znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 15/03-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 11. februára 2004 v pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána   Klučku,   Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Štefana   Ogurčáka   a Daniela   Švábyho o návrhu Vyššieho vojenského súdu Trenčín na začatie konania o súlade § 26 ods. 3 a 4 a § 27   ods.   2   zákona   č.   241/2001   Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e   s ú   v   s ú l a d e s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh a stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. decembra 2003   doručený   návrh   Vyššieho   vojenského   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na začatie konania o súlade § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o ochrane utajovaných skutočností) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ   odôvodnil   návrh   tak,   že   podstatou   namietaných   ustanovení   zákona o ochrane utajovaných skutočností je

- ukončenie bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia, právo požiadať súd o prieskum podmienok   pre   ukončenie   bezpečnostnej   previerky   bez   vyjadrenia   znalosti konkrétnych dôvodov takéhoto záveru,

- sťažnosť vedúceho bez stanovenia lehoty a

- zánik platnosti vyjadrenia nie je podradený pod režim súdneho prieskumu na základe žiadosti dotknutej osoby.

Napadnutý zákon preto nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 ústavy týkajúcimi sa právnosti nášho štátu, rovnosti ľudí, práva na informácie, slobodnej voľby povolania, práva na   súdnu   ochranu,   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania,   vyjadrovania   sa   k dôkazom v konaní pred súdmi a pôsobnosti súdov.

Ďalej navrhovateľ uviedol:

«Genmjr. Ing. D. H. podal dňa 18. 10. 2002 na Vyšší vojenský súd Trenčín žalobu o preskúmanie   záveru   Vojenského   obranného   spravodajstva   vo   veci   ukončenia   jeho bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia vedeného pod č. p.: BR52-V-39-4/2002-A5.

Vyšší vojenský súd Trenčín ako súd príslušný podľa § 26 ods. 4 zákona č. 241/2001 Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   na rozhodovanie   o podanej   žalobe   zistil,   že   bezpečnostná   previerka   menovaného   bola ukončená bez vyjadrenia a menovaný sa dozvedel o jej výsledku dňa 24. septembra 2002.

Senát   Vyššieho   vojenského   súdu   Trenčín   uznesením   sp.   zn.   S-2/02   zo   dňa 22. novembra 2002 podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie,   pretože   dospel   k záveru,   že   zákon   č.   241/2001   Z.   z.   o ochrane   utajovaných skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   je   v niektorých   ustanoveniach v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Všeobecné úvahy z ktorých súd vychádzal:

- V predmetnej veci ale tiež všeobecne sa zákon dotýka vzťahu súkromného záujmu a záujmu verejného. V takýchto prípadoch je vždy mimoriadne dôležité, aby tento „citlivý“ vzťah,   najmä   pokiaľ   verejný   záujem   zasahuje   do   záujmu   súkromného,   bol   zákonom upravený ústavným spôsobom.

- Princíp vzájomnej vyváženosti niektorých základných práv a slobôd je odrazom nutnej   vyváženosti   jednotlivých   a kolektívnych   záujmov.   Záujem   štátu   na   ochrane utajovaných   skutočností   predstavuje   záujem   existenčný,   ktorý   legitimizuje   obmedzenia súkromnej sféry   jedinca.   Je preto   nevyhnutné podporovať,   realizovať   a zachovávať   ako záujem   štátu   tak   aj   ním   chránených   osôb   (občania,   obyvatelia)   na   vlastnej   bezpečnej existencii štátu. Je potom prirodzené, že zákon kladie na osoby, ktoré sa majú oboznamovať s utajovanými skutočnosťami určité požiadavky, ktoré musia spĺňať.

-   Na   druhej   strane   vnútroštátne   právo   musí   poskytovať   určitú   ochranu   proti svojvoľným zásahom štátnych orgánov, pričom nebezpečie svojvôle vzniká zvlášť tam, kde je nejaká právomoc výkonnej moci vykonávaná tajne. Preto musí zákon definovať rozsah a podmienky výkonu takejto právomoci dostatočne jasne s ohľadom na sledovaný legitímny cieľ aby jednotlivcovi poskytoval adekvátnu ochranu proti svojvôli.

Konkrétne dôvody z ktorých súd vychádzal:

Napriek   tomu,   že   súd   chápe,   že   riadne   a podrobné   odôvodnenie   oznámenia o nevydaní osvedčenia by v niektorých prípadoch mohlo ohroziť záujmy tretích osôb, či dokonca   štátne   záujmy,   ani   toto   špecifikum   neoprávňovalo   zákonodarcu   rezignovať   na ochranu základných práv jednotlivca.

