znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/05-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   zloženom   z predsedu   pléna   Eduarda Báránya   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa   a   Štefana   Ogurčáka na neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2006   o návrhu   prezidenta   Slovenskej   republiky na začatie konania o súlade ustanovenia čl. I § 49 ods. 1 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   s čl. 41   ods.   4 druhou   vetou   Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 32 ods. 4 druhou vetou Listiny základných práv a slobôd a s čl. 9 prvým bodom prvou vetou Dohovoru o právach dieťaťa takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie čl. I § 49 ods. 1 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e   j e   v   s ú l a d e s čl. 41 ods. 4 druhou vetou Ústavy Slovenskej   republiky,   s čl.   32   ods.   4   druhou   vetou   Listiny   základných   práv   a slobôd a s čl. 9 prvým bodom prvou vetou Dohovoru o právach dieťaťa.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. mája 2005 doručený   návrh   prezidenta   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   začatie konania o súlade ustanovenia čl. I § 49 ods. 1 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „napadnuté   ustanovenie“   alebo „napadnutý zákon“, resp. „zákon o rodine“) s čl. 41 ods. 4 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   s čl.   32   ods.   4   druhou   vetou   Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a s čl.   9   prvým   bodom   prvou   vetou   Dohovoru   o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“).

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   14/05-9   zo   16.   júna   2005   bol   návrh navrhovateľa   na začatie konania o súlade právnych predpisov   prijatý   na ďalšie konanie v celom   rozsahu.   Zároveň   ústavný   súd   pozastavil   účinnosť   napadnutého   ustanovenia (uznesenie   ústavného   súdu   o pozastavení   účinnosti   napadnutého   ustanovenia   bolo zverejnené   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   dňa   2.   júla   2005   v čiastke   128 pod číslom 297/2005 Z. z.).

Keďže   navrhovateľ   v podaní   zo 17.   februára   2006,   Národná   rada   Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) v podaní z 29. septembra 2005 a vláda Slovenskej republiky   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „vedľajšia účastníčka“) v podaní z 25. augusta 2005 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, ak od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd rozhodol na   základe   písomných   stanovísk   účastníkov   a vedľajšej   účastníčky,   ako   aj listinných dôkazov nachádzajúcich sa v (jeho) spise.

Navrhovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 41 ods. 4 druhou vetou ústavy, s čl. 32 ods. 4 druhou vetou listiny a s čl. 9 prvým bodom prvou vetou dohovoru.

Navrhovateľ uvádza v podanom návrhu nasledovné argumenty: «Náhradnou   starostlivosťou   je   viacero   osobitne   usporiadaných,   na   seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť   rodičov   o   maloleté   dieťa   v   prípadoch,   ak   ju   rodičia   nezabezpečujú   alebo nemôžu zabezpečiť (§ 44 ods. 1 Zákona o rodine). Podľa § 44 ods. 2 Zákona o rodine náhradná starostlivosť, na ktorej základe vznikajú vzťahy medzi maloletým dieťaťom a inou osobou,   môže   vzniknúť   len   rozhodnutím   súdu   a   jej   obsah   tvoria   práva   a   povinnosti vymedzené   zákonom   alebo   súdnym   rozhodnutím.   Náhradnou   starostlivosťou   je   zverenie maloletého   dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti   inej   fyzickej   osoby   než   rodiča   (ďalej   len „náhradná osobná starostlivosť“), pestúnska starostlivosť a ústavná starostlivosť (§ 44 ods. 3 písm. a), b) a c) Zákona o rodine).

Podľa   §   54   ods.   2   prvej   vety   Zákona   o   rodine   súd   môže   nariadiť   ústavnú starostlivosť   len   vtedy,   ak   výchova   maloletého   dieťaťa   je   vážne   ohrozená   alebo   vážne narušená a iné výchovné opatrenia neviedli k náprave alebo ak rodičia nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa z iných vážnych dôvodov a maloleté dieťa nemožno zveriť   do náhradnej   osobnej   starostlivosti   alebo   do   pestúnskej   starostlivosti.   Súd   môže výnimočne nariadiť ústavnú starostlivosť aj vtedy, ak jej nariadeniu nepredchádzali iné výchovné opatrenia (§ 54 ods. 4 prvá veta Zákona o rodine).

Ak   súd   nariadil   ústavnú   starostlivosť   z   dôvodov,   ktoré   sú   na   strane   rodičov, v rozhodnutí   zároveň   určí   rodičom   dieťaťa   primeranú   lehotu   na   úpravu   ich   rodinných a sociálnych pomerov tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa (§ 55 ods. 2 prvá veta Zákona o rodine). Súd podľa § 55 ods. 2 druhej vety Zákona o rodine ústavnú starostlivosť zruší, ak rodičia zabezpečia úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov   v   lehote   určenej   súdom.   Ak   rodičia   nezabezpečia   úpravu   svojich   rodinných a sociálnych pomerov v lehote určenej súdom, súd podľa § 55 ods. 2 tretej vety Zákona o rodine začne aj bez návrhu konanie o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo konanie o zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti. Súd zruší ústavnú starostlivosť najmä vtedy,   ak maloleté dieťa možno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti alebo ak zanikli dôvody, pre ktoré bola nariadená (§ 55 ods. 3 Zákona o rodine).

Z   citovaných   ustanovení   Zákona   o   rodine   vyplýva   že   všetky   úkony   vrátane rozhodovania uskutočňuje len súd.

Vnadväznosti na citované ustanovenia Zákona o rodine rozhodovanie o dočasnom zverení maloletého dieťaťa podľa čl. I § 49 ods. 1 prvej vety Zákona o rodine je podľa môjho   názoru   rozhodovaním   o   ďalšom   odlúčení   (oddelení)   resp.   o   trvaní   ďalšieho odlúčenia   (oddelenia)   maloletého   dieťaťa   od   rodičov   proti   ich   vôli,   pretože   zákon nevyžaduje ani ich súhlas.

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa § 54 ods. 2 prvej vety Zákona o rodine ústavnú starostlivosť môže nariadiť z dôvodov ustanovených Zákonom o rodine len súd. Podľa § 49 ods. 1 prvej vety Zákona o rodine možno dočasne zveriť do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, maloleté dieťa, ktoré je v ústavnej starostlivosti, teda súd nariadil ústavnú starostlivosť. Dočasne zveriť podľa § 49 ods. 1 prvej vety Zákona o   rodine   možno   maloleté   dieťa   rozhodnutím   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí. Z uvedeného   podľa   môjho   názoru   tiež   vyplýva,   že rozhodnutím   orgánu   sociálnoprávnej ochrany detí sa mení rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, hoci len dočasne. Okrem   toho   pre   rozhodnutie   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí   o   dočasnom   zverení Zákon o rodine neustanovuje žiadne dôvody ani podmienky.

Ako porovnateľný s inštitútom dočasného zverenia maloletého dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety Zákona o rodine uvádzam inštitút zverenia do starostlivosti budúcich osvojiteľov (inštitút „predadopčnej starostlivosti“, „predosvojiteľskej starostlivosti“) podľa § 103 ods. 1 prvej vety Zákona o rodine. Podľa tohto ustanovenia musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Podľa § 103 ods. 2 o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov rozhoduje súd.

