolu k dohovoru. Realizácia vlastníckych opatrení vyplýva aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

Posudzovanie   bezúhonnosti   a spoľahlivosti   vlastníkov   zbraní   a streliva   spôsobom ustanoveným v § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach znamená obmedzenie   ich   vlastníckeho   práva   nad   nevyhnutnú   mieru   a je   v rozpore   s verejným záujmom   a vzhľadom   na   ich   neprimeranosť   k dosiahnutiu   cieľa   a účelu   zákona   nie   je v súlade s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Podľa   názoru   generálneho   prokurátora „Právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu   naň   zakotvené   v čl.   35   ods.   1   ústavy   je   v najvšeobecnejšom   zmysle   právom slobodne   sa   rozhodnúť   vykonávať   určité   zvolené   povolanie   a rovnako   slobodne sa rozhodnúť   o príprave   naň   prostredníctvom   školského   vzdelávania,   prípadne rekvalifikácie na výkon zamestnania. Obsahom tohto práva je aj právo byť bez zamestnania. Právo   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   je   špeciálnym   ústavným právom vo vzťahu k právu slobodne sa rozhodnúť vykonávať určité zvolené povolanie. Toto právo predpokladá určitú kvalitu, t. j. predpokladá, že každý oprávnený subjekt v tomto zmysle   má   spĺňať   podmienky   ustanovené   napr.   živnostenským   zákonom,   OZ,   alebo Obchodným zákonníkom. Právo na podnikanie znamená vyššiu zodpovednosť než právo slobodne sa rozhodnúť o svojom povolaní. Je sprevádzané určitým rizikom pri nakladaní so svojím   vlastným,   prípadne   cudzím   majetkom.   Podnikatelia   vytvárajú   hodnoty   nielen pre seba, ale aj pre celý štát a spoločnosť. Podnikanie... nemôže byť svojvoľné.

Ústava zakotvuje v čl. 35 ods. 2 vo vzťahu k výkonu určitých povolaní alebo činností subjektívne   obmedzujúce   opatrenia.   Konkrétnu   úprava   ponecháva   ústava   na   zákon, ale podmienky   obmedzení   a podmienky   výkonu   určitých   povolaní   musia   vychádzať zo zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a nesmú byť neprimerané ustanovenému cieľu, ako to vyžaduje ústava v čl. 13 ods. 4.

Posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti rovnako ako je uvedené vyššie, zasahuje aj do práv upravených v čl. 35 ods. 1 a ods. 2 ústavy.

Držanie   zbrojného   preukazu   alebo   zbrojnej   licencie   je   v mnohých   prípadoch predpokladom výkonu určitého povolania, či druhu podnikania, pričom príprava na tieto povolania je natoľko špecifická, že len s problémami umožňuje výkon iného povolania alebo podnikania.“.

Ako   príklad   generálny   prokurátor   uviedol   absolventov   stredných   odborných lesníckych škôl a vysokých škôl s týmto zameraním, kde výkon týchto povolaní sa podľa osobitných predpisov spája aj s použitím strelnej zbrane:

„V popísaných prípadoch, ako aj vo všeobecnosti zákonom stanovené podmienky bezúhonnosti a tým stanovené podmienky výkonu povolaní a činností sa takým zásahom štátu do základných práv jednotlivca, ktorý nespĺňa požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi týmito právami a všeobecným záujmom spoločnosti...

Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 písm. a), b) zákona č. 190/2003 Z. z. sú v rozpore s čl. 49 ústavy...

V zmysle ústavného princípu vyjadreného v čl. 49 ústavy, trestný zákon stanovuje ktoré konania sú trestným činom a aké druhy trestov za ich spáchania možno uložiť.“

Generálny   prokurátor   poukazuje   na   ustanovenie   §   32   Trestného   zákona (účinného od 1. januára 2006), podľa ktorého jedným z trestov je aj zákaz činnosti upravený v §   61   tohto   zákona.   Tento   trest   možno   uložiť,   ak   páchateľ   spácha   trestnú   činnosť v súvislosti s touto činnosťou.

Podľa   čl.   49   ústavy   je   upravený   princíp,   ktorý   umožňuje   len   zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne inú ujmu na právach alebo   majetku   možno   uložiť   za   jeho   spáchanie.   V prípade   páchateľov   trestných   činov zaradených do skupín v § 19 ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach dochádza k ich potrestaniu, hoci trestné stíhanie sa neskončilo odsúdením a podľa Trestného zákona im nebol uložený žiadny trest.

Dňa 12. mája 2006 generálny prokurátor listom sp. zn. GÚs 4011/04 návrh doplnil a zmenil. K nesúladu § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 49 ústavy uviedol: „Napadnuté ustanovenia zasahujú do práv tejto skupiny občanov legálne v minulosti nadobudnutých, bránia im vlastniť a dediť určitý majetok, upierajú im právo ma slobodnú voľbu povolania, obmedzujú ich právo na ochranu života, obmedzujú   ich   základné   práva   bez   ohľadu   na   podstatu   a zmysel   takéhoto   obmedzenia a neposlednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol uložený trest podľa príslušných ustanovení Trestného zákona.“

Opätovne   poukázal   na   princíp   právnej   istoty,   ako   aj   na   ochranu   dobrovoľne nadobudnutých práv, čo tieto ustanovenia podľa jeho názoru nerešpektujú.

Tieto   ustanovenia   [§   19   ods.   1   písm.   a),   b)   a c)   a   ods.   2   písm.   a)   a b)   zákona o strelných zbraniach] tiež rozšírili okruh osôb, ktoré nie sú považované za bezúhonné, o páchateľov   trestných   činov,   za   ktoré   im   nebol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia slobody   a   predĺženie   lehôt   potrebných   na   „znovuzískanie“   bezúhonnosti.   Došlo aj k rozšíreniu nespoľahlivých osôb o tie, ktoré spáchali trestný čin, avšak trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené alebo zastavené rozhodnutím o schválení zmieru.

Generálny prokurátor poukázal tiež na skutočnosť, že inštitút zahladenia odsúdenia má umožniť zaradenie   sa   odsúdených   do   riadneho   života   v porovnaní   s inými osobami súdne netrestanými. Avšak u tejto skupiny osôb bolo toto rozhodnutie negované prijatou právnou úpravou. Poukázal na širokú judikatúru ústavného súdu v tejto oblasti a zdôraznil, že § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.

Obmedzenia,   z ktorých   zákonodarca   vychádzal   pri   prijatí   tejto   právnej   úpravy, vychádzali   z   verejného   záujmu   na   ochranu   života   a zdravia   občanov   spočívajúcu aj vo vylúčení   z možnosti   držať   zbrane   osobám   násilnej   povahy   alebo   osobám   inak nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu.

Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   obmedzenia   základných   práv   a slobôd vyplývajúce zo zákona o strelných zbraniach nie sú primerané na dosiahnutie stanoveného cieľa, a preto sú v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.

V doplnení návrhu opäť vymenoval príklady, v ktorých podľa jeho názoru nie je odsúdenie   za   trestný   čin   v spojení   s vydaním   zbrojného   preukazu   (licencie).   Ide   najmä o veci   majetkové,   hospodárske,   menové,   daňové,   proti   priemyselným   právam,   proti autorským právam, teda činy, ktorých podstatou nie je násilná zložka. Pri týchto trestných činoch požiadavka primeranosti základných práv a slobôd na dosiahnutie cieľa a požiadavka rovnováhy verejného a súkromného záujmu pri právnej úprave citovaného zákona nebola naplnená.

Generálny prokurátor zdôraznil, že medzi základné práva občanov patrí podľa čl. 15 ods. 1 ústavy právo na život a že cieľom tohto článku je zabezpečiť ochranu fyzickej osoby pred akýmkoľvek   pozbavením   života.   Článok   15   ods.   4   ústavy   vytvára   ústavnoprávny rámec   ochrany   života   v osobitných   situáciách,   pri   ktorých   pri   ochrane   života   môže potenciálne dôjsť k strate života, pričom tento postup nie je v rozpore s trestným právom. Na tento článok sa viaže aj úprava v Trestnom zákone (§ 24 až § 26) o krajnej núdzi.

Oprávnenie   držať   a nosiť   zbraň   za   účelom   ochrany   osoby   a majetku   vyplýva z citovanej   úpravy   [§   15   ods.   2   písm.   a)   a   b)   zákona   o strelných   zbraniach], ale aj zo špeciálnych   právnych   úprav   (zákon   o obecnej   polícii,   zákon   o lesoch, zákon o ochrane prírody). Nepriznané obmedzenie práva držať zbraň za účelom ochrany svojho   života   upravené   v   §   19   ods.   1   písm.   a)   a   b)   zákona   o strelných   zbraniach nie je v súlade s čl. 15 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.

V ďalšej časti generálny prokurátor zopakoval argumentáciu vo vzťahu k vlastníctvu zbraní a streliva uvedenú už v pôvodnom návrhu a uviedol: „Posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vlastníkov zbraní a streliva spôsobom stanoveným v § 19 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach znamená obmedzenie ich vlastníckeho práva nad nevyhnutnú   mieru   a v rozpore   s verejným   záujmom   a vzhľadom   na   ich   neprimeranosť k dosiahnutiu cieľa a účelu zákona nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.“

Generálny   prokurátor   tiež   zopakoval   svoju   argumentáciu   k základnému   právu na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zakotvenému v čl. 35 ods. 1 ústavy. Uviedol, že „ústava zakotvuje v čl. 35 ods. 2 vo vzťahu k výkonu určitých povolaní alebo činností subjektívne   obmedzujúce   opatrenia.   Konečnú   úpravu   ponecháva   ústava   na   zákon, ale podmienky   obmedzení   a podmienky   výkonu   určitých   povolaní   musia   vychádzať zo zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a nesmú byť neprimerané ustanovenému cieľu, ako to vyžaduje ústava v čl. 13 ods. 4 ústavy...“.

Zákonom   ustanovené   podmienky   bezúhonnosti,   a tým   ustanovené   podmienky výkonu povolaní a činností sú takým zásahom štátu do základných práv jednotlivca, ktorý nespĺňa požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi týmito právami a všeobecným záujmom spoločnosti, v dôsledku čoho je daný nesúlad ustanovení § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach sú v rozpore s čl. 49 ústavy s použitím čl. 12 ods. 2 ústavy.

Generálny prokurátor zopakoval aj svoje argumenty z prvého podania, pokiaľ ide o ukladanie   trestov   a v tom   aj   trestu   zákazu   činnosti,   a zdôraznil,   že   posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti je v rozpore s čl. 49 ústavy, ktorý umožňuje len zákonodarcovi určovať, ktoré konanie je trestným činom a aký je trest.

K nesúladu § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4 a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach s čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy

Generálny prokurátor uviedol, že podľa § 7 ods. 9 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri trestov   v znení   neskorších   predpisov   sa   v odpise   registra   trestov   uvádzajú   všetky   údaje o každom odsúdení osoby, ktorej sa odpis týka. Citovaný zákon nepozná obmedzený výkaz z registra trestov, v ktorom by sa uvádzali len niektoré trestné činy.

