znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/94

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne vo veci navrhovateľa Obvodného súdu Bratislava I proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení   zákona   č.   148/1993   Z.   z.   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   v   ustanoveniach upravujúcich   zásadu   reálnej   deľby   moci   a   rovnosť   zložiek   štátnej   moci   na neverejnom zasadnutí 27. januára 1995 takto

r o z h o d o l :

Návrhu Obvodného súdu Bratislava I na vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky v ustanoveniach upravujúcich zásadu reálnej deľby moci a rovnosť zložiek štátnej moci n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Obvodný súd Bratislava I podal 26. mája 1994 návrh na začatie konania o súlade zákona SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   148/1993   Z.   z.   s   Ústavou   Slovenskej republiky. K návrhu bolo priložené uznesenie tohoto súdu sp. zn. 10 C 125/93 z 22. 12. 1993 o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Obvodný súd Bratislava I dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý   sa   týka   veci   (konanie   navrhovateľa   JUDr.   P.   M.,   B.,   proti   Mestskému   súdu   v Bratislave, na zaplatenie 10 463 Sk), t. j. zákon č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. § 2 a § 4 ods. 1 a 2 je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 2 zákona č. 420/1991 Zb. v znení zákona č. 148/1993 Z. z. uvádza, že:(1) Sudcom patrí

a)   základný   plat   vo   výške   zodpovedajúcej   ich   zaradeniu   do   platovej   skupiny   a platového stupňa, ak zákon neustanovuje inak,

b) príplatky podľa tohto zákona.(2) Predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky patrí plat vo výške 18 000 Kčs mesačne, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo výške 15 000 Kčs mesačne.

Ustanovenie § 4 citovaného zákona - Základný plat(1) Sudcom v jednotlivých platových stupňoch a platových skupinách patrí základný plat, ktorý sa určuje z priemerného platu sudcu...

(2)   Priemerným   platom   sudcu   podľa   osobitného   predpisu   sa   rozumie   plat   v   6. platovom stupni a v II. platovej skupine.

Uvedený zákon č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. je v citovaných ustanoveniach podľa názoru Obvodného súdu Bratislava I: „v   rozpore   s   platnou   Ústavou   Slovenskej   republiky   preto,   že   nerešpektuje   rovnocenné postavenie   nositeľa   súdnej   moci   s   nositeľmi   moci   zákonodarnej   a   výkonnej.   Ústava Slovenskej   republiky   z   1.   9.   1992   deklaruje   trojdelenie   štátnej   moci   na   zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré sú rovnocenné, pričom nositeľmi tejto moci sú poslanec, minister a sudca ako ústavní činitelia. Plat poslanca ani plat ministra však nie je viazaný a závislý od praxe.

V rozpore s ústavnou zásadou reálnej deľby moci (štátnej) a rovnosti jej jednotlivých zložiek je podľa názoru súdu definovanie základného platu sudcu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 420/1991 Zb., resp. priemerného platu sudcu v § 4 ods. 2 citovaného zákona č. 420/1991 Zb. Toto ustanovenie prakticky znamená, že sudca ako ústavný činiteľ a nositeľ štátnej moci je rovný s ostatnými nositeľmi štátnej moci až po 15-ročnej praxi na súde druhého stupňa alebo 18-ročnej praxi na súde prvého stupňa.“

Z uvedených dôvodov Obvodný súd Bratislava I podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa § 18 písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z., ktorým namieta nesúlad § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 420/1991 Zb. v znení zákona č. 148/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky v jej ustanoveniach upravujúcich:

