znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   7.   júla   2010 predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Žilina, zastúpeného sudcom JUDr. V. K., na začatie konania o súlade § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh   Okresného   súdu   Žilina   na   začatie   konania   o   súlade   §   40   ods.   1   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. novembra 2009   doručený   návrh   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného sudcom JUDr. V. K., na začatie konania o súlade § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Navrhovateľ uviedol: „Na Okresnom súde v Žiline prebieha konanie pod č. k. 14C/6/2009 v ktorom sa navrhovateľ   návrhom   zo   dňa   13.   1.   2009,   doručeným   súdu   dňa   15.   1.   2009   domáhal zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a) a g) zák. č. 244/2002 Z. z. a pokračovania podľa § 43 zák. č. 244/2002 Z. z. Poukazuje pritom aj na   nesprávne   vykonanie   a   zhodnotenie   vykonaného   dokazovania   a   skutočnosť,   že rozhodnutie rozhodcu nemá oporu v skutkových zisteniach z vykonaného dokazovania... Súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k názoru, že ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“

Navrhovateľ svoj návrh zdôvodnil týmito právnymi úvahami:„Podľa ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a)   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetom rozhodcovského konania,

b)   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   o   ktorej   už   predtým   právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c)   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskej zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa   §   9   vylúčený   pre   predpojatosť   alebo   ktorého   vylúčenie   účastník   rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania,

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo

i)   bol   rozhodcovský   rozsudok   ovplyvnený   trestným   činom   rozhodcu,   účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Zákonodarca presne a striktne uviedol dôvody, pre ktoré je možné sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa logického a gramatického výkladu uvedeného ustanovenia je možné sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z presne zákonom predpokladaných skutočností.

Medzi uvedenými skutočnosťami, pre ktoré je možné zrušiť rozhodcovský rozsudok nie sú definované dôvody, ktorých porušením podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej   republiky   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   dochádza   k   porušeniu ústavných práv účastníka konania. Sú to najmä:

1) že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

2) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

3) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Obzvlášť dôležitá je skutočnosť, ak bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred   rozhodcovským   súdom,   ktorá   podľa   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   predstavuje porušenie   práva   účastníka   na   spravodlivý   súdny   proces.   Odňatie   možnosti   konať   pred súdom, ktoré podľa názoru súdu je potrebné tým rozumieť aj konanie pred rozhodcovským súdom, predstavuje porušenie práv účastníka konania, počnúc možnosťou zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadriť sa k všetkým dôkazným prostriedkom, predkladať dôkazné prostriedky (I. ÚS 49/01, I. ÚS 75/96). Tieto dôvody je možné nepriamo podradiť pod porušenie zásady rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania.   Dôležité   najmä   vzhľadom   na jednoinštančnosť a nepreskúmateľnosť konania mimo možnosti preskúmania rozsudku iným rozhodcom na základe dohody a možnosti zrušiť rozsudok súdom na základe žaloby je, aby rozhodcovský rozsudok vychádzal zo spoľahlivo zistených skutkových okolností zistených z vykonaného   dokazovania,   rozsudok   bol   riadne   odôvodnený   tak,   aby   z   písomného vyhotovenia rozsudku bolo možné zistiť úvahy a myšlienkové pochody sudcu, stručne, jasne a   výstižne   vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa pri   hodnotení   dôkazov riadil,   prečo   nevykonal ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Ak   rozsudok   takéto   odôvodnenie neobsahuje,   ide   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   I.   ÚS 236/06, III, ÚS 260/07, Ruiz Torija proti Španielsku.“

V závere navrhovateľ uvádza, v čom vidí rozpor všeobecne záväzných predpisov:„...   presne   obmedzenými   možnosťami   pre   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   je upieraná   možnosť   účastníkom   rozhodcovského   konania   domáhať   sa   zrušenia   rozsudku, ktorý je zjavne nesprávny a nezákonný,   priznaný nárok môže byť   v rozpore s dobrými mravmi avšak dôvod nezákonnosti a nesprávnosti nie je zaradený medzi striktne vymedzené možnosti zrušenia rozsudku. Súd pokiaľ rešpektuje právny predpis, nemá inú možnosť len žalobu zamietnuť a odporučiť účastníka na obranu v exekučnom konaní, kde táto možnosť je aspoň z časti daná. Poprípade sudca môže rozhodnutie rozhodcovského súdu (rozhodcu) zrušiť   s   poukazom   na   povinnosť   rešpektovať   ústavné   práva   a   základné   ľudské   práva a slobody   (charakter   sudcovskej   normotvorby),   avšak   riskuje   postih   za   svojvoľné rozhodnutie,   pretože   rozhoduje   contra   lege.   Pritom   súd   nemôže   neustále   a   opakovane naprávať pochybenia zákonodarcu, ktorý voči výzvam zostáva nečinný.

Je nesporné, že ak rozhodnutie, ktoré nemá oporu v zákone a boli ním porušené základné práva a slobody účastníka a je v rozpore s Ústavou SR (pritom podľa § 51 ods. 3 zákona   č.   244/2002   Z.   z.   ak   zákon   neustanovuje   inak,   na   rozhodcovské   konanie   sa primerane vzťahujú   ustanovenia   všeobecného   predpisu   o   konaní   pred   súdmi),   nemožno žiadnym   riadnym   alebo   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   zrušiť   alebo   zmeniť (nedostatok apelačného   alebo kasačného princípu)   a   zákon   mu pripúšťa   silu rozsudku, jedná   sa   o   porušenie   základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   nech   bol   úmysel zákonodarcu akokoľvek šľachetný s cieľom zrýchliť konanie a odbremeniť súdy.