Keďže   žiadateľ   o zbrojný   preukaz   alebo   licenciu   musí   pripojiť   odpis   z registra trestov,   musí   tak   policajnému   útvaru   poskytnúť   informácie   nielen   o   svojom   odsúdení pre trestné činy uvedené v § 19 zákona o strelných zbraniach, ale aj o iných prípadoch nesúvisiacich   s posudzovanou   bezúhonnosťou.   Takýto   postup   považuje   generálny prokurátor   za neoprávnené   zhromažďovanie   údajov   o osobe   žiadateľa,   pričom   poukázal na rozsiahlu judikatúru ústavného súdu viažucu sa k právu na súkromie ako ochranu hodnôt uznaných za súkromné pred verejnou mocou, fyzickými a právnickými osobami. Takýto postup pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 17 ods. 2 písm. c) a ods. 3 a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s čl. 19 ods. 3 ústavy.

Ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach majú tiež diskriminačný charakter, pretože umožňujú žiadateľovi, ktorý sa za posledných desať rokov pred podaním žiadosti zdržiaval viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky, nahradiť doklad obdobný odpisu registra trestov čestným vyhlásením.

Ustanovenie   §   17   ods.   4   zákona   o strelných   zbraniach   zvýhodňuje   tam vymenovaných   príslušníkov   ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   a ozbrojených   zborov voči ostatným žiadateľom, pretože im umožňuje predložiť namiesto odpisu z registra trestov a dokonca   aj   lekárskeho   posudku   iba   písomné   potvrdenie   nadriadeného   s personálnou právomocou. Toto zvýhodnené ustanovenie v § 17 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach je v nesúlade s čl. 12 ods. 2 ústavy.

K nesúladu § 19 ods. 3, § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa generálneho prokurátora zmyslom ustanovení § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a písm.   c)   zákona   o strelných   zbraniach   je   umožniť   štátu   zásah   do   vlastníctva   zbraní a streliva   i proti   vôli   vlastníkov   týchto   vecí.   Z tohto   dôvodu   nie   je   podľa   jeho   názoru ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a ustanovenie   § 59   písm.   b)   a písm.   c)   zákona   o strelných   zbraniach   nie   je   v súlade s čl. 1 ods. 1 s použitím čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Generálny prokurátor uviedol, že § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach zavádza osobitý   orgán   –   komisiu,   ktorá   určuje   spoľahlivosť   žiadateľa.   Keďže   rozhodnutie   tejto komisie je záväzné, treba ju považovať za orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach osôb. Na jej konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy správneho práva. Úprava postavenia tejto komisie nie je právne jasne formulovaná. Útvar   Policajného   zboru   môže   požiadať   osobitnú   komisiu   o stanovisko   k spoľahlivosti osoby   aj   bez   žiadosti.   Navyše,   rozhodnutie   komisie   je   označené   ako stanovisko,   ktoré sa má doručiť policajnému útvaru.

„Keďže   toto   zákonné   ustanovenie   je   kogentné,   bráni   komisii   vydať   vo   veci spoľahlivosti žiadateľa rozhodnutie v zmysel § 46 a nasl. Správneho poriadku a neumožňuje ani   účastníkovi   konania   náležitým   spôsobom   sa   proti   jeho   obsahu   brániť,   keďže sa mu nedoručuje   a zákonodarca   nepredvídal   ani   možnosť   podať   proti   nemu   odvolanie, ani sa domáhať jeho preskúmania súdom. Z týchto dôvodov nie je ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.“

III.

Ústavnému súdu bol 11. októbra 2006 doručený návrh krajského súdu, zastúpeného predsedom senátu Mgr. V. P., ktorý v návrhu uviedol, že ustanovenie § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s čl. 13 ods. 3 ústavy, čl. 4 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 písm.   b)   a d)   dohovoru,   v tejto   časti   ústavný   súd   návrh   odmietol,   a preto   v rozhodnutí nebude   ani   uvádzať   argumentáciu   navrhovateľa   k týmto   ustanoveniam   ústavy,   listiny a dohovoru.

Krajský súd uviedol:„Povinnosťou štátu pri tvorbe legislatívy je zachovávať základné práva a slobody a obmedzovať ich len v primeranom rozsahu na základe ústavného zmocnenia a len vtedy, ak to odôvodňuje verejný záujem.

Právna   podstata   formulácií   príslušných   ustanovení   právnych   noriem   musí rešpektovať ústavný imperatív, podľa ktorého úlohou zákonodarcu je zabezpečiť realizáciu princípu právneho štátu, spočívajúceho v dôvere občana v právo, čo znamená, okrem iného tiež to, že je striktne dodržiavaný legislatívny postup, pri ktorom sa dbá na súlad noriem nižšej právnej sily s normami vyššej právnej sily, pričom sa primárne zohľadňujú ústavou a medzinárodnými   zmluvami,   spomínanými   v rámci   ustanovenia   čl.   7   ods.   5   ústavy, vymedzené hranice normotvorby.

Navrhovateľ sa preto domnieva, že platná a účinná právna úprava osobitnej komisie a jej oprávnení v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s § 19 ods. 3 a 4 zákona o strených   zbraniach   nie   je   v súlade   s vyššie   uvedenými   medzinárodnými   zmluvami a ústavnými normami.“

Podľa názoru krajského súdu rozhodovanie osobitnej komisie zriadenej podľa § 19 ods.   4   zákona   o strelných   zbraniach   je   v rozpore   s čl.   1   a čl.   4   listiny   a je   porušením právneho princípu zákazu diskriminácie, a to z dôvodu, že výsledok preverovania určitej osoby   nemožno   skontrolovať   najmä   z dôvodu,   či   rozhodnutie   nemalo   diskriminačný charakter   a či nebolo   ľubovôľou.   Formálne   je   táto   komisia   priradená   ministrovi   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“), pretože minister vnútra má personálnu právomoc, a keďže členovia komisie musia byť oprávnení oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, do jej zloženia môže účinne zasahovať aj Národný bezpečnostný úrad.

Tieto   skutočnosti   podľa   názoru   krajského   súdu   vytvárajú   líniu   umožňujúcu potencionálne ovplyvňovanie slobodného úsudku členov osobitnej komisie. Z toho dôvodu je jej   postup „nepreskúmateľný   a neposkytuje   dostatočné   záruky   ochrany   proti   svojvôli správneho orgánu a neumožňuje posudzovanej osobe uplatniť svoje procesné práva“.

Postupom   pri   rozhodovaní   sa   správnemu   orgánu   a osobitnej   komisii   umožnilo, aby posudzovanú   osobu   neoboznámili   s dôvodmi,   pre   ktoré   táto   osoba   bola   uznaná za nespoľahlivú.

V nemožnosti vyjadriť sa k dôkazu podľa krajského súdu „dochádza k narušeniu“ princípu „rovnosti zbraní“ v konaní pred príslušným správnym orgánom. V širšom chápaní je právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom „súčasťou práva účastníka konania na spravodlivé prejednanie veci“.

Podľa krajského súdu „princíp rovnosti zbraní okrem iného vyžaduje, aby každý účastník   mal   primeranú   možnosť   predložiť   svoje   návrhy   za   podmienok, ktoré   nie   sú podstatne   nevýhodnejšie   než   podmienky,   za   ktorých   touto   možnosťou   disponuje   druhý účastník“.

V danom postupe vidí krajský súd porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dotknutá osoba preto „nemá   žiadnu   možnosť   oboznámiť   sa   so   stanoviskom,   jeho   dôvodmi,   vyjadriť   sa k podkladu stanoviska, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť dôvody jeho doplnenia dôkazy vo svoj prospech, alebo akúkoľvek snahu po náprave tak, aby pre účely zákona o strelných   zbraniach   už   nebola   považovaná   za   osobu   nespoľahlivú.   Nemá   možnosť sa účinne brániť proti rozhodnutiu, ktorým bola uznaná za osobu nespoľahlivú pre účely zákona   o strelných   zbraniach   a zároveň   nemá   možnosť   ani   predvídať,   že   niekedy v budúcnosti bude za nespoľahlivú osobu označená.“.

Jedným   zo   základných   princípov   právneho   štátu   má   byť   rešpektovanie   zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú svojvôľu zo strany výkonnej moci.

Pokiaľ však   osobitná komisia   nikdy   neuvádza dôvody   stanoviska,   a posudzovaná osoba   teda   vôbec   nemusí   vedieť,   prečo   je   považovaná   za „nespoľahlivú“, je   takéto ustanovenie v zákone v rozpore s princípmi právneho štátu. Aj pri potrebe ochrany štátu či tretích osôb správny orgán nemôže rezignovať na ochranu základných práv jednotlivca.

Prípadné vedenie súdneho sporu len s účelom preskúmania správneho konania osoby uznanej za nespoľahlivú pre účely citovaného zákona jej ani v tomto konaní sprístupnené nebude. Prípadné vedenie súdneho sporu len s takýmto účelom a naznačeným právnym postavením účastníka nepochybne nie je v súlade s princípmi právneho štátu.

Základné právo na súdnu ochranu predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu posudzovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu   individuálnych   záujmov   takej   osoby.   Správny   orgán,   ktorý   je viazaný stanoviskom osobitnej komisie, nerozhoduje sám, čím takisto dochádza k narušeniu jeho nezávislosti. Aplikáciou citovaných uznesení zákona o strelných zbraniach sa posudzovanej osobe prakticky neumožňuje odstrániť dôvody, pre ktoré ju správny orgán uznal za osobu nespoľahlivú.

Rozhodnutie o uznaní za nespoľahlivú osobu na účely zákona o strelných zbraniach, ktorého následkom je odňatie zbrojného preukazu a zbraní, „sa citeľne prejaví i v osobnej sfére   posudzovanej   osoby.   A to   jednak   z hľadiska   právneho   a jednak   z hľadiska faktického.“.

Podľa krajského súdu jedným zo základných princípov materiálneho právneho štátu musí byť rešpektovanie zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú svojvôľu zo strany exekutívnej moci.

Podľa čl. 35 ústavy môže síce zákon ustanoviť podmienky a obmedzenia na výkon určitého   povolania   alebo   činnosti,   avšak   je   zrejmé,   že   tieto   podmienky   musia   byť transparentné a predvídateľné a že každý, o koho právach sa rozhoduje, musí mať možnosť sa   proti   zásahom   do   svojich   práv   brániť.   Neuvedenie   dôvodov   rozhodnutia   osobitnej komisie   je   v príkrom   rozpore   s týmito   ústavnými   princípmi.   Napadnuté   ustanovenie citovaného   zákona „vážne   zasahujú   do   možnosti   zastávať   určité   funkcie,   získať   určité zamestnanie alebo v ňom zotrvať, podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy“.

IV.

