znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 8. decembra 2010 predbežne prerokoval návrhy Krajského súdu v Banskej Bystrici na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   o   súlade   §   11c   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   493/1991   Zb.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhoch Krajského súdu v Banskej Bystrici z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. októbra 2008 doručený   návrh   (ďalej   aj   „prvý   návrh“)   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“), zastúpeného sudcom JUDr. Ľ. G., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 11c ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 398/2001 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. O tomto prvom návrhu krajského súdu ústavný súd konal pod sp. zn. Rvp 15345/08.

Dňa 6. augusta 2009 bol ústavnému súdu doručený ďalší návrh (ďalej aj „druhý návrh“) krajského súdu, zastúpeného sudkyňou JUDr. J. N., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) a čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde o súlade § 11c ods. 3 vyhlášky č. 398/2001 Z. z. s čl. 1 ods. 1   ústavy   a   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). O tomto druhom návrhu krajského súdu konal ústavný súd pod sp. zn. Rvp 1350/09.

Uznesením č. k. PL. ÚS 14/09-12 z 30. septembra 2009 ústavný súd spojil konania vedené pod sp. zn. Rvp 15345/08 (bod A) a sp. zn. Rvp 1350/09 (bod B) na spoločné konanie s tým, že spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 14/09.

A.   Z   podaného   prvého   návrhu,   ako   aj   z   priloženého   súdneho   spisu   vyplýva,   že krajský súd podal predmetný návrh v súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 51-24 K 395/97 vo veci konkurzného konania na majetok úpadcu P., a. s., Ž., ktoré bolo z dôvodu podania prvého návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením krajského súdu č. k. 51-24 K 395/97 z 25. septembra 2008.

Krajský súd v prvom návrhu uviedol: «Môj návrh odôvodňujem takto: Vyhláška MS SR č. 398/2001 zo dňa 4. 10. 2001, ktorou sa menila vyhláška MS SR č. 493/1991 v znení vyhlášok MS SR č. 358/1996, č. 21/1998 a č. 389/2001, ako všeobecne záväzný právny predpis k zákonu o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991, v ustanovení § 11c ods. 3) upravuje, že „v začatých konaniach, v ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné   pojednávanie,   sa   na   odmenu   správcov   a   ich   zástupcov   použijú   §   6   až   9d. Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované.“

Podľa § 8 zákona č. 328/1991 ZKV má správca nárok na odmenu. Správca ako subjekt   zúčastnený   v   konkurznom   konaní,   ktorý   je   nositeľom   práv   účastníka   konania v prípade, že si uplatňuje odmenu a náhradu výdavkov, ak tieto neboli uspokojené pred vydaním   rozvrhového   uznesenia,   vykonáva   svoju   funkciu   s   nárokom   na   odmenu   podľa platnej   právnej   úpravy.   Spôsob   výpočtu   odmeny   správcu   je   ustanovený   konkurznou vyhláškou, ako všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým sa vykonávajú príslušné ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní.

Vyhláškou MS SR č. 358/1996 v znení vyhlášky MS SR č. 21/1998 bola odmena správcov konkurznej podstaty upravená v ustanovení § 7 ods. 1: „konkurzná odmena je 10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a), najmenej však 50.000,- Sk.“

Vyhláškou   č.   389/2001   zo   dňa   26.   9.   2001   MS   SR   určilo   odmenu   správcov konkurznej   podstaty   v   redukovanej   podobe   s   výpočtom   upraveným   v   §   7   ods.   1   až   3. Zároveň v ust. § 11c ods. 3 určilo, že „na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú ustanovenia doterajších predpisov, ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky.“

Vyhláškou č. 398/2001 zo dňa 4. 10. 2001 MS SR naopak retroaktívne určilo odmenu v redukovanej podobe podľa úpravy odmeny určenej vo vyhláške č. 389/2001 aj na konania, v ktorých nebolo skončené prieskumné pojednávanie k 8. 10. 2001.

