znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 14/02-106

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 11. februára 2004 o späťvzatí návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. E. V., B., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na začatie konania o súlade § 272 a § 276 štvrtá veta zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a s čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. apríla 2002 doručený návrh z 5. marca 2002 skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 272 a § 276 štvrtá veta zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Ustanovenie § 272 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie § 276 štvrtá veta zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)   v znení neskorších   predpisov nie je v súlade s čl. 47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd návrh 7. mája 2002 predbežne prerokoval a uznesením č. k. PL. ÚS 14/02-13 ho prijal na ďalšie konanie.

2.   Navrhovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podaním   z 22.   januára   2004 v súlade s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a v spojení s § 96 Občianskeho súdneho poriadku vzal návrh v celom rozsahu späť a ústavný súd požiadal, aby konanie o ňom v celom rozsahu zastavil.

K dôvodom   späťvzatia   návrhu   bolo   uvedené,   že: „prijatím   posledných   noviel Trestného   poriadku   (najmä   zák.   č.   457/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) síce neboli priamo zmenené tie jeho ustanovenia, ktoré   sú predmetom tohto konania,   avšak   došlo k zmene základných   princípov   inštitútu mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   čím   konanie   o súlade   ustanovenia   §   272   a 276 štvrtej   vety   Trestného   poriadku   s čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   a s čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   stratilo   svoj   pôvodný   zmysel   a už   nemá ďalšie opodstatnenie.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon výslovne neupravuje postup ústavného súdu pri späťvzatí návrhu, z citovaného ustanovenia § 31a zákona je zrejmé, že pri späťvzatí návrhu sa   použijú   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   konkrétne   jeho ustanovenie § 96, v zmysle ktorého môže navrhovateľ vziať počas konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Podotýkam, že dispozičný princíp v konaní pred ústavným súdom tento potvrdil už vo svojom   skoršom   rozhodnutí   (uznesenie   Ústavného   súdu   SR   z 6.   10.   1994,   sp.   zn. PL. ÚS 4/94).“

II.

1. Ústavný súd už v tejto veci rozhodoval o jednom späťvzatí návrhu navrhovateľom (podaním   z 18.   decembra   2002)   uplatnenom   v súvislosti   s prebiehajúcimi   prácami   na rekodifikácii Trestného poriadku, ktoré mali podľa neho v tom čase byť v záverečnej fáze a komplexne riešiť aj inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ústavný súd vtedy uznesením č. k. PL. ÚS 14/02-76 z 23. januára 2003 späťvzatie návrhu   nepripustil.   Zdôraznil   predovšetkým,   že   nie   je   povinný   späťvzatie   návrhu navrhovateľom pripustiť a konanie zastaviť, ale rozhodnutie závisí od jeho úvahy, pričom dospel k názoru, že rešpektovanie vôle navrhovateľa, teda dispozičnej zásady, v konaní pred ústavným súdom by išlo na úkor ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy.

2. Navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť (opätovne) a odôvodnil tento dispozitívny úkon prijatím novely Trestného poriadku - zákona č. 457/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „novela Trestného   poriadku“).   Podľa   názoru   navrhovateľa   táto   novela   síce   priamo   nezmenila napadnuté ustanovenia Trestného poriadku (§ 272 a § 276), ale zmenila koncepciu tohto mimoriadneho opravného prostriedku do tej miery, že navrhovateľ sa rozhodol netrvať na vyslovení nesúladu týchto ustanovení.

Ústavný súd pripomína, že späťvzatie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je úkonom, ktorému sa v konaní pred ním priznávajú automaticky účinky vedúce k zastaveniu konania. Potvrdzuje to aj judikatúra ústavného súdu, ktorá obsahuje nielen   súhlas   so   späťvzatím   návrhu,   ale   aj   nesúhlas   s takýmto   dispozitívnym   úkonom navrhovateľa. Túto líniu potvrdil ústavný súd aj v tomto konaní, keď s prvým úkonom, ktorým navrhovateľ vzal späť návrh na začatie konania, nespojil rozhodnutie o zastavení konania,   pretože   dôvodom   na   tento   úkon   navrhovateľa   bol   pripravovaný   projekt rekodifikácie Trestného poriadku.

3. Pri druhom úkone, ktorým navrhovateľ vzal späť návrh na začatie tohto konania, tento odôvodňuje novelou Trestného poriadku.

