znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 15/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 20. mája 2002 o návrhu Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. A. H., na začatie konania o súlade čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Návrh Krajského súdu v Bratislave na začatie konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2002 doručené   podanie   z 25.   februára   2002   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“), zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. A. H. (ďalej len „predsedníčka senátu“), označené ako „Návrh   na začatie   konania o súlade článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky s vyhláškou ministerstva spravodlivosti č. 66/92“.

Podanie   súvisí   s trestnou   vecou   proti   obžalovanému   JUDr.   E.   B.   pre   trestný   čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné vedenou na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 20/99 (v súčasnosti 1 T 34/01). V tejto veci vyhlásil krajský súd odsudzujúci rozsudok 9. septembra 1999, ktorý však bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 47/2000 z 22. januára 2001 zrušený vo výroku o treste a obžalovanému bol uložený namiesto nepodmienečného trestu odňatia slobody trest podmienečný. Na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   Tzo V 5/2001   z 21.   júna   2001   zrušil   oba   vyššie   uvedené   rozsudky a krajskému   súdu   prikázal,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 34/01 z 21. februára 2002 podľa § 224 ods. 5 Trestného poriadku prerušil trestné stíhanie a podal návrh na začatie konania na ústavný súd.

Podstatou   problému sú   zvukové záznamy a videozáznam (ďalej len „informačno-technické prostriedky“) získané pred začatím trestného stíhania, ktorých procesnú hodnotu krajský   súd   v konaní   predchádzajúcom   jeho   rozsudku   z 9.   septembra   1999   akceptoval, a ďalej otázka, či súhlas na ich vykonanie dal zákonný sudca. Keďže príslušnosť sudcu oprávneného   rozhodovať   o použití   informačno-technických   prostriedkov   upravuje   iba vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   66/1992   o Spravovacom poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška ministerstva spravodlivosti“), a nie zákon, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. Tzo V 5/2001 z 21. júna 2001 uviedol, že „Krajský súd bude preto musieť zvážiť, či v posudzovanej veci trestné stíhanie preruší podľa § 224 ods. 5 Tr. por. a podá návrh na začatie konania pred Ústavným súdom.“

Krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   na   záver   podania z 25. februára 2002 uviedol, že „podáva návrh na začatie konania o súlade článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky so všeobecne záväzným právnym predpisom, a to vyhláškou ministerstva   spravodlivosti   č.   66/92   Zb.   o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské súdy“.

V rámci   ďalšieho   postupu   vo   veci   ústavný   súd   listom   z 2.   apríla   2002   vyzval predsedníčku senátu krajského súdu, aby okrem iného uviedla podanie z 25. februára 2002 do súladu s náležitosťami vyžadovanými § 37 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) s poukazom na § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Predsedníčka senátu k tejto požiadavke ústavného súdu v liste zo 16. apríla 2002 označila trestnú vec obžalovaného JUDr. E. B., o ktorú ide, seba ako navrhovateľku, pričom „Návrh   sa   týka   posúdenia   toho,   či   súhlas   na   použitie   ITP   (informačno-technické prostriedky)   dal   v tejto   veci   zákonný   sudca,   keďže   príslušnosť   sudcu   oprávneného   dať takýto súhlas nie je dodnes riešená zákonom ako to vyžaduje Ústava SR“.

II.

Krajský súd, zastúpený predsedníčkou senátu (§ 21 ods. 3 zákona o ústavnom súde) konajúcej v trestnej veci, v ktorej bolo trestné stíhanie prerušené, podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ako subjekt oprávnený podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   resp.   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu predpísané   zákonom   o ústavnom   súde   a tiež   existenciu   okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (medzi tieto patrí v prvom rade nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie).

Všeobecné   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   sú ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Pritom podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v cit. zákone.

Osobitné náležitosti návrhu na začatie konania v konaní o súlade právnych predpisov sú ustanovené v § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovaťa) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,b) označenie predpisu vyššieho stupňa právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo   označenie   medzinárodnej   zmluvy,   jej   časti,   alebo   jednotlivého   ustanovenia, s ktorým napadnutý predpis nie je v súlade.

Právomoc ústavného súdu na konanie o súlade právnych predpisov je vymedzená predovšetkým v čl. 125 ods. 1 ústavy. Podľa písmena b) tohto ustanovenia ústavný súd rozhoduje okrem   iného o súlade všeobecne záväzných právnych   predpisov   ministerstiev s ústavou.   Z ustanovenia § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde - podľa ktorého ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšieho stupňa právnej   sily   nie   je   v súlade   s právnym   predpisom   vyššieho   stupňa   právnej   sily   alebo s medzinárodnou   zmluvou,   môžu   podať   ústavnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   - vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   konať   a rozhodovať   o súlade ustanovenia   právneho   predpisu   najvyššieho   stupňa   právnej   sily   (ústavy)   s právnym predpisom nižšieho stupňa právnej sily (vyhláškou ministerstva spravodlivosti), tak ako to navrhla predsedníčka senátu krajského súdu v podaní z 25. februára 2002.

Pretože právomoc ústavného súdu na konanie vo veci súladu právnych predpisov je daná   len   vtedy,   ak   navrhovateľ   žiada   vyslovenie   nesúladu   právneho   predpisu   nižšieho stupňa   právnej   sily   s právnym   predpisom   vyššieho   stupňa   právnej   sily   (obdobne   napr. PL. ÚS 3/98 a PL. ÚS 2/96), bol návrh krajského súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov   odmietnutý   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jeho   prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2002