Podľa ustanovenia § 39 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bolo vyžiadané stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

Predseda   národnej   rady   listom   sp.   zn.   745/06   z   8.   decembra   2006   predložil stanovisko   národnej   rady   a zároveň   uviedol,   že   trvá   na   ústnom   prerokovaní   veci. Napadnuté ustanovenia   zákona   o strelných   zbraniach   je   podľa   jeho   názoru „potrebné posudzovať   v súlade   s účelom   zákona   a tým   je,   okrem   iného,   stanovenie   podmienok na nadobudnutie   vlastníctva,   držanie,   nosenie   a používanie   strelných   zbraní   a streliva. Keďže účelom zákona je úprava týchto podmienok, nemožno pri preskúmavaní ústavnosti jednotlivých   ustanovení   zákona postupovať   inak než   tak,   aby   výklad   o používaní   týchto ustanovení vyjadroval nielen účel zákona, t. j. verejný záujem na vymedzení podmienok nadobudnutia   zbrane,   ale   rešpektoval   aj   ústavné   limity   vo vzťahu   k základným   právam a slobodám.   Rovnováha   verejného   a súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“.

Zdôraznil, že právo získať zbrojný preukaz oprávňujúci vlastniť alebo držať strelnú zbraň s obmedzujúcimi podmienkami platí pre všetkých občanov. Podmienky sú v zákone ustanovené jednoznačne. Je otázkou, či sú príliš prísne.

Celý zákon chápe ako zákon špeciálny, pričom právo na strelnú zbraň samo osebe nie je základným právom garantovaným ústavou, a teda prísnejším stanovením podmienok držania zbrane nedochádza k porušeniu základných práv a slobôd.

„Oblasť strelných zbraní, ich získanie a držanie je takou sférou života spoločnosti, v ktorej možno akceptovať prísnejší postup a je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako inej. Naviac, ak zákon o strelných   zbraniach   a strelive   po   splnení   určených   podmienok   ustanovuje   právo na získanie zbrojného preukazu, podľa môjho názoru, nejde o naplnenie niektorého z práv a slobôd garantovaných ústavou.“

Použitie   prísnejších   hľadísk   bezúhonnosti   a spoľahlivosti   je   podľa   jeho   názoru odôvodnené   a treba   ich   chápať   ako   ochranu   spoločnosti   pred   potenciálnym   zneužitím zbrane.

K   namietanej   neústavnosti   ustanovenia   §   17   ods.   2   písm.   c)   zákona   o strelných zbraniach s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy predseda národnej rady uviedol, že ústava poskytuje ochranu len pred takým zhromažďovaním údajov a zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Predkladanie odpisu z registra   trestov za účelom preukazovania bezúhonnosti za takéto zhromažďovanie nepovažuje.

Navyše,   poukazuje   na   neverejnosť   konania   o preukazovaní   splnenia   podmienok na vydanie zbrojného preukazu, ktorého výsledky sú oznamované len žiadateľovi.

Pokiaľ ide o námietku, že policajti a ďalšie osoby uvedené v § 17 ods. 4 zákona o strelných   zbraniach   sú   oproti   iným   žiadateľom   o zbrojný   preukaz   zvýhodňovaní, čo nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy, predseda národnej rady uviedol, že tieto osoby predkladajú odpis z registra trestov podľa osobitného zákona (§ 14 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov), a to v súvislosti so vznikom ich služobného pomeru.

V tejto súvislosti   je kritériom   ich   bezúhonnosť a so vznikom služobného pomeru im vzniká   oprávnenie   nosiť   a používať   strelnú   zbraň.   Z uvedených   dôvodov   nevidí neústavnosť tejto právnej úpravy § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach.

Rovnako sa nestotožnil s názorom, pokiaľ ide o nesúlad ustanovenia § 19 ods. 3 zákona   o strelných   zbraniach   s čl. 1   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   sa   týkajú posudzovania spoľahlivosti osobitnou komisiou.

Stanovisko   tejto   komisie   je   podľa   jeho   názoru   iba   podkladom   na   rozhodnutie správneho orgánu vo veci vydania zbrojného preukazu, rovnako ako stanovisko Policajného zboru, o ktorý   správny   orgán   požiada podľa   § 19 ods.   3 prvej vety   zákona o strelných zbraniach.

Správnym   orgánom   je   policajný   útvar,   ktorým   je   v zmysle   legislatívnej   skratky zavedenej   v   §   8   ods.   5   zákona   o strelných   zbraniach   príslušné   okresné   riaditeľstvo Policajného zboru, na ktorého konanie sa podľa § 70 ods. 1 zákona o strelných zbraniach vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“).

Vychádzajúc z uvedeného predseda národnej rady vyslovil presvedčenie, že zákon o strelných zbraniach je v súlade s ústavou.

V.

Na základe ustanovenia § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu vyjadrila vláda   Slovenskej   republiky,   zastúpená   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), listom sp. zn. MS-49484/2006 z 30. novembra 2006. Podľa ministra spravodlivosti navrhovateľ „v celom svojom návrhu jednostranne opisuje len rozsah zásahu zákonodarcu do základných práv a slobôd, pričom takýto zásah nedáva do komparácie s legislatívnym cieľom, ktorý zákonodarca sledoval predmetnými zásahmi, čím sťažuje jeho preskúmateľnosť z hľadiska posudzovania obsahu verejného záujmu. Práve obsah verejného záujmu, ktorým je preventívna ochrana pred zneužívaním zbrane osobami už   odsúdenými   za   trestné   činy   (v   niektorých   prípadoch   dokonca   spáchaných   priamo so zbraňou) je v tomto prípade mimoriadne veľký.“.

Pokiaľ   ide   o   námietku   retroaktivity,   minister   spravodlivosti   zdôraznil,   že   táto neznamená nemožnosť právnej úpravy, pretože „Verejný záujem legitimizuje také zmeny v právnej úprave, ktoré posilňujú bezpečnosť a ochranu života a zdravia občanov. Z toho dôvodu   sprísnené   požiadavky   na   držiteľov   zbraní   nepredstavujú   automaticky   porušenie nadobudnutých práv. V tomto duchu neskoršie sprísnenie podmienok získania zbrojného preukazu,   v záujme   zabezpečenia   väčšej   ochrany   spoločnosti   pred   páchateľmi   trestných činov,   nepredstavuje   zásah   do   súkromnoprávnej   dispozície   nadobudnutých   práv, ale do verejnoprávneho   systému   regulácie   nositeľov   a používateľov   zbraní.   Odlíšenie verejnoprávnej   sféry   od   súkromnoprávnej   sféry   je   pri   posudzovaní   retroaktívneho pôsobenia   právnych   predpisov   v tejto   súvislosti   mimoriadne   dôležité   a nemal by ho opomenúť ani ústavný súd.“.

Obmedzenie   všetkých   ľudských   práv   podľa   čl.   13   ods.   4   ústavy   má   dbať na ich podstatu a zmysel a tiež na cieľ, ktorý obmedzenie práva sleduje.

Z prvej podmienky vyplýva tesný zväzok porušenia s konkrétnym ľudským právom, ktoré sa obmedzilo, a preto je len veľmi zložité hypotetické konštatovanie porušenia čl. 13 ods.   4   ústavy   bez   jeho   previazania   na   konkrétne   ľudské   právo,   ktoré   sa   pri   zásahu obmedzilo.

Nepochybne   v danej   problematike   sa   dá   vymedziť   silný   a legislatívny   cieľ, a to ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov spáchaných so zbraňou.

Z toho pohľadu sa zdá otázne, že za spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, koho trestné stíhanie   bolo   za   niektoré   trestné   činy   (nie   však   spáchané   so   zbraňou)   podmienečne zastavené, rovnako ako ten, koho trestné stíhanie bolo zastavené rozhodnutím prokurátora po schválení zmieru, ak od právoplatnosti rozhodnutia neuplynuli tri roky.

Minister spravodlivosti poukazuje na posudzovanie obmedzení práva držať zbraň na účely ochrany života v komparácii s právom na život iných osôb, ktoré by mohli byť v ohrození   života   v dôsledku   držby   a používania   zbrane   osobou,   ktorá   sa   dokonca aj so zbraňou   dopustila   trestného   činu.   Vo   svojom   stanovisku   ďalej   uvádza: «Nebezpečenstvo   pre   takéto   osoby   je   z pohľadu   ich   ohrozenia   zo   strany   páchateľov trestných činov zrejme väčšie ako nebezpečenstvo ohrozenia života páchateľov trestných činov. Pre argument, že nevydaním zbrojného preukazu sa zníži bezpečnosť tretích osôb, z pohľadu   a charakteristiky   bezúhonnosti   pri   získaní   zbrojného   preukazu   má   za   „veľmi slabučké puto medzi vydaním zbrojného preukazu a právom na život tretích osôb.“»

Podľa   jeho   názoru   niet   pochýb,   že   vlastníkom   zbraní   a streliva   sa   nevydaním zbrojného   preukazu   zasiahne   do   vlastníckych   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy, a to v spojení   s čl. 13   ods. 4   ústavy.   Pri   zásahu   do   vlastníckych   práv   treba   rešpektovať nevyhnutnú   mieru   zásahu,   verejný   záujem,   zákonnosť   a potrebu   primeranej   náhrady. Úzke ohraničenie   zásahu   len   do   vlastníckeho   práva   zbraní   a streliva   oprávňuje konštatovanie, že tým nedošlo k prekročeniu nevyhnutnej miery zásahu.

K vážnej námietke týkajúcej sa toho, že k vyvlastneniu dochádza priamo zákonom, a nie   na základe   zákona,   ako   to   predpokladá   čl.   20   ods.   4   ústavy,   uvádza,   že   osoba sa v zmysle   §   19   zákona   o strelných   zbraniach   nestala   ex   lege   nespoľahlivou, ale predchádzalo tomu rozhodnutie súdu týkajúce sa spáchania trestného činu. Nemožno teda   tvrdiť,   že   pri   zásahu   do   vlastníckych   práv   by   absentoval   individuálny   právny   akt orgánu verejnej moci.

Pokiaľ   ide   o   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   treba   vedieť, že ústava   nikomu   nedáva   právny   nárok   na   výkon   určitého   povolania   a parlament za spôsobilosť   pre   výkon   určitých   povolaní   určil   splnenie   predpísaných   zákonných podmienok. Záujem spoločnosti je, aby určité povolania vykonávali len bezúhonné osoby, pričom rozsah bezúhonnosti môže vzhľadom na výkon určitého povolania ustanoviť zákon. Navrhovateľom   uvádzané   prípady   absolventov   odborných   škôl   nie   sú   konkretizované, a preto ich ani nemožno z ústavného hľadiska preskúmať.

