znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka a JUDr. Tibora Šafárika na neverejnom zasadnutí 22. júna 1999 prerokoval   návrh   generálneho prokurátora Slovenskej   republiky za účasti Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 152 v spojení s čl. 125 písm.   a)   a   podľa   čl.   125   písm.   e)   Ústavy   Slovenskej   republiky   o   vyslovenie   nesúladu ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky súdny poriadok) s čl. 11, s čl. 12 ods. 1, s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 vyhláseného pod č. 209/1992 Zb. a takto

r o z h o d o l :

1.   Ustanovenie   §   250f   Občianskeho   súdneho   poriadku   n   i   e   j   e   v   súlade s ustanovením čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Podľa   čl. 152 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 76 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov stráca ustanovenie § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   účinnosť   a   po   deväťdesiatich   dňoch   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   v   Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. februára 1998 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na začatie konania o súlade § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „Európsky   dohovor",   resp.   "Dohovor“) v spojení s čl. 11 a čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, 4, čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Svoj   návrh   generálny   prokurátor   zdôvodňuje   tým,   že   „bývalé   Federálne zhromaždenie ČSFR zákonom č. 519/1991 Zb. zásadným spôsobom novelizovalo zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Touto novelou bolo okrem iného v druhej hlave piatej   časti upravené konanie a rozhodovanie o žalobách proti   rozhodnutiam správnych orgánov.

Touto novelou bolo zároveň prijaté aj ustanovenie § 250f/OSP, v zmysle ktorého v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného   skutkového   stavu,   a   ak   ide   len   o   posúdenie   právnej   otázky,   môže   súd   bez pojednávania   rozhodnúť   o   žalobe   rozsudkom.   Rovnako   postupuje,   ak   je   napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.Na základe citovaného ustanovenia OSP dochádza v súdnej praxi k rozhodovaniu správnych   senátov   bez   nariadenia   pojednávania,   čím   došlo   k prelomeniu   zásady bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho procesu. Tento postup je však v rozpore s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a s článkom 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti   procesu   v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti v demokratickej   spoločnosti,   alebo   keď   to   vyžadujú   záujmy   maloletých   alebo   ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa článku 11 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.

Podľa článku 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa článku 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa článku 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.Podľa   článku   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   článku   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa článku 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   §   250f   OSP,   v zmysle   ktorého   v jednoduchých   prípadoch,   najmä   ak   je nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom. Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Ustanovenie § 250f OSP upravuje možnosť pre správny súd rozhodnúť o žalobe bez pojednávania.   Týmto   však   dochádza   k porušovaniu   zásady   verejnosti   súdneho   konania, ktorá nie je iba v záujme jeho účastníkov, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je jedným z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti. Každý sa môže obrátiť na nezávislý a nestranný súd a uplatňovať si takto svoje práva, čo sa deje zásadne verejne. Toto právo patrí medzi základné a neodňateľné ľudské práva.

Ďalším dôvodom, pre ktorý je § 250f OSP protiústavný a rozporný s Európskym dohovorom, je skutočnosť, že správne súdnictvo v Slovenskej republike je koncipované ako jednoinštančné konanie bez možnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.Správne   senáty   súdov   sú   teda   prvým,   ale   zároveň   aj   posledným   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, na ktorom si účastník správneho konania môže uplatňovať právo na súdnu ochranu tak, ako to má na mysli článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a článok 48 ods. 2 ústavy.

Pojem „jednoduchý prípad“ uvedený v § 250f OSP sa v praxi slovenských súdov vykladá   skôr   extenzívne.   Formulácia   uvedeného   ustanovenia   umožňuje   súdu   v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania.

Týmto   dochádza   k tomu,   že   účastníci   konania   nie   sú   súdom   riadne   vypočutí a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 ústavy.

Takto je spochybňovaná aj zásada spravodlivosti súdneho konania, v rámci ktorej má byť účastníkom umožnené domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je potom aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 a 2 ústavy.

V rámci   tohto   princípu   je   potrebné   chápať   aj   ako   povinnosť   štátu   umožniť účastníkovi konania osobný prístup na súd,   jeho následné vypočutie a prejednanie veci v jeho prítomnosti.

Ustanovenie § 250f OSP teda znemožňuje účastníkom konania riadne si uplatniť svoje práva na spravodlivý súdny proces a je v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru, s článkom 46 ods. 1 a 2, s článkom 48 ods. 2, ale aj inými spomenutými ustanoveniami ústavy.

Správne súdy, ako vyplýva z § 250f OSP, sa nemôžu obmedziť len na preskúmavanie zákonnosti   správneho   rozhodnutia,   ale   majú   posúdiť,   či   zistenie   skutkového   stavu   je postačujúce pre posúdenie veci, a či nie je v rozpore s obsahom spisu. Ak správny súd dôjde k záveru, že tomu tak nie je, mal by rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. Je nesporné, že pri hodnotení týchto skutočností majú dôležitú úlohu účastníci konania, a preto ich účasť na konaní vedenom pred správnym senátom je tak isto potrebná ako pri konaní ktoréhokoľvek iného všeobecného súdu.

Tu je možné poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A-280), kde súd aj napriek námietke štátu, že najvyšší správny súd môže rozhodnutie len anulovať, nemôže ho však nahradiť iným rozhodnutím, a teda môže vec rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, uviedol, že ak je najvyšší správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné prejednanie veci porušením článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Súd tiež v rozhodnutí skonštatoval,   že   posudzovanie   právnych   otázok   nie   je   možné   bez   toho,   aby   bolo prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.

S problematikou   plnenia   článku   6   odsek   1   Európskeho   dohovoru   má   už   svoje skúsenosti   aj   Slovenská   republika,   pretože   Európska   komisia   pre   ľudské   práva   napr. rozhodla   vo   veci   prípustnosti   sťažnosti   č.   26384/95   podanej   Máriou   Šamkovou   proti Slovenskej republike zo dňa 22. júna 1996. Európska komisia pre ľudské práva vyhlásila túto sťažnosť za prípustnú z dôvodu, že:a) súd vydal nespravodlivé rozhodnutie z dôvodu chybného výkladu zákona,b) vo veci sa neuskutočnilo verejné pojednávanie,c) v konaní boli zbytočné prieťahy.