a) ústavnú zásadu reálnej deľby moci,

b) ústavnú zásadu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci. Plénum   ústavného   súdu   prijalo   návrh   Obvodného   súdu   Bratislava   I   na   ďalšie konanie na svojom neverejnom zasadnutí 6. 10. 1994. Dňa 10. 10. 1994 sa ústavný súd obrátil na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky so žiadosťou o vyjadrenie sa k návrhu tohoto súdu, ako i k upusteniu od ústneho pojednávania. Listom zo 7. 11. 1994 (číslo 1320/94-sekr.) predseda Národnej rady Slovenskej republiky uviedol, že: „predmetný návrh neobsahuje označenie konkrétnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, s ktorými má byť napadnutý zákon v rozpore a tým sa všetky tvrdenia navrhovateľa pohybujú len v rovine teoretických úvah. Keďže predmetné podanie nemá náležitosti podľa § 37 ods. 2 písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z., nie je možné sa k nemu meritórne vyjadriť.“. V ďalšom predseda Národnej rady Slovenskej republiky poukázal na doterajšiu prax Národnej rady Slovenskej   republiky   k   návrhom   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov   pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že: „...Národná rada Slovenskej republiky nie je príslušná na výklad prijatých zákonov, ani na zaujímanie stanoviska k nim a ich vzťahom k neskoršie prijatým právnym predpisom“. Pokiaľ ide o vhodnosť ústneho pojednávania, predseda Národnej rady Slovenskej republiky citovaným listom oznámil, že na jeho uskutočnení netrvá, a preto ani neustanovuje právneho zástupcu Národnej rady Slovenskej republiky.

Dňa   10.   10.   1994   sa   ústavný   súd   obrátil   i   na   JUDr.   H.,   predsedníčku   senátu Obvodného   súdu   Bratislava   I,   so   žiadosťou   o   vyjadrenie   sa   k   vhodnosti   ústneho pojednávania vo veci. Listom z 31. 10. 1994 (10 C 125/93) dr. H. navrhuje, „aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.

a) Ústavná zásada reálnej deľby moci

Ústava   Slovenskej   republiky   rozdeľuje   štátnu   moc   v   Slovenskej   republike prostredníctvom jej jednotlivých zložiek na moc zákonodarnú (Národná rada Slovenskej republiky,   piata   hlava   prvý   oddiel   čl.   72   až   92),   moc   výkonnú   (prezident   Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky, šiesta hlava prvý a druhý oddiel čl. 101 až 121) a moc súdnu (Ústavný súd Slovenskej republiky a súdy Slovenskej republiky, siedma hlava prvý a druhý oddiel čl. 123 až 148). Zásada reálnej deľby moci podľa Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že v rámci jej piatej až siedmej hlavy neexistuje ústavou určená možnosť nahradenia (nahradzovania) konaní alebo rozhodnutí tých zložiek štátnej moci, ktoré   sú   im   ústavou   zverené   v   uvedených   oblastiach   ich   právomocí   konaniami   a rozhodnutiami iných zložiek štátnej moci. Ústava Slovenskej republiky síce v príslušných ustanoveniach svojej hlavy piatej až siedmej obsahuje úpravu vzájomných vzťahov rôznych zložiek štátnej moci (napríklad kontrolná právomoc Národnej rady Slovenskej republiky voči vláde Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. g) ústavy, prijímanie sľubu sudcov a predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   predsedom   Národnej   rady   Slovenskej republiky   podľa   čl.   89   písm.   e)   ústavy   a   i.),   avšak   neobsahuje   ustanovenia,   ktoré   by umožňovali prelomenie zásady   reálnej deľby   moci   nahradením   konania a rozhodovania jednej zložky štátnej moci konaním a rozhodovaním inej zložky štátnej moci. Pokiaľ ide o súdy, čl. 141 ods. 1 ústavy vymedzuje tú oblasť, v ktorej konajú a rozhodujú súdy, keď uvádza: „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo... súdy“. Oddelenosť súdov od iných   zložiek   štátnej   moci   je   výslovne   potvrdená   v   čl.   141   ods.   2,   ktorý   určuje,   že: „Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov“. Predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky by preto mohli byť iba také zákony (alebo iné všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky), ktoré by (v rozpore s ústavnou zásadou reálnej deľby moci):

a) zverovali výkon súdnej moci v oblastiach vymedzených v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky iným zložkám štátnej moci (odlišným od súdov),

b)   nerešpektovali   oddelenosť   výkonu   súdnictva   od   iných   štátnych   orgánov Slovenskej republiky.