Argumentom pre obhajobu súladu rozhodovania orgánu sociálnoprávnej ochrany detí o dočasnom zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, s čl. 41 ods. 4 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 32 ods. 4 druhou   vetou   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   nemôže   byť   podľa   môjho   názoru,   ani skutočnosť, že ide o maloleté dieťa, ktoré je v ústavnej starostlivosti, o ktorej nariadení z dôvodov ustanovených Zákonom o rodine už súd rozhodol alebo, že súd bude rozhodovať o zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti. Ak zanikli dôvody, pre ktoré bola nariadená   ústavná   starostlivosť   totiž   súd   podľa   §   55   ods.   3   Zákona   o   rodine   ústavnú starostlivosť zruší.   Súd   zruší   podľa   § 55   ods.   3   Zákona o   rodine   ústavnú   starostlivosť aj vtedy, ak maloleté dieťa možno zveriť do pestúnskej starostlivosti. Aj preto nemôže iný orgán ako súd rozhodovať o dočasnom zverení maloletého dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety Zákona o rodine.

Uvedomujem si že Zákon o rodine v § 54 ods. 1 ustanovuje zásadu, podľa ktorej náhradná   osobná   starostlivosť   alebo   pestúnska   starostlivosť,   ktoré   sú   náhradnou starostlivosťou (§ 44 ods. 3 Zákona o rodine) má prednosť pred ústavnou starostlivosťou. Určite je v záujme maloletého dieťaťa aj jeho dočasné zverenie do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom. Som však toho názoru, že o dočasnom zverení musí tiež rozhodnúť súd. Právny poriadok Slovenskej republiky má aj zodpovedajúci právny inštitút. Je ním predbežné opatrenie súdu podľa § 74 až 77 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedené som toho názoru, že ak podľa čl. 41 ods. 4 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 4 druhej vety Listiny základných práv a slobôd možno maloleté deti odlúčiť od rodičov proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona, potom ustanovenie čl. I § 49 ods. 1 prvá veta nie je v súlade s citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   9   prvého   bodu   prvej   vety   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   (oznámenie Federálneho   ministerstva   zahraničných   vecí   č.   104/1991   Zb.)   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou stranou tohto dohovoru zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie   môže   byť   nevyhnutné   v   niektorom   konkrétnom   prípade,   napríklad,   ak   ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Z uvedeného vyplýva, že obdobne ako čl. 41 ods. 4 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 4 druhá veta Listiny základných práv a slobôd ochranu dieťaťa konkretizuje aj Dohovor o právach dieťaťa, ktorú je štát povinný vnútroštátne zabezpečiť. Táto ochrana, ktorú musia štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa podľa   čl.   9   prvého   bodu   prvej   vety   zabezpečiť,   zahŕňa   pri   splnení   ďalších   podmienok možnosť   oddelenia   dieťaťa   od   svojich   rodičov   proti   ich   vôli   len   na   základe   súdneho rozhodnutia.»

Z vyjadrenia   národnej   rady   vyplýva,   že   s návrhom   nesúhlasí,   a to   na   základe nasledovných argumentov:

«Zákon   o   rodine   v   §   49   ustanovuje,   že   maloleté   dieťa,   ktoré   je   v   ústavnej starostlivosti, možno pred rozhodnutím súdu o jeho zverení do pestúnskej starostlivosti dočasne zveriť rozhodnutím orgánu sociálnoprávnej ochrany detí do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom. Maloleté dieťa, nad ktorým nie je nariadená ústavná starostlivosť   možno   takto   zveriť   do   starostlivosti   budúcich   pestúnov   iba   so   súhlasom rodičov. Predpokladom na to, aby bolo dieťa dočasne zverené do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom je, že dieťa je v ústavnej starostlivosti, ktorú môže nariadiť len súd. Podľa § 54 ods. 2 zákona o rodine súd môže nariadiť ústavnú starostlivosť len vtedy, ak výchova maloletého dieťaťa je vážne ohrozená alebo vážne narušená a iné výchovné opatrenia   neviedli   k   náprave   alebo   ak   rodičia   nemôžu   zabezpečiť   osobnú   starostlivosť o maloleté dieťa   z iných vážnych dôvodov a maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti. Dočasne do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, možno teda zveriť len dieťa, o ktorého odňatí od rodičov už súd rozhodol, keďže rozhodol o nariadení ústavnej starostlivosti.

Podľa § 55 ods. 2 zákona o rodine ak súd nariadil ústavnú starostlivosť z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov, v rozhodnutí zároveň určí rodičom dieťaťa primeranú lehotu na úpravu   ich   rodinných   a   sociálnych   pomerov   tak,   aby   mohli   osobne   vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa. Ak rodičia úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov v určenej   lehote   zabezpečia,   súd   ústavnú   starostlivosť   zruší.   Ak   rodičia   úpravu   svojich rodinných a sociálnych pomerov v určenej lehote nezabezpečia, súd začne aj bez návrhu konanie o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo konanie o zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti.

Z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o rodine, keďže ustanovuje „pred rozhodnutím súdu o   jeho   zverení   do   pestúnskej   starostlivosti",   vyplýva,   že   rozhodnutím   orgánu sociálnoprávnej ochrany možno dočasne zveriť do starostlivosti len také maloleté dieťa, u ktorého   rodičia   v   určenej   lehote   nezabezpečili   úpravu   ich   rodinných   a   sociálnych pomerov tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa.

Podľa   nášho   názoru   z   uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté   ustanovenie rešpektuje požiadavku   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Listiny   základných   práv   a   slobôd ako aj   Dohovoru o   právach   dieťaťa,   aby   odlúčenie/oddelenie   dieťaťa   od   rodičov   bolo založené   na   rozhodnutí súdu.   Orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí   nerozhoduje o „ďalšom"   odlúčení   ani   o   „trvaní   ďalšieho"   odlúčenia,   ako   tvrdí   navrhovateľ. O odlúčení dieťaťa od rodiča už rozhodol súd tým, že nariadil ústavnú starostlivosť. Dieťa zverené dočasne do pestúnskej - starostlivosti. budúceho pestúna je aj naďalej oddelené od svojich rodičov na základe rozhodnutia súdu a nie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí

Na základe vyššie uvedeného zastávame názor, že ustanovenie čl. I § 49 ods. 1 prvej   vety   zákona   o   rodine   je   v   súlade   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   Listinou základných práv a slobôd ako aj s Dohovorom o právach dieťaťa.»

Z vyjadrenia vedľajšej účastníčky vyplýva, že s návrhom nesúhlasí, a to na základe nasledovných argumentov:

«Tvrdenie o údajnom nesúlade napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy   a   dohovoru   vychádza   výslovne   z   predpokladu,   že   dočasné   zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom (ďalej len „pred   -   pestúnska   starostlivosť")   je   „rozhodovaním   o   ďalšom   odlúčení   (oddelení), resp. o trvaní ďalšieho odlúčenia (oddelenia) maloletého dieťaťa od rodičov proti ich vôli" (s. 2 návrhu) a tým implicitne z predpokladu, „ak by orgán sociálnoprávnej ochrany detí nerozhodol o dočasnom zverení dieťaťa do pred - pestúnskej starostlivosti, toto by ďalej nebolo   odlúčené   od   svojich   rodičov.   Oba   tieto   predpoklady   sú   nesprávne   a   napadnuté ustanovenie v spojení s ďalšími relevantnými ustanoveniami zákona vylučuje ich relevanciu.