Podľa čl. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.   Neviaže   sa   na   žiadnu   ideológiu   ani   náboženstvo.   Ústavný   súd   v   rámci   výkladu a aplikácie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR okrem iného uviedol nasledovné:

„v ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení....... Je potrebné povedať, že uvedená úprava vyhl. č. 493/91 Zb. bola motivovaná snahou predchádzajúceho vedenia MS SR maximálne znížiť a obmedziť príjmy správcov, avšak   pri plnom zachovaní rozsahu a náročnosti   ich   práce,   ba neskôr   ich   podstatnom rozšírení, čo je zrejmé z uloženia nových povinností pre správcov KP stanovených v novele zákona o konkurze a vyrovnaní č. 7/2005 Z. z.

Správcovia vo všeobecnosti túto úpravu pociťujú ako zneváženie a podceňovanie významu a náročnosti ich práce.

Rovnako   tak   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   zdôraznil,   že   k   princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. US 30/99).

... Je nesporné, že jedným z práv, ktoré vznikajú v rámci konkurzného konania, je aj právo   správcu   priamo   na   základe   zákona   získať   odmenu   za   svoju   činnosť,   t. j.   získať peňažné plnenie v určitej sume.

V   záujme   zákonnej   rozhodovacej   činnosti   súdov,   právnej   istoty   účastníkov konkurzného konania (veriteľov), správcov konkurzných podstát, je potrebné ustáliť právnu úpravu v súlade s princípmi právneho demokratického štátu a ústavou garantovaných práv. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V tejto súvislosti treba upozorniť na určitú rozpornosť ústavy a ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b), ktoré ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie aj v prípade, ak dospeje k záveru,   že   vykonávajúci   predpis   a   ústava   sú   v   rozpore   (aj   vykonávací   predpis   má spravidla všeobecne záväzný charakter). Podľa ústavy je však súd viazaný iba zákonom (čl. 144 ods. 1). ( komentár k § 109 O. s. p. 1996)»

Vzhľadom na uvedené krajský súd žiadal, aby ústavný súd o prvom návrhu rozhodol takto:„Ustanovenie § 11c ods. 3 vyhl. č. 398/2001 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky.“

B. Z druhého návrhu, ako aj z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že krajský súd podal predmetný návrh v súvislosti so súdnym konaním vedeným pod sp. zn. 46-24 K 193/99 vo veci konkurzného konania na majetok úpadcu P. Č., a. s., ktoré bolo z dôvodu podania druhého návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením krajského súdu č. k. 46-24 K 193/99-3646 z 29. júna 2009. Z druhého návrhu vyplýva, že tento bol krajským súdom podaný   na   základe   podnetu   správkyne   konkurznej   podstaty   (ďalej   len   „správkyňa“) ustanovenej krajským súdom do tejto funkcie vo veci konkurzného konania.

