znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 19. novembra 2014 predbežne   prerokoval   návrh   Krajského   súdu   v   Bratislave,   zastúpeného   predsedníčkou senátu JUDr. Katarínou Javorčíkovou, na vyslovenie nesúladu ustanovení § 24 ods. 1 v časti slovného spojenia „s výnimkou   § 6   až   8b“ a   § 32c ods.   1 a   2 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení zákona č. 268/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, druhou vetou čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   s   čl.   4   ods.   4   Listiny   základných   ľudských   práv a slobôd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu Krajského súdu v Bratislave z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. januára 2014 doručený   návrh   Krajského   súdu   v   Bratislave,   zastúpeného   predsedníčkou   senátu JUDr. Katarínou Javorčíkovou (ďalej len „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“), na vyslovenie nesúladu ustanovení § 24 ods. 1 v časti slovného spojenia „s výnimkou § 6 až 8b“ a § 32c ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení zákona č. 268/2007 Z. z. (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, druhou vetou čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj s čl. 4 ods. 4 Listiny základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.

Z   obsahu   návrhu   vyplynulo,   že «Rozsudkom   č.   k.   15C   25/2008-190   zo   dňa 21. 10. 2010 Okresný súd Bratislava V v Bratislave čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľa a odporcov v 1. a 2. rade solidárne zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 189,12 Eur. Vo zvyšku konanie   zastavil.   Odporcov   súčasne   zaviazal   nahradiť   navrhovateľovi   trovy   konania v čiastke 16,50 Eur za uhradený súdny poplatok. Navrhovateľ si žalovanú pohľadávku voči odporcom uplatnil z titulu nedoplatkov za prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí a zariadení garážového domu za roky 2006, 2007 a 2008. Proti tomuto rozsudku podali dňa 16. 12. 2010   v   zákonnej   lehote   prostredníctvom   vtedajšieho   právneho   zástupcu odvolanie odporcovia v 1. a 2. rade do výroku, ktorým boli zaviazaní na úhradu sumy 189,12 Eur   a do   výroku   o náhrade trov   konania.   Vo   veci namietli   aktívnu   legitimáciu navrhovateľa, pretože nedošlo k platnej zmene správcu na schôdzi vlastníkov garáží dňa 19. 1. 2006 zo spoločnosti STEAMEX, s. r. o., na navrhovateľa.

V priebehu odvolacieho konania právny zástupca odporcov doplnil odvolanie a dňa 4. 7. 2011 predložil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob 188/2010-173 zo dňa 8. 3. 2011. Poukázal na to, že v obdobnej veci súd právoplatne zamietol návrh navrhovateľa pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie, čo by sa malo aplikovať aj v prejednávanej veci. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob 188/2010-173 zo dňa 8. 3. 2011 vyplýva, že nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa – spoločnosti MONO spol. s r. o., v konaní odvodil od zmeny právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., účinnej od 1. 7. 2007. V zmysle   nového   znenia   §   24   ods.   1   citovaného   zákona   sa   ustanovenia   tohto   zákona s výnimkou § 6 až 8b a § 29 primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Od 1. 7. 2007 tak správca – navrhovateľ v konaní, už nemôže zastupovať vlastníkov budov, ktoré nemajú charakter bytového domu, pred súdom. Navrhovateľ ako správca si   takúto   možnosť   nemohol   zahrnúť   ani do zmluvy o výkone   správy a aj jeho splnomocnenie na zastupovanie zo dňa 27. 9. 2009 je právne neúčinné, pretože je v rozpore so zákonnou úpravou podľa citovaného ustanovenia § 24. Vlastníci nemôžu správcu ani splnomocniť na zastupovanie podľa §§ 24 a 26 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, pretože správca je právnickou osobou a osobitný zákon zastupovanie pred súdom vylučuje. K odvolaniu a doplnenému podaniu odporcov sa na výzvu odvolacieho súdu písomne vyjadril navrhovateľ podaním zo dňa 21. 10. 2013. Poukázal na to, že po účinnosti novely č. 268/2007   účinnej   od   1.   7.   2007,   ktorou   bol   novelizovaný   zákon   č.   182/1993   Z.   z. o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   (ďalej   len   BytZ),   bol   navrhovateľ   väčšinou vlastníkov splnomocnením a poverením zo dňa 27. 7. 2009 naďalej poverený správou domu a splnomocnený na ich zastupovanie na súde pri vymáhaní pohľadávok. Návrh vo veci samej bol podaný dňa 22. 5. 2007, pred účinnosťou spornej novely BytZ, a treba vychádzať z   právneho   stavu   vtedy   platného.   Dotknuté   ustanovenia   zákona   novelou   zákonodarca neodôvodnil   a   nie   je   zrozumiteľné   prečo   by   mali   byť   vlastníci   nebytových   domov diskriminovaní   ohľadne   spôsobu   správy   ich   domu   oproti   vlastníkom   bytových   domov. Aj v právnej   vede   prevláda   názor,   že   by   bolo   upieraním   subjektívnych   práv   vlastníkov nebytových domov a v rozpore s čl. 1 ods. 1; čl. 2 ods. 3; čl. 12 ods. 1; čl. 13 ods. 3, 4; a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ak by bola zákonom vylúčená možnosť správy ich vlastníctva v nebytovom dome v zmysle novelizovaného BytZ. Najmä keď od 1. 3. 1993 do 30. 6. 2007 bol výkon správy v zmysle tohto zákona možný aj v nebytových budovách. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob 188/2010-173 je preto v rozpore s Ústavou SR a súčasne aj s platnou judikatúrou Ústavného súdu SR. Navrhovateľ súčasne doložil do spisu návrh verejného ochrancu práv Ústavnému súdu SR, podaného dňa 14. 3. 2012, aby Ústavný súd SR pozastavil účinnosť ustanovení § 24 ods. 1 v časti slov „§6 až 8b“; a § 32c ods. 1 a 2 BytZ, nakoľko ich uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Konanie o tomto návrhu bolo neskôr zastavené pre jeho späťvzatie po zmene osoby ombudsmana, pričom žiadne obdobné konanie na Ústavnom súde SR neprebieha.