Za   prvé,   rozhodnutie   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí   o   dočasnom   zverení dieťaťa do pred - pestúnskej starostlivosti nie je rozhodnutím, ktoré by znamenalo odlúčenie dieťaťa od jeho rodičov. Takýmto rozhodnutím je rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti   podľa   §   54   a   nasl.   zákona,   pričom   znenie   príslušných   ustanovení zákona v plnom   rozsahu   zodpovedá   imperatívom   ustanoveným   ústavou   a   dohovorom. Do pred   -   pestúnskej   starostlivosti   totiž   môže   byť   zverené   len   dieťa,   ktoré   už   je rozhodnutím súdu od svojich rodičov odlúčené. Rozhodnutie o dočasnom zverení dieťaťa do pred -pestúnskej starostlivosti je teda opatrením,   ktoré je dočasne realizované v rámci odlúčenia dieťaťa od rodičov, o ktorom už rozhodol súd, v súlade s požiadavkami ústavy, dohovoru a zákona.

Za druhé, § 49 ods. 2 zákona ukladá osobe, ktorá má záujem stať sa pestúnom, aby do   troch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o   zverení   dieťaťa   do   pred-pestúnskej starostlivosti   podala   návrh   na   zverenie   dieťaťa   do   pestúnskej   starostlivosti.   O takomto návrhu musí súd rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do jedného roka od jeho podania   (§   176 ods.   3 OSP).   Dieťa teda   môže byť   „fyzicky   vyňaté"   z režimu   ústavnej starostlivosti za účelom jeho zverenia do pred - pestúnskej starostlivosti maximálne po dobu 15   mesiacov.   Ani   počas   tejto   doby   však,   v   súlade   so   závermi   predloženými v predchádzajúcom odstavci, nejde o stav, v ktorom by dieťa bolo od rodičov odlúčené proti ich vôli bez rozhodnutia súdu. Zverenie dieťaťa do pred - pestúnskej starostlivosti totiž nevyhnutne   predpokladá   predchádzajúce   rozhodnutie   súdu   o   nariadení   ústavnej starostlivosti. V prípade, že dočasné zverenie dieťaťa do pred - pestúnskej starostlivosti zanikne   zmeškaním   trojmesačnej   lehoty   na   podanie   návrhu   oprávnenou   osobou   alebo zamietnutím tohto návrhu súdom, odlúčenie dieťaťa od jeho rodičov naďalej pokračuje vo forme ústavnej starostlivosti, až pokiaľ súd nerozhodne o jej zrušení alebo nezanikne dosiahnutím príslušného veku.

Za tretie, medzi ústavne chráneným záujmom spoločnosti na dôstojnosti a zdravom telesnom, duševnom a citovom vývoji maloletých detí na jednej strane a ústavne chránenými právami   a   záujmami   rodičov   neexistuje   hierarchický   vzťah,   t.   j.   apriórna   nadradenosť jednej   hodnoty   pred   druhou.   Ak   zákonodarca   má   postupovať   v   súlade   s   ústavou a dohovorom, musí medzi týmito hodnotami nájsť taký prienik, ktorý sa opiera o legitímne dôvody verejného záujmu a nevykazuje známky zjavnej svojvôle. Garancie, ktoré zákon ustanovuje   vo   vzťahu   k   materiálnym   aj   formálnym   podmienkam   rozhodovania   súdu o odlúčení dieťaťa od jeho rodičov proti ich vôli sa opierajú práve o potrebu rovnováhy medzi   oboma   vyššie   spomenutými   hodnotami   a   nevykazujú   známky   svojvoľného uprednostnenia jednej hodnoty pred druhou. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že jediná podmienka, ktorú ústavodarca kladie na odlúčenie dieťaťa od jeho rodičov proti ich vôli   sa   týka   nevyhnutnosti   súdneho   rozhodnutia   na   základe   zákona,   pričom   úpravu podrobností ústava zveruje práve zákonodarnému zboru. Túto podmienku zákon bezozvyšku spĺňa a dopĺňa ju obsiahlym katalógom záruk jednak proti neprimeranému obmedzeniu rodičovských práv a jednak proti absencii ochrany zdravého vývoja maloletých detí.

V   súvislosti   s   úsilím   zákonodarcu   o   rovnováhu   medzi   predmetnými   ústavne chránenými hodnotami je podstatný tiež fakt, že zákon ukladá rodičom povinnosť sústavnej a dôslednej starostlivosti o výchovu, zdravie, výživu a všestranný rozvoj maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 1 písm. a), pričom súd môže rozhodnúť o odlúčení dieťaťa od rodičov proti jeho vôli len v prípade, že jeho výchova je vážne ohrozená alebo narušená a iné výchovné opatrenia   neviedli   k   náprave   alebo   ak   existujú   iné   vážne   dôvody,   pre   ktoré   rodičia nie sú schopní zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. Zákon zároveň vychádza z výslovne formulovaného   princípu,   že   pestúnska   starostlivosť   má   prednosť   pred   ústavnou starostlivosťou.   Tento   princíp   -   vychádzajúci   zo   súčasného   stavu   vedeckého   poznania v oblasti detskej psychológie a iných súvisiacich odborov - nespochybňuje ani navrhovateľ. Napadnuté   ustanovenie   zákona,   tým,   že   umožňuje   adaptáciu   dieťaťa   na   prostredie s predpokladom   priaznivejších   okolností   jeho   vývoja   než   je   prostredie   ústavnej starostlivosti, je realizáciou tohto princípu; realizáciou, ktorá v žiadnej fáze neohrozuje fundamentálnu požiadavku súdneho rozhodnutia o odlúčení dieťaťa od jeho rodičov proti ich vôli. Ako také je preto napadnuté ustanovenie imúnne voči námietke zjavnej svojvôle pri vyvažovaní príslušných ústavných hodnôt.

Na základe uvedeného nenachádzame relevantné dôvody, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru o nesúlade napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.»

Navrhovateľ v replike k vyjadreniam národnej rady a vedľajšej účastníčky uvádza nasledovné argumenty:

«Stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   z   19. septembra 2005 č. j. 1159/2005   (ďalej   len   „stanovisko   národnej   rady“)   a   stanovisko   vlády   Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. augusta 2005 č. 1535/2005-10 (ďalej len „stanovisko vlády) vychádzajú z predpokladu, že rozhodovanie podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine o dočasnom zverení maloletého dieťaťa, ktoré je v ústavnej starostlivosti,   do starostlivosti osoby,   ktorá má záujem stať sa pestúnom, je rozhodnutím, kde o odňatí maloletého dieťaťa od rodičov už súd rozhodol, keď rozhodol o nariadení ústavnej starostlivosti. I

1. Stanovisko národnej rady vychádza z toho, že predpokladom na to, aby bolo dieťa dočasne zverené do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, je podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine, že dieťa je v ústavnej starostlivosti, ktorú môže nariadiť len súd. Dočasne do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, možno teda zveriť len dieťa, o ktorého odňatí od rodičov už súd rozhodol, keďže rozhodol o nariadení ústavnej starostlivosti.

