znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/2013-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 19. novembra 2013 o   žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   č.   k.   VII/2   Gv   120/10-124 z 20. augusta 2013 o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. M., B., podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a § 231 písm. j) Trestného poriadku takto

r o z h o d o l :

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky o d o p i e r a   súhlas na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. M., B., pre skutky právne kvalifikované ako   zločin   prijímania   úplatku   podľa   §   329   ods.   1   a   2   Trestného   zákona   a   prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. augusta 2013 doručená žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013 – na základe čl. 136 ods.   2   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   s   poukazom   na ustanovenia   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   [(ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“);   (žiadosť   generálneho prokurátora poukazovala konkrétne na § 14 ods. 3 uvedeného zákona, tento odkaz však nie je korektný, pretože označené ustanovenie sa týka výlučne sudcov ústavného súdu] a § 231 písm. j) Trestného poriadku – o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. M. (ďalej len „sudca najvyššieho súdu“) pre skutky právne kvalifikované ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Generálny prokurátor v úvode svojej žiadosti poukázal na uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 12. júla 2010, ktorým bolo podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie v predmetnej veci na tom skutkovom základe, že „1. od presne nezisteného obdobia najmenej od 01. 07. 2010 až doposiaľ, presne nestotožnená osoba vystupujúca ako Jozef prisľúbila poskytnutie úplatku vo výške najmenej 30.000,00 EUR presne nezistenému konajúcemu sudcovi NS SR prostredníctvom presne nezistených osôb vystupujúcich pod menom Ladislav a prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava a ďalších osôb za to, že v konaní o prepustenie obvineného Ľ. K. z väzby, vydá sudca rozhodnutie o prepustení obvineného z väzby,

2. od presne nezisteného obdobia najmenej od 01. 07. 2010 až doposiaľ, na presne nezistenom   mieste,   doposiaľ   presne   nestotožnená   osoba   vystupujúca   ako   prokurátor Okresnej prokuratúry v Bratislave, prostredníctvom osoby vystupujúcej pod menom L. a ďalších osôb, žiada úplatok od osoby vystupujúcej pod menom Jozef vo výške najmenej 30.000,00   EUR   pre   doposiaľ   nestotožneného   sudcu   NS   SR   konajúceho   v   trestnej   veci obvineného Ľ. K. za to, že konajúci sudca vydá rozhodnutie o prepustení obvinenej osoby z väzby.“.

K   žiadosti   bol   pripojený   prvopis   spisového   materiálu   evidovaného   Prezídiom Policajného zboru, národnou kriminálnou agentúrou, národnou protikorupčnou jednotkou, expozitúrou Stred, Banská Bystrica pod sp. zn. ČVS: PPZ-626/NKA-PK-SK-2012 (ďalej len „vyšetrovací spis“).

Generálny   prokurátor   ďalej   v   rámci   odôvodnenia   svojej   žiadosti   uviedol,   že na základe   doterajšieho   vyšetrovania   v predmetnej   veci   bolo   15.   marca   2011   vydané uznesenie   o vznesení   obvinenia   Ľ.   K.,   JUDr.   J.   K.,   JUDr. L.   Š.   a P.   J.   pre   prečin podplácania podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a JUDr. M. B. pre zločin prijímania úplatku podľa § 21 ods. 1 písm. d) k § 329 ods. 1 Trestného zákona.

V žiadosti generálneho prokurátora sa ďalej uvádza:«Odpočúvaním   a   záznamom   telekomunikačnej   prevádzky   boli   získané   dôkazy, z ktorých   vyplýva,   že   JUDr.   J.   K.,   priateľ   obžalovaného   Ľ.   K.   zabezpečil   finančné prostriedky potrebné na poskytnutie úplatku a telefonicky si dohodol stretnutie s JUDr. L. Š. dňa   06.   07.   2010   v   Obchodnom   dome...   v   B.   Na   tomto   stretnutí   dňa   06.   07.   2010   v reštaurácii B... JUDr. J. K. odovzdal JUDr. L. Š. o 20.10 hod. obálku s úplatkom za to, že vybaví   prepustenie   Ľ.   K.   z   väzby,   čo   je   podporené   aj   ich   telefonickými   rozhovormi, v ktorých si dohodli stretnutie až večer preto, že JUDr. K. „to“ mal dostať v Nitre až o 6 večer, Obžalovaný Ľ. K. bol v tom čase vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Nitre pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) ods. 5 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 v trestnej veci 2 T/5/2005. JUDr. L. Š. s P. J. si po prevzatí obálky s úplatkom od JUDr. J. K. dohodli čas a miesto stretnutia s JUDr. M. B., prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorý nebol v tejto veci činný ako prokurátor, na deň 06. 07. 2010 vo večerných hodinách.