V právnych   úpravách   treba „komparovať   so   zásadným   súdnym   precedensom vydaným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Hirst. c. Spojené kráľovstvo, kde tento zdôvodnil,   že   zákonné   ustanovenie,   ktoré   paušálne   obmedzuje   výkon   volebného   práva pre všetkých odsúdených automaticky bez ohľadu na dĺžku trestu a bez ohľadu na charakter alebo závažnosť skutku alebo na konkrétne okolnosti prípadu, je v rozpore s čl. 5 dohovoru. Zákonodarca by nemal nahrádzať súd pri individuálnom rozhodovaní o akomkoľvek treste po uznaní viny zo spáchania trestného činu.“.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zásahu do súkromia osoby tým, že orgán verejnej správy vyžaduje od žiadateľa zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie odpis z registra trestov,   čím   vlastne   zhromažďuje   údaje   o osobe   prevyšujúce   potrebu   na   výkon   svojej funkcie,   minister   spravodlivosti   uviedol,   že   posudzovanie   spôsobilosti   je   také   závažné rozhodnutie, pre ktorého správnosť potrebuje zisťovať údaje.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušovania   čl.   12   ods.   2   ústavy,   minister   spravodlivosti pripomína judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je   možné   sa   dovolať   len   v spojitosti   s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a slobôd uvedených v ústave.“.

Z predloženého návrhu generálneho prokurátora nie je celkom zrejmé, pri výkone ktorého ľudského práva došlo k diskriminácii.

Legislatívne   nedostatky   zákona   samy   osebe   nemusia   automaticky   spôsobovať protiústavnosť   zákona   a už   vôbec   nie   v prípade,   keď   ide   o zrejmú   legislatívnu   vadu odstrániteľnú výkladom, ktorú navrhoval generálny prokurátor v súvislosti s ustanovením § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach.

Slovo „požiadať“ možno vykladať širšie ako povinnosť podania osobitnej žiadosti. Zákon nebráni, aby príslušný orgán mohol požiadať neformálnejším spôsobom.

K problematike nemožnosti preskúmania rozhodnutia súdom uviedol, že „súčasná koncepcia   správneho   súdnictva   nie   je   založená   na   pozitívnej   enumerácii,   ale   naopak, na negatívnej,   čo   znamená,   že   ak   nejaké   rozhodnutie,   opatrenie,   či   dokonca   nečinnosť orgánov verejnej správy nie je výslovne vylúčená zákonom tak sa naň vzťahuje právomoc všeobecného súdnictva“.

Iná je otázka doručenia rozhodnutia osobe, ktorej sa týka. Tu treba napríklad uviesť aj možnosť vstupu prokurátora do takéhoto konania, či už na žiadosť konkrétnej osoby, alebo ex offo vo verejnom záujme.

Za   protiústavný   považuje   generálny   prokurátor   aj   zásah   do   vlastníckeho   práva, kde je lehota siedmich dní podľa § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach nesplniteľná.

Táto lehota je podľa ministra spravodlivosti viazaná na očakávanú udalosť trestného konania alebo správneho konania, ktoré „túto lehotu prenáša do iného časovo reálnejšieho obdobia“.

Na základe žiadosti účastníkov konania bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil len zástupca generálneho prokurátora, ktorý k veci uviedol:„Keďže však v čase medzi podaním návrhu a dnešným pojednávacím dňom došlo k viacerým novelizáciám zákona o zbraniach a strelive, chcem vziať späť časť návrhu, a to pokiaľ smeruje proti ustanoveniam § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a § 30 ods. 4 písm. a), keďže tieto   zákonné   ustanovenia   dnes   v dôsledku   novelizácie   majú   už   iný   obsah.   Čo   sa   týka argumentácie použitej na podporu našej tézy, že tieto ustanovenia svojím obsahom nie sú konformné s ústavou, túto argumentáciu však chcem ponechať v návrhu, pretože sa plne týka dnešného obsahu § 19 ods. 3 tohto zákona. Čo sa týka odôvodnenia, teda s určitým presmerovaním časti   B   návrhu   poukazujem   na   písomné   znenie   návrhu,   na   tomto   trvám a žiadam mu vyhovieť.“

Ostatní účastníci sa z pojednávania ospravedlnili.

VI.

K námietke nesúladu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 a čl. 49 ústavy

Podľa   ustanovenia   §   19   ods.   1   zákona   o strelných   zbraniach   upravujúceho bezúhonnosť sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol

a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin alebo úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou,

b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody a od zahladenia neuplynulo viac ako desať rokov alebo

c)   právoplatne   odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin,   za   ktorý   mu   nebol   uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   alebo   bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o strelných zbraniach za spoľahlivú osobu sa na účel tohto zákona nepovažuje ten

a)   koho   trestné   stíhanie   za   trestné   činy   uvedené   v   odseku   1   bolo   právoplatne podmienečne zastavené do troch rokov odo dňa uplynutia skúšobnej doby,

b) koho   trestné   stíhanie   za   trestné   činy   uvedené   v odseku   1   bolo   zastavené z rozhodnutia   prokurátora   o schválení   zmieru,   ak   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia neuplynuli tri roky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ.Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nutné obmedzenie vlastníckych práv je možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. l ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 35 ods. 4 ústavy zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odseku 1 až 3 pre cudzincov.

Podľa   čl. 49 ústavy   len zákon   ustanoví, ktoré konanie je trestný   čin   a aký trest, prípadne inú ujmu na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Generálny   prokurátor   namieta   stanovenie   bezúhonnosti   v   zákone   o strelných zbraniach,   ako   vyplýva   z §   19   ods.   1   písm.   a),   b)   a c)   a ods.   2   písm.   a)   a b). Podľa jeho názoru znamená v mnohých prípadoch stratu bezúhonnosti pre osoby, ktorým boli už vydané doklady.

Charakteristike   bezúhonnosti   vytýka,   že   je   spájaná   aj   s prípadmi,   kde   došlo k podmienečnému   zastaveniu   trestného   stíhania   alebo   schválenia   zmieru   súdom, a v konečnom štádiu neakceptuje ani zahladenie odsúdenia. Takýmto obmedzeniam vytýka, že nie sú primerané (z pohľadu čl. 13 ods. 4 ústavy). Tiež vymedzuje okruh osôb, ktoré spáchali   trestný   čin,   aj na   trestné   činy,   ktoré   nemajú   spojenie   s použitím   zbrane   alebo násilia.   Podľa   jeho   názoru   dochádza   aj   k zásahu   do   nosenia   zbrane   na   ochranu   života a zdravia, a to obmedzeniami nad rámec prípustnosti.

Vymedzuje skupinu osôb, ktorá sa pre prísne koncipovanú podmienku bezúhonnosti nemôže stať vlastníkom zbrane a streliva ani ich predať po prípadnom dedení v dedičskom konaní.

Prípadné   administratívne   uloženie   zbraní   obmedzuje   podľa   jeho   názoru   základné právo majetok užívať, nakladať s ním a tento aj scudziť a dediť podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Niektoré   povolania   uvedené   generálnym   prokurátorom   priamo   vyžadujú   použitie strelnej zbrane, pričom prísne koncipovaná bezúhonnosť zabraňuje v ich výkone, v čom vidí nesúlad   s čl.   35   ústavy   v spojení   s čl.   12   ods.   2   a čl.   13   ods.   4   ústavy,   ktoré   určujú aj rovnosť pri slobodnej voľbe povolania.

Stanovenie bezúhonnosti spôsobom, akým je v platnom právnom poriadku v zákone o strelných zbraniach, je zároveň aj trestom, a preto podľa názoru generálneho prokurátora je v rozpore   s čl.   49   ústavy,   ktorý   určenie   trestných   činov   a trestov   zveruje   osobitne Trestnému zákonu.

Generálny   prokurátor   svoju   námietku   zhrnul   takto: „napadnuté   ustanovenia zasahujú   do   práv   tejto   skupiny   občanov,   legálne   v minulosti   nadobudnutých,   bráni   im vlastniť a dediť určitý majetok, upierajú im právo na slobodnú voľbu a výkon povolania, obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia, a v neposednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol uložený trest podľa príslušných ustanovení Trestného zákona.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   verejný   záujem na   existujúcej   právnej   úprave bezúhonnosti   a spoľahlivosti   pri nakladaní   so   zbraňou   a strelivom   možno   bližšie identifikovať   zo   snahy   zákonodarcu,   aby   sa   pri   systéme,   kde   nakladanie   so   strelnými zbraňami   podlieha   kontrole   orgánov   verejnej   moci   už   od   povolenia   na nadobudnutie zbraní a streliva,   k týmto   nedostali   osoby,   ktoré   by   predstavovali   rizikové   skupiny, a to už z dôvodu svojej bezúhonnosti a tiež z dôvodu spoľahlivosti pri nakladaní so zbraňou a strelivom.

Prax   poukázala   na   nutnosť   presnejšie   špecifikovať   jednotlivé   porušenia   súčasne platných   ustanovení   uvedených   v §   19   ods.   2   písm.   c),   d)   a e)   zákona   o strelných zbraniach.

Navyše sa navrhuje nepovažovať pre potreby zákona za spoľahlivú takú osobu, ktorej bola v posledných piatich rokoch udelená milosť alebo amnestia za spáchaný trestný čin uvedený v § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach, alebo proti komu nemohlo byť vedené trestné   konanie,   ak   na   začatie   konania   alebo   pokračovanie   v ňom   nebol   daný   súhlas poškodeného.

Dôraz   sa   kladie   pri   posudzovaní   spoľahlivosti   aj   na   zisťovanie   spoľahlivosti žiadateľov   so   zreteľom   na   ochranu   života,   zdravia,   majetkových   a iných   práv   osôb, ako i verejných záujmov. Účelom je najmä snaha vylúčiť z držania zbraní osobu násilnej povahy alebo inak nebezpečnú sebe alebo svojmu okoliu i napriek tomu, že je podľa tohto zákona bezúhonná a nedopustila sa opakovane už uvedených priestupkov.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v právnom   štáte   má   ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavky, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne   a súkromnoprávne   boli   v súlade s ustanoveniami   ústavy.   Národná   rada   je   viazaná   ústavou   v rovnakej   miere   ako   všetky ostatné štátne orgány   Slovenskej   republiky   (čl.   2 ods.   2 ústavy).   Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej   pôsobnosti   môže   prijať   ľubovoľný   zákon,   pokiaľ   takýmto   zákonom neprekročí   rámec   daný   ústavou   (PL.   ÚS   15/98).   Príkazy   ústavných   noriem   obsiahnuté v jednotlivých   článkoch   ústavy   však   treba   rešpektovať   pri prijímaní   každého   zákona národnej rady, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú,   alebo   o zákon,   ktorým   sa   len   mení,   prípadne   dopĺňa   už   predtým   existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov (PL. ÚS 38/95).

Pri   aplikácii   ústavy   sa   nijaké   ustanovenie   nemôže   vyčleniť   z jej   kontextu a interpretovať   samo   osebe.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   sa   nesmie   porušiť či ignorovať   príčinná   súvislosť   medzi   týmito   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú. Ústavný súd preto i v tomto konaní pri konkrétnej kontrole ochrany ústavnosti skúma príčinnú súvislosť s označenými ustanoveniami ústavy.