Jeden zo základných princípov právneho štátu - článok 1 ods. 1 Ústavy SR musí byť rešpektovanie zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú svojvôľu zo strany výkonnej moci.

Podľa   článku   35   ods.   2   Ústavy   SR   je   síce   možné   zákonom   stanoviť   podmienky a obmedzenia pre výkon určitých povolaní a činností, avšak súčasne je nepochybné, že tieto podmienky   musia   byť   transparentné   a predvídateľné   a že   každý   o ktorého   právach   je rozhodované, by mal mať možnosť sa proti zásahom do svojich práv náležite brániť.

Pokiaľ však podľa § 26 ods. 3 napadnutého zákona výkonný orgán - Úrad, v danom prípade   vojenské   spravodajstvo,   nikdy   neuvádza   dôvody   nevydania   vyjadrenia a navrhovaná osoba teda vôbec nemusí vedieť (a možno ani tušiť) prečo je považovaná za „nespoľahlivú“ je takého ustanovenie v rozpore s princípmi právneho štátu i s článkom 35 ods.   2   Ústavy   SR.   Protiprávny   je   najmä   absolútny   a bezvýnimočný   zákaz   uvádzania dôvodov hoci nie vždy musí byť ohrozený štátny záujem, či záujem tretích osôb. Aj pri potrebe ochrany štátu, či tretích osôb musí zákonodarca nájsť a zvoliť takú formu, aby preverovaná osoba poznala podstatu, v čom je videná jej „nespoľahlivosť“. (...)

Táto otázka úzko súvisí aj s rovnosťou ľudí a rovnosťou pred zákonom - článok 12 ods. 1 Ústavy SR, pričom súčasne veľmi ťažko možno hovoriť o práve na spravodlivý súdny proces v tomto prípade.

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Imanentnou súčasťou takéhoto ústavného zmocnenia pre zákonom ustanovený postup je právo účastníka konania a to už v návrhu na začatie súdneho konania uvádzať dôvody, okolnosti, či dôkazy podporujúce jeho návrh. Pritom podľa § 26 ods. 4 napadnutého zákon navrhovaná osoba má právo dokonca   tvrdiť,   že   neboli   splnené   podmienky   pre   ukončenie   previerky   Úradom   bez vyjadrenia. Takáto právna úprava je však absurdná, pretože Tretia hlava druhej časti tohto zákona obsahuje celý rad podmienok pre vyššie uvedený negatívny záver, avšak dotknutá osoba sa zo zákona nemá právo nič dozvedieť.

Takouto úpravou dochádza nepochybne aj k porušeniu článku 47 ods. 3 Ústavy SR podľa   ktorej   sú   si   všetci   účastníci   v konaní   pred   súdom   rovní.   O takejto   rovnosti   však s určitosťou   nemôžeme   hovoriť,   keď   jediné,   čo   zákon   umožňuje   vedieť   dotknutej   osobe v danej   veci   je   to,   že   je   „nespoľahlivá“   a že   do   30   dní   sa   môže   obrátiť   so   žiadosťou o prieskum na súd.

Zákonodarca takto prakticky „núti“ takúto osobu viesť súdny spor „aspoň pre to“ aby   sa   dozvedela,   čo   viedlo   príslušný   orgán   k vysloveniu   záveru   o jej   nespoľahlivosti. Prípadné vedenie súdneho sporu len s takýmto účelom a naznačeným právnym postavením účastníka nepochybne nemá nič spoločné s právnym štátom.

Aj vzhľadom na znenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR, keď každý má právo v konaní pred   súdom   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   dôkazom,   sa   javí   absolútne   zbytočné a protiústavné ak v štádiu ukončenia previerky sa dotknutá osoba nemôže dozvedieť viac ako to, „že je nespoľahlivá“.

Nehovoriac o tom, že v článku 26 ods. 2 Ústavy SR je ústavne zaručené právo na informácie. (...)

Ďalší rozpor s ideami právneho štátu a rovnosti je nutné vidieť aj v ďalších častiach ustanovení § 26 ods. 3 a 4 napadnutého zákona. Predmetný neprávoplatný záver o ukončení previerky bez vyjadrenia majú právo napadnúť opravným prostriedkom jednak príslušný vedúci a jednak navrhovaná osoba.

Avšak   zatiaľ   čo   navrhovaná   osoba   má   pre   takýto   opravný   prostriedok   (žiadosť o prieskum súdom - Piata časť - Tretia hlava Občianskeho súdneho poriadku) stanovenú presnú lehotu - 30 dní, vedúci na podanie sťažnosti žiadnu lehotu stanovenú nemá. Takéto nestanovenie lehoty   nedodáva ani právnej istote,   tak   dôležitému   rozhodovaniu   štátnych orgánov akým je rozhodnutie o „nespoľahlivosti“ určitej osoby. (...)

