znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   19.   septembra 2012 predbežne prerokoval návrh verejného ochrancu práv na začatie konania o súlade § 19 ods.   3 a § 21 ods.   2 zákona č. 480/2002 Z.   z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu verejného ochrancu práv   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. marca 2012   doručené   podanie   verejného   ochrancu   práv,   doc.   JUDr.   Pavla   Kandráča,   CSc., Nevädzová   5,   Bratislava   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   v ktorom   žiadal,   aby   ústavný   súd preskúmal súlad   ustanovení § 19 ods. 3 a § 21 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) s čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 3 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   podľa čl. 125 písm. a) ústavy.

Navrhovateľ vo svojom   návrhu upriamil pozornosť na znenie § 19 ods. 1 písm. i) zákona   o azyle,   podľa   ktorého   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) konanie zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. V nadväznosti na to citoval navrhovateľ znenie napadnutého § 19 ods. 3 zákona o azyle,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   o   zastavení   konania   možno   podať   rozklad na ministerstvo do 7 dní odo dňa doručenia rozhodnutia okrem rozhodnutia podľa odseku 1 písm. i), proti ktorému možno podať rozklad do 20 dní odo dňa jeho doručenia; rozklad však nemožno podať proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. c) až e), pričom rozklad proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. i) nemá odkladný účinok.

Navrhovateľ poukázal na vymedzenie pôsobnosti v azylovom konaní, kde v prvom stupni   rozhoduje   Migračný   úrad   ministerstva   a druhostupňovým   správnym   orgánom rozhodujúcim o rozklade je ministerstvo, ktorého rozhodnutie je možné napadnúť žalobou v správnom súdnictve podľa ustanovení § 247 až § 250k zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“ ).

Navrhovateľ po citácii § 11 ods. 1 a § 12 ods. 1 a 2 zákona o azyle vymedzujúcich dôvody   na   zamietnutie   žiadosti   o udelenie   azylu   ako   neprípustnej   a ako   zjavne neopodstatnenej poukázal na ustanovenia § 21 ods. 2 zákona o azyle, podľa ktorého proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne   neopodstatnená,   možno   podať   opravný   prostriedok   na   súd   do   20   dní   od   jeho doručenia,   pričom   podanie   opravného   prostriedku   nemá   odkladný   účinok,   ak   súd nerozhodne inak (§ 250n OSP, podľa ktorého môže súd na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia). Navrhovateľ v kontexte označených ustanovení zdôraznil, že po zamietnutí   žiadosti   o azyl   z dôvodu   jej   neprípustnosti   alebo   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti   ministerstvom   v prvom   stupni   podanie   opravného   prostriedku príslušnému súdu nemá automatický odkladný účinok, a preto vykonateľnosť nastáva bez ohľadu na použitie opravného prostriedku. Navrhovateľ na tomto mieste argumentoval, že súdy síce môžu odkladný účinok opravnému prostriedku priznať, no judikatúra Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   požaduje automatický odkladný účinok, aby rozhodovanie o odkladnom účinku nebolo ponechané na ľubovôľu súdov, čo však dotknutá právna úprava negarantuje.

Ďalej navrhovateľ argumentoval, že cudzinci, ktorí požiadali o azyl a ich konanie o azyle bolo zastavené, prípadne ich žiadosť zamietnutá, čelia následne vyhosteniu z územia Slovenskej   republiky (ďalej len „SR“), pretože obyčajne ich   pobyt na území SR nie je oprávnený (nevedia preukázať oprávnenosť pobytu predložením cestovného dokladu alebo dokladu o pobyte) a jedným z dôvodov na administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa ustanovenia § 82 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) je totiž skutočnosť neoprávneného pobytu na území SR.

Podľa   vyjadrenia   navrhovateľa   vyhostenie   žiadateľa   o azyl   zmluvným   štátom dohovoru   môže   nastoliť   otázky   vo   vzťahu   k obsahu   čl.   3   dohovoru   a založiť   jeho zodpovednosť,   ak   existujú   vážne   a preukázané dôvody   vedúce   k presvedčeniu,   že   daná osoba je vystavená v krajine návratu reálnemu riziku mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania,   pričom   v takomto   prípade   čl.   3   dohovoru   ukladá   zmluvnému   štátu povinnosť nevyhostiť takúto osobu z krajiny. Obsah čl. 13 dohovoru podľa navrhovateľa smeruje   k založeniu   vnútroštátneho   kontrolného   mechanizmu   určeného   na nápravu porušenia práv garantovaných dohovorom a zaručuje všeobecné právo na účinný opravný prostriedok   pred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sa   dovoláva   práv   a slobôd poskytovaných dohovorom. V nadväznosti na to navrhovateľ poukázal na judikatúru ESĽP, podľa   ktorej „v   prípade   extradície   alebo   vyhostenia   a tvrdenia   týkajúceho   sa   čl.   3 Dohovoru   pojem   účinného   prostriedku   nápravy   podľa   čl.   13   s ohľadom   na   nezvratnú povahu   ujmy,   ktorá   môže   nastať,   ak   sa   naplní   tvrdené   riziko   mučenia   alebo   zlého zaobchádzania,   a s prihliadnutí   k významu,   ktorý   Súd   článku   3   pripisuje,   vyžaduje   (i) starostlivé a dôkladné skúmanie tvrdenia o existencii podstatných dôvodov domnievať sa, že existuje   skutočné   riziko   zaobchádzania   rozporného   s článkom   3   v prípade   vyhostenia sťažovateľa do krajiny určenia, a (ii) automaticky odkladný účinok prostriedku nápravy“.

Opierajúc sa o odôvodnenie návrhu žiadal navrhovateľ, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie prijal nález, v ktorom by konštatoval nesúlad ustanovení § 19 ods. 3 a § 21 ods. 2 zákona o azyle s obsahom čl. 16 ods. 2 ústavy, ako aj s obsahom čl. 3 a čl. 13 dohovoru.

Navrhovateľ   súčasne   navrhoval   s odkazom   na   ustanovenie   §   38   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), aby ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti namietaných ustanovení zákona o azyle dôvodiac ohrozením základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru u cudzincov, ktorí v rámci dostupných opravných prostriedkov využijú možnosť preskúmať rozhodnutie o neudelení azylu v správnom súdnictve, a napriek tomu budú vyhostení z územia SR bez posúdenia ich námietok, že s nimi bude zle zaobchádzané v krajine pôvodu, nezávislým orgánom.

Verejný ochranca   práv, JUDr.   Jana Dubovcová, svojím podaním z 23. júla 2012 doručeným ústavnému súdu 26. júla 2012 vzala predmetný návrh v celom rozsahu späť.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde pokiaľ tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

„S výnimkou konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pre všetky ďalšie konania pred ústavným súdom   sa   pre späťvzatie návrhu použijú   primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku“ (PL. ÚS 17/99).

Podľa   § 96 ods.   1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.

Na   základe   týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2012