Ústavný   súd   je   v tomto   konaní   povinný   vziať   do   úvahy   nielen   obsah   zákona, ale predovšetkým jeho súlad so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť so spoločenským   vzťahom   tvoriacim   predmet   zákonnej   úpravy.   Tento   princíp   právneho štátu   sa   v tvorbe   zákona   dodrží   vtedy,   ak   prijatý   zákon   je   v súlade   so   všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom (PL. ÚS 32/95).

Z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva, že Slovenská republika je právny štát.

Zákonodarca   v právnom   štáte   uplatňuje   zákonodárne   oprávnenia   autonómne a suverénne.

Táto suverenita má však limit nevyhnutnosti ochrany ľudských práv a základných slobôd.

Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície prijme   zákon,   ktorý   okrem   dovolenej   a od   úvahy   zákonodarcu   závislej   právnej   úpravy obsahuje aj také normy, ktoré porušujú základné právo zaručené ústavou.

Tento záver platí aj pre ostatné ústavné limity za predpokladu, že obsahom právnej regulácie napadnutej v konaní o súlade právnych predpisov sú také práva a povinnosti alebo dôsledky, ktoré majú priamy vecný súvis s článkami ústavy zaručujúcimi základné práva alebo slobody.

Do pojmu právny štát patrí taká právna úprava, ktorá nie je natoľko vágna a neurčitá, že v skutočnosti odporuje všetkým princípom, na ktorých je v právnom poriadku upravený vznik, zánik a ochrana ľudských práv a základných slobôd zaručených ústavou.

Ústavný   súd   sa   tiež   vyjadril   k otázke   právnej   istoty   ako   jednej   z nevyhnutných súčastí princípu právneho štátu. Uviedol, že s uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych   noriem   a ich   dostupnosti   občanom   (publikovateľnosť),   ale   aj   požiadavka predvídateľnosti   konania   orgánov   verejnej   moci   (právna   istota),   ktorej   základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal   porozumieť   obsahu   právnej   normy).   Požiadavka   po   jednoznačnom   jazyku a zrozumiteľnosti   právnych   noriem,   najmä   zakazujúcich   určité   druhy   správania, tak významne   znižuje   nebezpečenstvo   ich   svojvoľného   a diskriminačného   uplatňovania výkonnou mocou (PL. ÚS 15/98).

Danou   právnou   úpravou   sa   zákonodarca   z hľadiska   verejného   záujmu   snažil o zabezpečenie   osôb   pred   neoprávnenými   a neodôvodnenými   útokmi   zo   strany   osôb používajúcich zbrane a strelivo.

V našom   právnom   a ekonomickom   systéme   je   historicky   zaužívané,   že   obchod so zbraňami   a strelivom,   ako   aj   nakladanie   s týmito   predmetmi   požíva   prísnu   reguláciu upravujúcu   systém   nadobúdania   zbraní   a streliva,   ale   aj   príslušné   povolenie   na   ich používanie   a rozsah   ich   držby   a používania.   Súčasťou   tohto   právneho   režimu je aj stanovenie   podmienok,   za   ktorých   dochádza   k nadobúdaniu   vlastníctva   zbraní a streliva, a podmienky na získanie povolenia na ich držbu, nosenie a používanie. Súčasťou týchto podmienok je aj stanovenie predpokladov bezúhonnosti a spoľahlivosti (§ 19 zákona o strelných zbraniach).

Keďže starostlivosť o všeobecnú bezpečnosť si nezabezpečujú osoby samy, ale túto vykonáva štát svojimi prostriedkami, zbrane a strelivo slúžia poväčšine na účely športové, poľovnícke   a tiež   na   výkon   špecifických   povolaní   v organizáciách,   ktoré   majú   v náplni práce výkon stráženia osôb a majetku.

V tejto   základnej   idei   preberá   štát   na   seba   aj   reguláciu   podmienok   držby   zbraní a streliva,   z čoho   vyplýva   aj   jeho jednoznačný   záujem na   stanovení   primeranej   právnej úpravy.

Ústavný súd má danú právomoc vyplývajúcu mu z čl. 125 ods. 1 ústavy preskúmať túto   právnu   úpravu   a rozhodnúť   o jej   súlade   s ústavou   a medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Zákonodarca   jasne   a zrozumiteľne   definoval   záujem   na   úprave   spoločenských vzťahov viažucich sa na držbu a nakladanie so strelnými zbraňami a strelivom. Namieta, že prísne stanovenie podmienky bezúhonnosti nie je v príčinnej súvislosti s právnou istotou a právnym   štátom,   ako   ju   chápe   v doterajších   svojich   rozhodnutiach   ústavný   súd, ktoré princípy   podľa   generálneho   prokurátora   boli   pri   schválení   zákona   o strelných zbraniach porušené.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad čl. 2 ods. 2 ústavy vo vzťahu k stanoveniu rozsahu bezúhonnosti a spoľahlivosti, ani tu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť a aj tu vzťah napadnutého ustanovenia a čl. 2 ods. 2 ústavy je len nepriamy, pretože tento ústavný princíp stanovuje limity pre zákonodarcu, v ktorých sa má pri tvorbe právneho poriadku pohybovať, a ani pri   sebapodrobnejšom   skúmaní   plénum ústavného   súdu   nezistilo   priamu   súvislosť medzi napadnutými ustanoveniami a týmto článkom ústavy.

Totožný názor je aj vo vzťahu určenia rozsahu bezúhonnosti a spoľahlivosti osôb narábajúcich so strelnými zbraňami a strelivom a namietaného porušenia základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy.

V tejto časti námietky sa plénum ústavného súdu nestotožnilo s názorom generálneho prokurátora,   že   dochádza   už k narušeniu   bezpečnosti   osôb   tým,   že   je   prísne   stanovená podmienka bezúhonnosti a spoľahlivosti, lebo občania a priori nezabezpečujú svoju ochranu a ochranu svojho majetku sami za pomoci strelných zbraní a streliva, ale túto povinnosť na seba   prevzal,   ako   už   bolo   uvedené,   štát   prostredníctvom   štátnej   a obecnej   polície. Nie je teda daná ani príčinná súvislosť medzi stanovením prísnych podmienok bezúhonnosti a spoľahlivosti   v   §   19   zákona   o strelných   zbraniach   a základným   právom   na   život zaručeným čl. 15 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pripomína časť svojej judikatúry, pokiaľ ide o čl. 12 ods. 1 prvú vetu ústavy a čl. 13 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 36/96 uviedol, že čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4 a čl.   35   ústavy   všeobecne   vylučujú   aj   diskrimináciu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby. Ich aplikácia   však   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej správy (dnes radšej orgánov verejnej moci) na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby.

Vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   3/00   ústavný   súd   zaujal   stanovisko,   podľa   ktorého pri možnostiach profesionálneho uplatnenia treba dbať na rovnosť príležitostí bez ohľadu na vek, k čomu Slovenskú republiku zaväzuje aj Dohovor medzinárodnej organizácie práce č.   111   o diskriminácii   v povolaní.   Oznámenie   bývalého   Federálneho   ministerstva zahraničných vecí o jeho ratifikácii bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb. a Slovenská republika sukcedovala do tohto dohovoru podľa čl. 153 ústavy.

Ústavný súd tiež zaujal stanovisko k otázke obmedzenia základných práv a slobôd, keď   zdôraznil,   že   každé   takéto   obmedzenie   sa   môže   používať   len   na   ustanovený   cieľ (PL. ÚS 29/95).

Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa sleduje dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo.

Za jeho podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené.

Súlad   obmedzenia   základného   práva   alebo   slobody   vo   vzťahu   k týmto   dvom podmienkam má byť splnený súčasne.

Ak   sa   prijme   obmedzenie   dbajúce   na   podstatu   práva,   ale   zanedbávajúce   zmysel práva, obmedzenie základného práva alebo slobody nebude v súlade s prvou vetou čl. 13 ods. 4 ústavy.

Konflikt   práva   sa   v právnom   štáte   rieši   prostredníctvom   požiadavky   spravodlivej rovnováhy,   ktorá   sa   na   rozhraní   protikladných   práv   má   nastoliť   tak,   aby   ani   jedno z konfliktných   práv   nebolo   nadmerne   obmedzené   kvôli   inému   právu. Požiadavka spravodlivej rovnováhy je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva na splnenie   ústavnej   podmienky „dbať   na   podstatu   a zmysel“ obmedzovaného   práva (J. Drgonec: Komentár k ústave, Heuréka 2004, s. 111).

Stanovenie rozsahu bezúhonnosti v rozsahu § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach svojím širokým záberom postihuje aj konania, ktorých sa v minulosti dopustili žiadatelia o zbrojnú licenciu alebo zbrojný preukaz a ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s verejným záujmom proklamovaným v zákone, a to zabezpečiť, aby sa osoby, ktoré majú sklon k násiliu alebo sa v minulosti dopustili trestnej činnosti so zbraňou, nemohli tejto činnosti dopúšťať opakovane.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   námietka   nesúladu   voči   týmto   ustanoveniam   zákona o strelných   zbraniach   vznesená   generálnym   prokurátorom   je   dôvodná.   Táto   námietka je logická najmä u osôb odsúdených za majetkovú trestnú činnosť, činy hospodárske, proti mene a daňové   trestné   činy,   trestné   činy   proti   priemyselným právam   a proti   autorským právam. Všetky tieto trestné činy postrádajú znaky, ktoré sú vymedzené v dôvodovej správe k zákonu, to znamená

a) boli spáchané so zbraňou,

b) išlo o násilné trestné činy.

Generálny prokurátor uviedol príklad, s ktorým sa možno stotožniť. Ide o páchateľov „trestných   činov   neoprávneného   používania   cudzieho   motorového   vozidla   podľa   §   216 ods. 3,   ohrozenie   obchodného,   bankového,   poštového,   telekomunikačného   a daňového tajomstva podľa § 264 ods. 2, skrátenie dane a poistného podľa § 276 ods. 2, neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 2, ohrozenia a poškodenia životného prostredia podľa § 300 ods. 4, šírenia poplašnej správy podľa § 361 ods. 3 písm. b), ohovárania podľa § 373 ods. 3, ktorí podľa Trestného zákona účinného od l. januára 2006 sú zločinmi (obzvlášť závažnými úmyselnými trestnými činmi) a osoby za ne odsúdené, prípadne ako mladistvé, už nikdy nemajú možnosť získať zbrojný preukaz (licenciu)“.