Namietané ustanovenie § 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona SNR č. 420/1991 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z. sa vzhľadom na uvedené nemôže obsahovo dostať do rozporu s takto vymedzenou ústavnou zásadou reálnej deľby moci, pretože bez ohľadu na to, akým spôsobom a v akej výške je stanovený základný plat sudcu (§ 2 a § 4 ods. 1 zákona o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov), tak i priemerný plat sudcu (§ 4 ods. 2 zákona), takáto zákonná úprava nie je v nesúlade (a vzhľadom na jej obsahovú úpravu sa ani nemôže ocitnúť v nesúlade) s ústavnou zásadou reálnej deľby moci, tak ako je uvedená vyššie. Súdy podľa Ústavy Slovenskej republiky vykonávajú súdnictvo   oddelene   od   iných   zložiek štátnej   moci   bez ohľadu   na to,   akým spôsobom a v akej výške sa určujú priemerné a základné platy ich sudcom.

b) Ústavná zásada rovnosti všetkých zložiek štátnej moci Ústavná zásada rovnosti všetkých zložiek štátnej moci znamená, že tieto nie sú navzájom   podriadené.   Ústava   Slovenskej   republiky   však   na   príslušných   miestach nevylučuje   vzťahy   ich   vzájomnej   zodpovednosti   (čl.   114   Ústavy   Slovenskej   republiky, ktorý hovorí o zodpovednosti vlády Slovenskej republiky voči Národnej rade Slovenskej republiky),   prípadne   upravuje   aj   iné   typy   ich   vzájomných   vzťahov.   Pokiaľ   ide   o   súdy Slovenskej republiky, čl. 141 ods. 1 ústavy uvádza, že: „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé... súdy“ a čl. 144 ods. 1: „Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a viazaní   len   zákonom“.   Zatiaľ   čo   rešpektovaniu   ústavnej   zásady   reálnej   deľby   moci zodpovedá vylúčenie rozhodovacej činnosti akéhokoľvek iného štátneho orgánu (odlišného od súdu) pri výkone súdnictva, pri rešpektovaní rovnosti všetkých zložiek štátnej moci ide o to, aby sudcovia v konaní a rozhodovaní podľa čl. 142 ods. 1 ústavy neboli podriadení akejkoľvek   inej   zložke   štátnej   moci,   pretože   podľa   Ústavy   Slovenskej   republiky   sú „nezávislí a viazaní len zákonom“ (čl. 144 ods. 1), prípadne medzinárodnou zmluvou (čl. 144 ods. 2 ústavy). Ústava Slovenskej republiky pri súdoch a sudcoch nehovorí výslovne o ich rovnosti s ostatnými zložkami štátnej moci, ale uplatnením ústavnej zásady nezávislosti súdov   a   sudcov   a   ich   viazanosti   len   zákonom   a   medzinárodnou   zmluvou   akúkoľvek podriadenosť iným zložkám štátnej moci Slovenskej republiky vylučuje.

Možným predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej   republiky   by   bol   preto   len   ten   zákon   alebo   iný   všeobecne   záväzný   právny predpis Slovenskej republiky, ktorý by (v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci) podriaďoval:

a) súdy iným zložkám štátnej moci a tým vylučoval či obmedzoval ich nezávislosť,

b)   sudcov   iným   zložkám   štátnej   moci   a   tým   vylučoval   či   obmedzoval   ich nezávislosť.

Obmedzenie   nezávislosti   súdov   a   sudcov   v   naznačenom   smere   by   súčasne znamenalo aj ich podriadenosť iným zložkám štátnej moci.

Z uvedeného vyplýva, že okruh zákonov alebo iných právnych predpisov Slovenskej republiky, ktoré by narušovali ústavnú zásadu reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci nie je rozsiahly. Uvedené ústavné zásady sú podrobnejšie rozvedené v zákonoch, ktoré vytvárajú konkrétnejšiu právnu základňu praktického uplatňovania ústavou zverených právomocí jednotlivými zložkami štátnej moci v Slovenskej republike. Pokiaľ ide o súdy, čl. 143 ods. 2 ústavy uvádza, že: „Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon“ a čl. 148 ods. 1 uvádza, že: „Postavenie, práva a povinnosti sudcov ustanoví zákon“.

Zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 12/1993 Z. z. vo svojom § 5 stanovuje, že: (1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní jedine zákonom. Sú povinní... rozhodovať nestranne, spravodlivo a bez prieťahov a iba na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

(2) Zákon poskytuje sudcom ochranu pred neoprávnenými zásahmi do ich činnosti. Uvedené ustanovenie zákona o súdoch a sudcoch predstavuje zákonnú transformáciu ústavných zásad reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci, pretože:

a)   potvrdzuje   ich   právo   vykonávať   súdnictvo   (v   spresnení   zákonnou   definíciou súdnictva podľa § 3 zákona),

b)   potvrdzuje   ich   nezávislosť   a ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním a tým vylučuje ich podriadenosť akejkoľvek inej zložke štátnej moci.

Zabezpečením nezávislosti sudcov (t. j. aj nezasahovaním iných subjektov do ich konania a rozhodovania) sa preto vylučuje akýkoľvek vzťah ich podriadenosti inej zložke štátnej   moci.   Zabezpečenie   nezávislosti   súdov   a   sudcov   obsahuje   však   v   sebe   viacero druhov   záväzkov   štátu,   t.   j.   nielen   vytvorenie   ústavných   a   zákonných   garancií nezasahovania do výkonu súdnictva inými subjektami. Ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch uvádza v tejto súvislosti, že: „Štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením“.

Zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch (v znení zákona č. 12/1993 Z. z.) ustanovením § 5 ods. 3 plní nasledovné funkcie:

1. potvrdzuje ústavnú zásadu nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy),

2. potvrdzuje, že štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením. Význam §   5   ods.   3   citovaného   zákona o   súdoch   a   sudcoch   spočíva   v   tom,   že vymedzuje miesto a úlohu hmotného zabezpečenia sudcov vo vzťahu k ústavnej zásade nezávislosti sudcov.

Zákonodarca   ním   teda   na   úrovni   zákonnej   úpravy   (a   nie   ústavnej   úpravy) konkretizuje,   že   nezávislosť   sudcov   zakladá   i   záväzok   štátu   na   jej   zabezpečenie   „aj hmotným   zabezpečením   sudcov“.   Príkaz   ústavnej   normy,   ktorej   zákonnú   transformáciu predstavuje zákon o súdoch a sudcoch (čl. 148 ods. 1 ústavy), však nehovorí nič o tom, v akom rozsahu a akým spôsobom má byť zabezpečená nezávislosť sudcov prostredníctvom ich platového ohodnotenia. Jediný príkaz ústavnej normy čl. 148 ods. 1 spočíva v tom, že postavenie, práva a povinnosti sudcov „ustanoví zákon“. Zákonodarca predpisuje iba formu právnej úpravy prostredníctvom zákona, a nie jej konkrétny obsah. Toto sa týka v plnom rozsahu i zabezpečenia nezávislosti sudcov prostredníctvom ich platového ohodnotenia. Aj   ďalšie   právne   predpisy,   ktoré   sa   zaoberajú   platovými   pomermi   sudcov   (ako jedným zo spôsobov ich hmotného zabezpečenia), a na existenciu ktorých poukazuje § 52 ods.   5   zákona   o   súdoch   a   sudcoch,   preto   konkrétnejšou   zákonnou   úpravou   platových pomerov   rovnako   sledujú   zabezpečenie   ústavnej   zásady   nezávislosti   sudcov   a   tým zabezpečujú rešpektovanie čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ide konkrétne o zákon SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z.

V   tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   ako   už   bolo   uvedené   Ústava   Slovenskej republiky neobsahuje žiadne ustanovenie dotýkajúce sa platového ohodnotenia ústavných činiteľov,   ktoré   by   (vo   vzťahu   k   sudcom)   konkretizovalo,   aká   úroveň   ich   platového ohodnotenia   zodpovedá   rešpektovaniu   ústavnej   zásady   ich   nezávislosti.   Ak   však   takéto ustanovenie   v   Ústave   Slovenskej   republiky   obsiahnuté   nie   je,   nemôže   sa   ani   zákon   o platových   pomeroch sudcov a justičných čakateľov s ním ocitnúť v rozpore. V Ústave Slovenskej republiky nie je ani žiadne ďalšie ustanovenie, v ktorom by sa ústavná zásada rovnosti   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   premietala   aj   do   rovnosti   platových   úprav poslancov, členov vlády a sudcov. Keďže takéto konkrétne ustanovenia v Ústave Slovenskej republiky nie sú a v tomto smere ústava neobsahuje ani výslovne formulovanú zásadu, nemôže sa zákon o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov ocitnúť v rozpore s ústavou, pretože táto neobsahuje obsahovo odlišné ustanovenie, prípadne zásadu.