Odvolací súd dospel k záveru, že pre rozhodnutie o odvolaní je nutné vyriešiť ako prejudiciálnu otázku súlad citovaných zákonných ustanovení BytZ s Ústavou SR a Listinou základných ľudských práv a slobôd. Preto konanie vo veci podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil a podáva tento návrh.».

Krajský   súd   namieta   nesúlad   slovného   spojenia „...   s   výnimkou   §   6   až   8b...“ v ustanovení § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov vylučujúceho aplikáciu ustanovení tohto zákona o výkone správy spoločenstvom vlastníkov bytov alebo správcom aj v tzv. nebytových   domoch,   ako   aj   nesúlad   na   uvedenú   zmenu   nadväzujúcich   prechodných ustanovení   §   32c   ods.   1   a   2   zákona   o   vlastníctve   bytov,   v   zmysle   ktorých   mali   byť do 31. decembra 2007 z príslušného registra vyčiarknuté všetky spoločenstvá, ktoré boli zriadené v tzv. nebytových domoch, a súčasne pod hrozbou neplatnosti mali byť v tomto termíne uvedené do súladu všetky zmluvy o spoločenstve alebo zmluvy o výkone správy uzatvorené do 1. júla 2007. Krajský súd pritom argumentuje znevýhodneným postavením vlastníkov   bytov   v   nebytových   domoch   v   porovnaní   s   postavením   vlastníkov   bytov v bytových domoch. Namietaný nesúlad dotknutých ustanovení zákona o vlastníctve bytov krajský   súd   odôvodňuje   aj   nedôvodným   zásahom   zákonodarcu   do   súkromnoprávnych vzťahov   vlastníkov   bytov   nachádzajúcich   sa   v   tzv.   nebytových   domoch,   ktorí   zmluvne prejavili svoj záujem zveriť správu svojho majetku buď spoločenstvu, alebo správcovi, čím bol   podľa   navrhovateľa   porušený   princíp   ich   právnej   istoty   zhmotnený   v   princípe rešpektovania zmluvnej autonómie.

V tejto súvislosti navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol:„Citovaná novela BytZ účinná od 1. 7. 2007 pre nebytové domy vylúčila aplikáciu ustanovení § 6 o správe domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome; § 7, 7a, 7b, 7c a 7d o spoločenstve vlastníkov bytov   a   nebytových priestorov v dome;   §   8,   8a,   8b o správcovi a o zmluve o výkone správy. Predkladateľ dôvodovej správy k novele žiadnym spôsobom nezdôvodnil prečo vylúčil z primeranej aplikácie na právne vzťahy vlastníkov v nebytových domoch citované ustanovenia BytZ upravujúce správu domu. Pritom v období od 1. 9. 1993 do 1. 7. 2007 nevznikli žiadne problémy s tzv. povinnou správou nebytových domov prostredníctvom spoločenstva alebo správcu domu. Po spornej novele prevládol v právnej praxi názor, že vlastníci nebytových domov si nemôžu na výkon správy založiť spoločenstvo a ani uzavrieť zmluvu o správe domu so správcom. Keďže podľa § 8b BytZ sú správcovia oprávnení zastupovať vlastníkov vo všetkých veciach týkajúcich sa správy domu, vrátane vymáhania nedoplatkov spojených s úhradami do fondu prevádzky, údržby a opráv, po   účinnosti   mala   novela   dopad   aj   na   posudzovanie   aktívnej   legitimácie   správcov nebytových domov v takýchto sporoch. Súdy zaujali názor, že po novele títo správcovia stratili svoju procesnú legitimáciu a navrhovateľom v takýchto sporoch odmietli poskytnúť súdnu ochranu....

