znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  PL. ÚS 14/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2013 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o   návrhu   Okresného   súdu   Bratislava   I   na začatie konania o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) účinného od 15. apríla 2005 do 31. marca 2008 a ustanovenia § 2 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 v časti v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) účinného od 1. apríla 2008   s   čl.   2   Dohovoru o   diskriminácii   (zamestnaní   a   povolaní)   č. 111 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky č. 465/1990 Zb. takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Bratislava I   o d m i e t a   ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. februára 2013   doručený   návrh   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „navrhovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   H.   H.,   sudkyňou   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 14 C 244/2008, na začatie konania o nesúlade ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len   „antidiskriminačný   zákon“)   účinného   od   15.   apríla   2005   do   31.   marca   2008 a ustanovenia   §   2   ods.   1   v   spojení   s   §   3   ods.   1   v   časti   v   oblasti   pracovnoprávnych a obdobných   právnych   vzťahov,   §   6   ods.   1   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) účinného od 1. apríla 2008 s čl. 2 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) č. 111 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 465/1990 Zb. (ďalej len „dohovor č. 111“).

2.   Z   návrhu   vyplýva,   že   pred   okresným   súdom   sa   pod   sp.   zn.   14   C   244/2008 na základe žaloby žalobkyne JUDr. M. J. podanej 30. decembra 2008, vedie konanie proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava (ďalej aj „žalovaná“) a Krajskému súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava (ďalej aj „žalovaný“), kde sa žalobkyňa po pripustení zmeny návrhu domáha určenia,   že „...   odmeňovanie   žalobkyne   uskutočňované podľa   §   66   ods.   1   zákona č. 385/2000 Zb. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania...“, a súčasne požaduje, aby súd zaviazal žalovanú a žalovaného ,,...   zaplatiť   žalobkyni   sumu   199   524   EUR   s   úrokom   z omeškania   0,28   EUR   denne od 20. mája   2009   do   zaplatenia   a   náhradu   trov   konania,   všetko   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku“.

3. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa je sudkyňou Krajského súdu v Bratislave, pričom sudcovia Špeciálneho súdu od účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým došlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   poberajú   funkčný   príplatok   za   výkon   funkcie   sudcu Špeciálneho súdu, ktorého výška zodpovedá šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Žalobkyňa namieta, že rozdiel v odmeňovaní   sudcov   je   protiústavný,   keďže   rovnaké   ústavné   postavenie   sudcov neodôvodňuje ich diferencované odmeňovanie, v dôsledku čoho má predmetný príplatok pre sudcov Špeciálneho súdu diskriminačný charakter. Ďalej namieta, že ,,... v príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného   zákona)   sa   v   spoločnosti   znížila   moja   vážnosť   a   dôstojnosť,   lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočnejšie vzdelania a prax ako mám ja. Na druhej strane tiež vzniká dojem,   ako   keby   veci,   na   rozhodovaní   ktorých   som   sa   podieľala,   neboli   rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou.“.

4. Okresný súd uznesením z 27. júla 2012 v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zastavil   konanie   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Národnou   radou   Slovenskej republiky, pripustil zmenu návrhu (bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia) a zároveň podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prerušil konanie   a   vec   postúpil   ústavnému   súdu   s   odôvodnením,   že   rozhodnutie   súdu   závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť, pretože všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

5.   Okresný   súd   namieta   nesúlad   týchto   ustanovení   antidiskriminačného   zákona s dohovorom č. 111:

,,Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona účinného od 15.6.2005 do 31.3.2008 v súlade   so   zásadou   rovnakého   zaobchádzania   sa   v   pracovnoprávnych   vzťahoch, obdobných   právnych   vzťahoch   a   v   právnych   vzťahoch   s   nimi   súvisiacich   zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu,   národnostného   alebo   etnického   pôvodu,   zdravotného   postihnutia,   veku   alebo sexuálnej orientácie.

Podľa   §   6   ods.   2   písm.   b)   antidiskriminačného   zákona   účinného   od   15.6.2005 do 31.3.2008 zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami   fyzických   osôb   ustanovenými   osobitnými   zákonmi   v   oblastiach   výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania.