Aj   z týchto   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   neverejné   konanie   v správnom   súdnictve,   pri absencii opravného prostriedku proti vydanému rozhodnutiu, nie je možné považovať za rešpektovanie zásad spravodlivého súdneho procesu, tak ako sú uvedené v článku 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru,   a   zbavuje   účastníkov   konania   bežných   procesných   prostriedkov zameraných napr. na úplnosť dokazovania, možnosť namietať zaujatosť senátu, prípadne jeho jednotlivých členov atď“.Z vyššie uvedených dôvodov preto generálny prokurátor navrhuje vydať nález v tomto znení: „ustanovenie   § 250f   OSP nie je v súlade   s článkom   6   ods.   1   Európskeho dohovoru v spojení s článkom 11, článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 3 a 4, článkom 46 ods. 1 a 2, článkom 48 ods. 2 ústavy“. Na   výzvu   predsedu   ústavného   súdu   generálny   prokurátor   listom   zo   17.   júna   1998 oznámil,   že   súhlasí   s tým,   aby   v prejednávanej   veci   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania. Súhlas s upustením od ústneho pojednávania dal ústavnému súdu aj nový generálny prokurátor Milan Hanzel, a to listom z 9. februára 1999 č. VI Gc 3102/98.

2.   Na   základe   výzvy   predsedu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   zaujatie stanoviska k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade   §   250f   Občianskeho   súdneho   poriadku   s článkom   6   ods.   1   Dohovoru   v spojení s označenými článkami ústavy predseda Národnej rady Slovenskej republiky oznámil listom z   30.   apríla   1998,   že   sa   stotožňuje   s návrhom   generálneho   prokurátora.   Uviedol,   že pripravovaný návrh   nového   Občianskeho   súdneho   poriadku   neuvažuje o   znení,   podľa ktorého by súd mohol rozhodnúť o žalobe bez pojednávania.Konanie vo veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nebolo ukončené počas funkčného   obdobia   predchádzajúcej   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Predseda ústavného súdu preto opätovne vyzval predsedu novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky o zaujatie stanoviska. Listom z 28. januára 1999 tento oznámil, že vo veci PL. ÚS 14/98 zotrváva na pôvodnom stanovisku z 30. apríla 1998 (vyhovieť návrhu generálneho prokurátora   v plnom   rozsahu),   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   a neurčuje   zástupcu Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie.

3. Predseda ústavného súdu vyzval na zaujatie stanoviska podľa § 39 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z. (ďalej len „zákon č.   38/1993 Z.z.“) aj predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“). Ten listom zo 7. mája 1998 zaslal ústavnému súdu stanovisko v prejednávanej veci vedenej pod sp.zn. PL. ÚS 14/98, v ktorom uvádza: „V   správnom   súdnictve   (konanie   v súčasnosti   upravené   len   v V.   časti   OSP)   ide o preskúmanie   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   tj.   o   určitý   spôsob   súdnej   kontroly zákonnosti rozhodovania verejnej správy. Sú to rozhodnutia, v ktorých už uplatnili svoju zákonom danú kompetenciu orgány správy I. a II. stupňa, a súdy tieto rozhodnutia iba preskúmavajú (čl. 46 ods. 2 Ústavy), a to v rozsahu podanej žaloby. Ide teda o osobitný druh   konania, odlišný   od   konania v sporoch   o   právo   podľa   časti   III.   OSP.   Tento   druh konania   má   svoje   osobitosti   najmä   v tom,   že   platí   kasačný   princíp,   dokazovanie   sa nevykonáva, resp. sa vykonáva len výnimočne, čo vyplýva aj z toho, že pre súd je podľa zákona (§ 250i ods. 1 OSP) rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania žalobou napadnutého   rozhodnutia.   Ustanovenia   iných   častí   OSP   sa   použijú   len   v rozsahu vymedzenom v § 246c OSP.

Ustanovenie § 250f treba vykladať v kontexte aj s ďalšími ustanoveniami, najmä 2. hlavy   V.   časti   OSP,   tj.   v súlade   so   základnými   zásadami,   ktoré   sú   vlastné   správnemu súdnictvu a odlišujú ho od ostatnej agendy všeobecného súdnictva (tak ako je vyjadrené najmä v III. a IV. časti OSP).

V správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy, pričom   ide   o   rozhodnutia   rôzneho   druhu   a   obsahu.   Len   zo   skutočnosti,   že   súdy preskúmavajú   tieto   rozhodnutia   v konaní,   ktorého   právna   úprava   bola   zaradená   do Občianskeho   súdneho   poriadku,   neznamená, že   všetky   veci,   ktorými   sa   správne   senáty súdov zaoberajú, sú vecami, ktoré má na mysli čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru.Základným   kritériom   pre   aplikáciu   Dohovoru   je   to,   aby   predmetom   konania a rozhodnutia súdu boli občianske práva (nároky) alebo záväzky toho, kto sa na súd obrátil, alebo oprávnenosť akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Kvalita procesu podľa čl. 6 Dohovoru musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých sa koná, a aj bez ohľadu na odvetvia práva, ktorým je rozhodnutie upravené, bez ohľadu na príslušnosť orgánov, ktoré rozhodli,   k odvetviu   štátnej   správy.   Konštrukcia   procesných   vzťahov   je   teda   určená významom práv, o ktorých má byť rozhodnuté alebo ktorých sa môže rozhodnutie dotknúť. (pozri Dušan Hendrych a kol.: Správní právo – Obecná část 2. vydanie, C. H. Beck, bod 470 a nasl.). Ak sa však preskúmavané rozhodnutie netýka občianskych práv alebo záväzkov alebo nejde   o posúdenie   oprávnenosti   trestného   obvinenia,   nie   je namieste   vyžadovanie dodržiavania čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru.

S poukazom na judikatúru ESĽP a KĽP (pozri JUDr. Ing. Jan Čapek, CSc., Evropský soud a Evropská komise pro lidská práva – Přehled judikatúry a nejzávažnějších případů – LINDE Praha, a. s. 1995, str. 44 a nasl.) možno konštatovať, že požiadavka dodržiavania čl. 6 ods. 1 Dohovoru – pokiaľ ide o verejnosť konania a účasť na prerokovaní veci – je v každom z uvádzaných prípadov viazaná na veci, kde ide v skutočnosti o civilnoprávne nároky, bez ohľadu na to, kto o nich rozhodol. Tak je to aj v prípade Fredin c/a Švédsko – ktorým generálny prokurátor argumentuje dôvodnosť svojho návrhu.