Na stretnutí v reštaurácii F. v B. dňa 06. 07. 2010 o 21.00 hod. odovzdali P. J. a JUDr. L. Š. úplatok JUDr. M. B. za vybavenie prepustenia Ľ. K. z väzby. JUDr. M. B. už v predchádzajúcich   rozhovoroch   prisľúbil,   že   vybaví   prepustenie   obžalovaného   Ľ.   K.   z väzby, a preto sa skontaktoval so svojim kamarátom JUDr. Š. M., sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mal rozhodovať o sťažnosti obžalovaného Ľ. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 15. júna 2010 sp. zn. 2T 5/2005, ktorým Krajský súd v Nitre zamietol žiadosť o prepustenie obžalovaného z väzby a neprijal jeho písomný sľub ani peňažnú záruku.

Z rozhovorov medzi JUDr. M. B. a JUDr. Š. M. vyplýva, že sa o veci obžalovaného Ľ. K. viackrát rozprávali a stretli a dohodli si aj stretnutie dňa 07. 07. 2010 vo večerných hodinách.

JUDr. M. B. dňa 09. 07. 2010 uviedol JUDr. Š. M., že v pondelok (12. 07. 2010) mu to doručia a JUDr. Š. M. mu oznámil, že v stredu (14. 07. 2010) budú riešiť problém. V pondelok dňa 12. 07. 2010 o 09.00 hod. doručil obhajca obžalovaného Ľ. K. JUDr. V. L. na Najvyšší súd SR žiadosť, aby Najvyšší súd SR konal v jeho neprítomnosti a rozhodol na neverejnom zasadnutí o jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre. Po podaní tejto žiadosti telefonoval sudca NS SR JUDr. Š. M. prokurátorovi JUDr. M. B. a povedal mu, že došlo k nepochopeniu udalosti preto, že obžalovaný musí žiadať o rozhodnutie bez jeho prítomnosti na hlavnom pojednávaní a nie na neverejnom zasadnutí, a že je potrebné citovať ustanovenia z hlavného pojednávania. JUDr. M. B. telefonicky zabezpečil u JUDr. L. opravenie žiadosti, o čom informoval JUDr. Š. M. Doplnenú žiadosť Ľ. K. doručil JUDr. L.   na Najvyšší   súd   SR   dňa   12.   07.   2010   o   12.40   hod.   čo   vyplýva   z   podacej   pečiatky Najvyššieho súdu SR.

Dňa 14. 07. 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 6 Tost 19/2010, ktoré   vydal   senát   pod   predsedníctvom   JUDr.   Š.   M.   na   neverejnom   zasadnutí   vo veci obžalovaného Rastislava Aitnera a spol. pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona o sťažnosti obžalovaného Ľ. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 15. júna 2010 sp. zn. 2T 5/2005 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu, prijal písomný sľub obžalovaného Ľ. K., ktorým sa nahradila jeho väzba a prepustil ho na slobodu. Obžalovaný Ľ. K. bol preto dňa 14. 07. 2010 prepustený na slobodu.

Obvinený JUDr. Š. vo výsluchu dňa 16. 03. 2011 uviedol, že Ľ. K., JUDr. M. B. a JUDr. Š. M. vôbec nepozná, nevie, čo sú to za osoby a určite nikdy nedával žiadne finančné prostriedky   od   J.   K.   pánovi   P.   J.   ani   pánovi   B.   Jeho   výpoveď   však   vyvracajú   dôkazy zabezpečené   odpočúvaním   a záznamom   telekomunikačnej   prevádzky,   ktorými   sú zadokumentované ich rozhovory a stretnutia.