S týmto predpokladom uvedeným v stanovisku národnej rady možno súhlasiť, ale len potiaľ, kým o dočasnom zverení do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom nerozhoduje orgán sociálnoprávnej ochrany.

Náhradnou starostlivosťou podľa § 44 ods. 1 zákona o rodine je viacero osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú   alebo   nemôžu   zabezpečiť.   Náhradnou   starostlivosťou   podľa   §   44   ods.   3 zákona o rodine je zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než   rodiča   (ďalej   len   „náhradná   osobná   starostlivosť“),   pestúnska   starostlivosť   alebo ústavná   starostlivosť.   Z   citovaného   ustanovenia   §   44   ods.   1   zákona   o   rodine   vyplýva, že znakom definície náhradnej starostlivosti je, že ide o dočasné opatrenia, a to bez ohľadu na   to,   o   aký   druh   (formu)   náhradnej   starostlivosti   ide.   Aj   podľa   §   49   ods.   1   prvej vety zákona   o   rodine   ide   o   „dočasné“   zverenie   maloletého   dieťaťa,   ktoré   je v ústavnej starostlivosti,   do   starostlivosti   osoby,   ktorá   má   záujem   stať   sa   pestúnom, a to pred rozhodnutím súdu o zverení tohto maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, teda pred rozhodnutím súdu o dočasnom opatrení, ktoré nahrádza osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa; podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine však nerozhoduje súd, ale orgán sociálnoprávnej ochrany detí.

Treba tu tiež uviesť, že podľa § 50 ods. 6 zákona o rodine na dočasné zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, sa primerane použijú ustanovenia § 50 ods. 1 až 5 zákona o rodine. Tieto ustanovenia upravujú práva a povinnosti   pestúna   (odsek   1),   povinnosť   manžela   osoby,   ktorej   sa   dočasne   zverilo maloleté dieťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine (odsek 3), práva a povinnosti rodičov maloletého dieťaťa (odsek 5), povinnosti maloletého dieťaťa (odsek 4) a správu jeho majetku (odsek 2).

Z uvedeného vyplýva, že obsah právneho vzťahu pri dočasnom zverení maloletého dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine je rovnaký ako obsah pestúnskej starostlivosti. O pestúnskej starostlivosti pritom rozhoduje súd, ale o dočasnom zverení podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine rozhoduje orgán sociálnoprávnej ochrany detí. Podľa § 44 ods. 2 zákona o rodine náhradná starostlivosť, na ktorej základe vznikajú vzťahy medzi maloletým dieťaťom a inou osobou, môže vzniknúť len rozhodnutím súdu a jej obsah   tvoria   práva   a   povinnosti   vymedzené   zákonom   alebo   súdnym   rozhodnutím. Rozhodnutím   súdu   o   konkrétnom   druhu   (forme)   náhradnej   starostlivosti   vznikajú   teda vzťahy medzi konkrétnym maloletým dieťaťom zvereným do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti,   alebo u ktorého súd nariadil ústavnú starostlivosť,   a konkrétnou osobou, ktorej súd zveril maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo   do pestúnskej   starostlivosti   alebo   konkrétnym   zariadením,   do   ktorého   je   dieťa umiestnené. Rozhodnutím o dočasnom zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine sa mení subjekt právneho vzťahu ako aj obsah tohto právneho vzťahu, a to rozhodnutím orgánu sociálnoprávnej ochrany detí.   Ide teda o zmenu rozhodnutia   súdu rozhodnutím   orgánu sociálnoprávnej ochrany detí.   Orgán   sociálnoprávnej ochrany detí   a sociálnej kurately je podľa § 71 ods. 1 písm. a) druhého bodu zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov orgánom štátnej správy.

2. V stanovisku národnej rady sa ďalej uvádza, že podľa § 55 ods. 2 zákona o rodine, ak súd nariadil ústavnú starostlivosť z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov, v rozhodnutí zároveň   určí   rodičom   dieťaťa   primeranú   lehotu   na   úpravu   ich   rodinných   a sociálnych pomerov tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa. Ak rodičia úpravu svojich   rodinných   a   sociálnych   pomerov   v   určenej   lehote   zabezpečia,   súd   ústavnú starostlivosť zruší. Ak rodičia úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov v určenej lehote nezabezpečia,   súd začne aj bez   návrhu   konanie o zverení dieťaťa   do   náhradnej osobnej starostlivosti alebo konanie o zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti. Podľa stanoviska národnej rady z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o rodine, keďže ustanovuje „pred rozhodnutím súdu o jeho zverení do pestúnskej starostlivosti“, vyplýva, že rozhodnutím   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   možno   dočasne   zveriť   do   starostlivosti „budúceho   pestúna“   len   také   maloleté   dieťa,   u   ktorého   rodičia   v   určenej   lehote nezabezpečili úpravu ich rodinných a sociálnych pomerov tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa.

Uvedené konštatovanie v stanovisku národnej rady nemôže vyplývať z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o rodine v nadväznosti na § 55 ods. 2 zákona o rodine. Podľa § 55 ods. 2 tretej vety zákona o rodine súd, ak nariadil ústavnú starostlivosť z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov, začne aj bez návrhu konanie o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti   alebo   konanie   o   zverení   dieťaťa   do   pestúnskej   starostlivosti,   ak   rodičia nezabezpečia   úpravu   svojich   rodinných   a   sociálnych   pomerov   v   lehote   určenej   súdom. Z tohto   ustanovenia   vyplýva,   kedy   súd   aj   bez   návrhu   začne   konanie   o   zverení   dieťaťa do náhradnej   osobnej   starostlivosti   alebo   konanie   o   zverení   dieťaťa   do   pestúnskej starostlivosti. Súd začne aj bez návrhu konanie o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti   alebo   konanie   o   zverení   dieťaťa   do   pestúnskej   starostlivosti   až   vtedy, ak rodičia nezabezpečia úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov v lehote určenej súdom. Z ustanovenia § 55 ods. 2 tretej vety zákona o rodine tiež vyplýva, že záver o tom, či rodičia v lehote určenej súdom zabezpečili alebo nezabezpečili úpravu svojich rodinných a sociálnych   pomerov,   môže   urobiť   len   súd.   Orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí   ani pri rozhodovaní   podľa   §   49   ods.   1   prvej   vety   zákona   o   rodine   o   dočasnom   zverení maloletého   dieťaťa,   ktoré   je   v   ústavnej   starostlivosti,   do   starostlivosti   osoby,   ktorá má záujem stať sa pestúnom, nemôže urobiť záver o tom, že rodičia v lehote určenej súdom nezabezpečili úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov. Pritom ide o rozhodnutie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí ešte pred rozhodnutím   súdu o zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti.