V správnom súdnictve súdy SR preskúmavajú celý rad rozhodnutí orgánov verejnej správy,   o   ktorých   nie   je   možné   tvrdiť,   že   sa   nimi   rozhodlo   o   občianskych   právach   a záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia.   Skutočnosť,   že   samotný   pojem „občianske práva a záväzky“ doposiaľ nie je jednoznačne nikde definovaný a aj judikatúra ho len postupne definuje v jednotlivých konkrétnych prípadoch, pričom sa chápe v podstate ako „práva a záväzky súkromnej povahy“, nasvedčuje tomu, že vyslovenie rozporu § 250f OSP s čl. 6 Dohovoru by zasiahlo aj do právnej úpravy prerokúvania a rozhodovania takých vecí, ohľadom ktorých Dohovor neposkytuje takú procesnú ochranu, akú poskytuje práve len vo veciach občianskych práv a záväzkov.

V praxi najvyššieho súdu sa vyskytujú prípady rozhodovania o zákonnosti takých rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   ktoré   z hľadiska   predmetu   nie   sú   rozhodnutiami   o občianskych právach a záväzkoch v zmysle doterajšej judikatúry ESĽP, keďže sú výslovne rozhodnutiami   o   verejných   subjektívnych   právach   a povinnostiach.   Takými   sú   napr. rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, rozhodnutia vydané Radou SR pre rozhlasové a televízne vysielanie, viaceré druhy rozhodnutí v daňovej a colnej agende, licenčnej agende. Nie je vylúčené, že aj niektoré rozhodnutia v agende verejných a štátnych zamestnancov nebude možné ponímať ako rozhodnutia o súkromných právach (pozri vec Sunday Timex – A – 307, str. 48 uvádzanej publikácie)".

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   generálny   prokurátor   sa   v podanom   návrhu nevenoval dostatočne práve tej časti ustanovenia čl. 6 Dohovoru, ktorá sa odvoláva na znenie prvej časti prvej vety čl. 6 ods. 1. Táto stanovuje požiadavky na spravodlivý proces, avšak nemožno ju posudzovať oddelene od tej časti prvej vety ods. 1 čl. 6, ktorá vymedzuje okruh prípadov, na ktoré sa čl. 6 Dohovoru vzťahuje.Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku ďalej uvádza:"Vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 – ktorý považujeme z hľadiska činnosti správnych senátov za relevantný, uvádzame, že napadnuté procesné ustanovenie nie je v rozpore s uvedeným článkom ústavy, lebo sa nedotýka práva účastníka požiadať súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   a   súd   na   základe   podaného   návrhu   (žaloby)   o zákonnosti napadnutého rozhodnutia rozhodne rozsudkom.

Citované ustanovenie sa neprieči ani čl. 48 ods. 2 Ústavy. Práve naopak, smeruje k tomu, aby sa vec prerokovala zásadne verejne a bez zbytočných prieťahov. Samotný čl. 48 ods.   2   však   predpokladá,   že   verejné   prerokovanie   veci   nemá   charakter   absolútny,   lebo dovoľuje, aby sa vo výnimočných prípadoch vymedzených v zákone konalo na súde bez účasti verejnosti, pod ktorým   treba rozumieť aj rozhodnutie bez pojednávania. Z povahy veci je potom aj vylúčená možnosť účasti na pojednávaní. Takýto postup je vyjadrený samotným   §   250f   OSP,   z ktorého   vyplýva,   že   podľa   zákona   tak   môže   urobiť   súd v správnom súdnictve len v stanovených prípadoch. Nemá teda povinnosť rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Posúdenie,   či   ide   o   jednoduchý   prípad,   ponecháva   zákon   súdu,   ktorý   sám   môže uvážiť, podľa konkrétnych okolností prípadu (o.i. aj so zreteľom na charakter právnych vzťahov),   že   pojednávanie   nenariadi   a   rozhodne   bez   účasti   verejnosti.   Je   potom   na rozhodnutí senátu, aby uvedené ustanovenie aplikoval v súlade s čl. 6 Dohovoru, tj. vo veciach občianskych práv a záväzkov.

Bude však na jeho rozhodnutí aj to, či ho bude aplikovať aj v iných prípadoch, než sú veci uvedené v Dohovore, čo by pri vyslovení neústavnosti § 250f OSP znamenalo, že verejné pojednávanie musí byť vždy, aj pokiaľ sa prerokúvanie veci týka iných práv, než sú uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

To   by   však   súčasne   viedlo   k záveru,   že   v rozpore   s Ústavou   je   každé   procesné ustanovenie, ktoré umožňuje na súde akékoľvek neverejné konanie.

Právo   rozhodovať   bez   pojednávania   aj   podľa   citovaného   §   250f   OSP   bolo nepochybne   prelomením   zásady   bezprostrednosti   a   ústnosti,   ktorá   sa   však   uplatňuje   aj v niektorých iných prípadoch súdneho rozhodovania, ktoré súd vykonáva podľa OSP (napr. §   115   o   všeobecnom   práve   súdu   rozhodnúť   vo   vymedzených   prípadoch   o   tom,   že v konkrétnej veci nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, § 175j, podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie na prerokovanie dedičstva vo vymedzených prípadoch, § 189 o práve súdu rozhodnúť bez pojednávania z dôvodov vhodnosti v konaní o spôsobilosti na právne úkony, § 214 ods. 2 o možnosti rozhodnúť bez povinnosti nariadiť pojednávanie v odvolacom konaní, § 243a o nariadení pojednávania vo veciach dovolacích, § 253 ods. 2 v časti o nariadení výkonu rozhodnutia), okrem toho ide o celý rad rozhodnutí v trestných veciach.

Ak generálny prokurátor argumentuje prípadom Fredin c/a Švédsko, ako už bolo vyššie   uvedené,   problém   jednoinštančnosti   a   rozhodovanie   bez   nariadenia   pojednávania podľa nášho názoru bezprostredne a so všeobecnou platnosťou nesúvisia.

Pre úplnosť poznamenávame, že na názory vyslovené v súčasnosti Ústavným súdom o aplikácii § 250f OSP súdna prax už reaguje citlivejším posudzovaním podľa predmetu konania   v konkrétnej   veci   v záujme   dodržiavania   ústavnej   zásady   verejnosti   súdneho konania zakotvenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy“.

4. Plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 28. mája 1998 predbežne prerokovalo návrh generálneho prokurátora, ktorý spĺňal všetky náležitosti § 20 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z.z."), a preto tento návrh prijalo na ďalšie konanie. Účastníci   konania   súhlasili   s   tým,   aby   sa   v   tejto   veci   upustilo   od   ústneho pojednávania   (§   30   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.z.),   preto   ústavný   súd   vec   prejednal a rozhodol o nej na neverejnom zasadnutí, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

II.