V   dôsledku   aplikácie...   prechodného   ustanovenia (§   32   ods.   1   a   2   zákona o vlastníctve bytov, pozn.) došlo k zrušeniu spoločenstiev vlastníkov v nebytových domoch zo zákona a po 1. 1. 2008 už nemohli ďalej vykonávať správu v týchto domoch. Súdy odmietli poskytnúť súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých pohľadávky vlastníkov uplatnili vo svojom mene ešte pred účinnosťou novely spoločenstvá vlastníkov nebytových domov, keďže zásahom zákonodarcu spoločenstvá zanikli od 1. 1. 2008 bez právneho nástupcu. Citované   ustanovenia   narúšajú   ústavne   garantovaný   princíp   zmluvnej   voľnosti a autonómie v súkromnom práve, a odňali vlastníkom nebytových domov možnosť založiť si na účel správy domu spoločenstvo alebo zvoliť si správcu domu. Kogentná zákonná úprava súkromnoprávnych   vzťahov   si   pritom   vyžaduje   náležité   odôvodnenie   a   cieľ,   ktorými   by spravidla   mal   byť   verejný   záujem,   právna   istota   a   pod.   Zákonodarca   však   sporné ustanovenia zákona kogentného charakteru žiadnym spôsobom nezdôvodnil.

Citované   ustanovenia   BytZ   diskriminujú   vlastníkov   nebytových   domov   oproti vlastníkom bytových domov a sú v rozpore:

• s čl. 20. ods. 1, veta druhá Ústavy SR, podľa ktorého vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu,

•   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   sa   každý   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,

• s čl. 1 ods. 1; čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, v ktorých sú zakotvené princípy právnej istoty a zmluvnej autonómie,

• s čl. 4 ods. 4 Listiny základných ľudských práv s slobôd, podľa ktorého sa štát má zásadne zdržovať všetkých zbytočných intervenčných zásahov do súkromnoprávnej oblasti, a tým do súkromného rozhodovania a sebaurčenia fyzických a právnických osôb...“Na základe uvedeného navrhovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že„•   ustanovenie   §   24   ods.   1,   v   časti   znenia...   s   výnimkou   §   6   až   8b...,   zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení novely č. 268/2007 účinnej od 1. 7. 2007,

•   ustanovenie   §   32c   ods.   1   a   2   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov, v znení novely č. 268/2007 účinnej od 1. 7. 2007,

nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1; čl. 2 ods. 3; čl. 20 ods. 1, veta druhá; čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 4 Listiny základných ľudských práv a slobôd, ktorou je Slovenská republika viazaná podľa čl. 154c Ústavy SR“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   § 37 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predsedníčka   senátu   krajského   súdu,   ktorá   podala   ústavnému   súdu   návrh na vyslovenie   nesúladu   označených   právnych   predpisov   s ústavou,   podaním   doručeným ústavnému   súdu   31.   októbra   2014   uviedla,   že „na   základe   Vašej   informácie   zo   dňa 15. októbra 2014 sa odvolací súd vo veci vedenej pod sp. zn. 14 Co/54/2011 oboznámil so znením   §   24   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   v znení   novely   zavedenej   zákonom č. 205/2014, s účinnosťou od 1. 10. 2014, a dospel k záveru, že uvedená novela odstránila nesúlad   citovaného   ustanovenia   v znení   platnom   do   30.9.2014   s Ústavou   SR   v časti citovaných v našom návrhu zo dňa 7.1.2014.

Z týchto dôvodov návrh zo dňa 7.4.2014 na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 24 ods. 1 a § 32c ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení novely účinnej od 1.7.2007, berieme späť.“.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   ide   o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Z už citovaného vyjadrenia predsedníčky senátu krajského súdu vyplýva, že vo veci odpadol predmet súdneho sporu, čím bol založený dôvod, aby ústavný súd konanie vo veci zastavil a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014