Podľa   §   2   ods.   1   v   spojení   s   §   3   ods.   1   antidiskriminačného   zákona   účinného od 1.4.2008 dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z   dôvodu   pohlavia,   náboženského   vyznania   alebo   viery,   rasy,   príslušnosti   k   národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo   sociálneho   pôvodu,   majetku,   rodu   alebo   iného   postavenia.   Každý   je   povinný dodržiavať   zásadu   rovnakého   zaobchádzania   v   oblasti   pracovnoprávnych   a   obdobných právnych vzťahov.

Podľa   §   6   ods.   1   antidiskriminačného   zákona   účinného   od   1.4.2008   v   súlade so zásadou   rovnakého   zaobchádzania   sa   v   pracovnoprávnych   vzťahoch,   obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

Podľa čl. 2 Dohovoru č. 111 uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 465/1990 Zb. každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor v účinnosti, sa zaväzuje vyhlásiť a vykonávať vnútroštátnu   politiku   zameranú   na   presadzovanie   rovnosti   príležitosti   a   zaobchádzania v zamestnaní a povolaní metódami primeranými vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere.“

6. Návrh na začatie konania okresný súd v podstatnom odôvodnil takto: ,,V   prejednávanej   veci   je   potrebné   aplikovať   §   6   ods.1,   §   6   ods.   2   písm.   b) zák. č. 365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (antidiskriminačný zákon) účinný od 15.6.2005 do 31.3.2008 (v iných veciach od 15.4.2005) a § 2 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 v časti v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, § 6 ods. 1, zák.   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) účinný   od   1.4.2008,   keďže   navrhovateľka   v   návrhu   tvrdí,   že   bola   diskriminovaná a nemajetkovú ujmu si uplatňuje za rok 2005 až 2008.

Podľa článku 2 Dohovoru č. 111 uverejneného v zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb.   každý   členský   štát,   pre   ktorý   je   tento   Dohovor   v   účinnosti,   sa   zaväzuje   vyhlásiť a vykonávať   vnútroštátnu   politiku   zameranú   na   presadzovanie   rovnosti   príležitostí a zaobchádzanie   v   zamestnanosti   a   povolaní   metódami   primeranými   vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere. Ako vyplýva z článku 3 vyššie cit. Dohovoru č. 111 každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor v účinnosti sa zaväzuje

a) usilovať o spoluprácu s organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov a s inými príslušnými orgánmi pri presadzovaní prijatia a uskutočňovania tejto politiky;

b) vydávať zákony a podporovať výchovné programy spôsobilé zabezpečiť prijatie a uskutočňovanie tejto politiky;

c) zrušiť akékoľvek zákonodarné ustanovenia a zmeniť akékoľvek správne opatrenie alebo prax, ktoré sú nezlučiteľné s touto politikou...

Pojem diskriminácie konzistentne interpretuje Súd (Európsky súd pre ľudské práva, pozn.) vo svojej súdnej praxi v súvislosti s čl. 14 Európskeho dohovoru (Dohovor o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd).   V   jednom   rozhodnutí   uviedol,   že   rozdiel v zaobchádzaní je diskriminačný, ak preň nie je objektívne a primerane odôvodnené, t. j. ak neumožňuje   sledovať   legitímny   cieľ   alebo   ak   nie   je   primeraný   vzťah   proporcionálnosti medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorým sa mal dosiahnuť (rozsudok v prípade Abdulaziz,   Cabales   a   Balkandali   c.   Spojené   kráľovstvo).   Pri   posudzovaní   existencie porušenia zákazu diskriminácie v rozhodovacej činností je možné povedať, že pôvodne jeho využívanie   malo   byť   spojené   len   s   porušením   konkrétneho   hmotného   alebo   procesného práva výslovne zaručeného v Európskom dohovore, takže nebolo možné konštatovať jeho porušenie bez toho, aby rovnako nebolo porušené aj príslušné namietané právo. Takéto striktné   obmedzenie   zákazu   diskriminácie   bolo   rozhodovacou   praxou   štrasburských orgánov   ochrany   práv   prekonávané   rozširovaním   samotného   obsahu   ľudských   práv   a autonómnym uplatňovaním čl. 14 Dohovoru, keďže štrasburské orgány preskúmavajú, či nedošlo aj samostatne k porušeniu č. 14 a nielen v spojitosti s ďalším článkom Európskeho dohovoru.“