O tom, že postup, tak ako ho opisuje JUDr. B. vo svojom výsluchu, nie je v súlade so zákonom svedčia aj telefonické rozhovory medzi ním a JUDr. L. Š., sudcom NS SR JUDr. Š. M., ale aj medzi ostatnými obvinenými. Z týchto informácií je zrejmé, že vopred vedeli o termíne a výsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Napriek tomu JUDr. B. uviedol, že v tejto veci oslovil sudcu JUDr. M., ale že takýto postup je zákonný. Vo výpovedi uviedol, že sa jednalo o bežnú vec v rámci zákonných možností a nevidelo sa mu na takej požiadavke nič protizákonné a skontaktoval sa s JUDr. Š. M. a prekonzultovali požiadavku JUDr. L. Š. Sudca JUDr. M. mu povedal, že to pozrie, či sa to dá alebo nedá, potom však JUDr. M. ešte potreboval nejaký doklad do spisu k rozhodnutiu, aby to bolo v medziach zákona Lege artis. Tento doklad však JUDr. B. nedokladal a uviedol, že ho doložili zrejme advokáti.

Zo   zabezpečených   dôkazov je tiež zrejmé,   že   sudca JUDr.   M.   dňa 14.   07.   2010 uviedol v telefonickom rozhovore JUDr. B., že je to v poriadku a z kontextu rozhovorov vyplýva,   že sa   bavili o   Ľ.   K.   a vybavení   prepustenia   z väzby.   JUDr.   Š.   M.   ako sudca najvyššieho   súdu   poskytol   JUDr.   M.   B.,   ktorý   nebol   vo   veci   činný   ako   prokurátor, informácie   zo   spisu   a   presne   mu   uviedol,   ako   je   potrebné   napísať   žiadosť   vo   veci obvineného K. a čo je potrebné do žiadosti citovať z Trestného poriadku.

Doposiaľ   vykonanými úkonmi   vo   vyšetrovaní   je dostatočne preukázané,   že došlo k spáchaniu zločinu prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona a prečinu   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   odsek   1   písmeno a) Trestného zákona, z ktorých je dôvodne podozrivý sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   JUDr.   Š.   M.,   ktorý   ako   sudca   Najvyššieho   súdu   SR   za   úplatok   od Ľ.   K., doručeného mu prostredníctvom JUDr. J. K., JUDr. L. Š., P. J. a JUDr. M. B., zabezpečil vydanie rozhodnutia o sťažnosti Ľ. K. proti uzneseniu Krajského súdu Nitra, ktorým bol Ľ. K. prepustený na slobodu.

Zabezpečenými dôkazmi je dostatočne preukázané podozrenie, že došlo k spáchaniu zločinu   prijímania   úplatku   podľa   §   329   odsek   1,   odsek   2   Trestného   zákona   a   prečinu zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   odsek   1   písmeno   a)   Trestného zákona a podozrivým zo spáchania je sudca Najvyššieho súdu SR.»

Ústavný   súd   zaslal   žiadosť   generálneho   prokurátora   na   vyjadrenie   sudcovi najvyššieho   súdu.   Zároveň   mu   poskytol   možnosť   vyjadriť   sa   k žiadosti   aj   ústne na neverejnom   zasadnutí   pléna   ústavného   súdu.   Žiadosti   sudcu   najvyššieho   súdu zo 7. novembra   2013   o nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu   ústavný   súd   nevyhovel prihliadajúc na negatívne stanovisko generálneho prokurátora (zastúpeného prokurátorom Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky JUDr. Michalom Horváthom), v zmysle ktorého by predčasné oboznámenie sa s dôkazmi obsiahnutými v spise „mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného konania“ (stanovisko z 13. novembra 2013).

Ústavnému   súdu   bolo   15.   novembra   2013   doručené   písomné   vyjadrenie   sudcu najvyššieho súdu k žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie, v ktorom okrem iného uviedol:

«Žiadosť   špeciálneho   prokurátora   neobsahuje   konkrétne   skutočnosti   –   dôkazy, na základe   ktorých   nadobudol   presvedčenie,   že   sa   skutok   stal,   že   som   sa   dopustil protizákonného   konania,   že   som   zobral   úplatok   a   pod   jeho   vplyvom   som   prepustil obžalovaného   z   väzby,   resp.   zabezpečil   vydanie   rozhodnutia,   ktorým   bol   obžalovaný prepustený z väzby. Opakovane prehlasujem, že žiaden úplatok som nezobral, nebol mi ponúknutý a ani mi nebol sľúbený.