Správkyňa svoj podnet doručený krajskému súdu 19. novembra 2007 odôvodnila takto: „... v dôsledku zmeny vyhlášky č.   493/1991 Zb., ktorá bola prijatá v roku 2001 vyhláškou   č.   389/1991   Zb.   došlo   k   zmene   výpočtu   odmeny   správcu,   pričom   vyhláškou č. 398/2001 Zb. v § 11 c) bolo prijaté prechodné ustanovenie, podľa ktorého na konania, v ktorých k 08. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie sa použije výpočet odmeny   podľa   zmeneného   predpisu.   Nový   spôsob   výpočtu   odmeny   správcu   predstavuje v tomto   konaní   jej   zníženie   približne   o   14   000   000.-   Sk   korún.   Správcovia   konkurznej podstaty vykonávali svoju funkciu v dobrej viere, že výkon ich činnosti bude ohodnotený podľa   predpisov   platných   ku   dňu   ustanovenia   správcu   do   funkcie.   Základným predpokladom právnej istoty v oblasti aplikácie práva je poznateľnosť právnej normy, resp. poznateľnosť právneho stavu a predvídateľnosť právnych následkov. Právna istota správcu spočívala v tom, že výška odmeny za výkon činnosti správcu konkurznej podstaty P. Č. a. s. je vo výške určenej právnym predpisom platným a účinným v okamihu jeho ustanovenia do funkcie.   Nie   je   možné   pripustiť,   aby   táto   odmena   bola   so   spätnou   platnosťou   znížená. Správca konkurznej podstaty by mal mať možnosť dôverovať súčasnému stavu právneho poriadku a byť si istý tým, že rozsah jeho práv a povinností nebude retroaktívne menený. Správca konkurznej podstaty má oprávnený záujem poznať rozsah svojich práv a povinností v   okamžiku,   keď   činí   svoje   rozhodnutie.   Táto   požiadavka   bola   spochybnená   vydaním retroaktívneho právneho predpisu, ktorý a posteriori mení skôr založené právne vzťahy. Ochrana už nadobudnutých práv nedovoľuje, aby správca konkurznej podstaty, ktorému jeho ustanovením do funkcie vzniklo právo, aby mu bola priznaná odmena, ktorej základ a teda daný predpoklad pre výpočet bol retroaktívne znížený....

V tomto prípade ide o spätnú účinnosť vyhlášky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška č. 493/1991 Zb.. Ide o nerešpektovanie ústavného zákazu retroaktivity, porušenie princípu právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv ako základného znaku právneho   štátu.   Uviedla,   že   znenie   §   11c)   vyhlášky   č.   398/2001   Z.   z.   je   nezákonným zásahom do kompetencií Národnej rady Slovenskej republiky ako jediného zákonodarného orgánu, nakoľko prekračuje zákonné zmocnenie obsiahnuté v dikcii § 71 písm. c) zák. č. 328/1991   Zb.   tým,   že   formuluje   rozdielne   podmienky   pre   priznanie   odmeny   správcu v závislosti   od   skončenia   prieskumného   pojednávania   ako   jednej   z   fáz   konkurzného konania...

Ochrana už nadobudnutých práv nedovoľuje,   aby správcovi konkurznej podstaty, ktorému jeho ustanovením do funkcie vzniklo právo, aby mu bola priznaná odmena za jeho činnosť   počas   konkurzného   konania   vo   výške   určenej   právnym   predpisom   platným a účinným v okamihu jeho ustanovenia do funkcie, bola táto odmena so spätnou účinnosťou znížená....

Viazanie práva na odmenu v určitej výške na skončenie prieskumného pojednávania je   spájaním   uvedeného   práva   správcu   s   novou   skutočnosťou,   ktorá   do   nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 398/2001 Z. z. nemala vo vzťahu k odmeňovaniu správcu povahu rozhodujúcej právnej skutočnosti....“