7. Okresný súd v petite návrhu na začatie konania navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenia § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b) zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov,   (antidiskriminačný   zákon)   účinný   od   15.4.2005 do 31.3.2008   a   ustanovenia   §   2   ods.   1   v   spojení   s   §   3   ods.   1   v   častí   v   oblasti pracovnoprávnych   a   obdobných   právnych   vzťahov,   §   6   ods.   1,   zák.   č.   365/2004   Z.   z. o rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) účinný od 1.4.2008 nie je   v   súlade   s   čl.   2   Dohovoru   č.   111   uverejneného   v   Zbierke   zákonov   pod   číslom 465/1990 Zb.“

8. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.

Podľa § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde rozumie príslušný senát alebo samosudca.

Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  10.   Z   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   16/02, PL. ÚS 7/2012)   vyplýva,   že   okrem   iných   procesných   náležitostí   aj   samotné   prerušenie konania   je   procesným   predpokladom   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o   súlade právnych   predpisov   všeobecným   súdom.   Tento   procesný   predpoklad   všeobecný   súd v danom prípade preukázal uznesením sp. zn. 14 C 244/2008 z 27. júla 2012 o prerušení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2012.

11. Predmetom konania podľa návrhu okresného súdu je posúdenie, či ustanovenia antidiskriminačného zákona nie sú nesúladné s čl. 2 dohovoru č. 111.

Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona účinného do 31. marca 2008 v súlade so zásadou   rovnakého   zaobchádzania   sa   v   pracovnoprávnych   vzťahoch,   obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu   ich   pohlavia,   náboženského   vyznania   alebo   viery,   rasového   pôvodu, národnostného   alebo   etnického   pôvodu,   zdravotného   postihnutia,   veku   alebo   sexuálnej orientácie.

Podľa § 6 ods. 2 písm. b) antidiskriminačného zákona účinného do 31. marca 2008 zásada   rovnakého   zaobchádzania podľa   odseku   1   sa   uplatňuje len   v   spojení   s právami fyzických   osôb   ustanovenými   osobitnými   zákonmi   v   oblastiach   výkonu   zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania.

Podľa   §   2   ods.   1   v   spojení   s   §   3   ods.   1   antidiskriminačného   zákona   účinného od 1. apríla 2008   dodržiavanie   zásady   rovnakého   zaobchádzania   spočíva   v   zákaze diskriminácie   z dôvodu   pohlavia,   náboženského   vyznania   alebo viery,   rasy,   príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského   stavu   a rodinného   stavu,   farby   pleti,   jazyka,   politického   alebo   iného zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   majetku,   rodu   alebo   iného   postavenia. Každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov.

Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona účinného od 1. apríla 2008 v súlade so zásadou   rovnakého   zaobchádzania   sa   v   pracovnoprávnych   vzťahoch,   obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

Podľa čl. 2 dohovoru č. 111 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 465/1990 Zb. každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor v účinnosti, sa zaväzuje vyhlásiť a vykonávať vnútroštátnu politiku zameranú na presadzovanie rovnosti príležitosti a   zaobchádzania   v zamestnaní   a   povolaní   metódami   primeranými   vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere.

12. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov   musí   ústavný   súd   predovšetkým   preskúmať   aplikovateľnosť   napadnutého ustanovenia   v   konaní pred   všeobecným   súdom.   Všeobecný   súd   totiž   nemôže   napadnúť akýkoľvek zákon alebo ustanovenie zákona, o ktorom by teoreticky mohol mať pochybnosti o jeho protiústavnosti, ale na rozdiel od iných procesne legitimovaných subjektov podľa čl. 130 ods. 1 ústavy môže napadnúť len taký zákon, ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú prerokúva. Ústavný súd sa k aplikácii napadnutej normy vyjadril vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/04 tak, že „... legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom teda predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku všeobecného   súdu vyložiť   a   použiť   všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorého nesúlad s ústavou,   so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   preto   chápe   ako   postup,   v   ktorom   po   začatí   konania   všeobecný   súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie   konania   (v   žalobe)   a   v   jeho   odôvodnení.   Ak   v   tomto   postupe   nemá   miesto interpretácia   a   aplikácia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého   vyslovenie nesúladu všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych   predpisov   začaté   všeobecným   súdom,   ktorému   predchádza   konanie   pred všeobecným   súdom,   v   ktorom   má   materiálne   dôjsť   (podľa   obsahu   prítomného   návrhu) k použitiu   napadnutého   ustanovenia   zákona,   t.   j.   k   subsumpcii   skutkového   stavu pod napádanú právnu normu (právne normy). Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu   napadnutého   ustanovenia   nielenže   nedochádza,   ale   pre   nedostatok   procesných podmienok   alebo   zjavnú   neopodstatnenosť   žaloby   ani   nemôže   dôjsť.   Ak   všeobecný   súd napriek tomu, že nie sú splnené tieto dva kumulatívne predpoklady jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, podá návrh na také konanie, je návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou [§ 25 ods. 2 v spojení s § 18 ods.   1 písm.   e) zákona o ústavnom súde].“. Uvedený prístup potvrdil ústavný súd aj vo veciach sp. zn. PL. ÚS 28/05 a sp. zn. PL. ÚS 12/2012.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že predpokladom uplatnenia právomoci ústavného súdu posúdiť súlad právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy na návrh všeobecného súdu podaný podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je aj splnenie procesných podmienok konania v tej právnej veci, kde má dôjsť k použitiu napadnutého ustanovenia; Občiansky súdny poriadok ich označuje ako podmienky konania. Procesné podmienky   je   možné   vymedziť   ako   predpoklady   prípustnosti   vydania   meritórneho rozhodnutia (vyhovujúceho alebo zamietajúceho).

14. Tak občianskoprávna teória, ako aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pritom zhodne medzi procesné podmienky konania zaraďujú aj zaplatenie súdneho poplatku tam, kde   je   konanie   spoplatnené.   K procesným   podmienkam   približuje   splnenie   poplatkovej povinnosti   to,   že   nezaplatenie   súdneho   poplatku   ani   dodatočne   na   výzvu   súdu   vedie za určitých podmienok [§ 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdnych   poplatkoch“)]   k zastaveniu   konania.   Inak   povedané,   zabraňuje v niektorých prípadoch vydanie meritórneho rozhodnutia.  

Z pripojeného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že súdny poplatok z návrhu nebol   zaplatený   ani   pri   podaní   žaloby   a   ani   v   neskoršom   priebehu   konania.   Výzvou z 25. júla 2011 doručenou žalobkyni 2. augusta 2011 ju okresný súd vyzval, aby do 10 dní od doručenia výzvy zaplatila súdny poplatok za návrh, ktorý je 11 971 eur. Zároveň okresný súd   žalobkyňu   poučil,   že   ak   nebude   poplatok   zaplatený,   súd   konanie   zastaví,   pričom pred zaplatením poplatku v správnej výške nemôže súd vo veci konať.

15.   V   pripojenom   spise   okresného   súdu   však   nie   je   žiadna   zmienka   o   tom,   že žalobkyňa následne súdny poplatok zaplatila, a ani o tom, že by okresný súd prípadne na jej žiadosť   rozhodol   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov.   Nedostatok   splnenia   procesnej podmienky zaplatenia súdneho poplatku je prekážkou v konaní, ktorá súdu neumožňuje ďalej   vo   veci   konať.   Okresný   súd   však   v   rozhodovanej   veci   nekonal   spôsobom predpokladaným   zákonom   o   súdnych   poplatkoch   (§   10   ods.   2   zákona   o súdnych poplatkoch), ale po približne jednom roku (27. júla 2012) konanie prerušil podľa § 109 ods. 1   písm.   b)   OSP a postúpil   návrh   na začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov ústavnému súdu. V zhode s uvedenou judikatúrou preto ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepreukázal splnenie kumulatívnych predpokladov jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov s ústavou, ktoré majú byť pri meritórnom riešení veci použité, návrh je preto zatiaľ podaný zjavne neoprávnenou osobou. Ak totiž sudca dôjde k záveru vyplývajúcemu z výzvy z 25. júla 2011   (zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh),   nepoužije   ním namietaný „protiústavný“ zákon podstatný len pre meritórne riešenie sporu.

16. Z uvedených dôvodov bol návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnutý ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013