Aj v prípade § 55 ods. 2 zákona o rodine treba zdôrazniť, že ide o rozhodovanie súdu, z čoho možno urobiť tiež záver o tom, že aj podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine by mal rozhodovať súd.

3. Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   vo   svojom stanovisku urobila záver, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí nerozhoduje o „ďalšom“ odlúčení ani o „trvaní ďalšieho“ odlúčenia, že o odlúčení dieťaťa od rodiča už rozhodol súd   tým,   že   nariadil   ústavnú   starostlivosť   a   že   dieťa   dočasne   zverené   do   pestúnskej starostlivosti „budúceho pestúna“ je aj naďalej oddelené od svojich rodičov na základe rozhodnutia súdu a nie orgánu sociálnoprávnej ochrany detí.

S   uvedeným   záverom   v   stanovisku   národnej   rady   v   nadväznosti   na   argumenty uvedené v tomto stanovisku sa nemožno stotožniť.

II

Stanovisko vlády obsahuje argumenty, ktoré odôvodňujú potrebu existencie inštitútu dočasného   zverenia   maloletého   dieťaťa   do   starostlivosti   osoby,   ktorá   má   záujem   stať sa pestúnom,   podľa   §   49   ods.   1   prvej   vety   zákona   o   rodine.   Nemožno   ich   považovať za argumenty,   ktoré   odôvodňujú   rozhodovanie   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí o tomto dočasnom zverení.

1. V   stanovisku   vlády   sa   v úvode   časti   II.   Meritum   veci   stotožňuje   predpoklad, že dočasné   zverenie   maloletého   dieťaťa   do   starostlivosti   osoby,   ktorá   má   záujem   stať sa pestúnom   (ďalej   len   „pred   –   pestúnska   starostlivosť“)   je   rozhodovaním   o   ďalšom odlúčení   (oddelení),   resp.   o trvaní   ďalšieho   odlúčenia   (oddelenia)   maloletého   dieťaťa od rodičov proti ich vôli s predpokladom, „že ak by orgán sociálnoprávnej ochrany detí nerozhodol   o dočasnom   zverení   dieťaťa   do   predpestúnskej   starostlivosti,   toto   by   ďalej nebolo   odlúčené   od   svojich   rodičov“.   So   stotožnením   týchto   predpokladov   nemožno súhlasiť. Pritom sa oba tieto predpoklady v stanovisku vlády považujú za nesprávne. O dočasnom zverení maloletého dieťaťa sa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine   rozhoduje;   rozhoduje   o   ňom   orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí.   Ak   by sa o dočasnom   zverení   maloletého   dieťaťa   nerozhodovalo,   bolo   by   ďalej   odlúčené (oddelené)   od   svojich   rodičov,   ale   len   za   predpokladu   trvania   dôvodov   pre   ústavnú starostlivosť.   Pretože   sa   o   dočasnom   zverení   maloletého   dieťaťa   rozhoduje,   rozhoduje sa o „ďalšom   osude“   maloletého   dieťaťa.   Maloleté   dieťa   už   nebude   v   ústavnej starostlivosti, ale bude, hoci len dočasne, zverené do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom.

2. Podľa   stanoviska   vlády   rozhodnutie   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí o dočasnom zverení maloletého dieťaťa do predpestúnskej starostlivosti nie je rozhodnutím, ktoré   by   znamenalo   odlúčenie   dieťaťa   od   jeho   rodičov.   Za   rozhodnutie   o odlúčení maloletého dieťaťa od jeho rodičov sa považuje podľa stanoviska vlády rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti. Podľa stanoviska vlády rozhodnutie o dočasnom zverení maloletého   dieťaťa   do   pestúnskej   starostlivosti   je   teda   opatrením,   ktoré   je   dočasne realizované v rámci odlúčenia dieťaťa od rodičov, o ktorom už rozhodol súd.

Ak   to   vyžaduje   záujem   maloletého   dieťaťa,   súd   môže   zveriť   maloleté   dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti (§ 45 ods. 1 prvá veta zákona o rodine).

Ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa a ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o jeho zverení do pestúnskej starostlivosti (§ 48 ods. 1 zákona o rodine).

Súd môže nariadiť ústavnú starostlivosť len vtedy, ak výchova maloletého dieťaťa je vážne   ohrozená   alebo   vážne   narušená   a iné   výchovné   opatrenia   neviedli   k   náprave (výnimočne   aj   vtedy,   ak nariadeniu   ústavnej   starostlivosti   nepredchádzali iné výchovné opatrenia)   alebo   ak   rodičia   nemôžu   zabezpečiť   osobnú   starostlivosť   o   maloleté   dieťa z iných   vážnych   dôvodov   a   maloleté   dieťa   nemožno   zveriť   do   náhradnej   osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti (§ 54 ods. 2 prvá veta zákona o rodine). Podľa § 55 ods. 3 zákona o rodine súd zruší ústavnú starostlivosť najmä vtedy, ak maloleté dieťa možno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti alebo ak zanikli dôvody, pre ktoré bola nariadená.

Súd podľa § 55 ods. 1 zákona o rodine sústavne sleduje spôsob výkonu ústavnej starostlivosti   a   najmenej   dvakrát   do   roka   hodnotí   jej   účinnosť,   najmä   v   súčinnosti s orgánom   sociálnoprávnej   ochrany   detí,   obcou   a   s   príslušným   zariadením,   v   ktorom je maloleté dieťa umiestnené.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vo všetkých uvedených veciach rozhoduje súd. Len   súd   vo   všetkých   týchto   prípadoch   posudzuje   najmä   záujem   maloletého   dieťaťa a splnenie   podmienok   pre   zmenu   jeho   pomerov.   Tým   skôr   musí   súd   a   nie   orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí,   ktorý   rozhoduje   o   dočasnom   zverení   maloletého   dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine, posúdiť záujem maloletého dieťaťa vo vzťahu k jeho dočasnému zvereniu do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom. Len súd vie posúdiť, či rodičia zabezpečili alebo nezabezpečili v lehote určenej súdom úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov, ak súd nariadil ústavnú starostlivosť z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov (§ 55 ods. 2 zákona o rodine). Len súd vie tiež posúdiť, či zanikli dôvody, pre ktoré bola nariadená ústavná starostlivosť (§ 55 ods. 3 zákona o rodine). Preto   rozhodnutie   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí   o   dočasnom   zverení maloletého dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine nemôže byť opatrením, ktoré   je   dočasne   realizované   v   rámci   odlúčenia   tohto   dieťaťa   od   rodičov,   o   ktorom už rozhodol súd.