Pre názornosť treba spomenúť aj výpočet ďalších trestných činov z Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Sú to napr. neoprávnené podnikanie podľa § 118 ods. 3, neoprávnené obchodovanie s devízovými hodnotami podľa § 118 ods. 3, poškodzovanie spotrebiteľa   podľa   §   121   ods.   2   písm.   b),   krivej   výpovede   a nepravdivého   znaleckého posudku podľa § 175 ods. 2, neodvedenie dane a poistného podľa § 277, nezaplatenie dane podľa § 278, porušenie predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru, porušenie   priemyselných   práv   podľa   §   282,   porušenie   autorských   práv   podľa   §   283, porušenie ochrany rastlín a živočíchov podľa   § 305, nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho   úkonu   a prekladateľského   úkonu   podľa   §   347,   neoprávnené   nakladanie s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 a trestné činy   ohrozenia   životného   prostredia   podľa   §   181a,   ochrany   živočíchov   a   rastlín   podľa § 181c, ohovárania podľa § 206, poškodzovania cudzích práv podľa § 209 alebo zanedbanie povinnej výživy podľa § 213 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Z výpočtu   týchto   trestných   činov   je   zrejmý   rôznorodý   predmet   ich   ochrany, teda ako konania sú sankcionované trestným právom za narušenie vymedzených predmetov (objektov trestného činu).

Napadnuté   ustanovenia   zákona   o strelných   zbraniach   predstavujú   súbor   noriem, ktoré bez   ďalšieho   rozumného   výkladu   evokujú   zo   strany   osôb,   ktoré   sa   dopustili v minulosti   konaní,   ktoré   nie   sú   spojené   so   zneužitím   strelných   zbraní   a streliva a ktoré taktiež   nemožno   spájať   so   sklonmi   k násiliu,   nebezpečie   vo   vzťahu   k ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V danom   prípade   zákonodarca   výkonnej moci,   ktorú   predstavujú   orgány   verejnej moci vykonávajúce dozor nad povoľovaním a nakladaním so zbraňami a strelivom, zveril možnosť neudeliť takýto súhlas alebo odňať takýto súhlas právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá ho vlastnila, pričom už samotné toto vymedzenie odporuje princípu deľby moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického právneho štátu obsiahnutým v čl. 1 ods. 1 ústavy. Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b) a c) zákona o strelných   zbraniach   súvisia   aj s ochranou   nadobudnutých   práv   fyzických   osôb,   ktoré nadobudli   predchádzajúce   zbrojné   licencie   alebo   zbrojné   preukazy   a v dôsledku novej charakteristiky   bezúhonnosti   prestali   byť   bezúhonné,   a tým   došlo   k obmedzeniu ich základných ľudských práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   už   uviedol,   že   čl.   13   ústavy   smeruje   jedine   voči   tým   zákonným obmedzeniam základných práv a slobôd, ktoré sa predpokladajú priamo v texte príslušného článku ústavy.

Len   takýmto   spôsobom   možno   dokumentovať,   že   vymedzenie   bezúhonnosti a spoľahlivosti presahuje verejný záujem deklarovaný v zákone a dochádza tu k narušeniu základných práv a slobôd jednej skupiny občanov, ktorá sa uchádza o zbrojnú licenciu alebo zbrojný   preukaz.   Tým,   že   prísne   stanovená   podmienka   bezúhonnosti   a spoľahlivosti vylučuje túto skupinu z možnosti uchádzať sa o zamestnanie, ktorého podmienka je aj držba zbrane   a streliva,   je   takéto   vymedzenie   v nesúlade   s čl.   35   ods.   1   ústavy   v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a čl. 13 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Generálny   prokurátor   namietal   aj   nesúlad   s čl.   49   ústavy,   ktorý   zdôvodnil   tak, že dochádza   k nesúladu   s týmto   článkom,   pretože   zákon   o strelných   zbraniach   obsahuje vo formulácii   podmienok   bezúhonnosti   a spoľahlivosti   aj   priamo   zo   zákona   uloženie sankcie,   ktorá   má   znaky   trestnej   sankcie   a vymyká   sa   trestnému   právu.   Uviedol, že „podstatou trestu zákazu činnosti je znemožnenie výkonu určitých činnosti na obmedzený čas pre osobu, ktorá sa dopustila určitého protispoločenského konania majúceho povahu trestného činu“.

Je   prirodzené,   že   na   základe   zmocnenia   v čl.   49   ústavy   zákonodarca   formuloval základy svojej trestnej politiky v trestnom zákone a podmienky použitia a výberu trestov upravil procesným právnym predpisom Trestným poriadkom.

Vymedzenie   bezúhonnosti   a spoľahlivosti   upravené   v ustanovení   §   19   zákona o strelných zbraniach sa stáva súčasťou trestného postihu, čo je zjavne v rozpore s čl. 49 ústavy,   ktorý   takýto   postih   umožňuje   len   všeobecným   súdom   za   použitia   trestného zákonodarstva a tiež narušuje nesúlad s inou skupinou žiadateľov o zbrojný preukaz alebo zbrojnú licenciu.

Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach nie sú teda v súlade s čl. 49 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou a čl. 13 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ako   osobitný   problém   je   namietaný   nesúlad   ustanovení   o bezúhonnosti a spoľahlivosti s právom vlastniť majetok.

V samotnom   koncipovaní   bezúhonnosti   a spoľahlivosti   nemožno   ani   v širokom výklade vidieť nesúlad s čl. 20 ods. 2 a 4 ústavy.

Generálny prokurátor namietal, že „označená skupina vlastníkov bude aj v prípade uloženia predmetov svojho vlastníctva obmedzená vo výkone svojho vlastníckeho práva...“.

Skúmanie podmienok legitímneho držania zbrane viedlo nielen k povinnosti zbrane scudziť, ale vplyvom právnej úpravy jej vlastnícke právo bolo obmedzené.

Vymedzenie   bezúhonnosti   a spoľahlivosti   podľa   názoru   ústavného   súdu nijakým spôsobom   nezasahuje   a neovplyvňuje   výkon   vlastníckeho   práva   k strelným zbraniam a strelivu. V tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

K námietke nesúladu ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) a ods. 3 a 4 a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach s čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy

Podľa   ustanovenia   §   17   ods.   2   písm.   c)   zákona   o strelných   zbraniach k žiadosti o vydanie   zbrojného   preukazu   žiadateľ   pripojí   potvrdenie   orgánu   štátnej   správy, že má oprávnenie   podľa   osobitného   predpisu,   ak   žiada   o vydanie   zbrojného   preukazu na výkon tohto oprávnenia.

Podľa   ustanovenia   §   17   ods.   3   zákona   o strelných   zbraniach žiadateľ   o vydanie zbrojného preukazu, ktorý sa za posledných desať rokov pred podaním žiadosti nepretržite zdržiaval viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky, predloží tiež doklad obdobný   odpisu z registra   trestov   štátu,   v ktorom   sa   trvale   zdržiaval,   a jeho   preklad do štátneho jazyka vyhotovený tlmočníkom zapísaným v zozname znalcov a tlmočníkov. Ak nemôže takýto doklad predložiť, pretože mu ho štát nevydá, predloží čestné vyhlásenie o tom,   že   nebol   v cudzine   uznaný   vinným   z trestného   činu,   pre   ktorý   nemôže   byť považovaný za spoľahlivého (§ 19).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach žiadateľ, ktorý je v čase podania   žiadosti   príslušníkom   ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   vykonávajúci profesionálnu službu príslušníka ozbrojeného bezpečnostného zboru, ozbrojeného zboru, Slovenskej informačnej služby alebo Národného bezpečnostného úradu, predkladá písomné potvrdenie   nadriadeného   s   personálnou   právomocou   (ďalej   len   „nadriadený“),   ktorým sa osvedčuje bezúhonnosť a spoľahlivosť žiadateľa a jeho zdravotná spôsobilosť používať služobnú zbraň. Nadriadený je povinný bezodkladne oznámiť policajnému útvaru, ktorý zbrojný   preukaz   vydal,   zmeny   majúce   za   následok   stratu   bezúhonnosti,   spoľahlivosti alebo zdravotnej spôsobilosti držiteľa zbrojného preukazu. Podľa ustanovenia § 30 ods. 4 písm.   a)   citovaného   zákona   v znení   platnom   do   31.   decembra   2007   žiadateľ   k žiadosti pripojí odpisy z registra trestov fyzických osôb uvedených v ods. 3 písm. a), a e) nie staršie ako tri mesiace, to neplatí, ak ide o štátny orgán...

Podľa zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) čl. IX bodu 1 zo zákona   o strelných   zbraniach   v §   17   ods.   2   sa   vypúšťa   písm.   c)   a podľa   bodu   6 v § 30 ods. 4 sa vypúšťa písm. a). Tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2008.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   proti   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.Generálny   prokurátor   namieta   dva   okruhy   problémov,   ktoré   podľa   jeho   názoru spôsobujú   neústavnosť   preskúmavaných   ustanovení   zákona   o strelných   zbraniach. Uvádzaním   všetkých   údajov   o každom   odsúdení   dochádza   u jednej   skupiny   žiadateľov o zbrojný   preukaz   alebo   licenciu   k neodôvodnenému   zhromažďovaniu   údajov prostredníctvom odpisu z registra trestov, ktorý obsahuje všetky údaje o predchádzajúcich odsúdeniach, aj údaje, kde trest už bol zahladený.

Druhý   okruh   problémov   zakladajúcich   nerovnosť   a zásah   do   súkromia   nahrádza odpis z registra trestov potvrdením nadriadeného alebo lekárskym posudkom u niektorých osôb,   ktoré   sú   v služobnom   pomere   v ozbrojených   zboroch,   prípadne   tiež   čestným vyhlásením, pokiaľ sa osoba stanovenú dobu zdržiavala v zahraničí.

V súvislosti s posudzovaním tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd uvádza,   že   prijatím   čl.   IX   bodov   1   a 6   zákona   o registri   trestov   došlo   k vypusteniu ustanovení § 17 ods. 2 písm. c) a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach, a tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2008.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   ustanovenia   §   41a   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   ak   preskúmavané právne predpisy   stratia   platnosť   pred   vyhlásením   nálezu   ústavného   súdu,   konanie sa zastaví.

Keďže obe ustanovenia tak v § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach, ako aj § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach stratili účinnosť, a nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a keďže stratili platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, ústavný súd konanie o tejto časti návrhu zastavil (bod 4 výroku nálezu).

Časť   argumentov   generálneho   prokurátora,   že   dochádza   k zhromažďovaniu informácií o osobách, ktoré predkladajú doklady k žiadosti o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie, súvisela s predkladaním odpisu z registra trestov, a keďže v tejto časti ústavný súd konanie zastavil, je bez ďalšieho významu zaoberať sa so vznesenou námietkou.

V druhej časti svojej námietky generálny prokurátor uviedol, že vzniká nerovnosť medzi   dvoma   skupinami   žiadateľov,   ktorá   má   až   znaky   diskriminácie,   ktoré   by   tieto ustanovenia charakterizovali ako súladné s ústavou.