1.   Plénum   ústavného   súdu   po   vyhodnotení   vyššie   uvedených   stanovísk   účastníkov konania, vyjadrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s prihliadnutím na platnú právnu úpravu dospelo k záveru, že návrh generálneho prokurátora je v podstatnej časti dôvodný. Neústavnosť napadnutého ustanovenia § 250f OSP pritom podľa právneho názoru ústavného súdu nevyplýva   len z rozboru napadnutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale najmä z podstaty súčasnej právnej úpravy správneho súdnictva v Slovenskej republike. Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, zavedenej zákonom č. 519/1991 Zb. Ide o zákonnú realizáciu čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd zavedenú do nášho právneho poriadku ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (ďalej len „Listina“). Podľa platnej ústavy ide o realizáciu čl. 46 ods. 2 ústavy, a to predovšetkým v druhej   hlave   piatej   časti   pod   názvom   „Rozhodovanie   o žalobách   proti   rozhodnutiam správnych orgánov“, ktorej súčasťou je aj napadnuté ustanovenie § 250f OSP.

Vyššie   uvedenou   novelou   OSP   došlo   k rozšíreniu   právomoci   súdov   vo   veciach kontroly zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov   v oblasti ochrany subjektívnych práv fyzických a právnických osôb.

Zmyslom   tohto   právneho   inštitútu   (v   súlade   s čl.   46   ods.   2   ústavy)   je   umožniť každému, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu, aby sa obrátil na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolal tak konanie, v ktorom správny orgán bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podával.

Typy   správnych   procesov   zodpovedajú   určitej   schéme   vzťahov   správy   voči spravovaným. Kompetencia v prípadoch výkonu správy je daná správnemu orgánu, ktorý rozhoduje autoritatívne, pričom je stranou i sudcom vo veci. Tento proces prebieha v rámci orgánov verejnej správe zásadne v dvoch inštanciách. Nápravu môže uskutočniť nadriadený správny   orgán,   ktorého   rozhodnutím   je   vec   skončená.   V   oboch   inštanciách   je   konanie v zásade neverejné, prevláda zásada písomnosti, predmetom konania   sú otázky skutkové i právne. Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je spomínanou realizáciou čl. 36 ods. 2 Listiny a čl. 46 ods. 2 ústavy.

Konanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je vo svojej podstate koncipované ako jednoinštančné konanie, bez možnosti podania riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkom konania. Správne senáty všeobecných súdov sú teda prvým, ale tiež aj posledným súdom, u ktorého je realizované právo na súdnu ochranu. Takto chápaná jednoinštančnosť konania o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov sa   nenarušila   vo   svojej   podstate   ani   zákonom   č.   169/1998   Z.z.,   ktorým   sa   zaviedla možnosť, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok   proti   rozhodnutiu   súdu   v   tomto   konaní   (podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku).   K tomuto   záveru   možno   dospieť   na   základe   analýzy objektívnych a subjektívnych podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj zo samotného charakteru konania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku (štvrtá hlava štvrtej časti OSP, § 243e až § 243j).

Pokiaľ platná právna úprava, konkrétne ustanovenie § 250f OSP umožňuje pri tejto organizácii   správneho   súdnictva   nenariadiť   pojednávanie   vo   veci,   pričom   záleží   len   na úvahe   súdu,   a   názor   účastníkov   na   potrebnosť   či   nutnosť   ich   vypočutia   je   právne bezvýznamný,   potom   možno   súhlasiť   s   názorom   generálneho   prokurátora,   že   v   tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku došlo k prelomeniu zásady bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho konania a že uvedený postup je v rozpore tak s čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Na tomto právnom názore ústavného súdu nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v rámci   správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   iba   zákonnosť   rozhodnutí   a   sú   viazané skutkovým   stavom   tak,   ako   bol   zistený   správnymi   orgánmi.   V   správnom   súdnictve nemožno odhliadnuť od skutkových zistení, resp. nemožno sa obmedziť len na skúmanie zákonnosti rozhodnutí bez toho, aby sa súd zaoberal tiež otázkami skutkovými. To okrem iného vyplýva aj z ustanovenia § 250j ods. 2 OSP, ktorý ukladá súdu posúdiť, či zistenie skutkového stavu je postačujúce k posúdeniu veci a či zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo rozhodnutie správneho orgánu, nie je v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ tomu tak nie je, je súd povinný napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Pri takomto hodnotení a zisťovaní môže byť priama účasť sporných strán iba na prospech veci. V tomto smere sa možno odvolať na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A-280), na ktorý poukazuje aj   generálny   prokurátor.   Súd   napriek   námietke   štátu,   že   Najvyšší   správny   súd   môže rozhodnutie iba anulovať, nemôže ho však nahradiť iným, a teda môže vec rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, jasne uviedol, že ak je Najvyšší správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné prejednanie veci porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd tiež konštatoval, že posúdenie právnych otázok nie je možné bez toho, aby bolo prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.

2.   Generálny prokurátor namietal nesúlad § 250f OSP s článkom 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Tento nesúlad   generálny prokurátor odôvodňuje tým, že ustanovenie § 250f OSP upravuje   možnosť,   aby   súd   rozhodol   o   žalobe   bez   pojednávania,   čím   dochádza k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania.

Ďalším   dôvodom   protiústavnosti   a   nesúladu   s Dohovorom   je   podľa   generálneho prokurátora skutočnosť, že správne súdnictvo v Slovenskej republiky je koncipované ako jednoinštančné, bez možnosti opravných prostriedkov (rozpor s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   Dohovoru).   V tejto   súvislosti   možno   uviesť,   že   oproti   právnemu   stavu,   kedy prokurátor podal posudzovaný návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, došlo k zmene   právnej   úpravy   a   to   zákonom   č.   169/1998   Z.z..   Tento   zákon   zaviedol   ďalší mimoriadny opravný prostriedok   „mimoriadne dovolanie“. Došlo k novelizácii aj § 250j ods.   4   OSP.   V zmysle   tohto   ustanovenia   „proti   rozhodnutiu   súdu   (rozumej   v konaní   o žalobách   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov)   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok s výnimkou mimoriadneho dovolania“.