Zo znenia § 27 ods. 2 napadnutého zákona vyplýva, že oznámenie o zániku platnosti vyjadrenia má pre dotknutú osobu prakticky rovnaké následky ako ukončenie previerky bez vyjadrenia.

Avšak súdny prieskum bol zákonom pripustený len vo vzťahu k § 26 ods. 3, 4 t. j. ukončeniu previerky bez vyjadrenia. Pritom § 26 ods. 4 výslovne odkazuje na článok 142 ods.   1   Ústavy   SR.   Takýto   postup   zákonodarcu   je   nepochopiteľný   a javí   sa   skôr   ako legislatívne   nedopatrenie.   Pri   zakotvovaní   súdneho   prieskumu   vo   vzťahu   k ukončeniu previerky bez vyjadrenia si bol zákonodarca nepochybne vedomý, že ani formou zákona nemožno   vylúčiť   súdny   prieskum   takých   rozhodnutí,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv a slobôd - článok 46 ods. 2 Ústavy SR.

Rozhodnutie   o   „nevydaní   osvedčenia“   či   „odobratie   osvedčenia“   ku   styku s utajovanými skutočnosťami predstavuje citeľný zásah do pracovného, ale aj služobného pomeru, teda vo svojich dôsledkoch aj do základného práva na slobodnú voľbu povolania podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR. Podľa odseku 2 citovaného článku Ústavy SR zákon môže stanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní, alebo činností. Práve takouto   podmienkou   a zároveň   aj   obmedzením   vo   výkone   určitých   povolaní   je   nutnosť bezpečnostnej previerky a preto aj negatívny výsledok bezpečnostnej previerky spadá pod oblasť garancie práva na spravodlivý proces - článok 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Na   druhej   strane   je   súd   toho   názoru,   že   už   v úvode   naznačená   špecifičnosť problematiky záujmu štátu, tretích osôb a bezpečnostných previerok ako takých odôvodňuje upustiť od garantovania všetkých procesných práv účastníkov konania ako je to napríklad v bežných pracovnoprávnych sporoch, pričom na mieste by bola špeciálna procesno-právna úprava   konania   pred   súdom   odlišná   od   súčasnej   upravenej   v Občianskom   súdnom poriadku, avšak na druhej strane aj takáto osobitná právna úprava musí byť konformná s Ústavou SR.

Ani princíp deľby moci neodôvodňujú pritom vyššie uvedené rozpory napadnutého zákona s Ústavou SR. Je nutné rozlišovať medzi rozhodovaním o tom, kto má právo (a kto nie)   oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami,   ktoré   rozhodovanie   zákon   zveril osobitným   orgánom   výkonnej   moci   a súdnou   kontrolou   tohto   procesu   zasahujúceho   do základných práv a slobôd, čo môže vykonať jedine nezávislý a nestranný súd.

„Ústava SR vytvára potrebné proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi. Jednostranné rozširovanie právomoci jednej zložky a súčasné zužovanie právomoci druhej zložky môže narušiť Ústavou SR vytvorené vzťahy nielen medzi nimi, ale aj k občanom - PL. ÚS 29/95“.»

II.

Východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Všeobecné východiská

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu sa vzťahujú na dve napadnuté ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností.

Podľa   § 26 ods.   3 zákona o ochrane utajovaných skutočností „Ak sa v priebehu bezpečnostnej previerky zistí, že navrhovaná osoba nespĺňa predpoklady na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo vedome uviedla nepravdivé alebo neúplné údaje v osobnom   dotazníku,   životopise   alebo   v   bezpečnostnom   dotazníku   osoby, bezpečnostná previerka   sa   ukončí   bez   vyjadrenia.   O   ukončení   bezpečnostnej   previerky   osoby   bez vyjadrenia Úrad písomne informuje vedúceho; vedúci môže voči ukončeniu previerky bez vyjadrenia   podať   sťažnosť   riaditeľovi   Úradu,   ktorý   o   sťažnosti   rozhodne   s   konečnou platnosťou“.

Podľa § 26 ods. 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností „Ak navrhovaná osoba tvrdí, že neboli splnené zákonom ustanovené podmienky pre ukončenie previerky Úradom bez vyjadrenia podľa odseku 3, môže požiadať súd o preskúmanie tohto záveru do 30 dní od doby, keď sa o tomto závere dozvedela. (...) Na konanie je príslušný krajský súd podľa miesta   trvalého   bydliska   navrhovanej   osoby   alebo   vyšší   vojenský   súd,   ak   Úradom   je Vojenské spravodajstvo“.

Podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností „Úrad pred uplynutím lehoty podľa odseku 1 oznámi vedúcemu zánik platnosti vyjadrenia, ak po jeho vydaní nastanú okolnosti, pre ktoré by vyjadrenie nevydal“.

Jednotlivé ustanovenia každého zákona ústavný súd musí posudzovať v súlade s jeho účelom, v danom prípade s účelom zákona o ochrane utajovaných skutočností.

Účel zákona o ochrane utajovaných skutočností vyplýva z § 1 ods. 1 tak, že tento zákon   upravuje   podmienky   na   ochranu   utajovaných   skutočností,   práva   a   povinnosti právnických   osôb,   obcí   a fyzických   osôb   pri   tejto   ochrane,   zriadenie   a   pôsobnosť Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „Úrad“) a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo   vzťahu   k   utajovaným   skutočnostiam   a   zodpovednosť   za   porušenie   povinností ustanovených týmto zákonom.

Dosahovanie účelu tohto zákona a postup Úradu bráni vzniku ujmy, ktorú definuje § 2 písm. d) zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ujmou je také ohrozenie alebo poškodenie záujmov Slovenskej republiky alebo záujmu, ku ktorého ochrane sa Slovenská republika zaviazala, ktorého následky nemožno odstrániť alebo možno ich zmierniť iba následným opatrením. Podľa významu záujmu a závažnosti spôsobenej ujmy sa ujma člení na mimoriadne vážnu   ujmu, vážnu ujmu, jednoduchú   ujmu a nevýhodnosť   pre záujmy Slovenskej   republiky.   Ochrana   pred   takou   ujmou   je   takým   verejným   záujmom,   ktorý umožňuje   osobitnú   úpravu   medzi   týmto   verejným   záujmom   a individuálnym   záujmom preverovaných   osôb,   najmä   tých,   ktoré   sa   v dôsledku   postupu   podľa   zákona   o ochrane utajovaných skutočností stanú nepovolanými osobami, t. j. osobami, ktoré nie sú oprávnené oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktoré nie sú oprávnené oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý im bol určený [§ 2 písm. g) zákona o ochrane utajovaných skutočností].

Ak je účelom zákona úprava podmienok na ochranu utajovaných skutočností a práv a povinností právnických osôb, obcí a fyzických osôb pri tejto ochrane, nemožno pri skúmaní ústavnosti jednotlivých ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností postupovať inak než tak, aby výklad a používanie týchto noriem vyjadroval nielen účel zákona, t. j. verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností, ale rešpektoval aj ústavné limity vo vzťahu   k základným   právam   a slobodám   a   k   ich   ochrane,   ktoré   zákonodarca   nie   je oprávnený   prekročiť   bez   ohľadu   na   účel   právnej   úpravy.   Ústavný   súd   už   pri   svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96). Zákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporciu   medzi   ústavnými hodnotami,   a to   základnými právami a slobodami   fyzických osôb   a efektívnym   dosahovaním   účelu   špecifického   zákona,   akým je nesporne   zákon   o ochrane utajovaných skutočností, ktorý reprezentuje verejný záujem.

V prípade   zákona   o   ochrane   utajovaných   skutočností   je   však   osobitne   potrebné zohľadniť skutočnosť, že jeho predmetom sú bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky v tom najširšom zmysle slova, tak ako sú vyjadrené v jednotlivých ustanoveniach tohto zákona; majú tak materiálny, ako aj procesný charakter. Preto je legitímne a vo verejnom záujme chrániť utajované skutočnosti, ktorých odtajnený alebo inak uverejnený obsah by mohol ohroziť životné záujmy nielen nášho štátu, iných štátov, ale aj tretích osôb, ktoré sú mimo procesu takého utajovania. Na druhej strane sa musí zabrániť neprimerane voľnej, ba až svojvoľnej úprave ochrany utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovaným fyzickým osobám.