V žiadosti nie je uvedený žiaden priamy, konkrétny dôkaz – skutočnosť o tom, že som od JUDr. B. zobral úplatok (v nezistenej výške?!). Neuvádza miesto a čas odovzdania. Vychádza   len   z   dohadov   a   špekulácií:   „z   rozhovorov   vyplýva,   že   sa   o   veci   rozprávali a stretli“; „JUDr. B. vypovedal, že sa stretli, sudca mu povedal, že sa na to pozrie, či sa to dá alebo nedá“. Špeciálny prokurátor v žiadosti neuvádza, že by JUDr. B. hovoril kedy a kde sme sa mali stretnúť a že by mi odovzdal úplatok.

Špeciálny prokurátor to neuviedol preto, lebo JUDr. B. vo svojej výpovedi zrejme neuviedol, že by mi úplatok dal. Je otázne, prečo túto skutočnosť špeciálny prokurátor neuvádza – zamlčuje, veď výpoveď, ako dôkaz treba brať ako celok a nielen tú časť, ktorá mu vyhovuje.

Ďalší   „dôkaz“   špeciálneho   prokurátora   vychádza   zo   záznamu   telefonátu   zo   dňa 12. 7.   2010   v   ktorom   som   mal   (podľa   jeho   vyhodnotenia)   dať   radu,   akú   žiadosť   má obžalovaný   podať,   aby   dosiahol   prepustenie   z   väzby.   Obžalovaný   dodal   písomné vyhlásenie, že súhlasí, aby sa hlavné pojednávanie konalo bez jeho prítomnosti. V tomto smere odkazujem na odôvodnenie uznesenia senátu NS SR sp. zn. 6 Tost 19/2010 zo 14. 7. 2010, kde v jeho konštatačnej časti senát hovorí, že o jeho žiadosti môže rozhodnúť len predseda senátu súdu 1. stupňa (§ 202 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005). Odvolací senát konajúci   o sťažnosti   proti   neprepusteniu   z   väzby   nemohol   o   tejto   žiadosti   zo   zákona rozhodnúť a ani na ňu nemohol prihliadnuť. Vývody špeciálneho prokurátora sú o tejto skutočnosti len špekulatívneho charakteru. Pre odstup času sa nepamätám, či som s niekým telefonoval a už vôbec neviem o čom. Existuje tu však pochybnosť o zákonnom použití tohto „dôkazu“   (a netýka   sa   to   len   tohto   odposluchu).   Bližšie   sa   vyjadriť   neviem,   lebo   som nemohol nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.

Aj keby sa nejaký rozhovor s uvedenou „radou“ uskutočnil, aký logický dôvod by táto   „rada“   mala,   keď   sa   zo   zákona,   v   druhostupňovom   rozhodovaní   o   väzbe   (teda v posudzovanom konaní pri rozhodnutí zo 14. 7. 2010) nedala použiť!!!?...

Argument   špeciálneho   prokurátora   o   telefonickom   oznamovaní   si   termínu pojednávania Najvyššieho súdu, je tiež zavádzajúci. Termín zasadnutia resp. pojednávania senátov NS SR, ako aj senátov ostatných všeobecných súdov nie je utajovaná skutočnosť. Práve naopak. Každý, kto sa informuje na súde o termínoch pojednávaní, má právo byť informovaný. Termín tohto pojednávania bol určený 8. 7. 2010 a v tento pojednávací deň (14. 7. 2010) bolo na programe 5 vecí.

Ďalšou špekuláciou, a tiež nezmyslom, je tvrdenie špeciálneho prokurátora (uvedené v právoplatnom skutku o vznesení obvinenia iným osobám (str. 2 žiadosti), že sudca (myslí mňa) sám vydal uznesenie o prepustení obvineného z väzby na slobodu.

Aj vo väzobných veciach NS SR rozhoduje v senáte, v tejto veci to bol trojčlenný senát. Každý člen senátu má rovnocenný hlas a predseda senátu hlasuje posledný. Špeciálny   prokurátor   zámerne   zamlčuje,   o   aké   rozhodnutie   ide.   Medzi   prijatím úplatku a rozhodnutím musí byť príčinná súvislosť. Tu chcem opätovne vyhlásiť, že žiaden úplatok   som   nezobral   a   ani   mi   nebol   ponúknutý.   Z   obsahu   písomného   vyhotovenia uznesenia (výroku a odôvodnenia, ktoré je verejnou listinou) vyplýva, že obžalovaný nebol prepustený z väzby preto, lebo odpadol dôvod väzby – vyhýbanie sa trestnému konaniu. Dodatočné   vyhlásenie   obžalovaného,   ktorý   žiadal,   aby   sa   hlavné   pojednávanie   konalo v jeho neprítomnosti, senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebral do úvahy, pretože o takomto vyhlásení obžalovaného môže zo zákona rozhodovať len súd, ktorý vykonáva hlavné   pojednávanie.   Senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   konštatoval   stále trvajúcu existenciu väzobného dôvodu útekovej väzby.