3.   Za   relevantný   argument   rozhodovania   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí o dočasnom   zverení   maloletého   dieťaťa,   ktorý   je   uvedený   v   stanovisku   vlády,   nemožno považovať   ani   ustanovenie   §   49   ods.   2   zákona   o   rodine.   Podľa   tohto   ustanovenia, ak do troch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o   dočasnom   zverení   maloletého dieťaťa   do starostlivosti   osoby,   ktorá   má   záujem   stať   sa   pestúnom,   nepodá   táto   osoba (budúci   pestún)   návrh   na   začatie   konania   o   zverení   maloletého   dieťaťa   do   pestúnskej starostlivosti,   dočasné   zverenie   maloletého   dieťaťa   uplynutím   tejto   lehoty   zanikne. Relevantným argumentom uvedeným v stanovisku vlády nie je ani lehota ustanovená na rozhodovanie súdu o návrhu na začatie konania o zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti (§ 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Oba tieto argumenty v stanovisku vlády vychádzajú z nesprávneho záveru existencie predchádzajúceho rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, ako predpokladu pre dočasné zverenie maloletého dieťaťa do predpestúnskej starostlivosti.

Nevyhnutnosť   podania   návrhu   na   začatie   konania   o   zverení   maloletého   dieťaťa do pestúnskej   starostlivosti   (§ 49   ods. 2   zákona   o   rodine)   a   maximálna   dĺžka   trvania konania v tejto veci na súde (§ 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) nemôže byť dôvodom   na   rozhodovanie   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí   o   dočasnom   zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom.

4. Ďalšie argumenty uvedené v stanovisku vlády sú založené na hodnotení potreby rovnováhy medzi dvoma hodnotami, a to na jednej strane „ústavou chráneným záujmom spoločnosti na dôstojnosti a zdravom telesnom, duševnom a citovom vývoji maloletých detí“ a   na   druhej   strane   „ústavne   chránenými   právami   a   záujmami   rodičov“.   Pritom sa konštatuje,   že   medzi   týmito   hodnotami   „neexistuje   hierarchický   vzťah,   t. j.   apriórna nadriadenosť jednej hodnoty pred druhou“. S týmito argumentami možno vyjadriť súhlas. V rámci návrhu na začatie konania o súlade ustanovenia čl. I § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine s čl. 41 ods. 4 druhou vetou ústavy, s čl. 32 ods. 4 druhou vetou listiny a s čl.   9   prvým   bodom   prvou   vetou   dohovoru   nebol   spochybnený   princíp   vyjadrený v ustanovení § 54 ods. 1 prvej vety zákona o rodine, podľa ktorého pestúnska starostlivosť, ale   aj   náhradná   osobná   starostlivosť   majú   prednosť   pred   ústavnou   starostlivosťou, ani skutočnosť, že dočasné zverenie maloletého dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, umožňuje „adaptáciu maloletého dieťaťa na prostredie s predpokladom priaznivejších okolností jeho vývoja než je prostredie ústavnej starostlivosti“.

Aj tieto argumenty uvedené v stanovisku vlády nepovažujem za argumenty, ktoré by odôvodňovali ústavnosť rozhodovania orgánu sociálnoprávnej ochrany detí o dočasnom zverení maloletého dieťaťa podľa § 49 ods. 1 prvej vety zákona o rodine.»

II.

Právne východiská

A

Podľa čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 32 ods. 4 druhej vety listiny práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa   čl.   9   prvého   bodu   prvej   vety   dohovoru   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže   príslušné   úrady   na   základe   súdneho   rozhodnutia   a v súlade   s platným   právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa.

Napadnuté ustanovenie a súvisiace ustanovenia zákona o rodine znejú nasledovne:

§ 49

(1) Maloleté dieťa, ktoré je v ústavnej starostlivosti, možno pred rozhodnutím súdu o jeho   zverení   do   pestúnskej   starostlivosti   dočasne   zveriť   rozhodnutím   orgánu sociálnoprávnej ochrany detí do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom. Maloleté   dieťa,   nad   ktorým   nie   je   nariadená   ústavná   starostlivosť,   možno   takto   zveriť do starostlivosti budúcich pestúnov iba so súhlasom rodičov.

(2) Ak do troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia podľa odseku 1 nepodá budúci   pestún   návrh   na   začatie   konania   o   zverení   maloletého   dieťaťa   do   pestúnskej starostlivosti, dočasné zverenie maloletého dieťaťa uplynutím tejto lehoty zanikne.

§ 50

(1) Pestún je povinný vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok   má iba v   bežných veciach.   Ak   pestún   predpokladá, že rozhodnutie zákonného zástupcu maloletého dieťaťa v podstatných veciach nie je v súlade so záujmom maloletého dieťaťa, môže sa domáhať, aby tento súlad pri konkrétnom rozhodnutí zákonného zástupcu preskúmal súd.

(2) Na správu majetku maloletého dieťaťa sa primerane použijú ustanovenia § 32 a 33.

(3)   Ak   bolo   maloleté   dieťa   zverené   do   pestúnskej   starostlivosti   len   jednému z manželov, ustanovenie § 30 ods. 2 sa použije primerane.

(4)   Maloleté   dieťa,   ktoré   žije   v   domácnosti   s   pestúnom,   je   povinné   podieľať sa osobnou   pomocou,   a   ak   má   príjem   z   vlastnej   práce,   aj   príspevkom   z   tohto   príjmu na spoločných potrebách rodiny.

(5) Počas výkonu pestúnskej starostlivosti rodičia maloletého dieťaťa vykonávajú svoje rodičovské práva a povinnosti len v rozsahu, v akom nepatria pestúnovi. Rodičia majú právo stýkať sa   s maloletým dieťaťom, ktoré   bolo zverené do   pestúnskej   starostlivosti. Ak sa s pestúnom nedohodnú o výkone tohto práva, rozhodne na návrh niektorého z rodičov alebo pestúna súd.

(6)   Ustanovenia   odsekov   1   až   5   sa   primerane   použijú   aj   na   dočasné   zverenie maloletého dieťaťa podľa § 49.

B

Zo   všeobecnej   časti dôvodovej   správy   k vládnemu   návrhu   napadnutého   zákona vyplýva,   že   pri   príprave   návrhu   sa   uvažovalo   s potrebou   upraviť   koncepciu   náhradnej starostlivosti o maloleté deti tak, aby sa odstránila doterajšia roztrieštenosť právnej úpravy. Preto bola do návrhu zahrnutá i pestúnska starostlivosť, ktorá síce vykazuje verejnoprávne prvky, avšak svojím charakterom je prevažne súkromnoprávnou inštitúciou.

Z osobitnej časti dôvodovej správy týkajúcej sa napadnutého ustanovenia vyplýva, že doterajšie zverenie   právomoci   rozhodovať o predpestúnskej   starostlivosti   vo všetkých prípadoch Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vyvoláva závažné pochybnosti s ohľadom na čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 9 dohovoru. Už zákonom č. 127/2002 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine v znení neskorších predpisov sa odobralo okresným úradom   ako   správnym   orgánom   oprávnenie   menej   závažného dopadu   práve   pre   rozpor s uvedenými ustanoveniami ústavy a dohovoru. Z uvedeného dôvodu sa umožňuje orgánu sociálnoprávnej   ochrany   detí   rozhodovať   o fakultatívnom   dočasnom   zverení   dieťaťa do starostlivosti   budúceho   pestúna   len   v dvoch   prípadoch,   a to   jednak,   ak   ide   o dieťa s nariadenou   ústavnou   starostlivosťou,   keďže   k tomu   došlo   rozhodnutím   súdu,   a jednak v ostatných prípadoch, ktoré si vyžadujú súhlas rodičov dieťaťa.