Vyvažovanie   limitov   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzickej   osoby,   ktorá   je preverovaná   podľa   zákona   a   verejného   záujmu   spočívajúceho   v bezpečnostných,   a teda existenčných záujmoch štátu, ktoré majú nielen interný, ale aj externý, zahraničný rozmer, si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv a slobôd.   Možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí vyjadrovať rovnakú   kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom takého zákona, akým je zákon   o   ochrane   utajovaných   skutočností,   avšak   nemožno   akceptovať   podľa   názoru ústavného   súdu   stav,   ak   v zákone   niet   žiadnej   opory   pre   reálne   uplatnenie   ochrany základných práv a slobôd preverovaných osôb.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich   podstatu   a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. V tejto   spojitosti   je   nevyhnutné   rešpektovať   ústavný   príkaz,   aby   obmedzenia   v zákone o ochrane utajovaných skutočnosti nešli nad rámec podstaty a zmyslu najmä (ale nielen) základných práv procesného charakteru v rozsahu, ktorý v skutočnosti znamená ich úplné popretie,   bez toho,   aby to   v skutočnosti   bolo potrebné na dosiahnutie uvedeného   účelu zákona.

Dotknuté články ústavy

K čl. 1 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. K úlohám štátu patrí aj tvorba zákonov, ktorej súčasťou je ústavný príkaz pri tvorbe zákonov   akceptovať   ústavné   limity   obsiahnuté   v jednotlivých   článkoch   ústavy   vrátane ochrany základných práv a slobôd.

Keďže princíp právneho štátu obsahuje v sebe aj ochranu oprávnenej dôvery občanov v právny   poriadok,   vyžaduje   sa,   aby   zákonodarca   rešpektoval   primeraný   vzťah   medzi účelom zákona a použitými prostriedkami (PL. ÚS 3/00).

Základnou zásadou, z ktorej vychádza zákonodarstvo v demokratickom a právnom štáte, je zásada predvídateľnosti zákona, ktorá je naplnená len vtedy, ak dôsledky zákonnej úpravy sú nielen čitateľné, ale aj zrozumiteľné pre jej používateľov a adresátov. Zásadu predvídateľnosti zákona treba považovať za neoddeliteľnú súčasť princípu právnej istoty, ktorý je v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu jeden zo základných princípov právneho štátu ( II. ÚS 22/95, II. ÚS 48/97, II. ÚS 30/99).

Medzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania   základných   práv   a slobôd   svojich   občanov.   V prípade,   ak   je   rozhodnutie o uplatnení   alebo   ochrane   základného   práva   alebo   slobody   občana   potrebné   uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na nediskriminačnom   základe)   každému   z nositeľov   základných   práv   a slobôd.   Ďalším kritériom   kladeným   na   takéto   konania   je,   aby   sa   v ich   rámci   a ich   prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce nevyhnutné procesné záruky reálneho uplatňovania   a ochrany   základných   práv   a slobôd   občanov   treba   (a   z tohto   dôvodu) považovať za   ich   neoddeliteľnú   súčasť.   Samotnou   existenciou   takýchto   konaní sa   však ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd občanov nevyčerpávajú, pretože tieto predpokladajú tiež určitú „kvalitu“ orgánov rozhodujúcich o uplatnení, resp. ochrane základných práv a slobôd (nezávislosť a nestrannosť rozhodovacích orgánov), ako aj určitú kvalitu samotného konania o nich (II. ÚS 9/00).

K čl. 12 ods. 1

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné   a nezrušiteľné.   Ide   o   ústavnú   direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (I. ÚS 59/97).

Prvou vetou čl. 12 ods. 1 ústava priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam. V druhej vete čl. 12 ods. 1 ústavy sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné práva a slobody   im   nemožno   odňať,   scudziť,   nie   sú   premlčateľné   a ani   ich   nemožno   zrušiť (PL. ÚS 33/95).

K čl. 46 ods. 1a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 tohto článku kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní, čo sa týka práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, od začiatku konania za podmienok ustanovených zákonom (odsek 2) rovní.

Článok   47   ods.   3   ústavy   upresňuje   ústavoprávny   princíp   rovnosti   účastníkov v konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany. Podstata tohto princípu teda vylučuje, aby sa uplatňoval ako vecný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu (PL. ÚS 4/96).

Podstatou   tejto   ústavnoprocesnej   zásady   je   to,   že   všetci   účastníci   občianskeho súdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom však predpokladá, že sa v konaní pred   súdom   dôkazy   vykonávajú,   inak   by   táto   ústavnoprocesná   zásada   nemala žiaden praktický význam a reálny obsah.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (I. ÚS 49/01), že postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý   obsahoval   zistenie   významné   pre   jeho   rozhodnutie,   a   vytvorí   tak   dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   od.   2   ústavy,   ale   aj   porušením   princípu kontradiktórnosti   a   princípu   rovnosti   zbraní   ako   základných   definičných   prvkov   na spravodlivé súdne konanie. Rovnako ústavný súd už vyslovil (I. ÚS 72/96, I. ÚS 78/99), že vyjadrenie k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve… nemožno považovať za dôkaz a už vonkoncom nie za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému by sa mal navrhovateľ právo vyjadriť podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ak ale fyzická osoba bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nemá reálnu možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana tak, ako to upravuje čl. 46 ústavy, štátny orgán, ktorý túto situáciu spôsobil, sa dopustil porušenia základného   práva   tejto   fyzickej   osoby   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy (II. ÚS 14/01).

Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní   pred   súdom   tak,   aby   niektorý   z účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého účastníka   pri   uplatňovaní   práv   alebo   aby   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednaní a rozhodovaní veci ( I. ÚS 59/00).

K čl. 26 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   sloboda   prejavu   a právo   na   informácie   sú   zaručené. Článkom 26 ods. 1 ústavy sa zaručuje právo na informácie bez obmedzenia podľa subjektov verejnej moci. Všetky orgány majú povinnosť správať sa tak, aby nemarili právo občanov zaručené v čl. 26 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Podľa odseku 2 tohto článku ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Obmedzenie základného práva je v súlade s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy, ak je zákon,   ktorý   môže   ustanoviť   podmienky   a obmedzenia   výkonu   určitých   povolaní alebo činností.

Štátna služba, verejná služba a povolania týkajúce sa činností, ktorými v prvom rade musí byť chránený štát, sa chápu tak, že aj tieto povolania si jednotlivec môže zvoliť a že nikomu nemožno vnútiť voľbu takéhoto povolania alebo mu ju zakázať, sú však viazané na ďalšie osobitné zákonné predpoklady, v dôsledku čoho sa nielen voľba, ale aj právo na rovnaký prístup k takýmto povolaniam obmedzuje.

Záruka slobody výkonu povolania, ktoré sa má vykonávať vo verejnoprávnej štátnej službe, nepredpokladá žiadny subjektívny nárok.

Ústavný   súd   však   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   ustanovenie podmienok na zastávanie funkcie nemožno zásadne považovať za diskrimináciu (II. ÚS 9/93) a ani za porušenie čl. 35 ústavy, ak sú rešpektované ústavné limity uvedené v čl. 35 ods. 2 ústavy.

K čl. 142 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Tento článok ústavy je vyjadrením právomoci všeobecného súdnictva, ktorá je bližšie ustanovená v zákonoch (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy).

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

K   namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s   čl. 46 ods. 1 a   2 v   spojení s čl. 1 ods. 1 a   s čl. 12 ods. 1 ústavy; k   ich nesúladu s   čl. 47 ods. 3 a   s čl. 48 ods. 2 ústavy

1.   Ústavný   súd   uznáva   nevyhnutnosť   ochrany   bezpečnostných   záujmov   štátu a uznáva   aj   prostriedky,   ktoré   na   dosahovanie   tohto   účelu   zvolil   zákon   o ochrane utajovaných skutočností, ale nestotožňuje sa s tým, aby sa účel tohto zákona dosahoval popretím   princípu   právneho štátu   alebo na úkor   základných   práv jednotlivca. Súčasťou právneho štátu je aj to, aby zasahovanie orgánu verejnej moci do práv jednotlivca bolo podrobené účinnej kontrole, ktorú musí normálne zabezpečiť, aspoň v poslednej inštancii, súdna moc, lebo ona poskytuje najlepšie záruky nezávislosti,   nestrannosti a regulárnosti konania.

Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade Úradu), ktorých preskúmateľnosť   je   obmedzená   tak,   aby   sa   zákonom   sledovaný   cieľ   dosahoval   bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 zákona   o ochrane   utajovaných   skutočností).   Obmedzenie   tejto   preskúmateľnosti   však nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods.   3 zákona o ochrane utajovaných   skutočností   alebo   bola   ukončená   platnosť   vyjadrenia   pred   uplynutím   doby platnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona.

Citovaný čl.   46   ústavy   je ústavnou   bázou pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu poskytuje ústava   každému   právu,   ktoré   je v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   upravené   a ktorého   sa   možno   zákonom ustanoveným   postupom   domáhať   na   súdnom   alebo   inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nemožno obmedziť iba na základné práva a slobody, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy (PL. ÚS 38/99).