Generálny prokurátor tvrdil, že pojem „jednoduchý prípad“ uvedený v ustanovení § 250f OSP umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov, čo spôsobuje, že účastníci nie sú súdom riadne vypočutí a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa generálneho prokurátora by takto bola spochybňovaná zásada spravodlivosti súdneho konania zakotvená v ustanovení čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ustanovenie   §   250f   OSP podľa   generálneho prokurátora   znemožňuje účastníkom konania riadne si uplatniť svoje práva na spravodlivý súdny proces, a preto je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 48 ods. 2, ako aj s ostatnými vyššie uvedenými článkami ústavy.

a) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa   ustanovenia   §   250f   OSP:   „V   jednoduchých   prípadoch,   najmä   ak   je nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom. Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov“. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy "Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom".

Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   pojem   „jednoduchý   prípad“   sa   v praxi slovenských súdov vykladá skôr extenzívne. Formulácia uvedeného ustanovenia umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania. S názorom   generálneho   prokurátora   možno   súhlasiť   v tom   zmysle,   že   posúdenie „jednoduchosti prípadu“ spočíva na voľnej úvahe súdu.

V súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci ústava v ustanovení čl. 48 ods. 2 druhá veta umožňuje vylúčenie verejnosti len v prípadoch stanovených zákonom. V zmysle ustanovenia   §   116   ods.   1   OSP   je   pojednávanie   verejné   s   výnimkou   pojednávaní vykonávaných   notármi   ako   súdnymi   komisármi.   Podľa   ustanovenia   §   116   ods.   3   OSP možno verejnosť vylúčiť pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť len v prípade, keby verejné prejednanie veci ohrozilo štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo, dôležitý   záujem   účastníkov   konania   alebo   mravnosť.   Súd   však   môže   v takom   prípade povoliť jednotlivým občanom, aby boli na pojednávaní prítomní, ale musí ich poučiť o trestných následkoch porušenia tajomstva.

Na   druhej   strane,   hoci   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   umožňuje   v určitých prípadoch vylúčenie verejnosti, nijakú výnimku nepripúšťa v tej časti, kde sa ustanovuje právo   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania.   V tomto   smere   možno považovať ústavný text za celkom jasný a jednoznačný. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že   Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   v niektorých   prípadoch   rozhodnúť   aj   bez pojednávania. Máme na mysli najmä ustanovenie § 172 a § 175 OSP, ktoré umožňujú súdu rozhodnúť v tam výslovne vymedzených prípadoch bez nariadenia pojednávania. Vydanie takýchto rozhodnutí však neznamená, že účastníkovi je odopierané právo   na prejednanie veci pred súdom v jeho prítomnosti v rámci (verejného) pojednávania. Účastník môže toto právo dosiahnuť prejavom svojej vôle podľa zákona, t.j. podaním odporu proti platobnému rozkazu,   resp.   námietok   proti   zmenkovému,   či   šekovému   platobnému   rozkazu.   Z ustanovenia § 174 ods. 2 OSP totiž vyplýva, že ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a predseda senátu nariadi pojednávanie. Obdobne v zmysle ustanovenia § 175 ods. 3 OSP ak odporca podá včas námietky, predseda senátu nariadi na ich prejednanie pojednávanie. V prípade použitia ustanovenia § 250f OSP účastník takúto možnosť nemá.

Právo   byť   prítomný   na   prerokovaní   svojej   veci   aj   v   prípade,   že   konanie   bolo vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, nemôže   byť   obmedzené   ani   zákonom.   Znenie   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   to neumožňuje.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   uvedené   ustanovenie   ústavy   neposkytuje zákonodarcovi   priestor   k   obmedzeniu   v   ňom   obsiahnutých   práv   a   ani   čl.   51   ústavy nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t.j. realizovateľnosti priamo ex constitutione.Možnosť   súdu   nenariadiť   pojednávanie   podľa   §   250f   OSP   je   prelomením (porušením) práva každého byť prítomný na prerokovaní svojej veci. Pri možnosti rôznych interpretácii   tohto   ustanovenia   však   môže   dôjsť   aj   k   odňatiu   práva   na   vyjadrenie   sa   k vykonaným dôkazom, ako aj narušením zásady verejnosti súdneho konania. Ústavný súd preto uzavrel, že ustanovenie § 250f OSP nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež skúmal, či v rozpore s citovaným článkom ústavy je aj druhá veta § 250f OSP, podľa ktorej možno o žalobe rozhodnúť bez pojednávania aj vtedy,   ak   je   napadnuté   rozhodnutie   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo nedostatok   dôvodov.   Prax   súdov   ukázala,   že   súdy   aj   v prípadoch,   keď   konštatujú nepreskúmateľnosť rozhodnutia administratívneho orgánu, zaujímajú stanoviská aj v merite veci podľa obsahu administratívneho spisu.

S prihliadnutím na takúto prax všeobecných súdov, ako aj na predchádzajúce závery týkajúce sa verejnosti konania dospelo plénum ústavného súdu k záveru, že čl. 48 ods. 2 ústavy treba aplikovať v jeho doslovnom znení. V tomto zmysle je potom podľa názoru ústavného súdu aj druhá veta ustanovenia § 250f OSP v rozpore s citovaným ustanovením ústavy.

b) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 46 ods. 1, 2 ústavy

Podľa   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   ústavy:   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   ustanovenia   čl.   46   ods.   2   ústavy   „   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanovení   inak.   Z právomocí   súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“.Generálny prokurátor videl porušenie čl. 46 ústavy v tom, že napadnuté ustanovenie § 250f OSP spochybňuje zásadu spravodlivosti súdneho konania, v rámci ktorej má byť účastníkom umožnené domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (strana 5. ods. 4 návrhu).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ústavy o spravodlivosti súdneho konania nehovorí. V tomto smere je daný dosť podstatný rozdiel medzi znením čl. 46 ústavy a znením čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 250f OSP sa nedotýka práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde ani práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.   V tejto časti ústavný súd návrh generálneho prokurátora nepovažoval za dôvodný, a preto mu nevyhovel.

c) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavyPodľa   názoru   generálneho   prokurátora   pojem   "jednoduchý   prípad"   uvedený v ustanovení § 250f OSP sa v praxi slovenských súdov vykladá skôr extenzívne. Formulácia uvedeného ustanovenia umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania. Tým dochádza podľa názoru generálneho prokurátora k tomu, že "účastníci konania nie sú súdom riadne vypočutí a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 ústavy".