Potrebné je tiež uviesť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody, ktorý je prípustný podľa čl. 17 Ústavy SR. Nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody, ktoré umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu uskutočnenie a skončenie trestného konania. Zo zásady primeranosti vyplýva, že väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením. Väzba nie je trestom, ale výlučne procesným opatrením. Vzatím   do   väzby   nemožno   riešiť   zabezpečenie   prítomnosti   obžalovaného   na   hlavnom pojednávaní,   ak   je   možný   iný   zákonný   spôsob.   Z   princípu   proporcionality   vyplýva,   že v každom konkrétnom prípade musí byť väzba úmerná daným podmienkam.

Pokiaľ   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   resp.   súd   nariaďuje   úkony,   ktoré   však nerealizuje, prípadne nevie zabezpečiť ich vykonanie, po určitom čase (rádovo mesiacoch) nie   je   možné   udržať   existenciu   dôvodov   väzby   pre   zabezpečenie   účasti   obžalovaného na týchto   úkonoch,   pokiaľ   k   zmareniu   nariadených   úkonov   nedošlo   zavinením   tohto obžalovaného. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ak je jediným dôvodom pre ďalšie ponechanie vo väzbe obava, že obvinený unikne a tým sa vyhne trestnému stíhaniu, musí byť prepustený, ak je schopný poskytnúť primeranú záruku, že sa ustanoví na pojednávania. V danom prípade pobyt obžalovaného 5 mesiacov vo väzbe, spolu so skutočnosťou, že súd síce vytýčil 4 hlavné pojednávania, avšak ani jedno neotvoril, nezačal pojednávať a ani obžalovaného nevypočul, čoho sa domáhal, nastali okolnosti, ktoré viedli k prijatiu záruky, ako náhrady väzby a spolu s uloženými opatreniami mali zabezpečiť,   miernejším   zákonným   opatrením   než   je   výkon   väzby,   účasť   obžalovaného na hlavnom   pojednávaní.   S   upozornením,   že   prípadné   porušenie   prijatého   sľubu a uložených opatrení, bude znamenať opätovný výkon väzby.

Neviem, či orgány prípravného konania v tejto veci zisťovali, či obžalovaný chodí na určené   termíny   hlavného   pojednávania,   či   z   jeho   viny   bolo   zmarené   hlavné pojednávanie.   Pokiaľ   mám   informácie   ja,   keďže   oficiálne   orgány   sa   o   tieto   podstatné skutočnosti zrejme nezaujímajú, po prepustení obvineného Ľ. K. boli vytýčené 4 termíny hlavného pojednávania, no ani jedno nebolo otvorené, teda pojednávanie sa ani nezačalo, no   obžalovaný   Ľ.   K.   sa   vždy   dostavil,   nezmaril   pojednávanie   a   teda   si   plní   uložené podmienky a prijatý sľub. Prijaté rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plní svoj účel. Je zákonné, a rešpektuje Európsky Dohovor o ľudských právach a judikatúru ESĽP ako aj ÚS SR. Pri jeho prijatí a jemu predchádzajúcom konaní, členovia senátu NS SR neporušili povinnosti vyplývajúce z ich postavenia a právomoci, nebol tak porušený záujem spoločnosti na riadnom, spravodlivom a nestrannom súdnom rozhodovaní. Pričom obžalovaný nezískal žiadnu výhodu odporujúcu zákonu a medzinárodným zmluvám, ktorými je SR viazaná.»

Na   neverejnom   zasadnutí   pléna   ústavného   súdu   konanom   19.   novembra   2013 zástupca generálnej prokuratúry zotrval na dôvodoch písomnej žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu najvyššieho súdu.

Sudca najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu žiadal súhlas na jeho trestné stíhanie odoprieť.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.Podľa § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu   nepodliehajú osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva.