Právo   na   súdnu   ochranu,   ktorého   zmyslom   je   umožniť   každému   reálny   prístup k súdu,   nie   je   absolútne.   Právo   na   prístup   k súdu   môže   byť   teda   obmedzené   alebo podmienené   splnením   rôznych   formalít   alebo   iných   podmienok.   Ustanovenie   týchto formalít a podmienok zákonom však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdnej ochrane takým spôsobom alebo v takej miere, že sa pri tom zasiahne do samej podstaty zaručeného práva na súdnu ochranu. Okrem toho ustanovenie takýchto obmedzení môže byť zlučiteľné s ústavou len vtedy, ak tieto obmedzenia sledujú legitimný cieľ, ak existuje rozumný pomer medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom a ak príslušná zákonná úprava zároveň dbá o to,   aby   sa   takéto   obmedzenia   nemohli   použiť   na   iný   než   ustanovený   cieľ   (mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).

Za ústavný princíp však treba považovať pri formulovaní obmedzenia tohto práva druhú   vetu   čl.   46   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorej   z právomoci   súdu   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočnostiach sa previerka ukončí bez vyjadrenia a toto ukončenie (bez rozhodnutia) sa oznámi vedúcemu organizácie, po ktorého sťažnosti sa môže preverovaná osoba obrátiť na súd v správnom súdnictve.

Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve, na ktoré odkazuje § 26 ods. 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností, predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších   možných   podmienok,   čo   v kontexte   posudzovaného   zákona   znamená,   že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (Úradu) oznámenie aspoň základných dôvodov jeho „rozhodnutia“, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu (ako osobu   Úradom   „nepreverenej“   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami) užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd. Príslušný súd môže zabezpečiť efektívnu ochranu   dotknutých   práv   a právom   chránených   záujmov   tejto   osoby   len   vtedy,   keď predmetom   jeho   kontroly   (prieskumu)   bude   zákonnosť   dôvodov   napadnutého „rozhodnutia“.   Iba   tak   sa   z hľadiska   dotknutej   osoby   môže   vylúčiť   svojvôľa   alebo   iný ústavne   neudržateľný   postup   Úradu   pri   napĺňaní   účelu   zákona   o ochrane   utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe. Z toho vyplýva, že Úrad ako príslušný orgán musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej (preverovanej) osobe dôvody, na ktorých je založený výsledok jeho previerky, buď bezprostredne pri ukončení bezpečnostnej previerky vykonanej podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, alebo v neskoršom oznámení na základe žiadosti tejto osoby.

V tejto   spojitosti   treba   uviesť,   že   podľa   §   73   ods.   1   zákona   o utajovaných skutočnostiach na rozhodovanie podľa tohto zákona sa okrem § 61 ods. 4, § 70, § 71 a § 72 nevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní, t. j. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“), z čoho vyplýva, že postupy podľa napadnutých ustanovení zákona nie je potrebné   objasniť   podľa   zákona   č. 71/1967 Zb. Z toho   vyplýva,   že   Úrad   svoje   postupy neodôvodňuje tak, ako to je obvyklé v správnom konaní.

Zákon o ochrane utajovaných skutočností teda v ustanovení § 26 ods. 4 síce výslovne pripúšťa   súdny   prieskum   úkonu   Úradu   o skončení   previerky   bez   vyjadrenia,   avšak s ohľadom na to, že preverovaná osoba sa nedozvie aspoň základné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona, takýto súdny prieskum nemôže   byť   z hľadiska   ochrany   práv   a právom   chránených   záujmov   takejto   osoby efektívny,   nemôže   byť   dostatočnou   zárukou   proti   svojvôli   ani   nemôže   reálne   napĺňať základné   právo   dotknutej   osoby   na   súdnu   ochranu.   Napadnuté   ustanovenia   z týchto dôvodov obmedzujú prístup preverovanej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa pri tom zasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Predčasný zánik platnosti vyjadrenia podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností nemá podliehať súdnemu prieskumu, aj keď toto rozhodnutie Úradu má za následok stratu alebo zmenu povolania preverovanej osoby (pozri východiská pod bodom II tohto nálezu). Ústavný súd v súvislosti s týmto napadnutým ustanovením nebol nútený vyjadriť sa o tom, či v tomto prípade právo dotknutej osoby na súdny prieskum nevyplýva priamo   z ústavnej   zásady,   podľa   ktorej   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy   sú preskúmateľné súdom, „ak zákon neustanoví inak“ (čl. 46 ods. 2 prvá veta ústavy), pretože v každom prípade podľa názoru ústavného súdu oznámenie o zániku platnosti vyjadrenia nemusí (obdobne ako pri ukončení previerky bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona) obsahovať žiadne odôvodnenie, a ak by sa preverovaná osoba obrátila na súd v správnom súdnictve,   opierajúc   sa   o čl.   46   ods.   2   ústavy,   opäť   by   nemohlo   byť   reálne   naplnené základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu.