V tejto   časti   treba   uviesť,   že   osoby,   ktoré   môžu   takéto   potvrdenie   predložiť, sú povinné   podľa   iných   právnych   predpisov   preukázať   svoju   bezúhonnosť,   a to   už   pri nástupe do služobného pomeru. Opakované preukazovanie bezúhonnosti by strácalo logické dôvody, iba ak by sa táto preskúmavala opätovne v určitých časových limitoch podľa iných právnych predpisov. Príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov musia profesionálne zaobchádzať   so zbraňami   a strelivom   a ich   spôsobilosť   je   aj   súčasťou   ich   tréningu a preverovania.   Podmienky   príslušníkov   k ozbrojeným   silám   a ozbrojeným   zborom sú zásadne prísnejšie ako podmienky získania zbrojného preukazu alebo licencie ostatných osôb a namietaný spôsob preukazovania týchto osôb o svojej bezúhonnosti na účely zákona o strelných   zbraniach   bez   ďalšieho   nemôže   byť   zdrojom   rozporu   s ústavou   a možného narušenie ústavou garantovanej rovnosti.

V tejto časti plénum ústavného súdu námietke generálneho prokurátora nevyhovelo (bod 5 výroku nálezu).

K námietke nesúladu ustanovení § 19 ods. 3, § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa   ustanovenia   §   19   ods.   3   zákona   o strelných   zbraniach   policajný   útvar na preukázanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vyžiada odpis registra trestov a v súvislosti so spoľahlivosťou podľa odseku 2 písm. g) požiada o stanovisko útvar Policajného zboru. To sa vzťahuje na žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu, ktorý je občanom iného štátu a požíva diplomatické výsady a imunitu na území Slovenskej republiky a žiadateľa podľa § 17 ods. 3. Ak výsledky posúdenia spoľahlivosti osoby neumožňujú vysloviť jednoznačný záver   o jej   spoľahlivosti,   útvar   Policajného   zboru   požiada   o stanovisko   k spoľahlivosti osobitnú komisiu. Útvar Policajného zboru môže požiadať osobitnú komisiu o stanovisko k spoľahlivosti osoby aj bez žiadosti. Osobitná komisia zašle svoje stanovisko policajnému útvaru, ktorý je ním viazaný.

Podľa ustanovenia § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach ak držiteľ zbrojného preukazu   alebo   držiteľ   zbrojnej   licencie   alebo   vlastník   zbrane   a streliva   ani   po   výzve policajného   útvaru   neoznámi   do   jedného   roka   odo   dňa   odovzdania   zbrane   a streliva do úschovy, ako sa má s nimi naložiť, zbraň a strelivo prevedú do vlastníctva štátu. Tieto osoby môžu požiadať o predĺženie lehoty úschovy, ak vo veci nebolo do tejto doby vydané právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach držiteľ zbrojného preukazu alebo zbrojnej   licencie   je   povinný   do   siedmich   dní   odo   dňa   zániku   ich   platnosti   previesť vlastníctvo zbrane kategórie A, zbrane kategórie B alebo zbrane kategórie C, alebo streliva do   týchto   zbraní   na iného   oprávneného   držiteľa,   alebo   podľa   §   59   písm.   c)   požiadať policajný útvar o povolenie na zničenie, znehodnotenie alebo na výrobu rezu zbrane osobe, ktorá je na túto činnosť oprávnená.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata námietky v tejto časti návrhu generálneho prokurátora je inštitút osobitnej komisie ako orgánu verejnej moci   určujúceho spoľahlivosť žiadateľa o zbrojný preukaz alebo zbrojnú licenciu.

Úprava   postavenia   komisie   nezabezpečuje   ochranu   žiadateľa,   jej   konanie   je   bez možnosti „náležitým   spôsobom   sa   proti   jeho   obsahu   brániť,   keďže   sa   mu   nedoručuje (rozhodnutie)   a zákonodarca   nepredvídal   ani   možnosť   podať   proti   nemu   odvolanie, ani sa domáhať jeho preskúmania súdom“.

Z týchto dôvodov nie je podľa návrhu generálneho prokurátora ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo   veci   žiadosti   o   vydanie   zbrojného   preukazu   alebo   zbrojnej   licencie   prebieha pred policajným   orgánom   konanie,   ktorého   výsledok   je   rozhodnutie   policajného   orgánu o vydaní alebo nevydaní zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie.

Do toho však ustanovením § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach vstupuje bližšie nedefinovaná   osobitná   komisia,   ktorú   môže   požiadať   policajný   orgán   o stanovisko, konania ktorej   žiadateľ o zbrojný preukaz alebo licenciu   nie je účastníkom. Žiadateľovi nie je doručené ani rozhodnutie (stanovisko) tejto komisie, ktoré sa dotýka jeho základných práv a slobôd.

Stanovisko   osobitnej   komisie   nemožno   pokladať   za   „odborný   posudok“   alebo vyjadrenie k veci, pretože pre rozhodujúci policajný orgán je záväzné a netýka sa neprávnej (technickej) odbornej otázky, ale týka sa celkového posúdenia žiadosti vrátane bezúhonnosti a spôsobilosti žiadateľa o zbrojný preukaz alebo licenciu. Takéto zložité skutkové, odborné a právne posúdenie prislúcha orgánu verejnej moci. Takýto spôsob konania o žiadosti osoby je v právnom štáte neakceptovateľný, pretože nenapĺňa jeho základné princípy a narušuje aj všetky princípy použiteľné v konaní pred orgánom verejnej moci. Žiadny verejný záujem nemôže ospravedlniť, že o právach fyzickej osoby alebo právnickej osoby rozhoduje orgán, s ktorým vôbec nepríde do kontaktu, je mu neznáme rozhodnutie tejto komisie, jej zloženie a   spôsob   konania   pred   ňou.   Dôvodová   správa   k zákonu   o strelných   zbraniach k   §   19   neuvádza   zriadenie   komisie   ani   nedeklaruje   verejný   záujem   na   jej   činnosti a rozhodnutí. Konanie komisie samo osebe znamená neurčitú formuláciu, či osobe dáva záruky, že zbraň „nezneužije“, ktorá sama osebe sťažuje predvídateľnosť výsledku konania.

Ako už viackrát ústavný súd zdôrazňoval, čl. 1 ods. 1 ústavy ukladá aj zákonodarcovi povinnosť   chrániť princípy   materiálneho právneho   štátu   vrátane právnej   istoty.   Jedným z jej prvkov   je   aj   zrozumiteľnosť   právnych   noriem   a na   nej   založená   predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci (PL. ÚS 15/98).

Ak   zákonodarca   opomenul   alebo   nevytvoril   takýto   postup   v zákone,   vzniká   tým ústavná prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona (čl. 46 ods. 1 ústavy), čím priamo dochádza k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci.

Nejasnosť v zákone zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného výkladu účinne bráni osobám, ktoré žiadajú o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie konať tak, aby získali vydanie povolenia alebo zistili dôvody jeho nevydania.

Označený   právny   stav   neobsahuje   ani   procesný   predpis   pre   činnosť   komisie, resp. neupravil otázku, aké procesné predpisy sa vzťahujú na jej činnosť a rozhodovanie.

Ustanovenie   §   70   ods.   1   zákona   o strelných   zbraniach   uvádza,   že   na   konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, z uvedeného   je   zrejmé,   že   takýto   postup   možno   vztiahnuť   na   postup   pri   rozhodovaní o žiadosti o zbrojný preukaz alebo licenciu, nie však na postup osobitnej komisie, ktorá poskytuje ad hoc súčinnosť pri posudzovaní bezúhonnosti žiadateľa.

Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku nálezu).

Za   ďalší   problém,   ktorý   spája   s neústavnosťou   danej   právnej   úpravy,   označil generálny prokurátor „možný zásah“ do vlastníctva zbraní a streliva i proti vôli vlastníkov postupom podľa § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach.

Podľa jeho názoru obe ustanovenia nútia vlastníka, aby zbraň či strelivo predal alebo požiadal o ich zničenie, znehodnotenie alebo výrobu rezu zbrane (čo je špecifickou formou zničenia zbrane).

Spoločným rysom tejto zákonnej úpravy je odňatie vlastníctva preukazu podľa § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) alebo obmedzenie vlastníctva podľa § 59 písm. c) zákona o strelných zbraniach.

Generálny prokurátor sa domnieva, že tento stav nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože ignoruje ústavný imperatív ochrany vlastníctva i záruky dedičstva, či zakladá nútené obmedzenie   vlastníckeho   práva   priamo   zákonom   bez   súčasného   stanovenia   povinnosti poskytnúť vlastníkovi veci primeranú náhradu.

Lehota   siedmich   dní   ustanovená   v §   59   písm.   b)   zákona   o strelných   zbraniach je nesplniteľná podmienka, pretože v tak krátkom čase nie vždy možno nájsť vhodného kupca a dojednať s ním zmluvu o prevode so všetkými náležitosťami.

K otázke vlastníctva   a k jeho ochrane ústavný súd zaujal stanovisko   v mnohých svojich rozhodnutiach. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 38/95 uviedol, že ústava sama nedefinuje, čo je obsahom vlastníckych práv, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah ustanovený zákonom.

Ústava v čl. 20 ods. 1 priznáva ochranu práv vlastníkom a túto zaručuje voči každej inej   osobe,   zároveň   upravuje   základ   vzájomných   vzťahov   medzi   vlastníkmi.   V tejto súvislosti garantuje všetkým vlastníkom rovnaký zákonný obsah a ochranu.

To znamená, že každý, kto vlastní majetok, má týmto článkom ústavy zaručené, že jeho   vlastníctvo   bude   mať   rovnakú   ochranu   ako   vlastníctvo   iných   vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu vlastníctva).

Z uvedeného ústavný súd konštatoval, že ak ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napr. fyzických osôb, právnických osôb), všetci vlastníci môžu mať rovnaké zákonom určené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníctva (PL. ÚS 38/95).

Tieto názory z rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 38/95) ústavný súd potvrdil aj v iných rozhodnutiach, keď uviedol:

„1. Ústava v čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Ustanovuje však rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.

Z uvedeného   vyplýva,   že   vlastníci   druhovo   rovnakej   veci   musia   mať   rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.

2. Každý   má   právo   vlastniť   majetok,   ktorý   ústavou   alebo   zákonom   nie   je z vlastníctva vylúčený.

3. Ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom“ (PL.ÚS 26/00 zo 4. apríla 2002).

K obsahu   vlastníckeho   práva   ústavný   súd   uviedol,   že   ho   chápe   zhodne s rímskoprávnym   „uti,   frui,   habere,   disponere“   (II.   ÚS   8/97),   a uviedol,   že výkon vlastníckeho   práva   teda   znamená   nielen   majetok   mať   (vlastniť),   ale   s ním   právne relevantným spôsobom nakladať na účel, na ktorý bol nadobudnutý (PL. ÚS 37/99).Podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku môžu byť predmetom vlastníckeho práva veci (hnuteľné alebo nehnuteľné), práva alebo iné majetkové hodnoty. V danom prípade ide o veci hnuteľné, a to zbrane a strelivo.

Špecifická   úprava   nakladania   so   zbraňou   a strelivom   je   predmetom   zákona o strelných zbraniach ako lex specialis pre toto odvetvie.