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné". V súvislosti s posudzovaním súladu ustanovenia § 250f OSP s čl. 12 ods. 1 ústavy možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku stanovuje pre subjekty - účastníkov konania dva rôzne režimy, ktoré možno zahrnúť pod jeho osobný rozsah. Jedna skupina subjektov - účastníkov sporu má právo na to, aby jej vec bola súdom prejednaná na pojednávaní, t.j. verejne a v   ich   prítomnosti.   Druhá skupina subjektov   - účastníkov   sporu   takéto   právo   nemá.   Nejde   samozrejme   o nerovnosť   medzi   účastníkmi jedného   konania,   ale   o   nerovnosť   v   rôznych   súdnych   sporoch,   pričom   toto   nerovnaké postavenie vyplýva z toho, či tá ktorá vec je považovaná všeobecným súdom za skutkovo jednoznačnú, v ktorej ide len o posúdenie právnej otázky, alebo za vec skutkovo nejasnú. Podľa právneho názoru ústavného súdu má porušenie zásady rovnosti v právach charakter porušenia základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva. V tomto prípade ústavný súd konštatoval, že ustanovenie § 250f OSP je porušením čl. 48 ods. 2 ústavy,   teda ide o porušenie ďalšieho základného práva vyplývajúceho   z ústavy,   preto   súčasne   možno   konštatovať aj   porušenie   zásady   rovnosti v právach vyplývajúcej z čl. 12 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy: "Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky".

V danom prípade za ustanovené podmienky treba považovať v ustanovení § 250f OSP vymedzené definície prípadov, ktoré majú byť súdom prejednávané na pojednávaní, o ktorých   možno   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Možno   konštatovať,   že   pre všetky prípady spĺňajúce zákonom stanovené podmienky sa zriaďuje rovnaký právny režim. Z hľadiska tohto ústavného článku je problematické skôr to, že dikcia použitá v ustanovení §   250f   OSP   nie   je   z praktického   hľadiská   jasná   a   postup   podľa   nej   predvídateľný.   V konečnom dôsledku to totiž dokazuje aj súdna prax, kde sa   množia prípady rozhodovania súdu bez nariadenia pojednávania vo veci. Tento postup   všeobecný súd často ponecháva bez zdôvodnenia.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: "Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ".Podstatou a zmyslom základného ústavného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy je dosiahnuť nápravu v prípadoch, keď bol niekto ukrátený na svojich   právach, vrátane prípadov, keď k porušeniu práv došlo rozhodnutím orgánu verejnej správy. Osobná prítomnosť   účastníka   konania   pred   súdom   je   základným   predpokladom   úspešného uplatnenia   práva,   teda   úspešného   poskytnutia   súdnej   ochrany.   Porušenie   tohto   práva nemusí často zo spisového materiálu vôbec vyplývať.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   argumentáciu   ústavný   súd   uzavrel,   že   ustanovenie § 250f OSP nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

d) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 11 ústavy

Podľa   čl.   11   ústavy:   "Medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd".

Citovaný   článok   ústavy   predpokladá   existenciu   situácie   (vzťahu)   medzinárodnej zmluvnej   úpravy   (na   úrovni   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach   a   slobodách) a vnútroštátneho zákona tak, do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je "inkorporovaná" platná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje ľudské právo alebo základnú slobodu podrobnejšie, resp. vo väčšom rozsahu ako príslušná zákonná úprava tohto práva alebo   slobody.   Článok   11   ústavy   však   nezrušuje   príslušnú   zákonnú   úpravu   Slovenskej republiky, ale v prípade existencie medzinárodnej zmluvy spĺňajúcej podmienky uplatnenia článku 11 ústavy stanovuje jej "prednosť" pred zákonom. V citovanom článku ústavy preto nejde o všeobecnú, ale podmienečnú prioritu uplatnenia zmluvy o ľudských právach a základných   slobodách   pred   zákonmi   Slovenskej   republiky.   Uvedené   ustanovenie   čl.   11 ústavy je potrebné chápať ako generálny príkaz ústavnej normy všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej či inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať   a presadzovať   ochranu   ľudských   práv   alebo   základných   slobôd,   ktoré   sú predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy aj vnútroštátneho zákona. Prednostná aplikácia výlučne zákonnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody aj vtedy, ak sú splnené podmienky   článku   11   ústavy,   znamená   porušenie   príkazu ústavnej   normy   v ňom obsiahnutej.

Podľa názoru ústavného súdu Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý bol   oznámený pod č. 209/1992 Zb. spĺňa kritériá medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, na ktoré poukazuje ustanovenie čl. 11 ústavy.

Ak by v konkrétnom prípade išlo o medzinárodnú zmluvu, ktorá nenapĺňa znaky medzinárodnej zmluvy v intenciách článku 11 ústavy, pričom vo svojich ustanoveniach by priznávala väčší rozsah práv a slobôd než vnútroštátny právny predpis, na túto zmluvu by sa nevzťahoval režim článku 11 ústavy.

Platný právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje priamo súdom, prípadne iným štátnym orgánom Slovenskej republiky, aby v takejto situácii samotné rozhodli, že zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis je v rozpore s platnou medzinárodnou zmluvou. Takúto právomoc má však   ústavný súd,   ktorý   podľa   čl.   125   písm.   e) ústavy rozhoduje   tiež   o   súlade:   "všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s medzinárodnými zmluvami   vyhlásenými   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov".   K   podaniu návrhu   na   začatie   konania   o   súlade   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s medzinárodnou zmluvou je oprávnený iba obmedzený okruh subjektov uvedených v čl. 130 ods.   1   písm.   a)   až e)   ústavy,   t.j.   najmenej   pätina poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky, prezident, generálny prokurátor, vláda Slovenskej republiky a súd. V prospech tohto   záveru   svedčí   aj   skutočnosť,   že   podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sú   sudcovia   pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Sudca všeobecného súdu, ktorý by dospel v   prejednávanej   veci   k záveru,   že   medzinárodná   zmluva   zabezpečuje   väčší   rozsah základných práv a slobôd, by nemohol vzhľadom na ustanovenie čl. 144 ods. 1 ústavy postupovať tak, že by nebral do úvahy zákonnú úpravu a rozhodol by podľa medzinárodnej zmluvy (teda sám by skúmal súlad zákona s medzinárodnou zmluvou). Sudca všeobecného súdu   v takomto   prípade   na   základe   čl.   130   ods.   1   písm.   d)   ústavy   musí   požiadať   o preskúmanie súladu podľa čl. 125 ústavy ústavný súd.

Pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 250f OSP s čl. 11 ústavy vzal ústavný súd do úvahy už skôr vyslovený právny názor vo veci PL. ÚS 8/96, podľa ktorého "... je ustanovenie čl. 11 ústavy potrebné predovšetkým chápať ako všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako aj konkrétne uplatňovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv a základných slobôd, ktoré   tvoria   predmet   tak   medzinárodnoprávnej,   ako   aj   vnútroštátnej   (zákonnej)   úpravy. Aplikácia   vnútroštátnej   (zákonnej)   úpravy   ľudského   práva   alebo   základnej   slobody príslušným orgánom štátu aj vtedy, ak sú splnené podmienky uplatnenia čl. 11 ústavy, preto znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom obsiahnutej. Z uvedeného vyplýva, že čl. 11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody. Pre proces ich praktického uplatňovania stanovuje "podmienečnú prioritu" medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. K porušeniu čl. 11 ústavy môže dôjsť len konaním (postupom) takého orgánu štátu,   ktorý   vo   svojej   rozhodovacej   či   inej   činnosti   uplatňuje   (aplikuje)   príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu ľudského práva alebo slobody, ale nie aj tým orgánom, ktorý takúto vnútroštátnu právnu úpravu samotnú vytvára (zákonodarný orgán).   Ústavný súd preto podotýka, že čl. 11 ústavy "ráta" s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarného, oprávneného prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce ľudské   práva a   základné slobody.   Tým   sa   však   jeho vzťah   k čl.   11 ústavy   vyčerpáva, pretože Národná rada Slovenskej republiky súčasne nie je aj orgánom, ktorý aj prakticky uplatňuje   (aplikuje)   buď   zákony,   alebo   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom štátu, ktorý   sa   v   rámci   svojich   ústavou   vymedzených   právomocí   zaoberá   aj   uplatňovaním vnútroštátnej alebo medzinárodnoprávnej úpravy ľudských práv alebo základných slobôd (v procese   ktorého   by   mohla   "pochybiť"   pri   výbere   adekvátnej   právnej   základne),   preto neprichádza vôbec do úvahy ani možnosť porušenia čl. 11 ústavy výlučne v dôsledku jej zákonodarnej činnosti". (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, Košice 1998, s. 256 a n.)

Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu generálneho prokurátora   na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 250f OSP s čl. 11 ústavy (a to ani v spojení s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru) nevyhovel.

e) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Pre správne posúdenie návrhu generálneho prokurátora na skúmanie súladu § 250f OSP s čl. 6 ods. 1 Dohovoru je potrebné venovať pozornosť otázke, či možno aplikovať čl. 6 ods. 1 Dohovoru na obsah ustanovenia § 250f OSP.

V stanovisku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   k návrhu   generálneho prokurátora   sa   uvádza:   „Len   zo   skutočnosti,   že   súdy   preskúmavajú   tieto   rozhodnutia v konaní,   ktorého   právna   úprava   bola   zaradená   do   Občianskeho   súdneho   poriadku, neznamená, že všetky veci, ktorými sa správne senáty súdov zaoberajú, sú vecami, ktoré má na   mysli   čl.   6   ods.   1   veta   prvá   Dohovoru“.   V stanovisku   sa   ďalej   uvádza,   že   ak   sa preskúmavané   rozhodnutie   „netýka   občianskych   práv   alebo   záväzkov,   alebo   nejde   o posúdenie oprávnenosti trestného obvinenia, nie je namieste vyžadovanie dodržiavania čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru“.

Z dikcie ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru vyplýva, že právo každého na to „… aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“, sa viaže na skutočnosť, aby sa rozhodovalo „… o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu“. Potom   je   namieste   otázka,   či rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, ktorého súčasťou je aj ustanovenie § 250f OSP, je rozhodovaním   o občianskych právach alebo záväzkoch fyzických alebo právnických osôb.

V dôvodovej správe k zákonu č. 519/1991 Zb., ktorým bolo do Občianskeho súdneho poriadku   zavedené   správne   súdnictvo,   sa   uvádza,   že   nová   úprava   súvisí   s rozšírením právomoci súdov tak, aby táto bola v súlade s čl. 36 ods. 2 Listiny.

V uvedenom článku Listiny sa uvádza: „Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny“.V podstate identické ustanovenie obsahuje čl. 46 ods. 2 ústavy.Podstatou správneho súdnictva je teda ochrana práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie,   v   ktorom   správny   orgán   už   nebude   mať   autoritatívne   postavenie,   ale   bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

V správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   štátnej správy,   orgánov   územnej samosprávy,   ako   aj orgánov   záujmovej   samosprávy   a ďalších právnických   osôb,   pokiaľ   im   zákon   zveruje   rozhodovanie   o   právach   a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 OSP).

Podľa   ustanovenia   §   247   ods.   1   OSP   sa   podľa   ustanovenia   tejto   hlavy   (t.j. rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.Podľa ustanovenia § 250 ods. 2 OSP je žalobcom fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Z uvedených   ustanovení   ústavy   a   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že v správnom súdnictve ide o prípady, kedy správny orgán rozhoduje o subjektívnych právach a   povinnostiach   súkromnoprávneho   charakteru   (napríklad   o   vyvlastnení,   povinnosti nahradiť škodu), čo organicky do prieskumu v správnom súdnictve v minulosti nepatrilo. Náprava vád bola zabezpečovaná v konaní pred civilným súdom s plnou jurisdikciou. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne potvrdzuje, že cieľom Dohovoru je zabrániť zužovaniu a oslabovaniu ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 6 Dohovoru.

Osobitný režim čl. 6 ods. 1 Dohovoru totiž vyžaduje od vnútroštátneho zákonodarcu, aby tam, kde správny orgán rozhoduje o súkromnom práve či záväzku (ale tiež o obvinení napríklad z priestupku), bola zabezpečená jedna inštancia, ktorá je buď súdom, alebo iným nestranným, nezávislým a podľa zákona zriadeným orgánom, ktorá prejedná vec v plnej jurisdikcii, t.j. v otázkach právnych i skutkových (Správa Európskej komisie pre ľudské práva zo dňa 7.5.1986, séria B, s. 122).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postačí, ak rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo osebe nezodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, podlieha následnej kontrole súdneho orgánu   s plnou   jurisdikciou   (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Le Compte z r. 1983 A – 58).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodovanie správnych orgánov o právach podľa   Správneho   poriadku   i   zákonom   ustanovený   postup   v druhej   hlave   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku s názvom „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov“, ktorej súčasťou   je aj ustanovenie § 250f OSP, môže v niektorých prípadoch nepochybne podliehať osobitnému režimu upravenému v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v niektorých prípadoch tak byť nemusí. V tomto smere možno akceptovať argumentáciu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Keďže   ustanovenie   §   250f   OSP   nerozlišuje prejednávané prípady na také, ktoré podliehajú režimu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a na také, ktoré   mu   nepodliehajú, nezostáva   než konštatovať,   že je potrebné skúmať súlad týchto ustanovení.