Ústavný súd bez toho, aby analyzoval vzťah medzi pôvodným návrhom na začatie konania   a   zmenenou   koncepciou   sťažnosti   pre   porušenie   zákona,   konštatuje,   že odôvodnenie   úkonu,   ktorým   navrhovateľ   teraz   vzal   späť   návrh   na   začatie   konania,   má rozumnú oporu v novele Trestného poriadku aj v dôvodovej správe k tým ustanoveniam, ktoré   upravujú   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   a   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v   konaní   o   nej.   Navyše,   podľa   názoru   ústavného   súdu   by   takto   pozmenená koncepcia mimoriadneho opravného prostriedku vyžadovala doplnenie návrhu na začatie konania, ktoré nie je možné reálne očakávať. Navrhovateľ však späťvzatím   návrhu dal najavo, že nemieni trvať na podstate svojho návrhu ani ho dopĺňať.

Z tohto procesného postupu navrhovateľa súčasne vyplýva to, že navrhovateľ prestal v konaní o súlade právnych predpisov tvrdiť a preukazovať obsahový rozpor napadnutých ustanovení Trestného poriadku s označenými článkami ústavy a dohovoru. Tento rozpor je však základným procesným predpokladom nielen na to, aby ústavný súd návrh prijal na ďalšie konanie, ale aj na to, aby o ňom aj v merite veci konal a rozhodoval (porovnaj § 37 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde). Tento procesný predpoklad na ďalší postup za daného stavu (novela právnych noriem upravujúcich   sťažnosť pre porušenie zákona v trestnom konaní   súdnom)   nemožno   nahradiť   postupom   ústavného   súdu   bez   súčinnosti s navrhovateľom. Ústavný súd je síce oprávnený doplniť dôvody, pre ktoré navrhovateľ tvrdí nesúlad právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily, ale nie je oprávnený (ani povinný) nahradiť taký nedostatok základného predpokladu na rozvinutie procesných vzťahov v konaní o súlade právnych predpisov.

4.   Tieto   základné   východiská   spolu   s   názorom   ústavného   súdu,   podľa   ktorého späťvzatie návrhu v tomto konaní a jeho zastavenie netvorí prekážku veci rozhodnutej pre prípadný   iný návrh na začatie konania o súlade právnych   predpisov,   viedli k tomu, že ústavný   súd   nezistil   žiadnu   ústavnú   prekážku,   aby   dispozitívnemu   úkonu   navrhovateľa v tomto konaní priznal právne účinky. Dôsledkom týchto účinkov je zastavenie konania pre odpadnutie jeho predmetu.

Preto ústavný súd rozhodol o zastavení tohto konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisku sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2004

PL. ÚS 14/02

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   pripájam   k uzneseniu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 14/02 z 11. februára 2004 – ktorým bolo konanie o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady   Slovenskej   republiky na začatie konania o súlade §   272 a §   276   štvrtá   veta   zákona č.   141/1961 Zb.   o trestnom   konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zastavené – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Novela Trestného poriadku - zákon č. 457/2003 Z. z. (ďalej len „novela Trestného poriadku“) – ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2003, situáciu z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom kvalitatívne nemení.

Oproti dovtedy účinnému zneniu Trestného poriadku, v časti týkajúcej sa sťažnosti pre   porušenie   zákona   (ďalej   len   „SPZ“)   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku v trestnom konaní, došlo:

a) k sprísneniu podmienok podania SPZ v § 266 ods. 1 a

b) k ustanoveniu konania o SPZ na verejnom zasadnutí ako pravidla a na neverejnom zasadnutí ako výnimky v § 274 ods. 1 a 2.

Podstatou predmetu konania ústavného súdu je tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že platná právna úprava SPZ   v Trestnom   poriadku, v   časti   týkajúcej   sa   SPZ   v neprospech obvineného, je v rozpore so zásadou rovnosti strán v trestnom konaní, pretože SPZ môžu podať   len   zástupcovia   štátu   (generálny   prokurátor   a minister   spravodlivosti),   a nie obvinený. S tým sa zhoduje aj Národná rada Slovenskej republiky ako odporca v konaní pred ústavným súdom (pozri nové stanovisko jej predsedu z 21. novembra 2002).

Novela   Trestného   poriadku   sa   nedotkla   zákonnej   úpravy   aktívnej   legitimácie   na podanie   SPZ,   pretože   stále   ju   môžu   podať   iba   generálny   prokurátor   a minister spravodlivosti,   avšak   nie   obvinený.   Navrhovateľom   namietaná   ústavná   problematickosť takejto   právnej   úpravy   z   hľadiska   rešpektovania   rovnosti   strán   v súdnom   konaní   preto pretrváva.

3. Keďže za týchto okolností podľa môjho názoru rešpektovanie vôle navrhovateľa vziať návrh späť a zastaviť konanie môžu ísť na úkor ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy – teda riešenia nastoleného ústavného problému – späťvzatie návrhu nemalo byť pripustené a v konaní malo byť pokračované.

V Košiciach 11. februára 2004