Podľa § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.

Podľa § 231 písm. j) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby,   v   ktorej   prípade   je   na   taký   úkon   potrebný   súhlas   Národnej   rady   Slovenskej republiky, Súdnej rady Slovenskej republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh generálny prokurátor.

Podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi ústavného súdu, že žiada ústavný súd o vydanie súhlasu na trestné stíhanie alebo na vzatie do   väzby   sudcu,   sudcu   podľa   osobitného   predpisu   alebo   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky,   predseda   ústavného   súdu   zvolá   bez   zbytočného   odkladu   plénum ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   prerokuje   a   rozhodne   o   žiadosti   príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa o veci.

Pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu najvyššieho súdu podľa čl. 136 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry (napr. PL. ÚS 19/02, PL. ÚS 24/03, PL. ÚS 4/04) a z týchto úvah:

Ústava   vo   vzťahu   k   niektorým   skupinám   a   kategóriám   osôb   upúšťa   od   zásady rovnosti   práva   a   pripúšťa   výnimku   z pôsobnosti   trestného   práva   pre   tieto   skupiny a kategórie osôb v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Do tejto kategórie osôb patria aj sudcovia, pričom imunita sudcu má zaistiť predovšetkým nezávislosť jeho rozhodovania,   posilňovať   jeho   občiansku   odvahu   rozhodovať   v   súdnych   sporoch v konkrétnych   prípadoch   len   na   základe   ústavy,   ústavných   zákonov   a medzinárodných zmlúv. Imunita sudcu je teda zvláštne oprávnenie považované za jednu zo základných záruk sudcovskej nezávislosti.

Ústavný súd už v rámci svojej skoršej judikatúry uviedol, že rozhodovanie o žiadosti generálneho   prokurátora   o vydanie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu   vyžaduje, aby zo žiadosti bolo zrejmé, že je dostatočne odôvodnený záver o tom, že sudca spáchal konkrétny   trestný   čin   (per   analogiam   §   206   ods.   1   Trestného   poriadku).   Generálneho prokurátora   žiadajúceho súhlas na trestné stíhanie sudcu zaťažuje v tomto type konania pred ústavným súdom bremeno preukázania minimálne dôvodného podozrenia, že sudca svojím   konaním   mohol   naplniť   všetky   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 101/2011 z 29. júna 2011).

Zo žiadosti generálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013 vyplývajú v tomto smere zásadné otázniky, a to najmä vo vzťahu k subjektívnej stránke a objektívnej stránke zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,   pokiaľ   ide   o konkrétne   konanie   sudcu   najvyššieho   súdu,   ktorého   sa   žiadosť generálneho prokurátora týkala.

K obsahovým   náležitostiam   žiadosti   generálneho   prokurátora   o vydanie   súhlasu na trestné stíhanie sudcu patrí totiž nielen jednoznačná právna kvalifikácia trestného činu, pre ktorý sa vydanie súhlasu na trestné stíhanie žiada, ale aj vymedzenie skutku, ktorého sa mal   dotknutý   sudca   dopustiť,   opisom   skutku   (konania   či   opomenutia   tohto   sudcu) s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, resp. tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Skutkový základ vymedzený v uznesení vyšetrovateľa   z 12.   júla   2010   o začatí   trestného   stíhania   vo   veci,   na   ktoré   generálny prokurátor   v úvode   svojej   žiadosti   20.   augusta   2013   poukázal,   je   v tomto   smere nedostatočný.

Relevantné   skutkové   okolnosti   v ďalšej   časti   žiadosti   generálneho   prokurátora č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013 a dôkazy na podporu jeho skutkových tvrdení sa týkali predovšetkým skutkov tretích osôb, ktorých sa trestné konanie v danej veci týka, avšak   práve   k sudcovi   najvyššieho   súdu,   na   trestné   stíhanie   ktorého   žiadal   generálny prokurátor   súhlas,   chýbali   (predovšetkým   pokiaľ   ide   o prijatie,   žiadanie   či   akceptáciu prísľubu   úplatku,   resp.   pokiaľ   ide   o úmysel   zadovážiť   sebe   alebo   inému   neoprávnený prospech).

Ústavný súd preto podľa čl. 136 ods. 2 ústavy nedal súhlas na trestné stíhanie sudcu najvyššieho súdu v zmysle žiadosti generálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013