znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/06-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   6. júla 2006 predbežne prerokoval návrh vlády Slovenskej republiky na začatie konania o výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky za   účasti   prezidenta Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh na začatie konania   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 16. júna 2006 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručený návrh vlády Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) z 13. júna 2006 na začatie konania podľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 45 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) prvej vety ústavy.

Pokiaľ ide o spornosť veci poukazuje navrhovateľ okrem iného na to, že 16. marca 2006   schválila   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   návrh navrhovateľa   na vymenovanie navrhnutého kandidáta   za viceguvernéra   Národnej   banky Slovenska   (ďalej   len   „viceguvernér“).   Nadväzne   na   to   bolo   prezidentovi   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „prezident“)   doručené   uznesenie   národnej   rady   zo   16. marca 2006 č. 2176 k návrhu navrhovateľa na vymenovanie viceguvernéra vrátane životopisu, ktorý bol zo strany národnej rady považovaný za dostatočný doklad o splnení zákonných požiadaviek člena Bankovej rady Slovenska. Listom z 15. mája 2006 vedúci kancelárie prezidenta žiadal od navrhovateľa dokumenty, ktoré mali preukázať päť rokov praxe navrhnutého kandidáta v riadiacej   funkcii   v menovej   oblasti   alebo v oblasti   finančníctva   ako   súčasti   náležitých odborných   vedomostí   a   skúseností   v menovej   oblasti   alebo   finančníctva.   Prezident 6. júna 2006   odmietol   vymenovať   navrhovateľom   navrhnutého   kandidáta   do funkcie viceguvernéra   z dôvodu   nesplnenia zákonných   požiadaviek   na   výkon   tejto   funkcie. Navrhovateľ tvrdí, že prezident nemal ústavné právo preskúmavať spôsobilosť kandidáta na výkon funkcie viceguvernéra a na základe vlastných záverov ho nevymenovať do tejto funkcie.

Predmetom sporu je výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) prvej vety ústavy, podľa ktorého prezident   vymenúva   a   odvoláva   vedúcich   ústredných   orgánov,   vyšších   štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.

Spornou   otázkou   výkladu   označeného   článku   ústavy   je   podľa   navrhovateľa «... právny   obsah   pojmu „vymenúva“   obsiahnutého   v článku 102 písm. h),   ktorý   nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či prezident má právo posúdiť obsah návrhu a na základe toho návrh odmietnuť alebo takéto právo nemá a návrh vlády, ak ho odsúhlasí národná rada bez ďalšieho akceptovať a vymenovať navrhnutého kandidáta».

Navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   tento návrh   na ďalšie konanie a   po jeho uskutočnení   vydal   uznesenie,   v ktorom   podá   takýto výklad sporného článku ústavy:

„Článok 102 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej republiky povinnosť vymenovať viceguvernéra Národnej banky Slovenska na návrh vlády Slovenskej republiky, schválený Národnou radou Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky je oprávnený preskúmať, či predkladateľ návrhu dodržal postup predpokladaný relevantnými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   nemá   však   právo   preskúmavať obsah tohto návrhu.“

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   a konštatoval,   že   návrh   podala   osoba oprávnená   podľa   čl. 130   ods. 1   písm. c)   ústavy,   resp.   § 18   ods. 1   písm. c)   zákona o ústavnom súde, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 47 zákona o ústavnom súde, nie je   neprípustný   a   nie   sú   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Z   uvedených   dôvodov   plénum   ústavného   súdu   rozhodlo   o prijatí   tohto   návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2006

PL. ÚS 14/06

Odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka

Nesúhlasím   s rozhodnutím   väčšiny   pléna   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) z týchto dôvodov:

Návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   musí   obsahovať   všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V konštantnej judikatúre ústavného súdu je v prípade, ak nie sú splnené všeobecné alebo osobitné náležitosti podania v konaní pred ústavným súdom, navrhovateľ vyzvaný na jeho doplnenie v ústavným súdom stanovenej lehote. V prípade, že návrh nie je doplnený v stanovenej   lehote,   môže   byť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navrhovateľ je povinný označiť, akej veci sa návrh týka. V danom prípade požaduje výklad čl. 102 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky bez toho, aby označil odsek tohto ústavného článku vymedzujúceho právomoc prezidenta Slovenskej republiky.

Podľa § 20 zákona o ústavnom súde musí navrhovateľ uviesť, akého rozhodnutia sa dožaduje (petit). Predložený návrh neobsahuje ani návrh takéhoto petitu. V neposlednom rade je takáto požiadavka požadovaná aj špeciálnym ustanovením § 47 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec povedaného, nedá mi, aby som neuviedol, že § 48 zákona o ústavnom súde uvádza, že vo veci koná senát, čo je v rozpore s čl. 131 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ   tiež   ústavnému   súdu   neoznámil,   kto   ho   bude   v konaní   zastupovať (§ 21 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Všetky tieto náležitosti návrhu v konaní pred ústavným súdom mali byť bez ďalšieho doplnené na základe výzvy ústavného súdu (čo je jeho bežná prax).

Rozhodnutie   o prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   preto   považujem   za   predčasné a za vymykajúce sa všeobecnej judikatúre ústavného súdu.

V Košiciach 6. júla 2006