Z listu navrhovateľa z 29. decembra 2004 vyplýva, že podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy   vrátil   národnej   rade   napadnutý   zákon.   Namietal,   že   v zmysle   napadnutého ustanovenia   môže   byť   maloleté   dieťa   nachádzajúce   sa   v ústavnej   starostlivosti   dočasne zverené, teda naďalej odlúčené (oddelené) od rodičov proti ich vôli rozhodnutím orgánu sociálnoprávnej   ochrany detí,   teda   nie rozhodnutím   súdu,   do   starostlivosti   osoby,   ktorá má záujem stať sa pestúnom. Napadnuté ustanovenie je v rozpore s čl. 41 ods. 4 druhou vetou ústavy a s čl. 9 prvým bodom prvou vetou dohovoru.

Zo   záznamu   z rokovania   36.   schôdze   národnej   rady   z 19.   januára   2005   vyplýva, že k napadnutému ustanoveniu v súvislosti s tým, že ho navrhovateľ vrátil národnej rade, sa vyjadril podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky D. L. Uviedol, že hoci nejde o najpodstatnejšiu časť napadnutého zákona, nemôže súhlasiť s názorom, že napadnuté ustanovenie je protiústavné. Je to tak preto, že k odlúčeniu maloletého dieťaťa od rodičov   dochádza   rozhodnutím   súdu   už   nariadením   ústavnej   výchovy.   To   znamená, že ústavná garancia je v plnom rozsahu naplnená.

III.

Podľa   právneho   názoru   navrhovateľa   napadnuté   ustanovenie   nie   je   v súlade s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru, pretože rozhodnutie o dočasnom zverení maloletého   dieťaťa,   ktoré   je   v ústavnej   starostlivosti,   do   starostlivosti   osoby,   ktorá má záujem stať sa pestúnom, musí vždy urobiť súd, teda nie správny orgán. Oproti tomu podľa právneho názoru národnej rady a vedľajšej účastníčky napadnuté ustanovenie nie je v rozpore   s označenými   základnými   právami,   lebo   rozhodnutie   o odlúčení   maloletého dieťaťa od rodičov proti vôli rodičov robí v týchto prípadoch súd, a to vtedy, keď rozhodne o nariadení ústavnej starostlivosti.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým vykonať analýzu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletým deťom s ohľadom na inštitút náhradnej starostlivosti o maloleté deti.

Z § 28 ods. 1 napadnutého zákona možno vyvodiť, že rodičovské práva a povinnosti sú tvorené v podstate tromi zložkami. Ide predovšetkým o sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, výživu, s cieľom zabezpečiť všestranný vývoj maloletého dieťaťa. Prirodzené je, keď rodičia zabezpečujú túto starostlivosť osobne. Ďalej ide o zastupovanie maloletého dieťaťa   a napokon   o správu   jeho   majetku.   Rodičovské   práva   a povinnosti   vykonávajú spravidla obaja rodičia.

V prípadoch,   ak   rodičia   nezabezpečujú   alebo   nemôžu   zabezpečiť   osobnú starostlivosť   o maloleté   dieťa,   prichádza   do   úvahy   náhradná   starostlivosť.   Za   náhradnú starostlivosť sa považuje jednak náhradná osobná starostlivosť, teda zverenie maloletého dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti   inej   fyzickej   osoby,   pestúnska   starostlivosť   a napokon ústavná starostlivosť (§ 44 napadnutého zákona).

Náhradnú   osobnú   starostlivosť   vykonáva   fyzická   osoba   (prednosť   má   príbuzný maloletého dieťaťa), a to bez nároku na odmenu. Osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať   jeho   majetok   má   takáto   osoba iba   v bežných   veciach.   Rodičia   maloletého dieťaťa   vykonávajú   práva   a povinnosti   vyplývajúce   z rodičovských   práv   a povinností len v rozsahu,   v akom   nepatria   osobe,   ktorej   bolo   maloleté   dieťa   zverené   do   náhradnej osobnej starostlivosti (§ 45 napadnutého zákona).

Pestúnsku   starostlivosť   môže   vykonávať   fyzická   osoba,   ktorá   má   záujem   stať sa pestúnom.   Vykonáva   túto   činnosť   za   odmenu.   Pestún   je   povinný   vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať   maloleté   dieťa   a spravovať   jeho   majetok   má   iba   v bežných   veciach.   Počas výkonu pestúnskej starostlivosti rodičia maloletého dieťaťa vykonávajú svoje rodičovské práva a povinnosti len v rozsahu, v akom nepatria pestúnovi (§ 49, § 50 a § 52 ods. 6 napadnutého zákona).

Podľa § 49 ods. 1 v spojení s § 50 ods. 6 napadnutého zákona možno maloleté dieťa, ktoré   je   v ústavnej   starostlivosti,   pred   rozhodnutím   súdu   o jeho   zverení   do   pestúnskej starostlivosti   dočasne   zveriť   rozhodnutím   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí do starostlivosti   osoby,   ktorá   má   záujem   stať   sa   pestúnom   (dočasná   predpestúnska starostlivosť). Ak do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia nepodá budúci pestún návrh na začatie konania o zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, dočasná   predpestúnska   starostlivosť   uplynutím   tejto   lehoty   zanikne.   Rozsah   práv a povinností pestúna na jednej strane a rodičov maloletého dieťaťa na druhej strane uvedený v ustanovení § 50 ods. 1 až 5 napadnutého zákona sa primerane použije aj na dobu dočasnej predpestúnskej starostlivosti podľa § 49 ods. 1 napadnutého zákona.

Ústavnú starostlivosť vykonáva právnická osoba, pričom zásadne platí, že náhradná osobná   starostlivosť   alebo   pestúnska   starostlivosť   má   prednosť   pred   ústavnou starostlivosťou.   Súd   v rozhodnutí,   ktorým   nariaďuje   ústavnú   starostlivosť,   musí   presne označiť zariadenie, do ktorého má byť dieťa umiestnené. Ak súd nerozhodol podľa § 39 ods. 2 a 3 alebo podľa § 56 napadnutého zákona, sú rodičia maloletého dieťaťa naďalej jeho zákonnými zástupcami a spravujú jeho majetok.

Z analýzy možno pre účely posúdenia spornej ústavnoprávnej otázky vyvodiť dve zásadné skutočnosti.

Predovšetkým   ide   o to,   že   rozhodnutie   súdu   o odlúčení   maloletého   dieťaťa od rodičov   je   vždy   spojené   s rozhodnutím   súdu   o tom,   kto   bude   vykonávať   náhradnú starostlivosť o maloleté dieťa. O oboch týchto zásadných otázkach rozhoduje súd uno actu. Je vylúčené, aby súd rozhodol o odlúčení maloletého dieťaťa od rodičov bez toho, aby zároveň nerozhodol o náhradnej starostlivosti.