Pokiaľ   ide   o nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy, ústavný   súd   viackrát   zdôraznil,   že   k vyvlastneniu,   prípadne   k nútenému   obmedzeniu vlastníckeho   práva   možno   prikročiť   len   na   základe   zákona,   a to   za   splnenia   štyroch podmienok:

a) v nevyhnutnej miere,

b) ak je to vo verejnom záujme,

c) uskutoční sa na základe zákona,

d) za primeranú náhradu.

Ak   sa   jedna   z týchto   podmienok   nesplní,   zásah   do   vlastníctva   nemožno   označiť za také vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s ústavou.

Ústavný súd tiež zdôraznil, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo   slobody.   Rovnováha   verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96).

Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode.

Ak   účel   zamýšľaný   obmedzením   práva   vlastniť   majetok   nemožno   dosiahnuť prostriedkami,   ktoré   zasahujú   miernejšie   do   ústavou   chráneného   vlastníckeho   práva, a ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka, podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené (PL. ÚS 33/95).

Aký   bol   verejný   záujem   na   oboch   ustanoveniach   zákona   o strelných   zbraniach, možno zistiť z dôvodovej správy.

K ustanoveniu   §   39   zákona   o strelných   zbraniach   dôvodová   správa   uvádza, že „ustanovujú podmienky úschovy zbrane a streliva a oprávnenie držiteľa zbrane, ktoré zbrane má v úschove. Taktiež sa ustanovuje povinnosť orgánov, ktoré v trestnom konaní, konaní o priestupku alebo v inom konaní rozhodli o strelných zbraniach a strelive, ktoré sú v úschove, zaslať do siedmich dní právoplatné rozhodnutie Policajnému útvaru. Zbrane, ktoré sa na zákale právoplatných rozhodnutí stali vlastníctvom štátu sa dávajú do správy ministerstva.“.

K ustanoveniu   §   59   zákona   o strelných   zbraniach   dôvodová   správa   uvádza,   že „v navrhovanom   ustanovení   je   zdôvodnený   vlastnícky   vzťah   k zbraniam   a strelive po skončení   platnosti   dokladov   oprávňujúcich   ich   držanie.   Ukladá   sa   povinnosť ako so zbraňou naložiť po zániku ich platnosti.“.

Z uvedených ustanovení zákona o strelných zbraniach nebolo možné identifikovať verejný záujem na úprave zákonných obmedzení vlastníckeho práva. Ani dôvodová správa predkladaná k zákonu ako materiál na objasnenie dôvodu jednotlivých zmien tento zámer nezdôvodnila.

Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach za určitých podmienok (neoznámenie ani po výzve policajného orgánu po uplynutí jedného roka   od   vzatia   do   úschovy,   ako   sa   má   s   vecou   naložiť)   zavádza   priamo   zo zákona prepadnutie zbrane a streliva v prospech štátu bez stanovenia náhrady.

Takýto postup je v nesúlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, pretože tento zaručuje ochranu vlastníckeho práva a nepripúšťa vyvlastnenie priamo zo zákona, ale len na základe zákona, a to   vtedy,   keď   je   vyvlastnenie   výsledkom   konania   pred   orgánom   verejnej   moci (napr. správneho   konania),   voči   ktorému   možno   uplatniť kritériá   spravodlivého   procesu vrátane preskúmateľnosti jeho rozhodnutia nezávislým súdom.

Základné princípy spravodlivého konania nemôže konvalidovať ani tá skutočnosť, že držiteľ   zbrojného   preukazu   alebo   licencie   alebo   majiteľ   zbrane   môže   požiadať o predĺženie lehoty úschovy do vydania právoplatnosti rozhodnutia.

Zákonodarca   použil   výraz „zbraň   a strelivo   pripadnú“,   ktorý   možno   stotožniť s výrazom „prepadnú“, ktorý je výrazom používaným v teórii trestného práva ako súčasť výrazu majetkovej sankcie „prepadnutie majetku“.

V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   nejde   o trestnú   sankciu,   a ani napriek   tomu citované ustanovenie zákona neuvažuje s primeranou náhradou. Otázka primeranej náhrady je základnou a neopomenuteľnou súčasťou garancií poskytnutých v čl. 20 ods. 4 ústavy pre vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie.

Na dosiahnutie účelu zákona, ktorým je skutočnosť, aby so zbraňami a strelivom nakladali len osoby s príslušnými zbrojnými povoleniami alebo licenciou, je možnosť zveriť týmto   osobám   uloženie   do   úschovy   na náklady   vlastníka   zbraní a streliva   s možnosťou predaja zbraní a streliva za následného uhradenia vzniknutých nákladov.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ustanovenie   §   39   ods.   2   zákona   o strelných   zbraniach nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   ustanovenia   §   59   písm.   b)   a   c)   zákona   o strelných   zbraniach   je   držiteľ zbrojného   preukazu   alebo   licencie   v lehote   siedmich   dní   od   zániku   oboch   dokladov oprávňujúcich k držaniu zbrane alebo streliva povinný previesť vlastníctvo zbrane alebo streliva   na oprávneného   držiteľa   alebo požiadať o povolenie   na zničenie,   znehodnotenie alebo výrobu   rezu   zbrane (ide   o špecifické   znehodnotenie   zbrane).   Už   na   prvý   pohľad v tomto ustanovení sa   javí ako neprimeraná lehota siedmich   dní, keď niekto,   kto stratí zo zákona   povolenie   na   držbu   zbrane,   má   ju   zabezpečiť   spôsobom   predpokladaným zákonom.

Lehoty poskytnuté zákonom musia byť aj reálne. Ústavný súd už v minulosti riešil súlad   zákona   s ústavou,   kde   boli   stanovené   nereálne   lehoty   na   nadobudnutie   vzdelania [zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov], ktorý odporoval všeobecnej zákonnej úprave dĺžky štúdia.

Lehota   poskytnutá   zákonom   osobe,   aby   zabezpečila   určité   konanie,   musí   byť aj reálna. Jej nereálnosť zakladá aj nesúlad s ústavou z dôvodu neprimeraného obmedzenia vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza bez ďalšieho zdôvodnenia verejného záujmu.

Ustanovenie § 59 písm. b) a c)   zákona o strelných   zbraniach je preto v nesúlade s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (bod 3 výroku nálezu).

Generálny prokurátor v tejto časti uplatnil aj námietku nesúladu § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zistil,   že   namietané ustanovenia   nie   sú   v takom   vzťahu   s princípmi právneho   štátu,   ktoré   by   zakladali   ich   nesúlad.   Preto   v tejto   časti   návrhu   generálneho prokurátora nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

K námietke nesúladu ustanovenia § 19 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. l dohovoru

Podľa   ustanovenia   §   19   ods.   3   zákona   o strelných   zbraniach   policajný   útvar na preukázanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vyžiada odpis registra trestov a v súvislosti so spoľahlivosťou   podľa   ods.   2   písm.   g)   požiada   o stanovisko   útvar   Policajného zboru, to sa nevzťahuje na žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu, ktorý je občanom iného štátu a požíva diplomatické výsady a imunity na území Slovenskej republiky a žiadateľa podľa § 17   ods. 3   zákona   o strelných   zbraniach.   Ak   výsledky   posúdenia   spoľahlivosti   osoby neumožňujú   vysloviť   jednoznačný   záver   o jej   spoľahlivosti,   útvar   Policajného   zboru požiada   o stanovisko   k spoľahlivosti   osobitnú   komisiu.   Útvar   Policajného   zboru   môže požiadať osobitnú   komisiu   o stanovisko   k spoľahlivosti   osoby   aj   bez žiadosti.   Osobitná komisia zašle svoje stanovisko policajnému útvaru, ktorý je ním viazaný. Podľa ustanovenia § 19 ods. 4 zákona o strelných zbraniach osobitnú komisiu podľa odseku 3 zriaďuje minister vnútra.   Členovia   komisie   musia   byť   oprávnení   oboznamovať   sa   s utajovanými skutočnosťami podľa osobitného predpisu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Krajský   súd   namieta   nerovnosť   v postavení   osôb   pred   orgánom   –   osobitnou komisiou, ktorá je zriaďovaná Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, teda výkonnou mocou, čo vylučuje jej nezávislosť v rozhodovaní.

Osobám, ktoré požiadajú o zbrojný preukaz alebo licenciu, nie je umožnený prístup k tejto   komisii,   pričom   nemajú   možnosť   sa   oboznámiť   s prípadným   negatívnym stanoviskom   komisie.   Žiadateľ   je   zbavený   možnosti   prístupu   ku   komisii,   predneseniu svojho stanoviska a argumentov, ako aj možnosti poznať jej rozhodnutie, pretože sa toto doručuje len policajnému orgánu, a nie účastníkovi konania.

Krajský súd v zriadení komisie a jej konaní vidí porušenie princípu právnej istoty, princípu   rovnosti   zbraní   ako   náležitosti   spravodlivého   procesu,   ako   aj   princípu rešpektovania zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie svojvôle v jej konaní.

Z postavenia   osobitnej   komisie   nevyplýva,   že   by   táto   bola   odbornou   komisiou, ktorá by pôsobila tak ako orgán verejnej moci pri zisťovaní podkladov rozhodnutia podľa § 32   a nasl.   zákona   o správnom   konaní   alebo   ako   znalci   podľa   §   36   a nasl. zákona o správnom   konaní,   kde   by   pôsobila   pre   odborné   posúdenie   dôležitých skutočností.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach ak výsledky posúdenia spoľahlivosti   osoby   neumožňujú   vysloviť   jednoznačný   záver   o jej   spoľahlivosti,   útvar Policajného zboru požiada o stanovisko k spoľahlivosti osobitnú komisiu.

V danom prípade posudzovanie spoľahlivosti alebo nespoľahlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby je rozhodovaním o jej ľudských právach a základných slobodách, a keďže postavenie komisie, úprava jej postupu a jej zloženie je mimo zákonnej úpravy, čo umožňuje, aby táto osobitná komisia postupovala mimo princípov právneho štátu, a tým, že jej stanovisko je pre orgán verejnej moci záväzné, dochádza i k narušeniu   princípov právneho štátu v postupe a rozhodnutí orgánu verejnej moci.

Pokiaľ   ide   o zriadenie   osobitnej   komisie   na   posúdenie   spoľahlivosti   osôb, ústavný súd už pri námietke generálneho prokurátora zistil nesúlad ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach s princípmi právneho štátu uvedenými v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Bolo   by   preto   bez   ďalšieho   významu   skúmať   súladnosť   tohto   ustanovenia aj z hľadiska súladnosti s ďalšími ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru. V tejto časti návrhu krajského súdu nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o ustanovenie § 19 ods. 4 zákona o strelných zbraniach, toto je organickou súčasťou úpravy postavenia a existencie osobitnej komisie pre posudzovanie spôsobilosti na vydanie   zbrojného   preukazu   alebo   zbrojnej   licencie   fyzickým   alebo   právnickým osobám.

Keďže námietka nesúladnosti s princípmi právneho štátu uvedenými v čl. 1 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach, vzťahuje sa aj na ustanovenie § 19 ods. 4, a to aj pokiaľ ide o námietku neposkytnutia ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009