Aj v tomto prípade musí preto ústavný súd konštatovať, že napadnuté ustanovenie obmedzuje prístup dotknutej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa pri tom zasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Z týchto dôvodov obe napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 ústavy.

2. Konštatovaním o nesúlade napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 ústavy sa podľa názoru ústavného súdu v danej veci plne vyčerpali   aj tie   ústavnoprávne   otázky,   ktoré   by realizáciou   základného   práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy podľa   napadnutých   ustanovení mohli v priamej súvislosti   s nimi   samostatne   vzniknúť   podľa   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy v namietanom rozsahu. Ústavný súd sa preto osobitne týmito článkami nezaoberal.

K   namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s   čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a   2, čl.   47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a   čl. 142 ods. 1 ústavy

3. Ukončenie previerky bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 alebo oznámenie zániku platnosti podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností môže viesť k strate zamestnania,   ktoré   je   spojené   s nevyhnutnosťou   oboznamovať   sa   s   utajovanými skutočnosťami,   alebo   k zmene   zamestnania   spôsobmi,   ktoré   sú   predvídané   osobitnými zákonmi.

Právo na slobodnú voľbu povolania ani právo na prácu však nezakladajú nárok na vykonávanie   konkrétnej   verejnej   funkcie   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/93)   ani   nárok   na vykonávanie konkrétneho zamestnania, ktoré je spojené s nevyhnutnosťou oboznamovať sa s   utajovanými skutočnosťami.   Vo   vzťahu   k takejto   funkcii   alebo   zamestnaniu nevzniká fyzickej osobe iné právo než právo na to, aby sa príslušný orgán verejnej moci (v danom prípade Úrad) zaoberal príslušným návrhom na zistenie, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami,   a o tomto   návrhu „rozhodol“ spôsobom, ktorý vylúči jeho svojvôľu alebo iný ústavne neudržateľný postup vo vzťahu k preverovanej fyzickej osobe. Medzi záverom príslušného orgánu verejnej moci (v danom   prípade   Úradu)   o nesplnení   preverovanej   osoby   zákonom   ustanovených predpokladov na vykonávanie konkrétneho zamestnania, ktoré je spojené s nevyhnutnosťou oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, a jej právom na slobodnú voľbu povolania, ako aj právom na prácu nie je in abstracto taká súvislosť, aby takýto záver Úradu ako príslušného orgánu bol spôsobilý zasiahnuť do práva preverovanej osoby podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy.

V súvislosti   s konaním o súlade nemôže byť a ani nebolo úlohou ústavného súdu podrobne skúmať alebo sa vyjadriť k otázke, či za určitých okolností (in concreto) takýto záver nemôže mať za následok aj zásah (obmedzenie) do práv zaručených v čl. 35 ústavy.

Z týchto dôvodov nemôžu byť napadnuté ustanovenia v nesúlade s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.

4.   Čo   sa   týka   napadnutého   nesúladu   označených   ustanovení   zákona   o ochrane utajovaných   skutočností   s   čl.   26   ods.1   ústavy,   ústavný   súd,   tak   ako   už   bolo   uvedené, konštatuje, že čl. 26 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom a všeobecnou garanciou. Na účely súdnych a správnych procesných postupov sa právo na informácie realizuje prostredníctvom špeciálnych   procesných   inštitútov,   postupov   a úkonov,   premieta   sa   do   práva   na   riadne odôvodnenie   postupov,   úkonov   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci   tvoriacich   vo všeobecnosti súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, a preto   sa   napadnuté   ustanovenia   zákona o ochrane utajovaných   skutočností   nemôžu in abstracto dostať do priamej súvislosti s čl. 26 ods. 1 ústavy a byť s ním v nesúlade.

5. V súvislosti s označením napadnutých ustanovení ako nesúladných s čl. 142 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 142 ods. 1 ústavy je vyjadrením právomoci všeobecného súdnictva, ktorá je bližšie ustanovená v zákonoch (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), a napadnuté   ustanovenia   zákona   o   ochrane   utajovaných   skutočností   sa   nedostávajú   do rozporu s týmto ustanovením ústavy. Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť uzavrel, že napadnuté ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností nie sú v nesúlade s čl. 142 ods. 1 ústavy.

V súlade s § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudcovia ústavného súdu Eduard Bárány, Juraj Babjak a Ľudmila Gajdošíková pripojili k tomuto rozhodnutiu svoje odlišné stanoviská, ktoré tvoria prílohu tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2004