Minimálne k porušeniu čl. 6 dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dochádza z dôvodu, že účastník sa pred všeobecným súdom (pre prípad, že by ústavný súd nepovažoval   rozhodcovský   súd   za   súd,   na   ktorý   sa   vzťahujú   povinnosti   podľa   cit čl. dohovoru a Ústavy SR) nemôže domáhať, aby vec bola prejednaná spravodlivo. Pojem spravodlivosť nemožno stotožniť so zákonným postupom upraveným procesnými normami, ale   je   potrebné   prihliadať   aj   na   všeobecné   zásady   spravodlivosti   uznávané   celou spoločnosťou. Teda účastník sa nemôže domôcť zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný v rozpore s hmotným právom, za základe nesprávnej aplikácie práva alebo je absolútne nepreskúmateľný,   prípadne priznáva nemožné plnenie alebo priznáva plnenie v rozpore s dobrými mravmi.“

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiada ústavný súd, „ aby na svojom náleze na verejnom zasadnutí rozhodol, že ustanovenie ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konanie pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   §   40   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   sa   môže   účastník rozhodcovského   konania   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde   domáhať   zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a)   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetom rozhodcovského konania,

b)   rozhodcovský   rozsudok   bol vydaný vo veci,   o ktorej   už predtým   právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c)   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskej zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e)   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý   musí   byť   zastúpený   zákonným zástupcom,   nebol   takto   zastúpený   alebo   v   mene   účastníka   rozhodcovského   konania vystupovala osoba, ktorá   nebola na to   splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa   § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania,

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo

i)   bol   rozhodcovský   rozsudok   ovplyvnený   trestným   činom   rozhodcu,   účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

III.

Navrhovateľ   návrh   na   začatie   konania   podal   potom,   ako   uznesením   sp. zn. 14 C 6/2009   z 29.   septembra   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   29.   októbra   2009, postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prerušil   konanie   o zrušenie   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   vo   veci   M.   C.   proti spoločnosti A., s. r. o., o povolenie odkladu vykonateľnosti.

Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   vyplývajúca   z čl.   144   ods.   2   ústavy   teda   predpokladá   spojitosť   konania   pred všeobecným   súdom   vyjadrenú   tak,   že   podaniu   návrhu   musí   predchádzať   rozhodovacia činnosť takého súdu.

V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku   všeobecného   súdu   vyložiť a použiť   všeobecne   záväzný právny   predpis,   ktorého vyslovenie   nesúladu   s ústavou,   so   zákonom   alebo   s medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

V danom   prípade   všeobecný   súd   nenamieta   nesúlad   právnej   úpravy,   ktorá   bola v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu aplikovaná ako procesný predpis, ktorý bol pri rozhodovaní o spore použitý rozhodcovským súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde chápe preto ústavný súd ako postup, v ktorom po začatí konania dôjde k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo   je   požadované   v návrhu   na   začatie   konania   (v   žalobe)   a v jeho   odôvodnení (PL. ÚS 28/05). Ústavný súd tiež uviedol, že interpretácia a aplikácia ustanovení všeobecne záväzného   právneho   predpisu,   ktorého   vyslovenie   nesúladu   všeobecný   súd   uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci.

Ústavný   súd   z argumentácie   navrhovateľa   vyvodzuje,   že   táto   sa   dotýka   rozporu ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda právneho predpisu, ktorým sa   riadilo   konanie   vo   veci,   a nie   právneho   predpisu,   ktorý   sa   týka   prerokúvanej   veci v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu napadnuté ustanovenie procesného zákona o rozhodcovskom konaní sa netýka prerokúvanej veci,   a teda   nie   je   splnený   základný   predpoklad   na   ochranu   ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému   predchádzalo   konanie   pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   má   materiálne dôjsť (podľa   obsahu   prítomného   návrhu)   k použitiu   napadnutého   ustanovenia   zákona,   t.   j. subsumpcii skutkového stavu pred napádanou právnou normou (PL. ÚS 7/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnuté   ustanovenie   §   40   ods.   1   zákona o rozhodcovskom konaní bez podstatného významu na prebiehajúce konanie vo veci. Ak by aj   zákon   o rozhodcovskom   konaní   v ustanovení   §   40   ods.   1   vylučoval   preskúmavanie všeobecným   súdom   v prípade,   že   by   takýto   postup   rozhodcovského   orgánu   porušoval základné ľudské práva a slobody garantované ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, musí takémuto konaniu poskytnúť ochranu všeobecný súd (III. ÚS 310/07, II. ÚS 123/09, IV. ÚS 35/2010).

Navrhovateľ   vytýka   právnej   úprave   ustanovenie   §   40   ods.   1   zákona o rozhodcovskom konaní aj absenciu ďalších možností odvolacích dôvodov. V tejto časti sa ústavný súd už v minulosti vyjadril k zákonným opomenutiam.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na účel a predmet konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu nižšieho stupňa   právnej   sily   s predpisom   vyššieho   stupňa   právnej   sily   a hoci   napadnutý   stav „nedostatočného“ premietnutia príkazu právneho predpisu vyššieho stupňa právnej sily do predpisu nižšieho stupňa právnej sily môže byť za určitých okolností posudzovaný aj pred ústavným súdom (napr. v konaní podľa čl. 127 ústavy), „legislatívne opomenutie“ zásadne netvorí   v konkrétnej   veci   predmet   konania   o súlade   právnych   predpisov   pred   ústavným súdom (II. ÚS 28/02, PL. ÚS 10/05).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010