Krajský   súd   podnet   správkyne   postúpil   ústavnému   súdu   na   konanie   o   súlade právnych predpisov, pričom jej podnet doplnil aj o svoju argumentáciu, podľa ktorej: «Zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v   §   208,   zrušil   ZKV   ako   aj   vykonávaciu   vyhlášku.   V   prechodných ustanoveniach, konkrétne v § 206 ods. 1 stanovil, že na konania, ktoré začali pred dňom jeho účinnosti, t. j. pred 01. januárom 2006 sa naďalej použijú doterajšie právne predpisy. To   znamená,   že   uvedený   vykonávací   predpis   je   pre   toto   konanie,   ktoré   začalo   pred účinnosťou zákona č. 7/2005 Z. z., účinný. Napriek tomu, že ide o zrušený predpis, sú tu dôvody na to, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade § 11c) ods. 3 vykonávacej   vyhlášky   č.   493/1991   Zb.   s   článkom   1   ods.   1   Ústavy   a   s   článkom   1 dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správca konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie usporadúva majetkové pomery dlžníka, pričom má množstvo povinností a musí obsiahnuť celé spektrum činností, aby splnil zákonnú   požiadavku   postupu   s   odbornou   starostlivosťou.   Koncepcia   kreovania   odmeny správcu spôsobom, aké vybralo Ministerstvo spravodlivosti SR vo vykonávacom predpise, je postavená na motivačnom prvku, keď výška odmeny závisí od výšky speňaženia a inak získaných príjmov. Výška odmeny je závislá od výšky dosiahnutého základu. Platí pravidlo, že   čím   vyšší   základ,   tým   vyššia   odmena.   Toto   pravidlo   platí   aj   po   zmene   vykonávacej vyhlášky   s   tým,   že   bol   stanovený   maximálny   strop   odmeny   sumou   331 939,18   Eur (10 000 000.- Sk). Po zmene výpočtu odmeny v § 7 vykonávacej vyhlášky sa však zmenou „sadzby   odmeny“   (vyhláškou   č.   389/2001   Z.   z.)   oproti   pôvodnej   10 %   sadzbe   odmena pri nižších   základoch...   zvýšila   na   15 %   zo   základu   a   pri   základoch   presahujúcich 564 296,62Eur (17 000 000,- Sk) sa znížila...

Napriek   tomu,   že   ustanovenie   §   11c)   ods.   3   vykonávacej   vyhlášky   obsahuje v poslednej vete pravidlo, že právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001 zostávajú zachované, neumožňuje toto ustanovenie vypočítať odmenu správcu osobitne zo základu dosiahnutého k 8. októbru 2001 a osobitne zo základu dosiahnutého od 8. októbra 2001 do predloženia konečnej správy.... dosiahnutie akejkoľvek čiastky základu zakladá nárok na konkrétnu výšku odmeny a tým správcovo legitímne očakávanie konkrétnej výšky odmeny. Takéto právo na pohľadávku, resp. jej legitímne očakávanie už spadá pod ochranu článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Vzhľadom na uvedené sa krajský súd druhým návrhom domáha, aby ústavný súd rozhodol „o   nesúlade   §   11c)   ods.   3   vyhlášky   č.   493/1991   Zb.   v znení   podľa   vyhlášky č. 398/2001   Z.   z.   s   článkom   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   s   článkom   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

II.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom.

V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy ústavný súd postupuje podľa ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde. Podľa ustanovenia § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Obidvoma návrhmi krajského súdu je namietaná neústavnosť § 11c ods. 3 vyhlášky č. 398/2001 Z. z., ktorou bola s účinnosťou od 8. októbra 2001 novelizovaná vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 493/1991 Zb.“).

Ústavný súd zistil, že už v čase doručenia návrhov ústavnému súdu bolo namietané ustanovenie   §   11c   ods.   3   vyhlášky   č.   398/2001   Z.   z.   zrušené,   t. j.   stratilo   platnosť a účinnosť. K jeho zrušeniu došlo zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol s účinnosťou od 1. januára 2006 zrušený   nielen   zákon   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   jeho   zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), ale aj jeho vykonávacia vyhláška č. 493/1991   Zb.   v   jej   novelizovanom   znení,   ktorá   bola   vydaná   na   základe splnomocňovacieho ustanovenia § 71 zrušovaného zákona o konkurze a vyrovnaní a ktorej novela č. 398/2001 Z. z. má byť predmetom posúdenia ústavným súdom na základe návrhov krajského súdu.

V   súvislosti   s   uvedeným   zistením   ústavný   súd   zdôraznil,   že   v   konaní   o   súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je v zásade oprávnený posudzovať len súlad platných   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení   s   právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z už citovaného § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde (napr. PL. ÚS 13/08).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   zistení,   že   napadnuté   ustanovenie   vyhlášky č. 398/2001 Z. z. stratilo platnosť ešte pred doručením návrhov krajského súdu ústavnému súdu, uznesením konanie zastavil.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko   sudcov   Petra   Brňáka,   Ľubomíra   Dobríka,   Milana Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010