Ďalej   ide   o   to,   že   rozsah   rodičovských   práv   a povinností   v prípade   pestúnskej starostlivosti (a teda aj v prípade dočasnej predpestúnskej starostlivosti podľa napadnutého ustanovenia)   je   iný   ako   v prípade   ústavnej   starostlivosti.   Počas   pestúnskej   starostlivosti (dočasnej   predpestúnskej   starostlivosti)   rodič   je   čiastočne   obmedzený   vo   svojich rodičovských právach, čo sa týka jeho zastupovania a spravovania jeho vecí, pretože právo zastupovať   maloleté   dieťa   a spravovať   jeho   majetok   v bežných   veciach   patrí   pestúnovi (budúcemu   pestúnovi).   Právo   zastupovať   maloleté   dieťa   a spravovať   jeho   majetok v podstatných veciach patrí rodičom.

V prípade   ústavnej   starostlivosti   rodičia   maloletého   dieťaťa   zastupujú   dieťa a spravujú   aj   jeho   majetok   (bez   akéhokoľvek   obmedzenia)   tak   v bežných,   ako   aj v podstatných veciach. Výnimku tvoria prípady uvedené v ustanoveniach § 39 ods. 2 a 3 a § 56 napadnutého zákona.

Z uvedeného vyplýva, že rozsah rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktoré je v ústavnej starostlivosti, je širší ako rozsah rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktoré je v pestúnskej starostlivosti (v dočasnej predpestúnskej starostlivosti).

Ustanovenia   čl.   41   ods.   4   druhej   vety   ústavy   a čl.   32   ods.   4   druhej   vety   listiny sú v podstate totožné. Ich obsahovou náplňou je ochrana tak detí, ako aj rodičov v súvislosti s obmedzením   práv   rodičov   a v súvislosti   s odlúčením   maloletých   detí   od   rodičov. Pri analýze   týchto   ustanovení   ústavy   a listiny   treba   predovšetkým   konštatovať, že obmedzenie   práv   rodičov   ako   širší   pojem   obsahuje   vlastne   v sebe   aj   odlúčenie maloletých detí od rodičov, keďže takéto odlúčenie treba považovať za špecifický prípad obmedzenia práv rodičov. Je to tak preto, že platí zásada, podľa ktorej starostlivosť o deti a ich výchovu je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť (čl. 41 ods. 4 prvá veta ústavy, resp. čl. 32 ods. 4 prvá veta listiny).Vzhľadom na uvedené by   sa   preto   na   prvý   pohľad   zdalo,   že   osobitná   zmienka   o odlúčení   maloletých   detí od rodičov   je   superfluentná   a postačovala   by   ochrana   v súvislosti   s obmedzením   práv rodičov. V skutočnosti to tak nie je. Tak čl. 41 ods. 4 ústavy ako aj čl. 32 ods. 4 listiny poskytujú ochranu dvom okruhom subjektov. Ide jednak o ochranu pre rodičov maloletých deti, ale tiež aj o ochranu pre maloleté detí. Kým ochrana v súvislosti s obmedzením práv rodičov je ochranou poskytovanou rodičom, ochrana v súvislosti s odlúčením maloletých detí   od   rodičov   je   ochranou   poskytovanou   pre   maloleté   deti.   V oboch   prípadoch   platí, že obmedzenia práv je možno vykonať len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Odlišná je situácia pokiaľ ide o čl. 9 prvý bod prvú vetu dohovoru. Toto ustanovenie totiž zabezpečuje len ochranu práv maloletých detí pred ich oddelením od svojich rodičov proti ich vôli, a to v podstate za zhodných podmienok ako podľa čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy   a čl.   32   ods.   4   druhej   vety   listiny.   Nezmieňuje sa   teda   o   ochrane poskytovanej rodičom   v súvislosti   s obmedzením   ich   rodičovských   práv.   Je   to   tak   zrejme   preto, že obsahom dohovoru je ochrana práv maloletých detí.

Podľa názoru ústavného súdu ochranu poskytovanú maloletým deťom podľa čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy, čl. 32 ods. 4 druhej vety listiny a čl. 9 prvého bodu prvej vety dohovoru nemožno vykladať reštriktívnym spôsobom, teda tak, že sa táto ochrana vzťahuje len   na   rozhodovanie   súdu   o odlúčení   maloletých   detí   od   rodičov   proti   vôli   rodičov. Súčasťou   takéhoto   rozhodovania   súdu   je   totiž   aj   rozhodovanie   o tom,   komu   majú   byť maloleté   deti   zverené   do   náhradnej   výchovy   v súvislosti   s ich   odlúčením   od   rodičov. To znamená, že súčasťou základného práva maloletých detí na to, aby mohli byť od svojich rodičov odlúčené proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona, je ratione materiae aj právo na to, aby len rozhodnutím súdu na základe zákona bolo určené, komu budú zverené do náhradnej starostlivosti vrátane dočasnej predpestúnskej starostlivosti.

Vzhľadom na takto vymedzený obsah označeného základného práva dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté ustanovenie umožňujúce vyriešiť, komu bude zverené maloleté dieťa   nachádzajúce   sa   v ústavnej   výchove   na   základe   rozhodnutia   súdu   do   dočasnej predpestúnskej   starostlivosti,   nie   rozhodnutím   súdu,   ale   rozhodnutím   orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, nie je v súlade s čl. 41 ods. 4 druhou vetou ústavy, s čl. 32 ods. 4 druhou vetou listiny a s čl. 9 prvým bodom prvou vetou dohovoru.

Ako   to   ústavný   súd   už   uviedol,   zverenie   maloletého   dieťaťa   nachádzajúceho sa v ústavnej starostlivosti do dočasnej predpestúnskej starostlivosti znamená obmedzenie práv rodičov maloletého dieťaťa, keďže právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok v bežných veciach prejde na osobu budúceho pestúna, hoci počas trvania ústavnej starostlivosti   prislúchajú   tieto   práva   rodičom.   To   znamená,   že   rozhodnutím   o zverení maloletého dieťaťa nachádzajúceho sa v ústavnej starostlivosti do dočasnej predpestúnskej starostlivosti dochádza fakticky aj k obmedzeniu práv rodičov. Pokiaľ takéto rozhodnutie nerobí súd, ale orgán sociálnoprávnej ochrany detí, dochádza tým k porušeniu základného práva   rodičov,   podľa   ktorého   tieto   práva   môže   obmedziť   proti   vôli   rodičov   iba   súd na základe   zákona.   Preto   aj   z tohto   dôvodu   musel   ústavný   súd   vysloviť   nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 41 ods. 4 druhou vetou ústavy a s čl. 32 ods. 4 druhou vetou listiny.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy   dňom   vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie čl. I § 49 ods. 1 prvej vety napadnutého zákona účinnosť. Ak národná rada neuvedie toto ustanovenie do súladu s ústavou, stráca čl. I § 49 ods.   1   prvá   veta   po   šiestich   mesiacoch   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Podľa   čl.   125   ods.   5   ústavy   platnosť   rozhodnutia   o pozastavení   účinnosti ustanovenia   čl.   I   §   49   ods.   1   prvá   veta   napadnutého   zákona   (uverejneného   v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 128 pod číslom 297/2005 Z. z.) zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2006