Až do vydania zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky mal zákonodarca úplnú voľnosť v tom, akým spôsobom a v akej výške platu vyjadrí svoj záväzok z § 5 ods. 3 zákona   o   súdoch   a   sudcoch,   t.   j.   že:   „zabezpečí   nezávislosť   sudcov   aj   ich   hmotným zabezpečením“.   Do   tohoto   obdobia   stanovenie   výšky   platu   sudcov   zákonodarca nepodmieňoval a ani neporovnával s platmi iných ústavných činiteľov. Nový moment v tomto smere vnáša § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z., ktorý vo svojom odseku 1 uvádza, že:

(1) Priemerný plat sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2. (2) Platové pomery sudcov Slovenskej republiky ustanoví podľa zásady uvedenej v odseku 1 osobitný predpis.

Týmto ustanovením zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. sa nemení cieľ, ktorý sa sleduje platovým ohodnotením sudcov. Je ním (v súlade s § 5 ods. 3 zákona   o   súdoch   a   sudcoch)   zabezpečenie   ich   nezávislosti.   Význam   spomenutého ustanovenia je však v tom, že pokiaľ ide o určenie priemerného platu sudcu, nestanovuje ho zákonodarca   „autonómne“ a nezávisle od   platov členov   iných   zložiek   štátnej   moci,   ale uvádza,   že   priemerný   plat   sudcu   sa   rovná   (je   totožný)   platu   poslanca   Národnej   rady Slovenskej republiky tak, ako ho určuje § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. Ustanovenie § 23 ods. 2 tohoto zákona ďalej uvádza, že podľa tejto zásady budú upravené platové pomery sudcov Slovenskej republiky, a to vo forme osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom sa stal zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov   a   justičných   čakateľov,   ktorý   v   §   4   ods.   1   uvádza,   že   sudcom   v   jednotlivých platových   stupňoch   a   platových   skupinách   patrí   základný   plat,   ktorý   sa   určuje   z priemerného platu sudcu spôsobom a použitím kritérií uvedených v odseku 1. V § 4 ods. 2 sa uvádza, že priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu (podľa poznámky 1a je týmto predpisom zákon č. 120/1993 Z. z.) sa rozumie plat v 6. platovom stupni a v II. platovej skupine. Zákonodarca preto v § 4 ods. 2 spresňuje, čo sa rozumie priemerným platom sudcu podľa osobitného predpisu tým, že stanovuje, že sa ním rozumie plat v 6. platovom stupni a v II. platovej skupine.

Zatiaľ   čo   v   prípade   poslancov   hovorí   zákonodarca   iba   o   plate   (§   2   zákona   č. 120/1993   Z.   z.),   v   prípade   sudcov   používa   kategórie   priemerný   plat   a   základný   plat. Priemerný plat sudcu je na základe § 23 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. totožný s platom poslanca, ale pre sudcov slúži iba ako základ pre výpočet ich základného platu spôsobom a podľa kritérií uvedených v § 4 ods. 1 zákona č. 148/1993 Z. z., takže základný plat sudcu nie je v mnohých prípadoch totožný s platom poslanca. Obvodný súd Bratislava I namieta nesúlad   §   4   ods.   1   a   2   citovaného   zákona   (ktorými   sa   stanovuje   základný   plat,   resp. priemerný plat sudcu) so zásadou rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci. Ako vyplýva z § 1 zákona č. 120/1993 Z. z. jeho účelom je upraviť platy ústavným činiteľom (vrátane sudcov) tak: „aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek“.   Z   porovnania   platových   úprav   jednotlivých   skupín   ústavných   činiteľov   však nevyplýva,   že   zákonodarca   chcel   premietnuť   účel   zákona   do   rovnakých   (absolútne rovnakých) platových pomerov ústavných činiteľov. Z uvedeného dôvodu sa preto líšia nielen platy ústavných činiteľov jednotlivých zložiek štátnej moci (poslanci - § 2, vláda - § 12, súdy - § 23 v spojení s § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 148/1993 Z. z.), ale líšia sa i platy ústavných činiteľov patriacich do tej istej zložky štátnej moci (výkonná moc - vláda - § 12, prezident - § 10, súdy - § 23, ústavný súd - § 16). Rovnosť jednotlivých zložiek štátnej moci podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z.   neznamená   preto rovnaké platové pomery ústavných činiteľov. Táto rozdielna platová úprava je možná aj preto,   že Ústava Slovenskej   republiky sa   týmto aspektom   rovnosti jednotlivých   zložiek štátnej   moci   vôbec   nezaoberá,   a   preto   ani   neupravuje   (nepredpisuje)   zásadu   absolútnej platovej rovnosti ústavných činiteľov patriacich do jednotlivých zložiek štátnej moci.