V zmysle   ustanovenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo   časti   procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd už vyslovil názor, že pri preskúmavaní otázky, či v Slovenskej republike namietnuté porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru je opodstatnené, postupuje v súlade s kritériami ustanovenými orgánmi Rady Európy pri aplikácii tohto článku v ich rozhodovacej činnosti (nález ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 26/95, zverejnený pod č. 7/95 ZNaU).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne potvrdzuje, že cieľom Dohovoru je zabrániť zužovaniu a oslabovaniu ochrany poskytovanej článkom 6 Dohovoru.Verejnosť konania chráni účastníkov pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a je tiež jedným z prostriedkov pre vytvorenie a zachovanie dôvery k súdom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pretto z roku 1983, A 71). Generálny prokurátor poukazuje aj na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva   vo   veci   prípustnosti   sťažnosti   č.   26384/95   podanej   Máriou   Šamkovou   proti Slovenskej republike zo dňa 22. júna 1996. Európska komisia pre ľudské práva vyhlásila túto sťažnosť za prípustnú okrem iného aj z dôvodu, že vo veci sa neuskutočnilo verejné pojednávanie.   Generálny   prokurátor   tiež   poukazuje   na   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A.280), kde súd aj napriek námietke štátu, že najvyšší   správny   súd   môže   rozhodnutie   len   anulovať,   nemôže   ho   však   nahradiť   iným rozhodnutím, a teda môže vec rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, uviedol, že ak je najvyšší správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné prejednanie veci   porušením   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Súd tiež v rozhodnutí konštatoval, že posudzovanie právnych otázok nie je možné bez toho, aby bolo prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.

Okrem judikátov, na ktoré sa odvoláva generálny prokurátor, možno poukázať aj na skorší rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99), podľa   ktorého   verejnosť   konania   je   základným   princípom   zakotveným   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru. Tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru umožňujúce vylúčenie verejnosti.

V súvislosti   s uvedenou   judikatúrou   Európskeho   súdu   a   Európskej   komisie   pre ľudské práva je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovanie v prvej a poslednej inštancii v konaní   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov,   sa   situácia   na   Slovensku zmenila prijatím novely Občianskeho súdneho poriadku, t.j. zákona č. 169/1998 Z.z., ktorá zaviedla   inštitút   mimoriadneho   dovolania.   S účinnosťou   od   1. júla   1998   je   v konaní   o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov prípustné mimoriadne dovolanie (§ 250j ods. 4 OSP). Treba však zdôrazniť, že tento mimoriadny opravný prostriedok nie je zverený do rúk účastníkom konania, ale generálnemu prokurátorovi, ktorý ho môže uplatniť aj na základe podnetu účastníka konania.

Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru zakotvuje právo na verejné prerokovanie veci (popri   už   spomínaných   článkoch   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   38   ods.   2   Listiny). V uvedenom článku sú zároveň uvedené aj dôvody, pre ktoré možno verejnosť vylúčiť buď po dobu celého, alebo časti procesu. Sú to tieto dôvody:

- v záujme mravnosti, v záujme verejného poriadku alebo

- v záujme národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo

- keď si to vyžadujú záujmy maloletých alebo

- ochrana súkromného života účastníka alebo

- v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spravodlivosti.

Možnosť rozhodnúť bez pojednávania z dôvodov uvedených   v ustanovení § 250f OSP nespĺňa podľa názoru ústavného súdu dôvody vylúčenia verejnosti uvedené v čl. 6 ods. 1   druhá   veta   Dohovoru.   V tomto   smere   možno   preto   považovať   návrh   generálneho prokurátora za dôvodný.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 250f OSP nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. V súvislosti s účinkami nálezu ústavného súdu o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 250f OSP s označenými článkami ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je potrebné uviesť, že napadnuté   ustanovenie   §   250f   OSP   bolo   zavedené   do   Občianskeho   súdneho   poriadku zákonom   bývalého   Federálneho   zhromaždenia   ČSFR   a   pri   skúmaní   jeho   súladu s napadnutými článkami ústavy treba brať do úvahy znenie čl. 152 ústavy.

Podľa čl. 152 ods. 1 ústavy: "Ústavné zákony, zákon a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky".

Podľa čl. 152 ods.   2 ústavy: "Neplatnosť zákonov a iných všeobecne záväzných právnych   predpisov   vydaných   v Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republike   vzniká deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich neplatnosti spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákona".

Podľa čl. 152 ods. 3 ústavy: "O neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky podľa návrhu osôb uvedených v čl. 130".

Z uvedenej   citácie   je   zrejmé,   že   pri   skúmaní   súladu   ustanovenia   §   250f   OSP s označenými článkami ústavy   ide   o   konanie   o   neplatnosti   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Na toto konanie sa primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy prvého oddielu zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov (§ 76 ods. 2 cit. zákona), t.j. konania o súlade právnych predpisov.

Naproti tomu vo vzťahu medzi § 250f OSP a Dohovorom ide o konanie o nesúlade právnych   predpisov   v zmysle   čl.   125   písm.   e)   ústavy.   Praktický   rozdiel   medzi   oboma konaniami   je   v následkoch,   keď   v prípade   konania   o   neplatnosť   sa   stáva   napadnuté ustanovenie neplatným 90 dní po zverejnení nálezu (§ 76 ods. 1 cit. zákona) a v prípade konania o nesúlade po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nesúladu (čl. 132 ods. 1 ústavy), pričom v druhom prípade ústavný súd ukladá orgánu, ktorý napadnutý právny predpis, resp. ustanovenie prijal, aby ho do šiestich mesiacov dal do súladu s nálezom ústavného súdu.V konaní, v ktorom sa namieta aj neplatnosť aj nesúlad, nie je možné rozhodnúť dvojakým   spôsobom   a nemôžu ani nastať dvojaké následky. Možno vysloviť záver,   že ústava v čl. 152 ods. 2 dáva jasne prioritu kratšej 90-dňovej lehote v prípadoch právnych predpisov   vydaných   v Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republike.   Takéto   predpisy, samozrejme ak sú v rozpore s ústavou, majú byť z právneho poriadku vyradené v skrátenej lehote. Možno tu teda uplatniť aj ďalší záver, že v danom prípade má prednosť neplatnosť zákona   vydaného v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike pred nesúladom zákona s medzinárodnou zmluvou. Opačný výklad by bol zrejme v rozpore so zreteľne prejavenou vôľou ústavodarcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 1999