Hoci zákon č. 120/1993 Z. z. spája platové pomery sudcov a justičných čakateľov s platovými pomermi   poslancov   (prostredníctvom   svojho   §   23   ods.   1)   a prostredníctvom tohoto   spojenia   zabezpečuje   nezávislosť   sudcov,   nestanovuje   súčasne,   že   zabezpečenie nezávislosti sudcov sa dosahuje rovnakým základným platom sudcov s platom poslancov. Analýza   zákona   č.   120/1993   Z.   z.   naopak potvrdzuje,   že existujú   rozdiely   v   platovom ohodnotení ako medzi príslušníkmi jednotlivých zložiek štátnej moci, tak dokonca i vo vnútri jednotlivých zložiek štátnej moci.

Splneniu účelu zákona č. 120/1993 Z. z., t. j. úprave platov ústavných činiteľov tak, aby:   „bola   zvýraznená   reálna   deľba   štátnej   moci   a   rovnosť   jej   jednotlivých   zložiek“ zodpovedá i nerovnaká platová úprava platových pomerov jednotlivých zložiek štátnej moci Slovenskej republiky. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. súčasne určuje presne identifikovanú „nerovnakosť“ platových pomerov a na jej margo uvádza, že jej „splnením“ je rešpektovaná „reálna deľba moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek“.

Kategóriu   rovnosti   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   je   preto   v   rámci   Ústavy Slovenskej republiky potrebné chápať tak, že znamená nepodriadenosť jednej zložky štátnej moci inej (iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov nie   je   tou   oblasťou,   právnou   úpravou   ktorej   by   bolo   možné   narušiť   zásadu   rovnosti (nepodriadenosti) jednotlivých zložiek štátnej moci podľa Ústavy Slovenskej republiky. Bez ohľadu   na to,   akým spôsobom   a v akej   výške je určený   plat sudcov,   takouto   právnou úpravou   sa   nenarušuje   ústavou   zaručená   zásada   nezávislosti   sudcov   a   nevytvára   sa   (v závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.

Spory   ohľadom   spôsobu   stanovenia   platu   sudcov   môžu   vzniknúť   iba   na   úrovni zákonnej úpravy tým, že príslušné orgány nerešpektujú, prípadne nesprávne vykladajú tie zákonné predpisy, ktoré stanovujú spôsob a kritériá pre stanovenie platu sudcov. V takomto prípade sa však jedná o rozpor (možný rozpor) medzi právnymi predpismi rovnakej právnej sily a nie ich rozpor s Ústavou Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, že „platový rozmer“ nezávislosti   sudcov   poskytuje   až   príslušná   zákonná   úprava,   a   nie   Ústava   Slovenskej republiky.

Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky výkladom ústavnej zásady reálnej deľby moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci dospel k záveru, že tieto nie sú obsahovo rozporné   s   namietanými   ustanoveniami   zákona   SNR   č.   420/1991   Zb.   v   znení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   148/1993   Z.   z.,   rozhodol   o   tom,   že   návrhu Obvodného súdu Bratislava I nevyhovuje tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 27. januára 1995